ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)
z 27. septembra 2011
Vec F‑98/09
Sarah Whitehead
proti
Európskej centrálnej banke (ECB)
„Verejná služba – Zamestnanci ECB – Ročná revízia miezd a príplatkov – Obdobie roka 2008 – Ročné hodnotenie – Kritériá posúdenia – Prerokovanie s výborom zamestnancov – Zohľadnenie nemocenskej dovolenky – Stanovenie cieľov“
Predmet: Žaloba podaná podľa článku 36.2 Protokolu o štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky, ktorý tvorí prílohu Zmluvy o ES, ktorou S. Whitehead v prvom rade navrhuje zrušenie rozhodnutia ECB z 8. januára 2009, ktorým jej v rámci ročnej revízie miezd a príplatkov bolo priznané zvýšenie mzdy o dva indexové body, ako aj náhradu jej nemajetkovej ujmy odhadnutej ex æquo et bono na sumu 10 000 eur
Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta. Žalobkyňa znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli ECB.
Abstrakt
1. Úradníci – Zamestnanci Európskej centrálnej banky – Ročná revízia miezd a príplatkov
(Podmienky zamestnávania zamestnancov Európskej centrálnej banky, príloha I, článok 5)
2. Úradníci – Zamestnanci Európskej centrálnej banky – Ročná revízia miezd a príplatkov – Voľná úvaha
(Smernica Rady 91/533; Podmienky zamestnávania zamestnancov Európskej centrálnej banky, príloha I, článok 5)
3. Úradníci – Žaloba – Dôvody – Dôvod založený na povinnosti transparentnosti administratívy
4. Úradníci – Zamestnanci Európskej centrálnej banky – Ročná revízia miezd a príplatkov
(Podmienky zamestnávania zamestnancov Európskej centrálnej banky, príloha I, článok 5)
5. Námietka nezákonnosti – Rozsah – Akty, proti ktorým možno vzniesť námietku nezákonnosti – Akt všeobecnej povahy, na ktorom je založené napadnuté rozhodnutie
(Články 236 ES a 241 ES; článok 152 AE; Protokol o štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky, článok 36.2)
6. Právo Únie – Zdroje – Judikatúra Správneho súdu Medzinárodnej organizácie práce – Vylúčenie
7. Úradníci – Zamestnanci Európskej centrálnej banky – Zastúpenie – Výbor zamestnancov – Povinné prerokovanie – Rozsah
(Rokovací poriadok Európskej centrálnej banky, článok 15; Podmienky zamestnávania zamestnancov Európskej centrálnej banky, články 48 a 49)
8. Európska centrálna banka – Právomoci výkonnej rady – Prijatie pravidiel vnútorného fungovania Banky – Vypracovanie usmernení
(Rokovací poriadok Európskej centrálnej banky, článok 11 ods. 2)
9. Úradníci – Rovnosť zaobchádzania a zákaz diskriminácie – Povinnosť zaobchádzať s úradníkmi, ktorí čerpajú nemocenskú dovolenku, rovnako ako s úradníkmi v aktívnej službe – Neexistencia
1. Skutočnosť, že ročná revízia miezd a príplatkov v Európskej centrálnej banke je založená na tom, že sa v rámci služby porovnáva prínos každého zamestnanca k plneniu úloh Banky, neznamená, že ak v rámci tohto postupu revízie neexistuje osobitný nástroj na porovnávanie individuálnych zásluh každého zamestnanca, je Banka povinná založiť svoje rozhodnutia v oblasti ročnej revízie miezd a príplatkov na ročnom hodnotení.
Navyše, keďže ročná revízia miezd a príplatkov nemá ekvivalent v služobnom poriadku úradníkov, nemožno vidieť žiadnu analógiu medzi zásadami, ktorými sa riadi hodnotenie úradníkov Únie, a zásadami, ktorými sa riadi táto revízia, ktorá sa vzťahuje na zamestnancov Banky.
(pozri body 44 a 48)
2. Hoci zásada zákazu diskriminácie, ako aj povinnosti transparentnosti a odôvodnenia majú za následok, že výkon právomocí Európskou centrálnou bankou podlieha dodržiavaniu určitých požiadaviek, napriek tomu nemôžu zaväzovať Banku, aby sa vzdala širokej miery voľnej úvahy, ktorú sa rozhodla si zachovať pri realizácii svojej politiky individuálneho zvyšovania mzdy, a aby prijala akt, v ktorom definuje kritériá posúdenia, ktoré zamýšľa používať pri výkone svojej voľnej úvahy.
Rovnako platí, že aj keď zásada právnej istoty vyžaduje prijatie noriem, ktoré sú dostatočne jasné na to, aby mohli osoby podliehajúce súdnej právomoci jednoznačne poznať svoje práva a povinnosti a podľa toho konať, napriek tomu od Banky nevyžaduje, aby obmedzila voľnú úvahu, ktorú zamýšľa vykonávať v oblasti individuálneho zvyšovania mzdy, tým, že prijme vykonávacie opatrenia, ktorých cieľom je definovať, ako chce v budúcnosti uplatňovať túto voľnú úvahu.
Navyše, hoci je pravda, že podmienky zvýšenia miezd súvisia s odmenou, na ktorú majú zamestnanci Banky právo, a z tohto dôvodu predstavujú hlavné aspekty pracovného vzťahu v zmysle smernice 91/533 o povinnosti zamestnávateľa informovať zamestnancov o podmienkach vzťahujúcich sa na zmluvu alebo na pracovnoprávny vzťah, táto smernica nekladie také vysoké požiadavky, že by od Banky vyžadovala, aby prijala a uverejnila kritériá, podľa ktorých sa bude posudzovať prínos každého zamestnanca k plneniu úloh Banky.
(pozri body 49 a 58 – 60)
Odkaz:
Súdny dvor: 14. apríla 2005, Belgicko/Komisia, C‑110/03, bod 30
3. Povinnosť transparentnosti nepredstavuje zásadu práva Únie, ktorej sa žalobca môže dovolávať bez výslovného ustanovenia. Ak teda žalobca neuviedol ustanovenie, v ktorom je formulovaná povinnosť transparentnosti, o ktorú sa chce oprieť, neumožnil Súdu pre verejnú službu posúdiť význam jeho tvrdenia.
(pozri bod 50)
Odkaz:
Súd pre verejnú službu: 22. mája 2007, López Teruel/ÚHVT, F‑99/06, bod 94
4. Keďže ročná revízia miezd a príplatkov v Európskej centrálnej banke je založená na tom, že sa porovnáva individuálny prínos každého zamestnanca k plneniu úloh Banky s prínosom jeho kolegov v rovnakom odvetví činnosti, interné ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na túto revíziu, môžu viesť k rozdielnemu zaobchádzaniu so zamestnancami Banky, ale tento rozdiel v zaobchádzaní treba považovať za odôvodnený objektívnou skutočnosťou, teda tým, že každá služba zodpovedá za plnenie iných úloh. Tieto ustanovenia teda nie sú v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania.
V dôsledku toho, keďže podľa interných ustanovení Banky upravujúcich ročnú revíziu miezd a príplatkov nie sú všetci zamestnanci Banky považovaní za jednu a tú istú právnu kategóriu, nemôže zamestnanec Banke vytýkať, že neporovnala jeho prínos k plneniu úloh Banky s prínosom kolegov z jeho služby.
(pozri bod 68)
5. Mechanizmus námietky nezákonnosti má umožniť žalobcom, aby prostredníctvom námietky napadli zákonnosť všeobecne záväzného aktu, ktorý sa uplatňuje vo veci, ktorá je predmetom žaloby, bez ohľadu na to, či má tento akt povahu vykonávacieho opatrenia alebo legislatívneho aktu, pokiaľ existuje priama súvislosť medzi rozhodnutím, ktoré je predmetom žaloby, a daným všeobecne záväzným aktom. V dôsledku toho samotná skutočnosť, že žalobca v rámci svojho žalobného dôvodu namieta nezákonnosť aktu legislatívnej povahy, nemá za následok neprípustnosť tohto dôvodu.
Okrem toho podľa znenia článku 241 ES možnosť vzniesť námietku nezákonnosti proti všeobecne záväznému aktu nie je obmedzená osobitnou lehotou. Neexistuje dôvod neuplatniť rovnaké pravidlo na žaloby založené na článku 236 ES, článku 152 AE alebo článku 36.2. Protokolu o štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky.
(pozri body 73 a 74)
Odkaz:
Súd prvého stupňa: 15. septembra 1998, De Persio/Komisia, T‑23/96, bod 54
6. Judikatúra Správneho súdu Medzinárodnej organizácie práce sama osebe nepredstavuje zdroj práva Únie a v dôsledku toho sa na ňu nemožno s úspechom odvolať na podporu námietky nezákonnosti.
(pozri bod 76)
7. Rozpočet sa nenachádza medzi aktmi, na ktorých prijatie alebo zmenu sa podľa článku 49 Podmienok zamestnávania zamestnancov Európskej centrálnej banky v spojení s ich článkom 48 od Banky vyžaduje prerokovanie s výborom zamestnancov. Rozpočet sa totiž schvaľuje na základe článku 15 rokovacieho poriadku Banky, a nie na základe podmienok zamestnávania, predpisov uplatniteľných na zamestnancov alebo aktu, ktorý súvisí s niektorým z týchto dokumentov, ani sa netýka otázky uvedenej v článku 48 podmienok zamestnávania, v prípade ktorej sa vyžaduje prerokovanie s výborom zamestnancov. V dôsledku toho sa pri schvaľovaní rozpočtového balíka určeného na každú ročnú revíziu miezd a príplatkov v Banke nevyžaduje prerokovanie s týmto výborom.
(pozri bod 89)
8. Hoci podľa článku 11 ods. 2 rokovacieho poriadku Európskej centrálnej banky má výkonná rada právomoc prijímať pravidlá vnútorného fungovania Banky a z tohto dôvodu aj právomoc prijímať usmernenia v oblasti mzdovej politiky, napriek tomu môže poveriť vypracovaním týchto usmernení iný orgán a uspokojiť sa s ich následným schválením.
Okolnosť, že určitý orgán má výlučnú právomoc na prijatie rozhodnutia, totiž nevylučuje možnosť, že tento orgán dá pokyny inému orgánu na písomné vyhotovenie obsahu rozhodnutia, ktoré chce prijať, pod podmienkou, že má možnosť zmeniť tento text a že sa mu tento text vráti na schválenie jeho definitívnej verzie.
(pozri body 93 a 94)
9. Zásady rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie, tak ako sú uznané v Európskej únii, ukladajú administratíve povinnosť, aby s rovnakými situáciami nezaobchádzala rôznym spôsobom a aby s rôznymi situáciami nezaobchádzala rovnakým spôsobom, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené. Keďže to, či je situácia rovnaká, sa musí posúdiť so zreteľom na podmienky uplatnenia normy, ktorej vykonávanie je údajne príčinou nerovnosti zaobchádzania alebo diskriminácie, treba uviesť, že zo skutkového hľadiska sa osoba, ktorá čerpá nemocenskú dovolenku, nenachádza v rovnakej situácii ako osoba v aktívnej službe, a teda z pohľadu práva Únie žiadna všeobecná zásada neukladá administratíve povinnosť, aby považovala osoby, ktoré čerpajú nemocenskú dovolenku, za osoby v rovnakej situácii ako osoby v aktívnej službe. V dôsledku toho sa môže osoba, ktorá čerpá nemocenskú dovolenku, dôvodne domáhať rovnakého zaobchádzania, aké sa poskytuje osobe v aktívnej službe, len vtedy, keď určité ustanovenie ukladá administratíve, aby na situáciu osoby, ktorá čerpá nemocenskú dovolenku, hľadela ako na situáciu osoby v aktívnej službe.
(pozri bod 108)
Odkaz:
Súdny dvor: 11. júla 2006, Chacón Navas, C‑13/05, bod 54; 20. januára 2009, Schultz‑Hoff a i., C‑350/06 a C‑520/06, bod 27
Súd prvého stupňa: 31. mája 2005, Dionyssopoulou/Rada, T‑284/02, body 50 až 52 a tam citovaná judikatúra; 9. júna 2005, Castets/Komisia, T‑80/04, bod 30; 29. marca 2007, Verheyden/Komisia, T‑368/04, bod 61