ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora)
z 13. decembra 2018 (*)
[Znenie opravené uznesením z 30 apríla 2019]
„Ochranná známka Európskej únie – Konanie o vyhlásení neplatnosti – Slovná ochranná známka Európskej únie PLOMBIR – Absolútny dôvod zamietnutia – Opisný charakter – Článok 7 ods. 1 písm. c) nariadenia (ES) č. 207/2009 [teraz článok 7 ods. 1 písm. c) nariadenia (EÚ) č. 2017/1001] – Preskúmanie skutočností – Článok 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 (teraz článok 95 ods. 1 nariadenia 2017/1001) – Dôkazy predložené po prvýkrát Všeobecnému súdu“
Vo veci T‑830/16,
Monolith Frost GmbH, so sídlom v Leopoldshöhe (Nemecko), v zastúpení: E. Liebich a S. Labesius, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Úradu európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO), v zastúpení: A. Söder, D. Walicka a M. Fischer, splnomocnení zástupcovia,
žalovanému,
ďalší účastník konania pred odvolacím senátom EUIPO a vedľajší účastník v konaní pred Všeobecným súdom:
Dovgan GmbH, so sídlom v Hamburgu (Nemecko), v zastúpení: J.‑C. Plate a R. Kaase, advokáti,
ktorej predmetom je žaloba podaná proti rozhodnutiu štvrtého odvolacieho senátu EUIPO z 22. septembra 2016 (vec R 1812/2015‑4), týkajúcemu sa konania o vyhlásení neplatnosti medzi spoločnosťami Monolith Frost a Dovgan,
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),
v zložení: predsedníčka prvej komory I. Pelikánová, sudcovia V. Valančius a U. Öberg (spravodajca),
tajomník: R. Ukelyte, referentka,
so zreteľom na žalobu podanú do kancelárie Všeobecného súdu 23. novembra 2016,
so zreteľom na vyjadrenie EUIPO k žalobe podané do kancelárie Všeobecného súdu 20. februára 2017,
so zreteľom na vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania k žalobe podané do kancelárie Všeobecného súdu 6. marca 2017,
po pojednávaní zo 17. apríla 2018,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Dňa 14. júna 2010 podal vedľajší účastník konania, spoločnosť Dovgan GmbH, prihlášku ochrannej známky Európskej únie na Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) podľa nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Európskej únie (Ú. v. EÚ L 78, 2009, s. 1), v znení zmien [nahradeného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie (Ú. v. EÚ L 154, 2017, s. 1)].
2 Ochranná známka, ktorej zápis bol požadovaný, je slovné označenie PLOMBIR.
3 Výrobky, pre ktoré bola podaná prihláška, sú zaradené do tried 29 a 30 v zmysle Niceskej dohody o medzinárodnom triedení výrobkov a služieb pre zápis známok z 15. júna 1957 v revidovanom a doplnenom znení, a zodpovedajú najmä v každej z týchto tried tomuto opisu:
– trieda 29: „Kompóty, vajíčka, mlieko a mliečne výrobky“,
– trieda 30: „Zmrzliny, káva, kakao“.
4 Prihláška ochrannej známky bola uverejnená vo Vestníku ochranných známok Spoločenstva č. 2011/118 z 27. júna 2011. Ochranná známka bola 4. októbra 2011 zapísaná ako ochranná známka Európskej únie pod číslom 009171695 pre všetky výrobky uvedené v bode 3 vyššie.
5 Dňa 12. mája 2014 žalobkyňa Monolith Frost GmbH podala na EUIPO návrh na čiastočné vyhlásenie neplatnosti ochrannej známky PLOMBIR pre výrobky uvedené v bode 3 vyššie na základe ustanovení článku 52 ods. 1 písm. a) v spojení s ustanoveniami článku 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 [teraz článok 59 ods. 1 písm. a) v spojení s článkom 7 ods. 1 písm. c) nariadenia 2017/1001].
6 Na podporu svojho návrhu žalobkyňa uviedla požiadavku dostupnosti pre vývoz a tvrdila, že sporná ochranná známka bola prepisom pojmu „Пломбир“ do latinky, ktorý v ruštine znamená „zmrzlina“. Žalobkyňa tvrdila, že opisný charakter spornej ochrannej známky je vnímaný osobami, ktoré ovládajú ruštinu, s bydliskom v Nemecku a iných štátoch Európskej únie, ako sú pobaltské štáty.
7 Rozhodnutím zo 14. júla 2015 zrušovacie oddelenie EUIPO vyhovelo návrhu na vyhlásenie neplatnosti pre niektoré výrobky zaradené do tried 29 (mlieko a mliečne výrobky) a 30 (zmrzlina) (ďalej spolu len „predmetné výrobky“).
8 Dňa 9. novembra 2015 podal vedľajší účastník konania proti rozhodnutiu zrušovacieho oddelenia odvolanie na EUIPO na základe článkov 58 až 64 nariadenia č. 207/2009 (teraz články 66 až 71 nariadenia 2017/1001). Svoje odvolanie odôvodnil 16. novembra 2015.
9 Rozhodnutím z 22. septembra 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) štvrtý odvolací senát EUIPO zrušil rozhodnutie zrušovacieho oddelenia a zamietol návrh na vyhlásenie neplatnosti v celom rozsahu. Po prvé sa konkrétne domnieval, že aj keď boli predmetné výrobky v prejednávanej veci určené akémukoľvek konečnému spotrebiteľovi nezávisle od jeho veku, jeho príjmov alebo jeho jazykových znalostí, bolo potrebné obmedziť posúdenie opisného charakteru spornej ochrannej známky len na nemecké územie, keďže predložené dôkazy a vysvetlenia žalobkyne sa týkali len tohto územia.
10 Po druhé sa odvolací senát domnieval, že žalobkyňa nepreukázala, že dostatočne veľký podiel konečných spotrebiteľov predmetných výrobkov v Nemecku ovládalo ruštinu, keďže dôkazy predložené v tejto súvislosti boli nespoľahlivé alebo neprimerané.
11 Po tretie odvolací senát uviedol, že žalobkyňa nepreukázala, že príslušná skupina verejnosti správne rozumela pojmu „plombir“. V tejto súvislosti odvolací senát spresnil, že vzhľadom na to, že príslušná skupina nemeckej verejnosti musí vykonať prepis pojmu „plombir“ v cyrilike a rozpoznať ho ako pojem „Пломбир“ v ruštine pred tým, ako sa mu bude môcť priznať opisný charakter, táto skupina verejnosti bude musieť vynaložiť dvojnásobné intelektuálne úsilie. Odvolací senát sa napokon domnieval, že nemal k dispozícii dostatok dôkazov, aby mohol dospieť k záveru, že pojem „plombir“ alebo „Пломбир“ označoval v ruštine „zmrzliny“.
Návrhy účastníkov konania
12 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie;
– uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania vrátane tých, ktoré vznikli pred odvolacím senátom.
13 EUIPO a vedľajší účastník konania navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu;
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny rámec
O prípustnosti dôkazov predložených po prvýkrát Všeobecnému súdu
14 EUIPO a vedľajší účastník konania tvrdia, že niektoré dokumenty boli predložené po prvýkrát až pred Všeobecným súdom, konkrétne prílohy K6 až K12, K14 a K15 žaloby, ako aj prílohy K16 až K24 návrhu na nariadenie pojednávania, ktoré sa týkajú porozumenia ruštiny v Nemecku a v ostatných krajinách Únie – a to najmä v pobaltských štátoch –, definície pojmu „Пломбир“ prostredníctvom on‑line slovníkov a používania pojmu „plombir“ na opisné účely na označenie zmrzliny v Nemecku.
15 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že cieľom žaloby na Všeobecnom súde je preskúmanie zákonnosti rozhodnutí odvolacích senátov EUIPO v zmysle článku 65 nariadenia č. 207/2009 (teraz článok 72 nariadenia 2017/1001), takže úlohou Všeobecného súdu nie je opätovne preskúmať skutkové okolnosti z hľadiska dokumentov, ktoré boli po prvýkrát predložené až v konaní pred týmto súdom [pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. marca 2007, ÚHVT/Kaul, C‑29/05 P, EU:C:2007:162, bod 54, a z 21. apríla 2005, Ampafrance/ÚHVT – Johnson & Johnson (monBeBé), T‑164/03, EU:T:2005:140, bod 29].
16 Účastníkom konania ani Všeobecnému súdu však nemožno brániť, aby sa odvolávali na skutočnosti vyplývajúce z vnútroštátnej právnej úpravy, judikatúry alebo právnej vedy, pokiaľ sa odvolaciemu senátu nevytýka, že nezohľadnil skutkové okolnosti, ktoré boli predmetom určitého vnútroštátneho rozsudku, ale pokiaľ sa odvoláva na rozsudky alebo právnu vedu na podporu žalobného dôvodu založeného na tom, že odvolací senát nesprávne uplatnil ustanovenie nariadenia č. 207/2009 [pozri rozsudok z 18. marca 2016, Karl‑May‑Verlag/ÚHVT – Constantin Film Produktion (WINNETOU), T‑501/13, EU:T:2016:161, bod 18 a citovanú judikatúru].
17 V prejednávanej veci prílohy K7 až K9 žaloby pozostávajú z viacerých rozhodnutí Bundespatentgericht (Spolkový patentový súd, Nemecko). Majú však skôr za cieľ preukázať predovšetkým porozumenie ruštiny odbornou nemeckou verejnosťou v oblasti obchodovania s Ruskom a v dôsledku toho vytýkať odvolaciemu senátu, že nezohľadnil skutkové okolnosti, než určiť obsah vnútroštátneho práva. V súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 16 vyššie treba preto tieto prílohy považovať za neprípustné.
18 Naopak, na rozdiel od tvrdení EUIPO a vedľajšieho účastníka konania je potrebné dospieť k záveru, že príloha K6 žaloby, ktorá obsahuje výňatky zo štúdie trhu spolkového ministerstva výživy a poľnohospodárstva z roku 2014, je prípustná, a to vzhľadom na to, že táto štúdia trhu bola podkladom rozhodnutia Bundespatentgericht (Spolkový patentový úrad) zo 6. apríla 2016 [28 W (pat) 17/13] a že dopĺňa dôkaz, ktorý už bol predložený pred inštanciami EUIPO.
19 Za okolností prejednávanej veci musia byť prílohy K10 až K12 žaloby taktiež vyhlásené za prípustné. Hoci boli tieto prílohy predložené po prvýkrát Všeobecnému súdu, ich cieľom bolo preukázať správnosť všeobecne známej skutočnosti, t. j. skutočnosti, že v pobaltských krajinách sa ruskému jazyku rozumie. Žalobkyňa má totiž právo predložiť Všeobecnému súdu dokumenty na podporu správnosti všeobecne známej skutočnosti, ktorá nebola preukázaná v rozhodnutí orgánu EUIPO napadnutom pred Všeobecným súdom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. novembra 2011, LG Electronics/ÚHVT, C‑88/11 P, neuverejnený, EU:C:2011:727, body 29 na 30 a citovanú judikatúru, a z 20. júna 2012, Kraft Foods Schweiz/ÚHVT – Compañía Nacional de Chocolates (CORONA), T‑357/10, neuverejnený, EU:T:2012:312, bod 16 a citovanú judikatúru].
20 Pokiaľ ide o prílohy K14 a K15 žaloby a prílohy K16 až K24 návrhu na nariadenie pojednávania, treba uviesť, že prvé uvedené prílohy majú za cieľ spochybniť závery odvolacieho senátu, ktoré viedli k zrušeniu rozhodnutia zrušovacieho oddelenia, a posledné uvedené prílohy majú za cieľ odpovedať na tvrdenia EUIPO v rámci prvej výmeny vyjadrení k žalobe.
21 V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že na dôkaz opaku a na doplnenie návrhov na vykonanie dôkazov v nadväznosti na dôkaz opaku druhého účastníka konania predložený v jeho vyjadrení k žalobe sa nevzťahuje pravidlo o vylúčení dôkazov uvedené v článku 85 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ktorý stanovuje, že dôkazy a doplnenia dôkazov sa predkladajú v rámci prvej výmeny vyjadrení k žalobe. Toto ustanovenie sa totiž týka len návrhov na vykonanie nových dôkazov a je potrebné ho chápať vo vzťahu k článku 92 ods. 7 rokovacieho poriadku, ktorý výslovne stanovuje, že právo na vykonanie dôkazu opaku a právo navrhnúť doplnenie vykonaného dokazovania ním nie sú dotknuté [rozsudok z 22. júna 2017, Biogena Naturprodukte/EUIPO (ZUM wohl), T‑236/16, EU:T:2017:416, bod 17; pozri tiež analogicky rozsudky zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, EU:C:1998:608, bod 72, a z 12. septembra 2012, Taliansko/Komisia, T‑394/06, neuverejnený, EU:T:2012:417, bod 45].
22 Za týchto podmienok treba dospieť k záveru, že prílohy K16 až K24 návrhu na nariadenie pojednávania sú prípustné z rovnakého dôvodu ako prílohy K14 a K15 žaloby a všetky ostatné dokumenty predložené žalobkyňou po prvýkrát Všeobecnému súdu s výnimkou príloh K7 až K9 žaloby.
23 Pokiaľ ide o dokument predložený vedľajším účastníkom konania počas pojednávania, ktorým je rozhodnutie Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) zo 6. júla 2017, ktorý sa týka zrušenia rozhodnutia Bundespatentgericht (Spolkový patentový súd) zo 6. apríla 2016, treba spresniť, že Všeobecný súd zamietol na pojednávaní vloženie tohto dokumentu do spisu z dôvodu, že bol predložený neskoro.
O veci samej
24 Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza tri žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení článku 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009, druhý na porušení zásady preskúmania skutočností úradom z úradnej moci stanovenej v článku 76 ods. 1 uvedeného nariadenia (teraz článok 95 ods. 1 nariadenia 2017/1001) a tretí na porušení povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 75 toho istého nariadenia (teraz článok 94 nariadenia 2017/1001).
25 Všeobecný súd v prvom rade preskúma druhý žalobný dôvod a následne prvý a tretí žalobný dôvod.
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009
26 Vo svojom druhom žalobnom dôvode žalobkyňa vytýka odvolaciemu senátu, že nezohľadnil všeobecne známe skutočnosti týkajúce sa rozšírenia ruštiny v Nemecku a v pobaltských štátoch, na ktoré sa už odvolávala pred zrušovacím oddelením.
27 EUIPO a vedľajší účastník konania spochybňujú tvrdenia žalobkyne.
28 Pokiaľ ide po prvé o tvrdenie žalobkyne založené na skutočnosti, že je všeobecne známe, že v Nemecku sa rozumie ruštine, treba konštatovať, že má skôr za cieľ spochybniť dôvodnosť záveru odvolacieho senátu, podľa ktorého možno v podstate zo všeobecne známych skutočností vyvodiť iba to, že značná časť príslušnej skupiny nemeckej verejnosti rozumie po rusky, než vytýkať odvolaciemu senátu, že neposúdil správnosť takéhoto tvrdenia.
29 Keďže otázka, či odvolací senát správne, alebo nesprávne posúdil určité skutočnosti, tvrdenia alebo dôkazy, patrí do oblasti skúmania materiálnej zákonnosti napadnutého rozhodnutia a nie do oblasti skúmania riadneho priebehu konania, ktoré viedlo k jeho prijatiu, je potrebné domnievať sa, že toto tvrdenie žalobkyne je v rámci druhého žalobného dôvodu, ktorého cieľom je preukázať porušenie zásady preskúmania skutočností úradom z úradnej moci stanovenej v článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 [pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. mája 2017, Reisswolf/EUIPO (secret.service.), T‑163/16, neuverejnený, EU:T:2017:350, bod 21], neúčinné.
30 Pokiaľ ide po druhé o tvrdenie žalobkyne založené na skutočnosti, že je všeobecne známe, že v pobaltských štátoch sa rozumie ruštine, jeho cieľom je v podstate spochybniť záver odvolacieho senátu, podľa ktorého nebolo potrebné zohľadniť štátnych príslušníkov pobaltských krajín pri vymedzení príslušnej skupiny verejnosti, pretože žalobkyňa sa obmedzila na tvrdenie toho, že v týchto krajinách je zvýšený podiel rusky hovoriacich obyvateľov, pričom nepredložila dôkazy.
31 V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že domnienka platnosti ochrannej známky Európskej únie, ktorá charakterizuje konania o vyhlásení neplatnosti, obmedzuje povinnosť EUIPO uvedenú v článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 na preskúmanie skutočností úradom z úradnej moci, ktoré by ho mohli viesť k uplatneniu absolútnych dôvodov zamietnutia. Vzhľadom na to, že sa na zapísanú ochrannú známku Európskej únie uplatní domnienka platnosti, osobe, ktorá podala návrh na vyhlásenie neplatnosti tejto ochrannej známky, prináleží, aby v konaní pred EUIPO uviedla konkrétne skutočnosti, ktoré spochybňujú jej platnosť [pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. septembra 2013, Fürstlich Castell’sches Domänenamt/ÚHVT – Castel Frères (CASTEL), T‑320/10, EU:T:2013:424, bod 27 a 28, a z 28. septembra 2016, European Food/EUIPO – Société des produits Nestlé (FITNESS), T‑476/15, EU:T:2016:568, body 47 a 48].
32 Na účely spochybnenia platnosti zapísanej ochrannej známky Európskej únie však navrhovateľ vyhlásenia neplatnosti môže uviesť všeobecne známe skutočnosti. Podľa judikatúry sú všeobecne známe skutočnosti vymedzené ako skutočnosti, ktoré môže poznať každý alebo s ktorými je možné sa oboznámiť prostredníctvom všeobecne prístupných zdrojov [rozsudky z 22. júna 2004, Ruiz‑Picasso a i./ÚHVT – DaimlerChrysler (PICARO), T‑185/02, EU:T:2004:189, bod 29, a z 8. septembra 2010, Wilfer/ÚHVT (Vyobrazenie hlavy gitary), T‑458/08, neuverejnený, EU:T:2010:358, bod 72].
33 Okrem toho z judikatúry vyplýva, že ak sa orgány EUIPO rozhodnú zohľadniť všeobecne známe skutočnosti, nie sú vo svojich rozhodnutiach povinné preukázať správnosť takýchto skutočností [pozri rozsudok z 1. marca 2016, Peri/ÚHVT (Multiprop), T‑538/14, neuverejnený, EU:T:2016:117, bod 14 a citovanú judikatúru; rozsudok z 21. septembra 2017, Novartis/EUIPO – Meda (Zimara), T‑238/15, neuverejnený, EU:T:2017:636, bod 123].
34 Rovnako nemožno vytýkať účastníkom v konaniach pred inštanciami EUIPO, že nepredložili dôkazy týkajúce sa potvrdenia správnosti všeobecne známych skutočností. Až po tom, ako sa uvedie, že všeobecne známe skutočnosti uplatňované účastníkmi konania o vyhlásení neplatnosti nemôžu byť považované za takéto skutočnosti, ich môže odvolací senát prípadne odmietnuť z dôvodu, že účastníci konania nepredložili dostatočné dôkazy na preukázanie ich správnosti.
35 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba dospieť k záveru, že odvolací senát sa dopustil porušenia článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, keďže nebol oprávnený vylúčiť štátnych príslušníkov pobaltských krajín z definície príslušnej skupiny verejnosti iba z dôvodu absencie konkrétnych dôkazov, pokiaľ ide o porozumenie ruštiny v týchto krajinách, bez toho, aby pred tým rozhodol o otázke, či bolo všeobecne známe, ako uviedla žalobkyňa, že títo obyvatelia často rozumeli rusky.
36 V dôsledku toho, keďže odvolací senát nezohľadnil argumentáciu žalobkyne, podľa ktorej značná časť obyvateľov pobaltských štátov hovorí po rusky, a neoveril všeobecnú známosť tejto skutočnosti, treba dospieť k záveru, že druhý žalobný dôvod je opodstatnený.
37 Tento samotný záver však nepostačuje na odôvodnenie zrušenia napadnutého rozhodnutia, keďže chyba, ktorej sa dopustil odvolací senát, súvisiaca s porušením článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, nemohla mať sama osebe rozhodujúci vplyv na rozhodnutie [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2007, Philip Morris Products/ÚHVT (Tvar balíčka cigariet), T‑140/06, neuverejnený, EU:T:2007:272, bod 72].
38 Chyba konštatovaná v bode 36 vyššie by totiž mala vplyv na výsledok skúmania, a mohla by teda odôvodniť zrušenie napadnutého rozhodnutia, len v prípade dôvodnosti prvého žalobného dôvodu, najmä pokiaľ ide o opisný význam, ktorý môže mať sporná ochranná známka pre rusky hovoriacu časť príslušnej skupiny verejnosti, ktorá má prípadne bydlisko najmä v pobaltských štátoch.
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009
39 Vo svojom prvom žalobnom dôvode, ktorý pozostáva zo štyroch častí, žalobkyňa v prvom rade tvrdí, že odvolací senát nesprávne vymedzil príslušnú skupinu verejnosti, keďže nezohľadnil ani skupinu odbornej verejnosti Únie obchodujúcu s Ruskom, ani rusky hovoriacu skupinu verejnosti Únie.
40 V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že odvolací senát podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 (teraz článok 7 ods. 2 nariadenia 2017/1001) neposúdil správne časť Únie, vo vzťahu ku ktorej sa mohol uplatniť absolútny dôvod zamietnutia uvedený v článku 7 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia.
41 V treťom rade žalobkyňa spochybňuje posúdenie odvolacieho senátu, pokiaľ ide o význam pojmu „Пломбир“ v ruštine. V štvrtom rade žalobkyňa spochybňuje posúdenie odvolacieho senátu, pokiaľ ide o vnímanie, ktoré bude mať príslušná skupina verejnosti pri prepise tohto pojmu do latinky (plombir).
42 EUIPO a vedľajší účastník konania spochybňujú tvrdenia žalobkyne. V podstate tvrdia, že žalobkyňa nepreukázala, že pojem „plombir“ alebo „Пломбир“ sa chápu ako pojmy, ktoré v ruštine označujú zmrzlinu. V každom prípade sa domnievajú, že tento opisný význam nebude vnímaný príslušnou skupinou verejnosti. Podľa EUIPO neexistuje všeobecná znalosť, pokiaľ ide o porozumenie ruštiny v Únii. Pokiaľ ide o vedľajšieho účastníka konania, tvrdí, že vzhľadom na to, že ruština je pre občanov Únie cudzím jazykom, prináležalo žalobkyni, aby preukázala, že pojem „plombir“ patril do základnej slovnej zásoby tohto jazyka.
43 Treba pripomenúť, že článok 52 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 stanovuje, že ochranná známka Európskej únie sa vyhlási za neplatnú, ak bola ochranná známka Európskej únie zapísaná v rozpore s ustanoveniami článku 7 tohto istého nariadenia. Podľa článku 7 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia do registra sa nezapíšu „ochranné známky, ktoré tvoria výlučne označenia alebo údaje, ktoré môžu slúžiť v obchode na označenie druhu, kvality, množstva, zamýšľaného účelu, hodnoty, zemepisného pôvodu alebo času výroby tovarov alebo poskytovania služieb, prípadne iných vlastností tovarov alebo služieb“.
44 Článok 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 sleduje všeobecný záujem, ktorý vyžaduje, aby označenia alebo údaje, ktoré môžu slúžiť v obchode na označenie vlastností tovarov alebo služieb, pre ktoré sa zápis žiada, mohli všetci voľne používať. Toto ustanovenie teda bráni tomu, aby tieto označenia alebo údaje boli vyhradené jedinému podniku z dôvodu ich zápisu ako ochrannej známky a aby si určitý podnik vytvoril monopol na používanie opisného pojmu na úkor ostatných podnikov vrátane svojich konkurentov, ktorým by sa tak zúžil rozsah slovníka, ktorý majú k dispozícii na opis vlastných tovarov [pozri rozsudok z 25. novembra 2015, Ewald Dörken/ÚHVT – Schürmann (VENT ROLL), T‑223/14, neuverejnený, EU:T:2015:879, bod 20 a citovanú judikatúru].
– O prvej a druhej časti prvého žalobného dôvodu
45 Je potrebné skúmať spoločne prvú a druhú časť prvého žalobného dôvodu, keďže majú za cieľ preukázať nesprávne posúdenie odvolacieho senátu týkajúce sa príslušnej skupiny verejnosti a časti Únie, vo vzťahu ku ktorým bolo potrebné posúdiť opisný charakter spornej ochrannej známky.
46 Podľa ustálenej judikatúry posúdenie opisného charakteru označenia možno vykonať len vo vzťahu jednak k dotknutým tovarom alebo službám a jednak k jeho vnímaniu zo strany cieľovej skupiny verejnosti, ktorú tvoria spotrebitelia týchto tovarov alebo služieb [rozsudky z 27. februára 2002, Eurocool Logistik/ÚHVT (EUROCOOL), T‑34/00, EU:T:2002:41, bod 38, a z 22. mája 2008, Radio Regenbogen Hörfunk in Baden/ÚHVT (RadioCom), T‑254/06, neuverejnený, EU:T:2008:165, bod 33; pozri aj rozsudok zo 17. mája 2011, Consejo Regulador de la Denominación de Origen Txakoli de Álava a i./ÚHVT (TXAKOLI), T‑341/09, EU:T:2011:220, bod 20 a citovanú judikatúru].
47 V prejednávanej veci sa odvolací senát v bode 16 napadnutého rozhodnutia správne domnieval, že tovary označené spornou ochrannou známkou boli určené akémukoľvek konečnému spotrebiteľovi Únie, pričom žalobkyňa navyše nespochybnila toto posúdenie.
48 Žalobkyňa však tvrdí, že odvolací senát nesprávne posúdil absolútny dôvod zamietnutia uvedený v článku 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 z hľadiska jednak odbornej verejnosti v oblasti obchodovania s Ruskom a jednak rusky hovoriacich spotrebiteľov, ktorí patria k širokej verejnosti Únie a majú bydlisko najmä v Nemecku a pobaltských štátoch.
49 V tejto súvislosti žalobkyňa v podstate spochybňuje výklad, ktorý poskytol odvolací senát, a to pojmu „čas[ť] Únie“ v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 207/2009, ktorý stanovuje, že zápis ochrannej známky ako ochrannej známky Európskej únie sa zamietne „napriek skutočnosti, že [absolútne] dôvody na zamietnutie existujú iba v časti Únie“. Žalobkyňa tvrdí, že odvolací senát mal skúmať opisný charakter spornej ochrannej známky z hľadiska rusky hovoriacich spotrebiteľov, ktorí patria k širokej verejnosti Únie a majú bydlisko najmä v Nemecku a pobaltských štátoch ako „časti Únie“ v zmysle tohto ustanovenia.
50 V tejto súvislosti treba spresniť, že v bode 18 napadnutého rozhodnutia sa odvolací senát domnieval, že cezhraničná menšina nemôže na rozdiel od jedného členského štátu alebo skupiny členských štátov tvoriť „čas[ť] Únie“ v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 207/2009.
51 Ako rozhodol Súdny dvor vo svojom rozsudku z 22. júna 2006, Storck/ÚHVT (C‑25/05 P, EU:C:2006:422, bod 83), časť Únie uvedená v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 môže byť tvorená jediným členským štátom.
52 Z tejto judikatúry vyplývajúcej z osobitných okolností tejto veci však nemožno vyvodiť, že súd Únie tak mal v úmysle vyložiť pojmy „časť [Únie]“ článku 7 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 v tom zmysle, že časť Únie nemohla zodpovedať menšiemu územiu, ako je územie jedného členského štátu. Z výberu pojmov použitých normotvorcom v uvedenom článku vyplýva, že tento normotvorca chcel zabrániť zápisu označenia z dôvodov zamietnutia, ktoré existujú v časti jedného alebo viacerých členských štátov [pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2012, Sogepi Consulting y Publicidad/ÚHVT (ESPETEC), T‑72/11, neuverejnený, EU:T:2012:424, body 35 a 36].
53 Okrem toho článok 7 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 taktiež nemožno chápať tak, že v prípade slovného označenia nevyhnutne odkazuje na jeden z oficiálnych jazykov jedného členského štátu alebo Únie [rozsudok z 13. septembra 2012, ESPETEC, T‑72/11, neuverejnený, EU:T:2012:424, bod 36; pozri aj rozsudok z 19. júla 2017, Lackmann Fleisch ‑ und Feinkostfabrik/EUIPO (медведь), T‑432/16, neuverejnený, EU:T:2017:527, bod 28 a citovanú judikatúru].
54 Vzhľadom na vyššie uvedené, ako tvrdí žalobkyňa, podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 príslušná skupina verejnosti, vo vzťahu ku ktorej treba posúdiť absolútny dôvod zamietnutia, tvoria rusky hovoriaci spotrebitelia patriaci k širokej verejnosti Únie, keďže žalobkyňa tvrdí, že sporná ochranná známka má v ruštine opisný charakter.
55 [Znenie opravené uznesením z 30 apríla 2019] Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého rusky hovoriaci spotrebitelia Únie majú bydlisko najmä v Nemecku a pobaltských štátoch, je potrebné sa po prvé domnievať, že na rozdiel od záveru, ku ktorému dospel odvolací senát v bodoch 23 a 24 napadnutého rozhodnutia, dôkazy predložené žalobkyňou tomuto senátu presvedčivo preukazujú, že značná časť nemeckých obyvateľov hovorí po rusky. Z rozsudku Amtsgericht Köln (Okresný súd Kolín, Nemecko) z 27. januára 2016 predloženého žalobkyňou pred odvolacím senátom totiž vyplýva, že rusky hovoriace obyvateľstvo na nemeckom území zahŕňa približne tri milióny osôb.
56 Po druhé, pokiaľ ide o otázku, či má značná časť rusky hovoriacich občanov Únie bydlisko v pobaltských štátoch, treba zdôrazniť, že EUIPO na pojednávaní uznalo, že je všeobecne známe, že v pobaltských štátoch sa ruština vo všeobecnosti rozumie.
57 Okrem toho Všeobecný súd nedávno potvrdil, že je všeobecne známe, že značná časť štátnych príslušníkov pobaltských štátov ovláda ruštinu alebo ňou hovorí ako materinským jazykom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júla 2017, медведь, T‑432/16, neuverejnený, EU:T:2017:527, bod 29). Žalobkyňa správne zdôraznila, že prvý odvolací senát EUIPO dospel k tomu istému záveru v rozhodnutí zo 17. mája 2016, ktoré bolo predmetom tohto rozsudku, ako aj v inom rozhodnutí z 20. júna 2013 vydanom vo veci R 814/2012‑1, na ktorý sa taktiež odkazuje v žalobe.
58 V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že skúmanie akejkoľvek prihlášky musí byť veľmi prísne a úplné a musí sa vykonať v každom konkrétnom prípade (rozsudok z 10. marca 2011, Agencja Wydawnicza Technopol/ÚHVT, C‑51/10 P, EU:C:2011:139, bod 77). Legalita rozhodnutí odvolacích senátov EUIPO sa musí posudzovať výlučne na základe nariadenia č. 207/2009, ako ho vykladá súd Únie, a nie na základe skoršej rozhodovacej praxe EUIPO [pozri rozsudok z 8. mája 2012, Mizuno/ÚHVT – Golfino (G), T‑101/11, neuverejnený, EU:T:2012:223, bod 77 a citovanú judikatúru; pozri v tomto zmysle aj rozsudky z 26. apríla 2007, Alcon/ÚHVT, C‑412/05 P, EU:C:2007:252, bod 65, a z 2. mája 2012, Universal Display/ÚHVT (UniversalPHOLED), T‑435/11, neuverejnený, EU:T:2012:210, bod 37].
59 Vzhľadom na judikatúru, ktorá vyžaduje, aby EUIPO zohľadňoval už prijaté rozhodnutia a aby s mimoriadnou pozornosťou skúmal otázku, či je, alebo nie je potrebné rozhodnúť rovnako (rozsudok z 10. marca 2011, Agencja Wydawnicza Technopol/ÚHVT, C‑51/10 P, EU:C:2011:139, bod 74), je však potrebné domnievať sa, že predchádzajúce rozhodnutia uvádzané žalobkyňou zjavne predstavovali novú indíciu, podľa ktorej porozumenie ruštiny v Únii a najmä v pobaltských štátoch mohlo byť považované za „všeobecne známu skutočnosť“, pričom táto istá skutočnosť bola v rámci uvedených rozhodnutí zohľadnená inštanciami EUIPO.
60 Za týchto podmienok a bez toho, aby bolo potrebné posúdiť dôvodnosť tvrdenia žalobkyne týkajúceho sa existencie odbornej verejnosti v oblasti obchodovania s Ruskom, treba dospieť k záveru, že odvolací senát sa dopustil nesprávneho posúdenia pri vymedzení príslušnej skupiny verejnosti, ako aj porušenia článku 7 ods. 2 nariadenia č. 207/2009, keďže príslušná skupina verejnosti, vo vzťahu ku ktorej bolo potrebné posúdiť absolútny dôvod zamietnutia, bola rusky hovoriaca verejnosť zahŕňajúca širokú verejnosť Únie, ktorá rozumie alebo hovorí po rusky a má bydlisko najmä v Nemecku a pobaltských štátoch.
61 Treba preto vyhovieť prvej a druhej časti prvého žalobného dôvodu.
– O tretej a štvrtej časti prvého žalobného dôvodu
62 V tretej časti prvého žalobného dôvodu žalobkyňa v podstate spochybňuje záver odvolacieho senátu, podľa ktorého nepreukázala, že pojem „ Пломбир“ má v ruštine opisný význam pre tovary označené spornou ochrannou známkou. Vo štvrtej časti prvého žalobného dôvodu žalobkyňa spochybňuje záver odvolacieho senátu, podľa ktorého „intelektuálne úsilie“, ktoré sa vyžadovalo od príslušnej skupiny verejnosti, konkrétne úsilie spojené s prekladom v súvislosti s prepisom, neumožňuje preukázať prípadný opisný význam pojmu „plombir“.
63 EUIPO a vedľajší účastník konania spochybňujú tvrdenia žalobkyne.
64 Pokiaľ ide po prvé o význam pojmu „Пломбир“ alebo „plombir“ v ruštine, treba pripomenúť, že zrušovacie oddelenie EUIPO sa bez toho, aby to odvolací senát spochybnil v napadnutom rozhodnutí, domnievalo, že názov „Пломбир“ bol v čase bývalého Zväzu sovietskych socialistických republík (bývalý ZSSR) používaný na označenie druhu zmrzliny.
65 Odvolací senát neuviedol žiadny dôkaz umožňujúci dospieť k záveru, že pojem „plombir“ sa už v Rusku ďalej nepoužíval. Aj keď teda v bode 30 napadnutého rozhodnutia spresnil, že pojem „zmrzlina“ alebo „smotanová zmrzlina“ sa v nemecko‑ruských slovníkoch prekladá výrazom „(sliwotschnoje) moroschenoje“ (сливочное мороженое), tieto samotné úvahy neumožňujú vylúčiť, že pojem „Пломбир“ alebo „plombir“ sa taktiež používa v ruštine na označenie týchto výrobkov alebo druhov týchto výrobkov.
66 Okrem iného treba uviesť, že z bodu 32 napadnutého rozhodnutia a zo spisu EUIPO vyplýva, že žalobkyňa predložila odvolaciemu senátu výpisy technických noriem GOST z roku 2003, v ktorých sú výrobky označené pojmom „plombir“ a výrobky označené pojmom „moroschenoje“ uvedené pod tým istým klasifikačným číslom (52175‑2003). Tieto oficiálne normy stanovené Štátnym výborom ruskej federácie pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo po rozpade bývalého ZSSR predstavujú konkrétny dôkaz na účely preukázania, že pojem „plombir“ alebo „Пломбир“ je bežným pojmom v ruštine na označenie zmrzlín.
67 Žalobkyňa taktiež predložila odvolaciemu senátu rozhodnutie Deutsches Patent ‑ und Markenamt (Nemecký úrad pre patenty a ochranné známky) z 12. marca 2013, ktorý potvrdzuje, že pojem „plombir“ alebo „Пломбир“ označoval v ruštine, a to aj k dátumu prijatia uvedeného rozhodnutia, zmrzlinu.
68 Z toho vyplýva, že žalobkyňa predložila odvolaciemu senátu dostatočné dôkazy na preukázanie toho, že pojem „plombir“ alebo „Пломбир“ bol opisným pojmom predmetných výrobkov v ruštine.
69 Navyše treba spresniť, že výňatky zo slovníka, ktoré žalobkyňa predložila po prvýkrát Všeobecnému súdu (prílohy K16 a K17 návrhu na nariadenie pojednávania), potvrdzujú, že tento pojem sa v ruštine bežne používa na označenie zmrzliny.
70 Tvrdenie vedľajšieho účastníka konania, podľa ktorého treba zohľadniť používanie pojmu „plombir“ alebo „Пломбир“ na označenie iných výrobkov, nemôže spochybniť tento záver. Podľa ustálenej judikatúry skutočnosť, že pojem môže mať viaceré významy, totiž nevylučuje existenciu opisného charakteru v zmysle článku 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009. V tejto súvislosti postačuje, že v aspoň v jednom z jeho významov môže byť ochranná známka používaná na opisné účely predmetných výrobkov (pozri rozsudok z 12. februára 2004, Koninklijke KPN Nederland, C‑363/99, EU:C:2004:86, bod 97 a citovanú judikatúru).
71 Pokiaľ ide po druhé o vnímanie spornej ochrannej známky rusky hovoriacimi spotrebiteľmi Únie, ktorí majú bydlisko najmä v pobaltských štátoch a Nemecku, treba pripomenúť, že na to, aby označenie patrilo do pôsobnosti článku 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009, je potrebné, aby malo k výrobkom alebo službám, ktoré označuje, dostatočne priamy a konkrétny vzťah takej povahy, ktorá umožňuje dotknutej verejnosti bezprostredne a bez ďalšieho rozmýšľania vnímať opis týchto výrobkov alebo týchto služieb alebo niektorú z ich vlastností [pozri rozsudok z 22. júna 2005, Metso Paper Automation/ÚHVT (PAPERLAB), T‑19/04, EU:T:2005:247, bod 25 a citovanú judikatúru].
72 V prejednávanej veci na rozdiel od názoru, ktorý zastáva odvolací senát v napadnutom rozhodnutí, je pre rusky hovoriacu verejnosť Únie viac zrejmé spájať opisný význam zmrzliny v ruštine skôr s pojmom „plombir“ než s pojmom „Пломбир“, keďže celá táto verejnosť ovláda latinskú abecedu, ale nie nevyhnutne abecedu v cyrilike.
73 Ako tvrdí žalobkyňa, rusky hovoriaca verejnosť Únie môže taktiež používať komunikačné prostriedky, ktoré nedokážu spracovávať abecedu v cyrilike, a je teda zvyknutá na prepis ruských pojmov do latinky.
74 Okrem iného treba pripomenúť, že prepis pojmu uvedeného v inej abecede do latinky nepredstavuje nevyhnutne prekážku pri vnímaní opisného významu tohto pojmu príslušnou skupinou verejnosti [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2010, Deutsche Steinzeug Cremer & Breuer/ÚHVT (CHROMA), T‑281/09, EU:T:2010:537, bod 34 a citovanú judikatúru].
75 V prejednávanej veci z vyššie uvedeného vyplýva, že vzhľadom na to, že pojem „plombir“ predstavuje verný prepis pojmu „Пломбир“ písmenami latinskej abecedy známej dotknutému rusky hovoriacemu spotrebiteľovi v Únii, tento spotrebiteľ môže bezprostredne a priamo pochopiť jeho opisný význam.
76 Treba preto vyhovieť aj tretej a štvrtej časti prvého žalobného dôvodu a v dôsledku toho aj prvému žalobnému dôvodu v celom rozsahu.
77 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy a bez toho, aby bolo potrebné skúmať tretí žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 75 nariadenia č. 207/2009, treba napadnuté rozhodnutie zrušiť.
O trovách
78 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
79 Podľa článku 190 ods. 2 rokovacieho poriadku sa za nahraditeľné trovy konania považujú náklady nevyhnutne vynaložené účastníkmi konania v súvislosti s konaním pred odvolacím senátom EUIPO.
80 Keďže EUIPO nemal vo veci úspech, musí znášať svoje vlastné trovy konania a je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania žalobkyne v súlade s jej návrhmi. Tieto trovy zahŕňajú aj náklady nevyhnutne vynaložené žalobkyňou na účely konania pred odvolacím senátom EUIPO.
81 Keďže vedľajší účastník konania nemal úspech vo svojich návrhoch, znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)
rozhodol takto:
1. Rozhodnutie štvrtého odvolacieho senátu Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) z 22. septembra 2016 (vec R 1812/2015‑4) sa zrušuje.
2. EUIPO znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli spoločnosti Monolith Frost GmbH, vrátane nákladov nevyhnutne vynaložených spoločnosťou Monolith Frost na účely konania pred odvolacím senátom EUIPO.
3. Dovgan GmbH znáša svoje vlastné trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. decembra 2018.
Podpisy