NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
HENRIK SAUGMANDSGAARD ØE
prednesené 29. januára 2020(1)
Vec C‑570/18 P
HF
proti
Európskemu parlamentu
„Odvolanie – Verejná služba – Zmluvný zamestnanec v službách Parlamentu – Články 12a a 24 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie – Psychické obťažovanie – Zamietnutie žiadosti o pomoc – Článok 41 Charty základných práv Európskej únie – Právo byť vypočutý – Prístup k zápisniciam o výsluchoch svedkov – Pojem ‚psychické obťažovanie‘ – Kritériá posúdenia – Zohľadnenie kontextu – Vzájomné odvolanie – Prípustnosť“
I. Úvod
1. HF sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 29. júna 2018, HF/Parlament(2), ktorým uvedený súd zamietol jej žalobu jednak na zrušenie rozhodnutia Európskeho parlamentu z 3. júna 2016, ktorým orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“) zamietol žiadosť o pomoc, ktorú podala HF, a jednak na náhradu škody, ktorú HF údajne utrpela v dôsledku nezákonného konania Parlamentu pri rozhodovaní o žiadosti o pomoc.
2. Toto odvolanie poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť potvrdiť nedávnu judikatúru týkajúcu sa rozsahu práva byť vypočutý predtým, ako administratíva prijme rozhodnutie spôsobujúce ujmu,(3) a spresniť skutočnosti, ktoré sa majú zohľadniť pri určení toho, či konanie predstavuje psychické obťažovanie.
3. V súlade so žiadosťou Súdneho dvora sa tieto návrhy týkajú prvého a tretieho odvolacieho dôvodu hlavného odvolania, ako aj vzájomného odvolania podaného Parlamentom.
4. Navrhujem, aby Súdny dvor vyhlásil vzájomné odvolanie za neprípustné, vyhovel prvému odvolaciemu dôvodu a zamietol tretí odvolací dôvod hlavného odvolania.
II. Právny rámec
5. Služobný poriadok úradníkov Európskej únie bol prijatý nariadením č. 31 (EHS), 11 (Euratom), ktorým sa ustanovuje Služobný poriadok úradníkov a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev. Tento poriadok, v znení uplatniteľnom na predmetný spor (ďalej len „služobný poriadok“), v článku 12a stanovuje:
„1. Úradníci sa musia zdržať všetkých foriem psychického alebo sexuálneho obťažovania.
…
3. ‚Psychické obťažovanie‘ je každé nevhodné správanie, ktoré trvá počas určitého obdobia, opakuje sa alebo je systematické a spojené s fyzickým správaním, hovoreným alebo písaným slovom, gestami alebo inými úmyselnými činmi, a ktoré môžu poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú alebo psychickú integritu osoby.
…“
6. Článok 24 služobného poriadku stanovuje:
„Únia pomôže každému úradníkovi, najmä v konaní proti osobe, ktorá sa dopúšťa vyhrážania, urážania alebo ohovárania, alebo pri útoku na osobu alebo majetok, ktorému je vystavený on alebo jeho rodinný príslušník z dôvodu svojho postavenia alebo svojich povinností.
Spoločne a nerozdielne nahrad[í] úradníkovi škodu, ktorú utrpel v týchto prípadoch, ak úradník túto škodu nespôsobil úmyselne alebo hrubou nedbanlivosťou a ak sa mu nepodarilo získať náhradu škody od osoby, ktorá ju spôsobila.“
III. Okolnosti predchádzajúce sporu, konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
A. Okolnosti predchádzajúce sporu
7. Okolnosti predchádzajúce sporu boli podrobne opísané v napadnutom rozsudku(4). Podstatné skutočnosti nevyhnutné na pochopenie týchto návrhov je možné zhrnúť nasledujúcim spôsobom.
8. HF bola v roku 2003 zamestnaná na audiovizuálnom oddelení Generálneho riaditeľstva Parlamentu pre komunikáciu a v službách tohto oddelenia zotrvala do roku 2015, teda 12 rokov. Okrem obdobia približne jeden a pol roka, počas ktorého bola zamestnaná treťou spoločnosťou, pričom však pracovala pre toto oddelenie, bola HF priamo zamestnaná Parlamentom a pracovala preň postupne ako zamestnankyňa pre pomocné úlohy, zmluvná zamestnankyňa alebo tiež dočasná zamestnankyňa.
9. Listom z 11. decembra 2014 zaslaným generálnemu tajomníkovi Parlamentu (ďalej len „generálny tajomník“) a v kópii predsedovi poradného výboru pre otázky obťažovania a jeho prevencie na pracovisku (ďalej len „poradný výbor“), ako aj predsedovi Parlamentu a generálnemu riaditeľovi Generálneho riaditeľstva pre personál generálneho sekretariátu Parlamentu, HF podala na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku žiadosť o pomoc v zmysle článku 24 služobného poriadku (ďalej len „žiadosť o pomoc“).
10. HF na podporu tejto žiadosti uviedla, že sa stala obeťou psychického obťažovania v zmysle článku 12a služobného poriadku zo strany vedúceho audiovizuálneho oddelenia, pričom toto obťažovanie sa prejavovalo jeho správaním a slovnými a písomnými prejavmi najmä na poradách úseku. Konkrétnejšie žiadala, aby sa prijali naliehavé opatrenia na jej okamžitú ochranu pred údajným obťažovateľom a aby OOUPZ začal administratívne vyšetrovanie na účely zistenia objektívnych skutočností.
11. Listom zo 4. februára 2015 generálny riaditeľ pre personál informoval HF, že v jej prospech bolo prijaté opatrenie na jej vzdialenie sa od vedúceho audiovizuálneho oddelenia spočívajúce v jej preradení na oddelenie pre návštevnícky program.
12. Listom z 8. decembra 2015 generálny riaditeľ pre personál informoval HF o svojom úmysle považovať žiadosť o pomoc za nedôvodnú, a to najmä po tom, ako poradný výbor uskutočnil výsluch vedúceho audiovizuálneho oddelenia a ďalších štrnástich úradníkov a zamestnancov tohto oddelenia. V súlade s článkom 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) vyzval HF, aby predložila svoje pripomienky.
13. Listom zo 17. decembra 2015 HF požiadala o poskytnutie podľa nej „vyšetrovacej“ správy, ktorú vypracoval poradný výbor. Túto žiadosť zopakovala listom z 5. februára 2016.
14. Listom z 9. februára 2016 generálny riaditeľ pre personál poskytol HF lehotu na predloženie jej písomných pripomienok do 1. apríla 2016. Navyše ju informoval o tom, že poradný výbor mu poslal iba stanovisko, v ktorom dospel k záveru, že nedošlo k psychickému obťažovaniu. V tejto súvislosti bolo bežné, že poradný výbor mu neposkytol správu, ako je uvedená v článku 14 interných pravidiel v oblasti obťažovania, pretože takú správu poradný výbor vypracuje iba v prípadoch, v ktorých konštatuje, že došlo k psychickému obťažovaniu.
15. Dňa 1. apríla 2016 HF predložila svoje písomné pripomienky k listom generálneho riaditeľa pre personál z 8. decembra 2015 a z 9. februára 2016. Okrem iného v nich spochybnila tvrdenie generálneho riaditeľa pre personál, podľa ktorého poradný výbor nevypracoval správu v zmysle článku 14 interných pravidiel v oblasti obťažovania, ale vydal len stanovisko, pričom zopakovala skutočnosť, že správanie vedúceho audiovizuálneho oddelenia voči nej predstavovalo psychické obťažovanie v zmysle článku 12a služobného poriadku. V tejto súvislosti uviedla, že tým, že generálny riaditeľ pre personál jej odmietol poskytnúť všetky závery poradného výboru, bolo porušené jej právo na obhajobu, a pripomienky, ktoré predložila, boli zbavené akéhokoľvek potrebného účinku.
16. Generálny riaditeľ pre personál ako OOUPZ rozhodnutím z 3. júna 2016 zamietol žiadosť o pomoc (ďalej len „sporné rozhodnutie“). V tomto rozhodnutí okrem iného uviedol, že HF boli poskytnuté úplné a podrobné informácie o dôvodoch, na základe ktorých zamýšľal zamietnuť žiadosť o pomoc k 8. decembru 2015. Okrem toho podľa tohto riaditeľa HF nemala žiadne subjektívne právo na to, aby jej poradný výbor poskytol správu z vyšetrovania, stanovisko či zápisnice o výsluchoch svedkov. Uvedený riaditeľ tiež trval na analýze, ktorú uviedol v liste z 8. decembra 2015, a preto rozhodol, že neuzná, že situácia, ktorú opísala HF, spadá pod pojem psychické obťažovanie v zmysle článku 12a služobného poriadku.
17. HF podala 6. septembra 2016 proti spornému rozhodnutiu sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku. Na podporu tejto sťažnosti poukázala na porušenie práva na obhajobu, článku 41 Charty, práva byť vypočutý a zásady kontradiktórnosti, ako aj na nezrovnalosti v konaní poradného výboru, zjavne nesprávne posúdenia, porušenie článkov 12a a 24 služobného poriadku a porušenie povinnosti poskytnúť pomoc a povinnosti starostlivosti.
18. Generálny tajomník ako OOUPZ rozhodnutím zo 4. januára 2017 uvedenú sťažnosť zamietol.
19. Pokiaľ ide o výhradu HF týkajúcu sa toho, že OOUPZ jej neposkytol správu vypracovanú poradným výborom a zápisnice o výsluchoch svedkov, generálny tajomník konštatoval najmä to, že OOUPZ nie je vzhľadom na judikatúru vyplývajúcu z rozsudkov Tzirani/Komisia(5) a Cerafogli/ECB(6) povinný poskytnúť HF tieto dokumenty najmä preto, že poradný výbor musí v Parlamente pracovať s maximálnym dôverným zaobchádzaním a jeho rokovania sú tajné. Na účely zabezpečenia slobody prejavu všetkých účastníkov konania, najmä svedkov, však nie je možné, aby OOUPZ poskytol HF tieto dokumenty.
20. Pokiaľ ide v prejednávanej veci o existenciu prípadu psychického obťažovania v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku, generálny tajomník pripustil, že skutočnosti uvádzané HF mohli predstavovať úmyselné a opakované konanie v zmysle tohto ustanovenia. Napriek tomu konštatoval nasledujúce: „Nemalo by sa zabúdať na to, že údajný obťažovateľ je nadriadený [HF]. Je však v povahe funkcie vedúceho oddelenia, aby svojim spolupracovníkom pripomínal, že majú dodržiavať jeho pokyny, prispievať k dobrej spolupráci medzi kolegami, primerane zdieľať informácie, ktoré sú užitočné v rámci práce, alebo poskytnúť vysvetlenia, ak sa nezúčastnili na poradách. Zdá sa, že skutočnosti, na ktoré poukázala [HF], ak sa berú ako celok, nepredstavujú nevhodné správanie vedúceho oddelenia vo vzťahu k podriadenému. Skutočnosti skôr svedčia o tom, že tento vedúci oddelenia sa domnieval, že jeho vedenie bolo spochybnené, čo vyvolalo napätie, a pritom bolo potrebné zasiahnuť na účely zlepšenia fungovania služby. Údajné obťažovanie [HF] pred jej kolegami bez toho, aby mala možnosť brániť sa, sa uskutočnilo presne počas porád, na ktorých sa malo hovoriť o nefunkčnosti služby. Vyjadrenia pripisované údajnému obťažovateľovi, ktoré sú určite poľutovaniahodné, musia preto súvisieť s týmto kontextom napätia a nefunkčnosťou….“
B. Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
21. Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 12. apríla 2017 HF podala žalobu na zrušenie sporného rozhodnutia, na náhradu škody, ktorú údajne utrpela v dôsledku nezákonného konania OOUPZ pri rozhodovaní o jej žiadosti o pomoc, a na uloženie povinnosti Parlamentu nahradiť trovy konania.
22. Na podporu svojich návrhov na zrušenie HF uviedla tri žalobné dôvody, ktoré boli založené po prvé na porušení práva na obhajobu, článku 41 Charty, práva byť vypočutý a zásady kontradiktórnosti, po druhé na procesných pochybeniach v rozsahu, v akom sa konanie poradného výboru vyznačovalo nezrovnalosťami, a po tretie na zjavne nesprávnych posúdeniach, na porušení povinnosti poskytnúť pomoc a povinnosti starostlivosti, ako aj na porušení článkov 12a a 24 služobného poriadku.
23. Na podporu svojich návrhov na náhradu škody HF žiadala zaplatenie sumy 70 000 eur ako náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela v dôsledku nezákonného konania OOUPZ pri rozhodovaní o jej žiadosti o pomoc, a sumy 20 000 eur ako náhrady nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z nezrovnalostí, ktoré ovplyvnili vyšetrovacie konanie, a to v prejednávanej veci, pokiaľ ide o prácu poradného výboru. HF sa domnieva, že OOUPZ pri rozhodovaní o jej žiadosti o pomoc porušil zásadu primeranej lehoty.
24. Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd zamietol žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú.
IV. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania
25. Podaním z 10. septembra 2018 podala HF proti napadnutému rozsudku odvolanie, ktoré je predmetom tohto konania.
26. HF vo svojom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok a následne
– vyhovel jej žalobným návrhom predloženým na prvom stupni,
– zrušil sporné rozhodnutie,
– uložil Parlamentu povinnosť zaplatiť náhradu jej nemajetkovej ujmy, stanovenej ex aequo et bono na sumu 90 000 eur, a
– uložil Parlamentu povinnosť nahradiť všetky trovy konania na oboch stupňoch.
27. Parlament vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhuje, aby Súdny dvor:
– vyhlásil odvolanie za nedôvodné a
– uložil HF povinnosť nahradiť trovy konania.
28. Parlament vo svojom vzájomnom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok,
– rozhodol vo veci samej s cieľom zamietnuť odvolanie a
– uložil HF povinnosť nahradiť trovy konania.
29. HF a Parlament predniesli svoje ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 13. novembra 2019.
V. Analýza
30. Súdny dvor rozhoduje o dvoch odvolaniach. HF uvádza na podporu hlavného odvolania tri odvolacie dôvody, pričom predmetom týchto návrhov budú v súlade so žiadosťou Súdneho dvora len prvý a tretí odvolací dôvod. Tieto odvolacie dôvody sú založené na tom, že Všeobecný súd porušil právo byť vypočutý v súlade s článkom 41 Charty, a nesprávne kvalifikoval skutkový stav.
31. Okrem toho Parlament podal vzájomné odvolanie. Toto odvolanie je založené na dvoch nesprávnych právnych posúdeniach, a to prvom v bode 81 napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom Všeobecný súd rozhodol, že Parlament mal HF poskytnúť stanovisko poradného výboru, a druhom v bode 123 napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom sa neobmedzil na analýzu zjavne nesprávneho posúdenia, ale vykonal analýzu jednoduchého nesprávneho posúdenia.
32. Začnem najprv preskúmaním prípustnosti vzájomného odvolania a následne pristúpim k analýze prvého a tretieho odvolacieho dôvodu hlavného odvolania.
A. O prípustnosti vzájomného odvolania
33. Domnievam sa, že je potrebné preskúmať ex offo otázku prípustnosti vzájomného odvolania.
34. Podľa článku 56 druhého odseku prvej vety Štatútu Súdneho dvora Európskej únie totiž odvolanie môže podať každá strana, ktorá so svojimi podaniami nebola úspešná vôbec alebo bola úspešná len čiastočne. Toto pravidlo, ktoré sa uplatňuje na všetky odvolania, a teda tak na hlavné odvolanie, ako aj na vzájomné odvolanie, je vyjadrené v prípade hlavného odvolania v článku 169 ods. 1 a v prípade vzájomného odvolania v článku 178 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Podľa tohto posledného ustanovenia vo vzájomnom odvolaní možno navrhnúť, aby bolo rozhodnutie Všeobecného súdu čiastočne alebo úplne zrušené.
35. Okrem toho podľa článku 58 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa odvolanie nemôže týkať len výšky trov konania alebo povinnosti účastníka konania ich uhradiť.
36. Pokiaľ ide o prvé dva odvolacie dôvody vzájomného odvolania, tieto sa týkajú zrušenia napadnutého rozsudku a zamietnutia odvolania.
37. Konštatujem však, že Parlament sa prostredníctvom týchto dvoch odvolacích dôvodov nedomáha čiastočného alebo úplného zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu podľa článku 178 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Všeobecný súd totiž v prvom bode výroku napadnutého rozsudku výslovne zamietol žalobu HF, a teda aj jej návrh na zrušenie sporného rozhodnutia. V dôsledku toho Parlament nebol ani zďaleka neúspešný so svojimi podaniami pred Všeobecným súdom, ale naopak mal vo veci úspech, a teda jeho prvé dva odvolacie návrhy nespĺňajú podmienku stanovenú v článku 56 druhom odseku prvej vete Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.(7)
38. Parlament sa oboma odvolacími dôvodmi,(8) ktoré uviedol na podporu svojho vzájomného odvolania, v skutočnosti domáha nahradenia odôvodnenia.
39. Parlament sa totiž snaží dosiahnuť, aby Súdny dvor zmenil analýzu vykonanú Všeobecným súdom v bodoch 81 a 123 napadnutého rozsudku, teda dve odôvodnenia tohto rozsudku. Ako však vyplýva z poznámky pod čiarou 10 nižšie, takéto návrhy nemôžu byť predmetom hlavného alebo vzájomného odvolania. Treba ich preto zamietnuť ako neprípustné.
40. Poznamenávam, že sa zdá, že Parlament to prinajmenšom implicitne uznal na pojednávaní pred Súdnym dvorom. V odpovedi na ústnu otázku Súdneho dvora totiž Parlament uviedol, že berie späť svoje prvé dva odvolacie návrhy.
41. Pokiaľ ide o tretí odvolací návrh, ktorý sa týka trov konania, tento je neprípustný, keďže, ako je uvedené v článku 58 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, odvolanie sa nemôže týkať len trov konania.
42. Spomeniem ešte, že Parlament na pojednávaní pred Súdnym dvorom tvrdil, že mu bola nesprávne uložená povinnosť nahradiť štvrtinu trov konania HF, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa Všeobecný súd dopustil v bode 81 napadnutého rozsudku, a že v dôsledku toho žiada zrušenie tohto bodu.
43. Okrem toho, že tento návrh je neprípustný, keďže sa týka len odôvodnenia napadnutého rozsudku,(9) v nijakom prípade mu nemožno vyhovieť, keďže súvisí s návrhom týkajúcim sa len výšky trov konania alebo povinnosti účastníka konania uhradiť tieto trovy.
44. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že vzájomné odvolanie treba zamietnuť v celom rozsahu ako neprípustné.
B. O prvom odvolacom dôvode hlavného odvolania
45. HF svojím prvým odvolacím dôvodom tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 87 napadnutého rozsudku rozhodol, že „OOUPZ tým, že v prejednávanej veci odmietol poskytnúť žalobkyni v konaní pred podaním žaloby zápisnice o výsluchoch svedkov, neporušil právo byť vypočutý, ako je uvedené v článku 41 [Charty]“. HF tvrdí, že Všeobecný súd tým porušil článok 41 ods. 2 Charty, ako aj článok 12a ods. 1 a článok 24 služobného poriadku. Taktiež si protirečil a riadne neodôvodnil svoje stanovisko.
46. HF predovšetkým tvrdí, že úvahy uvedené v bodoch 73 a 74 napadnutého rozsudku, ktoré sa týkajú práva byť vypočutý a na ktorých Všeobecných súd založil svoje rozhodnutie, že jej malo byť poskytnuté stanovisko poradného výboru, sa vzťahujú aj na otázku poskytnutia zápisníc o výsluchoch svedkov. Keďže Parlament sa pri prijímaní sporného rozhodnutia opieral o tieto zápisnice, mali byť poskytnuté HF, aby sa mohla účinne vyjadriť.
47. HF ďalej spochybňuje odôvodnenie, ktoré Všeobecný súd uviedol v bodoch 83 až 85 napadnutého rozsudku s cieľom odôvodniť neposkytnutie zápisníc o výsluchu, pričom sa opiera o tieto dve tvrdenia.
48. Po prvé cieľ obnovenia pokojnej atmosféry na oddelení, ktorý vyžaduje dôverné zaobchádzanie s týmito zápisnicami, nemožno podľa HF bezpodmienečne zaručiť bez zohľadnenia ďalšieho cieľa sledovaného článkom 12a služobného poriadku, ktorým je ochrana úradníkov a zamestnancov pred obťažovaním.
49. Po druhé ani ochrana anonymity svedkov v mene tejto požiadavky dôverného zaobchádzania nemôže odôvodniť neposkytnutie zápisníc o výsluchu. Títo svedkovia mohli byť anonymizovaní, ako to napokon bolo v prípade stanoviska poradného výboru.
50. HF nakoniec uvádza, že Všeobecný súd si protirečil, keď rozhodol, že zápisnice o výsluchu jej nemuseli byť poskytnuté, pričom v bode 89 napadnutého rozsudku uviedol, že OOUPZ mal k dispozícii nielen stanovisko poradného výboru, aj keď stručné, ale mal aj tieto zápisnice, ktoré mu poskytli celkový a podrobný prehľad o existencii vytýkaných skutočností. Podľa HF tak Všeobecný súd uznal užitočnosť týchto zápisníc na vypracovanie uvedeného stanoviska. HF dopĺňa, že z bodu 90 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd tiež uznal, že predložila nové tvrdenia založené na uvedených zápisniciach. Podľa HF z toho vyplýva, že tieto tvrdenia sa mali považovať za tvrdenia, ktoré môžu mať vplyv na sporné rozhodnutie, a toto rozhodnutie malo byť zrušené.
51. Parlament uvádza, že prvý odvolací dôvod treba zamietnuť, pričom predovšetkým tvrdí, že požiadavka dôverného zaobchádzania zakladá legitímne obmedzenie práva byť vypočutý. Dôverné zaobchádzanie so svedeckými výpoveďami je nevyhnutné na to, aby dotknuté osoby súhlasili s dobrovoľným poskytnutím svedectva, a teda na to, aby bolo možné úspešne ukončiť vyšetrovanie. Parlament dodáva, že na žiadateľa o pomoc sa nevzťahuje tak rozsiahla právna ochrana, aká je priznaná v rámci práva na obhajobu.
52. Ja sa na rozdiel od Parlamentu domnievam, že tento prvý odvolací dôvod je dôvodný a že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že táto inštitúcia nebola povinná poskytnúť HF zápisnice o výsluchu, aby mohla byť účinne vypočutá ešte pred zamietnutím jej žiadosti o pomoc.
53. V rámci preskúmania tohto odvolacieho dôvodu pripomeniem rozsah práva byť vypočutý vzhľadom na právo na obhajobu a vzhľadom na problematiku súvisiacu s dôverným zaobchádzaním so svedeckými výpoveďami a následne vyvodím závery, ktoré z toho vyplývajú, pokiaľ ide o poskytnutie zápisníc o výsluchu svedkov HF.
54. Pripomínam, že právo každého byť vypočutý je zakotvené v článku 41 Charty, ktorý sa týka práva na riadnu správu vecí verejných. Toto právo zahŕňa okrem uvedeného práva byť vypočutý(10) najmä právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti(11), a povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia(12).
55. V súlade s ustálenou judikatúrou právo byť vypočutý existuje aj vtedy, keď neexistuje akéhokoľvek vnútroštátne pravidlo, ktoré by ho výslovne upravovalo, a zaručuje každému možnosť účelne a efektívne oznámiť svoj názor v priebehu správneho konania, a to predtým, ako bude prijaté akékoľvek rozhodnutie, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť jeho záujmy.(13) Dotknutej osobe sa musí umožniť predložiť pripomienky, aby príslušný orgán rovnako účelne prihliadol na všetky relevantné skutočnosti a mohol prijať rozhodnutie s plnou znalosťou veci.(14) Táto osoba musí mať možnosť opraviť chybu alebo uviesť určité skutočnosti, ktoré považuje za dôležité.(15)
56. Zdôrazňujem, že právo byť vypočutý je neoddeliteľnou súčasťou práva na obhajobu.(16) Nie je teda potrebné stavať tieto dva pojmy do protikladu a tvrdiť, ako to robí Parlament, že na žiadateľa o pomoc sa nevzťahuje tak rozsiahla právna ochrana, aká je priznaná v rámci práva na obhajobu.
57. Právo byť vypočutý sa uplatní vtedy, ak má administratíva v úmysle prijať voči osobe rozhodnutie, ktoré nepriaznivo zasahuje do jej postavenia,(17) a na využitie tohto práva nie je potrebné, aby dotknutá osoba bola žalovanou stranou alebo v tomto prípade údajným obťažovateľom.
58. Z toho vyplýva, ako navyše Všeobecný súd správne uviedol v bodoch 73 a 74 napadnutého rozsudku, že HF mala právo byť účinne vypočutá predtým, ako bolo prijaté sporné rozhodnutie spôsobujúce jej ujmu.
59. Súdny dvor nedávno uplatnil svoju judikatúru týkajúcu sa práva byť vypočutý v rozsudku OZ/EIB(18), v rámci sporu vo veci obťažovania týkajúceho sa európskych úradníkov.
60. V tomto rozsudku, ktorý sa týkal sťažnosti vo veci sexuálneho obťažovania podanej zamestnankyňou Európskej investičnej banky, Súdny dvor rozhodol, že na to, aby odvolateľka mohla účinne predložiť svoje pripomienky banke predtým, ako banka prijala rozhodnutie o jej sťažnosti, mala právo, aby sa jej oznámil prinajmenšom súhrn výpovedí obvineného z obťažovania a jednotlivých svedkov vypočutých v priebehu vyšetrovania. Súdny dvor uviedol, že to tak je preto, lebo tieto výpovede boli použité v správe odovzdanej prezidentovi Európskej investičnej banky a obsahovali odporúčania, z ktorých tento prezident vychádzal vo svojom rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti.(19)
61. Domnievam sa, že tieto úvahy sú v celom rozsahu uplatniteľné na prejednávanú vec.
62. Keďže OOUPZ zohľadnil zápisnice o výsluchu na účely prijatia sporného rozhodnutia, bolo dôležité, aby sa k nim HF mohla vyjadriť.
63. Zostáva určiť, či ochrana dôvernosti týchto svedeckých výpovedí mohla zakladať obmedzenie poskytnutia týchto zápisníc.
64. V tejto súvislosti uvádzam, že Súdny dvor sa v bode 57 rozsudku OZ/EIB domnieval, že pri poskytnutí výpovedí vypočúvaných osôb sa mali „prípadne dodržať oprávnené záujmy dôverného zaobchádzania“(20).
65. Zdôrazňujem, že článok 41 ods. 2 písm. b) Charty, ktorý súvisí s právom byť vypočutý, zaručuje právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, avšak za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti a služobného tajomstva.
66. Dôvernosť však neznamená právo na utajenie. Súdny dvor uznal, že aj vtedy, keď ide o bezpečnosť štátu, je na zabezpečenie práva na obhajobu potrebné oznámiť dotknutej osobe prinajmenšom podstatu dôvodov rozhodnutia.(21)
67. Všeobecný súd sa v bode 83 napadnutého rozsudku domnieval, že administratíva môže svedkom, ktorí súhlasia s tým, že budú vypovedať ako svedkovia o sporných skutočnostiach v prípade údajného obťažovania, umožniť zabezpečenie dôverného zaobchádzania s ich svedeckými výpoveďami voči údajnému obťažovateľovi, ako aj voči údajnej obeti, prinajmenšom v rámci konania uplatneného pri rozhodovaní o žiadosti o pomoc v zmysle článku 24 služobného poriadku.
68. Domnievam sa, že svedkovia, ktorí súhlasia s dobrovoľnou účasťou na vyšetrovaní, si totiž môžu želať, aby ich totožnosť nebola odhalená a nemohla byť vyvodená z predložených skutočností.
69. Táto obava sa mi zdá byť oprávnená bez ohľadu na dôvody svedkov a administratíva ju musí v čo najväčšej miere zohľadniť už iba z toho dôvodu, aby sa zabezpečilo, že na vyšetrovaní sa zúčastnia osoby, ktoré môžu poskytnúť informácie užitočné na preukázanie skutkového stavu.
70. Je však potrebné nájsť rovnováhu medzi záujmami svedkov na ochrane dôvernosti ich svedeckých výpovedí a právom žiadateľa o pomoc na užitočné vyjadrenie jeho stanoviska k týmto výpovediam. Tomuto žiadateľovi totiž nemožno odoprieť možnosť oboznámiť sa so skutočnosťami, na ktorých administratíva zamýšľa založiť svoje rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc.
71. Na tento účel možno použiť určité techniky, ako sú anonymizácia alebo dokonca sprístupnenie podstaty svedeckých výpovedí vo forme zhrnutia, ako to bolo v rozsudku OZ/BEI, alebo tiež maskovanie určitých častí obsahu týchto svedeckých výpovedí, ako to bolo v prejednávanej veci v priebehu konania pred Všeobecným súdom.
72. Domnievam sa, že v prejednávanej veci bolo možné zabezpečiť dôvernosť predtým, ako OOUPZ prijal sporné rozhodnutie, použitím tých istých techník anonymizácie a maskovania, ktoré boli použité v priebehu konania pred Všeobecným súdom.
73. Poskytnutie anonymizovanej verzie zápisníc iba s čiastočným maskovaním, ako bolo nariadené Všeobecným súdom, bolo o to dôležitejšie, že stanovisko poradného výboru bolo stručné.
74. Na jednej strane totiž toto stanovisko malo len dve strany a obsahovalo anonymizovaný zoznam vypočúvaných svedkov a tri zarážky stručne opisujúce stanovisko poradného výboru. Na druhej strane, ako uviedol samotný Všeobecný súd v bode 89 napadnutého rozsudku, túto stručnosť kompenzovali zápisnice o výsluchu svedkov, na ktoré mohol OOUPZ prihliadať, aby získal celkový a podrobný prehľad o existencii skutočností.
75. V tejto súvislosti nie je postačujúce, že HF boli oznámené dôvody, ktoré mal OOUPZ v úmysle uviesť na podporu zamietnutia jej žiadosti o pomoc. Ako uviedla HF na pojednávaní pred Súdnym dvorom, povinnosť odôvodnenia rozhodnutia spôsobujúceho ujmu nemožno zamieňať s právom dotknutej osoby byť vypočutá(22). Toto právo vyžaduje, aby mal žiadateľ o pomoc okrem iného prístup k svedeckým výpovediam, a to pri zachovaní dôvernosti, z ktorých OOUPZ vychádzal, aby žiadateľ mohol uviesť, či skutočnosti použité počas vyšetrovania boli relevantné a či podľa jeho názoru mali byť zohľadnené aj ďalšie skutočnosti.
76. V dôsledku toho sa domnievam, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 87 napadnutého rozsudku rozhodol, že OUPZ tým, že v prejednávanej veci odmietol poskytnúť HF v konaní pred podaním žaloby zápisnice o výsluchoch svedkov, neporušil právo byť vypočutý, ako je uvedené v článku 41 Charty. Keďže rozhodnutie o zamietnutí žiadosti HF o pomoc spôsobuje tejto žiadateľke ujmu, domnievam sa, že skutočnosti, z ktorých Parlament vychádzal pri prijatí tohto rozhodnutia, v danom prípade výsluchy svedkov, mali byť HF oznámené, a to prinajmenšom anonymizovane vo forme zhrnutia, aby sa mohla účinne vyjadriť k týmto skutočnostiam predtým, ako Parlament prijal svoje rozhodnutie. Toto nesprávne posúdenie treba považovať za skutočnosť, ktorá mohla mať vplyv na sporné rozhodnutie.
77. Z toho vyplýva, že prvý odvolací dôvod treba prijať.
78. V dôsledku toho sa napadnutý rozsudok musí zrušiť.
79. Domnievam sa, že aj keď dôvodnosť tohto prvého odvolacieho dôvodu sama osebe odôvodňuje zrušenie napadnutého rozsudku, je potrebné preskúmať aj tretí odvolací dôvod uvedený HF, a to v rozsahu, v akom sa týka podstaty sporu, a v záujme HF by mohol predstavovať druhý dôvod zrušenia napadnutého rozsudku.
C. O treťom odvolacom dôvode hlavného odvolania
80. HF svojím tretím odvolacím dôvodom tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 12a ods. 1 a 3 a článok 24 služobného poriadku, ako aj článok 31 ods. 1 Charty tým, že v bodoch 158, 164 a 166 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že správanie vedúceho oddelenia nebolo nevhodné a že Parlament platne zamietol jej žiadosť o pomoc, pričom sa nedopustil nesprávneho posúdenia. Všeobecný súd si protirečil a prijal posúdenia, ktoré sú v rozpore s jeho vlastnou judikatúrou.
81. HF sa na podporu tohto odvolacieho dôvodu opiera o štyri tvrdenia, ktoré preskúmam v tomto poradí: najskôr prvé a štvrté tvrdenie, ktoré považujem za neprípustné, keďže podľa môjho názoru spadajú do posúdenia skutkového stavu, potom tretie tvrdenie, ktoré považujem za zjavne nedôvodné, a napokon druhé tvrdenie, ktoré podľa môjho názoru vyvoláva právnu otázku, ktorú preskúmam podrobnejšie.
82. Vo svojom prvom tvrdení HF uvádza, že zo zistení Všeobecného súdu uvedených v bodoch 141, 143, 144, 158 a 163 napadnutého rozsudku, ktoré sa týkajú používania nevhodného, občas nie úplne bežného alebo slabo prepracovaného tónu zo strany vedúceho oddelenia, jeho problematického alebo dokonca nešikovného riešenia konfliktnej situácie a jeho veľmi priameho správania bez okolkov, alebo dokonca sarkastického či do určitej miery agresívneho správania, vyplýva, že vedúci oddelenia sa správal nevhodne. HF sa domnieva, že Všeobecný súd nemohol po tomto zistení dospieť k záveru o neexistencii psychického obťažovania.
83. Poukazujem na to, že HF nekritizuje opis skutkového stavu zo strany Všeobecného súdu, vyvodzuje však z neho odlišný záver. Domnieva sa, že vzhľadom na definíciu psychického obťažovania v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku, ako bola pripomenutá v bode 119 napadnutého rozsudku, musel tento opis nevyhnutne viesť ku konštatovaniu existencie psychického obťažovania.
84. V tejto súvislosti pojem psychické obťažovanie je definovaný v článku 12a služobného poriadku ako každé nevhodné správanie, ktoré trvá počas určitého obdobia, opakuje sa alebo je systematické a spojené s fyzickým správaním, hovoreným alebo písaným slovom, gestami alebo inými úmyselnými činmi, a ktoré môžu poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú alebo psychickú integritu osoby. Všeobecný súd uvádza v bodoch 119 a 120 napadnutého rozsudku dve spresnenia týkajúce sa tohto pojmu. Po prvé výraz „trvá počas určitého obdobia, opakuje sa alebo je systematické“ znamená, že psychické obťažovanie treba chápať ako proces, ktorý sa nevyhnutne odohráva v čase a predpokladá existenciu činnosti, ktorá je „úmyselná“, a nie „náhodná“. Po druhé, aby sa na toto konanie vzťahoval tento pojem, musí mať za následok poškodenie osobnosti, dôstojnosti alebo fyzickej či psychickej integrity osoby. Nie je potrebné preukázať, že údajný obťažovateľ sa dopustil tohto konania s úmyslom vyvolať takýto účinok.
85. Domnievam sa, že tieto spresnenia, ktoré preberajú ustálenú judikatúru tak Všeobecného súdu, ako aj Súdu pre verejnú službu,(23) sú úplne správne.
86. Zdôrazňujem, že z tejto definície psychického obťažovania nevyplýva, že existuje automatický vzťah medzi preukázaním určitých skutkových okolností a konštatovaním existencie takéhoto obťažovania. Toto konštatovanie musí naopak vyplývať z dôkladného posúdenia skutkových okolností, ktoré spočíva najprv v overení toho, či kritizované konania posudzované jednotlivo umožňujú dospieť k záveru o existencii psychického obťažovania, a následne, či tieto konania preskúmané ako celok vedú k takémuto zisteniu.
87. Ak nedošlo ku skresleniu skutkových okolností alebo zjavne nesprávnemu posúdeniu, čo HF netvrdí, však Všeobecnému súdu prináleží, aby v prejednávanej veci posúdil, či uvádzané skutočnosti predstavujú psychické obťažovanie v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku. Súdny dvor nemôže svojím posúdením skutkového stavu nahradiť posúdenie, ktoré vykonal Všeobecný súd.(24)
88. Na účely vykonania tohto posúdenia Všeobecnému súdu prináleží, aby použil test pripomenutý, podľa môjho názoru správne, v bode 121 napadnutého rozsudku, podľa ktorého kvalifikácia „obťažovania“ podlieha podmienke, že jeho skutková podstata je dostatočne objektívna v tom zmysle, že nestranný a rozumný pozorovateľ, ktorý má obvyklú citlivosť a nachádza sa v rovnakých podmienkach, ho bude považovať za neprimerané a hodné kritiky.(25)
89. HF sa tak svojím prvým tvrdením snaží v skutočnosti dosiahnuť, aby Súdny dvor zrušil posúdenie skutkových okolností vykonané Všeobecným súdom a nahradil ho svojím vlastným posúdením.
90. V dôsledku toho považujem toto prvé tvrdenie za neprípustné.
91. Vo svojom štvrtom tvrdení HF uvádza, že Všeobecný súd v bodoch 156 a 160 napadnutého rozsudku nesprávne vylúčil, že na správanie vedúceho oddelenia by sa mohla vzťahovať pôsobnosť článku 12a ods. 3 služobného poriadku z dôvodu, že toto správanie sa týkalo všetkých pracovníkov oddelenia a nesmerovalo iba voči nej. Toto odôvodnenie Všeobecného súdu je v rozpore s odôvodnením uvedeným v bode 89 rozsudku Tzirani/Komisia(26).
92. Domnievam sa, že HF nesprávne pochopila body 156 a 160 napadnutého rozsudku a nesprávne citovala rozsudok Tzirani/Komisia.
93. Všeobecný súd totiž nevyvodil zo samotnej kolektívnej povahy hrozby, že táto hrozba nemôže patriť do pôsobnosti článku 12a ods. 3 služobného poriadku. Aj keď Všeobecný súd zohľadnil túto hrozbu, v bode 156 napadnutého rozsudku rozhodol, že HF však nepreukázala existenciu hrozby, ktorú by tento vedúci oddelenia vyjadril konkrétne voči nej, pokiaľ ide o predĺženie jej pracovnej zmluvy.
94. Súd pre verejnú službu v rozsudku Tzirani/Komisia uviedol, že „údajný obťažovateľ by s cieľom vyhnúť sa obvineniam z obťažovania jednej osoby namiesto toho, aby upustil od predmetného správania, mohol rozšíriť svoje správanie na väčší počet osôb, čo je zjavne absurdné“. Tento súd sa tak domnieval, že osoba nemôže pod rúškom kolektívnej hrozby adresovanej skupine osôb skryť to, čo je v skutočnosti správaním týkajúcim sa konkrétnej osoby. Zdôrazňujem však, že z toho nevyplýva, že akákoľvek kolektívna výhrada by v skutočnosti bola výhradou adresovanou konkrétnej osobe.
95. Aj v tomto prípade ide o otázku skutkových okolností. V bode 156 napadnutého rozsudku, ktorý odkazuje na bod 135 tohto rozsudku, sa však nezdá, že by Všeobecný súd skreslil tieto skutkové okolnosti.
96. Toto štvrté tvrdenie treba teda podľa môjho názoru zamietnuť ako neprípustné, keďže sa rovnako ako prvé tvrdenie týka nie právnej otázky, ale posúdenia skutkového stavu Všeobecným súdom.
97. Vo svojom treťom tvrdení HF uvádza, že Všeobecný súd v bodoch 141 a 158 napadnutého rozsudku nesprávne kvalifikuje niektoré gestá a písomné prejavy vedúceho oddelenia ako náhodné. Podľa názoru HF platí, že hoci ústny prejav môže byť náhodný, v prípade gest a písomného prejavu to tak skutočne byť nemôže.
98. Podľa môjho názoru HF vylúčením gest a písomného prejavu z pojmu „náhodný“ navrhuje výklad tohto pojmu, ktorý sa neopiera o nijaký základ. Gesto má rovnako ako ústny prejav rýchlu a pominuteľnú povahu, ktorá môže presahovať myšlienku. Je pravda, že písomný prejav sa odohráva v dlhšom časovom úseku, nič však nebráni tomu, aby presahoval aj myšlienku autora. Práve z tohto dôvodu definícia uvedená v článku 12a ods. 3 služobného poriadku stanovuje, že tak gestá a písomný prejav, ako aj ústny prejav musia trvať počas určitého obdobia, opakovať sa alebo byť systematické, aby mohli predstavovať psychické obťažovanie.
99. HF sa týmto tvrdením domáha toho, aby Súdny dvor zmenil kvalifikáciu gest a písomných prejavov vedúceho oddelenia ako nie „náhodných“, ale „úmyselných“, avšak bez toho, aby sa snažila preukázať toto tvrdenie v praxi. Tieto gestá by tak mali túto povahu zo svojej podstaty. Z dôvodov uvedených v predchádzajúcom bode sa mi toto tvrdenie zdá byť zjavne nedôvodné.
100. Vo svojom druhom tvrdení HF uvádza, že Všeobecný súd v bodoch 143, 144, 158 a 159 napadnutého rozsudku nesprávne vychádzal z „kontextu“ daného oddelenia, hoci obťažovanie je zakázané bez výhrady a bez ohľadu na kontext. Všeobecný súd tým, že zohľadnil tento „kontext“, pričom uznal prinajmenšom nevhodný charakter správania údajného obťažovateľa, nevyhnutne porušil článok 12a ods. 3 služobného poriadku, ako aj článok 31 Charty.
101. Parlament vo svojom vyjadrení k odvolaniu tvrdí, že kontext, v ktorom dochádza k vytýkanému správaniu, má zásadný význam.
102. Toto druhé tvrdenie podľa môjho názoru poukazuje na možné ťažkosti spojené s rozlišovaním medzi tým, čo spadá do posúdenia skutkového stavu, ktoré s výnimkou skreslenia alebo zjavne nesprávneho posúdenia patrí do výlučnej právomoci Všeobecného súdu, a tým, čo predstavuje právnu otázku, ktorá môže podliehať preskúmaniu Súdnym dvorom v odvolacom konaní.
103. V rozsahu, v akom kontext súvisí hlavne so skutkovými okolnosťami veci, totiž nastoľuje predovšetkým otázku posúdenia týchto okolností. Okrem toho HF na pojednávaní pred Súdnym dvorom uznala, že kontext danej veci nemožno úplne ignorovať.
104. Podľa HF sa však nemal zohľadniť nedostatok zamestnancov, nadmerné pracovné zaťaženie, reorganizácia úseku, zlé rozdelenie funkcií v rámci oddelenia. Ich zohľadnením by sa totiž pridal faktor, ktorý nie je upravený v definícii psychického obťažovania uvedenej v článku 12a ods. 3 služobného poriadku a ktorý by slúžil na vylúčenie nevhodného správania z pojmu psychické obťažovanie na základe jeho odôvodnenia kontextom, v ktorom k takémuto správaniu došlo.
105. Z tohto uhla pohľadu otázka, či pri posúdení psychického obťažovania môžu alebo nemôžu byť do určitej miery zohľadnené len určité typy skutkových okolností, vyvoláva podľa môjho názoru právnu otázku. Ide totiž o určenie toho, či a v akom rozsahu patrí skutkový kontext do právnej kvalifikácie psychického obťažovania.
106. Ako Všeobecný súd správne uviedol v bode 123 napadnutého rozsudku, v tejto súvislosti treba zdôrazniť, že definícia uvedená v článku 12a služobného poriadku predstavuje objektívny pojem a je založená na „kontextuálnej kvalifikácii“ činov a správania tretích osôb, v prejednávanej veci úradníkov a zamestnancov. Otázka, či určitá osoba bola psychicky obťažovaná, preto vyžaduje posúdenie predmetného správania v danom kontexte.
107. Objektívne posúdenie kritizovaného správania tak nemožno vykonať čisto abstraktným spôsobom, a teda mimo kontextu, ale vyžaduje si naopak konkrétne posúdenie s prihliadnutím na rámec, v ktorom k nemu došlo. Tento výklad potvrdzuje aj test pripomenutý v bode 88 vyššie, ktorý odkazuje na nestranného a rozumného pozorovateľa, ktorý má obvyklú citlivosť a nachádza sa v rovnakých podmienkach. Tento posledný výraz podľa môjho názoru znamená, že je potrebné zohľadniť kontext, v ktorom dochádza k predmetnému správaniu.
108. Vzniká tak otázka, aký kontext je relevantný.
109. Domnievam sa, že je potrebné rozlišovať podľa toho, či je kontext nezávislý od údajného obťažovateľa, v danom prípade vedúceho oddelenia, alebo či kontext vyplýva alebo dokonca vzniká z postoja tohto obťažovateľa.
110. V rámci príkladov kontextu, ktoré spomína HF a ktoré sú uvedené v bode 104 vyššie, tak treba overiť, či nedostatok zamestnancov, nadmerné pracovné zaťaženie a reorganizácia úseku sú nezávislé od vedúceho oddelenia, alebo či mu naopak možno pripísať zlé rozdelenie funkcií v rámci oddelenia.
111. Podľa môjho názoru prináleží Všeobecnému súdu, aby overil existenciu týchto príkladov, a určil, do akej kategórie ich treba zaradiť a aký význam im treba prípadne pripísať.
112. V prejednávanej veci HF vytýka Všeobecnému súdu, že sa v bodoch 143, 144, 158 a 159 napadnutého rozsudku odvolával na kontext.
113. Podotýkam, že Všeobecný súd v uvedených štyroch bodoch spomína „problematický administratívny kontext“, „kontext problémov vo fungovaní služby v dôsledku jej reštrukturalizácie“ a „existenciu organizačných problémov“.
114. Keby boli zistené problémy v rámci služby spôsobené osobnosťou vedúceho útvaru, jeho prípadným nedostatkom skúseností alebo nešikovným riadením, nemohli by podľa môjho názoru slúžiť na odôvodnenie predmetného konania. Mohli by naopak zdôrazniť neprimeranú alebo nevhodnú povahu tohto konania a smerovať k identifikovaniu správania predstavujúceho psychické obťažovanie.
115. Keby tieto problémy mali svoj pôvod skôr v reštrukturalizácii oddelenia, ktorá nebola dôsledkom spochybniteľného manažérskeho rozhodnutia vedúceho oddelenia, ale mohla sa javiť ako objektívne nevyhnutná, tieto problémy by sa mali podľa môjho názoru považovať za súčasť kontextu nezávislého od vedúceho oddelenia. Prípadne by tiež mohli byť zohľadnené a zohrávať viac či menej dôležitú úlohu pri posúdení neprimeranej alebo nevhodnej povahy kritizovaného konania.
116. Na rozdiel od HF sa tak domnievam, že Všeobecný súd sa odvolaním na kontext nedopustil nesprávneho právneho posúdenia.
117. V dôsledku toho sa domnievam, že druhé tvrdenie uvedené HF nie je dôvodné.
118. Z toho vyplýva, že tretí odvolací dôvod hlavného odvolania treba podľa môjho názoru zamietnuť ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.
D. O žalobe na Všeobecnom súde
119. V súlade s článkom 61 prvým odsekom druhou vetou Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže tento súd v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje.
120. Rovnako ako Súdny dvor rozhodol v rozsudku OZ/EIB, zastávam názor, že v prejednávanej veci to tak je. Súdny dvor totiž v uvedenom rozsudku pripomenul, že porušenie práva na obhajobu, najmä práva byť vypočutý, vedie k zrušeniu rozhodnutia prijatého v správnom konaní iba vtedy, ak by pri neexistencii tejto vady mohlo toto konanie dospieť k inému výsledku.(27) Súdny dvor sa domnieval, že neoznámenie prinajmenšom súhrnu výpovedí obvineného z obťažovania a jednotlivých svedkov nevyhnutne ovplyvnilo tak obsah správy vyšetrovacieho výboru, ako aj obsah rozhodnutia dotknutého v tejto veci, v dôsledku čoho táto správa, ako aj toto rozhodnutie mohli dospieť k inému výsledku.(28)
121. Domnievam sa, že neposkytnutie zápisníc o výsluchoch svedkov v tejto veci treba samo osebe považovať za vadu, ktorá mohla podobným spôsobom ovplyvniť stanovisko poradného výboru, a teda aj sporné rozhodnutie.
122. Ako som uviedol v bodoch 62 a 73 vyššie, OOUPZ zohľadnil tieto zápisnice na účely prijatia sporného rozhodnutia a ich úloha bola o to dôležitejšia, že uvedené stanovisko bolo len stručným dokumentom.
123. Zdôrazňujem najmä, že nemožno vylúčiť, že keby HF mala možnosť účinne sa vyjadriť k rôznym okolnostiam vyplývajúcim z kontextu, ako sú uvedené v zápisniciach o výsluchu zohľadnených OOUPZ, mohla sa im prikladať iná váha, ktorá by viedla OOUPZ k prijatiu rozhodnutia v prospech žiadosti o pomoc, ktorú HF podala.
124. Pokiaľ ide o návrhy na náhradu škody uvedené v bode 26 vyššie, bez ohľadu na druhý odvolací dôvod a bez toho, aby bola dotknutá jeho dôvodnosť, sa domnievam, že zrušenie sporného rozhodnutia predstavuje vhodnú nápravu akejkoľvek nemajetkovej ujmy, ktorú mohla HF utrpieť v prejednávanej veci. Návrhy na náhradu škody smerujúce k náhrade tejto nemajetkovej ujmy sú teda bezpredmetné a nie je potrebné rozhodnúť v tejto súvislosti.(29)
E. O trovách
125. Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania.
126. Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na odvolacie konanie na základe jeho článku 184 ods. 1 Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
127. Keďže Parlament nemal úspech v podstatnej časti svojich návrhov, v súlade s návrhmi HF je opodstatnené uložiť mu povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila HF tak v prvostupňovom konaní, ako aj v konaní o odvolaní.
VI. Návrh
128. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:
– zamietol vzájomné odvolanie ako neprípustné,
– zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 29. júna 2018, HF/Parlament (T‑218/17, EU:T:2018:393), v rozsahu, v akom tento súd zamietol návrhy HF, ktorými sa domáhala zrušenia rozhodnutia Európskeho parlamentu z 3. júna 2016, ktorým sa zamietla jej žiadosť o pomoc,
– vo zvyšnej časti odvolanie zamietol,
– zrušil rozhodnutie z 3. júna 2016, ktorým sa zamietla žiadosť HF o pomoc,
– v zostávajúcej časti žalobu zamietol,
– uložil Parlamentu povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila HF tak v prvostupňovom konaní, ako aj v konaní o odvolaní.