Language of document :

Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunale Amministrativo Regionale per il Lazio (Taliansko) 15. novembra 2018 – Vivendi SA/Autorità per le Garanzie nelle Comunicazioni

(vec C-719/18)

Jazyk konania: taliančina

Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania

Tribunale Amministrativo Regionale per il Lazio

Účastníci konania pred vnútroštátnym súdom

Žalobkyňa: Vivendi SA

Žalovaný: Autorità per le Garanzie nelle Comunicazioni

Prejudiciálne otázky

Bráni právo Európskej únie, najmä zásada voľného pohybu kapitálu podľa článku 63 ZFEÚ, napriek existencii práva členských štátov skúmať, kedy majú podnikatelia dominantné postavenie (s tým, že im následne ukladajú špecifické povinnosti), ustanoveniu článku 43 ods. 11 legislatívneho dekrétu č. 177 z 31. júla 2005 v znení platnom ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa stanovuje, že „podniky, vrátane dcérskych alebo pridružených spoločností, ktorých príjmy v odvetví elektronickej komunikácie, tak ako ho vymedzuje článok 18 legislatívneho dekrétu č. 259 z 1. augusta 2003, prekračujú 40 percent celkových príjmov daného odvetvia, nemôžu v rámci integrovaného systému komunikácií dosiahnuť príjmy prekračujúce 10 percent príjmov tohto systému“? Vyššie uvedené sa týka časti, v ktorej sa predmetný sektor obmedzuje – prostredníctvom odkazu na článok 18 Codice delle comunicazioni elettroniche (Kódex elektronických komunikácií) – na trhy náchylné na reguláciu ex ante, a to napriek všeobecne známej skutočnosti, že informácie (pričom pluralita informácií je cieľom príslušného predpisu) sa stále viac šíria v dôsledku používania internetu, osobných počítačov a mobilných telefónov, a to v takej miere, že konkrétne vyradenie maloobchodných služieb týkajúcich sa mobilných telefónov z uvedeného sektora, iba z dôvodu, že sa na tieto služby v plnom rozsahu vzťahuje režim hospodárskej súťaže, by mohlo byť iracionálne. Pri vyššie uvedenom treba vziať do úvahy aj skutočnosť, že regulačný orgán vymedzil hranice odvetvia elektronickej komunikácie na účely uplatňovania citovaného článku 43 ods. 11 práve v rámci konania, ktoré je predmetom skúmania vo veci samej, pričom zohľadnil iba trhy, vo vzťahu ku ktorým sa od nadobudnutia účinnosti Kódexu elektronickej komunikácie, čiže od roku 2003 po súčasnosť, vykonala aspoň jedna analýza, a to s použitím príjmov odvodených z ostatnej platnej kontroly vykonanej v roku 2015.

Bránia zásady týkajúce sa slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb podľa článkov 49 a 56 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ), články 15 a 16 smernice 2002/21/ES1 [o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby], ktorých cieľom je poskytovať ochranu pluralite a slobode prejavu, a tiež zásada proporcionality podľa práva Únie uplatňovaniu vnútroštátnej právnej úpravy v oblasti verejných audiovizuálnych a rozhlasových mediálnych služieb, akú predstavujú príslušné talianske ustanovenia uvedené v predmetnom článku 43 ods. 11 a 14, podľa ktorých sa príjmy, relevantné z hľadiska určenia druhej prahovej hodnoty vo výške 10 percent, vzťahujú aj na podniky, ktoré nie sú dcérskymi spoločnosťami dotknutého subjektu, ani nepodliehajú jeho dominantnému vplyvu, ale sú k nemu iba „pridružené“ v zmysle článku 2359 codice civile (občiansky zákonník) (na ktorý sa odvoláva uvedený článok 43 ods. 14), hoci dotknutý subjekt vo vzťahu k nim nemá nijaký vplyv na informácie, ktoré majú šíriť?

Bránia zásady týkajúce sa slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb podľa článkov 49 a 56 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ), články 15 a 16 smernice 2002/21/ES a zásady týkajúce sa ochrany plurality informačných zdrojov a hospodárskej súťaže v sektore televízneho a rozhlasového vysielania podľa smernice 2010/13/EÚ2 o audiovizuálnych mediálnych službách a smernice 2002/21/ES vnútroštátnej právnej úprave, akú predstavuje legislatívny dekrét 177/2005, v ktorého článku 43 ods. 9 a 11 sa stanovujú diametrálne odlišné prahové hodnoty (20 percent a 10 percent) vzťahujúce sa, v uvedenom poradí, na „subjekty podliehajúce registračnej povinnosti v registri prevádzkovateľov komunikácii, ktorý bol zriadený na základe článku 1 ods. 6 písm. a) bodu 5 zákona č. 249 z 31. júla 1997“ (čiže na subjekty uvedené v odseku 9, t. j. subjekty ktorým regulačný orgán alebo iný príslušný orgán udeľuje v súlade s platnými predpismi koncesiu alebo povolenie, ako aj na podniky, ktoré sú držiteľmi koncesie a sú vysielateľmi reklamy v akejkoľvek forme, vydavateľské spoločnosti, atď.), resp. na podniky pôsobiace v odvetví elektronickej komunikácie, tak, ako sa vymedzilo vyššie (v rámci odseku 11)?

____________

1 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) (Ú. v. ES L 108, 2002, s. 33; Mim. vyd. 13/029, s. 349).

2 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) (Ú. v. EÚ L 95, 2010, s. 1).