ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

zo 16. januára 2007

Vec F‑126/05

Andrea Borbély

proti

Komisii Európskych spoločenstiev

„Úradníci – Náhrada výdavkov – Príspevok na usídlenie – Diéty – Cestovné výdavky spojené s nástupom do služieb – Miesto prijatia do zamestnania – Neobmedzená právomoc“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou pani Borbély navrhuje jednak zrušenie rozhodnutia Komisie, ktorým sa žalobkyni zamieta nárok na diéty a na príspevok na usídlenie, ako aj náhrada cestovných výdavkov spojených s nástupom do služby, a jednak zaviazanie Komisie vyplatiť uvedené príspevky, ako aj náhradu uvedených cestovných výdavkov

Rozhodnutie: Rozhodnutie Komisie z 2. marca 2005 sa zrušuje v rozsahu, v akom zamieta priznať žalobkyni príspevok na usídlenie podľa článku 5 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev a diéty podľa článku 10 ods. 1 tejto prílohy. Komisia je povinná vyplatiť žalobkyni uvedené príspevky, v súlade s platnými predpismi služobného poriadku a úroky z omeškania odo dňa splatnosti uvedených súm až do skutočného zaplatenia, ktorých sadzba je stanovená Európskou centrálnou bankou pre hlavné operácie týkajúce sa refinancovania a uplatniteľná počas dotknutého obdobia, zvýšená o dva body. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta. Každý účastník konania znáša vlastné trovy konania.

Abstrakt

1.      Úradníci – Náhrada výdavkov – Príspevok na usídlenie – Diéty

(Služobný poriadok úradníkov, príloha VII, články 5 a 10; nariadenie Rady č. 723/2004)

2.      Úradníci – Náhrada výdavkov – Cestovné výdavky z miesta prijatia do zamestnania na miesto, kde je zamestnaný

[Služobný poriadok úradníkov, príloha VII, články 4, 5, článok 7 ods. 1 písm. a) a článok 10]

3.      Úradníci – Žaloba – Predmet – Príkaz administratíve – Neobmedzená právomoc – Žiadosť o vyplatenie

(Služobný poriadok úradníkov, článok 91 ods. 1; príloha VII, články 5 a 10)

1.      Zrušenie prvej alternatívnej podmienky článku 5 prílohy VII služobného poriadku, ktorá podmieňovala poskytnutie príspevku na usídlenie priznaním práva na príspevok na expatriáciu nariadením č. 723/2004, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok úradníkov Európskych spoločenstiev, ako aj Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov, je možné v každom prípade vykladať v tom zmysle, že zákonodarca chcel nastoliť rovnosť, pokiaľ ide o podmienky priznania príspevku na usídlenie medzi všetkými osobami, ktoré nastúpili do služobného pomeru v inštitúcii Spoločenstva po tom, ako bývali alebo pracovali na území štátu, kde sa táto inštitúcia nachádza. Teraz musia osoby pracujúce pred nástupom do verejnej služby Spoločenstva pre štát alebo pre medzinárodnú organizáciu, ako aj iní úradníci Spoločenstva preukázať, že spĺňajú jedinú podmienku stanovenú v článku 5 prílohy VII služobného poriadku v novom znení, teda že boli nútení zmeniť bydlisko, aby splnili požiadavky článku 20 služobného poriadku. Také zrovnoprávnenie dvoch kategórií úradníkov vôbec neznamená, že zákonodarca chcel tiež zmeniť samotný obsah predmetnej podmienky, ktorá je rovnako formulovaná v starom aj v novom znení článku 5 prílohy VII služobného poriadku. Pojem „bydlisko“ treba teda vždy chápať tak, že predstavuje centrum záujmov úradníka alebo zamestnanca.

Skutočné bydlisko predstavuje len jeden z faktorov, ktorý spolu s inými určuje centrum záujmov úradníka. Tento prístup je potvrdený účelom článku 5 prílohy VII služobného poriadku, ktorý sa nezmenil ani nemal zmeniť zmenou podmienok priznania príspevku na usídlenie, t. j. kompenzovať náklady spojené so situáciou menovaného úradníka, ktorý, keďže prechádza z neistého postavenia do definitívneho postavenia, musí sa usadiť a integrovať v mieste svojho zamestnania stálym a trvalý spôsobom na neurčitú, avšak podstatnú dobu. V dôsledku toho existencia dočasného bydliska v mieste, kde sa nachádza zamestnávajúca inštitúcia najmä pre profesijné účely, nie je v žiadnom prípade v rozpore s cieľom sledovaným príspevkom na usadenie, ktorý zodpovedá zaťaženiu, ktorému zvyčajne nie sú vystavené osoby s centrom záujmov zhodným s miestom ich zamestnania.

To isté platí aj pokiaľ ide o diéty, ktorých účelom je kompenzácia výdavkov a nevýhod vyplývajúcich z neistej situácie úradníka v skúšobnej dobe, najmä v prípade, keď si súčasne musí ponechať aj predchádzajúce bydlisko, a to tým skôr, že podmienku ukladajúcu povinnosť zmeniť bydlisko je potrebné vykladať rovnakým spôsobom v rámci článkov 5 a 10 prílohy VII služobného poriadku.

(pozri body 44 a 47 – 49)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 12. decembra 1996, Monteiro da Silva/Komisia, T‑74/95, Zb. VS s. I‑A‑583, II‑1559, body 63 a 64; 12. decembra 1996, Mozzaglia/Komisia, T‑137/95, Zb. VS s. I‑A‑619, II‑1657, bod 57; 20. augusta 1998, Collins/Výbor regiónov, T‑132/97, Zb. VS s. I‑A‑469, II‑1379, bod 41; 13. decembra 2004, E/Komisia, T‑251/02, Zb. VS s. I‑A‑359, II‑1643, bod 100; 13. septembra 2005, Recalde Langarica/Komisia, T‑283/03, Zb. VS s. I‑A‑235, II‑1075, bod 176

2.      Na zohľadnenie účelu článku 7 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku, ktorý ukladá zamestnávateľovi Spoločenstva znášať cestovné výdavky vynaložené úradníkom na prepravu z miesta prijatia do miesta zamestnania, je potrebné pri zisťovaní centra záujmov úradníka, ktoré určuje jeho zvyčajné bydlisko a tým aj jeho miesto prijatia do zamestnania, ako aj pri určovaní zvyčajného bydliska na účely článku 4 prílohy VII služobného poriadku venovať osobitnú pozornosť skutočnému bydlisku dotknutej osoby, najmä jeho miestu výkonu práce v čase prijatia do zamestnania. Úradník teda nemá také výdavky, bez ohľadu na centrum jeho záujmov zmysle článkov 5 a 10 prílohy VII služobného poriadku, ak sa už v čase svojho prijatia do zamestnania nachádza najmä z profesijných dôvodov v mieste svojho budúceho zamestnania.

Inak to nie je ani v prípade, ak budúci úradník nie je prítomný v mieste svojho predchádzajúceho zamestnania počas krátkej doby pred svojím nástupom do služby, lebo napríklad využil svoje právo na riadnu dovolenku na účely návratu do krajiny, kde má centrum svojim záujmov. Výdavky, ktoré mu vznikli v dôsledku návratu na miesto svojho predchádzajúceho zamestnania, ktoré je okrem iného tiež miestom výkonu jeho budúcich služobných povinností pre inštitúciu Spoločenstva, nezakladajú nárok na náhradu podľa článku 7 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku. Náhrada takých výdavkov vzniknutých samotnému úradníkovi totiž nezodpovedá účelu tohto ustanovenia.

(pozri body 66 – 68)

Odkaz:

Súdny dvor: 15. septembra 1994, Magdalena Fernández/Komisia, C‑452/93 P, Zb. s. I‑4295, bod 22

Súd prvého stupňa: 10. júla 1992, Benzler/Komisia, T‑63/91, Zb. s. II‑2095, body 23 a 24; Monteiro da Silva, už citovaný, body 70 a 71; 28. septembra 1999, J/Komisia, T‑28/98, Zb. VS s. I‑A‑185, II‑973, bod 47; 25. októbra 2005, Dedeu i Fontcuberta/Komisia, T‑299/02, Zb. VS s. I‑A‑303, II‑1377, bod 77

3.      Súdu Spoločenstva neprislúcha bez toho, aby sa zasiahlo do výsad administratívneho orgánu, udeľovať príkazy inštitúcii Spoločenstva a nariaďovať jej prijať opatrenia na výkon rozsudku zrušujúceho rozhodnutie. V sporoch finančného charakteru má však súd Spoločenstva neobmedzenú právomoc v súlade s článkom 91 ods. 1 druhou vetou služobného poriadku, ktorá mu umožňuje uložiť žalovanej inštitúcii zaplatenie určených súm prípadne aj zvýšených o úroky z omeškania.

V rámci žaloby na neplatnosť proti zamietnutiu poskytnúť žalobkyni príspevok na usídlenie a diéty je návrh žalobkyne na zaviazanie administratívy vyplatiť sumy týchto dvoch príspevkov zvýšených o úroky z omeškania dostatočne presný a musí byť vyhlásený za prípustný, aj keď žalobkyňa nepredložila výpočet požadovaných súm, keďže tieto je možné priamo a objektívne určiť na základe dvoch jasných a nesporných parametrov, a to základného platu žalobkyne a priznaní alebo nepriznaní jej nároku na príspevok na domácnosť v okamihu a v priebehu relevantného obdobia pre každé ustanovenie upravujúce tieto príspevky.

(pozri body 71 a 72)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 9. júna 1994, X/Komisia, T‑94/92, Zb. VS s. I‑A‑149, II‑481, bod 33; 8. júla 1998, Aquilino/Rada, T‑130/96, Zb. VS s. I‑A‑351, II‑1017, bod 39; 23. marca 2000, Rudolph/Komisia, T‑197/98, Zb. VS s. I‑A‑55, II‑241, body 32 a 33; 18. septembra 2002, Puente Martín/Komisia, T‑29/01, Zb. VS s. I‑A‑157, II‑833, bod 87; 2. marca 2004, Di Marzio/Komisia, T‑14/03, Zb. VS s. I‑A‑43, II‑167, bod 63