NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
ELEANOR SHARPSTON
prednesené 8. novembra 2018 (1)
Vec C‑551/18 PPU
IK
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Hof van Cassatie (Kasačný súd, Belgicko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Európsky zatykač – Obsah – Článok 8 ods. 1 písm. f) – Európsky zatykač, ktorý neuvádza doplňujúci trest uložený vyžiadanej osobe – Odovzdanie osoby na základe takéhoto zatykača – Dôsledky“
1. Mladí študenti práva v Európe sa často uvádzajú do trestného práva latinskou formuláciou „nullum crimen nulla poena sine lege scripta, praevia, certa et stricta“. Ide o jasné pravidlo a základnú právnu zásadu: zákonnosť trestných činov a trestov. Neskôr však študent práva, praktik, advokát, profesor alebo dokonca generálny advokát Súdneho dvora Európskej únie objaví nekonečné nuansy, ktoré môže mať táto latinská formulácia. Pojmy ako „poena“ si stále vyžadujú výklad.
2. V prejednávanej veci tak ide o otázku „doplňujúceho trestu“, ktorý spočíva v dohľade nad odsúdenou osobou v trvaní desať rokov po skončení hlavného a okamžitého trestu odňatia slobody na tri roky. Predstavuje tento doplňujúci trest jeden z údajov, ktoré sa musia uviesť v európskom zatykači podľa článku 8 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi(2), a ak áno, aké sú dôsledky neuvedenia tejto informácie?
Právny rámec
Právo Únie
3. Článok 1 rámcového rozhodnutia, nazvaný „Definícia európskeho zatykača a povinnosť vykonať ho“, stanovuje:
„1. Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia.
2. Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.
3. Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 Zmluvy o Európskej únii.“
4. Podľa článku 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia sa európsky zatykač „môže vydať za činy, ktoré môžu byť potrestané podľa právneho predpisu vydávajúceho členského štátu výkonom trestu alebo ochranným opatrením, ktorých horná hranica je najmenej 12 mesiacov, alebo ak bol vynesený rozsudok alebo uložené ochranné opatrenie, pre tresty s minimálnou dĺžkou štyri mesiace“.
5. Článok 3 uvádza dôvody pre povinné nevykonanie európskeho zatykača, zatiaľ čo článok 4 stanovuje dôvody pre jeho nepovinné nevykonanie.(3)
6. Článok 4a obsahuje podrobné pravidlá týkajúce sa okolností, za ktorých možno odmietnuť vykonať európsky zatykač, ak sa dotknutá osoba nezúčastnila konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia.(4)
7. Článok 6 ods. 1 a 2 rámcového rozhodnutia vymedzuje „vydávajúci súdny orgán“ ako „súdny orgán vydávajúceho členského štátu, ktorý je oprávnený vydať európsky zatykač v zmysle právnych predpisov tohto štátu“ a „vykonávajúci súdny orgán“ ako „súdny orgán vykonávajúceho členského štátu, ktorý je oprávnený vykonať európsky zatykač v zmysle právnych predpisov tohto štátu“.
8. Článok 8 ods. 1 rámcového rozhodnutia s názvom „Obsah a forma európskeho zatykača“ stanovuje:
„Európsky zatykač obsahuje nasledujúce informácie stanovené v súlade s formou, obsiahnutou v prílohe:
a) totožnosť a štátnu príslušnosť vyžiadanej osoby;
b) názov, adresu, telefónne a faxové číslo a e‑mailovú adresu vydávajúceho súdneho orgánu;
c) dôkaz o vykonateľnom rozsudku, zatykači alebo inom vykonateľnom súdnom rozhodnutí s rovnakým účinkom, ktoré spadá do rozsahu článkov 1 a 2;
d) charakter a skutkovú podstatu trestného činu, najmä vo vzťahu k článku 2;
e) opis okolností, za ktorých bol trestný čin spáchaný, vrátane času, miesta a miery účasti vyžiadanej osoby na trestnom čine;
f) uložený trest, ak existuje konečný rozsudok, alebo určený rozsah trestov pre trestný čin podľa práva vydávajúceho členského štátu;
g) prípadne iné následky trestného činu.“
9. Podľa článku 11 ods. 1 rámcového rozhodnutia, ak je vyžiadaná osoba zatknutá, príslušný vykonávajúci orgán v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi informuje túto osobu „o európskom zatykači a jeho obsahu, ako aj o možnom súhlase na odovzdanie vydávajúcemu súdnemu orgánu“.
10. Článok 13 sa týka súhlasu vyžiadanej osoby s odovzdaním:
„1. Ak zatknutá osoba oznámi, že súhlasí s odovzdaním, [s odovzdaním, tento súhlas – neoficiálny preklad], a ak je prípustné, vzdanie sa [výslovné vzdanie sa – neoficiálny preklad] nároku na ‚osobitné konanie‘ uvedené v článku 27 ods. 2, sa dá pred vykonávacím súdnym orgánom, v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi vykonávajúceho členského štátu.
2. Každý členský štát prijme opatrenia potrebné na zabezpečenie, aby súhlas, a ak je prípustné, jeho vzdanie sa ako sa uvádza v odseku 1 sa získali spôsobom, ktorý preukazuje, že dotknutá osoba sa vyjadrila dobrovoľne a pri plnom uvedomení si následkov. Za týmto účelom má vyžiadaná osoba právo na právneho zástupcu.
3. Súhlas a prípadne zrieknutie sa uvedené v odseku 1 sa úradne zaznamená v súlade s postupom stanoveným vnútroštátnymi právnymi predpismi vykonávajúceho členského štátu.
4. V zásade sa súhlas nemôže odvolať. …“
11. Podľa článku 14 rámcového rozhodnutia, „ak zatknutá osoba nesúhlasí so svojím odovzdaním podľa článku 13, má nárok, aby bola vypočutá vykonávajúcim súdnym orgánom v súlade s právnymi predpismi vykonávajúceho členského štátu“.
12. Článok 15 rámcového rozhodnutia sa týka rozhodnutia o odovzdaní:
„1. Vykonávajúci súdny orgán rozhodne v lehotách a za podmienok definovaných v tomto rámcovom rozhodnutí o tom, či osobu odovzdá.
2. Ak vykonávajúci súdny orgán považuje informácie oznámené vydávajúcim členským štátom za nedostatočné na rozhodnutie o vydaní, požiada o urýchlené doplnenie ďalších potrebných informácií, najmä s ohľadom na články 3 až 5 a článok 8, a môže stanoviť lehotu na ich prijatie, berúc do úvahy potrebu dodržania lehôt stanovených v článku 17.
3. Vydávajúci súdny orgán môže kedykoľvek zaslať vykonávajúcemu súdnemu orgánu ďalšie užitočné informácie.“
13. Článok 17 ods. 1 rámcového rozhodnutia stanovuje, že európsky zatykač sa „prejednáva a vykonáva ako naliehavá záležitosť“. Podľa odsekov 2 a 3 tohto článku v prípadoch, ak vyžiadaná osoba súhlasí so svojím odovzdaním, konečné rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača sa prijme v lehote desiatich dní po prejavení súhlasu, zatiaľ čo v ostatných prípadoch konečné rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača sa prijme v lehote šesťdesiatich dní po zatknutí vyžiadanej osoby. Odsek 6 tohto článku stanovuje, že každé odmietnutie vykonania európskeho zatykača sa musí zdôvodniť.
14. Článok 19 rámcového rozhodnutia sa týka vypočutia vyžiadanej osoby, ak táto osoba nesúhlasí s odovzdaním:
„1. Požadovaná osoba sa vypočuje súdnym orgánom, za prítomnosti ďalšej osoby určenej v súlade s právnymi predpismi členského štátu dožadujúceho súdu.
2. Vyžiadaná osoba sa vypočuje v súlade s právnymi predpismi vykonávajúceho členského štátu a za podmienok určených na základe vzájomnej dohody medzi vydávajúcim a vykonávajúcim súdnym orgánom.
3. Príslušný vykonávajúci súdny orgán môže poveriť iný súdny orgán svojho členského štátu, aby sa zúčastnil na vypočutí vyžiadanej osoby s cieľom zabezpečiť riadne uplatnenie tohto článku a stanovených podmienok.“
15. Článok 27 rámcového rozhodnutia s názvom „Možnosť trestného stíhania za iné trestné činy“ znie:
„1. Každý členský štát môže oznámiť Generálnemu sekretariátu Rady, že vo svojich vzťahoch s inými členskými štátmi, ktoré urobia rovnaké oznámenie, bol daný súhlas k trestnému stíhaniu, odsúdeniu alebo zadržaniu s cieľom vykonania trestu alebo ochranného opatrenia pre trestný čin, ktorý bol spáchaný pred odovzdaním príslušnej osoby, s výnimkou trestného činu, pre ktorý bola táto osoba odovzdaná, ak v osobitnom prípade vykonávajúci súdny orgán neuvedie inak vo svojom rozhodnutí o odovzdaní.
2. S výnimkou prípadov uvedených v odsekoch 1 a 3 odovzdaná osoba sa nemôže trestne stíhať, odsúdiť alebo inak pozbaviť slobody pre iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním ako pre ten, pre ktorý bola odovzdaná.
…“
16. Rámcové rozhodnutie na základe svojho článku 31 ods. 1 nahrádza príslušné ustanovenia viacerých dohovorov v oblasti vydávania osôb medzi členskými štátmi, najmä Európsky dohovor o vydávaní(5) a Dohovor týkajúci sa vydávania osôb medzi členskými štátmi Európskej únie(6).
17. Formulár európskeho zatykača uvedený v prílohe rámcového rozhodnutia obsahuje kolónku c) s názvom „Označenie dĺžky odsúdenia“, ktorého body 1 a 2 sú v príslušnom poradí, nazvané „Horná hranica trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia, ktoré sa môže uložiť za trestný(é) činy“ a „Dĺžka uloženého trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia“.
18. Kolónka f) formulára európskeho zatykača s názvom „Iné okolnosti týkajúce sa prípadu“ uvádza, že tieto informácie sú nepovinné.
Belgické právo
19. Podľa článku 34a Strafwetboek (Trestný zákonník) je trest dohľadu doplňujúcim trestom, ktorý musí, resp. môže byť uložený v prípadoch ustanovených zákonom na účely ochrany spoločnosti pred osobami, ktoré spáchali závažný trestný čin poškodzujúci integritu človeka. Jeho výkon upravujú články 95/2 až 95/30 Wet van 17 mei 2006 betreffende de externe rechtspositie van de veroordeelden tot een vrijheidsstraf en de aan het slachtoffer toegekende rechten in het raam van de strafuitvoeringsmodaliteiten (zákon zo 17. mája 2006 o vonkajšom právnom postavení osôb odsúdených na trest odňatia slobody a o právach obetí, ktoré sa im priznávajú v rámci pravidiel pre výkon trestu (ďalej len „zákon zo 17. mája 2006“).
20. Podľa článku 95/2 zákona zo 17. mája 2006 trest dohľadu začne plynúť po skončení hlavného trestu. Súd pre výkon trestov rozhodne pred uplynutím hlavného trestu buď o pozbavení osobnej slobody odsúdeného k trestu dohľadu, alebo o jeho prepustení s dohľadom. K pozbaveniu slobody odsúdeného k trestu dohľadu dôjde v prípade, ak u neho existuje riziko spáchania ďalších závažných trestných činov poškodzujúcich integritu tretích osôb, pričom toto riziko nie je možné zmierniť uložením osobitných podmienok pri prepustení s dohľadom. Na pojednávaní belgická vláda potvrdila, že doplňujúce odňatie slobody nie je automatické, ale závisí od preskúmania individuálneho prípadu odsúdenej osoby.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
21. Kontradiktórnym rozsudkom Hof van beroep te Antwerpen (Odvolací súd Antverpy, Belgicko) z 1. februára 2013 bol IK, belgický štátny príslušník, odsúdený na hlavný trest odňatia slobody vo výške troch rokov za sexuálne zneužitie maloletej osoby mladšej ako 16 rokov bez násilia a hrozieb (ďalej len „hlavný trest“). Za tento trestný čin mu bol tým istým rozsudkom uložený doplňujúci trest dohľadu uskutočňovaný súdom pre výkon trestov (Belgicko) v trvaní desať rokov (ďalej len „doplňujúci trest“).
22. Keďže IK po vynesení rozsudku utiekol do Holandska, vydal na neho príslušný belgický súdny orgán 27. augusta 2014 európsky zatykač. Európsky zatykač uvádzal jeho totožnosť, hlavný trest, povahu a právnu kvalifikáciu trestných činov, ako aj príslušné právne ustanovenia a skutkové okolnosti. Nebol v ňom však spomenutý doplňujúci trest, na ktorý bol IK tiež odsúdený.
23. Po zadržaní IK v Holandsku Rechtbank Amsterdam, internationale rechtshulpkamer (súd v Amsterdame, komora pre medzinárodnú súdnu spoluprácu, Holandsko), rozhodnutím z 8. marca 2016 povolil odovzdanie IK Belgickému kráľovstvu na účely výkonu trestu odňatia slobody.
24. IK bol následne odovzdaný belgickým orgánom a vzatý do väzby. Táto väzba vychádzala z odsúdenia na hlavný trest, ktorého koniec bol stanovený na 12. augusta 2018, ako aj z trestu dohľadu v trvaní desať rokov.
25. Pred uplynutím hlavného trestu, v rámci konania o doplňujúcom treste uloženom IK, vydal riaditeľ väzenia Wortel (Belgicko) a prokurátor stanovisko v prospech odňatia slobody IK. Strafuitvoeringsrechtbank Antwerpen (Súd pre výkon trestov Antverpy, Belgicko) viedol 21. júna a 19. júla 2018 pojednávania s cieľom rozhodnúť o doplňujúcom treste.
26. Počas tohto konania IK tvrdil, že odovzdanie prostredníctvom holandských orgánov sa netýkalo doplňujúceho trestu. Podľa jeho názoru súd pre výkon trestov nemohol nariadiť odňatie slobody ako výkon tohto trestu, keďže európsky zatykač vydaný belgickými orgánmi tento trest neuvádzal.
27. Následne príslušný vydávajúci orgán Strafuitvoeringsrechtbank te Antwerpen (Súd pre výkon trestov Antverpy) zaslal 2. júla 2018 na základe článku 27 rámcového rozhodnutia holandským orgánom žiadosť o dodatočný súhlas s odovzdaním pre trest dohľadu uložený IK. Holandské orgány túto žiadosť zamietli, pretože podľa nich môže byť dodatočný súhlas daný len na účely odsúdenia alebo trestného stíhania osoby pre iný trestný čin ako pre ten, pre ktorý bola odovzdaná, pričom usúdili, že v tomto prípade to tak nebolo.
28. Rozsudkom z 31. júla 2018 Strafuitvoeringsrechtbank te Antwerpen (Súd pre výkon trestov Antverpy) zamietol argumentáciu IK a rozhodol o pokračovaní jeho väzby. V súlade s týmto rozhodnutím bol IK naďalej zadržiavaný až do času, keď strafuitvoeringsrechtbank (súd pre výkon trestov) prijme nové rozhodnutie.
29. Dňa 3. augusta 2018 podal IK kasačný opravný prostriedok proti tomuto rozsudku na Hof van cassatie (Kasačný súd, Belgicko, ďalej len „vnútroštátny súd“). Podľa jediného predloženého kasačného dôvodu sa v európskom zatykači vydanom belgickou prokuratúrou uvádza iba trest odňatia slobody uložený IK. V dôsledku toho zo strany belgických orgánov nedošlo k vydaniu európskeho zatykača pre doplňujúci trest a odovzdanie vykonané holandským súdom z titulu európskeho zatykača belgických orgánov sa tak na tento trest nevzťahuje.
30. Vzhľadom na kasačný dôvod, ktorý uvádza IK, sa vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 8 ods. 1 písm. f) [rámcového rozhodnutia] vykladať v tom zmysle, že postačuje, ak súdny orgán, ktorý vydal európsky zatykač, v ňom uvedie len uložený vykonateľný trest odňatia slobody, bez toho, aby v ňom uviedol doplňujúci trest uložený za ten istý trestný čin tým istým súdnym rozhodnutím, akým je doplňujúci trest dohľadu, ktorý má za následok reálne pozbavenie slobody až po vykonaní [hlavného trestu] a až po formálnom rozhodnutí, ktoré vydá súd pre výkon trestov?
2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, má sa článok 8 ods. 1 písm. f) [rámcového rozhodnutia] vykladať v tom zmysle, že vydanie osoby členským štátom vykonávajúceho súdneho orgánu na základe európskeho zatykača, v ktorom je uvedený len uložený vykonateľný trest odňatia slobody a nie aj doplňujúci trest… uložený za ten istý trestný čin tým istým súdnym rozhodnutím, má za následok, že pri výkone tohto doplňujúceho trestu v členskom štáte súdneho orgánu, ktorý vydal európsky zatykač, môže dôjsť k reálnemu pozbaveniu slobody?
3. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, má sa článok 8 ods. 1 písm. f) [rámcového rozhodnutia] vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že súdny orgán, ktorý vydal európsky zatykač, v ňom neuviedol uložený doplňujúci trest…, má za následok, že tento doplňujúci trest, pri ktorom možno predpokladať, že vykonávajúci súdny orgán o ňom nemal vedomosť, nemôže viesť k reálnemu pozbaveniu slobody v členskom štáte súdneho orgánu, ktorý vydal európsky zatykač?“
31. Písomné pripomienky predložili IK, belgická a holandská vláda, ako aj Európska komisia. Uvedené subjekty, ako aj írska a poľská vláda, predniesli ústne pripomienky na pojednávaní 22. októbra 2018.
O uplatnení naliehavého prejudiciálneho konania
32. Vnútroštátny súd požiadal, aby sa na tento návrh na začatie prejudiciálneho konania vzťahovali ustanovenia o naliehavom konaní podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Na podporu tejto žiadosti uviedol, že IK sa nachádza vo väzbe v Belgicku a jeho ďalšie zadržiavanie priamo závisí od odpovede Súdneho dvora na prejudiciálne otázky.
33. V tomto ohľade treba v prvom rade poznamenať, že prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu rámcového rozhodnutia, ktoré patrí do oblasti upravenej v tretej časti hlavy V Zmluvy o FEÚ, týkajúcej sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. V dôsledku toho možno tento návrh prejednať v naliehavom prejudiciálnom konaní podľa článku 107 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
34. Pokiaľ ide v druhom rade o kritérium naliehavosti, v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora treba zohľadniť okolnosť, že dotknutá osoba je v súčasnosti pozbavená slobody a že jej ďalšie ponechanie vo väzbe závisí od rozhodnutia sporu vo veci samej. Okrem toho je potrebné posúdiť situáciu dotknutej osoby v stave, v akom existovala ku dňu preskúmania návrhu, na základe ktorého sa požaduje, aby bol návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom prejudiciálnom konaní.(7)
35. V prejednávanej veci je na jednej strane nesporné, že k tomuto dňu bol IK pozbavený slobody. Na druhej strane jeho ponechanie vo väzbe závisí od dôsledkov neuvedenia informácie o doplňujúcom treste v európskom zatykači, o ktorý ide vo veci samej. Podľa vysvetlení predložených vnútroštátnym súdom opatrenie spočívajúce v jeho vzatí do väzby začalo plynúť od skončenia hlavného trestu.
36. Za týchto podmienok prvá komora Súdneho dvora 10. septembra 2018 na základe návrhu sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta vyhovela návrhu vnútroštátneho súdu, aby sa na predmetný návrh na začatie prejudiciálneho konania vzťahovali ustanovenia o naliehavom prejudiciálnom konaní.
Analýza
Úvodné pripomienky
O rozsahu, cieľoch a pôsobnosti rámcového rozhodnutia
37. Rámcové rozhodnutie predstavuje prechod od systému vydávania požadovaných osôb založeného na koncepcii zvrchovanosti štátov k systému odovzdávania osôb, ktorého základom je vzájomná dôvera medzi členskými štátmi.
38. Tento prístup je v súlade so závermi Európskej rady v Tampere, podľa ktorých by sa mal zrušiť formálny postup vydávania medzi členskými štátmi v prípade osôb, ktoré unikajú pred spravodlivosťou po tom, ako boli s konečnou platnosťou odsúdené a nahradiť ho jednoduchým presunom týchto osôb.(8) Rovnako je v súlade s cieľom stanoveným Úniou, aby sa stala priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.(9)
39. V porovnaní s tradičnými vzťahmi spolupráce, ktoré existovali medzi členskými štátmi až do prijatia rámcového rozhodnutia, tak nový systém nahrádza voľný pohyb súdnych rozhodnutí v trestných veciach, vrátane predbežných a konečných rozhodnutí.(10) V tomto kontexte sa odovzdanie požaduje a poskytuje v rámci nadnárodného právneho systému integrácie, v ktorom sa štáty čiastočne vzdávajú svojej zvrchovanosti.(11) Kľúčovými prvkami odklonu od práva vydávania osôb, ktoré zavádza rámcové rozhodnutie, sú zovšeobecnenie odovzdávania štátnych príslušníkov,(12) čiastočné zrušenie dvojitej trestnosti(13) a obmedzenie dôvodov na odmietnutie vykonania ich taxatívnym výpočtom.(14) Zmena oproti bývalému systému vydávania osôb má byť „zásadná“.(15)
40. Tento prechod od systému vydávania osôb medzi štátmi k systému odovzdávania osôb medzi súdnymi orgánmi tiež opakovane zdôraznil Súdny dvor, a to od prvého rozsudku týkajúceho sa rámcového rozhodnutia(16) až dodnes.(17)
41. Európsky zatykač tak bol vytvorený ako systém určený na nahradenie postupu vydávania na účely uľahčenia odovzdania požadovanej osoby, ktorá sa nachádza v členskom štáte odlišnom od štátu, v ktorom bol tento zatykač vydaný. Táto koncepcia vyplýva jasne z definície uvedenej v článku 1 ods. 1 tohto rozhodnutia, podľa ktorej je európsky zatykač súdne rozhodnutie, ktorého cieľom je zatknutie požadovanej osoby v členskom štáte odlišnom od vydávajúceho členského štátu na účely jej odovzdania do tohto štátu.
42. V tejto súvislosti sa jasne uvádzajú ciele rámcového rozhodnutia.
43. Z článku 1 ods. 1 a 2, ako aj z odôvodnení 5 a 7 rámcového rozhodnutia predovšetkým vyplýva, že jeho cieľom je zaviesť na základe zásady vzájomného uznávania systém vydávania odsúdených alebo podozrivých osôb medzi súdnymi orgánmi na účely výkonu súdnych rozhodnutí alebo vedenia trestných stíhaní, pričom tento systém vychádza zo zásady vzájomného uznávania. Rámcové rozhodnutie tak zavedením tohto zjednodušeného a efektívnejšieho systému smeruje k zjednodušeniu a urýchleniu súdnej spolupráce s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa vytýčeného Úniou, a to stať sa priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi.(18)
44. Tento systém vykonáva zásadu vzájomného uznávania, ktorú Európska rada vo svojich záveroch zo zasadnutia v Tampere opísala ako „základný kameň“ spolupráce v oblasti súdnictva.(19) Táto zásada tvorí základ súdnej spolupráce v trestných veciach v Európskej únii.(20) Predpokladá vysokú mieru dôvery medzi členskými štátmi, najmä pokiaľ ide o dodržiavanie práva Únie a základných práv, ktoré toto právo uznáva.(21) Uplatňovanie zásady vzájomného uznávania vedie k tomu, že každý vnútroštátny súdny orgán uzná ipso facto, a to za minimálnej kontroly, žiadosť o odovzdanie osoby vyžiadanej justičným orgánom iného členského štátu.(22)
45. Pôsobnosť európskeho zatykača je jasne vymedzená v rámcovom rozhodnutí. Ide teda o zatknutie a odovzdanie osoby na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia.(23) V prvom prípade „požadovaná dĺžka“ stanovená rámcovým rozhodnutím uvádza, že za činy, pre ktoré sa vedie trestné stíhanie, hrozí v členskom štáte vydania zatykača trest alebo ochranné opatrenie s dĺžkou najmenej 12 mesiacov odňatia slobody, alebo ak bol uložený trest s minimálnou dĺžkou štyri mesiace.(24)
46. Tlačivo obsiahnuté v prílohe rámcového rozhodnutia odráža rozsah pôsobnosti európskeho zatykača, ako aj rozlišovanie medzi prípadom možného a uloženého trestu. Tento formulár tak v kolónke c) s názvom „Označenie dĺžky odsúdenia“ stanovuje, že v bode 1 musí byť uvedená horná hranica trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia, ktoré „sa môže uložiť“ (a v tejto súvislosti pripomínam, že neodkazuje na minimálnu hranicu, ktorá by umožňovala overiť, či je splnená požadovaná dĺžka 12 mesiacov), a v bode 2 dĺžka „uloženého“ trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia.
47. Prejednávaná vec sa týka iba druhého prípadu, konkrétne výkonu uloženého trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia.
O zásade špeciality
48. Holandská vláda dospela k záveru, že doplňujúci trest nemôže byť vykonaný, pretože vykonávajúci členský štát o ňom nebol informovaný, pričom vychádza zo zásady špeciality. Považujem preto za potrebné už teraz objasniť prípadný dosah tejto zásady v prejednávanej veci.
49. Pojem špeciality má svoj pôvod v práve vydávania osôb. Pozostáva z myšlienky obmedziť činy, za ktoré bude vydaná osoba súdená po svojom vydaní, len na tie, v súvislosti s ktorými bola odovzdaná.(25) Dohovor z roku 1957 vo svojom článku 14 stanovuje pravidlo špeciality, podľa ktorého vydaná osoba nebude trestne stíhaná, súdená, zadržaná a ani pozbavená slobody pre iný čin spáchaný pred jej odovzdaním ako pre ten, pre ktorý bola vydaná. Dohovor z roku 1996 v článku 10 zahŕňa tiež túto zásadu, ale so zúženým rozsahom pôsobnosti.
50. V práve vydávania osôb obmedzuje zásada špeciality právomoci štátu pôvodu, do ktorého bola osoba vydaná, s cieľom ochrániť túto osobu pred odsúdením alebo trestom za iné činy ako tie, pre ktoré bola vydaná. Dôvodom tejto zásady bola obava, že štát, ktorý žiada o vydanie osoby, obmedzí svoju žiadosť na skutky, pre ktoré bolo udelené vydanie, aby následne stíhal vydanú osobu za iné zločiny, napríklad politické.(26)
51. V duchu vzájomnej dôvery, ktorá je základným kameňom európskeho zatykača, stanovil návrh rámcového rozhodnutia odklon od tejto zásady a navrhol jej zrušenie, spolu so zrušením zásady dvojitej trestnosti.(27) V konečnom znení rámcového rozhodnutia sa však táto zásada zachovala v článku 27 s názvom „Možnosť trestného stíhania za iné trestné činy“, ktorý bol vložený do kapitoly 3 zameranej na „Účinky odovzdania“.
52. Podľa článku 27 ods. 2 rámcového rozhodnutia sa tak odovzdaná osoba nemôže trestne stíhať, odsúdiť alebo inak pozbaviť slobody pre iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním ako pre ten, pre ktorý bola odovzdaná.(28) Toto pravidlo súvisí so zvrchovanosťou vykonávajúceho členského štátu a priznáva požadovanej osobe právo, aby bola stíhaná, odsúdená alebo inak pozbavená slobody iba pre trestný čin, pre ktorý bola odovzdaná.(29)
53. Z histórie a obsahu zásady špeciality, ako aj z jej formulácie v kontexte rámcového rozhodnutia vrátane znenia jeho článku 27 vyplýva, že táto zásada sa týka iba trestných činov spáchaných pred odovzdaním, ktoré sa odlišujú od trestného činu alebo činov, pre ktoré došlo k odovzdaniu. Žiadny prvok však neumožňuje dospieť k záveru, že zásada špeciality tiež vylučuje výkon iných trestov odňatia slobody. Rozšírenie pôsobnosti tejto zásady aj na iné skutočnosti by bolo podľa môjho názoru v rozpore so systémom zavedeným rámcovým rozhodnutím, ktorý je založený na vzájomnej dôvere s cieľom zjednodušiť postupy odovzdávania.
54. Preto odmietam argumentáciu holandskej vlády, ktorá podľa mňa vychádza z pohľadu predchádzajúceho systému vydávania založeného na národnej zvrchovanosti.
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
55. Svojou prvou otázkou chce vnútroštátny súd v podstate vedieť, či článok 8 ods. 1 písm. f) rámcového rozhodnutia vyžaduje, aby bol doplňujúci trest uvedený v európskom zatykači.
56. Článok 8 ods. 1 písm. f) rámcového rozhodnutia uvádza, že európsky zatykač musí obsahovať informácie stanovené v súlade s tlačivom uvedeným v jeho prílohe, ktoré sa okrem iného týkajú „uloženého trestu, ak existuje konečný rozsudok“.
57. Tieto informácie sa musia uviesť v kolónke c) tlačiva obsiahnutého v prílohe rámcového rozhodnutia s názvom „Označenie dĺžky odsúdenia“, ktorého bod 2 stanovuje, že sa uvedie dĺžka uloženého trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia.
58. Pojem „trest“ nie je v rámcovom rozhodnutí vymedzený. Musí byť teda predmetom autonómneho a jednotného výkladu v celej Únii bez ohľadu na hmotnoprávne a procesné predpisy, ktoré sú v trestných veciach svojou povahou rozdielne v jednotlivých členských štátoch.(30) Tento výklad musí zohľadňovať znenie tohto ustanovenia, jeho kontext, ako aj ciele právnej úpravy, ktorej je súčasťou.(31)
59. Pojem „trest“ znamená podľa jeho obvyklého významu a pôvodu(32) potrestanie alebo trestanie. V trestných veciach toto potrestanie ukladá ako sankciu súd podľa zákona, v mene a na ochranu verejného záujmu.
60. Rámcové rozhodnutie tiež požaduje, aby tento trest, na vykonanie ktorého je osoba požadovaná, bol „uložený“ konečným rozsudkom.
61. Z kontextu rámcového rozhodnutia jasne vyplýva, že normotvorca Únie mal v úmysle zahrnúť do pojmu „trest“ aj iné opatrenia zahŕňajúce odňatie slobody.(33) Preto hoci článok 8 ods. 1 písm. f) uvádza len uložený „trest“, domnievam sa, že vzhľadom na kolónku c) tlačiva obsiahnutého v prílohe rámcového rozhodnutia treba chápať tento pojem tak, že zahŕňa tiež opatrenia, ktoré pozbavujú slobody.
62. Európsky zatykač, ktorý je predmetom rámcového rozhodnutia, sa však týka len výkonu „trestov“ alebo „ochranných opatrení“, ktorými sa osoba pozbavuje slobody.(34) Podľa môjho názoru sa tak „tresty“ a „ochranné opatrenia“, ktoré nezahŕňajú odňatie slobody, nemajú uvádzať v kolónke c) tlačiva, ktoré tvorí prílohu k rámcovému rozhodnutiu.
63. Pokiaľ ide o obsah pojmu „odňatie slobody“, poznamenávam, že Súdny dvor rozhodol, že opatrenia, ktoré nepochybne obmedzujú slobodu pohybu dotknutej osoby, akým je domáce väzenie po dobu deviatich hodín počas noci spojené s monitorovaním dotknutej osoby prostredníctvom elektronického náramku, povinnosťou hlásiť sa každý deň alebo niekoľkokrát do týždňa na policajnej stanici v stanovenom čase, ako aj zákazom žiadať o vydanie dokumentov umožňujúcich vycestovať do zahraničia, nie sú natoľko obmedzujúce, aby mali účinok odňatia slobody.(35) Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva potvrdzuje tento výklad. Tento súd tak rozhodol, že opatrenia ukladajúce dotknutej osobe povinnosť hlásiť sa jedenkrát mesačne policajnému orgánu poverenému dohľadom, udržiavať kontakt s psychiatrickým centrom dotknutej nemocnice, bývať na presne určenom mieste a nevzďaľovať sa z obce miesta bydliska, ako aj zdržiavať sa doma v čase od 22.00 do 7.00 hod. nepredstavujú odňatie slobody v zmysle článku 5 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).(36)
64. Ďalej pokiaľ ide o cieľ rámcového rozhodnutia, z ustálenej judikatúry vyplýva, že toto rozhodnutie má uľahčiť a urýchliť súdnu spoluprácu.(37)
65. V rámci tohto systému sa domnievam, že informácie požadované v článku 8 ods. 1 rámcového rozhodnutia slúžia dvojakému cieľu, a to poskytnúť vykonávajúcemu členskému štátu informácie potrebné na odovzdanie požadovanej osoby a zaručiť rešpektovanie práv tejto osoby (k tomuto aspektu sa vrátim ďalej v bode 106 a nasl.).
66. Konkrétne pokiaľ ide o zmysel článku 8 ods. 1 písm. f) rámcového rozhodnutia v spojení s kolónkou c) prílohy k tomuto rozhodnutiu s názvom „Označenie dĺžky odsúdenia“, domnievam sa, že tento zmysel je správne opísaný v prílohe III príručky. Účelom týchto informácií je „zaznamenať prekročenie… požadovanej dĺžky sankcií stanovených v článku 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia“.
67. Trest, pre výkon ktorého sa požaduje odovzdanie, je preto základnou informáciou pre dosiahnutie týchto cieľov. Okrem toho sa osobitne uvádza dĺžka tohto trestu v kolónke c) tlačiva obsiahnutého v prílohe rámcového rozhodnutia.
68. Je však otázne, či doplňujúci trest uložený tým istým rozsudkom ako hlavný trest odňatia slobody predstavuje „uložený trest“ v zmysle článku 8 ods. 1 písm. f) rámcového rozhodnutia. Z informácií predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že tento trest spočíva v dohľade uskutočňovanom súdom pre výkon trestov v trvaní desať rokov. Trest dohľadu začína plynúť po skončení hlavného trestu. K doplňujúcemu odňatiu slobody dôjde, len ak o tom rozhodne súd pre výkon trestov.
69. Na úvod poznamenávam, že doplňujúci trest je dokonalým príkladom toho, aké nekonečné nuansy môžu mať trestné sankcie na vnútroštátnej úrovni. Uznávam, že ťažkosti, ktoré tieto osobitosti môžu predstavovať pre vydávajúci súdny orgán, pokiaľ ide o vyplnenie položiek tlačiva európskeho zatykača, ktorý je v konečnom dôsledku „vopred pripraveným“ riešením, a v ktorom by sa mali uviesť všetky potrebné informácie s cieľom zjednodušiť odovzdávanie požadovaných osôb.
70. Čo však s týmto doplňujúcim trestom, ktorého charakter „odňatia slobody“ podľa práva Únie a možné trvanie, hoci vyhlásené rovnakým rozsudkom ako hlavný trest, zostávajú neurčité v čase, keď vnútroštátny súd vyplní tlačivo európskeho zatykača?
71. Nemôžem súhlasiť s prístupom Komisie, podľa ktorého by sa mala táto informácia uviesť v kolónke c) bode 1 tlačiva v prílohe k rámcovému rozhodnutiu, teda v časti určenej pre prípady, keď sa európsky zatykač vydáva „na účely vedenia trestného stíhania“.(38) Domnievam sa, že tento výklad je nesprávny, pretože s cieľom reagovať na vnútroštátne osobitosti, konkrétne trest dohľadu podľa belgického práva, nerešpektuje duálnu štruktúru systému zavedeného rámcovým rozhodnutím, ktorá jasne zdôrazňuje rozdiel medzi európskym zatykačom vydaným na účely vedenia trestného stíhania a európskym zatykačom vydaným pre výkon trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia.(39) Takýmto výkladom by mohla byť ohrozená jasnosť a zrozumiteľnosť európskeho zatykača. Zároveň by to malo za následok narušenie cieľov rámcového rozhodnutia, konkrétne zjednodušenie postupov odovzdávania osôb prostredníctvom jednotného tlačiva na úrovni Únie.(40)
72. Vnútroštátny súd disponuje všetkými informáciami o tomto doplňujúcom treste potrebnými na to, aby vo svetle vyššie uvedených úvah určil, či tento trest zodpovedá pojmu „uložený trest“ podľa článku 8 ods. 1 písm. f) rámcového rozhodnutia, a mal by sa preto uviesť v kolónke c) bode 2 tlačiva európskeho zatykača.
73. Pri tomto posúdení by mal podľa môjho názoru zohľadniť nasledujúce skutočnosti.
74. Vzhľadom na to, že doplňujúci trest zodpovedá len možnej situácii a nemusí viesť k doplňujúcemu trestu odňatia slobody (ktorý jediný je predmetom európskeho zatykača v súlade s článkom 1 ods. 1 a článkom 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia), bolo by možné ho uviesť ako „iný následok trestného činu“ podľa článku 8 ods. 1 písm. g), a teda v kolónke f) tlačiva európskeho zatykača s názvom „Iné okolnosti týkajúce sa prípadu (nepovinné informácie)“. Príručka vysvetľuje, že za normálnych okolností sa táto kolónka nevypĺňa, ale môže sa použiť v prípade vykonávacieho konania napríklad na to, aby sa uviedla „nezákonná neprítomnosť vo väzení“. Poznamenávam, že tieto informácie sa zahrnú do európskeho zatykača „ak je to možné“.(41) Dôležitosť následkov, ktoré môže mať tento trest pre odsúdeného (v prejednávanej veci až desať rokov odňatia slobody), ma však vedie k záveru, že by bolo vhodnejšie zvoliť kolónku c) bod 2 tlačiva. Naopak tresty, ktoré nezahŕňajú odňatie slobody, môžu nájsť svoje miesto v kolónke f) tlačiva.
75. Pokiaľ teda doplňujúci trest tvorí nedeliteľný celok s hlavným trestom(42) uloženým tým istým súdnym rozhodnutím a má charakter odňatia slobody, domnievam sa, že zodpovedá pojmu „uložený trest“ v zmysle článku 8 ods. 1 písm. f). Skutočnosť, že forma jeho výkonu ešte nie je známa, sama osebe nepostačuje na to, aby bol vydávajúci členský štát oslobodený od požiadavky informovať o tomto treste vykonávajúci členský štát. Chcem zdôrazniť, že prípad, keď presná dĺžka tohto trestu nie je vopred známa, sa podľa všetkého predpokladá v príručke, ktorá na vyplnenie kolónky c) tlačiva v prílohe k rámcovému rozhodnutiu uvádza, že „v prípadoch uloženia trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia obmedzujúceho slobodu doba obmedzenia osobnej slobody môže byť neobmedzená, napr. trest odňatia slobody na doživotie alebo uloženie psychiatrickej liečby“.(43)
76. V každom prípade belgická vláda na pojednávaní potvrdila, že prax tohto členského štátu je taká, že uvádza doplňujúci trest v kolónke c) bode 2 tlačiva, a že doplňujúci trest, o aký ide vo veci samej, je jednou zo skutočností, ktoré treba uviesť v tejto kolónke.
77. Preto navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prvú prejudiciálnu otázku odpovedal v tom zmysle, že doplňujúci trest, o aký ide v prejednávanej veci, musí byť na základe článku 8 ods. 1 písm. f) rámcového rozhodnutia uvedený v kolónke c) bode 2 európskeho zatykača.
O druhej a tretej otázke
78. Domnievam sa, že druhá a tretia otázka sú úzko späté a sú položené v závislosti od odpovede, či už kladnej alebo zápornej, na prvú otázku. Vnútroštátny súd totiž v podstate požaduje vysvetlenia k možnosti ďalej zadržiavať IK vo väzbe pri výkone doplňujúceho trestu podľa toho, či Súdny dvor považuje za dostatočné, že európsky zatykač uvádza iba hlavný trest, alebo rozhodne, že v európskom zatykači sa mal uviesť aj doplňujúci trest.
79. Vo svojej odpovedi na prvú otázku som už vysvetlila, že doplňujúci trest, o aký ide v prejednávanej veci, musí byť na základe článku 8 ods. 1 písm. f) rámcového rozhodnutia uvedený v európskom zatykači. Preto sa domnievam, že nie je potrebné preskúmať prípad v druhej otázke položenej Súdnemu dvoru. Pre úplnosť však poznamenávam, že ak by Súdny dvor konštatoval, že v európskom zatykači nie je potrebné uviesť doplňujúci trest, o aký ide v prejednávanej veci, neviem ako by toto neuvedenie mohlo zabrániť výkonu tohto trestu.
80. Teraz sa budem zaoberať otázkou, ktorá sa týka dôsledkov skutočnosti, že v európskom zatykači sa neuvádza existencia doplňujúceho trestu, na odňatie slobody dotknutej osoby pri výkone tohto trestu.
81. V tejto súvislosti chcem najprv zdôrazniť, že v rámci systému súdnej spolupráce zavedeného rámcovým rozhodnutím členské štáty aj naďalej ovládajú svoje vnútroštátne trestné právo, najmä pokiaľ ide o vymedzenie trestných činov, trestných stíhaní, uložených trestov a ich vykonania.
82. Pôsobnosť európskeho zatykača je jasne opísaná a vymedzená v článku 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia: zatknúť a vydať požadovanú osobu. Tým sú tiež vyčerpané právne účinky tohto súdneho rozhodnutia.
83. Ide o „okruh“, ktorý sa začína vydaním európskeho zatykača podľa článku 8 rámcového rozhodnutia a pokračuje postúpením európskeho zatykača (články 9 a 10), zatknutím vyžiadanej osoby vykonávajúcim členským štátom, informovaním vyžiadanej osoby a prípadne jej vypočutím (články 11, 14 a 19), jej zadržaním alebo dočasným prepustením (článok 12) a rozhodnutím o vydaní a jeho oznámením (články 15 až 18 a 22). Tento „okruh“ sa tak uzatvára výkonom európskeho zatykača, ktorý sa uskutočňuje odovzdaním (články 23 až 25).
84. Podľa môjho názoru účinky tohto postupu by nemali presahovať rozsah pôsobnosti a účel rámcového rozhodnutia, teda odovzdanie požadovanej osoby. Niektoré účinky tohto postupu, ktoré ostávajú naďalej zachované aj po odovzdaní, sú jasne vymedzené v kapitole 3 rámcového rozhodnutia. Ide o princíp špeciality preskúmaný v bode 49 a nasl. vyššie a určité obmedzenia, ktoré sa týkajú možnosti odovzdania alebo následného vydania.
85. Práve vzhľadom na uvedené treba stanoviť dôsledky skutočnosti, že v európskom zatykači sa neuvádza existencia doplňujúceho trestu.
86. Na začiatku by som chcela zdôrazniť, že táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na platnosť európskeho zatykača.
87. Koncepcia „neplatného“ európskeho zatykača sa už v rámcovom rozhodnutí nenachádza. Bola zavedená judikatúrou, konkrétne rozsudkom Bob‑Dogi, vo veľmi špecifickom kontexte.(44)
88. Prejednávaná vec sa však odlišuje od veci Bob‑Dogi, v ktorej Súdny dvor rozhodol, že nesplnenie požiadavky zákonnosti, ktorej dodržanie predstavuje podmienku platnosti európskeho zatykača, musí v zásade viesť k tomu, že vykonávajúci súdny orgán tento zatykač nevykoná.(45)
89. Vo veci Bob‑Dogi tak išlo o otázku výkonu európskeho zatykača založeného na tomto istom zatykači a nie na vnútroštátnom zatykači alebo inom vnútroštátnom rozhodnutí. Súdny dvor konštatoval, že článok 8 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia zahŕňa požiadavku zákonnosti, ktorej dodržanie predstavuje podmienku platnosti európskeho zatykača a nesplnenie tejto požiadavky musí v zásade viesť k tomu, že vykonávajúci súdny orgán tento zatykač nevykoná. Pred prijatím takéhoto rozhodnutia však tento orgán musí podľa článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia požiadať súdny orgán vydávajúceho členského štátu o urýchlené doplnenie ďalších potrebných informácií s cieľom zistiť, či skutočnosť, že v európskom zatykači sa neuvádza existencia vnútroštátneho zatykača, možno vysvetliť skutočnosťou, že takýto vnútroštátny zatykač, ktorý by predchádzal európskemu zatykaču a odlišoval sa od neho, skutočne chýba, alebo takýto zatykač existuje, ale nebol uvedený. V skutočnosti tak vykonávajúci súdny orgán nemôže vykonať európsky zatykač iba vtedy, ak chýba jeho právny základ, ktorým je v danom prípade vnútroštátny zatykač.(46)
90. Vo veci Bob‑Dogi bol európsky zatykač vydaný na účely vedenia trestného stíhania, ale bez vnútroštátneho rozhodnutia, ktoré predstavovalo právny základ. Ako zdôraznil generálny advokát Bot, išlo o neexistenciu vnútroštátneho právneho základu, ktorá tento akt diskvalifikuje ako európsky zatykač a nie o formálnu nesprávnosť, ktorá by mohla byť napravená použitím rámca spolupráce stanoveného v článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia.(47)
91. Prejednávaná vec sa odlišuje od veci Bob‑Dogi v dvoch skutočnostiach. V prvom rade ide o európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu, pričom z informácií predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že tento trest bol uložený v súlade s vnútroštátnym právom príslušnými vnútroštátnymi súdmi rozsudkom z 1. februára 2013. Existuje teda vykonateľný rozsudok, ktorý tvorí právny základ predmetného európskeho zatykača v súlade s článkom 8 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia, pričom bol uvedený aj v kolónke b) bode 2 európskeho zatykača. V druhom rade takisto zjavne existuje trest odňatia slobody, ktorý presahuje dĺžku požadovanú v článku 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia. Preto pokiaľ ide o hlavný a doplňujúci trest, nejde o chýbajúci vnútroštátny právny základ.
92. Navyše, ako vysvetlila belgická vláda na pojednávaní, nezrovnalosť, ktorá spočíva v neuvedení doplňujúceho trestu, je opomenutím zo strany vydávajúceho orgánu (dovolím si tiež doplniť, že vzhľadom na ťažkosti s určením presnej povahy doplňujúceho trestu analyzovanej v bode 69 a nasl. vyššie a zmätok, ktorý vznikol na pojednávaní, pokiaľ ide o vyplnenie príslušnej kolónky, je podľa mňa toto opomenutie celkom ospravedlniteľné). Táto formálna chyba v ničom nespochybňuje existenciu potrebného vnútroštátneho právneho základu. Okrem toho sa mohla v priebehu postupu odovzdávania ľahko opraviť, ak by si ju všimol jeden z účastníkov tohto postupu (t. j. vydávajúci orgán, vykonávajúci orgán alebo požadovaná osoba).
93. Táto nezrovnalosť teda nemá vplyv na platnosť európskeho zatykača a nemôže byť dôvodom na to, že sa mu nevyhovie.
94. Okrem toho poznamenávam, že neexistencia tejto informácie takisto nemôže byť dôvodom pre nevykonanie európskeho zatykača.
95. Článok 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia zavádza zásadu vzájomného uznávania. Tento článok zakotvuje pravidlo, podľa ktorého členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe tejto zásady a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia. Vykonávajúce súdne orgány teda môžu v zásade odmietnuť vykonať takýto zatykač len z dôvodov nevykonania, ktoré sú vyčerpávajúcim spôsobom upravené v rámcovom rozhodnutí, pričom výkon európskeho zatykača možno podriadiť iba podmienkam, ktoré sú taxatívne stanovené v tomto rozhodnutí. Z uvedeného vyplýva, že vykonanie európskeho zatykača predstavuje zásadu, kým odmietnutie jeho vykonania je poňaté ako výnimka, ktorá sa musí vykladať reštriktívne. Rámcové rozhodnutie tak výslovne uvádza v článku 3 dôvody pre povinné nevykonanie európskeho zatykača, v článkoch 4 a 4a dôvody pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača a v článku 5 záruky, ktoré musí vydávajúci členský štát poskytnúť v zvláštnych prípadoch.(48)
96. Je potrebné konštatovať, že skutočnosť, že v európskom zatykači sa neuvádza doplňujúci trest, nie je uvedená medzi dôvodmi nevykonania, ktoré sú vymenované v uvedených článkoch 3, 4 a 4a rámcového rozhodnutia, a nespadá ani do pôsobnosti článku 5 rámcového rozhodnutia.
97. V tejto súvislosti a keďže sa preukázalo, že neuvedenie doplňujúceho trestu v európskom zatykači nie je nezrovnalosťou, ktorá má vplyv na platnosť uvedeného zatykača, a ani dôvodom pre jeho nevykonanie, aké by mali byť prípadné dôsledky tejto nezrovnalosti?
98. S cieľom odpovedať na túto otázku treba zohľadniť dvojaký cieľ požiadavky uvádzať uložený trest v európskom zatykači.
99. Prvým cieľom je poskytnúť vykonávajúcemu členskému štátu informácie potrebné na odovzdanie dotknutej osoby a umožniť mu vykonať kontrolu tohto zatykača (aj keď je táto kontrola minimálna). Údaj o treste tak slúži na overenie toho, že zatykač spadá do pôsobnosti rámcového rozhodnutia, t. j. že uložený trest pozbavuje slobody a presahuje dĺžku štyroch mesiacov v súlade s článkom 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia.(49) Tento údaj sa tiež používa na zabezpečenie dodržiavania záruky stanovenej v článku 5 ods. 2 rámcového rozhodnutia, ktorá sa týka doživotných trestov odňatia slobody alebo príkazov na doživotné ochranné opatrenie.
100. Druhým cieľom je zabezpečenie dodržiavania práv vyžiadanej osoby. Táto osoba má podľa článku 11 ods. 1 rámcového rozhodnutia právo na to, aby bola informovaná o európskom zatykači a jeho obsahu, ako aj o možnosti súhlasiť alebo nesúhlasiť s odovzdaním.
101. Na dosiahnutie týchto cieľov zriaďuje systém zavedený rámcovým rozhodnutím postupy v prípade neúplných alebo chýbajúcich informácií. Tieto postupy sú prístupné pre rôznych účastníkov konania o odovzdaní, teda vydávajúci členský štát, vykonávajúci členský štát a požadovanú osobu, čím sa zabezpečí rešpektovanie ich príslušných práv a právomocí prostredníctvom „kontroly“, ktorá tak má byť mnohostranná s cieľom neohroziť účinnosť systému.
102. Podľa článku 15 ods. 3 rámcového rozhodnutia tak vydávajúci členský štát môže kedykoľvek a z vlastnej iniciatívy zaslať vykonávajúcemu súdnemu orgánu ďalšie užitočné informácie.
103. Pokiaľ vykonávajúci členský štát zistí, že informácie oznámené vydávajúcim členských štátom sú nedostatočné alebo neúplné, má možnosť podľa článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia požiadať o oznámenie ďalších informácií, ktoré považuje za potrebné na prijatie rozhodnutia o odovzdaní dotknutej osoby.(50) Táto komunikácia medzi vydávajúcim a vykonávajúcim orgánom predstavuje podstatný prvok justičnej spolupráce, ktorý je základom systému vzájomného uznávania.(51)
104. Zdôrazňujem, že v zjednodušenom systéme odovzdávania vyžiadaných osôb zavedenom rámcovým rozhodnutím zodpovedá obsah európskeho zatykača stanovený v článku 8 ods. 1 tohto rozhodnutia informáciám, ktorých cieľom je poskytnúť základné a dostatočné formálne údaje na to, aby vykonávajúce súdne orgány mohli bezodkladne vykonať európsky zatykač urýchleným prijatím rozhodnutia o odovzdaní. Iba v prípade, že vykonávajúci súdny orgán sa domnieva, že nemá k dispozícii všetky potrebné formálne informácie, využije ako poslednú možnosť postup stanovený v článku 15 ods. 2.(52)
105. Postavenie vyžiadanej osoby je osobitne dôležité, najmä ak príslušné vydávajúce a vykonávajúce orgány nezistili (alebo možno nemohli zistiť) takúto nezrovnalosť.
106. V rámci postupu odovzdania má táto osoba právo na záruky, ktoré jej umožňujú uplatňovať svoje práva a namietať prípadné nezrovnalosti v európskom zatykači.
107. V tejto súvislosti poznamenávam, že hoci sa povinnosti uložené členským štátom rámcovým rozhodnutím týkajú predovšetkým záležitostí procesnej povahy, neznamená to, že normotvorca pri prijímaní rámcového rozhodnutia nezohľadnil základné a ľudské práva. Naopak, urobil tak viacerými spôsobmi.(53)
108. Rámcové rozhodnutie tak obsahuje výslovné odkazy na tieto práva. Vyplýva to jasne napríklad z odôvodnení 10, 12 a 13. Konkrétne jeho článok 1 ods. 3 uvádza, že toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 ZEÚ. Okrem toho dodržiavanie Charty základných práv Európskej únie je záväzné, ako to vyplýva z jej článku 51 ods. 1, pre členské štáty, a teda aj ich súdy, pokiaľ vykonávajú právo Únie. To platí aj v prípade, keď vydávajúci a vykonávajúci súdny orgán uplatňujú vnútroštátne ustanovenia prijaté v súlade s rámcovým rozhodnutím.(54)
109. Rámcové rozhodnutie obsahuje aj viacero osobitných ustanovení, ktorých cieľom je chrániť práva vyžiadanej osoby. V súvislosti s postupom odovzdania európsky normotvorca zabezpečil dodržiavanie práva byť vypočutý vo vykonávajúcom členskom štáte spôsobom, ktorý neznižuje účinnosť systému európskeho zatykača.(55)
110. Vyžiadaná osoba tak má právo byť informovaná o európskom zatykači a jeho obsahu v súlade s článkom 11 ods. 1 rámcového rozhodnutia. Okrem toho článok 11 ods. 2 a článok 13 ods. 2 rámcového rozhodnutia stanovujú, že vyžiadaná osoba má právo na právneho zástupcu, najmä ak súhlasí s odovzdaním a prípadne sa vzdá práva na uplatnenie pravidla špeciality. Okrem toho podľa článkov 14 a 19 rámcového rozhodnutia, ak vyžiadaná osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač na účely trestného stíhania, nesúhlasí so svojím odovzdaním, má nárok byť vypočutá vykonávajúcim súdnym orgánom za podmienok určených na základe vzájomnej dohody s vydávajúcim súdnym orgánom.(56)
111. Z informácií predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že IK vedel o existencii a dĺžke trvania svojho trestu vrátane doplňujúceho trestu. Jeho advokát na pojednávaní tiež uviedol, že nesúhlasil so svojím odovzdaním, a preto o jeho odovzdaní rozhodoval Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko), ale v konaní pred týmto súdom neuviedol skutočnosť, že v európskom zatykači sa neuvádzal doplňujúci trest.
112. IK tak mal počas postupu odovzdania všetky možnosti namietať nezrovnalosť európskeho zatykača. Navyše okrem niekoľkých všeobecných odkazov na práva vyplývajúce z článku 6 EDĽP a článku 48 ods. 2 Charty základných práv, IK neuviedol ani vo svojich písomných pripomienkach alebo na pojednávaní čo i len minimálne porušenie jeho základných práv počas postupu odovzdania alebo dokonca mimo neho.
113. Teraz sa vrátim k predstave okruhu, ktorý som použila vyššie (bod 83), aby som opísala dosah a účinky európskeho zatykača a postupu odovzdania.
114. Keďže sa v prejednávanej veci tento okruh začal vydaním európskeho zatykača s cieľom odovzdať IK a ten bol následne zatknutý, mal IK možnosť namietať skutočnosť, že v európskom zatykači sa neuvádzal doplňujúci trest. Vzhľadom na to, že tak počas postupu výkonu európskeho zatykača neurobil, okruh sa uzavrel výkonom uvedeného zatykača a odovzdaním IK belgickým orgánom. Preto sa IK nemôže dovolávať tejto vecnej nezrovnalosti o tri roky neskôr počas konania, ktoré má určiť podmienky výkonu doplňujúceho trestu a nemá žiadnu súvislosť s európskym zatykačom.
115. V opačnom prípade by sa prekročili hranice postupu odovzdania, ako aj dosahu súdneho rozhodnutia, akým je európsky zatykač.
116. Z rovnakého dôvodu odmietam aj argumentáciu Komisie, podľa ktorej mal vydávajúci súdny orgán stále možnosť informovať vykonávajúci súdny orgán o existencii doplňujúceho trestu v súlade s postupom stanoveným v článku 15 ods. 2 a 3 rámcového rozhodnutia.
117. Toto riešenie je podľa môjho názoru v rozpore so systémom odovzdávania osôb zriadeným rámcovým rozhodnutím, ako aj so znením a účelom článku 15 ods. 2 a 3.
118. Názov článku 15 je totiž jasný: tento postup doplňujúcich informácií sa uplatňuje na účely prijatia rozhodnutia o odovzdaní. Okrem toho je tento článok súčasťou kapitoly 2 rámcového rozhodnutia s názvom „Postup odovzdania“. Účelom tohto ustanovenia je tak umožniť vykonávajúcemu súdnemu orgánu, aby získal všetky informácie potrebné na povolenie odovzdania. Rozšírenie tohto postupu nad rámec postupu odovzdania by nerešpektovalo skutočnosť, že systém zavedený rámcovým rozhodnutím: i) má rozsah obmedzený článkom 1 ods. 1 na zatknutie a odovzdanie požadovanej osoby a ii) má byť rýchly a efektívny. Pokračovanie prípadnej výmeny informácií medzi vydávajúcim a vykonávajúcim súdnym orgánom, a to aj roky po vykonaní európskeho zatykača, sa mi zdá zbytočné a potenciálne škodlivé pre účinnosť systému.
119. Z vyššie uvedeného vyplýva, že systém zavedený rámcovým rozhodnutím neumožňuje spochybniť výkon vnútroštátneho doplňujúceho trestu na základe skutočnosti, že tento trest nebol uvedený v európskom zatykači, ktorý už bol vykonaný.
120. Pre úplnosť dodávam, že tvrdenie predložené Súdnemu dvoru, podľa ktorého ak bol európsky zatykač vydaný iba pre hlavný trest a rozhodnutie o odovzdaní sa týka iba tohto trestu, tak vydávajúci štát môže vykonať len tento trest, nemá nijaký základ v rámcovom rozhodnutí. Toto tvrdenie podľa mňa vychádza z pohľadu predchádzajúceho systému vydávania a národnej zvrchovanosti, keď žiadajúci štát nemohol ísť nad rámec prvkov, na ktoré sa vzťahuje súhlas dožiadaného štátu. V kontexte priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, naplneného vzájomnou dôverou, však už nejde o nadviazanie kontaktu dvoch zvrchovaných štátov, žiadajúceho a dožiadaného štátu, ktoré vychádzali zo svojich autonómnych pozícií.(57) Ide práve naopak o otázku lojálnej spolupráce s cieľom dosiahnuť ciele rámcového rozhodnutia, ktoré smerujú k rýchlemu a účinnému odovzdaniu vyžiadaných osôb.
121. Preto navrhujem odpovedať na druhú a tretiu otázku položenú Súdnemu dvoru v tom zmysle, že skutočnosť, že doplňujúci trest (o aký ide v prejednávanej veci) sa neuviedol v európskom zatykači v rámci odovzdania dotknutej osoby, nemôže brániť výkonu tohto trestu, pokiaľ bol uložený v súlade s príslušnými vnútroštátnymi ustanoveniami.
Návrh
122. Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Hof van Cassatie (Kasačný súd, Belgicko), takto:
1. Doplňujúci trest, o aký ide v prejednávanej veci, musí byť uvedený v kolónke c) bode 2 európskeho zatykača na základe článku 8 ods. 1 písm. f) rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmenenom rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009.
2. Skutočnosť, že doplňujúci trest (o aký ide v prejednávanej veci) sa neuviedol v európskom zatykači v rámci odovzdania dotknutej osoby, nemôže brániť výkonu tohto trestu, pokiaľ bol uložený v súlade s príslušnými vnútroštátnymi ustanoveniami.