ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)

z 13. septembra 2018 (*)

„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine – Zápis obchodného mena subjektu, ktorý je vlastníkom žalobkyne, na zoznam subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia – Povinnosť odôvodnenia – Právo na obhajobu – Právo na účinnú súdnu ochranu – Dohoda o pridružení medzi EÚ a Tureckom – Základné práva – Proporcionalita“

Vo veci T‑798/14,

DenizBank A.Ş., so sídlom v Istanbule (Turecko), v zastúpení: O. Jones, D. Heaton, barristers, R. Mattick, S. Utku, solicitors, a M. Lester, QC,

žalobkyňa,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: pôvodne S. Boelaert a A. de Elera‑San Miguel Hurtado, neskôr S. Boelaert a P. Mahnič Bruni, splnomocnené zástupkyne,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Európska komisia, v zastúpení: D. Gauci, L. Havas a F. Ronkes Agerbeek, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania,

ktorej predmetom je návrh podľa článku 263 ZFEÚ na zrušenie po prvé rozhodnutia Rady 2014/512/SZBP z 31. júla 2014 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 229, 2014, s. 13), zmeneného rozhodnutím Rady 2014/659/SZBP z 8. septembra 2014 (Ú. v. EÚ L 271, 2014, s. 54), rozhodnutím Rady 2014/872/SZBP zo 4. decembra 2014 (Ú. v. EÚ L 349, 2014, s. 58), rozhodnutím Rady (SZBP) 2015/2431 z 21. decembra 2015 (Ú. v. EÚ L 334, 2015, s. 22), rozhodnutím Rady (SZBP) 2016/1071 z 1. júla 2016 (Ú. v. EÚ L 178, 2016, s. 21) a rozhodnutím Rady (SZBP) 2016/2315 z 19. decembra 2016 (Ú. v. EÚ L 345, 2016, s. 65), a po druhé nariadenia Rady (EÚ) č. 833/2014 z 31. júla 2014 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 229, 2014, s. 1), zmeneného nariadením Rady (EÚ) č. 960/2014 z 8. septembra 2014 (Ú. v. EÚ L 271, 2014, s. 3), a nariadením Rady (EÚ) č. 1290/2014 zo 4. decembra 2014 (Ú. v. EÚ L 349, 2014, s. 20), v rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú žalobkyne,

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),

v zložení: predseda komory G. Berardis (spravodajca), sudcovia D. Spielmann a Z. Csehi,

tajomník: L. Grzegorczyk, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní 16. novembra 2017,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobkyňa, DenizBank A.Ş., je turecká komerčná banka so sídlom v Istanbule (Turecko), v ktorej má obchodný podiel zodpovedajúci viac než 50 % základného imania banka Sberbank of Russia OAO (ďalej len „Sberbank“), ruská retailová banka so sídlom v Moskve (Rusko).

2        Dňa 20. februára 2014 Rada Európskej únie ostro odsúdila použitie násilia na Ukrajine. Vyzvala na okamžité ukončenie násilia na Ukrajine a na úplné dodržiavanie ľudských práv a základných slobôd. Rada tiež zvážila zavedenie reštriktívnych opatrení voči osobám zodpovedným za porušovanie ľudských práv, násilie a použitie neprimeranej sily.

3        Na mimoriadnom zasadnutí, ktoré sa konalo 3. marca 2014, Rada odsúdila akty agresie ruských ozbrojených síl, ktoré predstavujú zjavné porušenie zvrchovanosti a územnej celistvosti Ukrajiny, ako aj súhlas, ktorý vyslovil Soviet Federacii Federaľnogo Sobrania Rossijskoj Federacii (Federálna rada Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie) 1. marca 2014, s použitím ozbrojených síl na území Ukrajiny. Európska únia vyzvala Ruskú federáciu, aby bezodkladne stiahla svoje ozbrojené sily do oblastí ich stáleho rozmiestnenia v súlade so svojimi medzinárodnými záväzkami.

4        Rada 5. marca 2014 prijala reštriktívne opatrenia zamerané na zmrazenie a vymáhanie spreneverených štátnych finančných prostriedkov patriacich Ukrajine.

5        Hlavy štátov alebo predsedovia vlád Európskej únie potvrdili 6. marca 2014 závery Rady prijaté 3. marca 2014. Dôrazne odsúdili nevyprovokované narušenie ukrajinskej zvrchovanosti a územnej celistvosti Ruskou federáciou a vyzvali Ruskú federáciu, aby okamžite stiahla svoje ozbrojené sily do oblastí ich trvalého rozmiestnenia v súlade s príslušnými dohodami. Hlavy štátov alebo predsedovia vlád Únie vyhlásili, že akékoľvek ďalšie kroky zo strany Ruskej federácie vedúce k destabilizácii situácie na Ukrajine, by mali ďalšie ďalekosiahle dôsledky na vzťahy v rámci širokého spektra ekonomických oblastí medzi Úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Ruskou federáciou na strane druhej. Vyzvali Ruskú federáciu, aby umožnila bezodkladný prístup medzinárodným pozorovateľom, pričom zdôraznili, že riešenie krízy na Ukrajine by sa malo zakladať na územnej celistvosti, zvrchovanosti a nezávislosti tohto štátu, ako aj na prísnom dodržiavaní medzinárodných pravidiel.

6        Dňa 16. marca 2014 Parlament Krymskej autonómnej republiky a miestna samospráva mesta Sevastopoľ, ktoré sú územnými celkami Ukrajiny, usporiadali referendum o postavení Krymu. V rámci tohto referenda sa malo krymské obyvateľstvo vyjadriť, či si želá pričlenenie k Ruskej federácii v postavení člena federácie, alebo obnovenie Ústavy z roku 1992 a postavenie Krymu ako súčasti Ukrajiny. Výsledok oznámený Krymskou autonómnou republikou uvádzal 96,77 % hlasov v prospech integrácie regiónu do Ruskej federácie s podielom účasti 83,1 %.

7        Rada 17. marca 2014 prijala ďalšie závery vo vzťahu k Ukrajine. Rada dôrazne odsúdila konanie referenda na Kryme 16. marca 2014 o jeho pripojení k Ruskej federácii, ktoré sa podľa jej názoru uskutočnilo v zjavnom rozpore s Ústavou Ukrajiny. Rada naliehavo vyzvala Ruskú federáciu, aby prijala opatrenia na zmiernenie krízy, okamžite stiahla svoje ozbrojené sily, personál a základne na úroveň pred krízou v súlade s medzinárodnými záväzkami, začala priame rokovania s vládou Ukrajiny a využila všetky relevantné medzinárodné mechanizmy s cieľom nájsť mierové a vyrokované riešenie pri plnom dodržaní svojich bilaterálnych a multilaterálnych záväzkov a zabezpečení zvrchovanosti a územnej celistvosti Ukrajiny. Rada v tejto súvislosti vyjadrila poľutovanie nad tým, že z dôvodu veta zo strany Ruskej federácie Bezpečnostná rada OSN nebola schopná prijať rezolúciu. Okrem toho vyzvala Ruskú federáciu, aby nepristúpila k anexii Krymu, ktorá by sa uskutočnila v rozpore s medzinárodným právom.

8        V rovnaký deň Rada prijala jednak na základe článku 29 ZEÚ rozhodnutie 2014/145/SZBP o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny (Ú. v. EÚ L 78, 2014, s. 16), a jednak na základe článku 215 ZFEÚ nariadenie (EÚ) č. 269/2014 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny (Ú. v. EÚ L 78, 2014, s. 6), ktorými zaviedla obmedzenia týkajúce sa cestovania a zmrazenie aktív týkajúce sa osôb zodpovedných za konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, ako aj osôb a subjektov, ktoré sú s nimi spojené.

9        Dňa 17. marca 2014 Ruská federácia oficiálne uznala výsledky referenda, ktoré sa konalo na Kryme 16. marca 2014. V dôsledku tohto rozhodnutia Najvyššia rada Krymu a mestská rada mesta Sevastopoľ vyhlásili nezávislosť Krymu od Ukrajiny a požiadali o pripojenie k Ruskej federácii. V rovnaký deň ruský prezident podpísal dekrét uznávajúci Krymskú republiku ako zvrchovaný a nezávislý štát.

10      Európska rada 21. marca 2014 pripomenula vyhlásenie hláv štátov alebo predsedov vlád Únie zo 6. marca 2014 a vyzvala Európsku komisiu a členské štáty, aby vypracovali možné cielené opatrenia.

11      Rada 23. júna 2014 rozhodla o zákaze dovážať do Únie tovar s pôvodom na Kryme alebo v Sevastopole, a to s výnimkou tovaru s pôvodom na Kryme alebo v Sevastopole, ktorému ukrajinská vláda vydala osvedčenie o pôvode.

12      V nadväznosti na nehodu zo 17. júla 2014, ktorá viedla k zničeniu lietadla spoločnosti Malaysian Airlines s číslom letu MH17 v Donecku (Ukrajina), Rada vyzvala Komisiu a Európsku službu pre vonkajšiu činnosť (ESVČ), aby dokončili prípravné práce na možných cielených opatreniach a predložili najneskôr do 24. júla rovnakého roku návrhy opatrení, vrátane takých, ktoré sa týkajú prístupu na kapitálové trhy, obrany, tovaru s dvojakým použitím a citlivých technológií, a to osobitne v energetickom sektore.

13      S prihliadnutím na závažnosť situácie na Ukrajine napriek tomu, že v marci 2014 boli zavedené cestovné obmedzenia, ako aj zmrazenie aktív určitých fyzických a právnických osôb, prijala Rada 31. júla 2014 na základe článku 29 ZEÚ rozhodnutie 2014/512/SZBP o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 229, 2014, s. 13), s cieľom zaviesť reštriktívne opatrenia zamerané na oblasti prístupu na kapitálové trhy, obrany, tovaru s dvojakým použitím, ako aj citlivých technológií, a to osobitne v energetickom sektore.

14      Keďže Rada sa domnievala, že tieto posledné uvedené reštriktívne opatrenia patria do oblasti pôsobnosti Zmluvy o FEÚ a ich vykonávanie si vyžaduje regulačné opatrenie na úrovni Únie, v rovnaký deň prijala na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ nariadenie č. 833/2014 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 229, 2014, s. 1), ktoré obsahuje podrobné ustanovenia na účely uplatňovania požiadaviek rozhodnutia 2014/512 tak na úrovni Únie, ako aj v členských štátoch.

15      Deklarovaným cieľom týchto reštriktívnych opatrení bolo jednak zvýšiť Ruskej federácii náklady na konanie, ktoré vyvíja v snahe narušiť územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, a jednak podporiť mierové riešenie krízy. S týmto cieľom zaviedlo rozhodnutie 2014/512 predovšetkým zákazy vývozu určitých výrobkov a citlivých technológií určených pre ropné odvetvie v Rusku, ako aj obmedzenia prístupu na kapitálové trhy Únie vzťahujúce sa na určité hospodárske subjekty tohto odvetvia.

16      Následne 8. septembra 2014 Rada prijala rozhodnutie 2014/659/SZBP, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/512 (Ú. v. EÚ L 271, 2014, s. 54), a nariadenie (EÚ) č. 960/2014, ktorým sa mení nariadenie č. 833/2014 (Ú. v. EÚ L 271, 2014, s. 3), s cieľom rozšíriť zákaz týkajúci sa určitých finančných nástrojov, o ktorom bolo rozhodnuté 31. júla 2014, a zaviesť ďalšie obmedzenia prístupu na kapitálový trh.

17      Článok 1 ods. 1 rozhodnutia 2014/512, zmeneného rozhodnutím 2014/659, znie takto:

„1.      Priamy alebo nepriamy nákup alebo predaj dlhopisov, kapitálu alebo podobných finančných nástrojov, ako aj priame alebo nepriame poskytovanie investičných služieb pre ne či pomoc pri ich vydávaní alebo akékoľvek iné nakladanie s nimi, ak ich splatnosť presahuje 90 dní a ak ich po 1. auguste 2014 až do 12. septembra 2014 alebo so splatnosťou presahujúcou 30 dní po 12. septembri 2014 vydali:

a)      veľké úverové inštitúcie alebo inštitúcie v oblasti financovania rozvoja usadené v Rusku, ktoré sú k 1. augustu 2014 z viac ako 50 % vo verejnom vlastníctve alebo pod verejnou kontrolou [vo vlastníctve štátu alebo pod kontrolou štátu – neoficiálny preklad], ako sa uvádza v prílohe I;

b)      akákoľvek právnická osoba, subjekt alebo orgán usadené mimo Únie, ktoré sú z viac ako 50 % vo vlastníctve subjektu uvedeného v prílohe I, alebo

c)      akákoľvek právnická osoba, subjekt alebo orgán, ktoré konajú v mene alebo na základe pokynov subjektu z kategórie uvedenej v písmene b) tohto odseku alebo v prílohe I,
sa zakazuje.“

18      Obchodné meno Sberbank je uvedené v bode 1 prílohy I rozhodnutia 2014/512, zmeneného rozhodnutím 2014/659.

19      Článok 5 ods. 1 a 3 nariadenia č. 833/2014, zmeneného nariadením č. 960/2014, znie:

„1.      Zakazuje sa priamo alebo nepriamo nakupovať, predávať, poskytovať investičné služby alebo pomoc pri vydávaní prevoditeľných cenných papierov a nástrojov peňažného trhu alebo inak s nimi nakladať, ak ich splatnosť presahuje 90 dní, ktoré boli vydané v období po 1. auguste 2014 do 12. septembri 2014, alebo ak ich splatnosť presahuje 30 dní, ktoré boli vydané po 12. septembri 2014 týmito subjektmi:

a)      veľkou úverovou inštitúciou alebo inou veľkou inštitúciou usadenou v Rusku, ktorá má jednoznačný mandát podporovať konkurencieschopnosť ruského hospodárstva, jeho diverzifikáciu a motivovať k investíciám, ktorá je k 1. augustu 2014 z viac ako 50 % vo verejnom vlastníctve alebo pod verejnou kontrolou [vo vlastníctve štátu alebo pod kontrolou štátu – neoficiálny preklad], ako sa uvádza v prílohe III, alebo

b)      právnickou osobou, subjektom alebo orgánom usadenými mimo Únie, ktoré z viac ako 50 % priamo alebo nepriamo vlastní subjekt uvedený v prílohe III, alebo

c)      právnickou osobou, subjektom alebo orgánom, ktoré konajú v mene alebo na základe pokynov subjektu uvedeného v písmene b) tohto odseku alebo v prílohe III.

…

3.      Zakazuje sa priamo alebo nepriamo uzatvárať akúkoľvek dohodu alebo zúčastňovať sa na akejkoľvek dohode o poskytovaní nových pôžičiek alebo úverov, ktorých splatnosť presahuje 30 dní, akejkoľvek právnickej osobe, subjektu alebo orgánu uvedeným v odseku 1 alebo 2 po 12. septembri 2014, okrem pôžičiek alebo úverov, ktoré majú osobitný a preukázaný cieľ poskytovať financovanie nezakázaných dovozov alebo vývozov tovaru a nefinančných služieb medzi Úniou a Ruskom, alebo pôžičiek, ktorých osobitným a preukázaným cieľom je poskytovať núdzové financovanie na splnenie kritérií solventnosti a likvidity pre právnické osoby usadené v Únii, ktorých vlastnícke práva z viac ako 50 % patria subjektu uvedenému v prílohe III.“

20      Obchodné meno Sberbank je uvedené v prílohe III nariadenia č. 833/2014.

21      Rada 4. decembra 2014 prijala rozhodnutie 2014/872/SZBP, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/512 a rozhodnutie 2014/659 (Ú. v. EÚ L 349, 2014, s. 58), ako aj nariadenie (EÚ) č. 1290/2014, ktorým sa mení nariadenie č. 833/2014 a nariadenie č. 960/2014 (Ú. v. EÚ L 349, 2014, s. 20).

22      Prijatím nariadenia č. 1290/2014 bol článok 5 ods. 3 nariadenia č. 833/2014 zmenený v tomto zmysle:

„3.      Zakazuje sa po 12. septembri 2014 priamo alebo nepriamo uzatvárať akúkoľvek dohodu alebo zúčastňovať sa na akejkoľvek dohode o poskytovaní nových pôžičiek alebo úverov, ktorých splatnosť presahuje 30 dní, akejkoľvek právnickej osobe, subjektu alebo orgánu uvedeným v odseku 1 alebo 2.

Zákaz sa nevzťahuje na:

a)      pôžičky alebo úvery, ktoré majú osobitný a preukázaný cieľ poskytovať financovanie nezakázaných dovozov alebo vývozov tovaru a nefinančných služieb medzi Úniou a akýmkoľvek tretím štátom, vrátane výdavkov na tovar a služby z iného tretieho štátu, ktoré sú potrebné na plnenie zmlúv o vývoze alebo dovoze, alebo

b)      pôžičky, ktorých osobitným a preukázaným cieľom je poskytovať núdzové financovanie na splnenie kritérií solventnosti a likvidity pre právnické osoby usadené v Únii, ktorých vlastnícke práva z viac ako 50 % patria subjektu uvedenému v prílohe III.“

23      Rada 21. decembra 2015 prijala rozhodnutie (SZBP) 2015/2431, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/512 (Ú. v. EÚ L 334, 2015, s. 22). Rada 1. júla 2016 prijala rozhodnutie (SZBP) 2016/1071, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/512 (Ú. v. EÚ L 178, 2016, s. 21). Napokon Rada 19. decembra 2016 prijala rozhodnutie (SZBP) 2016/2315, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/512 (Ú. v. EÚ L 345, 2016, s. 65).

 Konanie a návrhy účastníkov konania

24      Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 5. decembra 2014 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

 Vedľajšie účastníctvo

25      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 14. apríla 2015 podala Komisia návrh na vstup do tohto konania ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov Rady.

26      Uznesením z 30. júna 2015 predseda deviatej komory Všeobecného súdu tomuto návrhu vyhovel.

27      Dňa 24. augusta 2015 predložila Komisia svoje vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania.

28      Žalobkyňa a Rada predložili svoje pripomienky k tomuto vyjadreniu v lehote stanovenej na tento účel, prvá 9. októbra a druhá 1. septembra 2015.

 Prerušenie konania

29      Dňa 12. marca 2015 predseda deviatej komory Všeobecného súdu rozhodol o vypočutí účastníkov konania v súvislosti s prípadným prerušením konania do vynesenia rozsudku Súdneho dvora, ktorým sa skončí konanie vo veci C‑72/15, Rosneft. Listom kancelárie Všeobecného súdu z 23. marca 2015 bola účastníkom konania v tejto súvislosti stanovená lehota.

30      Rada a žalobkyňa predložili svoje pripomienky k tomuto prípadnému prerušeniu konania podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu, prvá 27. marca a druhá 7. apríla 2015.

31      Rozhodnutím z 29. októbra 2015 prijatým na základe článku 69 písm. a) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu predseda deviatej komory Všeobecného súdu rozhodol prerušiť konanie v tejto veci z dôvodu, že existuje aspoň čiastočná zhoda medzi ustanoveniami, ktorých rozsah a platnosť mal posúdiť Súdny dvor vo veci C‑72/15, Rosneft, a tými, ktoré sú relevantné v prejednávanej veci.

32      V nadväznosti na rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft (C‑72/15, EU:C:2017:236), sa prerušenie konania skončilo v súlade s článkom 71 ods. 3 rokovacieho poriadku.

33      Hlavní účastníci konania boli v tejto súvislosti vyzvaní na predloženie svojich pripomienok k dôsledkom, ktoré je potrebné vyvodiť z rozsudku z 28. marca 2017, Rosneft (C‑72/15, EU:C:2017:236), pokiaľ ide o žalobné dôvody a tvrdenia predložené v rámci žaloby, na základe ktorej sa začalo toto konanie. Tejto výzve vyhoveli v stanovenej lehote.

 Úpravy žaloby

34      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 16. februára 2015 žalobkyňa upravila svoju žalobu tak, aby sa týkala aj zrušenia rozhodnutia 2014/872 a nariadenia č. 1290/2014.

35      Rada predložila svoje pripomienky k tomuto podaniu svojím vlastným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 24. februára 2015.

36      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 24. decembra 2015 žalobkyňa upravila svoju žalobu tak, aby sa týkala aj zrušenia rozhodnutia 2015/2431 v rozsahu, v akom predlžuje uplatňovanie reštriktívnych opatrení upravených rozhodnutím 2014/512.

37      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 13. apríla 2017 žalobkyňa upravila svoju žalobu tak, aby sa týkala aj zrušenia rozhodnutia 2016/1071 a rozhodnutia 2016/2315 v rozsahu, v akom predlžujú uplatňovanie reštriktívnych opatrení upravených rozhodnutím 2014/512.

38      Rada nepredložila svoje pripomienky k týmto podaniam.

 Zmena v zložení senátov

39      Po zmene zloženia komôr Všeobecného súdu bol sudca spravodajca pridelený do šiestej komory, ktorej bola v dôsledku toho prejednávaná vec pridelená v súlade s článkom 27 ods. 5 rokovacieho poriadku.

 Návrhy účastníkov konania

40      Žalobkyňa v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil jednak rozhodnutie 2014/512, obnovené alebo zmenené rozhodnutím 2014/659, rozhodnutím 2014/872, rozhodnutím 2015/2431, rozhodnutím 2016/1071 a rozhodnutím 2016/2315 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), a jednak nariadenie č. 833/2014, zmenené nariadením č. 960/2014 a nariadením č. 1290/2014 (ďalej len „napadnuté nariadenie“) (ďalej spolu len „napadnuté akty“), v rozsahu, v akom sa jej týkajú a nemožno ich vykladať v tom zmysle, že je vylúčená z ich pôsobnosti,

–        uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

41      Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako čiastočne mimo svojej právomoci a ako neprípustnú alebo v každom prípade ako nedôvodnú,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

Vo svojej písomnej odpovedi na otázku Všeobecného súdu v nadväznosti na rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft (C‑72/15, EU:C:2017:236), Rada spresnila, že už nespochybňuje právomoc Všeobecného súdu na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pokiaľ sa týka reštriktívnych opatrení v zmysle článku 275 druhého odseku ZFEÚ, čo bolo potvrdené na pojednávaní.

42      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd zamietol žalobu.

 Právny stav

43      Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza štyri žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na tom, že Rada porušila svoju povinnosť odôvodnenia stanovenú v článku 296 druhom odseku ZFEÚ, druhý je založený na porušení práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu, tretí na porušení Dohody o pridružení medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom, podpísanej 12. septembra 1963 (ďalej len „Ankarská dohoda“), ako aj dodatkového protokolu a finančného protokolu, podpísaných 23. novembra 1970 (ďalej spolu len „Ankarské dohody“), a štvrtý na neopodstatnenom porušení základných práv a zásad zákazu diskriminácie a proporcionality. Žalobkyňa navyše podala námietku nezákonnosti na základe článku 277 ZFEÚ, pokiaľ ide o článok 1 napadnutého rozhodnutia a článok 1 ods. 5 nariadenia č. 960/2014.

44      Najskôr je vhodné preskúmať prípustnosť žaloby.

 O prípustnosti

45      Rada tvrdí, že návrh žalobkyne na dosiahnutie zrušenia napadnutých aktov musí byť zamietnutý, lebo nespĺňa podmienky prípustnosti upravené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ.

46      Po prvé sa Rada domnieva, že žalobkyňa nie je „priamo dotknutá“ opatreniami upravenými v článku 1 ods. 1 písm. a) a b) napadnutého rozhodnutia a článku 5 ods. 1 písm. a) a b) napadnutého nariadenia (ďalej spolu len „relevantné ustanovenia napadnutých aktov“) v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. V tejto súvislosti uvádza, že skutočnosť, že na žalobkyňu sa vzťahuje pôsobnosť týchto opatrení, neznamená, že sa jej tieto opatrenia priamo týkajú. Článok 5 ods. 1 napadnutého nariadenia údajne nezakazuje vydávanie cenných papierov uvedenými subjektmi, ale nákup alebo predaj investičných služieb alebo pomoc pri vydávaní dotknutých cenných papierov fyzickými alebo právnickými osobami, na ktoré sa vzťahuje právomoc Únie. Žalobkyňa je podľa nej subjektom, ktorý môže vydávať cenné papiere, ale nepreukázala, že vykonáva činnosť na trhu služieb spojenom so zákazom vydávania dotknutých cenných papierov, ako je to vo veci, v ktorej bolo vydané uznesenie zo 6. septembra 2011, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada (T‑18/10, EU:T:2011:419).

47      Po druhé Rada subsidiárne tvrdí, že žalobkyňa nie je ani osobne dotknutá relevantnými ustanoveniami napadnutých aktov. Predovšetkým podľa nej nie je menovite označená v prílohách týchto aktov. Navyše skutočnosť, že subjekty, na ktoré sa opatrenia vzťahujú, sú identifikovateľné, údajne nie je rozhodujúca. Okrem toho podľa nej skutočnosť, že všeobecne platné opatrenie sa uplatňuje na malý počet subjektov alebo že niektorí prevádzkovatelia sú postihnutí viac než ich konkurenti, nestačí na preukázanie toho, že subjekty, o ktoré ide, sú osobne dotknuté opatrením.

48      Žalobkyňa spochybňuje tieto tvrdenia.

49      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže za podmienok ustanovených v prvom a druhom odseku podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia. Druhá časť štvrtého odseku článku 263 ZFEÚ pritom spresňuje, že ak fyzická alebo právnická osoba, ktorá podala žalobu o neplatnosť, nie je adresátom napadnutého aktu, prípustnosť žaloby je podmienená tým, že žalobca je ním priamo a osobne dotknutý. Lisabonská zmluva pridala k štvrtému odseku článku 263 ZFEÚ tretiu časť, ktorá zmiernila podmienky prípustnosti žalôb o neplatnosť podávaných fyzickými a právnickými osobami. Táto časť totiž bez toho, aby podmienila prípustnosť žalôb o neplatnosť, podávaných fyzickými a právnickými osobami, osobnou dotknutosťou, otvorila možnosť podať žalobu proti „regulačným aktom“, ktoré si nevyžadujú vykonávacie opatrenia a priamo sa týkajú žalobcu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, body 56 a 57).

50      Pokiaľ ide po prvé o podmienku týkajúcu sa priamej dotknutosti žalobkyne, je vhodné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry podmienka, podľa ktorej musí byť fyzická alebo právnická osoba priamo dotknutá, ako je uvedené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, si vyžaduje, aby napadnuté opatrenie Únie vyvolávalo priame účinky na právne postavenie dotknutej osoby, a po druhé, aby neponechávalo nijaký priestor na voľnú úvahu jeho adresátom povereným jeho uplatňovaním, keďže má čisto automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Únie bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. marca 2008, Komisia/Infront WM, C‑125/06 P, EU:C:2008:159, bod 47 a citovanú judikatúru).

51      V prejednávanej veci článok 1 ods. 1 písm. a) napadnutého rozhodnutia a článok 5 ods. 1 písm. a) napadnutého nariadenia zakazujú všetkým subjektom v Únii vykonávať určité druhy finančných transakcií s úverovými inštitúciami so sídlom v Rusku, ktoré spĺňajú podmienky uvedené v týchto článkoch a ktorých obchodné mená sú uvedené v prílohe I napadnutého rozhodnutia alebo prílohe III napadnutého nariadenia. Článok 1 ods. 1 písm. a) napadnutého rozhodnutia a článok 5 ods. 1 písm. a) napadnutého nariadenia zakazujú uvedeným subjektom v Únii vykonávať tieto druhy finančných transakcií s akoukoľvek právnickou osobou, subjektom alebo orgánom so sídlom mimo Únie a z viac než 50 % vo vlastníctve subjektu, ktorého názov je uvedený v príslušnej prílohe napadnutých aktov.

52      Preto je potrebné konštatovať, že žalobkyňa je priamo dotknutá relevantnými ustanoveniami napadnutých aktov. Sporné reštriktívne opatrenia sa totiž voči nej uplatňujú priamo, v bezprostrednom dôsledku skutočnosti, že je z viac než 50 % vo vlastníctve banky Sberbank, ktorej obchodné meno je uvedené v prílohách týchto aktov, pričom ich adresátom povereným ich uplatňovaním nie je ponechaný žiadny priestor na voľnú úvahu. V tejto súvislosti nie je dôležité, že uvedené ustanovenia nezakazujú žalobkyni vykonávanie dotknutých transakcií mimo územia Únie. Je totiž nesporné, že relevantné ustanovenia napadnutých aktov ukladajú žalobkyni obmedzenia prístupu na kapitálový trh Únie.

53      Takisto treba odmietnuť argumentáciu Rady, podľa ktorej nie je priamo dotknuté právne postavenie žalobkyne, keďže opatrenia stanovené napadnutými aktmi sa uplatňujú jedine na subjekty so sídlom v Únii. Hoci je pravda, že napadnuté akty obsahujú zákazy, ktoré platia v prvom rade pre úverové inštitúcie a iné finančné inštitúcie so sídlom v Únii, cieľom a účinkom týchto zákazov je priamo sa dotknúť subjektov, ako je žalobkyňa, ktorým sa obmedzuje hospodárska činnosť z dôvodu, že sa voči nim uplatňujú tieto opatrenia. Je samozrejmé, že uplatňovanie uvedených opatrení prislúcha subjektom so sídlom v Únii, keďže akty prijaté inštitúciami Únie sa v zásade nemajú uplatňovať mimo územia Únie. To však neznamená, že subjekty dotknuté napadnutými aktmi nie sú priamo dotknuté reštriktívnymi opatreniami, ktoré sa voči nim uplatňujú. Zákaz pre subjekty Únie vykonávať určité druhy transakcií so subjektmi so sídlom mimo Únie sa totiž rovná zákazu pre tieto subjekty vykonávať dotknuté transakcie so subjektmi Únie. Prijatie názoru Rady by v tejto súvislosti navyše viedlo k záveru, že dokonca aj v prípade zmrazenia individuálnych finančných prostriedkov nie sú osoby na zozname, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, priamo dotknuté takýmito opatreniami, keďže ich uplatňovanie prislúcha v prvom rade členským štátom Únie a fyzickým alebo právnickým osobám, na ktoré sa vzťahuje ich právomoc.

54      Rada sa okrem toho v tejto súvislosti zbytočne dovoláva veci, v ktorej bolo vydané uznesenie zo 6. septembra 2011, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada (T‑18/10, EU:T:2011:419). V tejto veci totiž Všeobecný súd rozhodol, že nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1007/2009 zo 16. septembra 2009 o obchodovaní s výrobkami z tuleňov (Ú. v. EÚ L 286, 2009, s. 36) sa dotklo jedine právnej situácie žalobcov, ktorí vykonávali činnosť v oblasti uvádzania výrobkov z tuleňov na trh Únie a ktorých sa týkal všeobecný zákaz uvádzania týchto výrobkov na trh, na rozdiel od žalobcov, ktorých činnosťou nebolo uvádzanie na trh týchto výrobkov alebo výrobkov, na ktoré sa vzťahovala výnimka stanovená nariadením č. 1007/2009, pretože uvádzať na trh Únie výrobky z tuleňov pochádzajúce z lovu tradične vykonávaného komunitami Inuitov a inými komunitami pôvodného obyvateľstva na účely obživy v zásade zostalo povolené (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 6. septembra 2011, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, T‑18/10, EU:T:2011:419, bod 79). V prejednávanej veci však naproti tomu treba konštatovať, že žalobkyňa vykonáva činnosť na trhu finančných služieb uvedených v relevantných ustanoveniach napadnutých aktov, a nie na akomkoľvek trhu na vstupe alebo na výstupe týchto služieb, ako tvrdí Rada. Totiž práve z dôvodu napadnutých aktov odvolateľka nemôže vykonávať určité zakázané finančné transakcie so subjektmi so sídlom v Únii, hoci by bola oprávnená vykonať takéto transakcie, ak by nebolo týchto aktov.

55      Preto je potrebné dospieť k záveru, že žalobkyňa je priamo dotknutá relevantnými ustanoveniami napadnutých aktov v rozsahu, v akom sa jej týkajú.

56      Po druhé, bez toho, aby bolo nevyhnutné preskúmať, či napadnuté akty zahŕňajú alebo nezahŕňajú vykonávacie opatrenia, treba uviesť, že podmienka týkajúca sa osobnej dotknutosti uvedená v druhom prípade podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ je v prejednávanej veci takisto splnená.

57      V tejto súvislosti je totiž vhodné pripomenúť, že každý zápis do zoznamu osôb alebo subjektov, ktoré sú predmetom reštriktívnych opatrení, dáva tejto osobe alebo tomuto subjektu tým, že sa javí voči nim ako individuálne rozhodnutie, prístup k súdu Únie v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, na ktorý odkazuje článok 275 druhý odsek ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. novembra 2013, Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft, C‑348/12 P, EU:C:2013:776, bod 50; z 1. marca 2016, National Iranian Oil Company/Rada, C‑440/14 P, EU:C:2016:128, bod 44, a z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 103 a citovanú judikatúru).

58      V prejednávanej veci pritom vzhľadom na to, že žalobkyňu z viac než 50 % vlastní Sberbank, ktorej obchodné meno je zapísané na zoznamoch uvedených v prílohe I napadnutého rozhodnutia a prílohe III napadnutého nariadenia, žalobkyňa patrí medzi subjekty, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené relevantnými ustanoveniami napadnutých aktov.

59      Okrem iného treba pripomenúť, že ak sa akt týka skupiny osôb, ktoré boli určené alebo ich bolo možné určiť v čase prijatia tohto aktu a v závislosti od kritérií vlastných členom tejto skupiny, tieto osoby môžu byť osobne dotknuté týmto aktom, pokiaľ tvoria súčasť uzavretého okruhu hospodárskych subjektov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. marca 2008, Komisia/Infront WM, C‑125/06 P, EU:C:2008:159, bod 71 a citovanú judikatúru).

60      V prejednávanej veci je pritom žalobkyňa súčasťou uzavretého okruhu hospodárskych subjektov, ktorých práva boli dotknuté prijatím napadnutých aktov, keďže obmedzenia prístupu na kapitálový trh Únie sa na ňu vzťahujú z dôvodu, že je právnickou osobou, subjektom alebo orgánom so sídlom mimo Únie, ktorý je z viac než 50 % vo vlastníctve subjektu uvedeného v prílohe I napadnutého rozhodnutia alebo prílohe III napadnutého nariadenia.

61      Preto je potrebné dospieť k záveru, že je prípustné, aby sa žalobkyňa domáhala zrušenia reštriktívnych opatrení zavedených relevantnými ustanoveniami napadnutých aktov v rozsahu, v akom sa jej týkajú.

 O veci samej

62      Pokiaľ ide o žalobné dôvody na zrušenie, Všeobecný súd považuje za vhodné preskúmať najprv prvý žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia, potom druhý žalobný dôvod založený na porušení práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu, následne štvrtý žalobný dôvod založený na neodôvodnenom porušení základných práv žalobkyne a porušení zásady zákazu diskriminácie a zásady proporcionality a nakoniec tretí žalobný dôvod založený na porušení Ankarských dohôd.

 O prvom žalobnom dôvode založenom v podstate na porušení povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 296 druhom odseku ZFEÚ

63      V rámci svojho prvého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že Rada neuviedla primerané a dostatočné odôvodnenie na jej zahrnutie do pôsobnosti napadnutých aktov, čo je v rozpore s článkom 296 druhým odsekom ZFEÚ.

64      Žalobkyňa v prvom rade tvrdí, že nedostala list ani oznámenie Rady, ktorým by bola informovaná o svojom zahrnutí do pôsobnosti napadnutých aktov, ani nebola informovaná o dôvodoch, pre ktoré ju Rada chcela zahrnúť do pôsobnosti týchto aktov, spolu s dôkazmi na ich podporu. V tejto súvislosti sa žalobkyňa domnieva, že nie je smerodajné, že relevantné ustanovenia napadnutých aktov by nemohli byť kvalifikované ako opatrenia na zmrazenie finančných prostriedkov, keďže tieto ustanovenia predstavujú reštriktívne opatrenia, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú individuálne cielené fyzické alebo právnické osoby. Rada preto údajne bola povinná poskytnúť žalobkyni dôvody opodstatňujúce jej zahrnutie do pôsobnosti napadnutých aktov, pričom uverejnenie dotknutých opatrení v Úradnom vestníku Európskej únie bolo podľa nej nedostatočné.

65      Rada sa v prvom rade domnieva, že kritériá judikatúry týkajúce sa povinnosti odôvodnenia aktov, ktorých sa dovoláva žalobkyňa, nie sú uplatniteľné v prejednávanej veci. Sporné opatrenia totiž podľa nej nie sú zmrazením finančných prostriedkov, ale všeobecne platnými opatreniami alebo aktmi. V tejto súvislosti je údajne povinnosť odôvodnenia naplnená, ak preambula aktu uvádza na jednej strane celkovú situáciu, ktorá viedla k jeho prijatiu, a na druhej strane všeobecné ciele, ktoré má dosiahnuť. Rada tvrdí, že preambula napadnutého nariadenia zodpovedá týmto kritériám vyplývajúcim z judikatúry.

66      Subsidiárne Rada tvrdí, že dodržala povinnosť odôvodnenia v súlade s judikatúrou, ktorú citovala žalobkyňa. Rada tvrdí, že tvrdenia uvedené žalobkyňou v celej žalobe preukazujú, že dokonale poznala kontext, v ktorom boli opatrenia prijaté, ako aj dôvody, ktoré ju viedli k tomu, aby ju zahrnula do pôsobnosti napadnutých aktov.

67      Komisia súhlasí so stanoviskom Rady, že pri napadnutých aktoch bola splnená povinnosť odôvodnenia. Tvrdí, že dôvody vedúce k prijatiu reštriktívnych opatrení voči žalobkyni sú podrobne uvedené v odôvodneniach 1 až 12 napadnutého rozhodnutia. Komisia okrem toho tvrdí, že uplatnenie reštriktívnych opatrení na žalobkyňu je opodstatnené skutočnosťou, že svojím postavením a svojím konaním zodpovedá kritériám uvedeným v relevantných ustanoveniach napadnutých aktov. Podľa nej postačuje už len to, že spĺňa tieto podmienky, a preto nebolo nevyhnutné individuálne odôvodňovať zápis príslušných subjektov v prílohách napadnutých aktov.

68      Podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ „v právnych aktoch sa uvedú odôvodnenia…“.

69      Navyše podľa článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ktorej článok 6 ods. 1 ZEÚ priznáva rovnakú právnu silu, ako majú Zmluvy, právo na riadnu správu vecí verejných zahŕňa najmä „povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia“.

70      Podľa ustálenej judikatúry odôvodnenie vyžadované článkom 296 ZFEÚ a článkom 41 ods. 2 písm. c) Charty musí byť prispôsobené povahe napadnutého aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy orgánu, ktorý prijal rozhodnutie, umožňujúce dotknutým osobám spoznať dôvody prijatého opatrenia a príslušnému súdnemu orgánu uskutočniť jeho preskúmanie. Povinnosť odôvodnenia sa musí posudzovať podľa okolností konkrétneho prípadu (pozri rozsudok zo 14. apríla 2016, Ben Ali/Rada, T‑200/14, neuverejnený, EU:T:2016:216, bod 94 a citovanú judikatúru).

71      Nevyžaduje sa, aby sa v odôvodnení špecifikovali všetky príslušné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty, sa má posudzovať nielen podľa jeho znenia, ale aj z jeho kontextu, ako aj z celkového pohľadu právnych noriem, ktoré upravujú dotknutú oblasť. Na jednej strane platí, že akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený, keď bol prijatý v kontexte, ktorý je dotknutej osobe známy a umožňuje jej pochopiť rozsah opatrenia, ktoré sa voči nej prijalo. Na druhej strane detailnosť odôvodnenia aktu má byť primeraná materiálnym možnostiam a technickým podmienkam alebo lehote, za akých má byť prijaté (pozri rozsudok zo 14. apríla 2016, Ben Ali/Rada, T‑200/14, neuverejnený, EU:T:2016:216, bod 95 a citovanú judikatúru).

72      Pokiaľ ide v prvom rade o argumentáciu žalobkyne, podľa ktorej napadnuté akty mali byť predmetom individuálneho oznámenia, treba uviesť, že takáto výhrada vychádza skôr zo žalobného dôvodu založeného na porušení práva na obhajobu, a preto bude preskúmaná v rámci neho.

73      Pokiaľ ide v druhom rade konkrétnejšie o rozsah povinnosti odôvodnenia, ktorú má Rada v prejednávanej veci, treba pripomenúť, že žalobkyňa sa domáha zrušenia relevantných ustanovení napadnutých aktov len v rozsahu, v akom sa jej týkajú. V tejto súvislosti treba uviesť, že predmet reštriktívnych opatrení vyplývajúcich z týchto ustanovení je vymedzený odkazom na konkrétne subjekty, keďže zakazujú predovšetkým uskutočňovanie rôznych finančných transakcií vo vzťahu k subjektom uvedeným v prílohe I napadnutého rozhodnutia a prílohe III napadnutého nariadenia, medzi ktoré patrí Sberbank, ako aj vo vzťahu k právnickým osobám, subjektom a orgánom, ktoré sú z viac než 50 % vo vlastníctve subjektu uvedeného v týchto prílohách, čo je zjavne prípad žalobkyne v súvislosti s bankou Sberbank. Vo vzťahu k žalobkyni teda ide o individuálne reštriktívne opatrenia (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, body 100 a 119).

74      Judikatúra spresnila, že odôvodnenie aktu Rady, ktorým sa ukladajú reštriktívne opatrenia, musí označovať nielen právny základ tohto opatrenia, ale aj presné a konkrétne dôvody, prečo sa Rada v rámci svojej diskrečnej právomoci pri posúdení domnieva, že na dotknutú osobu sa musia vzťahovať takéto opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. júla 2014, National Iranian Tanker Company/Rada, T‑565/12, EU:T:2014:608, bod 38 a citovanú judikatúru).

75      Preto treba odmietnuť argumentáciu Rady, podľa ktorej kritériá judikatúry týkajúce sa povinnosti odôvodnenia aktov, ktorými sa ukladajú individuálne reštriktívne opatrenia, nie sú uplatniteľné v prejednávanej veci.

76      V súlade s judikatúrou uvedenou v bode 71 vyššie však treba zohľadniť kontext, v ktorom boli reštriktívne opatrenia prijaté, ako aj všetky právne normy upravujúce dotknutú oblasť.

77      V prejednávanej veci treba po prvé konštatovať, že reštriktívne opatrenia vyplývajúce z relevantných ustanovení napadnutých aktov spadajú do kontextu medzinárodného napätia, ktoré predchádzalo prijatiu napadnutých aktov, ktorý žalobkyňa pozná a ktorý bol pripomenutý v bodoch 2 až 12 vyššie. Z odôvodnení 1 až 8 napadnutého rozhodnutia a odôvodnenia 2 napadnutého nariadenia navyše vyplýva, že deklarovaný cieľ týchto napadnutých aktov je zvýšiť Ruskej federácii náklady na konanie, ktoré vyvíja v snahe narušiť územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, a s cieľom podporiť mierové riešenie krízy. Tieto akty uvádzajú celkovú situáciu, ktorá viedla k ich prijatiu, a všeobecné ciele, o ktorých dosiahnutie sa uvedené akty usilujú (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 123).

78      Po druhé, pokiaľ ide konkrétnejšie o relevantné ustanovenia napadnutých aktov, je potrebné pripomenúť, že pre subjekty Únie stanovujú zákaz nákupu, predaja alebo priame alebo nepriame poskytovanie investičných služieb alebo pomoci pri vydávaní alebo akejkoľvek inej transakcii s dlhopismi, akciami alebo podobnými cennými papiermi so splatnosťou presahujúcou 90 dní, ak boli vydané od 1. augusta 2014 do 12. septembra 2014, alebo so splatnosťou presahujúcou 30 dní, ktoré boli vydané po 12. septembri 2014, právnickými osobami, ktoré spĺňajú podmienky stanovené v týchto ustanoveniach, medzi ktoré patrí podmienka byť vo vlastníctve alebo pod kontrolou ruského štátu z viac než 50 %, a ktorých názvy sú uvedené v prílohe I napadnutého rozhodnutia a prílohe III napadnutého nariadenia, alebo právnickými osobami, subjektmi a orgánmi, ktoré sú z viac než 50 % vo vlastníctve subjektu uvedeného v týchto prílohách (pozri body 17 a 19 vyššie). Pokiaľ však ide o tieto prílohy, neobsahujú žiadne osobitné odôvodnenie týkajúce sa jednotlivých subjektov na zozname.

79      Treba však konštatovať, že „osobitné a konkrétne dôvody“, prečo sa Rada v rámci výkonu svojej diskrečnej právomoci posúdenia domnievala, že žalobkyňa musí byť predmetom sporných opatrení, v zmysle judikatúry uvedenej v bode 74 vyššie, v prejednávanej veci zodpovedajú kritériám, ktoré sú stanovené v relevantných ustanoveniach napadnutých aktov.

80      Totiž práve z dôvodu postavenia žalobkyne ako subjektu, ktorý je z viac než 50 % vo vlastníctve subjektu uvedeného v prílohách napadnutých aktov, v danom prípade banky Sberbank, boli voči žalobkyni uložené reštriktívne opatrenia na základe týchto aktov.

81      V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že použitie rovnakých úvah na prijatie reštriktívnych opatrení voči viacerým osobám nevylučuje, že uvedené úvahy vedú k dostatočne špecifickému odôvodneniu pri každej z dotknutých osôb (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 27. februára 2014, Ezz a i./Rada, T‑256/11, EU:T:2014:93, bod 115).

82      Okrem toho z dôkazov, ktoré žalobkyňa predložila v prílohe žaloby, vyplýva, že dokonale pochopila, že sporné reštriktívne opatrenia boli voči nej uložené práve na základe jej postavenia subjektu, ktorý je z viac než 50 % vo vlastníctve banky Sberbank.

83      Vzhľadom na tieto úvahy je potrebné dospieť k záveru, že Rada dostatočne odôvodnila relevantné ustanovenia napadnutých aktov v rozsahu, v akom sa vzťahujú na žalobkyňu, v dôsledku čoho sa prvý žalobný dôvod musí zamietnuť ako nedôvodný.

 O druhom žalobnom dôvode založenom v podstate na porušení práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu

84      V rámci svojho druhého žalobného dôvodu žalobkyňa namieta porušenie práva na obhajobu, vrátane práva byť vypočutý, ako aj práva na účinnú súdnu ochranu zo strany Všeobecného súdu, na jednej strane vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté akty jej neboli oznámené individuálne, a na druhej strane na skutočnosť, že Rada nepredložila žiadne dôkazy na podporu dôvodov, ktoré mala na opodstatnenie reštriktívnych opatrení voči jej osobe, a neumožnila je predložiť v tejto súvislosti svoje pripomienky. Rada údajne poskytla dokumenty týkajúce sa rozhodnutia o zahrnutí žalobkyne do pôsobnosti napadnutých aktov, ktoré neuvádzajú žiadny skutkový základ vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu.

85      Rada spochybňuje tvrdenia žalobkyne a zastáva názor, že vzhľadom na to, že relevantné ustanovenia napadnutých aktov nie sú „cielenými“ reštriktívnymi opatreniami a netýkajú sa priamo a osobne žalobkyne, nebola povinná informovať ju individuálne. Žalobkyňa podľa nej navyše nepreukázala, v čom malo chýbajúce individuálne oznámenie porušiť jej právo na obhajobu v prejednávanej veci. Navyše údajne požiadala o prístup k dokumentom, ktoré sa jej týkali, v ten istý deň ako podala svoju žalobu, t. j. 5. decembra 2014. Rada údajne odpovedala na túto žiadosť 29. januára 2015, teda jeden a pol mesiaca po prijatí tejto žiadosti. Rada sa domnieva, že sa mohla opierať o judikatúru Všeobecného súdu, ktorá pripúšťa možnosť zohľadniť dokumenty, ktoré boli doručené žalobcovi po podaní žaloby.

86      Treba pripomenúť, že dodržiavanie práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu sú základné práva, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť právneho poriadku Únie, na základe ktorých musia súdy Únie zaručiť v zásade úplné preskúmanie zákonnosti všetkých aktov Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. mája 2016, Good Luck Shipping/Rada, T‑423/13 a T‑64/14, EU:T:2016:308, body 47 a 48 a citovanú judikatúru).

87      Dodržiavanie práva na obhajobu, ktoré je výslovne zakotvené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty, zahŕňa počas postupu predchádzajúceho prijatiu reštriktívnych opatrení právo byť vypočutý a právo na prístup k spisu, za predpokladu, že sa budú rešpektovať oprávnené záujmy dôvernosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. novembra 2013, Rada/Fulmen a Mahmoudian, C‑280/12 P, EU:C:2013:775, bod 60, a z 15. júna 2017, Kiselev/Rada, T‑262/15, EU:T:2017:392, bod 139 a citovanú judikatúru).

88      Právo na účinnú súdnu ochranu, ktoré je zaručené v článku 47 Charty, vyžaduje, aby dotknutá osoba mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté voči nej, buď prostredníctvom znenia samotného rozhodnutia, alebo prostredníctvom oznámenia týchto dôvodov na základe jej žiadosti, a to bez toho, aby bola dotknutá právomoc príslušného súdu vyžadovať od dotknutého orgánu oznámenie týchto dôvodov s cieľom umožniť dotknutej osobe brániť svoje práva za najlepších možných podmienok a pri plnej znalosti veci sa rozhodnúť, či je potrebné obrátiť sa na príslušný súd, a aby tento súd mal možnosť v plnom rozsahu preskúmať zákonnosť dotknutého rozhodnutia (pozri rozsudok z 24. mája 2016, Good Luck Shipping/Rada, T‑423/13 a T‑64/14, EU:T:2016:308, bod 50 a citovaná judikatúra).

89      Pri tomto oznámení musí príslušný orgán Únie umožniť tejto osobe účinne sa vyjadriť, pokiaľ ide o dôvody použité vo vzťahu k nej (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, bod 112).

90      Tvrdenia žalobkyne treba preskúmať práve z hľadiska týchto zásad.

91      Najprv treba odmietnuť tvrdenie Rady, podľa ktorého sa v prejednávanej veci neuplatňuje judikatúra v oblasti individuálnych reštriktívnych opatrení, keďže ide o opatrenia všeobecnej pôsobnosti a nie cielené reštriktívne opatrenia. Právomoc Všeobecného súdu, pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie, totiž vyplýva práve zo skutočnosti, že žaloba, na základe ktorej sa začalo toto konanie, sa týka preskúmania zákonnosti reštriktívnych opatrení voči fyzickým alebo právnickým osobám v zmysle článku 275 druhého odseku ZFEÚ, ako rozhodol Súdny dvor vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft (C‑72/15, EU:C:2017:236).

92      Pokiaľ ide v prvom rade o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého jej mala Rada individuálne oznámiť napadnuté akty, keďže tieto akty obsahujú reštriktívne opatrenia voči nej, je vhodné poznamenať, že hoci má chýbajúce individuálne oznámenie napadnutých aktov vplyv na okamih začatia plynutia lehoty na podanie žaloby, samo osebe nie je dôvodom na zrušenie dotknutého aktu. V tejto súvislosti žalobkyňa neuvádza žiadne tvrdenia, ktorými by chcela preukázať, že v prejednávanej veci malo chýbajúce individuálne oznámenie týchto aktov za následok porušenie jej práv, ktoré by odôvodňovalo zrušenie týchto aktov v rozsahu, v akom sa jej týkajú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13, EU:T:2014:926, bod 122 a citovanú judikatúru).

93      V druhom rade, pokiaľ ide o to, že Rada údajne neposkytla dôkazy podporujúce prijatie reštriktívnych opatrení voči jej osobe, je potrebné oddelene preskúmať pôvodné akty, ktorými boli voči žalobkyni uložené reštriktívne opatrenia po prvýkrát, vzhľadom na zápis obchodného mena banky Sberbank do zoznamov uvedených v prílohe napadnutých aktov (ďalej len „pôvodné akty“), a následné akty, ktorými boli potvrdené tieto opatrenia.

94      Pokiaľ ide po prvé o pôvodné akty, je vhodné pripomenúť, že judikatúra uznala, že Rada v prípade prvého rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov nie je povinná dotknutej osobe alebo dotknutému subjektu vopred oznámiť dôvody, pre ktoré chce táto inštitúcia zaradiť meno tejto osoby alebo tohto subjektu do príslušného zoznamu. Na to, aby takéto opatrenie nestratilo svoju účinnosť, totiž musí, ako z jeho samotnej povahy vyplýva, obsahovať moment prekvapenia a musí sa uplatniť okamžite. V takom prípade v zásade stačí, ak inštitúcia oznámi dôvody dotknutej osobe alebo dotknutému subjektu a poskytne im právo vyjadriť sa k tomuto opatreniu súčasne s prijatím rozhodnutia alebo hneď po ňom (rozsudok z 21. decembra 2011, Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, C‑27/09 P, EU:C:2011:853, bod 61).

95      Na otázku položenú v tejto súvislosti na pojednávaní Rada odpovedala, že judikatúra uvedená v bode 94 vyššie sa v prejednávanej veci neuplatňuje, lebo sporné reštriktívne opatrenia sa týkajú obmedzení prístupu na kapitálový trh Únie všeobecne, a netýkajú sa individuálnych opatrení na zmrazenie finančných prostriedkov v užšom zmysle slova. Subsidiárne sa Rada domnieva, že aj keby sa v prejednávanej veci uplatňovala táto judikatúra, vôbec nebola povinná vypočuť žalobkyňu pred prijatím pôvodných aktov, ani oznámiť jej dôkazy použité voči nej už v tomto štádiu.

96      Takýto výklad nemožno prijať.

97      Treba totiž pripomenúť, že základné právo na dodržiavanie práva na obhajobu počas konania pred prijatím reštriktívnych opatrení výslovne vyplýva z článku 41 ods. 2 písm. a) Charty (pozri bod 87 vyššie a citovanú judikatúru).

98      Preto vzhľadom na to, že obmedzenia uložené voči žalobkyni v zmysle relevantných ustanovení napadnutých aktov predstavujú voči nej reštriktívne opatrenia individuálneho obsahu (pozri bod 73 vyššie) a pri nepreukázaní existencie nevyhnutnosti priznať týmto opatreniam účinok prekvapenia s cieľom zaručiť ich účinnosť, Rada bola povinná oznámiť dôvody týkajúce sa uplatnenia týchto opatrení voči žalobkyni pred prijatím napadnutých aktov.

99      Je však potrebné pripomenúť, že v prejednávanej veci dôvody uplatnené Radou na uloženie reštriktívnych opatrení voči žalobkyni, ktoré sú uvedené v samotných relevantných ustanoveniach napadnutých aktov, spočívajú v tom, že je právnickou osobou, subjektom alebo orgánom so sídlom mimo Únie, ktorý je z viac než 50 % vo vlastníctve subjektu uvedeného v prílohách napadnutých aktov.

100    Žalobkyňa pritom nevysvetlila, ako sa to, že Rada jej vopred neoznámila niektoré skutočnosti uvedené v spise týkajúce sa týchto dôvodov, mohlo dotknúť jej práva na obhajobu alebo práva na účinnú súdnu ochranu spôsobom, ktorý môže viesť k zrušeniu pôvodných aktov.

101    Je totiž potrebné pripomenúť, že na to, aby porušenie práva na obhajobu viedlo k zrušeniu aktu, je potrebné, aby neexistencia tejto protiprávnosti mohla viesť k odlišnému výsledku konania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. septembra 2014, Georgias a i./Rada a Komisia, T‑168/12, EU:T:2014:781, bod 106 a citovanú judikatúru, a z 15. júna 2017, Kiselev/Rada, T‑262/15, EU:T:2017:392, bod 153).

102    V prejednávanej veci žalobkyňa nevysvetlila, aké tvrdenia alebo dôkazy by mohla uplatniť, ak by dostala dotknuté dokumenty skôr, ani nepreukázala, že tieto tvrdenia alebo dôkazy mohli v jej prípade viesť k odlišnému výsledku konania. Žalobkyňa totiž nemôže úspešne tvrdiť, že v okamihu prijatia pôvodných aktov nevedela, že je z viac než 50 % vo vlastníctve banky Sberbank. Táto výhrada tak nemôže viesť k zrušeniu pôvodných aktov.

103    Pokiaľ ide po druhé o následné akty, ktorými boli voči žalobkyni ponechané v platnosti reštriktívne opatrenia, judikatúra spresnila, že v rámci prijatia rozhodnutia, ktorým sa ponecháva meno osoby alebo názov subjektu na zozname osôb alebo subjektov, ktoré sú predmetom reštriktívnych opatrení, Rada musí dodržať právo tejto osoby alebo tohto subjektu na oznámenie skutočností použitých v ich neprospech a právo byť vypočutý pred prijatím tohto rozhodnutia, ak uplatňuje voči nim nové skutočnosti, a to také, ktoré neboli uvedené v pôvodnom rozhodnutí o zápise ich mena alebo názvu do tohto zoznamu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. decembra 2011, Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, C‑27/09 P, EU:C:2011:853, bod 63, a z 18. júna 2015, Ipatau/Rada, C‑535/14 P, EU:C:2015:407, bod 26 a citovanú judikatúru).

104    V prejednávanej veci sú pritom kritériá použité pri uložení reštriktívnych opatrení voči žalobkyni uvedené už od svojho počiatku v článku 1 ods. 1 písm. b) napadnutého rozhodnutia a článku 5 ods. 1 písm. b) napadnutého nariadenia. Žalobkyňa totiž bola predmetom sporných reštriktívnych opatrení z dôvodu skutočnosti, že je z viac než 50 % vo vlastníctve banky Sberbank, veľkej úverovej inštitúcie so sídlom v Rusku, ktorá je k 1. augustu 2014 z viac ako 50 % vo vlastníctve štátu alebo pod kontrolou štátu a ktorej obchodné meno je zapísané do prílohy I napadnutého rozhodnutia a prílohy III napadnutého nariadenia. Tieto skutočnosti boli žalobkyni dobre známe, a preto ich nemožno považovať za nové skutočnosti v zmysle judikatúry uvedenej vyššie.

105    Napokon je potrebné pripomenúť, že ak sa poskytli dostatočne konkrétne informácie umožňujúce dotknutej osobe účinne predniesť svoje stanovisko k skutočnostiam zohľadneným v jej neprospech Radou, zásada dodržania práva na obhajobu nezahŕňa povinnosť Rady umožniť z vlastného podnetu prístup k dokumentom obsiahnutým v jej spise. Rada je povinná umožniť prístup k všetkým administratívnym dokumentom týkajúcim sa predmetného opatrenia, ktoré nemajú dôvernú povahu, iba na žiadosť dotknutého subjektu (pozri rozsudok zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, T‑390/08, EU:T:2009:401, bod 97 a citovanú judikatúru).

106    V prejednávanej veci treba konštatovať, že Rada dodržala túto povinnosť a odpovedala na žiadosť žalobkyne o informácie z 5. decembra 2014 listom z 29. januára 2015. V rámci toho Rada sprístupnila dokumenty, ktoré mala k dispozícii a týkali sa jej rozhodnutia uložiť voči žalobkyni reštriktívne opatrenia.

107    Je teda potrebné dospieť k záveru, že oznámenie týchto skutočností sa uskutočnilo v primeranej lehote a bolo dostatočné na to, aby umožnilo žalobkyni účinne uplatniť svoje práva a aby bolo dodržané jej právo na obhajobu.

108    Tretí žalobný dôvod preto treba zamietnuť v celom rozsahu.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady zákazu diskriminácie a zásady proporcionality a neoprávnenom a neprimeranom obmedzení základných práv žalobkyne

109    Žalobkyňa tvrdí, že prináleží Rade, aby preukázala, že sporné opatrenia nie sú diskriminačné a sú primerané na dosiahnutie legitímneho cieľa. Žalobkyňa okrem toho tvrdí, že reštriktívne opatrenia vyplývajúce z napadnutých aktov predstavujú neprimeraný zásah do jej základných práv, keďže jej bránia slobodne vykonávať hospodársku činnosť, a to bez toho, aby bolo toto obmedzenie jej práva nevyhnutné alebo vhodné na dosiahnutie cieľov, ktoré Rada sledovala.

110    Rada podporovaná Komisiou spochybňuje tieto tvrdenia.

111    Po prvé je vhodné pripomenúť, že podľa článku 16 Charty „sloboda podnikania sa uznáva v súlade s právom Únie, vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou“.

112    Po druhé článok 17 ods. 1 Charty stanovuje:

„Každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada. Užívanie majetku môže byť upravené zákonom v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom.“

113    Je nepochybne pravda, že reštriktívne opatrenia ako sú tie, o ktoré ide v prejednávanej veci, nepopierateľne obmedzujú práva, ktoré má žalobkyňa v zmysle článkov 16 a 17 Charty (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 22. septembra 2016, NIOC a i./Rada, C‑595/15 P, neuverejnený, EU:C:2016:721, bod 50 a citovanú judikatúru).

114    Základné práva uvádzané žalobkyňou však nepredstavujú absolútne privilégiá, a v dôsledku toho môžu podliehať obmedzeniam za podmienok uvedených v článku 52 ods. 1 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. novembra 2013, Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft, C‑348/12 P, EU:C:2013:776, bod 121, a z 27. februára 2014, Ezz a i./Rada, T‑256/11, EU:T:2014:93, bod 195 a citovanú judikatúru).

115    V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že podľa znenia článku 52 ods. 1 Charty jednak akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v Charte musí byť „ustanovené zákonom“ a „rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd“ a jednak za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to „nevyhnutné“ a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

116    Na to, aby bolo obmedzenie výkonu základných práv v súlade s právom Únie, musí zodpovedať trom podmienkam. Po prvé musí byť obmedzenie stanovené zákonom. Inými slovami opatrenie, o ktoré ide, musí mať právny základ. Po druhé musí obmedzenie sledovať cieľ všeobecného záujmu uznaný ako taký Úniou. Po tretie obmedzenie nesmie byť neprimerané. Na jednej strane musí byť nevyhnutné a primerané sledovanému cieľu. Na druhej strane nesmie byť dotknutá „podstata“, teda obsah dotknutého práva alebo slobody (pozri rozsudok z 30. novembra 2016, Rotenberg/Rada, T‑720/14, EU:T:2016:689, body 170 až 173 a citovanú judikatúru).

117    Pritom je potrebné konštatovať, že v prejednávanej veci sú tieto tri podmienky splnené.

118    V prvom rade sporné reštriktívne opatrenia boli „stanovené zákonom“, pretože boli prijaté v aktoch, ktoré majú všeobecnú pôsobnosť a majú jasný právny základ v práve Únie, ako aj dostatočné odôvodnenie (pozri body 78 až 93 vyššie).

119    V druhom rade z odôvodnení 1 až 8 napadnutého rozhodnutia a odôvodnenia 2 napadnutého nariadenia vyplýva, že deklarovaným cieľom týchto aktov je zvýšiť Ruskej federácii náklady na konanie, ktoré vyvíja v snahe narušiť územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, a podporiť mierové riešenie krízy. Takýto cieľ spadá do rámca všeobecného cieľa pozostávajúceho zo zachovania medzinárodného mieru a bezpečnosti, v súlade s cieľmi vonkajšej činnosti Únie uvedenými v článku 21 ZEÚ (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 115).

120    V treťom rade, pokiaľ ide o zásadu proporcionality, treba pripomenúť, že táto zásada ako všeobecná zásada práva Únie vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie neprekračovali hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou. Pokiaľ sa pritom ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné prikloniť sa k najmenej obmedzujúcemu a spôsobené zásahy najmä nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (pozri rozsudok z 30. novembra 2016, Rotenberg/Rada, T‑720/14, EU:T:2016:689, bod 178 a citovanú judikatúru).

121    V tejto súvislosti judikatúra spresňuje, že pokiaľ ide o súdne preskúmanie dodržiavania zásady proporcionality, normotvorcovi Únie je potrebné priznať široký rozsah voľnej úvahy v oblastiach, v ktorých sa z jeho strany predpokladajú rozhodnutia politického, ekonomického alebo sociálneho charakteru a v rámci ktorých má vykonať komplexné posúdenia. Zákonnosť takého opatrenia preto môže ovplyvniť len zjavná neprimeranosť opatrenia prijatého v týchto oblastiach vo vzťahu k cieľu, ktorý príslušná inštitúcia zamýšľa sledovať (pozri rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 146 a citovanú judikatúru).

122    Po prvé sa žalobkyňa domnieva, že reštriktívne opatrenia, ktoré jej boli uložené v zmysle napadnutých aktov, neumožňujú dosiahnuť cieľ sledovaný týmito aktmi, ktorým je vyvinúť tlak na ruskú vládu obmedzením prístupu na kapitálové trhy pre ruské štátne banky označené Radou, pretože údajne nezohráva žiadnu úlohu v rámci konania Ruskej federácie, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine.

123    Okolnosť, že žalobkyňa údajne nezohráva žiadnu úlohu v rámci konania Ruskej federácie, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine, je irelevantná, pretože reštriktívne opatrenia jej neboli uložené z tohto dôvodu, ale preto, že je z viac než 50 % vo vlastníctve banky Sberbank, ktorá je sama ruskou štátnou bankou, ktorej obchodné meno uvedené v prílohách napadnutých aktov.

124    Okrem toho je nepochybne pravda, že reštriktívne opatrenia už na základe svojej definície zahŕňajú účinky, ktoré zasahujú do práva vlastniť majetok a slobodného výkonu povolania, čím spôsobujú ujmu účastníkom, ktorí nemajú žiadnu zodpovednosť, pokiaľ ide o situáciu, ktorá viedla k prijatiu sankcií. Taký je a fortiori účinok reštriktívnych opatrení zameraných na subjekty, ktorých sa tieto opatrenia týkajú (pozri rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 149 a citovanú judikatúru).

125    Treba však uviesť, že význam cieľov sledovaných napadnutými aktmi, konkrétne ochrana územnej celistvosti, zvrchovanosti a nezávislosti Ukrajiny, ako aj podpora mierového riešenia krízy v tomto štáte, ktoré sú súčasťou širšieho cieľa zachovania medzinárodného mieru a bezpečnosti v súlade s cieľmi vonkajšej činnosti Únie uvedenými v článku 21 ZEÚ, môže odôvodniť hoci aj značné negatívne dôsledky pre určité hospodárske subjekty, ktoré nemajú žiadnu zodpovednosť, pokiaľ ide o situáciu, ktorá viedla k prijatiu sankcií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, body 149 a 150 a citovanú judikatúru).

126    Po druhé na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, existuje primeraný vzťah medzi spornými reštriktívnymi opatreniami a cieľom, ktorý sledovala Rada pri ich prijatí. Keďže týmto cieľom je predovšetkým zvýšiť Ruskej federácii náklady na konanie, ktoré vyvíja v snahe narušiť územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, je prístup pozostávajúci zo zamerania sa na ruské štátne banky koherentný s uvedeným cieľom a v každom prípade ho nemožno považovať za zjavne neprimeraný s prihliadnutím na sledovaný cieľ (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 147).

127    Rada sa totiž mohla oprávnene domnievať, že na dosiahnutie tohto cieľa je a potrebné zamerať sa nielen na veľké úverové inštitúcie alebo inštitúcie v oblasti) financovania rozvoja so sídlom v Rusku, ktoré sú k 1. augustu 2014 z viac než 50 % vo vlastníctve štátu alebo pod kontrolou štátu a ktorých názvy sú zapísané na zozname uvedenom v prílohe I [článok 1 ods. 1 písm. a) napadnutého rozhodnutia], ale aj na akékoľvek právnické osoby, subjekty alebo orgány so sídlom mimo Únie, ktorý sú z viac než 50 % vo vlastníctve subjektu uvedeného v prílohe I [článok 1 ods. 1 písm. b) napadnutého rozhodnutia] alebo akékoľvek právnické osoby, subjekty alebo orgány, ktoré konajú v mene alebo na základe pokynov subjektu uvedeného v článku 1 ods. 1 písm. b) napadnutého rozhodnutia, alebo sú uvedené v prílohe I [článok 1 ods. 1 písm. c) napadnutého rozhodnutia]. Ak by subjekty, ako je žalobkyňa, neboli zahrnuté do pôsobnosti opatrení upravených napadnutými aktmi, ruské subjekty uvedené v prílohe týchto aktov by mohli ľahko obísť zákazy tak, že by na ich vykonanie použili svoje dcérske spoločnosti, alebo subjekty konajúce v ich mene (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. marca 2012, Melli Bank/Rada, C‑380/09 P, EU:C:2012:137, bod 58).

128    V tejto súvislosti nie je dôležité, či by žalobkyňa nemohla vykonávať prevody finančných prostriedkov v prospech banky Sberbank, keďže je pod dohľadom tureckého orgánu bankového dohľadu. Aj keby to totiž bola pravda, stále platí, že Rada sa mohla oprávnene domnievať, že obmedzenie prístupu banky Sberbank a subjektov, ktoré vlastní z viac než 50 %, ako je žalobkyňa, na kapitálový trh Únie môže prispieť k dosiahnutiu cieľa napadnutých aktov, ktorý spočíva vo zvýšení nákladov Ruskej federácie na konanie, ktoré vyvíja v snahe narušiť územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, ako aj v podpore mierového riešenia krízy. V prípade finančných ťažkostí vzniknutých žalobkyni z dôvodu sporných reštriktívnych opatrení by totiž prislúchalo jej akcionárom a v konečnom dôsledku ruskému štátu, aby jej poskytol pomoc, čo je v súlade s uvedeným cieľom.

129    Po tretie treba uviesť, že opatrenia prijaté Radou v prejednávanej veci spočívajú v cielených hospodárskych sankciách, ktoré nemožno považovať za úplné prerušenie hospodárskych a finančných vzťahov s tretím štátom, hoci Rada má takúto právomoc podľa článku 215 ZFEÚ.

130    Za týchto podmienok a s prihliadnutím najmä na postupný vývoj intenzity reštriktívnych opatrení prijatých Radou v reakcii na krízu na Ukrajine, zásah do slobody podnikania a práva vlastniť majetok žalobkyne nemožno považovať za neprimeraný (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 150).

131    Žiadne z ostatných tvrdení žalobkyne nemôže spochybniť tento záver.

132    Žalobkyňa po prvé tvrdí, že nebola schopná využiť výnimku stanovenú v článku 5 ods. 3 napadnutého nariadenia, keďže táto výnimka sa uplatňuje výlučne na dovoz alebo vývoz medzi Úniou a Ruskom. To podľa nej preukazuje, že nemala byť zahrnutá do pôsobnosti reštriktívnych opatrení, že je týmito opatreniami diskriminovaná v porovnaní s bankou Sberbank a že sú neprimerané.

133    V tejto súvislosti je pravda, že výnimka stanovená v článku 5 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 833/2014 v jeho znení vyplývajúcom z nariadenia č. 960/2014 (pozri bod 19 vyššie) sa uplatňovala jedine na pôžičky alebo úvery, ktorých špecifickým a podloženým cieľom bolo financovanie nezakázaného dovozu alebo vývozu tovaru a nefinančných služieb medzi Úniou a Ruskom, a nie medzi Úniou a inými tretími štátmi, ako je Turecká republika. Treba však pripomenúť, že toto ustanovenie bolo vo svojom pôvodnom znení účinné jedine od 8. septembra do 6. decembra 2014, teda pred dátumom nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 1290/2014. Týmto posledným uvedeným nariadením totiž Rada rozhodla, že je potrebné zmeniť text tohto ustanovenia, aby sa rozšírila jeho pôsobnosť a aby sa do nej zahrnuli aj pôžičky alebo úvery, ktorých špecifickým a podloženým cieľom bolo financovanie nezakázaného dovozu alebo vývozu tovaru a nefinančných služieb medzi Úniou a tretím štátom. Pritom aj za predpokladu, že by toto ustanovenie mohlo byť v znení vyplývajúcom z nariadenia č. 960/2014 diskriminačné alebo neprimerané, žalobkyňa nevysvetľuje, v čom jeho uplatňovanie počas menej než troch mesiacov mohlo viesť k zrušeniu relevantných ustanovení napadnutých aktov v rozsahu, v akom sa tieto ustanovenia zhodujú a sú primerané svojmu cieľu (pozri body 121 až 130 vyššie). Takáto výhrada sa teda musí v každom prípade zamietnuť ako neúčinná.

134    Navyše aj za predpokladu, že by takéto tvrdenie bolo účinné, žalobkyňa sa nesprávne domnieva, že aj v znení zmien vyplývajúcich z nariadenia č. 1290/2014 (pozri bod 22 vyššie) je článok 5 ods. 3 písm. b) napadnutého nariadenia diskriminačný, keďže podľa nej umožňuje dcérskej spoločnosti banky Sberbank so sídlom v Únii využívať núdzové financovanie, zatiaľ čo jedna z jej dcérskych spoločností ho nebude môcť využívať. Treba totiž uviesť, že takéto tvrdenie vychádza z hypotetického výkladu tohto ustanovenia, podľa ktorého sa vzťahuje len na subjekty Únie priamo vlastnené subjektom uvedeným v prílohách napadnutých aktov, a nie na subjekty vlastnené nepriamo. Pritom treba pripomenúť, že ak je možných niekoľko výkladov toho istého ustanovenia, treba ho vykladať, pokiaľ je to možné, vzhľadom na jeho ciele a v súlade s právom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 141, a z 13. júla 2011, Schindler Holding a i./Komisia, T‑138/07, EU:T:2011:362, bod 149 a citovanú judikatúru).

135    Okrem toho, pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že takéto obmedzenie pôsobnosti tejto výnimky znamená, že by nemala patriť do pôsobnosti relevantných ustanovení napadnutých aktov, treba konštatovať, že takáto žiadosť si vyžaduje konštatovanie alebo vyhlásenie zo strany Všeobecného súdu. Je však potrebné pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že Všeobecný súd nemá v rámci preskúmania zákonnosti na základe článku 263 ZFEÚ právomoc vyhlasovať deklaratórne rozsudky (pozri rozsudok z 12. februára 2015, Akhras/Rada, T‑579/11, neuverejnený, EU:T:2015:97, bod 51 a citovanú judikatúru).

136    Pokiaľ ide po druhé o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého bez ohľadu na legitímny cieľ sledovaný týmito opatreniami závažné negatívne dôsledky, ktoré utrpela a ktoré majú škodlivý účinok na jej konkurenčné postavenie v Turecku, sú v každom prípade neprimerané, stačí uviesť, že samotná skutočnosť, že sporné reštriktívne opatrenia mohli mať pre žalobkyňu nepriaznivé dôsledky, najmä čo sa týka jej konkurenčného postavenia v Turecku, nemôže stačiť na preukázanie ich neprimeranosti (pozri bod 124 vyššie).

137    Po tretie sa žalobkyňa sa domnieva, že nebolo potrebné nariadiť opatrenia spôsobujúce až takú ujmu, keďže všetky subjekty konajúce v mene banky Sberbank alebo podľa jej pokynov podliehali obmedzeniam v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. c) napadnutého nariadenia. Samotná skutočnosť, že žalobkyňu z viac než 50 % vlastní Sberbank, teda podľa nej neopodstatňuje uloženie reštriktívnych opatrení voči jej osobe.

138    V tejto súvislosti skutočnosť, že podľa článku 5 ods. 1 písm. c) napadnutého nariadenia akýkoľvek subjekt konajúci v mene banky Sberbank alebo podľa jej pokynov podlieha obmedzeniam, nepostačuje na prijatie záveru, že Rada nemohla stanoviť tiež v článku 5 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia, že na akýkoľvek subjekt, ktorý je z viac než 50 % vo vlastníctve subjektu uvedeného v prílohe III uvedeného nariadenia, sa takisto vzťahujú sporné reštriktívne opatrenia. Vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorú má Rada v tejto súvislosti, totiž vzhľadom na cieľ napadnutých aktov nie je zjavne neprimerané obmedziť banke Sberbank a subjektom, v ktorých má väčší než 50 % vlastnícky podiel, prístup na kapitálový trh Únie (pozri bod 15 vyššie).

139    Po štvrté sa žalobkyňa nesprávne domnieva, že výnimka stanovená v článku 5 ods. 3 písm. b) napadnutého nariadenia je diskriminačná voči subjektom so sídlom v Únii. Je totiž potrebné uviesť, že situácia žalobkyne nie je porovnateľná so situáciou subjektov alebo orgánov z Únie. Na tieto subjekty alebo orgány sa priamo vzťahuje právo Únie a sú povinné dodržiavať a uplatňovať ustanovenia napadnutého nariadenia, ktoré je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Preto nemôžu predovšetkým prijať opatrenia s cieľom obísť zákazy stanovené týmito aktmi, v súlade s článkom 12 napadnutého nariadenia, čo neplatí v prípade subjektov, ako je žalobkyňa, na ktoré sa nevzťahuje právo Únie. V každom prípade, aj za predpokladu, že by sa mohlo preukázať porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, treba uviesť, že zásada rovnosti zaobchádzania sa musí uviesť do súladu so zásadou zákonnosti, podľa ktorej sa žiadna osoba nemôže vo svoj prospech dovolávať neprávosti, ktorá bola spôsobená v prospech inej osoby (pozri rozsudok zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, bod 71 a citovanú judikatúru).

140    Po piate žalobkyňa nesprávne tvrdí, že Rada bola povinná zohľadniť jej osobitnú situáciu, keďže podniká z Turecka. Vzhľadom na to, že žalobkyňa je subjektom, ktorý je z viac než 50 % vo vlastníctve banky Sberbank, ktorá je uvedená v prílohách napadnutých aktov, bola totiž žalobkyňa oprávnene zahrnutá do pôsobnosti sporných reštriktívnych opatrení v súlade s relevantnými ustanoveniami napadnutých aktov. Okrem iného otázka, či ustanovenia Ankarských dohôd, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, môžu spochybniť platnosť napadnutých aktov, bude preskúmaná v rámci tretieho žalobného dôvodu.

141    Po šieste z preskúmania prvého a druhého žalobného dôvodu vyššie vyplýva, že Rada neporušila svoju povinnosť odôvodnenia, ani právo na obhajobu a právo na účinnú súdnu ochranu žalobkyne tým, že uložila sporné reštriktívne opatrenia. Preto nemožno vyvodiť záver o neprimeranom zásahu do práv žalobkyne z tohto dôvodu.

142    Pokiaľ ide napokon o právo na ochranu dobrej povesti žalobkyne, je vhodné uviesť, že poškodenie dobrej povesti jednej osoby, ktorá je predmetom reštriktívnych opatrení, vyplývajúce z dôvodov opodstatňujúcich tieto opatrenia, nemôže samo osebe predstavovať neprimeraný zásah do práva vlastniť majetok a slobody podnikania tejto osoby. Vzhľadom na chýbajúce spresnenie spojitosti medzi poškodením dobrej povesti uvádzanej žalobkyňou a porušením jej základných práv, ktoré sú predmetom tohto žalobného dôvodu, je toto tvrdenie neúčinné. Na druhej strane je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry základné práva, ako je právo vlastniť majetok, sloboda podnikania a právo na ochranu dobrej povesti, nie sú absolútnymi výsadami, ale ich výkon môže podliehať obmedzeniam, ktoré sú odôvodnené cieľmi všeobecného záujmu sledovanými Úniou. Význam cieľov, ktoré sledujú sporné reštriktívne opatrenia, však môže odôvodniť hoci aj značné negatívne dôsledky pre dobrú povesť dotknutých osôb alebo subjektov (pozri rozsudok z 30. júna 2016, Al Matri/Rada, T‑545/13, neuverejnený, EU:T:2016:376, body 167 a 168 a citovanú judikatúru).

143    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné zamietnuť štvrtý žalobný dôvod.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení Ankarských dohôd

144    Svojím tretím žalobným dôvodom žalobkyňa uvádza porušenie článku 19 Ankarskej dohody, článku 41 ods. 1, článku 50 ods. 3 a článku 58 jej dodatkového protokolu, ako aj článku 6 jej finančného protokolu. Tieto ustanovenia majú údajne priamy účinok, pretože podľa nej obsahujú dostatočne jasné a presné povinnosti, ktoré si nevyžadujú, pokiaľ ide o ich vykonávanie alebo účinky, vydanie žiadneho ďalšieho aktu.

145    Žalobkyňa sa po prvé domnieva, že je obmedzené slobodné poskytovanie služieb tak, ako to je upravené v článku 41 ods. 1 Ankarskej dohody, ktorý je podľa nej podobný článku 56 ZFEÚ, keďže opatrenie je spôsobilé sťažovať alebo urobiť menej atraktívnym výkon tejto slobody, čo podľa nej zjavne platí v prejednávanej veci. Žalobkyňa po druhé tvrdí, že v prípade, ak existuje výnimka, ktorá opodstatňuje obmedzenie slobody, mala by sa uplatňovať nediskriminačným spôsobom v zmysle článku 9 Ankarskej dohody a článku 58 jej dodatkového protokolu, ktorý zakazuje akúkoľvek diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti. Po tretie sporné reštriktívne opatrenia údajne porušujú ustanovenia týkajúce sa voľného pohybu kapitálu v zmysle článku 50 ods. 3 dodatkového protokolu Ankarskej dohody. Po štvrté sú podľa nej tieto opatrenia v rozpore s článkom 6 ods. 1 finančného protokolu k Ankarskej dohode v oblasti prístupu k financovaniu poskytovanému Európskou investičnou bankou (EIB).

146    Rada podporovaná Komisiou spochybňuje tieto tvrdenia.

147    Z článku 216 ods. 2 ZFEÚ vyplýva, že dohody uzavreté Úniou, ako je Ankarská dohoda a jej dodatkové protokoly, sú záväzné pre inštitúcie Únie a členské štáty. V dôsledku toho takéto dohody majú prednosť pred aktmi sekundárneho práva Únie. Z toho vyplýva, že platnosť aktu sekundárneho práva Únie môže byť ovplyvnená jeho nezlučiteľnosťou s takýmito predpismi medzinárodného práva (pozri analogicky rozsudok z 3. júna 2008, Intertanko a i., C‑308/06, EU:C:2008:312, body 42 a 43 a citovanú judikatúru).

148    Platnosť aktov napadnutých v prejednávanej veci preto môže byť posudzovaná s ohľadom na ustanovenia Ankarskej dohody a jej dodatkových protokolov len pod podmienkou, že jednak tomu nebránia povaha a štruktúra predmetnej dohody, a jednak, že uvádzané ustanovenia sa zdajú byť z hľadiska ich obsahu nepodmienené a dostatočne presné (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. júna 2008, Intertanko a i., C‑308/06, EU:C:2008:312, body 43 a 45, a zo 4. februára 2016, C & J Clark International a Puma, C‑659/13 a C‑34/14, EU:C:2016:74, bod 84).

149    Aj za predpokladu, že v prejednávanej veci štruktúra Ankarskej dohody a jej dodatkových protokolov nebráni preskúmaniu platnosti napadnutých aktov s ohľadom na tieto dohody a že všetky uvádzané ustanovenia sa zdajú byť z hľadiska ich obsahu nepodmienené a dostatočne presné, tvrdenia žalobkyne sa musia odmietnuť.

150    Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že medzinárodné dohody uzatvorené Úniou v zmysle ustanovení Zmlúv predstavujú, pokiaľ ide o Úniu, akty prijaté jej inštitúciami (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júna 1998, Racke, C‑162/96, EU:C:1998:293, bod 41, a z 25. februára 2010, Brita, C‑386/08, EU:C:2010:91, bod 39). Z tohto dôvodu takéto dohody tvoria odo dňa nadobudnutia účinnosti neoddeliteľnú súčasť právneho poriadku Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. apríla 1974, Haegeman, 181/73, EU:C:1974:41, bod 5). Ich ustanovenia preto musia byť v celom rozsahu tak v súlade s ustanoveniami Zmlúv, ako aj s ústavnými zásadami, ktoré z nich vyplývajú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, EU:C:2008:461, bod 285). Prednosť medzinárodných dohôd uzatvorených Úniou pred aktmi sekundárneho práva Únie sa teda neprenáša na primárne právo Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, EU:C:2008:461, bod 308).

151    Preto aj v prípade neexistencie výslovného ustanovenia v Ankarskej dohode umožňujúceho zmluvnej strane prijať opatrenia, ktoré považuje za nevyhnutné na ochranu podstatných záujmov týkajúcich sa svojej bezpečnosti, má Rada možnosť obmedziť práva, vyplývajúce z Ankarských dohôd, vzhľadom na právomoc, ktorú je priznáva článok 29 ZEÚ a článok 215 ZFEÚ, pod podmienkou, že takéto obmedzenia nie sú diskriminačné a sú primerané, ako to okrem iného pripúšťa sama žalobkyňa.

152    V tejto súvislosti po prvé tvrdenie založené na článku 9 Ankarskej dohody a článku 58 jej dodatkového protokolu, podľa ktorého sú sporné opatrenia diskriminačné, nemôže uspieť. Situácia žalobkyne ako subjektu, ktorý je z viac než 50 % vo vlastníctve banky Sberbank, totiž nie je porovnateľná so situáciou iných bánk pôsobiacich v Turecku, ktoré nie sú vo vlastníctve ruského subjektu, na ktorý sa vzťahujú sporné reštriktívne opatrenia. Okrem toho situáciu žalobkyne nemožno porovnávať ani so situáciou iných finančných inštitúcií so sídlom na území Únie (pozri bod 139 vyššie).

153    Pokiaľ ide po druhé o tvrdenia žalobkyne týkajúce sa obmedzenia slobody usadiť sa, slobodného poskytovania služieb a voľného pohybu kapitálu, ktoré sú založené na článku 19 Ankarskej dohody, článku 41 ods. 1 a článku 50 ods. 3 jej dodatkového protokolu, ako aj z článku 6 ods. 1 jej finančného protokolu, ani tieto tvrdenia nemôžu uspieť.

154    V tejto súvislosti treba preveriť, či Rada konala v súlade so zásadou proporcionality, ako je vymedzená judikatúrou (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 4. decembra 2015, Emadi/Rada, T‑274/13, neuverejnený, EU:T:2015:938, bod 206).

155    Pritom treba konštatovať, že aj za predpokladu, že sa preukážu obmedzenia zavedené v prejednávanej veci, sú opodstatnené cieľmi uvedenými v napadnutých aktoch, ktoré boli prijaté na základe článku 29 ZEÚ a článku 215 ZFEÚ, a ktorými sú jednak zvýšiť náklady na konanie, ktoré Ruská federácia uskutočňuje v snahe narušiť územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, a jednak podporiť mierové riešenie krízy. Takýto cieľ spadá do rámca všeobecného cieľa pozostávajúceho zo zachovania medzinárodného mieru a bezpečnosti, v súlade s cieľmi vonkajšej činnosti Únie uvedenými v článku 21 ZEÚ (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 115).

156    Navyše treba poznamenať, že sporné reštriktívne opatrenia neobsahujú čiastočné alebo úplné prerušenie hospodárskych a finančných vzťahov s Tureckom, ale s Ruskou federáciou ako legitímny nástroj zahraničnej politiky v súlade s cieľmi vonkajšej činnosti Únie uvedenými v článku 21 ZEÚ. Inými slovami, sporné reštriktívne opatrenia sa uplatňujú na žalobkyňu jedine z dôvodu, že je subjektom, ktoré je z viac než 50 % vo vlastníctve banky Sberbank, ktorá je sama ruským subjektom, ktorého obchodné meno je zapísané do zoznamov uvedených v prílohách týchto aktov, nie z dôvodu jej postavenia podniku so sídlom v Turecku.

157    Keďže takéto opatrenia sú cielené a dočasné, žalobkyňa nemôže tvrdiť, že negatívne dôsledky, ktoré z nich vyplývajú, sa musia považovať za neprimerané. Význam cieľov sledovaných na základe článku 29 ZEÚ totiž môže opodstatniť hoci aj značné negatívne dôsledky pre niektoré subjekty, ktorý nenesú žiadnu zodpovednosť za situáciu, ktorá viedla k prijatiu sankcií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júla 1996, Bosphorus, C‑84/95, EU:C:1996:312, bod 23). Pokiaľ ide o zostávajúcu časť, z preskúmania štvrtého žalobného dôvodu vyššie vyplýva, že sporné reštriktívne opatrenia sú vhodné na zabezpečenie dosiahnutia legitímneho sledovaného cieľa a nejdú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie (pozri body 115 až 142 vyššie).

158    Preto aj za predpokladu, že by sa preukázalo, že Únia porušila relevantné ustanovenia Ankarských dohôd uvádzané v prejednávanej veci, tieto porušenia sú opodstatnené vzhľadom na ciele sledované spornými opatreniami a sú primerané uvedeným cieľom.

159    Preto treba tretí žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

 O námietke nezákonnosti článku 1 napadnutého rozhodnutia a článku 1 ods. 5 nariadenia č. 960/2014

160    Žalobkyňa sa domáha, aby Všeobecný súd na základe článku 277 ZFEÚ konštatoval nezákonnosť článku 1 napadnutého rozhodnutia a článku 1 ods. 5 nariadenia č. 960/2014, ktorým bol zmenený článok 5 nariadenia č. 833/2014.

161    Rada podporovaná Komisiou nesúhlasí s týmto návrhom.

162    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak subjekt zamýšľa namietať proti primeranosti reštriktívnych opatrení voči nemu, prislúcha mu odvolať sa v rámci žaloby o zrušenie aktov, ktorými boli uvedené opatrenia prijaté alebo zachované, na neuplatniteľnosť všeobecných ustanovení, z ktorých vychádzajú tieto akty, prostredníctvom námietky nezákonnosti v zmysle článku 277 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 2016, Janukovyč/Rada, T‑346/14, EU:T:2016:497, bod 57 citovanú judikatúru).

163    V prejednávanej veci je však potrebné poznamenať, že žalobkyňa neuviedla nič iné než to, čo už uviedla predtým.

164    Bez toho, aby bolo potrebné skúmať prípustnosť tohto žalobného dôvodu, je preto nevyhnutné odkázať na úvahy uvedené vyššie a z tých istých dôvodov treba zamietnuť námietku nezákonnosti, ktorej sa dovoláva žalobkyňa.

165    V dôsledku toho treba zamietnuť námietku nezákonnosti, ako aj žalobu ako celok, pričom nie je potrebné vyjadriť sa k návrhom na úpravu žaloby.

 O trovách

166    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Rady.

167    Okrem toho podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty a inštitúcie, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci konania, znášajú svoje vlastné trovy konania. Komisia teda znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      DenizBank A. Ş. znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Rady Európskej únie.

3.      Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania.

Berardis Spielmann Csehi

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. septembra 2018.

Podpisy

* Jazyk konania: angličtina.