UZNESENIE SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (prvá komora)

z 25. októbra 2012

Vec F‑50/09 DEP

Livio Missir Mamachi di Lusignano

proti

Európskej komisii

„Konanie – Určenie výšky trov konania – Daň z pridanej hodnoty“

Predmet: Návrh na určenie výšky nahraditeľných trov konania podľa článku 91 rokovacieho poriadku, ktorý L. Missir Mamachi di Lusignano podal na Súd pre verejnú službu vo veci F‑50/09, Missir Mamachi di Lusignano/Komisia, podľa článku 92 ods. 1 rokovacieho poriadku

Rozhodnutie: Výška trov konania, ktoré má žalobcovi nahradiť Komisia vo veci F‑50/09, je 44 259,25 eura.

Abstrakt

1.      Súdne konanie – Trovy konania – Určenie – Nahraditeľné trovy konania – Účasť viacerých advokátov – Neexistencia vplyvu – Posúdenie predovšetkým z hľadiska celkového počtu pracovných hodín objektívne nevyhnutných na účely konania

[Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 91 písm. b)]

2.      Súdne konanie – Trovy konania – Určenie – Nahraditeľné trovy konania – Pojem – Daň z pridanej hodnoty – Zahrnutie v prípade osoby, ktorá nie je platiteľom dane

[Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 91 písm. b)]

1.      Pokiaľ ide o posúdenie rozsahu prác súvisiacich s konaním pred Súdom pre verejnú službu na účely vyčíslenia sumy trov konania, ktoré sa nahrádzajú, prislúcha súdu zohľadniť predovšetkým celkový počet pracovných hodín, ktoré sa môžu zdať objektívne nevyhnutné na účely tohto konania, bez ohľadu na počet advokátov, medzi ktorých bolo možné poskytnuté plnenia rozdeliť.

(pozri body 21 a 26)

Odkaz:

Súd pre verejnú službu: 26. apríla 2010, Schönberger/Parlament, F‑7/08 DEP, bod 29

2.      Žalobca, ktorý nie je platiteľom dane z pridanej hodnoty, nemá nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty zaplatenej v súvislosti so službami, ktoré mu fakturovali jeho advokáti. Daň z pridanej hodnoty zaplatenej v súvislosti s odmenou, ktorá sa považuje za nevyhnutnú, pre neho predstavuje trovy konania v zmysle článku 91 písm. b) Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu.

(pozri bod 31)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 8. júla 2004, De Nicola/EIB, T‑7/98 DEP, T‑208/98 DEP a T‑109/99 DEP, bod 37