Language of document : ECLI:EU:F:2010:149

ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

z 23. novembra 2010

Vec F-65/09

Luigi Marcuccio

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Úradníci – Sociálne zabezpečenie – Zdravotné poistenie – Vážna choroba – Námietka nezákonnosti kritérií stanovených lekárskou radou – Zamietnutie žiadostí o náhradu liečebných nákladov“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a 152 EA, ktorou L. Marcuccio navrhuje najmä po prvé zrušenie rozhodnutia Komisie z 5. augusta 2008, prijatého na vykonanie rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 10. júna 2008, Marcuccio/Komisia (T‑18/04, neuverejnený v Zbierke) zamietajúce jeho žiadosť z 25. novembra 2002 o náhradu liečebných nákladov vo výške 100 % vynaložených na liečbu ochorení, z dôvodu ktorých je na nemocenskej dovolenke od 4 januára 2002, po druhé zrušenie rozhodnutia o zamietnutí jeho sťažnosti podanej proti tomuto rozhodnutiu a po tretie zaviazať Komisiu, aby mu zaplatila sumu vo výške 25 000 eur ako náhradu škody, ktorá mu údajne vznikla na základe týchto rozhodnutí

Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta. Žalobca je povinný nahradiť všetky trovy konania.

Abstrakt

1.      Úradníci – Žaloba – Akt spôsobujúci ujmu – Pojem – Prípravný akt – Vylúčenie

(Služobný poriadok úradníkov, článok 90 ods. 2)

2.      Úradníci – Sociálne zabezpečenie – Zdravotné poistenie – Vážna choroba – Určenie

(Služobný poriadok úradníkov, článok 72; Spoločné pravidlá pre zdravotné poistenie, príloha I bod IV ods. 1)

3.      Úradníci – Sociálne zabezpečenie – Zdravotné poistenie – Vážna choroba – Určenie

(Služobný poriadok úradníkov, článok 72; Spoločné pravidlá pre zdravotné poistenie)

4.      Úradníci – Rozhodnutie spôsobujúce ujmu – Povinnosť odôvodnenia – Žiadosť o uznanie určitej choroby za vážnu chorobu – Zamietnutie založené na lekárskom posudku

(Služobný poriadok úradníkov, článok 72)

5.      Úradníci – Sociálne zabezpečenie – Zdravotné poistenie – Vážna choroba – Určenie

(Služobný poriadok úradníkov, článok 72 ods. 1)

1.      Ujmu spôsobujú iba tie akty alebo opatrenia, ktoré sú právne záväzné a ktoré môžu ovplyvniť záujmy žalobcu kvalifikovanou zmenou jeho právneho postavenia.

Prípravné akty k rozhodnutiu nespôsobujú ujmu a úradník sa môže dovolávať vád skorších aktov, ktoré sú s ním úzko späté, len v prípade žaloby proti rozhodnutiu prijatému na konci konania. Aj keď určité čisto prípravné opatrenia sú spôsobilé spôsobiť úradníkovi ujmu, keďže môžu ovplyvniť obsah neskoršieho napadnuteľného aktu, nemôžu byť však predmetom samostatnej žaloby a musia byť napadnuté žalobou proti tomuto aktu.

Pokiaľ ide o konanie podľa článku 72 ods. 1 služobného poriadku o uznaní choroby za vážnu chorobu v zmysle tohto ustanovenia, je nesporné, že podľa úpravy zdravotného poistenia konečné rozhodnutia príjme menovací orgán alebo úrad pre plnenie nárokov, pokiaľ bol na to menovacím orgánom poverený, po vydaní posudku povereného lekára tohto úradu. Až v okamihu prijatia rozhodnutia a nie vydaním posudku povereného lekára je dotknuté právne postavenie úradníka.

(pozri body 41 – 43)

Odkaz:

Súdny dvor: 11. júla 1968, Van Eick/Komisia, 35/67, Zb. s. 481, 500; 10. decembra 1969, Grasselli/Komisia, 32/68, Zb. s. 505, body 4 až 7; 24. mája 1988, Santarelli/Komisia, 78/87 a 220/87, Zb. s. 2699, bod 13

Súd prvého stupňa: 22. marca 1995, Kotzonis/HSV, T‑586/93, Zb. s. II‑665, bod 28; 25. októbra 1996, Lopes/Súdny dvor, T‑26/96, Zb. VS s. I‑A‑487 a II‑1357, bod 19

2.      Preskúmanie zákonnosti všeobecných kritérií stanovených lekárskou radou na určenie, či sa má choroba uznať za vážnu chorobu, ako stanovuje príloha I bod IV ods. 1 Spoločných pravidiel pre zdravotné poistenie úradníkov Európskej únie na vykonanie článku 72 služobného poriadku, nespadá pod čisto lekárske posúdenie, ktoré nepatrí do rozsahu súdneho preskúmania Súdom pre verejnú službu. V tomto prípade totiž nejde o analýzu, či lekárske posúdenie v danom prípade, napríklad lekárom stanovená diagnóza alebo predpísaná terapia je vhodná alebo nie, ale o preskúmanie, či sú všeobecne platné opatrenia prijaté na uplatnenie článku 72 služobného poriadku schopné naplniť zámer normotvorcu, a síce že choroby „rovnako vážne“ spomínané v uvedenom článku možno uznať za chorobu, ktorá je vážna. Také preskúmanie zákonnosti však predpokladá zohľadnenie lekárskych úvah, ktoré súd sám nemôže posúdiť, čo odôvodňuje, že súdne preskúmanie sa obmedzí na posúdenie prípadných zjavných omylov, ktoré sa môžu vyskytnúť pri všeobecne platných opatreniach.

(pozri bod 50)

Odkaz:

Súdny dvor: 8. marca 1988, Brunotti/Komisia, 339/85, Zb. s. 1379

Súd prvého stupňa: 26. októbra 1993, Reinarz/Komisia, T‑6/92 a T‑52/92, Zb. s. II‑1047, body 54 až 57

Súd pre verejnú službu: 11. júla 2007, Wils/Parlament, F‑105/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑207 a II‑A‑1‑1187, body 68 až 71 a tam citovaná judikatúra; 18. septembra 2007, Botos/Komisia, F‑10/07, Zb. VS s. I‑A‑1‑243 a II‑A‑1‑1345, body 39 až 41 a 62 až 76

3.      Choroby uvedené v článku 72 služobného poriadku môžu mať v určitých prípadoch zvlášť závažné fyzické alebo psychické dôsledky trvalého alebo chronického charakteru vyžadujúce si silné terapeutické opatrenia, pri ktorých je nevyhnutné, aby bola predbežná diagnóza jasne stanovená, čo predpokladá osobitné analýzy alebo zákroky. Tieto choroby môžu vystaviť dotknutú osobu aj riziku vážneho zdravotného postihnutia.

Z článku 72 služobného poriadku, ako aj zo spôsobu uznávania choroby za vážnu chorobu stanoveného Spoločnými pravidlami pre zdravotné poistenie úradníkov Európskej únie jasne vyplýva, že také uznanie závisí od preskúmania zdravotného stavu dotknutej osoby a podmienok liečby predmetnej choroby.

Článok 72 služobného poriadku sa totiž neobmedzuje na stanovenie zoznamu vážnych chorôb, ktoré sú a priori a abstraktne ako také uznané, nezávisle od situácie dotknutej osoby. Stanovuje, že ďalšie choroby môže menovací orgán uznať za rovnako vážne. Uznanie týchto ďalších chorôb závisí od podrobného vyšetrenia zdravotného stavu dotknutej osoby uskutočneného na základe správy jej praktického lekára, so zreteľom na kritériá stanovené lekárskou radou, ktoré predpokladajú presnú analýzu situácie dotknutej osoby.

(pozri body 52, 55 a 56)

4.      Z rozhodnutia, ktorým inštitúcia zamieta žiadosť o uznanie určitej choroby za vážnu chorobu, pričom sa odvoláva na posudok povereného lekára, podľa ktorého neboli splnené dve kumulatívne kritériá pre kvalifikovanie choroby ako vážnej choroby, vyplývajú faktické aj právne dôvody, pre ktoré choroba dotknutej osoby nebola takto kvalifikovaná, Také odôvodnenie prostredníctvom odkazu, aj keď stručné, možno pripustiť najmä v situácii, keď rozhodnutie, ktoré dotknutá osoba spochybňuje, patrí do kontextu právnej úpravy, ktorú ona už pozná najmä z dôvodu predchádzajúcich analogických krokov, ktoré podnikla. Stručnosť takého odôvodnenia nebráni preskúmaniu takých rozhodnutí Súdom pre verejnú službu.

(pozri body 61 a 62)

Odkaz:

Súdny dvor: 19. novembra 1998, Parlament/Gaspari, C‑316/97 P, Zb. s. I‑7597, body 26 až 29

Súd prvého stupňa: 9. septembra 2008, Marcuccio/Komisia, T‑143/08, Zb. VS s. I‑A‑2‑47 a II‑A‑2‑321; 11. mája 2000, Pipeaux/Parlament, T‑34/99, Zb. VS s. I‑A‑79 a II‑337, bod 8

5.      Zo samotného znenia článku 72 ods. 1 služobného poriadku vyplýva, že iba zvlášť vážne choroby zakladajú právo na náhradu vo výške 100 % liečebných nákladov, ktoré sú s nimi spojené. Všeobecný a nepresný pojem duševná choroba uvedený v tomto článku sa teda môže týkať iba chorôb, ktoré objektívne vykazujú určitú závažnosť a nie psychologických alebo psychiatrických problémov bez ohľadu na ich závažnosť. Nie je totiž dôvod myslieť si, že normotvorca, pokiaľ ide o ochorenie tohto druhu, mienil použiť menej reštriktívnu definíciu ako v prípade fyzických ochorení.

Pri neexistencii nijakého spresnenia v článku 72 služobného poriadku ohľadne chorôb, ktoré možno považovať za duševné choroby v zmysle tohto ustanovenia, prislúcha administratíve, aby v každom prípade preskúmala vzhľadom na kritérium definície vážnej choroby prijatej lekárskou radou, či duševné ochorenie alebo psychologické problémy, ktorými trpí úradník, môžu mať zvlášť vážnu povahu, ktorá ako jediná zakladá právo na úhradu liečebných nákladov vo výške 100 %.

Samotná skutočnosť, že úradník je postihnutý takým ochorením, mu neumožňuje získať celkové priznanie náhrady nákladov spojených s týmto ochorením vo výške 100 %.

(pozri body 70, 71 a 73)