ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)
zo 6. decembra 2012 (*)
„Občianstvo Únie – Článok 20 ZFEÚ – Smernica 2003/86/ES – Právo na zlúčenie rodiny – Maloletí občania Únie, ktorí sa zdržiavajú spoločne so svojimi matkami, štátnymi príslušníčkami tretích krajín, na území členského štátu, ktorého štátnu príslušnosť majú tieto deti – Právo na trvalý pobyt v tomto členskom štáte matiek, ktorým boli zverení do výlučnej osobnej starostlivosti občania Únie – Rekonštrukcia rodín po ďalšom uzavretí manželstva matiek so štátnymi príslušníkmi tretích krajín a po narodení detí, tiež štátnych príslušníkov tretích krajín, z týchto manželských zväzkov – Žiadosti o zlúčenie rodiny v členskom štáte pôvodu občanov Únie – Odmietnutie práva na pobyt novým manželským partnerom z dôvodu nedostatku dostatočných finančných prostriedkov – Právo na rešpektovanie rodinného života – Zohľadnenie prevažujúceho záujmu detí“
V spojených veciach C‑356/11 a C‑357/11,
ktorých predmetom sú návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podané rozhodnutiami Korkein hallinto‑oikeus (Fínsko) z 5. júla 2011 a doručené Súdnemu dvoru 7. júla 2011, ktoré súvisia s konaniami:
O.,
S.
proti
Maahanmuuttovirasto (C‑356/11),
a
Maahanmuuttovirasto
proti
L. (C‑357/11),
SÚDNY DVOR (druhá komora),
v zložení: predseda desiatej komory A. Rosas, vykonávajúci funkciu predsedu druhej komory, sudcovia U. Lõhmus, A. Ó Caoimh (spravodajca), A. Arabadžiev a C. G. Fernlund,
generálny advokát: Y. Bot,
tajomník: V. Tourrès, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 12. septembra 2012,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– pani L., v zastúpení: J. Streng, asianajaja,
– fínska vláda, v zastúpení: J. Heliskoski, splnomocnený zástupca,
– dánska vláda, v zastúpení: V. Pasternak Jørgensen a C. Vang, splnomocnení zástupcovia,
– nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a A. Wiedmann, splnomocnení zástupcovia,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci W. Ferrante, avvocato dello Stato,
– holandská vláda, v zastúpení: C. Wissels a B. Koopman, splnomocnené zástupkyne,
– poľská vláda, v zastúpení: M. Szpunar, splnomocnený zástupca,
– Európska komisia, v zastúpení: D. Maidani a E. Paasivirta, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 27. septembra 2012,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 20 ZFEÚ.
2 Tieto návrhy boli predložené v rámci dvoch sporov na jednej strane medzi pani O. a pani S., ktoré sú obe štátnymi príslušníčkami tretej krajiny, a Maahanmuuttovirasto (Imigračný úrad) (vec C‑356/11) a na druhej strane medzi Maahanmuuttovirasto a pani L., ktorá je tiež štátnou príslušníčkou tretej krajiny (vec C‑357/11), z dôvodu zamietnutia ich žiadostí o povolenie na pobyt s cieľom zlúčenia rodiny.
Právny rámec
Právo Únie
Smernica 2003/86/ES
3 Odôvodnenia 2, 4, 6 a 9 smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny (Ú. v. EÚ L 251, s. 12; Mim. vyd. 19/006, s. 224), znejú takto:
„(2) je potrebné prijať opatrenia týkajúce sa zlúčenia rodiny v súlade s povinnosťou chrániť rodinu a rešpektovať rodinný život, ktorá je zakotvená v mnohých nástrojoch medzinárodného práva. Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané najmä v článku 8 [Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950] a v Charte základných práv Európskej únie [ďalej len ‚Charta‘].
…
(4) zlúčenie rodiny je nevyhnutný spôsob na umožnenie rodinného života. Pomáha vytvárať sociálno‑kultúrnu stabilitu, ktorá uľahčuje integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín v členskom štáte, čo slúži aj na podporu ekonomickej a sociálnej súdržnosti, základného cieľa [Európskeho] spoločenstva uvedeného v zmluve [ES].
…
(6) na ochranu rodiny a vytvorenie alebo zachovanie rodinného života je potrebné stanoviť materiálne podmienky na uplatnenie práva na zlúčenie rodiny na základe spoločných kritérií.
…
(9) zlúčenie rodiny sa má v každom prípade vzťahovať na členov užšej rodiny, to znamená na manželského partnera a maloleté deti.“
4 Ako vyplýva z jej článku 1, účelom tejto smernice „je určiť podmienky na uplatňovanie práva na zlúčenie rodiny štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členských štátov“.
5 Podľa článku 2 tejto smernice:
„Na účely tejto smernice:
„a) ‚štátny príslušník tretej krajiny‘ je každá osoba, ktorá nie je občanom únie v zmysle článku 17 ods. 1 zmluvy;
…
c) ‚garant‘ je štátny príslušník tretej krajiny oprávnene sa zdržiavajúci v členskom štáte, ktorý žiada alebo rodinní príslušníci ktorého žiadajú o zlúčenie rodiny, aby s ním boli spojení;
d) ‚zlúčenie rodiny‘ je vstup a pobyt rodinných príslušníkov štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa oprávnene zdržiava v danom členskom štáte, s cieľom zachovania rodinnej jednotky v členskom štáte bez ohľadu na to, či rodinný vzťah vznikol pred alebo po jeho vstupe.“
6 Článok 3 ods. 1 a 3 smernice 2003/86 stanovuje:
„1. Táto smernica sa uplatňuje v prípade, keď je garant držiteľom povolenia na pobyt vydaného členským štátom na obdobie jedného roka alebo dlhšie, a má dostatočné vyhliadky na získanie povolenia na trvalý pobyt, ak sú rodinní príslušníci jeho rodiny štátnymi príslušníkmi tretej krajiny akéhokoľvek postavenia.
…
3. Táto smernica sa nevzťahuje na rodinných príslušníkov občanov únie.“
7 Článok 4 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:
„Členské štáty povolia vstup a pobyt podľa tejto smernice a za predpokladu splnenia podmienok ustanovených v kapitole IV, ako aj článku 16, týmto rodinným príslušníkom:
a) manželskému partnerovi garanta;
b) maloletým deťom garanta a jeho manželského partnera…;
c) maloletým deťom garanta…, keď sú v jeho starostlivosti a sú od neho závislé. …;
d) maloletým deťom… manželského partnera, keď sú v starostlivosti manželského partnera a sú od neho závislé.“
8 Pri posudzovaní žiadosti členské štáty musia v súlade s článkom 5 ods. 5 rovnakej smernice náležito zohľadniť prevažujúce záujmy maloletých detí.
9 Článok 7 ods. 1 smernice 2003/86 stanovuje:
„Po podaní žiadosti o zlúčenie rodiny môže príslušný členský štát požiadať osobu, ktorá podala žiadosť, aby predložila dôkaz o tom, že garant:
…
c) má trvalý a pravidelný príjem, ktoré sú dostatočné na to, aby uživil seba a svojich rodinných príslušníkov bez toho, aby sa uchýlil k systému sociálnej pomoci príslušného členského štátu. Členské štáty zhodnotia tieto príjmy so zreteľom na ich charakter a pravidelnosť a môžu vziať do úvahy aj úroveň minimálnej vnútroštátnej mzdy a dôchodku, ako aj počet rodinných príslušníkov.“
10 Článok 17 uvedenej smernice znie:
„Členské štáty náležito zohľadnia charakter a pevnosť rodinných vzťahov osoby a trvanie jej pobytu v členskom štáte a existenciu rodinných, kultúrnych a sociálnych väzieb s krajinou jej pôvodu, keď zamietnu žiadosť, odoberú alebo odmietnu obnoviť povolenie na pobyt, alebo rozhodnú nariadiť odsun garanta alebo jeho rodinných príslušníkov.“
Smernica 2004/38/ES
11 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46, a korigendum Ú. v. EÚ L 229, s. 35), vo svojom článku 1 stanovuje:
„Táto smernica stanovuje:
a) podmienky, ktoré upravujú uplatňovanie práva voľného pohybu a pobytu v rámci územia členských štátov občanmi Únie a ich rodinných príslušníkov;
b) právo trvalého pobytu na území členských štátov pre občanov Únie a ich rodinných príslušníkov;
…“
12 Článok 2 uvedenej smernice nazvaný „Vymedzenie pojmov“ stanovuje:
„Na účely tejto smernice:
1) ‚Občan Únie‘ znamená akákoľvek osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu;
2) ‚Rodinný príslušník‘ znamená:
a) manželský partner;
…
c) priami potomkovia, ktorí sú mladší ako 21 rokov, alebo sú nezaopatrenými osobami a takéto osoby [takýto potomkovia – neoficiálny preklad] manželského partnera…;
d) závislí priami príbuzní po vzostupnej línii a takéto osoby [takýto predkovia – neoficiálny preklad] manželského partnera…;
3) ‚Hostiteľský členský štát‘ znamená členský štát, do ktorého sa občan Únie presťahuje, aby vykonal svoje právo voľného pohybu a pobytu.“
13 Článok 3 rovnakej smernice nazvaný „Oprávnené osoby“ stanovuje vo svojom článku 1:
„Táto smernica sa uplatňuje na všetkých občanov Únie, ktorí sa pohybujú alebo zdržiavajú v členskom štáte inom, ako je členský štát, ktorého štátnymi príslušníkmi sú, a na ich rodinných príslušníkov, ako sú definovaní v bode 2 článku 2, ktorí ich sprevádzajú, alebo sa k nim pripájajú.“
Fínske právo
14 § 37 ods. 1 zákona o cudzincoch (Ulkomaalaislaki) stanovuje:
„Na účely uplatnenia tohto zákona sa za rodinných príslušníkov považujú manžel alebo manželka osoby žijúcej vo Fínsku, ako aj slobodné deti do 18 rokov v prípade, ak sú v osobnej starostlivosti osoby žijúcej vo Fínsku. Ak je osobou žijúcou vo Fínsku maloleté dieťa, za rodinného príslušníka sa považuje osoba, ktorej je toto dieťa zverené do osobnej starostlivosti…“
15 § 39 ods. 1 uvedeného zákona znie:
„Pokiaľ ustanovenie tohto zákona nestanovuje inak, povolenie na pobyt sa vydáva pod podmienkou, že cudzinec má dostatočné prostriedky na živobytie. Výnimku z podmienky dostatočných prostriedkov na živobytie možno urobiť len vtedy, ak je takáto výnimka odôvodnená mimoriadne závažnými okolnosťami alebo ak si to vyžadujú prevažujúce záujmy dieťaťa…“
16 § 47 ods. 3 tohto zákona stanovuje:
„Rodinným príslušníkom cudzieho štátneho príslušníka, ktorému bolo udelené povolenie na neprerušený alebo trvalý pobyt, sa udeľuje povolenie na neprerušený pobyt.“
17 § 66a zákona o cudzincoch stanovuje:
„Ak sa vyžaduje povolenie na pobyt na základe existencie rodinného vzťahu, treba v rámci posudzovania tejto žiadosti zohľadniť povahu a stabilitu rodinných väzieb cudzieho štátneho príslušníka, dĺžku jeho pobytu v dotknutom členskom štáte, ako aj jeho rodinné, kultúrne a sociálne väzby s jeho krajinou pôvodu…“
Spory vo veci samej a prejudiciálne otázky
Vec C‑356/11
18 Pani S., ktorá je ghanskou štátnou príslušníčkou s povolením na trvalý pobyt vo Fínsku, sa 4. júla 2001 vydala za fínskeho štátneho príslušníka, s ktorým mala dieťa narodené 11. júla 2003. Toto dieťa má fínsku štátnu príslušnosť a vždy bývalo vo Fínsku. Pani S. bolo toto dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti od 2. júna 2005. Manželia sa rozviedli 19. októbra 2005. Otec dieťaťa býva vo Fínsku.
19 Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že pani S. počas svojho pobytu vo Fínsku študovala, bola na materskej dovolenke, absolvovala odborné vzdelávanie a potom vykonávala zárobkovú činnosť.
20 Dňa 26. júna 2008 sa pani S. vydala za pána O., ktorý je štátnym príslušníkom Pobrežia slonoviny. Dňa 3. júla 2008 podal pán O. na Maahanmuuttovirasto žiadosť o povolenie na pobyt na základe ich manželského zväzku. Z tohto zväzku sa narodilo vo Fínsku 21. novembra 2009 dieťa, ktoré je ghanským štátnym príslušníkom a ktoré je v spoločnej osobnej starostlivosti rodičov. Pán O. býva spolu s pani S. a jej dvomi deťmi.
21 Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že pán O. podpísal 1. januára 2010 na obdobie jedného roka pracovnú zmluvu, podľa ktorej má pracovať osem hodín denne za odmenu 7,50 eura za hodinu. Nepredložil však dokumenty, ktoré by potvrdzovali, že na základe tejto zmluvy naozaj pracoval.
22 Rozhodnutím z 21. januára 2009 Maahanmuuttovirasto zamietol žiadosť o povolenie na pobyt, keďže sa domnieval, že pán O. nemá dostatočné prostriedky na živobytie. Okrem toho nepovažoval za potrebné urobiť výnimku z tejto podmienky, ako to umožňuje § 39 ods. 1 zákona o cudzincoch v prípade existencie mimoriadne závažných okolností alebo ak si to vyžaduje záujem dieťaťa.
23 Rozsudkom z 27. augusta 2009 Helsingin hallinto‑oikeus (správny súd v Helsinkách) zamietol žalobu o neplatnosť podanú pánom O. proti uvedenému rozhodnutiu o zamietnutí.
24 Pani S. a pán O preto podali odvolanie proti tomuto rozsudku na Korkein hallinto‑oikeus (Najvyšší správny súd).
Vec C‑357/11
25 Pani L. je alžírskou štátnou príslušníčkou, ktorá sa oprávnene zdržiava vo Fínsku od roku 2003. Povolenie na trvalý pobyt vo Fínsku získala v nadväznosti na svoj sobáš s fínskym štátnym príslušníkom. Z tohto zväzku sa narodilo v roku 2004 dieťa, ktoré má fínsku a alžírsku štátnu príslušnosť a vždy bývalo vo Fínsku. Manželia sa 10. decembra 2004 rozviedli a dieťa bolo zverené do výlučnej osobnej starostlivosti pani L. Otec dieťaťa býva vo Fínsku.
26 Dňa 19. októbra 2006 sa pani L. vydala za pána M., alžírskeho štátneho príslušníka, ktorý prišiel legálne do Fínska v marci 2006, kde požiadal o politický azyl a kde podľa jeho vyjadrenia žil s pani L. od apríla 2006. V októbri 2006 bol pán L. vrátený do svojej krajiny pôvodu.
27 Dňa 29. novembra 2006 pani L. požiadala na Maahanmuuttovirasto o povolenie na pobyt vo Fínsku pre svojho manžela na základe ich manželského zväzku.
28 Dňa 14. januára 2007 sa z uvedeného zväzku narodilo vo Fínsku dieťa, ktoré je alžírskym štátnym príslušníkom a ktoré bolo zverené do spoločnej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Nepreukázalo sa, či sa pán M. stretol so svojím dieťaťom.
29 Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že pani L. počas svojho pobytu vo Fínsku nikdy nevykonávala zárobkovú činnosť. Jej príjmy pochádzajú z dávky predstavujúcej životné minimum a z iných dávok. Jej manžel nevykonával vo Fínsku zárobkovú činnosť, hoci bol presvedčený, že by tam mohol získať prácu vzhľadom na svoje jazykové znalosti.
30 Rozhodnutím z 15. augusta 2008 Maahanmuuttovirasto zamietol žiadosť o povolenie na pobyt pre pána M. z dôvodu nedostatku prostriedkov na živobytie.
31 Helsingin hallinto‑oikeus vyhovel žalobe o neplatnosť podanej pani L. proti tomuto rozhodnutiu o zamietnutí rozsudkom z 21. apríla 2009. Maahanmuuttovirasto sa proti tomuto rozsudku odvolal na vnútroštátny súd.
32 V týchto návrhoch na začatie prejudiciálneho konania Korkein hallinto‑oikeus uvádza, že keďže pánom O. a M. nebolo vydané povolenie na pobyt, môže dôjsť k tomu, že ich manželky a deti zverené do ich spoločnej osobnej starostlivosti, vrátane detí, ktoré majú občianstvo Únie, budú v skutočnosti musieť opustiť územie Európskej únie, aby mohli žiť v rodine. V tejto súvislosti sa pýta na uplatniteľnosť zásad stanovených Súdnym dvorom v rozsudku z 8. marca 2011, Ruiz Zambrano (C‑34/09, Zb. s. I‑1177).
33 Za týchto okolností Korkein hallinto‑oikeus rozhodol prerušiť konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
Vec C‑356/11
„1. Je v rozpore s článkom 20 ZFEÚ odmietnutie vydať povolenie na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny z dôvodu nedostatku prostriedkov na živobytie v rodinnej situácii, keď jeho manželka má zverené do osobnej starostlivosti dieťa, ktoré je občanom Únie, a štátny príslušník tretej krajiny nie je biologickým otcom tohto dieťaťa ani osobou, ktorej bolo zverené do osobnej starostlivosti?
2. Posudzuje sa v prípade zápornej odpovede na prvú otázku dosah článku 20 ZFEÚ rozdielne, keď štátny príslušník tretej krajiny bez povolenia na pobyt, jeho manželka a dieťa, ktoré jej bolo zverené do osobnej starostlivosti a ktoré je občanom Únie, žijú v spoločnej domácnosti?“
Vec C‑357/11
„1. Je v rozpore s článkom 20 ZFEÚ odmietnutie vydať povolenie na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny z dôvodu nedostatku prostriedkov na živobytie v rodinnej situácii, keď jeho manželka má zverené do osobnej starostlivosti dieťa, ktoré je občanom Únie, a štátny príslušník tretej krajiny nie je biologickým otcom tohto dieťaťa, dieťa mu nebolo zverené do osobnej starostlivosti, pričom on ani nežije so svojou manželkou alebo s týmto dieťaťom?
2. Posudzuje sa v prípade zápornej odpovede na prvú otázku dosah článku 20 ZFEÚ rozdielne, keď štátny príslušník tretej krajiny bez povolenia na pobyt, ktorý nemá bydlisko vo Fínsku, má so svojou manželkou dieťa, ktoré je občanom tretej krajiny, býva vo Fínsku a je zverené do spoločnej osobnej starostlivosti oboch rodičov?“
34 Uznesením predsedu Súdneho dvora z 8. septembra 2011 boli návrhy na začatie prejudiciálneho konania vo veciach C‑356/11 a C‑357/11 spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku. Návrh vnútroštátneho súdu, aby sa tieto dve veci prejednali v skrátenom súdnom konaní podľa článku 23a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 104a prvého odseku Rokovacieho poriadku Súdneho dvora v znení platnom v čase uvedených okolností, bol zamietnutý.
O prejudiciálnych otázkach
35 Svojimi otázkami, ktoré treba prejednať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či ustanovenia práva Únie, ktoré sa týkajú občianstva Únie, treba vykladať v tom zmysle, že bránia členskému štátu, aby odmietol vydať štátnemu príslušníkovi tretej krajiny povolenie na pobyt z dôvodu zlúčenia rodiny, ak tento štátny príslušník chce bývať so svojou manželkou, tiež štátnou príslušníčkou tretej krajiny, ktorá má platné povolenie na pobyt v tomto členskom štáte, a matkou dieťaťa pochádzajúceho z prvého manželstva, ktoré je občanom Únie, a dieťaťom pochádzajúcim z ich vlastného zväzku, ktoré je tiež štátnym príslušníkom tretej krajiny.
36 Vnútroštátny súd sa v tejto súvislosti pýta, či skutočnosť, že žiadateľ o povolenie na pobyt býva v spoločnej domácnosti so svojou manželkou, nie je biologickým otcom dieťaťa a ani mu toto dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, môže ovplyvniť výklad ustanovení týkajúcich sa občianstva Únie.
37 Fínska, dánska, nemecká, talianska, holandská a poľská vláda, ako aj Európska komisia sa domnievajú, že článok 20 ZFEÚ nebráni tomu, aby členský štát odmietol právo na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa nachádza v rovnakej situácii, akou sú situácie vo veciach prejednávaných vnútroštátnym súdom.
38 Tieto vlády a uvedená inštitúcia v podstate zastávajú názor, že zásady uvádzané v už citovanom rozsudku Ruiz Zambrano sa týkajú iba výnimočných situácií, v ktorých by uplatnenie vnútroštátneho opatrenia viedlo k strate účinného požívania podstaty práv, ktoré vyplývajú z postavenia občana Únie. V prejednávanej veci sa skutkové okolnosti sporov vo veci samej podstatne odlišujú od skutkových okolností, ktoré viedli k uvedenému rozsudku. Páni O. a M. nie sú biologickými otcami maloletých detí, ktoré sú občanmi Únie a o ktoré žiadatelia opierajú svoje právo na povolenie na pobyt. Týmto osobám neboli tieto deti zverené do osobnej starostlivosti. Okrem toho samotné matky týchto detí majú právo na trvalý pobyt vo Fínsku a ich deti, ktoré sú občanmi Únie, nie sú nútené opustiť územie Únie na rozdiel od detí, ktorých sa týkala vec, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok Ruiz Zambrano. Ak sa matky týchto občanov Únie rozhodnú opustiť územie Únie, aby zachovali rodinnú jednotku, nejde o nevyhnutný dôsledok odmietnutia práva na pobyt ich manželom.
39 Nemecká a talianska vláda najmä zdôrazňujú, že páni O. a M. netvoria súčasť užšej rodiny príslušných občanov Únie, lebo nie sú ani biologickými otcami týchto detí a ani im tieto deti neboli zverené do osobnej starostlivosti.
40 Na úvod treba spresniť, že bez ohľadu na otázku, čím sú podľa ustanovení vnútroštátneho práva žiadatelia vo veci samej, zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že žiadosti o povolenie na pobyt pre pánov O. a M. podané z dôvodu zlúčenia rodiny sa týkajú pani S. a pani L., ktoré sa oprávnene zdržiavajú vo Fínsku, ako garantiek, teda ako osôb, na základe ktorých bolo požiadané o zlúčenie rodiny.
O ustanoveniach práva Únie týkajúcich sa občianstva Únie
41 Pokiaľ ide v prvom rade o smernicu 2004/38, treba pripomenúť, že z tejto smernice vyplýva právo na vstup a pobyt v členskom štáte nie pre všetkých štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občana Únie, ale len pre tých, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občana Únie, ktorý uplatnil svoje právo na voľný pohyb a usadil sa v inom členskom štáte ako v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom (rozsudky z 25. júla 2008, Metock a i., C‑127/08, Zb. s. I‑6241, bod 73, ako aj z 15. novembra 2011, Dereci a i., C‑256/11, Zb. s. I‑11315, bod 56).
42 V prejednávanej veci vzhľadom na to, že dotknutí občania Únie, ktorými sú dve maloleté deti, nikdy neuplatnili svoje právo na voľný pohyb a vždy sa zdržiavali v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, treba konštatovať, že sa na nich nevzťahuje pojem „oprávnená osoba“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2004/38, takže táto smernica sa neuplatňuje ani na nich, ani na ich rodinných príslušníkov (rozsudok Dereci a i., už citovaný, bod 57).
43 Pokiaľ ide ďalej o článok 20 ZFEÚ, Súdny dvor už mal príležitosť rozhodnúť, že situáciu občana Únie, ktorý tak ako deti fínskej štátnej príslušnosti vo veci samej neuplatnil právo na voľný pohyb, však nemožno iba na základe tejto skutočnosti považovať za výlučne vnútroštátnu situáciu, teda situáciu, ktorá nevykazuje žiadnu spojitosť s ktoroukoľvek situáciou pokrytou právom Únie (pozri rozsudky Ruiz Zambrano, už citovaný; z 5. mája 2011, McCarthy, C‑434/09, Zb. s. I‑3375, bod 46, ako aj Dereci a i., už citovaný, bod 61).
44 Keďže postavenie občana Únie má byť základným postavením štátnych príslušníkov členských štátov, deti z prvého manželstva pani S. a pani L. ako štátni príslušníci členského štátu majú postavenie občana Únie podľa článku 20 ods. 1 ZFEÚ, a môžu sa teda aj voči členskému štátu, ktorého sú štátni príslušníci, domáhať práv, ktoré patria k tomuto postaveniu (pozri rozsudky McCarthy, už citovaný, bod 48, ako aj Dereci a i., už citovaný, bod 63).
45 Na tomto základe Súdny dvor rozhodol, že článok 20 ZFEÚ bráni vnútroštátnym opatreniam vrátane rozhodnutí o odmietnutí povolenia na pobyt rodinným príslušníkom občana Únie, ktorých účinkom je zbavenie občanov Únie účinného požívania podstaty práv, ktoré im vyplývajú z ich postavenia občana Únie (pozri rozsudok Ruiz Zambrano, už citovaný, bod 42).
46 Pokiaľ ide napokon o právo na pobyt osoby, ktorá je štátnym príslušníkom tretieho štátu, v členskom štáte, v ktorom majú pobyt jej maloleté deti, štátni príslušníci uvedeného členského štátu, ktoré sú od neho závislé a ktoré má v spoločnej starostlivosti so svojou manželkou, Súdny dvor dospel k záveru, že takéto odmietnutie pobytu bude mať za následok, že tieto deti, občania Únie, budú prinútené opustiť územie Únie a nasledovať svojich rodičov a nebudú môcť vykonávať podstatu práv vyplývajúcich z ich postavenia občana Únie (rozsudok Ruiz Zambrano, už citovaný, body 43 a 44).
47 Kritérium týkajúce sa straty účinného požívania podstaty práv, ktoré vyplývajú z postavenia občana Únie, odkazuje vo veciach, v ktorých boli vydané už citované rozsudky Ruiz Zambrano, ako aj Dereci a i., na situácie charakterizované okolnosťou, že občan únie by bol nútený opustiť nielen územie členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, ale aj územie Únie ako celku.
48 Toto kritérium má teda veľmi osobitný charakter, keďže sa týka situácií, v ktorých právo na pobyt nebude výnimočne odoprené štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, rodinnému príslušníkovi štátneho príslušníka členského štátu, aby nedošlo k porušeniu potrebného účinku občianstva Únie, ktorý požíva štátny príslušník členského štátu (rozsudok Dereci a i., už citovaný, bod 67).
49 V prejednávanej veci prináleží vnútroštátnemu súdu určiť, či odmietnutie žiadostí o pobyt predložených z dôvodu zlúčenia rodiny za okolností, o aké ide v konaniach vo veci samej, prináša v prípade príslušných občanov Únie stratu účinného požívania podstaty práv, ktoré vyplývajú z ich postavenia.
50 V rámci tohto posúdenia treba zohľadniť skutočnosť, že matkám občanov Únie bolo udelené povolenie na trvalý pobyt v dotknutom členskom štáte, takže z právneho hľadiska nemajú ani ony, ani občania Únie, ktorí sú od nich závislí, povinnosť opustiť územie tohto členského štátu a celkovo územie Únie.
51 Na účely posúdenia otázky, či príslušní občania Únie nebudú môcť vykonávať podstatu práv vyplývajúcich z ich postavenia, je relevantná aj otázka starostlivosti, pokiaľ ide o deti garantiek, a skutočnosť, že tieto deti patria do „rekonštruovaných“ rodín. Na jednej strane, keďže pani S. a pani L. majú príslušných maloletých občanov Únie vo výlučnej starostlivosti, ich rozhodnutie opustiť územie členského štátu, ktorého štátnu príslušnosť tieto deti majú, s cieľom zachovať rodinu by znamenalo, že títo občania Únie by stratili akýkoľvek kontakt so svojimi biologickými otcami, pokiaľ bol takýto kontakt doteraz udržiavaný. Na druhej strane každé rozhodnutie zostať na území tohto členského štátu z dôvodu zachovania prípadného vzťahu medzi maloletými občanmi Únie a ich biologickými otcami ohrozuje vzťah ďalších detí, štátnych príslušníkov tretích krajín, s ich biologickými otcami.
52 V tejto súvislosti samotná skutočnosť, že sa môže zdať vhodné, aby z dôvodov hospodárskej povahy alebo na účely zachovania jednoty rodiny na území Únie mohli rodinní príslušníci, ktorých predstavujú jednak osoby so štátnou príslušnosťou tretej krajiny a jednak maloletý občan Únie, bývať na území Únie v členskom štáte, ktorého štátnu príslušnosť má občan Únie, nestačí sama osebe na stanovenie, že občan Únie bude nútený opustiť územie Únie, ak takéto právo pobytu nebude priznané (pozri v tomto zmysle rozsudok Dereci a i., už citovaný, bod 68).
53 V rámci posúdenia uvedeného v bode 49 tohto rozsudku, ktoré prináleží vnútroštátnemu súdu, má tento súd posúdiť všetky okolnosti prejednávanej veci, aby určil, či rozhodnutia o odmietnutí povolení na pobyt, o ktoré ide vo veci samej, môžu viesť k porušeniu potrebného účinku občianstva Únie, ktorý požívajú príslušní občania Únie.
54 Skutočnosť, že osoba, pre ktorú sa žiada o právo na pobyt z dôvodu zlúčenia rodiny, žije alebo nežije v spoločnej domácnosti s garantkou a ostatnými rodinnými príslušníkmi, nie je pri tomto posúdení rozhodujúca, lebo nemožno vylúčiť, že niektorí členovia rodiny, ktorých sa žiadosť o zlúčenie rodiny týka, prídu do príslušného členského štátu nezávisle od zvyšnej časti rodiny.
55 Okrem toho treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo uvádza nemecká a talianska vláda, hoci sa zásady uvedené v už citovanom rozsudku Ruiz Zambrano uplatňujú len vo výnimočných okolnostiach, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ich uplatnenie nie je obmedzené len na situácie, v ktorých existuje biologické spojenie medzi štátnym príslušníkom tretej krajiny, pre ktorého sa žiada o právo na pobyt, a občanom Únie, ktorý je maloletým dieťaťom a od ktorého sa prípadne odvíja právo na pobyt žiadateľa.
56 Naopak, tak právo na trvalý pobyt matiek maloletých občanov Únie, ako aj skutočnosť, že títo občania nie sú od štátnych príslušníkov tretích krajín, pre ktorých sa žiada o právo na pobyt právne, finančne alebo citovo závislí, treba zohľadniť pri skúmaní otázky, či v dôsledku rozhodnutia o odmietnutí pobytu by títo občania nemohli v skutočnosti vykonávať podstatu práv vyplývajúcich z ich postavenia. Ako uviedol generálny advokát v bode 44 svojich návrhov, práve vzťah závislosti medzi maloletým občanom Únie a štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorému bolo odmietnuté právo na pobyt, môže totiž spochybniť potrebný účinok občianstva Únie, lebo práve táto závislosť by viedla k tomu, že by občan Únie bol v dôsledku takéhoto zamietavého rozhodnutia v skutočnosti nútený opustiť územie nie len členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, ale aj Únie ako celku (pozri rozsudky Ruiz Zambrano, už citovaný, body 43 a 45, ako aj Dereci a i., už citovaný, body 65 až 67).
57 S výhradou overenia, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, z informácií, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že táto závislosť by mohla vo veciach prejednávaných pred vnútroštátnym súdom chýbať.
58 Vzhľadom na uvedené treba uviesť, že článok 20 ZFEÚ treba vykladať tak, že nebráni tomu, aby členský štát odmietol štátnemu príslušníkovi tretej krajiny povolenie na pobyt, o ktoré žiada z dôvodu zlúčenia rodiny, hoci tento štátny príslušník chce bývať so svojou manželkou, tiež štátnou príslušníčkou tretej krajiny, ktorá má platné povolenie na pobyt v tomto členskom štáte, a matkou dieťaťa pochádzajúceho z prvého manželstva, ktoré je občanom Únie, ako aj dieťaťom pochádzajúcim z ich vlastného zväzku, ktoré je tiež štátnym príslušníkom tretej krajiny, ak takéto odmietnutie nevedie v prípade dotknutého občana Únie k zbaveniu možnosti skutočne vykonávať podstatu práv vyplývajúcich z postavenia občana Únie, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
59 V prípade, že tento súd rozhodne, že za okolností vecí, ktoré mu boli predložené, takéto zbavenie možnosti nevyplýva z rozhodnutia o odmietnutí povolenia na pobyt, o ktoré ide vo veci samej, nerozhoduje tým o tom, či na inom základe, najmä podľa práva týkajúceho sa ochrany rodinného života, nemôže byť pánom O. a M. právo na pobyt odmietnuté. Táto otázka sa musí preskúmať v rámci ustanovení týkajúcich sa ochrany základných práv a z hľadiska ich príslušnej uplatniteľnosti (pozri rozsudok Dereci a i., už citovaný, bod 69).
60 V tejto súvislosti treba v súlade s judikatúrou Súdneho dvora pripomenúť, že Súdny dvor môže považovať za potrebné zohľadniť aj iné predpisy práva Únie, na ktoré sa vnútroštátny súd vo svojej otázke neodvolával a ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie vo veci, ktorá mu bola predložená (pozri najmä rozsudok z 26. apríla 2007, Alevizos, C‑392/05, Zb. s. I‑3505, bod 64).
O smernici 2003/86
61 V prejednávanej veci vnútroštátny súd vo svojich návrhoch na začatie prejudiciálneho konania odkazuje na smernicu 2003/86 bez toho, aby položil otázku týkajúcu sa tejto smernice.
62 Rovnako fínska a sčasti aj talianska, holandská a poľská vláda, ako aj Komisia tvrdia, že právo pánov O. a M. na pobyt a situáciu ich rodín treba posudzovať podľa ustanovení smernice 2003/86.
63 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 1 uvedenej smernice je účelom tejto smernice určiť podmienky na uplatňovanie práva na zlúčenie rodiny štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členských štátov.
64 Definícia členov rodiny, ktorá je uvedená v článku 4 ods. 1 tejto smernice, zahŕňa manželského partnera garanta, maloleté deti garanta a jeho manželského partnera, maloleté deti garanta alebo jeho manželského partnera, keď sú v ich starostlivosti a sú od nich závislé.
65 Z toho vyplýva, že užšiu rodinu, na ktorú odkazuje odôvodnenie 9 smernice 2003/86, formuloval normotvorca Únie extenzívne.
66 Podľa článku 3 ods. 3 uvedenej smernice sa však táto smernica neuplatňuje na rodinných príslušníkov občana Únie.
67 V bode 48 už citovaného rozsudku Dereci a i. Súdny dvor konštatoval, že vzhľadom na to, že v rámci sporov vo veci samej sú to občania Únie, ktorí majú bydlisko v členskom štáte, a ich rodinní príslušníci sú štátni príslušníci tretích krajín, ktorí majú záujem o vstup do tohto členského štátu a o pobyt v ňom, aby mohli zachovať jednotu rodiny s uvedenými občanmi, treba konštatovať, že smernica 2003/86 sa na štátnych príslušníkov tretích krajín neuplatňuje.
68 Na rozdiel od okolností, ktoré charakterizovali veci, v ktorých bol vydaný už citovaný rozsudok Derici a i., sú však pani S. a pani L. štátnymi príslušníčkami tretích krajín, ktoré sa oprávnene zdržiavajú v členskom štáte a ktoré žiadajú o zlúčenie rodiny. Treba im teda priznať postavenie „garantiek“ v zmysle článku 2 písm. c) smernice 2003/86. Okrem toho spoločné deti pani S. a pani L. a ich manželov sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, a teda nemajú postavenie občana Únie priznané článkom 20 ZFEÚ.
69 S ohľadom na cieľ sledovaný smernicou 2003/86, ktorým je podpora zlúčenia rodiny (rozsudok zo 4. marca 2010, Chakroun, C‑578/08, Zb. s. I‑1839, bod 43), a ochrana, ktorá sa má poskytnúť štátnym príslušníkom tretích krajín, najmä maloletým osobám, nemožno vylúčiť uplatnenie tejto smernice len na základe toho, že jeden z rodičov maloletého dieťaťa, štátneho príslušníka tretej krajiny, je tiež rodičom občana Únie pochádzajúceho z prvého manželstva.
70 Článok 4 ods. 1 smernice 2003/86 ukladá členským štátom určité pozitívne povinnosti, ktorým zodpovedajú jasne definované subjektívne práva. Ukladá im, za podmienok stanovených smernicou, povoliť zlúčenie určitých členov rodiny garanta bez toho, aby mali priestor pre voľnú úvahu (rozsudok z 27. júna 2006, Parlament/Rada, C‑540/03, Zb. s. I‑5769, bod 60).
71 Toto ustanovenie však vyžaduje, aby sa dodržali podmienky, ktoré sú predovšetkým uvedené v kapitole IV smernice 2003/86. Článok 7 ods. 1 písm. c) tejto smernice tvorí súčasť týchto podmienok a umožňuje, aby členské štáty požadovali dôkaz, že garant má trvalý a pravidelný príjem, ktorý je dostatočný na to, aby uživil seba a svojich rodinných príslušníkov bez toho, aby sa uchýlil k systému sociálnej pomoci príslušného členského štátu. To isté ustanovenie upresňuje, že členské štáty zhodnotia tieto príjmy so zreteľom na ich charakter a pravidelnosť, pričom môžu vziať do úvahy aj úroveň minimálnej vnútroštátnej mzdy a dôchodku, ako aj počet rodinných príslušníkov (rozsudok Chakroun, už citovaný, bod 42).
72 Pokiaľ ide o uvedený článok 4 ods. 1, treba najskôr zdôrazniť, že sú to v zásade príjmy garanta, ktoré sú predmetom individuálneho preskúmania žiadostí o zlúčenie rodiny vyžadovaného smernicou 2003/86, a nie zdroje štátneho príslušníka tretej krajiny, pre ktorého sa žiada právo na pobyt z dôvodu zlúčenia rodiny (pozri rozsudok Chakroun, už citovaný, body 46 a 47).
73 Pokiaľ ide o uvedené príjmy, výraz „bez toho, aby sa uchýlil k systému sociálnej pomoci“ obsiahnutý v článku 7 ods. 1 písm. c) smernice 2003/86 neumožňuje členskému štátu prijať právnu úpravu týkajúcu sa zlúčenia rodiny, na základe ktorej bude odoprené zlúčenie rodiny garantovi, ktorý preukázal, že má trvalé a pravidelné príjmy, ktoré sú dostatočné na pokrytie vlastných potrieb a potrieb svojich rodinných príslušníkov, ale ktorý vzhľadom na výšku svojich príjmov by mohol mať nárok na osobitnú sociálnu pomoc v prípade osobitných a individuálne určených nákladov potrebných na živobytie alebo na opatrenia na podporu príjmu (pozri rozsudok Chakroun, už citovaný, bod 52).
74 Keďže povolenie zlúčenia rodiny je všeobecným pravidlom, Súdny dvor rozhodol, že možnosť zakotvená v článku 7 ods. 1 písm. c) smernice 2003/86 sa má vykladať reštriktívne. Miera voľnej úvahy priznaná členským štátom nemôže byť štátmi uplatňovaná takým spôsobom, ktorý porušuje cieľ smernice a zbavuje ju potrebného účinku (rozsudok Chakroun, už citovaný, bod 43).
75 Napokon treba pripomenúť, že ako vyplýva z odôvodnenia 2 smernice 2003/86, táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané v Charte.
76 Článok 7 Charty, ktorý obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným článkom 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznáva právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Toto ustanovenie Charty treba vykladať s ohľadom na záväzok brať do úvahy prevažujúce záujmy dieťaťa prijatý v článku 24 ods. 2 tejto Charty a zohľadniť potrebu dieťaťa pravidelne udržiavať osobné vzťahy a priame styky s obidvomi svojimi rodičmi, ako to vyjadruje odsek 3 rovnakého článku (pozri rozsudky Parlament/Rada, už citovaný, bod 58, a z 23. decembra 2009, Detiček, C‑403/09 PPU, Zb. s. I‑12193, bod 54).
77 Článok 7 ods. 1 písm. c) smernice 2003/86 nemožno vykladať a uplatňovať takým spôsobom, aby toto uplatňovanie porušovalo základné práva zakotvené v uvedených ustanoveniach Charty.
78 Je povinnosťou členských štátov nielen vykladať ich vnútroštátne právo v súlade s právom Únie, ale tiež dohliadať na to, aby sa nevychádzalo z výkladu textu sekundárneho práva, ktorý by bol v rozpore so základnými právami chránenými právnym poriadkom Únie (pozri rozsudky Parlament/Rada, už citovaný, bod 105, a Detiček, už citovaný, point 34).
79 Je pravda, že hoci články 7 a 24 Charty nepochybne zdôrazňujú dôležitosť rodinného života pre deti, nemožno ich vykladať v tom zmysle, že by štátom uberali určitý priestor pre ich voľnú úvahu v prípade, keď posudzujú žiadosti o zlúčenie rodiny (pozri v tomto zmysle rozsudok Parlament/Rada, už citovaný, bod 59).
80 Počas takéhoto preskúmania a najmä pri určení, či sú splnené podmienky uvedené v článku 7 ods. 1 smernice 2003/86, treba ustanovenia smernice vykladať a uplatňovať s ohľadom na článok 7 a článok 24 ods. 2 a 3 Charty, ako vyplýva aj zo znenia odôvodnenia 2 a článku 5 ods. 5 tejto smernice, ktorá členským štátom ukladá povinnosť preskúmať predmetné žiadosti o zlúčenie rodiny v záujme dotknutých detí a s cieľom uprednostniť rodinný život.
81 Príslušné vnútroštátne orgány teda musia pri vykonávaní smernice 2003/86 a pri skúmaní žiadostí o zlúčenie rodiny vykonať vyvážené a primerané posúdenie všetkých predmetných záujmov, s prihliadnutím najmä na záujmy dotknutých detí.
82 Vzhľadom na uvedené je potrebné odpovedať na položené otázky tak, že:
– Článok 20 ZFEÚ treba vykladať tak, že nebráni tomu, aby členský štát odmietol štátnemu príslušníkovi tretej krajiny povolenie na pobyt z dôvodu zlúčenia rodiny, hoci tento štátny príslušník chce bývať so svojou manželkou, tiež štátnou príslušníčkou tretej krajiny, ktorá má platné povolenie na pobyt v tomto členskom štáte a ktorá je matkou dieťaťa pochádzajúceho z prvého manželstva, ktoré je občanom Únie, ako aj s dieťaťom pochádzajúcim z ich vlastného zväzku, ktoré je tiež štátnym príslušníkom tretej krajiny, ak takéto odmietnutie nevedie v prípade dotknutého občana Únie k zbaveniu možnosti skutočne vykonávať podstatu práv vyplývajúcich z postavenia občana Únie, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
– Také žiadosti o povolenie na pobyt z dôvodu zlúčenia rodiny, o aké ide v konaniach vo veci samej, patria do pôsobnosti smernice 2003/86. Článok 7 ods. 1 písm. c) tejto smernice treba vykladať tak, že hoci členské štáty môžu požadovať, aby garant preukázal, že má trvalé a pravidelné príjmy, ktoré sú dostatočné na pokrytie vlastných potrieb a potrieb svojich rodinných príslušníkov, táto možnosť sa musí uplatňovať s ohľadom na článok 7 a článok 24 ods. 2 a 3 Charty, ktoré ukladajú členským štátom povinnosť preskúmať žiadosti o zlúčenie rodiny v záujme dotknutých detí a s cieľom uprednostniť rodinný život, ako aj zabrániť tomu, aby bol ohrozený cieľ tejto smernice a jej potrebný účinok. Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či pri prijatí rozhodnutí o odmietnutí povolenia na pobyt, o ktoré ide v konaniach vo veci samej, boli tieto požiadavky dodržané.
O trovách
83 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:
Článok 20 ZFEÚ treba vykladať tak, že nebráni tomu, aby členský štát odmietol štátnemu príslušníkovi tretej krajiny povolenie na pobyt z dôvodu zlúčenia rodiny, hoci tento štátny príslušník chce bývať so svojou manželkou, tiež štátnou príslušníčkou tretej krajiny, ktorá má platné povolenie na pobyt v tomto členskom štáte a ktorá je matkou dieťaťa pochádzajúceho z prvého manželstva, ktoré je občanom Únie, ako aj s dieťaťom pochádzajúcim z ich vlastného zväzku, ktoré je tiež štátnym príslušníkom tretej krajiny, ak takéto odmietnutie nevedie v prípade dotknutého občana Únie k zbaveniu možnosti skutočne vykonávať podstatu práv vyplývajúcich z postavenia občana Únie, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
Také žiadosti o povolenie na pobyt z dôvodu zlúčenia rodiny, o aké ide v konaniach vo veci samej, patria do pôsobnosti smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny. Článok 7 ods. 1 písm. c) tejto smernice treba vykladať tak, že hoci členské štáty môžu požadovať, aby garant preukázal, že má trvalé a pravidelné príjmy, ktoré sú dostatočné na pokrytie vlastných potrieb a potrieb svojich rodinných príslušníkov, táto možnosť sa musí uplatňovať s ohľadom na článok 7 a článok 24 ods. 2 a 3 Charty základných práv Európskej únie, ktoré ukladajú členským štátom povinnosť preskúmať žiadosti o zlúčenie rodiny v záujme dotknutých detí a s cieľom uprednostniť rodinný život, ako aj zabrániť tomu, aby bol ohrozený cieľ tejto smernice a jej potrebný účinok. Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či pri prijatí rozhodnutí o odmietnutí povolenia na pobyt, o ktoré ide v konaniach vo veci samej, boli tieto požiadavky dodržané.
Podpisy