NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
M. POIARES MADURO
prednesené 13. júla 2006 1(1)
Vec C‑434/04
Jan-Erik Anders Ahokainen
Mati Leppik
proti
Virallinen syyttäjä
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Korkein oikeus (Fínsko)]
1. „Dobré víno je ako milé domáce stvorenie, ak sa požíva s mierou“.(2) Je však prekvapujúce, „že ľudia si vpustia do úst nepriateľa, aby im vzal rozum“(3), keď daný nepriateľ, na rozdiel od dobrého vína, je tak krutý ako čistý etylalkohol. Z informácií predložených fínskou vládou v prejednávanej veci však vyplýva, že dopyt spotrebiteľov po liehu s veľmi vysokým obsahom alkoholu nie je v žiadnom prípade len teoretický. Fínske právo zakazuje maloobchodný predaj látok obsahujúcich viac ako 80 stupňov nedenaturovaného etylalkoholu (ďalej len „lieh“). Ich obchodné využitie na priemyselné účely alebo ako suroviny podlieha režimu povoľovania. Korkein oikeus (Najvyšší súd) Fínska požiadal Súdny dvor o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, či požiadavka dovozného povolenia pre dovoz látok s obsahom nedenaturovaného etylalkoholu vyšším ako 80 stupňov z iného členského štátu je v rozpore s článkami 28 ES a 30 ES. Otázka bola položená v rámci trestného konania proti J. E. Andersovi Ahokainenovi a Matimu Leppikovi, ktorí sú obvinení z trestného činu pašovania nedenaturovaného etylalkoholu z Nemecka do Fínska.
I – Vnútroštátna právna úprava
2. Podľa § 1 zákona č. 1143/1994 o alkohole (alkoholilaki, ďalej len „zákon o alkohole“) je cieľom tohto zákona usmerniť spotrebu alkoholu spôsobom zabraňujúcim škodlivým účinkom alkoholu na zdravie a spoločnosť.
3. Zákon o alkohole rozlišuje medzi „alkoholickými nápojmi“ a „liehmi“. Podľa § 3 ods. 2 zákona o alkohole v znení zákona č. 1/2001 sa pod pojmom „alkoholický nápoj“ rozumie akýkoľvek nápoj určený na spotrebu s obsahom etylalkoholu 80 stupňov alebo nižším; „liehom“ sa rozumie nedenaturovaný etylalkohol alebo zriedený roztok nedenaturovaného etylalkoholu s obsahom vyšším ako 80 stupňov.
4. § 8 zákona upravuje dovoz alkoholických nápojov a „liehu“ na komerčné účely. Podľa § 8 ods. 1 dovoz alkoholických nápojov na účely osobnej spotreby ako aj na komerčné účely alebo iné hospodárske účely nepodlieha osobitnému dovoznému povoleniu. Naopak, pre dovoz liehu sa povolenie vyžaduje. Podľa § 8 ods. 2 môže lieh dovážať podnikateľ na základe povolenia vydaného tuotevalvontakeskus (orgán kontroly výrobkov). Podľa § 8 ods. 3 môže úrad kontroly výrobkov udeliť dovozné povolenie „osobe, u ktorej sa predpokladá, že spĺňa predpoklady kvalifikácie a spoľahlivosti nevyhnutnej pre [dovoznú] činnosť“.
5. § 8 ods. 2 okrem toho stanovuje, že jednotlivec môže dovážať lieh pre svoju osobnú spotrebu, ak v súlade s § 17 získal povolenie uvedeného orgánu potom, ako mu bolo zaslané oznámenie potvrdzujúce jeho oprávnenie dovozcu. § 17 v podstate obmedzuje okruh osôb, ktoré môžu získať takéto povolenie, na tie, ktoré potrebujú lieh na komerčné účely alebo ako surovinu. § 17 ods. 3 stanovuje, že žiadateľ, ktorý musí na účely získania povolenia spĺňať predpoklady kvalifikácie a spoľahlivosti, musí preukázať odôvodnený záujem.
6. Podľa § 82 zákona o alkohole č. 459/1968 – nahradeného, s výnimkou ustanovení ukladajúcich sankcie, zákonom o alkohole –, každý kto nedovolene dováža alebo vyváža, alebo sa pokúša doviesť alebo vyviesť alkoholické nápoje alebo etylalkohol, podlieha sankcii za pašovanie alkoholu.
II – Skutkové okolnosti a návrh na začatie prejudiciálneho konania
7. Dňa 1. augusta 2002 objavili fínske colné orgány v kamióne pochádzajúcom z Nemecka 9 492 litrov čírej tekutiny, balenej v litrových fľašiach. Podľa nákladného listu mal tento kamión prevážať 32 paliet sezamového oleja. Rozbor vykonaný colným laboratóriom ukázal, že čírou tekutinou bol čistý lieh (96,4 až 96,5 stupňov nedenaturovaného etylalkoholu).
8. Raaseporin käräjäoikeus (Súd prvého stupňa v Raasepori) uznal J. E. A. Ahokainena a M. Leppika vinnými z trestného činu nezákonného dovozu 9 492 litrov liehu. Rozsudkom z 21. novembra 2001 odsúdil obidvoch obžalovaných na trest odňatia slobody za trestný čin organizovaného pašovania alkoholických látok. Tento súd nariadil zhabanie etylalkoholu v prospech štátu. Rozsudkom z 30. mája 2003 potvrdil Helsingin hovioikeus (Odvolací súd v Helsinkách) rozsudok Súdu prvého stupňa v Raasepori.
9. J. E. A. Ahokainen a M. Leppik podali odvolanie na Korkein oikeus (Najvyšší súd), ktorý rozhodnutím zo 6. októbra 2004 položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 28 ES vykladať tak, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava členského štátu, podľa ktorej iba ten, kto získal povolenie, môže dovážať nedenaturovaný etylalkohol s obsahom alkoholu vyšším ako 80 stupňov (lieh)?
2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, má byť režim povoľovania považovaný za dovolený podľa článku 30 ES?“
10. Virallinen Syyttäjä (štátny prokurátor) a vlády Fínska, Švédska a Portugalska, ako aj Komisia predložili Súdnemu dvoru svoje ústne pripomienky. Dňa 17. mája 2006 si Súdny dvor vypočul ústne vyjadrenie fínskej vlády a Komisie.
III – Posúdenie
A – O prvej prejudiciálnej otázke
11. Podstatou prvej prejudiciálnej otázky je, či článok 28 odporuje právnej úprave, ktorá vyžaduje získanie povolenia pre dovoz látok s obsahom nedenaturovaného etylalkoholu („lieh“) vyšším ako 80 stupňov z iného členského štátu.
12. Portugalská vláda, ktorá ako jediný účastník konania podala rozsiahle vyjadrenia k tomuto bodu, navrhuje odpovedať na túto otázku záporne. Zastáva názor, že článok 28 ES neodporuje režimu predchádzajúceho povolenia pre dovoz liehu, ako to stanovuje fínske právo. Podľa portugalskej vlády je sporná požiadavka len vyhlásením dotknutého subjektu, ktoré umožňuje orgánom monitorovať výrobky podliehajúce spotrebnej dani a zabezpečovať výber spotrebnej dane. Portugalská vláda tvrdí, že je to v súlade so smernicou Rady 92/12/EHS z 25. februára 1992(4). Vyvodzuje z toho záver, že režim predchádzajúceho dovozného povolenia nepredstavuje množstevné obmedzenie dovozu, ani opatrenie s rovnakým účinkom.
13. Podľa môjho názoru však judikatúra Súdneho dvora smeruje k opačnému záveru. Od rozsudku vo veci Dassonville(5) Súdny dvor zastával názor, že zákaz stanovený v článku 28 ES sa vzťahuje na všetky opatrenia, ktoré môžu narušovať priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne obchod medzi členskými štátmi.(6) Súdny dvor okrem toho opakovane konštatoval, že článok 28 ES bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, hoci iba čisto formálnu požiadavku získania, povolenie pre vstup tovarov pochádzajúcich z iného členského štátu.(7)
14. Okrem toho, na rozdiel od tvrdenia portugalskej vlády, predchádzajúce povoľovacie konanie pre dovoz liehu do Fínska nespadá do pôsobnosti smernice 92/12. V skutočnosti je toto konanie uplatňované mimo rámca postupov vyplývajúcich zo smernice.
15. Na prvú prejudiciálnu otázku položenú vnútroštátnym súdom je preto potrebné odpovedať tak, že článku 28 ES odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje požiadavku získania povolenia pre dovoz látok s obsahom nedenaturovaného etylalkoholu vyšším ako 80 stupňov z iného členského štátu.
B – O druhej prejudiciálnej otázke
16. Podstatou otázky vnútroštátneho súdu je, či režim predchádzajúceho povolenia pre dovoz liehu môže byť predsa len odôvodnený podľa článku 30 ES.
17. Vlády Fínska a Švédska tvrdia, že požiadavka dovozného povolenia je odôvodnená na základe verejného zdravia a verejného poriadku.
18. Švédska vláda tvrdí, že vo Fínsku, podobne ako vo Švédsku, existuje tradícia požívania vysoko alkoholických nápojov. Na účely zabránenia požívania látok s obsahom alkoholu vyšším ako 80 stupňov je nevyhnutné upraviť obchodovanie s liehom. Vnútroštátne súdy sú príslušné posúdiť otázku nevyhnutnosti a primeranosti dovozných povolení na účely ochrany verejného zdravia, a to v zmysle sociálnych praktík a spotrebiteľských zvykov dotknutého členského štátu.
19. Tvrdenia fínskej vlády sú z väčšej časti zhodné. Režim predchádzajúceho povolenia pre dovoz liehu je neoddeliteľnou súčasťou všeobecnej politiky Fínska týkajúcej sa alkoholu. Fínska vláda tvrdí, že spotreba alkoholu je významným rizikom pre verejné zdravie; je spojená s násilím a kriminalitou a s vysokou mierou úmrtnosti medzi ľuďmi v produktívnom veku vo Fínsku. Veľké množstvo ľudí vo Fínsku má okrem toho sklony k požívaniu len minimálne zriedeného liehu s cieľom privodiť sa do stavu opilosti. V skutočnosti, skôr ako zákon o alkohole výslovne definoval pojem „lieh“ vo vzťahu k obsahu alkoholu vo výške 80 stupňov, dostával úrad kontroly výrobkov od majiteľov reštaurácií žiadosti týkajúce sa možnosti podávať zákazníkom látky s obsahom alkoholu vo výške 96 stupňov ako nápoje. Fínska vláda uvádza, že spotreba liehu je pre ľudské zdravie obzvlášť nebezpečná. Aj pri požití relatívne malého množstva môže lieh spôsobiť vážnu otravu alkoholom, ktorá môže viesť k smrti. Riziko je osobitne vysoké u mladých ľudí, ktorí majú sklon považovať lieh za lacnú alternatívu k vysoko alkoholickým nápojom. Fínska vláda vzhľadom na to tvrdí, že režim predchádzajúceho dovozného povolenia je primeraným a nevyhnutným prostriedkom na zabránenie užívania liehu na súkromnú spotrebu.
20. Bez váhania súhlasím so všeobecným tvrdením, že požívanie prílišného množstva alkoholu je spojené s množstvom nepriaznivých účinkov na ľudské zdravie a verejný poriadok. Je to skutočnosť, ktorá je všeobecne známa minimálne od doby Starého zákona.(8) Novšie to Súdny dvor uznal vo svojom rozsudku Heinonen(9). Článok 30 ES výslovne uvádza verejný poriadok a ochranu ľudského zdravia ako dôvody, ktoré umožňujú obmedziť voľný pohyb tovarov a vyhnúť sa tak zákazu stanovenému v článku 28 ES.(10) Členské štáty preto v zásade môžu v prípade neexistencie harmonizácie prijímať vnútroštátne opatrenia, ktoré majú zabrániť ľuďom v pití alkoholu, aj keď tieto opatrenia majú negatívny dopad na voľný pohyb tovarov v rámci vnútorného trhu.(11) Osobitne to platí v prejednávanej veci, v ktorej dotknutá právna úprava rozlišuje medzi alkoholickými nápojmi určenými na spotrebu a liehom na priemyselné účely a ktorá má zabrániť ľudom v pití neskôr uvedeného.
21. Výnimky zo základnej zásady voľného pohybu tovarov je však nutné vykladať striktne.(12) Dotknutý členský štát je povinný preukázať, že predmetné opatrenie je primerané sledovanému cieľu(13) a že neprekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa.(14)
22. Komisia tvrdí, že Fínsko nepreukázalo nevyhnutnosť režimu dovozných povolení pre lieh. Odvolávajúc sa na rozsudok v už citovanej veci Komisia/Belgicko, Komisia tvrdí, že režim predchádzajúceho dovozného povolenia je neprimeraným opatrením, keďže na ochranu oprávnených záujmov členského štátu by stačili menej obmedzujúce opatrenia, než je požiadavka dovozného vyhlásenia.(15) Komisia poznamenáva, že v rozsudku Franzén Súdny dvor odmietol tvrdenie švédskej vlády, podľa ktorého by režim predchádzajúceho dovozného povolenia pre alkoholické nápoje, ktorý bol predmetom danej veci, bol primeraný vo vzťahu k cieľu ochrany verejného zdravia.(16) Vzhľadom na to, že fínske právo úplne vylučuje lieh z trhu pre osobnú spotrebu, má Komisia pochybnosti, či režim predchádzajúceho dovozného povolenia pre lieh určený na komerčné účely môže priamo prispieť k ochrane ľudského zdravia a verejného poriadku. Komisia nakoniec poukazuje na to, že obchod s alkoholom medzi členskými štátmi je už prísne sledovaný v rámci smernice 92/12, ktorá stanovuje kontroly Spoločenstva týkajúce sa výberu spotrebných daní. Zdá sa, že fínsky režim predchádzajúceho povolenia, aj keď ukladá obchodníkom dodatočnú záťaž, neposkytuje dodatočné výhody pre boj s obchodovaním s nedenaturovaným etylalkoholom.
23. Pred preskúmaním uvedených tvrdení je vhodné objasniť režim použitia zásady proporcionality v rámci článku 30 ES. Zásada proporcionality v podstate zahrňuje úvahy o nákladoch a výhodách opatrenia stanoveného členským štátom v zmysle rôznych záujmov, ktoré je podľa Spoločenstva potrebné chrániť.(17) Ak je vnútroštátne opatrenie v zásade zakázané článkom 28 ES, je na členskom štáte, aby preukázal, že prospech takéhoto opatrenia pre verejný záujem, uznaný právom Spoločenstva, vyváži náklady vyplývajúce z uloženého obmedzenia voľného pohybu. Aby bol režim predchádzajúceho dovozného povolenia v súlade so Zmluvou, musí Fínsko preukázať, že prospech tohto režimu pre verejný poriadok a ochranu zdravia osôb odôvodňuje náklady, ktorými zaťažuje voľný pohyb tovarov v rámci vnútorného trhu. Súdny dvor však pri kontrole primeranosti opatrenia prijatého členským štátom používa v praxi namiesto prieskumu celkového hodnotenia relevantných nákladov a výhod uskutočneného členským štátom, jedno alebo viac z troch nasledujúcich kritérií posúdenia.(18)
24. Prvým je kritérium vhodnosti: predmetné opatrenie musí skutočne prispievať k dosiahnutiu sledovaného cieľa. Súdny dvor v rozsudku Aragonesa napríklad konštatoval, že právna úprava obmedzujúca reklamu na alkoholické nápoje môže viesť k ochrane verejného zdravia.(19) Naopak, v rozsudku Komisia/Spojené kráľovstvo (UHT mlieko) uviedol, že právna úprava Spojeného kráľovstva vyžadujúca druhotné tepelné ošetrenie pre dovážané UHT mlieko nie je primeraným prostriedkom ochrany verejného zdravia.(20) Súdny dvor uviedol, že Spojené kráľovstvo pripustilo niektoré dovozy bez toho aby požadovalo druhotné tepelné ošetrenie, a pripomenul, že „sa nepreukázalo, že by takýmito dovozmi bolo v čo najmenšej miere poškodené verejné zdravie v Spojenom kráľovstve“.(21) Pri uplatnení kritéria vhodnosti je potrebné určiť, či opatrenie má nejaký prospech pre oprávnené záujmy, ktorých sa členský štát dovoláva. Pokiaľ to tak nie je, opatrenie porušuje už z hľadiska svojej definície zásadu proporcionality.
25. Druhé kritérium sa týka nutnosti opatrenia. Presnejšie: týka sa otázky, či existuje reálne dostupné alternatívne opatrenie, ktoré by chránilo oprávnené záujmy členského štátu rovnako účinne, avšak, ktoré by v menšom rozsahu obmedzovalo voľný pohyb tovarov. Inými slovami: mohol by členský štát pri vynaložení podobného množstva zdrojov na alternatívne opatrenie dosiahnuť rovnaký výsledok s menšími nákladmi pre obchod v rámci Spoločenstva? Rozsudok UHT mlieko znovu poskytuje odpoveď. Spojené kráľovstvo sa snažilo odôvodniť režim osobitných dovozných povolení pre UHT mlieko na základe ochrany zdravia zvierat. Súdny dvor však rozhodol, že režim povolenia vytvoril „prekážku obchodu v rámci Spoločenstva, ktorá… by mohla byť odstránená bez ujmy na účinnosti ochrany zdravia zvierat a bez zvyšovania administratívnej alebo finančnej záťaže potrebnej pre dosiahnutie tohto cieľa“.(22) Samozrejme, ak členský štát môže preukázať, že prijatie alternatívneho opatrenia by malo škodlivý účinok na iné oprávnené záujmy (napríklad na ľudské práva), potom by to bolo potrebné vziať do úvahy.(23) Skutočnosť, že sa nezvolila najmenej obmedzujúca možnosť, totiž predstavuje typické porušenie zásady proporcionality.(24)
26. Doktrína sa často odvoláva na tretie kritérium, nazvané kritérium „proporcionality stricto sensu“.(25) Tento aspekt hodnotenia primeranosti je možné vyjadriť ako nasledujúce pravidlo: čím väčší je stupeň poškodenia zásady voľného pohybu tovarov, tým väčšia musí byť dôležitosť uspokojenia verejného záujmu, ktorého sa štát dovoláva.(26) Členský štát tak musí preukázať, že úroveň ochrany, ktorú sa rozhodne poskytnúť svojim oprávneným záujmom, je primeraná stupňu narušenia obchodu v rámci Spoločenstva.(27) Na rozdiel od druhého kritéria môže byť výsledkom tretieho kritéria požiadavka, aby členský štát prijal opatrenie, ktoré v menšej miere obmedzuje obchod v rámci Spoločenstva, aj keď to bude viesť k nižšej úrovni ochrany oprávnených záujmov. V rámci tohto kritéria Súdny dvor obyčajne poskytne členskému štátu pri výbere požadovanej úrovne ochrany dotknutého verejného záujmu určitý priestor na zváženie.(28) Rôzne členské štáty preto môžu priznávať oprávneným záujmom, ktoré považujú za spôsobilé ochrany, rôznu hodnotu. Len v oblastiach, v ktorých právo Spoločenstva už jasne stanovuje spoločnú úroveň ochrany posudzovaného oprávneného záujmu, Súdny dvor uplatňuje kritérium prísnejšie. V takýchto prípadoch nesie členský štát väčšie bremeno pri odôvodňovaní opatrení obmedzujúcich voľný pohyb. Napríklad v niekoľkých prípadoch týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa totiž Súdny dvor konštatoval, že došlo k porušeniu zásady proporcionality stricto sensu.(29) Osobitne v rozsudku Estée Lauder dospel Súdny dvor k záveru, že členské štáty, pokiaľ na účely ochrany spotrebiteľa prijmú opatrenie ovplyvňujúce obchod v rámci Spoločenstva, mali by prispôsobiť úroveň ochrany „predpokladanému očakávaniu priemerného spotrebiteľa, primerane informovanému a primerane pozornému a obozretnému“.(30) Väčšina rozhodnutí Súdneho dvora týkajúcich sa primeranosti sa však sústreďuje na prvé a druhé kritérium.
27. Opatrenie, ktoré nemá pri všeobecnej kontrole primeranosti úspech, je podľa článku 30 ES prostriedkom „zastreného obmedzovania obchodu medzi členskými štátmi“. Takéto obmedzenia sú jasne zakázané.
28. Kontrola na základe článku 30 ES tu však nekončí. Navyše, k vyššie opísanému posúdeniu primeranosti musí opatrenie stanovené členským štátom, ktoré spadá do pôsobnosti článku 28 ES, splniť poslednú podmienku. Opatrenie nesmie slúžiť ako „prostriedok svojvoľnej diskriminácie“.(31) To si tiež vyžaduje posúdenie primeranosti, avšak z iného uhla pohľadu.
29. Rozsudok vo veci Conegate poskytuje jasné vysvetlenie.(32) Návrhy generálneho advokáta uvádzajú, že sa vec týkala „Love Love Dolls“, „Miss World Specials“, „Rubber Ladies“ a „Sexy Vacuum Flasks“. Mohli by sme sa opýtať, čo tieto pojmy presne znamenajú. Ak by sme nechali bokom neodôvodnenú zvedavosť, na účely tejto analýzy stačí vedieť, že orgány Spojeného kráľovstva považovali výrobky za nemravné alebo obscénne a následne zakázali ich dovoz. Súdny dvor rozhodol, že dôvody verejnej mravnosti môžu odôvodniť zákaz, ale konštatoval, že Spojené kráľovstvo nemôže uplatňovať tieto dôvody „na účely zákazu dovozu tovarov z iných členských štátov, pokiaľ jeho právna úprava neobsahuje žiadny zákaz výroby alebo predaja takého tovaru na jeho území“.(33) Samotným zákazom dovozu obscénnych výrobkov sa zákaz v Spojenom kráľovstve stal diskriminačným. Uvedená diskriminácia bola svojvoľná, a preto neprípustná, pretože pre ňu neexistovalo žiadne objektívne odôvodnenie – alebo ak aj existovalo, Spojené kráľovstvo nebolo schopné preukázať, že rozdielne zaobchádzanie s dovážaným a domácim tovarom bolo primerané.(34)
30. Diskriminácia nie je „svojvoľná“, pokiaľ je odôvodnená a primeraná.(35) V rozsudku Deutscher Apothekerverband Súdny dvor uviedol, že nemecká právna úprava zakazujúca priamy predaj liekov lekárňami cez internet mala väčší dopad na lekárne usadené v ostatných členských štátoch, lebo „pre lekárne neusadené v Nemecku predstavuje internet dôležitý spôsob, ako získať priamy prístup na nemecký trh“.(36) Súdny dvor napriek tomu rozhodol, že zákaz môže byť aj napriek svojmu rozdielnemu dopadu odôvodnený článkom 30 ES, pokiaľ sa týka liekov na predpis:
„Vzhľadom na to, že užívanie týchto lekárenských výrobkov môže byť spojené s rizikami, potreba možnosti účinne a zodpovedne kontrolovať pravosť lekárskych predpisov a potreba istoty, že liek bude vydaný priamo zákazníkovi, alebo osobe, ktorá bola zákazníkom splnomocnená na jeho prevzatie, odôvodňuje zákaz predaja na diaľku. … Okrem toho reálna možnosť, že etikety lekárenských výrobkov zakúpených v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom má zákazník bydlisko, budú v inom jazyku, než je jazyk zákazníka, by mohla mať škodlivejšie následky v prípade liekov na predpis.“(37)
Inými slovami, určitý stupeň rozdielneho zaobchádzania alebo nerovnakého dopadu na dovážané výrobky môže byť povolený, pokiaľ je primeraný objektívnym rozdielom medzi domácimi a dovážanými výrobkami. V prejednávanej veci slúži kritérium primeranosti na rozlíšenie medzi povolenou diskrimináciou a svojvoľnou diskrimináciou.
31. Kontrola prijatého opatrenia na základe článku 30 ES vyžaduje použitie jednej alebo kombinácie nasledujúcich metód posúdenia: kritérium vhodnosti, kritérium nevyhnutnosti, kontrola primeranosti stricto sensu a preskúmanie skutočnosti, či opatrenie predstavuje prostriedok svojvoľnej diskriminácie, ktorý vedie k posúdeniu primeranosti diskriminačného dopadu opatrenia.
32. V rámci konania o prejudiciálnej otázke je konečné posúdenie primeranosti často ponechané na vnútroštátnom súde.(38) Súdny dvor je však príslušný poskytnúť vnútroštátnemu súdu normatívne kritériá, ktoré má použiť. V tomto ohľade je dôležité, aby Súdny dvor upozornil na špecifické aspekty, ktorými by sa vnútroštátny súd mohol chcieť zaoberať na účely kontroly primeranosti, ktorá mu je zverená.
33. V prejednávanej veci musí vnútroštátny súd preskúmať, či v zmysle existencie inej relevantnej právnej úpravy obchodu s alkoholom a jeho spotrebou, vykazuje režim dovozných povolení pre lieh na komerčné účely pridanú hodnotu, pokiaľ ide o cieľ zabrániť spotrebe liehu na osobnú spotrebu. To mu pomôže overiť, či je opatrenie naozaj nevyhnutné, alebo či je možné jeho cieľ dosiahnuť alternatívnymi opatreniami, ktoré obmedzujú obchod v rámci Spoločenstva v menšej miere.
34. Vnútroštátny súd by sa mal navyše uistiť, že režim dovozných povolení nevedie k svojvoľnej diskriminácii v zmysle článku 30 ES. Fínska vláda na pojednávaní uviedla, že subjekty, ktoré chcú nakupovať lieh na komerčné účely od domácich výrobcov, musia takisto získať povolenie. Je na vnútroštátnom súde, aby „ucelene“(39) preskúmal relevantné vnútroštátne predpisy a správnu prax, či je režim povolenia pre dovážaný lieh rovnocenný s režimom povolenia pre domáci lieh. Pokiaľ tu existujú nejaké rozdiely – napríklad pokiaľ ide o náklady, alebo podmienky získania povolenia – musia byť tieto rozdiely objektívne odôvodnené a primerané.
IV – Návrh
35. V zmysle uvedených úvah navrhujem Súdnemu dvoru, aby na otázky položené Korkein oikeus odpovedal takto:
1. Článok 28 ES odporuje právnej úprave, ktorá vyžaduje vydanie povolenia pre dovoz látok s obsahom nedenaturovaného etylalkoholu („lieh“) vyšším ako 80 stupňov z iného členského štátu.
2. Je na vnútroštátnom súde, aby určil, či predmetná právna úprava je v súlade so zásadou proporcionality. Je predovšetkým na vnútroštátnom súde, aby overil, či predmetná právna úprava je primeraná cieľu zabrániť spotrebe liehu na účely osobnej spotreby a je nevyhnutná na dosiahnutie tohto cieľa a že nevedie k svojvoľnej diskriminácii v zmysle článku 30 ES.