ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora)
z 27. novembra 2018 (*)
„Verejná služba – Úradníci – ESVČ – Pridelenie – Miesto vedúceho delegácie Európskej únie v Etiópii – Rozhodnutie zamietajúce predĺženie pridelenia – Záujem služby – Povinnosť odôvodnenia – Rovnosť zaobchádzania“
Vo veci T‑315/17,
Chantal Hebberecht, úradníčka Európskej služby pre vonkajšiu činnosť, bydliskom vo Fourmies (Francúzsko), v zastúpení: B. Maréchal, advokát,
žalobkyňa,
proti
Európskej službe pre vonkajšiu činnosť (ESVČ), v zastúpení: S. Marquardt a R. Spac, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh založený na článku 270 ZFEÚ na jednej strane na zrušenie rozhodnutia ESVČ oznámeného žalobkyni 3. februára 2017, ktorým bola zamietnutá jej sťažnosť podaná proti rozhodnutiu ESVČ nepredĺžiť jej pridelenie na miesto vedúcej delegácie Európskej únie v Etiópii, a na druhej strane na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú žalobkyňa údajne utrpela,
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),
v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová, sudcovia P. Nihoul (spravodajca) a J. Svenningsen,
tajomník: M. Marescaux, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní 15. mája 2018,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobkyňa pani Chantal Hebberecht je úradníčkou Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (ESVČ). Žalobkyňa bola 1. septembra 2013 vymenovaná za vedúcu delegácie Európskej únie v Etiópii na dobu štyroch rokov.
2 Obežníkom ESVČ z 22. marca 2016 boli úradníci ESVČ pracujúci v delegáciách, ktorých sa týkala rotácia, ktorá sa mala vykonať v roku 2017 alebo 2018, informovaní o možnosti podať žiadosť o predčasnú rotáciu alebo o predĺženie ich pridelenia. V tomto obežníku sa uvádzalo, že súhlas bude daný iba v náležite odôvodnených mimoriadnych prípadoch s prihliadnutím na záujem služby.
3 Žalobkyňa podala 15. apríla 2016 takúto žiadosť o predĺženie, pričom tvrdila, že chce zúročiť svoju skúsenosť v Etiópii počas piateho roka pred svojím odchodom do dôchodku 1. septembra 2018.
4 Rozhodnutím z 30. júna 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) menovací orgán (ďalej len „MO“) ESVČ zamietol túto žiadosť, pričom uviedol, že „v záujme zabezpečiť pravidelnú rotáciu vedúcich delegácie sa po maximálne štyroch rokoch na pracovnom mieste vo všeobecnosti uplatňuje jasná politika mobility“.
5 Listom z 29. septembra 2016 podala žalobkyňa podľa článku 90 ods. 2 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu, ktorá bola zapísaná do registra 30. septembra 2016. Na podporu tejto sťažnosti žalobkyňa tvrdila, že napadnuté rozhodnutie je v právnom rozpore so záujmom služby, kontinuitou služby, transparentnosťou, rovnosťou zaobchádzania a rešpektovaním opatrení pozitívnej diskriminácie voči ženám. Podľa jej názoru:
– je v záujme služby udržať dobre riadenú delegáciu pod vedením skúseného vedúceho delegácie; žalobkyňa má skúsenosti a vzťahy potrebné na to, aby prispela k ochrane stability v Etiópii a zastavila migračný tok, a to v záujme Únie,
– jej odchod by narušil kontinuitu služby na úrovni riadenia, ktoré zabezpečuje ESVČ,
– zamietnutie predĺženia jej nebolo nijako vysvetlené,
– jej žiadosť bola predložená v rovnakom duchu ako iné žiadosti, ktorým bolo vyhovené,
– ak by bolo prijaté rozhodnutie v tomto zmysle, predĺženie jej pôsobenia na mieste vedúcej delegácie ako ženy zaradenej do platovej triedy AD 14 by bolo ukážkovým opatrením pozitívnej diskriminácie.
6 Rozhodnutím z 1. februára 2017, oznámeným žalobkyni 3. februára 2017 (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti“), generálny tajomník ESVČ ako MO zamietol sťažnosť. Podľa MO:
– administratíva má širokú mieru voľnej úvahy pri posúdení potrieb súvisiacich so záujmom služby; tento záujem vyžaduje pravidelnú mobilitu zamestnancov v delegáciách, predovšetkým ich vedúcich; bez toho, aby rotácia bola predvídateľná a automatická, by jej efektivita bola ohrozená; situáciu v Etiópii nemožno považovať za „mimoriadnu“; osobné dôvody nie sú prípustným dôvodom na udelenie výnimky,
– kontinuitu služby zabezpečí ESVČ prostredníctvom zástupcu vedúceho delegácie,
– napadnuté rozhodnutie bolo jasne, aj keď stručne, odôvodnené politikou ESVČ zabezpečiť pravidelnú mobilitu zamestnancov,
– žalobkyňa nepreukázala existenciu svojvoľného rozlišovania alebo zjavne nevhodného rozlišovania vo vzťahu k sledovanému cieľu,
– bez povinnosti v tomto zmysle nemôže byť ESVČ povinná zohľadniť jej postavenie ženy pri posúdení požadovaného predĺženia, keďže toto predĺženie musí byť odôvodnené iba záujmom služby.
Konanie a návrhy účastníkov konania
7 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 15. mája 2017 žalobkyňa podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
8 Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (prvá komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania.
9 Prednesy účastníkov konania boli vypočuté na pojednávaní 15. mája 2018.
10 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– vyhlásil žalobu za prípustnú a dôvodnú,
– zrušil rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti,
– uložil ESVČ povinnosť zaplatiť jej z titulu náhrady nemajetkovej ujmy paušálnu sumu 250 000 eur, subsidiárne sumu 200 000 eur alebo ešte subsidiárnejšie sumu 150 000 eur, 100 000 eur alebo 50 000 eur,
– uložil ESVČ povinnosť nahradiť trovy konania.
ESVČ navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
O napadnutom akte
11 V návrhu na začatie konania žalobkyňa požaduje zrušenie „rozhodnutia, ktoré prijal [MO ESVČ] [Ares(2017) 615970 – 03/02/2017] o zamietnutí predĺženia [jej] misie… ako vedúcej delegácie EÚ v Etiópskej federatívnej demokratickej republike o jeden rok“.
12 V tejto súvislosti treba uviesť, že akt, ktorý žalobkyňa takto identifikovala prostredníctvom čísla, ktoré je mu pridelené v databáze Ares, zodpovedá rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti.
13 Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry uplatniteľnej v oblasti práva verejnej služby Únie administratívna sťažnosť, upravená v článku 90 ods. 2 služobného poriadku a jej výslovné alebo implicitné zamietnutie tvoria neoddeliteľnú súčasť komplexného konania a sú iba jednou z podmienok, ktoré musia byť splnené pred podaním žaloby na súd. Za týchto podmienok má žaloba, aj keď formálne smeruje proti zamietnutiu sťažnosti, za následok, že súdu je na posúdenie predložený akt spôsobujúci ujmu, proti ktorému sa sťažnosť podala (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, EU:C:1989:8, body 7 a 8), okrem prípadu, keď dosah zamietnutia sťažnosti je odlišný od dosahu aktu, proti ktorému bola táto sťažnosť podaná (rozsudok z 25. októbra 2006, Staboli/Komisia, T‑281/04, EU:T:2006:334, bod 26).
14 Každé rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti, či už je implicitné, alebo výslovné, za predpokladu, že neobsahuje žiadnu výhradu, totiž iba potvrdzuje akt alebo jeho neexistenciu, na ktoré sa sťažovateľ sťažuje, a posudzované samostatne nepredstavuje akt, ktorý možno napadnúť, takže návrhy smerujúce proti tomuto rozhodnutiu, ktoré vo vzťahu k pôvodnému rozhodnutiu nemá samostatný obsah, treba považovať za návrhy smerujúce proti pôvodnému aktu. Výslovné rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti nemusí vzhľadom na svoj obsah potvrdzovať akt napadnutý žalobcom. To platí v prípade, ak rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti obsahuje opätovné preskúmanie situácie žalobcu v závislosti od nových právnych a skutkových okolností alebo ak mení alebo dopĺňa pôvodné rozhodnutie. V týchto prípadoch predstavuje zamietnutie sťažnosti akt podliehajúci preskúmaniu súdom, ktorý naň prihliada pri posúdení zákonnosti napadnutého aktu, alebo ho dokonca považuje za akt spôsobujúci ujmu nahrádzajúci pôvodný akt (pozri rozsudky z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑584/16, EU:T:2017:282, bod 71 a citovanú judikatúru, a z 15. septembra 2017, Skareby/ESVČ, T‑585/16, EU:T:2017:613, bod 18 a citovanú judikatúru).
15 V prejednávanej veci rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti iba potvrdzuje napadnuté rozhodnutie, keďže nemení ani jeho výrok, ani neobsahuje opätovné preskúmanie situácie žalobkyne v závislosti od nových právnych alebo skutkových okolností. Okolnosť, že orgán oprávnený rozhodnúť o sťažnosti žalobkyne bol v reakcii na tvrdenia uvedené žalobkyňou v sťažnosti nútený spresniť odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, nemôže odôvodňovať, aby sa zamietnutie sťažnosti považovalo za samostatný akt spôsobujúci ujmu žalobkyni (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. decembra 2009, Komisia/Birkhoff, T‑377/08 P, EU:T:2009:485, body 55 a 56, a zo 14. novembra 2013, Europol/Kalmár, T‑455/11 P, EU:T:2013:595, bod 41).
16 Za týchto okolností, keďže rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti nemá samostatný obsah, treba návrhy na zrušenie považovať za smerujúce iba proti napadnutému rozhodnutiu, ktorého zákonnosť však treba preskúmať s prihliadnutím na odôvodnenie nachádzajúce sa v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2017, HQ/OCVV, T‑592/16, neuverejnený, EU:T:2017:897, bod 21).
O návrhoch na zrušenie
17 Na podporu návrhov na zrušenie žalobkyňa uvádza tri dôvody založené, po prvé, na porušení záujmu a kontinuity služby, po druhé, na porušení povinnosti transparentnosti, a po tretie, na porušení zásady rovnosti zaobchádzania.
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení záujmu a kontinuity služby
18 Prvý žalobný dôvod sa delí na dve časti, ktoré sa týkajú záujmu služby a kontinuity služby.
– O prvej časti týkajúcej sa záujmu služby
19 V prvej časti tohto žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie odporuje záujmu služby, ktorý podľa jej názoru vyžadoval, aby jej bolo priznané predĺženie, o ktoré žiadala.
20 Na podporu svojho názoru žalobkyňa uvádza štyri tvrdenia.
21 Žalobkyňa predovšetkým tvrdí, že sa nesmelo narušiť fungovanie delegácie, ktorá pod jej vedením fungovala s vysokým výkonom a motiváciou.
22 Ďalej žalobkyňa tvrdí, že bolo potrebné udržať v Etiópii plne funkčnú delegáciu kvôli pomoci, ktorú Únia poskytuje tejto krajine, a kvôli riziku, ktoré pre Úniu vyplývalo z možnosti lokálnej alebo regionálnej destabilizácie, ktorá môže spôsobiť novú migračnú krízu.
23 Navyše sa žalobkyňa domnieva, že ideálne spĺňala požiadavky, ktoré treba splniť pre potreby služby: skúsenosti získané v diplomatickej oblasti, predovšetkým v oblasti rozvojovej pomoci; nadobudnuté znalosti o danej krajine a regióne; vzťahy nadviazané s miestnymi orgánmi založené na dôvere a rešpekte; prístup k privilegovaným údajom po jej integrácii do siete dobre informovaných kontaktov.
24 Napokon žalobkyňa zdôrazňuje, že nepriznanie požadovaného predĺženia možno chápať ako zlé hospodárenie s verejnými finančnými prostriedkami a že toto tvrdenie môžu zneužiť vo viacerých členských štátoch extrémne pravicové strany, ktorú sú proti európskej integrácii.
25 ESVČ popiera tieto tvrdenia.
26 V tejto súvislosti sa zdá, že v prejednávanej veci žalobkyňa spochybňuje rozhodnutie prijaté voči nej v rámci politiky mobility, ktorú uplatňuje ESVČ a ktorá v zásade znamená pre každého zamestnanca rotáciu každé štyri roky, pričom táto politika sa zakladá na týchto aktoch:
– článok 2 prílohy X služobného poriadku, podľa ktorého sú úradníci pôsobiaci v tretej krajine pravidelne prekladaní na základe osobitného postupu uvádzaného ako „postup pri mobilite“,
– článok 6 ods. 10 rozhodnutia Rady 2010/427/EÚ z 26. júla 2010 o organizácii a fungovaní ESVČ (Ú. v. EÚ L 201, 2010, s. 30), podľa ktorého „vysoký predstaviteľ stanoví pravidlá mobility, aby sa pre členov personálu ESVČ zabezpečila vysoká miera mobility“,
– „EU Delegations’ guide“ (Príručka pre delegácie Únie), v ktorej sa stanovuje, že pridelenie do delegácie trvá obvykle štyri roky a že zamestnanec môže požiadať o predĺženie alebo o predčasný odchod, pričom takéto výnimky sa poskytujú iba v mimoriadnych prípadoch, ktoré musia byť náležite odôvodnené a musia zohľadňovať záujem služby.
27 K tejto politike rotácie treba uviesť, že podľa judikatúry majú inštitúcie širokú mieru voľnej úvahy pri organizácii svojich služieb podľa úloh, ktoré sú im zverené, a pri prideľovaní zamestnancov, ktorí sú im k dispozícii s prihliadnutím na tieto úlohy, pod podmienkou, že toto pridelenie sa uskutoční v záujme služby a rešpektuje rovnocennosť pracovných miest (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. marca 1988, Hecq/Komisia, 19/87, EU:C:1998:165, bod 6, a z 19. októbra 2017, Bernaldo de Quiros/Komisia, T‑649/16, neuverejnený, EU:T:2017:736, bod 22).
28 Pri preskúmaní rozhodnutí týkajúcich sa organizácie služieb musí Všeobecný súd v prípade podanej žaloby overiť, či MO zostal v primeraných medziach a nepoužil svoju voľnú úvahu zjavne nesprávne (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. decembra 2000, Dejaiffe/ÚHVT, T‑223/99, EU:T:2000:292, bod 53, a z 21. septembra 2004, Soubies/Komisia, T‑325/02, EU:T:2004:271, bod 50).
29 Na preukázanie existencie zjavného pochybenia musí žalobca predložiť dôkazy, v dôsledku ktorých sú posúdenia administratívy neprijateľné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. apríla 2013, Demeneix/Komisia, F‑96/12, EU:F:2013:52, bod 45 a citovanú judikatúru).
30 V prejednávanej veci sa zdá, že táto požiadavka nebola splnená, keďže žalobkyňa uviedla svoju predstavu o tom, čo podľa nej znamenal záujem služby, pričom nespochybnila presvedčivým spôsobom posúdenia ESVČ, ktorých dôveryhodnosť sa jej nepodarilo oslabiť.
31 Pokiaľ teda ide o prvé tvrdenie, ESVČ sa mohla bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, domnievať, že delegácia bude naďalej správne fungovať, keď bude pod vedením nového vedúceho delegácie vymenovaného najmä na základe jeho riadiacich schopností.
32 Pokiaľ ide o druhé tvrdenie, ESVČ sa mohla bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, domnievať, že problémy vyskytujúce sa v danej krajine alebo regióne sa svojou povahou alebo intenzitou nelíšili od problémov, ktoré sa vyskytujú inde, pričom to nevyhnutne nebránilo rotácii, keďže tieto problémy mohol rovnako efektívne vyriešiť iný diplomat vybraný na základe skúseností a znalostí potrebných na obsadenie tohto typu funkcie v tomto druhu delegácie.
33 Pokiaľ ide o tretie tvrdenie, ESVČ sa mohla bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, domnievať, že kvality, ktoré zdôraznila žalobkyňa, má nevyhnutne mať každý vedúci delegácie, ktorý je na svojom mieste už niekoľko rokov, a že priznať na tomto základe požadované predĺženie by znemožňovalo alebo takmer znemožňovalo rotáciu na tejto vedúcej úrovni.
34 Pokiaľ ide o posledné tvrdenie, ESVČ sa mohla bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, domnievať, že pravidelná mobilita v rámci jej organizácie, najmä v dotknutej delegácii, prispieva k zdravému hospodáreniu s verejnými financiami a k posilneniu dobrého mena Únie, keďže je v súlade s praxou uplatňovanou v tejto oblasti v členských štátoch.
35 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako upozorňuje ESVČ, mobilita je ustálenou zásadou pri organizácii diplomatických služieb, ktorej cieľom je zabrániť prílišnej blízkosti medzi diplomatmi a orgánmi, inštitúciami a vplyvnými kruhmi v krajine akreditácie, ktorá môže vyplynúť z dlhodobej prítomnosti.
36 Keďže tieto vysvetlenia sú prijateľné, treba sa domnievať, že vzhľadom na tvrdenia, ktoré uviedla žalobkyňa v prvej časti tohto prvého žalobného dôvodu, sa posúdenie ESVČ nejaví zjavne nesprávne, čo má za následok, že túto prvú časť treba zamietnuť.
– O druhej časti týkajúcej sa kontinuity služby
37 Podľa žalobkyne kontinuita služby vyžadovala, aby jej bolo priznané požadované predĺženie, keďže počet oznámených odchodov v delegácii ju mohol destabilizovať bez pevného ukotvenia, ktoré by predstavovalo zotrvanie vedúcej delegácie vo funkcii.
38 ESVČ popiera tento názor.
39 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že záujem služby vyžaduje, aby v jej kontinuite nenastalo žiadne narušenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. novembra 2017, PF/Komisia, T‑617/16, neuverejnený, EU:T:2017:829, bod 100 a citovanú judikatúru), čo má za následok, že preskúmanie sa musí vzťahovať aj na existenciu prípadných zjavných pochybení, v dôsledku ktorých sú posúdenia MO neprijateľné (pozri judikatúru citovanú v bodoch 28 a 29 vyššie).
40 V prejednávanej veci žalobkyňa zdôrazňuje, že okrem jej odchodu bol pri rotácii v roku 2017 naplánovaný odchod ďalších piatich osôb zastávajúcich významné miesta, a to na jednej strane spomedzi zamestnancov ESVČ odchod jej asistenta, vedúceho administratívy a vedúceho politickej sekcie a na druhej strane spomedzi zamestnancov generálneho riaditeľstva pre medzinárodnú spoluprácu a rozvoj odchod vedúceho pre spoluprácu a vedúceho sekcie „pre rozvoj vidieka a potravinovú bezpečnosť“.
41 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že obnova zamestnancov je vlastná mobilite a sama osebe nespochybňuje kontinuitu služby, keďže táto kontinuita je zabezpečená dialógom medzi odchádzajúcimi zamestnancami, zostávajúci zamestnancami a prichádzajúcimi zamestnancami, ktorí sú vyberaní najmä na základe znalostí a skúseností, ktoré treba mať pre daný typ pracovného miesta.
42 Tvrdenie žalobkyne neoslabuje dôveryhodnosť posúdení, ktoré vykonala ESVČ, keďže ESVČ sa mohla bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, domnievať, že v prejednávanej veci bude kontinuita zabezpečená v rámci tohto dialógu po prvé prostredníctvom zotrvania zástupcu vedúceho delegácie, ktorý je na svojom mieste už dva roky a má na ňom zostať ešte dva roky, po druhé prostredníctvom príchodu nového vedúceho politickej sekcie s vhodnými znalosťami a skúsenosťami a po tretie prostredníctvom zápisu miesta vedúceho delegácie na zoznam pracovných miest, ktoré treba obsadiť pri rotácii v roku 2017, takže toto miesto nezostane ani na chvíľu neobsadené.
43 Rovnako sa ESVČ mohla bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, domnievať, že na zabezpečenie strednodobej kontinuity bolo potrebné vymenovať nového vedúceho delegácie v roku 2017, aby mohol pracovný kolektív pod týmto novým vedením analyzovať vývoj, ku ktorému dôjde v krajine po voľbách, ktoré sa v nej mali konať.
44 Z predchádzajúcich skutočností vyplýva, že keďže nebolo preukázané žiadne zjavne nesprávne posúdenie, treba časť týkajúcu sa kontinuity služby zamietnuť, rovnako ako aj prvý žalobný dôvod v celom rozsahu, pretože boli zamietnuté obe jeho časti.
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti transparentnosti
45 Žalobkyňa tvrdí, že neboli dodržané pravidlá transparentnosti, keďže jej nebolo poskytnuté žiadne skutočné vysvetlenie okrem ústneho oznámenia, podľa ktorého sa z politiky mobility nerobia žiadne výnimky, pričom toto oznámenie je navyše nesprávne vzhľadom na iné situácie, v ktorých sa výnimky poskytli.
46 V tejto súvislosti stačí uviesť, že podľa ustálenej judikatúry predstavuje povinnosť odôvodnenia podstatnú formálnu náležitosť, ktorú treba odlišovať od dôvodnosti tohto odôvodnenia, ktorá je otázkou vecnej zákonnosti sporného aktu (pozri rozsudky z 1. marca 2017, Silvan/Komisia, T‑698/15 P, neuverejnený, EU:T:2017:131, bod 17 a citovanú judikatúru, a z 19. júla 2017, Parlament/Meyrl, T‑699/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:524, bod 47 a citovanú judikatúru).
47 Použijúc znenie obsiahnuté v článku 296 ZFEÚ, povinnosť odôvodnenia stanovená článkom 25 druhým odsekom služobného poriadku má za cieľ jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné informácie na to, aby zistila, či je akt dôvodný, prípadne či má vadu, ktorá by umožnila napadnúť jeho platnosť na súde Únie, a jednak umožniť tomuto súdu, aby preskúmal zákonnosť tohto aktu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. januára 2017, LP/Europol, T‑719/15 P, neuverejnený, EU:T:2017:7, bod 17).
48 V prejednávanej veci ESVČ v napadnutom rozhodnutí vysvetlila, že odmietnutie predĺžiť pridelenie žalobkyne sa zakladalo na nevyhnutnosti zabezpečiť pravidelnú rotáciu vedúcich delegácie, keďže vo všeobecnosti sa po maximálne štyroch rokoch na pracovnom mieste uplatňuje jasná politika mobility.
49 Toto odôvodnenie bolo prevzaté do rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, kde bolo spresnené, takže tvrdenia žalobkyne boli vtedy podrobne posúdené, ako vyplýva z bodu 6 vyššie.
50 Navyše tvrdenie založené na nesprávnosti odôvodnenia sa prekrýva so žalobným dôvodom týkajúcim sa rovnosti zaobchádzania, ktorý je posúdený nižšie.
51 Z uvedeného vyplýva, že druhý žalobný dôvod treba zamietnuť tiež ako nedôvodný.
O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady rovnosti zaobchádzania
52 Tretí žalobný dôvod sa delí na tri časti.
– O prvej časti týkajúcej sa rasovej diskriminácie žalobkyne
53 V prvej časti žalobkyňa uvádza, že zamietnutie jej žiadosti sa zakladalo na diskriminácii antisemitského charakteru.
54 Bez ohľadu na všeobecnosť týchto tvrdení treba pripomenúť, že článok 91 ods. 2 služobného poriadku vyžaduje pod sankciou neprípustnosti, aby žalobný dôvod uvedený pred súdom už bol vznesený v konaní pred podaním žaloby, aby sa MO mohol oboznámiť s výhradami, ktoré má dotknutá osoba voči napadnutému rozhodnutiu (pozri rozsudok z 25. októbra 2013, Komisia/Moschonaki, T‑476/11 P, EU:T:2013:557, body 71 a 73 a citovanú judikatúru).
55 V prejednávanej veci žalobkyňa vo svojej sťažnosti vôbec neuvádzala podozrenia z antisemitských dôvodov. Okrem toho žalobkyňa netvrdila, že okolnosti, ku ktorým došlo po sťažnosti, mohli viesť k podozreniam, že je diskriminovaná.
56 Prvú časť tretieho žalobného dôvodu treba v dôsledku toho zamietnuť ako neprípustnú.
– O druhej časti týkajúcej sa priznania predĺženia iným vedúcim delegácie
57 V druhej časti sa žalobkyňa domnieva, že ESVČ porušila zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že odmietla predĺžiť jej pridelenie, ale priznala ho iným vedúcim delegácie, ktorí sa však nachádzali v porovnateľnej situácii.
58 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že povinnosť zabezpečiť rovnosť zaobchádzania predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie zakotvenú v článkoch 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie (pozri rozsudok zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia, C‑550/07 P, EU:C:2010:512, bod 54 a citovanú judikatúru).
59 Podľa judikatúry táto zásada vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a s rozdielnymi rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudok zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia, C‑550/07 P, EU:C:2010:512, bod 55 a citovanú judikatúru).
60 Zásada nie je porušená rozdielmi odôvodnenými na základe objektívneho a primeraného kritéria, keď sú tieto rozdiely primerané cieľu sledovanému daným rozlišovaním (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. marca 2004, Afari/ECB, T‑11/03, EU:T:2004:77, bod 65, a z 23. januára 2007, Chassagne/Komisia, F‑43/05, EU:F:2007:14, bod 91).
61 Vo svojej argumentácii ESVČ zdôrazňuje, že rozhodnutia o predĺženiach sú založené na záujme služby, pričom zásada rovnosti sa na ne uplatňuje ťažko, keďže porovnania sú komplikované rozdielmi existujúcimi medzi krajinami.
62 V tejto súvislosti treba uviesť, že zásada, o ktorú ide, má všeobecnú pôsobnosť a uplatňuje sa na akty, ktoré prijíma MO v rámci vymedzenom služobným poriadkom vždy, keď je medzi situáciami možné porovnanie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. októbra 2006, Buendia Sierra/Komisia, T‑311/04, EU:T:2006:329, bod 130).
63 Samotnému uplatneniu tejto zásady nebráni skutočnosť, že rozhodnutia o žiadostiach o predĺženie sa zakladajú na záujme služby, keďže tento záujem sa nachádza medzi objektívnymi a primeranými kritériami, ktoré môžu odôvodniť rozdielne zaobchádzanie s úradníkmi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. októbra 2006, De Smedt/Komisia, F‑59/05, EU:F:2006:105, bod 76).
64 Z písomností predložených účastníkmi konania a z prejednania, ku ktorému došlo na pojednávaní, vyplýva, že hoci porovnanie medzi odpoveďami na žiadosti o predĺženie nie je ľahké, je napriek tomu možné, pretože samotná ESVČ vykonáva takéto porovnanie v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti, v ktorom zdôrazňuje, prečo sa vedúci delegácií spomenutí žalobkyňou nachádzali v inej situácii než ona.
65 V rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti sú tak analyzované tvrdenia, ktoré žalobkyňa formuluje voči štyrom žiadostiam, ktorým bolo vyhovené, hoci dotknuté osoby sa mali nachádzať v situácii porovnateľnej s jej situáciou, pokiaľ ide o vek odchodu do dôchodku a politickú nestabilitu vládnucu v krajine akreditácie.
66 Toto tvrdenie treba preskúmať na základe judikatúry priznávajúcej administratíve širokú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní o opatreniach, ktoré sa majú prijať v záujme služby, pričom súd Únie musí pri svojom preskúmaní overiť, či došlo k svojvoľnému rozlišovaniu alebo zjavne nesprávnemu posúdeniu (rozsudok z 25. februára 2010, Pleijte/Komisia, F‑91/08, EU:F:2010:13, bod 58).
67 Z prejednania medzi účastníkmi konania sa zdá, že spomedzi vecí, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, sa dve žiadosti vzťahovali na rotáciu, počas ktorej žalobkyňa podala žiadosť o predĺženie, teda rotáciu v roku 2017.
68 V jednom prípade bolo predĺženie podľa ESVČ priznané preto, aby bol diplomat ponechaný na pracovnom mieste počas obvyklej doby pridelenia do zahraničia, teda doby štyroch rokov, keďže v prípade pridelenia do „ťažkej“ krajiny bol pôvodne pridelený na dobu určitú v trvaní troch rokov. V tejto veci chcela ESVČ zosúladiť dobu pridelenia tejto osoby s praxou rešpektovanou v službe, teda pridelením na dobu maximálne štyroch rokov. ESVČ sa domnieva, že táto situácia je odlišná od situácie žalobkyne, pretože žalobkyňa bola od začiatku na svoje miesto vedúcej delegácie pridelená na dobu štyroch rokov.
69 V druhom prípade bolo rozhodnutie podľa ESVČ odôvodnené nevyhnutnosťou ponechať vedúceho delegácie na jeho pracovnom mieste, aby pracovný kolektív mohol pod jeho vedením sledovať vývoj spojený s konaním volieb v krajine akreditácie.
70 Žalobkyňa tvrdí, že voľby sa konali aj v krajine, kde bola pridelená ona, čo má za následok, že jej žiadosti malo byť z rovnakých dôvodov vyhovené.
71 Podľa ESVČ však obe situácie nemožno porovnávať, pretože voľby zohľadnené v rozhodnutiach sa nekonali v rovnakom čase vo vzťahu k prípadnému odchodu vedúceho delegácie. V krajine, kde bolo priznané predĺženie, sa voľby konali pred rotáciou, v dôsledku čoho bolo zotrvanie vedúceho delegácie na jeho mieste žiaduce pre analýzu následného vývoja. To sa neplatilo v krajine pôsobenia žalobkyne, kde sa voľby mali konať po odchode vedúceho delegácie, v dôsledku čoho bola výhodnejšia okamžitá zmena, takže pracovný kolektív mohol potom sledovať celý proces riadený novým vedením.
72 Vo svojich písomných podaniach žalobkyňa analyzuje ešte dva ďalšie prípady, v ktorých bolo podľa jej názoru predĺženie priznané pri porušení rovnosti zaobchádzania.
73 V tejto súvislosti treba uviesť, že uvedené prípady sa týkali skorších rotácií, čo má za následok, že hoci je porovnanie naďalej možné, je menej bezprostredné, pretože priority a obmedzenia sa môžu časom meniť.
74 V jednom prípade bolo predĺženie podľa ESVČ priznané vzhľadom na to, že v delegácii, na rozdiel od tej, ktorú riadila žalobkyňa, nebol zástupca vedúceho delegácie. V druhom prípade bolo predĺženie priznané s cieľom zabrániť tomu, aby vedúci delegácie odišiel zároveň s vedúcim politickej sekcie, čo sa považovalo za nežiaduce, pretože v delegácii bol málopočetný kolektív, v ktorom kontinuita nemohla byť zabezpečená zostávajúcimi zamestnancami.
75 V nijakej z týchto dvoch vecí ani vo veciach preskúmaných vyššie nebolo rozhodnutie priznať predĺženie v žiadnom prípade prijaté preto, aby mohla dotknutá osoba ukončiť svoj služobný postup na pracovnom mieste, kde bola pridelená, ale rozhodnutie sa naopak zakladalo na posúdení vykonanom so zreteľom na záujem služby, ktoré sa týkalo prínosu, ktorý predstavovalo zotrvanie dotknutej osoby v porovnaní s výhodou, ktorá by mohla vyplynúť z príchodu nového vedenia.
76 Podľa Všeobecného súdu sú tieto úvahy, ktoré sú v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti uvedené na vysvetlenie rozlišovania medzi jednotlivými vecami, prijateľné, pričom žalobkyňa neuviedla skutočnosti, ktoré by umožňovali domnievať sa, že mohlo dôjsť k svojvoľnej diskriminácii alebo zjavne nesprávnemu posúdeniu.
77 Pokiaľ ide o význam, ktorý možno priznať osobným hľadiskám, ako je napríklad želanie ukončiť služobný postup na určitom mieste, treba pripomenúť, že rozhodnutia sa musia zakladať na záujme služby a že hoci orgán môže tieto hľadiská zohľadniť, tie nemôžu prevážiť nad inými skutočnosťami považovanými s prihliadnutím na záujem služby za dôležitejšie.
78 Vzhľadom na tieto úvahy treba druhú časť tretieho žalobného dôvodu zamietnuť.
– O tretej časti týkajúcej sa opatrení, ktoré treba prijať vo vzťahu k ženám
79 V tretej časti sa žalobkyňa domnieva, že jej žiadosti malo byť vyhovené na základe článku 1d ods. 2 a 3 služobného poriadku, ktorý podľa jej názoru vyžaduje prijatie opatrení, ktoré kompenzujú nedostatočné zastúpenie žien v riadiacich funkciách vo verejnej službe Únie.
80 ESVČ má výhrady voči tomuto názoru.
81 Podľa článku 1d ods. 2 služobného poriadku úplná rovnosť medzi mužmi a ženami v pracovnom živote predstavuje základný prvok, ktorý treba zohľadniť pri uplatňovaní všetkých aspektov služobného poriadku.
82 Podľa toho istého ustanovenia zásada rovnosti zaobchádzania nebráni inštitúciám Únie, aby ponechali v účinnosti alebo prijali opatrenia ustanovujúce osobitné výhody, aby uľahčili nedostatočne zastúpenému pohlaviu vykonávanie pracovnej činnosti alebo aby zabránili, alebo poskytovali kompenzáciu za znevýhodnenie v povolaní.
83 Podľa článku 1d ods. 3 služobného poriadku MO inštitúcií určia na základe dohody, po porade s Výborom pre služobný poriadok, opatrenia a činnosti na podporu rovnakých príležitostí pre mužov a ženy v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje služobný poriadok, a prijmú potrebné ustanovenia, najmä s cieľom napraviť faktickú nerovnosť, ktorá obmedzuje príležitosti pre ženy v týchto oblastiach.
84 Z týchto ustanovení vyplýva, po prvé, že rovnosť medzi mužmi a ženami je „základným“ prvkom pri uplatňovaní služobného poriadku, po druhé, že tento rozmer musí zasahovať do „všetkých“ aspektov súvisiacich s týmto uplatňovaním, po tretie, že inštitúcie môžu prijať opatrenia na kompenzáciu nedostatočného zastúpenia žien v určitých funkciách, a po štvrté, že musia na základe dohody určiť opatrenia, ktoré môžu napraviť faktickú nerovnosť, ktorá obmedzuje príležitosti pre ženy.
85 Podľa ESVČ pohlavie nemožno zohľadniť v rozhodnutiach v oblasti predĺženia pridelenia na miesto vedúceho delegácie, keďže takéto rozhodnutia sa musia zakladať výlučne na záujme služby.
86 Tento názor bol potvrdený v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti, v ktorom ESVČ uviedla, že „keďže predĺženie pridelenia zamestnancov do delegácie je odôvodnené iba záujmom služby, nemožno pri zvážení prípadného predĺženia jej pridelenia na toto pracovné miesto zohľadniť jej postavenie ženy“.
87 Tento názor bol potvrdený aj v odpovedi, ktorú ESVČ poskytla na písomné otázky položené Všeobecným súdom pred pojednávaním, keď zdôraznila jednak, „že neexistuje súvislosť medzi politikou rovnosti príležitostí a politikou mobility v rámci ESVČ“, a jednak, že „vybavenie takejto žiadosti [o predĺženie] patrí do rámca politiky mobility a nie… politiky rovnosti príležitostí medzi mužmi a ženami“.
88 Na pojednávaní zástupca ESVČ uviedol v rovnakom zmysle, že „politika mobility je politikou odlišnou od politiky rovnosti príležitostí“. V odpovedi na otázky položené v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania ESVČ tiež spresnila, že „žiadosti o predĺženie sú vybavované v závislosti od záujmu služby v každom individuálnom prípade bez ohľadu na otázku, či je žiadateľ mužom, alebo ženou“.
89 V tejto súvislosti treba poznamenať, že prijatím uvedených ustanovení prejavil tvorca služobného poriadku vôľu priznať rovnosti pohlaví, najmä zastúpeniu žien v určitých funkciách, „základné“ miesto v rozhodnutiach uplatňujúcich „všetky“ aspekty služobného poriadku.
90 Táto vôľa sa neodráža v názoroch ESVČ, ktorá vo svojich vyhláseniach, ktoré formulovala počas správneho i súdneho konania, naopak uviedla, že pokiaľ išlo o ňu, považovala úvahy týkajúce sa pohlavia za nesúvisiace so záujmom služby.
91 ESVČ tvrdí, že za súčasného stavu nie je viazaná žiadnym ustanovením, ktoré by jej ukladalo povinnosť kompenzovať nedostatočné zastúpenie žien v určitých funkciách, keďže takéto ustanovenia možno prijať iba podľa článku 1d ods. 2 alebo 3 služobného poriadku, ktorý ešte nebol vykonaný.
92 V tejto súvislosti treba určiť, či do prijatia opatrení, ktoré takto majú byť prijaté inštitúciami, môžu tieto inštitúcie, ako tvrdí ESVČ, vylúčiť z rozhodnutí uplatňujúcich aspekty služobného poriadku úvahy týkajúce sa pohlavia, najmä úvahy týkajúce sa zastúpenia žien v určitých funkciách.
93 V tejto súvislosti treba uviesť, že v článku 1d ods. 2 služobného poriadku sa tvorca služobného poriadku neuspokojuje s oznámením prijatia opatrení inštitúciami. Vyhlasuje tiež, pričom toto vyhlásenie nie je sprevádzané žiadnou lehotou alebo podmienkou, že rovnosť pohlaví predstavuje „základný“ prvok, ktorý treba zohľadniť pri uplatňovaní „všetkých“ aspektov služobného poriadku.
94 Z toho vyplýva, že ESVČ tým, že vylúčila rovnosť pohlaví z úvah sprevádzajúcich prijatie rozhodnutia o žiadosti o predĺženie podanej žalobkyňou, hoci tento prvok považuje tvorca služobného poriadku za základný, nerešpektovala ustanovenia služobného poriadku uvádzané žalobkyňou.
95 Toto pochybenie je zjavné vzhľadom na kontrast medzi na jednej strane vylúčením úvah týkajúcich sa pohlavia z rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti a na druhej strane základnou povahou, ktorú týmto úvahám priznáva tvorca služobného poriadku.
96 Podľa judikatúry však zrušenie administratívneho rozhodnutia pre pochybenie nie je odôvodnené, keď toto pochybenie rozhodujúcim spôsobom neovplyvnilo obsah tohto rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júna 2015, Navarro/Komisia, T‑556/14 P, EU:T:2015:368, bod 26).
97 V prejednávanej veci by výrok napadnutého rozhodnutia mohol byť iný, ak by rovnosť pohlaví nebola od začiatku v zásade vylúčená z posúdenia ESVČ, keďže rozhodnutia týkajúce sa organizácie jej služieb musia byť prijaté v právnom rámci vymedzenom služobným poriadkom.
98 Z tohto dôvodu treba vyhovieť tretej časti tretieho žalobného dôvodu a zrušiť napadnuté rozhodnutie.
O návrhu na náhradu škody
99 Žalobkyňa navrhuje, aby ESVČ bola uložená povinnosť zaplatiť jej z titulu náhrady nemajetkovej ujmy paušálnu sumu 250 000 eur, subsidiárne sumu 200 000 eur alebo ešte subsidiárnejšie sumu 150 000 eur, 100 000 eur alebo 50 000 eur.
100 Podľa článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku musí každá žaloba obsahovať uvedenie predmetu konania a zhrnutie dôvodov, na ktorých je založená. Toto uvedenie musí byť dostatočne jasné a presné na to, aby umožnilo žalovanému pripraviť svoju obranu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe, prípadne bez ďalších podporných informácií. Na účely zabezpečenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je na to, aby žaloba bola prípustná, potrebné, aby z jej textu vyplývali podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, prinajmenšom stručne, ale súvislým a pochopiteľným spôsobom. Pokiaľ ide konkrétnejšie o žalobu na náhradu škody údajne spôsobenej inštitúciou Únie, táto žaloba musí obsahovať údaje, ktoré umožňujú identifikovať konanie, ktoré žalobca inštitúcii vytýka, dôvody, pre ktoré zastáva názor, že medzi týmto konaním a ujmou, ktorú údajne utrpel, existuje príčinná súvislosť, ako aj povahu a rozsah tejto ujmy (pozri uznesenie zo 16. januára 2004, Arizona Chemical a i./Komisia, T‑369/03 R, EU:T:2004:9, bod 120 a citovanú judikatúru).
101 Treba však uviesť, že pokiaľ ide o identifikáciu uvádzanej ujmy, ako aj príčinnú súvislosť medzi údajne protiprávnym konaním a touto ujmou, žaloba nespĺňa podmienky stanovené v článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku.
102 Žalobkyňa totiž neuvádza žiadnu skutočnosť, ktorá by umožňovala preukázať existenciu ujmy, posúdiť jej rozsah alebo preukázať existenciu príčinnej súvislosti.
103 Návrh na náhradu škody treba v dôsledku toho zamietnuť ako neprípustný.
O trovách
104 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
105 Keďže v prejednávanej veci ESVČ nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi žalobkyne.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)
rozhodol takto:
1. Rozhodnutie Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) z 30. júna 2016, ktorým sa zamieta žiadosť pani Chantal Hebberecht o predĺženie jej pridelenia ako vedúcej delegácie Európskej únie v Etiópii o jeden rok, sa zrušuje.
2. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
3. ESVČ je povinná nahradiť trovy konania.
Pelikánová | Nihoul | Svenningsen |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 27. novembra 2018.
Podpisy