ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)
z 8. mája 2019 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Trhy s finančnými nástrojmi – Smernica 2004/39/ES – Články 8, 23, 50 a 51 – Pôsobnosť – Finančný poradca oprávnený na ‚off site‘ ponuku – Sprostredkovateľ, ktorý má postavenie obžalovaného v trestnom konaní – Vnútroštátne právne predpisy stanovujúce možnosť dočasného zákazu výkonu činnosti – Základné slobody – Výlučne vnútroštátna situácia – Neuplatniteľnosť“
Vo veci C‑53/18,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd Lazio, Taliansko) zo 7. júla 2017 a doručený Súdnemu dvoru 29. januára 2018, ktorý súvisí s konaním:
Antonio Pasquale Mastromartino
proti
Commissione Nazionale per le Società e la Borsa (Consob),
SÚDNY DVOR (druhá komora),
v zložení: predseda druhej komory A. Arabadžiev, sudcovia T. von Danwitz (spravodajca), E. Levits, C. Vajda a P. G. Xuereb,
generálny advokát: M. Campos Sánchez‑Bordona,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– A. P. Mastromartino, v zastúpení: G. Fonderico a H. Bonura, avvocati,
– Commissione Nazionale per le Società e la Borsa (Consob), v zastúpení: P. Palmisano, S. Providenti a E. Garzia, avvocati,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci D. Del Gaizo, avvocato dello Stato,
– Európska komisia, v zastúpení: V. Di Bucci a T. Scharf, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/39/ES z 21. apríla 2004 o trhoch s finančnými nástrojmi, o zmene a doplnení smerníc Rady 85/611/EHS a 93/6/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/12/ES a o zrušení smernice Rady 93/22/EHS (Ú. v. EÚ L 145, 2004, s. 1; Mim. vyd. 06/007, s. 263), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2010/78/EÚ z 24. novembra 2010 (Ú. v. EÚ L 331, 2010, s. 120) (ďalej len „smernica MiFID“), a najmä jej článkov 8, 23 a 51, ako aj zásad a ustanovení Zmlúv v oblasti zákazu diskriminácie, proporcionality, slobodného poskytovania služieb a práva usadiť sa.
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Antoniom Pasqualom Mastromartinom a Commissione Nazionale per le Società e la Borsa (Consob) (Národná komisia pre obchodné spoločnosti a burzu, Taliansko, ďalej len „Consob“) vo veci zákonnosti rozhodnutia o dočasnom zákaze činnosti finančného poradcu oprávneného na „off site“ ponuku, ktoré prijala Consob voči žalovanému vo veci samej.
Právny rámec
Právo Únie
3 Odôvodnenia 36 a 38 smernice MiFID stanovujú:
„(36) Osoby, ktoré poskytujú investičné služby v zastúpení [na účet – neoficiálny preklad] pre viac ako jednu investičnú spoločnosť, by sa nemali považovať za viazaných sprostredkovateľov, ale za investičné spoločnosti, ak spadajú do vymedzenia pojmu uvedeného v tejto smernici, okrem určitých osôb, ktoré môžu byť vyňaté.
…
(38) Na podmienky pre uskutočňovanie činností mimo priestorov investičnej spoločnosti (podomový predaj) by sa táto smernica nemala vzťahovať.“
4 Podľa článku 1 tejto smernice, nazvaného „Rozsah pôsobnosti“:
„1. Táto smernica sa vzťahuje na investičné spoločnosti a regulované trhy.
2. Nasledujúce ustanovenia sa tiež vzťahujú na úverové inštitúcie, ktorým bolo udelené povolenie podľa smernice [Európskeho parlamentu a Rady] 2000/12/ES [z 20. marca 2000 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (Ú. v. ES L 126, 2000, s. 1; Mim. vyd. 06/003, s. 272)], ak poskytujú jednu alebo viac investičných služieb a/alebo vykonávajú investičné činnosti…“
5 Článok 4 ods. 1 body 1, 14 a 25 uvedenej smernice znie:
„1. Na účely tejto smernice sa rozumie:
1. ‚investičná spoločnosť‘ znamená každú právnickú osobu, ktorej pravidelnou pracovnou činnosťou alebo podnikaním je poskytovanie jednej alebo viacerých investičných služieb pre tretie osoby a/alebo vykonávanie jednej alebo viacerých investičných aktivít na profesionálnom základe;
Členské štáty môžu zahrnúť do vymedzenia investičných spoločností podniky, ktoré nie sú právnickými osobami…:
…
Ak však fyzická osoba poskytuje služby zahŕňajúce držanie peňažných prostriedkov alebo prevoditeľných cenných papierov tretích osôb, môže byť považovaná za investičnú spoločnosť na účely tejto smernice bez toho, aby boli dotknuté ostatné požiadavky stanovené v smernici 93/6/EHS, iba ak spĺňa tieto podmienky:
a) vlastnícke práva tretích osôb na ich nástroje a peňažné prostriedky musia byť zabezpečené…;
b) spoločnosť musí podliehať pravidlám určeným na monitorovanie platobnej schopnosti podniku a jeho majiteľov;
c) ročná účtovná závierka podniku musí byť overená…;
d) ak má spoločnosť len jedného majiteľa, tento musí prijať opatrenie na ochranu investorov v prípade zastavenia činnosti spoločnosti v dôsledku jeho smrti, nespôsobilosti alebo v dôsledku akejkoľvek inej takejto udalosti;
…
14. ‚regulovaný trh‘ znamená multilaterálny systém prevádzkovaný a/alebo riadený organizátorom trhu, ktorý spája, alebo umožňuje spájanie záujmov viacerých tretích strán nakupovať a predávať finančné nástroje – v systéme a v súlade s nediskrečnými pravidlami – spôsobom, ktorého výsledkom je zmluva týkajúca sa finančných nástrojov prijatých na obchodovanie podľa jeho pravidiel a/alebo systémov a ktorý je povolený a funguje pravidelne a v súlade s ustanoveniami hlavy III;
…
25. ‚viazaný sprostredkovateľ‘ znamená fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá na plnú a bezpodmienečnú zodpovednosť iba jednej investičnej spoločnosti, v ktorej mene koná, propaguje investičné a/alebo vedľajšie služby pre klientov alebo možných klientov, prijíma a postupuje inštrukcie alebo pokyny od klienta v súvislosti s investičnými službami alebo finančnými nástrojmi, umiestňuje finančné nástroje a/alebo poskytuje poradenstvo klientom alebo možným klientom v súvislosti s týmito finančnými nástrojmi alebo službami“.
6 Podľa článku 5 ods. 1 smernice MiFID členské štáty majú povinnosť podmieniť poskytovanie investičných služieb alebo činností investičnou spoločnosťou predchádzajúcim udelením povolenia. Článok 8 tejto smernice stanovuje podmienky, za ktorých môžu príslušné orgány odňať povolenie vydané takejto spoločnosti.
7 Článok 13 uvedenej smernice s názvom „Organizačné požiadavky“ vo svojom odseku 2 stanovuje:
„Investičná spoločnosť musí zaviesť primerané metódy a postupy dostatočné na zabezpečenie toho, že spoločnosť, vrátane svojich manažérov, zamestnancov a viazaných sprostredkovateľov, dodrží svoje povinnosti podľa ustanovení tejto smernice, ako aj príslušné pravidlá upravujúce osobné transakcie týchto osôb.“
8 Podľa článku 23 smernice MiFID s názvom „Povinnosti investičných spoločností pri ustanovení viazaných sprostredkovateľov“:
„1. Členské štáty môžu rozhodnúť, že umožnia investičnej spoločnosti ustanoviť viazaných sprostredkovateľov na propagáciu služieb investičnej spoločnosti, vyhľadávanie obchodov alebo prijímanie pokynov od klientov alebo potenciálnych klientov a ich postúpenie, umiestnenie finančných nástrojov a poskytovanie poradenstva v súvislosti s takýmito finančnými nástrojmi a službami ponúkanými touto investičnou spoločnosťou.
2. Členské štáty nariadia, aby v prípade, keď sa investičná spoločnosť rozhodne ustanoviť viazaného sprostredkovateľa, zostala úplne a bezpodmienečne zodpovedná za každú činnosť alebo zanedbanie zo strany viazaného sprostredkovateľa a pri konaní v mene spoločnosti. Členské štáty nariadia, aby investičné spoločnosti zabezpečili, aby viazaný sprostredkovateľ pri kontaktovaní klienta alebo pred rokovaním s klientom alebo potenciálnym klientom uviedol, v akom je postavení a akú spoločnosť zastupuje.
…
Členské štáty nariadia, aby investičné spoločnosti monitorovali činnosti svojich viazaných sprostredkovateľov tak, aby zabezpečili neustále dodržiavanie tejto smernice pri konaní cez viazaných sprostredkovateľov.
3. Členské štáty, ktoré sa rozhodnú, že povolia investičným spoločnostiam ustanoviť viazaných sprostredkovateľov, zriadia verejný register. Viazaní sprostredkovatelia sa zapíšu do verejného registra v členskom štáte, kde sú usadení. …
…
Členský štát zabezpečí, aby viazaní sprostredkovatelia boli iba vtedy zapísaní do verejného registra, ak sa preukázalo, že majú dostatočne dobrú povesť a majú dostatočné všeobecné, obchodné a profesionálne znalosti, aby vedeli klientovi alebo potenciálnemu klientovi správne oznámiť všetky zodpovedajúce informácie týkajúce sa navrhovanej služby.
…
4. Členské štáty nariadia, aby investičné spoločnosti ustanovujúce viazaných sprostredkovateľov prijali primerané opatrenia, aby zabránili všetkým negatívnym vplyvom, ktoré by mohli mať aktivity viazaného sprostredkovateľa, ktoré nepatria do rozsahu pôsobnosti tejto smernice, na činnosti vykonávané viazaným sprostredkovateľom v mene investičnej spoločnosti.
…
5. Členské štáty nariadia, aby investičné spoločnosti ustanovili iba viazaných sprostredkovateľov, ktorí sú zapísaní vo verejných registroch podľa odseku 3.
6. Členské štáty môžu pre viazaných sprostredkovateľov v rámci svojej jurisdikcie ustanoviť prísnejšie požiadavky, ako sú ustanovené v tomto článku, alebo doplniť ďalšie požiadavky.“
9 Podľa článku 50 ods. 1 a článku 50 ods. 2 písm. g) tejto smernice sa príslušným orgánom udelia všetky právomoci pre dohľad a vyšetrovanie, ktoré sú potrebné pre výkon ich funkcií, ktoré sa musia vykonávať v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a musia zahŕňať okrem iného aspoň právo na „požadovanie dočasného zákazu výkonu profesijnej činnosti“.
10 Článok 51 uvedenej smernice s názvom „Administratívne sankcie“ vo svojom odseku 1 stanovuje:
„Bez toho, aby boli dotknuté postupy na odňatie povolenia alebo právo členských štátov uložiť trestnoprávne sankcie, členské štáty zabezpečia v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi, aby sa mohli prijímať vhodné administratívne opatrenia, alebo sa mohli uložiť administratívne sankcie voči zodpovedným osobám, ak neboli dodržané ustanovenia prijaté pri vykonávaní tejto smernice. Členské štáty zabezpečia, aby boli tieto opatrenia účinné, primerané a odradzujúce.“
Talianske právo
11 Článok 31 decreto legislativo n. 58 – Testo unico delle disposizioni in materia di intermediazione finanziaria, ai sensi degli articoli 8 e 21 della legge 6 febbraio 1996, n. 52 (legislatívny dekrét č. 58 – konsolidované znenie právnych predpisov o finančnom sprostredkovaní v zmysle článkov 8 a 21 zákona č. 52 zo 6. februára 1996), z 24. februára 1998 (riadna príloha ku GURI č. 71 z 26. marca 1998) (ďalej len „TUF“) stanovuje vo svojich odsekoch 1 a 2:
„1. Na výkon činností mimo priestorov spoločnosti ustanovia oprávnené subjekty finančných poradcov oprávnených na ‚off site‘ ponuku. …
2. Činnosť finančných poradcov oprávnených na ‚off site‘ ponuku je výlučne vykonávaná v záujme jediného oprávneného subjektu. Finančný poradca oprávnený na ‚off site‘ ponuku propaguje a umiestňuje investičné a/alebo vedľajšie služby pre klientov alebo možných klientov, prijíma a postupuje inštrukcie alebo pokyny od klienta v súvislosti s investičnými službami alebo finančnými nástrojmi, propaguje a umiestňuje finančné produkty a/alebo poskytuje poradenstvo klientom alebo možným klientom v súvislosti s týmito finančnými nástrojmi alebo službami. …“
12 V súlade s článkom 55 ods. 2 TUF môže Consob predbežným opatrením rozhodnúť o pozastavení výkonu činnosti najviac na jeden rok vo vzťahu k finančnému poradcovi oprávnenému na „off site“ ponuku, najmä ak má postavenie obžalovaného podľa článku 60 trestného poriadku vo veci trestných činov uvedených v tomto článku 55 ods. 2.
13 Článok 111 ods. 2 regolamento recante norme di attuazione del decreto legislativo 24 febbraio 1998, n. 58 in materia di intermediari (nariadenie o vykonávacích pravidlách týkajúcich sa legislatívneho dekrétu č. 58 z 24. februára 1998 pre oblasť sprostredkovateľov) prijatého uznesením Consob č. 16190 z 29. októbra 2007 stanovuje:
„Na účely prípadného prijatia predbežných opatrení uvedených v článku 55 ods. 2 [TUF] Consob v medziach právomocí, ktoré jej vyplývajú zo zákona, posúdi skutočnosti,… na základe ktorých bol obžalovaný vo veci jedného zo zločinov uvedených vo vyššie citovanom ustanovení, pričom zohľadní najmä právnu kvalifikáciu trestného činu a spôsobilosť uvedených skutočností ohroziť konkrétne záujmy spojené s vykonávaním činnosti finančného poradcu oprávneného na ‚off site‘ ponuku.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
14 Pán Mastromartino vykonáva činnosť finančného poradcu oprávneného na „off site“ ponuku. Rozhodnutím z 11. novembra 2015 založeným na článku 55 ods. 2 TUF mu Consob dočasne zakázala vykonávať túto činnosť počas obdobia jedného roka z dôvodu, že voči nemu prebiehalo trestné konanie.
15 Pán Mastromartino podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd Lazio, Taliansko). Pred týmto súdom okrem iného tvrdí, že článok 55 ods. 2 TUF, ktorý bol právnym základom dočasného zákazu výkonu činnosti finančného poradcu, o ktorú ide vo veci samej, je nezlučiteľný s ustanoveniami smernice MiFID. Navyše rozsah diskrečnej právomoci, ktorou disponuje Consob podľa vnútroštátnej právnej úpravy na účely uloženia takéhoto dočasného zákazu, porušuje zásady transparentnosti a objektivity stanovené judikatúrou Súdneho dvora vo vzťahu k základným slobodám.
16 Consob túto argumentáciu spochybňuje najmä z dôvodu, že uvedená smernica sa neuplatňuje v spore vo veci samej.
17 Za týchto podmienok Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd Lazio) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Vzťahuje sa na povolanie viazaného sprostredkovateľa (‚tied agent‘) harmonizácia stanovená [smernicou MiFID] a z akých hľadísk?
2. Bráni riadne uplatňovanie [smernice MiFID], najmä jej článkov 8, 23 a 51, ako aj zásad a ustanovení Zmlúv týkajúcich sa zákazu diskriminácie, proporcionality, slobodného poskytovania služieb a slobody usadiť sa vnútroštátnej právnej úprave, akou je úprava vyplývajúca z článku 55 ods. 2 [TUF] v znení neskorších predpisov, ako aj z článku 111 ods. 2 [nariadenia o vykonávacích pravidlách týkajúcich sa legislatívneho dekrétu č. 58 z 24. februára 1998 pre oblasť sprostredkovateľov, prijatého Consob uznesením č. 16190 z 29. októbra 2007], ktorá:
a) umožňuje zakázať na základe ‚voľnej úvahy‘ výkon činnosti ‚viazaného sprostredkovateľa‘ [poradcu oprávneného na ‚off site‘ ponuku], a to v súvislosti so skutočnosťami, ktoré nevedú k strate dobrej povesti, tak ako ju vymedzuje vnútroštátne právo, a ktoré sa zároveň netýkajú dodržiavania vykonávacích pravidiel [tejto] smernice;
b) umožňuje zakázať na základe ‚voľnej úvahy‘ a až na jeden rok výkon činnosti ‚viazaného sprostredkovateľa‘ [poradcu oprávneného na ‚off site‘ ponuku], a to v rámci konania, ktorého cieľom je predísť ‚rozruchu‘ vyplývajúcemu zo vznesenia obžaloby v trestnom súdnom konaní, ktoré spravidla trvá výrazne dlhšie než jeden rok?“
O prejudiciálnych otázkach
18 Svojimi otázkami, ktoré treba skúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú smernica MiFID, najmä články 8, 23, 50 a 51 tejto smernice, ustanovenia Zmluvy o FEÚ v oblasti slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb, ako aj zásady zákazu diskriminácie a proporcionality vykladať v tom zmysle, že bránia dočasnému zákazu vykonávania činnosti finančného poradcu oprávneného na „off site“ ponuku, o ktorú ide vo veci samej.
O smernici MiFID
19 Na účely zodpovedania týchto otázok je potrebné v prvom rade overiť, či takýto výklad patrí do pôsobnosti smernice MiFID.
20 Podľa článku 1 ods. 1 smernice MiFID sa táto smernica vzťahuje na investičné spoločnosti a regulované trhy. Podľa odseku 2 tohto článku 1 sa niektoré ustanovenia uvedenej smernice tiež vzťahujú na úverové inštitúcie, ktorým bolo udelené povolenie podľa smernice 2000/12, ak poskytujú jednu alebo viac investičných služieb a/alebo vykonávajú investičné činnosti.
21 Keďže dočasný zákaz vykonávať činnosť „finančného poradcu oprávneného na ‚off site‘ ponuku“, o ktorú ide vo veci samej, v žiadnom prípade nesúvisí s riadením regulovaného trhu v zmysle článku 4 ods. 1 bodu 14 smernice MiFID a netýka sa takejto úverovej inštitúcie, kladie sa len otázka, či sa na takéhoto poradcu vzťahuje pojem „investičná spoločnosť“ v zmysle tejto smernice.
22 Podľa článku 4 ods. 1 bodu 1 prvého pododseku uvedenej smernice sa tento pojem týka právnickej osoby, ktorej pravidelnou pracovnou činnosťou alebo podnikaním je poskytovanie jednej alebo viacerých investičných služieb pre tretie osoby a/alebo vykonávanie jednej alebo viacerých investičných aktivít na profesionálnom základe. Aj keď fyzická osoba môže byť za okolností stanovených v druhom a treťom pododseku tohto bodu 1 taktiež považovaná za investičnú spoločnosť, neplatí to v prípade, ak táto osoba koná na zodpovednosť a v mene iba jednej investičnej spoločnosti.
23 Takáto osoba nepredstavuje „investičnú spoločnosť“ v zmysle článku 4 ods. 1 bodu 1 smernice MiFID, ale vzťahuje sa na ňu odlišný pojem „viazaného sprostredkovateľa“ v zmysle bodu 25 tohto článku 4 ods. 1 Toto posledné ustanovenie vymedzuje „viazaného sprostredkovateľa“ ako „fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá na plnú a bezpodmienečnú zodpovednosť iba jednej investičnej spoločnosti, v ktorej mene koná, propaguje investičné a/alebo vedľajšie služby pre klientov alebo možných klientov, prijíma a postupuje inštrukcie alebo pokyny od klienta v súvislosti s investičnými službami alebo finančnými nástrojmi, umiestňuje finančné nástroje a/alebo poskytuje poradenstvo klientom alebo možným klientom v súvislosti s týmito finančnými nástrojmi alebo službami“.
24 Z článku 4 ods. 1 bodov 1 a 25 tejto smernice vyplýva, že táto smernica jasne rozlišuje medzi pojmami „investičná spoločnosť“ a „viazaný sprostredkovateľ“, pričom tento posledný pojem je v podstate charakterizovaný skutočnosťou, že viazaný sprostredkovateľ koná na zodpovednosť a v mene iba jednej investičnej spoločnosti. Odôvodnenie 36 tejto istej smernice v tejto súvislosti spresňuje, že „osoby, ktoré poskytujú investičné služby v zastúpení [na účet – neoficiálny preklad] pre viac ako jednu investičnú spoločnosť, by sa nemali považovať za viazaných sprostredkovateľov, ale za investičné spoločnosti“.
25 V prejednávanej veci, hoci jedine vnútroštátnemu súdu prislúcha vyjadriť sa ku kvalifikácii „finančných poradcov oprávnených na ‚off site‘ ponuku“ v závislosti od osobitných okolností veci, o ktorej rozhoduje, nič to nemení na skutočnosti, že Súdny dvor má právomoc na to, aby vyvodil kritériá, ktoré tento vnútroštátny súd musí v tejto súvislosti uplatniť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2017, Robeco Hollands Bezit a i., C‑658/15, EU:C:2017:870, bod 25, ako aj citovanú judikatúru).
26 Podľa informácií uvedených v rozhodnutí vnútroštátneho súdu „finančný poradca oprávnený na ‚off site‘ ponuku“ v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy, o ktorú ide vo veci samej, podporuje a poskytuje okrem iného investičné služby a/alebo vedľajšie služby, ako aj investičné poradenstvo klientom a potenciálnym klientom a to výlučne v záujme len jednej investičnej spoločnosti. Zdá sa tak, že takýto poradca musí byť vzhľadom na funkcie, ktoré vykonáva, považovaný za „viazaného sprostredkovateľa“ v zmysle článku 4 ods. 1 bodu 25 smernice MiFID a nie za „investičnú spoločnosť“ v zmysle bodu 1 tohto ustanovenia.
27 Pokiaľ ide o otázku, či sa články 8, 23 a 51 smernice MiFID, na ktoré odkazuje vnútroštátny súd, uplatňujú v spore vo veci samej, treba v prvom rade konštatovať, že článok 8 tejto smernice stanovuje podmienky, za ktorých môžu príslušné orgány odňať povolenie vydané investičnej spoločnosti, ktorým majú členské štáty povinnosť podmieniť poskytovanie investičných služieb alebo výkon investičných činností takouto spoločnosťou. Uvedená smernica pritom nepodmieňuje činnosť viazaných sprostredkovateľov predchádzajúcim vydaním povolenia, takže dočasný zákaz činnosti „finančného poradcu oprávneného na ‚off site‘ ponuku“, o ktorú ide vo veci samej, nepatrí do pôsobnosti tohto článku 8.
28 Ďalej, ako uviedla Komisia vo svojich písomných pripomienkach, článok 23 smernice MiFID neupravuje činnosť viazaných sprostredkovateľov ako takú, ale stanovuje podmienky, za ktorých môžu investičné spoločnosti využiť takýchto sprostredkovateľov. Konkrétne uvedený článok 23 ods. 2 tretí pododsek tejto smernice v spojení s článkom 13 ods. 2 tejto smernice ukladá investičným spoločnostiam povinnosť zaviesť metódy, postupy a kontroly dostatočné na zabezpečenie toho, že samotné spoločnosti dodržia povinnosti vyplývajúce z uvedenej smernice, ak konajú prostredníctvom viazaných sprostredkovateľov bez toho, aby určili podmienky, za ktorých títo sprostredkovatelia môžu vykonávať svoju činnosť.
29 Rovnako, ako vyplýva z článku 23 ods. 3 a 5 smernice MiFID, požiadavka zápisu viazaných sprostredkovateľov do verejného registra je navrhnutá ako podmienka, ktorú majú investičné spoločnosti splniť na to, aby mohli ustanoviť takýchto sprostredkovateľov. Navyše treba uviesť, že takýto zápis predpokladá okrem iného dostatočne dobrú povesť zapísanej osoby. Podľa informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania pritom zákaz činnosti vo veci samej nebol založený na údajnom nedostatku dobrej povesti pána Mastromartina, ale na skutočnosti, podľa ktorej bolo voči nemu vedené trestné konanie.
30 Ďalej článok 23 smernice MiFID neupravuje podmienky, za ktorých môžu vnútroštátne orgány dočasne zakázať činnosť viazaného sprostredkovateľa. V tejto súvislosti odsek 6 tohto článku 23 výslovne stanovuje, že členské štáty môžu pre viazaných sprostredkovateľov zapísaných do registra v rámci svojej jurisdikcie ustanoviť prísnejšie požiadavky, ako sú ustanovené v uvedenom článku 23, alebo doplniť ďalšie požiadavky, t. j. požiadavky, medzi ktoré môže okrem iného patriť takýto dočasný zákaz.
31 Okrem toho na tento dočasný zákaz sa nevzťahuje ani článok 50 smernice MiFID. Aj keď totiž príslušné orgány musia mať podľa odseku 1 a odseku 2 písm. g) tohto článku právo požadovať dočasný zákaz výkonu profesijnej činnosti, z predchádzajúcich úvah vyplýva, že táto smernica neupravuje činnosť viazaných sprostredkovateľov. Odôvodnenie 38 uvedenej smernice okrem iného spresňuje, že táto smernica sa nevzťahuje na podmienky uskutočňovania činností mimo priestorov investičnej spoločnosti. Dočasný zákaz, o ktorý ide vo veci samej, sa pritom týka činnosti finančných poradcov oprávnených na „off site“ ponuku, ktoré nepatria do pôsobnosti smernice MiFID.
32 Nakoniec článok 51 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že členské štáty musia stanoviť vhodné administratívne opatrenia voči osobám zodpovedným za porušenie ustanovení prijatých podľa uvedenej smernice. Podľa informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania pritom skutočnosti, ktoré viedli k dočasnému zákazu výkonu činnosti „finančného poradcu oprávneného na ‚off site‘ ponuku“, o ktorú ide vo veci samej, nesúvisia s porušením vykonávacích pravidiel uvedenej smernice. Ide teda o skutočnosti, na ktoré sa tento článok 51 ods. 1 nevzťahuje.
33 Dočasný zákaz vykonávať činnosť „finančného poradcu oprávneného na ‚off site‘ ponuku“, o ktorú ide vo veci samej, preto nepatrí do pôsobnosti smernice MiFID, čo však prináleží overiť vnútroštátnemu súdu z hľadiska osobitných okolností veci samej. S výhradou tohto overenia uvedená smernica teda nemá vplyv na takýto zákaz.
O ustanoveniach Zmluvy o FEÚ v oblasti slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb, ako aj zásad zákazu diskriminácie a proporcionality
34 Treba pripomenúť, že ustanovenia Zmluvy o FEÚ v oblasti slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb sa neuplatňujú v situácii, ktorá sa vo všetkých ohľadoch obmedzuje len na jeden členský štát (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. novembra 2016, Ullens de Schooten, C‑268/15, EU:C:2016:874, bod 47 a citovanú judikatúru, ako aj zo 14. novembra 2018, NKBM, C‑215/17, EU:C:2018:901, bod 41).
35 V tejto súvislosti treba uviesť, že návrh na začatie prejudiciálneho konania uvádza existenciu pochybností, pokiaľ ide o súlad dočasného zákazu vykonávať činnosť „finančného poradcu oprávneného na ‚off site‘ ponuku“, o ktorú ide vo veci samej, so základnými slobodami, ktoré vnútroštátny súd považoval v situácii, akou je situácia vo veci samej, za uplatniteľné, najmä vzhľadom na účinky, ktoré môže takýto zákaz vyvolávať na činnosť dotknutého poradcu, nezávisle od toho, či má alebo nemá táto činnosť cezhraničnú povahu.
36 Aj keď na úvod nemožno vylúčiť, že vnútroštátna právna úprava, ktorá sa bez rozdielu uplatňuje na vnútorné a cezhraničné činnosti takéhoto poradcu, môže v závislosti od okolností vo veci samej vyvolávať účinky, ktoré sa neobmedzujú len na jeden členský štát, Súdny dvor už v takomto prípade rozhodol, že nemôže usudzovať, že návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa výkladu ustanovení Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa základných slobôd, je nevyhnutný na to, aby mohol vnútroštátny súd prijať rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva, pokiaľ neuvedie aj iné skutočnosti, okrem tých, že vnútroštátna právna úprava sa uplatňuje bez rozdielu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. novembra 2016, Ullens de Schooten, C‑268/15, EU:C:2016:874, body 50 a 54, ako aj zo 14. novembra 2018, NKBM, C‑215/17, EU:C:2018:901, body 42 až 44).
37 V prejednávanej veci pritom z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva žiadna konkrétna skutočnosť, ktorá by umožnila vytvoriť súvislosť medzi predmetom alebo okolnosťami sporu vo veci samej a výkonom, aj keď potenciálnym, základných slobôd pánom Mastromartinom, ktoré zaručujú články 49 a 56.
38 Navyše, aj keď pán Mastromartino vo svojich písomných pripomienkach kladie dôraz na dôsledky, ktoré by dočasný zákaz vykonávania činnosti „finančného poradcu oprávneného na ‚off site‘ ponuku“, o ktorú ide vo veci samej, mohol mať z abstraktného hľadiska na možnosť vykonávať túto činnosť v celej Únii, z jeho pripomienok však nevyplýva, že takéto dôsledky majú akýkoľvek význam na účely riešenia sporu vo veci samej.
39 Základné slobody zaručené článkami 49 a 56 ZFEÚ sa preto nevzťahujú na dočasný zákaz vykonávania činnosti „finančného poradcu oprávneného na ‚off site‘ ponuku“, o ktorú ide vo veci samej, a nemajú preto vplyv na tento zákaz.
40 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že smernica MiFID, najmä články 8, 23, 50 a 51 tejto smernice, ustanovenia článkov 49 a 56 ZFEÚ, ako aj zásady zákazu diskriminácie a proporcionality sa majú vykladať v tom zmysle, že v situácii, o akú ide vo veci samej, dočasný zákaz vykonávať činnosť finančného poradcu oprávneného na „off site“ ponuku nepatrí ani do pôsobnosti tejto smernice, ani do pôsobnosti článkov 49 a 56 ZFEÚ a ani do pôsobnosti zásad zákazu diskriminácie a proporcionality. V takejto situácii články 8, 23, 50 a 51 tejto smernice, články 49 a 56 ZFEÚ, ako aj zásady zákazu diskriminácie a proporcionality nebránia takémuto výkladu.
O trovách
41 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:
Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/39/ES z 21. apríla 2004 o trhoch s finančnými nástrojmi, o zmene a doplnení smerníc Rady 85/611/EHS a 93/6/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/12/ES a o zrušení smernice Rady 93/22/EHS, zmenená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2010/78/EÚ z 24. novembra 2010, najmä články 8, 23, 50 a 51 tejto smernice, články 49 a 56 ZFEÚ, ako aj zásady zákazu diskriminácie a proporcionality sa majú vykladať v tom zmysle, že v situácii, o akú ide vo veci samej, dočasný zákaz vykonávať činnosť finančného poradcu oprávneného na „off site“ ponuku nepatrí ani do pôsobnosti tejto smernice, ani do pôsobnosti článkov 49 a 56 ZFEÚ a ani do pôsobnosti zásad zákazu diskriminácie a proporcionality. V takejto situácii články 8, 23, 50 a 51 tejto smernice, články 49 a 56 ZFEÚ, ako aj zásady zákazu diskriminácie a proporcionality nebránia takémuto výkladu.
Podpisy