Language of document : ECLI:EU:F:2013:82

ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (tretia komora)

z 19. júna 2013

Vec F‑81/11

BY

proti

Európskej agentúre pre bezpečnosť letectva (EASA)

„Zamestnanci EASA – Dočasný zamestnanec – Prípustnosť – Lehoty na podanie žaloby – Nepriaznivá hodnotiaca správa – Zmena miesta pridelenia – Psychické obťažovanie – Zneužitie právomoci“

Predmet:      Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, ktorou BY navrhuje zrušenie rozhodnutia výkonného riaditeľa Európskej agentúry pre bezpečnosť letectva (EASA alebo ďalej aj ako „agentúra“) zo 17. decembra 2010 o zmene miesta pridelenia žalobcu na nemanažérsku pozíciu v záujme služby

Rozhodnutie:      Žaloba sa zamieta. BY znáša vlastné trovy konania a je povinný znášať trovy konania, ktoré vznikli Európskej agentúre pre bezpečnosť letectva.

Abstrakt

1.      Súdne konanie – Návrh na začatie konania – Formálne náležitosti – Pečiatka „overená kópia“ advokáta žalobcu na origináli žaloby zaslanej poštou, nie však na podaní zaslanom faxom – Nezrovnalosť, ktorá neodôvodňuje neprípustnosť

(Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 34 ods. 1 a článok 6)

2.      Súdne konanie – Návrh na začatie konania – Formálne náležitosti – Nepredloženie dostatočného množstva overených kópií v súlade s originálom žaloby – Nezrovnalosť, ktorá neodôvodňuje neprípustnosť

[Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 34 ods. 1 a článok 94 písm. a)]

3.      Žaloby úradníkov – Dôvody – Zneužitie právomoci – Pojem – Rozhodnutie v súlade so záujmom služby – Neexistencia zneužitia právomoci

1.      Okolnosti, že advokát žalobcu označil kryciu stranu originálu žaloby pečiatkou „overená kópia“ a že vedľa svojho vlastnoručného podpisu na poslednej strane tohto dokumentu priložil pečiatku svojej advokátskej kancelárie, nezbavujú predmetný exemplár vlastnosti originálu žaloby zaslanej faxom, rovnako ako aj pečiatka „originál“ na originály ho nezbavuje tejto vlastnosti, napriek tomu, že by bol priložením pečiatky zmenený. Priloženie pečiatky „overená kópia“ advokátom na originál žaloby treba považovať iba za vecný omyl, ktorý nevedie k neprípustnosti žaloby.

(pozri bod 37)

2.      Okolnosť, že počet kópií žaloby mimo originálu bol nižší než počet overených kópií, ktoré musia byť priložené k originálu, ako to vyžaduje článok 34 ods. 1 druhý pododsek rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu, nemôže odôvodniť neprípustnosť žaloby. Opačný záver by bol vzhľadom na zásadu proporcionality a na právo žalobcu na účinný prostriedok nápravy neprimerane prísny, a teda nejde o porušenie zásady právnej istoty. Nerešpektovanie uvedeného článku 34 ods. 1 druhého pododseku môže byť v tejto súvislosti prípadne predmetom sankcie podľa článku 94 písm. a) tohto rokovacieho poriadku.

(pozri bod 38)

3.      Pojem zneužitie právomoci, ktorý je vyjadrený v zneužití konania, má presne definovaný rozsah, ktorý odkazuje na využitie právomoci administratívnym orgánom na iné ciele než sú ciele, ktorými bol poverený. O zneužitie právomoci pri rozhodnutí ide iba vtedy, keď sa zdá na základe objektívnych, relevantných a súhlasných nepriamych dôkazov, že rozhodnutie bolo prijaté na dosiahnutie iného než stanoveného cieľa.

V prípade, že opatrenie spočívajúce v zmene miesta pridelenia nebolo posúdené ako opatrenie, ktoré je v rozpore so záujmom služby, nemôže ísť o zneužitie právomoci. Predovšetkým nemôže okolnosť, že nadriadený úradníka vypracoval hodnotiacu správu tohto úradníka napriek tomu, že ho uvedený úradník výslovne uviedol vo svojej sťažnosti týkajúcej sa obťažovania, sama osebe bez ohľadu na ďalšie okolnosti, spochybniť nestrannosť tohto nadriadeného.

(pozri body 69, 70 a 72)

Odkaz:

Súdny dvor: 14. júla 1983, Nebe/Komisia, 176/82, bod 25; 5. júna 2003, O’Hannrachain/Parlament, C‑121/01 P, bod 4

Súd prvého stupňa: 10. júla 1992, Eppe/Komisia, T‑59/91 a T‑79/91, bod 57; 11. júna 1996, Anacoreta Correia/Komisia, T‑118/95, bod 25; 17. novembra 1998, Gómez de Enterría y Sanchez/Parlament, T‑131/97, bod 62; 6. júla 1999, Séché/Komisia, T‑112/96 a T‑115/96, bod 139; 14. októbra 2004, Sandini/Súdny dvor, T‑389/02, bod 123