ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

z 9. júna 2010

Vec F‑56/09

Luigi Marcuccio

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Úradníci – Žaloba o náhradu škody – Vstup administratívy do služobného bytu úradníka – Rešpektovanie obydlia a súkromného života“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou L. Marcuccio navrhuje v podstate najmä to, aby bolo jednak vyhlásené za právne ničotné alebo zrušené rozhodnutie Komisie o zamietnutí jeho žiadosti o náhradu ujmy, ktorú utrpel tým, že 8. apríla 2002 zamestnanci Komisie protiprávne vstúpili do služobného bytu, ktorý mal k dispozícii v Luande (Angole) a pri tejto príležitosti protiprávne vyhotovili fotografie a poznámky týkajúce sa jeho osobných cenností, a jednak aby bola nahradená táto ujma

Rozhodnutie: Komisia je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 5 000 eur. Rozhodnutie Komisie z 11. septembra 2008 v rozsahu, v akom sa ním zamietla žiadosť žalobcu z 24. apríla 2008 o odovzdanie fotografií, ich zničenie a poskytnutie informácií, ktoré sa týkajú tohto zničenia, sa zrušuje. V zostávajúcej časti sa žalobné návrhy zamietajú. Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť jednu štvrtinu trov konania žalobcu. Žalobca znáša tri štvrtiny svojich trov konania.

Abstrakt

1.      Úradníci – Žaloba – Žaloba o náhradu škody – Návrh na zrušenie rozhodnutia prijatého v konaní pred podaním žaloby, ktorým bola zamietnutá žiadosť o náhradu škody – Návrh, ktorý nemá samostatnú povahu vo vzťahu k návrhom na náhradu škody

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

2.      Úradníci – Žaloba – Akt spôsobujúci ujmu – Pojem – Vnútorné organizačné opatrenie služieb – Vylúčenie – Žaloba smerujúca k náprave škodlivých dôsledkov týchto opatrení – Prípustnosť

(Služobný poriadok úradníkov, článok 90 ods. 2 a článok 91 ods. 1)

3.      Úradníci – Zásady – Základné práva – Právo fyzických osôb na nedotknuteľnosť obydlia – Ochrana proti svojvoľným alebo neprimeraným zásahom verejnej moci – Vstup administratívy do služobného bytu úradníka bez dodržania procesných formalít – Porušenie – Nesprávny služobný postup

(Článok 6 ods. 2 ZEÚ)

4.      Úradníci – Rozhodnutie obsahujúce peňažné povinnosti – Spôsoby výkonu – Započítanie – Podmienka

(Článok 256 ES; Služobný poriadok úradníkov, príloha VIII článok 46)

5.      Úradníci – Žaloba – Predmet

(Článok 266 ZFEÚ; Služobný poriadok úradníkov, článok 91)

6.      Konanie – Trovy konania – Zaviazanie účastníka konania, ktorý mal vo veci úspech, aby znášal časť svojich vlastných trov konania

(Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 89 ods. 2)

1.      Rozhodnutie inštitúcie o zamietnutí žiadosti o náhradu škody je neoddeliteľnou súčasťou správneho konania, ktoré predchádza žalobe o náhradu škody proti inštitúcii podanej na Súd pre verejnú službu a má za následok iba umožniť dotknutému úradníkovi, aby podal na tento súd návrh na náhradu škody. V dôsledku toho návrhy, aby bolo toto rozhodnutie o zamietnutí vyhlásené za právne ničotné, alebo subsidiárne zrušené, nemožno posúdiť nezávisle od návrhov na náhradu škody.

(pozri bod 30)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 18. decembra 1997, Gill/Komisia, T‑90/95, Zb. VS s. I‑A‑471 a II‑1231, bod 45; 6. marca 2001, Ojha/Komisia, T‑77/99, Zb. VS s. I‑A‑61 a II‑293, bod 68; 5. decembra 2002, Hoyer/Komisia, T‑209/99, Zb. VS s. I‑A‑243 a II‑1211, bod 32

Súd pre verejnú službu: 25. marca 2010, Marcuccio/Komisia, F‑102/08, bod 23

2.      Je plne prípustné, aby sa úradník v rámci žaloby o náhradu škody na podporu svojich návrhov na náhradu škody odvolával na protiprávnosť praktických opatrení, ktoré nepredstavujú akty spôsobujúce ujmu, pokiaľ nechce dosiahnuť zrušenie týchto opatrení, ale napravenie ich škodlivých dôsledkov.

(pozri bod 41)

3.      Základné právo fyzických osôb na nedotknuteľnosť súkromného obydlia, ktoré je všeobecnou zásadou spoločnou právnym poriadkom členských štátov potvrdenou článkom 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach, na ktorý odkazuje článok 6 ods. 2 ZEÚ, garantuje ochranu proti svojvoľným alebo neprimeraným zásahom verejnej moci do sféry súkromnej činnosti každej osoby, keďže tieto zásahy musia mať vo všetkých právnych systémoch členských štátov právny základ a byť podložené dôvodmi upravenými zákonom.

Za „obydlie“ treba považovať služobný byt, ktorý úradníkovi na výlučný účel bývania poskytne administratíva v mieste, kde vykonáva svoje zamestnanie. Okolnosť, že sa dotknutá osoba, ktorá čerpá nemocenskú dovolenku, dočasne zdržiava v inom štáte, nemá žiadny vplyv, pokiaľ táto neprítomnosť nie je taká, aby mala za následok premiestnenie centra záujmov úradníka.

V dôsledku toho, ak administratíva vstúpi do služobného bytu úradníka bez toho, aby o tom tento úradník vedel a tým skôr bez toho, aby sa ho administratíva spýtala na jeho prípadné námietky, poruší právo úradníka na rešpektovanie jeho majetku, obydlia a súkromného života a dopustí sa nesprávneho služobného postupu, ktorý môže založiť jej zodpovednosť. Tento záver nemôže spochybniť prijaté rozhodnutie o zmene miesta pridelenia úradníka, ani dôvody zakladajúce sa na záujme služby, ako je napríklad potreba ubezpečiť sa o tom, že byt je po zlých poveternostných pomeroch neporušený. Tieto okolnosti totiž nie sú spôsobilé oslobodiť administratívu od formálnej povinnosti prinajmenšom vopred informovať úradníka o potrebe naliehavo overiť stav bytu.

(pozri body 51 – 55, 57 a 61 – 66)

Odkaz:

Súdny dvor: 21. septembra 1989, Hoechst/Komisia, 46/87 a 227/88, Zb. s. 2859, body 17 a 19

4.      Z článku 256 ES vyplýva, že nútený výkon rozhodnutí Komisie sa riadi predpismi občianskeho práva procesného, ktoré sú účinné v štáte, na území ktorého sa vykonáva a že preskúmanie zákonnosti vykonávacích opatrení patrí do právomoci vnútroštátnych súdov. To nevylučuje, aby inštitúcia mohla využiť také vykonávacie postupy, ako je napríklad započítanie, pod podmienkou, že sa môže oprieť o výslovný právny základ, ako je článok 46 prílohy VIII služobného poriadku, ktorý umožňuje zraziť sumu, ktorú úradník dlhuje Spoločenstvám zo starobného dôchodku alebo z podpory v invalidite dotknutej osoby.

(pozri bod 59)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 27. júna 2001, X/Komisia, T‑214/00, Zb. VS s. I‑A‑143 a II‑663, body 21 až 23

5.      Ak neexistuje právny základ, ktorý by Súdu pre verejnú službu priznával právomoc na to, aby inštitúcii uložil denné penále až do výkonu opatrení, ku ktorému je nútená pristúpiť podľa rozsudku tohto súdu, treba návrhy na uloženie takéhoto penále zamietnuť ako neprípustné.

V každom prípade, pokiaľ neexistuje žiadna okolnosť umožňujúca domnievať sa, že inštitúcia si nesplní svoje povinnosti voči dotknutej osobe podľa článku 266 ZFEÚ, je uloženie penále, ktoré má na inštitúciu vyvíjať tlak, vylúčené.

(pozri body 80 – 82)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 8. októbra 1992, Meskens/Parlament, T‑84/91, Zb. s. II‑2335, bod 31; 12. decembra 1995, Connolly/Komisia, T‑203/95 R, Zb. VS s. II‑2919, bod 45

6.      Ak účastníci mali úspech len v časti predmetu konania, Súd pre verejnú službu môže podľa článku 89 ods. 2 rokovacieho poriadku rozdeliť náhradu trov konania medzi účastníkov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania.

V tejto súvislosti keď účastník konania, ktorý mal vo veci úspech, predložil dosť veľký počet návrhov, ktoré tento súd zamietol, a predniesol súdu zjavne neprimerané nároky na náhradu škody, je opodstatnené zaviazať druhého účastníka konania, aby okrem toho, že znáša svoje vlastné trovy konania, nahradil iba časť trov konania účastníka, ktorý mal vo veci úspech.

(pozri body 86 – 88)