ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (tretia komora)

z 15. februára 2011

Vec F‑68/09

Florence Barbin

proti

Európskemu parlamentu

„Verejná služba – Úradníci – Povyšovanie v roku 2006 – Výkon rozsudku Súdu pre verejnú službu – Porovnávacie hodnotenie zásluh – Zásada rovnosti zaobchádzania – Rodičovská dovolenka čerpaná v polovičnom rozsahu“

Predmet:      Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou F. Barbin navrhuje zrušiť rozhodnutie Parlamentu nepovýšiť ju do triedy AD 12 v rámci povyšovania v roku 2006

Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta. Žalobkyňa znáša všetky trovy konania.

Abstrakt

1.      Úradníci – Povýšenie – Povinnosť odôvodniť každé rozhodnutie o nepovýšení úradníkov, ktorí dosiahli referenčnú hranicu – Neexistencia

(Služobný poriadok úradníkov, článok 45)

2.      Úradníci – Povýšenie – Porovnávacie hodnotenie zásluh – Pridelenie bodov za zásluhy a stanovenie referenčnej hranice

(Služobný poriadok úradníkov, článok 45)

3.      Úradníci – Povýšenie – Porovnávacie hodnotenie zásluh – Postupy

(Služobný poriadok úradníkov, článok 45)

4.      Úradníci – Rovnosť zaobchádzania – Pojem – Hranice

5.      Úradníci – Povýšenie – Porovnávacie hodnotenie zásluh – Rozhodnutie o povýšení

(Služobný poriadok úradníkov, článok 45)

6.      Úradníci – Žaloba – Dôvody – Žalobný dôvod založený na existencii diskriminácie – Povinnosť zohľadniť všetky relevantné skutkové okolnosti

1.      Podľa bodu I.3.4 rozhodnutia predsedníctva Európskeho parlamentu z 13. februára 2006 týkajúceho sa politiky povyšovania a plánovania služobných postupov, v podstate zopakovaného v bode II.2 písm. b) druhom odseku rozhodnutia generálneho tajomníka Parlamentu z 10. mája 2006, ktorým sa prijímajú vykonávacie opatrenia týkajúce sa udeľovania bodov za zásluhy a povýšenia, administratíva musí odôvodniť každé rozhodnutie o povýšení úradníkov, ktorí nedosiahli referenčnú hranicu. Uvedené ustanovenia síce nespresňujú, vo vzťahu ku komu musí menovací orgán odôvodniť svoje rozhodnutia, ale ak by táto povinnosť odôvodnenia bola stanovená voči každému nepovýšenému úradníkovi, ktorý dosiahol hranicu, znamenalo by to nielen zbytočné zaťaženie administratívy, ale bolo by to aj v rozpore s judikatúrou, podľa ktorej sa odôvodnenie rozhodnutia má vzťahovať na individuálnu situáciu nepovýšeného úradníka. Tento úradník totiž neprávom tvrdí, že voči nemu si má administratíva splniť povinnosť odôvodniť povýšenie jeho kolegov, ktorí nedosiahli referenčnú hranicu.

Povinnosť vyplývajúcu z týchto ustanovení možno považovať za splnenú, len čo administratíva zaslala výboru pre povýšenie, paritnému orgánu, v ktorom sú zastúpení úradníci, odôvodnenie povýšenia úradníkov, ktorí nedosiahli referenčnú hranicu.

(pozri body 59 a 61)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 4. júla 2007, Lopparelli/Komisia, T‑502/04, bod 75

2.      Za účinnosti rozhodnutia predsedníctva Európskeho parlamentu z 13. februára 2006 týkajúceho sa politiky povyšovania a plánovania služobných postupov sa body za zásluhy neprideľujú na základe porovnávacieho hodnotenia zásluh medzi všetkými úradníkmi prichádzajúcimi do úvahy na povýšenie, ktorí môžu splniť požiadavky článku 45 služobného poriadku. Každý úradník riaditeľstva alebo služby, ktorý prichádza do úvahy na povýšenie, totiž súťaží o obmedzený počet bodov za zásluhy iba so všetkými ostatnými úradníkmi svojho riaditeľstva alebo služby. Vzhľadom na to, že referenčná hranica nie je stanovená ako relatívna hodnota, teda ako priemer bodov za zásluhy dotknutých úradníkov, ale ako absolútna hodnota zodpovedajúca dvojnásobku priemernej doby v platovej triede, teda pre platovú triedu AD 11 štyri roky, prekročenie tejto hranice nemožno hodnotiť rovnako ako priame alebo nepriame porovnanie zásluh úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie. Administratíva totiž nemôže povýšiť úradníka iba z dôvodu, že dosiahol referenčnú hranicu, lebo by tým v žiadnej etape povyšovacieho konania neboli porovnané zásluhy dotknutého úradníka so zásluhami každého z úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie.

(pozri bod 83)

Odkaz:

Súd pre verejnú službu: 8. októbra 2008, Barbin/Parlament, F‑44/07, bod 44

3.      Podľa článku 45 služobného poriadku sa menovací orgán nemôže obmedziť na preskúmanie individuálnej situácie každého úradníka, ale musí porovnať zásluhy všetkých úradníkov, aby rozhodol o povýšení. Počet odpracovaných rokov sa môže v tejto súvislosti použiť ako kritérium na povýšenie len subsidiárnym spôsobom. Rozhodnutie, ktorým by bol úradník povýšený len z dôvodu, že sa zásluhy jeho neznížili alebo že už odslúžil určitý počet rokov v platovej triede, bez zohľadnenia situácie ostatných úradníkov by bolo v rozpore so zásadou porovnávacieho hodnotenia zásluh všetkých úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie podľa uvedeného článku. Aj keď rozhodnutie predsedníctva Európskeho parlamentu z 13. februára 2006 týkajúce sa politiky povyšovania a plánovania služobných postupov stanovuje referenčnú hranicu v závislosti od priemernej doby vyjadrenej počtom odpracovaných rokov v jednej platovej triede, nemožno z toho vyvodiť zásadu, podľa ktorej úradník musí byť povýšený, ak sa jeho zásluhy neznížili, ani zásadu normálneho služobného postupu, ktorá by administratíve ukladala povinnosť automaticky povýšiť úradníka iba na základe dôvodu, že odpracoval určitý počet rokov v platovej triede.

(pozri body 90 a 91)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: Lopparelli/Komisia, už citovaný, bod 75

Súd pre verejnú službu: 10. septembra 2009, Behmer/Parlament, F‑124/07, bod 106

4.      Na účely dodržania zásady zákazu diskriminácie a zásady rovnosti zaobchádzania musí administratíva dbať na to, aby s rovnakými situáciami nezaobchádzala rozdielne a aby s rozdielnymi situáciami nezaobchádzala rovnako, pokiaľ to nie je objektívne odôvodnené. V dôsledku toho, pokiaľ úradník využije právo, ktoré mu priznáva služobný poriadok, administratíva nemôže bez toho, aby spochybnila účinnosť tohto práva, usudzovať, že jeho situácia je odlišná od situácie úradníka, ktorý toto právo neuplatnil, a z tohto dôvodu s ním zaobchádzať rozdielne, pokiaľ toto rozdielne zaobchádzanie nie je jednak objektívne odôvodnené, najmä tým, že na vyvodenie dôsledkov pre dané obdobie sa obmedzí na absenciu výkonu práce dotknutého zamestnanca, a jednak striktne primerané uvedenému odôvodneniu.

(pozri bod 100)

Odkaz:

Súdny dvor: 16. októbra 1980, Hochstrass/Súdny dvor, 147/79, bod 7

Súd prvého stupňa: 25. októbra 2005, De Bustamante Tello/Rada, T‑368/03, bod 69

5.      Aj keby rozhodnutie v oblasti povyšovania bolo formálne prijaté s ohľadom na počet bodov za zásluhy pridelených dotknutému úradníkovi, táto okolnosť neumožňuje vylúčiť hypotézu, že rozhodnutie bolo prijaté na základe menej uznaných dôvodov, ako je zohľadnenie rodičovskej dovolenky uvedeného úradníka, avšak pod podmienkou, že existujú indície, ktoré umožňujú spochybniť hodnovernosť uvedeného dôvodu.

(pozri body 102 a 103)

6.      Na posúdenie žalobného dôvodu založeného na existencii diskriminácie treba zohľadniť všetky relatívne skutkové okolnosti, ktoré zahŕňajú posúdenie obsiahnuté v skorších konečných rozhodnutiach. Z toho vyplýva, že bez toho, aby sa znovu uskutočnilo preskúmanie zákonnosti konečného rozhodnutia, toto rozhodnutie môže byť indíciou, ktorú treba zohľadniť popri iných skutočnostiach na účely preukázania konania administratívy, najmä ak bolo diskriminujúce. To platí o to viac, ak je možné, že diskriminácia vyjde najavo až po uplynutí lehoty na podanie žaloby proti rozhodnutiu, v ktorom sa táto diskriminácia prejaví.

(pozri bod 109)