Language of document :

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

DÁMASO RUIZ-JARABO COLOMER

prednesené 20. marca 2007 1(1)

Spojené veci C‑11/06 a C‑12/06

Rhiannon Morgan

proti

Bezirksregierung Köln

a

Iris Bucher

proti

Landrat des Kreises Düren

[návrhy na začatie prejudiciálneho konania podané Verwaltungsgericht Aachen (Nemecko)]

„Voľný pohyb študentov – Podmienky poskytnutia pomoci na vzdelávanie v iných členských štátoch – Predchádzajúca účasť na výučbe v tuzemskom zariadení počas aspoň jedného roka – Trvalé bydlisko v pohraničných oblastiach“





I –    Úvod

1.        Podľa hispánsko-amerického právnika existujú tri typy sudcov: remeselníci, pravé automaty, ktorí používajú iba ruky, vydávajú rozsudky sériovo a v priemyselnom množstve bez toho, aby sa zaoberali ľudským aspektom alebo spoločenským poriadkom; majstri, ktorí používajú ruky a mozog, pričom využívajú tradičné spôsoby výkladu, ktoré ich nevyhnutne vedú k uspokojeniu sa s prevzatím vôle zákonodarcu; a umelci, ktorí za pomoci rúk, hlavy a srdca otvárajú pre občanov lepšie obzory bez toho, aby sa obrátili chrbtom k skutočnosti a ku konkrétnym situáciám.(2)

2.        Aj keď sú všetci títo sudcovia potrební na úspešné plnenie súdnej činnosti, Súdny dvor, ktorý na seba berie úlohu, ktorá mu prislúcha, sa vždy identifikoval s poslednou kategóriou sudcov, najmä keď sa spomalil nezadržateľný vývoj myšlienok, ktoré viedli k vzniku Spoločenstva.

3.        Voľný pohyb je jednou z jeho pôvodných myšlienok, ktorá sa stala základnou požiadavkou, ale s variabilným obsahom, pretože sa prejavuje v rôznorodej skutočnosti, ktorá sa vyvíja v závislosti od sociálnych požiadaviek, rozvoja v doprave, nárastu vzájomných výmen a rovnako aj ďalších faktorov, ktoré uľahčujú mobilitu jednotlivca a jeho rodiny.(3)

4.        V tomto kontexte sa nachádzajú prejudiciálne otázky položené Verwaltungsgericht Aachen (Správny súd v Aachene) (Nemecko), ktoré umožňujú hlbšie preskúmať dôsledky voľného pohybu európskych študentov a pomoci na vzdelanie v iných štátoch, s tým, že upresňujú určité zo základných prvkov tejto slobody.

5.        Skrátka, spory sa týkajú dvoch mladých Nemiek, ktorých žiadosti o pomoc na vzdelávanie v Spojenom kráľovstve a v Holandsku boli zamietnuté, v prvom prípade z dôvodu, že výučba nie je pokračovaním výučby navštevovanej počas aspoň jedného roka v Nemecku, v druhom prípade z dôvodu, že chýba trvalé bydlisko v pohraničnej oblasti.

6.        Vzhľadom na dôležitosť týchto otázok, po vymedzení právneho rámca (II) a po popísaní skutkového stavu, ako aj priebehu konania v obidvoch veciach (III a IV) venujem pozornosť mobilite študentov (V), uvediem judikatúru k dvom základným bodom položených otázok (VI) a preskúmam rôzne významné aspekty štipendií určených na vzdelávanie, ako je ich charakteristika a spojenie s voľným pohybom a slobodným poskytovaním služieb (VII). Tieto úvahy umožnia odpovedať na položené otázky (VIII). Nakoniec bude vhodné rozptýliť obavy, pokiaľ ide o dôsledky môjho návrhu (IX).

II – Právny rámec

A –    Právna úprava Spoločenstva

7.        Vnútroštátny súd sa domnieva, že ustanovenia Zmluvy o ES o európskom občianstve a voľnom pohybe (1) sú relevantné v sporoch, ktoré prejednáva; pričom právny rámec doplňujú zmienky tejto Zmluvy týkajúce sa vzdelávania (2) a ustanovenia sekundárneho práva týkajúce sa študentov (3).

1.      Európske občianstvo a voľný pohyb

8.        Článok 17 ods. 1 ES zavádza „občianstvo Únie“ pričom stavia jednotlivca doprostred jej činností(4); „občanom únie je každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu“; právna úprava týchto štátov je príslušná upraviť tento atribút.(5)

9.        Podľa článku 17 ods. 2 ES majú občania Únie práva a povinnosti stanovené Zmluvou. Toto postavenie im najmä podľa článku 18 ES priznáva „právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov“, rešpektujúc obmedzenia a podmienky stanovené v uvedenej Zmluve a v príslušných právnych predpisoch.

10.      Občianstvo Únie obsahuje tiež volebné práva (článok 19 ES), ochranu v zahraničí (článok 20 ES), ako aj právo podávať sťažnosti a petície (článok 21 ES).

11.      Charta základných práv Európskej únie(6) používa za určitých okolností(7) pojem z článku 17 ES a v článku 45 ods. 1 zakotvuje „právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov“.

2.      Pôsobnosť Spoločenstva v oblasti vzdelania

12.      Činnosť Spoločenstva na účel dosiahnutia cieľov, ktoré si stanovilo, zahŕňa podľa článku 3 ods. 1 písm. q) ES „príspevok na kvalitné všeobecné a odborné vzdelanie a na rozkvet kultúr členských štátov“.

13.      Kapitola 3 hlavy XI tretej časti Zmluvy je venovaná „Všeobecnému a odbornému vzdelávaniu a mládeži“; obsahuje články 149 ES a 150 ES, vložené v roku 1992 Zmluvou o Európskej únii.

14.      Článok 149 ES stanovuje:

„1. Spoločenstvo prispieva k rozvoju kvalitného vzdelávania podporovaním spolupráce medzi členskými štátmi a, ak je to potrebné, podporovaním a doplňovaním činnosti členských štátov pri plnom rešpektovaní ich zodpovednosti za obsah výučby a organizácie vzdelávacích systémov a za ich kultúrnu a jazykovú rozmanitosť.“

2. Činnosť Spoločenstva sa zameriava na:

–        rozvoj európskej dimenzie vo vzdelávaní, najmä výučbou a šírením jazykov členských štátov,

–        podporu mobility študentov a učiteľov, medzi iným podporou akademického uznávania diplomov a započítaním času štúdia,

–        podporu spolupráce medzi vzdelávacími inštitúciami,

–        rozvoj výmeny informácií a skúseností v otázkach, ktoré sú spoločné vzdelávacím systémom členských štátov,

–        podporu rozvoja výmeny mládeže a výmeny sociálnych a výchovno-vzdelávacích pracovníkov,

–        podporu rozvoja diaľkového vzdelávania.

4. Rada s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľov uvedených v tomto článku:

–        v súlade s postupom podľa článku 251 a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom a Výborom regiónov prijíma podporné opatrenia bez toho, aby zosúlaďovala zákony a iné právne predpisy členských štátov,

–        na návrh Komisie prijíma odporúčania kvalifikovanou väčšinou.“

15.      Pokiaľ ide o odborné vzdelávanie, článok 150 ES sa vyjadruje obdobne.

3.      Sekundárne právo

16.      Keďže existujú rôzne skupiny s rôznymi vlastnosťami, nie je prekvapujúce, že im Komisia venuje zvláštnu pozornosť, ako to robí smernica Rady 93/96/EHS z 29. októbra 1993 o práve študentov na pobyt(8).

17.      Zavedenie európskeho občianstva vyvolalo potrebu prispôsobiť právne predpisy voľného pohybu a pobytu, čo sa uskutočnilo smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov(9), ktorá zrušila smernicu 93/96.

18.      Smernica 2004/38 upravuje vstup na územie členských štátov a výstup z tohto územia (články 4 a 5), ako aj pobyt, pre ktorý stanovuje rozdielne podmienky podľa dĺžky tohto pobytu: a) pre pobyt do troch mesiacov je potrebný platný preukaz totožnosti alebo pas (článok 6); b) pre pobyt od troch mesiacov do piatich rokov musia mať osoby zapísané v súkromnej alebo verejnej inštitúcii nemocenské poistenie pokrývajúce všetky riziká v hostiteľskej krajine a mať dostatočné zdroje, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci tejto krajiny [článok 7 ods. 1 písm. c)]; c) legálnym pobytom po dobu viac ako päť rokov sa nadobúda právo, ktoré nie je viazané na žiadnu inú podmienku (článok 16).

B –    Nemecká právna úprava

19.      Pomoc na vzdelávanie je upravená spolkovým zákonom o individuálnej pomoci na vzdelávanie (Bundesgesetz über individuelle Förderung der Ausbildung, ďalej len „BAföG“)(10). § 4 vymedzuje územnú pôsobnosť, pričom poskytnutie pomoci je obmedzené iba na účely vzdelávania v tuzemsku, okrem niekoľkých výnimiek uvedených v § 5 a 6.

20.      § 5 ods. 1 sa týka cezhraničného vzdelávania:

„Študentom uvedeným v § 8 ods. 1 sa prizná pomoc na vzdelávanie pod podmienkou, že denne navštevujú z miesta trvalého bydliska na nemeckom území vzdelávacie zariadenie nachádzajúce sa v zahraničí. Za trvalé bydlisko sa v zmysle tohto zákona považuje miesto, kde sa nielen dočasne nachádza centrum vzťahov dotknutej osoby, bez toho, aby bola požadovaná vôľa usadiť sa na tomto mieste trvalo; miesto, na ktorom sa osoba zdržiava iba z dôvodu vzdelávania, sa nepokladá za jej trvalé bydlisko.“

21.      § 5 ods. 2 sa týka vzdelávania v zahraničí:

„Pomoc na vzdelávanie sa poskytne každému študentovi, ktorý má trvalé bydlisko na nemeckom území a študuje vo vzdelávacom zariadení nachádzajúcom sa v zahraničí:

1. ak je toto štúdium na prospech vzdelávaniu dotknutej osoby v danom štádiu tohto vzdelávania a ak aspoň časť tohto vzdelávania môže byť uznaná ako prvok vyžadovanej alebo zvyčajnej dĺžky vzdelávania, alebo

2. ak v rámci medzinárodnej spolupráce medzi nemeckým vzdelávacím zariadením a zahraničným zariadením môžu byť ponúknuté vyučovania jedinečného vzdelávania, ktoré sa navzájom kombinujú, a to alternatívne nemeckým zariadením alebo zahraničným zariadením, alebo

3. ak študent pokračuje vo vzdelávaní vo vzdelávacom zariadení členského štátu Európskej únie po tom, ako navštevoval nemecké vzdelávacie zariadenie počas aspoň jedného roka

…“

22.      § 6 umožňuje zohľadniť špecifické prípady:

„Nemeckým občanom v zmysle ústavy, ktorých trvalé bydlisko sa nachádza v cudzom štáte a ktorí tam navštevujú vzdelávacie zariadenie alebo ktorí zo svojho bydliska navštevujú vzdelávacie zariadenie nachádzajúce sa v susednom štáte, môže byť poskytnutá pomoc na vzdelávanie, pokiaľ ju odôvodňujú zvláštne okolnosti. …“

23.      § 8 ods. 1 vymedzuje osobnú pôsobnosť BAföG, pričom stanovuje:

„Pomoc na vzdelávanie sa vypláca:

1. nemeckým občanom v zmysle ústavy;

8. študentom, ktorí ako manžel/manželka alebo deti majú podľa podmienok § 3 zákona o voľnom pohybe občanov Únie (Freizügigkeitsgesetz/EU) právo vstupu a pobytu na nemeckom území alebo ktorí nemajú takéto právo ako deti, pretože majú 21 rokov alebo viac a nie sú príjemcovia výživného od ich matky a otca alebo manžela;

9. študentom, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iného členského štátu Európskej únie alebo iného štátu Európskeho hospodárskeho priestoru a ktorí mali na nemeckom území zamestnanie pred začatím svojho vzdelávania; musí však existovať v zásade súvislosť medzi vykonávanou činnosťou a predmetom vzdelávania…“

III – Skutkový stav a spor vo veci samej

A –    Vec C‑11/06

24.      Pani Rhiannon Morgan sa narodila v roku 1983 v Nemecku, ktorého je štátnou príslušníčkou a kde absolvovala svoje stredoškolské štúdium. Po tom, čo zložila skúšku „Abitur“ (maturitná skúška), strávila jeden rok vo Veľkej Británii ako au pair.

25.      Od 20. septembra 2004 navštevovala štúdium aplikovanej genetiky na University of the West of England v Bristole. Britské úrady jej priznali štatút migrujúcej pracovníčky a poskytli jej sociálnu dávku v hmotnej núdzi.(11)

26.      Pred začiatkom svojho štúdia v Spojenom kráľovstve podala v auguste 2004 žiadosť o pomoc, ktorú Bezirksregierung Köln zamietol rozhodnutím z 25. augusta 2004 z dôvodu, že nespĺňa podmienky v § 5 ods. 2 BAföG, pričom toto rozhodnutie bolo potvrdené ďalším rozhodnutím z 3. februára 2005, ktoré neuznalo použitie ustanovenia § 6 v spojení s § 5 ods. 1 BAföG.

27.      Pani Morgan podala proti tomuto správnemu rozhodnutiu na Verwaltungsgericht Aachen žalobu, ktorá je základom veci C‑11/06.

B –    Vec C‑12/06

28.      Pani Iris Bucher, narodená v roku 1983 v Nemecku, žila so svojimi rodičmi v Bonne až do 1. júla 2003, kedy sa presťahovala so svojím druhom do Dürenu.(12)

29.      Od 1. júla 2003 navštevuje kurz ergoterapie na Hogeschool Zuyd de Heerlen(13) (Holandsko).

30.      Dňa 28. januára 2004 podala žiadosť o pomoc, ktorá jej bola 7. júla 2004 zamietnutá zo strany Landrat des Kreises Düren z dôvodu, že podmienky podľa § 5 ods. 1 BAföG neboli splnené, pretože k zmene bydliska došlo iba na účel vzdelávania, čo Bezirksregierung Köln 16. novembra 2004 potvrdil.

31.      Pani Bucher podala proti tomuto zamietnutiu žalobu na Verwaltungsgericht Aachen, ktorá bola základom veci C‑12/06.

IV – Prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

32.      Vzhľadom na to, že aj keď žiadosti žalobkýň nemôžu mať oporu ani v § 5, ani v § 6 BAföG, mohli by byť oprávnené na základe pravidiel Spoločenstva, a preto Verwaltungsgericht Aachen prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto otázky:

„1.      Bráni sloboda pohybu, zaručená občanom Únie článkami 17 ES a 18 ES, tomu, aby v prípade ako v spore vo veci samej odmietol členský štát priznať svojmu príslušníkovi pomoc na vzdelávanie určenú na vzdelávanie, ktoré sa v celom rozsahu uskutoční v inom členskom štáte, z dôvodu, že toto vzdelávanie nie je pokračovaním štúdia trvajúceho aspoň jeden rok vo vzdelávacom zariadení nachádzajúcom sa na vnútroštátnom území?

2.      Bráni sloboda pohybu, zaručená občanom Únie článkami 17 ES a 18 ES, tomu, aby v prípade ako v spore vo veci samej odmietol členský štát priznať pomoc na vzdelávanie svojmu príslušníkovi, ktorý ako ‚obyvateľ pohraničia‘ uskutočňuje svoje vzdelávanie v susednom členskom štáte, z dôvodu, že založil svoje bydlisko v nemeckom pohraničnom pásme iba na účely vzdelávania a že toto miesto pobytu nie je jeho trvalým bydliskom?“

33.      Prvá otázka je spoločná pre obidva spory, zatiaľ čo druhá bola položená iba vo veci pani Bucher.

34.      Uznesením zo 16. marca 2006 nariadil predseda Súdneho dvora spojenie vecí C‑11/06 a C‑12/06 s ohľadom na ich objektívnu súvislosť.

35.      Bezirksregierung Köln, Landrat des Kreises Düren, vlády Nemecka, Rakúska, Fínska, Talianska, Holandska, Švédska a Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia Európskych spoločenstiev predložili písomné pripomienky v lehote stanovenej článkom 23 Štatútu Súdneho dvora.

36.      Zástupcovia pani Morgan, pani Bucher, vlád Nemecka, Holandska, Rakúska a Spojeného kráľovstva, ako aj Komisie sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 30. januára 2007, a svoje tvrdenia ústne predniesli.

V –    Mobilita študentov

A –    Historická konštanta

37.      Aj keď podľa Thomasa Mora vzdelávanie poskytované vo vlastnom jazyku „je bohaté, harmonické a verné vyjadrenie mysli“(14), pričom túžba po vedení nabáda k hľadaniu prameňov na účel získania vedomostí od tých najučenejších, bez ohľadu na miesto, kde sa nachádzajú, a jazyka, v ktorom vyučujú. Táto túžba spôsobuje príliv študentov k uznávaným odborníkom, čo bolo potvrdené v každom období.

38.      Medzi centrá, ktoré v klasickej antike priťahovali najrôznejšie osoby, patrili Platónova Akadémia, Aristotelove lýceum alebo Pytagorova škola a alexandrijská škola, pričom v poslednej uvedenej, ktorú založil Ptolemaios Soter v 3. storočí p. n. l., vynikal Euklides.

39.      S rozvojom kláštorného života vznikali od 9. storočia na účel vzdelávania mníchov v kláštoroch a opátstvach auly, pričom tieto kláštory a opátstva v množstve voľných miest vyhradili vonkajšiu prístavbu na prijatie ďalších žiakov (Jarrow, Cork, Corbie, Richenau, Montecassino,…). Súčasne biskupi a kapituly zakladali v tieni katedrál biskupské školy (Remeš, Chartres, Kolín, Mainz, Viedeň, Liège,…). Arabský svet tiež neignoroval tento fenomén, pretože napríklad Bagdad a Córdoba zriadili študovne vybavené bohatými knižnicami a astronomickými observatóriami.

40.      Okolo 12. storočia začali osoby mimo náboženských škôl poskytovať vyučovanie. Takto vznikla myšlienka univerzít otvorených študentom a profesorom rôznych národností, ktorí sa s použitím latinčiny ako lingua franca usilovali o delenie sa a predávanie vedomostí. Prvá univerzita bola založená v Bologni, ale neskôr sa rozšírili po celej Európe (Paríž, Palencia, Oxford, Montpellier, Salamanca,…).(15)

41.      Univerzita vyvolala veľkú sociálnu mobilitu. Deti šľachticov, mešťanov, obchodníkov, remeselníkov a sedliakov boli prijaté, hospodárske prekážky boli prekonané vďaka štipendiám a prebendám. Vznik národných štátov a náboženské vojny však oslabili ekumenický charakter začiatkov.

42.      Aj Juan Luis Vives (1492 – 1540) pôsobil na univerzite vo Valencii, na Sorbonne v Paríži, v Brugách, Louvain a Oxforde; Miguel Servet (1511 – 1553) študoval právo v Toulouse, medicínu v Paríži a Montpellieri, ako aj teológiu v Louvain; David Hume (1711 – 1776) študoval literatúru a filozofiu v Remeši a v Anjou, potom po dvoch rokoch strávených v Paríži sa vrátil do Škótska, kde odmietol miesto vyučujúceho, ktoré mu bolo ponúkané; Karl Marx (1818 – 1883) sa vzdelával na univerzite v Bonne, ktorú hlboko intelektuálne ovplyvnil, ale žil v Paríži, Bruseli a Londýne.

43.      Medzi týmito cestovateľmi za vzdelaním patrí privilegované miesto Erasmovi Rotterdamskému (1469 – 1536). Študoval na univerzite v Paríži, bol domácim učiteľom syna škótskeho kráľa Jakuba II., získal doktorát v teológii v Bologni, odmietol pozvanie pápeža Leva X., aby zostal v Ríme. Odišiel do Anglicka, kde bol vrelo prijatý Henrichom VIII., a mal kontakty s Johnom Coletom a Thomasom Morom. Získal miesto riadneho profesora teológie v Cambridgi. Pracoval vo vydavateľstve Aldus Manutius v Benátkach. Získal si rešpekt cisára Karola V., ktorý bol tiež kráľom Španielska, ktorý ho vymenoval za radcu pre Flámsko.(16) Na určitú dobu sa usadil vo Fribourgu a potom sa stiahol do Bazileja, aby sa staral o vydávanie svojich diel.(17) Jeho život sa dnes zdá ako sen a ukazuje, že na konci stredoveku neexistovali v Európe hranice pre intelektuálny život a Európa nebola rozdelená jazykovými odlišnosťami, ktoré bez toho, aby popierali kultúrnu hodnotu, ktorú predstavujú, ochudobňujú výmenu myšlienok a pokrok smerom k užšej a angažovanejšej únii ľudí tohto kontinentu. Erasmov mýtus prináša záblesk nádeje pre prekonanie týchto bariér.(18)

B –    Súčasná obava

44.      Závratný rozvoj súčasnej spoločnosti je spojený so zvýšením dopytu po vzdelaní vysokej úrovne, jeho špecializácii a stále rastúcim uvedomovaním si jeho dôležitosti pre budovanie budúcnosti. Všade sa vyskytujú podobné problémy a výzvy týkajúce sa financovania, kvality, rovnosti podmienok, vzdelávania osôb, možnosti zamestnávania absolventov a rozdelenia úžitku, ktorý prináša medzinárodná spolupráca.

45.      V tomto kontexte sa nachádza „Bolonský proces“, ktorý začal deklaráciou 40-tich ministrov 19. júna 1999(19) na účel zavedenia európskeho priestoru vysokoškolského vzdelávania v roku 2010(20), proces, v ktorom sa pomaly postupuje k rade cieľov, ako je mobilita študentov, ktorá má ešte veľký význam, napriek zvýšenej úrovni komunikácie získanej vďaka informačným sieťam.

46.      S Bolonským procesom sa viaže viacero nástrojov schválených inštitúciami Spoločenstva týkajúcich sa pohybu študentov(21), a to z dôvodu zvýšenia žiadostí o štúdium v zahraničí na rôzne obdobia, ktoré súvisia s možnosťou pracovať a následne sa začleniť do štruktúr ktoréhokoľvek štátu Únie, čo ponúka veľmi podnecujúce možnosti. Tieto výmeny tých, ktorí sa premiestňujú, prospievajú spoločnosti, ktorá ich prijíma, a spoločnosti, z ktorej odchádzajú, aj keď nesú riziká, pretože môžu ohroziť rozmanitosť, urýchľovať komercializáciu vzdelávania a podporovať únik mozgov.

47.      Presuny okrem toho vyvolávajú rôzne výzvy, najmä jazykové alebo súvisiace s adaptáciou(22), správne a ekonomické(23). Pomoc na vzdelávanie má napravovať problémy vznikajúce z výdajov za zápisné, mesačných poplatkov a životných nákladov alebo nákladov na ubytovanie. Pochádzajú z troch zdrojov: súkromných, národných alebo európskych. Prvé sú platené jednotlivcami za nimi stanovených podmienok; druhé sú upravené miestnymi, regionálnymi alebo národnými predpismi, ktoré podliehajú určitým zásadám, ako sú zásady objektivity a rovnosti; posledné uvedené sú skĺbené na základe akcií Spoločenstva, medzi ktoré v prvom rade patrí program „Erasmus“, ktorý začal v roku 1987 a v súčasnosti je začlenený do programu „Sokrates“(24), a „Leonardo da Vinci“ zavedený v roku 1994 na podporu odborného vzdelávania.

48.      V sporoch pani Morgan a Bucher ide o podpory stanovené vnútroštátnymi právnymi predpismi bez toho, aby bola dotknutá skutočnosť, že zlučiteľnosť medzi troma systémami financovania podlieha pravidlám stanoveným každým z nich, pretože vzhľadom na to, že spravidla nepokrývajú všetky náklady(25), je často prípustné ich súčasné využívanie.

VI – Judikatúra v oblasti pomoci na vzdelávanie a voľného pohybu

49.      Odpovede Verwaltungsgericht Aachen vyžadujú preskúmanie judikatúry týkajúcej sa dvoch bodov uvedených v prejudiciálnych otázkach.

A –    Pomoc na vzdelávanie

50.      Súdny dvor pri iných príležitostiach preskúmal podpory rôznej povahy požadované pri príležitosti začatia, priebehu alebo ukončenia vzdelávania. V doposiaľ vydaných rozsudkoch bol nárok smerovaný voči hostiteľskému členskému štátu alebo členskému štátu pôvodu, ale až po premiestnení, zatiaľ čo R. Morgan a I. Bucher adresovali svoju žiadosť ich štátu pôvodu bez toho, aby opustili krajinu. Aj keď, ako to bolo zdôraznené vo väčšine predložených pripomienok, táto skutočnosť bráni tomu, aby bolo konštatované rozdielne zaobchádzanie medzi Nemcami a štátnymi príslušníkmi iných krajín Spoločenstva, čím je vylúčená použiteľnosť v tomto ohľade existujúcej judikatúry, nebráni to pripomenutiu úvah, ktoré môžu byť v tejto oblasti užitočné.

51.      Medzi týmito rozsudkami zaoberajúcimi sa aspektmi súvisiacimi s otázkami, ktoré sa vynorili v prejednávanom prípade, je potrebné zdôrazniť rozsudky vydané vo veciach Grzelczyk(26), D’Hoop(27) a Bidar(28), ktoré sa okrem toho zaoberali občianstvom Únie a znamenali významný prínos.

52.      Predtým bolo v rozsudku Gravier(29) potvrdené, že uloženie poplatku, zápisného alebo školného študentom, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, ako podmienku na prístup k odborným vzdelávacím kurzom predstavuje diskrimináciu z dôvodu štátnej príslušnosti zakázanú Zmluvou (bod 26). V tom istom duchu konštatoval rozsudok Blaizot a i.(30) nerovnosť v „doplnkovom zápisnom vyberanom od študentov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, ktorí sa chcú zapísať do tohto študijného cyklu“, pretože na „univerzitné štúdia veterinárneho lekárstva sa vzťahuje pojem odborné vzdelávanie“ (bod 24).

53.      Táto judikatúra bola onedlho upresnená v rozsudku Lair(31) a Brown(32), ktoré rozlišovali medzi podporou smerujúcou „k pokrytiu zápisného alebo iných poplatkov, vyžadovaných pre prístup k vzdelaniu, a to najmä školného,“ a podporou určenou na „bežné výdavky a vzdelávanie“, pričom dospeli k tomu, že iba na prvé podpory sa vzťahuje Zmluva (body 14 až 16 rozsudku Lair a 17 až 19 rozsudku Brown). Zmeny Zmluvy o Európskej únii(33) a schválenie smernice 93/96 viedli po rozsudku Grzelczyk k upusteniu od takéhoto rozlišovania.

1.      Rozsudok Grzelczyk

54.      Pán Grzelczyk, Francúz, študoval telesnú výchovu na Katolíckej univerzite v Louvain-la-Neuve (Belgicko), pričom si sám hradil náklady na vzdelávanie a pobyt. Na začiatku štvrtého a posledného roka požiadal o minimex – životné minimum –, ale to mu bolo zamietnuté z dôvodu, že nie je Belgičanom.

55.      Súdny dvor v rozsudku Hoeckx(34) pripomenul, že kvalifikoval minimex ako „sociálnu výhodu v zmysle nariadenia č. 1612/68“(35) (bod 27); taktiež poukázal na zmeny, ktoré nastali v použiteľnej vnútroštátnej právnej úprave (bod 28), podľa ktorej študent belgickej štátnej príslušnosti, ktorý nie je pracovníkom v zmysle nariadenia č. 1612/68 a ktorý je v rovnakej situácii ako pán Grzelczyk, splnil potrebné podmienky na poberanie dávky, čo preukazuje „diskrimináciu založenú na štátnej príslušnosti“ (bod 29), ktorá je v „zásade“ v rozpore s článkom 6 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 12 ES), vykladaným „na účely posúdenia jeho pôsobnosti spolu s ustanoveniami Zmluvy o občianstve Únie“ (bod 30).

56.      Po niekoľkých úvahách o tomto európskom občianstve (body 31 až 33) a pripomenutí judikatúry Lair a Brown (body 34 a 35) spojil Súdny dvor zákaz rozdielneho zaobchádzania s „právom slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov“, obmedzeným smernicou 93/96, ktorá zdôrazňuje požadovanú finančnú solventnosť, pričom poukázal na odlišnosti tejto smernice od smerníc 90/364 a 90/365 s ohľadom na „osobitosti pobytu študentov“ (body 37 až 44)(36) a zdôraznil premenlivý charakter situácií (bod 45).

2.      Rozsudok D’Hoop

57.      Pani D’Hoop, Belgičanka, získala vo Francúzsku stredoškolský diplom, ktorý bol uznaný úradmi jej krajiny pôvodu, kde nastúpila na univerzitu. Následne požiadala o čakateľský príspevok, čo je finančná podpora umožňujúca vstup do programov sprostredkovania práce, určená mladým ľuďom, ktorí hľadajú ich prvé zamestnanie. Táto žiadosť bola zamietnutá, pretože stredoškolské štúdium neabsolvovala v Belgicku.

58.      Aj keď čakateľský príspevok predstavuje sociálnu výhodu v zmysle nariadenia č. 1612/68(37), okolnosti v prejednávanom prípade spôsobujú nepoužiteľnosť tohto nariadenia a článku 48 ES v spore (body 17 až 20). Súdny dvor teda zameral svoje úvahy na občianstvo Únie, použiteľné z časového hľadiska (body 23 až 26), ktoré zahŕňa to, že skutočnosť, aby sa s občanom „v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, zaobchádzalo menej priaznivo ako v prípade, ak by nevyužil možnosti ponúkané Zmluvou vo vzťahu k voľnému pohybu“ (body 30 a 31), je nezlučiteľná s právom voľného pohybu, pričom táto úvaha sa ukazuje ako zvlášť„v oblasti vzdelávania“ (bod 32).

59.      Za týchto podmienok konštatoval rozdiel „medzi belgickými štátnymi príslušníkmi, ktorí vykonávali celé svoje stredoškolské štúdium v Belgicku, a belgickými štátnymi príslušníkmi, ktorí využili svoju slobodu voľného pohybu a získali diplom… v inom členskom štáte“ (bod 33), a ktorí sú teda tým poškodení (bod 34). Diskriminácia sa môže zakladať na objektívnych kritériách, nezávislých od štátnej príslušnosti dotknutých osôb a primeraných legitímne sledovanému cieľu, ale v skúmanom prípade, aj keď je legitímne, „aby sa vnútroštátny zákonodarca ubezpečil, že existuje skutočné spojenie medzi žiadateľom o uvedený príspevok a dotknutým geografickým trhom práce“, jediná podmienka týkajúca sa miesta získania diplomu o ukončení stredoškolského štúdia však má „príliš všeobecný a výlučný charakter“ (body 36 až 39).

3.      Rozsudok Bidar

60.      Pán Bidar, Francúz, sa usadil v Spojenom kráľovstve, kde ukončil svoje stredoškolské štúdium. Na účel začatia vysokoškolského štúdia požiadal o príslušné financovanie na London Borough of Ealing, ktorý mu priznal podporu na zápisné, ale odmietol pôžičku určenú na pokrytie životných nákladov z dôvodu, že dotknutá osoba nebola v krajine „usadená“.

61.      Súdny dvor musel overiť, či odmietnutie poskytnutia podpory bolo v rozpore so Zmluvou, najmä s článkom 12 ES. Na tento účel pripomenul judikatúru týkajúcu sa tohto ustanovenia a článku 18 ES, ako aj vývoj judikatúry a práva Spoločenstva (body 28 až 41), pričom uviedol, že situácia občana Únie, ktorý sa legálne zdržiava v inom členskom štáte s cieľom získať podporu poskytovanú študentom, či už vo forme dotovanej pôžičky, alebo štipendia, a určenej na pokrytie životných nákladov, patrí do rozsahu pôsobnosti Zmluvy v zmysle článku 12 prvého odseku ES (bod 42), čo potvrdil i z hľadiska smernice 2004/38 (bod 43).

62.      Ďalej sa zaoberal obmedzeniami podľa článku 18 ES, ktorý odkazuje na obmedzenia v Zmluve a v predpisoch prijatých na jej vykonanie, medzi ktoré patrí smernica 93/96, ktorej článok 3 vylučuje platenie študijnej podpory pre študentov, ktorí sú užívateľmi práva na pobyt (bod 44). V súlade s rozsudkom Grzelczyk dospel k tomu, že nemožnosť založiť podpory určené na pokrytie životných nákladov na smernici (bod 45) nebráni možnosti dovolávať sa článku 12 ES (bod 46).

63.      Vzhľadom na to, že použiteľnosť článku 12 ES bola prípustná, Súdny dvor preskúmal objektívny charakter podmienok poskytnutia pomoci. Domnieval sa, že požiadavky právnych predpisov, pokiaľ ide o „usadenie“ v Spojenom kráľovstve môže znevýhodniť „najmä štátnych príslušníkov iných členských štátov“, pretože môžu byť oveľa ľahšie splnené vlastnými štátnymi príslušníkmi“ (body 50 až 53). Rozdielne zaobchádzanie však môže byť odôvodnené na účel zvýhodnenia „študentov, ktorí preukážu istý stupeň integrácie“ (body 54 až 57), pričom dôkaz, že študent „sa počas istej doby zdržiaval v hostiteľskom členskom štáte“, je dostatočný (bod 59), pretože situácia „nie je porovnateľná so situáciou žiadateľa o čakateľský príspevok poskytovaný mladým ľuďom… alebo príspevok pri hľadaní zamestnania“ (bod 58). Z toho Súdny dvor vyvodil, že britské pravidlá v tomto prípade boli v rozpore s článkom 12 ES (body 60 až 63).

B –    Voľný pohyb

64.      Od Súdneho dvora sa čím ďalej, tým viac žiada, aby vymedzil rámec európskeho občianstva a práv, ktoré zahŕňa.

65.      Rozsudok Grzelczyk naznačil význam tohto atribútu, ktorý má byť „základným štatútom štátnych príslušníkov členských štátov“ (bod 31)(38) a ktorý získal značný dosah na základe zákazu diskriminácie podľa článku 12 ES, ktorého sa v nadväznosti na rozsudok Martínez Sala(39) môže dovolávať každá osoba vlastniaca cestovný pas Spoločenstva v akejkoľvek situácii, „ktorá spadá do rozsahu pôsobnosti ratione materiae práva Spoločenstva“ (bod 63), bez toho, aby to pokrývalo čisto vnútroštátne situácie.(40)

66.      Medzi dotknutými situáciami sa nachádzajú situácie týkajúce sa výkonu základných slobôd, akým je voľný pohyb a pobyt.(41) Z toho vyplýva, že rovnosť zaobchádzania a voľný pohyb sa objavujú spoločne a sú uplatňované voči hostiteľskému štátu – rozsudky Grzelczyk a Bidar – alebo štátu pôvodu – rozsudok D’Hoop –, v tomto poslednom uvedenom rozsudku z dôvodu nezlučiteľnosti právnej úpravy, ktorá poškodzuje štátnych príslušníkov krajiny, ktorí využili svoje práva.(42)

67.      Spoločný odkaz na zákaz diskriminácie a na voľný pohyb nebráni tomu, aby tieto zásady mali svoju vlastnú podstatu, ktorú je možné ako takú posúdiť.(43) Takisto rozsudok Baumbast a R(44) hájil priamy účinok článku 18 ES(45) z dôvodu, že ide o „jasné a presné ustanovenie Zmluvy“ (bod 84)(46), pričom voľný pohyb – ako aj voľný pobyt – je „ústredným právom občianstva únie“(47).

68.      Rozsudok Grzelczyk tiež pripomenul, že citované slobody majú obmedzenia (bod 37) vyplývajúce zo Zmluvy a z predpisov prijatých na jej vykonanie, takže pokiaľ existuje špecifická právna úprava, nie je nutné vyjadrovať sa k článku 18 ES(48); v iných prípadoch sú obmedzenia, ako požiadavka na reálne spojenie medzi osobou a štátom(49), platné, len ak sú objektívne, nezávislé od štátnej príslušnosti a primerané.(50)

VII – Významné aspekty pomoci na vzdelávanie v inom členskom štáte

69.      Po tomto preskúmaní rozsudkov Súdneho dvora, ktoré majú najväčší význam pre tieto spory, je potrebné sa pozastaviť nad inými aspektmi, na ktorých sú založené prejudiciálne otázky a ktoré vymedzujú ich právny rámec: povaha a špecifiká pomoci na vzdelávanie v zahraničí (A); možnosť dovolávať sa voľného pohybu v prejednávanom prípade (B) a dopad slobodného poskytovania služieb (C).

A –    Charakteristika pomoci na vzdelávanie v zahraničí

70.      Ako som už uviedol, pomoc na vzdelávanie je rôzneho druhu, pretože zmierňuje všetky druhy ťažkostí. Niektoré podpory, ktoré pokrývajú zápisné alebo mesačné poplatky za štúdium, sú priamo spojené so vzdelávaním a iné nepriamo znižujú finančnú záťaž za nákup kníh alebo iného materiálu, dopravy alebo životných nákladov.

71.      Pod pomoc na vzdelávanie spadajú všeobecne všetky podpory priznané tým, ktorí chcú začať alebo už navštevujú vyučovanie na výchovné, kultúrne, odborné alebo vedecké účely, ako aj na účel dosiahnutia akademického titulu.

72.      Povaha činnosti verejných orgánov bola v tejto oblasti prediskutovaná, a to najmä otázka, či ide o službu vo verejnom záujme, alebo o podporu vzdelávania. V prvom prípade orgány poskytujú jednotlivcom dávky; v druhom ich podporujú v tom, aby svoju činnosť smerovali vo verejnom záujme.(51)

73.      Odpoveď závisí od usporiadania každej pomoci, pričom na jej určenie je potrebné preskúmať koncept a ciele tejto pomoci. Na úrovni povinnej výučby poskytuje verejná moc občanom určitý stupeň vzdelávania. Existuje teda určitý prvok dávky.

74.      Naopak, vo vyšších úrovniach vnútroštátne orgány nezaručujú právo na vzdelávanie, ale rovnosť pri výkone tohto práva, pričom zabraňujú diskriminácii z finančných dôvodov; pokúšajú sa tiež o podporu zvyšovania znalostí a poskytovania tých, ktoré sú vyžadované, alebo tých, ktoré sú pre spoločnosť vhodné. Na tieto účely používajú techniky podpory vzdelávania prostredníctvom priamych podpôr – štipendiá – a nepriamych – oslobodenia od zápisného –, pričom prvok dávky je druhoradý.

75.      Nové skutočnosti sa objavujú v prípade, ak študent žiada vo svojej vlastnej krajine o odstránenie problémov, najmä problémov finančného rázu, pre jeho vzdelávanie v zahraničí. Náhle sa objavujú tiež uvedené pojmy – mobilita a voľný pohyb –, so špecifickou cezhraničnou, európskou dimenziou.

76.      Štipendium zo štátu pôvodu nie je „vyvážané“ do hostiteľského štátu a prvý uvedený štát ani nedotuje voľný pohyb, na rozdiel od toho, čo sa domnieva Komisia. Každá pomoc je priznávaná za stanovených podmienok, pomoc určená na vzdelávanie na určitom území nemôže byť prenesená na iné kurzy alebo na iné miesta, iba ak tak bolo stanovené právnymi predpismi, ktoré upravujú takéto zmeny. Pokiaľ však ide o pomoc na vzdelávanie v zahraničí, vývoz je jej vlastný, pretože je požadovaná na pokrytie celkových nákladov vynaložených v iných štátoch.

77.      Táto pomoc, ktorá umožňuje odísť do zahraničia, predstavuje výhodu, v ktorej má štát väčšiu diskrečnú právomoc, ako keby mala podobu dávky, a má medzinárodný aspekt.

78.      Toto usporiadanie vylučuje použitie judikatúry týkajúcej sa zdanenia pri zmene bydliska, podľa ktorej „Zmluva nezaručuje pracovníkovi, že presun jeho činností do členského štátu, ktorý je odlišný od toho, v ktorom mal bydlisko, je z daňového hľadiska neutrálny“(52). Tieto situácie nemôžu byť porovnané so situáciami v sporoch vo veci samej, pretože okrem skutočnosti, že vedú k odlišným účelom, sa jedny týkajú povinnosti prispievať do štátneho rozpočtu, zatiaľ čo druhé sa týkajú platenia súm z tohto rozpočtu.

B –    Možnosť dovolávať sa práva na voľný pohyb

79.      Vo viacerých písomných pripomienkach predložených pred týmto Súdnym dvorom sa tvrdí, že Európska únia nemá právomoc v oblasti pomoci na vzdelávanie poskytovanej členskými štátmi. Skutkové okolnosti týchto prejudiciálnych otázok sa netýkajú oblastí Spoločenstva, nie je možné uplatniť práva podľa článku 18 ES a nie je namieste odpovedať vnútroštátnemu súdu, pričom spory R. Morgan a I. Bucher musia byť vyriešené na základe použitia nemeckých predpisov.

80.      Nesúhlasím s týmito tvrdeniami. Na ich vyvrátenie je dostačujúce uviesť dve doplňujúce línie tvrdení, jednu týkajúcu sa voľného pohybu ako takej a druhú týkajúcu sa právomocí v oblasti vzdelávania.

1.      Pôsobnosť voľného pohybu

81.      Voľnosti pohybu, priznanej Spoločenstvom, sa môžu najprv dovolávať voči členskému štátu jeho vlastní štátni príslušníci. Článok 17 ES uvádza jasne, že občanmi Únie sú osoby, ktoré majú „štátnu príslušnosť členského štátu“(53) a náležia im práva, ktoré z toho vyplývajú.(54)

82.      Vo svojich predchádzajúcich návrhoch som uviedol svoje stanovisko týkajúce sa autonómie voľného pohybu. Opakujem, že „vytvorenie občianstva Únie, ktorého dôsledkom je voľný pohyb jeho príslušníkov na území všetkých členských štátov, znamená kvalitatívne značný pokrok, pretože túto slobodu zbavuje funkcionalistických a inštrumentálnych prvkov (spojitosť s hospodárskou činnosťou alebo s uskutočnením vnútorného trhu) a tým ju povyšuje na úroveň samostatného a nezávislého práva, ktoré patrí k politickému statusu občanov únie“(55).

83.      Nedávny už citovaný rozsudok Tas-Hagen a Tas prevzal túto tézu na účely určenia, či je pre uplatnenie článku 18 ES okrem uplatnenia práva na voľný pohyb nevyhnutné, aby bola dotknutá oblasť Spoločenstva.

84.      Pani Tas-Hagen a pán Tas, Holanďania, požiadali orgány Holandska o zaplatenie dávok priznaných civilným obetiam vojny, ktoré im boli zamietnuté z dôvodu, že žili v Španielsku.

85.      V bodoch 27 až 43 návrhov prednesených v tejto veci generálna advokátka J. Kokott presvedčivo preukázala, že skutočnosť, že predmet žaloby je upravený právom Spoločenstva alebo smeruje k uskutočneniu jeho cieľov, hrá iba „vedľajšiu rolu“ pri posúdení každého prípadu a nepredstavuje v žiadnom prípade podmienku na uplatnenie článku 18 ES.

86.      Súdny dvor sa držal tohto smeru, pričom uznal, že v súčasnom stave vývoja práva Spoločenstva požadované odškodnenie „patrí do právomoci členských štátov“ (bod 21), ale pripomenul, že táto právomoc musí byť uplatňovaná v súlade s „ustanoveniami Zmluvy týkajúcimi sa slobody každého občana Únie voľne sa pohybovať a zdržiavať na území“ Spoločenstva (bod 22). Dodal, že aj keď občianstvo Únie so sebou nenesie možnosť dovolania sa Zmluvy vo vnútroštátnych situáciách, vzhľadom na to, že výkon práva vyplývajúceho z právneho poriadku Spoločenstva má vplyv na vznik ich nároku na dávku podľa vnútroštátnej právnej úpravy, nemožno takúto situáciu považovať za čisto vnútornú situáciu, ktorá nijak nesúvisí s právom Spoločenstva (bod 28).

87.      Táto judikatúra však nesmie byť obmedzená iba na prípady, keď došlo k pohybu, pretože sa uplatní taktiež na prípady, keď sa pohybu bráni alebo sa od neho odrádza, pokiaľ je pomoc určená na vzdelávanie v iných členských štátoch, čím je preukázané spojenie so Spoločenstvom, ktoré je nevyhnutné na dovolávanie sa článku 18 ES.

88.      Európske právo zostáva na okraji politiky štátov v oblasti pomoci na vzdelávanie v zahraničí, ale ak sa tieto štáty rozhodnú priznať takúto pomoc, právo Spoločenstva overí, či podmienky stanovené pre nárok na túto pomoc nebránia neprávom voľnému pohybu.

2.      Právomoci v oblasti vzdelávania

89.      Spoločenstvo sľubuje kvalitné všeobecné a odborné vzdelanie [článok 3 ods. 1 písm. q) ES], pričom podporuje spoluprácu medzi členskými štátmi a, pokiaľ je to nevyhnutné, podporuje a doplňuje ich činnosť pri úplnom rešpektovaní ich zodpovednosti za rozsah výučby a organizácie vzdelávacieho systému (článok 149 ods. 1 ES); Spoločenstvo taktiež napomáha „mobilite študentov“ a „rozvoju výmeny mládeže“ (článok 149 ods. 2 ES). Právne nástroje smerujúce k uskutočneniu cieľov Spoločenstva spočívajú v „podporných konaniach“ s vylúčením akejkoľvek harmonizácie právnych predpisov členských štátov a v „odporúčaniach“ (článok 149 ods. 4 ES).(56)

90.      Z toho vyvodzujem, že členské štáty majú právo upravovať výlučne hlavné aspekty štúdií, ale nie všetko, čo sa týka tejto oblasti.

91.      Vzdelávanie obsahuje aspekty, ktoré tvoria jeho jadro, ako je program štúdia alebo organizácia systému, ktorých definícia, upresnenie a vymedzenie prislúcha vnútroštátnemu zákonodarcovi, pričom orgány sa uspokojujú s prebratím funkcie smerovania a podpory. Takto článok 14 Charty základných práv Európskej únie proklamuje právo každej osoby „na vzdelanie, ako aj na prístup k ďalšiemu odbornému vzdelávaniu“ (odsek 1), ktoré obsahuje „možnosť bezplatnej povinnej školskej dochádzky“ (odsek 2), pričom odkazuje na vnútroštátne zákony, len pokiaľ ide o úpravu slobody založiť vzdelávaciu inštitúciu, ako aj právo rodičov zabezpečiť výchovu a vzdelávanie svojich detí podľa ich náboženského, filozofického a pedagogického presvedčenia (odsek 3)(57).

92.      Existujú však vedľajšie aspekty, ktorých spojenie so slobodami a zásadami Spoločenstva je rôzne. Je to tak aj pri pomoci na začiatok alebo na pokračovanie štúdia na účely zlepšenia techniky, nadania, schopností na uskutočnenie úlohy, a to bez priameho vzťahu s uvedeným jadrom. V tomto prípade má právny poriadok Spoločenstva väčší význam.

93.      Nesúhlasím s tvrdením rakúskej vlády, podľa ktorého spadajú štipendiá do obsahu vzdelávania, pretože toto vzdelávanie sa skladá z programu štúdia, vyučovaných predmetov, preberaných látok, zdieľaných znalostí a spôsobov použitých na ich dosiahnutie. Nezávisia ani od organizácie systému vzdelávania, ktorý sa dotýka materiálnych a personálnych podmienok, ako aj rozdelenia úloh medzi jedny a druhé, pričom „zachovanie alebo zlepšenie“ tohto systému prislúcha štátom.(58)

94.      Súdny dvor zahrnul do pôsobnosti Zmluvy podmienky prístupu k profesijnému vzdelaniu(59), ktoré zahŕňa vyššie a vysokoškolské vzdelanie.(60)

95.      Podpory študentom umožňujú napraviť ťažkosti, najmä finančné, ktoré bránia pokračovaniu vo vzdelávaní. Spadajú teda pod „podmienky prístupu“, pričom to platí aj vtedy, keď cieľom nie je začať, ale pokračovať vo vzdelávaní.

96.      V dôsledku toho nie je právna úprava pomoci na vzdelávanie výlučne vyhradená vnútroštátnemu zákonodarcovi, pretože predpisy Spoločenstva ju ovplyvňujú svojou zjednocujúcou filozofiou.(61) Aj keby tieto právne predpisy patrili do sféry vnútroštátnych právomocí v oblasti vzdelávania, museli by dodržiavať právo Spoločenstva(62), pričom by museli zaručovať základné zásady, akou je voľný pohyb.

C –    Dosah slobodného poskytovania služieb

97.      Rozhodnutia vnútroštátneho súdu a pripomienky, ktoré boli predložené v konaní, analyzovali prejudiciálne otázky z pohľadu voľného pohybu európskych občanov, pričom odkazovali na stanoviská žalobkýň v sporoch vo veci samej. Domnievam sa však, že je potrebné prihliadnuť aj na iný faktor.

98.      Vo veciach pani Morgan a pani Bucher totiž prekážky v pokračovaní kurzov mimo ich krajiny pôvodu okrem toho, že obmedzujú škálu výberu študentiek, majú vplyv na vzdelávacie zariadenia, keďže znižujú ich možnosti prilákania zahraničných študentov.

99.      Ide o podobný fenomén ako v prípade, keď si chorý praje byť liečený na zahraničnej klinike. Súdny dvor spojil v slobodnom poskytovaní služieb v oblasti zdravia jednak slobodu príjemcov služieb odísť do iného členského štátu, aby tam mohli byť liečení vhodnou liečbou,(63) a jednak odplatné lekárske služby.(64)

100. Aj keď sa služby v oblasti vzdelávania líšia od služieb týkajúcich sa zdravotnej starostlivosti, je celkom možné prevziať tvrdenia umožňujúce uplatnenie článkov 49 ES a nasl. bez toho, aby zvláštna povaha týchto služieb umožňovala vyhnúť sa pravidlám Zmluvy.(65) Univerzity ponúkajú vedomosti za odplatu, pričom každá prekážka prístupu do ich ául musí byť posúdená ako obmedzenie citovanej slobody Spoločenstva.

101. Protihodnota je nevyhnutným prvkom služby podľa článku 50 ES a v prejednávanom prípade je jej existencia nepochybná, lebo dotknutá osoba musí normálne zaplatiť zápisné alebo mesačné školné, pretože bezplatné vzdelávanie je všeobecne poskytované len na nižších úrovniach. Ojedinelé prípady musia byť posúdené ako výnimky a nevyvracajú to, čo bolo uvedené.

102. V dôsledku toho je možné dovolávať sa článku 49 ES, ak sú otázky vnútroštátneho súdu skúmané z pohľadu vzdelávacích zariadení, na ktoré sa študenti hlásia, bez toho, aby to malo vplyv na uznanie zainteresovaným ako občanom Spoločenstva práva na voľný pohyb, ktoré sa podľa judikatúry uplatní pri neexistencii špecifickejších práv podľa článkov 39 ES, 43 ES a 49 ES.(66)

103. Preskúmanie otázok Verwaltungsgericht Aachen z pohľadu slobodného poskytovania služieb by však vyžadovalo určité údaje týkajúce sa zahraničných zariadení, ktoré v súčasnosti nie sú známe.(67)

VIII – Preskúmanie prejudiciálnych otázok

A –    Prvá prejudiciálna otázka

104. Predchádzajúce úvahy preukazujú, že pani Morgan a pani Boucher požívali ako ktorýkoľvek iný občan Únie slobodu odísť z ich krajiny pôvodu do iných členských štátov na účely vzdelávania.

105. Prvou prejudiciálnou otázkou, ktorá je spoločná obidvom sporom vo veci samej, sa hľadá odpoveď na otázku, či táto sloboda bráni odmietnutiu priznania podpory na vzdelanie v inom členskom štáte z dôvodu, že štúdium nie je pokračovaním štúdia navštevovaného počas aspoň jedného roka v krajine pôvodu (§ 5 ods. 2 bod 3 BAföG). Je teda potrebné určiť, či to predstavuje prekážku citovanej základnej slobody, pričom je okrem toho potrebné analyzovať, ako som uviedol, či táto prekážka je odôvodnená a primeraná.

1.      Existencia obmedzenia

106. BAföG nebráni odchodu do iných členských štátov Únie na účely získania vzdelania, ale podmieňuje pomoc tým, že toto vzdelanie musí predstavovať pokračovanie štúdia navštevovaného počas aspoň jedného roka v nemeckom zariadení. Táto podmienka spôsobuje dve hlavné ťažkosti.

107. Po prvé ignoruje rozdielnosť v oblasti vzdelávania vyplývajúcu z právomocí, ktoré vyhradzujú články 149 ES a 150 ES v prospech štátov, v tom zmysle, že pri neexistencii harmonizácie nie sú vedomosti rovnako poskytované vo všetkých vzdelávacích zariadeniach. Požadovaná spojitosť obmedzuje výber, pretože odrádza od začatia určitého vzdelávania vo zvolenej krajine. Rozhodnutia vnútroštátneho súdu uvádzajú existenciu špecializácií bez ekvivalentu v Nemecku, čo núti dotknuté osoby zvoliť si medzi želaným štúdiom alebo pomocou(68), pričom tento názor zastáva aj talianska vláda.(69)

108. Po druhé počas ročného pobytu v určitom vzdelávacom zariadení študent naviaže osobné, materiálne a iné vzťahy, ktoré sťažujú návrat, pretože je pohodlnejšie zostať tam, kde sa človek usadil a kde si navykol.

109. Ako podotýka vnútroštátny súd, tieto faktory odrádzajú od zápisu na univerzity v iných členských štátoch na účely navštevovania celkového vzdelania a vedú k vzdaniu sa finančných výhod určených tým, ktorí za rovnakých podmienok ostávajú v ich krajine pôvodu.

110. Ide teda o obmedzenie slobody študentov odísť do zariadení v zahraničí.

2.      Odôvodnenie a primeranosť obmedzenia

111. Spojené kráľovstvo a Fínska republika tvrdia, že aj keby bolo konštatované obmedzenie práv podľa článku 18 ES, toto obmedzenie by malo legitímny účel, napríklad zamedziť vysokému finančnému zaťaženiu, pričom posúdenie vhodnosti alebo nevhodnosti takéhoto opatrenia prislúcha vnútroštátnemu súdu.

112. Súdny dvor by nemal prijať tento návrh a rozdeliť analýzu, pretože má dostatočné poznatky na vypracovanie úplného riešenia, ktoré okrem toho vylúči ďalšie prejudiciálne otázky.(70)

113. Na odôvodnenie prekážky financovania vzdelávania v štátoch Únie boli predložené dve základné tvrdenia: jednak požiadavka reálneho spojenia medzi dotknutou osobou a jej miestom pôvodu a jednak nedostatok rozpočtových prostriedkov.

114. Spôsob, ktorým sa prejavuje požiadavka spojenia medzi dotknutou osobou a krajinou, ktorá poskytuje pomoc, ma prekvapuje. Nie preto, že by som test integrácie považoval za nevhodný, ale z dôvodu jeho zjavnosti, pretože sa týka samotných štátnych príslušníkov, od ktorých sa vyžaduje spojenie so študijným programom, ktorý je úplne odlišný od spojenia s územím. Súhlasím s úvahou Verwaltungsgericht Aachen, podľa ktorej stupeň integrácie je preukázaný obvyklým pobytom študenta v štáte pred začatím vzdelávania v inom štáte, kde sa pobyt presúva len na dobu štúdia.(71)

115. Spojenie jednotlivca so štátom prostredníctvom začiatku štúdia spôsobuje škodlivé účinky pre základnú slobodu, pretože prisudzuje tejto prvej fáze vysokú dôležitosť a nevyjadruje vhodným spôsobom reálny a účinný stupeň spojenia, ani na rozdiel od toho, čo si myslí švédska vláda, uvedené spojenie neposilňuje. Existujú iné riešenia, ktoré sú zlučiteľnejšie s citovanou slobodou, ako je to, ktoré bolo prijaté Fínskou republikou, ktoré vyžaduje, aby študent žil v krajine aspoň dva roky počas piatich rokov predchádzajúcich pobytu v zahraničí.(72)

116. Pokiaľ ide o finančné odôvodnenia, nedostatok verejných prostriedkov na naplnenie kolektívnych záujmov je nepochybný. Požiadavka štátu, aby štúdiá v zahraničí boli pokračovaním štúdií navštevovaných počas aspoň jedného roka na jeho území, sa nezdá byť odôvodnená žiadnym hospodárskymi bariérami. Je potrebné sa zamerať na podpory určené tým, ktorí preukazujú najväčšie zásluhy a najlepšie schopnosti, aby použiteľné rozpočtové prostriedky boli rozdeľované najschopnejším na účely využitia ponúkaných možností.(73)

117. Odkaz na smernice 93/96 a 2004/38(74) nemá dopad na toto tvrdenie, pretože smernice upravujú pobyt študentov v hostiteľskej krajine, čo je otázka nesúvisiaca so spormi vo veci samej, v ktorých sa diskusia netýka vstupu a pobytu v štáte, ktorý je odlišný od štátu pôvodu.

B –    Druhá prejudiciálna otázka

118. V prípade pani Bucher vnútroštátne rozhodnutie doplňuje druhú otázku týkajúcu sa zlučiteľnosti voľného pohybu s odmietnutím priznania podpory cezhraničným študentom z dôvodu, že ich bydlisko nie je obvyklým bydliskom a že bolo zvolené len na účely vzdelávania (§ 5 ods. 1 BAföG).

119. Výnimka z pravidla predchádzajúceho ročného štúdia v tuzemskom zariadení je obmedzená na študentov, ktorých stále bydlisko je blízko pri nemeckých hraniciach, čo narušuje voľný pohyb v neprospech tých, ktorí sa na účely riadnej dochádzky na výučbu do susednej krajiny presťahovali do priľahlých lokalít.

120. Rozumiem tomu, čo uvádza nemecká vláda, že úvahy z hľadiska regionálnej politiky vyznievajú v prospech prijatia opatrení kompenzujúcich škody spôsobené občanom, ktorí, ako to uvádza talianska vláda, žijú veľakrát náhodou v malej vzdialenosti od štátu a ktorí cítia, že hranice nepriaznivo zasahujú do ich možnosti zvoliť si vzdelávacie zariadenie v blízkosti ich bydliska. Vylúčenie iných kategórií osôb nie je možné prijať.

121. V spore vo veci samej je spojenie vytvorené bydliskom dostatočné. Nespochybňujem kvalifikáciu bydliska pani Bucher v Dürene, ktorá prislúcha vnútroštátnemu súdu, ale požiadavku, že toto bydlisko musí byť „trvalé“. Súhlasím s námietkou Verwaltungsgericht Aachen, podľa ktorej vzhľadom na to, že obvyklé bydlisko dotknutej osoby sa nachádza v Nemecku(75), a to tak na začiatku jej štúdia, ako aj počas celej doby vzdelávania, preukazuje spojenie s vnútroštátnym vzdelávacím systémom.

122. Existujú iné spravodlivejšie opatrenia, ktoré menej obmedzujú voľný pohyb, ako opatrenie spočívajúce v úprave podpôr v závislosti od výsledkov dosiahnutých študentmi.

IX – Dôsledky

123. Z predchádzajúcich úvah vyvodzujem, že Spolková republika Nemecko ako každý iný členský štát nemá povinnosť podľa práva Spoločenstva priznať pomoc na vzdelávanie v zahraničí, pretože má značnú diskrečnú právomoc pri jej poskytovaní a, ak ide o tento prípad, pri stanovení podmienok poskytnutia. Ak ich však stanoví, musí dodržiavať právo Únie.

124. § 5 ods. 1 a 2 bod 3 BAföG upravuje takéto podpory, pričom ich podmieňuje tým, aby vzdelávanie bolo pokračovaním vzdelania nadobudnutého počas aspoň jedného roka v nemeckom vzdelávacom zariadení, a to, aby jediné trvalé bydlisko v bezprostrednej blízkosti hranice bolo platné, čo sú podmienky, ktoré nielen narušujú voľný pohyb študentov tým, že ich odradzujú od výkonu tejto slobody, ale sú prehnané s ohľadom na sledované ciele.

125. Pripomienky v prejednávaných konaniach ukazujú obavu, pokiaľ ide o dôsledky, ktoré vyplývajú z uvedenej tézy, pretože ako generálny advokát Geelhoed správne uviedol v návrhoch vo veci Hartmann(76), „s akoukoľvek voľbou odísť do iného členského štátu sú spojené tak určité znevýhodnenia, ako aj nadobudnutie nových výhod v dôsledku rozdielov v právnej úprave medzi dotknutými členskými štátmi…. Je úlohou občana Spoločenstva zvážiť tieto pre a proti pri uskutočňovaní svojho rozhodnutia, ale nemalo by to zahŕňať očakávanie rozšírenia nároku na akýkoľvek druh sociálnej výhody, ktorú jeho členský štát pôvodu môže poskytovať z odlišných politických dôvodov. … závisí to úplne od povahy dotknutých výhod. … Nemalo by sa prehliadať, že zmenou svojho bydliska do iného členského štátu sa môžu vytvoriť iné podoby nároku v hostiteľskom členskom štáte. Aby som parafrázoval nemeckú vládu na pojednávaní, keď sú členské štáty povinné neukladať žiadne obmedzenia svojim štátnym príslušníkom, ktorí si želajú presťahovať sa do iného členského štátu, nemusia im ani dávať odmenu za odchod“ (bod 86).

126. Bez ohľadu však na zvláštnu konfiguráciu vnútroštátnej pomoci na vzdelávanie v členských štátov, pokiaľ Súdny dvor prevezme na seba rolu sudcu umelca, o ktorej som sa zmienil na začiatku týchto návrhov, a v súlade s uvedenými úvahami prizná európsku dimenziu takejto pomoci, nebudú mu chýbať prostriedky na nápravu prípadných nežiaducich následkov, ktoré môžu nastať, alebo na zamedzenie ich vzniku.

127. Po prvé vnútroštátne právne úpravy týkajúce sa takejto pomoci obsahujú samy osebe platné a primerané obmedzenia týkajúce sa hospodárskych aspektov alebo výsledkov dosiahnutých študentmi, upravujú nezlučiteľnosti(77) a obmedzujú bezdôvodné obohatenie(78).

128. Po druhé judikatúra Súdneho dvora umožňuje oprávnene prispôsobovať podporné opatrenia na vzdelanie voľnému pohybu študentov, pričom potvrdila, že právny poriadok Spoločenstva nepokrýva zneužívanie v tejto oblasti.(79)

X –    Návrh

129. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy preto navrhujem Súdnemu dvoru odpovedať na prejudiciálne otázky Verwaltungsgericht Aachen takto:

Voľný pohyb podľa článku 18 ES sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave pomoci na vzdelávanie v iných členských štátoch Európskeho spoločenstva, ktorá a) podmieňuje túto pomoc tým, že štúdium má byť pokračovaním štúdia navštevovaného počas aspoň jedného roka vo vzdelávacom zariadení krajiny vyplácajúcej pomoc, a b) odmieta poskytnutie tejto pomoci, pokiaľ sa študenti zdržiavajú v pohraničných oblastiach týchto krajín na účely vzdelávania.


1 – Jazyk prednesu: španielčina.


2 – NANCLARES ARANGO, A.: Los jueces de mármol, La Pisca Tabaca Editores, Medellín, 2001, s. 14.


3 – LIROLA DELGADO, I.: Libre circulación de personas y Unión europea, éd. Civitas, Madrid, 1994, s. 61, uvádza, že v rámci priebehu procesu európskej integrácie, z dôvodu jej vlastnej dynamiky a rozvoja jej politickej dimenzie, bola zásada voľného pohybu osôb rozšírená zaradením nových prípadov do subjektívnej pôsobnosti práva Spoločenstva. Toto rozšírenie vychádza z pomalého procesu, plného prekážok a často rozporov, v ktorých je východiskovým bodom široký výklad možného obsahu pojmu hospodárskych slobôd.


4 – Štvrtá správa Komisie o občianstve Únie (1. máj 2001 – 30. apríl 2004) [KOM(2004) 695 v konečnom znení], bod 4.


5 – Vyhlásenie č. 2 o štátnej príslušnosti členského štátu, pripojené k Záverečnému aktu Zmluvy o Európskej únii (Ú. v. ES C 191, 1992, s. 98).


6 – Ú. v. ES C 364, 2000, s. 1.


7 – Článok 12 ods. 2 a článok 15 ods. 2, ako aj v kapitole V nazvanej „Občianstvo“, článok 39 ods. 1 a články 40, 42, 43, 44, článok 45 ods. 1 a článok 46.


8 – Ú. v. ES L 317, s. 59; Mim. vyd. 06/002, s. 250. Táto smernica, ako aj smernice Rady 90/364/EHS a 90/365/EHS z 28. júna 1990 o práve pobytu a druhá o práve pobytu pre zamestnané osoby a samostatne zárobkovo činné osoby po skončení ich pracovnej činnosti (Ú. v. ES L 180, s. 26 a 28; Mim. vyd. 20/001, s. 3 a 5) boli odpoveďou európskeho zákonodarcu na rozširovanie pojmu „voľný pohyb“ navrhovaného Súdnym dvorom (nechápem, na čo sa viaže nasledujúca časť vety) „orgánom, ktorý nabáda k väčšej integrácii a ktorého výklady Rímskej zmluvy často významne prispievajú k prekonaniu hospodárskeho významu Spoločenstva“ (ABELLÁN HONRUBIA, V., a VILÁ COSTA, B.: Lecciones de Derecho comunitario europeo, vyd. Ariel, Barcelone, 1993, s. 191).


9 – Táto smernica mení a dopĺňa nariadenie EHS č. 1612/68 a zrušuje smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364, 90/365 a 93/96 (Ú. v. EÚ L 158, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46, korigendum uverejnené v Ú. v. EÚ L 229, 2004, s. 35).


10 – Nové znenie uverejnené 6. júna 1983 BGBl. 1983 I, s. 645; zmenený naposledy zákonom z 22. septembra 2005, BGBl. 2005 I, s. 2809.


11 – Body 12 a 44 písomných pripomienok vlády Spojeného kráľovstva. Na pojednávaní boli opísané výhody, ktoré priznal hostiteľský štát: oslobodenie od zápisného, dotovaná pôžička rádovo vo výške 4 400 libier ročne, ako aj prostriedky na nákup kníh a ďalšie výdaje.


12 – Mesto nachádzajúce sa približne 70 km od Bonnu a 35 km od Aachenu.


13 – Miesto nachádzajúce sa približne 9 km od hranice s Nemeckom a 47 km od Dürenu.


14 – MORE, T.: Utopie, francúzsky preklad anglického diela Victorom Stouvenelom v 1842, elektronické vydanie je k dispozícii na adrese http://classiques.uqac.ca/classiques/More_thomas/l_utopie/utopie_Ed_fr_1842.pdf, druhá kniha, kapitola „Des voyages des Utopiens“.


15 – Bakalár Sansón Carrasco, ktorý pod menami „Zrkadlový rytier“ a „Rytier Bieleho mesiaca“ viedol viacero súbojov s Donom Quijotom, študoval v Salamanke, meste, v ktorom spoznal prvú časť dobrodružstiev slávneho rytiera, o ktorých na začiatku druhej časti podal po svojom návrate do miesta v Mancha, v ktorom obaja žili, detailnú správu (CERVANTES SAAVEDRA, M.: El ingenioso hidalgo Don Quijote de la Mancha, druhá časť, druhá kapitola).


16 – V roku 1516 venuje vtedajšiemu Karlovi z Gentu svoje Institutio Principis Christiani.


17 – Stefan Zweig napísal skvelú biografiu Érasme: grandeur et décadence d’une idée, vyd. Paidos Ibérica, Barcelona, 2005.


18 – FLORY, M.: „Le mythe d’Érasme“, in: L’Europe et le droit, Mélanges en hommage à Jean Boulouis, vyd. Dalloz, 1991, s. 258.


19 – Nachádza sa na stránke http://ec.europa.eu/education/policies/educ/bologna/bologna_en.html. Predchádzala ju Sorbonská deklarácia, podpísaná 25. mája 1998 ministrami školstva Francúzska, Nemecka, Talianska a Spojeného kráľovstva.


20 – Vysokoškolské vzdelávanie zahŕňa „všetky druhy štúdia, vzdelávania alebo výskumu zabezpečeného na vyššej než stredoškolskej úrovni univerzitným zariadením alebo iným vzdelávacím zariadením schváleným príslušnými štátnymi orgánmi ako vysokoškolské vzdelávacie zariadenie“, Svetová deklarácia o vysokoškolskom vzdelávaní v 21. storočí: vízie a akcie, schválená 9. októbra 1998 svetovou konferenciou konanou pod záštitou Unesco, k dispozícii na internetovej stránke http://www.unesco.org/education/educprog/wche/declaration_spa.htm.


21 – Ako uznesenie Rady a zástupcov vlád členských štátov, zasadajúcich v Rade, zo 14. decembra 2000 o akčnom pláne mobility [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 371, s. 4); odporúčanie Európskeho parlamentu a Rady z 10. júla 2001 o mobilite v rámci Spoločenstva pre študentov, účastníkov odbornej prípravy, dobrovoľníkov, učiteľov a školiteľov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 215, s. 30); uznesenie Rady z 3. júna 2002 o zručnostiach a mobilite [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 162, s. 1) alebo Európska charta kvality mobility, ktorá je prílohou k návrhu odporúčania Európskeho parlamentu a Rady týkajúceho sa medzinárodnej mobility v rámci Spoločenstva na účely vzdelávania a odbornej prípravy [KOM(2005) 450 v konečnom znení]; tieto témy sú okrem toho uvedené ako jeden z trinástich cieľov pracovného programu „Vzdelávanie a odborná príprava 2010“ schváleného Európskou radou v Barcelone v roku 2002.


22 – „Budeš žiť v ďalekej krajine, nie vzdialenosťou, ale myšlienkami a zvykmi“. Takto začína André Maurois svoje „Conseils à un jeune Français partant pour l’Angleterre“ (MAUROIS, A.: Obras completas, zväzok IV, vyd. Plaza y Janés, Barcelona, 1967, s. 1035).


23 – Zelená kniha Komisie „Výchova – Vzdelávanie – Výskum: prekážky medzinárodnej mobility“ [KOM(1996) 462 v konečnom znení] analyzovala tieto prekážky.


24 – Málo významný vo svojich začiatkoch, pretože sa týkal iba 3 244 osôb v prvom roku, toto číslo sa zvýšilo na 144 032 v roku 2005, štipendiá boli počas dvadsiatich rokov fungovania poskytnuté viac ako miliónu a pol študentov (zdroj http://ec.europa.eu/education/news/erasmus20_en.html).


25 – CALVO PÉREZ, B.: „Perspectiva europea de la educación superior. Carácter transversal y redes universitarias (internacionalización, movilidad y redes)“, in: El carácter transversal en la educación universitaria, MICHAVILA, F., a MARTÍNEZ, J., editori, Madrid, 2002, s. 33, vymenováva kritické názory na program Socrates-Erasmus, medzi ktoré v prvom rade patrí obmedzené množstvo prostriedkov, pričom dodáva, že ide o „štipendiá pre bohatých“ a že „predstavujú klesajúce financovanie“.


26 – Rozsudok z 20. septembra 2001, C‑184/99, Zb. s. I‑6193.


27 – Rozsudok z 11. júla 2002, C‑224/98, Zb. s. I‑6191.


28 – Rozsudok z 15. marca 2005, C‑209/03, Zb. s. I‑2119.


29 – Rozsudok z 13. februára 1985, 293/83, Zb. s. 593.


30 – Rozsudok z 2. februára 1988, 24/86, Zb. s. 379.


31 – Rozsudok z 21. júna 1988, 39/86, Zb. s. 3161.


32 – Rozsudok z 21. júna 1988, 197/86, Zb. s. 3205.


33 – Ktoré do Zmluvy zaviedli občianstvo Únie a taktiež do hlavy VIII tretej časti Zmluvy doplnili kapitolu 3 venovanú všeobecnému a odbornému vzdelávaniu a mládeži (články 149 ES a 150 ES).


34 – Rozsudok z 27. marca 1985, 249/83, Zb. s. 973.


35 – Nariadenie Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 15).


36 – Bod 40 rozsudku z 25. mája 2000, Komisia/Taliansko (C‑424/98, Zb. s. I‑4001), upresnil dôvody týchto rozdielov.


37 – Rozsudok z 20. júna 1985, Deak, 94/84, Zb. s. 1873, bod 27, a z 12. septembra 1996, Komisia/Belgicko, C‑278/94, Zb. s. I‑4307, bod 25.


38 – Podľa BORJA, J., DOURTHE, G., a PEUGEOT, V.: La Ciudadanía Europea, éd. Península, Barcelona, 2001, s. 37, sa aktuálnosť tohto pojmu vysvetľuje nevyhnutnosťou vytvoriť medzi členmi určitých spoločností „druh ‚identity‘, s ktorou sa stotožnia a ktorá im umožní cítiť sa súčasťou jej ducha, pretože tento druh spoločností jasne vykazuje symptómy nedostatočnej spolupatričnosti… k spoločnosti ako celku, bez ktorej nie je možné odpovedať spoločne na výzvy, ktoré sa pred všetkými objavujú“.


39 – Rozsudok z 12. mája 1998, C‑85/96, Zb. s. I‑2691.


40 – Rozsudky z 5. júna 1997, Uecker a Jacquet, C‑64/96 a C‑65/96, Zb. s. I‑3171, bod 23; z 2. októbra 2003, Garcia Avello, C‑148/02, Zb. s. I‑11613, bod 26, a z 26. októbra 2006, Tas‑Hagen a Tas, C‑192/05, Zb. s. I‑10451, bod 23.


41 – Rozsudky z 24. novembra 1998, Bickel a Franz, C‑274/96, Zb. s. I‑7637, body 15 a 16; Grezlczyk, už citovaný, bod 33; D’Hoop, už citovaný, bod 29, a Bidar, už citovaný, bod 33.


42 – Rozsudky z 29. apríla 2004, Pusa, C‑224/02, Zb. s. I‑5763, body 19 a 20; z 18. júla 2006, De Cuyper, C‑406/04, Zb. s. I‑6947, bod 39; D’Hoop, už citovaný, bod 34, a Tas-Hagen a Tas, už citovaný, body 27, 30 a 31.


43 – Rozsudok zo 7. septembra 2004, Trojani (C‑456/02, Zb. s. I‑7573), ktorého body 30 až 36 sa týkajú článku 18 ES a body 39 až 44 článku 12 ES. V návrhoch vo veci týkajúcej sa rozsudku De Cuyper generálny advokát Geelhoed správne uviedol, že na uplatnenie článku 18 ES nie je nutná existencia diskriminácie (bod 104) a že záleží na tom, či existuje obmedzenie voľného pohybu a či je odôvodnené (bod 108). V rozsudkoch De Cuyper, ako aj Tas-Hagen a Tas je zmienený iba článok 18 ES.


44 – Rozsudok zo 17. septembra 2002, C‑413/99, Zb. s. I‑7091.


45 – Právna doktrína túto charakteristiku podporila: DORREGO de CARLOS, A.: „La libertad de circulación de personas: del Tratado de Roma al Tratado de la Unión europea“, v diele, ktoré koordinoval GIL-ROBLES, J. M.: Los derechos del europeo, Incipit éditeurs, Madrid, 1993, s. 30; taktiež MATTERA, A.: „La liberté de circulation et de séjour des citoyens européens et l’applicabilité directe de l’article 8 A du traité CE“, in: Mélanges en hommage à Fernand Schockweiler, ktorý vydali Gil Carlos Rodríguez Iglesias, Ole Due, Romain Schintgen a Charles Elsen, Baden-Baden, 1999, s. 413 a nasl.


46 – Téza zopakovaná v rozsudkoch z 19. októbra 2004, Zhu a Chen (C‑200/02, Zb. s. I‑9925, bod 26); z 23. marca 2006, Komisia/Belgicko (C‑408/03, Zb. s. I‑2647, bod 34) a Trojani, už citovaný, bod 31. Našla svoje vyjadrenie v odôvodnení č. 11 smernice 2004/38.


47 – Oznámenie Rady „Haagsky program: posilňovanie slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v Európskej únii“, hlava III, bod 1.1 (Ú. v. EÚ C 53, 2005, s. 1). ADRIÁN ARNÁIZ, A. J.: „Algunas consideraciones sobre la ciudadanía de la Unión Europea y la Conferencia Intergubernamental de 1996 para la reforma del Tratado de Maastricht“, Revista de Estudios Europeos, č. 11, september – december 1995, Madrid, s. 59, kvalifikuje slobodu pohybu ako „právo zloženej povahy, ekonomické a politické, pretože smeruje jednak k úplnému vytvoreniu vnútorného trhu a jednak k zvyšovaniu pocitu spolupatričnosti s Európskou úniou“.


48 – Pokiaľ ide o slobodu usadzovania, rozsudok z 29. februára 1996, Skanavi a Chryssanthakopoulos (C‑193/94, Zb. s. I‑929, bod 22), a pokiaľ ide o voľný pohyb pracovníkov, rozsudky z 26. novembra 2002, Oteiza Olazabal (C‑100/01, Zb. s. I‑10981, bod 26); z 23. marca 2004, Collins (C‑138/02, Zb. s. I‑2703, bod 55), a z 15. septembra 2005, Ioannidis (C‑258/04, Zb. s. I‑8275, bod 37).


49 – Rozsudky D’Hoop, už citovaný, bod 38, a Collins, už citovaný, bod 67.


50 – Rozsudky Bickel a Franz, už citovaný, bod 27; D’Hoop, už citovaný, bod 36; Collins, už citovaný, bod 66; Bidar, už citovaný, bod 54; De Cuyper, už citovaný, bod 40, ako aj Tas-Hagen a Tas, už citovaný, bod 33.


51 – GIL IBAÑEZ, J. L.: „El régimen de becas y ayudas al estudio“, v kolektívnom diele Aspectos administrativos del derecho a la educación. Especial consideración de las universidades públicas, Manuales de Formación Continuada, č. 16, Consejo General del Poder Judicial, Madrid, 2001, s. 221 až 226.


52 – Rozsudky z 29. apríla 2004, Weigel, C‑387/01, Zb. s. I‑4981, bod 55; z 15. júla 2004, Lindfors, C‑365/02, Zb. s. I‑7183, bod 34, a z 12. júla 2005, Schempp, C‑403/03, Zb. s. I‑6421, bod 45.


53 – Bhabha, J., kritizuje výhradu v prospech právnych predpisov štátov, keď poukazuje na neexistenciu konania pre nadobudnutie občianstva Európskej únie, táto kategória bola teda v určitom smere nesúvislá a veľmi rozdielna podľa krajín: nie je založená na spoločnej platforme kritérií príslušnosti (Pertenecer a Europa: ciudadanía y derechos posnacionales, na internetovej stránke http://www.unesco.org/issj/rics159/bhabhaspa.html). Právna doktrína sa usiluje o vysvetlenie rozdielu medzi štátnou príslušnosťou a občianstvom, pričom občianstvu priznáva pocit spolupatričnosti k spoločenstvu nad rámec štátu, s odlišnou politickou mocou, a štátnu príslušnosť stanovuje pre právne postavenie vyplývajúce zo spojenia medzi osobou a štátom (JIMÉNEZ PIERNAS, C.: „La protección diplomática y consular del ciudadano de la Unión europea“, Revista de Instituciones Europeas, zväzok 20, 1993, s. 9 až 49, a JIMÉNEZ DE PARGA MASEDA, P.: El derecho a la libre circulación de las personas físicas en la Europa comunitaria – Desde el Acta Única al Tratado de la Unión Europea, Tecnos, Madrid, 1994, s. 184 a 185).


54 – V bode 24 návrhov vo veci, o ktorej sa rozhodlo rozsudkom z 26. januára 1999, Terhoeve (C‑18/95, Zb. s. I‑345), uvádzam, že možnosť dovolávať sa práva Únie voči svojmu vlastnému štátu bola pripustená v rozsudkoch z 7. februára 1979, Knoors (115/78, Zb. s. 399, bod 24); z 3. októbra 1990, Bouchoucha (C‑61/89, Zb. s. I‑3551, bod 13); z 31. marca 1993, Kraus (C‑19/92, Zb. s. I‑1663, body 15 a 16); z 23. februára 1994, Scholz (C‑419/92, Zb. s. I‑505, bod 9), a z 27. júna 1996, Asscher (C‑107/94, Zb. s. I‑3089). V bode 25 týchto návrhov poukazujem na to, že Súdny dvor v rozsudku zo 6. októbra 1981, Broekmeulen (246/80, Zb. s. 2311, bod 20), rozhodol, že „voľného pohybu osôb, slobody usadzovania a slobody poskytovania služieb… nie je možné plne dosiahnuť, ak by členské štáty mohli uprieť prospech z ustanovení práva Spoločenstva tým svojím štátnym príslušníkom, ktorí využili výhody existujúce v oblasti pohybu a usadzovania“.


55 – Návrhy vo veci, o ktorej sa rozhodlo rozsudkom zo 17. júna 1997, Shingara a Radiom (C‑65/95 a C‑111/95, Zb. s. I‑3343), bod 34, a návrhy vo veci, o ktorej sa rozhodlo rozsudkom zo 16. septembra 2004, Baldinger (C‑386/02, Zb. s. I‑8411, bod 25), v ktorých sa Súdny dvor nevyslovil k článku 18 ES.


56 – Pokiaľ ide o profesijné vzdelávanie, článok 150 ES sa vyjadruje obdobne.


57 – Článok II‑74 Zmluvy o Ústave pre Európu.


58 – Rozsudok z 11. januára 2007, Lyyski, C‑40/05, Zb. s. I‑99, bod 39.


59 – Rozsudok zo 7. júla 1992, Parlament/Rada, C‑295/90, Zb. s. I‑4193, bod 15; z 1. júla 2004, Komisia/Belgicko, C‑65/03, Zb. s. I‑6427, bod 25; zo 7. júla 2005, Komisia/Rakúsko, C‑147/03, Zb. s. I‑5969, bod 32; Gravier, už citovaný, bod 25; Blaizot a i., už citovaný, bod 11, a Lyyski, už citovaný, bod 28.


60 – Rozsudky z 27. septembra 1988, Komisia/Belgicko, 42/87, Zb. s. 5445, body 7 a 8; Blaizot a i., už citovaný, body 15 až 20; Komisia/Rakúsko, už citovaný, bod 33, a Lyyski, už citovaný, bod 29.


61 – V návrhoch veci, o ktorej sa rozhodlo rozsudkom Bidar, generálny advokát Geellhoed uvádza svoje výhrady, pokiaľ ide o skutočnosť, že podpory smerujúce k pokrytiu životných nákladov študentov boli vylúčené z rámca Spoločenstva (bod 49 a súvisiace body).


62 – V oblasti voľného pohybu osôb, rozsudky z 29. októbra 1998, De Castro Freitas a Escallier, C‑193/97 a C‑194/97, Zb. s. I‑6747, bod 23; z 3. októbra 2000, Corsten, C‑58/98, Zb. s. I‑7919, bod 31; z 11. júla 2002, Gräbner, C‑294/00, Zb. s. I‑6515, bod 26, a Tas-Hagen a Tas, už citovaný, bod 22.


63 – Rozsudky z 13. januára 1984, Luisi a Carbone, 286/82 a 26/83, Zb. s. 377, bod 16, a zo 16. mája 2006, Watts, C‑372/04, Zb. s. I‑4325, bod 87.


64 – Rozsudky zo 4. októbra 1991, Society for the Protection of Unborn Children Ireland, C‑159/90, Zb. s. I‑4685, bod 18, a Watts, už citovaný, bod 86.


65 – Rozsudky zo 17. decembra 1981, Webb, 279/80, Zb. s. 3305, bod 10; z 28. apríla 1998, Kohll, C‑158/96, Zb. s. I‑1931, bod 20, a z 12. júla 2001, Smits a Peerbooms, C‑157/99, Zb. s. I‑5473, bod 54.


66 – Rozsudky zo 6. februára 2003, Stylianakis, C‑92/01, Zb. s. I‑1291, bod 18; zo 16. decembra 2004, My, C‑293/03, Zb. s. I‑12013, bod 33; Skanavi a Chryssanthakopoulos, už citovaný, bod 22; Oteiza Olazabal, už citovaný, bod 26, a Ioannidis, už citovaný, bod 37.


67 – V odpovediach na otázku, ktorú som v tomto ohľade položil na pojednávaní, bola pozornosť zameraná na povahu konkrétneho posudzovania a na obozretnosť, ktorou sa musí riadiť preskúmanie.


68 – Body 32 a 36 vnútroštátnych rozhodnutí vo veciach C‑11/06 a C‑12/06.


69 – Zástupca nemeckej vlády na pojednávaní odpovedal vyhýbavo na otázku týkajúcu sa existencie študijných programov požadovaných žalobkyňami v jeho krajine pôvodu.


70 – Ako tomu bolo v prípade stávkových kancelárií na Internete: rozsudky z 21. októbra 1999, Zenatti, C‑67/98, Zb. s. I‑7289; zo 6. novembra 2003, Gambelli a i., C‑243/01, Zb. s. I‑13031, a zo 6. marca 2007, Placanica a i., C‑338/04, C‑359/04 a C‑360/04, Zb. s. I‑1891. Vo veci Zenatti Súdny dvor vyhlásil, že ustanovenia Zmluvy týkajúce sa slobodného poskytovania služieb nie sú v rozpore s právnou úpravou, ako je talianska právna úprava, ktorá vyhradzuje určitým právnym subjektom právo vyberať stávky na športové podujatia, pokiaľ je to v súlade s cieľmi sociálnej politiky zameranej na obmedzenie škodlivých účinkov takýchto činností a pokiaľ obmedzenia, ktoré stanovuje, nie sú neprimerané s ohľadom na tieto ciele. Vo veci Gambelli a i. upresnil predchádzajúci rozsudok, pričom uviedol, že „vnútroštátna právna úprava, ktorá zakazuje – pod hrozbou trestných sankcií – výkon činnosti výberu, prijímania, registrácie a predávanie návrhov na stávky, najmä na športové podujatia, predstavuje obmedzenie slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb stanovené v článkoch 43 ES a 49 ES“, pričom vnútroštátnemu súdu určil, aby overil, či právna úprava tohto druhu, s ohľadom na jej spôsoby uplatnenia, je odôvodnená a či obmedzenia, ktoré obsahuje, sú nadmerné vo vzťahu k sledovaným cieľom. Problémy súvisiace s uskutočnením tejto povinnosti viedli k tomu, že Súdny dvor vo veci Placanica a i. tak musel urobiť sám.


71 – Bod 37 vnútroštátneho rozhodnutia vo veci C‑11/06.


72 – Bod 18 pripomienok fínskej vlády, ktorá cituje článok 1 ods. 2 a 4 zákona o podpore v oblasti štúdia (Opintotukilaki).


73 – Nezastávam názor Bezirksregierung Köln, podľa ktorého pokiaľ vzdelávanie začalo, je istejšie, že peniaze budú dobre použité; ten istý dôvod hovorí pre to, aby pomoc bola poskytnutá na záver štúdia.


74 – Podľa článku 24 ods. 2 smernice 2004/38 „… hostiteľský členský štát nie je povinný udeliť nárok na sociálnu pomoc počas prvých troch mesiacov pobytu…, ani nie je povinný pred nadobudnutím práva trvalého pobytu udeliť pomoc vo forme príspevku na výživu počas štúdia vrátane odborného vzdelávania…“.


75 – Bod 41 vnútroštátneho rozhodnutia vo veci C‑12/06.


76 – C‑212/05, Zb. s. I‑6303.


77 – Na pojednávaní sa jasne ukázalo, že v Spojenom kráľovstve nemajú študentské štipendiá dosah, ale v Nemecku podľa § 21 ods. 3 BAföG sa všetky započítavajú, bez ohľadu na ich pôvod.


78 – Riziko kumulácie nárokov sa neobjavuje iba pri pomoci priznanej štátom pôvodu a hostiteľským štátom, ale tiež na iných úrovniach, pričom boli možné viaceré už zmienené kombinácie v závislosti od zdrojov financovania (súkromné, národné alebo európske).


79 – Rozsudok zo 6. novembra 2003, Ninni-Orasche, C‑413/01, Zb. s. I‑13187, bod 36, a Lair, už citovaný, bod 43.