NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PEDRO CRUZ VILLALÓN
prednesené 26. júna 2012 (1)
Vec C‑199/11
Európska únia zastúpená Európskou komisiou
proti
Otis NV,
General Technic‑Otis Sàrl (GTO),
Kone Belgium NV,
Kone Luxembourg Sàrl,
Schindler NV,
Schindler Sàrl,
ThyssenKrupp Liften Ascenseurs NV,
ThyssenKrupp Ascenseurs Luxembourg Sàrl
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný
Rechtbank van koophandel te Brussel (Belgicko)]
„Zastupovanie Európskej únie pred vnútroštátnymi súdmi – Právomoci priznané Komisii – Článok 282 ES – Protisúťažné správanie formálne konštatované Komisiou – Žaloba o mimozmluvnú zodpovednosť za škodu podaná Komisiou v mene Únie – Sankčné právomoci Komisie v oblasti hospodárskej súťaže – Článok 47 Charty – Nezávislosť súdov – Rozsah súdneho preskúmania súdov Únie a vnútroštátnych súdov – Rovnosť zbraní“
1. Na základe žaloby o náhradu škody, ktorú podala Komisia v mene Únie proti viacerým výrobcom výťahov, Rechtbank van koophandel te Brussel predložil Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý obsahuje dve otázky týkajúce sa jednak zastupovania Únie v konaní pred vnútroštátnymi súdmi a jednak nezávislosti súdov a rovnosti zbraní medzi účastníkmi civilného konania, v ktorom sa Únia ako žalobkyňa domáha náhrady škody na základe mimozmluvnej zodpovednosti.
2. V súvislosti s otázkou zastupovania pred súdmi sa vnútroštátny súd pýta, či je Komisia oprávnená zastupovať Úniu napriek tomu, že vzniknutá škoda vyplýva zo zmlúv podpísaných viacerými inštitúciami a orgánmi Únie. Súdny dvor teda má rozhodnúť o časovej pôsobnosti a obsahu článku 282 Zmluvy ES a článku 335 ZFEÚ v súvislosti s konaniami začatými na vnútroštátnych súdoch pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy.
3. Ako špecifickejšia a pomerne zložitejšia sa javí otázka týkajúca sa nezávislosti súdov a rovnosti zbraní, ktorá sa teda týka článku 47 Charty základných práv Európskej únie. Súdny dvor má rozhodnúť, či pre Úniu platia určité podmienky týkajúce sa podania žaloby o náhradu škody na vnútroštátnych súdoch, ak má vzniknutá škoda pôvod v protisúťažnom správaní konštatovanom jednou z inštitúcií Únie. Žalované v konaní vo veci samej tvrdia, že Komisia ako inštitúcia, ktorá vydala záväzné rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ods. 1 ES (teraz článok 101 ods. 1 ZFEÚ), koná ako privilegovaná žalobkyňa a skresľuje súdnu právomoc vnútroštátneho súdu, ako aj vyvážený pomer síl, ktorý musí existovať medzi účastníkmi konania.
I – Právny rámec
4. Článok 282 Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev stanovoval:
„V každom členskom štáte požíva Spoločenstvo najširšiu spôsobilosť na práva a právne úkony, aké ich právo priznáva právnickým osobám; Spoločenstvo môže najmä nadobúdať alebo scudzovať hnuteľný a nehnuteľný majetok a môže vystupovať pred súdmi. V takom prípade zastupuje Spoločenstvo Komisia.“
5. S účinnosťou od 1. decembra 2009 bol článok 282 ES v dôsledku nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy nahradený súčasným článkom 335 ZFEÚ, ktorý stanovuje:
„V každom členskom štáte požíva Únia najširšiu spôsobilosť na práva a právne úkony, aké ich právo priznáva právnickým osobám; Únia môže najmä nadobúdať alebo scudzovať hnuteľný a nehnuteľný majetok a môže vystupovať pred súdmi. V takom prípade zastupuje Úniu Komisia. Únia je však zastúpená aj každou z inštitúcií na základe ich administratívnej autonómie v záležitostiach týkajúcich sa ich fungovania.“
6. Článok 47 Charty základných práv Európskej únie nazvaný „Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“ v prvom odseku stanovuje:
„Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.“
7. Nariadenie (ES) č. 1/2003 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže(2) v článku 16 nazvanom „Jednotné uplatňovanie súťažného práva spoločenstva“ stanovuje:
„1. Keď vnútroštátne súdy rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podľa článku 81 alebo článku 82 Zmluvy, ktoré sú už predmetom rozhodnutia Komisie, nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou. Musia sa vyhnúť takým rozhodnutiam, ktoré by boli v rozpore s rozhodnutím, o ktorom uvažuje Komisia v postupe, ktorý iniciovala [s rozhodnutím, ktoré Komisia zamýšľa prijať v konaní, ktoré začala – neoficiálny preklad]. Na tento účel môžu vnútroštátne súdy posúdiť, či je nevyhnutné zastaviť príslušný postup [prerušiť príslušné konanie – neoficiálny preklad]. Táto povinnosť nemá vplyv na práva a povinnosti podľa článku 234 Zmluvy.
2. Keď orgány hospodárskej súťaže členských štátov rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podľa článku 81 alebo článku 82 Zmluvy, ktoré sú už predmetom rozhodnutia Komisie, nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou.“
II – Skutkové a procesné okolnosti
8. Komisia po tom, čo dostala viacero sťažností, v roku 2004 začala vyšetrovanie na objasnenie existencie protisúťažných praktík štyroch európskych výrobcov výťahov a eskalátorov – Kone, Otis, Schindler a ThyssenKrupp. Vyšetrovanie vyústilo do prijatia rozhodnutia z 21. februára 2007, ktorým boli štyri uvedené podniky sankcionované za veľmi závažné porušenia vtedajšieho článku 81 ods. 1 Zmluvy ES (teraz článok 101 ods. 1 ZFEÚ).(3)
9. Dotknuté spoločnosti podali na Všeobecný súd žaloby o neplatnosť, o ktorých sa rozhodlo zamietavými rozsudkami z 13. júla 2011.(4) Všeobecný súd zamietol všetky žalobné dôvody smerujúce k zrušeniu uplatnené žalobkyňami okrem žalobného dôvodu spoločnosti ThyssenKrupp týkajúceho sa výšky pokuty, ktorému sa čiastočne vyhovelo a ktorý viedol k zníženiu pokuty.(5)
10. Dňa 20. júna 2008 Komisia v mene vtedajšieho Európskeho spoločenstva podala na belgických súdoch žalobu, ktorou žiadala od uvedených spoločností náhradu škody vo výške 7 061 688 eur. Komisia tvrdila, že vtedajšiemu Európskemu spoločenstvu vznikla v Belgicku a Luxembursku finančná škoda z dôvodu protisúťažných praktík, na ktorých sa žalované spoločnosti protiprávne dohodli. Európske spoločenstvo totiž zadalo viaceré zákazky týkajúce sa montáže, údržby a rekonštrukcie výťahov a eskalátorov v rôznych budovách európskych inštitúcií so sídlom v oboch štátoch, ktorých cena bola podľa názoru Komisie v dôsledku dohody, ktorú vyhlásila za nezákonnú, vyššia ako trhová cena.
11. Žalované spoločnosti v rámci vyjadrenia k žalobe spochybnili spôsobilosť Komisie konať v mene Európskeho spoločenstva. Žalované tiež namietali zaujatosť belgického vnútroštátneho súdu, ako aj porušenie zásady rovnosti zbraní z dôvodu osobitného postavenia Komisie v rámci konania týkajúceho sa porušenia článku 81 ods. 1 ES (teraz článok 101 ods. 1 ZFEÚ).
12. Vzhľadom na námietky žalovaných Rechtbank van koophandel te Brussel rozhodol o predložení návrhu na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru.
III – Prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom
13. Dňa 28. apríla 2011 bol kancelárii Súdneho dvora doručený návrh Rechtbank van koophandel te Brussel na začatie prejudiciálneho konania, v ktorom boli položené tieto otázky:
„1. a) Zmluva v článku 282, teraz v článku [3]35, stanovuje, že Úniu zastupuje Komisia. Jednak článok 335 ZFEÚ a jednak články 103 a 104 rozpočtových pravidiel stanovujú, že dotknuté inštitúcie v administratívnych otázkach, ktoré sa týkajú ich fungovania, zastupujú Úniu s možným následkom, že tieto inštitúcie, či už výlučne, alebo nie, môžu vystupovať pred súdom. Je nepochybné, že dosiahnutie vyplatenia privysokej ceny zo strany dodávateľov atď. ako dôsledok vytvorenia kartelu spadá pod pojem podvod. V belgickom práve platí zásada ,lex specialis generalibus derogat‘. V prípade, že táto právna zásada je uplatniteľná aj v práve Únie, neprislúcha dotknutým inštitúciám vyvinúť iniciatívu na podanie žalôb (okrem prípadov, v ktorých bola samotná Komisia obstarávateľom)?
b) (Subsidiárne položená otázka) Nemala mať Komisia prinajmenšom splnomocnenie inštitúcií na zastupovanie, aby mohla na súde hájiť ich záujmy?
2. a) Článok 47 Charty základných práv Európskej únie a článok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv zaručujú každému právo na spravodlivý proces a s tým súvisiacu zásadu, že nikto nemôže byť sudcom vo vlastnej veci. Je zlučiteľné s touto zásadou, aby Komisia najprv vystupovala ako orgán hospodárskej súťaže a za vytýkané správanie, teda vytvorenie kartelu ako porušenie článku 81 [ES], teraz článku 101 [ZFEÚ], uložila sankciu po tom, ako sama viedla vyšetrovanie, a následne pripravila žalobu o náhradu škody na vnútroštátnom súde a rozhodla o podaní žaloby, zatiaľ čo ten istý člen Komisie nesie zodpovednosť za obidve záležitosti, ktoré sú spojené, a to tým skôr, že vnútroštátny súd, ktorému bola vec predložená, sa nemôže odchýliť od rozhodnutia o uložení sankcie?
b) (Subsidiárne položená otázka) V prípade [zápornej] odpovede na otázku 2 písm. a), keď teda ide o nezlučiteľnosť, akým spôsobom má v takom prípade podľa práva Únie poškodený (Komisia a/alebo inštitúcie a/alebo Únia) v dôsledku protiprávneho konania (vytvorenie kartelu) uplatniť svoj nárok na náhradu škody, ktorý je tiež základným právom?“
14. Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej (Schindler NV, Otis NV, ThyssenKrupp Liften Ascenseurs NV a Kone Belgium NV), ako aj Komisia.
15. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 14. marca 2012, sa zúčastnili a so svojimi prednesmi vystúpili všetci účastníci konania vo veci samej, ako aj Rada.
IV – Prvá otázka
16. Prvá položená otázka sa týka výkladu už zrušeného článku 282 ES a jeho vzťahu k zodpovedajúcemu súčasnému ustanoveniu, ktorým je článok 335 ZFEÚ.
17. Otázka, ktorú položil Rechtbank, má v skutočnosti dva aspekty: jeden sa týka časového uplatnenia článku 282 ES, konkrétne na vnútroštátne konania začaté pred 1. decembrom 2009, keď nadobudol platnosť nový článok 335 ZFEÚ, a druhý sa týka výkladu článku 282 ES. Týmito dvoma otázkami sa budem zaoberať samostatne.
A – O časovom uplatnení článku 282 ES
18. Prvý aspekt, ku ktorému sa treba vyjadriť, sa týka uplatnenia článku 282 ES ratione temporis, keďže Komisia podala žalobu na Rechtbank 20. júna 2008, čiže rok a pol pred nadobudnutím platnosti článku 335 ZFEÚ.
19. Ako je známe, článok 335 ZFEÚ tým, že zakotvil v primárnom práve skoršiu prax zastupovania Únie jednotlivými náležite splnomocnenými inštitúciami s odlišnosťami, ktoré pre prejednávanú vec nie sú relevantné, zmenil pravidlo obsiahnuté v článku 282 ES. Zatiaľ čo v Zmluve ES zastupovanie Spoločenstva prináležalo Komisii, toto zastupovanie môže v súčasnosti vykonávať každá inštitúcia Únie. Ide teda o dve normy práva Únie, ktoré a priori odlišne upravujú zastupovanie Únie pred súdmi členských štátov.(6) Preto je potrebné objasniť, či sa na toto konanie, ktoré sa začalo pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, vzťahuje článok 282 ES alebo článok 335 ZFEÚ.
20. Na úvod je potrebné poukázať na to, že článok 282 ES ani článok 335 ZFEÚ nepredstavujú procesné normy, ale hmotnoprávne normy internej organizácie Únie. Prostredníctvom týchto ustanovení Únia určuje, ktorá inštitúcia ju zastupuje navonok vrátane jej zastupovania v konaniach pred vnútroštátnymi súdmi. Lisabonská zmluva tiež neobsahuje nijaké ustanovenie, ktoré by určovalo časové účinky článku 335 ZFEÚ. Vzhľadom na neexistenciu takého ustanovenia pôsobnosť citovaného článku smeruje len do budúcnosti. Preto je potrebné vylúčiť akýkoľvek možný retroaktívny účinok, pričom nemôžu byť dotknuté skôr založené právne vzťahy vrátane procesnoprávnych vzťahov.
21. Ustanovením práva Únie platným v čase začatia konania pred Rechtbank, prostredníctvom ktorého sa určuje orgán, ktorý zastupuje Úniu navonok, bol teda článok 282 ES. Keď už riadne vznikol procesnoprávny vzťah, nadobudnutie platnosti nového článku 335 ZFEÚ, ktorého účinky sa vzťahujú len na právne vzťahy založené po 1. decembri 2009, nemalo nijaký vplyv na procesné postavenie žalobkyne v konaní vo veci samej.
22. Inou otázkou je, či vzhľadom na osobitné okolnosti prípadu a vzhľadom na článok 282 ES prináleží Komisii, aby konala v mene Spoločenstva.
B – O pôsobnosti článku 282 ES
23. Ako už bolo uvedené, vnútroštátny súd má pochybnosti, či je Komisia oprávnená zastupovať Európsku úniu v konaní, ktoré sa pred ním vedie. Článok 282 ES, ktorý je – ako bolo uvedené vyššie – ustanovením uplatniteľným na prejednávaný spor, stanovuje, že zastupovanie Únie pred súdmi členských štátov vykonáva výlučne Komisia.
24. Žalované v konaní vo veci samej podrobne uvádzajú, že toto ustanovenie je len všeobecným pravidlom, z ktorého v prejednávanom prípade stanovujú výnimku články 274 ES a 279 ES, ktoré obsahujú osobitné ustanovenia týkajúce sa ochrany finančných záujmov Spoločenstva, ktoré sú zasa podrobnejšie upravené nariadením (ES, Euratom) č. 1605/2002(7). Podľa názoru žalovaných každá inštitúcia Spoločenstva je na základe článkov 59 a 60 citovaného nariadenia zodpovedná za vykonávanie svojich príslušných rozpočtových položiek. V prípade zistenia chýb, nesprávností alebo podvodu, za ktoré zodpovedá dodávateľ, uvedené ustanovenia stanovujú, že každá inštitúcia môže vymáhať už zaplatené sumy.
25. V konečnom dôsledku sa zo všeobecného pravidla článku 282 ES, ktorý priznáva zastupovanie Spoločenstva pred súdmi Komisii, podľa názoru žalovaných vymyká lex specialis stanovený vo finančných predpisoch, podľa ktorého je každá inštitúcia poverená zastupovaním v súvislosti s ochranou svojich finančných záujmov.
26. Podľa môjho názoru uplatnenie kritéria lex specialis derogat legi generali na vzťahy medzi citovanými ustanoveniami nie je vôbec presvedčivé. Spomenuté pravidlo má význam, keď dve ustanovenia sledujú zhodné ciele a majú protichodný obsah.(8) Ako však uvediem ďalej, ustanovenia, na ktoré sa odvolávajú žalované, sledujú odlišné ciele, pričom ich obsah navyše nie je vôbec nezlučiteľný.
27. Články 274 ES a 279 ES, ako aj ustanovenia nariadenia č. 1605/2002 totiž stanovujú právomoci na vykonávanie rozpočtu každej inštitúcie, medzi ktoré patria právomoci týkajúce sa prijímania „akýchkoľvek potrebných opatrení, vrátane zrušenia konania“. Článok 282 ES sa naopak týka len právnej spôsobilosti Spoločenstva a právomoci Komisie zastupovať ho. Medzi týmito dvoma ustanoveniami neexistuje rozpor, no nesledujú ani rovnaký cieľ: jedno stanovuje právomoc každej inštitúcie rozhodovať o opatreniach na zabezpečenie finančných prostriedkov, ktoré jej prináležia, a druhé stanovuje právomoc Komisie zastupovať Spoločenstvo aj pred vnútroštátnymi súdmi. Ide o dva oddeliteľné a nezávislé aspekty, ktoré pripúšťajú harmonický výklad, keďže rozhodnutie o opatreniach na vykonanie rozpočtu, ktoré prijme inštitúcia Spoločenstva, je niečo úplne iné ako právomoc zastupovať Spoločenstvo v prípade, že sa rozhodne obrátiť na vnútroštátne súdy.
28. Súdny dvor implicitne potvrdil tento výklad Zmluvy vo veci Région de Bruxelles‑Capitale(9), v ktorej bola potvrdená zákonnosť prenesenia právomocí Komisie týkajúcich sa zastupovania na iné inštitúcie Spoločenstva. Súdny dvor uznal rozšírenú súdnu prax a konštatoval, že „bolo v záujme riadnej správy vecí verejných, aby Spoločenstvá boli… v prípadoch súdnych konaní pred vnútroštátnymi súdmi zastupované inštitúciou, ktorej sa predmetný akt alebo predmetné konanie dotýkalo“(10). Táto väčšia účinnosť sa prejavila v prenesení príslušných právomocí Komisie na dotknutú inštitúciu.(11)
29. Argumentácia použitá v uvedenom rozsudku potvrdzuje existenciu výlučnej právomoci Komisie týkajúcej sa zastupovania, ktorú však možno preniesť na iné inštitúcie. V žiadnom prípade však nebolo uznané prednostné uplatnenie nariadenia č. 1605/2002, ktoré by odnímalo Komisii právomoci, ktoré jej priznáva článok 282 ES. V každom prípade vo veciach, v ktorých pred súdmi členského štátu zastupovala Úniu iná inštitúcia ako Komisia, sa táto právomoc vykonávala na základe prenesenia príslušných právomocí Komisie a nie ako dôsledok toho, že články 274 ES a 279 ES a nariadenie č. 1605/2002 predstavujú lex specialis, ako to tvrdia žalované v konaní vo veci samej.
30. Ak by napokon tvrdenie týkajúce sa lex specialis bolo správne, zmena článku 282 ES vykonaná súčasným článkom 335 ZFEÚ by bola nadbytočná. Ako je známe, nové ustanovenie priznáva každej inštitúcii Únie právomoc zastupovať Úniu, čím Komisii odníma jej tradične výhradné postavenie v tejto oblasti. Ako som už mal príležitosť uviesť v návrhoch, ktoré som predniesol v už citovanej veci Région de Bruxelles‑Capitale, súčasný článok 335 ZFEÚ je právnym zakotvením ustálenej praxe založenej na splnomocneniach.(12) Praxe, ktorá bola, ako Súdny dvor potvrdil v uvedenom prípade, úplne zákonná, hoci ju bolo možné z hľadiska účinnosti vylepšiť.
31. Komisia sa preto správne domnieva – a tento názor zastáva aj Rada –, že konanie Komisie je v súlade s článkom 282 ES. Účastníkom sporu pred Rechtbank nebola Komisia, ale Európske spoločenstvo. Komisia bola ako zástupca Spoločenstva na základe článku 282 ES úplne oprávnená rozhodnúť sa, že neprenesie právomoc týkajúcu sa zastupovania na iné inštitúcie, a tak zabezpečiť obhajobu Spoločenstva ako celku. Z hľadiska článku 282 ES proti tomuto rozhodnutiu nemožno nič namietať.
C – Zhrnutie
32. V konečnom dôsledku sa domnievam, že článok 282 ES je uplatniteľný na vnútroštátne konania, ktoré k 1. decembru 2009 ešte neboli skončené, bez toho, aby bolo potrebné dodatočne vyžadovať, aby Únia splnila podmienky zastupovania stanovené v článku 335 ZFEÚ.
33. Rovnako sa domnievam, že článok 282 ES sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby Komisia v mene Spoločenstva podala žalobu o náhradu škody, ktorá vznikla Spoločenstvu a ktorá sa prejavila vo viacerých inštitúciách a orgánoch Spoločenstva.
V – Druhá otázka
34. Svojou druhou otázkou sa Rechtbank pýta Súdneho dvora, či článok 47 Charty základných práv Európskej únie pripúšťa, aby Komisia v mene Únie podala žalobu o zodpovednosť za škodu z dôvodu porušenia článku 81 ods. 1 ES (teraz článok 101 ods. 1 ZFEÚ), ak samotná Komisia predtým vydala rozhodnutie, ktorým bolo konštatované také porušenie a ktorým je príslušný súd viazaný. V dôsledku záväznosti rozhodnutia Komisie má vnútroštátny súd pochybnosti, či môže rozhodnúť spor nezávisle. Vnútroštátny súd sa tiež pýta Súdneho dvora na súlad tejto situácie so zásadou rovnosti zbraní v civilnom konaní.
35. Žalované v konaní vo veci samej sa domnievajú, že viazanosť vnútroštátneho súdu rozhodnutím Komisie je v rozpore so zásadou nezávislosti súdov, ktorá vyplýva z článku 47 Charty a je výslovne obsiahnutá v článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalované sa tiež domnievajú, že došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní, ktorej ochranu tiež zabezpečujú obidve uvedené ustanovenia. Žalované sa domnievajú, že Komisia vo svojej funkcii a postavení orgánu hospodárskej súťaže disponuje privilegovanými informáciami týkajúcimi sa dotknutých podnikov, ktoré všetky žalované nemajú k dispozícii. Okrem týchto tvrdení žalované uvádzajú iné tvrdenia, ktoré nesúvisia s otázkami položenými vnútroštátnym súdom, takže v týchto návrhoch nie je potrebné zaoberať sa nimi.(13)
36. Komisia naopak s podporou Rady bráni zákonnosť svojho postupu a poznamenáva, že neexistuje nijaký nesúlad medzi jej postavením ako žalobkyne v konaní vo veci samej, jej predchádzajúcim konaním ako orgánu hospodárskej súťaže a požiadavkami článku 47 Charty a článku 6 EDĽP. Tvrdí, že právne služby poverené zastupovaním Únie v konaní vo veci samej postupovali bez akéhokoľvek kontaktu s členmi právnej služby zodpovednými za spisy týkajúce sa hospodárskej súťaže. Komisia tiež tvrdí, že v žalobe ani v inej listine predloženej v civilnom konaní nepoužila nijakú dôvernú informáciu. Komisia sa navyše domnieva, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) nebráni tomu, aby jej rozhodnutie – aj keď bolo vydané jedným z účastníkom konania – bolo záväzné pre vnútroštátny súd, pokiaľ toto rozhodnutie podlieha úplnému súdnemu preskúmaniu, ktoré v prejednávanom prípade existuje a ku ktorému skutočne došlo.
37. Na zodpovedanie otázok, ktoré položil Rechtbank, sa budem najprv zaoberať otázkou týkajúcou sa nezávislosti príslušného vnútroštátneho súdu, ktorá – ako vysvetlím ďalej – sa týka skôr rozsahu právomoci ako nezávislosti súdov. Ďalej sa zameriam na zásadu rovnosti zbraní vo vnútroštátnom civilnom konaní.
A – Obmedzenie rozsahu právomoci vnútroštátneho súdu rozhodnúť o žalobe o mimozmluvnej zodpovednosti za škodu
38. Vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosť, ktorú možno zhrnúť takto: Komisia tým, že prijme rozhodnutie, ktorým sa konštatuje dohoda odporujúca článku 81 ES (teraz článok 101 ZFEÚ), zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane vnútroštátnych orgánov. Ak Komisia následne podá na vnútroštátny súd žalobu o zodpovednosť za škodu, ktorá vznikla Únii z dôvodu uvedeného protisúťažného správania, možno oprávnene pochybovať o súlade predmetného konania s právom každého na nestranný súd. Pokiaľ príslušný vnútroštátny súd, v tomto prípade Rechtbank van koophandel te Brussel, musí konštatovať existenciu škody na základe protiprávneho konania, ktorého konštatovanie mu prakticky nanútil jeden z účastníkov konania, zdá sa, že následné zmenšenie voľnej úvahy súdu predstavuje neopodstatnené obmedzenie jeho nezávislosti.
39. Toto tvrdenie tak, ako som ho opísal vyššie, je podľa môjho názoru nedôvodné, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá.
40. Na úvod je potrebné zdôrazniť, že žalobu o zodpovednosť na belgický súd nepodáva Komisia, ale Spoločenstvo a v súčasnosti Únia. Nejde o prípad, v ktorom Komisia vydá akt a následne sama žaluje jednotlivca o náhradu vzniknutej škody. Komisia naopak nevystupuje vo vnútroštátnom konaní ako účastník konania, ale ako zástupca Únie, ktorej prípadne – vo väčšom či menšom rozsahu – vznikla individualizovateľná škoda, ktorá sa prejavila vo viacerých jej inštitúciách a orgánoch.
41. Už toto vysvetlenie oslabuje tvrdenie žalovaných v konaní vo veci samej, keďže dvojaká povaha funkcií, ktorú namietajú, je len dôsledkom obvyklého rozdelenia právomocí v rámci zložitej politicko‑administratívnej organizácie, ku ktorej funkciám patrí tvorba a vykonávanie verejných politík, ale aj obrana jej práv a oprávnených záujmov pred ktorýmkoľvek súdom. To platí v prípade Únie, ktorá v rámci svojho vnútorného rozdelenia právomocí priznáva Komisii významné právomoci. Skutočnosť, že Komisia vykonáva právomoci, ktoré sú jej zverené v oblasti hospodárskej súťaže, a zároveň zastupuje Úniu pred súdmi, totiž nie je vyjadrením skresľujúceho a svojvoľného rozdelenia právomocí, ako to tvrdia žalované spoločnosti. Naopak, všetky politické organizácie vrátane členských štátov disponujú možnosťami na uplatnenie svojich práv a záujmov na súde.(14) Právo orgánov verejnej moci na prístup k riadnym súdom navyše predstavuje významný pokrok vo formovaní právneho štátu, keďže verejná moc tým postupne stráca možnosti svojpomocnej obrany a zveruje ochranu svojich práv súdom. V prejednávanej veci to platí v prípade Únie, ktorá nemá samostatné mechanizmy na nútené vymáhanie náhrady vzniknutej škody, ale musí sa obrátiť na súd – v tomto prípade na vnútroštátny súd –, aby získala náhradu škody, ktorá jej bola protiprávne spôsobená. Bez ohľadu na to, o akú oblasť ide, je zastupovanie Únie pred súdmi v týchto prípadoch na základe článku 282 ES zverené Komisii.
42. V nadväznosti na vyššie uvedené je potrebné zdôrazniť, že Únia (a nie Komisia) nevystupuje v konaní vo veci samej ako inštitúcia, ktorá je nositeľkou verejnej moci a je poverená zabezpečovaním hospodárskej súťaže na vnútornom trhu, ale ako zákazník a spotrebiteľ vo vzťahu k podnikom, ktoré údajne zodpovedajú za protiprávne spôsobenú škodu. Je pravda, že Únia vykonáva svoju politiku hospodárskej súťaže prostredníctvom rozhodnutí prijatých na základe Zmluvy, zatiaľ čo v tomto prípade ide o podanie civilnej žaloby, ktorá nie je súčasťou tejto politiky, ale je spôsobom na dosiahnutie majetkového odškodnenia smerujúceho k náprave právneho postavenia v súkromnoprávnej rovine. V konaní, ktoré prebieha pred Rechtbank, Únia vystupuje ako súkromná osoba, ktorej vznikla majetková škoda, ako to Komisia, ako aj Rada uviedli na pojednávaní. Preto na rozdiel od toho, čo tvrdia žalované, nejde o prekrývanie funkcií, ale o dve konania, ktoré sú jednoznačne odlíšené nielen z časového hľadiska, ale najmä z hľadiska prostriedkov a cieľov.(15)
43. Po tomto prvom konštatovaní je potrebné ďalej preskúmať, či rozhodnutie prijaté inštitúciou Únie, v tomto prípade Komisiou, ktorého obsah zaväzuje všetky vnútroštátne orgány verejnej moci vrátane súdov, bezdôvodne zbavuje súdy ich nezávislosti, keď majú rozhodnúť o žalobe o náhradu škody založenej na uvedenom rozhodnutí. Domnievam sa však, že táto analýza situácie zameraná na nezávislosť súdu, ktorú uvádza tak vnútroštátny súd, ako aj účastníci konania vo veci samej, nie je primeraná. Ani jeden z účastníkov tohto konania nepochybuje o nestrannosti vnútroštátneho súdu, pričom rovnako nemožno povedať, že dochádza k mimosúdnemu a neoprávnenému zasahovaniu do priebehu konania vo veci samej. Pochybnosti sa za okolností prejednávanej veci týkajú skôr rozsahu súdnej právomoci vnútroštátneho súdu, ktorá je údajne obmedzená z dôvodu rozhodnutia Komisie, ktorým je tento súd viazaný a ktoré vopred určuje jeden z predpokladov veci: existenciu protiprávneho konania konštatovaného príslušným orgánom. Tak to chápe aj ESĽP, keď posudzuje prípady, v ktorých dochádza k obmedzeniu voľnej úvahy súdu. V takých prípadoch sa ESĽP domnieva, že nejde tak o nezávislosť tohto súdu ako o jeho postavenie „súdu“ ako také.(16)
44. Za týchto okolností sa domnievam, že námietka, ktorú vyjadril Rechtbank, sa netýka jeho „nezávislosti“ ako súdu, ale jeho neobmedzenej právomoci rozhodnúť civilnú vec, ktorá mu bola predložená.
45. Na vyriešenie tejto pochybnosti navrhujem najprv preskúmať povahu sporného rozhodnutia Komisie a jeho právne účinky v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ďalej pripomeniem, že uvedené rozhodnutie podlieha neobmedzenému súdnemu preskúmaniu pred súdmi Únie, zatiaľ čo vnútroštátne súdy majú prípadne právomoc určiť v civilnom konaní o náhradu škody škodu a príčinnú súvislosť. V konečnom dôsledku sa domnievam, že súdna právomoc Rechtbank nie je obmedzená, ale že Rechtbank ju vykonáva v rámci riadneho rozdelenia funkcií medzi vnútroštátne súdy a súdy Únie.
46. V rozsudku Masterfoods a HB(17) Súdny dvor vymedzil pôsobnosť rozhodnutí Komisie vydaných na základe článku 81 ods. 1 ES (teraz článok 101 ods. 1 ES). Obsah uvedeného rozhodnutia bol následne prebratý do článku 16 nariadenia č. 1/2003 týkajúceho sa uplatňovania pravidiel súťažného práva. Uvedený rozsudok a ustanovenie v skratke stanovujú povinnosť všetkých vnútroštátnych orgánov vrátane ich súdov zdržať sa prijímania rozhodnutí nezlučiteľných s rozhodnutím Komisie prijatým na základe článku 81 ES (teraz článok 101 ZFEÚ).(18) Inak povedané, rozhodnutia Komisie založené na uvedených ustanoveniach sú pre vnútroštátne súdy záväzné.(19)
47. Je pravda, že v rozsudku Masterfoods a HB neboli vyriešené dôležité otázky, ktoré by podstatne uľahčili vymedzenie rozsahu záväznosti rozhodnutí Komisie vo veciach hospodárskej súťaže. Nie je tak vôbec jasné, či sa tieto účinky vzťahujú na výrok rozhodnutia, alebo na celý jeho obsah vrátane posúdenia skutkového stavu. Na pojednávaní Komisia v reakcii na otázky Súdneho dvora uviedla, že jej rozhodnutia nie sú záväzné pre orgány verejnej moci vo všetkých svojich častiach, ale neuviedla, o ktoré časti ide. V každom prípade sa na účely prejednávanej veci zdá nepochybné, že konštatovanie protiprávneho správania obsiahnuté v rozhodnutí je vždy záväzné pre vnútroštátne súdy. Toto konštatovanie predstavuje základ akejkoľvek žaloby o mimozmluvnú zodpovednosť vo vnútroštátnych právnych poriadkoch, pričom medzi predpoklady tejto žaloby patrí existencia protiprávnej škody.
48. Vzhľadom na vyššie uvedené by vnútroštátny súd mohol mať dôvod a priori pochybovať o žalobe podanej orgánom verejnej moci, ktorý by sám vopred určil protiprávne konanie, ktoré je základom jeho žaloby, s dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú. Ako však Komisia správne poznamenáva vo svojich písomných pripomienkach, uvedená okolnosť nie je problematická, pokiaľ existuje účinný prostriedok nápravy pred súdmi Únie, ktorým možno napadnúť rozhodnutie o konštatovaní protiprávneho konania. Súdna právomoc vnútroštátneho súdu by totiž mohla byť neodôvodnene obmedzená, ak by tento súd stratil možnosť konštatovať alebo spochybniť konštatovanie existencie protiprávneho konania v konaní o náhradu škody. Z dôvodov, ktoré uvediem ďalej, to však v prejednávanom prípade nie je tak.
49. Po prvé vnútroštátny súd nie je oprávnený neuplatniť alebo posudzovať platnosť rozhodnutia Komisie, a to nielen preto, lebo to už bolo konštatované v rozsudku Masterfoods a HB, ale aj preto, lebo podľa ustálenej judikatúry založenej na rozsudku Foto‑Frost(20) vnútroštátne orgány verejnej moci nie sú oprávnené posudzovať platnosť aktov Únie. Monopol posudzovania platnosti, ktorý prináleží výlučne súdom Únie, by bol ohrozený, ak by vnútroštátny súd mohol v konaní o náhradu škody spochybniť konštatovanie protiprávneho konania, ktoré bolo predtým uvedené v rozhodnutí Komisie. V tomto prípade právny poriadok Únie priznáva vnútroštátnemu súdu možnosť položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa platnosti, čím sa chráni nezávislosť vnútroštátneho súdu a zároveň jednotnosť a koherentnosť systému prameňov práva Únie.(21)
50. Osoby dotknuté rozhodnutím, ktoré v prejednávanom prípade vystupujú ako žalované v konaní vo veci samej, navyše v každom prípade mali možnosť podať žalobu o neplatnosť na Všeobecný súd a v poslednom stupni na Súdny dvor. Ako je známe, žaloba o neplatnosť predstavuje prostriedok súdneho preskúmania, ktorý umožňuje úplné preskúmanie napadnutého aktu. Dôvody uvedené v článku 230 ods. 2 ES (teraz článok 263 ods. 2 ZFEÚ) sú dostatočne široké na to, aby umožnili súdne preskúmanie všetkých súčastí aktu.(22) Skutočnosť, že judikatúra Súdneho dvora a Všeobecného súdu priznáva Komisii určitú mieru technickej voľnej úvahy, neznamená, že súdne preskúmanie predstavuje preskúmanie de minimis, ako to žalované spoločnosti tvrdia vo svojich písomných pripomienkach. Priznanie tohto priestoru na rozhodovanie je zakotvené aj v judikatúre správnych súdov rôznych právnych systémov Únie, ktorých preskúmanie vo vzťahu k správnym orgánom sa zameriava na právne otázky a podrobuje technické aspekty analýze založenej na zjavne nesprávnom posúdení.(23) Rozsah a intenzita takého súdneho preskúmania v členských štátoch sú navyše zlučiteľné s požiadavkami EDĽP.(24) Preskúmanie, ktoré vykonávajú súdy Únie vo vzťahu k rozhodnutiam Komisie prijatým na základe článku 81 ods. 1 ES (teraz článok 101 ods. 1 ZFEÚ), preto predstavuje zo všeobecného hľadiska úplné súdne preskúmanie, ktoré v prípade, ak je rozhodnutie nedôvodné, zaručuje jednotlivcovi účinný prostriedok nápravy.
51. Vzhľadom na vyššie uvedené spresnenia teda konštatujem, že vnútroštátne súdy majú pri posudzovaní rozhodnutia Komisie v rámci civilného konania o náhradu škody viacero možností.
52. V prvom rade, ako už bolo uvedené v bode 49 týchto návrhov, ak má vnútroštátny súd pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia, má možnosť položiť prejudiciálnu otázku týkajúcu sa platnosti rozhodnutia Komisie. Ak by však rozhodnutie bolo určené konkrétnej osobe, táto osoba by musela napadnúť jeho platnosť podaním žaloby na Všeobecnom súde.(25) V takom prípade – o aký ide v prejednávanej veci – by vnútroštátny súd mal možnosť prerušiť konanie až do vydania konečného rozhodnutia súdov Únie. Vyplýva to z článku 16 ods. 1 citovaného nariadenia č. 1/2003, ktorý stanovuje, že keď vnútroštátne súdy môžu prijať „rozhodnuti[a], ktoré by boli v rozpore s rozhodnutím, ktoré Komisia zamýšľa prijať v konaní, ktoré začala“, majú „posúdiť, či je nevyhnutné prerušiť príslušné konanie“. Ak by teda Rechtbank mal pochybnosti o platnosti rozhodnutia a navyše by zistil, že toto rozhodnutie je predmetom konania pred súdmi Únie, prerušenie vnútroštátneho konania by zabránilo akémukoľvek riziku rozporu rozhodnutí vydaných súdmi Únie a belgickým súdom.
53. Tento záver nevyplýva len z požiadavky právnej istoty, ale aj zo zásady lojálnej spolupráce. V už citovanom rozsudku Masterfoods a HB Súdny dvor konštatoval, že „keď rozhodnutie sporu, o ktorom rozhoduje vnútroštátny súd, závisí od platnosti rozhodnutia Komisie, z povinnosti lojálnej spolupráce vyplýva, že s cieľom zabrániť prijatiu rozhodnutia nezlučiteľného s uvedeným rozhodnutím vnútroštátny súd musí prerušiť konanie, kým súdy Spoločenstva nevydajú konečné rozhodnutie o žalobe o neplatnosť, ibaže sa domnieva, že za okolností prejednávanej veci je odôvodnené položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa platnosti rozhodnutia Komisie“(26). Podľa Súdneho dvora táto povinnosť prerušiť konanie vyplýva z toho, že „uplatňovanie predpisov Spoločenstva týkajúcich sa hospodárskej súťaže je založené na povinnosti lojálnej spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi na jednej strane a Komisiou a súdmi Spoločenstva na druhej strane, v rámci ktorej každý z týchto orgánov musí plniť úlohu, ktorú mu priznáva Zmluva“(27).
54. V konečnom dôsledku, aj keď je Rechtbank viazaný konštatovaním protiprávneho konania uvedeným v rozhodnutí Komisie, vôbec to neznamená, že došlo k obmedzeniu súdneho preskúmania a že účastníci konania nemajú prístup k „súdu“. Rechtbank musí naopak po určení príčinnej súvislosti určiť existenciu a rozsah škody, ktorá v tomto prípade vznikla Únii, pričom táto úloha si vyžaduje podrobné a komplexné posúdenie zo strany súdu. Ak by mal Rechtbank pochybnosti o platnosti rozhodnutia Komisie, aj keď nemôže spochybniť jeho obsah z dôvodu monopolu preskúmania, ktorý majú súdy Únie, za takých okolností, o aké ide v prejednávanej veci, má vždy možnosť prerušiť konanie až do potvrdenia platnosti tohto rozhodnutia Všeobecným súdom alebo Súdnym dvorom. Preto možno dospieť k záveru, že nedošlo k obmedzeniu súdnych právomocí Rechtbank a že žalovaným nebolo odňaté ich právo na prístup k súdu s úplnou právomocou. Naopak, v dôsledku existencie dvoch právnych poriadkov, ktoré sú navzájom prepojené a majú vlastné kritériá platnosti, tento postup odzrkadľuje rozdelenie úloh medzi dva súdy – súd Únie a vnútroštátny súd –, ktorým je zverená úloha rozhodovať v rámci svojej príslušnej právomoci.
55. V konečnom dôsledku sa vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania domnievam, že článok 47 Charty sa má z hľadiska práva na prístup k súdu vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby vnútroštátny súd rozhodol o žalobe o náhradu škody, ktorá vznikla Únii, ak protiprávne konanie, na ktorom je škoda založená, bolo konštatované rozhodnutím Komisie prijatým na základe článku 81 ods. 1 ES (teraz článok 101 ods. 1 ZFEÚ).
B – Rovnosť zbraní medzi účastníkmi civilného konania
56. Vnútroštátny súd sa napokon pýta Súdneho dvora, či skutočnosť, že Komisia disponuje informáciami získanými počas konania týkajúceho sa porušenia, ktoré navyše nemajú k dispozícii všetky žalované, keďže tieto informácie môžu byť predmetom profesijného tajomstva, odporuje zásade rovnosti zbraní tak, ako vyplýva z článku 47 Charty a článku 6 EDĽP.
57. Zásada rovnosti zbraní ako imanentná súčasť základného práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného článkom 47 Charty už dlho tvorí súčasť právneho poriadku Únie. Táto zásada sa neuplatňuje len pred súdmi Únie,(28) ale aj v sankčných konaniach začatých Komisiou,(29) ako aj vo vnútroštátnych konaniach, v ktorých sa vykonáva právo Únie.(30) Práve na tento posledný aspekt, v ktorom sa Súdny dvor značne inšpiruje judikatúrou ESĽP, sa treba teraz zamerať.
58. Podľa ESĽP je účelom rovnosti zbraní zabezpečiť rovnováhu medzi účastníkmi konania a tým zaručiť, že ktorýkoľvek účastník konania môže posúdiť a spochybniť každú listinu predloženú súdu. Ujmu spôsobenú nedodržaním tejto rovnováhy musí v zásade preukázať ten, komu táto ujma vznikla.(31) ESĽP na základe takzvanej „teórie zdanlivosti“ uplatňovanej na zásadu rovnosti zbraní od vydania rozsudku Kress v. Francúzsko(32) rozhodol, že objektívna a abstraktná nerovnováha môže tiež postačovať na konštatovanie porušenia zásady rovnosti zbraní.(33) Táto judikatúra bola uplatnená predovšetkým na vnútroštátne konania trestnej povahy, ale aj – hoci zriedkavejšie – na konania civilnej, sociálnej a správnej povahy.(34)
59. Súdny dvor si osvojil túto judikatúru a viackrát uplatnil vyššie uvedené záruky, ktoré stanovil ESĽP.(35) Hoci sa zdá, že Súdny dvor vo svojej judikatúre neprijal takzvanú teóriu zdanlivosti s veľkým nadšením a vo väčšine prípadov vyžaduje dôkaz o skutočnej ujme spôsobenej nerovnováhou medzi účastníkmi konania, štandard ochrany je v podstate rovnaký ako v prípade ESĽP.(36)
60. Ak uplatníme citovanú judikatúru na prejednávaný prípad, otázka položená Súdnemu dvoru v prejednávanej veci sa zameriava na niekoľko veľmi konkrétnych aspektov. Na jednej strane sa namieta prístup Komisie ako zástupkyne Únie pred belgickými súdmi k informáciám obsiahnutým v spise, na základe ktorého bolo vydané rozhodnutie, ktorým bolo konštatované porušenie článku 81 ods. 1 ES (teraz článok 101 ods. 1 ZFEÚ). Žalované v konaní vo veci samej tvrdia, že Komisia mohla prispôsobiť formuláciu rozhodnutia tak, aby mala neskôr úspech v civilnom konaní o náhradu škody. Na druhej strane žalované namietajú privilegované postavenie Komisie z dôvodu, že vydala rozhodnutie, ktoré vopred určuje protiprávne konanie vo vnútroštátnom konaní. Žalované napokon zdôrazňujú, že informácie, ktoré sa nachádzajú v spise, vrátane informácií, ktoré sú predmetom profesijného tajomstva, nemajú k dispozícii všetky žalované, v dôsledku čoho má Komisia informačnú výhodu, ktorá narúša rovnováhu, ktorá musí existovať medzi účastníkmi konania.
61. Na poskytnutie odpovede na prvú z námietok založených na zásade rovnosti zbraní je potrebné na úvod uviesť, že informácie, ktoré má Komisia k dispozícii a na ktoré sa odvolávajú žalované, neboli poskytnuté vnútroštátnemu súdu. Vyplýva to z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, písomných pripomienok a ústnych prednesov v konaní pred Súdnym dvorom. Preto sú sporné informácie súčasťou spisu, ktorý má Komisia k dispozícii a ktorého obsah nebol poskytnutý vnútroštátnemu súdu za chrbtom žalovaných.
62. Táto okolnosť značne ovplyvňuje analýzu prejednávaného prípadu z hľadiska judikatúry ESĽP, keďže treba pripomenúť, že podľa uvedenej judikatúry sa konštatovanie nerovnováhy musí určitým spôsobom odraziť v postupe súdu. Inak povedané, nerovnosť spočíva v tom, že súd má k dispozícii skutočné alebo objektívne dôkazy, ktoré zvýhodňujú jedného účastníka konania na úkor druhého účastníka konania, ktorý však nemá účinné prostriedky na to, aby sa proti tomu mohol brániť.
63. Za okolností prejednávanej veci nebolo preukázané, že existujú odlišné informácie od verejne dostupného rozhodnutia, ktoré má Komisia k dispozícii na základe predchádzajúcich konaní a ktoré by boli predložené v konaní vo veci samej. Ďalej sa zameriam na konkrétne použitie dôverných informácií v konaní vo veci samej, ale v tejto fáze stačí dodať, že ak by sa táto okolnosť potvrdila, úspech obrannej stratégie Komisie by závisel od dôvodnosti tvrdení uvedených v jej žalobe, ako aj od relevantnosti skutočností, ktoré predloží v prebiehajúcom civilnom konaní. Ak by informácie, ktoré natoľko znepokojujú žalované, boli obsiahnuté v žalobe alebo ak by boli predložené ako listinné dôkazy, žalované vždy majú možnosť posúdiť ich a spochybniť (bez toho, aby boli dotknuté námietky voči tomuto postupu Komisie z hľadiska povinnosti dôvernosti, ku ktorej sa vyjadrím ďalej). Ak naopak uvedené informácie nebudú predložené v civilnom konaní, súd sa ťažko bude môcť prikloniť na stranu jedného z účastníkov konania na úkor druhého účastníka konania. Zastávam teda názor, že Komisia sa len z dôvodu, že získala určité informácie v rámci skoršieho prešetrovania, a priori nenachádza vo výhodnejšom postavení, ktoré by odporovalo zásade rovnosti zbraní.
64. V rámci svojej druhej námietky založenej na zásade rovnosti zbraní žalované namietajú, že právomoc Komisie prijímať záväzné rozhodnutia, ktoré vopred určujú existenciu protiprávneho konania v konaní vo veci samej, spôsobuje nerovnováhu v konaní, ktorá odporuje článku 6 EDĽP. Účastníci konania vo veci samej osobitne poukázali na význam rozsudku Yvon v. Francúzsko,(37) v ktorom ESĽP konštatoval, že zásah komisára francúzskej vlády do konania o súdnom preskúmaní náhrady za vyvlastnenie bol nezlučiteľný s článkom 6 EDĽP. V uvedenej veci ESĽP osobitne prihliadol na skutočnosť, že stanovisko, ktoré zaujal vládny komisár, malo vplyv na povinnosť odôvodnenia súdu. Hoci suma, ktorú navrhoval vládny komisár, nebola pre súd záväzná, ESĽP zdôraznil, že súd mal podľa francúzskeho práva tak v konaní v prvom stupni, ako aj v odvolacom konaní povinnosť „osobitne“ odôvodniť svoje rozhodnutie v prípade, ak sa odchýlil od návrhu komisára.(38)
65. Okrem tejto okolnosti ESĽP vzal do úvahy skutočnosť, že dotknutá osoba, v tomto prípade osoba, ktorej majetok bol vyvlastnený, musela čeliť tak vyvlastňujúcemu správnemu orgánu, ako aj vládnemu komisárovi. V súvislosti s vládnym komisárom ESĽP zdôraznil skutočnosť, že tento komisár mal k dispozícii cenné informácie, ktorými osoba, ktorej majetok bol vyvlastnený, nedisponovala.(39)
66. Tieto tri okolnosti (ovplyvnenie súdu, dvojaká obrana správneho orgánu a prístup k informáciám) vo vzájomnej súvislosti, ale nie jednotlivo spôsobovali podľa názoru ESĽP porušenie článku 6 EDĽP.
67. Stačí pripomenúť okolnosti prípadu posudzovaného vo veci Yvon v. Francúzsko, aby sme dospeli k záveru, že uvedený rozsudok nespochybňuje úlohu Komisie v konaní vo veci samej. Ako som už navyše uviedol, skutočnosť, že rozhodovacia právomoc súdu bola ovplyvnená zásahom vládneho komisára, nie je jedinou skutočnosťou, ktorú ESĽP zohľadnil na účely konštatovania porušenia článku 6 EDĽP. Porušenie práva naopak vyplynulo zo všetkých okolností ako celku, a nie z každej z nich. Okrem toho, ako už bolo uvedené v bodoch 52 a 54 týchto návrhov, viazanosť vnútroštátneho súdu rozhodnutím Komisie je dôsledkom obvyklého rozdelenia úloh medzi súdy Únie a súdy členských štátov a obmedzenia, ktoré z toho plynú pre vnútroštátny súd, sa kompenzujú preskúmaním rozhodnutia v rámci prostriedkov nápravy upravených v Zmluvách.
68. Po tretie, pokiaľ ide napokon o skutočnosť, že orgány Komisie príslušné rozhodovať v sankčnom konaní sú totožné s orgánmi poverenými podať žalobu o náhradu škody, domnievam sa, že ide o ľahko vyvrátiteľnú námietku. Žalované spoločnosti tvrdia, že Komisia bude mať vždy privilegovaný prístup k spisu týkajúcemu sa porušenia, vrátane údajov, ktoré sú predmetom profesijného tajomstva, na účely podania žaloby o náhradu škody, keďže v konečnom dôsledku ide o kolegiálny orgán, ktorý rozhoduje prostredníctvom väčšinových rozhodnutí, na ktorých sa podieľajú všetci jeho členovia. Preto podľa názoru žalovaných posledná osoba zodpovedná za vydanie rozhodnutia, ktorým sa konštatuje porušenie, bude tiež zodpovedná za podanie žaloby o náhradu škody v mene Únie. Z toho vyplýva, že žaloba o zodpovednosť sa podáva v nepochybne výhodnejšom postavení, ako je postavenie žalovaných.
69. Toto tvrdenie tiež nie je presvedčivé, lebo vyžaduje od Komisie predloženie probatio diabolica, ktoré je ťažko splniteľné. Komisia vo svojich písomných pripomienkach vysvetlila, že právne služby poverené prípravou žaloby o náhradu škody pracovali nezávisle od služieb, ktoré sa svojho času zaoberali konaním týkajúcim sa porušenia. Komisia to potvrdila na pojednávaní, pričom podľa vyjadrenia jej splnomocneného zástupcu ide o obvyklú prax, ktorá sa netýka len prípadov, v ktorých je Komisia účastníkom vnútroštátneho konania, ale všeobecne každého konania, v ktorom dôverné informácie možno použiť na iné účely ako tie, na ktoré boli tieto informácie poskytnuté.(40) Táto prax bola vyjadrená na legislatívnej úrovni v článku 28 nariadenia č. 1/2003, v ktorom sa konštatuje, že informácie získané v priebehu konania týkajúceho sa porušenia sa „použijú len na účel, na ktorý boli získané“.(41)
70. Ak by Komisia bola povinná v každom prípade preukázať, aké opatrenia prijala na zabezpečenie primeraného použitia informácií získaných počas fázy prípravy spisu, vyžadoval by sa dôkaz o správaní, ktoré – ako som uviedol vyššie – je upravené v platných právnych predpisoch. Za týchto okolností je primerané, aby dôkazné bremeno spočívalo na žalovaných v konaní vo veci samej, ktoré by museli skutočne preukázať, že Komisia neoprávnene použila dôverné informácie na prípravu svojej obrany v civilnom konaní, o aké ide v prejednávanej veci. Rovnako ako vo vnútroštátnych právnych poriadkoch členských štátov Únie, dôkaz o protiprávnom konaní musí spravidla predložiť účastník konania, ktorý tvrdí, že k takému protiprávnemu konaniu došlo. V tomto prípade musia mať túto dôkaznú povinnosť žalované v konaní vo veci samej, ktoré nepredložili nijaký dôkaz o tom, že Komisia protiprávne použila informácie obsiahnuté v spisoch týkajúcich sa porušenia založených pred podaním žaloby na Rechtbank.
71. V konečnom dôsledku sa vzhľadom na vyššie uvedené tvrdenia domnievam, že článok 47 Charty sa má z hľadiska práva na rovnosť zbraní vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby Komisia podala žalobu o náhradu škody na vnútroštátne súdy, aj keď predtým viedla konanie týkajúce sa porušenia, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, na ktorom je žaloba založená.
VI – Návrh
72. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na položené prejudiciálne otázky takto:
1. Článok 282 ES je uplatniteľný na vnútroštátne konania, ktoré k 1. decembru 2009 ešte neboli skončené, bez toho, aby bolo potrebné dodatočne vyžadovať, aby Európska únia splnila podmienky zastupovania stanovené v článku 335 ZFEÚ.
Článok 282 ES sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby Európska komisia podala v mene Európskeho spoločenstva žalobu o náhradu škody, ktorá vznikla Európskemu spoločenstvu a ktorá sa prejavila vo viacerých inštitúciách a orgánoch Európskeho spoločenstva.
2. Článok 47 Charty základných práv Európskej únie sa má z hľadiska práva na prístup k súdu vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby vnútroštátny súd rozhodol o žalobe o náhradu škody, ktorá vznikla Európskej únii, ak protiprávne konanie, na ktorom je škoda založená, bolo konštatované rozhodnutím Európskej komisie prijatým na základe článku 81 ods. 1 ES (teraz článok 101 ods. 1 ZFEÚ).
Článok 47 Charty základných práv Európskej únie sa má z hľadiska práva na rovnosť zbraní vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby Európska komisia podala v mene Európskej únie žalobu o náhradu škody na vnútroštátne súdy, aj keď predtým sama viedla konanie týkajúce sa porušenia, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, na ktorom je žaloba založená.