Language of document : ECLI:EU:T:2013:188

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)

z 12. apríla 2013 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Autorské práva týkajúce sa verejného predvádzania hudobných diel prostredníctvom internetu, satelitu a káblovej retransmisie – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Rozdelenie geografického trhu – Dvojstranné dohody medzi vnútroštátnymi organizáciami kolektívnej správy – Zosúladený postup vylučujúci možnosť udeľovať licencie pre viaceré územia a multirepertoárové licencie – Dôkaz – Prezumpcia neviny“

Vo veci T‑442/08,

International Confederation of Societies of Authors and Composers (CISAC), so sídlom v Neuilly‑sur‑Seine (Francúzsko), v zastúpení: J.‑F. Bellis a K. Van Hove, advokáti,

žalobkyňa,

ktorú v konaní podporuje:

European Broadcasting Union (EBU), so sídlom v Grand‑Saconnex (Švajčiarsko), v zastúpení: D. Slater, solicitor, a D. Waelbroeck, advokát,

vedľajší účastník konania,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: F. Castillo de la Torre a A. Biolan, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie K(2008) 3435 v konečnom znení zo 16. júla 2008 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/C 2/38.698 – CISAC),

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),

v zložení: predseda komory H. Kanninen (spravodajca), sudcovia S. Soldevila Fragoso a M. van der Woude,

tajomník: N. Rosner, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaniach z 19. októbra 2011 a zo 4. júna 2012,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu a napadnuté rozhodnutie

1        Rozhodnutie Komisie K(2008) 3435 v konečnom znení zo 16. júla 2008 týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/C 2/38.698 – CISAC) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) sa týka podmienok správy práv na verejné predvádzanie hudobných diel a udeľovania zodpovedajúcich licencií v súvislosti s ich používaním výlučne prostredníctvom internetu, satelitu a káblovej retransmisie. Toto rozhodnutie bolo určené 24 organizáciám kolektívnej správy práv usadeným v Európskom hospodárskom priestore (EHP) (ďalej len „OKS“).

2        OKS spravujú práva autorov (textárov a skladateľov) k hudobným dielam, ktoré vytvorili. Tieto práva zvyčajne zahŕňajú výhradné právo udeľovať súhlas s použitím chránených diel alebo toto použitie zakázať. Platí to najmä v prípade práva na verejné predvádzanie. OKS nadobudne právo na správu práv buď ich priamym prevodom od pôvodného nositeľa práv, alebo prevodom od inej OKS, ktorá spravuje rovnaké kategórie práv v inom štáte a v zastúpení svojich členov udeľuje licencie na používanie diela takým komerčným používateľom, akými sú prevádzkovatelia rozhlasového vysielania alebo organizátori vystúpení (ďalej len „používatelia“).

3        Správa autorských práv znamená, že každá OKS zabezpečí, aby každý nositeľ práv dostal primeranú odmenu za použitie jeho diela bez ohľadu na územie, na ktorom sa použitie tohto diela uskutočnilo, a dohliadne, aby nedošlo k žiadnemu neoprávnenému použitiu chránených diel.

4        Žalobkyňa International Confederation of Societies of Authors and Composers (CISAC) je mimovládna nezisková organizácia s právnou subjektivitou založená podľa francúzskeho práva, pričom jedným z jej hlavných cieľov je podpora recipročného zastúpenia medzi OKS na celom svete.

5        Žalobkyňa v tejto súvislosti vypracovala nezáväznú vzorovú zmluvu, ktorej pôvodné znenie je z roku 1936 a ktorá bola niekoľkokrát zmenená, pričom OKS, ktoré sú jej členkami, ju musia vyplniť predovšetkým vzhľadom na určenie územia výkonu ich pôsobnosti (ďalej len „vzorová zmluva“). Na základe vzorovej zmluvy uzavreli OKS zmluvy o recipročnom zastúpení (ďalej len „ZRZ“), ktorými si vzájomne poskytujú právo udeľovať licencie. ZRZ sa nevzťahovali len na výkon práv tradičným spôsobom, tzv. off‑line (koncerty, rádio, diskotéky atď.), ale aj na používanie diel prostredníctvom internetu, satelitu a káblovej retransmisie.

A –  Správne konanie

6        V roku 2000 sa skupina pre rozhlasové a televízne vysielanie RTL Group SA obrátila na Komisiu Európskych spoločenstiev so sťažnosťou proti OKS, ktorá je členkou žalobkyne, aby jej oznámila, že jej táto OKS odmietla udeliť licenciu pre celé Spoločenstvo na rozhlasové vysielanie hudby. V roku 2003 podal Music Choice Europe Ltd, ktorý poskytuje služby rozhlasového a televízneho vysielania na internete, proti žalobkyni druhú sťažnosť týkajúcu sa vzorovej zmluvy. Na základe týchto sťažností začala Komisia konanie o uplatnení pravidiel hospodárskej súťaže.

7        Komisia zaslala 31. januára 2006 žalobkyni a OKS oznámenie o výhradách (ďalej len „oznámenie o výhradách“), v ktorom im určila dvojmesačnú lehotu na odpoveď, ktorú žalobkyňa dodržala.

8        Žalobkyňa a väčšina OKS boli Komisiou vypočuté na vypočúvaniach, ktoré sa konali 14., 15. a 16. júna 2006.

9        V marci 2007 navrhla žalobkyňa a 18 OKS Komisii záväzky v zmysle článku 9 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), ktoré boli v súlade s článkom 27 ods. 4 tohto nariadenia uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ C 128, 2007, s. 12).

10      V odôvodnení 72 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že vzhľadom na predložené pripomienky by navrhované záväzky uvedené v bode 9 vyššie neboli dostatočnou odpoveďou na obavy týkajúce sa hospodárskej súťaže uvedené v oznámení o výhradách.

B –  Zmluvné ustanovenia vzorovej zmluvy

11      Napadnuté rozhodnutie sa vzťahuje predovšetkým na ustanovenia, ktoré boli aspoň určitú dobu upravené vo vzorovej zmluve a ktoré sa týkali jednak členstva nositeľov práv v OKS (ďalej len „ustanovenie o členstve“) a jednak výhradnosti zastúpenia, ktoré si OKS vzájomne poskytovali prostredníctvom ZRZ, ako aj územnej pôsobnosti tohto zastúpenia.

12      Pokiaľ ide o ustanovenie o členstve, článok 11 ods. 2 vzorovej zmluvy do 3. júna 2004 stanovoval, že OKS mohli prijať za člena autora, ktorý už bol členom v inej OKS alebo bol štátnym príslušníkom štátu, v ktorom pôsobila iná OKS, iba za určitých podmienok (odôvodnenia 18 až 21 a 27 napadnutého rozhodnutia). Nemožno vylúčiť, že viaceré ZRZ toto ustanovenie stále obsahujú (odôvodnenia 35, 125 a 260 napadnutého rozhodnutia).

13      Pokiaľ ide o výlučné zastúpenia a ich územnú pôsobnosť, po prvé článok 1 ods. 1 a 2 vzorovej zmluvy do mája 1996 stanovoval, že OKS si na území, na ktorom pôsobia, navzájom poskytujú výlučné právo udeľovať povolenia potrebné na každé verejné predvedenie diela (ďalej len „ustanovenie o výhradnosti“). Po druhé podľa článku 6 ods. 1 vzorovej zmluvy je možné, aby si OKS určili vlastnú územnú pôsobnosť bez konkrétneho spresnenia. Článok 6 ods. 2 tejto zmluvy stanovuje, že každá OKS sa musí na území pôsobenia druhej OKS zdržať akýchkoľvek zásahov do výkonu zastúpenia, ktoré prináleží tejto druhej OKS (ďalej len „ustanovenie o nezasahovaní“) (odôvodnenia 22 až 25 napadnutého rozhodnutia).

14      OKS uplatňovali článok 6 ods. 1 vzorovej zmluvy tak, že zaviedli rozdelenia územnej pôsobnosti, takže geografická pôsobnosť licencií udeľovaných každou organizáciou bola až na malé výnimky obmedzená len na územie štátu EHP, v ktorom bola táto OKS usadená (ďalej len „vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti“) (odôvodnenie 38 napadnutého rozhodnutia).

15      Informácie, ktoré OKS poskytli v priebehu správneho konania, neumožnili Komisii jednoznačne posúdiť, či každá zo 17 OKS skutočne úplne odstránila ustanovenie o výhradnosti zo svojich ZRZ, a ďalej, či všetky OKS z daných zmlúv skutočne úplne odstránili ustanovenie o nezasahovaní (odôvodnenia 37 a 40 napadnutého rozhodnutia).

C –  Dotknuté trhy

16      Kolektívna správa autorských práv vymedzená vzorovou zmluvou sa vzťahuje na tri trhy s týmito produktmi: po prvé ide o poskytovanie služieb správy autorských práv nositeľom práv, po druhé poskytovanie služieb správy autorských práv pre ostatné OKS a po tretie udeľovanie licencií vzťahujúcich sa na právo na verejné predvádzanie diela prostredníctvom internetu, satelitu a káblovej retransmisie používateľom (odôvodnenie 49 napadnutého rozhodnutia).

17      Z geografického hľadiska má prvý trh vnútroštátnu pôsobnosť, ale ak by neexistovali obmedzenia týkajúce sa členstva, mohol by byť aj rozsiahlejší (odôvodnenia 58 a 59 napadnutého rozhodnutia).

18      Druhý trh má sám osebe vnútroštátnu pôsobnosť, ktorá zahŕňa aj cezhraničné prvky. Keďže činnosti súvisiace s internetovým prenosom nie sú obmedzené na jeden štát EHP, podniky pôsobiace v týchto odvetviach požiadali o licencie pre viaceré územia, ktoré by OKS mohli udeliť, keby neexistovali obmedzenia obsiahnuté v ZRZ. Podobne by v prípade satelitného prenosu a káblovej retransmisie mohla ktorákoľvek OKS, ktorá pôsobí na území pokrytom satelitným signálom, udeľovať licencie pre celé toto územie (odôvodnenia 60 až 62 napadnutého rozhodnutia).

19      Napokon, hoci v minulosti bol tretí trh vzhľadom na potrebu dohľadu na mieste definovaný ako vnútroštátny, nemusí to nevyhnutne platiť pre používanie diela prostredníctvom internetu, satelitu a káblovej retransmisie, pretože v týchto oblastiach je možné vykonávať dohľad aj na diaľku (odôvodnenia 63 a 64 napadnutého rozhodnutia).

D –  Uplatnenie článku 81 ods. 1 ES a článku 53 ods. 1 Dohody o EHP

1.     Ustanovenia o členstve, výhradnosti a nezasahovaní

20      V prvom rade na účely tejto veci ustanovenie o členstve predstavuje porušenie článku 81 ods. 1 ES a článku 53 ods. 1 Dohody o EHP (odôvodnenia 123 až 137 napadnutého rozhodnutia).

21      V druhom rade na základe preskúmania ustanovení o výhradnosti a nezasahovaní vyplýva, že ustanovenie o výhradnosti spôsobuje uzavretie vnútroštátneho trhu pre OKS, ktorým je priznané výhradné postavenie, pretože žiadna OKS nemôže udeľovať licencie na území pôsobnosti inej OKS. Podľa Komisie je tiež vylúčená možnosť, že by OKS udelila licenciu, ktorá by sa vzťahovala na predvádzanie len jej repertoáru na území pôsobnosti inej OKS, priamo používateľovi (ďalej len „priama licencia“).

22      Pokiaľ ide o ustanovenie o nezasahovaní, Komisia pripomína, že v oznámení o výhradách v postate dospela k záveru, že toto ustanovenie posilňuje ustanovenie o výhradnosti. Na základe pripomienok niektorých OKS, podľa ktorých ustanovenie o nezasahovaní nebránilo udeľovaniu priamych licencií, a vzhľadom na skutočnosť, že niektoré ZRZ boli s cieľom odstrániť uvedené ustanovenie zmenené, sa Komisia v súvislosti s týmto ustanovením vzorovej zmluvy rozhodla nekonať (odôvodnenia 138 až 152 napadnutého rozhodnutia).

2.     Zosúladený postup pri vymedzení vnútroštátnej územnej pôsobnosti

23      Podľa Komisie je vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti výsledkom zosúladeného postupu, ktorý bráni hospodárskej súťaži (odôvodnenia 154 a 155 napadnutého rozhodnutia).

24      Vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti totiž nemožno jednoducho vysvetliť autonómnym konaním na základe trhových faktorov. OKS teda nahradili riziká hospodárskej súťaže vzájomnou spoluprácou, aby do určitej miery zabezpečili, že uvedené vymedzenie nebude len vzájomne prijaté druhou OKS, ale bude tiež začlenené do všetkých ZRZ (odôvodnenia 156 a 157 napadnutého rozhodnutia).

25      Dôvod tejto istoty vyplýva zo vzájomnej závislosti OKS, ktorá existuje najmä v oblasti uplatňovania off‑line, ktoré si vyžaduje miestne siete dohľadu. Každá OKS je preto pri udeľovaní licencií a výbere autorských odmien v zahraničí závislá od ostatných OKS, a teda vystavená hrozbe protiopatrení, ak by v oblasti on‑line práv nebola ochotná zachovávať historické rozdelenie trhu (odôvodnenie 157 napadnutého rozhodnutia).

26      Podľa Komisie vyplýva existencia zosúladeného postupu z viacerých skutočností.

27      Po prvé Komisia zdôrazňuje, že OKS prerokovali štandardizáciu svojich vzorových zmlúv v kontexte činností, ktorými sa zaoberá žalobkyňa (odôvodnenie 158 napadnutého rozhodnutia).

28      Po druhé dohoda zo Santiaga (Čile), ktorú viaceré OKS oznámili Komisii s cieľom získať výnimku v zmysle článku 81 ods. 3 ES, preukazuje, že otázka územnej pôsobnosti zastúpení upravených v ZRZ, konkrétne zastúpení, ktoré zahŕňajú nové spôsoby používania diel, bola predmetom mnohostranných rokovaní medzi OKS. Táto dohoda, ktorou sa OKS zaviazali udeľovať celosvetové licencie, avšak výlučne používateľom usadeným na štátnom území ich pôsobnosti, nebola obnovená po uplynutí jej platnosti na konci roka 2004 v dôsledku oznámenia o výhradách, ktoré Komisia zaslala OKS v rámci konania o udelení uvedenej výnimky (ďalej len „oznámenie o výhradách vo veci Santiago“), čo opäť viedlo k vymedzeniu vnútroštátnej územnej pôsobnosti. V napadnutom rozhodnutí sa Komisia domnieva, že neobnovenie dohody zo Santiaga svedčí o tom, že OKS koordinovali svoje konanie, pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti licencií na používanie prostredníctvom internetu (odôvodnenia 158 a 169 napadnutého rozhodnutia).

29      Po tretie paralelné konanie pri vymedzení vnútroštátnej územnej pôsobnosti sa musí posudzovať s ohľadom na pôvodný stav, keď ZRZ obsahovali ustanovenie o výhradnosti. Skutočnosť, že po vypustení ustanovenia o výhradnosti nedošlo k žiadnej zmene konania s ohľadom na uvedené vymedzenie, predstavuje nepriamy dôkaz o zosúladenom postupe. V tejto súvislosti však napadnuté rozhodnutie uznáva, že to neplatí v prípade, ak existujú iné dôvody, ktoré môžu preukázať, že rozdelenie trhu je výsledkom individuálneho konania (odôvodnenie 170 napadnutého rozhodnutia).

30      Pokiaľ ide o existenciu týchto dôvodov v prejednávanom prípade, Komisia pripúšťa, že autorské právo a rozsah jeho ochrany sú definované vnútroštátnym právnym poriadkom, pričom v prvom rade uvádza, že táto okolnosť nemá za následok, že licencie týkajúce sa daného štátu musia byť udelené vnútroštátnou OKS. V tejto súvislosti sa jej tvrdenie opiera o dohodu zo Santiaga (odôvodnenia 159 a 160 napadnutého rozhodnutia).

31      V druhom rade Komisia popiera, že by právny rámec upravujúci danú oblasť, najmä smernica Rady 93/83/EHS z 27. septembra 1993 o koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a príbuzných práv pri satelitnom prenose a káblovej retransmisii (Ú. v. ES L 248, s. 15; Mim. vyd. 17/001, s. 134), odôvodňoval konanie OKS, pokiaľ ide o satelitný prenos. Uvedená smernica totiž iba vymedzuje právnu úpravu uplatniteľnú na používanie chráneného diela prostredníctvom satelitu, teda toho štátu EHP, v ktorom sú signály prenášajúce program zavedené do neprerušeného prenosového reťazca vedúceho na satelit a zo satelitu na Zem.

32      Smernica 93/83 však nestanovuje, že udeľovať licencie nevyhnutné na tento spôsob použitia autorského práva môže len OKS usadená v tomto štáte EHP. Okrem toho táto smernica stanovuje, že prenos musí byť považovaný za uskutočnený výhradne v danom štáte, a preto používatelia potrebujú licenciu len pre uvedený štát. V dôsledku smernice 93/83 sa teda stala obsoletnou dohoda zo Sydney (Austrália), na základe ktorej začlenili OKS v roku 1987 do vzorovej zmluvy ustanovenie, podľa ktorého OKS usadená v štáte, z ktorého sa vysielajú signály prenášajúce programy na satelit, bola oprávnená udeliť licencie, v prípade potreby až po porade s inými dotknutými OKS alebo po získaní ich súhlasu, pre celé územie pokryté satelitným signálom (odôvodnenia 163 až 165 napadnutého rozhodnutia).

33      Ďalej Komisia pripomenula, že OKS sa významne líšia v efektívnosti, administratívnych nákladoch a spravovanom repertoári. Preto by jedna OKS mohla mať záujem splnomocniť druhú OKS s osobitne dobrými výsledkami na udeľovanie licencií pre väčšie územie, než na akom je usadená, alebo poveriť viac než jednu OKS v niektorých regiónoch s cieľom zvýšiť vysielanie svojho repertoáru, a teda aj odmeny pre autorov, ktorých zastupuje (odôvodnenia 167 a 168 napadnutého rozhodnutia).

34      Napokon Komisia poznamenáva, že napadnuté rozhodnutie sa týka len zákonného používania diel chránených autorským zákonom (odôvodnenie 11 napadnutého rozhodnutia), takže potreba miestneho dohľadu neospravedlňuje vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti. V prípade používania diela prostredníctvom internetu, satelitu a káblovej retransmisie existujú technické riešenia, ktoré umožňujú dohľad nad nadobúdateľom licencie, a to i keď k použitiu tejto licencie dochádza mimo vnútroštátneho územia OKS alebo keď je nadobúdateľ licencie usadený mimo tohto územia. OKS pri udeľovaní licencií už zaviedli postupy, ako to dokazuje predovšetkým udeľovanie priamych licencií, ktoré poukazujú na ich schopnosť dohliadať na používanie a používateľov mimo ich vnútroštátneho územia. Okrem toho súčasný systém nie je založený na zásade blízkosti k nadobúdateľovi licencie, pretože vymedzenie územnej pôsobnosti zastúpenia znamená, že každá OKS udeľuje licencie na používanie práv na svojom území bez ohľadu na bydlisko alebo sídlo ich nadobúdateľa (odôvodnenia 171 až 174 napadnutého rozhodnutia).

35      Komisia ďalej spresňuje každý spôsob použitia uvedený v napadnutom rozhodnutí, konkrétne v jeho odôvodneniach 186 až 199. Najmä pokiaľ ide o internet, odkazuje na dohodu o simulcastingu, ktorej bola udelená výnimka na základe rozhodnutia Komisie 2003/300/ES z 8. októbra 2002 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/C 2/38.014 – IFPI „Simulcasting“) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 107, 2003, s. 58). Táto dohoda umožňovala vysielateľom, ktorých signály pochádzali z členských štátov EHP, aby sa obrátili na ktorúkoľvek OKS, ktorá je zmluvnou stranou tejto dohody, s cieľom získať licencie pre viaceré územia a multirepertoárové licencie, ktoré umožňovali vysielanie simulcastingom (simultánny prenos zvukových nahrávok rozhlasových a televíznych staníc prostredníctvom internetu obsiahnutých v ich vysielaní rozhlasových alebo televíznych signálov). To isté platí aj pre ďalšiu dohodu, a to dohodu o webcastingu (odôvodnenie 191 napadnutého rozhodnutia).

36      Komisia okrem toho odkazuje na model spolupráce severských a pobaltských krajín (ďalej len „model NCB“), ktorý používateľovi umožňoval získať jednu licenciu pre viac území na on‑line používanie, ktorá sa vzťahovala na práva mechanickej reprodukcie a práva na verejné predvádzanie v Dánsku, Estónsku, Lotyšsku, Litve, vo Fínsku, Švédsku, na Islande a v Nórsku (odôvodnenie 179 napadnutého rozhodnutia).

37      Komisia okrem toho uvádza, že nemecká OKS a OKS zo Spojeného kráľovstva, Gesellschaft für musikalische Aufführungs‑ und mechanische Vervielfältigungsrechte (GEMA) a Performing Right Society Ltd, založili v januári 2006 spoločný podnik Celas, ktorý vystupoval ako jednotné kontaktné miesto na paneurópskej úrovni (one‑stop‑shop) na udeľovanie licencií na on‑line a mobilné práva k angloamerickému repertoáru patriacemu jednému vydavateľovi (odôvodnenie 193 napadnutého rozhodnutia).

38      Existencia týchto dohôd preukazuje, že prítomnosť na mieste nie je nutná (odôvodnenie 190 napadnutého rozhodnutia). Komisia v tejto súvislosti poznamenala, že ak by kontrola vykonaná bez prítomnosti na mieste odhalila porušenie, ktoré by bolo potrebné súdne stíhať, alebo ak by bolo treba vykonať kontrolu účtov na mieste, mohla by OKS, ktorá vydala licenciu pre iné územie než územie členského štátu, v ktorom je usadená, zveriť tieto úkony inej osobe, akou môže byť miestna OKS pôsobiaca v danom štáte, ktorá má potrebné znalosti právneho systému príslušného štátu (odôvodnenia 177 a 178 napadnutého rozhodnutia).

39      Komisia po predložení uvedených dôkazov s cieľom preukázať, že vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti obsiahnuté v ZRZ bolo možné vysvetliť len ako zosúladený postup, však pripustila, že za osobitných okolností môže rozhodnutie neposkytnúť oprávnenie na udeľovanie licencií mimo územia, na ktorom je OKS usadená, vyplývať zo skutočnosti, že iná OKS nemusí mať technické schopnosti na zabezpečenie účinného dohľadu a kontroly, alebo zo skutočnosti, že právny systém štátu EHP obsahuje ustanovenia, podľa ktorých majú domáce organizácie prednostné postavenie v okamihu výberu zástupcu, napríklad z dôvodu ich osobitného postavenia v súdnom konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Vymedzenie územnej pôsobnosti, ktoré je výsledkom zváženia týchto okolností, zvyčajne nepredstavuje zosúladený postup obmedzujúci hospodársku súťaž. Týmito okolnosťami však nemožno odôvodniť systematickú prax vymedzenia územnej pôsobnosti vo všetkých ZRZ (odôvodnenia 182 a 183 napadnutého rozhodnutia).

40      Komisia dospela k záveru, že konanie OKS predstavuje zosúladený postup, a následne preskúmala, či tento zosúladený postup obmedzuje hospodársku súťaž. Komisia uviedla, že ide o zosúladený postup obmedzujúci hospodársku súťaž, pretože každej OKS zaručuje, že ona jediná je oprávnená udeľovať používateľom multirepertoárové licencie pre štát EHP, v ktorom je usadená (odôvodnenia 207 až 209 napadnutého rozhodnutia).

41      V dôsledku toho môže každá OKS účtovať administratívne poplatky za správu práv a udeľovanie licencií bez toho, aby bola v súvislosti s týmito poplatkami vystavená konkurenčnému tlaku iných organizácií. Neexistencia hospodárskej súťaže môže mať negatívne dôsledky aj pre autorov, ktorých odmeny sa môžu líšiť v závislosti od organizácie, ktorá spravuje ich práva (odôvodnenia 134 a 210 napadnutého rozhodnutia).

42      Ako reakciu na tvrdenie, ktoré predložili niektoré OKS v odpovediach na oznámenie o výhradách a podľa ktorého by hospodárska súťaž medzi OKS viedla k zníženiu odmien pre nositeľov práv, Komisia s odkazom na rozhodnutie 2003/300 uviedla, že článok 81 ods. 3 ES dovoľuje vytvorenie tarifného mechanizmu obmedzujúceho hospodársku súťaž medzi administratívnymi poplatkami za licencie bez toho, aby to malo vplyv na odmeny pre nositeľov práv. Splnomocňujúca OKS by mohla v každom prípade jednoducho určiť výšku výnosov za svoj repertoár voči iným OKS, ktoré udeľujú licencie v zahraničí. Dostala by tak zaručenú veľkoobchodnú cenu za svoj repertoár, pričom by umožnila OKS, ktoré naň udeľujú licencie, aby si konkurovali v maržiach pripočítavaných k veľkoobchodnej cene (odôvodnenia 217 až 219 napadnutého rozhodnutia).

43      Komisia v tejto súvislosti kladie dôraz na skutočnosť, že niektoré zmeny tarifného systému motivovali OKS, aby si vzájomne konkurovali. Súčasný vývoj na trhu totiž potvrdzuje, že pre nositeľov práv, a teda aj OKS, môže byť výhodné udeliť licencie niekoľkých konkurujúcim si OKS. Skupina vydavateľov tak oznámila svoj úmysel určiť niekoľko OKS, ktoré budú mať právomoc udeľovať používateľom paneurópske licencie na používanie angloamerických mechanických práv k ich repertoáru na on‑line používanie (odôvodnenie 220 napadnutého rozhodnutia).

44      Okrem toho napadnuté rozhodnutie spomína aj rozhodnutie Komisie K(2006) 4350 zo 4. októbra 2006 týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/C 2/38.681 – Dohoda o rozšírení z Cannes) (Ú. v. EÚ L 296, 2007, s 27), ktoré sa týka licencií na mechanické práva a ktorým boli uložené donucujúce záväzky stanovujúce mechanizmus umožňujúci udeliť licencie pre viaceré územia so zárukou, že odmeny pre nositeľov práva nebudú ohrozené, a to vďaka stanoveniu jednotnej sadzby, na ktorej sa dohodli všetky OKS, pričom bola umožnená určitá miera hospodárskej súťaže zavedením možnosti pre OKS ponúkať maximálnu zľavu nahrávacím spoločnostiam obmedzenú na administratívne náklady (odôvodnenie 82 napadnutého rozhodnutia).

E –  Výrok

45      Komisia najmä na základe uvedených úvah a na základe zistenia, že obchod medzi členskými štátmi je predmetnými dvojstrannými zmluvami ovplyvnený a že podmienky na uplatnenie článku 81 odseku 3 ES a článku 53 odseku 3 Dohody o EHP nie sú splnené, rozhodla – bez toho, aby uložila pokutu – takto:

Článok 1

Tieto subjekty [, ktorých bolo 24,] porušili článok 81 [ES] a článok 53 Dohody o EHP tým, že vo svojich zmluvách o recipročnom zastúpení uplatnili obmedzenia týkajúce sa členstva, ktoré boli uvedené v článku 11 [ods. 2] vzorovej zmluvy…, alebo uplatnili obmedzenia týkajúce sa členstva de facto:

Článok 2

Týchto [17] subjektov porušilo článok 81 [ES] a článok 53 Dohody o EHP tým, že vo svojich zmluvách o recipročnom zastúpení udelili výhradné práva ustanovené v článku 1 [ods. 1 a 2] vzorovej zmluvy…

Článok 3

[Týchto 24 subjektov] porušil[o] článok 81 [ES] a článok 53 Dohody o EHP tým, že koordinovali územné vymedzenia spôsobom, ktorý obmedzuje rozsah licencie len na domáce územie každej [OKS]:

Článok 4

1.      Subjekty uvedené v článkoch 1 a 2 okamžite ukončia protiprávne konanie uvedené v uvedených článkoch, pokiaľ tak už neurobili, a oznámia Komisii všetky opatrenia, ktoré prijali na tento účel.

2.      Subjekty uvedené v článku 3 ukončia do 120 dní od oznámenia tohto rozhodnutia protiprávne konanie uvedené v uvedenom článku a oznámia Komisii v tejto lehote všetky opatrenia, ktoré prijali na tento účel.

Subjekty uvedené v článku 3 dvojstranne zrevidujú s každým subjektom uvedeným v článku 3 vymedzenie územnej pôsobnosti ich poverení pre satelitné vysielanie, káblovú retransmisiu a internetové použitie v každej z ich zmlúv o recipročnom zastúpení a poskytnú Komisii kópie revidovaných zmlúv.

3.      Subjekty, ktorým je toto rozhodnutie určené sa zdržia opakovania akéhokoľvek úkonu alebo správania uvedeného v článkoch 1, 2 a 3 a akéhokoľvek úkonu alebo správania s rovnakým alebo obdobným cieľom alebo účinkom.

…“

 Konanie a návrhy účastníkov konania

46      Návrhom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 3. októbra 2008 podala žalobkyňa žalobu, ktorou sa domáhala čiastočného zrušenia napadnutého rozhodnutia.

47      European Broadcasting Union (EBU), organizácia združujúca televíznych a rádiových vysielateľov, ktorí patria k najväčším používateľom, doručila do kancelárie Súdu prvého stupňa 27. januára 2009 návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov žalobkyne. Tento návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania bol doručený účastníkom konania v súlade s článkom 116 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, pričom žiadny z účastníkov konania nevzniesol námietky.

48      Samostatným podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 30. januára 2009 Komisia vzniesla podľa článku 114 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa námietku neprípustnosti. Dňa 25. februára 2009 požiadala o povolenie doložiť do spisu list žalobkyne zo 16. februára 2009, ktorým odpovedala na žiadosť o informácie, ktorú jej Komisia zaslala 30. januára 2009 na základe článku 18 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 (ďalej len „žiadosť o informácie z 30. januára 2009“). Rozhodnutím z 12. marca 2009 predseda siedmej komory Súdu prvého stupňa tejto žiadosti vyhovel.

49      Žalobkyňa predložila písomné pripomienky k námietke neprípustnosti, ako aj k listu zo 16. februára 2009 v stanovených lehotách.

50      Uznesením z 2. júna 2009 povolil predseda siedmej komory Súdu prvého stupňa EBU vstup do tohto konania ako vedľajší účastník.

51      Dňa 13. augusta 2009 EBU predložila svoje vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania, ktoré sa obmedzovalo na otázku prípustnosti, ku ktorému hlavní účastníci konania predložili písomné pripomienky v stanovených lehotách.

52      Uznesením Súdu prvého stupňa (siedma komora) z 22. októbra 2009 bolo konanie o námietke neprípustnosti spojené s konaním vo veci samej.

53      Písomná časť konania, ktorá okrem vyjadrenia k žalobe zahŕňala aj vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania týkajúce sa veci samej, repliku, dupliku a pripomienky hlavných účastníkov konania k tomuto vyjadreniu vedľajšieho účastníka, sa skončila 29. apríla 2010.

54      Keďže sa zmenilo zloženie komôr Všeobecného súdu, sudca spravodajca bol ako predseda pridelený k šiestej komore, ktorej bola z tohto dôvodu táto vec pridelená.

55      Všeobecný súd (šiesta komora) na základe správy sudcu spravodajcu rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 64 rokovacieho poriadku vyzval účastníkov konania, aby odpovedali na viaceré otázky. Týmto požiadavkám vyhoveli len hlavní účastníci konania.

56      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 19. októbra 2011.

57      Vzhľadom na prekážku na strane sudcu spravodajcu predseda Všeobecného súdu pridelil vec inému sudcovi spravodajcovi a podľa článku 32 ods. 3 rokovacieho poriadku určil ďalšieho sudcu na doplnenie šiestej komory.

58      Uznesením z 11. januára 2012 Všeobecný súd (šiesta komora) v novom zložení opätovne otvoril ústnu časť konania a účastníkom konania oznámil, že budú vypočutí na novom pojednávaní.

59      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli znovu vypočuté na pojednávaní 4. júna 2012.

60      Následne predseda šiestej komory rozhodol o skončení ústnej časti konania.

61      Žalobkyňa a EBU navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zrušil článok 3 napadnutého rozhodnutia,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

62      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

 Právny stav

A –  O námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou

63      Keďže napadnuté rozhodnutie nie je žalobkyni určené, treba preskúmať, či sa jej toto rozhodnutie, konkrétne jeho článok 3, proti ktorému smeruje návrh žalobkyne na zrušenie, priamo a osobne týka v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.

64      Komisia poznamenáva, že napadnuté rozhodnutie žalobkyni nie je určené, pretože pokiaľ ide o zosúladený postup uvedený v článku 3 predmetného rozhodnutia, neexistujú dostatočné dôkazy na prijatie záveru, že žalobkyňa mala v protiprávnom konaní nezávislé postavenie a konala odlišne od svojich členov, ktorými sú OKS. Keďže žalobkyňa nebola uznaná zodpovednou za zosúladený postup konštatovaný v napadnutom rozhodnutí, podľa Komisie nie je týmto rozhodnutím priamo a osobne dotknutá.

65      Pokiaľ ide konkrétne o otázku, či je žalobkyňa priamo dotknutá napadnutým rozhodnutím, Komisia tvrdí, že kladná odpoveď nemôže vyplývať zo skutočnosti, že toto rozhodnutie predstavuje zásah do jej úlohy prostredníka pri výkone činností jej členov. Napadnuté rozhodnutie totiž jednak nemalo žiadny vplyv na obsah vzorovej zmluvy, nespochybnilo ani samotnú existenciu ZRZ, ani možnosť organizovania stretnutí žalobkyňou, na ktorých OKS diskutujú o určitých témach, a jednak priamym výsledkom tohto rozhodnutia nebola zmena všetkých ZRZ, keďže OKS bola daná voľná úvaha pri výbere spôsobu, akým skončia zosúladený postup konštatovaný Komisiou. Podľa Komisie okolnosti v tejto veci nie sú porovnateľné s okolnosťami vo veci, ktorá viedla k rozsudku Súdneho dvora z 5. mája 1998, Dreyfus/Komisia (C‑386/96 P, Zb. s. I‑2309), v ktorom bol žalobca považovaný za priamo dotknutého sporným aktom najmä z dôvodu, že adresáti daného aktu takú voľnú úvahu pri výkone opatrenia nemali.

66      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že podmienka prípustnosti žaloby týkajúca sa priamej dotknutosti si vyžaduje po prvé, aby predmetné opatrenie priamo ovplyvňovalo právne postavenie žalobcu, a po druhé, aby neponechávalo nijaký priestor na voľnú úvahu jeho adresátom povereným jeho uplatňovaním, keďže má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Únie bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení (rozsudky Súdneho dvora z 29. júna 2004, Front national/Parlament, C‑486/01 P, Zb. s. I‑6289, bod 34, a z 10. septembra 2009, Komisia/Ente per le Ville Vesuviane a Ente per le Ville Vesuviane/Komisia, C‑445/07 P a C‑455/07 P, Zb. s. I‑7993, bod 45).

67      V tejto súvislosti je priamym dôsledkom článku 4 ods. 2 druhého pododseku napadnutého rozhodnutia to, že OKS musia pomocou dvojstranných rokovaní dosiahnuť úpravu územnej pôsobnosti zastúpení uvedených v ich ZRZ, čo teda presahuje rámec činností uskutočňovaných žalobkyňou. Z toho vyplýva, že čo sa týka dvojstrannej povahy rokovaní, OKS nemajú nijakú voľnú úvahu.

68      Okrem toho Komisia v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že otázka vymedzenia územnej pôsobnosti recipročného zastúpenia bola predmetom viacstranných rokovaní medzi OKS v rámci činností uskutočňovaných žalobkyňou. Komisia teda v štádiu skúmania prípustnosti žaloby nemôže tvrdiť, že žalobkyňa napadnutým rozhodnutím nie je priamo dotknutá.

69      Tento záver nie je spochybnený tvrdením Komisie, podľa ktorého odpoveď na žiadosť o informácie z 30. januára 2009 potvrdzuje, že žalobkyňa nie je napadnutým rozhodnutím priamo dotknutá, pretože samotná žalobkyňa v tejto súvislosti pripustila, že sa domnievala, že nie je povinná akokoľvek reagovať na článok 3 tohto rozhodnutia.

70      Zo zápisnice zo zasadnutia správnej rady žalobkyne, ktoré sa konalo krátko po prijatí napadnutého rozhodnutia (16. júla 2008), konkrétne 26. augusta 2008, ktorá bola pripojená k vyjadreniu žalobkyne k námietke neprípustnosti, totiž vyplýva, že v tejto súvislosti bolo rozhodnuté, že ustanovenia vzorovej zmluvy týkajúce sa území netreba meniť („The Board unanimously agreed that the Territorial provisions of the CISAC Model contract should be left intact“).

71      Keďže Komisii bola poskytnutá informácia o obsahu návrhu zápisnice z tohto zasadnutia, zaslala žalobkyni žiadosť o informácie z 30. januára 2009, v ktorej ju vyzvala, aby najmä:

–        predložila konečnú verziu zápisnice z uvedeného zasadnutia,

–        vysvetlila význam vety v tejto zápisnici uvedenej v predchádzajúcom bode,

–        predložila všetky predbežné a konečné zápisnice zo zasadnutí správnej rady žalobkyne, ktoré sa konali od augusta 2008 do januára 2009, spolu s celou korešpondenciou týkajúcou sa týchto zasadnutí, ktorú si s OKS navzájom zaslali,

–        predložila celú korešpondenciu, všetky zápisnice z rokovaní a všetky ostatné dokumenty, ktoré si žalobkyňa navzájom doručila s OKS a ktoré sa týkali vymedzenia územnej pôsobnosti zastúpení uvedených v ZRZ.

72      Tieto skutočnosti jasne ukazujú, že podľa názoru Komisie sú činnosti, do ktorých je žalobkyňa zapojená a ktoré tiež riadi, relevantné na posúdenie, či OKS vykonajú napadnuté rozhodnutie tým, že ukončia porušenie konštatované v jeho článku 3 a budú sa vyhýbať obdobnému konaniu v budúcnosti.

73      Pokiaľ ide o osobnú dotknutosť, treba uviesť, ako tvrdí žalobkyňa, že napadnuté rozhodnutie sa dotýka jej úlohy prostredníka pri spolupráci medzi OKS, predovšetkým jej pôsobnosti ako mediátora pri rokovaniach medzi rôznymi OKS týkajúcimi sa otázok súvisiacich s udeľovaním licencií pre viaceré územia.

74      Podľa judikatúry je združenie spoločností osobne dotknuté napadnutým aktom, ktorý mu nie je adresovaný, v takom prípade, keď má toto združenie vlastný právny záujem na konaní, najmä z dôvodu, že jeho postavenie vyjednávača bolo dotknuté aktom, ktorého zrušenia sa domáha (pozri uznesenie Súdu prvého stupňa z 18. septembra 2006, Wirtschaftskammer Kärnten a best connect Ampere Strompool/Komisia, T‑350/03, neuverejnený v Zbierke, bod 25 a citovanú judikatúru).

75      Úlohu žalobkyne ako prostredníka potvrdzuje aj jej účasť na správnom konaní v postavení dôležitej kontaktnej osoby Komisie, pričom žalobkyňa bola zapojená do rokovaní o záväzkoch, na základe ktorých mohla Komisiu dospieť k tomu, že neprijme rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie týkajúce sa vymedzenia vnútroštátnej územnej pôsobnosti.

76      Okrem toho, aj keď skutočnosť, že žalobkyňa bola adresátom oznámenia o výhradách, nie je okolnosťou, ktorá sama osebe umožňuje dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutie sa jej osobne týka, podporuje záver, že bola úzko zapojená do správneho konania práve z dôvodu jej úlohy prostredníka pri spolupráci medzi OKS.

77      Na rozdiel od tvrdenia Komisie sa žalobkyňa nachádzala v rámci správneho konania v osobitnej situácii, keďže mala jasne vymedzené postavenie vyjednávača úzko späté so samotným predmetom rozhodnutia, čo ju stavalo do faktickej situácie, ktorá ju charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe. Podľa judikatúry však táto okolnosť potvrdzuje, že žalobkyňa je napadnutým rozhodnutím osobne dotknutá (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky Súdneho dvora z 24. marca 1993, CIRFS a i./Komisia, C‑313/90, Zb. s. I‑1125, body 29 a 30, a z 9. júla 2009, 3F/Komisia, C‑319/07 P, Zb. s. I‑5963, bod 87).

78      Z toho vyplýva, že na rozdiel od tvrdení Komisie je žalobkyňa priamo a osobne dotknutá výrokom napadnutého rozhodnutia v spojení s jeho odôvodnením.

79      Z vyššie uvedeného vyplýva, že námietku neprípustnosti podanú Komisiou treba zamietnuť.

B –  O veci samej

80      Žalobkyňa na podporu svojej žaloby uvádza v podstate tieto dva dôvody:

–        porušenie článku 81 ES a článku 253 ES v rozsahu, v akom Komisia nepreukázala existenciu zosúladeného postupu, pokiaľ ide o vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti,

–        subsidiárne porušenie článku 81 ES, lebo zosúladený postup, aj keby existoval, neobmedzoval hospodársku súťaž.

1.     Úvodné pripomienky

81      Na úvod treba pripomenúť niektoré skutkové okolnosti tejto veci. V prvom rade sa napadnuté rozhodnutie týka používania autorského práva len prostredníctvom internetu, satelitu a káblovej retransmisie a netýka sa používania tradičným spôsobom, tzv. off‑line, hoci vzorová zmluva a ZRZ upravujú všetky spôsoby používania.

82      Pokiaľ ide o spôsoby používania autorských práv, ktorých sa týka napadnuté rozhodnutie, OKS a žalobkyňa nevytvorili ex nihilo nový systém správy, ktorý by bol odlišný od tradičných spôsobov používania. Treba však súhlasiť s tým, že s postupným technickým vývojom sa vzorová zmluva, ktorá bola vytvorená v roku 1936 pre tradičné používanie, zmenila, a to najmä na základe dohôd zo Sydney a zo Santiaga.

83      Komisia nenapáda samotnú existenciu vzorovej zmluvy ani nespochybňuje nutnosť spolupráce medzi OKS, ak táto zmluva neporušuje pravidlá hospodárskej súťaže.

84      Pokiaľ ide o vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti uvedené v ZRZ, Komisia ho nespochybnila, kým sa nevyvinuli nové technológie, a preto tvorilo kontext kolektívnej správy, v ktorom sa OKS nachádzali v čase, keď došlo k progresívnemu vývoju nových technológií. Napadnuté rozhodnutie nespresňuje okamih, keď sa vymedzenie územnej pôsobnosti dostalo do rozporu s pravidlami hospodárskej súťaže.

85      Okrem toho, čo sa týka používania prostredníctvom nových technológií, Komisia nespochybňuje samotné vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti, ale len skutočnosť, že je uvedené vo všetkých ZRZ, čo nepopierateľne vyplýva zo zosúladeného postupu.

86      Túto žalobu treba preskúmať predovšetkým s prihliadnutím na tieto skutočnosti.

2.     O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 81 ES a článku 253 ES v rozsahu, v akom Komisia nepreukázala existenciu zosúladeného postupu týkajúceho sa vymedzenia vnútroštátnej územnej pôsobnosti

87      Žalobkyňa, ktorú podporuje EBU, tvrdí, že Komisia nepreukázala existenciu zosúladeného postupu týkajúceho sa vymedzenia vnútroštátnej územnej pôsobnosti, ktoré je uvedené v článku 3 napadnutého rozhodnutia. Podľa žalobkyne Komisia len poukázala na to, že pokiaľ ide o spôsoby používania autorských práv vzaté do úvahy v tomto rozhodnutí, paralelné konanie OKS, ktoré spočíva v skutočnosti, že všetky ZRZ obsahujú vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti, nevyplýva z bežných podmienok hospodárskej súťaže. Toto paralelné konanie však možno vysvetliť inými dôvodmi než zosúladeným postupom.

88      Komisia namieta, že pri konštatovaní existencie predmetného zosúladeného postupu nevychádzala len z paralelného konania OKS, ale aj z ďalších skutočností, a to:

–        z rokovaní o rozsahu zastúpení uvedených v ZRZ, ktoré prebiehali medzi OKS v súvislosti s činnosťami riadenými žalobkyňou,

–        z dohody zo Santiaga,

–        z dohody zo Sydney,

–        z historickej väzby medzi ustanovením o výhradnosti a vymedzením vnútroštátnej územnej pôsobnosti.

89      Skutočnosti uvedené v prvej, druhej a vo štvrtej zarážke predchádzajúceho bodu sú výslovne spomenuté v odôvodnení 158 napadnutého rozhodnutia ako skutočnosti, ktoré potvrdzujú, že išlo o zosúladený postup. Komisia okrem toho pred Všeobecným súdom odkázala na dohodu zo Sydney, aby preukázala, že OKS viedli viacstranné diskusie týkajúce sa územného rozsahu zastúpenia.

90      Podľa Komisie skutočnosti uvedené v bode 88 predstavujú „dôkazy“ v zmysle rozsudku Súdu prvého stupňa z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, nazývaného „PVC II“ (T‑305/94 až T‑307/94, T‑313/94 až T‑316/94, T‑318/94, T‑325/94, T‑328/94, T‑329/94 a T‑335/94, Zb. s. II‑931, bod 727), ktoré jej umožňujú neskúmať otázku, či sa dá paralelné konanie OKS vysvetliť inými dôvodmi než existenciou zosúladeného postupu.

91      Z článku 2 nariadenia č. 1/2003, ako aj z ustálenej judikatúry vyplýva, že v oblasti práva hospodárskej súťaže je Komisia v prípade sporu o existencii porušenia povinná preukázať porušenia, ktoré konštatuje, a zaobstarať dôkazy, ktorými môže z právneho hľadiska dostatočne preukázať existenciu skutočností zakladajúcich porušenie (rozsudky Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, bod 58, a z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 86; rozsudok Všeobecného súdu z 25. októbra 2011, Aragonesas Industrias y Energía/Komisia, T‑348/08, Zb. s. II‑7583, bod 90).

92      Ak má súd v tejto súvislosti pochybnosti, tieto pochybnosti musia svedčiť v prospech podniku, ktorému je určené rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie. Súd preto nemôže dospieť k záveru, že Komisia existenciu daného porušenia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, ak má o tejto otázke naďalej pochybnosť, najmä v rámci konania o zrušení rozhodnutia o uložení pokuty (rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Dresdner Bank a i./Komisia, T‑44/02 OP, T‑54/02 OP, T‑56/02 OP, T‑60/02 OP a T‑61/02 OP, Zb. s. II‑3567, bod 60, a rozsudok Všeobecného súdu z 5. októbra 2011, Romana Tabacchi/Komisia, T‑11/06, Zb. s. II‑6681, bod 129).

93      Treba totiž prihliadnuť na prezumpciu neviny, ako vyplýva najmä z článku 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, ktorá je súčasťou základných práv, ktoré podľa judikatúry Súdneho dvora predstavujú všeobecné zásady práva Únie. Vzhľadom na povahu predmetných porušení, ako aj na povahu a stupeň prísnosti sankcií, ktoré sú s nimi spojené, sa prezumpcia neviny uplatňuje najmä na konania týkajúce sa porušenia pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných na podniky, ktoré môžu viesť k uloženiu pokút alebo penále (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 8. júla 1999, Hüls/Komisia, C‑199/92 P, Zb. s. I‑4287, body 149 a 150, a Montecatini/Komisia, C‑235/92 P, Zb. s. I‑4539, body 175 a 176; pozri tiež rozsudok Romana Tabacchi/Komisia, už citovaný, bod 129).

94      Táto judikatúra, ktorá sa rozvinula v rámci vecí zavŕšených uložením pokuty Komisiou, je uplatniteľná takisto v prípade, akým je táto vec, keď rozhodnutie konštatujúce porušenie napokon nie je spojené s uložením pokuty. V tomto prípade navyše oznámenie o výhradách predpokladalo, že s konštatovaním porušenia k uloženiu pokuty dôjde.

95      Okrem toho treba zohľadniť nezanedbateľný zásah do dobrej povesti, ktorý pre fyzickú alebo právnickú osobu predstavuje konštatovanie, že sa dopúšťala porušení pravidiel hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok Súdneho dvora EZVO z 18. apríla 2012, Posten Norge/ESA, E‑15/10, bod 90).

96      Preto je potrebné, aby Komisia uviedla konkrétne a súhlasné dôkazy na preukázanie existencie porušenia (rozsudok Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný, bod 62) a na odôvodnenie pevného presvedčenia, že údajné porušenia spôsobili obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 81 ods. 1 ES (rozsudky Súdu prvého stupňa z 21. januára 1999, Riviera Auto Service a i./Komisia, T‑185/96, T‑189/96 a T‑190/96, Zb. s. II‑93, bod 47, a Romana Tabacchi/Komisia, už citovaný, bod 129).

97      Treba však zdôrazniť, že každý dôkaz predložený Komisiou nemusí s ohľadom na každý prvok porušenia nutne zodpovedať týmto kritériám. Postačuje, ak súbor dôkazov, o ktoré sa inštitúcia opiera, zodpovedá tejto požiadavke v celkovom posúdení (rozsudky Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný, bod 63, a Romana Tabacchi/Komisia, už citovaný, bod 130).

98      Keďže zákaz zúčastňovať sa na protisúťažných postupoch a dohodách, ako aj sankcie, ktoré môžu postihnúť subjekty, ktoré sa na nich zúčastňujú, sú všeobecne známe, je bežné, že činnosti, ako aj stretnutia v rámci týchto protisúťažných postupov a dohôd sa uskutočňujú tajne a s nimi súvisiaca dokumentácia je obmedzená na minimum. Aj keď Komisia objaví dokumenty jasne preukazujúce protiprávny kontakt medzi hospodárskymi subjektmi, akými sú napríklad zápisnice zo stretnutia, zvyčajne sú len zlomkovité a nesúrodé, takže niektoré detaily je často nutné vyvodiť prostredníctvom dedukcie. Vo väčšine prípadov sa preto existencia protisúťažného postupu alebo dohody musí vydedukovať z určitého množstva zhôd okolností a nepriamych dôkazov, ktoré posudzované ako celok môžu v prípade neexistencie iného koherentného vysvetlenia predstavovať dôkaz o porušení pravidiel hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 1. júla 2010, Knauf Gips/Komisia, C‑407/08 P, Zb. s. I‑6375, body 48 a 49 a citovanú judikatúru).

99      V už citovanom rozsudku PVC II, na ktorý sa Komisia odvoláva, však Všeobecný súd našiel riešenie, ktoré zaručuje rovnováhu medzi týmito zásadami. Pri tejto príležitosti totiž Všeobecný súd potvrdil, že podľa judikatúry, ak sa Komisia opiera len o predpoklad, že skutkový stav uvedený v jej rozhodnutí možno vysvetliť jedine existenciou zosúladeného postupu medzi podnikmi, stačí, aby žalobkyne preukázali existenciu okolností, ktoré poskytujú iné vysvetlenie skutkových okolností, než uvádza Komisia, ktorým možno nahradiť vysvetlenie skutkových okolností predložené Komisiou. Všeobecný súd však spresnil, že táto judikatúra sa v uvedenom prípade nemala neuplatniť, pretože dôkaz o zosúladenom postupe medzi podnikmi nevyplýval z jednoduchého zistenia zosúladeného postupu na trhu, ale z dokumentov, z ktorých vyplýva, že konanie bolo výsledkom zosúladeného postupu. Za takých okolností prináleží žalobcom, aby nielen predložili iné údajné vysvetlenie skutočností konštatovaných Komisiou, ale aby tiež spochybnili existenciu týchto skutočností preukázaných dôkazmi predloženými Komisiou (rozsudok PVC II, už citovaný, body 725 až 728; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 28. marca 1984, Compagnie royale asturienne des mines a Rheinzink/Komisia, 29/83 a 30/83, Zb. s. 1679, bod 16, a z 31. marca 1993, Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia, C‑89/85, C‑104/85, C‑114/85, C‑116/85, C‑117/85 a C‑125/85 až C‑129/85, Zb. s. I‑1307, body 71 a 126).

100    Žalobkyňa v tejto veci predovšetkým tvrdí, že paralelné konanie nemá základ v zosúladenom postupe, v súvislosti s ktorým napadnuté rozhodnutie neuvádza žiadny dôkaz, ale toto konanie vysvetľujú viaceré iné okolnosti. EBU spochybňuje najmä to, že by dohodu zo Santiaga a vzorovú zmluvu bolo možné považovať za dôkaz o existencií zosúladeného postupu.

101    Pred posúdením existencie iných vysvetlení paralelného konania, než je zosúladený postup, treba preskúmať otázku, či Komisia, ako sama tvrdí, preukázala existenciu porušenia týkajúceho sa vymedzenia vnútroštátnej územnej pôsobnosti na základe dôkazov presahujúcich jednoduché konštatovanie paralelného konania. Preskúmanie tejto otázky totiž predchádza preskúmaniu dôvodnosti iných vysvetlení, než že ide o zosúladený postup, pretože ak by Všeobecný súd dospel k záveru, že takéto dôkazy boli uvedené v napadnutom rozhodnutí, tieto vysvetlenia, aj keby boli opodstatnené, by nevyvracali konštatovanie tohto porušenia. Okrem toho treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie nemá takú istú štruktúru pozostávajúcu z dvoch etáp, ako je štruktúra, na ktorú Komisia poukazuje pred Všeobecným súdom, podľa ktorej na jednej strane dôkaz o zosúladenom postupe vyplýval v zmysle citovaného rozsudku PVC II z dokumentov a na druhej strane vzhľadom na tieto dokumenty a ich údajnú dôkaznú hodnotu nebolo iné vysvetlenie paralelného konania na preukázanie takéhoto postupu rozhodujúce.

102    V prvom rade treba preto zistiť, či Komisia preukázala existenciu zosúladeného postupu prostredníctvom iných skutočností než paralelného konania OKS, ktoré by boli porovnateľné s „dôkazmi“ v zmysle judikatúry založenej na už citovanom rozsudku PVC II, na ktorý sa Komisia odvoláva. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Komisia sa pri určení pôvodu kartelu, ktorý bol predmetom uvedeného rozsudku, opierala o znenie plánovacích dokumentov, o informácie poskytnuté jedným zo žalobcov v súvislosti s týmito dokumentmi, o odpovede na žiadosť o informácie, ktoré jej boli doručené, a o úzky vzťah medzi zamýšľanými postupmi opísanými v týchto dokumentoch a postupmi konštatovanými na trhu (rozsudok PVC II, už citovaný, bod 582).

103    Komisia v odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom na pojednávaní 4. júna 2012 pripustila, že nemala k dispozícii také dôkazy, ako sú elektronické správy, listy alebo zápisnice zo zasadnutí týkajúce sa vymedzenia vnútroštátnej územnej pôsobnosti. Preto dôkazmi, ktoré môžu preukázať zosúladený postup medzi OKS, sú dôkazy uvedené v bode 88 vyššie, teda rokovania o rozsahu zastúpení uvedených v ZRZ, ktoré prebiehali medzi OKS v súvislosti s činnosťami riadenými žalobkyňou, dohoda zo Santiaga, dohoda zo Sydney a historická väzba medzi ustanovením o výhradnosti a vymedzením vnútroštátnej územnej pôsobnosti.

104    V tejto súvislosti treba uviesť, že neexistencia listinných dôkazov týkajúcich sa konkrétne vymedzenia vnútroštátnej územnej pôsobnosti je ešte nápadnejšia, keďže Komisia pripustila, že niektoré OKS chceli od tohto vymedzenia upustiť. Tieto OKS pritom mali záujem spolupracovať s Komisiou a poskytnúť jej listinné dôkazy o existencii zosúladeného postupu. Vzhľadom na to, že Komisia v oznámení o výhradách uviedla svoj zámer uložiť pokuty všetkým jeho adresátom, s ňou totiž dotknuté OKS mohli spolupracovať, aby tak znížili riziko, že im bude pokuta uložená, alebo prinajmenšom znížili jej výšku. Okrem toho mohli tieto OKS Komisii predložiť dôkazy, na základe ktorých by bolo možné preukázať, že iné OKS na ne vyvíjali tlak, aby ich prinútili zachovať vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti, o ktorom sa rozhodlo zosúladeným postupom, čo však neurobili.

105    Vzhľadom na tieto skutočností treba preskúmať dôkaznú hodnotu dôkazov predložených Komisiou.

a)     O dôkaznej hodnote dôkazov, ktoré Komisia predložila s cieľom preukázať zosúladený postup bez toho, aby sa zakladali výlučne na paralelnom konaní OKS

 O rokovaniach týkajúcich sa rozsahu zastúpení uvedených v ZRZ, ktoré prebiehali medzi OKS v súvislosti s činnosťami, ktoré riadila žalobkyňa

106    Pokiaľ ide o rokovania, ktoré prebiehali medzi OKS v rámci činností riadených žalobkyňou (bod 88 vyššie prvá zarážka), treba pripomenúť, že samotná Komisia zdôraznila, že napadnuté rozhodnutie nezakazuje systém recipročného zastúpenia medzi OKS ani nijaký spôsob vymedzenia územnej pôsobnosti zastúpení, ktoré si OKS udeľovali (odôvodnenia 95 a 259 napadnutého rozhodnutia). Komisia OKS tiež nevytýka, že v rámci činností riadených žalobkyňou spolu určitým spôsobom spolupracovali. Výhrady Komisie sa týkajú len koordinovanej povahy prístupu pri vymedzovaní územnej pôsobnosti, ktorý prijali všetky OKS.

107    Preto samotná skutočnosť, že sa OKS stretávali v rámci činností, ktoré riadi žalobkyňa, a že existujú formy ich vzájomnej spolupráce, nepredstavuje sama osebe nepriamy dôkaz o zakázanom zosúladenom postupe. Keďže zo súvislostí, za akých sa konali zasadnutia medzi podnikmi, o ktorých sa tvrdí, že porušili právo hospodárskej súťaže, vyplýva, že tieto zasadnutia boli nevyhnutné na spoločné riešenie otázok nesúvisiacich s porušením daného práva, Komisia nemôže dospieť k záveru, že predmetom uvedených zasadnutí bolo zosúladenie postupu, ktorý porušuje hospodársku súťaž (pozri v tomto zmysle rozsudok Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný, body 105 a 145). V tejto súvislosti treba poznamenať, že Komisia nepredložila nijaký dôkaz o tom, že by sa stretnutia organizované žalobkyňou týkali obmedzovania hospodárskej súťaže prostredníctvom vymedzenia vnútroštátnej územnej pôsobnosti.

108    Napokon, pokiaľ ide konkrétne o rokovania týkajúce sa vzorovej zmluvy, treba konštatovať, že táto zmluva výslovne nestanovuje vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti, ale len vyzýva OKS, aby samy definovali územný rozsah zastúpení, ktoré si udeľujú v ZRZ.

 O dohode zo Santiaga

109    V súvislosti s dohodou zo Santiaga (bod 88 vyššie druhá zarážka) treba pripomenúť, že pokiaľ ide o používanie autorského práva prostredníctvom internetu, táto dohoda stanovovala, že každá OKS, ktorá je jej zmluvnou stranou, mohla udeľovať licencie pre všetky územia a k celému repertoáru (prvá časť), ale len používateľom s hospodárskym sídlom v štáte EHP, v ktorom je usadená OKS udeľujúca dané licencie (druhá časť). Na základe systému stanoveného v nariadení Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvom nariadení implementujúcom články [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), oznámili niektoré OKS túto dohodu Komisii s cieľom získať výnimku v súlade s článkom 81 ods. 3 ES. Komisia spochybnila ustanovenie, ktoré každej OKS bránilo udeľovať licencie používateľom, ktorí neboli usadení v tom istom štáte ako daná OKS, a zaslala oznámenie o výhradách vo veci Santiago. Za týchto okolností žiadna OKS neobnovila dohodu zo Santiaga po uplynutí jej platnosti, ktorá bola od začiatku dohodnutá na koniec roka 2004. Po uplynutí platnosti tejto dohody sa vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti uvedené v ZRZ, ktoré sa naďalej uplatňovalo aj počas platnosti uvedenej dohody na iné používanie než prostredníctvom internetu, stalo opäť uplatniteľné takisto na používanie autorských práv prostredníctvom internetu pre všetky OKS, keďže uplynula platnosť odchýlky doplnenej do ZRZ dohodou zo Santiaga, ktorá sa týkala používania prostredníctvom internetu.

110    Tvrdenie Komisie, že tento návrat všetkých OKS k vymedzeniu vnútroštátnej územnej pôsobnosti predstavuje dostatočný dôkaz o zosúladenom postupe, nemožno prijať. Keďže totiž neexistuje dôkaz o tom, že by na tento účel OKS svoj postup zosúladili, uvedený návrat k vymedzeniu vnútroštátnej územnej pôsobnosti nepreukazuje existenciu zosúladeného postupu, ale možno ho považovať za obyčajný automatický výsledok neobnovenia dohody zo Santiaga, ktorá stratila význam, pretože Komisia neakceptovala jej druhú časť. Skutočnosť, že sa OKS vrátili k uplatňovaniu status quo ante, sama osebe nedokazuje, že by na tento účel svoj postup zosúladili.

111    Treba uviesť, že návrat k status quo ante možno vysvetliť už skutočnosťou, že OKS nemohli prerušiť všetky spôsoby vzájomnej spolupráce, pokiaľ ide o spôsoby používania autorského práva prostredníctvom nových technológií, dovtedy, kým pomocou dvojstranných alebo viacstranných rokovaní nájdu riešenie, ktoré by bolo v súlade s právnou úpravou hospodárskej súťaže, ale odlišné od toho, ktoré je uvedené v dohode zo Santiaga.

112    Okrem toho treba pripomenúť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí netvrdila, že porušovanie uvedené v článku 3 tohto rozhodnutia sa začalo po uplynutí platnosti dohody zo Santiaga, ale hoci nespresnila dátum začiatku, zdá sa, že predpokladala, že tejto dohode predchádzalo.

113    V tejto súvislosti bola dohoda zo Santiaga buď uzavretá po okamihu, ktorý nie je spresnený v napadnutom rozhodnutí a považuje sa za začiatok porušenia spôsobeného vymedzením vnútroštátnej územnej pôsobnosti, čo však bráni jej použitiu ako dôkazu pôvodného zosúladeného postupu, vo vzťahu ku ktorému predstavuje skôr prerušenie, alebo táto dohoda predchádzala začiatku porušenia týkajúceho sa vymedzenia vnútroštátnej územnej pôsobnosti, ale v takom prípade nemôže preukázať dané porušenie, pretože sa netýka rovnakého obmedzenia hospodárskej súťaže. Ustanovenie o sídle uvedené v dohode zo Santiaga totiž vedie k situácii odlišnej od situácie, ktorá vyplýva z vymedzenia vnútroštátnej územnej pôsobnosti. V prvom prípade môže OKS udeľovať multirepertoárové licencie bez vymedzenia územnej pôsobnosti, ale len používateľom usadeným na tom istom území, ako je usadená ona sama, zatiaľ čo v druhom prípade môže OKS udeľovať licencie akémukoľvek používateľovi za predpokladu, že sa predmetné používanie autorského práva uskutoční na tom istom území, ako je usadená ona sama.

114    Z vyššie uvedeného vyplýva, že existencia dohody zo Santiaga ani okolností, za akých uplynula jej platnosť, neposkytujú dôkazy o zosúladenom postupe týkajúcom sa vymedzenia vnútroštátnej územnej pôsobnosti.

 O dohode zo Sydney

115    Na základe dohody zo Sydney (bod 88 vyššie tretia zarážka) OKS v roku 1987 začlenili do vzorovej zmluvy ustanovenie, podľa ktorého bola OKS usadená v štáte, z ktorého boli vysielané signály prenášajúce programy na satelit, oprávnená udeľovať multirepertoárové licencie pre celé územie pokryté satelitným signálom, a to prípadne až po porade s ostatnými dotknutými OKS alebo po získaní ich súhlasu.

116    V tejto súvislosti treba najskôr uviesť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí spomenula dohodu zo Sydney s cieľom preukázať, že táto dohoda nie je vhodnou reakciou na jej výhrady, ktoré sa týkajú zosúladeného postupu pri vymedzení vnútroštátnej územnej pôsobnosti [odôvodnenie 165 a časť 7.6.1.2 písm. b) napadnutého rozhodnutia]. V odôvodnení 158 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa týka konkrétne skutočností podporujúcich existenciu zosúladeného postupu, Komisia túto dohodu výslovne neuviedla. Okrem toho Komisia poznamenala, že keďže z uplatnenia článku 1 ods. 2 písm. a) smernice 93/83 vyplýva, že k rozširovaniu hudobných diel prostredníctvom satelitu dochádza len v štáte, v ktorom je prvý signál zavedený do neprerušeného prenosového reťazca vedúceho na satelit a zo satelitu na Zem, používatelia týchto diel potrebujú na svoju činnosť na celom území pokrytom satelitom len jednu licenciu týkajúcu sa toho štátu. Z toho vyplýva, že aj podľa samotnej Komisie sa dohoda zo Sydney stala obsoletnou, pokiaľ ide o pôsobnosť licencií pre viaceré územia, ktoré sa týkajú používania cez satelit (odôvodnenia 162, 163 a 165 napadnutého rozhodnutia). Napokon Komisia uviedla, že v napadnutom rozhodnutí dohoda zo Sydney ešte nebola predmetom posúdenia a že si vyhradzuje právo túto dohodu preskúmať s ohľadom na pravidlá hospodárskej súťaže (poznámka pod čiarou 131 napadnutého rozhodnutia).

117    Na jednej strane treba uviesť, že keďže dohoda zo Sydney umožňovala udeľovať multirepertoárové licencie pre všetky územia pokryté tým istým satelitom, táto dohoda nemala účinky porovnateľné s vymedzením vnútroštátnych územných pôsobností, ktoré zabezpečuje presne to, že každá OKS môže udeľovať multirepertoárové licencie len pre jedno územie.

118    Na druhej strane skutočnosť, že dohoda zo Sydney sa stala obsoletnou od dátumu stanoveného na prebratie smernice 93/83, teda od 1. januára 1995 (pozri článok 14 ods. 1 prvý pododsek tejto smernice), znamená, že prípadné porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré obsahovala, sa už na začiatku správneho konania vedúceho k prijatiu napadnutého rozhodnutia prestalo uplatňovať. Súvislosť medzi porušením uvedeným v článku 3 uvedeného rozhodnutia a porušením, ktoré prípadne vyplýva z dohody zo Sydney, teda nie je zrejmé už len z časového hľadiska.

119    Z vyššie uvedeného vyplýva, že aj keby zakázané zosúladené konanie vyplývalo z dohody zo Sydney, táto dohoda nepredstavuje dôkaz v zmysle citovaného rozsudku PVC II, na základe ktorého je možné preukázať existenciu zosúladeného postupu, pokiaľ ide o vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti.

 O údajnej historickej väzbe medzi ustanovením o výhradnosti a vymedzením vnútroštátnej územnej pôsobnosti

120    V súvislosti s údajnou historickou väzbou medzi ustanovením o výhradnosti a vymedzením vnútroštátnej územnej pôsobnosti (bod 88 vyššie štvrtá zarážka) Komisia zdôraznila vo svojej písomnej odpovedi na jednu z otázok Všeobecného súdu položených v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania, že keďže má rozsah zastúpenia rozhodujúci vplyv na otázku, či je územie zverené jedinej splnomocnenej OKS, ustanovenie o výhradnosti a vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti sú vnútorne prepojené. Podľa Komisie, keďže vzorová zmluva odporúčala výhradné zastúpenie, územie zverené jednej OKS nemohlo pokrývať iné územie, na ktorého pokrytie bola splnomocnená iná OKS. Systematické zahrnutie vymedzenia vnútroštátnej územnej pôsobnosti do všetkých ZRZ bolo teda nevyhnutným predpokladom na uplatňovanie výhradnosti, ktorú odporúčali vzorové zmluvy. Z toho vyplýva, že vymedzenia vnútroštátnej územnej pôsobnosti vznikli a začali sa uplatňovať v rámci rokovaní organizovaných žalobkyňou.

121    V tejto súvislosti treba uviesť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nekonštatovala, že vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti bolo súčasťou toho istého porušenia ako začlenenie ustanovenia o výhradnosti do ZRZ. Podľa Komisie výhradnosť vyplýva z možnosti stanovenej v ZRZ udeľovať výhradné práva, ako to uvádza článok 1 ods. 1 a 2 vzorovej zmluvy, zatiaľ čo vymedzenia vnútroštátnej územnej pôsobnosti boli dohodnuté zosúladeným postupom. Komisia v odôvodnení 158 napadnutého rozhodnutia poznamenala, že vypustenie výslovnej výhradnosti neviedlo k nijakej podstatnej zmene v konaní OKS. Ako v tomto odôvodnení sama poukázala, vyvstáva otázka, či po vypustení ustanovenia o výhradnosti existovali iné dôvody na vysvetlenie vymedzenia vnútroštátnej územnej pôsobnosti než zosúladený postup.

122    V dôsledku toho, ak existuje väzba medzi ustanovením o výhradnosti a vymedzením vnútroštátnej územnej pôsobnosti, treba v tejto veci preskúmať konanie OKS po vypustení tohto ustanovenia, čo znamená posúdiť iné pravdepodobné vysvetlenia toho, že sa zachovalo vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti, než je zosúladený postup (pozri body 134 až 181 nižšie).

123    Napokon v rozsahu, v akom Komisia pred Všeobecným súdom tvrdí, že vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti je len pokračovaním ustanovenia o výhradnosti po vypustení tohto ustanovenia zo ZRZ, treba uviesť, že podľa judikatúry sa článok 81 ES uplatní vtedy, ak paralelné konanie pokračuje aj po zrušení dohody bez prijatia novej, pretože v prípade kartelu, ktorého účinnosť sa skončila, na uplatnenie článku 81 ES stačí, aby jeho účinky pretrvávali aj po jeho formálnom skončení (rozsudky Súdneho dvora z 3. júla 1985, Binon, 243/83, Zb. s. 2015, bod 17; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. decembra 2003, Ventouris/Komisia, T‑59/99, Zb. s. II‑5257, bod 182).

124    V prejednávanej veci však treba pripomenúť, že článok 2 napadnutého rozhodnutia odsudzuje už samotnú prítomnosť ustanovenia o výhradnosti v ZRZ, a nie skutočnosť, že viaceré OKS sa dohodli na tom, že dané ustanovenie bude uvedené vo všetkých ich ZRZ. Naproti tomu, pokiaľ ide o vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti, Komisia v napadnutom rozhodnutí uznala, že samo osebe neobmedzuje hospodársku súťaž, ale domnieva sa, že k porušeniu došlo z dôvodu, že OKS zosúladili postup s cieľom, aby sa to isté vymedzenie nachádzalo vo všetkých ich ZRZ. Povaha týchto dvoch porušení, ako sú uvedené v napadnutom rozhodnutí, sa teda líši.

125    Okrem toho vypustenie ustanovenia o výhradnosti umožnil určitý vývoj na trhu, teda udeľovanie prvých priamych licencií, ktoré sú nevyhnuté na to, aby sa dalo uvažovať o prekročení vymedzenia vnútroštátnej územnej pôsobnosti.

126    OKS, ktorá má záujem na tom, aby na inom území než území, na ktorom je usadená, mohli udeľovať licencie týkajúce sa jej repertoáru iné OKS ako miestna OKS, si totiž najprv položí otázku, či sama môže udeľovať priame licencie vzťahujúce sa na uvedené územie. Rovnako OKS, ktorá by chcela získať od iných OKS splnomocnenie pre väčšie územie než to, na ktorom je usadená, musí mať štruktúru, ktorá jej umožní udeľovať priame licencie v iných krajinách. Kým platilo ustanovenie o výhradnosti, také licencie by porušovali výhradné zastúpenie udelené miestnej OKS. Po zániku ustanovenia o výhradnosti to tak už nie je, a to aj napriek pretrvávaniu vymedzenia vnútroštátnej územnej pôsobnosti. Preto sa nemožno domnievať, že ide o pokračovanie v tom istom obmedzení pomocou iných prostriedkov.

127    Ako Komisia pripustila vo svojej písomnej odpovedi na jednu z otázok Všeobecného súdu, bolo zrejmé, že trh s priamymi licenciami bol v čase prijatia napadnutého rozhodnutia ešte v začiatkoch. Šírenie priamych licencií predovšetkým vyžadovalo, aby sa rozvinul dopyt po týchto licenciách zo strany veľkých používateľov, ktorí namiesto toho, aby sa obracali na OKS vo všetkých krajinách, v ktorých sami pôsobia, uprednostňovali nadobudnutie priamych licencií k repertoárom, ktoré ich zaujímajú, platných pre celý svet.

128    Na základe skutočnosti, že k tomuto vývoju nedošlo skôr a že okamžite neovplyvnil vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti, teda nemožno dospieť k záveru, že toto vymedzenie predstavuje zachovanie kartelu týkajúceho sa ustanovenia o výhradnosti prostredníctvom zosúladeného postupu.

129    Navyše treba zohľadniť okolnosť, že štruktúry kolektívnej správy autorských práv vychádzajú, pokiaľ ide o spôsoby používania uvedené v napadnutom rozhodnutí, zo štruktúr uplatňovaných na tradičné spôsoby používania, s ohľadom na ktoré Komisia nepovažuje vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže.

130    Príchod nových informačných technológií, ktorý umožňuje používanie diel on‑line, však neznamená, že by sa tieto štruktúry v tom okamihu stali obsoletnými alebo že by dotknuté hospodárske subjekty museli chcieť ihneď začať súťažiť. Samotná skutočnosť, že OKS nevykonali rýchlo zmenu vnútroštátneho vymedzenia územnej pôsobnosti po zrušení ustanovenia o výhradnosti, teda môže dokazovať, že dané vymedzenie sa dá vysvetliť inými dôvodmi ako pokračovaním výhradnosti v inej forme.

131    Z toho vyplýva, že skutočnosť, že Komisia preukázala existenciu kartelu týkajúceho sa ustanovenia o výhradnosti, neznamená, že preukázala aj porušenie týkajúce sa vymedzenia vnútroštátnej územnej pôsobnosti.

 Záver o dôkazoch predložených Komisiou

132    Z vyššie uvedenej analýzy vyplýva, že dôkazy predložené Komisiou z právneho hľadiska dostatočne nepreukazujú existenciu zosúladeného postupu medzi OKS, pokiaľ ide o vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti.

133    V dôsledku toho treba ďalej skúmať, či Komisia poskytla dostatočné dôkazy na to, aby spochybnili hodnovernosť vysvetlenia paralelného konania OKS, ako ho poskytla žalobkyňa, inak než existenciou zosúladeného postupu.

b)     O hodnovernosti iných vysvetlení paralelného konania OKS, než je existencia zosúladeného postupu

 Úvodné pripomienky

134    Žalobkyňa podporovaná EBU tvrdí, že vzhľadom na špecifické podmienky na trhu je vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti výsledkom premyslených a racionálnych rozhodnutí tak po praktickej, ako aj hospodárskej stránke, a nie výsledkom zosúladeného postupu.

135    Tvrdenia žalobkyne o existencii iných vysvetlení, než je existencia zosúladeného postupu, ktorými sa snaží odôvodniť paralelné konanie OKS, sa sústreďujú okolo potreby prítomnosti na mieste s cieľom efektívnej kontroly používania autorských práv a potreby zabezpečiť, aby nedošlo k zníženiu odmien pre autorov. Žalobkyňa navyše pripomína dôležitosť vymedzenia vnútroštátnej územnej pôsobnosti na zachovanie jednotných kontaktných miest (one‑stop‑shop) na štátnej úrovni, kde môžu používatelia získať licencie k celosvetovému repertoáru. Toto posledné vysvetlenie rozvinula EBU.

136    Najskôr treba pripomenúť, že Súdny dvor vo svojich rozsudkoch z 13. júla 1989, Tournier (395/87, Zb. s. 2521), a Lucazeau a i. (110/88, 241/88 a 242/88, Zb. s. 2811), rozhodol o prejudiciálnych otázkach položených francúzskymi súdmi, či je s pravidlami hospodárskej súťaže zlučiteľná situácia, v ktorej s ohľadom na tradičné formy (off‑line) používania autorských práv OKS B odmietla udeliť licenciu k repertoáru B pre územie A, v dôsledku čoho boli používatelia usadení v krajine A nútení obrátiť sa na OKS A, ktorá ponúkala vyššie ceny.

137    Súdny dvor rozhodol, že ZRZ sa dajú považovať za kartel obmedzujúci hospodársku súťaž, ak zavádzajú výlučné právo v tom zmysle, že OKS budú zaviazané neudeľovať priame licencie používateľom usadeným v zahraničí. Súdny dvor však uviedol, že zmluvné ustanovenia s takým cieľom, ktoré boli kedysi obsiahnuté v ZRZ, boli na žiadosť Komisie odstránené. Súdny dvor ďalej skúmal, či na základe skutočnosti, že napriek odstráneniu týchto ustanovení nedošlo k zmene konania OKS, bolo možné dospieť k záveru, že tieto OKS si zachovali výhradné právo prostredníctvom zosúladeného postupu. V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že samotné paralelné konanie môže za určitých okolností predstavovať závažný nepriamy dôkaz zosúladeného postupu, ak vedie k vytvoreniu takých podmienok hospodárskej súťaže, ktoré nezodpovedajú obvyklým podmienkam. Súdny dvor však zdôraznil, že zosúladený postup tejto povahy nemožno predpokladať, ak sa dá paralelné konanie vysvetliť inými dôvodmi než zosúladeným postupom, pričom takým dôvodom môže byť okolnosť, že OKS si museli na udeľovanie priamych licencií zriadiť vlastný systém spravovania a kontroly na inom území. Otázka, či skutočne došlo k zosúladenému postupu, ktorý pravidlá hospodárskej súťaže zakazujú, bola ponechaná na posúdenie vnútroštátnym súdom, ktoré podali návrhy na začatie prejudiciálnych konaní (rozsudky Tournier, už citovaný, body 20 až 25, a Lucazeau a i., už citovaný, body 14 až 19).

138    V prejednávanej veci treba preskúmať, či mohla Komisia dospieť k záveru, že obvyklým podmienkam na trhu nezodpovedalo to, že vo všetkých ZRZ bolo uvedené vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že účastník konania alebo orgán, ktorý tvrdí, že došlo k porušeniu pravidiel hospodárskej súťaže, by mal dokázať existenciu takéhoto porušenia a podnik alebo združenie podnikov, ktoré sa dovolávajú práva na obhajobu proti zisteniu porušenia, by mali preukázať splnenie podmienok na uplatnenie takejto obhajoby tak, aby uvedený orgán musel následne predložiť iný dôkaz. Hoci podľa týchto zásad nesie dôkazné bremeno Komisia alebo dotknutý podnik či združenie podnikov, skutkové tvrdenie, o ktoré sa účastník konania opiera, si môže svojou povahou vyžadovať vysvetlenie alebo odôvodnenie zo strany druhého účastníka konania, a ak toto odôvodnenie nie je poskytnuté, možno dospieť k záveru, že dôkazné bremeno bolo unesené (pozri rozsudok Knauf Gips/Komisia, už citovaný, bod 80 a tam citovanú judikatúru).

139    Ďalej treba pripomenúť, že Komisia netvrdí, že vymedzenie geografického rozsahu recipročných splnomocnení pre štátne územia v ZRZ nemôže byť súčasťou obvyklých podmienok na trhu. Ide len o to, že takéto vymedzenie obsahovali všetky ZRZ, čo sa podľa Komisie dá vysvetliť len zosúladeným postupom. V tejto súvislosti treba okrem toho uviesť, že napadnuté rozhodnutie napokon neobsahuje údaje ani hospodárske posúdenie týkajúce sa finančných podnetov, ktoré mohli OKS viesť k upusteniu od vymedzenia vnútroštátnej územnej pôsobnosti, pokiaľ ide o spôsoby používania autorských práv uvedených v tomto rozhodnutí, hoci je nesporné, že toto vymedzenie bolo racionálne pri tradičných spôsoboch používania.

 O nevyhnutnosti prítomnosti na mieste na účely zabezpečenia účinného boja proti neoprávnenému používaniu hudobných diel

140    Žalobkyňa a EBU tvrdia, že OKS sa domnievajú, že je v záujme ich členov, a teda racionálne, aby v ich ZRZ bolo uvedené vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti, pretože také vymedzenie umožňuje zabezpečiť účinný boj proti neoprávnenému používaniu hudobných diel.

141    Treba overiť, či na základe informácií, o ktoré sa Komisia opierala v napadnutom rozhodnutí, možno dospieť k záveru, že toto vysvetlenie nie je hodnoverné.

142    V tejto súvislosti treba konštatovať, že v odôvodnení 11 napadnutého rozhodnutia Komisia zdôraznila, že jej vyšetrovanie sa vzťahovalo len na zákonné používanie diel chránených autorským právom. Rovnako v odôvodnení 47 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že dané rozhodnutie sa týka len povoleného používania diel a že prípady pirátstva alebo používanie bez licencií na použitie preto nepatria do pôsobnosti tohto rozhodnutia. Podľa uvedeného odôvodnenia 47 platia stanoviská a hodnotenia uvedené v napadnutom rozhodnutí len v rámci obvyklého a normálneho vzťahu medzi OKS a používateľmi.

143    V odôvodnení 46 napadnutého rozhodnutia však Komisia uznala, že OKS dohliadajú nad používaním autorských práv, vykonávajú audit účtovníctva používateľov a vymáhajú dodržiavanie autorského práva v prípade jeho porušenia. Navyše v odôvodnení 11 uvedeného rozhodnutia Komisia tvrdila, že ako bolo uvedené v jeho bode 7.6.1.4, toto rozhodnutie nebráni OKS monitorovať trh s cieľom zistiť akékoľvek neoprávnené používanie chránených diel alebo prijímať opatrenia proti takémuto konaniu.

144    S ohľadom na tieto nejednoznačné tvrdenia Komisie treba konštatovať, že ak by v nich zohľadnila iba oprávnené používanie, rozhodnutie by z toho dôvodu muselo byť zrušené, pretože nevysvetľuje dôvody, pre ktoré by sa dala kontrola oprávneného používania oddeliť od odhalenia a stíhania neoprávneného používania. Komisia síce v rámci ústneho konania pred Všeobecným súdom, najmä na pojednávaní 4. júna 2012, tvrdila, že boj proti pirátstvu je úlohou, ktorá prináleží najmä International Federation of the Phonographic Industry (IFPI), čo je medzinárodná organizácia zastupujúca nahrávacie spoločnosti, ktorá pôsobí zo svojho sídla v Londýne (Spojené kráľovstvo). Ak však Komisia chce týmto tvrdením, ktoré je navyše nepodložené, dokázať, že OKS nie sú vôbec zapojené do kontrol umožňujúcich odhaliť neoprávnené používanie, treba konštatovať, že takýto argument z napadnutého rozhodnutia nevyplýva. Všeobecný súd nemôže zohľadniť okolnosť, ktorú Komisia prvýkrát uplatnila v priebehu konania, pretože nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v takejto otázke nemožno napraviť v rámci konania pred súdom Únie (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok Súdneho dvora z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, Zb. s. I‑8947, bod 149 a tam citovanú judikatúru).

145    Napriek týmto vyššie uvedeným tvrdeniam Komisie z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že sa v každom prípade zaoberala otázkou, či k paralelnému konaniu OKS súvisiacemu s vymedzením vnútroštátnej územnej pôsobnosti došlo v dôsledku vôle OKS účinne bojovať proti neoprávnenému používaniu. Komisia tak zjavne sama pripúšťa, že toto vysvetlenie nemožno vyvrátiť jednoduchým tvrdením, že napadnuté rozhodnutie sa týkalo iba zákonného používania autorských práv. Preto treba preskúmať, či časti napadnutého rozhodnutia týkajúce sa tejto otázky stačia na to, aby tvrdenie žalobkyne zhrnuté v bode 140 vyššie zbavili hodnovernosti.

146    Po prvé Komisia zdôrazňuje, že systém, proti ktorému má v napadnutom rozhodnutí výhrady, nie je založený na zásade blízkosti OKS udeľujúcej licenciu k užívateľovi, ktorý je jej nadobúdateľom, ale na zásade, že licenciu udeľuje OKS usadená v krajine používania bez ohľadu na krajinu sídla nadobúdateľa licencie (odôvodenia 171 až 173 napadnutého rozhodnutia).

147    V tomto ohľade je pravda, že v rámci systému, proti ktorému má Komisia výhrady, je možné, že OKS B, ktorá udelila licenciu užívateľovi usadenému v krajine A na prevádzkovanie v krajine B, by musela urobiť správne alebo súdne kroky proti tomuto užívateľovi v krajine A, t. j. na diaľku.

148    Nič to však nemení na skutočnosti, že ak v tomto systéme udelí OKS B licenciu užívateľovi usadenému v krajine A, ktorý však pôsobí v krajine B, OKS B sa môže, ak sa odhalí porušenie udelenej licencie, v prípade potreby obrátiť na OKS A. OKS A totiž nevníma OKS B ako konkurenta, pretože OKS A nemôže sama vydávať licencie na používanie v krajine B. Okrem toho, keďže OKS A zverila OKS B svoj repertoár na používanie v krajine B, má záujem na tom, aby porušenia licencií, ktoré udelila OKS B, boli účinne stíhané.

149    Komisia v napadnutom rozhodnutí tvrdila, že na účely výkonu dohľadu a „enforcement“ (vymáhanie dodržiavania) autorských práv, na čo sa vyžaduje miestna prítomnosť, sa OKS, ktorá udelila licenciu používateľovi usadenému v inej krajine, môže obrátiť na miestnych poskytovateľov, najmä na miestnu OKS. Komisia pritom nevysvetlila, ako by takáto spolupráca mohla fungovať, keby medzi OKS existovala hospodárska súťaž. Komisia v napadnutom rozhodnutí predovšetkým nepreskúmala, aké finančné a obchodné záujmy by podnecovali miestnu OKS k spolupráci s inou OKS, ktorá by jej na jej vlastnom území konkurovala.

150    Okrem toho treba uviesť, že na jednej strane Komisia neposkytla žiadne vysvetlenie v súvislosti s otázkou, kto by bol zodpovedný za celkový dohľad nad trhom, aby boli používatelia nútení žiadať o licencie, a nielen za dohľad nad už udelenými licenciami, ak by neboli do plnenia tejto úlohy zapojené OKS. Žalobkyňa tvrdí, pričom Komisia jej v tejto súvislosti neodporuje, že medzi úlohy OKS patrí aj donucovanie používateľov, ktorí používajú hudobné diela neoprávnene, aby požiadali o potrebnú licenciu. OKS, ktorá je na vykonanie tejto úlohy najvhodnejšia, je pre každé územie miestna OKS, ktorá najlepšie pozná trh v krajine, kde je usadená. Táto činnosť by však bola jednoducho neudržateľná, ak by uvedená OKS nemala záruku, že prostredníctvom platieb za udelenie licencie získa späť náklady spojené s dohľadom, ktorý vykonáva. Uvedená záruka by bola ohrozená, ak by viaceré OKS mohli udeľovať licencie pre to isté územie a na tie isté repertoáre. Treba konštatovať, že Komisia nepredložila nijaký údaj, ktorý by mohol spochybniť hodnovernosť tejto argumentácie žalobkyne.

151    Na druhej strane Komisia nedokázala vysvetliť, ako by mohli spolupracovať OKS, ktoré navzájom súťažia o udeľovanie licencií k repertoárom, ktoré sa prekrývajú a týkajú sa tých istých území. Hoci je pravda, že v samotných ustanoveniach Zmluvy týkajúcich sa hospodárskej súťaže je uvedené, že každý hospodársky subjekt si musí autonómne určiť politiku, ktorú mieni uplatňovať na spoločnom trhu, pravda je aj to, že Komisia v napadnutom rozhodnutí pripúšťa, že spolupráca medzi OKS je nevyhnutná, aby mohla každá OKS ponúkať multirepertoárové licencie (pozri napríklad odôvodnenie 166 napadnutého rozhodnutia). Predovšetkým na to, aby mohla OKS udeliť licenciu k celosvetovému repertoáru, musí spolupracovať so všetkými ostatnými OKS. Napadnuté rozhodnutie však neuvádza žiadne vysvetlenie umožňujúce pochopiť, ako by mala prebiehať spolupráca medzi OKS, ktoré sa stali konkurentmi, ako to navrhuje Komisia, ktorá túto spoluprácu považuje za nevyhnutnú predovšetkým na výkon niektorých činností dohľadu a stíhania porušení (odôvodnenia 177 a 178 napadnutého rozhodnutia).

152    Komisia pred Všeobecným súdom tvrdila, že miestna OKS nemôže zanechať svoje úlohy v oblasti dohľadu, pretože má správcovskú povinnosť voči nositeľom práva, hoci konkuruje ostatným OKS. V tejto súvislosti treba uviesť, že predmetná správcovská povinnosť platí len vo vzťahu medzi OKS a nositeľmi práv, ktorí sú jej členmi. Nie je teda isté, že zo správcovskej povinnosti vyplýva miestnej OKS povinnosť vyvíjať svoju činnosť v prospech nositeľov práv, ktorí sú členmi sesterských OKS, ak by už nebola jedinou OKS, ktorá môže udeľovať licencie na území, na ktorom je usadená. Okrem toho je nesporné, že OKS A by nemala žiadnu povinnosť voči OKS B, ak OKS B zverila správu repertoáru B na území A OKS C, ktorá na území A nie je usadená.

153    Uspieť nemôže ani tvrdenie, ktoré Komisia takisto uviedla pred Všeobecným súdom a podľa ktorého má miestna OKS záujem na zachovaní svojej dobrej povesti pred svojimi členmi, pokiaľ ide o účinnosť pri kontrolách, aby sa nerozhodli obrátiť sa na iné OKS. Keby totiž používatelia, pri ktorých miestna OKS odhalila neoprávnené používanie hudobných diel, mohli získať licencie potrebné na zákonné používanie uvedených diel od iných OKS, miestna OKS by na používateľov nemohla na základe odplaty získanej z predaja licencií preniesť náklady na správu vyplývajúce z jej činnosti dohľadu nad trhom. Táto okolnosť by ohrozila povesť danej OKS u jej členov, pretože by došlo k zníženiu ich odmien v dôsledku nákladov na správu súvisiacich s dohľadom nad trhom, ktoré táto OKS nezískala späť prostredníctvom udelenia licencií. Nijaká OKS nemá záujem na vykonávaní dohľadu, ktorý vedie len k nákladom za správu znižujúcim odmeny, ktoré môže rozdeliť medzi svojich členov, ak nemá istotu, že výšku týchto nákladov získa späť prostredníctvom udelenia licencií, len čo odhalí neoprávnené používanie, a to tým skôr, že autori sa už môžu stať členmi OKS, ktorú si sami vyberú.

154    Okrem toho tvrdenie Komisie, že náklady na dohľad, ktorý musí miestna OKS vykonávať, aby chránila svojich členov, by sa nezvyšovali, pretože táto OKS tiež kontroluje používanie práv iných autorov, nie je nijako podložené.

155    Napokon treba vziať do úvahy, že aj keby spolupráca medzi miestnou OKS a OKS, ktorá udelí licenciu používateľovi, bola možná, do tejto spolupráce by boli zapojené tri OKS, t. j. miestna OKS C, ďalej OKS, ktorá je zástupkyňou a držiteľkou repertoáru A, a napokon OKS, ktorá je zástupkyňou B a ktorá môže na základe zastupovania, ktorým ju poverila OKS A, udeľovať licencie k repertoáru A na území C. Hoci zásah OKS C môže viesť k vzniku nákladov, Komisia nevysvetlila, aká výhoda plynie pre OKS A z toho, že zverí správu repertoáru A na území C nie OKS C, ale OKS B, hoci tým vzniknú dodatočné náklady.

156    Po druhé Komisia tvrdí, že pre spôsoby používania autorských práv uvedených v napadnutom rozhodnutí existujú technické riešenia, ktoré umožňujú dohľad nad nadobúdateľom licencie na diaľku. Komisia v tejto súvislosti tvrdí, že OKS pri udeľovaní licencií už zaviedli prax, ktorá preukazuje ich schopnosť dohliadať na používanie a používateľov mimo územia, na ktorom sú usadené (odôvodnenie 174 napadnutého rozhodnutia).

157    Komisia však nedokáže vyvrátiť vysvetlenie paralelného konania OKS, ktoré predložila žalobkyňa a ktoré sa týka potreby bojovať proti nezákonnému používaniu, len jednoduchým tvrdením, že pokiaľ ide o spôsoby používania uvedené v napadnutom rozhodnutí, existujú technické riešenia, ktoré umožňujú dohľad nad nadobúdateľom licencie na diaľku.

158    Je nepochybne pravda, že Komisia v odôvodnení 189 uvedeného rozhodnutia dodala, že pri vypočúvaní najmä European Digital Media Association (Európska asociácia digitálnych médií – EDIMA), ktorá zastupuje spoločnosti pôsobiace v oblasti poskytovania audio- a audiovizuálnych obsahov on‑line, sa preukázalo, že v praxi sa dá dosiahnuť vzdialený dohľad nad poskytovaním hudby on‑line. Každé hudobné dielo má totiž elektronickú identitu a každý osobný počítač má IP adresu. V dôsledku týchto informácií môže OKS v prípade udelenia licencie dohliadať na to, že používateľ je v situácii, keď presne vie, ktoré hudobné dielo je používané, ktorým osobným počítačom a akým spôsobom použitia. Používateľ, ktorý získal licenciu, tak môže tieto údaje zaslať OKS, ktoré ich použijú na presné rozdelenie autorských odmien nositeľom práv.

159    Toto vysvetlenie sa však týka iba dohľadu nad udelenými licenciami, ale neodpovedá na otázku, ako a kto neoprávnené používanie odhaľuje a stíha. Tým menej dané vysvetlenie objasňuje ekonomické podnety, ktoré by motivovali OKS na monitorovanie určitého trhu na diaľku, keď používatelia, ktorí na tomto trhu pôsobia bez nutnej licencie, o ňu môžu požiadať inú OKS než OKS, ktorá vykonáva dohľad.

160    Keďže chýbajú presnejšie údaje, pokiaľ ide o otázku, či technické riešenia uvedené v odôvodnení 189 napadnutého rozhodnutia umožňujú účinne bojovať proti neoprávnenému používaniu, treba preskúmať, či príklady, ktoré Komisia uviedla v napadnutom rozhodnutí s cieľom odpovedať na tvrdenia žalobkyne, zbavujú hodnovernosti vysvetlenie, ktoré žalobkyňa predložila a podľa ktorého vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti slúži na zabezpečenie účinného boja proti neoprávnenému používaniu hudobných diel.

161    V tejto súvislosti treba prihliadnuť na to, že ak Komisia použije určité príklady s cieľom zbaviť tvrdenie žalobkyne hodnovernosti, musí preukázať, prečo sú tieto príklady relevantné. Navyše Komisia nemôže žalobkyni vytýkať, že nepredložila ďalšie presnejšie údaje týkajúce sa jej alternatívneho vysvetlenia, pretože je to práve ona, kto musí predložiť dôkaz o porušení. Ak sa teda Komisia v správnej fáze konania domnieva, že žalobkyňa dostatočne nepodložila svoje vysvetlenie, musí pokračovať vo vyšetrovaní spisu alebo konštatovať, že dotknuté subjekty nedokázali predložiť potrebné údaje. V prejednávanom prípade však z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by nedostatočné preskúmanie zo strany Komisie bolo dôsledkom toho, že nemohla od žalobkyne a OKS získať informácie, ktoré potrebovala na preskúmanie, či existovali hodnoverné vysvetlenia paralelného konania OKS.

–       O modeli NCB

162    Komisia najprv spomenula model NCB (pozri bod 36 vyššie), v súvislosti s ktorým v odôvodnení 179 napadnutého rozhodnutia uviedla, že umožňuje udeliť jednu licenciu na mechanické práva a práva na prenos, a to pre všetky krajiny, v ktorých sú usadené OKS, ktoré sa na tomto modeli zúčastňujú. Komisia ďalej spomenula, že „severské a pobaltské“ OKS tvrdili, že skúsenosti s modelom NCB ukázali predovšetkým to, že v akomkoľvek modeli udeľovania licencií pre viaceré územia je zásadnou existencia siete vnútroštátnych organizácií spolupracujúcich na ochrane práv a záujmov nositeľov práv, pričom prítomnosť na mieste je potrebná na odhaľovanie zneužívania a dohľad nad používaním práv.

163    Pred Všeobecným súdom Komisia naopak vo svojej písomnej odpovedi na otázku, ktorá jej bola položená v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania, tvrdila, že model NCB sa prinajmenšom v čase prijatia napadnutého rozhodnutia netýkal práv na predvádzanie, ale len mechanických práv. Komisia dodala, že to jej nebránilo v použití tohto modelu na podporu tvrdenia, že udeľovanie licencií na právo na verejné predvádzanie pre viaceré územia nespôsobilo žiadne ťažkosti, keďže problémy spojené s dohľadom nad používaním mechanických práv na internete boli rovnaké ako problémy spojené s právami na predvádzanie. V priebehu konania pred Všeobecným súdom Komisia tvrdila, že model NCB neviedol k zmene ZRZ medzi zapojenými OKS a že udelenie licencií pre viaceré územia v rámci tohto modelu predstavovalo vzhľadom na práva na predvádzanie „súbor“ licencií pre jedno územie udelených v skutočnosti každou OKS pre územie, kde má sídlo, ktoré „zhromaždila“ OKS, na ktorú sa užívateľ obrátil.

164    V tejto súvislosti treba uviesť, že váhavé, či dokonca rozporné tvrdenia Komisie v súvislosti s definíciou modelu NCB preukazujú, že tento model nebol v napadnutom rozhodnutí podrobne skúmaný.

165    V každom prípade, ak sa model NCB týka iba mechanických práv, Komisia nevysvetlila dôvody, pre ktoré sa treba domnievať, že ťažkosti spojené s dohľadom nad používaním práv na predvádzanie sú v podstate rovnaké ako tie, ktoré sú spojené s dohľadom nad mechanickými právami. Naproti tomu, ak model NCB zahŕňa aj práva na predvádzanie, ale umožňuje udeliť iba súbor licencií pre jedno územie, Komisia nevysvetlila, v čom sú problémy s dohľadom, ktoré sú vlastné takým spôsobom udeľovania licencií, porovnateľné s problémami s dohľadom nad licenciami pre viaceré územia.

166    Vzhľadom na to, že Komisia tento model v napadnutom rozhodnutí dostatočne nepreskúmala, Všeobecný súd z neho nemôže vyvodiť nijaký záver, pokiaľ ide o opodstatnenosť tvrdenia Komisie, že nevyhnutnosť boja proti nezákonnému používaniu diel chránených autorským právom neodôvodňuje rozhodnutie OKS ponechať vo svojich ZRZ vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti.

–       O dohodách o simulcastingu a webcastingu

167    V odôvodnení 191 napadnutého rozhodnutia Komisia odkázala na dohody o simulcastingu a webcastingu (pozri bod 35 vyššie), o ktorých tvrdí, že preukazujú, že nie je technicky nevyhnutné, aby OKS mali miestnu prítomnosť na určitom území, aby mohli ponúkať multirepertoárové licencie na používanie prostredníctvom internetu pre viaceré územia a vykonávať riadny dohľad nad takýmto používaním.

168    Je nesporné, že dohody o simulcastingu a webcastingu sa netýkajú práv na predvádzanie, ale iných druhov práv duševného vlastníctva, akými sú tzv. práva súvisiace s autorskými právami. Napadnuté rozhodnutie pritom neuvádza dôvody, pre ktoré by sa riešenia dosiahnuté v súvislosti s týmito právami dali použiť aj na práva uvedené v napadnutom rozhodnutí. V tomto rozhodnutí sa nenachádza nijaké porovnanie vlastností alebo hospodárskych hodnôt rôznych druhov práv duševného vlastníctva ani údaje o praktickom uplatnení dohôd o simulcastingu a webcastingu.

169    Za týchto okolností nemožno tvrdiť, že odkaz Komisie na tieto dohody umožňuje vyvrátiť vysvetlenie, že vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti bolo v ZRZ ponechané v snahe zabezpečiť boj proti neoprávnenému používaniu.

–       O dohode zo Santiaga

170    V odôvodnení 192 sa Komisia oprela o dohodu zo Santiaga (pozri body 28, 30 a 109 až 114 vyššie), ktorá údajne dokazuje, že možno udeľovať licencie pre viaceré územia.

171    Tento odkaz na uvedenú dohodu však nie je relevantný, pretože Komisia zohľadnila len jej prvú časť, t. j. možnosť udeľovať licencie, ktoré nie sú obmedzené na určité územie, bez toho, aby zohľadnila druhú časť, t. j. obmedzenie možnosti udeľovať takéto licencie používateľom usadeným na tom istom území, ako je usadená OKS, ktorá licencie udeľuje. Komisia v napadnutom rozhodnutí nevysvetlila, prečo by systém stanovený dohodou zo Santiaga zaručoval účinný boj proti nezákonnému používaniu aj v prípade, keby mu chýbala druhá časť.

172    Hoci Všeobecnému súdu neprináleží, aby sa v rámci tejto žaloby vyjadroval k opodstatnenosti dôvodov, pre ktoré sa Komisia v oznámení o výhradách vo veci Santiago domnievala, že predmetná dohoda bola v rozpore s článkom 81 ES z dôvodu, že možnosť udeľovať licencie používateľom usadeným na určitom území zaručovala len jednej OKS, nemožno neprihliadnuť na to, že systém stanovený dohodou zo Santiaga, keďže zaviedol systém odlišný od systému vyplývajúceho z vymedzenia vnútroštátnej územnej pôsobnosti, hoci sa naďalej zakladal na určitej forme výhradnosti zaručenej pre miestnu OKS, neumožňuje dospieť k žiadnemu záveru v súvislosti s účinnosťou boja proti neoprávnenému používaniu v prípade, že by si OKS navzájom konkurovali.

173    Z rovnakých dôvodov sa Komisia nemôže opierať ani o odpoveď českej OKS, Ochranného svazu autorského pro práva k dílům hudebním (OSA), na oznámenie o výhradách, ktorá bola uvedená v odôvodneniach 180 a 181 napadnutého rozhodnutia. OSA totiž iba objasnil, že udeľuje licencie založené v podstate na dohode zo Santiaga, teda síce licencie pre viaceré územia, ale len používateľom usadeným v Českej republike.

–       O spoločnom podniku Celas, udeľovaní priamych licencií a iniciatíve vydavateľa

174    V odôvodnení 193 napadnutého rozhodnutia (pozri bod 37 vyššie) Komisia uviedla, že v januári 2006 nemecká OKS a OKS zo Spojeného kráľovstva založili spoločný podnik Celas, ktorý predstavuje jednotné kontaktné miesto na paneurópskej úrovni (one‑stop‑shop) na udeľovanie licencií na on‑line a mobilné práva k angloamerickému repertoáru patriacemu jednému vydavateľovi. Podľa napadnutého rozhodnutia má Celas udeľovať paneurópske licencie komerčným používateľom usadeným v ktorejkoľvek krajine EHP. Tento nový model je teda príkladom, ktorý údajne preukazuje technickú možnosť OKS ponúkať licencie pre viaceré územia, ako aj to, že argumenty týkajúce sa úloh organizácií kolektívnej správy v oblasti auditu, dohľadu a vymáhania a vyžadovaná zemepisná blízkosť medzi poskytovateľom licencie a jej nadobúdateľom neodôvodňuje súčasné paralelné správanie, pokiaľ ide o vymedzenia územnej pôsobnosti.

175    Treba konštatovať, ako to uznala samotná Komisia, že Celas udeľuje licencie na mechanické práva, a nie na práva na predvádzanie. Keďže Komisia neobjasnila, v čom spôsobuje dohľad nad používaním prvých uvedených práv ťažkosti porovnateľné s ťažkosťami dohľadu nad používaním druhých uvedených práv, príklad podniku Celas neumožňuje vyvrátiť tvrdenia žalobkyne. Je pravda, ako vyplýva z písomnej odpovede Komisie na jednu z otázok Všeobecného súdu, že licencie podniku Celas sú doplnené o príslušné licencie týkajúce sa práv na predvádzanie, ktoré udeľujú Performing Right Society a GEMA. Licencie od týchto dvoch organizácií sú však len formou priamej licencie, pretože tieto OKS iba udeľujú licencie, ktoré sú síce platné pre viaceré územia, ale obmedzujú sa na repertoár, ktorý im nositelia práv zverili priamo, a nie prostredníctvom ZRZ.

176    Za týchto okolností vzniká otázka, či na základe fenoménu priamych licencií možno dospieť k záverom o dôkaze zosúladeného postupu uvedeného v článku 3 napadnutého rozhodnutia. Treba však uviesť, že existencia týchto licencií nespochybňuje paralelné konanie OKS, keďže vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti obsiahnuté v ZRZ nie je ovplyvnené skutočnosťou, že splnomocňujúca OKS sama udelí licencie na svojom území, ktoré sú platné aj na území splnomocnenej OKS. Udeľovanie priamych licencií však nevedie k vzniku konkurencie medzi dvoma OKS v udeľovaní licencií rovnakým používateľom. Ako vyplýva z písomnej odpovede Komisie na jednu z otázok Všeobecného súdu, OKS – prinajmenšom tie, ktoré na to majú potrebnú štruktúru – udeľujú priame licencie iba veľkým používateľom, pretože tieto OKS získavajú práve od týchto veľkých používateľov späť náklady spôsobené dohľadom nad používaním licencií, a to prostredníctvom veľkého počtu použití týmito používateľmi. Hoci teda OKS A udelí priame licencie veľkým používateľom pôsobiacim v krajine B, OKS B zostane napriek tomu jedinou OKS, ktorá môže udeľovať licencie týkajúce sa konkrétne repertoáru A ďalším používateľom pôsobiacim v krajine B.

177    Z tohto vyplýva, že fenomén priamych licencií, do ktorého patrí činnosť Celas a OKS, ktoré ho založili a udeľujú doplňujúce licencie k licenciám udeleným podnikom Celas, nevytvára ťažkosti pri dohľade, ktoré by boli porovnateľné s ťažkosťami uplatňovanými žalobkyňou. Preto tieto skutočnosti uplatnené Komisiou neumožňujú bez ďalších doplňujúcich vysvetlení vyvrátiť tvrdenie žalobkyne.

178    To isté platí v prípade iniciatívy vydavateľa (pozri bod 43 vyššie), na ktorú sa odvolala Komisia v odôvodnení 220 napadnutého rozhodnutia. Hoci to z tohto odôvodnenia nevyplýva, Komisia vo svojich písomných podaniach pred Všeobecným súdom pripustila, že táto iniciatíva sa týkala iba mechanických práv. Navyše, ako zdôraznila žalobkyňa, Komisia nikdy nevysvetlila, a už vôbec nie v napadnutom rozhodnutí, v čom sú podmienky, za akých pôsobí veľký vydavateľ s repertoárom, ktorý je z obchodného hľadiska zaujímavý v medzinárodnom meradle, porovnateľné s podmienkami, v ktorých pôsobia OKS.

–       O dokumente „Cross border collective management of online rights in Europe“

179    V odôvodnení 194 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že skutočnosť, že odstránením vymedzenia vnútroštátnej územnej pôsobnosti by nedošlo k nijakým technických či ekonomických ťažkostiam, bola preukázaná tým, že niektoré OKS podpísali dokument „Cross border collective management of online rights in Europe“ (Cezhraničná kolektívna správa on‑line práv v Európe), ktorý svedčí v prospech systému založeného na udeľovaní multirepertoárových licencií pre viaceré územia.

180    V tejto súvislosti treba uviesť, že proti napadnutému rozhodnutiu podali žaloby aj OKS, ktoré tento dokument podpísali, čo by mohlo oslabiť schopnosť tohto dokumentu preukázať, že neexistujú technické prekážky udeľovania multirepertoárových licencií pre viaceré územia. V každom prípade je dôkazná hodnota tohto dokumentu mimoriadne nízka, pretože zo spisu nevyplýva, že by dotknuté OKS podnikli akékoľvek kroky s cieľom uplatniť návrh, ktorý je v ňom uvedený.

181    Z vyššie uvedeného vyplýva, že skutočnosti uvádzané Komisiou nie sú dostatočné na to, aby zbavili hodnovernosti iné vysvetlenie paralelného konania OKS, než je existencia zosúladeného postupu, ktoré poskytla žalobkyňa a ktoré sa zakladá na potrebe zabezpečiť účinný boj proti neoprávnenému používaniu hudobných diel.

3.     Rozhodnutie o žalobe

182    Na základe vyššie uvedeného treba dospieť k záveru, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala existenciu zosúladeného postupu, pokiaľ ide o vymedzenie vnútroštátnej územnej pôsobnosti, pretože nepreukázala, že v tejto súvislosti OKS postupovali zosúladene, ani neposkytla dôkazy, ktoré by zbavovali hodnovernosti jedno z vysvetlení paralelného rokovania OKS predložených žalobkyňou.

183    Preto treba zrušiť článok 3 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne (pozri bod 78 vyššie), bez toho, aby bolo potrebné skúmať ďalšie tvrdenia žalobkyne a EBU predložené v rámci prvého žalobného dôvodu, ktoré sa týkajú najmä dôležitosti vymedzenia vnútroštátnej územnej pôsobnosti s cieľom zamedziť zníženiu odmien pre nositeľov práv a zachovať existenciu jednotných kontaktných miest (one‑stop‑shop) na štátnej úrovni, ako aj bez toho, aby bolo potrebné skúmať druhý žalobný dôvod.

 O trovách

184    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom žalobkyne a EBU.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Článok 3 rozhodnutia Komisie K(2008) 3435 v konečnom znení zo 16. júla 2008 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/C 2/38.698 – CISAC) sa zrušuje v rozsahu, v akom sa týka International Confederation of Societies of Authors and Composers (CISAC).

2.      Európska komisia je povinná nahradiť trovy konania.

Kanninen

Soldevila Fragoso

van der Woude

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. apríla 2013.

Podpisy

Obsah


Okolnosti predchádzajúce sporu a napadnuté rozhodnutie

A –  Správne konanie

B –  Zmluvné ustanovenia vzorovej zmluvy

C –  Dotknuté trhy

D –  Uplatnenie článku 81 ods. 1 ES a článku 53 ods. 1 Dohody o EHP

1.  Ustanovenia o členstve, výhradnosti a nezasahovaní

2.  Zosúladený postup pri vymedzení vnútroštátnej územnej pôsobnosti

E –  Výrok

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

A –  O námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou

B –  O veci samej

1.  Úvodné pripomienky

2.  O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 81 ES a článku 253 ES v rozsahu, v akom Komisia nepreukázala existenciu zosúladeného postupu týkajúceho sa vymedzenia vnútroštátnej územnej pôsobnosti

a)  O dôkaznej hodnote dôkazov, ktoré Komisia predložila s cieľom preukázať zosúladený postup bez toho, aby sa zakladali výlučne na paralelnom konaní OKS

O rokovaniach týkajúcich sa rozsahu zastúpení uvedených v ZRZ, ktoré prebiehali medzi OKS v súvislosti s činnosťami, ktoré riadila žalobkyňa

O dohode zo Santiaga

O dohode zo Sydney

O údajnej historickej väzbe medzi ustanovením o výhradnosti a vymedzením vnútroštátnej územnej pôsobnosti

Záver o dôkazoch predložených Komisiou

b)  O hodnovernosti iných vysvetlení paralelného konania OKS, než je existencia zosúladeného postupu

Úvodné pripomienky

O nevyhnutnosti prítomnosti na mieste na účely zabezpečenia účinného boja proti neoprávnenému používaniu hudobných diel

–  O modeli NCB

–  O dohodách o simulcastingu a webcastingu

–  O dohode zo Santiaga

–  O spoločnom podniku Celas, udeľovaní priamych licencií a iniciatíve vydavateľa

–  O dokumente „Cross border collective management of online rights in Europe“

3.  Rozhodnutie o žalobe

O trovách


* Jazyk konania: angličtina.