ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA
z 5. februára 1963 (*)
Vo veci 26/62,
ktorej predmetom je návrh predložený Súdnemu dvoru v súlade s článkom 177 ods. 1 písm. a) a ods. 3 Zmluvy EHS Tariefcommissie (holandským správnym súdom rozhodujúcim ako odvolací súd o sporoch týkajúcich sa daní), ktorý súvisí s konaním pred týmto súdom medzi
N.V. Algemene Transport- en Expeditie Onderneming van Gend & Loos, so sídlom v Utrechte, v zastúpení: H. G. Stibbe a L. F. D. ter Kuile, advokáti z Amsterdamu, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, Generálny konzulát Holandského kráľovstva,
a
Nederlandse administratie der belastingten (holandská vnútroštátna daňová správa), v zastúpení: Inšpektor pre dovozné clá a spotrebné dane v Zaandam, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, Veľvyslanectvo Holandského kráľovstva,
aby Súdny dvor rozhodol o týchto prejudiciálnych otázkach:
1. Je článok 12 Zmluvy EHS priamo uplatniteľný na území členských štátov, inými slovami, môžu sa príslušníci takéhoto štátu dožadovať individuálnych práv na základe predmetného článku a musia tieto práva súdy chrániť?
2. V prípade kladnej odpovede, je uplatnenie 8 % dovozného cla na dovoz močoviny formaldehydu do Holandska, ktorého dovozcom je žalobca v konaní vo veci samej a ktorého krajinou pôvodu je Spolková republika Nemecko, protiprávnym zvýšením cla v zmysle článku 12 Zmluvy EHS alebo v danom prípade išlo o prijateľnú zmenu cla uplatniteľného pred 1. marcom 1960, ktorá síce znamená z aritmetického pohľadu zvýšenie, ale nepovažuje sa za zakázanú v zmysle článku 12?
SÚDNY DVOR,
v zložení: predseda A. M. Donner, predsedovia komôr L. Delvaux a R. Rossi, sudcovia O. Riese, Ch. L. Hammes (spravodajca), A. Trabucchi a R. Lecourt,
generálny advokát: K. Roemer,
tajomník: A. Van Houtte,
vyhlásil tento
Rozsudok
I – O procesnom postupe
Proti procesnému postupu pri podaní návrhu na vydanie rozhodnutia o prejudiciálnej otázke, ktorú Súdnemu dvoru položil v zmysle článku 177 Zmluvy EHS Tariefcommissie, súd v zmysle tohto článku, neboli vznesené žiadne námietky.
Návrh v tomto smere nedáva priestor pre námietky, na ktoré by bolo potrebné prihliadať z úradnej moci.
II – O prvej otázke
A – O právomoci Súdneho dvora
Vlády Holandska a Belgicka namietajú právomoc Súdneho dvora z dôvodu, že v danom prípade ide o návrh, ktorý sa netýka výkladu, ale uplatňovania Zmluvy v rámci holandského ústavného práva.
Súdny dvor podľa nich najmä nemá právomoc vyslovovať sa o prípadnom uznaní prednosti ustanovení Zmluvy EHS pred holandskými právnymi predpismi, ako aj pred inými zmluvami, ktoré Holandsko uzavrelo a stali sa súčasťou holandského vnútroštátneho práva. Riešenie toho problému spadá podľa nich do výlučnej právomoci vnútroštátnych súdov, s výhradou žaloby podľa podmienok stanovených v článkoch 169 a 170 Zmluvy.
Súdny dvor však nemá v tomto prípade rozhodnúť o uplatňovaní Zmluvy podľa zásad holandského vnútroštátneho práva, čo zostáva záležitosťou vnútroštátnych súdov, ale výlučne interpretovať význam článku 177 písm. a) Zmluvy v rozsahu uplatňovania článku 12 uvedenej Zmluvy v rámci práva Spoločenstva a z pohľadu jeho účinkov na jednotlivcov.
Tento argument preto nie je právne opodstatnený.
Belgická vláda ďalej tvrdí, že Súdny dvor nemá právomoc rozhodnúť s odôvodnením, že prípadná odpoveď Súdneho dvora na prvú otázku, ktorú položil Tariefcommissie, nebude relevantná pre vyriešenie sporu predloženého tomuto súdu.
Na priznanie právomoci Súdneho dvora v tejto veci je potrebné a postačujúce, že sa predložená otázka jasne týka výkladu Zmluvy.
Úvahy, ktoré mohli viesť vnútroštátny súd k formulovaniu svojich otázok, ako aj relevancia, ktorú pripisuje týmto otázkam v rámci sporu riešeného pred ním, nie sú predmetom posudzovania Súdneho dvora.
Znenie predložených otázok poukazuje na ich súvislosť s výkladom Zmluvy.
Súdny dvor má preto právomoc na ne odpovedať.
Tento argument je preto tiež neopodstatnený.
B – O veci samej
Prvou otázkou sa Tariefcommissie v prvom rade pýta, či článok 12 Zmluvy má priamy účinok vo vnútroštátnom právnom poriadku v tom zmysle, že príslušníci členských štátov sa môžu na základe tohto článku domáhať práv, ktoré vnútroštátny súd musí chrániť.
Na zistenie, či majú ustanovenia medzinárodnej zmluvy takýto dosah, je potrebné vziať do úvahy povahu, systematiku a znenie týchto ustanovení.
Z cieľa Zmluvy EHS vytvoriť spoločný trh, ktorého fungovanie sa priamo týka jednotlivcov v Spoločenstve, vyplýva, že táto Zmluva predstavuje niečo viac ako dohodu, ktorá by vytvárala iba vzájomné záväzky zmluvných štátov.
Túto koncepciu potvrdzuje preambula Zmluvy, ktorá sa nevzťahuje len na vlády, ale i na národy, a konkrétnejším spôsobom je potvrdená zriadením orgánov, ktorým priznáva zvrchované práva, ktorých výkon sa týka rovnako členských štátov, ako aj občanov.
Ďalej treba poznamenať, že príslušníci štátov združených v Spoločenstve sú vyzvaní, aby spolupracovali prostredníctvom Európskeho parlamentu a Hospodárskeho a sociálneho výboru na fungovaní tohto Spoločenstva.
Okrem toho úloha Súdneho dvora podľa článku 177, ktorého cieľom je zabezpečiť jednotný výklad Zmluvy vnútroštátnymi súdmi, potvrdzuje, že štáty priznali právu Spoločenstva primerané právomoci, ktorých sa ich príslušníci môžu dovolávať pred týmito súdmi.
Z toho všetkého možno uzavrieť, že Spoločenstvo ustanovuje nový právny poriadok medzinárodného práva, v prospech ktorého štáty obmedzili, hoci vo vymedzených oblastiach, svoje zvrchované práva a ktorých subjektmi sú nielen členské štáty, ale rovnako aj ich štátni príslušníci.
Právo Spoločenstva, nezávislé na právnom poriadku členských štátov, neukladá len povinnosti jednotlivcom, ale im tiež priznáva práva, ktoré sa stávajú súčasťou ich právneho dedičstva.
Tieto práva nevznikajú, iba keď sú výslovne priznané Zmluvou, ale aj na základe povinností, ktoré Zmluva ukladá presne určeným spôsobom tak jednotlivcom, ako aj členským štátom a orgánom Spoločenstva.
Vzhľadom na systematiku Zmluvy, pokiaľ ide o clá a poplatky s rovnakým účinkom, treba zdôrazniť, že článok 9, podľa ktorého je Spoločenstvo založené na colnej únii, ustanovuje ako základné pravidlo zákaz týchto ciel a poplatkov.
Toto ustanovenie sa nachádza na začiatku tej časti Zmluvy, ktorá definuje „základy Spoločenstva“. Je uplatnené a vysvetlené v článku 12.
Znenie článku 12 vyjadruje jasný a nepodmienený zákaz, ktorý nepredstavuje povinnosť konať, ale povinnosť zdržať sa konania.
Táto povinnosť navyše neobsahuje nijakú výnimku pre štáty, podľa ktorej by jej vykonanie bolo podmienené vydaním vnútroštátneho právneho aktu.
Tento zákaz je svojou povahou dokonale prispôsobený vytvoreniu priamych účinkov v právnych vzťahoch medzi členskými štátmi a osobami podliehajúcimi ich právomoci.
Vykonanie článku 12 nevyžaduje žiadny zásah vnútroštátneho zákonodarného orgánu.
Skutočnosť, že tento článok označuje členské štáty ako nositeľov povinnosti zdržať sa konania, neznamená, že ich príslušníci by nemohli požívať výhody z tejto povinnosti.
Argument vyplývajúci z článkov 169 a 170 Zmluvy, na ktorý sa odvolali tri vlády, ktoré predložili Súdnemu dvoru pripomienky, je nesprávny.
Okolnosť, že ak si niektorý štát nesplnil svoje povinnosti, Zmluva v týchto článkoch umožňuje Komisii a členským štátom predložiť túto vec Súdnemu dvoru, neznamená pre jednotlivcov nemožnosť dovolávať sa prípadne pred vnútroštátnym súdom týchto povinností, tak ako skutočnosť, že Zmluva dáva Komisii k dispozícii prostriedky na zabezpečenie dodržiavania povinností uložených týmto osobám, nevylučuje možnosť dovolávať sa porušenia týchto povinností v sporoch medzi jednotlivcami pred vnútroštátnym súdom.
Obmedzenie záruk proti porušeniu článku 12 členskými štátmi iba na postupy podľa článkov 169 a 170 by odstránilo akúkoľvek priamu právnu ochranu individuálnych práv príslušníkov týchto štátov.
Existuje riziko, že odvolanie sa na tieto články by bolo neúčinné, ak by nasledovalo po vykonaní vnútroštátneho rozhodnutia prijatého v rozpore s ustanoveniami Zmluvy.
Obozretnosť jednotlivcov, ktorí majú záujem na ochrane svojich práv, predstavuje účinnú kontrolu, ktorá dopĺňa kontrolu, ktorú články 169 a 170 zverujú Komisii a členským štátom.
Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že v súlade s povahou, systematikou a znením Zmluvy treba článok 12 vykladať tak, že vytvára priame účinky a priznáva individuálne práva, ktoré vnútroštátne súdy musia chrániť.
III – O druhej otázke
A – O právomoci súdneho dvora
Podľa pripomienok belgickej a holandskej vlády sa zdá, že znenie tejto otázky vyžaduje na jej zodpovedanie Súdnym dvorom preskúmanie colného zatriedenia močoviny formaldehydu dovážaného do Holandska, pričom na toto zatriedenie majú Vand Gend & Loos a inšpektor pre dovozné clá a spotrebné dane v Zaandam odlišné názory so zreteľom na „Tariefbesluit“ z roku 1947.
Položená otázka nesmeruje k výkladu Zmluvy, ale týka sa uplatňovania holandskej colnej legislatívy pri zatriedení aminoplastov, čo nie je v právomoci Súdneho dvora, ktorú mu zverila Zmluva vo svojom článku 177 písm. a).
Súdny dvor preto nemá právomoc rozhodovať o návrhu, ktorý mu predložil Tariefcommissie.
Skutočný význam otázky, ktorú položil Tariefcommissie, však smeruje k zisteniu, či podľa práva skutočný nárast ciel uložených na určitý produkt nie v dôsledku zvýšenia sadzby, ale nového zatriedenia produktu vyplývajúceho zo zmeny jeho tarifnej kvalifikácie, je v rozpore s článkom 12 Zmluvy.
Z tohto hľadiska smeruje položená otázka k výkladu tohto ustanovenia Zmluvy a zvlášť významu, ktorý treba pripisovať pojmu clá uplatňované pred nadobudnutím platnosti Zmluvy.
Súdny dvor má preto právomoc odpovedať na túto otázku.
B – O veci samej
Zo znenia článku 12 Zmluvy vyplýva, že na účel zistenia, či clá a poplatky s rovnakými účinkami boli zvýšené v rozpore so zákazom obsiahnutým v tomto článku, treba vziať do úvahy clá a poplatky skutočne uplatňované ku dňu nadobudnutia platnosti Zmluvy.
Ďalej, pokiaľ ide o zákaz podľa článku 12 Zmluvy, takéto nedovolené zvýšenie môže vyplývať ako zo zmeny sadzby vedúcej k zatriedeniu produktu pod vyššie spoplatnenú položku, tak aj zo skutočného zvýšenia colnej sadzby.
Nie je až tak dôležité, akým spôsobom došlo k zvýšeniu ciel, pokiaľ v tom istom členskom štáte v okamihu nadobudnutia platnosti Zmluvy podliehal ten istý produkt vyššej colnej sadzbe.
Uplatnenie článku 12 Zmluvy spadá v súlade s uvedeným výkladom do právomoci vnútroštátneho súdu, ktorý musí skúmať, či produkt podliehajúci clu, v tomto prípade močovina formaldehydu pochádzajúca zo Spolkovej republiky Nemecko, podlieha colným opatreniam platným v Holandsku a vyššiemu dovoznému clu ako tomu, ktorému podliehala k 1. januáru 1958.
Súdny dvor nemá právomoc overovať správnosť protichodných tvrdení, ktoré mu boli predložené v priebehu konania, ale musí ich prenechať na posúdenie vnútroštátnemu súdu.
IV – O trovách
Komisia EHS a vlády členských štátov nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru.
Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred Tariefcommissie, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.
Z týchto dôvodov,
so zreteľom na podania,
po vypočutí správy sudcu spravodajcu,
po vypočutí ústnych pripomienok účastníkov konania vo veci samej a Komisie EHS,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta,
so zreteľom na články 9, 12, 14, 169, 170 a 177 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva,
so zreteľom na Protokol o štatúte Súdneho dvora Európskeho hospodárskeho spoločenstva,
so zreteľom na Rokovací poriadok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev,
Súdny dvor, vyslovujúc sa o návrhu na vydanie rozhodnutia, rozhodol o otázke položenej rozhodnutím Tariefcommissie zo 16. augusta 1962 takto:
1. Článok 12 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva vytvára priame účinky a priznáva jednotlivcom individuálne práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť.
2. Na účel zistenia, či clá a poplatky s rovnakými účinkami boli zvýšené v rozpore so zákazom obsiahnutým v článku 12 Zmluvy, treba vziať do úvahy clá a poplatky skutočne uplatňované dotknutým členským štátom ku dňu nadobudnutia platnosti zmluvy.
Také zvýšenie môže vyplývať ako z úpravy sadzby vedúcej k zatriedeniu produktu pod vyššie spoplatnenú položku, tak aj zo skutočného zvýšenia uplatňovanej colnej sadzby.
3. O trovách konania rozhodne Tariefcommissie.
Rozhodnuté v Luxemburgu 5. februára 1963.
Riese | Hammes Trabucchi | Lecourt |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 5. februára 1963.
A. Van Houtte | | A. M. Donner |