Language of document : ECLI:EU:C:2014:224

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

ELEANOR SHARPSTON

prednesené 3. apríla 2014 (1)

Vec C‑114/12

Európska komisia

proti

Rade Európskej únie

„Rokovanie o Dohovore Rady Európy o ochrane práv vysielacích organizácií – Právomoc – Konanie“





1.        Medzi Európskou komisiou a Radou Európskej únie vznikol spor týkajúci sa právomoci viesť rokovania o Dohovore Rady Európy o ochrane práv vysielacích organizácií (ďalej len „Dohovor“).

2.        Dňa 19. decembra 2011 Rada spolu so zástupcami členských štátov (zasadajúcimi v Rade ako zástupcovia svojich vlád) poverili Komisiu, aby sa zúčastnila na rokovaniach o Dohovore, pokiaľ ide o záležitosti, ktoré patria do právomoci Únie, a poverili predsedníctvo, aby rokovalo v mene členských štátov, pokiaľ ide o záležitosti v ich právomoci (ďalej len „Rozhodnutie“).(2) Komisia sa domáha zrušenia Rozhodnutia, keďže je v rozpore s výlučnou vonkajšou právomocou Únie v oblasti ochrany práv vysielacích organizácií. Komisia okrem toho tvrdí, že Rozhodnutie treba zrušiť, pretože bolo prijaté v rozpore s uplatniteľnými procesnými pravidlami a zásadou lojálnej spolupráce.(3)

 Dohovor

3.        V roku 2002 prijala Rada Európy odporúčanie č. R (2002) 7 o opatreniach na posilnenie ochrany práv vysielacích organizácií súvisiacich s autorským právom (ďalej len „odporúčanie z roku 2002“).(4) Rozhodnutím z 20. februára 2008 jej výbor ministrov poveril riadiaci výbor pre médiá a nové komunikačné služby (ďalej len „CDMC“)(5) posúdením uskutočniteľnosti posilnenia takých práv. Rovnako v roku 2008 revízna skupina ad hoc CDMC vypracovala memorandum o možnom nástroji Rady Európy na ochranu vysielacích organizácií a posúdení uskutočniteľnosti (ďalej len „memorandum z roku 2008“).

4.        V roku 2009 CDMC schválil mandát (ďalej len „mandát z roku 2009“)(6) poradnej skupiny ad hoc pre ochranu práv vysielacích organizácií súvisiacich s autorským právom (ďalej len „MC‑S‑NR“), ktorú poveril prácou na ochrane práv vysielacích organizácií súvisiacich s autorským právom, prípadne vyhotovením návrhu dohovoru.

5.        MC‑S‑NR doposiaľ nebola zriadená. V súvislosti s jej budúcou prácou sa však uskutočnili porady. Na porade z roku 2010 sa diskutovalo o otázkach týkajúcich sa cieľa a pôsobnosti prípadného nového dohovoru.(7) Predovšetkým z memoranda z roku 2008 a zo správy z porady z roku 2010 (ďalej len „správa z porady z roku 2010“) vyplýva, že cieľom je dohodnúť sa na stanovení technologicky neutrálnych výlučných práv vysielacích organizácií, akými sú napríklad právo na záznam(8), právo na vyhotovovanie rozmnoženín, právo na retransmisiu, právo na sprístupňovanie verejnosti, právo na verejný prenos a právo na rozširovanie.(9) Ďalšie oblasti diskusie zahŕňajú ochranu nosných signálov ešte nevysielaného programu(10), lehotu ochrany, potrebu demonštratívneho výpočtu obmedzení a výnimiek, posilnenie práv a povinností v súvislosti s technologickými opatreniami a informácie na správu práv.(11)

6.        Dohovor by dopĺňal existujúce medzinárodné a regionálne normy v tej istej oblasti. Podstatná časť týchto predpisov a zmlúv nebola ratifikovaná a/alebo ešte nevstúpila do platnosti.(12) Keďže technologický vývoj výrazne napreduje, aj veľká časť týchto noriem stráca účinok (ratifikácia zmlúv alebo ich vstup do platnosti je tak menej pravdepodobný).

7.        Súbežne s prípravami možného Dohovoru v rámci Rady Európy pokračujú rokovania o Zmluve WIPO o právach vysielacích organizácií.(13) Cieľom týchto rokovaní, tak ako to je v prípade rokovaní v rámci Rady Európy, je „aktualizovať“ práva vysielacích organizácií v reakcii na zmeny a nárast používania technológií. V roku 2001 Európske spoločenstvo a jeho členské štáty spoločne predložili WIPO návrh Zmluvy o ochrane vysielacích organizácií.(14)

8.        Rada Európy sa čiastočne z dôvodu nevýrazného napredovania v rámci rokovaní WIPO rozhodla začať rokovania týkajúce sa samostatného dohovoru. Dokumenty predložené v rámci tohto konania však ukazujú, že v rámci týchto rokovaní budú zohľadnené rokovania WIPO, ako aj ďalšie existujúce a prípadné budúce medzinárodné záväzky zmluvných strán.(15)

 Právna úprava

 Zmluva o Európskej únii

9.        Článok 5 ZEÚ zavádza zásadu prenesenia právomoci, podľa ktorej právomoci, ktoré na Úniu v Zmluvách neboli prenesené, zostávajú právomocami členských štátov.(16) Článok 5 ods. 2 stanovuje, že „… Únia koná len v medziach právomocí, ktoré na ňu preniesli členské štáty v zmluvách na dosiahnutie cieľov v nich vymedzených. Právomoci, ktoré na Úniu neboli v zmluvách prenesené, zostávajú právomocami členských štátov“.

10.      Článok 13 ods. 2 ZEÚ stanovuje: „Každá inštitúcia koná v medziach právomocí, ktoré sú jej zverené zmluvami, a v súlade s postupmi, podmienkami a cieľmi v nich ustanovenými. Inštitúcie navzájom v plnej miere spolupracujú.“

11.      Článok 16 ods. 3 ZEÚ stanovuje: „Rada sa uznáša kvalifikovanou väčšinou s výnimkou prípadov, keď zmluvy ustanovujú inak.“

 Zmluva o fungovaní Európskej únie

12.      Podľa článku 2 ZFEÚ:

„1.      Ak zmluvy prenesú na Úniu výlučnú právomoc v určitej oblasti, len Únia môže vykonávať legislatívnu činnosť a prijímať právne záväzné akty, pričom členské štáty tak môžu urobiť len vtedy, ak ich na to splnomocní Únia alebo na vykonanie aktov Únie.

2.      Ak zmluvy prenesú na Úniu v určitej oblasti právomoc, ktorú vykonáva spoločne s členskými štátmi, Únia a členské štáty môžu v tejto oblasti vykonávať legislatívnu činnosť a prijímať právne záväzné akty. Členské štáty vykonávajú svoju právomoc v rozsahu, v akom Únia svoju právomoc nevykonala.[(17)] Členské štáty opäť vykonávajú svoju právomoc v rozsahu, v akom sa Únia rozhodla prestať vykonávať svoju právomoc.

…“

13.      Jediný článok v Protokole č. 25(18) o vykonávaní spoločných právomocí stanovuje: „Pokiaľ ide o článok 2 ods. 2 [ZFEÚ] o spoločne vykonávaných právomociach, ak Únia vykonáva činnosť v určitej oblasti, rozsah takéhoto výkonu právomoci zahŕňa len tie prvky, ktoré sú upravené dotknutým aktom Únie, a teda nevzťahuje sa na celú oblasť.“

14.      Článok 3 ods. 1 ZFEÚ uvádza oblasti, v ktorých má Európska únia výlučnú právomoc a medzi ktoré patria:

„…

b)      ustanovenie pravidiel hospodárskej súťaže potrebných na fungovanie vnútorného trhu;

e)      spoločná obchodná politika.“

15.      Výlučnú právomoc uzavrieť medzinárodnú dohodu priznáva Únii článok 3 ods. 2 ZFEÚ, „… ak je jej uzavretie ustanovené v legislatívnom akte Únie alebo ak je jej uzavretie potrebné na to, aby Únia mohla vykonávať svoju vnútornú právomoc, alebo ak môžu byť uzavretím zmlúv dotknuté spoločné pravidlá alebo pozmenený rozsah ich pôsobnosti“.

16.      Článok 4 ZFEÚ sa týka spoločných právomocí a stanovuje:

„1.      Únia vykonáva spoločne právomoc s členskými štátmi vtedy, keď na ňu zmluvy prenášajú právomoc, ktorá sa nevzťahuje na oblasti uvedené v článkoch 3 a 6.

2.      Spoločné právomoci Únie a členských štátov sa uplatňujú v týchto hlavných oblastiach:

a)      vnútorný trh;

…“

17.      Podľa článku 26 ods. 1 ZFEÚ Únia „prijíma opatrenia s cieľom vytvoriť vnútorný trh alebo zabezpečiť jeho fungovanie v súlade s príslušnými ustanoveniami zmlúv“. Článok 114 ods. 1 ZFEÚ stanovuje, že v súlade s riadnym legislatívnym postupom Parlament a Rada prijímajú „… opatrenia na aproximáciu ustanovení zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré smerujú k vytváraniu a fungovaniu vnútorného trhu“.

18.      Prvá veta článku 83 ods. 2 ZFEÚ stanovuje: „Ak sa ukáže, že aproximácia zákonov a iných právnych predpisov v oblasti trestného práva je nevyhnutná na zabezpečenie účinného uskutočňovania politiky Únie v oblasti, ktorá bola predmetom harmonizačných opatrení, môžu smernice ustanoviť minimálne pravidlá týkajúce sa vymedzenia trestných činov a sankcií v dotknutej oblasti…“

19.      Piata časť hlava I ZFEÚ obsahuje všeobecné ustanovenia o vonkajších vzťahoch. Podľa článku 207 ods. 1 ZFEÚ spoločná obchodná politika [ktorá v súlade s článkom 3 ods. 1 písm. e) ZEÚ patrí medzi výlučné právomoci] „vychádza z jednotných zásad, najmä vo vzťahu k… obchodným aspektom duševného vlastníctva… Spoločná obchodná politika sa uskutočňuje v rámci zásad a cieľov vonkajšej činnosti Únie“. Hlava V tej istej časti sa týka konkrétne medzinárodných dohôd. Článok 216 ZFEÚ stanovuje:

„1.      Únia môže uzavierať dohody s jednou alebo viacerými tretími krajinami alebo medzinárodnými organizáciami, keď to ustanovujú zmluvy alebo keď je uzavretie dohody buď potrebné na dosiahnutie jedného z cieľov stanovených zmluvami v rámci politík Únie, alebo je ustanovené v právne záväznom akte Únie, alebo sa môže dotknúť spoločných pravidiel alebo pozmeniť ich pôsobnosť.

2.      Dohody uzavreté Úniou sú záväzné pre inštitúcie Únie a pre členské štáty.“

20.      Článok 218 ZFEÚ stanovuje procesné pravidlá upravujúce inter alia dojednávanie, podpisovanie a uzavieranie medzinárodných dohôd:

„1.      Bez toho, aby boli dotknuté osobitné ustanovenia článku 207, dohody medzi Úniou a tretími krajinami alebo medzinárodnými organizáciami sa dojednávajú a uzavierajú podľa nasledovného postupu.

2.      Rada poveruje na začatie rokovaní, prijíma smernice pre rokovania, poveruje na podpis a uzaviera dohody.

3.      Komisia… predkladá odporúčania Rade, ktorá prijme rozhodnutie poverujúce na začatie rokovaní a vymenúvajúce, v závislosti od predmetu predpokladanej dohody, vyjednávača alebo vedúceho negociačného tímu Únie.

4.      Rada môže adresovať vyjednávačovi smernice a určiť osobitný výbor, po porade s ktorým sa musia viesť rokovania.

5.      Rada na návrh vyjednávača prijme rozhodnutie poverujúce na podpis dohody a v prípade potreby jej predbežné vykonávanie pred nadobudnutím jej platnosti.

6.      Rada na návrh vyjednávača prijme rozhodnutie o uzavretí dohody.

… Rada prijme rozhodnutie, ktorým sa uzaviera dohoda:

a)      po udelení súhlasu Európskeho parlamentu v týchto prípadoch:

v)      dohody, ktoré sa vzťahujú na oblasti, na ktoré sa uplatňuje riadny legislatívny postup alebo mimoriadny legislatívny postup, pri ktorom sa vyžaduje súhlas Európskeho parlamentu.

Európsky parlament a Rada sa môžu v prípade naliehavej situácie dohodnúť na lehote na udelenie súhlasu;

b)      v ostatných prípadoch po porade s Európskym parlamentom. Európsky parlament vydá svoje stanovisko v lehote, ktorú môže Rada určiť podľa naliehavosti záležitosti. Ak stanovisko nie je poskytnuté v tejto lehote, Rada sa môže uznášať.

7.      Odchylne od odsekov 5, 6 a 9 môže Rada pri uzavretí dohody splnomocniť vyjednávača na schválenie zmien dohody v mene Únie, ak táto dohoda ustanovuje, že môžu byť prijaté zjednodušeným postupom alebo orgánom zriadeným danou dohodou. Rada môže pripojiť k tomuto splnomocneniu osobitné podmienky.

8.      Rada sa počas celého postupu uznáša kvalifikovanou väčšinou.

Jednomyseľne sa však uznáša vtedy, keď sa dohoda vzťahuje na oblasť, v ktorej sa na prijatie aktu Únie vyžaduje jednomyseľnosť, ako aj pri dohodách o pridružení a dohodách uvedených v článku 212 so štátmi, ktoré sú kandidátmi na pristúpenie. Rada sa tiež uznáša jednomyseľne o dohode o pristúpení Únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; takéto rozhodnutie nenadobudne účinnosť, kým ho neschvália členské štáty v súlade s ich príslušnými ústavnými požiadavkami.

9.      Rada prijme na návrh Komisie alebo vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku rozhodnutie o pozastavení vykonávania dohody a rozhodnutie, ktorým sa určujú pozície, ktoré sa majú prijať v mene Únie v rámci orgánu zriadeného dohodou, keď je tento orgán vyzvaný prijať akty s právnymi účinkami s výnimkou aktov dopĺňajúcich alebo meniacich inštitucionálny rámec danej dohody.

10.      Európsky parlament je ihneď a v plnom rozsahu informovaný vo všetkých etapách konania.

11.      Členský štát, Európsky parlament, Rada alebo Komisia môžu získať stanovisko Súdneho dvora k tomu, či je zamýšľaná dohoda v súlade s ustanoveniami zmlúv. Ak je stanovisko Súdneho dvora záporné, zamýšľaná dohoda nemôže nadobudnúť platnosť, pokiaľ nie je zmenená alebo doplnená, alebo pokiaľ nie sú zmluvy revidované.“

21.      Podľa článku 263 prvého odseku ZFEÚ:

„Súdny dvor… preskúmava zákonnosť legislatívnych aktov, aktov Rady, Komisie a Európskej centrálnej banky okrem odporúčaní a stanovísk a preskúmava aj zákonnosť aktov Európskeho parlamentu a Európskej rady, ktoré majú právne účinky vo vzťahu k tretím stranám. Tiež preskúmava zákonnosť aktov orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, ktoré zakladajú právne účinky voči tretím stranám.“

22.      Článok 288 ZFEÚ stanovuje:

„Na účely výkonu právomocí Únie inštitúcie prijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská.

Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich.

…“

 Právna úprava Únie týkajúca sa práv vysielacích organizácií

23.      Žaloba Komisie sa týka právomoci rokovať o dohode týkajúcej sa práv vysielacích organizácií súvisiacich s autorským právom. Preto toto zhrnutie obmedzím na právnu úpravu Únie upravujúcu takéto práva.

24.      Uvedená právna úprava je rozdrobená a nachádza sa vo viacerých predpisoch. Autorské práva a s nimi súvisiace práva boli najskôr spoločne upravené v smernici 92/100, ktorá bola zrušená a nahradená smernicou 2006/115 (ďalej len „smernica o nájomnom práve a výpožičnom práve“)(19). Podľa odôvodnenia 16 poslednej uvedenej smernice „členské štáty by mali mať možnosť ustanoviť širšiu ochranu pre majiteľov práv súvisiacich s autorským právom, ako sa vyžaduje v ustanoveniach tejto smernice pre oblasť verejného vysielania a spravodajstva“.(20)

25.      Smernica 2006/115 sa uplatňuje spoločne so smernicou 2006/116 (pokiaľ ide o lehotu ochrany autorského práva a s ním súvisiacich práv)(21), smernicou 93/83 (ktorá obsahuje samostatné pravidlá pre satelitné a káblové vysielanie)(22) a smernicou 2001/29 (ktorá zosúlaďuje niektoré aspekty autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti).

26.      Tieto smernice zdôrazňujú rôznorodú povahu autorských práv a s nimi súvisiacich práv stanovením, že ochrana práv súvisiacich s autorským právom ponecháva nedotknutú ochranu autorského práva a žiadnym spôsobom ju neovplyvňuje.(23)

27.      Článok 7 ods. 2 smernice 2006/115 stanovuje právo vysielacích organizácií na záznam, t. j. výhradné právo povoliť alebo zakázať záznam ich vysielaní, ktoré sa uskutočňujú bezdrôtovo alebo po drôte, káblom alebo pomocou družice. Článok 7 ods. 3 stanovuje, že toto právo nemá organizácia pre káblové šírenie, pokiaľ iba prenáša káblom vysielanie iných vysielacích organizácií. V súlade s článkom 4 ods. 1 smernice 93/83 sa taká ochrana musí uplatniť aj v prípade satelitného vysielania pre verejnosť, ktoré uvedená smernica vymedzuje v článku 1 ods. 2 písm. a) ako „… zavedenie, pod kontrolou a zodpovednosťou vysielacej organizácie, signálov prenášajúcich program určených na príjem verejnosťou do neprerušeného prenosového reťazca vedúceho na satelit a zo satelitu na zem“.

28.      Článok 2 písm. e) smernice 2001/29 stanovuje právo rozmnožovania(24), podľa ktorého „členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti: … pre vysielajúce organizácie k záznamom ich vysielaní, či už sú tieto vysielania prenášané po drôte alebo vzduchom vrátane káblov alebo satelitu“. Podľa článku 4 ods. 1 smernice 93/83 sa taká ochrana musí uplatniť i v prípade satelitného vysielania pre verejnosť.

29.      Článok 8 ods. 3 smernice 2006/115 vyžaduje, aby členské štáty ustanovili pre vysielacie organizácie výhradné právo povoliť alebo zakázať verejný prenos ich vysielaní, ak sa takéto šírenie uskutoční na miestach prístupných verejnosti za úhradu vstupného. Podľa šestnásteho odôvodnenia si členské štáty zachovajú právomoc ustanoviť širšiu ochranu týchto práv. V súlade s článkom 4 ods. 1 smernice 93/83 sa táto ochrana tiež uplatňuje v prípade satelitného verejného prenosu, avšak článok 6 ods. 1 tejto smernice potvrdzuje, že ide tiež o minimálny štandard ochrany.

30.      Článok 3 ods. 2 písm. d) smernice 2001/29 stanovuje právo na sprístupňovanie verejnosti, t. j. „výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať sprístupňovanie verejnosti po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami takým spôsobom, že verejnosť má k nim prístup z miesta a v čase individuálne zvolenom… pre vysielajúce organizácie k záznamom ich vysielaní, či už sú tieto vysielania prenášané po drôte alebo vzduchom vrátane káblov alebo satelitu“. Odôvodnenie 24 smernice 2001/29 stanovuje, že pod týmto právom „sa chápu všetky činnosti, pri ktorých sa predme[t] ochrany sprístupňuje verejnosti, ktorá nie je prítomná na mieste, kde činnosť sprístupnenia vzniká a netýka sa žiadnych iných činností“.

31.      Článok 9 ods. 1 písm. d) smernice 2006/115 vyžaduje, aby členské štáty vysielacím organizáciám zabezpečili výhradné právo na rozširovanie, a to sprístupňovať verejnosti záznamy o ich vysielaní, ako aj ich rozmnoženiny predajom alebo iným spôsobom. Článok 9 ods. 2 sa týka vyčerpania práva a článok 9 ods. 3 ďalej stanovuje, že ustanovenia o nájomnom a výpožičnom práve v kapitole I tej istej smernice zostávajú právom na rozširovanie nedotknuté. Podľa článku 9 ods. 4 „právo na rozširovanie možno prevádzať, postúpiť alebo sa môže stať predmetom udeľovania zmluvných licencií“.

32.      Článok 8 ods. 3 smernice 2006/115 vyžaduje, aby členské štáty ustanovili pre vysielacie organizácie výhradné právo povoliť alebo zakázať bezdrôtový prenos (označovaný tiež ako retransmisia) ich vysielania. Podľa odôvodnenia 16 si členské štáty zachovajú právomoc ustanoviť širšiu ochranu týchto práv. Článok 4 ods. 1 smernice 93/83 rozšíril právo na satelitný verejný prenos a článok 6 ods. 1 uvedenej smernice potvrdil, že ide o minimálny štandard ochrany.

33.      Článok 10 ods. 1 smernice 2006/115 stanovuje štyri prípady, keď môžu členské štáty obmedziť práva súvisiace s autorským právom, ktoré sa priznávajú na základe kapitoly II tejto smernice. Okrem toho podľa článku 10 ods. 2 môžu členské štáty stanoviť obmedzenia takého istého druhu, aké sú stanovené v súvislosti s ochranou autorského práva pri literárnych a umeleckých dielach. To isté ustanovenie tiež uvádza, že „nútené licencie môžu byť ustanovené len v rozsahu zlučiteľnom s Rímskym dohovorom“. V každom prípade podľa článku 10 ods. 3 sa tieto obmedzenia „uplatnia iba v niektorých osobitných prípadoch, ktoré nie sú v rozpore s normálnym využívaním predmetu ochrany a neprimerane nepoškodzujú oprávnené záujmy majiteľa práv“.

34.      Odôvodnenie 31 smernice 2001/29 stanovuje, že „je potrebné harmonickejšie definovať tieto výnimky a obmedzenia“ a „stupeň ich harmonizácie musí vychádzať z ich dopadu na plynulé fungovanie vnútorného trhu“. Odôvodnenie 32 ďalej stanovuje, že smernica 2001/29 „poskytuje kompletné vymenovanie výnimiek a obmedzení práva rozmnožovania a práva verejného prenosu“. Výnimky a obmedzenia sú definované odkazom na konkrétne dotknuté právo. Napríklad článok 5 ods. 2 upravuje prípady, keď možno stanoviť výnimky alebo obmedzenia týkajúce sa práva rozmnožovania (článok 2). Článok 5 ods. 3 identifikuje výnimky alebo obmedzenia týkajúce sa tak práva rozmnožovania, ako aj práv podľa článku 3 (vrátane práva sprístupňovania verejnosti). Podľa článku 5 ods. 5 sa tieto výnimky a obmedzenia „budú uplatňovať iba v niektorých osobitných prípadoch, pri ktorých nedochádza ku konfliktu s bežným využívaním diela alebo predmetu ochrany a ktoré neodôvodnene nepoškodzujú oprávnené záujmy nositeľa práv“.

35.      Článok 6 smernice 2001/29 stanovuje povinnosti týkajúce sa právnej ochrany proti porušovaniu účinných technologických opatrení, ktoré sú vymedzené v odseku 3 ako „akákoľvek technológia, zariadenie alebo súčiastka, ktorá pri bežnom spôsobe použitia je navrhnutá na to, aby predchádzala konaniu alebo obmedzovala konanie vo vzťahu k dielam alebo iným predmetom ochrany, ktoré nie je povolené nositeľom autorského práva alebo akéhokoľvek iného práva súvisiaceho s autorským právom ustanoveného vnútroštátnym právnym predpisom“. Podľa článku 6 ods. 1 „členské štáty poskytnú primeranú právnu ochranu proti porušovaniu akýchkoľvek účinných technologických opatrení, ktoré dotknutá osoba vykonáva s vedomím alebo opodstatneným dôvodom znalosti, že sleduje daný cieľ“. Odôvodnenie 47 smernice 2001/29 stanovuje: „Aby nedochádzalo k členeniu právnych prístupov, čo by mohlo byť prekážkou fungovania vnútorného trhu, je potrebné zabezpečiť harmonizovanú právnu ochranu proti porušovaniu účinných technologických opatrení a proti zabezpečovaniu pomôcok a produktov alebo služieb na tento účel.“

36.      Článok 7 smernice 2001/29 stanovuje povinnosti týkajúce sa informácií na správu práv, ktoré sú v jeho odseku 2 definované ako „každá informácia poskytnutá nositeľmi práv, ktorá identifikuje dielo alebo predmet ochrany, o ktorých sa zmieňuje [smernica 2001/29]…, autora alebo akéhokoľvek iného nositeľa práv, alebo informácia o podmienkach použitia diela alebo predmetu ochrany a akékoľvek čísla alebo kódy, ktoré predstavujú takúto informáciu“. Podľa článku 7 ods. 1 členské štáty „zabezpečia primeranú právnu ochranu proti akejkoľvek osobe, ktorá vykonáva vedome bez oprávnenia… a) odstránenie alebo zmen[u] akejkoľvek elektronickej informácie na správu práv; b) distribúciu, dovoz na účel distribúcie, vysielanie, verejný prenos alebo sprístupňovanie verejnosti diel alebo iných predmetov ochrany, ktoré sú chránené podľa [smernice 2001/29]…, z ktorých bola bez oprávnenia odstránená, alebo na ktorých bola zmenená elektronická informácia na správu práv, ak taká osoba vie alebo má opodstatnený dôvod vedieť, že takým konaním napomáha, umožňuje, uľahčuje alebo kryje/zatajuje porušovanie akéhokoľvek autorského práva alebo akýchkoľvek iných práv súvisiacich s autorským právom ustanoveným právnym predpisom…“. Odôvodnenie 56 smernice 2001/29 stanovuje: „Aby sa odstránili roztrieštené právne prístupy, ktoré môžu brániť fungovaniu vnútorného trhu, je potrebné zabezpečiť harmonizovanú právnu ochranu proti týmto aktivitám.“

37.      Pokiaľ ide o lehotu ochrany, odôvodnenie 3 smernice 2006/116 stanovuje, že lehoty ochrany by mali byť rovnaké v celej Únii. Článok 3 ods. 4 smernice 2006/116 stanovuje, že práva vysielacích organizácií zaniknú 50 rokov po prvom vysielaní, či už sa vysielanie uskutočňuje po drôte alebo bezdrôtovo, po kábli alebo pomocou satelitu.

38.      Napokon, pokiaľ ide o vymáhanie práv súvisiacich s autorským právom, článok 8 ods. 1 smernice 2001/29 vyžaduje, aby členské štáty zabezpečili primerané sankcie a opravné prostriedky a prijali všetky nevyhnutné opatrenia, aby sa tieto sankcie a opravné prostriedky uplatňovali. V tomto článku sa uvádza, že sankcie musia byť účinné, primerané a musia mať odrádzajúci účinok.(25) Článok 8 ods. 2 a 3 sa týka žalôb o náhradu škody, žiadostí o súdny zákaz (aj voči sprostredkovateľom) alebo zhabania materiálu porušujúceho práva.

39.      Smernica 2004/48(26) bola prijatá z dôvodu, že v členských štátoch naďalej pretrvávali veľké rozdiely, čo sa týka prostriedkov vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva, a to najmä v súvislosti s uplatňovaním predbežných opatrení, výpočtom škôd alebo spôsobov uplatňovania súdnych konaní na ukončenie porušovania práv duševného vlastníctva(27). Ustanovenia tejto smernice nemajú vplyv na ustanovenia smernice 2001/29, pričom odôvodnenie 23 smernice 2004/48 odkazuje na „rozsiahlu úroveň zosúladenia“ v smernici 2001/29, pokiaľ ide o porušenia autorského práva a s ním súvisiacich práv.(28) Podľa odôvodnenia 28 smernice 2004/48 „vo vhodných prípadoch predstavujú aj trestnoprávne sankcie prostriedky na zabezpečenie vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva“. Článok 2 ods. 3 písm. b) a c) stanovuje, že smernicou 2004/48 nie sú dotknuté „medzinárodné záväzky členských štátov a najmä dohoda TRIPS, vrátane záväzkov týkajúcich sa trestného konania a sankcií“, alebo „akékoľvek vnútroštátne ustanovenia v členských štátoch týkajúce sa trestných konaní alebo sankcií v súvislosti s porušovaním práv duševného vlastníctva“.

 Rozhodnutie

40.      Dňa 9. februára 2011 Komisia predložila odporúčanie, aby ju Rada poverila rokovaniami o Dohovore. Komisia bez toho, aby odkázala na akýkoľvek základ v Zmluvách, prijala stanovisko, že disponuje výlučnou právomocou z dôvodu, že predmet Dohovoru patrí do pôsobnosti existujúcich smerníc a že základom Dohovoru bude acquis Únie. Z dokumentov predložených Radou v rámci odpovede na žiadosť Súdneho dvora(29) vyplýva, že návrh Komisie bol predmetom rokovaní pri viacerých príležitostiach v rámci pracovnej skupiny pre duševné vlastníctvo (autorské práva) a že predsedníctvo následne pripravilo kompromisný návrh, ktorý bol podkladom Rozhodnutia. Počas tohto postupu bolo do zápisnice zo zasadnutia Rady zahrnuté formálne stanovisko Komisie, v dôsledku čoho Komisia usúdila, že uzavretie Dohovoru sa týkalo výlučnej právomoci a že Rozhodnutie, ktoré Komisia považuje za „hybridný akt“, je v rozpore s článkom 218 ods. 2 a 3 ZFEÚ.

41.      Rada a zástupcovia členských štátov zasadajúci v Rade prijali Rozhodnutie 19. decembra 2011. Pokiaľ viem, nie sú dostupné nijaké dokumenty vysvetľujúce postup hlasovania. Dňa 21. decembra 2011 bolo Rozhodnutie oznámené Komisii.

42.      Preambula Rozhodnutia, ktorá je adresovaná Komisii(30), znie:

„so zreteľom na [ZFEÚ], a najmä na jej článok 218 ods. 3 a ods. 4,

so zreteľom na odporúčanie Európskej komisie,

keďže:

(1)      Komisia by sa mala poveriť, aby sa v mene Únie zúčastnila na rokovaniach o [Dohovore], pokiaľ ide o záležitosti, ktoré patria do právomoci Únie a v súvislosti s ktorými Únia prijala predpisy.

(2)      Členské štáty by sa na týchto rokovaniach mali zúčastniť vo svojom mene, len pokiaľ ide o záležitosti, ktoré vyvstanú počas rokovaní, a ktoré patria do ich právomoci. V záujme zaistenia jednoty vystupovania Únie navonok by členské štáty a Komisia mali v priebehu procesu rokovaní úzko spolupracovať,

…“

43.      Článok 1 Rozhodnutia stanovuje:

„1.      Komisia sa týmto poveruje, aby sa zúčastnila na rokovaniach o [Dohovore] a viedla tieto rokovania v mene Európskej únie, pokiaľ ide o záležitosti patriace do právomoci Únie, a v súvislosti s ktorými Únia prijala pravidlá, pričom sa bude radiť s pracovnou skupinou pre duševné vlastníctvo (autorské práva) (‚osobitný výbor‘).

2.      Komisia bude tieto rokovania viesť v súlade so smernicami na rokovania uvedenými v prílohe k tomuto rozhodnutiu a/alebo dohodnutými pozíciami Únie, ktoré sa v rámci osobitného výboru stanovili špeciálne na účel týchto rokovaní.

3.      Ak prejednávaná otázka patrí do právomoci členských štátov, predsedníctvo sa bude plne účastniť rokovaní a viesť ich v mene členských štátov na základe vopred dohodnutej spoločnej pozície. Ak nie je možné dohodnúť sa na spoločnej pozícii, členské štáty majú právo nezávisle sa vyjadriť a hlasovať o danej otázke bez toho, aby tým bol dotknutý odsek 4.

4.      Komisia a členské štáty počas rokovacieho procesu úzko spolupracujú, aby dosiahli jednotu v medzinárodnom zastupovaní Únie a jej členských štátov.

5.      Komisia a/alebo predsedníctvo zabezpečia, že dokumenty týkajúce sa rokovaní sa členským štátom rozpošlú s dostatočným predstihom. Radu a/alebo osobitný výbor otvoreným a transparentným spôsobom informujú o výsledku rokovaní pred každým kolom rokovaní aj po ňom a v prípade potreby ich informujú aj o všetkých problémoch, ktoré môžu počas týchto rokovaní nastať.“

44.      Príloha Rozhodnutia stanovuje smernice na rokovania, podľa ktorých:

„1.      Komisia zaistí, aby predbežná dohoda o ochrane práv vysielacích organizácií navrhovaná Radou Európy obsahovala primerané ustanovenia, ktoré umožnia Európskej únii, aby sa stala jej zmluvnou stranou.

2.      Komisia bude viesť rokovania tak, aby zabezpečila súlad plánovaných ustanovení so [smernicami 2006/115/ES, 2006/116/ES, 93/83/EHS a 2001/29/ES], ako aj so záväzkami, ktoré prijala Európska únia a jej členské štáty v rámci dohody [TRIPS] pod záštitou WTO.

3.      Tieto smernice na rokovania sa môžu prispôsobiť v súlade s pokrokom dosiahnutým v priebehu rokovaní.“

 Žalobné dôvody a konanie

45.      Komisia vo svojej žalobe, ktorou sa domáha zrušenia Rozhodnutia, uvádza štyri žalobné dôvody.

46.      Prvý žalobný dôvod Komisie sa týka právomoci. Komisia tvrdí, že Rada porušila článok 2 ods. 2 ZFEÚ a článok 3 ods. 2 ZFEÚ, keď usúdila, že oblasť, ktorej sa má týkať Dohovor, patrí do spoločnej právomoci, a rokovaním v oblasti, ktorá patrí do výlučnej právomoci Únie, poverila členské štáty alebo inú inštitúciu než Komisiu.

47.      Ďalšie tri žalobné dôvody sa týkajú postupov použitých na účely prijatia Rozhodnutia. Komisia poukazuje najmä na porušenie:

–        postupu a podmienok týkajúcich sa poverenia Únie rokovaniami o medzinárodných dohodách,

–        pravidiel hlasovania v rámci Rady (článok 16 ods. 3 ZEÚ a článok 218 ods. 8 ZFEÚ) a

–        cieľov stanovených v Zmluvách a zásady lojálnej spolupráce (článok 13 ZEÚ).

48.      Písomné pripomienky predložili Rada, Parlament, Komisia, česká, nemecká, holandská a poľská vláda, ako aj vláda Spojeného kráľovstva. Dňa 25. júla 2013 Rada v odpovedi na žiadosť Súdneho dvora podľa článku 62 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora predložila dokumentáciu týkajúcu sa postupu, ktorý viedol k prijatiu Rozhodnutia.

49.      Na pojednávaní 24. septembra 2013 boli vypočuté prednesy všetkých účastníkov konania s výnimkou holandskej vlády, ktorá predložila písomné pripomienky.

 Rozsah preskúmania Rozhodnutia Súdnym dvorom

50.      Rada bez toho, aby formálne vzniesla námietku neprípustnosti, tvrdí, že Súdny dvor nemá právomoc na základe článku 263 ZFEÚ preskúmať rozhodnutia prijaté členskými štátmi, pokiaľ ide o oblasti patriace do ich právomoci. Súdny dvor teda nemôže preskúmať Rozhodnutie v rozsahu, v akom ide o rozhodnutie zástupcov členských štátov, ktorí nekonajú v postavení členov Rady. Nemecká a holandská vlády v podstate podporujú Radu.

51.      Komisia a Parlament tvrdia, že Rozhodnutím bola Únia poverená, aby rokovala o medzinárodnej dohode. Patrí preto do výkonu právomoci Rady a môže byť preskúmané Súdnym dvorom. Hoci Komisia uznáva, že smernice na rokovania alebo stanovisko prijaté osobitným výborom (ktorého zriadenie predpokladá Rozhodnutie) nie sú záväzné, tvrdí, že právnym účinkom Rozhodnutia je obmedzenie poverenia rokovať, pokiaľ ide o záležitosti, „v súvislosti s ktorými Únia prijala pravidlá“.

52.      Tvrdenie Rady nemôžem prijať.

53.      Podľa článku 263 prvého odseku ZFEÚ má Súdny dvor právomoc preskúmavať zákonnosť aktov Rady, ktoré majú právne účinky vo vzťahu k tretím stranám. V tejto súvislosti nie je relevantná ani povaha, ani forma aktu.(31) Preskúmanie sa môže týkať tak obsahu aktu, ako aj procesných pravidiel, podľa ktorých bol tento akt prijatý.

54.      Rozhodnutie je jednotný akt Rady prijatý na základe článku 218 ods. 3 a 4 ZFEÚ, ktorým sa Komisia poveruje, aby rokovala o Dohovore v súlade s rozdelením právomoci a smernicami na rokovania, ktoré obsahuje, a preto má právne účinky.(32)

55.      Podľa článku 263 ZFEÚ má Súdny dvor právomoc preskúmať Rozhodnutie vrátane aspektu súvisiaceho s medzivládnou činnosťou členských štátov. Súdny dvor tak neprijme stanovisko k samotnej medzivládnej činnosti členských štátov, ktorá by nepatrila do jeho právomoci.(33) Preskúmanie Súdnym dvorom sa zameriava výlučne na Radu: predovšetkým či mala podľa Zmlúv právomoc zahrnúť do takého rozhodnutia medzivládnu činnosť.

56.      V tomto prípade ide v skutočnosti o otázku, či je Rozhodnutie aktom Rady, alebo medzivládnym rozhodnutím.(34) Alebo skôr o otázku, či rozhodnutie v zmysle článku 218 ods. 3 a 4 ZFEÚ, ktoré podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom, môže byť aktom Rady a zároveň medzivládnym rozhodnutím. Odpoveď v podstate závisí od dôvodnosti druhého a tretieho žalobného dôvodu Komisie, ktoré sa týkajú zákonnosti hybridného aktu. Spojenie obsahu medzivládneho aktu s obsahom aktu Únie však nemožno použiť ako nástroj na obídenie požiadaviek práva Únie a na postavenie uvedeného aktu mimo rámca preskúmania Súdnym dvorom.(35)

 Poradie preskúmania žalobných dôvodov

57.      Komisia uviedla druhý až štvrtý žalobný dôvod týkajúce sa zákonnosti hybridného aktu ako alternatívne dôvody na zrušenie, avšak tvrdí, že tieto žalobné dôvody sú účinné bez ohľadu na to, či Súdny dvor rozhodne, že Únia má výlučnú právomoc rokovať o Dohovore.

58.      Pokiaľ ustanovenia Zmlúv citované v druhom až štvrtom žalobnom dôvode neumožňujú, aby Rada prijala taký hybridný akt, akým je Rozhodnutie, potom už netreba formálne posudzovať jeho obsah. Z toho vyplýva, že je zrejmé, že otázka právomoci má rovnako veľký význam tak pre účastníkov konania, ako aj vedľajších účastníkov: samozrejme, všetci sa vo svojich pripomienkach zamerali najmä na prvý žalobný dôvod. Uvediem preto žalobné dôvody Komisie v poradí, v akom boli predložené.

 Prvý žalobný dôvod: právomoc

 Tvrdenia

59.      Prvý žalobný dôvod Komisie sa zakladá na tom, že Rada porušila článok 2 ods. 2 ZFEÚ a článok 3 ods. 2 ZFEÚ, keď zaujala stanovisko, že oblasť, ktorá má byť predmetom rokovania v rámci Rady Európy, patrí do spoločnej právomoci, a poverila členské štáty alebo inú inštitúciu než Komisiu rokovaním o medzinárodnej dohode, ktorá v skutočnosti patrí do výlučnej právomoci Únie. Podstatou prvého žalobného dôvodu je, že Rada nebola oprávnená uznať nijakú právomoc členských štátov v rámci týchto rokovaní.

60.      Komisia, ktorú podporuje Parlament, tvrdí, že Únia má výlučnú vonkajšiu právomoc rokovať o medzinárodných dohodách a uzavierať ich v oblasti, na ktorú sa v širokej miere vzťahujú pravidlá Únie predstavujúce viac než minimálne požiadavky. V tomto ohľade sa opiera o judikatúru Súdneho dvora vo veci AETR(36).

61.      Aj keby Dohovor po svojom dokončení mohol presahovať rámec acquis Únie, Komisia tvrdí, že každá otázka, ktorú treba prerokovať, by sa mohla dotknúť acquis alebo by mohla zmeniť jeho pôsobnosť. Únia vykonávala svoju právomoc s cieľom harmonizácie práv vysielacích organizácií, a preto teraz musí konať sama. Skutočnosť, že podľa týchto harmonizačných pravidiel si členské štáty môžu zachovať určitú právomoc stanoviť obmedzenia alebo zvoliť si vyššiu úroveň ochrany, nemá vplyv na výlučnú povahu tejto právomoci, pretože pokiaľ ide najmä o právo na záznam, právo na vyhotovovanie rozmnoženín, právo na retransmisiu, právo na sprístupňovanie verejnosti, právo na verejný prenos a právo na rozširovanie, existujú spoločné pravidlá.

62.      Komisia, ktorú podporuje Parlament, odmieta myšlienku, že Lisabonská zmluva zmenšila rozsah vonkajšej právomoci Únie. Článok 2 ods. 2 ZFEÚ a protokol č. 25 nenahradili judikatúru vo veci AETR. Komisia sa domnieva, že ak by autori Zmlúv zamýšľali obmedziť vonkajšie právomoci Únie a zmeniť 40‑ročnú judikatúru, dali by tento zámer jasne najavo.

63.      Ak by právomoc bola výlučná v zmysle článku 3 ods. 2 ZFEÚ, potom by sa článok 2 ods. 2 nemohol uplatniť. Skutočnosť, že vnútorný trh patrí do spoločnej právomoci, neznamená, že vonkajšia právomoc uzavrieť medzinárodnú dohodu v oblasti duševného vlastníctva je takisto spoločná. Je nesporné, že článok 2 ods. 2 ZFEÚ možno uplatniť na medzinárodné dohody: Únia sa teda môže rozhodnúť, že prijme nové spoločné pravidlá vo forme medzinárodnej dohody, ktorá by potom bola záväzná aj pre členské štáty. Aj keby Súdny dvor rozhodol, že právomoc nie je výlučná, Únia môže stále sama rokovať o Dohovore a uzavrieť ho, pretože výkon spoločnej právomoci sa nezakladá na predchádzajúcom prijatí spoločných pravidiel.

64.      Pokiaľ ide o metodiku, Komisia nesúhlasí s prístupom, podľa ktorého sa každé ustanovenie existujúceho práva Únie porovnáva s prípadným ustanovením budúcej medzinárodnej dohody. K právu Únie sa musí pristupovať skôr ako k ucelenému a vyváženému súboru právnych predpisov. Komisia preto predkladá analýzu „zoradenú podľa tém“, ako aj celkovú analýzu – hoci tvrdí, že netreba preukázať, že každá jedna otázka, ktorá sa má prerokovať, sa dotkne riadneho fungovania vnútorného trhu (základ, na ktorom boli prijaté relevantné smernice Únie). V rámci uvedených analýz sa Komisia opiera o stanovisko Súdneho dvora, podľa ktorého právo Únie vo veľmi veľkej miere pokrýva predmet Bernského dohovoru.(37) Zo stanoviska 1/03 vyplýva, že skutočnosť, že by mohla existovať určitá zostatková voľnosť členských štátov konať, sama osebe neznamená, že nejde o výlučnú právomoc. Súdny dvor tak musí preskúmať, či by sa táto voľnosť mohla dotknúť pôsobnosti práva Únie alebo zmeniť jej rozsah.(38) Súdny dvor dospel k záveru, že právomoc nestratí výlučnú povahu z dôvodu, že harmonizácia nie je úplná. V tejto súvislosti prejednávaná vec vyhovuje podmienkam stanoveným v stanovisku 2/91: oblasť patrí vo veľkej miere do pôsobnosti práva Únie, ktoré nestanovuje iba minimálne požiadavky.(39)

65.      Komisia porovnáva prejednávanú vec s vecou, v ktorej bol vydaný rozsudok Komisia/Helénska republika (C‑45/07), týkajúcou sa nariadenia, na základe ktorého sa dva medzinárodné nástroje v podstate začlenili do práva Únie. Vzhľadom na judikatúru vo veci AETR Súdny dvor zastával názor, že členský štát nemôže začať postup, ktorý by mohol viesť k zmene týchto nástrojov.(40)

66.      Pokiaľ ide o obsah Dohovoru, Komisia tvrdí, že definícia vysielania a opis subjektov, ktorým sa poskytuje ochrana (pravdepodobne vrátane vysielateľov prostredníctvom internetu a subjektov poskytujúcich simultánne vysielanie), bude mať bezprostredný vplyv na acquis Únie. V súčasnosti smernica 2006/115 a smernica 2001/29 chránia vysielacie organizácie, ktoré svoje signály prenášajú po drôte alebo bezdrôtovo (táto kategória zahrnuje vysielateľov zabezpečujúcich pozemné vysielanie a satelitné vysielanie), zatiaľ čo smernica 93/83 káblových distribútorov nepovažuje za samostatnú kategóriu nositeľov práva.

67.      Čo sa týka práv chránených právom Únie, Komisia uvádza, že:

–        návrhy chrániť aj prenos vysielania po drôte (vrátane internetu) a asynchrónne vysielanie sa môžu dotknúť alebo zmeniť rozsah práva na retransmisiu podľa práva Únie a

–        návrh na rozšírenie rozsahu práva na verejný prenos tak, aby sa uplatňovalo na iné miesta než tie, ktoré sú verejne prístupné za úhradu vstupného, by sa dotkol väčšmi obmedzeného práva na verejný prenos podľa práva Únie, ako aj práv ostatných nositeľov práv v oblasti, kde sa využíva tento koncept.

68.      Komisia súhlasí s tým, že právo Únie nechráni nosné signály ešte nevysielaného programu, pretože tie sa nepovažujú za samotné vysielanie alebo prenos. Tvrdí však, že návrhy poskytovať ochranu takým signálom, či už priznaním samostatného práva, širokou definíciou pojmu „vysielanie“, alebo právom na primeranú právnu ochranu, sú neoddeliteľne spojené s existujúcim právom Únie, pretože sa týkajú toho istého materiálu, ktorý je už chránený, avšak v skoršej fáze prenosu. Navyše taká ochrana by mala byť posúdená vzhľadom na smernicu 93/83, ktorá stanovuje pravidlá týkajúce sa signálov prenášajúcich programy prostredníctvom satelitu.

69.      Komisia ďalej tvrdí, že lehota ochrany je harmonizovaná a právo Únie upravuje ochranu proti porušovaniu účinných technologických opatrení a ochranu proti neoprávnenému odstráneniu alebo zmene informácie na správu práv.

70.      Napokon Súdny dvor vyložil také pojmy, akým je pojem „verejný“ v rámci spojenia „verejný prenos“, jednotne a (pokiaľ to bolo možné) so zreteľom na medzinárodné právo a napriek neexistencii osobitnej harmonizácie sa snažil uplatňovať zásady a koncepty zakotvené v jednej smernici upravujúcej právo duševného vlastníctva na iné smernice. Z toho vyplýva, že zmena a doplnenie jednej smernice sa môže dotknúť celej právnej úpravy, ktorá sa má vykladať a uplatňovať vo vzťahu k akejkoľvek kategórii nositeľov práv.

71.      Podľa Rady podporovanej členskými štátmi, ktoré sú vedľajšími účastníkmi konania, zo znenia článku 3 ods. 2 ZFEÚ v spojení s článkom 2 ods. 2 ZFEÚ a protokolom č. 25 vyplýva, že výlučná vonkajšia právomoc Únie sa obmedzuje na tie prvky medzinárodnej dohody, ktoré upravujú dotknuté akty Únie. Inými slovami, článok 3 ods. 2 ZFEÚ by sa nemal chápať ako kodifikácia kritéria „oblasti vo veľkej miere pokrytej pravidlami Únie“ v stanovisku 1/03(41). Naopak, aj keby sa tento článok chápal v tomto zmysle, Rada uvádza, že takú judikatúru, akú predstavujú stanovisko 2/91(42), rozsudok vo veci Komisia/Dánsko (C‑467/98)(43) a stanovisko 1/03(44), treba odlíšiť od prejednávanej veci.

72.      Napriek tomu, že viaceré otázky, na ktoré by sa prípadne mohol vzťahovať Dohovor, už sú upravené pravidlami Únie, a preto patria do výlučnej právomoci Únie, Únia nedisponuje výlučnou právomocou rokovať o celom Dohovore.

73.      Rada odmieta, že ochrana práv vysielacích organizácií sa dotkne celkovej rovnováhy ochrany autorských práv a s nimi súvisiacich práv a ich výkonu, pretože práva vysielacích organizácií sú nezávislé a samostatné práva vo vzťahu k autorským a s nimi súvisiacim právam. Uvedené vysvetľuje okrem iného rozsudok vo veci SCF(45), v ktorom Súdny dvor vyložil pojem „verejný prenos“ v článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 a článku 8 ods. 2 smernice 92/100 (kodifikovaná smernicou 2006/115) odlišne. Navyše Rada tvrdí, že je pravdepodobné, že Dohovor bude obsahovať obyčajovú zásadu, podľa ktorej ochrana, ktorú poskytuje, sa nedotkne ochrany autorských práva k literárnym a umeleckým dielam a nijakým spôsobom ju neovplyvní.

74.      Rada ďalej uvádza tri aspekty ochrany práv vysielacích organizácií, ktorých sa budú týkať rokovania a ktoré doposiaľ nie sú harmonizované. V dôsledku toho by sa rokovanie členských štátov o medzinárodných záväzkoch, ktoré sa týkajú týchto aspektov, a ich uzavretie členskými štátmi nemalo dotknúť pôsobnosti pravidiel Únie alebo zmeniť jej rozsah.

75.      Po prvé členské štáty majú voľnosť stanoviť alebo nestanoviť výlučné právo povoliť alebo zakázať verejný prenos v prípade, keď sa neplatí vstupné. Článok 8 ods. 3 smernice 2006/115 upravuje iba verejný prenos v prípade, keď sa vstupné platí.

76.      Po druhé nijaké ustanovenie práva Únie (vrátane článku 6 smernice 2001/29) neupravuje ochranu nosného signálu ešte nevysielaného programu vo fáze pred jeho verejným vysielaním. Hoci obsah tohto signálu môže byť chránený autorským právom, predmet a nositelia tohto práva nie sú totožní ako v prípade vysielania.

77.      Po tretie, hoci Rada uznáva existenciu pravidiel Únie týkajúcich sa vymožiteľnosti, tieto pravidlá nebránia členským štátom, aby stanovili prostriedky nápravy, ktoré sú pre nositeľov práv výhodnejšie než tie, ktoré stanovuje smernica 2004/48. Tieto pravidlá sa nezaoberajú ani trestnými sankciami a neobsahujú ani minimálne pravidlo na základe článku 83 ods. 2 ZFEÚ. Rada priznáva, že v čase prijatia Rozhodnutia nebol obsah Dohovoru dostatočne presný na to, aby bolo možné určiť konkrétnu pôsobnosť, povahu a obsah ustanovení týkajúcich sa vymožiteľnosti.

78.      Poľská vláda dodáva, že Dohovor by mal stanoviť širšiu definíciu pojmu vysielanie, a rovnako ako vláda Spojeného kráľovstva tvrdí, že právo Únie neupravuje právo na prenos po drôte.

79.      Rada, ktorú podporujú holandská a poľská vláda, ako aj vláda Spojeného kráľovstva, ďalej odmieta tvrdenie Komisie, že Súdny dvor by mal vykonať extenzívne posúdenie bez prihliadnutia na jednotlivé ustanovenia (také, akými sú ustanovenia týkajúce sa troch aspektov, ktoré podľa Rady patria do právomoci členských štátov). V tejto súvislosti tvrdí, že tvrdenie, že všetci nositelia práv by mali mať identické práva, nie je ničím podložený. Všetky práva a povinnosti treba vykladať z hľadiska ich kontextu a účelu. Skutočnosť, že pojem použitý v jednej smernici týkajúcej sa duševného vlastníctva by sa mal vykladať s ohľadom na pravidlá a zásady stanovené v iných takýchto smerniciach,(46) neznamená, že jedna smernica nevyhnutne ovplyvňuje ďalšiu.

80.      Napokon Rada priznáva, že v prípade, že by Dohovor, tak ako bol prerokovaný, neobsahoval nijakú oblasť patriacu do právomoci členských štátov, zmluvnou stranou Dohovoru by bola iba Únia.

 Posúdenie

 Význam spojenia „ak môžu byť uzavretím zmlúv dotknuté spoločné pravidlá alebo pozmenený rozsah ich pôsobnosti“ v článku 3 ods. 2 ZFEÚ

81.      Všetci účastníci konania sa zhodujú, že Únia má vonkajšiu právomoc rokovať o medzinárodných dohodách týkajúcich sa práv vysielacích organizácií. Otázkou je, či ide o výlučnú právomoc, alebo o právomoc, ktorá sa vykonáva spoločne s členskými štátmi.

82.      Rovnako je nesporné, že Zmluvy výslovne nestanovujú výlučnú právomoc, pokiaľ ide o ochranu práv vysielacích organizácií, že uzavretie Dohovoru sa nepovažuje za potrebné na účely výkonu vnútornej právomoci Únie v oblasti, ktorú má pokryť navrhovaný Dohovor, a že uvedená vnútorná právomoc je v zásade spoločná. To, či vonkajšia právomoc má výlučný charakter, závisí od toho, či sa uzavretie Dohovoru dotkne spoločných pravidiel alebo pozmení ich rozsah pôsobnosti v zmysle článku 3 ods. 2 ZFEÚ.

83.      Účastníci konania sa však nezhodujú, pokiaľ ide o ich výklad článku 3 ods. 2 ZFEÚ a odpoveď na otázku, kedy má Únia výlučnú právomoc rokovať o celej medzinárodnej dohode v prípade, keď sa pravidlá Únie vzťahujú na časť oblasti, ktorá patrí do pôsobnosti navrhovanej medzinárodnej dohody. Komisia tvrdí, že v prípadoch, keď je oblasť vo veľkej miere upravená pravidlami Únie, ide o výlučnú právomoc. Rada uprednostňuje striktnejší prístup, podľa ktorého výlučná právomoc nemôže existovať v prípade oblastí, kde Únia nekonala.(47)

84.      Predmetná otázka vyplynula z tvrdení účastníkov konania v súvislosti s tým, či článok 3 ods. 2 ZFEÚ predstavuje kodifikáciu judikatúry vo veci AETR. V tejto súvislosti nejde o prvý prípad, keď bolo stanovisko Rady týkajúce sa vzťahu medzi článkom 3 ods. 2 ZFEÚ a judikatúrou vo veci AETR prejednávané v konaní pred Súdnym dvorom. Vo veci Komisia/Rada (C‑137/12) bolo rozhodnuté, že predmetná právomoc patrí do spoločnej obchodnej politiky, a preto netreba prihliadnuť na článok 3 ods. 2 ZFEÚ.(48) Generálna advokátka Kokott sa však touto otázkou zaoberala vo svojich návrhoch v uvedenej veci. Dospela k záveru, že posledná časť článku 3 ods. 2 ZFEÚ kodifikuje judikatúru vo veci AETR, a nenašla nijakú skutočnosť podporujúcu tvrdenie Rady, že autori Lisabonskej zmluvy túto kodifikáciu nezamýšľali. Rovnako nebola presvedčená, že protokol č. 25 by sa mal vykladať v tom zmysle, že obmedzuje právomoci Únie podľa článku 3 ods. 2 ZFEÚ.(49)

85.      Nie som presvedčená, že treba problematickú otázku vymedziť ako otázku, či článok 3 ods. 2 ZFEÚ kodifikuje judikatúru vo veci AETR, a to najmä z dôvodu, že neexistuje zhoda v súvislosti s tým, čo (konkrétne) uvedená judikatúra stanovuje. Dôležitý je v tomto prípade význam formulácie „ak môžu byť uzavretím zmlúv dotknuté spoločné pravidlá alebo pozmenený rozsah ich pôsobnosti“ v článku 3 ods. 2 ZFEÚ. Jej znenie treba vykladať v súvislosti s kontextom obsiahnutým v ďalších častiach Zmlúv a s prihliadnutím na historické pozadie, ktorého je judikatúra Súdneho dvora nepochybne súčasťou.

86.      Na úvod sa budem venovať zneniu ZFEÚ.

87.      Formulácia „dotknuté spoločné pravidlá alebo pozmenený rozsah ich pôsobnosti“ sa v Zmluve o FEÚ nachádza dvakrát. Okrem článku 3 ods. 2 ZFEÚ sa nachádza aj v článku 216 ods. 1 ZFEÚ („dotknúť sa spoločných pravidiel alebo pozmeniť ich pôsobnosť“), ktorý stanovuje základ právomoci Únie uzavrieť medzinárodnú dohodu bez toho, aby rozlišoval medzi výlučnou a spoločnou právomocou.

88.      Hoci sú si tieto dve ustanovenia podobné, existujú medzi nimi aj odlišnosti, pokiaľ ide o znenie. Zdá sa, že tieto rozdiely vo viacerých, nie však vo všetkých jazykových verziách naznačujú, že by bolo jednoduchšie založiť výlučnú vonkajšiu právomoc podľa článku 3 ods. 2 ZFEÚ než právomoc podľa článku 216 ods. 1 ZFEÚ.(50) V anglickej verzii článku 3 ods. 2 ZFEÚ slovo „may“ odkazuje na obyčajnú možnosť, zatiaľ čo slovné spojenie „is likely to“ v tej istej jazykovej verzii článku 216 ods. 1 ZFEÚ predstavuje stupeň pravdepodobnosti. Takéto rozlišovanie však nemôže byť správne. Ak by bola výlučná vonkajšia právomoc založená podľa článku 3 ods. 2 ZFEÚ, nebolo by možné vonkajšiu právomoc per se odňať podľa článku 216 ods. 1 ZFEÚ. Zároveň ak je správne, že analýza podľa článku 216 ods. 1 („Existuje právomoc?“) by mala predchádzať preskúmaniu povahy právomoci („Má právomoc výlučnú povahu?“), potom z poukázania na to, že uzavretie medzinárodnej dohody sa môže dotknúť spoločných pravidiel alebo pozmeniť ich pôsobnosť, automaticky vyplýva, že právomoc má výlučnú povahu a vylučuje možnosť založenia spoločnej vonkajšej právomoci.

89.      Poslednú časť článku 3 ods. 2 ZFEÚ chápem v tom zmysle, že pravidlá Únie už musia existovať v oblasti, na ktorú sa vzťahuje medzinárodná dohoda. Pokiaľ také pravidlá neexistujú, je ťažké predstaviť si spôsob, akým by sa jej uzavretie mohlo dotknúť alebo zmeniť rozsah pôsobnosti pravidiel. Z uvedeného vyplýva, že analýza vždy zahrnuje (postupné) preskúmanie: a) pôsobnosti a obsahu pripravovanej medzinárodnej dohody, b) toho, či Únia už vykonala vnútornú právomoc, a v prípade, že áno, pôsobnosti a obsahu práva Únie, a c) či uzavretím tejto medzinárodnej dohody môžu byť dotknuté pravidlá Únie alebo pozmenený rozsah ich pôsobnosti. Posledná možnosť môže existovať z viacerých dôvodov, pričom za určitých okolností môže byť zjavnejšia než inokedy.

90.      Pravdepodobne nemá veľký význam, že článok 3 ods. 2 ZFEÚ výslovne nestanovuje, či ide o uzavretie medzinárodnej dohody „Úniou“ alebo „členskými štátmi“, z ktorého musí vyplývať, že ním „môžu byť… dotknuté spoločné pravidlá alebo pozmenený rozsah ich pôsobnosti“. Spoločných pravidiel sa dotkne alebo pozmení rozsah ich pôsobnosti skôr podstata medzinárodnej dohody než totožnosť zmluvných strán. Pokiaľ vychádzame z toho, že ide o spoločnú právomoc, logicky sa treba zamerať na to, čo by sa stalo, ak by členské štáty medzinárodnú dohodu uzavreli v oblasti už upravenej pravidlami Únie. Z použitia spojky „ak“ je zrejmé, že na základe uvedeného môžu časti medzinárodnej dohody patriť do výlučnej právomoci Únie, zatiaľ čo vo vzťahu k iným častiam dohody môže byť právomoc naďalej spoločná.

91.      Navyše z použitia spojenia „má tiež výlučnú právomoc“ je zrejmé, že odhliadnuc od prípadov podľa článku 3 ods. 1 je (široko vymedzený) výpočet prípadov podľa článku 3 ods. 2 taxatívny.

92.      Teraz sa budem venovať kontextu článku 3 ods. 2 ZFEÚ a najmä účinku článku 2 ods. 2 ZFEÚ a protokolu č. 25.

93.      Domnievam sa, že ani protokol č. 25, ani článok 2 ods. 2 ZFEÚ neobmedzujú pôsobnosť článku 3 ods. 2 ZFEÚ. Oba sa týkajú spoločnej právomoci. Prvá veta článku 2 ods. 2 stanovuje dôsledok vymedzenia právomoci ako spoločnej právomoci. Druhá a tretia veta sa týkajú situácie, keď právomoc Únie a právomoc členských štátov existujú vedľa seba. Zo znenia druhej vety článku 2 ods. 2 ZFEÚ v spojení s protokolom č. 25 (ktorý odkazuje iba na článok 2 ods. 2 ZFEÚ) tak vyplýva, že ak Únia v určitej oblasti takú právomoc vykonala, členské štáty nemôžu vykonávať svoju právomoc, pokiaľ ide o záležitosti upravené predmetným aktom Únie. Členské štáty však naďalej môžu mať voľnosť konať v iných oblastiach. Ak Únia nevykonala svoju právomoc, členské štáty majú stále možnosť konať v rozsahu, v akom Únia nekonala. Zároveň členské štáty opäť získajú (svoju pôvodnú) právomoc konať v akejkoľvek oblasti, v ktorých Únia prestala konať.

94.      Napokon sa budem venovať historickému pozadiu článku 3 ods. 2 ZFEÚ.

95.      Konštrukcia poslednej časti článku 3 ods. 2 ZFEÚ bola zjavne inšpirovaná judikatúrou vo veci AETR. Súdny dvor v uvedenej judikatúre jasne určil kritérium na účely stanovenia existencie vonkajšej právomoci (teraz upravené v článku 216 ods. 1 ZFEÚ)(51) a výlučnej povahy tejto právomoci (teraz upravené v článku 3 ods. 2 ZFEÚ). Pokiaľ ide o výlučnú právomoc, Súdny dvor rozhodol, že ak a kedykoľvek Únia prijme spoločné pravidlá, a to v akejkoľvek forme, s cieľom zaviesť spoločnú politiku, ktorú predpokladajú Zmluvy, bude mať Únia výlučnú právomoc(52) a členské štáty nebudú môcť ďalej vstupovať do zmluvných záväzkov s tretími štátmi, ktoré sa „dotknú týchto [spoločných] pravidiel“(53). Ďalej to budem uvádzať iba ako „zásadu AETR“. Dôvodom na stanovenie zásady AETR bola potreba chrániť jednotu spoločného trhu a jednotné uplatňovanie práva Spoločenstva.(54)

96.      Ak z histórie rokovaní o článku 3 ods. 2 ZFEÚ niečo vyplýva, tak to, že neexistoval nijaký zámer vychádzať zo zásady AETR.(55) V tejto súvislosti súhlasím s návrhmi, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci C‑137/12(56).

97.      Súdny dvor by preto mal vychádzať zo svojej skoršej judikatúry týkajúcej sa tejto oblasti, ktorá (zjavne) zahrnuje rozsudok AETR a súbor ďalších rozsudkov a stanovísk, ktoré ovplyvnili terajší článok 218 ods. 11 ZFEÚ.

98.      Súdny dvor v uvedenej judikatúre ďalej objasnil dôvod na zavedenie zásady AETR. Zásada sa uplatňuje v prípadoch, keď by uzavretie medzinárodnej dohody (alebo jej časti) členskými štátmi bolo nezlučiteľné s jednotou spoločného trhu a jednotným a dôsledným uplatňovaním práva Únie(57) alebo by ohrozilo riadne fungovanie systému založeného spoločnými pravidlami(58), alebo v prípadoch, keď by sa vzhľadom na povahu existujúceho práva Únie akákoľvek medzinárodná dohoda nevyhnutne dotkla práva Únie(59). Navyše Súdny dvor uviedol, že vo všetkých oblastiach zodpovedajúcich cieľom Zmluvy článok 10 ES(60) (teraz vyjadrený v článku 4 ods. 3 ZEÚ ako zásada lojálnej spolupráce) vyžaduje, aby členské štáty neprijali žiadne opatrenia, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy(61).

99.      Aké ďalšie objasnenia poskytol Súdny dvor v súvislosti s významom samotnej zásady AETR?

100. Predpokladom uplatnenia zásady AETR je, že došlo k určitej vnútornej činnosti. Samotná existencia vnútornej právomoci nie je postačujúca.(62) Samozrejme, pokiaľ nedošlo k výkonu vnútornej právomoci, nemôže byť dotknuté nijaké pravidlo Únie ani pozmenený rozsah jeho pôsobnosti. Rovnako existencia iniciatív a nástrojov na účely zabránenia rozporom medzi právom Únie a pripravovanou medzinárodnou dohodou nemôže odstrániť potrebu ich porovnania s cieľom určiť účinky tejto dohody na právo Únie.(63) Takisto irelevantné sú samotný právny základ predmetných pravidiel Únie(64) a (ako správne poznamenala Rada) skutočnosť, že z rokovania o zmiešanej dohode by mohli vyplynúť nevýhody a praktické nezrovnalosti.(65) Ani samotná skutočnosť, že by sa uzavretie medzinárodnej dohody členskými štátmi mohlo určitým spôsobom dotknúť bežného fungovania vnútorného trhu, nie je dostatočná na preukázanie toho, že zásada AETR bola rešpektovaná.(66)

101. V prípade, že sa uskutočnila vnútorná činnosť, zásadu AETR možno uplatniť na celú medzinárodnú dohodu alebo jej časti.

102. Pokiaľ sa vnútorná činnosť uskutočnila vo forme úplnej harmonizácie v danej oblasti, vonkajšia právomoc je vo vzťahu k uvedenej oblasti výlučná.(67) V takom prípade členské štáty nemôžu ďalej ponechávať v platnosti alebo prijímať opatrenia, ktoré nie sú v súlade s aktom Únie alebo inak ohrozujú jeho ciele a účinok (aj keby prísnejšie pravidlá mohli viesť k vyššej úrovni ochrany).(68) Akákoľvek diskrečná právomoc odchýliť sa od práva Únie podlieha úplnej kontrole prostredníctvom samotných harmonizačných opatrení.(69) Ak medzinárodná dohoda upravuje oblasť A, ktorá je úplne harmonizovaná, uzavretie medzinárodnej dohody v tejto oblasti je automaticky v súlade so zásadou AETR a právomoc Únie má výlučnú povahu. Účasť členských štátov by mohla obmedziť spôsob, akým Únia následne vykonáva svoje vnútorné právomoci. Ak sa medzinárodná dohoda vzťahuje na oblasť B aj na oblasť A, avšak oblasť B doposiaľ nie je harmonizovaná, Únia má výlučnú právomoc prinajmenšom vo vzťahu k oblasti A. Odhliadnuc od ťažkosti pri preukazovaní, či a vo vzťahu k čomu došlo k úplnej harmonizácii, túto situáciu by som opísala ako „ľahký prípad“.

103. To, či ide o úplnú harmonizáciu, závisí od toho, ako intenzívne je konkrétna oblasť regulovaná. Vyplýva to najmä zo znenia a z cieľov relevantných aktov Únie: ich obsahu, rozsahu pôsobnosti a povahy povinností, ktoré stanovujú. Konkrétnou oblasťou môže byť napríklad odvetvie hospodárstva, druh podnikania, kategória jednotlivcov alebo druh majetku.

104. Môže mať Únia tiež výlučnú právomoc rokovať o celej medzinárodnej dohode a uzavrieť ju v prípade, že pokiaľ ide o oblasť, resp. oblasti, na ktoré sa vzťahuje medzinárodná dohoda (alebo jej časť), doposiaľ nebola vykonaná úplná harmonizácia?

105. Táto možnosť existuje.

106. Súdny dvor prijal tento návrh v stanovisku 2/91, kde usúdil, že oblasť bola vo veľkom rozsahu upravená pravidlami Únie, pričom bol zohľadnený historický vývoj a ciele nariadenia Únie, ako aj skutočnosť, že medzinárodná dohoda poskytovala širšiu ochranu v dôsledku širších definícií prvkov, ktoré sa dotkli rozsahu jej pôsobnosti.(70) Za týchto okolností Súdny dvor rozhodol, že relevantná časť medzinárodnej dohody sa mohla dotknúť práva Únie, a preto členské štáty nemohli prijímať záväzky mimo inštitúcií Únie.(71) V rozsudku Komisia/Dánsko Súdny dvor vychádzal z tohto zistenia, ktoré v ňom bolo uvedené na účely zhrnutia v tom zmysle, že medzinárodné záväzky sa dotýkajú spoločných pravidiel alebo ich narušujú v prípade, keď medzinárodné záväzky patria do oblasti, ktorú také pravidlá už vo veľkej miere upravujú.(72) Súdny dvor ďalej v stanovisku 1/03 uviedol túto situáciu iba ako jeden príklad uznania výlučnej právomoci a zdôraznil potrebu zohľadniť pôsobnosť, povahu a obsah pravidiel Únie, ako aj akýkoľvek predvídateľný budúci vývoj.(73)

107. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že samotná skutočnosť, že medzinárodná dohoda (alebo jej časť) sa týka oblasti, ktorú „vo veľkej miere“ upravujú pravidlá Únie (alebo oblasti definovanej s odkazom na iné abstraktné obmedzenia vo význame stupňa regulácie), automaticky nevedie k záveru, že právomoc viesť rokovania o celej medzinárodnej dohode (alebo o jej relevantnej časti) má výlučnú povahu bez toho, aby sa preskúmalo, či sa uplatní zásada AETR. Nepochybne, čím je oblasť, ktorú právo Únie už upravuje, širšia, tým je pravdepodobnejšie, že by sa zostávajúca časť medzinárodnej dohody mohla dotknúť existujúcich pravidiel Únie. Nemusí to však platiť vždy. Závisí to od obsahu prijatých záväzkov a ich možnej väzby na pravidlá Únie. Vzťah medzi navrhovaným Dohovorom a pravidlami Únie týkajúcimi sa ochrany vysielacích organizácií, ktorému sa budem ďalej venovať, je toho dobrým príkladom.

108. Na uplatnenie zásady AETR je potrebné určiť presný obsah povinností tak podľa medzinárodnej dohody, ako aj podľa práva Únie na účely identifikácie, či a v prípade, že áno, v akom rozsahu nemôžu členské štáty ďalej upravovať osobitnú oblasť a v dôsledku toho nemôžu prijímať vlastné medzinárodné záväzky (aj v prípade, že by nemuseli byť v rozpore s právom Únie). Rozpor medzi medzinárodnou dohodou a právom Únie nie je na účely uplatnenia zásady AETR potrebný.(74) V tejto súvislosti generálny advokát Tizzano vo svojich návrhoch vo veciach Open Skies užitočne vysvetlil, že aj v prípade, keď sú existujúce pravidlá Únie začlenené do medzinárodnej dohody, neexistuje nijaká záruka, že „v dôsledku toho sa pravidlá budú uplatňovať jednotne a predovšetkým, že akékoľvek zmeny a doplnenia, ktoré môžu byť prijaté v rámci vnútornej právomoci, budú v celom rozsahu a okamžite prebraté do dohôd“. Povaha a zákonný režim spoločných pravidiel tak môžu byť narušené, čo by viedlo k vzniku „skutočného a vážneho rizika, že nebudú môcť byť preskúmané Súdnym dvorom“.(75) V stanovisku 1/03 Súdny dvor všeobecne uviedol, že na uplatnenie zásady AETR je potrebné vykonať posúdenie na základe rozsahu, povahy a obsahu pravidiel, pričom sa zohľadní súčasný stav práva Únie, ako aj jeho budúci vývoj, pokiaľ je v čase hodnotenia predvídateľný.(76)

109. To, či má Únia výlučnú vonkajšiu právomoc podľa poslednej časti článku 3 ods. 2 ZFEÚ, v podstate závisí od podrobného a zrozumiteľného porovnania oblastí, ktorých sa týka pripravovaná medzinárodná dohoda, a oblastí, na ktoré sa vzťahuje právo Únie.(77)

110. Súdny dvor sa vo svojej judikatúre zameral najmä na zistenie relevantných aspektov pri posudzovaní stavu práva Únie v oblasti, ktorú má upravovať medzinárodná dohoda, a to na: skutočnosť, či Spoločenstvo vykonávalo svoje vnútorné právomoci; predmet ustanovení poskytujúcich základ vnútornej činnosti; rozsah, povahu a obsah (súčasného) práva Spoločenstva;(78) cieľ pravidiel Únie;(79) štruktúru akéhokoľvek relevantného aktu Únie;(80) rozsah, v akom pravidlá Únie stanovujú iba minimálne štandardy;(81) historické pozadie vývoja práva Únie v konkrétnej oblasti;(82) budúci vývoj práva Únie, pokiaľ je v čase hodnotenia predvídateľný;(83) úplnú účinnosť práva Únie(84) a riadne fungovanie systému zavedeného pravidlami Únie(85). Domnievam sa, že niektoré z týchto aspektov budú takisto relevantné na účely opísania pripravovanej medzinárodnej dohody.

111. Tento druh analýzy treba uplatniť na každú časť medzinárodnej dohody, ktorá sa má prerokovať alebo uzavrieť.

112. Jedna osobitná skutočnosť môže výrazne ovplyvniť výsledok uplatnenia zásady AETR, a to prípad, keď právo Únie stanovuje minimálne štandardy ochrany v určitej oblasti. V takom prípade si členské štáty zachovávajú právomoc uzavrieť medzinárodnú dohodu, ktorá tiež stanovuje minimálne štandardy, pretože taká dohoda sa nemôže dotknúť práva Únie, ktoré členské štáty môžu a musia uplatňovať v plnom rozsahu.(86) To, či si skutočne zachovávajú právomoc, bude závisieť od stupňa voľnosti, ktorou disponujú členské štáty na základe medzinárodnej dohody, ako aj pravidiel Únie. Ak medzinárodná dohoda stanovuje nižší minimálny štandard než právo Únie, uzavretie tejto dohody členskými štátmi neoslabí právo Únie – prednosť práva Únie znamená, že členské štáty nemôžu na svojom území zavádzať nižšie štandardy, než sú štandardy stanovené právom Únie (a to ani v prípade, že by uvedený nižší štandard bol v súlade s medzinárodnou dohodou). Právo Únie sa neoslabí ani v prípade, ak medzinárodná dohoda stanoví vyšší minimálny štandard, pokiaľ právo Únie umožňuje, aby členské štáty takýto vyšší štandard prijali.

113. Čo sa stane, ak právo Únie stanoví minimálny štandard a medzinárodná dohoda stanoví maximálnu úroveň ochrany? Predpokladajme, že právo Únie stanovuje, že lehota ochrany týkajúca sa práva bude „nie kratšia ako 70 rokov“ a medzinárodná dohoda stanovuje lehotu ochrany v trvaní „nie viac ako 50 rokov“. V takom prípade členský štát nemôže uplatňovať právo Únie bez toho, aby porušil medzinárodnú dohodu. Taká situácia sa dotkne zodpovednosti členských štátov z hľadiska medzinárodného práva, avšak nedotkne sa pravidla Únie stanovujúceho „nie viac ako 70 rokov“, ktoré je pre členské štáty naďalej záväzné.

114. Na základe týchto skutočností preskúmam, či má Únia výlučnú právomoc rokovať o celom Dohovore.

 Právomoc Únie rokovať o Dohovore

–       Určenie vonkajšej právomoci pred začatím rokovaní o Dohovore

115. V prejednávanej veci sa rokovania o Dohovore doposiaľ nezačali(87) a nie je dostupné ani nijaké znenie (návrhu) zmluvy.(88)

116. Je nesporné, že vyriešenie otázky právomoci pred začatím rokovaní predstavuje záruku, že za rokovacím stolom sedia jedine kompetentné strany. Taký prístup poskytuje stupeň právnej istoty a je v záujme Únie, členských štátov a tretích strán zúčastnených na týchto rokovaniach.(89)

117. Rokovania o zmluve však môžu byť nepredvídateľné a obsah medzinárodnej dohody, ktorá má byť predmetom rokovania, môže byť ťažko dosiahnuteľný. Ako táto skutočnosť ovplyvňuje použitie dostupných postupov pred Súdnym dvorom na účely určenia, či v určitom konkrétnom prípade je právomoc Únie výlučná, alebo ide o právomoc, ktorú Únia vykonáva spoločne s členskými štátmi?

118. Na úvod uvádzam, že môžu existovať okolnosti, keď Súdny dvor musí vyhlásiť, že nemôže rozhodnúť z dôvodu nedostatku informácií. Takým by mohol byť (napríklad) prípad, ak by jedinou dostupnou informáciou v tejto veci bolo vyhlásenie zámeru rokovať o medzinárodnej dohode týkajúcej sa ochrany práv vysielacích organizácií bez toho, aby bol naznačený pravdepodobný obsah takej budúcej dohody.

119. Následne na základe článku 218 ods. 11 ZFEÚ možno podať žiadosť o stanovisko „pred začatím rokovaní na medzinárodnej úrovni…, ak je známy predmet plánovanej dohody, a to napriek tomu, že zostáva otvorený určitý počet alternatívnych riešení a pretrvávajú názorové rozdiely na znenie predmetných textov, pokiaľ Súdnemu dvoru dokumenty, ktoré mu boli predložené, umožnia vytvoriť si dostatočne spoľahlivý úsudok o predmete [položenej] otázky“(90). Domnievam sa, že rovnaké kritérium by sa malo uplatniť v prípade (akým je tento), keď Súdny dvor rozhoduje o žalobe o neplatnosť.(91) Ak sú dostupné dostatočné informácie týkajúce sa podstatných náležitostí navrhovanej medzinárodnej dohody, prítomnosť určitého zostatkového stupňa neistoty v súvislosti s jej konečným obsahom nebráni Súdnemu dvoru, aby si splnil funkciu tým, že uplatní zákonné kritérium na účely určenia, či Komisia preukázala výlučnú právomoc Únie, a vo veci rozhodne.

120. Určenie právomoci ex ante založené na dokumentoch, ktoré má Súdny dvor v tejto fáze k dispozícii, však nevyhnutne nebráni opätovnému preskúmaniu, pokiaľ by rokovací postup viedol k situácii, keď sa konečné znenie (návrhu zmluvy) výrazne odlišuje od toho, čo sa pôvodne pripravovalo. Za takých okolností by bolo vhodné požiadať Súdny dvor o ďalšie rozhodnutie v súvislosti s právomocou a v prípade potreby sa opäť vrátiť k rokovaciemu stolu.(92)

121. V tejto súvislosti inštitúcie Únie a členské štáty musia úzko spolupracovať. Táto požiadavka sa uplatní v čase rokovania, uzavretia a implementácie medzinárodnej dohody, ktorej podstata patrí čiastočne do právomoci Únie a čiastočne do právomoci, ktorú Únia vykonáva spoločne s členskými štátmi.(93) Ak by mal teda Súdny dvor v tomto prípade dospieť k záveru, že Komisia preukázala, že iba Únia má právomoc, avšak rokovania boli následne vedené iným smerom a zahrnovali nové oblasti, inštitúcie Únie by potom mali posúdiť svoju právomoc vo vzťahu k týmto oblastiam. V prípade potreby by museli prizvať členské štáty k účasti. Prinajmenšom by mali informovať členské štáty o tomto vývoji tak, aby mohli vykonať svoje práva na základe Zmlúv. Naproti tomu v prípade, keď si členské štáty ponechávajú určitú právomoc, majú povinnosť zúčastniť sa v dobrej viere na rokovaniach a zdržať sa takého konania, ktoré by oslabilo právomoc Únie. Ak by Súdny dvor v tomto prípade dospel k záveru, že ide o spoločnú právomoc, avšak v konečnom znení Dohovoru, tak ako vyplynulo z rokovaní, boli obsiahnuté iba oblasti už upravené právom Únie, potom by právomoc uzavrieť Dohovor mala iba Únia.

–       Dohovor

122. V súčasnosti neexistuje návrh znenia Dohovoru. Komisia však predložila súbor dokumentov, v ktorých sú stanovené ciele a rozsah rokovaní (a teda aj možné konečné znenie): a) odporúčanie z roku 2002 vrátane jeho prílohy a dôvodovej správy, b) memorandum z roku 2008, c) mandát z roku 2009 a d) správu z porady z roku 2010. Ostatní účastníci konania ani vedľajší účastníci nevzniesli námietku voči týmto dokumentom.

123. Uvedená dokumentácia naznačuje, čo by mohlo byť predmetom rokovaní. Dôkazná hodnota každého z dokumentov závisí od jeho autora, obsahu a blízkosti k súčasnému negociačnému procesu. Zdá sa, že správa z porady z roku 2010 obsahuje najnovšie stanovisko týkajúce sa cieľov a rozsahu rokovaní. Hoci jej obsah je odrazom rokovaní v rámci porady z roku 2010, systematicky nerozvíja nijakú dohodnutú podstatu pripravovaného Dohovoru. Odporúčanie z roku 2002 a mandát z roku 2009 sú politické dokumenty v tom zmysle, že ich prijal Výbor ministrov Rady Európy. Mandát z roku 2009 je iba pokynom pre MC‑S‑NR, aby „pokračovala v práci na ochrane práv vysielacích organizácií súvisiacich s autorským právom a v prípade splnenia nevyhnutných podmienok predložila návrh dohovoru v danej oblasti“. Najpodrobnejšia správa o možnom rokovacom mandáte je memorandum z roku 2008, ktorého autorom je revízna skupina ad hoc a ktorý je určený pre CDMC ako pracovný dokument. Posudzuje sa v ňom uskutočniteľnosť prípravy dohovoru a skúma sa potreba a fungovanie takého dohovoru. Tento dokument tiež vychádza z odporúčania z roku 2002, ktoré opisuje ako možný základ diskusií týkajúcich sa Dohovoru.

124. Samostatný súbor dokumentov predložený Komisiou sa týka prebiehajúcich rokovaní o Zmluve WIPO o ochrane vysielacích organizácií, ktorých pomalé napredovanie(94) zjavne podporilo rýchlu iniciatívu Rady Európy v súvislosti s prípravou Dohovoru. Dôkazná sila týchto dokumentov WIPO je obmedzená. Ako základ identifikácie obsahu Dohovoru nemožno použiť ani také medzinárodné dohody, akou je Rímsky dohovor(95), ktoré (čiastočne) upravujú práva vysielacích organizácií, bez toho, aby existoval jasný náznak, či je zámerom použiť ako vzor existujúce medzinárodné dohody alebo ich časti.

125. Na účely zistenia, čo sa plánuje zahrnúť do pôsobnosti Dohovoru, vychádzam v podstate z memoranda z roku 2008 a zo správy z porady z roku 2010. Zohľadním tiež skutočnosti vyplývajúce z ostatných dokumentov, pokiaľ to bude relevantné.

126. Cieľom navrhovaného Dohovoru je posilniť ochranu práv vysielacích organizácií a prispôsobiť tieto práva najmä rizikám krádeže signálov (ktoré sú často prenášané cez hranice). Toto posilnenie by sa malo uskutočniť tak, že vysielacím organizáciám sa priznajú výlučné práva, ktoré sú vymožiteľné a technologicky neutrálne definované. Z dostupnej dokumentácie nevyplýva nič, čo by nasvedčovalo, že Dohovor by sa mal tiež vzťahovať na autorské právo a s ním súvisiace práva napríklad producentov a výkonných umelcov.

127. Nie je zrejmé, akým spôsobom bude v Dohovore definované „vysielanie“, konkrétne či uvedený pojem bude zahrnovať napríklad aj prenos cez internet (či pôjde o internetové vysielanie, simultánne vysielanie, alebo inú formu vysielania). Ako správne uviedla poľská vláda, zdá sa, že memorandum z roku 2008 (odkazujúce na návrhy Únie týkajúce sa WIPO(96)) vylučuje takú definíciu, zatiaľ čo správa z porady z roku 2010 sa zameriava na potrebu zachovania technologickej neutrality, ale takisto vyjadruje snahu o ďalšie preskúmanie toho, či by mal Dohovor chrániť nové mediálne služby vrátane ochrany služieb na vyžiadanie a tzv. catch‑up služby. Z memoranda z roku 2008 je zrejmé, že v každom prípade akýkoľvek pokus o rozšírenie definície tak, aby zahrnovala jednu alebo druhú formu vysielania prostredníctvom internetu, by výrazne rozšíril rozsah ochrany (a teda aj ochranu výlučných práv vysielacích organizácií) v porovnaní s ochranou poskytovanou na základe Rímskeho dohovoru, ktorý v článku 3 písm. f) odkazuje na bezdrôtový prenos.

128. Memorandum z roku 2008 definuje šesť výlučných práv, stanovuje, že tieto práva by sa mali vzťahovať aj na nosné signály ešte nevysielaného programu, zdôrazňuje potrebu právnej ochrany a účinných právnych prostriedkov na nápravu vo vzťahu k porušovaniu technologických opatrení a potrebu stanovenia povinností týkajúcich sa informácií na správu práv a definuje lehotu ochrany.

129. Čo sa týka podstaty ochrany, odporúčanie z roku 2002 naznačuje, že by malo byť zavedené právo na retransmisiu, ktoré by malo zahrnovať všetky formy prenosu akýmikoľvek prostriedkami. Vysielacie organizácie by sa o toto právo mohli opierať pri povolení alebo zákaze prenosu ich vysielaní po drôte alebo bezdrôtovo, a to bez ohľadu na to, či simultánne alebo asynchrónne (na základe záznamu).(97)

130. Zámerom (ako tiež vyplýva z odporúčania z roku 2002) je, aby Dohovor stanovil právo na záznam, o ktoré by sa vysielacie organizácie mohli opierať na účely povolenia alebo zákazu vyhotovovania záznamov ich vysielaní.(98)

131. Odporúčanie z roku 2002 naznačuje, že Dohovor by mal tiež upravovať právo na vyhotovovanie rozmnoženín, o ktoré by sa vysielacie organizácie mohli opierať na účely povolenia alebo zákazu priameho a nepriameho rozmnožovania záznamov akýmkoľvek spôsobom alebo v akejkoľvek forme.(99)

132. Z odporúčania z roku 2002 vyplýva, že právo na sprístupňovanie verejnosti bude vymedzené ako právo vysielacích organizácií povoliť alebo zakázať sprístupňovanie záznamov ich vysielaní verejnosti, či už pomocou drôtových, alebo bezdrôtových prostriedkov, a to tak, že členovia verejnosti k nim môžu mať prístup z miesta a v čase, ktoré si individuálne zvolia.(100) Memorandum z roku 2008 naznačuje, že uvedené právo by sa mohlo vzťahovať aj na sprístupňovanie vysielaní na žiadosť na internete.

133. Podľa odporúčania z roku 2002 Dohovor zavedie právo na rozširovanie alebo právo povoliť či zakázať, aby verejnosť mala možnosť predaja alebo iného prevodu vlastníctva nahrávok alebo kópií nahrávok ich vysielania, vrátane vysielaní programov, ktoré nie sú chránené autorským právom.(101) Z memoranda z roku 2008 vyplýva, že Dohovor by mal rozšíriť rozsah tohto práva v Rímskom dohovore, a to poskytnutím ochrany vo vzťahu k šíreniu po drôte.

134. Odporúčanie z roku 2002 predpokladá, že Dohovor by mal stanoviť právo na verejný prenos, t. j. právo vysielacích organizácií povoliť alebo zakázať, aby sa verejnosti sprístupnilo ich vysielanie, ak sa také sprístupnenie realizuje na miestach dostupných pre verejnosť za úhradu vstupného, avšak členské štáty by mali mať právo definovať pojem „vstupné“ vo vnútroštátnom práve a rozhodnúť sa, či toto právo budú, alebo nebudú chrániť v prípade prenosu na miestach dostupných pre verejnosť za úhradu nepriameho vstupného.(102)

135. Z dostupnej dokumentácie je zrejmé, že jedným z hlavných cieľov Dohovoru je chrániť nosné signály ešte nevysielaného programu, hoci sa zdá, že pretrvávajú pochybnosti o rozsahu tejto ochrany.(103) Rímsky dohovor takéto signály nechráni. Nijaký z dostupných dokumentov nedefinuje možný obsah tohto práva, hoci v memorande z roku 2008 sa uvádza, že ochranu by bolo možné dosiahnuť rozšírením pojmu vysielanie. Rovnako podľa memoranda z roku 2008 by však zamýšľaným výsledkom mohlo byť, že členské štáty prijmú primerané a účinné opatrenia proti nepovolenému šíreniu a ďalšiemu používaniu takých signálov. Otázka, či by tieto opatrenia mali byť upravené v rámci súkromného alebo verejného práva, je zatiaľ nevyriešená. Zo správy z porady z roku 2010 vyplýva, že otázka, či by mala byť ochrana rozšírená na signály, ktoré by na rozdiel od prenášaných signálov mohli obsahovať nespracovaný materiál alebo materiál, ktorý nemusí byť vysielaný, zostáva takisto nevyriešená.

136. Dohovor by prostredníctvom právnych prostriedkov ochrany a nápravy mohol vyriešiť problém porušovania účinných technologických opatrení, ktoré vysielacie organizácie používajú v súvislosti s výkonom svojich práv súvisiacich s autorským právom. V memorande z roku 2008 sa navrhuje, aby ustanovenia Dohovoru boli „v súlade“ so zmluvami WIPO z roku 1996 a smernicou 2001/29.

137. Dohovor by sa mohol týkať problému osôb, ktoré úmyselne odstránili alebo zmenili elektronické informácie na správu práv (t. j. informácie, ktoré identifikujú chránený obsah, nositeľov práv, ako aj lehoty a podmienky používania uvedeného obsahu). Z memoranda z roku 2008 vyplýva, že zmluvy WIPO z roku 1996 a smernica 2001/29 by sa mohli použiť ako základ na účely formulácie týchto ustanovení.

138. Čo sa týka lehoty ochrany, z odporúčania z roku 2002 a memoranda z roku 2008 vyplýva podpora myšlienky, že lehota ochrany práv vysielacích organizácií by mala byť minimálne 50 rokov od konca roka, v ktorom sa uskutočnilo vysielanie.(104) Odlišný pohľad vyplýva zo správy z porady z roku 2010, a to konkrétne to, že lehota by nemala prekročiť lehotu stanovenú v článku 14 Rímskeho dohovoru, t. j. najmenej dvadsať rokov od konca roka, v ktorom sa uskutočnilo vysielanie.

139. Napokon z dostupných dokumentov vyplýva, že Dohovor bude (neprekvapivo) obsahovať doložku týkajúcu sa obmedzení a výnimiek. Dohoda, ktorou sa zaoberá správa z porady z roku 2010, však naznačuje, že výpočet týchto obmedzení a výnimiek by nemal byť taxatívny.

–       Právo Únie

140. Únia vykonávala spoločnú právomoc v oblasti vnútorného trhu(105) tým, že prijala harmonizačné opatrenia v oblasti práv duševného vlastníctva týkajúcich sa ochrany vysielacích organizácií, ktorú by mal upravovať Dohovor. Na vysielacie organizácie sa vzťahujú aj iné časti práva Únie, avšak týkajú sa iných oblastí, ako napríklad poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb,(106) a preto nie sú relevantné na účely tejto veci.

141. Podľa môjho názoru Komisia sama priznala, že relevantné smernice neupravujú celú oblasť ochrany práv vysielacích organizácií a že v dôsledku toho doposiaľ nebola dosiahnutá úplná harmonizácia. Samozrejme, zo samotného rozsahu pôsobnosti Dohovoru vyplýva, že existujú prvky ochrany práv vysielacích organizácií, ktoré súčasná právna úprava zatiaľ nepokrýva. Navyše ide o oblasť, v ktorej sa to, čo treba regulovať, často priamo spája s technologickým vývojom.(107) Akýkoľvek záver v súvislosti so stavom harmonizácie musí zohľadňovať takýto vývoj.

142. Právo Únie v tejto oblasti som už uviedla v bodoch 23 až 39 týchto návrhov.

–       Účinky uzavretia Dohovoru členskými štátmi na právo Únie upravujúce práva vysielacích organizácií

143. Rôzne časti Dohovoru by mohli mať rôzny vplyv na právo Únie upravujúce práva vysielacích organizácií. V tejto fáze sa treba zamerať na to, či Komisia preukázala, že Únia disponuje výlučnou právomocou rokovať o celom Dohovore. Napokon Komisia tvrdí, že Rada sa nesprávne domnieva, že by nemalo ísť o tento prípad. Keďže Komisia prezentuje túto vec v tomto smere, potom je potrebné jej žalobný dôvod v prípade, že by analýza Dohovoru a pravidiel Únie na základe v súčasnosti dostupných informácií odhaľovala, že aspoň v jednom ohľade si členské štáty zachovali právomoci, zamietnuť. Na účely tohto konania netreba rozhodnúť o jednoznačnom určení toho, kto má právomoc rokovať, a čo konkrétne môže byť predmetom rokovania. Zdá sa, že to ani nie je možné.

144. Domnievam sa, že Komisia nepreukázala dôvod, prečo má Únia na základe článku 3 ods. 2 ZFEÚ výlučnú právomoc rokovať o celom Dohovore.

145. Je nepochybné, že právo Únie upravuje významnú časť toho, čo by malo byť dojednané v Dohovore. Táto skutočnosť však nestačí na prijatie záveru, že kritérium podľa článku 3 ods. 2 ZFEÚ bolo splnené.(108)

146. Začnem s výlučnými právami vysielacích organizácií.

147. Je pravda, že práva na záznam, vyhotovovanie rozmnoženín, retransmisiu po drôte, sprístupňovanie verejnosti, prenos na miestach dostupných verejnosti za úhradu vstupného a rozširovanie podľa Dohovoru vychádzajú pravdepodobne z existujúceho práva Únie, ktoré harmonizuje ochranu práv vysielacích organizácií.(109) Táto skutočnosť by v zásade mohla naznačovať, že Únia má preto výlučnú právomoc rokovať o týchto častiach Dohovoru, pretože členské štáty nemôžu prijímať medzinárodné záväzky, ktoré by oslabili jednotu a jednotné uplatňovanie práva Únie. Členské štáty si však v rozsahu, v akom právo Únie stanovuje iba minimálne štandardy ochrany a Dohovor tieto štandardy preberá, zachovávajú právomoc rokovať o Dohovore.

148. Stanovuje právo Únie minimálne štandardy?

149. Je zrejmé, že áno, pokiaľ ide o právo na bezdrôtový prenos vysielania alebo právo na verejný prenos stanovené v článku 8 ods. 3 smernice 2006/115.

150. Právo Únie tak zatiaľ „prinajmenšom“ neupravuje právo na retransmisiu po drôte alebo káblom, zatiaľ čo Dohovor by tieto práva mohol upravovať a členské štáty sú oprávnené predmetné práva upraviť v rámci vlastnej právomoci. Či tak urobia z vlastnej iniciatívy alebo v dôsledku medzinárodného záväzku, nie je v tejto súvislosti podstatné. Podstatné nie je ani to, či sa táto širšia ochrana považuje za nové právo alebo za rozšírenie pôsobnosti existujúceho práva. Skutočnosťou je, že právo Únie výslovne stanovuje, že členské štáty majú právomoc rozšíriť ochranu, ktorá sa má poskytovať nositeľom práv v súvislosti s retransmisiou na účely odlíšenia od ostatných práv upravených relevantnými smernicami. Rovnaká úvaha by sa uplatnila na právo na verejný prenos mimo miest dostupných verejnosti za úhradu vstupného (napríklad v obchodoch alebo reštauráciách), ak by sa Dohovor vzťahoval na toto právo. Z dostupných dokumentov som však nezistila nič, čo by naznačovalo, že Dohoda by týmto spôsobom mohla rozšíriť rozsah práva verejného prenosu. Z tohto dôvodu by to nemalo byť posudzované na účely prvého žalobného dôvodu.

151. Ako to je v prípade práva na záznam, vyhotovovanie rozmnoženín, rozširovanie a sprístupňovanie verejnosti?

152. Domnievam sa, že právo Únie stanovuje viac než len minimálne štandardy ochrany týchto práv, pričom treba zohľadniť súčasný stav technologického vývoja, ktorý umožňuje vysielanie. V tejto súvislosti z odôvodnení 6 a 7 smernice 2001/29 (ktorá okrem iného upravuje právo na vyhotovovanie rozmnoženín a právo na sprístupňovanie verejnosti) jasne vyplýva, že tieto práva sú súčasťou harmonizovaného legislatívneho rámca, ktorého účelom je zabrániť legislatívnym rozdielom medzi členskými štátmi a právnej neistote, ktorá môže mať nepriaznivý vplyv na fungovanie vnútorného trhu. Hoci smernica 2006/115 neobsahuje podobné odôvodnenia, jej všeobecný účel je rovnaký a vychádza z toho istého právneho základu ako smernica 2001/29. Podľa práva Únie sa tak vysielacím organizáciám priznáva výhradné právo povoliť alebo zakázať záznam ich vysielania (ktorý je prvou nahrávkou signálu), a to bez ohľadu na to, či sa tieto vysielania uskutočňujú bezdrôtovo alebo po drôte, káblom alebo pomocou družice. Zdá sa, že tento prípad pokrýva akúkoľvek formu prenosu. Členské štáty však uvedené právo na záznam nemôžu priznávať káblovým distribútorom, ktorí uskutočňujú prenos vysielania vysielacích organizácií iba prostredníctvom kábla. Práve na tieto záznamy sa uplatňuje výhradné právo povoliť alebo zakázať priame alebo nepriame vyhotovovanie rozmnoženín a výhradné právo na rozširovanie sprístupňovaním záznamov ich vysielaní, vrátane ich kópií, verejnosti prostredníctvom predaja alebo iným spôsobom. Pokiaľ ide o tieto práva, právo Únie tak členským štátom neponecháva nijakú voľnosť stanoviť inú úroveň ochrany. Zásada AETR sa preto vo vzťahu k týmto rokovaniam uplatní v plnom rozsahu. Únia musí mať výlučnú právomoc – aj keď Dohovor bude tieto časti práva Únie iba kopírovať, čiže jednoducho preberie právo Únie.

153. Identickú analýzu však nemožno uplatniť na prípadný Dohovor o ochrane nosných signálov ešte nevysielaného programu. Právo Únie v súčasnosti poskytuje ochranu len vtedy, keď sa preukáže, že ku krádeži takých signálov došlo porušením akýchkoľvek účinných technologických opatrení v zmysle článku 6 smernice 2001/29. Zdá sa však, že táto ochrana si vyžaduje, aby dotknuté opatrenia boli navrhnuté s cieľom zakázať alebo obmedziť konania, v prípade ktorých existuje nositeľ práva, ktorý má právo udeliť povolenie.(110) Právo Únie však nevyžaduje, aby členské štáty priznali vysielacím organizáciám právo zabrániť prístupu alebo používaniu ich nosných signálov ešte nevysielaného programu.

154. Na základe dostupnej dokumentácie je ťažké posúdiť, v akej forme bude Dohovor chrániť také signály. Jednou z možností je rozšíriť relevantné definície.(111) Ďalšou možnosťou je zahrnúť také signály do ustanovení týkajúcich sa ochrany technologických opatrení (čím by sa odstránili niektoré obmedzenia podľa práva Únie, ktoré poskytuje právnu ochranu iba vo vzťahu k činnostiam, ktoré podliehajú povoleniu zo strany nositeľa práv) alebo poskytnúť vysielacím organizáciám aj ochranu proti činnostiam, na ktoré sa vzťahujú napríklad práva na záznam, vyhotovovanie rozmnožením, retransmisiu, sprístupňovanie verejnosti alebo verejný prenos v súvislosti so signálmi pred vysielaním.(112) Ak by bol zvolený jeden z týchto prístupov, Únia by mala výlučnú právomoc.

155. Ak by sa však rokovania namiesto toho zamerali na stanovenie samostatného práva, pokiaľ ide o ochranu nosných signálov ešte nevysielaného programu, a to v odlišnej forme než tej, ktorú som práve opísala, potom nevidím dôvod, prečo by na základe dostupných informácií mala mať Únia výlučnú právomoc. Skutočnosť, že signál môže obsahovať materiál chránený autorským právom, ktorého ochranu už zabezpečuje právo Únie, neznamená, že sa samostatné právo vysielacích organizácií dotkne tohto autorského práva nejako inak než zlepšením jeho účinnosti. Nestačí ani to, že také právo by mohlo zlepšiť účinnosť existujúcich práv vysielacích organizácií v rámci Únie, ktoré sa v súčasnosti v podstate „aktivujú“ len v momente vyhotovovania záznamu a pravdepodobne bez ohľadu na to, či vysielanie obsahuje materiál chránený autorským právom, alebo nespracovaný materiál. Ide o práva podľa smerníc 2001/29 a 2006/115. Pokiaľ ide o smernicu 93/83, jej pôsobnosť je vymedzená prostredníctvom definícií v článku 1, v ktorého prvom odseku je vysvetlené, že satelity musia pracovať vo frekvenčných pásmach, ktoré sú vyhradené na vysielanie signálov určených na príjem verejnosťou alebo sú vyhradené na neverejné vysielanie z bodu do bodu. Pokiaľ ide o druhý typ signálu, Súdny dvor pripustil, že je predsa len potrebné, aby sa individuálny príjem uskutočňoval za porovnateľných okolností, ako sú tie, ktoré sa týkajú prvého typu.(113) Domnievam sa však, že podstatným znakom nosných signálov ešte nevysielaného programu je, že (obyčajne na rozdiel od programov, ktoré nesú) nie sú určené pre verejnosť.

156. Právo Únie nedefinuje pojem „vysielacie organizácie“, aj keď je zrejmé, že tieto organizácie možno opísať ako nositeľov práv vo vzťahu ku chráneným vysielaniam podľa smerníc 93/83, 2001/29 a 2006/115. Právo Únie sa však nezmieňuje o tom, či by sa organizácie zabezpečujúce vysielanie signálu cez internet, simultánne vysielanie signálu alebo prenos signálu v nejakom novom formáte (ako výsledok technologického vývoja) mali považovať za nositeľov práv podľa týchto smerníc. V závislosti od ich formulácie by sa definície takýchto pojmov mohli dotknúť celej oblasti práva Únie upravujúcej práva vysielacích organizácií, vrátane tých práv, v prípade ktorých právo Únie výslovne stanovuje, že členské štáty môžu nositeľom práv poskytnúť širšiu ochranu (bez toho, aby umožňovalo, že členské štáty môžu takisto rozšíriť kategóriu samotných nositeľov práv). Ak by definícia v Dohovore vytvorila absolútnu kategóriu, ktorá je širšia než vysielacie organizácie, ktoré sú nositeľmi práv na základe uvedených smerníc, viedlo by to k možnému obmedzeniu voľnosti Únie rozhodnúť o vlastnej definícii. Neplatilo by to v prípade, ak by Dohovor upravoval demonštratívny výpočet a neposkytoval by ochranu iným subjektom než existujúcim nositeľom práv na základe práva Únie.

157. Riadne vymedzenie obmedzení a výnimiek, ako aj ich zjavne taxatívny výpočet upravujú článok 5 smernice 2001/29 a článok 10 smernice 2006/115. Z týchto ustanovení vyplýva, že stanovujú uzavretý súbor výnimiek a obmedzení a akákoľvek voľnosť členských štátov konať je obmedzená týmto zoznamom. Členské štáty tak nemôžu oslabiť uvedené pravidlá Únie tým, že prijmú samostatné medzinárodné záväzky.

158. Čo sa týka vymáhania práv, súhlasím s Komisiou, že z dostupnej dokumentácie nevyplýva, že by Dohovor obsahoval ustanovenia o trestných sankciách. V tejto súvislosti nie som pripravená považovať neformálny dokument vypracovaný predsedom príslušného výboru pre súbežné prebiehajúce rokovania WIPO za dôkaz o možnom rozsahu rokovaní o Dohovore. Hoci členské štáty majú výraznú diskrečnú právomoc pri stanovení prostriedkov nápravy (nielen trestných sankcií, aj keď boli opatrenia prijaté na základe článku 83 ods. 2 ZFEÚ) v prípade porušenia práv vysielacích organizácií súvisiacich s autorským právom, výkon tejto diskrečnej právomoci podlieha právu Únie.

159. Pokiaľ ide o lehotu ochrany, právo Únie stanovuje dĺžku trvania ochrany a členské štáty sa od tejto požiadavky nemôžu odchýliť.

160. Zostávajúce dve oblasti sa týkajú ochrany technologických opatrení a informácií na správu práv. Zatiaľ nie je známe, či by Dohovor išiel nad rámec acquis Únie alebo inak stanovil minimálny štandard a ako by mohol definovať „technologické opatrenia“ a „informácie na správu práv“. Aj keď sa zdá, že členské štáty si ponechávajú určitú právomoc podľa práva Únie, a to rozhodnúť o forme „vhodnej“ právnej ochrany, účelom článkov 6 a 7 smernice 2001/29 bolo predsa len stanoviť harmonizovanú právnu ochranu. Z toho vyplýva, že aj keby Dohovor mal prebrať obsah týchto ustanovení práva Únie, Únia by mala výlučnú právomoc.

161. Tieto úvahy ma vedú k záveru, že Komisia nepreukázala, že Únia má výlučnú právomoc pre celý Dohovor.

162. Zmenil by sa tento záver z dôvodu možného vplyvu Dohovoru na iné časti práva Únie v oblasti duševného vlastníctva?

163. Súdny dvor vykladá právo Únie v oblasti duševného vlastníctva v tom zmysle, že pojmy používané v tejto oblasti majú samostatný význam v rámci Únie,(114) často sa používajú v rôznych súvislostiach a treba ich chápať v kontexte relevantných pravidiel medzinárodného práva,(115) a to bez ohľadu na to, či vychádzajú z medzinárodných dohôd, ktorých stranou je Únia (a preto sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie), alebo sa právneho poriadku Únie dotýkajú nepriamo (tak ako v prípade Rímskeho dohovoru). Komisia teda správne tvrdí, že Súdny dvor má zabezpečovať koherentnosť pri výklade práva duševného vlastníctva a najmä autorského práva a s ním súvisiacich práv.(116) V tomto kontexte, a pokiaľ sa nestanoví inak, by sa pojmy, ktoré nie sú definované v jednej smernici, mali vykladať so zreteľom na inú smernicu, a to najmä vtedy, keď sa dve smernice týkajú odlišných aspektov tej istej oblasti, tak ako napríklad smernica 93/83 a smernica 2001/29.

164. To však neznamená, že Súdny dvor slepo preberie význam pojmu z jedného kontextu do druhého.(117) Ak by teda Dohovor rozšíril rozsah práva na verejný prenos spôsobom, že by sa uplatňovalo aj na prenos na iných miestach než tých, ktoré sú prístupné za úhradu vstupného, automaticky by sa tým nezmenil rozsah pojmu „verejný prenos“ v iných častiach práva Únie v oblasti duševného vlastníctva, kde by tento pojem mohol byť prípadne vymedzený prostredníctvom samostatných podmienok.

165. Rovnako je relevantné, že podľa Rímskeho dohovoru, ako aj práva Únie upravujúceho práva vysielacích organizácií nemôže ochrana vysielacích organizácií poškodzovať autorské právo alebo dotknúť sa ho iným spôsobom. Komisia nepreukázala, ako by sa rozšírenie rozsahu ochrany alebo stanovenie nových práv pre vysielacie organizácie dotklo autorského práva, zatiaľ čo existujúce práva (v prípade ktorých by sa zdalo, že existuje zámer „prekopírovať“ ich do Dohovoru) sa ho dotknúť nemôžu.

166. Zastávam preto názor, že Komisia v tejto veci nepreukázala, že Únia má výlučnú právomoc rokovať o každej časti Dohovoru. Rada by som uviedla, že tento záver by mohol byť opätovne preskúmaný, pokiaľ sa objavia ďalšie prvky obsahu Dohovoru, a to v prípade, že by sa ukázalo, že uzavretím celého Dohovoru „[by mohli byť dotknuté] spoločné pravidlá alebo pozmenený rozsah ich pôsobnosti“ v zmysle článku 3 ods. 2 ZFEÚ.

 Druhý žalobný dôvod: článok 218 ods. 2 ZFEÚ v spojení s článkom 13 ods. 2 ZEÚ

 Tvrdenia

167. Komisia tvrdí, že Rozhodnutie je v rozpore s článkom 218 ods. 2 ZFEÚ, podľa ktorého jedine Rada poveruje na začatie rokovaní týkajúcich sa medzinárodnej dohody a prijíma smernice pre rokovania, a článkom 13 ods. 2 ZEÚ, ktorý Súdny dvor vyložil vo veci C‑27/04 v tom zmysle, že Rada nemôže využiť alternatívne postupy(118). Rada sa nemôže jednostranne odchýliť od postupu podľa článku 218 ods. 2 ZFEÚ tým, že zahrnie členské štáty konajúce spoločne v Rade do svojho rozhodovacieho procesu. Parlament podporuje tento žalobný dôvod Komisie.

168. Rada, ktorú podporujú členské štáty v postavení vedľajších účastníkov konania, tvrdí, že nezáleží na tom, či bolo začatie rokovaní povolené na základe „hybridného“ rozhodnutia, alebo na základe dvoch samostatných rozhodnutí, z ktorých jedno prijala Rada a druhé členské štáty. Rada ďalej uvádza, že v tomto kontexte sa rozhodnutie členských štátov vstúpiť do rokovaní o zmluve opiera o medzinárodné právo verejné, a to najmä o zásadu konsenzu, a nie o článok 218 ZFEÚ alebo akékoľvek iné ustanovenie Zmlúv. Samozrejme, použitie hybridného rozhodnutia za týchto okolností je v súlade s požiadavkou jednotnosti v rámci medzinárodného zastupovania Únie a so zásadou lojálnej spolupráce.

169. Spojené kráľovstvo ďalej tvrdí, že Komisia nezohľadnila skutočnosť, že členské štáty musia v oblasti, kde vykonávajú spoločnú právomoc, súhlasiť s účasťou na rokovaniach týkajúcich sa uzavretia zmiešanej dohody. Komisia tak nesprávne tvrdí, že Rozhodnutie by malo byť prijaté iba Radou. Ďalej uvádza, že pokiaľ by boli prijaté dve samostatné rozhodnutia, teda Rady a členských štátov, neviedlo by to k výraznejšiemu objasneniu otázky, o ktoré oblasti právomoci členských štátov ide. Navyše článok 218 ods. 2 ZFEÚ nebráni členským štátom, aby spolupracovali s Úniou v rámci rokovania o medzinárodnej dohode, pokiaľ ide o oblasti, v ktorých vykonávajú spoločné právomoci.

 Posúdenie

170. Domnievam sa, že Zmluvy nepovoľujú prijatie Rozhodnutia spôsobom, ktorý bol uplatnený.(119)

171. Z rozdelenia vonkajších právomocí vyplýva, že Únia a členské štáty musia spolupracovať pri rokovaniach o medzinárodnej dohode, jej uzavieraní a implementácii. Táto povinnosť vyplýva z požiadavky jednoty v medzinárodnom zastupovaní Únie.(120) Únia a členské štáty však musia uplatňovať vlastné ústavné postupy na účely rokovania o medzinárodných dohodách, ich podpisovania, uzavierania a ratifikácie. Povinnosť spolupracovať nemá na túto skutočnosť vplyv. Ak medzinárodná dohoda patrí do výlučnej právomoci Únie, možno uplatniť iba ústavné postupy Únie. Ak majú právomoc aj členské štáty, ich vnútroštátne právo sa uplatní na ich účasť na medzinárodnej dohode (a rokovaniach o nej) a právo Únie sa uplatní na účasť Únie. Skutočnosť, že medzinárodná dohoda má zmiešanú povahu, nemá vplyv na to, že iba právo Únie môže upravovať účasť Únie na tejto dohode (a rokovaniach o nej).

172. Domnievam sa, že z článku 218 ods. 2 ZFEÚ jasne vyplýva, že iba Rada má právomoc poverovať Úniu rokovaním, prijímať smernice pre rokovania a poverovať na podpísanie a uzavretie medzinárodnej dohody medzi Úniou a tretími krajinami alebo medzinárodnými organizáciami. Článok 218 sa uplatní na všetky medzinárodné dohody bez ohľadu na to, či ich obsah patrí do výlučnej právomoci Únie, alebo do právomoci, ktorú vykonáva spolu s členskými štátmi. Toto ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých Zmluvy poverujú Úniu uzatvárať medzinárodné dohody.

173. Konkrétnym nástrojom, prostredníctvom ktorého sa udeľuje také poverenie, je rozhodnutie v zmysle štvrtého odseku článku 288 ZFEÚ: rozhodnutie je tak záväzné v celom rozsahu, a pokiaľ je určené Komisii, je záväzné len pre ňu. Prijať také rozhodnutie v zmysle článku 218 ZFEÚ je výsadou Rady. Členské štáty nemôžu určiť nijakú časť jeho obsahu alebo sa zúčastniť na jeho prijímaní. Ani Rada nemôže rozhodnúť, akým spôsobom členské štáty zorganizujú svoju účasť na rokovaní o zmiešanej dohode.

174. Tento výklad potvrdzujú aj iné časti článku 218 ZFEÚ, ktorý sa uplatní tak na zmiešané dohody, ako aj dohody patriace do výlučnej právomoci. Napríklad odsek 3 vyžaduje, aby Komisia predložila Rade (a nie členským štátom) odporúčania, pokiaľ ide o poverenie. Ostatné odseky článku 218, s výnimkou článku 218 ods. 11 ZFEÚ (týkajúceho sa vyžiadania stanoviska Súdneho dvora), neobsahujú nijakú zmienku o členských štátoch (a ich úlohe).

175. Súdny dvor rozhodol, že pravidlami stanovenými v Zmluvách v súvislosti s rozhodovaním inštitúcií Únie „nemôžu disponovať ani členské štáty, ani samotné inštitúcie“.(121) V súlade so zásadou vyplývajúcou z článku 13 ods. 2 ZEÚ(122) tak Rada musí konať v medziach svojej právomoci a nemôže z vlastnej iniciatívy priberať členské štáty do rozhodovacieho procesu v prípadoch, keď to Zmluvy neupravujú. Na účely dosiahnutia tohto výsledku nemôže vychádzať ani zo zásady organizačnej autonómie. O uvedenú zásadu (rovnako ako o zásadu lojálnej spolupráce) sa môže opierať iba inštitúcia konajúca v medziach svojich právomocí. Rozhodnutie podľa článku 218 ods. 2 ZFEÚ teda môže prijať iba Rada.

176. Tvrdenie, že Rozhodnutie je iba zhrnutím rozhodnutia Rady a medzivládnym aktom členských štátov, ma nepresvedčilo. Predpokladom uvedeného tvrdenia je, že akýkoľvek formálny nástroj, ktorý Rada nazýva „rozhodnutie“, je v súlade s procesnými pravidlami podľa článku 218 ZFEÚ, pokiaľ toto rozhodnutie obsahuje prvok rozhodnutia, ktorého prijatie patrí do pôsobnosti tohto článku. Zo Zmlúv však vyplýva, že inštitúcia prijímajúca rozhodnutie je zodpovedná za celý jeho obsah.

177. Čo sa týka obsahu Rozhodnutia, článok 218 ods. 2 ZFEÚ nebráni Rade, aby poverila Komisiu rokovaním o medzinárodnej dohode v súlade s rozdelením právomoci, pokiaľ ide o konkrétnu oblasť, a aby predpokladala, že uvedená dohoda by mohla mať zmiešanú povahu. Toto ustanovenie však ani nepoveruje Radu, aby rozhodla o spôsobe, akým budú členské štáty rokovať o medzinárodnej dohode v prípade, že by bola zmiešaná.(123) To je však presne to, čo je zámerom bodu 3 Rozhodnutia.

178. Domnievam sa preto, že druhému žalobnému dôvodu treba vyhovieť.

 Tretí žalobný dôvod: článok 218 ods. 8 prvý pododsek ZFEÚ a článok 16 ods. 3 ZEÚ

 Tvrdenia

179. Komisia, ktorú podporuje Parlament, tvrdí, že Rada prijatím Rozhodnutia na základe spoločnej dohody porušila článok 218 ods. 3 ZFEÚ, pretože Rozhodnutie malo byť prijaté kvalifikovanou väčšinou. Ide tiež o pravidlo stanovené v článku 16 ods. 3 ZEÚ. Rada totiž spojením Rozhodnutia Únie a medzivládneho rozhodnutia do jedného hybridného aktu zbavila postup podľa článku 218 ods. 8 ZFEÚ jeho podstaty, narušila účinnosť rozhodovacieho procesu, pravdepodobne ovplyvnila obsah Rozhodnutia a podriadila prijatie Rozhodnutia absolútnou väčšinou, ktorá sa vyžaduje na prijatie medzivládneho aktu. Harmonizačné opatrenia v oblasti práva duševného vlastníctva, ktoré posilňujú ochranu práv vysielacích organizácií, treba prijať v súlade s riadnym legislatívnym postupom (uznášanie sa kvalifikovanou väčšinou). Bolo by rozporuplné prijať stanovisko, ako to urobila Rada, že rovnaký výsledok možno dosiahnuť prostredníctvom rokovania o medzinárodnej dohode, na ktorom sa zúčastňujú všetky členské štáty, a teda v rámci ktorého sa uplatní jednomyseľnosť.

180. Parlament dodáva, že hybridný akt nie je iba kombináciou dvoch rozhodnutí. Členské štáty môžu prijať odlišné stanoviská, keď konajú ako členovia Rady v súvislosti s právomocami Únie a keď konajú ako jednotlivé štáty v súvislosti s ich vlastnými právomocami. Rizikom takej praxe je oslabenie inštitucionálnej rovnováhy zakotvenej v článku 218 ZFEÚ (najmä v odsekoch 6 a 10) a ohrozenie Rámcovej dohody o vzťahoch medzi Európskym parlamentom a Európskou komisiou(124), podľa ktorej musí byť Parlament okamžite a plne informovaný počas všetkých fáz dojednávania a uzatvárania medzinárodných dohôd, a to v dostatočnom čase na to, aby vyjadril svoje stanovisko a Komisia toto stanovisko zohľadnila.

181. Rada, ktorú podporujú členské štáty v postavení vedľajších účastníkov, odpovedá, že Rozhodnutie bolo prijaté kvalifikovanou väčšinou, pokiaľ ide o výlučnú právomoc Únie, a na základe spoločnej dohody zástupcov členských štátov, pokiaľ ide o ich právomoci. Neznamená to, že jednomyseľnosť nahradila kvalifikovanú väčšinu a tým narušila pravidlo uznášania sa uplatniteľné podľa článku 218 ZFEÚ. Navyše skutočnosť, že nijaká delegácia v Rade nenamietala voči Rozhodnutiu, neznamená, že pravidlá uznášania sa neboli dodržané. Aj keby bolo Rozhodnutie prijaté iba Radou, rokovania o Dohovore by nemohli postupovať bez samostatného rozhodnutia alebo povolenia zo strany členských štátov.

 Posúdenie

182. Rozhodnutia, ktorými sa poveruje na začatie rokovaní o medzinárodnej dohode medzi Úniou a tretími stranami, musí Rada prijať kvalifikovanou väčšinou. Toto pravidlo uznášania sa je vymedzené odkazom na obsah rozhodnutia. Nie je nijaký rozdiel v tom, či je právomoc Únie spoločná alebo výlučná. Pravidlo uznášania sa však nemôže uplatniť na prijatie rozhodnutia, ktorého obsah nepatrí do právomoci Únie.

183. Zo spisu nevyplýva nič, čo by naznačovalo, že by sa uznášanie sa v rámci Rady netýkalo celého obsahu Rozhodnutia. Inými slovami, Rada uplatnila pravidlo uznášania sa na súbor neoddeliteľných ustanovení. V tomto zmysle nie je tento druh hybridného aktu porovnateľný s aktom, ktorý má na základe svojho obsahu dvojitý právny základ, z ktorých jeden vyžaduje jednomyseľnosť a druhý kvalifikovanú väčšinu. Zmluvy stanovujú, že na rozhodnutie Rady, ktorým sa udeľuje poverenie na začatie rokovaní, sa uplatní jediné pravidlo hlasovania.

184. V zásade existujú tri možnosti, akým spôsobom bolo Rozhodnutie prijaté. Hlasovali Rada a členské štáty o Rozhodnutí oddelene v súlade s pravidlami oddeleného hlasovania? Uplatnila sa iba jednomyseľnosť, ako uvádza Komisia? Alebo bolo celé Rozhodnutie prijaté iba kvalifikovanou väčšinou?

185. Nech je odpoveď akákoľvek, domnievam sa, že Rozhodnutie nemožno prijať v súlade s pravidlom uznášania sa upraveným v článku 218 ods. 8 ZFEÚ.

186. Tretia možnosť môže byť vylúčená – Rozhodnutie nemôže obsahovať medzivládny akt a zároveň byť prijaté kvalifikovanou väčšinou.

187. Rada nemá právomoc poveriť členské štáty rokovaním o zmiešanej dohode a stanoviť podrobnosti metódy, ktorá sa má v rámci týchto rokovaní uplatniť. Zmluvy tak nepovoľujú uplatnenie pravidla uznášania sa podľa článku 218 ods. 8 ZFEÚ na také rozhodnutie, a preto možno vylúčiť aj oddelené hlasovanie (prvá možnosť).

188. Keďže Rozhodnutie skutočne obsahuje medzivládny akt, ako aj akt Únie, a napriek tomu bolo prijaté jediným hlasovaním, nemohlo byť prijaté kvalifikovanou väčšinou. Muselo byť schválené jednomyseľne (druhá možnosť).

189. Samozrejme, je nesporné, že jednomyseľnosť zahrnuje kvalifikovanú väčšinu. Neznamená to však, že jednomyseľnosť nemá význam, pokiaľ ide o obsah rozhodnutia. Rozhodnutie, s ktorým súhlasili všetci alebo voči ktorému nebola vznesená nijaká námietka, nie je nevyhnutne rovnaké ako rozhodnutie, ktoré bolo prijaté kvalifikovanou väčšinou. Napríklad obsah rozhodnutia, ktoré môže vyžadovať kvalifikovanú väčšinu, by musel byť odmietnutý na účely jeho jednomyseľného schválenia alebo schválenia bez námietky.

190. Domnievam sa preto, že aj tretiemu žalobnému dôvodu by sa malo vyhovieť.

 Štvrtý žalobný dôvod: ciele Zmluvy a povinnosť lojálnej spolupráce podľa článku 13 ods. 2 ZEÚ v spojení s článkom 218 ods. 2 ZFEÚ

 Tvrdenia

191. Komisia, ktorú podporuje Parlament, tvrdí, že Rada tým, že prijala Rozhodnutie, porušila článok 13 ods. 2 ZEÚ v spojení s článkom 218 ods. 2 ZFEÚ, pretože nepostupovala v súlade s cieľmi stanovenými v Zmluvách a prijala rozhodnutie v rozpore so zásadou lojálnej spolupráce. Tieto ciele zahrnujú potrebu konkretizovať, akým spôsobom a kto mal vykonávať právomoci Únie vo vonkajších vzťahoch, a zabezpečiť jednotné zastúpenie Únie. Komisia tvrdí, že samotné prijatie hybridného rozhodnutia je samo osebe porušením cieľov Zmlúv. Rada týmto konaním skreslila štatút Únie a jej prítomnosť a postavenie v medzinárodných vzťahoch. Navyše v súlade s povinnosťou spolupráce medzi inštitúciami by mala Rada vykonávať svoje právomoci tak, aby neobchádzala postupy stanovené v článku 218 ZFEÚ, a členským štátom by nemala dávať úlohy, ktoré Zmluvy neupravujú.

192. Rada, ktorú podporujú členské štáty v postavení vedľajších účastníkov, odmieta, že Rozhodnutie by mohlo viesť k zneisteniu medzinárodného spoločenstva, a tvrdí, že akékoľvek rozpaky vyplývajú skôr zo skutočnosti, že Komisia je jedinou stranou rokovania aj v prípade záležitostí, ktoré patria do právomocí členských štátov. Rada ďalej tvrdí, že článok 218 ods. 2 ZFEÚ nemožno uplatniť na medzinárodné dohody, ktoré patria do právomoci členských štátov, a odmieta, že by postupovala v rozpore so zásadou lojálnej spolupráce. Naopak, povinnosť spolupráce si vyžadovala spoločný postup Rady a členských štátov. Rada tiež všeobecne tvrdí, že štvrtý žalobný dôvod Komisie sa zakladá prevažne na špekuláciách alebo domnienkach.

 Posúdenie

193. Súdny dvor uznal prepojenie medzi potrebou jednoty a súladu vo vonkajších vzťahoch Únie na jednej strane a zásadou lojálnej spolupráce na druhej strane. Zásada, podľa ktorej musia členské štáty a inštitúcie Únie zabezpečiť úzku spoluprácu v rámci dojednávania, uzavierania a implementácie medzinárodných dohôd, „vyplýva z požiadavky jednotného medzinárodného zastúpenia Spoločenstva“(125). Zásada lojálnej spolupráce sa uplatňuje rovnako na vnútornú a vonkajšiu činnosť a takisto na medziinštitucionálne vzťahy.(126) Uplatní sa bez ohľadu na to, či je vonkajšia právomoc Únie spoločná alebo výlučná,(127) avšak je zrejmé, že potreba spolupracovať je výraznejšia v oblastiach, kde treba dojednať a uzavrieť zmiešanú dohodu(128). Inštitúcie Únie a členské štáty tak v skorších fázach rokovaní musia byť obozretnejšie, pokiaľ ide o uplatniteľné rozdelenie právomocí. Potreba zaručiť jednotu a súlad vo vonkajších vzťahoch Únie je základom celej oblasti vonkajších vzťahov (a samozrejme dôvodom zavedenia zásady AETR). Týka sa najmä vonkajších vzťahov, avšak môže mať vplyv aj na vnútorné činnosti Únie.

194. Ak by Únia mala výlučnú právomoc rokovať o Dohovore na základe článku 3 ods. 2 ZFEÚ, akékoľvek rozhodnutie umožňujúce členským štátom rokovať (o časti) tejto dohody by nevyhnutne porušilo článok 218 ZFEÚ a oslabilo by právomoci a činnosti inštitúcií Únie. Bolo by tak v rozpore s cieľmi Zmlúv. Povinnosť dodržiavať rozdelenie právomocí (vrátane právomoci podľa článku 2 ods. 1 ZEÚ) a zásada prenesenia právomoci sú prejavmi zásady lojálnej spolupráce, a preto nie je potrebné ani osobitné konštatovanie na základe článku 13 ods. 2 ZEÚ.(129)

195. Ak by Únia nemala výlučnú právomoc rokovať o celom Dohovore, potom je spolupráca inštitúcií Únie a členských štátov nepochybne podstatnou podmienkou na umožnenie uzavretia zmiešanej dohody. Hoci súhlasím s tým, že spoločné rozhodnutie je výrazom pravdepodobne najužšej formy spolupráce, procesné pravidlá nemožno obchádzať v mene zásady lojálnej spolupráce. V tejto súvislosti som už vysvetlila, prečo z môjho pohľadu Zmluvy nepovoľujú prijať hybridný akt. Domnievam sa preto, že nie je potrebné nijaké špeciálne konštatovanie, pokiaľ ide o štvrtý žalobný dôvod.

 Trovy konania

196. Komisia mala vo svojich dôvodoch úspech. Navrhla v nich, aby bola Rade uložená povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila. Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Článok 140 ods. 1 rokovacieho poriadku stanovuje, že členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania.

 Návrhy

197. Vzhľadom na uvedené úvahy, navrhujem, aby Súdny dvor:

–        zrušil Rozhodnutie Rady a zástupcov vlád členských štátov zasadajúcich v Rade z 19. decembra 2011 o účasti Európskej únie a jej členských štátov na rokovaní o Dohovore Rady Európy o ochrane práv vysielacích organizácií,

–        určil, že Rada Európskej únie znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené Európskou komisiou, a

–        určil, že česká, nemecká, holandská a poľská vláda, ako aj vláda Spojeného kráľovstva a Európsky parlament znášajú vlastné trovy konania.


1 – Jazyk prednesu: angličtina.


2 – Rozhodnutie Rady a zástupcov vlád členských štátov zasadajúcich v Rade z 19. decembra 2011 o účasti Európskej únie a jej členských štátov na rokovaní o Dohovore Rady Európy o ochrane práv vysielacích organizácií. Rozhodnutie nebolo uverejnené. V rámci tohto konania bolo predložené v prílohe návrhu Komisie. Pozri body 40 až 44 týchto návrhov.


3 – Táto zásada sa v určitých jazykoch niekedy vyjadruje odlišne. Pozri napríklad rozsudok z 20. apríla 2010, Komisia/Švédsko (C‑246/07, Zb. s. I‑3317, body 70 a 71).


4 – Relevantný obsah tohto dokumentu, ako aj ďalších dokumentov týkajúcich sa rokovaní o Dohovore je opísaný v kontexte analýzy prvého žalobného dôvodu v bodoch 122 až 139 týchto návrhov.


5 – Skratky CDMC a MC‑S‑NR (uvedené v bode 4 týchto návrhov) sú skratky používané samotnou Radou Európy.


6 – Mandát z roku 2009 bol v rámci tohto konania predložený v prílohe k správe MC‑S‑NR (2010)Misc‑1rev. z „porady o ochrane práv vysielacích organizácií“, ktorú uskutočnila Rada Európy (Štrasburg 28. a 29. január 2010) (ďalej len „porada z roku 2010“). Tieto dokumenty sú prístupné aj na internetovej stránke Rady Európy.


7 – Pozri správu z porady z roku 2010, už citovanú v poznámke pod čiarou 6, body 1 a 2.


8 – Vysielanie je v podstate prenos signálu obsahujúceho obrazové a/alebo zvukové dáta z jedného bodu do druhého. Signál je elektromagnetická vlna a existuje len pri prenose až do jeho prijatia. Možno ho nahrať (alebo „zaznamenať“) v konkrétnej forme a následne môže byť prenášaný v jednej alebo vo viacerých rôznych formách (napríklad bezdrôtovo alebo prostredníctvom kábla) do prijímača, ktorým môže byť napríklad televízor, rádiový prehrávač, počítač alebo smartfón. Tieto prijímače následne vytvárajú obrazovú alebo zvukovú stopu obsiahnutú v signáli.


9 – Pozri správu z porady z roku 2010, už citovanú v poznámke pod čiarou 6, bod 13.


10 – Signál nesúci program, ktorý bol napríklad zaslaný z miesta udalosti do vysielača alebo z vysielacej organizácie do inej vysielacej organizácie, sa nazýva nosný signál ešte nevysielaného programu. Signál býva často digitálny a je určený skôr na používanie vysielacími organizáciami než na priame prijímanie verejnosťou.


11 – O pojme informácie na správu práv pozri bod 137 týchto návrhov.


12 – Pozri napríklad Bernský dohovor o ochrane literárnych a umeleckých diel (Parížsky akt z roku 1971) (ďalej len „Bernský dohovor“) [Únia nie je jeho zmluvnou stranou, avšak podľa článku 9 ods. 1 Dohody o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva (ďalej len „dohoda TRIPS“) musí dodržiavať články 1 až 21 (s výnimkou článku 6a) Bernského dohovoru a jeho prílohu], Rímsky dohovor o ochrane výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a vysielacích organizácií z 26. októbra 1961 (ďalej len „Rímsky dohovor“) (Únia nie je jeho zmluvnou stranou), Európsku dohodu o ochrane televízneho vysielania z 22. júna 1960 (Únia nie je jeho zmluvnou stranou), Európsky dohovor týkajúci sa otázok autorských práv a príbuzných práv v rámci televízneho vysielania za hranice štátu pomocou satelitu z 11. mája 1994 (Únia je jeho zmluvnou stranou), Bruselský dohovor týkajúci sa distribúcie signálov prenášajúcich program prostredníctvom satelitu z roku 1974 (ďalej len „Bruselský dohovor o distribúcii signálu prostredníctvom satelitu z roku 1974“) (Únia nie je jeho zmluvnou stranou), Dohodu TRIPS [tvorí prílohu 1 C Dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie (ďalej len „WTO“)] (Únia je členom WTO“). Tieto medzinárodné dohody boli schválené v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o časť viacstranných zmlúv WTO, ktoré patria do právomoci Európskych spoločenstiev, na základe rozhodnutia Rady 94/800/ES (z 22. decembra 1994) týkajúceho sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994) (Ú. v. ES L 336, s. 1; Mim. vyd. 11/021, s. 80), Zmluvu Svetovej organizácie duševného vlastníctva (ďalej len „WIPO“) o autorskom práve a Zmluvu WIPO o výkonoch a zvukových záznamoch z roku 1996 [Únia je ich zmluvnou stranou; obe zmluvy boli schválené v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2000/278/ES zo 16. marca 2000 o schválení Zmluvy o autorských právach WIPO a Zmluvy WIPO o výkone a fonogramoch v mene Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 89, s. 6; Mim. vyd. 11/033, s. 208)].


13 – Pozri napríklad pracovný dokument stáleho výboru WIPO pre oblasť autorského práva a s ním súvisiacich práv týkajúci sa zmluvy o ochrane vysielacích organizácií, SCCR/24/10 Corr.


14 – WIPO, Ochrana práv vysielacích organizácií – predložené Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi, SCCR/6/2 (3. október 2001) (ďalej len „návrh WIPO z roku 2001“). V roku 2003 bol podaný doplňujúci návrh v súvislosti s definíciou pojmu „vysielacia“ [pozri WIPO, článok 1a – návrh predložený Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi, SCCR/9/12 (24. jún 2003)]. Tieto dokumenty boli predložené spolu so žalobou Komisie. Pred Súdnym dvorom nebola vznesená nijaká otázka v súvislosti s právomocou rokovať o zmluve WIPO, prípadne ju uzavrieť.


15 – Citované v poznámke pod čiarou 6, bod 6.


16 – Pozri tiež článok 4 ods. 1 ZEÚ.


17 –      Pozri tiež vyhlásenie č. 18 o rozdelení právomocí v rámci vyhlásení pripojených k záverečnému aktu medzivládnej konferencie, na ktorej bola prijatá Lisabonská zmluva.


18 – Ú. v. EÚ C 326, 2012, s. 307.


19 – Smernica Rady 92/100/EHS z 19. novembra 1992 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (Ú. v. ES L 346, s. 61; Mim. vyd. 17/001, s. 120), zmenená a doplnená smernicou Rady č. 93/98/EHS z 29. októbra 1993 o zosúladení lehoty ochrany autorského práva a niektorých príbuzných práv (Ú. v. ES L 290, s. 9; Mim. vyd. 17/001, s. 141) a následne smernicou 2001/29/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 167, s. 10; Mim vyd. 17/001, s. 230) a napokon kodifikovaná a zrušená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 (Ú. v. EÚ L 376, s. 28).


20 – Pozri body 29 a 32 týchto návrhov.


21 – Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/116/ES z 12. decembra 2006 o lehote ochrany autorského práva a niektorých súvisiacich práv (Ú. v. EÚ L 372, s. 12), označovaná tiež ako „smernica o lehote ochrany“.


22 – Smernica Rady 93/83/EHS z 27. septembra 1993 o koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a príbuzných práv pri satelitnom vysielaní a káblovej retransmisii (Ú. v. ES L 248, s. 15; Mim. vyd. 17/001, s. 134). Táto smernica odkazuje na smernicu 92/100, avšak v súlade s druhým odsekom článku 14 smernice 2006/115 „odkazy na zrušenú smernicu [92/100] sa považujú za odkazy na túto smernicu“.


23 – Článok 5 smernice 93/83, článok 12 ods. 2 smernice 2001/29 a článok 12 smernice 2006/115. Smernica 2006/116 stanovuje samostatné lehoty pre ochranu autorského práva a s ním súvisiacich práv, a preto neobsahuje rovnaké ustanovenia.


24 – Toto právo bolo pôvodne stanovené v článku 7 smernice 92/100, avšak smernica 2001/29 toto ustanovenie odstránila.


25 – Pozri tiež odôvodnenie 58 smernice 2001/29.


26 – Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (Ú. v. EÚ L 157, s. 45; Mim. vyd. 17/002, s. 32).


27 – Pozri odôvodnenie 7 smernice 2004/48.


28 – Pozri článok 2 ods. 2 a odôvodnenie 16 smernice 2004/48. Pozri tiež odôvodnenie 23, pokiaľ ide o článok 8 ods. 3 smernice 2001/29.


29 – Pozri bod 48 týchto návrhov.


30 – Článok 2 Rozhodnutia.


31 – Pozri napríklad rozsudky z 30. júna 1993, Parlament/Rada a Komisia (C‑181/91 a C‑248/91, Zb. s. I‑3685, bod 13 a citovanú judikatúru), a z 13. júla 2004, Komisia/Rada (C‑27/04, Zb. s. I‑6649, bod 44 a citovanú judikatúru).


32 – V tejto súvislosti treba odlíšiť právny účinok smerníc na rokovania od formálneho nástroja obsahujúceho záväzný akt Rady, ktorý je predmetom žaloby o neplatnosť a v súvislosti s ktorým Komisia vzniesla štyri žalobné dôvody. Ak by teda bolo Rozhodnutie zrušené na základe jedného alebo všetkých uvedených žalobných dôvodov, dotklo by sa to aj smerníc na rokovania, pretože tieto smernice nemôžu vyvolávať účinky vo vzťahu k rokovaniam, ktorých predmet nepatrí do právomoci Únie a/alebo ku ktorým nebolo udelené riadne poverenie. Inými slovami, tieto smernice nemôžu vyvolávať účinky (bez ohľadu na to, či sú v zásade záväzné, a ak áno, na základe čoho sú záväzné), pokiaľ Komisia nebola riadne poverená, aby sa zúčastnila na rokovaniach.


33 – Pozri rozsudok Parlament/Rada a Komisia (už citovaný v poznámke pod čiarou 31, bod 12).


34 – Táto otázka bola predmetom konania, v ktorom bol vydaný rozsudok Parlament/Rada a Komisia (už citovaný v poznámke pod čiarou 31). Súdny dvor v bode 14 rozsudku v uvedenej veci rozhodol, že opis aktu nebol relevantný a otázka právomoci mala byť vyriešená určením, „či predmetný akt vzhľadom na svoj obsah a všetky okolnosti jeho prijatia nie je v skutočnosti rozhodnutím Rady“.


35 – Pokiaľ ide o rozhodnutie členských štátov, ktoré však prijala Rada (pozri bod 12), Súdny dvor presne toto konštatoval v rozsudku Parlament/Rada a Komisia (už citovaný v poznámke pod čiarou 31). Samotná skutočnosť, že rozhodnutie je označené ako akt členských štátov zasadajúcich v Rade (alebo sa považuje za podobný akt), nie je dostatočným základom na odmietnutie právomoci (bod 14). V mierne odlišnom kontexte pozri rozsudok z 12. mája 1998, Komisia/Rada (C‑170/96, Zb. s. I‑2763, body 12 až 18).


36 – Rozsudok z 31. marca 1971, Komisia/Rada (22/70, Zb. s. 263, nazývaný „Európska dohoda o cestnej doprave“ alebo „AETR“).


37 – Pozri rozsudok z 19. marca 2002, Komisia/Írsko (C‑13/00, Zb. s. I‑2943, bod 17).


38 – Stanovisko zo 7. februára 2006 (Zb. s. I‑1145, body 148 až 151).


39 – Stanovisko z 19. marca 1993 (Zb. s. I‑1061, body 22 až 26).


40 – Rozsudok z 12. februára 2009 (Zb. s. I‑701, body 21 a 22).


41 – Už citované v poznámke pod čiarou 38.


42 – Už citované v poznámke pod čiarou 39.


43 – Rozsudok z 5. novembra 2002 (Zb. s. I‑9519, jeden z rozsudkov nazývaných „Open Skies“).


44 – Už citované v poznámke pod čiarou 38.


45 – Rozsudok z 15. marca 2012, SCF Consorzio Fonografici (C‑135/10, body 75 a 76) (ďalej len „SCF“).


46 – Rozsudok z 13. októbra 2011, Airfield a Canal Digitaal (C‑431/09 a C‑432/09, Zb. s. I‑9363, bod 44).


47 – Pripomínam, že žiadny z účastníkov konania netvrdil, že Dohovor (alebo jeho časti) patrí do výlučnej vonkajšej právomoci Únie na základe toho, že vzhľadom na skutočnosť, že podstatné štandardy ochrany práv duševného vlastníctva by mali byť rovnaké bez ohľadu na povahu medzinárodnej dohody, v ktorej sú zakotvené, výlučné práva vysielacích organizácií a podmienky, výnimky, obmedzenia a výhrady týkajúce sa týchto práv patria do pôsobnosti dohody TRIPS (najmä článku 14) a že po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy má Únia výlučnú právomoc, pokiaľ ide spoločnú obchodnú politiku, ktorá podľa článku 207 ods. 1 ZFEÚ „vychádza z jednotných zásad, najmä vo vzťahu… k obchodným aspektom duševného vlastníctva“. Pokiaľ ide o význam pojmu „obchodné aspekty duševného vlastníctva“, pozri rozsudok z 18. júla 2013, Daiichi Sankyo a Sanofi‑Aventis Deutschland (C‑414/11, body 49 až 61).


48 – Rozsudok z 22. októbra 2013 (bod 77).


49 – Pozri body 111 až 117 návrhov, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci C‑137/112 (rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 48).


50 – Výnimkou, ktorá stojí za zmienku, je francúzska jazyková verzia článku 3 ods. 2 ZFEÚ a článku 216 ods. 1 ZFEÚ, ktorá v oboch ustanoveniach obsahuje totožnú formuláciu „est susceptible d’affecter des règles communes ou d’en altérer la portée“.


51 – Únia má teda vonkajšiu právomoc v prípade, keď napriek absencii výslovného zverenia tejto právomoci je prijatie spoločných pravidiel nevyhnutne zahrnuté v právomoci Únie uzavierať medzinárodné dohody týkajúce sa oblasti upravenej týmito spoločnými pravidlami. V rozsudku AETR boli tieto spoločné pravidlá uplatnené na medzinárodnú dopravu z alebo do tretích krajín, pokiaľ išlo o časť cesty na území Spoločenstva (pozri rozsudok AETR, už citovaný v poznámke pod čiarou 36, bod 28). Vo veci Kramer a i. bolo potvrdené analogické stanovisko v súvislosti s právomocou ochrany biologických zdrojov mora (pozri rozsudok zo 14. júla 1976, 3/76, 4/76 a 6/76, Zb. s. 1276, body 30 a 33). Pozri tiež stanoviská z 26. apríla 1977, 1/76 (Zb. s. 741, bod 3); 2/91 (už citované v poznámke pod čiarou 39, bod 7); z 28. marca 1996, 2/94 (Zb. s. I‑1759, bod 26), ako aj 1/03 (už citované v poznámke pod čiarou 38, body 114 a 115).


52 – Pozri rozsudok AETR (už citovaný v poznámke pod čiarou 36, body 17 a 18). Pozri tiež napríklad rozsudok Komisia/Dánsko (už citovaný v poznámke pod čiarou 43, bod 77).


53 – Pozri rozsudok AETR (už citovaný v poznámke pod čiarou 36, bod 17).


54 – Tamže, bod 31.


55 – Článok I‑12 ods. 2 návrhu Zmluvy o Ústave pre Európu, ktorý zjavne obsahoval model článku 3 ods. 2 ZFEÚ, stanovoval: „Únia má výlučnú právomoc uzavrieť medzinárodnú dohodu, ak sa jej uzavretie… dotkne vnútorného aktu Únie“ (dostupné na http://european‑convention.eu.int). Pracovná skupina VII pre dohovor o vonkajšej činnosti vo svojej záverečnej správe tiež odkázala na to, že Súdny dvor uznal „implicitn[é] vonkajš[ie] právomoc[i] Spoločenstva, keď [bolo] potrebné uzavrieť medzinárodné dohody na účely implementácie vnútorných politík alebo ako prejav jeho vnútorných právomocí v oblastiach, kde vykonalo túto právomoc prijatím sekundárnej legislatívy“, a „považovala za prínosné výslovne odkázať na judikatúru Súdneho dvora s cieľom uľahčenia činnosti Únie v globalizovanom svete, a to najmä v prípadoch, keď Únia rieši vonkajší rozmer vnútorných politík a činnosti“ [Záverečná správa pracovnej skupiny VII o vonkajšej činnosti CONV 459/02 (16. december 2002), bod 18]. Pozri tiež mandát MVK 2007 POLGEN 74 (26. jún 2007) (bod 18 a poznámku pod čiarou 10).


56 – Pozri bod 83 a poznámky pod čiarou 48 a 49 vyššie.


57 – Pozri rozsudok AETR (už citovaný v poznámke pod čiarou 36, bod 31), a stanovisko 1/03 (už citované v poznámke pod čiarou 38, body 122 a 133).


58 – Stanovisko 1/03 (už citované v poznámke pod čiarou 38, body 128 a 133).


59 – Stanovisko 1/03 (už citované v poznámke pod čiarou 38, bod 122).


60 – Uvedené ustanovenie stanovuje: „Členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich z tejto zmluvy alebo z opatrení prijatých orgánmi Spoločenstva. Členské štáty uľahčia dosiahnutie úloh Spoločenstva. Členské štáty neprijmú žiadne opatrenia, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov tejto zmluvy.“


61 – Pozri tiež napríklad stanovisko 2/91 (už citované v poznámke pod čiarou 39, bod 10) a stanovisko 1/03 (už citované v poznámke pod čiarou 38, bod 119).


62 – Pozri napríklad stanovisko z 15. novembra 1994, 1/94 (Zb. s. I‑5267, bod 77, takisto bod 88), a stanovisko z 24. marca 1995, 2/92 (Zb. s. I‑521, body 31 a 36). Činnosť sa však nemusí uskutočniť v rámci spoločných politík (pozri stanovisko 2/91, už citované v poznámke pod čiarou 39, body 10 a 11, a stanovisko 1/03, už citované v poznámke pod čiarou 38, bod 118).


63 – Stanovisko 2/91 (už citované v poznámke pod čiarou 39, bod 25); rozsudok Komisia/Dánsko (už citovaný v poznámke pod čiarou 43, body 101 a 105), a stanovisko 1/03 (už citované v poznámke pod čiarou 38, body 129 a 130). V rozsudku Komisia/Dánsko sa uvádza, že taký nástroj spočíval v doložke stanovujúcej, že predmetná medzinárodná dohoda sa nedotkne uplatňovania relevantného práva Spoločenstva členskými štátmi.


64 – Stanovisko 1/03 (už citované v poznámke pod čiarou 38, bod 131).


65 – V takom prípade musia inštitúcie Únie a členské štáty na základe požiadavky jednotného medzinárodného zastúpenia Únie úzko spolupracovať v rámci rokovania o záväzkoch vyplývajúcich z medzinárodnej dohody, ich uzatvárania a implementácie (pozri napríklad stanovisko zo 6. decembra 2001, 2/00, Zb. s. I‑9713, bod 18 a citovanú judikatúru).


66 – Pozri napríklad stanovisko 1/94 (už citované v poznámke pod čiarou 62, body 78 a 79) a rozsudok Komisia/Dánsko (už citovaný v poznámke pod čiarou 43, bod 95).


67 – Pozri napríklad rozsudok Komisia/Dánsko (už citovaný v poznámke pod čiarou 43, bod 84), stanovisko 1/94 (už citované v poznámke pod čiarou 62, bod 96) a stanovisko 2/92 (už citované v poznámke pod čiarou 62, bod 33). Zároveň, ak právo Únie vylučuje harmonizáciu v určitej oblasti, Únia nemôže uzavrieť medzinárodnú dohodu, ktorá predpokladá, že aj tak sa vykoná harmonizácia legislatívnych a regulačných opatrení členských štátov v danej oblasti (pozri stanovisko 1/03, už citované v poznámke pod čiarou 38, bod 132).


68 – Pozri napríklad rozsudok z 23. apríla 2009, VTB‑VAB a Galatea (C‑261/07 a C‑299/07, Zb. s. I‑2949, bod 52).


69 – Pozri napríklad rozsudok z 25. apríla 2002, Komisia/Francúzsko (C‑52/00, Zb. s. I‑3827, bod 19: „skutočnosť, že smernica stanovuje určité výnimky alebo v určitých bodoch odkazuje na vnútroštátne právo, neznamená, že v bodoch, ktoré upravuje, nie je harmonizácia úplná“).


70 – Pozri najmä stanovisko 2/91 (už citované v poznámke pod čiarou 39, bod 25).


71 – Pozri najmä stanovisko 2/91 (už citované v poznámke pod čiarou 39, bod 26).


72 – Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 43, body 81 a 82.


73 – Stanovisko už citované v poznámke pod čiarou 38, body 121 a 126.


74 – Pozri stanovisko 2/91 (už citované v poznámke pod čiarou 39, bod 25).


75 – Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tizzano vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 5. novembra 2002, Komisia/Spojené kráľovstvo (C‑466/98, Zb. s. I‑9427, bod 72).


76 – Pozri stanovisko už citované v poznámke pod čiarou 38, bod 126; pozri tiež stanovisko 2/91 (už citované v poznámke pod čiarou 39, bod 25).


77 – Pozri napríklad stanovisko 1/03 (už citované v poznámke pod čiarou 38, body 124 a 133). Príklady prípadov, keď taká analýza viedla k záveru, že nešlo o výlučnú právomoc, sú zhrnuté v bode 123 stanoviska 1/03.


78 – Stanovisko 2/91 (už citované v poznámke pod čiarou 39, body 25 a 26) a stanovisko 1/03 (už citované v poznámke pod čiarou 38, bod 126). Súdny dvor sa týmito aspektmi zaoberal v súvislosti s kritériom „oblasti vo veľkej miere pokrytej pravidlami Spoločenstva“. Bolo by však neobvyklé, ak by sa rovnaké aspekty neuplatnili v iných súvislostiach. V každom prípade z bodu 133 stanoviska 1/03 vyplýva všeobecnejšie uplatnenie.


79 – Pozri napríklad stanovisko 1/03 (už citované v poznámke pod čiarou 38, bod 135).


80 – Pozri napríklad stanovisko 1/03 (už citované v poznámke pod čiarou 38, bod 138).


81 – Pozri stanovisko 1/03 (už citované v poznámke pod čiarou 38, body 123 a 127) a stanovisko 2/91 (už citované v poznámke pod čiarou 39).


82 – Pozri stanovisko 2/91 (už citované v poznámke pod čiarou 39, body 25 a 26) a stanovisko 1/03 (už citované v poznámke pod čiarou 38, bod 120).


83 – Stanovisko 2/91 (už citované v poznámke pod čiarou 39, bod 25) a stanovisko 1/03 (už citované v poznámke pod čiarou 38, bod 126).


84 – Stanovisko 1/03 (už citované v poznámke pod čiarou 38, bod 128).


85 – Stanovisko 1/03 (už citované v poznámke pod čiarou 38, bod 133).


86 – Pozri najmä stanovisko 2/91 (už citované v poznámke pod čiarou 39, bod 18), vykladané vzhľadom na stanovisko 1/03 (už citované v poznámke pod čiarou 38, body 123 a 127).


87 – Prejednávaná vec však nie je jediným precedensom takej situácie. Pozri napríklad stanovisko zo 4. októbra 1979, 1/78 (Zb. s. 2871) [v súvislosti s právomocou (vtedajšieho) Spoločenstva rokovať o Medzinárodnej dohode o prírodnom kaučuku, ktorá bola predmetom prebiehajúcich rokovaní Konferencie OSN o obchode a rozvoji], a stanovisko 2/94 (už citované v poznámke pod čiarou 51) (v súvislosti s možným pristúpením Spoločenstva k Európskemu dohovoru o ľudských právach).


88 – Napríklad v stanovisku 1/03 (už citované v poznámke pod čiarou 38, bod 137), Súdny dvor skúmal výlučnú právomoc Spoločenstva uzavrieť nový Luganský dohovor na základe textu vyplývajúceho z revízií Luganského dohovoru, Bruselského dohovoru, ako aj negociačných smerníc.


89 – Pozri tiež stanovisko 2/94 (už citované v poznámke pod čiarou 51, body 10 a 17); stanovisko 1/78 (už citované v poznámke pod čiarou 87, bod 35) a stanovisko z 8. marca 2011, 1/09 (Zb. s. I‑1137, bod 48).


90 – Stanovisko 1/09 (už citované v poznámke pod čiarou 89, bod 53 a citovaná judikatúra).


91 – Pozri tiež stanovisko 1/78 (už citované v poznámke pod čiarou 87, bod 35).


92 – Rovnako, ako by použitie nesprávneho právneho základu mohlo viesť napríklad k opätovnému rokovaniu o medzinárodnej dohode (pozri rozsudok z 30. mája 2007, Parlament/Rada a Komisia, C‑317/04 a C‑318/04, Zb. s. I‑4721). Toto riziko však nie je výnimočné v prípade vonkajšej činnosti Únie.


93 – Pozri stanovisko 2/91 (už citované v poznámke pod čiarou 39, bod 36); pozri tiež stanovisko 1/78 (už citované v poznámke pod čiarou 87, body 34 až 36) a stanovisko 1/94 (už citované v poznámke pod čiarou 62, bod 108).


94 – V súvislosti s dôvodmi pomalého napredovania pozri Stály výbor WIPO pre oblasť autorských práv a súvisiacich práv, informačný materiál vypracovaný predsedom stáleho výboru pre oblasť autorských práv a súvisiacich práv (SCCR). Podľa rozhodnutia SCCR prijatého na jeho 16. zasadnutí (marec 2008), SCCR/17/INF/1 (3. november 2008) (pozri body 13 až 22), bol tento materiál predložený v návrhu Komisie.


95 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 12.


96 – Už citované v poznámke pod čiarou 14. Definícia vysielania v článku 1a návrhu z roku 2003 zahrnovala „prenos po drôte alebo vzduchom, ako aj prostredníctvom káblu alebo satelitu na účely poskytovania zvukových alebo obrazových záznamov“ a analogicky „simultánny a nezmenený prenos v rámci počítačových sietí ich vysielania prostredníctvom vysielacej organizácie“, avšak vylučovala „obyčajný káblový prenos vysielaní vysielacích organizácií, prenos v rámci počítačových sietí alebo sprístupňovanie záznamov vysielaní“. Autori návrhu výslovne uviedli, že nenamietajú, aby sa viedli rokovania o tom, či by mali byť doplnené ďalšie definície.


97 – Poskytovaná ochrana je teda širšia než ochrana, ktorú poskytuje článok 13 Rímskeho dohovoru, ktorý neposkytuje nijakú ochranu proti káblovej retransmisii alebo asynchrónnej retransmisii, a článok 1 Európskej dohody o ochrane televízneho vysielania, ktorý sa nevzťahuje na rozhlasové vysielania a neposkytuje nijakú ochranu proti bezdrôtovej retransmisii.


98 – Účelom tohto práva nie je, aby sa líšilo od práva obsiahnutého v článku 13 Rímskeho dohovoru a článku 1 Európskej dohody o ochrane televízneho vysielania (ktorý je však konkrétnejší a obmedzenejší v tom, že odkazuje na nahrávanie „nehybných fotografií“ z televízneho vysielania).


99 – Zámerom nie je, aby uvedené právo podliehalo obmedzeniam práva na vyhotovovanie rozmnoženín v článku 13 písm. c) Rímskeho dohovoru. Článok 1 Európskej dohody o ochrane televízneho vysielania takisto obsahuje právo na vyhotovovanie rozmnoženín.


100 –      Zámerom je, aby sa znenie ustanovenia podobalo ustanoveniu týkajúcemu sa „práva na verejný prenos“ v zmluvách WIPO z roku 1996. Článok 8 Zmluvy WIPO o autorskom práve stanovuje: „Bez zásahu do ustanovení článkov 11 ods. 1 ii), 11 bis ods. 1 i) a ii), 11 ter ods. 1 ii), 14 ods. 1 ii) a 14 bis ods. 1 Bernského dohovoru majú autori literárnych a umeleckých diel výhradné právo udeliť súhlas na akýkoľvek verejný prenos svojich diel pomocou drôtových alebo bezdrôtových prostriedkov vrátane sprístupnenia svojich diel verejnosti takým spôsobom, že členovia verejnosti môžu k nim mať prístup z miesta a v čase, ktorý si individuálne zvolia.“ Podľa dohodnutého vyhlásenia týkajúceho sa článku 8: „Rozumie sa, že prosté zabezpečenie hmotného vybavenia na umožnenie alebo uskutočnenie prenosu nepredstavuje samo osebe prenos v zmysle tejto zmluvy alebo Bernského dohovoru. Ďalej sa rozumie, že nič v článku 8 nebráni tomu, aby zmluvná strana uplatnila článok 11 bis ods. 2.“


101 –      Ani Rímsky dohovor, ani Európska dohoda o ochrane televízneho vysielania neobsahujú také právo. Naproti tomu zmluvy WIPO z roku 1996 ho upravujú, ale iba v prípade iných kategórií nositeľov práv súvisiacich s autorským právom.


102 –      Rímsky dohovor, ako aj Európska dohoda o ochrane televízneho vysielania obsahujú toto právo, pričom zámerom je, aby navrhované právo vychádzalo z Rímskeho dohovoru. Rímsky dohovor však neposkytuje ochranu verejnému prenosu zvukových vysielaní.


103 –      Bruselský dohovor o distribúcii signálu prostredníctvom satelitu z roku 1974 síce chráni nosné signály ešte nevysielaného programu, avšak nevzťahuje sa na signály určené priamo na príjem verejnosťou.


104 –      Ide o rovnakú lehotu, ako sa ďalším nositeľom práv súvisiacich s autorským právom poskytuje podľa Zmluvy WIPO o výkonoch a zvukových záznamoch z roku 1996 a článku 14 ods. 5 dohody TRIPS.


105 –      Pozri článok 4 ods. 2 písm. a) ZFEÚ.


106 –      Pozri napríklad smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) (Ú. v. EÚ L 95, s. 1) alebo článok 167 ZFEÚ.


107 – Pozri napríklad odôvodnenia 5, 6 a 20 smernice 2001/29 a odôvodnenia 2 a 4 smernice 2006/115.


108 – Pozri bod 107 týchto návrhov.


109 – Pozri body 27 až 32 týchto návrhov.


110 –      V tejto súvislosti pozri rozsudok z 23. januára 2014, Nintendo a i. (C‑355/12, bod 25).


111 – Pozri bod 156 týchto návrhov.


112 –      Pozri napríklad článok 10 návrhu WIPO z roku 2010, už citovaného v poznámke pod čiarou 14.


113 – Rozsudok zo 14. júla 2005, Lagardère Active Broadcast (C‑192/04, Zb. s. I‑7199, body 24 a 34 až 36).


114 – Pozri napríklad rozsudok zo 16. júla 2009, Infopaq International (C‑5/08, Zb. s. I‑6569, ďalej len „Infopaq“, body 27 až 29).


115 – Pozri napríklad rozsudky zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i. (C‑403/08 a C‑429/08, Zb. s. I‑9083, bod 189), a Infopaq (už citovaný v poznámke pod čiarou 114, bod 32).


116 – Pozri moje návrhy vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 27. februára 2014, OSA (C‑351/12, bod 25). Pozri v tejto súvislosti tiež rozsudok SCF (už citovaný v poznámke pod čiarou 45, body 75 až 77).


117 – Pozri napríklad rozsudok OSA (už citovaný v predchádzajúcej poznámke pod čiarou, body 35 až 41).


118 – Rozsudok Komisia/Rada (už citovaný v poznámke pod čiarou 31, bod 81).


119 – Rozhodnutie nie je jediným príkladom takého hybridného aktu. Pozri napríklad rozhodnutie, o ktoré ide v prebiehajúcom konaní vo veci Komisia/Rada (C‑28/12) (v tomto prípade je medzinárodná dohoda, ktorej základom je rozhodnutie, zmiešaným aktom).


120 – Pozri napríklad rozsudok Komisia/Švédsko (už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 73 a citovanú judikatúru).


121 – Rozsudok z 23. februára 1988, Spojené kráľovstvo/Rada (C‑68/86, Zb. s. 855, bod 38), a rozsudok zo 6. mája 2008, Parlament/Rada (C‑133/06, Zb. s. I‑3189, bod 54). Pozri tiež rozsudok vo veci C‑27/04 (už citovaný v poznámke pod čiarou 31, bod 81).


122 – Čo sa týka zásady prenesenia právomoci, pozri rozsudok Parlament/Rada (už citovaný v poznámke pod čiarou 121, bod 44 a citovanú judikatúru).


123 – Rada by som v tejto súvislosti objasnila, že toto konanie sa netýka situácie, keď členské štáty zverili inštitúciám úlohy, ktoré nepatria do rámca Únie (pozri v tejto súvislosti rozsudok z 27. novembra 2012, Pringle, C‑370/12, body 158 až 169).


124 – Ú. v. EÚ L 304, 2010, s. 47.


125 – Rozsudok Komisia/Švédsko (už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 73 a citovaná judikatúra).


126 – Pozri napríklad rozsudok z 10. decembra 2002, Komisia/Rada (C‑29/99, Zb. s. I‑11221, bod 69 a citovanú judikatúru).


127 – Rozsudok Komisia/Švédsko (už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 71 a citovaná judikatúra).


128 – Rozsudok Komisia/Švédsko (už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 73 a citovaná judikatúra) a stanovisko 1/94 (už citované v poznámke pod čiarou 62, bod 108 a citovaná judikatúra).


129 – Pozri tiež napríklad rozsudky z 30. mája 2006, Komisia/Írsko (C‑459/03, Zb. s. I‑4635, nazývaný „MOX Plant“, body 169 až 171); z 19. mája 1992, Komisia/Nemecko (C‑195/90, Zb. s. I‑3141, body 36 až 38), ako aj z 11. marca 1992, Compagnie Commerciale de l’Ouest a i. (C‑78/90 až C‑83/90, Zb. s. I‑1847, bod 19).