ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)
zo 16. júna 2011 (*)
„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh s medzinárodnými sťahovacími službami v Belgicku – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Určenie cien – Rozdelenie trhu – Manipulovanie verejných obchodných súťaží – Jediné a nepretržité porušenie – Dôkazné bremeno“
Vo veci T‑210/08,
Verhuizingen Coppens NV, so sídlom v Bierbeeku (Belgicko), v zastúpení: J. Stuyck a I. Buelens, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: A. Bouquet a S. Noë, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2008) 926 v konečnom znení z 11. marca 2008, týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/38.543 – Medzinárodné sťahovacie služby), ako aj subsidiárne návrh na zrušenie alebo zníženie pokuty, ktorá bola uložená žalobkyni,
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),
v zložení: sudcovia S. Papasavvas, vykonávajúci funkciu predsedu komory, N. Wahl a A. Dittrich (spravodajca),
tajomník: J. Plingers, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 5. mája 2010,
vyhlásil tento
Rozsudok
Skutkové okolnosti
Predmet sporu
1 V zmysle rozhodnutia Komisie K(2008) 926 v konečnom znení z 11. marca 2008, týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/38.543 – Medzinárodné sťahovacie služby) (ďalej len „rozhodnutie“), ktorého zhrnutie je uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 11. augusta 2009 (Ú. v. EÚ C 188, s. 16), bola žalobkyňa Verhuizingen Coppens NV účastníčkou kartelu na trhu s medzinárodnými sťahovacími službami v Belgicku, ktorý spočíval v priamom a nepriamom určovaní cien, rozdelení trhu a manipulovaní verejných obchodných súťaží. Komisia Európskych spoločenstiev uviedla, že kartel bol činný takmer 19 rokov (od októbra 1984 do septembra 2003). Jeho účastníci určovali ceny, zákazníkom predkladali falošné ponuky (takzvané predstierané ponuky, ďalej len „PP“) a navzájom sa odškodňovali za odmietnuté ponuky prostredníctvom systému peňažných náhrad (ďalej len „provízie“).
Žalobkyňa
2 Právnu predchodkyňu žalobkyne založil pán Coppens pred približne 30 rokmi. Táto spoločnosť bola predmetom nepeňažného vkladu do spoločnosti Verhuizingen Coppens (ďalej len „Coppens“) pri jej založení v máji 1998. Podľa rozhodnutia prijíma všetky rozhodnutia týkajúce sa spoločnosti pán Coppens. Do mája 1998 tak robil ako jediný spoločník a od mája 1998 tak robí ako člen predstavenstva poverený riadením. V účtovnom období, ktoré sa skončilo 31. decembra 2006, dosiahla Coppens celosvetový konsolidovaný obrat 1 046 318 eur.
Správne konanie
3 Podľa rozhodnutia začala Komisia konanie z vlastného podnetu, keďže mala k dispozícii informácie, ktoré naznačovali, že určité belgické spoločnosti činné v oblasti medzinárodného sťahovania sa zúčastňujú na dohodách, ktoré môžu spadať pod zákaz stanovený v článku 81 ES.
4 Na základe článku 14 ods. 3 nariadenia Rady (EHS) č. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), sa v septembri 2003 uskutočnilo vyšetrovanie spoločností Allied Arthur Pierre NV, Interdean NV, Transworld International NV a Ziegler SA. Po tomto vyšetrovaní požiadala Allied Arthur Pierre o oslobodenie od pokuty alebo jej zníženie v súlade s oznámením Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155). Allied Arthur Pierre priznala svoju účasť na dohodách o províziách a o PP, vymenovala zúčastnených konkurentov, najmä konkurenta, ktorý predtým nebol službám Komisie známy, a odovzdala dokumenty podporujúce jej ústne vyhlásenia.
5 Na základe článku 18 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) boli viacerým podnikom zúčastňujúcim sa na protisúťažných dohodách, konkurentom a jednej odbornej organizácii zaslané písomné žiadosti o informácie. Dňa 18. októbra 2006 bolo prijaté a viacerým spoločnostiam zaslané oznámenie o výhradách. Všetci príjemcovia sa k nemu vyjadrili. Ich zástupcovia, s výnimkou spoločností Amertranseuro International Holdings Ltd, Stichting Administratiekantoor Portielje, Team Relocations Ltd a Trans Euro Ltd, si uplatnili právo na prístup k dokumentom obsiahnutým v spise Komisie, ktoré boli prístupné len v jej sídle. Prístup im bol umožnený od 6. do 29. novembra 2006. Vypočutie sa uskutočnilo 22. marca 2007.
6 Dňa 11. marca 2008 Komisia prijala rozhodnutie.
Rozhodnutie
7 Komisia uvádza, že osoby, ktorým bolo rozhodnutie určené, boli vrátane žalobkyne účastníkmi kartelu v oblasti medzinárodných sťahovacích služieb v Belgicku alebo nesú zaň zodpovednosť. Účastníci kartelu údajne určovali ceny, rozdeľovali si zákazníkov a manipulovali predkladanie ponúk prinajmenšom od roku 1984 do roku 2003. Dopustili sa tým jediného a nepretržitého porušenia článku 81 ES.
8 Podľa Komisie boli súčasťou dotknutých služieb tak sťahovanie majetku fyzických osôb, ktoré sú súkromnými osobami alebo zamestnancami podnikov či verejných inštitúcií, ako aj sťahovanie majetku podnikov alebo verejných inštitúcií. Toto sťahovanie sa vyznačovalo skutočnosťou, že Belgicko bolo jeho východiskovým alebo cieľovým bodom. Rovnako vzhľadom na skutočnosť, že predmetné spoločnosti medzinárodného sťahovania mali sídlo v Belgicku a činnosť, ktorej sa týkal kartel, sa odohrávala v Belgicku, Komisia usúdila, že geografické stredisko kartelu bolo v Belgicku.
9 Celkový obrat účastníkov kartelu týkajúci sa medzinárodných sťahovacích služieb v Belgicku za rok 2002 odhadla Komisia na 41 miliónov eur. Keďže veľkosť odvetvia stanovila na približne 83 miliónov eur, celková časť trhu pripadajúca na zúčastnené podniky bola určená ako približne 50 %.
10 Komisia uvádza, že cieľom kartelu bolo najmä určovať a udržiavať vysoké ceny a rozdeliť si trh súbežne alebo postupne viacerými formami: dohodami o cenách, dohodami o rozdelení trhu prostredníctvom systému falošných ponúk (PP) a dohodami o systéme peňažných náhrad za odmietnuté ponuky alebo v prípade nezúčastnenia sa na predkladaní ponúk (provízie).
11 Komisia usudzuje, že od roku 1984 do začiatku 90. rokov bol kartel činný predovšetkým prostredníctvom písomných dohôd o určovaní cien. Súčasne boli zavedené provízie a PP. Provízia bola skrytým prvkom konečnej ceny, ktorý musel spotrebiteľ zaplatiť bez toho, aby dostal zodpovedajúce plnenie. Zodpovedala totiž sume peňazí, ktorú sťahovacia spoločnosť, ktorá získala zmluvu na medzinárodné sťahovanie, dlhovala konkurentom, ktorí zmluvu nezískali, ale predložili ponuku alebo sa jej podania zdržali. Išlo teda o určitý druh peňažného odškodnenia pre sťahovacie spoločnosti, ktoré zmluvu nezískali. Účastníci kartelu si navzájom fakturovali provízie za odmietnuté ponuky alebo ponuky, ktoré nepodali, pričom uvádzali fiktívne služby, a sumy týchto provízií boli fakturované zákazníkom. Komisia tvrdí, že táto praktika sa musí považovať za nepriame určovanie cien za medzinárodné sťahovacie služby v Belgicku.
12 Účastníci tohto kartelu tiež spolupracovali pri predkladaní PP, na základe ktorých sa zákazníci, t. j. zamestnávatelia uhrádzajúci sťahovanie, mylne domnievali, že si môžu vybrať podľa kritérií vychádzajúcich z hospodárskej súťaže. PP bola zdanlivá ponuka predložená zákazníkovi alebo osobe, ktorá sa sťahovala, sťahovacou spoločnosťou, ktorá sťahovanie nemala záujem vykonať. Podaním PP sa sťahovacia spoločnosť, ktorá chcela uzavrieť zmluvu (ďalej len „navrhujúca spoločnosť“), snažila o to, aby inštitúcia alebo podnik získali viacero ponúk, či už priamo, alebo nepriamo prostredníctvom osoby, ktorá sa chcela sťahovať. Navrhujúca spoločnosť preto svojim konkurentom oznámila cenu, poistnú sadzbu a poplatok za skladovanie, ktoré mali fakturovať za službu. Táto cena, ktorá bola vyššia ako cena navrhnutá navrhujúcou spoločnosťou, bola následne uvedená v PP. Podľa Komisie vzhľadom na to, že zamestnávateľ zvyčajne vyberie sťahovaciu spoločnosť, ktorá ponúkne najnižšiu cenu, sťahovacie spoločnosti zúčastnené na tom istom medzinárodnom sťahovaní v zásade vedeli, ktorá z nich môže na toto sťahovanie uzavrieť zmluvu.
13 Komisia okrem toho uvádza, že cena požadovaná navrhujúcou spoločnosťou mohla byť vyššia, ako by bola inak, lebo ostatné spoločnosti zúčastnené na tom istom sťahovaní predložili PP, v ktorých boli uvedené ceny určené navrhujúcou spoločnosťou. Ako príklad cituje Komisia v bode 233 rozhodnutia správu v rámci vnútornej elektronickej pošty spoločnosti Allied Arthur Pierre z 11. júla 1997, ktorá uvádza: „Klient požaduje dve [PP], môžeme teda žiadať vyššiu cenu.“ Komisia preto tvrdí, že predkladanie PP zákazníkom bolo manipulovaním verejných obchodných súťaží, v dôsledku čoho boli ceny uvedené vo všetkých ponukách vyššie ako cena navrhujúcej spoločnosti a v každom prípade vyššie ako ceny, ktoré by boli v prostredí hospodárskej súťaže.
14 Komisia tvrdí, že tieto dohody boli zavedené až do roku 2003. Podľa nej bolo spoločným cieľom týchto komplexných činností určovať ceny, rozdeliť si trh a narušiť tak hospodársku súťaž.
15 Komisia preto vydala výrokovú časť rozhodnutia, ktorej článok 1 znie takto:
„Nasledujúce spoločnosti porušili článok 81 ods. 1 [ES] tým, že priamo a nepriamo určovali ceny za medzinárodné sťahovacie služby v Belgicku, rozdelili si časť tohto trhu a manipulovali verejné obchodné súťaže počas uvedených období:
…
i) [Coppens] od 13. októbra 1992 do 29. júla 2003;
…“
16 V dôsledku toho Komisia udelila žalobkyni v článku 2 písm. k) rozhodnutia pokutu 104 000 eur.
17 Pri určovaní výšky pokút v rozhodnutí uplatnila Komisia metódu uvedenú v usmerneniach k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia z roku 2006“).
Konanie a návrhy účastníkov konania
18 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 4. júna 2008 žalobkyňa podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
19 Na základe správy sudcu spravodajcu rozhodol Všeobecný súd (ôsma komora) o otvorení ústnej časti konania. Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 5. mája 2010.
20 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil článok 1 rozhodnutia v časti, ktorá sa jej týka,
– zrušil článok 2 rozhodnutia v časti, ktorá sa jej týka,
– subsidiárne zrušil alebo podstatne znížil pokutu na sumu, ktorá sa určí ako najviac 10 % jej obratu na trhu s medzinárodnými sťahovacími službami,
– v každom prípade zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
21 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
Právny stav
22 Žalobkyňa uvádza dva hlavné žalobné dôvody a jeden subsidiárny žalobný dôvod, ktorého cieľom je zrušenie alebo zníženie pokuty.
23 Prvý žalobný dôvod je založený na porušení článku 81 ods. 1 ES.
24 Tento žalobný dôvod sa delí na tri časti. Žalobkyňa po prvé uvádza svoju obmedzenú úlohu a spochybňuje konštatovanie, že bola účastníkom kartelovej dohody v celom rozsahu. Po druhé spochybňuje dĺžku trvania svojej účasti na karteli. Po tretie vytýka Komisii, že nezohľadnila závažnosť jej účasti.
Tvrdenia účastníkov konania
25 Pokiaľ ide o prvú časť tohto žalobného dôvodu, žalobkyňa zdôrazňuje, že sa jej vytýka jedine zavedenie PP. V odôvodnení č. 296 rozhodnutia Komisia výslovne konštatovala, že Coppens je jedinou spoločnosťou, ktorá sa nezúčastnila na dohode o províziách. Komisia ani nepreukázala, že by si žalobkyňa bola takejto dohody vedomá. Preto je záver, ktorý Komisia uviedla v odôvodnení č. 345 rozhodnutia, že žalobkyňa sa zúčastnila na predmetnom správaní v celom rozsahu, nepresný. Žalobkyňa okrem toho tvrdí, že účelom ani účinkom dohôd týkajúcich sa PP ako takých nebolo obmedzenie hospodárskej súťaže. Nebolo totiž možné, aby žalobkyňa poznala všetkých svojich konkurentov, od ktorých mohol zákazník žiadať ponuku, v dôsledku čoho žalobkyňa nemohla vedieť, či môže fakturovať vyššie ceny. Žalobkyňa ďalej skutočne vykonala sťahovanie len v približne 23 % prípadov, keď žiadala ostatných účastníkov kartelu o PP.
26 V replike žalobkyňa tiež spochybňuje uplatniteľnosť článku 81 ES, pričom sa odvoláva na rozsudky Súdneho dvora z 30. júna 1966, LTM (56/65, Zb. s. 337), z 9. júla 1969, Völk (5/69, Zb. s. 295), a z 28. februára 1991, Delimitis (C‑234/89, Zb. s. I‑935).
27 Komisia tvrdí, že nezáleží na tom, či je hospodárska súťaž narúšaná prostredníctvom PP alebo provízií, lebo v obidvoch prípadoch ide o narušenie hospodárskej súťaže, ktoré všeobecne spôsobuje zvýšenie cien pre zákazníka. To podľa nej znamená, že rôzne formy kartelu možno považovať za jediné a nepretržité porušenie článku 81 ES. Komisia uvádza, že žalobkyňa nepopiera, že vedela o existencii dohody o províziách. Na porušenie konštatované v prejednávanej veci sa nevzťahuje pravidlo de minimis, keďže účastníci mali spoločne veľmi dôležité postavenie na trhu s medzinárodným sťahovaním.
Posúdenie Všeobecným súdom
28 Pokiaľ ide o prvú časť tohto žalobného dôvodu, je nesporné, že účasť žalobkyne na karteli sa obmedzovala na zavedenie PP (pozri odôvodnenia č. 173 a 296 rozhodnutia). Podľa konštatovaní Komisie je totiž žalobkyňa jedinou spoločnosťou, ktorá sa nezúčastnila na dohode o províziách.
29 Žalobkyňa však spochybňuje, že sa zúčastnila na jedinom a nepretržitom porušení. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry podnik, ktorý sa zúčastnil na mnohotvárnom porušovaní pravidiel hospodárskej súťaže vlastným správaním, ktoré spočíva v dohode alebo zosúladenom postupe s protisúťažným predmetom v zmysle článku 81 ods. 1 ES a ktorého cieľom je porušenie ako celok, môže byť zodpovedný aj za správanie ostatných podnikov v rámci toho istého porušenia za celý čas svojej účasti na tomto porušení, ak je dokázané, že predmetný podnik vie o protiprávnom správaní ostatných účastníkov alebo že ho môže rozumne predpokladať a je pripravený prijať z toho vyplývajúce riziko (rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, body 87 a 203). Aby bol podnik zodpovedný za jediné a nepretržité porušenie, vyžaduje sa tiež vedomosť (preukázaná alebo predpokladaná) o protiprávnom správaní ostatných účastníkov porušenia.
30 Okrem toho treba uviesť, že len samotná zhoda predmetu dohody, na ktorej sa podnik zúčastnil, a predmetu celkovej kartelovej dohody nestačí na to, aby sa tomuto podniku pripísala účasť na celkovej kartelovej dohode. Jeho účasť na dotknutej dohode môže byť totiž výrazom jeho pristúpenia k tejto celkovej kartelovej dohode len vtedy, ak podnik pri zúčastňovaní sa na tejto dohode vedel alebo musel vedieť, že sa tým začlenil do celkovej kartelovej dohody (rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, Sigma Tecnologie/Commission, T‑28/99, Zb. s. II‑1845, bod 45).
31 Treba však konštatovať, že Komisia nepreukázala, že žalobkyňa pri svojej účasti na dohodách o PP mala vedomosť o protisúťažných činnostiach ostatných podnikov, pokiaľ ide o provízie, alebo že ich mohla rozumne predpokladať. Komisia totiž výslovne pripúšťa, že pokiaľ ide o vedomosť žalobkyne o protiprávnom správaní ostatných účastníkov, rozhodnutie nevychádza z osobitných dôkazov. Tvrdí, že žalobkyňa nepopiera, že mala vedomosť o existencii dohody o províziách, a neuviedla, do akej miery bola informovaná o správaní ostatných účastníkov porušenia. Žalobkyňa však nie je povinná z vlastného podnetu uvádzať, do akej miery bola informovaná o správaní ostatných účastníkov porušenia, lebo dôkazné bremeno znáša Komisia. Tá musí najprv obstarať dôkaz určitej skutočnosti, aby ho žalobkyňa mohla spochybniť. Žalobkyňa okrem toho na pojednávaní na otázku Všeobecného súdu výslovne zdôraznila, že nemala vedomosť o dohodách o províziách. Komisia teda neuniesla dôkazné bremeno.
32 Za týchto podmienok nebola Komisia oprávnená usúdiť, že žalobkyňa sa zúčastnila na jedinom a nepretržitom porušení.
33 Pokiaľ ide o dôsledky, ktoré sa musia vyvodiť z tohto záveru, treba uviesť, že skutočnosť, že výrok rozhodnutia neuvádza, že išlo o jediné a nepretržité porušenie, nie je relevantná. Treba totiž uviesť po prvé to, že rozhodovacia prax Komisie v tejto súvislosti nie je jednotná. Hoci Komisia vo viacerých svojich rozhodnutiach explicitne konštatovala, že ide o jediné a nepretržité porušenie [pozri napríklad článok 1 rozhodnutia Komisie K(2006) 4180 z 20. septembra 2006 o konaní podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/F/38.121 – Tvarovky), ktorého zhrnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 27. októbra 2007 (Ú. v. EÚ L 283, 2007, s. 63), neurobila tak v iných rozhodnutiach, ako napríklad v predmetnom rozhodnutí. Rozsah zrušenia by však nemal závisieť od voľby Komisie, či toto konštatovanie zahrnie alebo nezahrnie do výroku rozhodnutia.
34 Po druhé treba pripomenúť, že výrok aktu je neoddeliteľný od jeho odôvodnenia, v dôsledku čoho sa musí, ak je to potrebné, vykladať s prihliadnutím na dôvody, ktoré viedli k jeho prijatiu (pozri uznesenie Súdu prvého stupňa z 30. apríla 2007, EnBW Energie Baden-Württemberg/Komisia, T‑387/04, Zb. s. II‑1195, bod 127 a tam citovanú judikatúru). Hoci samotný výrok rozhodnutia môže vyvolať právne účinky, rovnako platí, že posúdenia formulované v odôvodnení rozhodnutia môžu byť predložené súdu Únie na preskúmanie zákonnosti, pokiaľ ako odôvodnenie aktu spôsobujúceho ujmu predstavujú nevyhnutný základ výroku tohto aktu alebo ak môže toto odôvodnenie zmeniť podstatu toho, o čom bolo rozhodnuté vo výroku sporného aktu (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 1. júla 2009, KG Holding a i./Komisia, T‑81/07 až T‑83/07, Zb. s. II‑2411, bod 46 a tam citovanú judikatúru).
35 Z odôvodnenia rozhodnutia a predovšetkým z jeho odôvodnení č. 307 a 345 však jasne vyplýva, že Komisia považuje žalobkyňu za zodpovednú za svoju údajnú účasť na jedinom a nepretržitom porušení. Okrem toho skutočnosť, že napriek obmedzenej účasti žalobkyne uplatnila Komisia pri zohľadňovaní závažnosti porušenia, na ktorom sa žalobkyňa zúčastnila, sadzbu 17 % hodnoty jej predaja, t. j. jednotnú sadzbu uplatňovanú na všetky predmetné podniky, nemožno vysvetliť inak ako skutočnosťou, že ju považovala za účastníka jediného a nepretržitého porušenia. Nakoniec sa zdá, že táto povaha porušenia ovplyvnila aj posúdenie dĺžky trvania účasti na porušení (pozri odôvodnenie č. 380 rozhodnutia a rozsudok Všeobecného súdu vyhlásený v tento deň, Gosselin/Komisia, T‑208/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 167).
36 Preto hoci by mohla samotná účasť na systéme PP predstavovať porušenie článku 81 ES, ktoré môže byť sankcionované pokutou, treba, ako to navrhuje žalobkyňa, zrušiť článok 1 písm. i) a článok 2 písm. k) rozhodnutia.
37 Vzhľadom na to, čo je uvedené vyššie, nie je potrebné skúmať ostatné časti tohto žalobného dôvodu ani ostatné žalobné dôvody uvedené žalobkyňou.
O trovách
38 Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu je účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom žalobkyne.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Článok 1 písm. i) a článok 2 písm. k) rozhodnutia Komisie K(2008) 926 v konečnom znení z 11. marca 2008, týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/38.543 – Medzinárodné sťahovacie služby), sa zrušujú.
2. Európska komisia je povinná nahradiť trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 16. júna 2011.
Podpisy