NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

JULIANE KOKOTT

prednesené 19. apríla 2012 (1)

Vec C‑416/10

Jozef Križan a i.

proti

Slovenskej inšpekcii životného prostredia

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Najvyšší súd Slovenskej republiky)

„Životné prostredie – Výstavba skládky odpadov – Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Právo predložiť otázky Súdnemu dvoru po rozhodnutí ústavného súdu členského štátu – Smernica 2008/1/ES – Integrovaná prevencia a kontrola znečisťovania životného prostredia – Smernica 1999/31/ES – Skládky odpadov – Účasť verejnosti – Prístup k rozhodnutiu o umiestnení stavby – Zásada efektivity – Odstránenie procesných vád – Smernica 85/337/EHS – Posudzovanie vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie – Aktuálnosť posudzovania vplyvov na životné prostredie – Právo vnútroštátnych súdov preskúmať ex offo aktuálnosť posudzovania vplyvov na životné prostredie – Predbežná právna ochrana vo veciach životného prostredia – Vlastníctvo“

Obsah

I –   Úvod

II – Právny rámec

A –   Aarhuský dohovor

B –   Právo Únie

1.     Smernica IPKZ

2.     Smernica o skládkach odpadov

3.     Smernica o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí

4.     Smernica PVŽP

C –   Slovenské právo

III – Skutkový stav, konanie vo veci samej a návrh na začatie prejudiciálneho konania

A –   O umiestnení stavby

B –   O posudzovaní vplyvov na životné prostredie

C –   O integrovanom povolení na výstavbu a prevádzkovanie

D –   O súdnom konaní

E –   O otázkach Najvyššieho súdu

IV – Právne posúdenie

A –   O prvej otázke – oprávnenie Najvyššieho súdu predložiť návrh na začatie prejudiciálneho konania

B –   O druhej otázke – prístup k rozhodnutiu o umiestnení stavby v konaní o integrovanom povolení

1.     O prípustnosti druhej otázky

2.     O potrebe zabezpečiť prístup k rozhodnutiu o umiestnení stavby

a)     O zverejnení informácií v konaní o integrovanom povolení

b)     O zverejnení rozhodnutia o umiestnení stavby

3.     O ochrane obchodných tajomstiev

4.     O okamihu sprístupnenia

5.     Odpoveď na druhú otázku

C –   O tretej otázke – uplatnenie smernice PVŽP

1.     O smernici PVŽP

a)     O uplatňovaní smernice PVŽP

b)     O kritériách na predĺženie platnosti rozhodnutia o posudzovaní vplyvov na životné prostredie

c)     O účasti verejnosti na rozhodovaní o tom, či predchádzajúce posudzovanie vplyvov na životné prostredie je ešte postačujúce

d)     Predbežný záver

2.     O prípustnosti rozdelenia právnej ochrany vzhľadom na rozdielne podmienky povolenia

3.     O preskúmaní určitých právnych otázok ex offo

4.     Návrh odpovede na tretiu otázku

D –   O štvrtej otázke – predbežná právna ochrana

E –   O piatej otázke – rozsah ochrany vlastníctva

V –   Návrh

I –    Úvod

1.        Najvyšší súd Slovenskej republiky predkladá Súdnemu dvoru niekoľko otázok, ktoré vyvstali z veľmi zložitého sporu o povolení skládky odpadov.

2.        Treba predovšetkým objasniť, či v rámci účasti verejnosti na povoľovacom konaní v zmysle smernice o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia(2) (ďalej len „smernica IPKZ“) sa má predložiť rozhodnutie o umiestnení stavby, ktoré sa prijalo v samostatnom konaní, ktoré nie je súčasťou povoľovacieho konania.

3.        Okrem toho vznikajú otázky týkajúce sa uplatnenia smernice o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie(3) (ďalej len „smernica PVŽP“), najmä jej časovej uplatniteľnosti, dostatočnej aktuálnosti posúdenia a účasti verejnosti na rozhodovaní, či je posúdenie ešte dostatočne aktuálne.

4.        Tieto otázky z oblasti práva životného prostredia sa týkajú problematiky uplatňovania zásady efektivity v priebehu vnútroštátneho správneho konania a konania o právnej ochrane.

5.        V súvislosti s prístupom k rozhodnutiu o umiestnení stavby teda vzniká otázka, či počiatočné, protiprávne zamietnutie prístupu, možno odstrániť v neskoršom správnom konaní.

6.        Z hľadiska možných chýb pri posudzovaní vplyvov na životné prostredie treba objasniť, či právo Únie pripúšťa, aby prebiehalo konanie o právnej ochrane oddelene od konania o opravnom prostriedku proti integrovanému povoleniu skládky a či sa príslušný vnútroštátny súd môže, prípadne musí, v spore týkajúcom sa integrovaného povolenia zaoberať ex offo chybami v posudzovaní vplyvov na životné prostredie.

7.        Okrem toho sa Najvyšší súd pýta, či je oprávnený poskytnúť predbežnú právnu ochranu a či vykonanie oboch uvedených smerníc, ako aj Aarhuského dohovoru(4) je v súlade so základným právom vlastniť majetok.

II – Právny rámec

A –    Aarhuský dohovor

8.        Článok 6 Aarhuského dohovoru, ktorý Spoločenstvo podpísalo 25. júna 1998 v Aarhuse (Dánsko)(5), upravuje účasť verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach.

9.        Článok 6 ods. 4 Dohovoru upravuje spôsob účasti verejnosti:

„Každá strana umožní včasnú účasť verejnosti v čase, keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti môže prebiehať účinne.“

10.      Prístup k informáciám v rámci účasti verejnosti podrobnejšie upravuje článok 6 ods. 6 Dohovoru:

„Každá strana bude žiadať príslušné orgány verejnej moci, aby s cieľom preskúmania poskytli zainteresovanej verejnosti, na základe žiadosti, ak to vyžaduje vnútroštátne právo, bezplatne a ihneď, ako je to možné, prístup ku všetkým informáciám týkajúcim sa rozhodovacieho procesu uvedeného v tomto článku, ktoré sú dostupné počas etapy účasti verejnosti, a to bez ovplyvnenia práva strany na odmietnutie zverejnenia určitej informácie podľa článku 4 ods. 3 a 4. …“

11.      Článok 9 Dohovoru obsahuje ustanovenia o právnej ochrane. V prejednávanej veci je relevantný odsek 4:

„Navyše, bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 1, postupy uvedené v odsekoch 1, 2 a 3 zabezpečia zodpovedajúcu a účinnú nápravu vrátane prikázaných úľav, ak sú vhodné a musia byť primerané, spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé. …“

B –    Právo Únie

1.      Smernica IPKZ

12.      Vo veci samej ide o rozhodnutie z 18. augusta 2008. Viackrát menená smernica 96/61/ES(6) bola podľa článku 22 smernice 2008/1 kodifikovaná už 18. februára 2008 bez stanovenia prechodnej lehoty a bez toho, aby posledná uvedená smernica (ďalej len „smernica IPKZ“) zmenila jej obsah. Z tohto dôvodu budem nižšie uplatňovať smernicu IPKZ v znení smernice 2008/1.

13.      Odôvodnenie 11 upravuje vzťah k smernici PVŽP:

„Ustanovenia tejto smernice by sa mali uplatňovať bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia smernice PVŽP. Ak sa musia vziať do úvahy informácie a závery potrebné na udelenie povolenia podľa uvedenej smernice, táto smernica by nemala ovplyvniť vykonávanie smernice PVŽP.“

14.      Odôvodnenie 24 sa týka účasti verejnosti:

„Účinná účasť verejnosti pri prijímaní rozhodnutí umožňuje verejnosti vyjadrovať a nositeľom rozhodnutí zohľadňovať stanoviská a záujmy, ktoré môžu byť relevantné k daným rozhodnutiam, a tým zvyšovať zodpovednosť a transparentnosť rozhodovacieho procesu a prispievať k verejnému povedomiu o environmentálnych otázkach a podpore prijímaných rozhodnutí. Predovšetkým by mala mať verejnosť prístup k informáciám o činnosti prevádzok a ich možnom vplyve na životné prostredie a pred prijatím každého rozhodnutia by mala mať prístup k informáciám o žiadostiach o povolenia pre nové prevádzky, ako aj pre podstatné zmeny v prevádzkach, o samotných povoleniach, ich aktualizáciách a príslušných sledovaných údajoch.“

15.      Článok 1 smernice IPKZ stanovuje cieľ smernice takto:

„Účelom tejto smernice je dosiahnuť integrovanú prevenciu a kontrolu znečisťovania životného prostredia pochádzajúceho z činností uvedených v prílohe I. Stanovuje opatrenia zamerané na prevenciu, alebo ak to nie je možné, na zníženie emisií do ovzdušia, vody a pôdy vyplývajúcich z vyššie spomenutých činností, vrátane opatrení týkajúcich sa odpadov s cieľom dosiahnuť vysokú úroveň ochrany životného prostredia ako celku bez toho, aby bola dotknutá smernica PVŽP a ostatné príslušné ustanovenia Spoločenstva.“

16.      Požiadavky na žiadosť o povolenie vyplývajú z článku 6 smernice IPKZ:

„1.      Členské štáty prijmú potrebné opatrenia na to, aby žiadosť o povolenie adresovaná príslušnému orgánu obsahovala opis:

a)      prevádzky, ako aj druhu a rozsahu jej činností;

…

d)      podmienok miesta umiestnenia prevádzky;

…

j)      hlavných alternatív, ak sú, ktoré žiadateľ preskúmal.

Žiadosť o povolenie musí tiež obsahovať netechnické zhrnutie údajov uvedených v predchádzajúcich zarážkach.

2.      Ak informácie poskytnuté v súlade s požiadavkami ustanovenými v smernici 85/337/EHS… alebo iné informácie vypracované na základe iných právnych predpisov splnia ktorúkoľvek požiadavku tohto článku, môžu sa zahrnúť do žiadosti alebo k nej pripojiť.“

17.      Článok 9 smernice IPKZ obsahuje ustanovenia o obsahu povolenia:

„1.      Členské štáty zabezpečia, aby povolenie obsahovalo všetky opatrenia potrebné na splnenie požiadaviek ustanovených v článkoch 3 a 10 na vydanie povolenia s cieľom dosiahnuť vysoký stupeň ochrany životného prostredia ako celku prostredníctvom ochrany ovzdušia, vody a pôdy.

2.      V prípade nových prevádzok alebo v prípade podstatnej zmeny v činnosti, na ktoré sa vzťahuje článok 4 smernice 85/337/EHS, sa pri vydávaní povolenia zohľadní akákoľvek relevantná informácia alebo záver, ku ktorému sa dospeje podľa článkov 5, 6 a 7 uvedenej smernice.

…

4.      Bez toho, aby bol dotknutý článok 10, limitné hodnoty emisií a ekvivalentné ukazovatele a ekvivalentné technické opatrenia uvedené v odseku 3 musia vychádzať z najlepších dostupných techník bez určenia použitia konkrétneho spôsobu alebo techniky, berúc do úvahy technické charakteristiky príslušnej prevádzky, jej geografické umiestnenie a miestne environmentálne podmienky. V každom prípade musia podmienky v povolení obsahovať opatrenia na minimalizáciu diaľkového alebo cezhraničného znečisťovania a zabezpečiť vysoký stupeň ochrany životného prostredia ako celku.“

18.      Článok 15 smernice IPKZ upravuje účasť verejnosti:

„1.      Členské štáty zabezpečia, aby dotknutá verejnosť dostala včasné a účinné príležitosti zúčastniť sa konaní o:

a)      vydaní povolenia na nové prevádzky;

b)      ….

Na účely takejto účasti sa uplatňujú postupy uvedené v prílohe V.

2.      …

3.      Odseky 1 a 2 sa uplatňujú bez toho, aby boli dotknuté obmedzenia ustanovené v článku 4 ods. 1, 2 a 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES z 28. januára 2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí.“

19.      Článok 16 smernice IPKZ v rámci prebratia článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru obsahuje osobitné ustanovenia o právnej ochrane.

20.      V prílohe V sa spresňuje, ktoré informácie musia byť sprístupnené verejnosti:

„1.      Verejnosť je informovaná (prostredníctvom verejných oznamov alebo inými vhodnými prostriedkami, ako sú elektronické médiá, ak sú k dispozícii) v rannom štádiu procesu prijímania rozhodnutia a najneskôr hneď ako možno informácie rozumne poskytnúť o nasledujúcich záležitostiach:

a)      žiadosť o povolenie alebo prípadne návrh na aktualizáciu povolenia alebo podmienok povolenia v súlade s článkom 15 ods. 1, vrátane opisu prvkov uvedených v článku 6 ods. 1;

…

c)      podrobnosti o príslušných orgánoch zodpovedných za prijatie rozhodnutia o tých, od ktorých sa dajú získať relevantné informácie o tých, ktorým sa môžu zasielať pripomienky alebo otázky a podrobnosti o časovom rozvrhu zasielania pripomienok alebo otázok;

…

f)      uvedenie časov a miest, kde sa relevantné informácie sprístupnia, a prostriedkov, ktorými sa sprístupnia;

…

2.      Členské štáty zaistia, aby sa v rozumných časových rámcoch sprístupnili dotknutej verejnosti:

a)      v súlade s vnútroštátnym právom hlavné správy a odporúčania vydané príslušnému orgánu alebo orgánom v čase, keď je dotknutá verejnosť informovaná v súlade s bodom 1;

b)      v súlade s ustanoveniami smernice 2003/4/ES z 28. januára 2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí iné informácie, ako sú uvedené v bode 1, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie v súlade s článkom 8 a ktoré sa stanú prístupnými po informovaní dotknutej verejnosti v súlade s bodom 1.“

21.      Konzultácie s verejnosťou sú upravené v prílohe V bodoch 3 a 4:

„3.      Dotknutá verejnosť je oprávnená vyjadriť príslušnému orgánu pripomienky a stanoviská pred prijatím rozhodnutia.

4.      Výsledky konzultácií uskutočnených podľa tejto prílohy sa musia pri prijímaní rozhodnutia riadne zohľadniť.“

2.      Smernica o skládkach odpadov

22.      Smernica o skládkach odpadov(7) (ďalej len „smernica o skládkach“) upravuje zriadenie a prevádzku skládok odpadov.

23.      Podľa článku 1 ods. 2 obsahuje smernica o skládkach technické požiadavky pre skládky, na ktoré sa vzťahuje smernica IPKZ:

„V súvislosti s technickými charakteristikami skládok obsahuje táto smernica príslušné technické požiadavky pre tie skládky, na ktoré sa vzťahuje smernica 96/61/ES, s cieľom vypracovať konkrétne podmienky všeobecných požiadaviek uvedenej smernice. Príslušné požiadavky smernice 96/61/ES sa považujú za splnené, ak sú splnené požiadavky tejto smernice.“

24.      Článok 7 smernice o skládkach upravuje obsah žiadosti o povolenie. Žiadosť musí obsahovať najmä tieto údaje:

„d)      opis miesta, vrátane jeho hydrogeologických a geologických charakteristík“.

25.      Podmienky pre udelenie povolenia vyplývajú z článku 8:

„Členské štáty prijmú také opatrenia, aby zabezpečili, že

a)      príslušný orgán nevydá povolenie na skládku pokiaľ sa nepresvedčí, že:

i)      bez toho, aby bol dotknutý článok 3 ods. 4 a 5, projekt skládky spĺňa všetky príslušné požiadavky tejto smernice vrátane príloh;

ii)…“

26.      Príloha I smernice o skládkach spresňuje požiadavky na skládku a predovšetkým na jej polohu:

„1.      Poloha

1.1.      Poloha skládky musí brať do úvahy požiadavky týkajúce sa:

a)      vzdialenosti od hranice skládky k obytným a rekreačným oblastiam, vodným tokom, vodným plochám a iným poľnohospodárskym a mestským územiam;

b)      existenciu podzemných vôd, pobrežných vôd alebo prírodných chránených území v danej oblasti;

c)      geologické a hydrologické podmienky daného miesta;

d)      nebezpečenstvo záplav, klesania povrchu, zosuvov pôdy alebo lavín na danom mieste;

e)      ochranu prírodného alebo kultúrneho dedičstva v danej oblasti.

1.2.      Skládka môže byť povolená len vtedy, ak vlastnosti skládky s ohľadom na vyššie uvedené požiadavky, alebo nápravné opatrenia, ktoré majú byť prijaté, naznačujú, že skládka nepredstavuje vážne nebezpečenstvo pre životné prostredie.“

3.      Smernica o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí

27.      Článok 15 ods. 3 smernice IPKZ sa vzťahuje na smernicu o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí(8) (ďalej len „smernica o informáciách o životnom prostredí“). Článok 4 stanovuje výnimky:

„1.      …

2.      Členské štáty môžu ustanoviť, že žiadosť o prístup k informáciám o životnom prostredí sa zamietne, ak by ich zverejnenie mohlo nepriaznivo ovplyvniť:

…

d)      dôvernosť obchodných alebo priemyselných informácií, keď takúto dôvernosť ustanovuje národné právo alebo právo spoločenstva na ochranu oprávneného hospodárskeho záujmu vrátane verejného záujmu na zachovaní utajenia štatistických údajov a daňového tajomstva;

…

Dôvody zamietnutia uvedené v odsekoch 1 a 2 sa vykladajú reštriktívnym spôsobom, pričom v každom jednotlivom prípade sa musí zohľadňovať verejný záujem na sprístupnení. V každom jednotlivom prípade sa zvažuje verejný záujem, ktorému slúži zverejnenie, oproti záujmu, ktorému slúži zamietnutie. Členské štáty, v zmysle odseku 2 písm. a), d), f), g) a h), nesmú umožniť zamietnutie žiadosti, keď sa žiadosť týka informácií o emisiách do životného prostredia.

3.      …

4.      Keď žiadateľ požiadal o sprístupnenie informácií o životnom prostredí, ktoré majú verejné orgány alebo ktoré sú pre ne uchovávané, sprístupnia sa informácie čiastočne, ak je možné akékoľvek informácie patriace do rozsahu odseku 1 písm. d) a e) alebo odseku 2 oddeliť od zvyšku požadovaných informácií.“

4.      Smernica PVŽP

28.      Článok 1 ods. 2 smernice PVŽP definuje pojem povolenie takto:

„Rozhodnutie príslušného orgánu alebo orgánov, ktoré oprávňuje navrhovateľa realizovať projekt.“

29.      Článok 2 ods. 1 smernice PVŽP obsahuje základnú povinnosť vykonať posúdenie vplyvov na životné prostredie:

„Členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že pred udelením povolenia sa všetky projekty, ktoré pravdepodobne budú mať podstatný vplyv na životné prostredie z dôvodu, okrem iného, ich charakteru, veľkosti, alebo umiestnenia, budú podliehať postupu povolenia a budú posúdené z hľadiska ich vplyvov. Tieto projekty sú definované v článku 4.“

30.      Článok 10a smernice PVŽP v rámci prebratia článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru obsahuje osobitné ustanovenia o právnej ochrane.

C –    Slovenské právo

31.      Na Slovensku bola smernica IPKZ prebratá zákonom č. 245/2003. Vo veci samej je predovšetkým relevantný § 8 ods. 3 a 4, ktorý upravuje vzťah k iným správnym konaniam:

„3.      Ak ide o integrované povoľovanie prevádzky, ktoré súčasne vyžaduje povoliť novú stavbu alebo zmenu jestvujúcej stavby, je súčasťou konania aj stavebné konanie. Stavebný úrad má v integrovanom povoľovaní postavenie dotknutého orgánu (§ 10 ods. 2).

4.      Súčasťou integrovaného povoľovania nie je územné konanie, posudzovanie vplyvu prevádzky na životné prostredie ani ustanovovanie podmienok na prevenciu závažných priemyselných havárií.“

32.      Okrem toho treba poukázať na § 11 ods. 2 písm. g), ktorý stanovuje, že spolu so žiadosťou o povolenie treba predložiť prípadné rozhodnutie o umiestnení stavby:

„Prílohou žiadosti sú

…

územné rozhodnutie, ak má ísť o novú prevádzku alebo o rozšírenie jestvujúcej prevádzky,

…“

III – Skutkový stav, konanie vo veci samej a návrh na začatie prejudiciálneho konania

33.      Vo veci samej ide o zriadenie skládky odpadov v slovenskom meste Pezinok. Na území bývalej tehelne sa už niekoľko desaťročí nachádza stará skládka odpadov. V súčasnosti sa má v bývalej jame tehliarskej hliny zriadiť na rovnakom mieste nová skládka odpadov.

34.      Podľa spisu bol tento projekt predmetom troch na seba nadväzujúcich rozhodnutí vydaných v samostatných správnych konaniach. Mesto a regionálny orgán pre územné plánovanie určili umiestnenie stavby, ministerstvo životného prostredia rozhodlo o vplyvoch na životné prostredie a inšpekcia životného prostredia napokon vydala v konaní prebiehajúcom na dvoch stupňoch integrované povolenie na prevádzku skládky. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci sporu, ktorý sa týka tohto posledného rozhodnutia.

A –    O umiestnení stavby

35.      Dňa 26. júna 1997 vydalo mesto Pezinok vo forme všeobecne záväzného nariadenia č. 2/1997 územný plán mesta, ktorý počítal okrem iného s výstavbou skládky odpadov v bývalej tehelni v priamom susedstve (asi 300 m) s mestom. Mesto však uvedený plán v roku 2002 zmenilo a v roku 2006, po konštatovaní nesúladu existujúceho plánu s ústavou zo strany Ústavného súdu SR, vydalo nový plán, pričom zakaždým v ňom stanovilo, že na dotknutej ploche nesmie byť zriadená žiadna skládka.

36.      Už 7. augusta 2002 však spoločnosť Ekologická skládka a.s. požiadala o vydanie územného rozhodnutia na povolenie umiestnenia novej skládky odpadov. Mesto túto žiadosť 30. novembra 2006 zamietlo, ale Krajský stavebný úrad v Bratislave uvedené rozhodnutie 7. mája 2007 pozmenil a vydal predmetné povolenie, v ktorom rozhodol o umiestnení skládky na danom území.

37.      V tomto správnom konaní viacero obyvateľov (ďalej len „Križan a i.“) vznieslo námietky. Namietali predovšetkým porušenie zmeneného územného plánu mesta z roku 2006, ako aj zaujatosť zamestnancov Krajského stavebného úradu. Boli však vylúčení z konania s odôvodnením, že ich práva v tomto štádiu konania nemôžu byť priamo dotknuté. Zmenené rozhodnutie sa teda týmito námietkami nezaoberalo.

38.      Žaloba mesta Pezinok podaná voči zmenenému rozhodnutiu bola zamietnutá z dôvodu, že mesto nemohlo byť súčasne prvostupňovým správnym orgánom a účastníkom konania.(9) Križan a i. uvádzajú, že síce uspeli v žalobe proti ich vylúčeniu z konania,(10) ale medzičasom rozhodnutie o umiestnení stavby nadobudlo právoplatnosť.

B –    O posudzovaní vplyvov na životné prostredie

39.      Na žiadosť spoločnosti Pezinské tehelne a.s. zo 16. decembra 1998 ministerstvo životného prostredia vykonalo posudzovanie vplyvov projektu skládky na životné prostredie a 26. júla 1999 vydalo k posudzovaniu vplyvov na životné prostredie záverečné stanovisko.

40.      V čase, keď prebiehalo konanie o umiestnení stavby, ministerstvo životného prostredia na žiadosť spoločnosti Pezinské tehelne a.s. predĺžilo rozhodnutím z 27. marca 2006 platnosť stanoviska o posudzovaní vplyvov na životné prostredie až do 1. februára 2008.

C –    O integrovanom povolení na výstavbu a prevádzkovanie

41.      Po ukončení oboch vyššie uvedených konaní Slovenská inšpekcia životného prostredia na žiadosť spoločnosti Ekologická skládka z 25. septembra 2007 zahájila integrované konanie podľa zákona č. 245/2003, ktorý preberá smernicu IPKZ. Dňa 17. októbra 2007 inšpekcia životného prostredia zverejnila žiadosť a umožnila účasť verejnosti na konaní.

42.      V rámci prvostupňového správneho konania Križan a i., ako aj mesto Pezinok namietali, že žiadosť nie je úplná, keďže neobsahovala rozhodnutie o umiestnení stavby, čo je zákonom stanovená príloha. Na žiadosť inšpekcie životného prostredia síce spoločnosť Ekologická skládka predložila právoplatné rozhodnutie Krajského stavebného úradu o umiestnení stavby, ale uviedla, že je chránené obchodným tajomstvom, a z tohto dôvodu nebolo sprístupnené.

43.      Dňa 22. januára 2008 inšpekcia životného prostredia vydala integrované povolenie na výstavbu skládky odpadov a jej prevádzku.

44.      Proti tomuto rozhodnutiu Križan a i., ako aj mesto Pezinok podali odvolanie, o ktorom rozhodla práve inšpekcia životného prostredia. Namietali predovšetkým porušenie územného plánu mesta a nesprístupnenie rozhodnutia o umiestnení stavby. Zároveň plánovaná skládka odpadov nie je dostatočne vzdialená od obytných domov a nie je v súlade s celkovou ochranou životného prostredia.

45.      V tomto konaní inšpekcia životného prostredia zverejnila rozhodnutie o umiestnení stavby vyvesením na úradnej tabuli od 14. marca do 14. apríla 2008. Rozhodnutím z 18. augusta 2008 odvolanie zamietla. V súvislosti s námietkou porušenia územného plánu mesta inšpekcia životného prostredia konštatovala, že uvedená námietka by musela byť uplatnená v konaní týkajúcom sa rozhodnutia o umiestnení stavby.

D –    O súdnom konaní

46.      Proti druhostupňovému rozhodnutiu inšpekcie životného prostredia z 18. augusta 2008 podali Križan a i., ako aj mesto Pezinok žalobu na Krajský súd Bratislava, ktorý ju zamietol rozsudkom zo 4. decembra 2008.

47.      V odvolacom konaní Najvyšší súd najprv uznesením zo 6. apríla 2009 odložil vykonateľnosť integrovaného povolenia a následne ho rozsudkom z 28. mája 2009 zrušil. V odôvodnení argumentoval neskorým zverejnením rozhodnutia o umiestnení stavby a vytýkal predĺženie rozhodnutia o posudzovaní vplyvov stavebného projektu na životné prostredie.

48.      Voči týmto rozhodnutiam podala spoločnosť Ekologická skládka ústavnú sťažnosť na Ústavný súd SR. Ústavný súd SR rozsudkom z 27. mája 2010 zrušil predbežné rozhodnutie Najvyššieho súdu zo 6. apríla 2009, ako aj rozsudok uvedeného súdu z 28. mája 2009 a vrátil vec Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

49.      V odôvodnení Ústavný súd SR predovšetkým uviedol, že Najvyšší súd v napadnutom rozsudku dostatočne nepreskúmal, či v konaní o opravnom prostriedku bola zabezpečená dostatočná účasť verejnosti v zmysle konania o integrovanom povolení. Procesné predpisy tomu nebránili.

50.      Ústavný súd SR okrem toho napadol konštatovania vzťahujúce sa na predĺženie platnosti rozhodnutia o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Uvedené rozhodnutie nebolo predmetom konania, pretože odvolatelia nenapadli jeho nezákonnosť v žalobe a na preskúmanie stanoviska o PVŽP existuje osobitné konanie.

E –    O otázkach Najvyššieho súdu

51.      Po vrátení veci v súčasnosti spor opäť prejednáva Najvyšší súd, ktorý predkladá Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

1.      Ukladá povinnosť, resp. umožňuje komunitárne právo (konkrétne článok 267 ZFEÚ) najvyššiemu súdu členského štátu ex offo obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou otázkou, a to aj v takom štádiu súdneho konania, ak ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu, ktorý je založený najmä na aplikácii komunitárneho rámca týkajúceho sa ochrany životného prostredia, zrušil s uložením povinnosti sa riadiť právnymi názormi ústavného súdu založenými na porušení procesných a hmotných ústavných práv osoby zúčastnenej na súdnom konaní bez prihliadnutia na komunitárny rozmer prejednávanej veci, tzn. keď ústavný súd v tomto konaní ako súd poslednej inštancie nedospel k záveru o nutnosti predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie predbežnú otázku a predbežne vylúčil aplikáciu práva na primerané životné prostredie a jeho ochranu v prejednávanej veci?

2.      Je možné naplniť základný účel integrovanej prevencie vymedzený najmä v bodoch 8, 9 a 23 preambuly a ďalej v článkoch 1 a 15 smernice IPKZ a všeobecne v komunitárnom rámci životného prostredia, tzn. prevenciu a kontrolu znečisťovania životného prostredia so zapojením aj verejnosti s cieľom dosiahnuť vysokú úroveň ochrany životného prostredia ako celku, takým postupom, že dotknutá verejnosť nemá v čase začatia konania o integrovanej prevencii zabezpečený prístup ku všetkým relevantným dokumentom (článok 6 v spojení s článkom 15 smernice PVŽP), a to najmä k rozhodnutiu o umiestnení stavby – skládky odpadov, a neskôr v prvostupňovom konaní je chýbajúci dokument žiadateľom doložený s podmienkou nesprístupňovať ho iným účastníkom konania, lebo ide o predmet obchodného tajomstva; ak je možné dôvodne predpokladať, že rozhodnutie o umiestnení stavby (najmä jeho odôvodnenie) podstatným spôsobom ovplyvní podávanie námetov, pripomienok alebo iných podnetov?

3.      Sú splnené ciele smernice PVŽP, najmä z pohľadu komunitárneho rámca životného prostredia, konkrétne podmienky uvedenej v článku 2, že pred vydaním povolenia budú určité projekty posudzované vzhľadom na ich vplyv na životné prostredie, ak sa pôvodné stanovisko Ministerstva životného prostredia vydané v roku 1999, ktorým sa zavŕšil v minulosti proces posudzovania vplyvu na životné prostredie (EIA), prolonguje po uplynutí viacerých rokov jednoduchým rozhodnutím bez toho, aby proces EIA opätovne prebehol; inak povedané, je možné vysloviť, že raz vydané rozhodnutie podľa smernice PVŽP má neobmedzenú platnosť?

4.      Vzťahuje sa požiadavka všeobecne vyplývajúca zo smernice IPKZ (najmä jej preambula a články 1 a 15a), aby členské štáty zaistili prevenciu a kontrolu znečisťovania životného prostredia aj tým, že poskytnú verejnosti primerané, spravodlivé a včasné správne alebo súdne konanie v spojení s článkom 10a smernice PVŽP a článku 6 a článku 9 ods. 2 a 4 Aarhuského dohovoru, na možnosť tejto verejnosti požadovať uloženie správneho alebo súdneho opatrenia predbežnej povahy podľa vnútroštátneho práva (napríklad nariadiť súdny odklad vykonateľnosti integrovaného rozhodnutia), ktoré umožňuje dočasne, tzn. až do rozhodnutia vo veci samej, zastaviť realizáciu požadovanej prevádzky?

5.      Je možné súdnym rozhodnutím, ktorým sa napĺňa požiadavka smernice IPKZ, resp. smernice PVŽP alebo článku 9 ods. 2 a 4 Aarhuského dohovoru pri aplikácii tam uvedeného práva verejnosti na spravodlivú súdnu ochranu v zmysle článku 191 ods. 1 a 2 ZFEÚ týkajúceho sa politiky Európskej únie v oblasti životného prostredia, nelegitímne zasiahnuť do vlastníckeho práva prevádzkovateľa garantované napríklad v článku 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd k prevádzke napríklad tým, ak žiadateľovi je právoplatné integrované povolenie na novú prevádzku zrušené v súdnom konaní?

52.      Križan a i., mesto Pezinok, Slovenská inšpekcia životného prostredia Bratislava a spoločnosť Ekologická skládka a. s., ako aj Česká republika, Rakúska republika, Slovenská republika a Európska komisia predložili písomné pripomienky. Na ústnom pojednávaní 17. januára 2012 sa zúčastnila aj Francúzska republika, zatiaľ čo Ekologická skládka sa na pojednávaní nezúčastnila.

IV – Právne posúdenie

A –    O prvej otázke – oprávnenie Najvyššieho súdu predložiť návrh na začatie prejudiciálneho konania

53.      Prvou otázkou sa Najvyšší súd v podstate pýta, či rozsudok Ústavného súdu SR bráni predloženiu návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Najvyšší súd je totiž podľa vnútroštátneho práva povinný riadiť sa pri rozhodovaní veci samej právnym názorom Ústavného súdu SR. Okrem toho Najvyšší súd chce prvou otázkou vedieť, či je možné predložiť návrh ex offo, t. j. bez toho, aby to požadoval niektorý z účastníkov konania.

54.      Otázka naznačená v odôvodnení návrhu na začatie prejudiciálneho konania, či právo Únie umožňuje, alebo dokonca vyžaduje, aby Najvyšší súd predložil určité právne otázky ex offo, bude naopak preskúmaná v súvislosti s treťou otázkou.(11) Podľa judikatúry totiž dotknutá právna úprava môže sama osebe mať rozhodujúci význam pre odpoveď na otázku, či sa ňou má súd zaoberať ex offo.(12) Najvyšší súd pri položených právnych otázkach uvádza možnosť uplatnenia ex offo len v súvislosti s treťou prejudiciálnou otázkou.

55.      Podľa judikatúry ani pokyny Ústavného súdu SR, ani nepredloženie návrhov zo strany účastníkov konania nebránia tomu, aby bol Súdnemu dvoru predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania s prejudiciálnymi otázkami.

56.      Vnútroštátne súdy majú podľa článku 267 ZFEÚ neobmedzené právo – t. j. možno ho vykonať ex offo alebo na žiadosť účastníkov konania(13) – obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa domnievajú, že nimi prejednávaný spor vyvoláva otázky týkajúce sa výkladu alebo posúdenia platnosti ustanovení práva Únie, o ktorých tieto súdy musia v konkrétnom prípade rozhodnúť.(14)

57.      Podľa článku 267 ods. 3 ZFEÚ súd, ktorého rozhodnutia už nemožno napadnúť opravným prostriedkom podľa vnútroštátneho práva, je povinný predložiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania, ak vyvstanú pred týmto súdom otázky výkladu práva Únie. Opravný prostriedok v zmysle tohto ustanovenia sa musí týkať správneho uplatňovania práva Únie,(15) pretože povinnosťou súdov rozhodujúcich v poslednom stupni predložiť návrh na začatie prejudiciálneho konania sa má predísť tomu, aby sa v členskom štáte zaviedla vnútroštátna judikatúra, ktorá nie je v súlade s ustanoveniami práva Únie.(16)

58.      Vychádzam z predpokladu, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je – aspoň vo veci samej – súdom v zmysle článku 267 ods. 3 ZFEÚ. Jeho rozhodnutia síce môže preskúmať Ústavný súd SR, uvedený súd však zaručuje len dodržiavanie slovenskej ústavy a nemá právomoc kontrolovať dodržiavanie práva Únie vnútroštátnymi orgánmi a súdmi.(17)

59.      Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátne pravidlo, na základe ktorého vnútroštátne súdy, ktoré nerozhodujú v poslednom stupni, sú viazané posúdením súdu vyššie stupňa, nemôže tieto súdy zbaviť možnosti obrátiť sa na Súdny dvor s otázkami výkladu práva Únie, ktorého sa také právne posúdenie týka. Súd, ktorý nerozhoduje na poslednom stupni, musí mať možnosť obrátiť sa na Súdny dvor s otázkami, ktoré vyvolávajú pochybnosti, ak sa domnieva, že právne posúdenie súdom vyššieho stupňa by ho mohlo viesť k vyhláseniu rozsudku, ktorý je v rozpore s právom Únie.(18)

60.      Aj na účely zabezpečenia prednosti práva Únie fungovanie uvedeného systému spolupráce nevyhnutne vyžaduje, aby sa vnútroštátny súd mohol v priebehu konania v ktoromkoľvek okamihu konania, ktorý považuje za vhodný, dokonca aj po ukončení incidenčného konania kontroly ústavnosti, slobodne obrátiť na Súdny dvor s akoukoľvek prejudiciálnou otázkou, ktorú pokladá za nevyhnutnú.(19)

61.      Okrem toho rozsudok Súdneho dvora vydaný v prejudiciálnom konaní zaväzuje vnútroštátny súd pri rozhodovaní sporu vo veci samej. Na účely vyriešenia sporu vo veci samej výklad predmetných ustanovení, ktorý poskytol Súdny dvor, je pre vnútroštátny súd, ktorý využil možnosť podľa článku 267 druhého odseku ZFEÚ, záväzný a v prípade potreby musí odmietnuť posúdenie súdu vyššieho stupňa, ak sa v súvislosti s týmto výkladom domnieva, že toto posúdenie nie je v súlade s právom Únie.(20)

62.      Tieto úvahy boli síce vyslovené vo vzťahu k súdom, ktoré nerozhodujú v poslednom stupni, ale tým skôr musia platiť pre súdy rozhodujúce o otázkach práva Únie v poslednom stupni, ktoré vzhľadom na vnútroštátne ústavné právo podliehajú preskúmaniu zo strany ústavného súdu. Vnútroštátne ústavné právo síce môže mať prednosť pred vnútroštátnymi predpismi nižšej právnej sily, nemôže však brániť uplatňovaniu práva Únie.(21)

63.      V dôsledku toho treba na prvú otázku odpovedať, že článok 267 ZFEÚ zaväzuje súd členského štátu, ktorého rozhodnutie týkajúce sa výkladu práva Únie nemožno napadnúť opravným prostriedkom, obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s návrhom na začatie prejudiciálneho konania aj ex offo bez toho, aby o to požiadal niektorý z účastníkov konania, v prípade, že má pochybnosti o uplatňovaní práva Únie v prejednávanej veci, aj keď ústavný súd členského štátu už rozhodol o tomto právnom spore a uložil prvému uvedenému súdu povinnosť riadiť sa pri rozhodovaní jeho názormi týkajúcimi sa vnútroštátneho ústavného práva.

B –    O druhej otázke – prístup k rozhodnutiu o umiestnení stavby v konaní o integrovanom povolení

64.      Druhá otázka sa týka prístupu k rozhodnutiu o umiestnení skládky odpadov v konaní o integrovanom povolení.

65.      V prvostupňovom konaní pred správnym orgánom sa uvedené rozhodnutie spočiatku považovalo za obchodné tajomstvo a z tohto dôvodu nebolo sprístupnené. V druhostupňovom konaní pred správnym orgánom však bolo sprístupnené verejnosti. Najvyšší súd by chcel vedieť, či takýto postup je v súlade so smernicou IPKZ.

66.      Treba teda preskúmať, či rozhodnutie o umiestnení stavby patrí k informáciám, ktoré v zásade musia byť oznámené verejnosti v konaní o integrovanom povolení (pozri bod 2 nižšie), následne treba určiť, v akom rozsahu ochrana obchodných tajomstiev odôvodňuje výnimku z poskytnutia informácií (pozri bod 3 nižšie), a nakoniec určiť, či oznámenie na druhom stupni pred správnym orgánom splnilo požiadavky smernice IPKZ alebo bolo uskutočnené príliš neskoro (pozri bod 4 nižšie). Najprv sa však treba zaoberať pochybnosťami o prípustnosti tejto otázky (pozri bod 1 nižšie).

1.      O prípustnosti druhej otázky

67.      Ekologická skládka uvádza, že podľa slovenského práva rozhodnutie o umiestnení stavby je nezávislé od integrovaného povolenia na výstavbu a prevádzku (§ 8 ods. 4 zákona č. 245/2003). Rozhodnutie o umiestnení stavby už nemôže byť v konaní o integrovanom povolení napadnuté. Z tohto dôvodu ho nebolo treba ani oznámiť. Ekologická skládka na základe toho dospela k záveru, že druhá otázka je irelevantná pre vyriešenie sporu v konaní vo veci samej a je preto neprípustná.

68.      Pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, však platí prezumpcia relevantnosti. Odmietnutie Súdneho dvora rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podanom vnútroštátnym súdom je možné len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na položené otázky.(22)

69.      Otázka, či a za akých podmienok musí byť oznámené rozhodnutie o umiestnení stavby v konaní o integrovanom povolení výstavby a prevádzky, očividne súvisí so sporom o zákonnosti povolenia. Chyba v oznamovaní totiž môže viesť k procesnej vade. V dôsledku toho je druhá otázka, ktorú položil Najvyšší súd, prípustná.

2.      O potrebe zabezpečiť prístup k rozhodnutiu o umiestnení stavby

70.      Aké informácie musia byť v konaní o integrovanom povolení sprístupnené verejnosti, treba posúdiť podľa článku 15 ods. 1, článku 6 a prílohy V smernice IPKZ.

a)      O zverejnení informácií v konaní o integrovanom povolení

71.      Podľa článku 15 ods. 1 písm. a) smernice IPKZ má dotknutá verejnosť mať včasné a účinné príležitosti zúčastniť sa na vydaní povolenia na nové prevádzky. Na účely takejto účasti sa uplatňujú postupy uvedené v prílohe V.

72.      Príloha V bod 1 smernice IPKZ stanovuje, že verejnosť je informovaná v rannom štádiu procesu prijímania rozhodnutia a najneskôr hneď ako možno informácie rozumne poskytnúť, o určitých skutočnostiach. K nim patrí najmä žiadosť o povolenie vrátane opisu prvkov uvedených v článku 6 ods. 1.

73.      Podľa prílohy V bodu 2 sa v rozumných časových rámcoch majú dotknutej verejnosti sprístupniť určité informácie. V prvom rade ide o hlavné správy a odporúčania predložené príslušnému orgánu alebo orgánom v čase, keď je dotknutá verejnosť informovaná v súlade s bodom 1 (písm. a) a v druhom rade o iné informácie, ako sú uvedené v bode 1, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie o povolení a ktoré sa stanú prístupnými po informovaní dotknutej verejnosti v súlade s bodom 1 (písm. b).

74.      Tieto ustanovenia by mohli byť vykladané reštriktívne v tom zmysle, že sprístupnené musia byť len informácie uvedené v prílohe V bode 2 smernice IPKZ, zatiaľ čo informácie spadajúce pod bod 1 sa sprístupnia v okamihu začatia konania o povolení formou verejného oznamu. Podľa uvedeného výkladu by bolo možné zabrániť prístupu k dotknutým originálnym podkladom – najmä k žiadosti o povolenie.

75.      No už informácie, ktoré musia byť sprístupnené podľa prílohy V bodu 1 písm. c) a f) hovoria v prospech širšieho prístupu k originálnym podkladom. Treba totiž oznamovať, na ktorých orgánoch, kedy, kde a akým spôsobom sa relevantné informácie sprístupnia. Takže výpočet informácií oznamovaných verejnosti podľa bodu 1 nie je taxatívny, ale má iba umožniť prístup k ďalším informáciám, ktoré sú relevantné pre konanie o povolení.

76.      Paradoxom by tiež bolo, ak by sa zabezpečil prístup k informáciám, ktoré sú relevantné pre povolenie a boli podľa prílohy V bodu 2 písm. b) predložené neskôr, ale nesprístupnili by sa informácie predložené už na začiatku konania.

77.      Okrem toho zamietnutie zverejnenia žiadosti o povolenie a jej príloh by bolo obmedzením informovania verejnosti vo vzťahu k pôvodnému zneniu smernice IPKZ, ktorej článok 15 ods. 1 výslovne stanovoval, že verejnosť má prístup k žiadosti o povolenie. Zákonodarca však zmenou článku 15 ods. 1 smernice IPKZ smernicou 2003/35(23) nemal v úmysle obmedziť transparentnosť, ale podľa odôvodnení 10 a 11 smernice 2003/35 chcel text smernice len prispôsobiť širším požiadavkám Aarhuského dohovoru.

78.      Cieľom tohto Dohovoru nie je obmedziť informovanie verejnosti, keďže v článku 6 ods. 6 sa výslovne stanovuje, aby sa poskytol zainteresovanej verejnosti prístup ku všetkým relevantným informáciám týkajúcim sa rozhodovacieho procesu uvedeného v tomto článku, ktoré sú dostupné počas etapy účasti verejnosti. Ustanovenia smernice IPKZ o informovaní verejnosti sa musia podľa možnosti vykladať v súlade s medzinárodnoprávnymi povinnosťami Únie vyplývajúcimi z Aarhuského dohovoru, ktoré boli okrem iného prebraté touto smernicou.(24) Z tohto dôvodu sa majú vykladať v tom zmysle, že v zásade musí byť zabezpečený prístup ku všetkým informáciám, ktoré sú relevantné pre konanie o integrovanom povolení.

b)      O zverejnení rozhodnutia o umiestnení stavby

79.      Na základe vyššie uvedených úvah v konaní o integrovanom povolení malo byť v zásade povinnosťou sprístupniť rozhodnutie o umiestnení stavby, ak uvedené rozhodnutie bolo relevantné pre povolenie.

80.      Obvykle by sa dalo očakávať, že konanie o integrovanom povolení výstavby a prevádzky bude zahŕňať aj určenie jej umiestnenia. Vysoká úroveň ochrany životného prostredia vyžadovaná v článku 1 a článku 9 ods. 1 smernice IPKZ by bola celkovo lepšie zaručená v prípade, ak by bolo umiestnenie stavby vybraté s ohľadom na cieľ zníženia negatívnych vplyvov na životné prostredie.

81.      Smernica IPKZ však neupravuje povolenie stavby ako celku, ale (iba) opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na ochranu rôznych zložiek životného prostredia t. j. najmä ovzdušia, vody a pôdy. V prvom rade upravuje činnosť prevádzky a najlepších dostupných techník, ktoré sa v nej využívajú. Rozhodnutie o umiestnení stavby isto môže mať vplyv na integrované povolenie; a tak článok 9 ods. 4 smernice IPKZ stanovuje povinnosť zohľadniť pri povoľovaní prevádzky jej geografické umiestnenie a miestne environmentálne podmienky. Nie je však stanovené, že konanie o integrovanom povolení zahŕňa aj umiestnenie stavby alebo preskúmanie rozhodnutia o umiestnení stavby. Rozhodnutie o umiestnení stavby teda môže byť napadnuté nanajvýš výnimočne nepriamym spôsobom, ak podľa smernice IPKZ prevádzku nemožno povoliť vzhľadom na situáciu na stanovenom mieste stavby.

82.      Pre skládky odpadov však platia osobitné predpisy obsiahnuté v smernici o skládkach. Pre skládky patriace do pôsobnosti smernice IPKZ obsahuje smernica o skládkach podľa článku 1 ods. 2 príslušné „technické požiadavky“ s cieľom konkretizovať všeobecné požiadavky smernice IPKZ. Splnením požiadaviek smernice o skládkach sa považujú za splnené aj príslušné požiadavky smernice IPKZ.

83.      Príloha I bod 1 smernice o skládkach upravuje výber polohy skládky. Predovšetkým bod 1.1 písm. a) stanovuje, že treba vziať do úvahy vzdialenosti od hranice skládky k obytným a rekreačným oblastiam. Podľa bodu 1.2 skládka môže byť povolená len vtedy, ak vlastnosti skládky naznačujú, že skládka nepredstavuje vážne nebezpečenstvo pre životné prostredie.

84.      Hoci možno pochybovať o tom, či ustanovenia smernice o skládkach týkajúce sa výberu polohy skládky konkretizujú „príslušné technické požiadavky“ smernice IPKZ v zmysle článku 1 ods. 2 smernice o skládkach, napriek tomu podľa článku 8 písm. a) bodu i smernice o skládkach povolenie skládky v každom prípade musí spĺňať všetky požiadavky smernice. V dôsledku toho nemožno vydať integrované povolenie skládky, ak došlo k porušeniu požiadaviek týkajúcich sa výberu polohy skládky.

85.      Aj keby požiadavky smernice o skládkach vzťahujúce sa na polohu skládky neboli súčasťou konania o integrovanom povolení, rozhodnutie o umiestnení stavby by bolo naďalej z mnohých hľadísk zaujímavé. Toto konanie totiž vyžaduje zohľadniť rozličné okolnosti súvisiace s polohou skládky. Podľa článku 7 písm. d) smernice o skládkach už žiadosť o povolenie musí obsahovať opis miesta, vrátane jeho hydrogeologických a geologických charakteristík.(25) Požiadavky na ochranu pôdy a vody uvedené v prílohe I bode 3 odkazujú na tieto požiadavky stanovené pre polohu. Správne rozhodnutie o umiestnení skládky by malo zohľadniť aj tieto hľadiská a obsahovať potrebné informácie.

86.      Napokon predtým prijaté rozhodnutie o umiestnení skládky odpadov môže byť významné ešte aj v konaní o integrovanom povolení, pokiaľ v zmysle vnútroštátneho práva stanovuje rámec integrovaného povolenia.

87.      Rozhodnutie o umiestnení stavby teda v každom prípade patrí k informáciám, ktoré sú relevantné pre konanie o integrovanom povolení. Tým sa vysvetľuje, prečo § 11 ods. 2 písm. g) slovenského zákona č. 245/2003 výslovne vyžaduje jeho predloženie spolu so žiadosťou o povolenie. Z tohto dôvodu musí byť v podstate v konaní o integrovanom povolení zabezpečený prístup k predchádzajúcemu správnemu rozhodnutiu o umiestnení stavby.

3.      O ochrane obchodných tajomstiev

88.      Prístup k informáciám však možno zamietnuť, ak ich sprístupnenie odporuje záujmom, ktoré si zaslúžia ochranu. Podľa článku 15 ods. 3 smernice IPKZ sa požiadavky článku 15 ods. 1 týkajúce sa oblasti účasti verejnosti uplatňujú bez toho, aby boli dotknuté obmedzenia stanovené v článku 4 ods. 1, 2 a 4 smernice o informáciách o životnom prostredí.

89.      Podľa článku 4 ods. 2 písm. d) smernice o informáciách o životnom prostredí členské štáty môžu zamietnuť prístup k informáciám, ak by ich zverejnenie mohlo nepriaznivo ovplyvniť dôvernosť obchodných alebo priemyselných informácií, keď takúto dôvernosť stanovuje vnútroštátne právo alebo právo Únie na ochranu oprávneného hospodárskeho záujmu vrátane verejného záujmu na zachovaní utajenia štatistických údajov a daňového tajomstva.

90.      Dôvody zamietnutia prístupu však treba v zmysle článku 4 ods. 2 smernice o informáciách o životnom prostredí vykladať reštriktívnym spôsobom, pričom v každom jednotlivom prípade sa musí zohľadňovať verejný záujem na sprístupnení.(26) Aj keď dokumenty obsahujú obchodné tajomstvá, treba podľa článku 4 ods. 4 zabezpečiť prístup aspoň k častiam, ktoré nie sú chránené ako obchodné tajomstvá.

91.      Do akej miery sa na základe toho muselo s rozhodnutím o umiestnení stavby zaobchádzať ako s obchodnými tajomstvami, Súdny dvor nemôže definitívne posúdiť, pretože Najvyšší súd neposkytol žiadne údaje o eventuálnych obchodných tajomstvách. Toto posúdenie teda musia uskutočniť vnútroštátne súdy.

92.      Na základe toho, že správny orgán rozhodnutie o umiestnení stavby v druhostupňovom konaní sprístupnil, sa však možno domnievať, že neobsahovalo obchodné tajomstvá. Doteraz nebol predložený nijaký dôkaz o tom, a to ani spoločnosťou Ekologická skládka, že rozhodnutie vôbec obsahovalo informácie hodné ochrany. Naproti tomu existuje významný verejný záujem o informácie o umiestnení skládky odpadov. Obvykle uvedený záujem bude prevažovať nad záujmom o ochranu informácií týkajúcich sa podniku.

93.      V ďalšom posúdení vychádzam teda z predpokladu, že rozhodnutie o umiestnení stavby ako celok alebo jeho časť nie je chránená ako obchodné tajomstvo.

4.      O okamihu sprístupnenia

94.      Treba preskúmať, či sprístupnením rozhodnutia o umiestnení stavby v druhostupňovom správnom konaní boli splnené požiadavky smernice IPKZ alebo došlo k nemu príliš neskoro.

95.      Článok 15 ods. 1 smernice IPKZ vyžaduje, aby dotknutá verejnosť dostala včasné a účinné príležitosti zúčastniť sa konaní o vydaní povolenia na nové prevádzky. Ešte jasnejší je článok 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru, ktorý mala smernica prebrať. Podľa tohto článku sa má zabezpečiť včasná účasť verejnosti v čase, keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti môže prebiehať účinne.

96.      Sprístupnenie informácií však samo osebe nestačí. Príloha V bod 3 smernice IPKZ poskytuje dotknutej verejnosti právo vyjadriť príslušnému orgánu pripomienky a stanoviská pred prijatím rozhodnutia. Podľa bodu 4 sa výsledky konzultácií musia pri prijímaní rozhodnutia riadne zohľadniť. Uvedené korešponduje s článkom 6 ods. 7 a 8 Aarhuského dohovoru.

97.      Ak – ako treba predpokladať – rozhodnutie o umiestnení stavby úplne nespadalo pod ochranu obchodného tajomstva a z tohto dôvodu mal byť k nemu zabezpečený prístup, potom prvostupňové konanie o vydanie integrovaného povolenia nespĺňalo požiadavky smernice IPKZ. Verejnosť nemala prístup k rozhodnutiu o umiestnení stavby, a preto sa nemohla vyjadriť k tomu, či bola dodržaná uvedená smernica, a ani k tomu, či boli splnené požiadavky prílohy I bodu 1 smernice o skládkach.

98.      Najvyšší súd z tohto dôvodu považuje sprístupnenie za oneskorené. Nebola zabezpečená dostatočná účasť verejnosti.

99.      V druhostupňovom správnom konaní však rozhodnutie o umiestnení stavby bolo sprístupnené a verejnosť mala po tom, čo došlo k zmene rozhodnutia o integrovanom povolení, lehotu 30 dní na zaujatie stanoviska. Ústavný súd SR považuje za možné, že sa uvedeným sprístupnením odstránila procesná chyba. Zdôraznil, že podľa všeobecných zásad slovenského správneho konania druhostupňový správny orgán môže zmeniť celé správne rozhodnutie a taktiež je povinný primerane vypočuť verejnosť.

100. Ani smernica IPKZ, ani smernica o skládkach síce neobsahujú ustanovenia o odstránení procesných vád. Právo Únie však v zásade uznáva možnosť odstránenia procesných vád(27) a ani smernicu IPKZ, ani smernicu o skládkach nemožno vykladať v tom zmysle, že vylučujú odstránenie procesných vád. Rozsudok Wells obsahuje zodpovedajúce posúdenie v prípade neuskutočnenia posúdenia vplyvov na životné prostredie, keď sa za vhodné opatrenie na odstránenie porušenia tejto smernice považuje odklad výkonu povolenia, ktoré už bolo vydané, s cieľom dodatočne uskutočniť (opomenuté) posúdenie vplyvov sporného projektu na životné prostredie v súlade so smernicou PVŽP.(28)

101. Keďže chýba právna úprava Únie v oblasti odstránenia procesných vád v konaní o integrovanom povolení skládok odpadu, uplatnia sa v tejto oblasti vnútroštátne ustanovenia. Procesné náležitosti týkajúce sa právnych prostriedkov, ktoré majú zabezpečiť ochranu práv občanov vyplývajúcich z práva Únie, však nesmú byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa týkajú podobných právnych prostriedkov vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemožňovať alebo nadmerne sťažovať výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity).(29)

102. Ak sa uplatnia zvyčajné vnútroštátne ustanovenia na odstránenie procesných vád, dodrží sa zásada ekvivalencie. Na to, aby sa dodržala zásada efektivity, je nevyhnutné, aby sa opatrením na odstránenie vady dostali oprávnené osoby do situácie, v akej by sa nachádzali, keby k procesnej vade nikdy neprišlo.(30) Okrem toho opatrenie na odstránenie vady nesmie poskytnúť možnosť obchádzať právo Únie alebo ho neuplatniť a malo by mať výnimočnú povahu.(31) V opačnom prípade by sa oprávneným osobám prakticky znemožnil výkon ich práv alebo by sa prinajmenšom ich výkon značne sťažil.

103. Okolnosti, že druhostupňový správny orgán sprístupnil informácie, ktoré na začiatku chýbali, a umožnil predloženie stanoviska, a skutočnosť, že druhostupňový správny orgán mal právo v rámci reakcie na stanovisko zmeniť rozhodnutie vydané na prvom stupni, predstavujú nevyhnutné, ale nie dostatočné podmienky odstránenia procesnej vady.

104. Odstránenie chyby totiž zároveň vyžaduje, aby v okamihu dodatočnej účasti verejnosti boli skutočne ešte otvorené všetky možnosti. V opačnom prípade by procesný krok dodatočne odstraňujúci vadu bol čisto formálnym aktom, ktorý by nemohol spĺňať funkciu účasti verejnosti.

105. O tom, či v okamihu dodatočnej účasti verejnosti boli skutočne ešte otvorené všetky možnosti, musia rozhodnúť vnútroštátne súdy. V rámci toho by mohli napr. preskúmať dôsledky opomenutia uskutočnenia správneho konania na jednom stupni. Mohli by si zároveň zvoliť za kritérium hľadisko, či sa v okamihu odstránenia vady už prakticky vykonávalo rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a tým sa naplnili skutkové okolnosti, alebo či druhostupňový správny orgán otvorene a objektívne preskúmal prípadné námietky. Keďže išlo o umiestnenie skládky odpadov, bolo by treba preskúmať, či vo veci samej boli splnené požiadavky na výber polohy skládky uvedené v prílohe I bode 1 smernice o skládkach.

5.      Odpoveď na druhú otázku

106. Na záver treba na druhú otázku odpovedať v tom zmysle, že verejnosť v konaní o integrovanom povolení skládky odpadov musí mať podľa článku 15 ods. 1 a prílohy V smernice IPKZ prístup k rozhodnutiu o umiestnení skládky vydanému v predchádzajúcom konaní, pokiaľ uvedenému prístupu nebránia naliehavé dôvody, napr. obchodné tajomstvá. Ak je na začiatku prístup k tomuto dokumentu zamietnutý bez dostatočného odôvodnenia, môže byť podľa vnútroštátneho práva táto vada neskôr odstránená, ak sa verejnosť neskorším sprístupnením nachádza v situácii, v akej by sa bola nachádzala, keby jej bol povolený prístup už od začiatku.

C –    O tretej otázke – uplatnenie smernice PVŽP

107. Treťou otázkou by chcel Najvyšší súd vedieť, či bolo možné v roku 2006 predĺžiť platnosť pôvodného stanoviska o posudzovaní vplyvov projektu skládky na životné prostredie vydaného v roku 1999 bez toho, aby sa opätovne vykonalo nové posúdenie vplyvov na životné prostredie.

108. Ekologická skládka pochybuje, že táto otázka je relevantná pre rozhodnutie vo veci samej. Ústavný súd SR už totiž rozhodol, že prípadné chyby v posudzovaní vplyvov na životné prostredie nie sú predmetom konania vo veci samej. Mohli by byť preskúmané len v osobitnom konaní a taktiež účastníci konania vo veci samej ich nenamietali.

109. Táto námietka súvisí s bodom, ktorý som nechala otvorený pri odpovedi na prvú otázku, a to, či právo Únie vyžaduje, resp. umožňuje, aby sa vnútroštátny súd zaoberal ex offo určitými otázkami z oblasti práva životného prostredia, hoci to vnútroštátne právo neupravuje.(32) Z tohto dôvodu tretiu otázku treba chápať v spojení s prvou otázkou v tom zmysle, či smernica PVŽP umožňuje predĺžiť platnosť stanoviska o posudzovaní vplyvov na životné prostredie bez opätovného posúdenia vplyvov na životné prostredie (pozri bod 1 nižšie), či túto otázku treba skúmať v spojení s integrovaným povolením, hoci vnútroštátne právo predpisuje osobitné konanie pre napadnutie nedostatkov v posudzovaní vplyvov na životné prostredie (pozri bod 2 nižšie) a či podľa práva Únie sa musí alebo môže touto otázkou zaoberať ex offo (pozri bod 3 nižšie).

1.      O smernici PVŽP

a)      O uplatňovaní smernice PVŽP

110. V rámci posúdenia otázky, či bolo možné predĺžiť v roku 2006 platnosť pôvodného posudzovania vplyvov na životné prostredie vydaného v roku 1999 bez toho, aby sa opätovne vykonalo posúdenie vplyvov na životné prostredie, je nevyhnutné najprv preveriť, či sa vôbec uplatní smernica PVŽP.

111. Súdny dvor rozhodol, že v prípadoch, v ktorých bolo povolenie vydané po dátume, ktorý bol stanovený na prebratie smernice PVŽP, ale povoľovacie konanie formálne začalo pred týmto dátumom (takzvané projekty „Pipeline“), smernica PVŽP nevyžaduje posudzovanie vplyvov na životné prostredie.(33)

112. Podľa článku 2 aktu o pristúpení(34) smernica PVŽP bola na Slovensku prebratá k dátumu pristúpenia, teda k 1. máju 2004.

113. Na prvý pohľad by prichádzalo do úvahy považovať žiadosť o vydanie integrovaného povolenia za formálny začiatok povoľovacieho konania. Žiadosť bola podaná 25. septembra 2007 a vtedy by sa smernica PVŽP uplatnila.

114. Na základe údajov v spise však treba zároveň preveriť, či tri na seba nadväzujúce konania, a to posudzovanie vplyvov na životné prostredie, určenie umiestnenia stavby a integrované povolenie predstavujú jednotné povoľovacie konanie v zmysle smernice PVŽP.(35) V takom prípade by sa podľa smernice PVŽP považoval za formálny začiatok povoľovacieho konania už 16. december 1998, keď bola predložená žiadosť o začatie posudzovania vplyvov na životné prostredie. V takomto prípade by smernica PVŽP nebola použiteľná.

115. V prospech tejto varianty hovorí najmä skutočnosť, že posudzovanie vplyvov na životné prostredie sa uskutočnilo práve v súvislosti so zámerom zriadiť skládku odpadov. Skutočnosť, že podľa slovenského práva sa posudzovanie vplyvov na životné prostredie uskutočňuje oddelene od samostatného povoľovacieho konania, nesmie rozšíriť časovú pôsobnosť smernice PVŽP.

116. Keďže konanie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie je formálnym správnym konaním, líši sa od neformálnych kontaktov zameraných na prípravu žiadosti o povolenie, ktoré Súdny dvor neuznal za začiatok povoľovacieho konania.(36)

117. Predpokladať, že povoľovacie konanie začalo posudzovaním vplyvov na životné prostredie, nie je na mieste v prípade, ak by sa vzťahovalo na iný projekt, ktorého realizácia prakticky nezačala.(37) Určujúcim kritériom teda je, či projekt skládky priebežne pokračoval alebo sa od neho medzičasom upustilo.(38)

118. Mesto Pezinok medzičasom niekoľkokrát zmenilo vlastný územný plán takým spôsobom, že zamietlo výstavbu skládky, ale tieto rozhodnutia vydané podľa slovenského práva zrejme neviedli k zastaveniu projektu. Napriek vonkajšej podobnosti sa predmetný prípad líši aj od prípadu, ktorý viedol k vydaniu rozsudku Gedeputeerde Staten van Noord-Holland. V tomto holandskom prípade obec takisto viackrát radikálne zmenila plány. Súdny dvor teda považoval posledné opatrenie týkajúce sa plánu za nový plán.(39) V uvedenom konaní však obec bola sama žiadateľkou a v dôsledku toho zakaždým začala nové povoľovacie konanie.(40)

119. Vo veci samej podala žiadosť Ekologická skládka. Podľa jej tvrdení ide o priebežné pokračovanie projektu, pretože neskoršie omeškania voči pôvodnému časovému plánu boli predovšetkým zapríčinené odporom zo strany mesta Pezinok.

120. Je síce pravda, že návrh na začatie konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie predložila iná spoločnosť, a to Pezinské tehelne a.s. Zdá sa však, že obe spoločnosti sú navzájom prepojené. Pezinské tehelne a.s. očividne podporujú realizáciu projektu, pretože požiadali o predĺženie platnosti posudzovania vplyvov na životné prostredie, zatiaľ čo v konaní o umiestnení stavby už vystupovala Ekologická skládka. Okrem toho oba podniky spoločne podali správny opravný prostriedok, ktorý viedol k vydaniu rozhodnutia o umiestnení stavby.

121. Ani úplná zmena podniku, ktorý by chcel realizovať projekt, by nevyhnutne nemusela viesť k záveru o prechodnom upustení od projektu. Keďže sa stáva, že sa ekonomický záujem na projekte prevedie z jedného podniku na druhý podnik bez toho, aby sa podstatne zmenil samotný projekt.

122. Napokon je úlohou vnútroštátnych súdov preskúmať, či sa projekt skládky realizoval priebežne alebo sa od neho medzičasom upustilo a neskôr bol opätovne začatý. Napriek pochybnosti o uplatnení ratione temporis smernice PVŽP je potrebné z tohto dôvodu pokračovať v skúmaní predloženej otázky.

123. Záujem Najvyššieho súdu na zodpovedaní tejto otázky by mohol vyplývať aj z tvrdenia viacerých účastníkov konania, že Slovensko už pred vstupom do Únie vnútroštátne právo prispôsobilo smernici PVŽP a uplatňovalo ho v súlade s touto smernicou. Z tohto dôvodu je logické, aby sa posudzovaním vplyvov na životné prostredie z časového hľadiska vykonaného výlučne podľa vnútroštátneho práva zaobchádzalo rovnako ako s posudzovaním, na ktoré sa už uplatňuje smernica PVŽP.(41) Rozsudok Ynos(42) by takémuto postupu vnútroštátneho súdu neodporoval, pretože povoľovacie konanie síce začalo pred vstupom Slovenska, ale ukončilo sa až oveľa neskôr.

b)      O kritériách na predĺženie platnosti rozhodnutia o posudzovaní vplyvov na životné prostredie

124. Ak by sa preukázalo, že sa smernica PVŽP uplatní na povolenie projektu skládky alebo ak vnútroštátne právo vyžaduje analogické použitie ustanovení tejto smernice, vzniká otázka, či predĺženie platnosti rozhodnutia o posudzovaní vplyvov na životné prostredie z roku 1999 v roku 2006 je v súlade so smernicou.

125. Z tohto hľadiska by vnútroštátny súd musel najprv skúmať, či už posudzovanie z roku 1999 spĺňalo všetky požiadavky smernice PVŽP. V prípade predĺženia platnosti totiž nedostatočné posúdenie nemožno nahradiť posúdením v zmysle smernice.

126. Smernica PVŽP výslovne neupravuje, či je možné predĺžiť platnosť obsahovo dostatočného posudzovania. Určujúcim kritériom však musí byť cieľ posudzovania vplyvov na životné prostredie uvedený v článku 2 ods. 1 smernice PVŽP. Podľa tohto článku projekty, ktoré pravdepodobne majú významné vplyvy na životné prostredie z dôvodov, okrem iného, ich charakteru, veľkosti alebo umiestnenia, budú posúdené z hľadiska ich vplyvov na životné prostredie. Toto posúdenie sa nemôže obmedziť na vplyvy, ktoré by pri realizácii projektu vznikli v určitom okamihu v minulosti. Naopak toto posúdenie musí zahŕňať všetky vplyvy, s ktorými možno skutočne počítať v okamihu vydania povolenia.

127. Uvedené vyplýva aj z prílohy II bodu 13 smernice PVŽP týkajúcej sa zmien projektov,(43) pričom pojem zmena treba vykladať široko.(44)

128. Pokiaľ sa medzičasom zmenili environmentálne podmienky alebo sa zmenil projekt takým spôsobom, že sú možné iné významné vplyvy na životné prostredie, musí sa konanie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie doplniť alebo sa dokonca musí uskutočniť úplne nové konanie. Môže byť teda nutné preskúmať, či posúdenie vplyvov na životné prostredie v čase vydania povolenia ešte stále vhodne odzrkadľuje možné významné vplyvy projektu na životné prostredie;(45) ide teda do určitej miery o aktualizované posúdenie s cieľom zistiť, či je potrebné dodatočné posúdenie vplyvov na životné prostredie.

129. Vo veci samej by viaceré okolnosti mohli byť relevantné pre aktualizáciu posúdenia.

130. Prvé hľadisko vyplýva z časového priebehu udalostí. Posudzovanie vplyvov na životné prostredie v zásade už musí zohľadniť konkrétne vypracovaný projekt, tak ako vyplýva z integrovaného povolenia.(46) Nebolo by prekvapivé, ak by sa vplyvy projektu na životné prostredie zmenili v porovnaní s vplyvmi na životné prostredie v čase jeho posudzovania. Hoci smernica o skládkach bola prijatá až v roku vydania rozhodnutia o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, predsa len museli byť dodržané jej požiadavky pri integrovanom povoľovaní. Aj keby Slovensko už v roku 1999 uplatňovalo právo Únie, teda pred vstupom do Únie, nie je úplne evidentné, či posudzovanie vplyvov na životné prostredie už zohľadňovalo dopady smernice o skládkach na vplyvy skládky na životné prostredie.

131. Mesto Pezinok od uskutočnenia posúdenia vplyvov na životné prostredia zmenilo svoj plán. Nemožno teda obzvlášť vylúčiť, že majú byť opätovne posúdené vplyvy projektu skládky na životné prostredie z hľadiska zmeneného užívania susedných plôch. Tieto užívania môžu mať citeľný dopad na vplyvy skládky alebo môžu posilniť kumulatívne vplyvy v porovnaní s pôvodným posudzovaním.(47)

132. Posilnené kumulatívne vplyvy by mali vyplývať aj zo skutočnosti, že v rozpore s tým, čo sa uvádzalo v posudzovaní vplyvov na životné prostredie, skládka v Pezinku nebola v roku 2001 uzatvorená, ale bola prevádzkovaná minimálne do 31. októbra 2007, ba možno ešte dlhšie. Tým by mohlo dôjsť k zvýšeniu pôvodného zaťaženia oblasti.

c)      O účasti verejnosti na rozhodovaní o tom, či predchádzajúce posudzovanie vplyvov na životné prostredie je ešte postačujúce

133. Podľa odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania chce Najvyšší súd súčasne vedieť, či sa aktualizácia posudzovania smie uskutočniť iba na základe žiadosti subjektu zodpovedného za projekt bez ďalšej účasti verejnosti.

134. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že aktualizáciou posudzovania sa má určiť, či je nevyhnutná opätovná účasť verejnosti. Treba vziať do úvahy záujem na účinnom a rýchlom správnom konaní, ako aj práva verejnosti. Účasť verejnosti by mohla skomplikovať konanie, obzvlášť počas povoľovacieho konania treba viackrát posúdiť, či po následnej zmene okolností je posudzovanie vplyvov na životné prostredie ešte dostatočne aktuálne.

135. Aj keď sa verejnosť nezúčastní na procese aktualizácie rozhodnutia, nie je zbavená akejkoľvek právnej ochrany. Aktualizáciu rozhodnutia možno prirovnať k predbežnému preskúmaniu, či pri projektoch menšieho významu, ktoré sú uvedené v prílohe II smernice PVŽP, vôbec treba vykonať posúdenie. Príslušné orgány musia pri predbežnom preskúmaní zaručiť, že z posudzovania nebude vyňatý žiaden projekt, ktorý by mohol mať významný vplyv na životné prostredie, okrem prípadu, ak určitý vyňatý projekt možno na základe celkového ohodnotenia považovať za nespôsobilý mať významné vplyvy na životné prostredie.(48) Verejnosť, ako aj dotknuté vnútroštátne orgány, musia mať možnosť nechať preskúmať dodržanie uvedenej povinnosti posúdenia, a to prípadne aj súdnou cestou.(49) S cieľom zaručiť účinnú právnu ochranu má príslušný vnútroštátny orgán povinnosť oznámiť verejnosti a orgánom dôvody, na ktorých sa zakladá jeho zamietavé rozhodnutie, buď v samotnom rozhodnutí, alebo neskoršie na základe ich žiadosti.(50)

136. Tieto zásady musia platiť aj pre aktualizáciu posudzovania, pretože jej cieľom je zistiť všetky významné vplyvy na životné prostredie, ktoré doteraz neboli dostatočne preskúmané. V tomto rámci je úlohou členských štátov určiť, či a prípadne akým spôsobom zabezpečia účasť verejnosti na aktualizácii rozhodnutia.(51)

d)      Predbežný záver

137. Možno teda konštatovať, že ak sa ratione temporis uplatní smernica PVŽP, skoršie uskutočnené posudzovanie vplyvov na životné prostredie je naďalej platné v prípade, že toto posudzovanie v okamihu povoľovania adekvátnym spôsobom odzrkadľuje možné významné vplyvy projektu na životné prostredie. Preskúmanie, či sa medzičasom environmentálne podmienky alebo projekt nezmenili do takej miery, že sú možné iné významné negatívne vplyvy na životné prostredie, si nevyhnutne nevyžaduje účasť verejnosti.

2.      O prípustnosti rozdelenia právnej ochrany vzhľadom na rozdielne podmienky povolenia

138. Pre vec samu sú relevantné vyššie uvedené úvahy len v prípade, ak v konaní o integrovanom povolení možno vôbec napadnúť chyby v posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Zdá sa, že slovenské právo to vylučuje, lebo Ústavný súd SR v tejto súvislosti odkazuje na osobitné konanie zaručujúce právnu ochranu. Z tohto dôvodu treba preskúmať, či je v súlade s právom Únie, ak je posúdenie prípadných vád uskutočnených v predchádzajúcom posudzovaní vplyvov na životné prostredie vyňaté zo súdneho konania o preskúmaní integrovaného povolenia skládky s tým, že vady majú byť posúdené v osobitnom konaní zaručujúcom právnu ochranu.

139. Smernica IPKZ nevyžaduje, aby sa uskutočnilo posudzovanie vplyvov na životné prostredie v rámci konania o integrovanom povolení. Hoci podľa článku 9 ods. 2 smernice IPKZ treba zohľadniť informácie zistené v rámci posudzovania vplyvov na životné prostredie, článok 1 a odôvodnenie 11 spresňujú, že smernica IPKZ sa uplatní bez toho, aby bola dotknutá smernica PVŽP. Smernica IPKZ teda v zásade členským štátom umožňuje uplatňovať obe smernice v samostatných konaniach a v dôsledku toho oddeliť aj právne preskúmanie týchto konaní.

140. Podľa slovenského práva však integrované povoľovanie skládky zahŕňa jednak povoľovanie jej prevádzky v zmysle smernice IPKZ a jednak povolenie výstavby skládky (§ 8 ods. 3 slovenského zákona č. 245/2003). Povolenie na výstavbu skládky je povolením v zmysle článku 1 ods. 2 smernice PVŽP. Možno ho teda vydať len po posúdení vplyvov na životné prostredie. Na základe toho zo slovenského práva vyplýva určitá spojitosť medzi posudzovaním vplyvov na životné prostredie a integrovaným povoľovaním, aj keď to právo Únie nestanovuje.

141. Podľa článku 10a smernice PVŽP dotknutá verejnosť musí mať prístup k opravným prostriedkom pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona, aby mohla napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, aktu alebo nečinnosti, ktoré sú predmetom ustanovení smernice PVŽP o účasti verejnosti. Preskúmanie opravného prostriedku voči povoleniu na výstavbu skládky súdom teda musí zahŕňať aj posudzovanie vplyvov na životné prostredie.

142. Nevyhnutnosť konania o opravných prostriedkoch však nutne nevylučuje, aby jednotlivé predmety preskúmania – napr. posudzovanie vplyvov na životné prostredie – boli posudzované v osobitných konaniach o opravných prostriedkoch.

143. Právo Únie totiž podrobne neupravuje priebeh konania o opravných prostriedkoch. To je úlohou členských štátov. Konania o opravných prostriedkoch, ktoré majú zaručovať ochranu práv občanov priznaných právom Únie, však nesmú byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa týkajú podobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemožňovať alebo nadmerne sťažovať výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity).(52)

144. Môže byť odôvodnené mať osobitné konania o opravných prostriedkoch pre jednotlivé predmety preskúmania. Predovšetkým žiadatelia môžu získať právnu istotu, ak sa o určitých otázkach právoplatne rozhodne ešte pred začatím neskorších rozsiahlych konaní.

145. Vzhľadom na samotnú povahu posudzovania vplyvov na životné prostredie nie je celkom možné toto konanie úplne oddeliť tak, aby sa zabezpečila právna istota. Posudzovanie totiž musí zahŕňať vplyvy na životné prostredie, ktoré vyplývajú z povoleného projektu a zo stavu dotknutého životného prostredia k danému okamihu.(53) Prijímanie už právoplatných konečných záverov k vplyvom na životné prostredie v skoršom štádiu konania by nebolo v súlade s touto úvahou. Minimálne nedostatky posudzovania vplyvov na životné prostredie, ktoré vznikli alebo boli zistené až neskôr, musí byť možné napadnúť aj v uvedenom neskoršom štádiu.

146. Okrem toho sa nedostatky z predchádzajúcich oddelených procesných štádií musia prejaviť aj v štádiách, ktoré budú ešte len nasledovať. Pokiaľ z právneho sporu vyplýva záver, že posudzovanie vplyvov na životné prostredie bolo chybné, tak nemožno počas tohto súdneho konania právoplatne povoliť alebo vykonať projekt.(54) Súčasne nesmie rozdelenie právnej ochrany viesť k tomu, že sa osoby alebo organizácie, ktoré majú právo na súdne preskúmanie zákonnosti rozhodnutia z hľadiska procesného a hmotného práva, budú vylúčené z preskúmania určitých oddelených procesných krokov. Nakoniec takýto systém nesmie neprimeraným spôsobom zvyšovať úsilie, ktoré by verejnosť musela vynaložiť na napadnutie projektu žalobou.

147. Vnútroštátny systém právnej ochrany, ktorý by nespĺňal uvedené požiadavky, by nebol v súlade so zásadou efektivity, pretože značne sťažuje, resp. úplne znemožňuje výkon práv vyplývajúcich z práva Únie v oblasti životného prostredia.

148. Vo veci samej by potrebný účinok dotknutých smerníc vyžadoval, aby sa v právnom spore v rámci neskorších procesných etáp preskúmali chyby, ku ktorým došlo v skorších procesných etapách.(55) Táto požiadavka by sa uplatňovala najmä vtedy, ak by postup vnútroštátnych orgánov v spojení s vnútroštátnymi ustanoveniami o právnej ochrane viedol k tomu, že osobe bude odňatá akákoľvek možnosť uplatniť svoje práva pred vnútroštátnymi súdmi(56), napríklad v dôsledku toho, že príslušné orgány utajujú možnosti právnej ochrany.

149. Súdny dvor nemá dostatok informácií, aby mohol vo veci samej s konečnou platnosťou objasniť otázku, či spôsob úpravy právnej ochrany na Slovensku alebo jej uplatňovanie v predmetnom konaní je v súlade so zásadou efektivity. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa o uvedenom súlade pochybuje. Najvyšší súd totiž poukazuje na indície o protiprávnej spolupráci medzi spoločnosťou Ekologická skládka a príslušnými orgánmi:

–        Jasne sa v ňom uvádzalo, že prednosta úradu, ktorý vydal rozhodnutie o umiestnení stavby, bol sám vlastníkom pozemkov nachádzajúcich sa v projektovej zóne a spoločne so sestrami bol členom dozornej rady spoločnosti Ekologická skládka.(57)

–        Križan a i. boli vylúčení z územného konania z dôvodu, že ich práva v tomto štádiu konania ešte neboli priamo dotknuté, avšak v konaní o integrovanom povolení už nemohli voči rozhodnutiu o umiestnení stavby podať opravný prostriedok, lebo rozhodnutie sa stalo právoplatným.(58)

–        V prvostupňovom konaní o integrovanom povolení bolo rozhodnutie o umiestnení stavby tajné bez toho, aby na to bol zrejmý dôvod.(59)

150. Je úlohou vnútroštátnych súdov, aby konkrétne preskúmali tieto okolnosti, ale tieto súdy môžu v prípade pochybností využiť prejudiciálne konanie na to, aby požiadali o podrobnejšie informácie o otázke uplatnenia zásady efektivity na určité prípady.

151. Súhrnne treba konštatovať, že je v súlade s právom Únie, ak sa preskúmanie určitých nedostatkov už predtým uskutočneného posudzovania vplyvov na životné prostredie vylúči zo súdneho konania o preskúmaní integrovaného povolenia na výstavbu skládky a uskutoční sa osobitné konanie zaručujúce právnu ochranu pod podmienkou, že takýmto oddelením právnej ochrany sa neznemožní alebo značne nesťaží súdne preskúmanie integrovaného povolenia. V prípade, že poskytnutie alebo uplatnenie právnej ochrany nespĺňa tieto požiadavky, potrebný účinok dotknutých smerníc vyžaduje, aby sa v neskorších etapách sporu preskúmali nedostatky priebehu skorších etáp.

3.      O preskúmaní určitých právnych otázok ex offo

152. Preskúmanie prípadných chýb v posudzovaní vplyvov na životné prostredie by však mohlo odporovať druhému konštatovaniu Ústavného súdu SR. Tento súd totiž upozornil aj na skutočnosť, že účastníci konania nenapadli platnosť posudzovania vplyvov na životné prostredie. Na základe toho Ústavný súd SR dospel k záveru, že Najvyšší súd rozhodol ultra petita a tým prekročil svoje právomoci. Z tohto dôvodu sa Najvyšší súd pýta, či sa podľa práva Únie môže touto otázkou zaoberať ex offo.

153. Keďže neexistujú príslušné ustanovenia práva Únie, v zásade treba uplatniť procesnú autonómiu členských štátov, ktorá sa však musí vykonávať v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity.(60)

154. Návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje informácie o tom, do akej miery sa možno zaoberať otázkami vnútroštátneho práva ex offo. Chýbajú teda údaje potrebné na posúdenie otázky, či zásada ekvivalencie zaväzuje preskúmať nedostatky v posudzovaní vplyvov na životné prostredie ex offo. V tomto bode sa predmetná vec odlišuje od rozsudku van der Weerd, kde bolo otázne, či sporné ustanovenia práva Únie sú v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami verejného poriadku (ordre public), ktoré smú byť podľa holandského práva preskúmané ex offo.(61)

155. Pokiaľ ide o zásadu efektivity, každý prípad, keď sa nastoľuje otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie vedie k nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu uplatňovania práva Únie, musí byť preskúmaný s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v rámci celého konania, jeho priebeh a jeho osobitosti na rôznych vnútroštátnych súdoch. Z tohto hľadiska treba prípadne vziať do úvahy zásady, ktoré sú tiež základom vnútroštátneho súdneho systému, akými sú ochrana práva na obranu, zásada právnej istoty a riadneho priebehu konania.(62) Pritom ide o preskúmania z prípadu na prípad, ktoré sa musia uskutočniť pri zohľadnení celkovej skutkovej a právnej súvislosti príslušnej veci a nie je možné ich preniesť automaticky na iné oblasti než na tie, v rámci ktorých boli prijaté.(63)

156. Vnútroštátne ustanovenia, ktoré bránia vnútroštátnym súdom prihliadať ex offo na porušenie ustanovení práva Únie, sú v podstate v súlade so zásadou efektivity, ak by skúmaním tejto otázky museli upustiť od pasívneho postoja, ktorý je im v zásade prikázaný, tým, že prekročia hranice sporu medzi účastníkmi konania, a budú sa opierať o iné skutočnosti a okolnosti ako tie, o ktoré účastník konania, ktorý má záujem na ich uplatnení, opieral svoj návrh.(64)

157. Toto obmedzenie právomoci vnútroštátneho súdu je odôvodnené zásadou, podľa ktorej procesná iniciatíva prináleží účastníkom konania, a v dôsledku toho môže súd konať ex offo iba vo výnimočných prípadoch, keď verejný záujem vyžaduje jeho zásah. Táto zásada chráni právo na obranu a zabezpečuje riadny priebeh konania, a to najmä zamedzením prieťahov v dôsledku posudzovania nových skutočností.(65)

158. Tieto úvahy boli sformulované v konaniach týkajúcich sa začlenenia sa do štátneho systému povinného poistenia(66) prípadne dôkazu epidémie zvierat ako dôvodu prijatia opatrení v neprospech dotknutej poľnohospodárskej prevádzky.(67)

159. Najdôležitejší prípad, keď sú vnútroštátne súdy predsa len povinné skúmať otázku práva Únie ex offo, sa týka článku 6 ods. 1 smernice o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.(68) Vzhľadom na slabšie postavenie spotrebiteľov v porovnaní s ich zmluvnými partnermi uvedené ustanovenie stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré vzhľadom na nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S cieľom zabezpečiť účinnosť Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd musí posúdiť ex offo nekalosť zmluvných podmienok.(69)

160. Životné prostredie takisto potrebuje ochranu a existuje významný verejný záujem na správnom vykonávaní posudzovania vplyvov na životné prostredie tak, ako to požaduje právo Únie.

161. Smernica PVŽP však neobsahuje ustanovenie podobné článku 6 ods. 1 smernice o nekalých podmienkach, ktoré by upravovalo dôsledky chýb v posudzovaní vplyvov na životné prostredie na platnosť povolení. Predovšetkým nestanovuje, že by povolenie stratilo účinnosť, ak by došlo k chybám v posudzovaní vplyvov na životné prostredie.

162. Možno sa tu pýtať, či sa úplné opomenutie vykonania posudzovania vplyvov na životné prostredie vyžadované právom Únie, má eventuálne preskúmať ex offo. V každom prípade takéto posudzovanie je dôležitým základom na sformulovanie námietok proti projektu, ktoré sa opierajú o právo životného prostredia.

163. Nepovažujem však za potrebné, aby sa vždy preskúmavali ex offo pochybnosti o aktuálnosti posudzovania vplyvov na životné prostredie. Ak už existuje takéto posúdenie vplyvov na životné prostredie, malo by prípadným žalobcom poskytnúť dostatok informácií potrebných na napadnutie prípadných medzier v posúdení. K takýmto chybám môže ľahko dôjsť aj vplyvom času, resp. zmenami vonkajších okolností bez toho, aby to nutne malo dodatočný významný vplyv na životné prostredie. Dodatočné posudzovanie je nakoniec potrebné v prípade, ak je možné, že nastanú takéto dodatočné vplyvy. Ak by súdy museli skúmať ex offo aktuálnosť posudzovania vplyvov na životné prostredie, vzniklo by tým závažné procesné riziko bez toho, aby to nevyhnutne malo adekvátny priaznivý dopad na životné prostredie. Z tohto dôvodu verejný záujem na zohľadňovaní aktuálneho posudzovania vplyvov na životné prostredie nie je tak dôležitý, že by mohol odôvodniť preskúmanie ex offo. Úplne postačuje preskúmanie takýchto pochybností len na základe výslovných námietok.

164. Posudzovanie by mohlo byť odlišné pri zohľadnení iných environmentálnych hľadísk. Podľa vyjadrení Križana a i. by bolo potrebné preskúmať, či stará skládka odpadov v Pezinku je prevádzkovaná v súlade s článkom 14 smernice o skládkach.(70) Táto skládka je spájaná s vážnymi zdravotnými rizikami. Nie je jasné, či prevádzka starej skládky je predmetom konania vo veci samej.

165. Pokiaľ ide o novú skládku, Najvyšší súd neuvádza, že skládka je prevádzkovaná v rozpore s uplatňovanými technickými normami. Na rozdiel od pokračovania v prevádzke starej skládky by táto nová skládka mohla viesť k zlepšeniu ochrany životného prostredia.

166. Na základe toho nevidím žiadne osobitné dôvody verejného záujmu vyplývajúce z práva životného prostredia Únie, ktoré by napriek vnútroštátnym ustanoveniam zaväzovali Najvyšší súd uskutočniť preskúmanie ex offo možných pochybností o aktuálnosti posudzovania vplyvov na životné prostredie.

167. Podľa zásady efektivity sa však musia právne otázky týkajúce sa práva Únie preskúmať aj ex offo, ak účastníci konania skutočne nemali možnosť uplatniť na vnútroštátnom súde dôvod založený na sporných ustanoveniach.(71)

168. Ak by porušenie zásady efektivity skutočne malo vyplývať z údajov Najvyššieho súdu o protiprávnej spolupráci medzi spoločnosťou Ekologická skládka a povoľovacími orgánmi(72), bolo by potrebné zároveň vychádzať z domnienky, že Križan a i. skutočne nemali možnosť napadnúť pred vnútroštátnymi súdmi údajnú neaktuálnosť posudzovania vplyvov na životné prostredie. V takomto prípade by Najvyšší súd bol povinný preskúmať túto otázku ex offo.

4.      Návrh odpovede na tretiu otázku

169. Na tretiu otázku je preto potrebné odpovedať takto:

Ak sa smernica PVŽP ratione temporis uplatní, môže posúdenie vplyvov projektu na životné prostredie urobené v minulosti slúžiť ako podklad jeho povolenia v prípade, že sa v okamihu povolenia projektu primeraným spôsobom prezentovali možné významné vplyvy projektu na životné prostredie. Preskúmanie otázky, či sa medzičasom environmentálne podmienky alebo projekt zmenili tak značným spôsobom, že sú možné iné významné negatívne vplyvy na životné prostredie, nutne nevyžaduje účasť verejnosti.

Je v súlade s právom Únie, ak sa preskúmanie aktuálnosti predchádzajúceho posudzovania vplyvov na životné prostredie oddelí od súdneho konania o opravnom prostriedku proti integrovanému povoleniu na výstavbu skládky odpadov a je preskúmané v osobitnom konaní zaručujúcom právnu ochranu, ak uvedené oddelenie právnej ochrany prakticky neznemožní, resp. nadmerne nesťaží súdne konanie o opravnom prostriedku proti integrovanému povoleniu vzhľadom na posudzovanie vplyvov na životné prostredie. Pokiaľ systém poskytnutia právnej ochrany alebo jej uplatnenie nespĺňa tieto požiadavky, potrebný účinok predmetných smerníc vyžaduje, aby sa v rámci právneho sporu v nasledujúcej etape konania preskúmali chyby urobené pri uskutočnení skorších etáp konania.

Vnútroštátne súdy musia preskúmať ex offo otázku aktuálnosti posudzovania vplyvov na životné prostredie v prípade, že oprávnené osoby skutočne nemali možnosť uplatniť túto otázku na vnútroštátnych súdoch. O takýto prípad ide najmä vtedy, ak poskytnutie alebo uplatnenie právnej ochrany nespĺňa požiadavky zásady efektivity.

D –    O štvrtej otázke – predbežná právna ochrana

170. Štvrtou otázkou sa Najvyšší súd pýta, či poskytnutie právnej ochrany verejnosti podľa smernice IPKZ a smernice PVŽP zahŕňa možnosť požadovať uloženie správneho alebo súdneho opatrenia predbežnej povahy podľa vnútroštátneho práva (napríklad nariadiť súdny odklad vykonateľnosti integrovaného rozhodnutia), ktoré umožňuje dočasne, tzn. až do rozhodnutia vo veci samej, zastaviť realizáciu plánovanej prevádzky.

171. Smernica IPKZ a ani smernica PVŽP síce nestanovujú opatrenia predbežnej povahy, ale z ustálenej judikatúry vyplýva, že vnútroštátny súd konajúci vo veci, ktorá sa riadi právom Únie, musí mať možnosť nariadiť predbežné opatrenia s cieľom zabezpečiť úplnú účinnosť súdneho rozhodnutia o existencii práv vyplývajúcich z práva Únie, ktoré má byť vydané.(73)

172. Táto povinnosť je vyjadrením práva na účinný prostriedok nápravy zakotveného v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, ktoré podľa článku 19 ods. 1 druhej vety 2 ZEÚ musia členské štáty zabezpečiť.

173. Okrem toho aj článok 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru, ktorý treba zohľadniť pri výklade smernice IPKZ a smernice PVŽP, vyžaduje,(74) aby sa podľa týchto smerníc umožnila právna ochrana primeranými predbežnými opatreniami.

174. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplývajú aj pochybnosti Najvyššieho súdu, či účastník konania dotknutý predbežným opatrením musí byť vypočutý pred prijatím tohto opatrenia.

175. Z tohto hľadiska treba dodržiavať zásadu spravodlivého procesu, ktorá zahŕňa aj právo byť vypočutý.(75) Aj keď sa konkrétna úprava práva byť vypočutý môže líšiť v závislosti od naliehavosti, s akou treba rozhodnúť, akékoľvek obmedzenie výkonu tohto práva musí byť riadne odôvodnené a spojené s procesnými zárukami, ktoré zabezpečia, aby dotknuté osoby mali účinnú možnosť napadnúť opatrenia, ktoré boli prijaté v naliehavosti.(76)

176. Z tohto dôvodu súd v naliehavom prípade prijímania predbežného opatrenia môže na začiatku upustiť od vypočutia všetkých účastníkov konania,(77) k tomuto vypočutiu však musí dôjsť hneď, ako to bude možné(78), alebo súd musí minimálne poskytnúť možnosť napadnúť toto opatrenie opravným prostriedkom v skrátenom súdnom konaní, ktoré účastníkom konania umožní zaujať stanovisko.

177. Na štvrtú otázku treba odpovedať tak, že právna ochrana verejnosti podľa smernice IPKZ a smernice PVŽP zahŕňa aj možnosť žiadať o prijatie správneho alebo súdneho opatrenia predbežnej povahy podľa vnútroštátneho práva, ktoré dočasne umožní zastaviť realizáciu plánovaného projektu. V osobitne naliehavých prípadoch možno upustiť od vypočutia účastníkov konania, pokiaľ účastníci konania majú možnosť v čo možno najkratšom čase dosiahnuť preskúmanie nariadenia.

E –    O piatej otázke – rozsah ochrany vlastníctva

178. Piatou otázkou sa Najvyšší súd pýta, či je možné súdnym rozhodnutím, ktorým sa napĺňa požiadavka smernice IPKZ, smernice PVŽP alebo článku 9 ods. 2 a 4 Aarhuského dohovoru, zasiahnuť do vlastníckeho práva prevádzkovateľa tým, že sa zruší právoplatné povolenie na novú prevádzku. Vnútroštátny súd chce predovšetkým vedieť, akým kritériom proporcionality je nutné vyvažovať verejný záujem na ochrane životného prostredia so súkromným právom na ochranu vlastníctva, ak obsah tohto vlastníckeho práva (najmä jeho užívací charakter) nevyhnutne vedie alebo je nutne spojený so zásahom do životného prostredia chráneným právom Únie.

179. Vlastníctvo je uznané článkom 17 Charty základných práv a predtým ho už uznala ustálená judikatúra Súdneho dvora. Vlastnícke právo však môže byť obmedzené pod podmienkou, že tieto obmedzenia zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu sledovaným Úniou a vzhľadom na sledovaný cieľ nepredstavujú neprimeraný a neprípustný zásah do samotnej podstaty takto garantovaných práv.(79)

180. Vo veci samej sa to týka dvoch rôznych aspektov vlastníctva. Na jednej strane vlastníctva pozemku určeného pre skládku odpadov, ktorého užívanie je obmedzené povinnosťou získať povolenie, a na druhej strane eventuálneho práva vybudovať a prevádzkovať na tomto pozemku skládku odpadov, ktoré vyplynie z povolenia.

181. Právo vybudovať a prevádzkovať skládku však môže nadobudnúť status vlastníckeho práva až v okamihu, keď už povolenie nemožno napadnúť. Predtým totiž ide len o perspektívu vybudovať a prevádzkovať skládku. Samotné perspektívy však nepožívajú ochranu ako vlastnícke právo,(80) v každom prípade vtedy, keď ich realizácia je sporná.(81)

182. Naopak povinnosť získať povolenie na skládku odpadov obmedzuje užívanie vlastníctva dotknutých pozemkov.

183. Vzhľadom na túto podmienku musí pred zamýšľaným užívaním prebehnúť niekoľko správnych konaní. V tejto súvislosti má smernica PVŽP zabezpečiť, aby boli rozpoznané všetky významné vplyvy projektu na životné prostredie a boli zahrnuté do rozhodnutia. Cieľom smernice IPKZ je minimalizovať vplyvy zariadenia na životné prostredie. Okrem toho obe smernice poskytujú širokú možnosť napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť rozhodnutí.

184. Je možné, že na základe týchto ustanovení sa určité projekty nebudú môcť realizovať a iné projekty sa aspoň omeškajú alebo sa obmedzí rozsah ich realizácie.

185. Tieto obmedzenia vlastníctva v zásade možno odôvodniť všeobecným záujmom na zvýšenej úrovni ochrany životného prostredia,(82) ktorá je podľa článku 191 ZFEÚ a článku 37 Charty základných práv cieľom Únie.(83)

186. Z tohto hľadiska zákaz užívania pozemku spôsobom, ktorý nadmerne zaťažuje životné prostredie, je v súlade so základným právom vlastniť majetok. Súčasne musí byť prípustné dôkladné preskúmanie projektov, ktoré by mohli významne vplývať na životné prostredie, ešte pred ich možnou realizáciou. Nič nenasvedčuje tomu, že by v tejto súvislosti boli požiadavky smernice PVŽP, smernice IPKZ alebo Aarhuského dohovoru neprimerané.

187. Napokon v zmysle článku 47 Charty základných práv základné právo na účinnú súdnu ochranu vyžaduje, aby dodržiavanie právnych predpisov o ochrane životného prostredia mohli preskúmať súdy a aby sa prípadne zrušili povolenia, ktoré boli vydané v rozpore s týmito predpismi.

188. Po zhrnutí možno konštatovať, že súdnym rozhodnutím o zrušení právoplatného povolenia na novú prevádzku, ktorým sa napĺňajú požiadavky smernice IPKZ, smernice PVŽP alebo článku 9 ods. 2 a 4 Aarhuského dohovoru, sa nelegitímne nezasahuje do vlastníckeho práva prevádzkovateľa.

V –    Návrh

189. Navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:

1.      Článok 267 ZFEÚ zaväzuje súd členského štátu, ktorého rozhodnutie týkajúce sa výkladu práva Únie nemožno napadnúť opravným prostriedkom, obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s návrhom na začatie prejudiciálneho konania aj ex offo bez toho, aby o to požiadal niektorý z účastníkov konania, v prípade, že má pochybnosti o uplatňovaní práva Únie v prejednávanej veci, aj keď ústavný súd členského štátu už rozhodol o tomto právnom spore a uložil prvému uvedenému súdu povinnosť riadiť sa pri rozhodovaní jeho názormi týkajúcimi sa vnútroštátneho ústavného práva.

2.      Verejnosť v konaní o integrovanom povolení skládky odpadov musí mať podľa článku 15 ods. 1 a prílohy V smernice 2008/1/ES o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia prístup k rozhodnutiu o umiestnení skládky vydanému v predchádzajúcom konaní, pokiaľ uvedenému prístupu nebránia naliehavé dôvody, napr. obchodné tajomstvá. Ak je na začiatku prístup k tomuto dokumentu zamietnutý bez dostatočného odôvodnenia, môže byť podľa vnútroštátneho práva táto chyba neskôr odstránená, ak sa verejnosť neskorším sprístupnením nachádza v situácii, v akej by sa bola nachádzala, keby jej bol povolený prístup už od začiatku.

3.      Ak sa smernica 85/337/EHS o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie, zmenená a doplnená smernicou 2003/35/ES, ratione temporis uplatní, môže posúdenie vplyvov projektu na životné prostredie urobené v minulosti slúžiť ako podklad jeho povolenia v prípade, že sa v okamihu povolenia projektu primeraným spôsobom prezentovali možné významné vplyvy projektu na životné prostredie. Preskúmanie otázky, či sa medzičasom environmentálne podmienky alebo projekt zmenili tak značným spôsobom, že sú možné iné významné negatívne vplyvy na životné prostredie, nutne nevyžaduje účasť verejnosti.

Je v súlade s právom Únie, ak sa preskúmanie aktuálnosti predchádzajúceho posudzovania vplyvov na životné prostredie oddelí od súdneho konania o opravnom prostriedku proti integrovanému povoleniu na výstavbu skládky odpadov a je preskúmané v osobitnom konaní zaručujúcom právnu ochranu, ak uvedené oddelenie právnej ochrany prakticky neznemožní, resp. nadmerne nesťaží súdne konanie o opravnom prostriedku proti integrovanému povoleniu vzhľadom na posudzovanie vplyvov na životné prostredie. Pokiaľ systém poskytnutia právnej ochrany alebo jej uplatnenie nespĺňa tieto požiadavky, potrebný účinok predmetných smerníc vyžaduje, aby sa v rámci právneho sporu v nasledujúcej etape konania preskúmali chyby urobené pri uskutočnení skorších etáp konania.

Vnútroštátne súdy musia preskúmať ex offo otázku aktuálnosti posudzovania vplyvov na životné prostredie v prípade, že oprávnené osoby skutočne nemali možnosť uplatniť túto otázku na vnútroštátnych súdoch. O takýto prípad ide najmä vtedy, ak poskytnutie alebo uplatnenie právnej ochrany nespĺňa požiadavky zásady efektivity.

4.      Právna ochrana verejnosti podľa smernice 2008/1 a smernice 85/337 zahŕňa aj možnosť žiadať o prijatie správneho alebo súdneho opatrenia predbežnej povahy podľa vnútroštátneho práva, ktoré dočasne umožní zastaviť realizáciu plánovaného projektu. V osobitne naliehavých prípadoch možno upustiť od vypočutia účastníkov konania, pokiaľ účastníci konania majú možnosť v čo najkratšom čase dosiahnuť preskúmanie nariadenia.

5.      Súdnym rozhodnutím o zrušení právoplatného povolenia na novú prevádzku, ktorým sa napĺňajú požiadavky smernice 2008/1, smernice 85/337 alebo článku 9 ods. 2 a 4 Aarhuského dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, sa nelegitímne nezasahuje do vlastníckeho práva prevádzkovateľa.

1 – Jazyk prednesu: nemčina.

2 – Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/1/ES z 15. januára 2008 (kodifikované znenie) (Ú. v. EÚ L 24, s. 8). Táto smernica bola nahradená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2010/75/EÚ z 24. novembra 2010 o priemyselných emisiách (integrovaná prevencia a kontrola znečisťovania životného prostredia) (Ú. v. EÚ L 334, s. 17) s účinnosťou od 7. januára 2014.

3 – Smernica Rady 85/337/EHS z 27. júna 1985 (Ú. v. ES L 175, s. 40; Mim. vyd. 15/001, s. 248), zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2003/35/ES z 26. mája 2003, ktorou sa ustanovuje účasť verejnosti pri navrhovaní určitých plánov a programov týkajúcich sa životného prostredia (Ú. v. ES L 156, s. 17; Mim. vyd. 15/007, s. 466). Túto smernicu nahradila a kodifikovala s účinnosťou od 16. februára 2012 smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ z 13. decembra 2011 (Ú. v. EÚ L 26, 2012, s. 1).

4 – Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Ú. v. EÚ L 124, 2005, s. 4).

5 – Prijatý rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 (Ú. v. EÚ L 124, s. 1; Mim. vyd. 15/003, s. 80).

6 – Smernica Rady z 24. septembra 1996 o integrovanej prevencii a kontrole znečistenia (Ú. v. ES L 257, s. 26; Mim. vyd. 15/003, s. 80).

7 – Smernica Rady 1999/31/ES z 26. apríla 1999 (Ú. v. ES L 182, s. 1; Mim. vyd. 15/004, s. 228), zmenená a doplnená nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1882/2003 z 29. septembra 2003 (Ú. v. EÚ L 284, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 447).

8 – Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES z 28. januára 2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí, ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/313/EHS (Ú. v. EÚ L 41, s. 26; Mim. vyd. 15/007, s. 375).

9 – Rozhodnutie Najvyššieho súdu zo 14. septembra 2010 (1 Sžo 373/2009, príloha 15 písomného podania spoločnosti Ekologická skládka z 15. decembra 2012, s. 82 a nasl.).

10 – Vzťahujú sa na rozhodnutia Najvyššieho súdu zo 17. júna 2010 (Sžp 52/2009) a z 28. septembra 2011 (Sžp 3/2011).

11 – Pozri časť D. 3. nižšie (bod 152 a nasl.).

12 – Rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C‑240/98 až C‑244/98, Zb. s. I‑4941, bod 26), z 21. novembra 2002, Cofidis (C‑473/00, Zb. s. I‑10875, bod 33), a z 26. októbra 2006, Mostaza Claro (C‑168/05, Zb. s. I‑10421, bod 29), spočívajú na obsahu článku 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

13 – Rozsudok z 21. júla 2011, Kelly (C‑104/10, Zb. s. I‑6813, bod 61).

14 – Rozsudok z 5. októbra 2010, Elčinov (C‑173/09, Zb. s. I‑8889, bod 26 a tam citovaná judikatúra).

15 – Pozri rozsudok zo 4. júna 2002, Lyckeskog (C‑99/00, Zb. s. I‑4839, body 17 a 18).

16 – Rozsudok Lyckeskog (už citovaný v poznámke pod čiarou 15, bod 14 a tam citovaná judikatúra).

17 – Pozri rozsudok slovenského Ústavného súdu z 27. mája 2010 (I. ÚS 223/09-131, príloha 9 návrhu na začatie prejudiciálneho konania, bod 16).

18 – Rozsudok Elčinov (už citovaný v poznámke pod čiarou 14, bod 27 a tam citovaná judikatúra).

19 – Rozsudok z 22. júna 2010, Melki (C‑188/10 a C‑189/10, Zb. s. I‑5667, bod 52).

20 – Rozsudok Elčinov (už citovaný v poznámke pod čiarou 14, bod 29 a nasl. a tam citovaná judikatúra).

21 – Rozsudky zo 17. decembra 1970, Internationale Handelsgesellschaft (11/70, Zb. s. 1125, bod 3), a z 8. septembra 2010, Winner Wetten (C‑409/06, Zb. s. I‑8015, bod 61).

22 – Rozsudky zo 7. septembra 1999, Beck a Bergdorf (C‑355/97, Zb. s. I‑4977, bod 22); z 5. decembra 2006, Cipolla a i. (C‑94/04 a C‑202/04, Zb. s. I‑11421, bod 25); z 8. septembra 2009, Budĕjovický Budvar (C‑478/07, Zb. s. I‑7721, bod 63), a z 1. decembra 2011, Painer (C‑145/10, Zb. s. I‑12533, bod 59).

23 – Smernica už citovaná v poznámke pod čiarou 3.

24 – Rozsudok z 12. mája 2011, Trianel Kohlekraftwerk Lünen (C‑115/09, Zb. s. I‑3673, bod 41). Pozri všeobecnejšie rozsudky z 10. septembra 1996, Komisia/Nemecko (C‑61/94, Zb. s. I‑3989, bod 52); zo 14. júla 1998, Bettati (C‑341/95, Zb. s. I‑4355, bod 20); z 1. apríla 2004, Bellio F.lli (C‑286/02, Zb. s. I‑3465, bod 33); zo 7. decembra 2006, SGAE (C‑306/05, Zb. s. I‑11519, bod 35), a zo 14. mája 2009, Internationaal Verhuis- en Transportbedrijf Jan de Lely (C‑161/08, Zb. s. I‑4075, bod 38).

25 – Pozri článok 6 ods. 1 písm. d) smernice IPKZ, ako aj písm. j), v ktorom sa okrem iného vyžaduje opis hlavných alternatív, ak sú, ktoré žiadateľ preskúmal, t. j. aj alternatív umiestnenia.

26 – Rozsudky zo 16. decembra 2010, Stichting Natuur en Milieu (C‑266/09, Zb. s. I‑13119, bod 52), a z 28. júla 2011, Office of Communications (C‑71/10, Zb. s. I‑7205, bod 22).

27 – Pozri rozsudok z 25. októbra 2011, Solvay/Komisia (C‑109/10 P, Zb. s. I‑10329, bod 56), o náprave procesných chýb v konaní o kartelových dohodách vedenom Komisiou a rozsudok zo 16. januára 1992, Marichal-Margrève (C‑334/90, Zb. s. I‑101, bod 25), o colnom procesnom práve.

28 – Rozsudok zo 7. januára 2004, Wells (C‑201/02, Zb. s. I‑723, bod 65). Pozri aj rozsudok z 3. júla 2008, Komisia/Írsko (C‑215/06, Zb. s. I‑4911, body 57 až 60).

29 – Rozsudok Trianel Kohlekraftwerk Lünen (už citovaný v poznámke pod čiarou 24, bod 43).

30 – Pozri rozsudok Solvay/Komisia (už citovaný v poznámke pod čiarou 27) o práve upravujúcom konanie o kartelových dohodách.

31 – Rozsudok Komisia/Írsko (už citovaný v poznámke pod čiarou 28, bod 57).

32 – Pozri bod 54 vyššie.

33 – Rozsudky z 18. júna 1998, Gedeputeerde Staten van Noord-Holland (C‑81/96, Zb. s. I‑3923, bod 23), a Wells (už citovaný v poznámke pod čiarou 28, bod 43).

34 – Ú. v. ES L 236, 2003, s. 33.

35 – Pozri rozsudky zo 4. mája 2006, Komisia/Spojené kráľovstvo (C‑508/03, Zb. s. I‑3969, bod 102); zo 17. marca 2011, Brussels Hoofdstedelijk Gewest a i. (C‑275/09, Zb. s. I‑1753, bod 37), a z 18. októbra 2011, Boxus a Roua (C‑128/09 až C‑131/09, C‑134/09 a C‑135/09, Zb. s. I‑9711, bod 44).

36 – Rozsudok z 11. augusta 1995, Komisia/Nemecko, nazývaný „Großkrotzenburg“ (C‑431/92, Zb. s. I‑2189, bod 32).

37 – Rozsudok Gedeputeerde Staten van Noord-Holland (už citovaný v poznámke pod čiarou 33, bod 25).

38 – Pozri moje návrhy, ktoré som predniesla 13. októbra 2011 v prebiehajúcom konaní Nomarchiaki Aftodioikisi Aitoloakarnanias a i. (C‑43/10, bod 169.

39 – Rozsudok Gedeputeerde Staten van Noord-Holland (už citovaný v poznámke pod čiarou 33, bod 25).

40 – Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mischo 5. marca 1998 vo veci Gedeputeerde Staten van Noord-Holland (C‑81/96, rozsudok z 18. júna 1998, Zb. s. I‑3923, bod 47).

41 – Pozri rozsudky z 18. októbra 1990, Dzodzi (C‑297/88 a C‑197/89, Zb. s. I‑3763, bod 37 a nasl.); zo 17. júla 1997, Giloy (C‑130/95, Zb. s. I‑4291, bod 28), a z 22. decembra 2008, Les Vergers du Vieux Tauves (C‑48/07, Zb. s. I‑10627, bod 21 a nasl.).

42 – Rozsudok z 10. januára 2006, Ynos (C‑302/04, Zb. s. I‑371, bod 36).

43 – Rozsudok z 15. decembra 2011, Komisia/Španielsko, „M-501“ (C‑560/08, dostupný len vo francúzskom a španielskom jazyku, bod 103 a nasl.).

44 – Rozsudok z 24. októbra 1996, Kraaijeveld a i. (C‑72/95, Zb. s. I‑5403, bod 39).

45 – Pozri rozsudky Wells (už citovaný v poznámke pod čiarou 28, bod 47); zo 4. mája 2006, Barker (C‑290/03, Zb. s. I‑3949, bod 47 a nasl.); Komisia/Spojené kráľovstvo (už citovaný v poznámke pod čiarou 35, body 103 až 106), ako aj moje návrhy, ktoré som predniesla vo veci Nomarchiaki Aftodioikisi Aitoloakarnanias a i. (už citované v poznámke pod čiarou 38, bod 140).

46 – Pozri bod 128 vyššie.

47 – O posudzovaní kumulatívnych vplyvov pozri rozsudok z 24. novembra 2011, Komisia/Španielsko („španielsky medveď hnedý“, C‑404/09, Zb. s. I‑11853, bod 76 a nasl.), a Komisia/Španielsko (M-501, už citovaný v poznámke pod čiarou 43, bod 98 a nasl.).

48 – Rozsudok z 10. júna 2004, Komisia/Taliansko, nazývaný „Loto zero“ (C‑87/02, Zb. s. I‑5975, bod 44).

49 – Rozsudok z 30. apríla 2009, Mellor (C‑75/08, Zb. s. I‑3799, bod 58).

50 – Tamže, bod 59.

51 – O telekomunikačnej úprave pozri rozsudok z 21. februára 2008, Tele2 Telecommunication (C‑426/05, Zb. s. I‑685, bod 52).

52 – Rozsudky Trianel Kohlekraftwerk Lünen (už citovaný v poznámke pod čiarou 24, bod 43), ako aj Boxus a Roua (už citovaný v poznámke pod čiarou 35, bod 52).

53 – Pozri bod 128 vyššie.

54 – Pozri rozsudok z 28. februára 2012, Inter-Environnement Wallonie (C‑41/11, bod 47), týkajúci sa posudzovania vplyvov plánov a programov na životné prostredie.

55 – Rozsudok Brussels Hoofdstedelijk Gewest a i. (už citovaný v poznámke pod čiarou 35, bod 37).

56 – Rozsudky z 15. septembra 1998, Edis (C‑231/96, Zb. s. I‑4951, bod 48); zo 17. novembra 1998, Aprile (C‑228/96, Zb. s. I‑7141, bod 43); z 27. februára 2003, Santex (C‑327/00, Zb. s. I‑1877, bod 57 a nasl.); z 15. apríla 2010, Barth (C‑542/08, Zb. s. I‑3189, bod 33), a z 8. septembra 2011, Q-Beef (C‑89/10 a C‑96/10, Zb. s. I‑7819, bod 51).

57 – Bod 6 návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

58 – Body 5, 6 a 49 návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

59 – Pozri úvahy o druhej otázke, bod 88 a nasl.

60 – Rozsudok zo 7. júna 2007, van der Weerd a i. (C‑222/05 až C‑225/05, Zb. s. I‑4233, bod 28 a tam citovaná judikatúra). O všeobecných požiadavkách týchto zásad pozri body 101 a 143 vyššie.

61 – Rozsudok van der Weerd a i. (už citovaný v poznámke pod čiarou 60, bod 29 a nasl.).

62 – Rozsudky zo 14. decembra 1995, Peterbroeck (C‑312/93, Zb. s. I‑4599, bod 14); zo 14. decembra 1995, van Schijndel und van Veen (C‑430/93 a C‑431/93, Zb. s. I‑4705, bod 19), ako aj van der Weerd a i. (už citovaný v poznámke pod čiarou 60, bod 33).

63 – Rozsudok Cofidis (už citovaný v poznámke pod čiarou 12, bod 37).

64 – Rozsudky van Schijndel und van Veen (už citovaný v poznámke pod čiarou 62, bod 22), ako aj van der Weerd a i. (už citovaný v poznámke pod čiarou 60, bod 33).

65 – Rozsudky van Schijndel und van Veen (už citovaný v poznámke pod čiarou 62, bod 21), ako aj van der Weerd a i. (už citovaný v poznámke pod čiarou 60, bod 35).

66 – Rozsudok van Schijndel und van Veen (už citovaný v poznámke pod čiarou 62).

67 – Rozsudok van der Weerd a i. (už citovaný v poznámke pod čiarou 60).

68 – Rozsudky už citované v poznámke pod čiarou 12.

69 – Okrem rozsudkov už citovaných v poznámke pod čiarou 12 pozri aj rozsudky zo 4. júna 2009, Pannon GSM (C‑243/08, Zb. s. I‑4713, bod 22 a nasl.), a zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones (C‑40/08, Zb. s. I‑9579, bod 30 a nasl.).

70 – Pozri ešte prebiehajúce konanie C‑331/11, Komisia/Slovensko (Ú. v. EÚ C 28, 2011, s. 4) týkajúce sa skládky Žilina – Považský Chlmec.

71 – Pozri rozsudok van der Weerd a i. (už citovaný v poznámke pod čiarou 60, bod 40 a nasl.); pozri aj rozsudok Peterbroeck (už citovaný v poznámke pod čiarou 62).

72 – Pozri bod 149 vyššie.

73 – Rozsudky z 19. júna 1990, Factortame a i. (C‑213/89, Zb. s. I‑2433, bod 21); z 11. januára 2001, Siples (C‑226/99, Zb. s. I‑277, bod 19), a z 13. marca 2007, Unibet (C‑432/05, Zb. s. I‑2271, bod 67).

74 – Pozri bod 78 vyššie.

75 – Rozsudky z 28. marca 2000, Krombach (C‑7/98, Zb. s. I‑1935, body 27 a 39 a nasl.); z 2. mája 2006, Eurofood IFSC (C‑341/04, Zb. s. I‑3813, bod 66), a z 2. apríla 2009, Gambazzi (C‑394/07, Zb. s. I‑2563, bod 28).

76 – Rozsudky Eurofood IFSC (už citovaný v poznámke pod čiarou 75), a z 15. júla 2010, Purrucker (C‑256/09, Zb. s. I‑7349, bod 95). Pozri aj zmenu rozhodovacej praxe ESĽP v rozsudku Micallef v. Malta z 15. októbra 2009 (sťažnosť č. 17056/06, § 85 a § 86).

77 – Pozri rozsudok z 21. mája 1980, Denilauler (125/79, Zb. s. 1553, bod 15).

78 – Pre názornú predstavu pozri rozsudok z 21. decembra 2011, Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran (C‑27/09 P, Zb. s. I‑13427, bod 61), ktorý sa týka prijatia správnych opatrení. Pozri aj článok 50 ods. 4 Dohody TRIPS.

79 – Rozsudok zo 16. novembra 2011, Bank Melli Iran/Rada (C‑548/09 P, Zb. s. I‑11381, bod 114 a tam citovaná judikatúra), ako aj článok 17 ods. 1 tretia veta Charty základných práv.

80 – Rozsudky zo 14. mája 1974, Nold/Komisia (4/73, Zb. s. 491, bod 14), a z 5. októbra 1994, Nemecko/Rada (C‑280/93, Zb. s. I‑4973, bod 79 a nasl.), ako aj rozsudok ESĽP, Pine Valley Developments Ltd a i. v. Írsko z 29. novembra 1991 (sťažnosť č. 12742/87, § 51).

81 – Rozsudok ESĽP, Anheuser-Busch Inc. v. Portugalsko z 11. januára 2007 (sťažnosť č. 73049/01, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2007-I, § 64 a nasl.).

82 – Rozsudky zo 7. februára 1985, ADBHU (240/83, Zb. s. 531, bod 13), ako aj z 9. marca 2010, ERG a i. (C‑379/08 a C‑380/08, Zb. s. I‑2007, bod 81), a rozsudky ESĽP, Depalle v. Francúzsko z 29. marca 2010 (sťažnosť č. 34044/02, § 81) a tam citovaná judikatúra, Pine Valley Developments Ltd a i. v. Írsko (už citovaný v poznámke pod čiarou 80), § 57, ako aj Curmi v. Malta z 22. novembra 2011 (sťažnosť č. 2243/10, § 44).

83 – Pozri aj odôvodnenie 9 preambuly Zmluvy o EÚ a článok 11 ZFEÚ.