NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

JULIANE KOKOTT

prednesené 29. apríla 2010 ¹(1)

Vec C‑550/07 P

Akzo Nobel Chemicals Ltd a i.

proti

Európskej komisii

„Odvolanie – Hospodárska súťaž – Správne konanie – Preskúmavacie právomoci Komisie – Dokumenty, ktorých fotokópie boli vyhotovené počas šetrenia a potom založené do spisu – Ochrana dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi (‚legal professional privilege‘) – Interná komunikácia s podnikovým právnikom – Advokát, ktorý je voči svojmu klientovi v pracovnoprávnom vzťahu – Článok 14 nariadenia Rady č. 17 – Nariadenie (ES) č. 1/2003“

I –    Úvod

1.        Vzťahuje sa na internú komunikáciu stanovísk a informácií medzi riaditeľstvom spoločnosti a interným advokátom zamestnaným touto spoločnosťou(2) základné právo na ochranu komunikácie medzi advokátom a jeho klientom (alebo „dôvernosť komunikácie medzi advokátmi a klientmi“(3)) uznané právom Európskej únie? To je v podstate otázka, o ktorej má rozhodnúť Súdny dvor v rámci tohto odvolania.(4) Jej praktický význam pre uplatňovanie a výkon európskeho práva hospodárskej súťaže nemožno podceňovať; modernizácia procesných pravidiel v oblasti kartelov uskutočnená nariadením ES č. 1/2003(5) závažnosť tejto otázky nijakým spôsobom neznižuje.

2.        Prejednávaná vec má pôvod v prehliadke (ktorú je vhodné nazývať „šetrenie“) uskutočnenej vo februári 2003 Európskou komisiou ako orgánom hospodárskej súťaže v obchodných priestoroch spoločnosti Akzo Nobel Chemicals Ltd. (ďalej len „Akzo“) a Akcros Chemicals Ltd. (ďalej len „Akcros“)(6). V priebehu týchto úkonov úradníci Komisie vyhotovili fotokópie niektorých dokumentov považovaných zástupcami Akzo a Akcros za dokumenty, ktoré nemožno zaistiť z dôvodu, že sa na ne, podľa ich názoru, vzťahuje ochrana dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi.

3.        Spor v tejto veci sa odohráva medzi dvoma dotknutými podnikmi a Komisiou. Akzo a Akcros podali na Súd prvého stupňa (teraz a ďalej len „Súd prvého stupňa“) žaloby, ktoré smerovali jednak proti rozhodnutiu Komisie, ktorým sa nariadilo šetrenie, a jednak proti rozhodnutiu Komisie založiť do spisu určitý počet sporných dokumentov. Rozsudkom zo 17. septembra 2007(7) (ďalej len „napadnutý rozsudok“) Súd prvého stupňa zamietol prvú žalobu ako neprípustnú a druhú žalobu ako nedôvodnú.

4.        Toto odvolacie konanie sa týka iba otázky, či Súd prvého stupňa oprávnene zamietol druhú žalobu ako nedôvodnú. V tomto štádiu konania vyvolávajú pozornosť už iba dva zo sporných dokumentov. Ide o správy elektronickej pošty vymenené medzi generálnym riaditeľom spoločnosti Akcros a zamestnancom právneho oddelenia Akzo, ktorý bol zároveň advokátom zapísaným v holandskej advokátskej komore.

II – Právny rámec

5.        Právny rámec prejednávanej veci vyplýva z nariadenia Rady č. 17(8), ktorého článok 14 znie takto:

„1.      Pri výkone svojich povinností zverených jej článkom [105 ZFEÚ] a ustanoveniami prijatými na základe článku [103 ZFEÚ] môže Komisia podniknúť všetky nevyhnutné šetrenia v podnikoch a združeniach podnikov.

K tomu účelu sú Komisiou poverení pracovníci oprávnení:

a)      preskúmať všetky účtovné knihy a iné obchodné záznamy;

b)      zhotoviť kópie výťahov z účtovných kníh a obchodných záznamov;

c)      žiadať ihneď ústne vysvetlenie;

d)      vstúpiť do akýchkoľvek budov, pozemkov a dopravných prostriedkov podniku.

2.      Pracovníci Komisie oprávnení na účely šetrenia, budú uplatňovať svoju právomoc na základe predloženia [písomného] oprávnenia…

3.      Podniky a združenia podnikov sa podriadia šetreniam, ktoré sú nariadené rozhodnutím Komisie. Rozhodnutie bude špecifikovať predmet a cieľ šetrenia…

…“

6.        Nariadenie (ES) č. 1/2003, ktorým sa vykonala modernizácia procesných pravidiel v oblasti kartelov a zrušilo sa nariadenie Rady č. 17, nie je uplatniteľné na prejednávanú vec ratione temporis, pretože skutkové okolnosti predchádzajú 1. máj 2004.(9)

III – Okolnosti predchádzajúce sporu

A –    Šetrenia vykonané Komisiou a správne úkony, ktoré nasledovali

7.        Zo skutkových zistení Súdu prvého stupňa vyplýva(10), že tento spor vznikol v rámci vyšetrovania vedeného Európskou komisiou ako orgánom hospodárskej súťaže. Začiatkom roku 2003 Komisia prijala rozhodnutie(11), ktorým sa nariaďuje vykonanie šetrení na základe článku 14 ods. 3 nariadenia Rady č. 17 v spoločnostiach Akzo a Akcros, ako aj v ich dcérskych spoločnostiach, s cieľom vyhľadať dôkazy o prípadných protisúťažných praktikách (ďalej len „rozhodnutie o nariadení šetrenia“). Cieľom tohto rozhodnutia bolo nariadiť dotknutým spoločnostiam, aby sa podriadili uvedeným šetreniam.

8.        Na základe tohto rozhodnutia o nariadení šetrenia vykonali úradníci Komisie za účasti zástupcov Office of Fair Trading (OFT)(12) 12. a 13. februára 2003 šetrenie v obchodných priestoroch spoločností Akzo a Akcros v Eccles, Manchester (Spojené kráľovstvo).(13) Počas tohto šetrenia úradníci Komisie vyhotovili fotokópie značného počtu dokumentov.

9.        V priebehu týchto úkonov zástupcovia Akzo a Akcros oznámili úradníkom Komisie, že na niektoré dokumenty sa môže vzťahovať ochrana dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi. Úradníci Komisie potom uviedli, že si potrebujú tieto dokumenty zbežne prezrieť, aby si mohli vytvoriť svoj vlastný názor na ochranu, ktorú by tieto dokumenty prípadne mali požívať. Po dlhej diskusii a po tom, čo úradníci Komisie a OFT pripomenuli zástupcom Akzo a Akcros dôsledky marenia výkonu šetrenia, bolo rozhodnuté, že úradník zodpovedný za šetrenie zbežne prezrie príslušné dokumenty za prítomnosti zástupcu Akzo a Akcros.

10.      V priebehu skúmania dotknutých dokumentov sa vyskytol spor týkajúci sa niektorých dokumentov, ktoré Súd prvého stupňa na základe návrhu Akzo a Akcros zaradil do dvoch kategórií („séria A“ a „séria B“).

11.      „Séria A“ obsahuje dva dokumenty. Prvým z týchto dokumentov je dvojstránkový, písacím strojom vyhotovený záznam zo 16. februára 2000, pochádzajúci od generálneho riaditeľa Akcros Chemicals a adresovaný jednému z jeho nadriadených. Podľa odvolateľov tento záznam obsahuje informácie, ktoré generálny riaditeľ Akcros Chemicals zhromaždil počas interných rozhovorov s inými zamestnancami. Tieto informácie boli podľa žalobcov zozbierané na účel získania externého právneho stanoviska v rámci programu dosiahnutia súladu s právom hospodárskej súťaže, ktorý zaviedol Akzo. Druhým z týchto dokumentov je druhé vyhotovenie tohto záznamu, na ktorom sa nachádzajú rukou písané poznámky odvolávajúce sa na kontakty s advokátom Akzo a Akcros a obsahujúce okrem iného jeho meno.

12.      Na základe vysvetlení, ktoré získali od odvolateľov, čo sa týka týchto prvých dvoch dokumentov, neboli úradníci Komisie schopní dospieť na mieste k definitívnemu záveru o ochrane, ktorú by tieto dokumenty prípadne mali požívať. Preto z nich vyhotovili fotokópiu, ktorú vložili do zapečatenej obálky, ktorú po ukončení šetrenia zobrali so sebou.

13.      „Séria B“ tiež obsahuje viacero dokumentov. Na jednej strane ide o súbor rukou písaných poznámok generálneho riaditeľa Akcros Chemicals, o ktorých odvolatelia tvrdia, že boli urobené počas rozhovorov so zamestnancami a slúžili ako podklad na vyhotovenie strojom písaného záznamu „série A“. Na druhej strane ide o dve správy elektronickej pošty vymenené medzi generálnym riaditeľom Akcros Chemicals a pánom S., koordinátorom Akzo pre právo hospodárskej súťaže. Pán S. je advokátom zapísaným v zozname advokátov holandskej advokátskej komory, ktorý bol v rozhodnom čase členom právneho oddelenia Akzo, a teda stálym zamestnancom tohto podniku.

14.      Úradníčka Komisie zodpovedná za šetrenie sa po opätovnom prezretí dokumentov „série B“ a na základe vysvetlení, ktoré získala od Akzo a Akcros, domnievala, že tieto dokumenty určite nie sú chránené dôvernosťou komunikácie medzi advokátmi a klientmi. V dôsledku toho z nich vyhotovila fotokópiu, ktorú založila do spisu bez toho, aby ju oddelila v zapečatenej obálke.

15.      Dňa 17. februára 2003 Akzo a Akcros doručili Komisii list, v ktorom uviedli dôvody, pre ktoré sú podľa nich tak dokumenty „série A“, ako aj dokumenty „série B“ chránené dôvernosťou. Listom z 1. apríla 2003 Komisia informovala dotknuté podniky, že argumenty uvedené v ich liste zo 17. februára 2003 jej neumožňujú dospieť k záveru, že na uvedené dokumenty sa skutočne vzťahuje dôvernosť. Umožnila im však predložiť pripomienky k týmto predbežným záverom v lehote dvoch týždňov, po uplynutí ktorej prijme konečné rozhodnutie.

16.      Rozhodnutím z 8. mája 2003(14) Komisia zamietla žiadosť o ochranu sporných dokumentov na základe dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi (ďalej len „zamietavé rozhodnutie“). V článku 1 tohto rozhodnutia Komisia zamieta žiadosť odvolateľov smerujúcu k tomu, aby im boli vrátené dokumenty „série A“ a „série B“ a aby Komisia potvrdila zničenie všetkých fotokópií týchto dokumentov vo svojej držbe. V článku 2 toho istého rozhodnutia Komisia uvádza svoj zámer otvoriť zapečatenú obálku obsahujúcu dokumenty „série A“ a založiť ich do spisu. Komisia však napriek tomu upresňuje, že k tomuto kroku nepristúpi pred uplynutím lehoty na podanie žaloby proti uvedenému rozhodnutiu.

B –    Sporové konanie

1.      Konanie pred Súdom prvého stupňa

17.      Akzo a Akcros spolu podali na Súd prvého stupňa (teraz a ďalej len: Súd prvého stupňa) dve žaloby o neplatnosť, z ktorých jedna smerovala proti rozhodnutiu o nariadení šetrenia(15) (vec T‑125/03) a druhá proti zamietavému rozhodnutiu(16) (vec T‑253/03). Okrem toho na základe článkov 242 ES a 243 ES (teraz články 278 ZFEÚ a 279 ZFEÚ) podali návrh, ktorý smeroval predovšetkým k odkladu výkonu obidvoch rozhodnutí (veci T‑125/03 R a T‑253/03 R).

18.      Dňa 8. septembra 2003 Komisia v rámci konaní o nariadení predbežného opatrenia odovzdala predsedovi Súdu prvého stupňa na jeho žiadosť v dôvernej obálke kópiu dokumentov „série B“, ako aj zapečatenú obálku obsahujúcu dokumenty „série A“.

19.      Predseda Súdu prvého stupňa uznesením z 30. októbra 2003 zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia vo veci T‑125/03 R(17), zatiaľ čo návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vo veci T‑253/03 R bolo čiastočne vyhovené. Bol teda odložený výkon ustanovení zamietavého rozhodnutia z 8. mája 2003, ktorými Komisia rozhodla, že otvorí zapečatenú obálku obsahujúcu dokumenty „série A“. Okrem toho sa nariadilo, aby tieto dokumenty boli uložené v kancelárii Súdu prvého stupňa až do rozhodnutia o žalobe vo veci samej. Predseda Súdu prvého stupňa tiež vzal na vedomie vyhlásenie Komisie, podľa ktorého Komisia neumožní tretím osobám prístup k dokumentom „série B“ až do rozsudku vo veci samej v konaní T‑253/03.

20.      Uznesením z 27. septembra 2004(18) predseda Súdneho dvora na základe odvolania Komisie zrušil uznesenie predsedu Súdu prvého stupňa z 30. októbra 2003 o nariadení predbežného opatrenia v rozsahu, v akom sa odložil výkon zamietavého rozhodnutia z 8. mája 2003 a bolo rozhodnuté o uložení dokumentov „série A“ v kancelárii Súdu prvého stupňa. Vzal však na vedomie vyhlásenie Komisie, podľa ktorého Komisia neumožní tretím osobám prístup k dokumentom „série A“ až do rozsudku vo veci samej v konaní T‑253/03.

21.      Kancelária Súdu prvého stupňa teda listom z 15. októbra 2004 vrátila Komisii zapečatenú obálku obsahujúcu dokumenty „série A“.

22.      Vo veci samej Súd prvého stupňa 17. septembra 2007 vydal napadnutý rozsudok, ktorým zamietol žalobu o neplatnosť Akzo a Akcros proti rozhodnutiu o nariadení šetrenia (vec T‑125/03) ako neprípustnú a ich žalobu o neplatnosť proti zamietavému rozhodnutiu (vec T‑253/03) ako nedôvodnú.

2.      Konanie o odvolaní proti napadnutému rozsudku

23.      Podaním z 30. novembra 2007 Akzo a Akcros podali spolu odvolanie proti rozsudku zo 17. septembra 2007(19). Toto odvolanie sa týka výlučne otázky, či dve správy elektronickej pošty vymenené medzi generálnym riaditeľom Akcros a pánom S. požívajú alebo nepožívajú ochranu dôvernosti. Odvolatelia navrhujú, aby Súdny dvor:

–        zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom zamietol návrh na ochranu dôvernosti komunikácie s interným právnikom Akzo,

–        zrušil zamietavé rozhodnutie v rozsahu, v akom ním bol zamietnutý návrh na vrátenie e-mailovej korešpondencie s podnikovým právnikom Akzo a

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov odvolacieho konania a trov konania pred Súdom prvého stupňa v rozsahu, v akom sa týkajú odvolacieho dôvodu vzneseného v rámci tohto odvolania.

24.      Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–        zamietol odvolanie a

–        zaviazal odvolateľov na náhradu trov konania.

25.      Odvolanie bolo na Súdnom dvore najskôr predmetom písomnej časti konania a potom, 9. februára 2010, sa uskutočnilo pojednávanie.

3.      Ďalší účastníci konania a noví vedľajší účastníci

26.      Už v prvostupňovom konaní Súd prvého stupňa vyhovel vstupu týchto združení do konania ako vedľajších účastníkov na podporu návrhov Akzo a Akcros vo veciach T‑125/03 a T‑253/03(20): Conseil des barreaux européens (Rada právnikov Európskej únie, ďalej len „CCBE“), Algemene Raad van de Nederlandse Orde van Advocaten (holandská advokátska komora, ďalej len „ARNOVA“) a European Company Lawyers Association (Európske združenie podnikových právnikov, ďalej len „ECLA“), American Corporate Counsel Association – European Chapter (Americké združenie podnikových poradcov – európska sekcia, ďalej len „ACCE“) a International Bar Association (medzinárodná asociácia advokátskych komôr, ďalej len „IBA“). Tieto združenia sa zúčastňujú aj tohto dovolacieho konania ako ďalší účastníci konania a podporujú návrhy Akzo a Akcros.

27.      Okrem toho v súlade s článkom 40 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora a článkom 93 ods. 1 rokovacieho poriadku v spojení s článkom 123 tohto rokovacieho poriadku predseda Súdneho dvora vyhovel návrhu na vstup týchto členských štátov ako vedľajších účastníkov odvolacieho konania na podporu návrhov Akzo a Akcros(21): Írsko, Holandské kráľovstvo a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska.

28.      Naproti tomu predseda Súdneho dvora zamietol návrhy týchto inštitúcií na vstup ako vedľajších účastníkov do konania na podporu návrhov Akzo a Akcros z dôvodu, že tieto inštitúcie nepreukázali oprávnený záujem na rozhodnutí veci (článok 40 druhý odsek Štatútu Súdneho dvora)(22): Association of General Counsel and Company Secretaries of the FTSE 100 (GC 100), Chamber of Commerce of the United States of America (obchodná komora Spojených štátov amerických, CCUSA), International Chamber of Commerce (medzinárodná obchodná komora, ICC), American Bar Association (americká advokátska komora, ABA), Law Society of England and Wales (LSEW) a United States Council for International Business (USCIB).

29.      Súd prvého stupňa už v prvostupňovom konaní zamietol návrhy dvoch iných inštitúcií na vstup ako vedľajších účastníkov do konania na podporu návrhov Akzo a Akcros vo veciach T‑125/03 a T‑253/03(23): European Council on Legal Affairs (Európska rada pre právne záležitosti) a Section on Business Law of the International Bar Association (Sekcia pre obchodné právo medzinárodnej asociácie advokátskych komôr).

C –    Neskoršie skončenie správneho konania Komisiou

30.      Ako uviedla Komisia Súdnemu dvoru po skončení písomnej časti konania v tejto veci, správne konanie, ktoré viedlo k šetreniam uskutočneným v roku 2003 v priestoroch Akzo a Akcros, sa následne skončilo. Rozhodnutím z 11. novembra 2009 prijatým na základe ustanovení článku 81 ES v spojení s článkami 7 a 23 ods. 2 nariadenia ES č. 1/2003 Komisia uložila výrobcom prísad do plastov pokuty v celkovej výške 173 860 400 eur.(24) Medzi ich adresátov patria okrem Akcros Chemicals Ltd. najmä viaceré spoločnosti skupiny Akzo Nobel, ale nie spoločnosť Akzo Nobel Chemicals Ltd.

31.      Komisia uviedla bez toho, aby bola v tomto bode spochybnená, že v rozhodnutí z 11. novembra 2009 ukladajúcom pokuty sa neoprela o dve sporné správy elektronickej pošty.

IV – Právne posúdenie

32.      Spoločnosti Akzo a Akcros vo svojom odvolaní neuvádzajú všetky oblasti, ktoré boli predmetom konania na prvom stupni. Právne posúdenie sa v rámci odvolania týka iba jednej časti dokumentov „série B“, konkrétne dvoch správ elektronickej pošty vymenených medzi pánom S. a generálnym riaditeľom Akcros, ktorých fotokópie Komisia založila do spisu v nadväznosti na šetrenia.

A –    Záujem na konaní

33.      Pred preskúmaním podstaty odvolania treba zistiť, či Akzo a Akcros majú v prejednávanej veci záujem na konaní.

34.      Požiadavka záujmu na konaní na procesnej úrovni zabezpečuje, aby sa súdom nepredkladali veci na účely poskytnutia objasňujúceho stanoviska k výlučne teoretickým právnym otázkam. Záujem na konaní je teda nevyhnutnou podmienkou prípustnosti, ktorá sa musí skúmať ex offo a ktorá môže byť relevantná v rôznych štádiách konania. Preto musí záujem na konaní existovať bez akýchkoľvek pochybností od okamihu podania žaloby alebo odvolania; záujem na konaní však musí existovať od týchto okamihov až pokým súd nerozhodne vo veci.(25)

35.      Záujem na konaní trvá dovtedy, kým môže odvolanie svojím výsledkom priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý ho podal.(26)

36.      V prejednávanej veci Komisia vyjadrila viaceré pochybnosti, pokiaľ ide o existenciu záujmu na konaní. Na jednej strane, na dve správy elektronickej pošty tvoriace jeden predmet konania sa už nevzťahuje dôvernosť komunikácie medzi advokátmi a ich klientmi, pretože neboli napísané v rámci výkonu práva na obhajobu. Na druhej strane, rozhodnutie vo veci samej ukladajúce pokuty bolo prijaté medzičasom, konkrétne 11. novembra 2009; Komisia sa v tomto rozhodnutí neoprela o dve sporné správy elektronickej pošty, a teda záujem Akzo a Akcros na konaní prestal trvať najneskôr v tomto okamihu.

37.      Ani jedna z dvoch námietok vyjadrených Komisiou sa nezdá byť dôvodná.

38.      Pokiaľ ide o prvé tvrdenie, otázka, či Súd prvého stupňa oprávnene odmietol priznať dvom dotknutým dokumentom ochranu dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi, nie je otázkou prípustnosti odvolania, ale jeho dôvodnosti. Záujem na konaní obidvoch odvolateľov by mohol chýbať iba v prípade, ak by bolo zjavné, že na dve správy elektronickej pošty vymenené medzi pánom S. a generálnym riaditeľom Akcros sa v dôsledku ich obsahu nemôže nijakým spôsobom zo žiadneho dôvodu vzťahovať dôvernosť komunikácie medzi advokátmi a klientmi. Napadnutý rozsudok však neobsahuje žiadne skutkové zistenie, pokiaľ ide o obsah týchto správ elektronickej pošty a okolnosti, v akých boli zaslané, pretože prístup zvolený Súdom prvého stupňa nevyžadoval, aby sa v tejto súvislosti vyjadril. V rámci tohto odvolania preto nemožno vylúčiť záujem na konaní. V tomto štádiu konania by podrobnejšie skúmanie obsahu a okolností zaslania dvoch dotknutých správ elektronickej pošty nevyhnutne znamenalo zámenu otázky prípustnosti s otázkou dôvodnosti a nezdalo by sa byť užitočné ani z dôvodov hospodárnosti konania.

39.      Druhé tvrdenie uvádzané Komisiou, podľa ktorého prijatie rozhodnutia ukladajúceho pokuty 11. novembra 2009 spôsobilo stratu záujmu odvolateľov na tomto konaní, sa tiež zdá málo relevantné.

40.      Komisia, ktorá bola v tejto otázke vypočutá na pojednávaní, totiž musela priznať, že jeden z odvolateľov v tejto veci, konkrétne Akzo Nobel Chemicals Ltd., nebol adresátom rozhodnutia ukladajúceho pokuty z 11. novembra 2009. Záujem na konaní uvedenej spoločnosti teda bezpochyby nemohol byť dotknutý týmto rozhodnutím. Táto samotná skutočnosť umožňuje vyvodiť záver, že už nie je potrebné skúmať záujem druhého dovolateľa, spoločnosti Akcros Chemicals Ltd., na konaní, pretože ide o spoločne podané odvolanie.(27)

41.      V každom prípade právna ochrana dotknutých podnikov proti prehliadkam nemôže závisieť od otázky, či Komisia v neskoršom rozhodnutí ukladajúcom pokuty vychádza alebo nevychádza z dokumentu, na ktorý by sa mohla vzťahovať ochrana dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi. Prípadné porušenie dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi pri šetrení predstavuje vážne porušenie základného práva, ktoré nenastane v okamihu, keď sa Komisia v meritórnom rozhodnutí oprie o chránený dokument, ale v okamihu, keď úradník Komisie zaistí dokument alebo jeho fotokópiu. Toto porušenie základného práva preto nezanikne alebo nie je „odstránené“, ak Komisia v konečnom dôsledku nepoužije tento dotknutý dokument ako dôkaz. Naopak, porušenie základného práva nastáva, ak Komisia disponuje dokumentom alebo jeho fotokópiou. Dotknutý podnik si počas celého tohto obdobia zachováva svoj záujem na konaní proti danému opatreniu.(28)

42.      V tejto súvislosti sa treba odvolať na zásadu účinnej súdnej ochrany, ktorá na základe ustálenej judikatúry predstavuje všeobecnú zásadu práva Spoločenstva(29) a vyplýva z ústavných tradícií spoločných všetkým členským štátom, ako aj z článkov 6 a 13 Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.(30) Táto zásada bola takisto potvrdená v článku 47 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie.(31) Uvedená Charta je záväzná od nadobudnutia účinnosti Lisabonskej zmluvy (článok 6 ods. 1 ZEÚ), a teda otázka, či odvolatelia stále disponujú záujmom na konaní, musí byť rozhodnutá v súčasnom štádiu konania s ohľadom na jej ustanovenia.

43.      Podniky, ktorých priestory sú predmetom šetrenia zo strany Komisie, musia mať možnosť obrátiť sa na súd tak vo veci rozhodnutia nariaďujúceho uvedené šetrenie, ako aj vo veci rôznych úkonov vykonaných v priebehu tohto šetrenia, aby sa tento súd uistil vyčerpávajúcim a účinným spôsobom o ich zákonnosti.

44.      V priebehu šetrení zamestnanci Komisie vo všeobecnosti zaistia veľké množstvo dokumentov (alebo fotokópií). Je nevyhnutné, že detailnejšie preskúmanie týchto dokumentov preukáže, že niektoré na prvý pohľad relevantné dokumenty nepredstavujú platné dôkazy. Môže tiež nastať situácia, že konanie pre porušenie, ktoré sa začalo proti niektorým podnikom, bude predmetom rozhodnutia o skončení v dôsledku nedostatku dôkazov vzhľadom na výsledky šetrenia. Ak by dotknuté podniky nemali v takýchto prípadoch prístup na súdy Európskej únie na účely preskúmania zákonnosti šetrenia alebo v súvislosti s ním vymedzených úkonov, vzniklo by právne vákuum v oblasti súdnej ochrany.

45.      Odvolatelia teda stále disponujú záujmom na pokračovaní konania. Ich odvolanie je prípustné.

B –    Posúdenie odvolania vo veci samej

46.      Akzo a Akcros uvádzajú tri odvolacie dôvody na podporu svojho odvolania, ktoré smerujú proti bodom 165 až 185 napadnutého rozsudku. Odvolatelia v podstate tvrdia, že Súd prvého stupňa nesprávne odmietol poskytnúť internej korešpondencii vymenenej s interným advokátom ochranu dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi.

47.      Ochrana dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi predstavuje v práve Únie všeobecnú právnu zásadu, ktorá má právnu silu základného práva. To vyplýva na jednej strane zo zásad spoločných pre právne poriadky členských štátov(32): dôvernosť komunikácie medzi advokátmi a klientmi je v súčasnosti uznaná vo všetkých 27 členských štátoch Európskej únie: hoci jej ochrana v niektorých prípadoch vyplýva výlučne z judikatúry,(33) najčastejšie je zakotvená na zákonnej či dokonca ústavnej úrovni.(34) Na druhej strane ochrana dôvernosti medzi advokátmi a klientmi môže byť tiež vyvodená z článku 8 ods. 1 EDĽP (rešpektovanie korešpondencie) v spojení s článkom 6 ods. 1 a 3 písm. c) EDĽP(35) (právo na spravodlivé súdne konanie), ako aj z článku 7 Charty základných práv Európskej únie(36) (rešpektovanie komunikácie) v spojení s článkami 47 ods. 1 a 2 a 48 ods. 2 tejto Charty (právo mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať, dodržanie práva na obhajobu).

48.      Zásada dôvernosti slúži na ochranu komunikácie medzi klientom a jeho nezávislým advokátom. Na jednej strane predstavuje nevyhnutný doplnok dodržiavania práva na obhajobu priznaného klientovi(37) a na druhej strane je založená na osobitnej role advokáta považovaného za „spolupracovníka spravodlivosti“,(38) ktorého povinnosťou je nezávisle a v najvyššom záujme spravodlivosti poskytovať právnu pomoc, ktorú klient potrebuje.(39)

49.      Advokát by nedokázal zabezpečiť plnenie svojich úloh poradenstva, obhajoby a zastupovania svojho klienta primeraným spôsobom a klient by v dôsledku toho bol zbavený svojich práv, ktoré mu priznáva článok 6 EDĽP ako aj článkami 47 a 48 Charty základných práv, ak by advokát v rámci súdneho konania alebo jeho prípravy bol povinný spolupracovať s orgánmi verejnej moci tým, že by im poskytoval informácie získané v súvislosti s právnym poradenstvom, ktoré bolo poskytnuté v rámci takéhoto konania.(40)

50.      V prejednávanom prípade žiaden účastník konania skutočne nespochybňuje samotnú existenciu zásady dôvernosti. Rozsah ochrany, ktorá vyplýva z dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi, je naproti tomu predmetom závažného rozporu. Konkrétne ide o vymedzenie, či a prípadne v akom rozsahu sa na korešpondenciu vymenenú medzi podnikom a internými advokátmi, zamestnanými týmto podnikom alebo skupinou, ku ktorej patrí, vzťahuje v práve Únie ochrana poskytnutá na základe zásady dôvernosti. V konečnom dôsledku práve od toho závisí rozsah právomoci šetrenia priznanej Komisii v rámci konaní v oblasti kartelov článkom 14 nariadenia Rady č. 17 [neskôr článkami 20 a 21 nariadenia (ES) č. 1/2003(41)].

1.      O rozsahu zásady dôvernosti a údajnom porušení zásady rovnosti (prvý odvolací dôvod)

51.      Odvolatelia sa opierajú predovšetkým o prvý odvolací dôvod. V tomto odvolacom dôvode Akzo a Akcros vytýkajú Súdu prvého stupňa, že vykonal nesprávny výklad zásady dôvernosti, tak ako bola vyvodená Súdnym dvorom v rozsudku AM&S(42), čím porušil všeobecnú zásadu rovnosti.

a)      O rozsahu zásady dôvernosti podľa rozsudku AM&S (prvá časť prvého odvolacieho dôvodu)

52.      V prvej časti prvého odvolacieho dôvodu(43) Akzo a Akcros tvrdia s podporu niektorých iných účastníkov konania, že Súd prvého stupňa nesprávne vykonal iba doslovný výklad rozsudku AM & S Súdneho dvora namiesto toho, aby ho vykladal a uplatnil v súlade s jeho účelom. Ak by Súd prvého stupňa vykonal „teleologický výklad“ rozsudku AM & S, musel by podľa odvolateľov dospieť k záveru, že na výmenu sporných správ elektronickej pošty s interným advokátom Akzo, pánom S., sa vzťahuje zásada dôvernosti.

53.      Predovšetkým treba súhlasiť so Spojeným kráľovstvom, ktoré poznamenáva, že rozsudok AM & S nepredstavuje normatívny akt. Možno si preto položiť otázku, či sa odvolatelia v prejednávanom prípade môžu účinne odvolávať na rôzne metódy výkladu, doslovného alebo teleologického. Nezdá sa však, že by bolo potrebné sa v tejto súvislosti vyjadriť, pretože Akzo a Akcros v skutočnosti vytýkajú Súdu prvého stupňa, že nezohľadnil rozsah zásady dôvernosti tak, ako bolo vyvodená v rozsudku AM & S. Túto výhradu preskúmam nižšie.

54.      V rozsudku AM & Súdny dvor uznal, že „dôvernosť korešpondencie medzi advokátmi a ich klientmi“ musí by predmetom ochrany aj na úrovni Spoločenstva (teraz: na úrovni Únie). Súdny dvor podriaďuje poskytnutie tejto ochrany dvom kumulatívnym podmienkam („kritériám“), ktoré vyvodil z porovnania právnych poriadkov všetkých členských štátov(44):

–        na jednej strane, výmena korešpondencie s advokátom musí byť spojená s výkonom práva na obhajobu klienta: musí ísť o „korešpondenciu vymenenú v rámci práva klienta na obhajobu a na jeho účely“ (vzťah s výkonom práva na obhajobu),

–        na druhej strane, musí ísť o výmenu korešpondencie s nezávislým advokátom, teda s advokátom, ktorý „nie je voči klientovi v pracovnoprávnom vzťahu“ (nezávislosť advokáta).

55.      Účastníci konania sa zhodujú na skutočnosti, že spor, ktorý voči sebe vedú, sa v súčasnom štádiu už týka iba druhého kritéria, teda kritéria nezávislosti advokáta, s ktorým prebehla komunikácia.(45) Naproti tomu ich rozpory sú zásadné, pokiaľ ide o výklad kritéria nezávislosti. Predovšetkým v priebehu pojednávania každá strana vytýkala protistrane, že prijala neprimerane formalistický prístup a opomenula zásady, z ktorých kritérium nezávislosti vychádza.

56.      Na rozdiel od Komisie sa odvolatelia, vedľajší účastníci, ktorí vstúpili do konania na ich podporu, a ďalší účastníci konania, domnievajú, že kritérium nezávislosti advokáta nemôže byť vykladané negatívne tak, že vylučuje interných advokátov, ale malo by byť vykladané pozitívne odvolávajúc sa na pravidlá etiky a profesijnej disciplíny, ktoré sa v zásade uplatňujú na každého právnika zapísaného v komore advokátov(46). Títo účastníci tvrdia, že podnikový právnik, ktorý je zapísaný ako advokát v komore advokátov, je už v dôsledku samotných povinností etiky a profesijnej disciplíny rovnako nezávislý ako externý advokát, ktorý vykonáva svoju činnosť ako nezávislý pracovník alebo ako zamestnanec v advokátskej kancelárii. Také záruky nezávislosti advocaat in dienstbetrekking v holandskom práve(47) (tiež nazývaný „Cohen advocaat“(48)), aké sa uplatnili v prejednávanom prípade na pána S., sú podľa nich osobitne významné.

57.      S takouto argumentáciou sa nemôžem stotožniť.

58.      Z rozsudku AM & S bezpochyby vyplýva, že požiadavka nezávislosti implikuje absenciu akéhokoľvek pracovnoprávneho vzťahu medzi dotknutým advokátom a klientom. Toto výslovné spresnenie uvedené dvakrát v odôvodnení rozsudku(49) by bolo zbytočné, ak by mal Súdny dvor v úmysle uspokojiť sa iba s formálnym zápisom v komore advokátov a povinnosťami etiky a profesijnej disciplíny, ktoré z neho vyplývajú, ako zárukou nezávislosti právnika.

59.      V rozsudku AM & S Súdny dvor teda vedome poskytol zásade dôvernosti výklad v tom zmysle, že jej ochrana sa nevzťahuje na komunikáciu s internými advokátmi v rámci podniku alebo skupiny. Uvedená skutočnosť vyplýva osobitne jasne z porovnania medzi rozsudkom a návrhmi generálneho advokáta Sira Gordona Slynna: generálny advokát, vychádzajúc z postavenia podnikového právnika, ktoré bolo v dotknutej veci predmetom dlhej diskusie, sa výrazne zasadil v prospech toho, aby sa zásada dôvernosti vzťahovala aj na advokátov „odborne kvalifikovaných a podliehajúcich profesijnej disciplíne, zamestnaných na plný úväzok… na právnych oddeleniach súkromných podnikov“.(50) Súdny dvor sa však s touto tézou v rozsudku AM & S nestotožnil.

60.      Naopak, pojem nezávislosti advokáta sa definuje nielen pozitívne – odvolaním sa na profesijnú disciplínu(51) –, ale aj negatívne – zdôraznením absencie pracovnoprávneho vzťahu.(52), (53) Komunikácia medzi advokátom a jeho klientom je chránená zásadou dôvernosti v práve Únie iba vtedy, ak právnik v pozícii advokáta podlieha profesijnej disciplíne a ani sa nenachádza v pracovnoprávnom vzťahu so svojím klientom.

61.      Táto téza sa spája s myšlienkou, že interný advokát napriek svojmu zápisu do komory advokátov a podrobeniu sa profesijným pravidlám, ktoré z neho vyplývajú, nepožíva rovnaký stupeň nezávislosti vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi ako advokát vykonávajúci svoju činnosť v externej advokátskej kancelárii vo vzťahu k svojmu klientovi. Za takýchto okolností je pre interného advokáta náročnejšie ako pre externého advokáta účinne čeliť prípadným konfliktom záujmov medzi svojimi profesijnými povinnosťami a cieľmi sledovanými jeho klientom a želaniami tohto klienta.

62.      Nedostatočná nezávislosť interného advokáta vyplýva v prvom rade zo skutočnosti, že ako zamestnanec podlieha v množstve prípadov pokynom svojho zamestnávateľa a je v každom prípade integrovaný v štruktúrach podniku a/alebo skupiny. Použijúc slovné spojenie Súdu prvého stupňa, interný advokát závisí „štrukturálne, hierarchicky a funkčne“(54) od svojho zamestnávateľa, čo však nie je prípad externého advokáta vo vzťahu k svojmu klientovi.

63.      Odvolatelia a niektorí ďalší účastníci konania namietajú, že holandské právo stanovuje, že „advocaat in dienstbetrekking“ akým je pán S., výslovne nepodlieha žiadnym pokynom svojho zamestnávateľa, pokiaľ ide o činnosť právneho poradenstva. Na tento účel uzatvára podnik a jeho interný advokát osobitnú zmluvu,(55) ktorá podlieha dohľadu holandskej advokátskej komory. Rozpory týkajúce sa spôsobu a obsahu právneho poradenstva interného advokáta neoprávňujú zamestnávateľa uplatniť voči internému advokátovi svoju disciplinárnu právomoc a tým skôr ani ukončiť pracovnoprávny vzťah. V prípade rozdielnych názorov je možné obrátiť sa na „Raad van Toezicht“ zavedený holandskou advokátskou komorou, orgán dohľadu profesijnej povahy, na jednej strane, a na vnútroštátne súdy, na druhej strane.

64.      Príkladnosť takýchto opatrení je nespochybniteľná. Posilňujú postavenie interného advokáta v podniku, v ktorom pracuje. Nič to však nemení na skutočnosti, že nemôžu zabezpečiť internému advokátovi nezávislosť porovnateľnú s nezávislosťou externého advokáta. Široká ochrana poskytnutá v dokumente nie je totiž nevyhnutne účinná aj v praxi. Hoci sa podnik písomne zaviaže, že nebude dávať svojmu internému advokátovi vecné pokyny, nie je v plnej miere zaručené, že vzťah medzi interným advokátom a jeho zamestnávateľom zostane v každodennom živote uchránený od priameho alebo nepriameho nátlaku či zásahov. Možnosť interného právnika poskytnúť právne stanovisko skutočne nezávisle v každom konkrétnom prípade skôr závisí od správania a zhovievavosti jeho zamestnávateľa.

65.      Nezávisle od toho si môžeme položiť otázku o možnosti pripraviť v praxi vhodnú odpoveď vždy, keď zamestnávateľ poruší, vedome alebo nevedome, nezávislosť svojho interného advokáta. Dotknuté osoby budú totiž bezpochyby málo náchylné stupňovať napätie pri každom konflikte a vždy takto spochybňovať základy nevyhnutné na pokračovanie vzájomnej spolupráce. Navyše existuje reálna hrozba, že interný advokát poskytne svojmu zamestnávateľovi vopred a z vlastnej iniciatívy súhlasné právne stanovisko.

66.      Aj za predpokladu, spolu s odvolateľmi, že opatrenia zavedené holandským právom by mohli byť účinné, nijakým spôsobom sa nemení hospodárska závislosť, ktorá vo všeobecnosti existuje u interného advokáta vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi. Táto otázka vyvolala živú diskusiu medzi účastníkmi konania v písomnej časti konania a ešte viac v priebehu pojednávania.(56)

67.      Je pravda, že externý advokát sa tiež nachádza v určitej miere v postavení hospodárskej závislosti od svojho klienta. Ak klient nie je spokojný s právnym poradenstvom alebo s obhajobou, ktoré mu poskytol externý advokát, môže ukončiť jeho mandát alebo ho už prípadne v budúcnosti nepožiadať o poskytovanie právnych služieb. Na rozdiel od interného advokáta, externý advokát v tejto súvislosti nepožíva žiadnu ochranu proti ukončeniu spolupráce. Nezávislosť advokátov, ktorí väčšiu časť svojich príjmov získavajú z činnosti poradenstva alebo sporovej agendy pre obmedzený počet významných klientov, môže byť touto skutočnosťou vážne ohrozená.

68.      Takáto situácia ohrozenia však v prípade externých advokátov predstavuje a zachováva si skôr výnimočnú povahu a nezodpovedá obvyklej situácii, v akej sa nachádza advokát vykonávajúci svoju činnosť nezávisle alebo nezávislá advokátska kancelária. Nezávislý advokát vykonáva vo všeobecnosti svoju činnosť pre množstvo klientov. Preto v prípade konfliktu záujmov medzi jeho profesijnými povinnosťami a cieľmi sledovanými jeho klientom a želaniami tohto klienta sa ľahšie, a prípadne z vlastnej iniciatívy, vzdá svojho mandátu, aby si zachoval svoju nezávislosť.

69.      Inak je to však v prípade interného advokáta. Je obvyklé a nie výnimočné, že ako zamestnanec je v plnej miere hospodársky závislý od svojho zamestnávateľa, od ktorého poberá väčšinu svojich príjmov vo forme mzdy. Napriek tomu, že ho vnútroštátne profesijné pravidlá oprávňujú vykonávať externé mandáty nad rámec zamestnaneckej činnosti,(57) príjmy získané z týchto mandátov zostanú zanedbateľné a neovplyvnia jeho hospodársku závislosť od jeho zamestnávateľa. Hospodárska závislosť interného advokáta od svojho zamestnávateľa nemá teda vo všeobecnosti nič spoločné so vzťahom medzi externým advokátom a jeho klientom. Táto hospodárska závislosť nie je spochybnená ani skutočnosťou zdôrazňovanou niektorými účastníkmi konania, že interní advokáti sú chránení pracovným právom pokiaľ ide o skončenie pracovného pomeru.

70.      K hospodárskej závislosti interného advokáta od svojho zamestnávateľa sa pripája aj osobná identifikácia s dotknutým podnikom, jeho politikou a stratégiou, a to v oveľa väčšej miere ako tá, ktorá sa môže vytvoriť v prípade externých advokátov, pokiaľ ide o činnosti ich klientov.

71.      Tak väčšia hospodárska závislosť, ako aj neporovnateľná identifikácia so svojím klientom, v tomto prípade zamestnávateľom, svedčia v neprospech začlenenia interného advokáta do pôsobnosti ochrany dôvernosti, pokiaľ ide o internú komunikáciu v rámci podniku alebo skupiny.(58)

72.      V dôsledku toho treba zamietnuť argumentáciu uvádzanú v tejto súvislosti odvolateľmi a ďalšími účastníkmi konania, ktorí ich podporujú.

73.      Niektorí účastníci konania, v prvom rade holandská vláda a ARNOVA, namietajú, že nie je primerané všeobecne odmietnuť rozšíriť ochranu dôvernosti na komunikáciu s internými advokátmi. Títo účastníci konania tvrdia, že Komisia sa mohla v každom konkrétnom prípade uistiť z titulu „menej obmedzujúceho opatrenia“, či podnikový právnik spĺňa požiadavku nezávislosti. Na tento účel sa mohla spojiť s vnútroštátnymi orgánmi. Zdá sa, že holandská vláda a ARNOVA vychádzajú z hypotézy, že získanie všeobecného stanoviska o profesijných pravidlách uplatniteľných v dotknutom členskom štáte by stačilo na vyriešenie otázky nezávislosti podnikového právnika.

74.      Takúto argumentáciu však nemožno prijať. Ako sa už uviedlo, otázka, či môže interný advokát poskytovať právne poradenstvo úplne nezávisle, alebo, naopak, je vystavený nátlaku a zásahom, závisí predovšetkým od každodennej praxe v dotknutom podniku. V tejto súvislosti nie je rozhodujúce samotné abstraktné preskúmanie platných ustanovení v dotknutom členskom štáte, pretože z neho nevyplýva žiadny údaj o realite pracovnoprávnych vzťahov v dotknutom podniku ani o hospodárskej závislosti alebo o miere osobnej identifikácie interného advokáta s jeho zamestnávateľom.

75.      Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu preto nie je dôvodná.

b)      O údajnom porušení všeobecnej zásady rovnosti (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu)

76.      V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu Akzo, Akcros a väčšina účastníkov konania, ktorí ich podporujú v konaní na obidvoch stupňoch, tvrdia, že Súd prvého stupňa porušil všeobecnú zásadu rovnosti tým, že zaobchádzal inak s podnikovými právnikmi a externými advokátmi, pokiaľ ide o ochranu dôvernosti.(59)

77.      Zásada rovnosti zaobchádzania alebo zákazu diskriminácie predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie(60) zakotvenú v článkoch 20 a 21 Charty základných práv. Táto istá zásada je prítomná aj v článku 14 EDĽP a v dodatkovom protokole č. 12 k EDĽP(61), podporne citovanom niektorými účastníkmi konania.

78.      Podľa ustálenej judikatúry zásada rovnosti zaobchádzania alebo zákazu diskriminácie požaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rôznym spôsobom a aby sa s rôznymi situáciami nezaobchádzalo rovnakým spôsobom, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené.(62)

79.      Okolnosti, ktoré charakterizujú rozdielne situácie a tým ich porovnateľný charakter, je potrebné určiť a posúdiť najmä s ohľadom na predmet a cieľ aktu, ktorý vytvára predmetný rozdiel. Okrem toho treba zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej patrí predmetný akt.(63)

80.      Ako sa už viedlo,(64) cieľom zásady dôvernosti komunikácie je teda chrániť komunikáciu medzi klientom a jeho nezávislým advokátom. Na jednej strane predstavuje nevyhnutný doplnok dodržiavania práva na obhajobu priznaného klientovi a na druhej strane je založená na osobitnej role advokáta považovaného za „spolupracovníka spravodlivosti“, ktorého povinnosťou je nezávisle a v najvyššom záujme spravodlivosti poskytovať právnu pomoc, ktorú klient potrebuje.

81.      V rozpore s tvrdením ECLA, profesijný status advokáta ako podnikového právnika predstavuje veľmi významnú okolnosť na účely posúdenia jeho nezávislosti. Ako sa totiž už podrobne uviedlo,(65) napriek prípadnému zápisu do komory advokátov a podrobeniu sa profesijným pravidlám, ktoré z neho vyplývajú, zamestnaný podnikový právnik nemá rovnaký stupeň nezávislosti vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi ako advokát vykonávajúci svoju činnosť v externej advokátskej kancelárii vo vzťahu k svojmu klientovi. Vo väčšine prípadov vykonáva interný advokát svoju činnosť výhradne alebo prinajmenšom v podstatnej miere v prospech jediného „klienta“, svojho zamestnávateľa, zatiaľ čo výkon profesie nezávislého advokáta sa vyznačuje obhajobou oveľa vyššieho a premenlivého počtu klientov, ako aj poskytovaním právneho poradenstva „všetkým, ktorý ho potrebujú“.(66)

82.      V dôsledku toho stupeň nezávislosti advokáta vykonávajúceho činnosť nezávisle a/alebo v advokátskej kancelárii, na jednej strane, a interného advokáta, na druhej strane, sa značne odlišuje, pokiaľ ide o právne poradenstvo alebo zastupovanie v sporových veciach. V dôsledku zjavne nižšej miery nezávislosti interný advokát má väčšie ťažkosti účinne čeliť konfliktu záujmov medzi svojimi profesijnými povinnosťami a cieľmi a želaniami svojho podniku.

83.      V rozpore s tvrdením ARNOVA tento rozdiel si zachováva svoj význam aj napriek tomu, že vnútroštátny zákonodarca, v prejednávanom prípade holandský, z právneho hľadiska rovnako zaobchádza s externými advokátmi a internými advokátmi (advocaten in dienstbetrekking). Toto rovnaké zaobchádzanie sa totiž týka iba formálneho aktu prijatia podnikového právnika na výkon profesie advokáta a uloženia mu profesijných povinností, ktoré vyplývajú z tohto zápisu do komory advokátov. Naproti tomu tento právny rámec nemá žiaden vplyv na hospodársku závislosť a neporovnateľnú osobnú identifikáciu so svojím klientom,(67) ktorý je tiež jeho zamestnávateľom. Napriek prípadnému rovnakému zaobchádzaniu sa nič nemení na skutočnosti, že existuje značný rozdiel medzi advokátmi vykonávajúcimi činnosť nezávisle a/alebo v advokátskej kancelárii a internými advokátmi, pokiaľ ide o stupeň ich nezávislosti.

84.      Súd prvého stupňa práve na základe tohto konkrétneho rozdielu vyvodil záver bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, že nemožno rozšíriť ochranu dôvernosti na komunikáciu s internými advokátmi v rámci podniku. Nemožno teda určiť, že bola porušená zásada rovnosti zaobchádzania.

85.      V dôsledku toho nie je dôvodná ani druhá časť prvého odvolacieho dôvodu.

c)      Predbežný výsledok

86.      Keďže prvý odvolací dôvod nie je v celom rozsahu dôvodný, treba preskúmať druhý odvolací dôvod uvádzaný subsidiárne.

2.      O údajnej potrebe rozšíriť pôsobnosť zásady dôvernosti (druhý odvolací dôvod)

87.      Druhým odvolacím dôvodom Akzo a Akcros vytýkajú Súdu prvého stupňa, že pri rozhodovaní o rozsahu zásady dôvernosti neprihliadol na významný vývoj v „oblasti práva“, ktorý vyžaduje opätovný výklad rozsudku AM & S, aby sa zabránilo porušeniu práva na obhajobu a zásady právnej istoty. Odvolateľov podporuje v ich tvrdeniach veľký počet účastníkov konania, ktorí ich podporujú v konaniach na obidvoch stupňoch.

a)      O údajnom vývoji v „oblasti práva“ (prvá časť druhého odvolacieho dôvodu)

88.      Vývoj v „oblasti práva“ uvádzaný odvolateľmi sa týka, na jednej strane, statusu interných advokátov v právnych poriadkoch členských štátov a, na druhej strane, modernizácie procesných pravidiel v oblasti kartelov nariadením (ES) č. 1/2003.

i)      Status interných advokátov vo vnútroštátnych právnych poriadkoch

89.      Predovšetkým, pokiaľ ide vo všeobecnosti o status podnikových právnikov a osobitne o interných advokátov vo vnútroštátnych právnych poriadkoch, účastníci konania sa zhodujú v zistení, že relevantné ustanovenia v 27 členských štátoch Európskej únie sa zásadne odlišujú. Pokiaľ ide osobitne o ochranu dôvernosti, nemožno konštatovať žiaden všeobecný trend smerujúci k rovnakému zaobchádzaniu s internými advokátmi a advokátmi vykonávajúcimi činnosť nezávisle. ECLA to vyjadruje obzvlášť zjavným spôsobom: „neexistuje jednotná odpoveď na otázku týkajúcu sa ochrany dôvernosti priznanej podnikovým právnikom vo všetkých členských štátoch“.(68) Odvolatelia sa v tom istom zmysle odvolávajú na „absenciu jednotného trendu na vnútroštátnej úrovni“.(69)

90.      Súd prvého stupňa súhlasí s touto analýzou. Konštatuje, že „…nemožno v právnych poriadkoch členských štátov v tomto ohľade pozorovať jednotné alebo jasne väčšinové tendencie“. Opierajúc sa najmä o túto skutočnosť, Súd prvého stupňa odmietol pripustiť tvrdenie „týkajúce sa rozšírenia osobnej pôsobnosti ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi nad rámec obmedzení, ktoré Súdny dvor stanovil v rozsudku AM & S“.(70)

91.      Odvolatelia a množstvo ďalších účastníkov konania sa naopak domnievajú, že zmeny, ktoré nastali v právnych poriadkoch nižšieho počtu členských štátov, smerujúce k rozšíreniu pôsobnosti ochrany dôvernosti na interných advokátov sú dostatočné na odôvodnenie spochybnenia judikatúry AM & S na úrovni Únie. Zastávajú názor, že Súd prvého stupňa nesprávne podriadil opätovný výklad tejto judikatúry existencii väčšinového trendu v právnych poriadkoch členských štátov.

92.      V odpovedi na túto výhradu treba hneď pripomenúť, že Súdny dvor Európskej únie skladajúci sa zo Súdneho dvora, Všeobecného súdu (predtým Súdu prvého stupňa) a osobitných súdov, zabezpečuje dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv (článok 19 ods. 1 ZEÚ).(71) Vychádzajúc z koncepcie Spoločenstva (teraz Únie), ktoré zakladá spoločenstvo práva, Súdny dvor rýchlo pripustil, že v oblastiach patriacich do jeho právomoci treba zabezpečiť uplatnenie určitého počtu zásad vlastných právnemu štátu a primeranú ochranu základných práv, hoci tieto (ešte) neboli zakotvené písomne.(72)

93.      Súdny dvor sa pri rozhodovaní o existencii alebo neexistencii všeobecnej právnej zásady vzhľadom na právne poriadky členských štátov najčastejšie obracia na spoločné ústavné tradície členských štátov(73) alebo na spoločné všeobecné zásady právnych poriadkov členských štátov.(74)

94.      Odvolanie sa na spoločné ústavné tradície alebo všeobecné zásady nevyžaduje, aby nevyhnutne išlo o spoločný alebo zjavne väčšinový trend v právnych poriadkoch členských štátov. Ide skôr o vykonanie odôvodneného porovnania právnych poriadkov, ktoré vyžaduje riadne zohľadniť ciele a úlohy zverené Európskej únii ako aj osobitnú povahu európskej integrácie a práva Únie.(75)

95.      Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je vôbec vylúčené, že všeobecná zásada práva, ktorá je známa alebo a fortiori výslovne zakotvená iba menšou časťou vnútroštátnych právnych poriadkov, bude uznaná súdmi Únie ako zásada tvoriaca neoddeliteľnú súčasť právneho poriadku Únie. Bude to tak najmä vtedy, ak sa dotknutá zásada bude zdať osobitne dôležitá vzhľadom na zvláštnosti práva Únie, ciele a úlohy zverené Únii ako aj činnosti inštitúcií Únie(76) alebo ak bude zodpovedať rastúcemu trendu.

96.      Súdny dvor tiež nedávno uznal, že zásadu zákazu diskriminácie na základe veku treba považovať za všeobecnú zásadu práva Únie,(77) hoci sa nezdá, že by táto zásada zodpovedala nejakému jednotnému alebo väčšinovému trendu v právnych či dokonca ústavných poriadkoch členských štátov.(78) Dotknutá zásada však zodpovedá osobitnej úlohe zverenej Únii na účely boja proti diskriminácii (článok 19 ZFEÚ, predtým článok 13 ES) a okrem toho bola konkretizovaná vo forme smernice normotvorcom Únie.(79) Navyše bola výrazom nedávneho trendu v oblasti ochrany základných práv na úrovni Únie, ktorý sa prejavil pri slávnostnom vyhlásení Charty základných práv Európskym parlamentom, Radou a Komisiou (pozri najmä jej článok 21)(80) po schválení hlavami a vládami členských štátov počas Európskej rady v Biarritzi (v októbri 2000).

97.      To isté platí aj pre právo na prístup k spisu uvádzané niektorými účastníkmi konania počas pojednávania, tak ako bolo uznané súdmi Únie vo veci konaní v oblasti kartelov vedených Komisiou ako orgánom hospodárskej súťaže.(81) Uvedené právo nebolo v tejto forme uznané všetkými právnymi poriadkami členských štátov, čo možno vysvetliť skutočnosťou, že niektoré členské štáty v minulosti nemali žiaden orgán hospodárskej súťaže, zatiaľ čo v iných členských štátoch mohol tento orgán iba predložiť prípadné porušenia príslušným súdom. Komisia je naopak poverená viesť šetrenie a zároveň prijať rozhodnutie, ktoré uzatvára konania: v správnom konaní tejto povahy je právo na prístup k spisu súčasťou práva na obhajobu, a preto predstavuje vyjadrenie základnej procesnej záruky v právnom štáte. Bolo teda logické, že súdy Únie uznali právo na prístup k spisu na európskej úrovni.

98.      Pokiaľ ide o zásadu dôvernosti, ktorá je predmetom prejednávanej veci, nemožno poukázať na žiadnu porovnateľnú okolnosť, ktorá by mohla odôvodniť postavenie práva Únie na roveň právnej situácii, ktorá prevláda v menšej časti členských štátov. Rozšírenie pôsobnosti ochrany dôvernosti komunikácie na komunikáciu s internými právnikmi v rámci podniku alebo skupiny nie je odôvodnené žiadnou zvláštnosťou úloh a činností Európskej komisie ako orgánu hospodárskej súťaže a nezodpovedá žiadnemu rastúcemu trendu v členských štátoch či už v práve hospodárskej súťaže alebo v iných oblastiach.

99.      Pokiaľ ide predovšetkým o úlohy, právomoci a všeobecnejšie činnosti Európskej komisie ako orgánu hospodárskej súťaže, tieto sa v oblasti kartelov zásadne nelíšia od úloh, právomocí a činností orgánov hospodárskej súťaže členských štátov. Najmä oprávnenie na prehliadku, ktorým disponuje Komisia v rámci šetrenia, je dokonca viac obmedzené ako oprávnenia množstva vnútroštátnych orgánov.(82) Preto ak sa vo väčšine členských štátov nepovažuje za potrebné zabrániť prístupu orgánov hospodárskej súťaže k výmenám korešpondencie medzi podnikom a jeho interným advokátom, možno pripustiť, že neexistuje žiaden naliehavý dôvod na úrovni Únie rozšíriť pôsobnosť ochrany dôvernosti.

100. Pokiaľ ide o najnovší vývoj vnútroštátnych právnych poriadkov, ešte stále dnes nie je možné vyvodiť žiaden jasný trend, a už vôbec nie rastúci trend smerujúci k ochrane komunikácie s internými advokátmi v rámci podniku alebo skupiny.

101. Veľký počet z 27 členských štátov, z ktorých sa v súčasnosti skladá Európska únia, naďalej uplatňuje zákaz zápisu podnikových právnikov do komory advokátov;(83) vo väčšine týchto členských štátov je automaticky dané, že na internú komunikáciu s takýmito právnikmi sa nevzťahuje ochrana dôvernosti.(84)

102. V niektorých členských štátoch ešte nemožno považovať právnu situáciu týkajúcu sa ochrany dôvernosti interných advokátov za dostatočne stabilnú, či už z dôvodu absencie osobitných ustanovení v tejto oblasti alebo z dôvodu absencie ustálenej judikatúry alebo správnej praxe.(85) V niektorých prípadoch sa zdá, že vnútroštátna právna úprava, správna prax alebo judikatúra sa skôr inšpirujú z riešení uplatňovaných na úrovni Únie ako naopak(86).

103. Ochrana dôvernosti komunikácie sa vzťahuje na komunikáciu s internými advokátmi v rámci podniku alebo skupiny iba v malom množstve z 27 členských štátov. Ide o limitovaný fenomén v anglosaských štátoch(87) a v niektorých iných členských štátoch, medzi ktorými figuruje predovšetkým Holandsko,(88) pričom nemožno považovať tento trend za rastúci v členských štátoch. Právny vývoj na vnútroštátnej úrovni od vydania rozsudku AM & S(89) smerujúci k rozšíreniu pôsobnosti ochrany dôvernosti komunikácie na niektorých podnikových právnikov sa mi tiež zdá byť príliš izolovaný na to, aby mohol byť charakterizovaný ako zjavný trend.

104. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti sa domnievam, že právna situácia v súčasných 27 členských štátoch Európskej únie sa nevyvinula v priebehu 28 rokov, ktoré uplynuli od rozsudku AM & S, do takej miery, aby sa v súčasnosti alebo v blízkej budúcnosti vyžadovala zmena judikatúry s cieľom priznať interným advokátom právo na ochranu dôvernosti.

105. K uvedenému je potrebné dodať, že sám normotvorca Spoločenstva nedávno vyslal signály, ktoré hovoria skôr v neprospech rovnakého zaobchádzania s advokátmi vykonávajúcimi činnosť nezávisle a s internými advokátmi v oblasti dôvernosti komunikácie. Tieto signály boli obsiahlo spomínané účastníkmi konania v priebehu pojednávania.

106. Legislatívne konanie týkajúce sa modernizácie procesných pravidiel v oblasti kartelov [nariadenie (ES) č. 1/2003] a zmeny nariadenia ES o koncentráciách [nariadenie (ES) č. 139/2004] takto bezpochyby podnietilo iniciatívy pochádzajúce z radov Európskeho parlamentu, ktoré smerovali k rozšíreniu pôsobnosti dôvernosti komunikácie na podnikových právnikov,(90) ale normotvorca nakoniec tieto iniciatívy neprijal.(91)

107. Na rozdiel od tvrdenia ECLA takto prejavené úmysly normotvorcu Únie nie sú nerelevantné z jednoduchého dôvodu, že mohli byť inšpirované úvahami právnej politiky.(92) Naopak, Súdny dvor práve pri rozvíjaní práva Únie prostredníctvom zakotvenia všeobecných právnych zásad nemôže opomenúť zohľadniť stanoviská prijaté inštitúciami Únie motivované úvahami právnej politiky.

108. V rozpore s tvrdeniami odvolateľov a niektorých ďalších účastníkov konania z dvoch smerníc o uľahčení výkonu povolania advokáta nemožno vyvodiť žiadnu náležitosť, ktorá by ukladala povinnosť rovnakého zaobchádzania s advokátmi vykonávajúcimi činnosť nezávisle a s internými advokátmi, pokiaľ ide o ochranu dôvernosti komunikácie.

109. Je nesporne pravda, že smernica 98/5(93) sa podľa jej článku 1 ods. 3 vzťahuje rovnako na právnikov, ktorí pôsobia ako samostatne zárobkovo činné osoby, ako aj na osoby v pracovnoprávnom vzťahu. Článok 8 tejto smernice stanovuje, že právnik, ktorý je registrovaný v hostiteľskom členskom štáte na základe profesijného titulu domovskej krajiny, môže vykonávať povolanie ako právnik v pracovnoprávnom vzťahu u iného právnika, v združení alebo v právnickej kancelárii, v štátnom alebo súkromnom podniku v takom rozsahu, v akom to hostiteľský členský štát povoľuje právnikom registrovaným na základe profesijného titulu používaného v tomto štáte. Uvedené ustanovenie iba upresňuje, že členský štát, ktorého právny poriadok uznáva interných advokátov, nemôže odmietnuť túto formu výkonu povolania advokátom pôvodom z iných členských štátov. Toto ustanovenie nemôže znamenať, že advokáti vykonávajúci činnosť nezávisle a interní advokáti majú podľa normotvorcu Únie rovnaký stupeň nezávislosti.

110. Navyše už smernica 77/249(94) obsahovala odkaz na „právnikov, ktorí sú zamestnancami verejného alebo súkromného podniku“. V rozsudku AM & S sa Súdny dvor na túto smernicu výslovne odvolal bez toho, aby pripustil, že na interných advokátov sa vzťahuje ochrana dôvernosti.(95)

111. Žiadna z týchto dvoch smerníc o uľahčení výkonu povolania advokáta nesvedčí v prospech rozšírenia pôsobnosti ochrany dôvernosti na interných advokátov.

112. Nakoniec predmetom diskusie na pojednávaní na Súdnom dvore boli ustanovenia práva Únie určené na boj proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu, ktoré výslovne pripúšťajú dôvernosť pre „osoby vykonávajúce nezávislé právnické povolania“.(96) Akzo vykladá tieto ustanovenia v tom zmysle, že sa vzťahujú aj na interných advokátov. Na prvý pohľad sa zdá, že preambula smernice 2005/60 svedčí v prospech tejto analýzy, lebo sa odvoláva na „osoby vykonávajúce právnické povolania, ako sú vymedzené členskými štátmi“.(97) To však vyvracajú odporúčania Finančnej akčnej skupiny (FATF)(98) uvádzané Komisiou, ktoré treba zohľadniť na účely výkladu tejto smernice; zamestnaní podnikoví právnici sú výslovne vylúčení z okruhu osôb podliehajúcich odporúčaným povinnostiam.(99) Prejednávaná vec bezpochyby nie je vhodným rámcom na vyjadrenie sa k výkladu smernice 2005/60 vyčerpávajúcim spôsobom. Pokiaľ však ide o prejednávaný prípad, treba skonštatovať, že ustanovenia práva Únie týkajúce sa prania špinavých peňazí a financovania terorizmu bezpochyby zjavne nesvedčia v prospech rozšírenia pôsobnosti ochrany dôvernosti na interných advokátov.

113. V dôsledku toho treba v celom rozsahu zamietnuť tvrdenia odvolateľov a účastníkov, ktorí vstúpili do konania na ich podporu, ktoré smerujú k preukázaniu zmeny v „právnej oblasti“.

ii)    Modernizácia procesných pravidiel v oblasti kartelov nariadením (ES) č. 1/2003

114. Odvolatelia uvádzajú, odvolávajúc sa na body 172 a 173 napadnutého rozsudku, ďalší odvolací dôvod, ktorý podľa nich svedčí v prospech rozšírenia pôsobnosti ochrany dôvernosti na komunikáciu s internými advokátmi v rámci podniku alebo skupiny: modernizácia procesných pravidiel v oblasti kartelov zvýšila potrebu právneho poradenstva, ktorého význam nemožno podceňovať na účely predchádzania porušení práva hospodárskej súťaže. Právne poradenstvo interných advokátov má zásadný význam v každodennom živote, pretože je ľahšie dostupné a menej nákladné a je založené na dôvernej znalosti dotknutého podniku a jeho činností. Okrem toho viacerí účastníci konania poukazujú na vzrastajúci význam takzvaných programov na dosiahnutie súladu (compliance programs) v rámci podnikov, ktorých cieľom je zabezpečiť dodržiavanie platných právnych predpisov a pravidiel.

115. Podľa veľkého počtu účastníkov konania efektivita interného právneho poradenstva a úspech programov na dosiahnutie súladu predpokladajú, že komunikácia s internými advokátmi v rámci podniku alebo skupiny bude prebiehať dôverne a bez obmedzenia, pretože v opačnom prípade bude vedenie podniku jednak zdržanlivé v poskytovaní citlivých informácií zamestnanému advokátovi a jednak zamestnaný advokát bude poskytovať svoje poradenstvo skôr ústne ako písomne, čo bude mať škodlivý vplyv tak na kvalitu, ako aj na užitočnosť právneho poradenstva.

116. V tejto súvislosti treba hneď poznamenať, že právne zmeny vyplývajúce z modernizácie procesných pravidiel v oblasti kartelov sa v čase spornej prehliadky priestorov Akzo a Akcros ešte neuplatňovali. Šetrenie sa totiž uskutočnilo na začiatku roku 2003, a teda sa naň nevzťahovala časová pôsobnosť nariadenia (ES) č. 1/2003 (uplatniteľného od 1. mája 2004 na základe článku 45 ods. 2). Napriek tomu však nemožno vylúčiť argumentáciu založenú na nových procesných pravidlách v oblasti kartelov iba na základe časovej pôsobnosti nariadenia (ES) č. 1/2003. Perspektíva nadobudnutia účinnosti nového systému totiž môže viesť k vzniku zvýšenej potreby poradenstva v rámci dotknutého podniku alebo skupiny.

117. No ani významnejšia rola interných advokátov, ani nespochybniteľná užitočnosť ich právnych stanovísk, najmä z hľadiska nariadenia (ES) č. 1/2003, v podstate neodôvodňuje rozšírenie pôsobnosti ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi na komunikáciu s internými advokátmi v rámci podniku alebo skupiny. Takéto rozšírenie nemožno odôvodniť iba jednoduchým odkazom na ich detailnú znalosť dotknutého podniku a jeho činností.

118. Naopak, zmienka niektorých účastníkov konania o dôvernej znalosti, ktorú má interný advokát o svojom zamestnávateľovi, sa zdá byť dvojsečná zbraň: na jednej strane umožňuje táto dôverná znalosť internému advokátovi ušetriť čas tým, že nezačne štúdium dotknutého spisu vždy ab nihilo, a vytvoriť si dôveryhodný vzťah s internými spolupracovníkmi; na druhej strane je to práve táto osobitná blízkosť s dotknutým podnikom a jeho činnosťami, ktorá silno spochybňuje nezávislosť interného advokáta.(100) Chýba mu nevyhnutný odstup od svojho klienta a zároveň zamestnávateľa, ktorý je vlastný nezávisle poskytovanému právnemu poradenstvu.

119. Podnik, ktorý sa obracia na svojho interného advokáta, sa neobracia na neutrálnu tretiu osobu, ale v podstate na osobu, ktorá je jedným z jeho zamestnancov, bez ohľadu na akékoľvek profesijné povinnosti vyplývajúce zo zápisu do komory advokátov. Takáto komunikácia si nezaslúži požívať ochranu dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi nezávisle od ich frekvencie, významu a užitočnosti, ktoré pre podnik predstavuje.

120. Tento záver nemožno spochybniť ani argumentáciou založenou na programoch na dosiahnutie súladu, ktorú rozvíjajú viacerí účastníci konania. Ako už uviedla Komisia bez toho, aby bola v tomto bode spochybnená, významná časť právneho poradenstva poskytovaného interne v rámci takýchto programov je všeobecnej povahy a nie je nijakým spôsobom konkrétne spojená so súčasným alebo budúcim výkonom práva na obhajobu. V dôsledku toho výmena komunikácie medzi podnikom a jeho interným advokátom „na účely dosiahnutia súladu“ vo všeobecnosti nespĺňa prvú podmienku stanovenú rozsudkom AM & S.(101) Súd prvého stupňa teda správne uviedol, že tento typ „interného“ právneho poradenstva nemá „priamy vplyv“ na problematiku ochrany dôvernosti komunikácie.(102)

121. Ani zmienka o výhodách a význame právneho poradenstva poskytovaného interne, ani zmienka o reforme procesných pravidiel vyplývajúcej z nariadenia (ES) č. 1/2003, hoci posudzované spoločne, v konečnom dôsledku neodôvodňujú odklon od judikatúry AM & S.

b)      O údajnom porušení práva na obhajobu a zásady právnej istoty (druhá časť druhého odvolacieho dôvodu)

122. Odvolatelia, a ešte viac niektorí účastníci, ktorí vstúpili do konania na prvom a druhom stupni na ich podporu, zdôrazňujú, že vylúčenie komunikácie s internými advokátmi v rámci podniku alebo skupiny z pôsobnosti ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi porušuje právo na obhajobu. Okrem toho je takýto prístup aj v rozpore so zásadou právnej istoty.

i)      Zásada právnej istoty vo svetle práva na obhajobu

123. Odvolací dôvod Akzo a Akcros je založený na výklade práva na obhajobu v spojení so zásadou právnej istoty. Odvolatelia vychádzajú zo skutočnosti, že v európskom práve hospodárskej súťaže sa článok 81 ES (teraz článok 101 ZFEÚ) často uplatňuje súčasne so zodpovedajúcimi ustanoveniami vnútroštátneho práva [pozri v tejto súvislosti článok 3 nariadenia (ES) č. 1/2003]. Tvrdia, že ochrana komunikácie s internými advokátmi nemôže závisieť od otázky, či vykonáva šetrenie Komisia alebo vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže.

124. Zásada právnej istoty predstavuje všeobecnú a základnú zásadu práva Únie.(103) Táto zásada najmä vyžaduje, aby právna úprava, ktorá má nepriaznivé dôsledky pre jednotlivcov, bola jasná a presná a jej uplatnenie bolo predvídateľné pre tých, ktorí jej podliehajú.(104) Inak povedané, dotknuté osoby musia mať možnosť jednoznačne poznať svoje práva a povinnosti a podľa toho konať.(105)

125. Uplatnené na okolnosti prejednávaného prípadu to znamená, že podniky, ktorých priestory sú predmetom prehliadky v dôsledku iniciatívy orgánu hospodárskej súťaže v rámci šetrenia v oblasti kartelov, musia mať možnosť vedieť, či sú oprávnené alebo nie dovolávať sa ochrany dôvernosti komunikácie medzi internými advokátmi a ich podnikom alebo podnikom tej istej skupiny.

126. Relevantné pravidlá práva Únie zodpovedajú týmto požiadavkám. Vo svetle ich výkladu už spomínanou judikatúrou AM & S(106) stanovujú, že komunikácia s internými advokátmi v rámci podniku alebo skupiny nepožíva ochranu dôvernosti komunikácie. V tomto ohľade neexistuje žiadna právna neistota.

127. Pokiaľ ide o spojenie medzi šetrením vedeným Európskou komisiou a šetreniami, ktoré možno viesť na vnútroštátnej úrovni, nariadenie Rady č. 17 ako aj nariadenie (ES) č. 1/2003 sú založené na jasnom rozdelení právomocí medzi jednotlivé orgány hospodárskej súťaže. Prehliadku nariadi a uskutoční buď Komisia, alebo vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže. Rozhodnutie nariaďujúce prehliadku (rozhodnutie nariaďujúce inšpekciu), ktoré musí byť písomne predložené podniku [článok 14 ods. 2 a 3 nariadenia Rady č. 17 a článok 20 ods. 3 a 4 nariadenia (ES) č. 1/2003], vždy umožňuje jasne identifikovať jeho autora.

128. Keď vykonáva inšpekciu Komisia, spravuje sa právom Únie; keď vykonáva inšpekciu vnútroštátny orgán, spravuje sa vnútroštátnym právom [výslovne to stanovuje článok 22 ods. 2 nariadenia (ES) č. 1/2003].(107) To isté platí aj pre pravidlá týkajúce sa ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi.

129. Pracovníci vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže môžu bezpochyby poskytnúť Komisii aktívnu pomoc pri inšpekcii, ktorú vykonáva [článok 14 ods. 5 a 6 nariadenia Rady č. 17 a článok 20 ods. 5 a 6 nariadenia (ES) č. 1/2003], a rovnako aj naopak, pracovníci Komisie môžu poskytnúť pomoc pri šetreniach vykonávaných vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže [článok 13 ods. 2 nariadenia Rady č. 17 a článok 22 ods. 2 druhý pododsek nariadenia (ES) č. 1/2003]. Táto skutočnosť však nemení rozdelenie právomocí nariadiť a vykonať inšpekciu ani ustanovenia uplatniteľné v tejto oblasti vrátane pravidiel o ochrane dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi.

130. Zásada právnej istoty je takto dodržaná s ohľadom na právo na obhajobu, najmä pokiaľ ide o pravidlá uplatniteľné v každom prípade, pri prehliadkach, na ochranu dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi.

131. Odvolatelia namietajú, že režim uplatniteľný na interný dokument nemôže závisieť od otázky, či ho chce v rámci prehliadky zaistiť vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže alebo Komisia.

132. Hoci táto námietka vyjadruje úplne pochopiteľné obavy, z právneho hľadiska nie je dôvodná.

133. Ani zásada právnej istoty, ani právo na obhajobu nevyžaduje, aby právo Únie a vnútroštátne právo uplatňovali, každé v rámci svojej pôsobnosti, rovnaké kritériá a zabezpečili takto rovnakú ochranu dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi. Všeobecné zásady práva Únie a ochrana základných práv zabezpečená na úrovni Únie platia iba v rámci pôsobnosti práva Únie.(108) A naopak, vnútroštátne právo a vnútroštátna ochrana základných práv sa nemôžu rozšíriť nad rámec vnútroštátnych právomocí.

134. Ak by sa harmonizovali procesné pravidlá uplatňované na prehliadky vykonávané vo veciach hospodárskej súťaže a pravidlá týkajúce sa dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi uplatňované v tejto oblasti na úrovni Únie, bezpochyby by to viedlo k zjednodušeniu práva. Za súčasného stavu práva Únie však takáto harmonizácia neexistuje. Otázka, či je takáto harmonizácia žiaduca, predstavuje otázku právnej politiky, ktorú môže vyriešiť iba normotvorca Únie. V každom prípade, podniky samotné nemôžu vyvolať takúto harmonizáciu tým, že sa domáhajú práva na obhajobu a zásady právnej istoty.(109)

135. Odvolatelia na záver tvrdia, najmä s podporou Írska, že ochrana, ktorú možno priznať dôvernosti komunikácie medzi internými advokátmi a ich podnikom alebo podnikom tej istej skupiny na vnútroštátnej úrovni, môže byť narušená systémom výmeny informácií medzi európskymi orgánmi hospodárskej súťaže na základe článku 12 nariadenia (ES) č. 1/2003.

136. Ako uvádza Komisia bez toho, aby bola v tomto bode spochybnená, v prejednávanom prípade nenastala žiadna výmena informácií. Zdá sa, že tvrdenie založené na článku 12 nariadenia (ES) č. 1/2003 je preto bezpredmetné.

137. Na účely tohto odvolania preto nemá význam stanoviť, či a prípadne v akej miere môže článok 12 nariadenia (ES) č. 1/2003 viesť k výmene dokumentov a informácií chránených dôvernosťou komunikácie medzi advokátmi a klientmi. Obmedzím sa teda na konštatovanie, že sa mi zdá byť úplne možné vykladať toto ustanovenie, a najmä jeho odkaz na „dôverné informácie“, jednak v súlade so základnými právami a jednak spôsobom, aby dotknuté orgány hospodárskej súťaže, v súlade so zásadou lojálnej spolupráce (článok 4 ods. 3 ZEÚ), nemuseli vykonať žiaden akt, ktorý by bol v rozpore s platnými pravidlami týkajúcimi sa ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi.(110)

138. Výhrada založená na tom, že Súd prvého stupňa porušil zásadu právnej istoty, pokiaľ ide o právo na obhajobu, teda nie je dôvodná v celom rozsahu.

ii)    Právo nechať si poradiť, obhajovať sa a zastupovať bez obmedzenia

139. Okrem toho údajné porušenie práva na obhajobu spočíva, najmä podľa Írska, ACCE a ECLA, tiež v tom, že využitie právneho poradenstva interného advokáta je pre podniky menej zaujímavé, ak komunikácia s internými advokátmi v rámci podniku alebo skupiny nepožíva ochranu dôvernosti komunikácie. Títo účastníci konania sa v tejto súvislosti odvolávajú na porušenie článku 6 ods. 3 písm. b) a c) EDĽP, podľa ktorého má mať každý obvinený primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby a obhajovať sa s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu.(111) Niektorí účastníci konania sa podporne odvolávajú aj na článok 8 EDĽP a na články 47 a 48 Charty základných práv.

140. Túto argumentáciu nemožno prijať.

141. Pokiaľ ide predovšetkým o EDĽP, nezdá sa, že by Európsky súd pre ľudské práva do dnešného dňa rozhodol v prospech priznania ochrany dôvernosti komunikácii s internými advokátmi v rámci podniku alebo skupiny. Naopak zdá sa, že zistenia Európskeho súdu pre ľudské práva v jeho rozsudku André a i. v. Francúzsko týkajúce sa úlohy advokáta ako súdneho úradník a sprostredkovateľa medzi osobami podliehajúcimi súdnej právomoci a súdmi, sa odvolávajú na koncept nezávislosti advokáta, ktorý sa neodlišuje od konceptu tvoriaceho základ rozsudku Súdneho dvora vydaného vo veci AM & S.(112)

142. Za týchto okolností, hoci právo Únie obmedzuje ochranu dôvernosti iba na komunikáciu s externými advokátmi, zdá sa, že úroveň ochrany, ktorú zaručuje v súčasnom štádiu, nie je nižšia ako úroveň ochrany zaručená EDĽP. V dôsledku toho povinnosť koherencie stanovená v článku 52 ods. 3 prvej vete Charty základných práv neukladá rozšíriť v práve Únie ochranu dôvernosti komunikácie aj na komunikáciu s internými advokátmi v rámci podniku alebo skupiny.

143. Je nesporné, že EDĽP zaručuje iba minimálnu úroveň ochrany základných práv a právo Únie im môže kedykoľvek priznať širší rozsah ochrany (článok 53 ods. 3 druhá veta Charty základných práv), ako správne poznamenáva Írsko. Napriek tomu z dôvodov, ktoré nasledujú, by nebolo vhodné rozšíriť pôsobnosť ochrany dôvernosti v práve Únie na komunikáciu s internými advokátmi v rámci podniku alebo skupiny.

144. V prvom rade si môžeme položiť otázku, či článok 47 ods. 2 šiesta veta Charty základných práv (prípadne v spojení s článkom 48 ods. 2) má byť skutočne vykladaný v tom zmysle, že zaručuje podnikom právo nechať si poradiť, obhajovať sa a nechať sa zastupovať ich vlastnými internými advokátmi, ktorí sú voči nim v pracovnoprávnom vzťahu.

145. Aj za predpokladu, že konzultácia interných advokátov, zamestnaných podnikom alebo skupinou, spadá pod právo nechať si poradiť, obhajovať sa a nechať sa zastupovať podľa Charty základných práv, nevylučuje to v prípade využitia služieb interných advokátov uplatnenie určitých objektívne odôvodnených obmedzení. Intenzita ochrany poskytnutej základným právom sa totiž môže meniť v závislosti od okolností.(113)

146. Podnikoví právnici napríklad nemajú vždy možnosť zastupovať na súde svojho vlastného zamestnávateľa, teda podnik majúci právne oddelenie, v rámci ktorého pracujú.(114) Takisto nejde o porušenie základných práv, ak možnosť zastupovať na súde nemajú všetci advokáti na všetkých vnútroštátnych súdoch,(115) hoci to bezpochyby obmedzuje možnosti potenciálnych klientov pri výbere najvhodnejšieho mandatára ad litem.

147. Analogicky rozsah ochrany komunikácie medzi klientom a jeho advokátom sa môže meniť v závislosti od existencie alebo neexistencie pracovnoprávneho vzťahu medzi týmito osobami. To neznamená, že komunikácia medzi podnikom a jeho interným advokátom nepožíva žiadnu ochranu. Tak ako na akúkoľvek komunikáciu medzi súkromnými osobami, aj na túto komunikáciu sa vzťahuje ochrana dôvernosti korešpondencie a komunikácie, ktorú tiež zaručuje článok 7 Charty základných práv (článok 8 EDĽP). Spor sa týka iba otázky, či by táto komunikácia s internými advokátmi v rámci podniku alebo skupiny mala požívať dodatočnú osobitnú ochranu proti akémukoľvek zaisteniu, teda takú, aká vyplýva z ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi, aby sa umožnil výkon práva na obhajobu a zabezpečil sa riadny výkon spravodlivosti.

148. V tejto súvislosti ECLA bezpochyby správne zdôrazňuje, že základné práva dotknuté v prejednávanej veci musia byť v zásade predmetom extenzívneho výkladu z dôvodu ich podstatného významu. Aj na základe extenzívneho výkladu nemôže ísť dôvernosť komunikácie medzi advokátmi a klientmi založená na týchto právach nad rámec svojho skutočného účelu. Dôvernosť komunikácie medzi advokátmi a klientmi nemá totiž za cieľ iba zabezpečiť dodržanie práva na obhajobu, ale reflektuje tiež funkciu advokáta ako nezávislého právneho poradcu, ktorý spolupracuje na „zachovaní zákonnosti“ a poskytuje právne stanoviská „všetkým, ktorí ich potrebujú“.(116) Možnosť viesť dôvernú a nerušenú komunikáciu s klientom vďaka ochrane dôvernosti teda prispieva k riadnemu výkonu spravodlivosti. Na to, aby sa vylúčil akýkoľvek konflikt záujmov medzi profesijnými povinnosťami advokáta a želaniami jeho klienta, dotknutý advokát nemôže byť voči svojmu klientovi vo vzťahu závislosti.(117)

149. Interný advokát sa totiž nachádza práve v takejto situácii. Ako sa už uviedlo, interný advokát je nielenže integrovaný v štruktúrach podniku s právnym oddelením, v rámci ktorého pracuje, ale je zároveň silno závislý z hospodárskeho hľadiska na tomto podniku a identifikuje sa s ním oveľa viac ako externý advokát.(118) Interný advokát, aj keby nebola dotknutá jeho osobná integrita, ako je to vo väčšine prípadov, a bol by vedený najlepšími úmyslami, je teda štrukturálne vystavený riziku konfliktu záujmov medzi svojimi profesijnými povinnosťami a cieľmi a želaniami sledovanými jeho podnikom.

150. Riziko konfliktu záujmov, vlastné funkcii interného advokáta, takisto oslabuje jeho možnosti bojovať proti zneužitiu ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi. Takéto zneužitie môže napríklad spočívať v odovzdaní dôkazov a informácií právnemu oddeleniu podniku pod zámienkou žiadosti o právne stanovisko s jediným alebo s primárnym cieľom zamedziť orgánom hospodárskej súťaže prístup k týmto dôkazom a informáciám. V najhoršom prípade môžu operatívne oddelenia zneužiť právne oddelenie podniku a/alebo skupiny na to, aby tam uložili protiprávne dokumenty, akými sú dohody o zosúladených postupoch, zápisnice zo stretnutí účastníkov takýchto dohôd alebo zápisnice o fungovaní kartelu.

151. Vzhľadom na osobitné konflikty záujmov a riziká zneužitia, ktoré môžu nastať v podniku alebo skupine podnikov, sa mi zdá byť vhodnejšie nerozšíriť pôsobnosť ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi na komunikáciu s internými advokátmi v rámci podniku alebo skupiny. Podľa môjho názoru sa rovnaké tvrdenia, ako sú tvrdenia uvedené vyššie v súvislosti s Chartou základných práv, uplatňujú mutatis mutandis aj vo vzťahu k zodpovedajúcim ustanoveniam EDĽP.

152. Írsko tvrdí, odvolávajúc sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, že dodržanie zásady dôvernosti vzťahu medzi advokátmi a klientmi prevláda nad prípadným zneužitím.(119) Írsko v tejto súvislosti prehliadlo, že judikatúra, na ktorú sa odvoláva, sa týka klasickej komunikácie medzi klientom a jeho externým advokátom; v takej situácii však neexistujú osobitné vyššie opísané riziká zneužitia spojené s komunikáciou s internými advokátmi v rámci podniku alebo skupiny a vo všeobecnosti tiež nie je namieste obava z konfliktu záujmov.

153. ECLA namieta, že nezávislosť interného advokáta nemôže byť posudzovaná abstraktným spôsobom iba na základe zohľadnenia existencie pracovnoprávneho vzťahu, ale naopak mala by sa preskúmať konkrétne v každom jednotlivom prípade najmä s prihliadnutím na profesijné pravidlá, ktoré sa uplatňujú z dôvodu zápisu do komory advokátov. Toto tvrdenie treba zamietnuť z už uvedených dôvodov:(120) samotné podrobenie sa profesijným pravidlám nezaručuje internému advokátovi nezávislosť porovnateľnú s nezávislosťou externých advokátov. Nevypovedá totiž nič o praxi, ktorá sa každodenne skutočne uplatňuje v podniku. ECLA okrem toho nezohľadňuje skutočnosť, že interní advokáti sú vo všeobecnosti oveľa závislejší od svojho zamestnávateľa z hospodárskeho hľadiska a oveľa viac sa osobne identifikujú ako externý advokát v rámci typických vzťahov so svojou klientelou. Vzhľadom na tieto zásadné rozdiely sa zdá, že je objektívne odôvodnené vykonať všeobecnú analýzu a pokiaľ ide o ochranu dôvernosti, rozlišovať medzi internými a externými advokátmi.

154. Výhrada založená na porušení práva nechať si poradiť, obhajovať sa a nechať sa zastupovať bez obmedzení teda nie je dôvodná.

iii) Ďalšie uvádzané základné práva

155. Niektorí účastníci konania, medzi ktorými sú v prvom rade Írsko a ECLA, vytýkajú napadnutému rozsudku, že porušil aj ďalšie základné práva, konkrétne vlastnícke právo a profesijnú slobodu.(121) Podľa Írska a ECLA bola porušená profesijná sloboda, pretože absencia ochrany dôvernosti komunikácie v rámci podniku alebo skupiny obmedzuje interného advokáta pri výkone jeho profesie a znevýhodňuje ho v porovnaní s advokátmi vykonávajúcimi svoju činnosť nezávisle. Základné vlastnícke právo je podľa ECLA porušené z dôvodu, že odmietnutie ochrániť dôvernosť komunikácie s internými advokátmi v určitých prípadoch núti podniky obrátiť sa na externých advokátov, čím im vznikajú značné dodatočné výdavky.

–       Prípustnosť výhrad

156. Keďže Írsko ako vedľajší účastník konania namieta porušenie profesijnej slobody, táto výhrada je neprípustná. Podľa ustálenej judikatúry vedľajší účastník konania môže predložiť nové tvrdenia alebo tvrdenia odlišné od tých, ktoré uviedol účastník konania, ktorého podporuje.(122) Nemôže však uvádzať nové dôvody.(123) Keďže odvolatelia Akzo a Akcros neuvádzali žiadne porušenie vlastníckeho práva ani profesijnej slobody, Írsku ako vedľajšiemu účastníkovi konania nemožno umožniť v rámci tohto odvolania dovolávať sa takéhoto porušenia základných práv.

157. ECLA ako vedľajší účastník konania na prvom stupni má na rozdiel od Írska postavenie „ďalšieho účastníka konania“ v rámci odvolania, čo znamená, že už nepodlieha osobitným obmedzeniam uplatniteľným na vedľajších účastníkov konania (články 115 a 116 ods. 1 rokovacieho poriadku). Vo svojom vyjadrení však ECLA nemôže zmeniť predmet sporu na Súde prvého stupňa (článok 116 ods. 2 rokovacieho poriadku). Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní na prvom stupni ani Akzo alebo Akcros, ani ECLA nepoukázali na porušenie vlastníckeho práva a profesijnej slobody uvádzané ECLA, takéto výhrady treba považovať v štádiu odvolania za neprípustné.(124)

–       Preskúmanie podstaty výhrad

158. Dôvody vznesené Írskom a ECLA nie sú v každom prípade dôvodné.

159. Pokiaľ ide predovšetkým o profesijnú slobodu, nemožno pripustiť, že absencia ochrany dôvernosti komunikácie v rámci podniku alebo skupiny podnikov znemožňuje alebo nadmerne sťažuje interným advokátom výkon ich profesie. Po prvé, ako už uviedlo množstvo účastníkov tohto konania, význam interných právnych konzultácií v Únii v posledných rokoch neustále vzrastá, hoci vo väčšine členských štátov sa podnikoví právnici nemôžu dovolávať dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi. Po druhé, hlavná činnosť podnikových právnikov, vrátane tých, ktorí sú zapísaní v komore advokátov, nespočíva v poradenstve a v zastupovaní ich zamestnávateľa v rámci súdnych alebo analogických konaní, ale skôr v poskytovaní všeobecného poradenstva, ktoré nemá nijaký priamy vzťah s výkonom práva na obhajobu.

160. Pokiaľ ďalej ide o vlastnícke právo, ťažko povedať, ako by platné pozitívne právo na úrovni Únie mohlo spôsobiť porušenie tohto základného práva. Neuznanie dôvernosti komunikácie s internými advokátmi v rámci podniku alebo skupiny nespôsobuje porušenie a už vôbec nie odňatie akejkoľvek majetkovej hodnoty v dôsledku konania inštitúcií Únie. Skutočnosť, že podnik vynaloží náklady na účely využitia služieb externých advokátov, vychádza z jeho vlastného rozhodnutia, prijatého úplne nezávisle. Je možné, že právny rámec uplatňovaný na dôvernosť komunikácie medzi advokátmi a klientmi hrá v tejto súvislosti rolu. Zdá sa však, že súvislosť s majetkom podniku je príliš nepriama a vzdialená na to, aby sa mohlo pripustiť porušenie tohto základného práva.

161. Výhrady založené na porušení základných práv uvádzané Írskom a ECLA musia byť teda zamietnuté ako neprípustné alebo, v každom prípade, nedôvodné.

c)      Predbežný výsledok

162. Keďže druhý odvolací dôvod je tiež potrebné považovať za nedôvodný, treba preskúmať tretí odvolací dôvod uvádzaný podporne.

3.      O zásade prenesenia právomocí a procesnej autonómie členských štátov (tretí odvolací dôvod)

163. Tretím odvolacím dôvodom Akzo a Akcros tvrdia, za podpory viacerých účastníkov konania, ktorí vstúpili do konania na ich podporu na prvom a druhom stupni, že jedine členské štáty majú právomoc definovať presný rozsah ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi. V tejto súvislosti sa opierajú hlavne o procesnú autonómiu uznanú členským štátom. Okrem toho uvádzajú právomoc členských štátov prijať profesijné pravidlá, ako aj zásadu prenesenia právomocí.

a)      O zásade procesnej autonómie členských štátov a údajnom odkaze práva Únie na vnútroštátne právo

164. V prvom rade sa tvrdí, že ochrana dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi spadá pod právo na obhajobu, a teda že ide o procesné pravidlá. Vzhľadom na absenciu právnej úpravy v práve Únie, členským štátom prináleží na základe ich procesnej autonómie vymedziť rozsah dôvernosti komunikácie. Ďalší účastníci konania, najmä ECLA a CCBE, analogicky tvrdia, že pokiaľ ide o dôvernosť komunikácie, právo Únie obsahuje odkaz na pravidlá uplatňujúce sa na profesiu advokáta v členských štátoch. Právo Únie nepochybne stanovuje požiadavku nezávislosti advokátov, ale prináleží každému vnútroštátnemu právu definovať, ktorí právnici sa budú považovať za nezávislých advokátov v dotknutom členskom štáte na účely ochrany dôvernosti komunikácie.

165. Táto argumentácia je len málo presvedčivá.

166. Ani článok 14 ods. 1 až 3 nariadenia Rady č. 17, ani všeobecná zásada ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi žiadnym spôsobom neodkazuje na vnútroštátne právo. V rozsudku AM & S sa Súdny dvor nesporne odvoláva na právne poriadky členských štátov. Súdny dvor tým však sleduje cieľ stanoviť jednotné kritériá, platné na úrovni Únie, na účely ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi, a to napriek všetkým rozdielom medzi ustanoveniami vnútroštátneho práva.(125)

167. Tento jednotný výklad a uplatňovanie dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi na úrovni Únie je tiež nevyhnutný na účely šetrení vykonávaných Komisiou v rámci konaní v oblasti kartelov.

168. Pri posudzovaní zákonnosti aktov prijatých inštitúciami Únie by použitie pravidiel alebo právnych pojmov vnútroštátneho práva malo za následok porušenie jednotnosti práva Únie, a teda zákonnosť takýchto aktov – v prejednávanom prípade ide o prehliadku nariadenú Komisiou ako orgánom hospodárskej súťaže – možno posudzovať iba v rámci práva Únie.(126) Zavedenie osobitných kritérií posúdenia, ktoré by vychádzali z právnej úpravy alebo ústavného poriadku členského štátu, by porušili vecnú jednotnosť a účinnosť práva Únie.(127)

169. Ak by sa obsah a rozsah zásady dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi menil v závislosti od členského štátu, v ktorom Komisia vykonáva šetrenie, viedlo by to k skutočnej právnej mozaike, ktorá by bola v rozpore so samotným vnútorným trhom. Cieľom povýšenia Komisie na nadnárodný orgán hospodárskej súťaže bolo podrobiť podniky v Európskej únii jednotným pravidlám v oblasti hospodárskej súťaže a vytvoriť rovnaké súťažné podmienky na celom vnútornom trhu („level playing field“).

170. Skutočnosť, že zásada dôvernosti práva Únie predstavuje základné právo, tiež svedčí v prospech autonómneho výkladu rozsahu ochrany, ktorú poskytuje. Obsah základných práv uplatňovaných v pôsobnosti práva Únie musí byť identický pre všetkých občanov Únie a pre všetky podniky dotknuté právom Únie. V priebehu konaní v oblasti kartelov musia všetky podniky, v ktorých vykonáva Komisia šetrenie, požívať voči tomuto orgánu rovnakú ochranu základných práv zaručenú právom Únie bez ohľadu na miesto, kde sa prehliadka uskutočňuje.

171. V rozpore s tvrdením CCBE vymedzenie obsahu a rozsahu zásady dôvernosti v konaniach v oblasti hospodárskej súťaže nemôže byť ponechané na členské štáty na základe zásady subsidiarity. Na jednej strane procesné pravidlá v oblasti kartelov [nariadenie Rady č. 17 a nariadenie (ES) č. 1/2003] sú súčasťou pravidiel hospodárskej súťaže potrebných na fungovanie vnútorného trhu, ktorých prijatie vyplýva z výlučnej právomoci Únie [článok 3 ods. 1 písm. b) ZFEÚ], a teda zásadu subsidiarity nemožno v tejto oblasti uplatniť (článok 5 ods. 3 ZEÚ). Na druhej strane výkon práv, ktoré jednotlivcom priznáva Zmluva, v prejednávanom prípade je to možnosť dovolávať sa ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi, nemôže závisieť od úvah spojených so subsidiaritou.(128)

172. Pri šetreniach vykonávaných Komisiou ako európskym orgánom hospodárskej súťaže je vnútroštátne právo relevantné iba v rozsahu, v akom orgány členských štátov poskytujú Komisii pomoc, najmä pokiaľ ide o prekonanie odporu dotknutého podniku prostredníctvom použitia donucovacích opatrení [článok 14 ods. 6 nariadenia Rady č. 17 a článok 20 ods. 6 nariadenia (ES) č. 1/2003]. Naproti tomu na vymedzenie profesijných dokladov a dokumentov, ktoré je Komisia oprávnená kontrolovať a z ktorých si môže vytvoriť kópiu v rámci svojich šetrení v oblasti kartelov, sa uplatňuje jedine právo Únie.

173. Na záver, tvrdenie odvolateľov a účastníkov, ktorí vstúpili do konania na ich podporu, podľa ktorého obsah a rozsah zásady dôvernosti závisí od vnútroštátneho práva, teda musí byť zamietnuté.

b)      O zásade prenesenia právomocí

174. Odvolatelia a niektorí vedľajší účastníci konania, ktorí ich podporujú, najmä ECLA, sa podporne odvolávajú na zásadu prenesenia právomocí. Namietajú, že Únia nemá právomoc vymedziť, ktorí advokáti požívajú ochranu dôvernosti pri komunikácii s ich klientmi.

175. Podľa zásady prenesenia právomocí Únia koná len v medziach právomocí, ktoré na ňu preniesli členské štáty v zmluvách na dosiahnutie cieľov v nich vymedzených (článok 5 ods. 2 prvá veta v spojení s ods. 1 prvou vetou ZEÚ).(129) Právomoci, ktoré na Úniu neboli zmluvami prenesené, zostávajú právomocami členských štátov (článok 4 ods. 1 a článok 5 ods. 2 druhá veta ZEÚ).

176. Tvrdenie, podľa ktorého Únia nemá právomoc na vymedzenie rozsahu zásady dôvernosti na účely šetrení vykonaných Komisiou v rámci konaní v oblasti kartelov nie je dôvodné.

177. Článok 145 nariadenia Rady č. 17, ktoré stanovuje právomoci Komisie v oblasti šetrení, sa opiera o článok 87 Zmluvy EHS (teraz článok 103 ZFEÚ).(130) Ako to upresňuje článok 3 ods. 1 písm. b) ZFEÚ, ide dokonca o výlučnú právomoc priznanú Únii.

178. Dôvernosť komunikácie medzi advokátmi a klientmi, ktorá predstavuje obmedzenie právomoci Komisie v oblasti šetrení,(131) je samotná založená na všeobecnej zásade práva Únie, ktorá má právnu silu základného práva.(132) Vymedzenie jej obsahu a rozsahu je jednou z podstatných úloh Súdneho dvora Európskej únie, ktorému prináleží zabezpečiť dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv (článok 19 ods. 1 druhá veta ZEÚ).

179. Tvrdenia odvolateľov a niektorých účastníkov, ktorí vstúpili do konania na ich podporu, založené na nedostatku právomoci Únie teda musia byť zamietnuté.

180. ECLA a niektorí ďalší účastníci konania zároveň tvrdia, že právo Únie by zasahovalo do právomoci členských štátov v oblasti právnej úpravy profesie advokáta, ak by nezohľadňovalo jednotlivé vnútroštátne pravidlá smerujúce k ochrane dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi, pokiaľ ide o komunikáciu s podnikovými právnikmi.

181. Túto námietku tiež nemožno prijať. Za súčasného stavu práva Únie je určite nesporné, že členské štáty majú právomoc upraviť výkon profesie advokáta.(133) Pri výkone tejto právomoci sú však povinné, tak ako v iných oblastiach,(134) dodržiavať relevantné ustanovenia práva Únie, ako aj jej právomoci.(135)

182. Ako sa už uviedlo, medzi množstvo výlučných právomocí Únie patrí aj právomoc stanoviť pravidlá potrebné na fungovanie vnútorného trhu a vymedziť obsah a hranice právomoci šetrenia Komisie ako európskeho orgánu hospodárskej súťaže. Nie je cieľom ani účelom posledných menovaných opatrení upraviť výkon profesie advokáta. Môžu mať nepriame účinky na činnosť dotknutých podnikov, ako aj na činnosť advokátov, ktorých tieto podniky splnomocnili na výkon služieb. Uvedené účinky však majú iba všeobecnú povahu, podobne ako množstvo iných pravidiel prijatých Úniou a členskými štátmi v najrozličnejších oblastiach, akými je napríklad daňové právo, trestné právo, účtovné právo a právo verejného obstarávania, ktoré môžu mať vplyv na každodennú činnosť podnikov a advokátov. Nijakým spôsobom nezasahujú do vnútroštátnych právomocí na úpravu výkonu profesie advokáta.

183. Zdá sa teda, že tvrdenia niektorých účastníkov konania, ktoré sú založené na porušení systému rozdelenia právomocí, sú v celom rozsahu nedôvodné.

c)      O niektorých ďalších tvrdeniach

184. Na záver sa budem venovať dvom doplnkovým tvrdeniam, ktoré boli uvedené proti napadnutému rozsudku Súdu prvého stupňa.

185. Po prvé, ECLA tvrdí, že právo Únie nemôže „zrušiť“ alebo „brániť“ ochrane dôvernosti komunikácie priznanej vnútroštátnym právom podnikovým právnikom.

186. K uvedenému je potrebné poznamenať, že vnútroštátne právo môže priznať takúto ochranu iba v rámci svojej pôsobnosti, teda najmä na účely inšpekcií vykonávaných vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže v rámci vnútroštátnych konaní v oblasti kartelov. Právo Únie žiadnym spôsobom „neruší“ ani „nebráni“ prípadnej ochrane dôvernosti komunikácie, ktorá môže byť uznaná vo vnútroštátnych konaniach a prehliadkach; naopak, takáto ochrana pretrváva v celom rozsahu. Judikatúra AM & S sa uplatňuje iba na konania v oblasti hospodárskej súťaže a šetrenia vykonávané Komisiou. Nemá žiaden vplyv na ustanovenia uplatňované na vnútroštátne konanie.

187. Vo všeobecnosti je viacúrovňovému systému, akým je systém Európskej únie, vlastné, že rôzne pravidlá, ktorých pôsobnosť sa neprekrýva, môžu koexistovať na lokálnej, regionálnej, národnej a nadnárodnej úrovni. Harmonizácia právneho rámca na úrovni Únie a na úrovni vnútroštátneho práva musí byť ponechaná, ako sa už uviedlo, jedine na normotvorcovi Únie.(136)

188. Po druhé, ACCE tvrdí, že právo Únie by malo rozšíriť ochranu dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi aj na komunikáciu s podnikovými právnikmi, ktorí sú zapísaní v komore advokátov v treťom štáte.

189. Tento prístup nemožno prijať. Ak by sa aj rozšírila pôsobnosť ochrany dôvernosti komunikácie na komunikáciu v rámci podniku alebo skupiny s podnikovými právnikmi zapísanými v komore advokátov v Európskom hospodárskom priestore, čo je v rozpore s riešením, ktoré navrhujem, nič neodôvodňuje dodatočné rozšírenie pôsobnosti tejto ochrany aj na advokátov z tretích štátov.

190. Na rozdiel od situácie, ktorá prevláda medzi členskými štátmi, vo vzťahoch s tretími štátmi totiž vo všeobecnosti neexistuje dostatočný základ umožňujúci vzájomné uznanie kvalifikácie advokátov a profesijných pravidiel, ktorým podliehajú advokáti pri výkone svojej profesie. V niektorých prípadoch by nebolo možné ani zaistiť, že dotknutý tretí štát má dostatočne ustálenú prax požadovanú právnym štátom, ktorá by umožňovala advokátom vykonávať ich profesiu dostatočne nezávisle tak, aby napĺňali svoju úlohu „spolupracovníka spravodlivosti“. Nemôže byť povinnosťou Komisie ani súdov Únie detailne overovať túto skutočnosť v každom konkrétnom prípade vo svetle pravidiel a praktík platných v dotknutom treťom štáte, najmä ak nemôže byť vždy zaistená účinná administratívna spolupráca s orgánmi tretieho štátu.

d)      Predbežný výsledok

191. Tretí odvolací dôvod tiež nie je dôvodný.

4.      Záver

192. Vzhľadom na to, že sa zdá, že žiaden z odvolacích dôvodov uvádzaných Akzo a Akcros nie je dôvodný a že žiadne z tvrdení uvádzaných vedľajšími účastníkmi konania, ktorí vstúpili do konania na ich podporu, nie je presvedčivé, je potrebné zamietnuť odvolanie v celom rozsahu.

193. Ak by však Súdny dvor dospel k záveru, že komunikácia s podnikovými právnikmi v rámci podniku alebo skupiny spadajú do pôsobnosti ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi, prináleží mu, po zrušení napadnutého rozsudku, vrátiť vec Všeobecnému súdu, aby pokračoval v skúmaní skutkových okolností (článok 61 Štatútu Súdneho dvora). Treba totiž ešte zistiť, či dve sporné správy elektronickej pošty boli spojené s výkonom práva na obhajobu vzhľadom na ich obsah a kontext, v ktorom boli zaslané.

V –    Trovy konania

194. Ak sa odvolanie v súlade s mojimi návrhmi v tejto veci zamietne, Súdny dvor rozhodne o trovách konania (článok 122 ods. 1 rokovacieho poriadku), pričom podrobnosti vyplývajú z článku 69 v spojení s článkom 118 rokovacieho poriadku.

195. Podľa článku 69 ods. 2 prvej vety v spojení s článkom 118 tohto rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 69 ods. 2 druhej vety rokovacieho poriadku, ak je viac účastníkov konania, ktorí nemali úspech, Súdny dvor medzi nich rozdelí náhradu trov konania. Keďže Komisia navrhla zaviazať odvolateľov na náhradu trov konania a odvolatelia nebudú mať úspech vo svojich dôvodoch, musia byť zaviazaní na náhradu trov konania. Keďže podali odvolanie spoločne, musia tieto trovy konania znášať spoločne a nerozdielne.(137)

196. Na druhej strane Írsko, Holandské kráľovstvo a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska ako vedľajší účastníci konania znášajú každý svoje vlastné trovy konania v súlade s článkom 69 ods. 4 prvou vetou rokovacieho poriadku.

197. Ďalší účastníci konania, ktorí podporujú odvolanie predložením návrhov Súdnemu dvoru, môžu byť zaviazaní, aby znášali vlastné trovy konania na základe analogického uplatnenia článku 69 ods. 4 tretej vety rokovacieho poriadku.(138) CCBE, ARNOVA, ECLA, ACCE a IBA svojimi návrhmi podporovali odvolanie Akzo a Akcros a nemali úspech; je preto vhodné, odchylne od toho, čo sa uviedlo v bode 195, určiť, že každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania.

VI – Návrh

198. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:

1.      Odvolanie sa zamieta.

2.      Írsko, Holandské kráľovstvo a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska znášajú každý svoje vlastné trovy konania.

3.      Conseil des barreaux européens, Algemene Raad van de Nederlandse Orde van Advocaten, European Company Lawyers Association, American Corporate Counsel Association (European Chapter) a International Bar Association znášajú každý svoje vlastné trovy konania.

4.      V zostávajúcej časti sú Akzo Nobel Chemicals Ltd. a Akcros Chemicals Ltd. spoločne a nerozdielne zaviazaní na náhradu trov konania.

1 – Jazyk prednesu: nemčina.

2 – Na účely týchto návrhov pod pojmom „interný advokát“ rozumiem právnika, ktorý pracuje ako zamestnanec na právnom oddelení podniku alebo skupiny podnikov a ktorý je zároveň zapísaný v komore advokátov v súlade s platnou vnútroštátnou právnou úpravou.

3 – „Legal professional privilege“ v jazyku konania.

4 – Táto vec vyvolala v doktríne živý záujem (pozri medzi inými GRAY, M.: The Akzo Nobel Judgment of the Court of First Instance. In: Irish Journal of European Law 14 (2007), s. 229 – 242; PRIETO, C.: Pouvoirs de vérification de la Commission et protection de la confidentialité des communications entre avocats et clients. In: La semaine juridique – édition générale 2007, II‑10201, s. 35 – 37; CHEYNEL, B.: Heurs et malheurs du „legal privilege“ devant les juridictions communautaires. In: Revue Lamy de la Concurrence – Droit, Économie, Régulation 2008, č. 14, s. 89 – 93; MYKOLAITIS, D.: Developments of Legal Professional Privilege under the Akzo/Akcros Judgment. In: International Trade Law and Regulation 2008, s. 1 – 6; WEIß, W.: Neues zum legal professional privilege. In: Europarecht 2008, s. 546 – 557). Zdá sa, že niektorí očakávajú rozsudok Súdneho dvora s takou netrpezlivosťou, že domnelý rozsudok Súdneho dvora v tejto veci už bol komentovaný minulý rok (BRÜSSOW, R.: Das Anwaltsprivileg des Syndikus im Wirtschaftsstrafverfahren. In: Arbeitsgemeinschaft Strafrecht des Deutschen Anwaltvereins [Hrsg.], Strafverteidigung im Rechtsstaat, Baden-Baden 2009, s. 91 – 106; pozri v tejto súvislosti tiež HUFF, M.: Recht und Spiel. In: FrankfurterAllgemeine Zeitung č. 183, 10. august 2009, s. 28).

5 – Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205).

6 – Ďalej spolu označovaní ako „odvolatelia“.

7 – Rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. septembra 2007, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia, T‑125/03 a T‑253/03, Zb. s. II‑3523.

8 – Nariadenie Rady (EHS) č. 17 zo 6. februára 1962, Prvé nariadenie implementujúce články [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3).

9 – Pokiaľ ide o zrušenie nariadenia Rady č. 17 nariadením (ES) č. 1/2003, pozri článok 43 ods. 1 v spojení s článkom 45 nariadenia (ES) č. 1/2003.

10 – Pozri v tejto súvislosti body 1 až 14 napadnutého rozsudku.

11 – Rozhodnutie Komisie K(2003) 85/4 z 30. januára 2003, zmenené a doplnené rozhodnutím K(2003) 559/4 z 10. februára 2003.

12 – Britský úrad pre hospodársku súťaž.

13 – Šetrenie sa uskutočnilo v rámci veci COMP/38.589.

14 – K(2003) 1533 v konečnom znení.

15 – Pozri bod 7 vyššie týchto návrhov.

16 – Pozri bod 16 vyššie týchto návrhov.

17 – Uznesenie predsedu Súdu prvého stupňa z 30. októbra 2003, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia, T‑125/03 R a T‑253/03 R, Zb. s. II‑4771.

18 – Uznesenie predsedu Súdneho dvora z 27. septembra 2004, Komisia/Akzo a Akcros, C‑7/04 P[R], Zb. s. I‑8739.

19 – Zaslané najskôr faxom, originál odvolania bol podaný do kancelárie Súdneho dvora 8. decembra 2007.

20 – Uznesenia predsedu piatej komory Súdu prvého stupňa zo 4. novembra 2003 a z 10. marca 2004; uznesenie predsedu prvej komory Súdu prvého stupňa z 26. februára 2007.

21 – Uznesenie predsedu Súdneho dvora z 8. júla 2008, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia a i., C‑550/07 P, neuverejnené v Zbierke.

22 – Pozri šesť uznesení predsedu Súdneho dvora z 5. februára 2009, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia a i., C‑550/07 P, neuverejnené v Zbierke, ako aj uznesenie zo 17. novembra 2009, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia a i., C‑550/07 P, neuverejnené v Zbierke, ktorým rozhodol o novom návrhu podanom LSEW.

23 – Uznesenie Súdu prvého stupňa (piatej komory) z 28. mája 2004.

24 – Vec COMP/38.589 – „tepelné stabilizátory“; pozri v tejto veci tlačové vyhlásenie Komisie z 11. novembra 2009 (IP/09/1695).

25 – Pokiaľ ide o požiadavku záujmu na konaní v rámci konania o odvolaní, pozri rozsudok z 19. októbra 1995, Rendo a i./Komisia, C‑19/93 P, Zb. s. I‑3319, bod 13, a moje návrhy z 13. decembra 2007 vo veci Bertelsmann & Sony/Impala, (rozsudok z 10. júla 2008, C‑413/06 P, Zb. s. I‑4951), bod 74.

26 – Rozsudky Rendo a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 25, bod 13; z 13. júla 2000, Parlament/Richard, C‑174/99 P, Zb. s. I‑6189, bod 33; z 25. júla 2002, Unión de Pequeños Agricultores/Rada, C‑50/00 P, Zb. s. I‑6677, bod 21; z 3. apríla 2003, Parlament/Samper, C‑277/01 P, Zb. s. I‑3019, bod 28; z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, Zb. s. I‑8237, bod 33, a zo 17. septembra 2009, Komisia/Koninklijke FrieslandCampina, C‑519/07 P, Zb. s. I‑8495, bod 63.

27 – Pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. marca 1993, CIRFS a i./Komisia, C‑313/90, Zb. s. I‑1125, body 30 a 31.

28 – Ak sa zamestnanci Komisie oboznámili s obsahom dokumentu, porušenie základného práva môže pretrvávať aj po vrátení alebo zničení tohto dokumentu. Záujem na konaní teda tiež naďalej pretrváva.

29 – Rozsudky z 15. mája 1986, Johnston, 222/84, Zb. s. 1651, body 18 a 19; Unión de Pequeños Agricultores/Rada, už citovaný v poznámke pod čiarou 26, bod 39; z 13. marca 2007, Unibet, C‑432/05, Zb. s. I‑2271, bod 37, a z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, Zb. s. I‑6351, bod 335.

30 – Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“). Podľa ustálenej judikatúry má EDĽP osobitný význam na účely vymedzenia spoločnej normy v oblasti základných práv na úrovni Európskej únii; pozri medzi množstvom iných rozsudok z 26. júna 2007, Ordre des barreaux francophones et germanophone a i., C‑305/05, Zb. s. I‑5305, bod 29 a tam citovanú judikatúru; pozri tiež článok 6 ods. 3 ZEÚ.

31 – Charta základných práv Európskej únie prvýkrát vyhlásená 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, s. 1) a potom druhýkrát vyhlásená 12. decembra 2007 v Štrasburgu (Ú. v. EÚ C 303, s. 1).

32 – Pozri rozsudok z 18. mája 1982, AM & S/Komisia, nazývaný „AM & S“, 155/79, Zb. s. 1575, najmä bod 18. Pozri tiež návrhy, ktoré predniesli generálny advokát Léger 10. júla 2001 vo veci Wouters a i. (rozsudok z 19. februára 2002, C‑309/99, Zb. s. I‑1577), bod 182, a generálny advokát Poiares Maduro 14. decembra 2006 vo veci Ordre des barreaux francophones et germanophone a i., už citovanej v poznámke pod čiarou 30, bod 39. Pozri tiež uznesenie Súdu prvého stupňa zo 4. apríla 1990, Hilti/Komisia, T‑30/89, Zb. s. II‑163, body 13 a 14.

33 – To je prípad Spojeného kráľovstva a Írska, ktorých právne systémy sú inšpirované common law.

34 – Ochrana dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi je zakotvená na ústavnej úrovni najmä v Bulharsku (článok 30 ods. 5 bulharskej ústavy) a v Španielsku (článok 24 ods. 2 španielskej ústavy); je súčasťou právnych ustanovení, ktoré majú právnu silu ústavy, predovšetkým v Taliansku, Portugalsku, Rumunsku a vo Švédsku.

35 – Európsky súd pre ľudské práva sa však vo svojej judikatúre vo všeobecnosti odvoláva iba na článok 8 EDĽP. Pozri napríklad Európsky súd pre ľudské práva, rozsudky Campbell v. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1992, séria A, č. 233; Niemietz v. Nemecko zo 16. decembra 1992, séria A, č. 251 B; Foxley v. Spojené kráľovstvo z 20. septembra 2000 (žaloba č. 33274/96); Smirnov v. Rusko zo 7. júna 2007, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2007-VII, a André a i. v. Francúzsko z 24. júla 2008, vybraný na zverejnenie v Zbierke rozsudkov a rozhodnutí. Stáva sa, že sa uzná súvislosť s článkom 6 EDĽP (pozri Európsky súd pre ľudské práva, rozsudky Niemietz v. Nemecko, už citovaný, § 37, a Foxley v. Spojené kráľovstvo, už citovaný, § 50).

36 – Je nesporné, že v čase prijatia sporných rozhodnutí Komisie Charta základných práv ešte nemala záväzné právne účinky porovnateľné s primárnym právom, ale ako zdroj výkladu práva poskytovala náhľad na základné práva zaručené právom Únie (medzi inými pozri rozsudky z 13. marca 2007, Unibet, C‑432/05, Zb. s. I‑2271, bod 37, a z 27. júna 2006, Parlament/Rada, nazývaný „Zlúčenie rodiny“, C‑540/03, Zb. s. I‑5769, bod 38, a bod 108 mojich návrhov z 8. septembra 2005 v tejto veci.

37 – Rozsudok AM & S, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, body 20 a 23; v tom istom zmysle Európsky súd pre ľudské práva, rozsudok André a i. v. Francúzsko, už citovaný v poznámke pod čiarou 35, § 41.

38 – V nemčine sa obvykle na advokáta odvoláva ako na „Organ der Rechtspflege“ [orgán spravodlivosti; osoba, ktorá je súčasťou systému justície]. Nevyplýva však z toho žiaden vecný rozdiel, ktorý by bol relevantný v prejednávanej veci vo vzťahu k výrazu „Mitgestalter der Rechtspflege“ [spolupracovník spravodlivosti] použitého Súdnym dvorom v rozsudku AM & S.

39 – Rozsudok AM & S, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, body 20, 23 a 24; v tom istom zmysle Európsky súd pre ľudské práva, rozsudok Niemietz v. Nemecko, už citovaný v poznámke pod čiarou 35, § 37.

40 – Rozsudok Ordre des barreaux francophones et germanophone a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 30, bod 32.

41 – Právomoci šetrenia priznané Komisii v európskych konaniach o koncentráciách článkom 13 nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 z 20. januára 2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi („nariadenia ES o koncentráciách“, Ú. v. EÚ L 24, s. 1; Mim. vyd. 08/003, s. 40) sú analogické k tým, ktoré vyplývajú z článku 20 nariadenia (ES) č. 1/2003 a iba o niečo menej rozsiahle.

42 – Už citovaný v bode 32.

43 – Myslím tým body 10 až 43 odvolania.

44 – Rozsudok AM & S, citovaný v poznámke pod čiarou 32, body 21 a 22.

45 – Keďže Komisia si v prejednávanom prípade kladie otázku v súvislosti s existenciou vzťahu s výkonom práva na obhajobu, uvedené sa týka iba záujmu odvolateľov na konaní; pozri v tejto súvislosti body 33 až 45 vyššie týchto návrhov.

46 – Zdá sa, že Írsko ide ešte ďalej a ochranu dôvernosti vzťahuje aj na podnikových právnikov, ktorých „nezávislosť“ je zaručená iba ustanoveniami pracovného práva (bod 12 vyjadrenia vedľajšieho účastníka).

47 – Doslovne „advokát v pracovnoprávnom vzťahu“ je advokát zamestnanec.

48 – Názov „Cohen advocaat“ je vyvodený z mena prezidenta pracovnej skupiny, ktorá bola vytvorená pred reformou holandského práva týkajúceho sa profesijného statusu advokátov.

49 – Rozsudok AM & S, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, body 21 a 27.

50 – Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Sir Gordon Slynn 26. januára 1982 vo veci AM & S, už citovanej v poznámke pod čiarou 32, s. 1655.

51 – Rozsudok AM & S, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, bod 24.

52 – Tamže, body 21 a 27.

53 – Pozri tiež návrhy, ktoré pedniesol generálny advokát Léger vo veci Wouters a i., už citovanej v poznámke pod čiarou 32, bod 181: „[Nezávislosť advokáta] sa tiež preukazuje vo vzťahu ku klientovi, ktorý sa nemôže stať zamestnávateľom svojho advokáta“.

54 – Bod 168 napadnutého rozsudku.

55 – Ide o takzvaný „professionneel statuut voor de advocaat in dienstbetrekking“ (profesijný status zamestnaného advokáta).

56 – Tieto diskusie sa týkali hlavne rozdielnych názorov účastníkov konania v súvislosti so stimulmi („incentive structure“), pokiaľ ide o činnosť interných advokátov a externých advokátov.

57 – To je predovšetkým prípad Nemecka. Podľa informácií predložených Súdnemu dvoru v priebehu ústnej časti konania je činnosť „advocaat in dienstbetrekking“ pre externých klientov povolená tiež v Holandsku.

58 – Inak je to v prípade, ak zamestnaný advokát vykonáva činnosť pre externých klientov, ktorí nemajú vzťah s jeho zamestnávateľom, nad rámec činností vykonávaných v rámci právneho oddelenia podniku alebo skupiny. Komunikácia s týmito externými klientmi požíva ochranu dôvernosti, pretože zamestnaný advokát je voči nim nezávislý.

59 – Body 44 až 48 odvolania.

60 – Rozsudky z 20. októbra 2005, Komisia/Portugalsko, C‑334/03, Zb. s. I‑8911, bod 24, a z 12. septembra 2006, Eman a Sevinger, C‑300/04, Zb. s. I‑8055, bod 57; pozri v tom istom zmysle rozsudky z 19. októbra 1977, Ruckdeschel a i., 117/76 a 16/77, Zb. s. 1753; z 12. marca 1987, Raiffeisen Hauptgenossenschaft, 215/85, Zb. s. 1279, bod 23, a z 19. novembra 1998, SFI, C‑85/97, Zb. s. I‑7447, bod 30.

61 – Dodatkový protokol č. 12 k EDĽP bol otvorený na podpis 4. novembra 2000 v Ríme a nadobudol účinnosť 1. apríla 2005. Zatiaľ ho nepodpísali všetky členské štáty Európskej únie a ratifikoval ho iba obmedzený počet týchto štátov (Španielsko, Luxembursko, Holandsko, Rumunsko, Cyprus a Fínsko). Pozri v tejto súvislosti stav ratifikácií uverejnený na internetovom portály Rady Európy na adrese http://conventions.coe.int (poslednýkrát konzultovaná 21. februára 2010). Táto obmedzená účasť znižuje relevantnosť protokolu na účely prejednávanej veci.

62 – Rozsudky Súdneho dvora z 10. januára 2006, IATA a ELFAA, C‑344/04, Zb. s. I‑403, bod 95; z 3. mája 2007, Advocaten voor de Wereld, C‑303/05, Zb. s. I‑3633, bod 56; zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique a Lorraine a i., nazývaný „Arcelor“, C‑127/07, Zb. s. I‑9895, bod 23, a zo 7. júla 2009, S.P.C.M. a i., C‑558/07, Zb. s. I‑5783, bod 74.

63 – Pozri v tomto zmysle rozsudok Arcelor, už citovaný v poznámke pod čiarou 62, bod 26.

64 – Pozri body 48 a 49 vyššie týchto návrhov.

65 – Pozri úvahy týkajúce sa prvej časti prvého odvolacieho dôvodu, najmä body 61 až 72 týchto návrhov.

66 – Rozsudok AM & S, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, bod 18.

67 – V súvislosti s týmto bodom pozri moju argumentáciu týkajúcu sa prvej časti prvého odvolacieho dôvodu, najmä body 66 až 71 týchto návrhov.

68 – Originál znie takto: „there is no uniform answer to the question of privilege of in-house lawyers in all Member States“ (bod 52 vyjadrenia ECLA).

69 – Originál znie takto: „lack of uniform tendency at national level“ (bod 52 odvolania Akzo a Akcros).

70 – Bod 170 v spojení s bodom 177 napadnutého rozsudku.

71 – Pozri v tom istom zmysle článok 220 ods. 1 ES a článok 164 Zmluvy EHS.

72 – Pozri v súvislosti so zrušením aktov zakladajúcich práva rozsudok z 12. júla 1957, Algera a i./Zhromaždenie, nazývaný „Algera“, 7/56 a 3/57 až 7/57, Zb. s. 81, 114, a v súvislosti s ochranou základných práv na úrovni Únie rozsudok zo 17. decembra 1970, Internationale Handelsgesellschaft, 11/70, Zb. s. 1125, bod 4.

73 – Rozsudky Internationale Handelsgesellschaft, už citovaný v poznámke pod čiarou 72, bod 4; zo 14. mája 1974, Nold/Komisia, 4/73, Zb. s. 491, bod 13; z 13. decembra 1979, Hauer, 44/79, Zb. s. 3727, bod 15; z 21. septembra 1989, Hoechst/Komisia, 46/87 a 227/88, Zb. s. 2859, bod 13; z 3. mája 2005, Berlusconi a i., C‑387/02, C‑391/02 a C‑403/02, Zb. s. I‑3565, body 68 a 69; Advocaten voor de Wereld, už citovaný v poznámke pod čiarou 62, Zb. s. I‑3633, bod 45, a z 19. januára 2010, Kücükdeveci, C‑555/07, Zb. s. I‑365, bod 20.

74 – Rozsudky Algera, už citovaný v poznámke pod čiarou 72, s. 116; AM & S, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, body 18 a 21, a z 9. septembra 2008, FIAMM a FIAMM Technologies/Rada a Komisia, C‑120/06 P a C‑121/06 P, Zb. s. I‑6513, body 170, 171 a 176.

75 – Pozri v tomto zmysle napríklad rozsudok Internationale Handelsgesellschaft, už citovaný v poznámke pod čiarou 72, bod 4, ako aj návrhy, ktoré predniesli generálny advokát Roemer 13. júla 1971 vo veci Zuckerfabrik Schöppenstedt/Rada (rozsudok z 2. decembra 1971, 5/71, Zb. s. 975), 991 a generálny advokát Poiares Maduro 20. februára 2008 vo veciach FIAMM a FIAMM Technologies/Rada a Komisia,už citovaných v poznámke pod čiarou 74, body 55 a 56.

76 – Pozri v tom istom zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Roemer vo veci Zuckerfabrik Schöppenstedt/Rada, už citovanej v poznámke pod čiarou 75, s. 991, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro vo veciach FIAMM a FIAMM Technologies/Rada a Komisia, už citovaných v poznámke pod čiarou 74, body 55 a 56.

77 – Rozsudky z 22. novembra 2005, Mangold, C‑144/04, Zb. s. I‑9981, bod 75, a Kücükdeveci, už citovaný v poznámke pod čiarou 73, bod 21.

78 – Zákaz akejkoľvek diskriminácie na základe veku je zakotvený najmä v článku 6 fínskej ústavy a pokiaľ ide osobitne o profesijný život, v článku 59 ods. 1 portugalskej ústavy.

79 – Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES L 303, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79); pozri v tejto veci rozsudok Kücükdeveci, už citovaný v poznámke pod čiarou 73, bod 21.

80 – Pozri v tomto zmysle, teraz výslovne, rozsudok Kücükdeveci, už citovaný v poznámke pod čiarou 73, bod 22.

81 – Zásadné rozsudky v tomto zmysle sú rozsudky Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1991, Hercules Chemicals/Komisia, T‑7/89, Zb. s. II‑1711, bod 54; z 18. decembra 1992, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑10/92 až T‑12/92 a T‑15/92, Zb. s. II‑2667, bod 38, a z 1. apríla 1993, BPB Industries a British Gypsum/Komisia, T‑65/89, Zb. s. II‑389, body 29 a 30. Tento posledný rozsudok bol potvrdený rozsudkom Súdneho dvora zo 6. apríla 1995, BPB Industries a British Gypsum/Komisia, C‑310/93 P, Zb. s. I‑865.

82 – Ako sa uviedlo na pojednávaní, Komisia najmä nedisponuje žiadnym priamym donucovacím prostriedkom v rámci článku 14 nariadenia Rady č. 17 alebo článkov 20 a 21 nariadenia (ES) č. 1/2003.

83 – Je to tak najmä v Bulharsku, Českej republike, Estónsku, Grécku, vo Francúzsku, v Taliansku, na Cypre, v Luxembursku, Maďarsku, Rakúsku, Rumunsku, Slovinsku, Slovenskej republike, vo Fínsku a Švédsku. Pokiaľ ide osobitne o právnu situáciu na Cypre, treba uviesť, že „practising advocates“ (právnici zapísaní v komore advokátov vykonávajúci povolanie advokáta) môžu byť nesporne členmi „board of directors“ [predstavenstva] podniku, ale nemôžu vykonávať svoju činnosť ako „employee“ (zamestnanec) alebo „managing director“ [výkonný riaditeľ] tohto podniku.

84 – Nemecké právo nesporne umožňuje zápis podnikových právnikov do komory advokátov („Syndikusanwälte“), ale neposkytuje im ochranu dôvernosti internej komunikácie s ich zamestnávateľom. Naopak, zdá sa, že na podnikových právnikov v Grécku sa za určitých podmienok vzťahuje relatívne široká ochrana dôvernosti napriek skutočnosti, že sa nemôžu zapísať do komory advokátov.

85 – Do tejto kategórie patria Dánsko, Španielsko, Lotyšsko, Litva, Malta a Rumunsko. Okrem toho právna situácia sa zdá obzvlášť nejasná v Belgicku. Od roku 2000 existujú v tomto štáte osobitné ustanovenia týkajúce sa povolania „podnikových právnikov“, ktorí podliehajú určitým profesijným pravidlám, ak sú zapísaní v Institut des juristes d’entreprise (IJE). Rozsah ochrany dôvernosti uplatňovanej na belgických podnikových právnikov sa však zdá menší ako ten, ktorý sa vzťahuje na advokátov, najmä vzhľadom na absenciu akejkoľvek zmienky na článok 458 belgického trestného zákonníka v článku 5 zákona z 1. marca 2000 [zákon zakladajúci Institut des juristes d’entreprise, Moniteur belge zo 4. júla 2000, s. 23255]. Navyše sa nezdá, že by ho belgický orgán hospodárskej súťaže (Auditoriat du Conseil de la concurrence) vykladal tak, že sa vzťahuje na internú komunikáciu s podnikovými právnikmi v rámci podniku (pozri k tomuto bodu MARCHANDISE, P., SABBE, S.: Akzo „op zijn Belgisch“: de renaissance van het surrealisme?. In: TBM‑RCB 2009, s. 54; CATTARUZZA, J.: Reactie IBJ op het gewijzigd standpunt van het Auditoriaat inzake vertrouwelijkheid adviezen bedrijfsjurist. In: TBM‑RCB 2008, s. 42). Belgická judikatúra sa k tejto otázke zatiaľ nevyjadrila.

86 – Zdá sa, že je to prípad Fínska a Slovinska. V Belgicku je aktuálne stanovisko prijaté vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže (pozri poznámku pod čiarou 85 vyššie) tiež inšpirované judikatúrou súdov Únie, konkrétne rozsudkom vydaným Súdom prvého stupňa vo veciach T‑125/03 a T‑253/03, napadnuté odvolaním, ktoré je predmetom tejto veci.

87 – Ide o Spojené kráľovstvo a Írsko, ale nie Cyprus (pozri poznámku pod čiarou 83 vyššie); právna situácia na Malte sa zdá byť neistejšia. Podporne treba uviesť, že v niektorých anglosaských štátoch, konkrétne v Spojených štátoch amerických, sa ochrana dôvernosti komunikácie za určitých okolností vzťahuje aj na podnikových právnikov (pozri v tejto súvislosti zásadný rozsudok Najvyššieho súdu z 13. januára 1981, Upjohn v United States, 449 U.S. 383 [1981]; pozri tiež WALKOWIAK, V. S.: Attorney-client privilege in civil litigation. American Bar Association, Illinois, 2008, s. 7). Nezdá sa však, že by išlo o jednotný trend v anglosaskej sfére; Federálny austrálsky súd si čoraz častejšie kladie otázku o nezávislosti podnikových právnikov, hoci v zásade uznáva „legal professional privilege for in-house counsel“ [ochranu dôvernosti komunikácie s interným advokátom] (pozri Federal Court of Australia, uznesenia z 12. septembra 2007, Telstra vs. Minister for Communications, Information Technology and the Arts [No 2] [2007] FCA 1445, a z 13. decembra 2007, Rich v Harrington [2007] FCA 1987).

88 – Okrem Holandska ide predovšetkým o Grécko, Portugalsko a Poľsko. Pokiaľ ide o Poľsko, treba uviesť, že poľské právo pozná osobitnú profesiu nazývanú radcowie prawni (právny poradca), ktorej členovia podliehajú analogickým profesijným pravidlám ako adwokaci (advokáti). Ak sú zamestnaní ako podnikoví právnici zamestnanci, uplatňuje sa na nich profesijné tajomstvo analogické tomu, ktoré sa uplatňuje na advokátov.

89 – Pozri najmä v Holandsku a v Poľsku. Pozitívne belgické právo tiež vyplýva z nedávno prijatého zákona napriek stále prevládajúcim neistotám, ako sa už uviedlo vyššie (pozri poznámku pod čiarou 85). Vo Francúzsku sa v súčasnosti zvažuje „reforma právnych profesií“ (pozri v tejto súvislosti najmä správu „Komisie Darrois“ predloženú prezidentovi republiky 8. apríla 2009); zdá sa, že zatiaľ neviedla k zmene pozitívneho práva, pokiaľ ide o zásadu dôvernosti, ani k návrhu alebo predloženiu zákona o tejto osobitnej otázke. V každom prípade návrh zákona č. 2383 o modernizácii regulovaných súdnych a právnych profesií predložený v marci 2010 sa týka iba niektorých iných aspektov tejto reformy a netýka sa zásady dôvernosti.

90 – Pokiaľ ide o nariadenia (ES) č. 1/2003, pozri dokument Parlamentu A5‑0229/2001 v konečnom znení („správa Evans“), pozmeňujúci návrh č. 10 týkajúci sa článku 14 ods. 3 návrhu nariadenia Komisie KOM(2000) 582 v konečnom znení; pokiaľ ide o nariadenie (ES) č. 139/2004, pozri dokument Parlamentu A5-0257/2003 v konečnom znení („správa Della Vedova“), pozmeňujúci návrh č. 5 týkajúci sa odôvodnenia č. 34 a pozmeňujúci návrh č. 25 týkajúci sa článku 13 ods. 1 návrhu nariadenia Komisie KOM(2002) 711 v konečnom znení.

91 – Pokiaľ ide o nariadenie (ES) č. 1/2003, sám Parlament neprijal pozmeňujúce návrhy svojho spravodajcu. Pokiaľ ide o nariadenie (ES) č. 139/2004, pozmeňujúce návrhy boli schválené Parlamentom, ale Rada ich do nariadenia neprevzala.

92 – V jazyku konania „policy considerations“.

93 – Smernica 98/5/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16. februára 1998 o uľahčení trvalého výkonu právnického povolania v inom členskom štáte ako v tom, kde bola získaná kvalifikácia (Ú. v. ES L 77, s. 36; Mim. vyd. 06/003, s. 83).

94 – Pozri najmä články 2 a 6 smernice Rady 77/249/EHS z 22. marca 1977 na uľahčenie účinného výkonu slobody právnikov poskytovať služby (Ú. v. ES L 78, s. 17; Mim. vyd. 06/001, s. 52).

95 – Rozsudok AM & S, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, bod 26.

96 – Článok 23 ods. 2 v spojení s článkom 2 ods. 1 bodom 3 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/60/ES z 26. októbra 2005 o predchádzaní využívania finančného systému na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu (Ú. v. EÚ L 309, s. 15); v tom istom zmysle pozri článok 6 ods. 3 druhý pododsek v spojení s článkom 2a bodom 5 smernice smernice 91/308/EHS Rady z 10. júna 1991 o predchádzaní zneužívania finančného systému na účely prania špinavých peňazí (Ú. v. ES L 166, s. 77; Mim. vyd. 09/001, s. 153) v znení stanovenom smernicou 2001/97/ES (Ú. v. ES L 344, s. 76); pozri v tejto súvislosti rozsudok Ordre des barreaux francophones et germanophone a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 30.

97 – Odôvodnenie č. 19 smernice 2005/60.

98 – FATF (Finančná akčná skupina) je medzivládna organizácia vytvorená v Paríži v roku 1989 členskými štátmi „G7“, ktorá má v súčasnosti, vrátane Európskej komisie, 35 členov.

99 – Interpretačné prvky sú prítomné v takzvaných „40 odporúčaniach“ uverejnených FATF v roku 2003 (a dostupných na adrese http://www.fatf-gafi.org, internetový portál naposledy konzultovaný 10. februára 2010). Glosár v písmene e) vylučuje „zamestnancov iných podnikov“ [čiže advokátskych kancelárií] z pojmu „stanovené nefinančné podniky a povolania“.

100 – O nezávislosti pozri tiež moju analýzu prvého odvolacieho dôvodu, najmä body 61 až 72 týchto návrhov.

101 – Rozsudok AM & S, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, body 21 a 23; pozri tiež rozsudok Ordre des barreaux francophones et germanophone a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 30, body 32 a 35, ktorý zdôrazňuje vzťah medzi dôvernosťou komunikácie a súdnymi konaniami (resp. prípravou na súdne konania); pozri tiež moju analýzu prvého odvolacieho dôvodu (v bode 54 vyššie týchto návrhov).

102 – Bod 172 in fine napadnutého rozsudku.

103 – Rozsudky zo 14. apríla 2005, Belgicko/Komisia, C‑110/03, Zb. s. I‑2801, bod 30; z 12. februára 2008, Kempter, C‑2/06, Zb. s. I‑411, bod 37, a z 10. septembra 2009, Plantanol, C‑201/08, Zb. s. I‑8343, body 43 a 44.

104 – Rozsudok zo 14. januára 2010, Stadt Papenburg, C‑226/08, Zb. s. I‑131, bod 45; v tom istom zmysle rozsudky z 15. februára 1996, Duff a i., C‑63/93, Zb. s. I‑569, bod 20, a zo 7. júna 2007, Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, C‑76/06 P, Zb. s. I‑4405, bod 79.

105 – Rozsudky z 21. júna 2007, ROM-projecten, C‑158/06, Zb. s. I‑5103, bod 25, a z 10. marca 2009, Heinrich, C‑345/06, Zb. s. I‑1659, bod 44.

106 – Rozsudok AM & S, už citovaný v poznámke pod čiarou 32; pozri v tejto súvislosti moju analýzu prvého odvolacieho dôvodu (body 52 až 75 vyššie týchto návrhov).

107 – Pozri podporne piate odôvodnenie nariadenia (ES) č. 1/2003, podľa ktorého treba predložiť „preukázať… existenciu podľa vyžadovanej právnej normy [dôkaz požadovaný zákonom – neoficiálny preklad]“ porušenia článku 81 ods. 1 alebo článku 82 ES (teraz články 101 ods. 1 a 102 ZFEÚ) bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne pravidlá týkajúce sa požadovaného dôkazu.

108 – Pozri v tomto zmysle tiež článok 51 ods. 1 Charty základných práv a rozsudky z 12. decembra 2002, Rodríguez Caballero, C‑442/00, Zb. s. I‑11915, bod 31; Mangold, už citovaný v poznámke pod čiarou 77, bod 75, a z 23. septembra 2008, Bartsch, C‑427/06, Zb. s. I‑7245, body 15 a 25.

109 – Samotné odvolanie sa na právo na obhajobu nespôsobí ako také harmonizáciu práva. Naopak, prípadná zmena judikatúry AM & S by vo väčšine členských štátov, v ktorých vnútroštátne právo nepriznáva komunikácii s internými advokátmi v rámci podniku alebo skupiny ochranu dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi, viedla k odlišnému právnemu režimu na vnútroštátnej úrovni a úrovni Únie.

110 – Pokiaľ ide o výklad právnych aktov únie v súlade so základnými právami, pozri napríklad rozsudky Ordre des barreaux francophones et germanophone a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 30, bod 28, a z 19. novembra 2009, Sturgeon a i., C‑402/07 a C‑432/07, Zb. s. I‑10923, body 47 a 48. Pozri analogicky rozsudok z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, Zb. s. I‑4951, bod 174.

111 – Ako správne namieta Komisia, Únia priamo nepodlieha povinnostiam vyplývajúcim z článku 6 EDĽP, pretože zatiaľ nepristúpila k tomuto dohovoru. Uvedený článok však predstavuje vyjadrenie základných práv právneho štátu, ktoré sú tiež uznané ako všeobecné zásady právom Únie (pozri medzi množstvom iných rozsudky zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, bod 21, a zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 68. Okrem toho v rozsahu, v akom Charta základných práv obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v EDĽP, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore (článok 52 ods. 3 prvá veta Charty základných práv).

112 – Európsky súd pre ľudské práva, rozsudok André a i. v. Francúzsko, už citovaný v poznámke pod čiarou 35, § 42 in fine; na začiatku rozsudku (§ 15) Európsky súd dokonca cituje, okrem iného, aj úryvky z rozsudku AM & S, už citovaného v poznámke pod čiarou 32, body 18 až 24, pod názvom „5. Právo Spoločenstva“.

113 – Tiež v tomto zmysle Európsky súd pre ľudské práva rozširuje ochranu poskytnutú článkom 8 EDĽP na obchodné priestory, pričom ale uvádza, že takáto ochrana nemá nevyhnutne rovnakú intenzitu ako priestory užívané na súkromné účely: rozsudok Niemietz v. Nemecko, už citovaný v poznámke pod čiarou 35, § 31 in fine znie takto: „[právo zásahu zmluvných štátov] by mohlo byť v porovnaní s inými prípadmi rozsiahlejšie pokiaľ ide o obchodné priestory alebo profesijné či obchodné činnosti“ [neoficiálny preklad]; v tom istom zmysle slovné spojenie „do určitej miery“ v § 29 tohto rozsudku; pozri okrem iného Európsky súd pre ľudské práva, rozsudok Société Colas Est a i. v. Francúzsko z 16. apríl 2002, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2002‑III, §§ 41 a 49. Nemecký Bundesverfassungsgericht (Federálny ústavný súd) takisto stanovil, pokiaľ ide o ochranu súkromného života, že jedine „jadro organizácie súkromného života“ je chránené pred akýmikoľvek zásahmi verejných orgánov (uznesenie zo 14. septembra 1989, BVerfGE 80, 367 podrobne vymedzujúce ochranu, ktorá sa má poskytnúť záznamom v osobných zápiskoch v rámci prehliadky nariadenej vyšetrovacími orgánmi).

114 – V Nemecku článok 46 ods. 1 štatútu advokátov (Bundesrechtsanwaltsordnung) napríklad zakazuje internému advokátovi zastupovať v postavení advokáta svojho zamestnávateľa na súdoch a arbitrážnych orgánoch; zamestnaný advokát teda môže zastupovať svojho zamestnávateľa iba na súdoch, na ktorých sa nevyžaduje zastupovanie advokátom, a teda táto možnosť je otvorená pre akúkoľvek osobu, vrátane osoby bez právneho vzdelania. Prax súdov Únie je podobná: pokiaľ ide o žaloby podané konateľmi žalobcov, ktorí boli zapísaní do komory advokátov, pozri uznesenie Súdu prvého stupňa z 8. decembra 1999, Euro‑Lex/ÚHVT (EU‑LEX) T‑79/99, Zb. s. II‑3555, body 28 a 29; z 13. januára 2005, Sulvida/Komisia, T‑184/04, Zb. s. II‑85, body 9 a 10, a z 19. novembra 2009, EREF/Komisia, T‑40/08, Zb. s. II‑222, uverejnenie výberu z rozhodnutí, body 25 a 26. Proti tomuto poslednému menovanému uzneseniu však bolo podané odvolanie, C‑75/10 P, EREF/Komisia; pokiaľ ide o odvolanie podané samotným odvolateľom, pozri okrem iného uznesenie Súdneho dvora z 5. decembra 1996, Lopes/Súdny dvor, C‑174/96 P, Zb. s. I‑6401, bod 11.

115 – Európsky súd pre ľudské práva, rozsudok Meftah a i. v. Francúzsko z 26. júla 2002, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2002-VII, §45 až §48 a citovaná judikatúra.

116 – Rozsudok AM & S, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, bod 18.

117 –      Znovu pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Léger vo veci Wouters a i., už citovanej v poznámke pod čiarou 32, bod 181.

118 – Pozri moju analýzu prvej časti prvého odvolacieho dôvodu, najmä body 61 až 72 týchto návrhov.

119 – „… potreba dodržať dôvernosť vzťahu advokát – klient prevláda nad prípadným zneužitím.“ Európsky súd pre ľudské práva, rozsudok Campbell v. Spojené kráľovstvo, už citovaný v poznámke pod čiarou 35, § 52 in fine.

120 – Pozri k tomuto bodu moju analýzu prvého odvolacieho dôvodu v bodoch 64 až 71 týchto návrhov.

121 – Írsko sa v tejto súvislosti odvoláva na článok 15 Charty základných práv, ECLA na článok 1 dodatkového protokolu 1 k EDĽP.

122 – Rozsudky z 23. februára 1961, De Gezamenlijke Steenkolenmijnen in Limburg/Vysoký úrad, 30/59, Zb. s. 1, 37; z 27. novembra 2003, Komisia/Fínsko, C‑185/00, Zb. s. I‑14189, bod 91, a z 26. marca 2009, Selex Sistemi Integrati/Komisia a Eurocontrol, C‑113/07 P, Zb. s. I‑2207, bod 54.

123 – Rozsudok Súdneho dvora zo 17. marca 1993, Komisia/Rada, C‑155/91, Zb. s. I‑939, body 23 a 24; rozsudok Súdu prvého stupňa z 3. apríla 2003, BaByliss/Komisia, T‑114/02, Zb. s. II‑1279, bod 417; pozri tiež, s analogickým výsledkom, rozsudok Súdneho dvora z 10. februára 2009, Írsko/Parlament a Rada, C‑301/06, Zb. s. I‑593, bod 34 v spojení s bodom 57, v ktorom Súdny dvor nezohľadnil porušenie základných práv uvádzaných Slovenskou republikou ako vedľajším účastníkom konania.

124 – Ustálená judikatúra; pozri nedávnu judikatúru, rozsudky Súdneho dvora z 2. apríla 2009, France Télécom/Komisia, C‑202/07 P, Zb. s. I‑2369, body 59 a 60; Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, už citovaný v poznámke pod čiarou 26, bod 38, a z 12. novembra 2009, Carbone‑Lorraine/Komisia, C‑554/08 P, Zb. s. II‑189, uverejnenie výberu z rozhodnutí, bod 32.

125 – Rozsudok AM & S, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, body 18 až 22, osobitne bod 21; v tom istom zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Warner 20. januára 1981 v tejto veci, s. 1630 a 1631. Pozri okrem toho ustálenú judikatúru o autonómnom výklade pojmov práva Spoločenstva a práva Únie, napríklad rozsudky z 18. januára 1984, Ekro, 327/82, Zb. s. 107, bod 111; z 18. októbra 2007, Österreichischer Rundfunk, C‑195/06, Zb. s. I‑8817, bod 24, a zo 17. júla 2008, Kozlowski, C‑66/08, Zb. s. I‑6041, bod 42.

126 – Rozsudky Internationale Handelsgesellschaft, už citovaný v poznámke pod čiarou 72, bod 3, a Hauer, už citovaný v poznámke pod čiarou 73, bod 14.

127 – Rozsudok Hauer, už citovaný v poznámke pod čiarou 73, bod 14.

128 – Pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o výkon základných slobôd interného trhu, rozsudok z 15. decembra 1995, Bosman, C‑415/93, Zb. s. I‑4921, bod 81.

129 – Pozri tiež stanovisko 2/94 z 28. marca 1996, „pristúpenie k EDĽP“, Zb. s. I‑1759, body 23 a 24, a rozsudok z 23. októbra 2007, Parlament/Komisia, C‑403/05, Zb. s. I‑9045, bod 49.

130 – Aj články 20 a 21 nariadenia (ES) č. 1/2003, ktoré sa budú uplatňovať na budúce prípady, majú právny základ v Zmluvách, konkrétne článku 83 ES (teraz článok 103 ZFEÚ).

131 – Rozsudok AM & S, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, najmä body 18a 22.

132 – Pozri bod 47 vyššie týchto návrhov.

133 – Rozsudky z 12. júla 1984, Klopp, 107/83, Zb. s. 2971, bod 17, a z 19. februára 2002, Wouters a i., C‑309/99, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, bod 99.

134 – Pozri medzi množstvom iných rozsudky zo 14. februára 1995, Schumacker, C‑279/93, Zb. s. I‑225, bod 21, v oblasti priamych daní; z 23. októbra 2007, Morgan a Bucher, C‑11/06 a C‑12/06, Zb. s. I‑9161, bod 24, pokiaľ ide o obsah výučby a organizáciu školských systémov, a z 10. marca 2009, Hartlauer, C‑169/07, Zb. s. I‑1721, bod 29, pokiaľ ide o úpravu systémov sociálneho zabezpečenia.

135 – Pozri v tomto zmysle rozsudok Klopp, už citovaný v poznámke pod čiarou 133, body 17 a 18; pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro 1. februára 2006 v spojených veciach Cipolla a i. (rozsudok z 5. decembra 2006, C‑94/04 a C‑202/04, Zb. s. I‑11421), bod 82.

136 – Pozri k tomuto bodu body 133 a 134 vyššie týchto návrhov.

137 – V tomto zmysle tiež rozsudok z 31. mája 2001, D a Švédsko/Rada, C‑122/99 P a C‑125/99 P, Zb. s. I‑4319, bod 65; v tomto prípade D a Švédske kráľovstvo dokonca podali dve oddelené odvolania a napriek tomu boli zaviazaní na náhradu trov konania spoločne a nerozdielne.

138 – Pozri v tomto zmysle napríklad rozsudky z 26. februára 2002, Rada/Boehringer, C‑23/00 P, Zb. s. I‑1873, bod 56; z 2. októbra 2003, International Power a i./NALOO, C‑172/01 P, C‑175/01 P, C‑176/01 P a C‑180/01 P, Zb. s. I‑11421, bod 187, a z 1. októbra 2009, Foshan Shunde Yongjian Housewares & Hardware/Rada, C‑141/08 P, Zb. s. I‑9147, bod 118.