NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 8. marca 2007 1(1)
Vec C‑467/05
Giovanni Dell’Orto
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Tribunale di Milano (Taliansko)]
„Policajná a súdna spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie 2001/220 – Smernica 2004/80 – Pojem ‚obeť‘ – Vrátenie majetku zaisteného v priebehu trestného konania“
I – Úvod
1. V tejto veci má Súdny dvor vyjasniť otázku, či rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV z 15. marca 2001 o postavení obetí v trestnom konaní(2) v spojení so smernicou Rady 2004/80/ES z 29. apríla 2004 o odškodňovaní obetí trestných činov(3) vyžaduje, aby spreneverené peniaze boli v rámci trestného konania vrátené poškodenej akciovej spoločnosti. Vzniká predovšetkým otázka, či pojem „obeť“ uvedený v rámcovom rozhodnutí zahŕňa iba fyzické osoby, alebo na rozdiel od definície obsiahnutej v článku 1 písm. a) musí byť rozšírený aj na právnické osoby. Predkladajúci vnútroštátny súd sa v tejto súvislosti opiera o smernicu, ktorá neobsahuje žiadnu definíciu „obetí“.
II – Právny rámec
A – Právo Európskej únie a Európskych spoločenstiev
2. Podľa článku 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2001/220 sa pod pojmom „obeť“ rozumie „fyzická osoba, ktorá utrpela ujmu, vrátane fyzického a psychického poškodenia, emocionálneho utrpenia, ekonomickej straty, priamo spôsobenú konaním alebo nekonaním, ktoré je porušením trestného práva členských štátov“.
3. Článok 2 ods. 1 všeobecným spôsobom opisuje zohľadnenie záujmov obetí:
„1. Každý členský štát zabezpečí, aby obete mali reálne a primerané postavenie v ich trestnoprávnom systéme. Naďalej bude vyvíjať všetko úsilie na zabezpečenie toho, aby sa s obeťami zaobchádzalo s náležitou úctou voči dôstojnosti jednotlivca počas konania a uzná práva a oprávnené nároky obetí so zvláštnym prihliadnutím na trestné konanie.“
4. Článok 9 rámcového rozhodnutia sa týka práva na odškodnenie v rámci trestného konania:
„1. Každý členský štát zabezpečí, aby obete trestných činov boli oprávnené získať rozhodnutie v primeranej lehote o odškodnení zo strany páchateľa v priebehu trestného konania, okrem určitých prípadov, kde vnútroštátne právo stanovuje odškodnenie, ktoré sa má priznať iným spôsobom.
…
3. Vymáhateľný majetok patriaci obetiam, ktorý bol zaistený v priebehu trestného konania, sa im bezodkladne vráti, pokiaľ nie je nevyhnutne potrebný na účely trestného konania.“
5. Odôvodnenie č. 7 rámcového rozhodnutia vysvetľuje vzťah k občianskoprávnemu konaniu:
„Opatrenia na pomoc obetiam trestných činov a najmä opatrenia týkajúce sa odškodnenia a sprostredkovania sa netýkajú opatrení v občianskoprávnom konaní.“
6. Smernica 2004/80 sa týka odškodnenia obetí trestných činov štátom. Obsahuje ustanovenia, ktorých cieľom je uľahčiť odškodnenie v rámci cezhraničných prípadov. Základné zásady sú uvedené v prvých dvoch článkoch:
„Článok 1
Právo predložiť žiadosť v členskom štáte trvalého bydliska
Členské štáty zabezpečia, že ak bol násilný úmyselný trestný čin spáchaný v inom členskom štáte ako je členský štát, v ktorom má žiadateľ o odškodnenie zvyčajne trvalé bydlisko, má žiadateľ právo predložiť žiadosť inštitúcii alebo akémukoľvek inému orgánu v druhom členskom štáte.
Článok 2
Zodpovednosť za vyplatenie odškodnenia
Odškodnenie vyplatí príslušný orgán členského štátu, na ktorého území bol trestný čin spáchaný.“
7. Na rozdiel od pôvodného návrhu Komisie Európskych spoločenstiev normotvorca upustil od harmonizácie ustanovení o odškodnení. Odôvodnenie č. 6 smernice 2004/80 však stanovuje toto:
„Obete trestných činov v Európskej únii by mali mať právo spravodlivé a primerané odškodnenie za zranenia [ujmy – neoficiálny preklad], ktoré utrpeli, bez ohľadu na to, kde v Európskom spoločenstve bol trestný čin spáchaný.“
8. Článok 12 smernice 2004/80 v tejto súvislosti stanovuje:
„1. Pravidlá prístupu k odškodneniu v cezhraničných situáciách vypracované touto smernicou fungujú na základe systémov členských štátov pre odškodňovanie obetí úmyselných násilných trestných činov spáchaných na ich jednotlivých územiach.
2. Všetky členské štáty zabezpečia, aby ich vnútroštátne pravidlá ustanovovali existenciu systému odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov spáchaných na ich jednotlivých územiach, ktorý zaručuje spravodlivé a primerané odškodnenie pre obete.“
9. Článok 17 písm. a) zdôrazňuje, že členské štáty môžu nezávisle od smernice zaviesť alebo zachovať priaznivejšie ustanovenia v prospech obetí trestného činu alebo akýchkoľvek iných osôb postihnutých trestným činom, ak sú zlučiteľné s touto smernicou.
B – Talianske právo
10. Talianska republika výslovne neprebrala definíciu obete v zmysle článku 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2001/220.
11. Články 262 a 263 talianskeho trestného poriadku upravujú vrátenie zaisteného majetku v rámci trestného konania. Rozhodovanie o vrátení majetku patrí v zásade do právomoci trestných súdov. V prípade sporu o vlastníctvo majetku však trestný súd postúpi vec na príslušný občianskoprávny súd.
12. Článok 74 a nasl. a článok 538 a nasl. talianskeho trestného poriadku stanovujú okrem iného podmienky rozhodovacieho procesu týkajúce sa žiadostí o náhradu škody podaných obeťami v rámci trestného konania.
III – Skutkový stav a návrh na začatie prejudiciálneho konania
13. Giovanni Dell’Orto spolu s ostatnými obvinenými bol rozsudkom zo 4. mája 1999 vydanom na základe dohody uzatvorenej s prokurátorom odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody jeden a pol roka a na peňažný trest za činy predstavujúce trestný čin skresľovania údajov týkajúcich sa spoločností predovšetkým s cieľom spáchať trestné činy závažnej sprenevery a nezákonného financovania politických strán na ujmu akciovej spoločnosti SAIPEM s.p.a. Tento rozsudok medzičasom nadobudol právoplatnosť.
14. Ešte počas vyšetrovania previedol pán Dell’Orto zo zahraničného účtu do Talianska čiastku 1 064 069,78 eura, ktorú vnútroštátny súd označuje ako súčasť spreneverených prostriedkov a ktorá je naďalej vlastníctvom spoločnosti SAIPEM. Taliansky účet bol zaistený.
15. Dotknuté rozhodnutie v súvislosti so zaistenou sumou nič neuvádzalo. Na návrh spoločnosti SAIPEM jej bola zaistená suma vrátená uznesením z 3. decembra 1999. V tejto súvislosti bol 10. decembra 1999 majetok na účte prevedený a účet bol uzavretý.
16. Vnútroštátny súd neupresňuje, ktorý súd pána Dell’Orto odsúdil a rozhodol o vrátení zaistených čiastok; zdá sa však, že ide o rozhodnutia prijaté tým istým súdom.
17. Corte suprema di cassazione zrušil nariadenie z 8. novembra 2001. Uvedený súd sa domnieval, že keďže vrátenie zaistenej sumy nebolo predmetom dohody uzatvorenej s prokurátorom, vrátenie nemohlo byť nariadené v rámci trestného konania.
18. Po viacerých ďalších medzitýmnych rozhodnutiach musí teraz vnútroštátny súd ako súd rozhodujúci vo vykonávacom konaní rozhodnúť o opatreniach, ktoré sa majú prijať v súvislosti so spornou čiastkou. Na účely prípravy tohto rozhodnutia položil vnútroštátny súd Súdnemu dvoru tieto otázky:
1. Môžu sa pravidlá uvedené v článkoch 2 a 9 rámcového rozhodnutia 2001/220/SVV vzťahovať v trestnom konaní vo všeobecnosti na akúkoľvek osobu postihnutú trestným činom na základe ustanovení článku 1 a nasl. smernice 2004/80 z 29. apríla 2004 o odškodňovaní obetí trestných činov alebo iných ustanovení práva Spoločenstva?
2. Môžu sa pravidlá uvedené v článkoch 2 a 9 rámcového rozhodnutia 2001/220 vzťahovať vo vykonávacom trestnom konaní nadväzujúcom na právoplatný odsudzujúci rozsudok (a teda aj na rozsudok o výkone trestu… [vydaný na základe dohody s prokurátorom(4)]) na akúkoľvek osobu postihnutú trestným činom na základe ustanovení článku 1 a nasl. smernice 2004/80?
19. Pán Dell’Orto, talianska vláda, Írsko, holandská vláda, rakúska vláda, vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia predložili v rámci prejudiciálneho konania svoje pripomienky.
IV – Diskusia
20. Vnútroštátny súd žiada výklad rámcového rozhodnutia 2001/220 vo svetle smernice 2004/80. Má totiž v úmysle vykladať vnútroštátne právo v súlade so závermi Súdneho dvora v rozsudku Pupino, pokiaľ ide o zásadu konformného výkladu rámcového rozhodnutia, v rámci možností vo svetle znenia a účelu rámcového rozhodnutia tak, aby sa dosiahol cieľ, ktorý toto rozhodnutie sleduje, a súlad s článkom 34 ods. 2 písm. b) EÚ.(5) Vo vzťahu k veci samej sa vnútroštátny súd zjavne cíti byť povinný na základe rámcového rozhodnutia rozhodnúť o vrátení zaistených čiastok SAIPEM.
A – O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania
21. Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska sa domnieva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný. Vnútroštátny súd sa opiera o článok 234 ES, pričom požaduje výklad ustanovení rámcového rozhodnutia, teda právneho aktu stanoveného v článku 34 ods. 2 písm. b) EÚ. Návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa výkladu práva Únie však môže byť podaný iba za podmienok uvedených v článku 35 ods. 1 EÚ. Írsko zastáva podobný názor, pričom sa domnieva, že pochybenie vnútroštátneho súdu je možné napraviť, pretože zodpovedajúci návrh na základe článku 35 EÚ by bol prípustný.
22. Ako zdôraznilo Írsko počas ústnej časti konania, je samozrejme vylúčené, aby vnútroštátny súd mohol predložiť Súdnemu dvoru pod zámienkou návrhu na začatie prejudiciálneho konania o otázkach týkajúcich sa práva Spoločenstva podľa článku 234 ES v skutočnosti otázky, ktoré sa týkajú výkladu práva Únie, ktoré by boli prípustné iba za doplňujúcich podmienok uvedených v článku 35 EÚ. Otázka, v akom rozsahu sa môže návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa práva Spoločenstva odvolávať na právo Únie s ohľadom na interakciu týchto dvoch právnych poriadkov, ku ktorej sa bude treba vrátiť, však môže v praxi spôsobovať komplikované problémy týkajúce sa rozhrania týchto dvoch právnych poriadkov.(6) O týchto problémoch však netreba v prejednávanej veci rozhodnúť.
23. Tvrdenia Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska smerujúce proti prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania však nie sú presvedčivé. Ako skonštatoval Súdny dvor, podľa článku 46 písm. b) EÚ sa ustanovenia Zmlúv ES, ESUO a ESAE týkajúce sa právomocí Súdneho dvora a výkonu týchto právomocí, ku ktorým patrí článok 234 ES, vzťahujú na ustanovenia hlavy VI Zmluvy o Európskej únii podľa podmienok uvedených v článku 35 EÚ. Z uvedeného vyplýva, že postup upravený v článku 234 ES sa použije na prejudiciálnu právomoc Súdneho dvora podľa článku 35 EÚ v súlade s podmienkami upravenými v tomto ustanovení.
24. Návrhy na začatie prejudiciálneho konania týkajúce sa práva Únie tak, ako sú stanovené v článku 35 EÚ, sú teda v zásade tiež návrhmi v zmysle článku 234 ES. Okolnosť, že vnútroštátny súd viac-menej výslovne uviedol tieto ustanovenia, nemôže byť rozhodujúca na účely prípustnosti návrhu. Prípustnosť naopak závisí od dodržania daných podmienok, predovšetkým tých, ktoré sú pre oblasť otázok o práve Únie definované v článku 35 EÚ.
25. Podľa Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska spočíva najdôležitejšia podmienka v skutočnosti, že dotknutý členský štát uzná právomoc Súdneho dvora rozhodovať o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania týkajúcich sa práva Únie. Tieto dva členské štáty však nevydali v tomto zmysle žiadne vyhlásenie. Ako priznáva Írsko, je nepochybné, že vnútroštátny súd je oprávnený obrátiť sa na Súdny dvor. Talianska republika totiž uviedla vo vyhlásení, ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 1999 spolu s Amsterdamskou zmluvou, že uznáva právomoc Súdneho dvora rozhodovať o platnosti a výklade aktov uvedených v článku 35 EÚ podľa podmienok ustanovených v odseku 3 písm. b) tohto článku.(7)
26. Relevantnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania na účely rozhodnutia, ktoré sa má prijať, bola spochybnená viacerými štátmi.
27. Pokiaľ ide o potrebu relevantnosti na účely rozhodnutia, ktoré sa má prijať, Súdny dvor pri uplatnení svojej judikatúry týkajúcej sa článku 234 ES na článok 35 EÚ skonštatoval, že predpoklad relevantnosti prejudiciálnych otázok položených vnútroštátnymi súdmi môže byť vyvrátený len vo výnimočných prípadoch, keď je zjavné, že požadovaný výklad ustanovení práva Únie, uvedený v otázkach, nemá žiadnu súvislosť so skutočnosťou alebo predmetom vnútroštátneho konania, alebo ak je problém čisto hypotetickej povahy, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi prvkami, ktoré by mu umožnili užitočne odpovedať na položené otázky. S výnimkou týchto okolností Súdny dvor v podstate musí rozhodnúť o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa výkladu aktov uvedených v článku 35 ods. 1 EÚ.(8)
28. Holandská vláda kritizuje skutočnosť, že návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje nijaký údaj o ustanoveniach talianskeho práva, ktoré majú byť vykladané v súlade s rámcovým rozhodnutím 2001/220. Keďže priame uplatnenie tohto rámcového rozhodnutia je vylúčené, takéto údaje sa zdajú byť nevyhnutné.
29. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora výklad práva Spoločenstva, ktorý by bol užitočný pre vnútroštátny súd, vyžaduje, aby tento súd vymedzil vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania skutkový a právny rámec, do ktorého patria predkladané otázky, alebo aby aspoň vysvetlil skutkové domnienky, na ktorých sa tieto otázky zakladajú. Tieto vysvetlenia majú poskytnúť vládam členských štátov, ako aj dotknutým osobám možnosť predložiť pripomienky v súlade s článkom 23 Štatútu Súdneho dvora. V tejto súvislosti treba zohľadniť skutočnosť, že dotknutým osobám sa doručujú výlučne návrhy na začatie prejudiciálneho konania.(9)
30. Vnútroštátny súd je preto povinný vymedziť právny rámec, pretože je to nevyhnutné na účely užitočnej odpovede na prejudiciálnu otázku. Na druhej strane nie je povinný preukázať, že požadovaný konformný výklad je naozaj možný. Podľa rozsudku Pupino(10) samotná pochybnosť, pokiaľ ide o konformný výklad talianskeho práva s rámcovým rozhodnutím, nevedie k neprípustnosti návrhu; naopak, je potrebné, aby bol tento výklad zjavne nemožný. Ak nie je zjavné, že výklad vnútroštátneho práva v súlade s rámcovým rozhodnutím 2001/220 je nemožný, prináleží vnútroštátnemu súdu overiť, či v tejto veci konformný výklad vnútroštátneho práva je možný. Takéto stanovisko je okrem iného logické, pretože výklad vnútroštátneho práva, vrátane konformného výkladu s právom Únie alebo právom Spoločenstva, nespadá do právomoci Súdneho dvora v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
31. V dôsledku toho by bolo možno užitočné dozvedieť sa viac o ustanoveniach, ktoré si vnútroštátny súd želá vykladať v súlade s rámcovým rozhodnutím;(11) neexistencia týchto údajov však nebráni Súdnemu dvoru poskytnúť užitočnú odpoveď na prejudiciálne otázky.
32. Rakúska vláda ide ešte o niečo ďalej ako holandská vláda, keďže tvrdí, že podľa platného talianskeho práva týkajúceho sa ukladania trestov je vylúčené rozhodovať o návrhoch obete, ktoré vyplývajú z občianskeho práva. Návrh na začatie prejudiciálneho konania je teda hypotetickej povahy. Toto tvrdenie však nie je rozhodujúce, pretože neobsahuje nijaký údaj, ktorý by zakladal zjavné pochybnosti, pokiaľ ide o možnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva s rámcovým rozhodnutím.
33. Závažnejšie sú pochybnosti vyjadrené Írskom o tom, či môže rámcové rozhodnutie 2001/220 vyvolávať v konaní vo veci samej právne účinky ratione temporis. Odsúdenie pána Dell’Orto nastalo 4. mája 1999; sporné čiastky boli zaistené už 29. decembra 1997, avšak k sprenevereniu finančných prostriedkov a predpokladanej defraudácii došlo ešte v skoršom období. Lehota na prevzatie relevantných ustanovení rámcového rozhodnutia 2001/220 však uplynula až 22. marca 2002, pričom lehoty týkajúce sa smernice 2004/80 uplynuli až 1. júla 2005 a 1. januára 2006. Ak teda rámcové rozhodnutie nemôže vykazovať nijaký právny účinok ratione temporis na účely vrátenia sprenevereného majetku, konformný výklad talianskeho práva s týmto rámcovým rozhodnutím sa zdá byť vylúčený a návrh na začatie prejudiciálneho konania nie je na účely konania vo veci samej relevantný.
34. V mojich návrhoch, na základe ktorých bol vydaný už citovaný rozsudok Pupino,(12) som však dospela k záveru, že skutočnosť, že dané skutkové okolnosti nastali pred prijatím rámcového rozhodnutia, nebráni konformnému výkladu. Podľa ustálenej judikatúry sa totiž všeobecné procesné pravidlá vzťahujú na všetky spory riešené v čase nadobudnutia účinnosti týchto pravidiel. Pokiaľ ide o otázku uplatniteľnosti ratione temporis, Súdny dvor tiež zjavne nevidel prekážku v konformnom výklade rámcového rozhodnutia, keďže sa o tomto bode v už citovanom rozsudku Pupino nezmienil. Tak isto ako vo veci Pupino, aj v rámci konania vo veci samej ide o procesné otázky, teda o právomoc súdu na vydanie rozhodnutia, či sa zaistený majetok v rámci trestného konania vráti alebo nevráti poškodenému podniku. Je teda logické, že Írsko počas pojednávania vznieslo svoje výhrady.
35. Pokiaľ teda majú byť v prejednávanej veci rozhodnutia ešte len prijaté, uplatnenie rámcového rozhodnutia 2001/220 je možné ratione temporis v rámci konania vo veci samej.
36. Posledná pochybnosť týkajúca sa prípustnosti návrhu sa vzťahuje na zákonnosť rámcového rozhodnutia 2001/220. V prípade, ak by bolo nezákonné a v dôsledku toho neuplatniteľné, takéto rámcové rozhodnutie by tiež nezaväzovalo súd ku konformnému výkladu uvedeného rámcového rozhodnutia a otázky týkajúce sa jeho výkladu by na účely konania vo veci samej neboli relevantné.
37. V tejto súvislosti by som chcela pripomenúť, že v mojich návrhoch vo veci Pupino(13) som vyjadrila pochybnosti v súvislosti s jeho právnym základom, ale dospela som k záveru, že Súdny dvor by sa nemal týmito pochybnosťami zaoberať ex offo, pretože v každom prípade žiadna vážna pochybnosť sa nevyskytla. Prijatie rámcového rozhodnutia na zvolenom právnom základe sa zdá byť prinajmenšom obhájiteľné. Súdny dvor sa teda logicky v už citovanom rozsudku Pupino k tejto otázke nevyjadril. Keďže v prejednávanej veci ani vnútroštátny súd, ani účastníci konania nevzniesli otázku právneho základu rámcového rozhodnutia, nie je dôvod znovu sa uvedenou otázkou zaoberať v tomto konaní.
38. Návrh na začatie prejudiciálneho konania je preto prípustný.
B – O prejudiciálnych otázkach
39. Pokiaľ ide o zodpovedanie otázok vnútroštátneho súdu týkajúcich sa výkladu rámcového rozhodnutia 2001/220 vo svetle smernice 2004/80, treba predovšetkým preskúmať možnosti a hranice vzájomného pôsobenia medzi právnymi aktmi na základe Zmluvy ES a na základe Zmluvy EÚ (pozri v tejto súvislosti ďalej ad 1.). Na základe výsledkov takéhoto preskúmania treba následne vykladať rámcové rozhodnutie (pozri v tejto súvislosti ďalej ad 2. a 3.).
1. O vzťahu medzi právom Únie a právom Spoločenstva z hľadiska výkladu
40. Írsko a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska boli predovšetkým proti tomu, aby sa pri výklade rámcového rozhodnutia vychádzajúceho z práva Únie prihliadalo na smernicu Spoločenstva (prijatú neskôr). Ide o dva odlišné právne poriadky, ktoré treba jasne oddeľovať. Tento názor je prinajmenšom čiastočne založený na oprávnených dôvodoch. V celom rozsahu s ním však nemožno súhlasiť.
41. Predovšetkým treba objasniť skutočnosť, že akákoľvek vzájomná interakcia pri výklade predpokladá zodpovedajúci priestor pre výklad. Výklad contra legem by bol iba ťažko zlučiteľný so zásadou právnej istoty.(14)
42. Ako tvrdí Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, aj v prípadoch, keď existuje určitý priestor pre výklad, vytvárajú odlišné právomoci vyplývajúce zo Zmlúv EÚ a ES prekážku pre prenos pravidiel z jedného právneho poriadku do druhého právneho poriadku vtedy, keď právny základ týchto pravidiel v prijímajúcom právnom poriadku neexistuje. Akýkoľvek výklad musí totiž zohľadniť právne základy opatrenia, ktoré sa má vykladať, a preto nemôže viesť k výsledku, ktorý by už nebol v súlade s týmito právnymi základmi.
43. To platí najmä v prípade absorpcie obsahu práva Spoločenstva do práva Únie, keďže Zmluva o Európskej únii sa v súlade s jej článkom 47 nedotýka Zmluvy ES. Súdny dvor je preto povinný dbať na to, aby akty, o ktorých Rada Európskej únie tvrdí, že patria do Zmluvy o Únii, nezasahovali do právomocí, ktoré Zmluva ES udeľuje Spoločenstvu.(15)
44. Za predpokladu držiavania týchto medzí sú prechody medzi právom Spoločenstva a právom Únie už upravené v Zmluvách. Únia a Spoločenstvo existujú popri sebe ako bezpochyby odlišné, ale integrované právne poriadky.(16) Podľa článku 1 tretieho odseku EÚ predstavujú Európske spoločenstvá základ Únie. Podľa článku 3 prvého odseku EÚ má Únia jednotný inštitucionálny rámec, aby sa zabezpečila zhoda a kontinuita činností na dosiahnutie jej cieľov pri rešpektovaní a zveľaďovaní acquis communautaire. Článok 61 písm. a) a e) ES okrem iného stanovuje, že opatrenia prijaté na základe hlavy IV Zmluvy ES spolu s opatreniami prijatými na základe hlavy VI Zmluvy EÚ prispievajú k postupnému vytváraniu priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.
45. V rozsudku Pupino(17) Súdny dvor konštatoval, že je úplne pochopiteľné, že autori Zmluvy o Európskej únii považovali za užitočné upraviť v rámci hlavy VI tejto Zmluvy použitie súdnych prostriedkov majúcich podobný účinok ako tie, ktoré upravuje Zmluva ES, tak, aby užitočne prispeli k cieľom sledovaným Úniou. To isté tiež platí pre normotvornú činnosť Únie. Techniky normotvorby, riešenia a koncepcie, ktoré sa osvedčili v sekundárnom práve Spoločenstva, môžu byť tiež použité pri právnych aktoch práva Únie.
46. Prvky prevzaté z práva Spoločenstva majú v práve Únie v zásade rovnaký obsah ako v práve Spoločenstva. To však platí iba vtedy, ak tomu nebráni osobitná povaha práva Únie, ako napríklad neexistencia priameho účinku rámcových rozhodnutí. Ani prostredníctvom koherentného výkladu totiž nie je možné preklenúť Zmluvou stanovené rozdiely medzi nadnárodným právom Spoločenstva a právom Únie, ktoré skôr vychádza z tradičného medzinárodného práva.
47. Za určitých okolností však striktné oddelenie normatívnych právomocí dokonca vyžaduje, aby boli prijaté navzájom sa dopĺňajúce právne akty práva Únie a práva Spoločenstva. Týmto spôsobom sú zmeny Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, týkajúce sa Schengenského informačného systému (SIS), nasledované paralelnými právnymi aktmi prijatými na základe článku 66 ES a článku 30 ods. 1 písm. a) a b), článku 31 písm. a) a b) a článku 34 ods. 2 písm. c) EÚ.(18) Tieto právne akty musia byť vykladané v súlade s ich spoločným cieľom tak, aby do seba navzájom úplne zapadali. V tejto súvislosti môže byť obzvlášť žiaduce, aby sa definície vykladali jednotným spôsobom.
48. Práve v takýchto prípadoch môže byť, na rozdiel od názoru Írska, potrebné vykladať skorší právny akt jedného právneho poriadku vo svetle neskoršieho právneho aktu druhého právneho poriadku. Z rovnakého dôvodu môže byť tiež naopak potrebné vykladať neskorší právny akt vo svetle skoršieho právneho aktu, ktorý má doplniť.
49. Výklad opatrení práva Únie vo svetle práva Spoločenstva je teda možný, pričom v tejto súvislosti treba brať ohľad na hranice vyplývajúce z odlišností oddeľujúcich Úniu od Spoločenstva, predovšetkým pokiaľ ide o ich právomoci a nástroje, ktoré majú k dispozícii.
2. O pojme „obeť“
50. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či aj právnické osoby môžu byť „obete“ v zmysle rámcového rozhodnutia 2001/220. Význam tejto otázky spočíva v skutočnosti, že všetky relevantné ustanovenia rámcového rozhodnutia, predovšetkým články 2 a 9, spôsobujú účinky iba v prospech obetí. Ďalej však preukážem, že predpoklad, podľa ktorého by právnické osoby mohli byť považované za obete v zmysle tohto rámcového rozhodnutia, je aj vzhľadom na smernicu 2004/80 veľmi hypotetický.
a) O rámcovom rozhodnutí 2001/220
51. Ako zdôrazňujú všetci účastníci konania, SAIPEM nie je obeť v zmysle definície uvedenej v článku 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2001/220, pretože pojem „obeť“ sa v ňom vzťahuje iba na fyzické osoby.
52. Írsko a Komisia správne zdôrazňujú, že genéza tejto definície takisto smeruje proti jej rozšíreniu na právnické osoby. Obmedzenie na fyzické osoby bolo od začiatku úmyselné, pretože je v súlade s portugalskou iniciatívou. Komisia odkazuje na skutočnosť, že oznámenie predchádzajúce iniciatíve týkajúce sa obetí trestných činov(19) sa vzťahovalo výlučne na fyzické osoby.(20)
53. Táto genéza smeruje tiež proti názoru prednesenému Írskom, podľa ktorého možno považovať fyzické osoby stojace určitým spôsobom za poškodenou právnickou osobou za obete trestného činu. Ak by sa mali chrániť tieto nepriame obete, bolo by logickejšie považovať za obete právnické osoby. Navyše, v danom trestnom konaní ide práve o pohľadávky priamo poškodenej právnickej osoby, a nie o pohľadávky nepriamo postihnutých fyzických osôb. Za týchto podmienok nevzniká otázka, či nepriame postihnutie môže založiť status obete v zmysle rámcového rozhodnutia 2001/220.
54. Zohľadnenie fyzických osôb stojacich za právnickou osobou však umožňuje vyvrátiť inú námietku Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska proti rozšíreniu pojmu „obete“ na právnické osoby. Tento členský štát tvrdí, že cieľ ponúknuť občanom vysokú úroveň ochrany v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti zakotvený v článku 29 EÚ sa nevyhnutne vzťahuje na fyzické osoby. Normotvorcovi Únie však nemožno brániť v tom, aby chránil právnické osoby rovnako ako fyzické osoby, keďže trestná činnosť poškodzujúca právnické osoby sa v konečnom dôsledku týka fyzických osôb, teda osôb, ktoré ich vlastnia alebo ich zamestnancov. Navyše táto forma trestnej činnosti môže mať tiež vplyv na subjektívny pocit bezpečnosti občanov.
55. Nezávisle od všeobecného cieľa hlavy VI Zmluvy o Únii je však reštriktívna povaha definície obete v rámcovom rozhodnutí 2001/220 v súlade s povahou ostatných ustanovení tohto istého rámcového rozhodnutia a s cieľmi, ktoré možno z tohto aktu odvodiť.
56. Ostatné ustanovenia rámcového rozhodnutia môžu byť bezpochyby tiež čiastočne uplatnené na právnické osoby, ak by tieto osoby mali byť považované za obete; avšak ako správne tvrdí Rakúska republika, určité prvky tohto rámcového rozhodnutia pôsobia výlučne v prospech fyzických osôb. Práve ujmy utrpené obeťou, citované ako príklad v článku 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2001/220, fyzické alebo psychické poškodenie, emocionálne utrpenie alebo ekonomická strata sa rozhodujúcim spôsobom týkajú iba fyzických osôb. Treba tiež zdôrazniť článok 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia. Podľa tohto ustanovenia treba s obeťami zaobchádzať s náležitou úctou voči dôstojnosti jednotlivca. Špeciálna ochrana, ktorú požívajú osobitne zraniteľné osoby podľa článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2001/220, sa veľmi ťažko predstavuje v prípade právnických osôb. Tiež ustanovenia, ktoré chránia obeť a členov jej rodiny podľa článku 8 tohto rámcového rozhodnutia, nemôžu byť uplatnené na právnické osoby.
57. Zahrnúť právnické osoby do definície obete by bolo možné nanajvýš v prípade, ak by ich nezohľadnenie bolo nezlučiteľné s nadriadeným právom, teda predovšetkým so základnými zásadami uvádzanými Írskom, ktoré musí Únia podľa článku 6 ods. 2 EÚ dodržiavať. V tejto súvislosti vzniká otázka, či je rozdielne zaobchádzanie s fyzickými osobami a právnickými osobami zlučiteľné so všeobecnou zásadou rovnosti. Táto zásada vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo odlišne a aby sa s odlišnými situáciami nezaobchádzalo rovnako, ak takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené.(21)
58. Aj v súvislosti so zásadu rovnosti sa normotvorca Únie obmedzil na úpravu zaobchádzania s fyzickými osobami. Právnické osoby bezpochyby môžu byť tiež poškodené v dôsledku trestných činov, avšak už definícia obete uvedená v článku 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2001/220 ukazuje, že ujma, ktorú utrpeli fyzické osoby, sa neobmedzuje na ekonomické straty, ale naopak, v podobe fyzického a psychického poškodenia, ako aj v podobe emocionálneho utrpenia sa môže dotknúť úplne iných dimenzií ako v prípade právnických osôb. Fyzické osoby konfrontované s trestnými konaniami potrebujú okrem iného oveľa silnejšiu ochranu ako právnické osoby, ktoré sú spravidla obhajované profesionálmi. Práve to sú objektívne dôvody, ktoré môžu odôvodniť privilegované zaobchádzanie s fyzickými osobami ako obeťami trestných činov.
59. Okrem iného treba pripomenúť, že rámcové rozhodnutie 2001/220 nebráni členským štátom uplatniť vlastné opatrenia, ak by bolo v rámci trestného konania treba chrániť právnické osoby.(22)
60. Treba preto skonštatovať, že rámcové rozhodnutie 2001/220 aj s prihliadnutím na základné práva neobsahuje nijaký prvok, ktorý by umožňoval rozšíriť definíciu obete nad rámec jej znenia aj na právnické osoby.
b) O smernici 2004/80
61. Treba predovšetkým pripomenúť, ako to urobilo Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, že na prejednávanú vec, nezávisle od výkladu pojmu „obeť“, sa nemôže vzťahovať pôsobnosť smernice 2004/80. Táto smernica stanovuje odškodnenie iba v prípade úmyselného násilného porušenia, zatiaľ čo sporná čiastka má svoj pôvod v sprenevere a defraudáciách. Okrem iného sa trestný čin stal prinajmenšom v podstatnej časti, ak nie výlučne, v členskom štáte sídla obete (SAIPEM). Smernica naopak upravuje odškodnenia, ak sa trestný čin stane v inom členskom štáte. Nakoniec táto smernica umožňuje členským štátom, aby obmedzili odškodnenia výlučne na žiadateľov, ktorí utrpeli materiálnu škodu následkom trestných činov spáchaných po 30. júni 2005, zatiaľ čo v prejednávanej veci bol trestný čin spáchaný asi o desať rokov skôr.
62. Smernica 2004/80 však musí byť zasadená do širšieho kontextu rámcového rozhodnutia 2001/220. Jej cieľom je tiež chrániť obete a vo svojom odôvodnení č. 5 sa výslovne odvoláva na uvedené rámcové rozhodnutie. Ako konštatuje Komisia, dva právne akty sa dopĺňajú, prinajmenšom pokiaľ ide o cieľ chrániť obete.
63. Ako správne zdôrazňujú Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a Komisia, tieto dva právne akty majú napriek tomu odlišné ciele, konkrétne, v prípade rámcového rozhodnutia ide o odškodnenie páchateľom trestného činu a v prípade smernice ide o odškodnenie štátom.
64. Z tohto dôvodu nie sú tieto dva právne akty úplne komplementárne. Jednotný výklad pojmu „obeť“ nie je na účely ich uplatňovania úplne nevyhnutný, ale predstavuje skôr záujem z hľadiska systematiky. Mohol by predovšetkým uľahčiť prebratie a praktické uplatnenie v členských štátoch. Nízka dôležitosť záujmu na koherentnom výklade však vedie k pochybnostiam o vhodnom charaktere smernice 2004/80 na odôvodnenie rozšíreného výkladu, napríklad prostredníctvom analógie, pojmu „obeť“ v rámcovom rozhodnutí 2001/220.
65. Rozšírený výklad pojmu „obeť“ v rámcovom rozhodnutí 2001/220 nie je nevyhnutný na základe smernice 2004/80 ani preto, že z nej nie je možné vyvodiť jednoznačný záver, že právnické osoby považuje za obete.
66. Na rozdiel od rámcového rozhodnutia 2001/220 smernica 2004/80 neobsahuje výslovnú definíciu obete. Vysvetlenie vyplýva z jej genézy. Návrh smernice o odškodnení obetí trestných činov pripravený Komisiou nesmeroval iba k uľahčeniu odškodnenia obetí v cezhraničných prípadoch, ale aj k definovaniu minimálnych spoločných noriem pre odškodnenie obetí. Návrh v tomto zmysle obsahoval definíciu obete obmedzenú na fyzické osoby a zahŕňal iba ujmy na zdraví.(23)
67. Rada sa však vzdala úsilia harmonizovať odškodnenie, ktoré by mali obete požívať.(24) Jediná úprava týkajúca sa žiadostí o odškodnenie v rámci smernice 2004/80 sa nachádza v článku 12 tejto smernice, ktorý stanovuje povinnosť členských štátov dbať na spravodlivé a primerané odškodnenie obetí úmyselných násilných trestných činov. Z článku 2 smernice 2004/80 okrem iného vyplýva, že odškodnenie vyplatia orgány členského štátu.
68. Článok 12 smernice 2004/80 vzhľadom na svoje znenie môže tiež zahŕňať právnické osoby, lebo tieto tiež môžu utrpieť škodu v dôsledku úmyselných násilných trestných činov v iných členských štátoch.(25) Nemožno preto vylúčiť, že normotvorca Spoločenstva rozšíril okruh obetí požívajúcich osobitnú ochranu nad rámec pôvodných cieľov návrhu smernice predloženého Komisiou.
69. Holandská vláda, rakúska vláda, vláda Spojeného kráľovstva a Komisia napriek tomu zastávajú názor, že obeťami úmyselného nebezpečného aktu v zmysle smernice 2004/80 môžu byť jedine fyzické osoby. V tejto súvislosti tvrdia, že obmedzenie na fyzické osoby vyplýva z cieľa uvedeného v odôvodnení č. 1 smernice, ktorým je odstrániť prekážky voľného pohybu osôb a služieb, z rozsudku Cowan(26) uvedenom v odôvodnení č. 2, ktorý zlepšuje ochranu fyzických osôb, a zo zohľadnenia odôvodnenia č. 5 rámcového rozhodnutia 2001/220, ktoré identifikuje fyzické osoby ako jediné možné obete. Navyše Rada, keďže sa vzdala harmonizácie navrhnutej Komisiou, naozaj nemohla mať v úmysle rozšíriť okruh osôb požívajúcich osobitnú ochranu aj na právnické osoby nad rámec návrhu Komisie.
70. Ak aj je zrejmé, že znenie smernice 2004/80 umožňuje rozšíriť pojem „obeť“ na všetky osoby, fyzické aj právnické, existuje napriek tomu viacero dôvodov svedčiacich v prospech jeho obmedzenia na fyzické osoby. Bez toho, aby bolo v prejednávanej veci potrebné vymedziť konečným spôsobom rozsah pojmu „obeť“ v zmysle smernice, tento pojem v každom prípade nemôže viesť k rozšíreniu pojmu „obeť“ definovanom v rámcovom rozhodnutí 2001/220 nad rámec znenia jeho definície.
71. Ani článok 17 smernice 2004/80 uvádzaný vnútroštátnym súdom nemôže odôvodniť rozšírenie pojmu „obeť“ na právnické osoby. Ako správne tvrdí Talianska republika, Holandské kráľovstvo, Rakúska republika, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a Komisia, toto ustanovenie otvára členským štátom možnosť prijať priaznivejšiu vnútroštátnu právnu úpravu. Členské štáty sú v dôsledku toho oprávnené považovať za obete aj právnické osoby. To však neznamená, že sú povinné tak urobiť.
72. V dôsledku toho aj z hľadiska smernice 2004/80 sú obete v zmysle rámcového rozhodnutia 2001/220 výlučne fyzické osoby.
3. O uplatnení článku 9 rámcového rozhodnutia 2001/220 v konaní o výkone trestu
73. Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd chce dozvedieť, či sú práva obete vyplývajúce z článkov 2 a 9 rámcového rozhodnutia 2001/220 zachované aj počas konania o výkone trestu. Keďže vzhľadom na odpoveď na prvú otázku nie je v zmysle rámcového rozhodnutia dotknutá žiadna obeť, niektorí účastníci konania zastávajú názor, že táto otázka je čisto hypotetická.
74. V rámci článku 234 ES sa však Súdny dvor už viackrát vyhlásil za príslušný rozhodovať o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa ustanovení Spoločenstva v situáciách, keď skutočnosti vo veci samej nespadali do rámca pôsobnosti práva Spoločenstva, ale vzťahovali sa na uvedené ustanovenia tohto práva na základe vnútroštátneho práva.(27) Takéto riešenie platí aj pre ustanovenia práva Únie.
75. V prejednávanej veci nemožno vylúčiť, že v talianskom práve sa uplatňuje širší koncept obete, a teda že právnické osoby môžu tiež požívať postupy používané v prospech fyzických osôb, ak uplatnia svoje práva ako obete. Skutočnosť, že Talianska republika výslovne neprebrala pojem „obeť“ definovaný v článku 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2001/220(28) a že relevantné talianske ustanovenia zjavne nepoužívajú osobitný koncept na definovanie obete,(29) hovorí v prospech tohto tvrdenia.
76. V prípade, ak by talianske právo stanovovalo jednotný výklad týchto ustanovení, nezávisle od otázky, či sú obete fyzické alebo právnické osoby, požiadavky vyplývajúce z rámcového rozhodnutia na konania o výkone trestu môžu mať pre vnútroštátny súd význam. V dôsledku toho je potrebné, aby Súdny dvor odpovedal aj na túto otázku.
77. Táto otázka sa v podstate týka výkladu článku 9 ods. 1 a 3 rámcového rozhodnutia upravujúceho odškodnenie obete a vrátenie majetku.
78. Vnútroštátny súd zjavne vychádza z myšlienky, že v prejednávanej veci je vrátenie možné. V tejto súvislosti článok 9 ods. 3 rámcového rozhodnutia stanovuje, že vymáhateľný majetok patriaci obeti, ktorý bol zaistený v priebehu trestného konania, sa jej bezodkladne vráti, pokiaľ nie je nevyhnutne potrebný na účely trestného konania.
79. Keďže ide o vrátenie sumy peňazí, ktorá bola pravdepodobne zúčtovaním prevedená na účet páchateľa trestného činu, je na rozdiel od tvrdenia vnútroštátneho súdu možné, že peniaze nezostali vo vlastníctve spoločnosti SAIPEM. Práve z tohto dôvodu nesmie byť podcenená možnosť odškodniť obeť. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné v súlade s článkom 9 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2001/220 zabezpečiť, aby boli obete trestných činov oprávnené získať rozhodnutie v primeranej lehote o odškodnení zo strany páchateľa trestného činu v priebehu trestného konania, okrem určitých prípadov, kde vnútroštátne právo stanovuje odškodnenie, ktoré sa má priznať iným spôsobom. V prejednávanej veci nie je nutné objasniť konečným spôsobom, na čo majú obete právo v rámci odškodnenia. Je však zjavné, že ujmy na majetku vyžadujú odškodnenie predovšetkým vzhľadom na to, že článok 1 písm. a) rámcového rozhodnutia výslovne uvádza ekonomickú stratu ako príklad škody utrpenej obeťou.
80. Na rozdiel od prvej otázky v tomto prípade smernica 2004/80 nemá zjavne nijaký vplyv na výklad. Uvedené zodpovedá samotnému cieľu smernice, ktorým je umožniť odškodnenie obetí členským štátom bez toho, aby bola táto otázka podrobne harmonizovaná. V dôsledku toho nestanovuje pravidlá týkajúce sa odškodnenia páchateľom trestného činu ani vrátenia zaisteného majetku obeti. Tiež sa netýka trestného konania, keďže odškodnenie obetí členským štátom prichádza v zásade do úvahy v inom konaní na základe verejného práva.
a) O odškodnení
81. Pokiaľ ide o odškodnenie, článok 9 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2001/220 stanovuje, že každý členský štát zabezpečí, aby boli obete trestných činov oprávnené získať rozhodnutie v primeranej lehote o odškodnení zo strany páchateľa trestného činu v priebehu trestného konania, okrem určitých prípadov, kde vnútroštátne právo stanovuje odškodnenie, ktoré sa má priznať iným spôsobom.
82. V súlade s týmto ustanovením musí byť obetiam v rámci trestného konania priznané právo domáhať sa súdneho rozhodnutia o náhrade škody páchateľom trestného činu. Táto zásada však prináša výhradu týkajúcu sa definície rámca odškodnenia: členské štáty môžu v určitých prípadoch ustanoviť, že odškodnenie sa prizná iným spôsobom. Pokiaľ ide o vymedzenie rámca odškodnenia obetí, uvedené neznamená, že členské štáty disponujú úplnou voľnosťou, ale naopak implikuje, že v určitých prípadoch môžu stanoviť iný spôsob odškodnenia. Vo všeobecnosti musia mať obete možnosť domáhať sa rozhodnutia v rámci trestného konania.
83. Účelom vzťahu, ktorý existuje medzi trestným konaním a rozhodnutím o odškodnení, je odbremeniť obeť od ťažkostí a rizík spojených s dodatočným súdnym konaním. Keďže trestné konanie objasňuje určité otázky alebo ich môže bez väčších ťažkostí objasniť, práva a oprávnené záujmy obetí v zmysle článku 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2001/220 sú priznané, ak trestný súd prevezme príslušné zistenia do príslušných rozhodnutí.
84. V súlade s týmto cieľom by bolo, ak by už v trestnom konaní bolo v rámci možností vydané rozhodnutie týkajúce sa odškodnenia SAIPEM.
85. Komisia však správne zdôrazňuje, že rámcové rozhodnutie 2001/220 neupravuje začlenenie takéhoto rozhodnutia do trestného konania podľa vnútroštátneho práva. Uvedené rámcové rozhodnutie teda oprávňuje súd rozhodnúť najskôr o treste a následne, v rámci konania nadväzujúceho na prvé konanie, na základe okolností zistených v trestnom konaní, o otázke náhrady škody páchateľom trestného činu. Je však nevyhnutné zabezpečiť, aby bolo toto následné rozhodnutie vydané v primeranej lehote v súlade s článkom 9 ods. 1 rámcového rozhodnutia.
86. Ako správne zdôrazňuje holandská vláda, či je to skutočne možné, závisí pri neexistencii výslovnej úpravy v rámcovom rozhodnutí 2001/220 od vnútroštátneho práva. V prípade, ak vnútroštátne právo aj na základe výkladu vo svetle rámcového rozhodnutia po odsúdení páchateľa trestného činu už neumožňuje rozhodnúť o žiadosti o odškodnenie, prináleží súdom rozhodnúť o odškodnení pred vydaním rozhodnutia v trestom konaní alebo spoločne s ním podľa platných ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré sa v tejto súvislosti majú uplatniť.
87. Navyše sa mi zdá byť vylúčené, aby právo na rozhodnutie o odškodnení obete malo byť zachované v priebehu celého konania o výkone trestu. V opačnom prípade by som mala obavu, že žiadosti budú predkladané roky po súdnom objasnení trestných činov. Bez ohľadu na možné premlčanie by takáto žiadosť nielenže bola v rozpore s požiadavkou uvedenou v článku 9 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2001/220 týkajúcou sa rozhodnutia prijatého v primeranej lehote, ale bola by tiež kontraproduktívna. Výhody vyplývajúce zo spoločného alebo prinajmenšom časovo blízkeho rozhodovania toho istého súdu o treste a odškodnení by sa stratili.
88. Takéto riešenie by zároveň malo často vplyv na konania, na ktoré sa rámcové rozhodnutie nemôže uplatniť ani v rámci konania vedúceho k odsúdeniu, ani v rámci rozsudku. Možno uviesť napríklad tento prípad: odsúdenie bolo vydané v roku 1999, teda v období, keď rámcové rozhodnutie ešte neexistovalo. V dôsledku toho nemôže zaväzovať príslušný súd, aby v rámci odsudzujúceho rozsudku rozhodol aj o žiadosti o odškodnenie, ani aby prípadne objasnil určité skutočnosti. Ak v takýchto prípadoch ešte nebolo vydané rozhodnutie o odškodnení, nemožno ani očakávať, že rozhodnutie by v budúcnosti bolo vhodnejšie ako rozhodnutie vydané v rámci občianskoprávneho konania.
89. V dôsledku toho článok 9 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2001/220 nebráni tomu, aby bolo rozhodnutie o odškodnení obete vydané v primeranej lehote v rámci konania o výkone trestu, ale zároveň ani vydanie takéhoto rozhodnutia nevyžaduje.
b) O vrátení majetku
90. Kľúčovým ustanovením na účely vrátenia majetku je článok 9 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2001/220. Podľa tohto ustanovenia vymáhateľný majetok patriaci obetiam, ktorý bol zaistený v priebehu trestného konania, sa im bezodkladne vráti, pokiaľ nie je nevyhnutne potrebný na účely trestného konania.
91. Na rozdiel od článku 9 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2001/220 týkajúceho sa odškodnenia, toto ustanovenie nevyžaduje, aby sa rozhodovalo o majetku vo vlastníctve obete. Komisia sa domnieva, že za týchto podmienok je uvedené ustanovenie uplatniteľné iba v prípade, ak vlastníctvo nebolo spochybnené. Tak ako rakúska vláda, aj Komisia zastáva názor, že spor týkajúci sa vlastníctva je občianskoprávnej povahy, a preto sa naň rámcové rozhodnutie v súlade so svojím odôvodnením č. 7 nevzťahuje.
92. Pri odvolaní sa na odôvodnenie č. 7 rámcového rozhodnutia 2001/220 však Rakúska republika a Komisia opomenuli skutočnosť, že toto odôvodnenie sa týka iba občianskoprávneho konania, ale nie občianskeho práva. Bolo by v rozpore s rozhodnutím o odškodnení páchateľom trestného činu ustanoveným v článku 9 ods. 1 rámcového rozhodnutia, ak by sa rámcové rozhodnutie nedotýkalo aj občianskoprávnych otázok. Rozhodnutie o odškodnení páchateľom trestného činu je totiž spravidla občianskoprávnej povahy.
93. Nezávisle od tejto otázky je nepochybné, že článok 9 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2001/220 nevyžaduje žiadne rozhodnutie týkajúce sa vlastníctva. V zásade sa táto úprava týka iba vrátenia majetku, ktorý nie je predmetom sporu, napríklad predmetov patriacich obeti, ktoré boli zaistené na účely dôkazu. Ako správne zdôrazňuje Írsko, článok 9 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2001/220 v tomto bode konkretizuje iba základné právo na vlastníctvo.
94. Navyše pochybnosti o vlastníctve nemôžu zabrániť požadovanému vráteniu. Ak bolo totiž v právoplatnom rozhodnutí v rámci trestného konania alebo na účely tohto konania určené, kto je vlastníkom veci, napríklad aby sa v prípade ukradnutej veci umožnilo odsúdenie za krádež, takéto určenie je záväzné aj na účely vrátenia veci. Iba takýto postup je v súlade s požiadavkou článku 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2001/220 zabezpečiť, aby obete mali reálne a primerané postavenie a uznať práva a oprávnené nároky obetí s prihliadnutím na trestné konanie. Skutkové zistenie, ktoré sa považuje za dostatočné na účely odsúdenia delikventa, musí byť tiež dostatočné aj na vrátenie majetku obeti.
95. Naopak, obeť nemôže požadovať vrátenie spochybnenej veci, ak trestné konanie nedospelo k požadovaným zisteniam. Členské štáty môžu v tejto súvislosti prenechať riešenie sporu o vlastníctvo občianskoprávnym súdom. V tejto súvislosti vzniká otázka, či a v akom rozsahu zaväzuje rámcové rozhodnutie 2001/220 súd vykonať v tomto zmysle zistenia, pokiaľ nie sú nevyhnutné na účely ukončenia trestného konania. V prejednávanej veci však táto otázka nie je relevantná, keďže všetky prípadné zistenia už boli vykonané pri odsúdení pána Dell’Orto alebo ich už teraz nie je možné vykonať.
96. Preto treba vyvodiť záver, že bezodkladné vrátenie zaisteného majetku obeti v súlade s článkom 9 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2001/220 má nastať vtedy, ak vlastníctvo majetku nebolo spochybnené alebo ak bolo zistené v rámci trestného konania právoplatným rozhodnutím.
V – Návrh
97. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru odpovedať na otázky, ktoré mu boli položené, takto:
1. Aj z hľadiska smernice Rady 2004/80/ES z 29. apríla 2004 o odškodňovaní obetí trestných činov sú obete v zmysle rámcového rozhodnutia Rady 2001/220/SVV z 15. marca 2001 o postavení obetí v trestnom konaní výlučne fyzické osoby.
2. Článok 9 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2001/220 nebráni tomu, aby bolo rozhodnutie o odškodnení obete vydané v primeranej lehote v rámci konania o výkone trestu, ale zároveň ani vydanie takéhoto rozhodnutia nevyžaduje.
3. Bezodkladné vrátenie zaisteného majetku obeti v súlade s článkom 9 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2001/220 má nastať vtedy, ak vlastníctvo majetku nebolo spochybnené alebo ak bolo zistené v rámci trestného konania právoplatným rozhodnutím.