Vec C‑681/11

Bundeswettbewerbsbehörde

a

Bundeskartellanwalt

proti

Schenker & Co. AG a i.

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Oberster Gerichtshof)

„Kartely – Článok 101 ZFEÚ – Nariadenie (ES) č. 1/2003 – Článok 5 a článok 23 ods. 2 – Subjektívne podmienky uloženia pokuty – Vplyv právneho stanoviska alebo rozhodnutia vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže – Možnosť vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže konštatovať porušenie práva hospodárskej súťaže Európskej únie bez toho, aby uložil pokutu“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 18. júna 2013

1.        Hospodárska súťaž – Pravidlá Únie – Porušenia – Úmyselné uskutočnenie alebo nedbanlivosť – Omyl podniku týkajúci sa protiprávnej povahy jeho správania vyplývajúci z právneho stanoviska advokáta alebo rozhodnutia vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže – Vznik legitímnej dôvery v tomto ohľade – Neexistencia v prípade záruk poskytnutých inými osobami než príslušným orgánom

(Článok 101 ZFEÚ; nariadenie Rady č. 1/2003, článok 5 a článok 23 ods. 2)

2.        Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Kritériá – Zníženie pokuty výmenou za spoluprácu obvineného podniku – Podmienky – Voľná úvaha Komisie

(Nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23 ods. 2; oznámenie Komisie 2002/C 45/03)

3.        Hospodárska súťaž – Pravidlá Únie – Uplatnenie – Právomoc vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže – Možnosť konštatovať porušenie bez uloženia pokuty z dôvodu účasti podniku na vnútroštátnom programe zhovievavosti – Výnimočná povaha

(Článok 101 ZFEÚ; nariadenie Rady č. 1/2003, článok 5 a článok 23 ods. 2)

1.        Článok 101 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že podnik, ktorý porušil toto ustanovenie, sa nemôže vyhnúť uloženiu pokuty, ak toto porušenie vychádza z omylu tohto podniku o zákonnosti jeho správania, ktorý vyplýva z obsahu právneho stanoviska advokáta a/alebo rozhodnutia vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže.

Zo znenia článku 5 nariadenia č. 1/2003, ktoré definuje právomoci orgánov hospodárskej súťaže členských štátov, totiž nevyplýva, že by prijatie vykonávacích opatrení stanovených v článku 23 ods. 2 uvedeného nariadenia vyžadovalo splnenie podmienok subjektívnej povahy. V každom prípade, ak členské štáty zavedú tieto podmienky, mali by byť prinajmenšom rovnako prísne ako podmienky stanovené v článku 23 nariadenia č. 1/2003, aby nebola spochybnená účinnosť práva Únie. Pokiaľ ide o otázku, či k porušeniu došlo úmyselne alebo z nedbanlivosti, táto kvalifikácia závisí od správania dotknutého podniku, keďže tento podnik nemôže nevedieť o protisúťažnej povahe svojho konania, či už by si uvedomoval porušovanie súťažných pravidiel Zmluvy, alebo nie. Podniky, ktoré sa priamo dohadujú o predajných cenách, teda zjavne nemôžu nevedieť o protisúťažnej povahe svojho správania.

Okrem toho, nikto sa nemôže odvolávať na porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery, ak mu zo strany príslušného orgánu neboli poskytnuté žiadne konkrétne záruky. Z toho vyplýva, že právne stanovisko advokáta v žiadnom prípade nemôže založiť legitímnu dôveru podniku, že jeho správanie neporušuje článok 101 ZFEÚ alebo že nepovedie k uloženiu pokuty. Pokiaľ ide o vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže, keďže nemajú právomoc na prijatie negatívneho rozhodnutia, t. j. rozhodnutia konštatujúceho neexistenciu porušenia článku 101 ZFEÚ, u podnikov nemôžu vyvolať legitímnu dôveru, že ich správanie neporušuje uvedené ustanovenie.

(pozri body 35 – 37, 39, 41 – 43, bod 1 výroku)

2.        Pozri text rozhodnutia.

(pozri body 48, 49)

3.        Článok 101 ZFEÚ, ako aj článok 5 a článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 sa majú vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak sa preukáže existencia porušenia článku 101 ZFEÚ, vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže sa môžu výnimočne obmedziť na konštatovanie tohto porušenia bez toho, aby uložili pokutu, ak sa dotknutý podnik zúčastnil na vnútroštátnom programe zhovievavosti.

(pozri bod 50, bod 2 výroku)