ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
zo 17. novembra 2011 (*)
„Súdna právomoc a výkon rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach – Hypotekárna úverová zmluva uzatvorená medzi spotrebiteľom, ktorý má štátnu príslušnosť jedného členského štátu, a bankou so sídlom v inom členskom štáte – Právna úprava členského štátu umožňujúca v prípade, že presné bydlisko spotrebiteľa nie je známe, podať proti nemu žalobu na súde tohto štátu“
Vo veci C‑327/10,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Okresního soudu v Chebu (Česká republika) z 1. júna 2010 a doručený Súdnemu dvoru 5. júla 2010, ktorý súvisí s konaním:
Hypoteční banka a. s.
proti
Udovi Mikemu Lindnerovi,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory A. Tizzano, sudcovia M. Safjan (spravodajca), A. Borg Barthet, J.‑J. Kasel a M. Berger,
generálna advokátka: V. Trstenjak,
tajomník: K. Sztranc‑Sławiczek, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 25. mája 2010,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Hypoteční banka a. s., v zastúpení: J. Hrouzek, advokát,
– česká vláda, v zastúpení: M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,
– dánska vláda, v zastúpení: C. Vang, splnomocnený zástupca,
– francúzska vláda, v zastúpení: G. de Bergues a B. Beaupère‑Manokha, splnomocnení zástupcovia,
– maďarská vláda, v zastúpení: M. Z. Fehér, K. Szíjjártó a K. Molnár, splnomocnení zástupcovia,
– holandská vláda, v zastúpení: C. Wissels, splnomocnená zástupkyňa,
– Európska komisia, v zastúpení: M. Šimerdová a A.‑M. Rouchaud‑Joët, splnomocnené zástupkyne,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 8. septembra 2011,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 81 ZFEÚ, článku 16 ods. 2, článku 17 bodu 3 a článku 24 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42), ako aj článku 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Hypoteční bankou a. s. (ďalej len „Hypoteční banka“) a U. M. Lindnerom, ktorého aktuálna adresa nie je známa, v ktorom ide o zaplatenie sumy približne 4,4 milióna českých korún (CZK) zodpovedajúcej nedoplatku hypotekárneho úveru poskytnutého touto bankou U. M. Lindnerovi.
Právny rámec
Právna úprava Únie
Nariadenie č. 44/2001
3 V odôvodnení č. 2 nariadenia č. 44/2001 sa uvádza:
„Niektoré odlišnosti vnútroštátnych právnych noriem upravujúcich právomoc súdov a uznávanie a výkon rozsudkov bránia zdravému fungovaniu vnútorného trhu. Vyžadujú sa ustanovenia harmonizujúce normy konfliktu právomoci v občianskych a obchodných veciach a zjednodušujúce formálne náležitosti na účely rýchleho a jednoduchého uznávania a výkon rozsudkov členských štátov viazaných týmto nariadením.“
4 Podľa článku 2 tohto nariadenia:
„1. Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.
2. Na osoby, ktoré nie sú štátnymi občanmi členského štátu, na území ktorého majú bydlisko, sa vzťahujú normy právomoci použiteľné na štátnych občanov tohto štátu.“
5 Článok 3 uvedeného nariadenia stanovuje:
„1. Osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe princípov upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly.
2. Neuplatnia sa proti nim najmä normy vnútroštátneho práva uvedené v prílohe I.“
6 Článok 4 toho istého nariadenia znie:
„1. Ak žalovaný nemá bydlisko na území členského štátu, právomoc súdov každého členského štátu sa určí podľa právneho poriadku tohto členského štátu, ak nestanovia niečo iné články 22 a 23.
2. Proti takémuto žalovanému môže ktorákoľvek osoba s bydliskom na území členského štátu, bez ohľadu na jej štátne občianstvo, využiť kritériá právomoci platné v danom štáte, najmä normy uvedené v prílohe I, rovnako ako štátni občania tohto štátu.“
7 Oddiel 4 kapitoly II nariadenia č. 44/2001 s názvom „Právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv“ obsahuje články 15 až 17.
8 Článok 16 ods. 2 tohto nariadenia stanovuje:
„Druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.“
9 Článok 17 toho istého nariadenia znie:
„Od ustanovení tohto oddielu sa možno odchýliť len dohodou
...
3. dojednanou medzi spotrebiteľom a druhým účastníkom zmluvy, ak obaja majú v čase uzavretia zmluvy bydlisko alebo obvyklý pobyt v tom istom členskom štáte, ktorá dáva právomoc súdom tohto členského štátu za predpokladu, že takáto dohoda nie je v rozpore s právnym poriadkom tohto členského štátu.“
10 Článok 24 nariadenia č. 44/2001 stanovuje:
„Okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto pravidlo sa neuplatní, ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú právomoc podľa článku 22.“
11 Kapitola II tohto nariadenia obsahuje oddiel 8 s názvom „Skúmanie právomoci a prípustnosti“, v rámci ktorého sa nachádza článok 26, ktorého odseky 1 a 2 znejú:
„1. Ak je osoba, ktorá má bydlisko v jednom členskom štáte, žalovaná na súde iného členského štátu a nedostaví sa na tento súd, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc, ak si právomoc nemôže založiť na ustanoveniach tohto nariadenia.
2. Súd preruší konanie dovtedy, kým sa nepreukáže, že žalovaný mal možnosť prevziať písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo rovnocennú písomnosť v dostatočnom čase, aby mohol pripraviť svoju obhajobu alebo na tento účel sa prijali všetky potrebné kroky.“
12 V kapitole III toho istého nariadenia nazvanej „Uznávanie a výkon“ sa nachádza článok 34, ktorý v bode 2 stanovuje, že rozsudok sa neuzná v prípade, „že bol vydaný bez účasti žalovaného v konaní, ak sa mu nedoručila písomnosť, ktorou sa začalo konanie alebo rovnocenná písomnosť v dostatočnom čase a takým spôsobom, aby si mohol zabezpečiť obhajobu, okrem prípadu, že žalovaný opomenul začať konanie, ktorým by napadol rozsudok, keď tak mohol urobiť“.
13 Článok 59 nariadenia č. 44/2001 stanovuje:
„1. Na určenie, či má účastník bydlisko v členskom štáte, ktorého súdom vo veci napadla žaloba, súd použije právny poriadok svojho štátu.
2. Ak účastník nemá bydlisko v členskom štáte, ktorého súdom vo veci napadla žaloba, potom na určenie, či má účastník bydlisko v inom členskom štáte, súd použije právny poriadok tohto členského štátu.“
Smernica 93/13
14 Účelom smernice je podľa jej článku 1 ods. 1 aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.
15 Článok 6 ods. 1 tejto smernice znie:
„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“
Vnútroštátna právna úprava
16 Ustanovenie § 29 ods. 3 Občanského soudního řádu (Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSŘ“) v znení účinnom k 30. júnu 2009 stanovuje, že pokiaľ predseda senátu neprijme iné opatrenia, môže ustanoviť opatrovníka aj účastníkovi, ktorého bydlisko nie je známe, ktorému sa nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu v cudzine, ktorý trpí duševnou poruchou alebo sa z iných zdravotných dôvodov nemôže nielen prechodne zúčastniť na konaní alebo nie je schopný zrozumiteľne sa vyjadrovať.
17 Vnútroštátny súd uvádza, že v náleze z 31. marca 2005 sa Ústavní soud v súvislosti s osobou opatrovníka žalovaného, ktorého bydlisko nie je známe, vyjadril takto:
„Funkcia opatrovníka bola vytvorená preto, aby boli do dôsledku bránené záujmy neprítomného účastníka konania tak, ako by si takú povinnosť plnil zmluvný zástupca. Pokiaľ má účastník konania zvoleného zástupcu, zodpovedá za jeho voľbu a za jeho konkrétne kroky v konaní tento účastník sám. Pokiaľ však opatrovníka ako zástupcu účastníka konania ustanoví súd, zodpovedá za to, že opatrovník bude brániť práva a oprávnené záujmy účastníka konania. Má pritom povinnosť zbaviť opatrovníka funkcie, pokiaľ zistí, že opatrovník svoju funkciu v konaní buď nevykonáva fakticky vôbec..., alebo ju vykonáva úplne nedostatočne.“
18 Podľa § 89a prvej vety OSŘ v znení účinnom v čase relevantnom z hľadiska skutočností sporu vo veci samej sa účastníci konania v obchodnej veci môžu písomne dohodnúť na miestnej príslušnosti iného súdu prvého stupňa, pokiaľ zákon nestanovuje výlučnú právomoc.
19 V zmysle § 173 ods. 1 OSŘ treba platobný rozkaz doručiť odporcovi do vlastných rúk, náhradné doručenie je vylúčené.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
20 Žalobou podanou 16. septembra 2008 na vnútroštátny súd sa Hypoteční banka, spoločnosť založená podľa českého práva so sídlom v Prahe (Česká republika), domáha toho, aby sa U. M. Lindnerovi, nemeckému štátnemu príslušníkovi, uložila povinnosť zaplatiť sumu 4 383 584,60 CZK vrátane úrokov z omeškania ako nedoplatok hypotekárneho úveru, ktorý bol U. M. Lindnerovi poskytnutý na základe zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania 19. augusta 2005 (ďalej len „zmluva“).
21 V článku VIII bode 8 predmetnej úverovej zmluvy si Hypoteční banka a U. M. Lindner s odkazom na § 89a OSŘ dohodli, že „pre prípadné spory zo... zmluvy je príslušný všeobecný súd banky určený podľa jej sídla zapísaného v obchodnom registri v čase podania žaloby“.
22 Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že ku dňu uzatvorenia zmluvy mal mať U. M. Lindner bydlisko v Mariánskych Lázňach (Česká republika), čiže bydlisko spotrebiteľa bolo vzdialené viac než 150 km od Prahy, kde sa nachádza sídlo „všeobecného súdu banky“ dohodnutého zmluvnými stranami.
23 Hypoteční banka však uvádza, že sa obrátila na „všeobecný súd žalovaného“, a nie na „všeobecný súd sídla banky“, pretože ku dňu podania žaloby nemohla z dôvodov nezávislých od jej vôle predložiť súdu originál zmluvy a splniť tým zákonnú podmienku podania žaloby na posledný uvedený súd.
24 Dňa 16. októbra 2008 vnútroštátny súd vyhovel žalobe platobným rozkazom, ktorým žalovanému uložil po prvé povinnosť zaplatiť žalobkyni požadovanú sumu vrátane úrokov z omeškania a po druhé povinnosť nahradiť trovy konania. Platobný rozkaz sa však žalovanému nepodarilo doručiť do vlastných rúk, ako to vyžaduje § 173 ods. 1 OSŘ, a preto bol uznesením vnútroštátneho súdu z 8. septembra 2009 zrušený.
25 Vzhľadom na to, že sa žalovaný nezdržiava na žiadnej z adries známych vnútroštátnemu súdu a tomuto súdu sa nepodarilo zistiť iné miesto pobytu žalovaného na českom území, postupoval podľa § 29 ods. 3 OSŘ a rozhodnutím z 3. júna 2009 ustanovil žalovanému ako osobe, ktorej bydlisko nie je známe, opatrovníka.
26 Podaním z 26. októbra 2009, ktoré bolo prvým procesným úkonom uskutočneným opatrovníkom vo veci, ktorou sa zaoberá vnútroštátny súd, vzniesol tento opatrovník vecné námietky proti nároku uplatnenému Hypotečnou bankou, a to v časti týkajúcej sa jeho príslušenstva.
27 Za týchto podmienok sa Okresní soud v Chebu rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Pokiaľ je jeden z účastníkov súdneho konania štátnym príslušníkom iného štátu, než je štát, v ktorom dané konanie prebieha, predstavuje táto skutočnosť medzinárodný prvok v zmysle článku 81 (pôvodný článok 65) Zmluvy, ktorý je jednou z podmienok uplatniteľnosti nariadenia [č. 44/2001]...?
2. Bráni nariadenie [č. 44/2001] uplatneniu takého ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré umožňuje viesť konanie proti osobám, ktorých bydlisko nie je známe?
3. V prípade zápornej odpovede na druhú otázku, možno vyjadrenie súdom ustanoveného opatrovníka žalovaného vo veci samej považovať za podrobenie sa súdnej príslušnosti tunajšieho súdu žalovaným v zmysle článku 24 nariadenia [č. 44/2001] aj za situácie, že predmetom konania je nárok zo spotrebiteľskej zmluvy a súdy Českej republiky by neboli príslušné podľa článku 16 ods. 2 [tohto] nariadenia na rozhodnutie tohto sporu?
4. Možno považovať dohodu o miestnej príslušnosti konkrétneho súdu za skutočnosť zakladajúcu medzinárodnú príslušnosť zvoleného súdu v zmysle článku 17 bodu 3 nariadenia [č. 44/2001], a pokiaľ áno, platí to aj v prípade, keď by šlo o dohodu o miestnej príslušnosti, ktorá je neplatná pre rozpor s článkom 6 ods. 1 smernice [93/13] o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
28 Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa má nariadenie č. 44/2001 vykladať v tom zmysle, že podmienky uplatniteľnosti pravidiel na určenie príslušnosti stanovené týmto nariadením sú splnené, pokiaľ je jeden z účastníkov súdneho konania štátnym príslušníkom iného členského štátu, než je členský štát, v ktorom toto konanie prebieha.
29 V tomto smere je na úvod potrebné spresniť, že podobne ako pri Dohovore z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32), zmenenom a doplnenom nasledujúcimi dohovormi o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru (ďalej len „Bruselský dohovor“), ktorého výklad platí aj pre ustanovenia nariadenia č. 44/2001, pokiaľ je možné považovať ustanovenia týchto právnych predpisov Únie za rovnocenné (rozsudok zo 16. júla 2009, Zuid‑Chemie, C‑189/08, Zb. s. I‑6917, bod 18), uplatnenie pravidiel na určenie príslušnosti stanovených v tomto nariadení si vyžaduje existenciu medzinárodného prvku.
30 Súdny dvor tak už mal v súvislosti s Bruselským dohovorom príležitosť rozhodnúť, že medzinárodná povaha určitého právneho vzťahu môže vyplývať z okolnosti, že situácia, o ktorú ide v spore, môže vyvolať otázky týkajúce sa určenia medzinárodnej právomoci súdov (rozsudok z 1. marca 2005, Owusu, C‑281/02, Zb. s. I‑1383, bod 26).
31 Je pravda, že pravidlá na určenie právomoci stanovené nariadením č. 44/2001 nezohľadňujú cudziu štátnu príslušnosť jednej zo strán sporu. Ako však uviedla generálna advokátka v bode 65 svojich návrhov, je potrebné rozlišovať jednak medzi otázkou, za akých podmienok sa musia uplatniť pravidlá na určenie právomoci stanovené v tomto nariadení, a jednak otázkou, aké kritériá určujú medzinárodnú právomoc podľa týchto pravidiel.
32 Je zjavné, že za takých okolností, akými sú okolnosti v konaní vo veci samej, môže cudzia štátna príslušnosť žalovaného vyvolávať otázky týkajúce sa určenia medzinárodnej právomoci súdu, ktorý sa vecou zaoberá.
33 V situácii, aká nastala v konaní vo veci samej, by sa totiž súdy členského štátu, ktorého štátnym príslušníkom je žalovaný, mohli takisto považovať za príslušné, aj keď žalovaný v tomto štáte nemá známe bydlisko. Za týchto okolností je uplatnenie jednotných pravidiel na určenie právomoci stanovených nariadením č. 44/2001 namiesto pravidiel platných v rôznych členských štátoch v súlade s požiadavkou právnej istoty a cieľom tohto nariadenia, ktorým je v čo najväčšej miere zabezpečiť ochranu žalovaných s bydliskom na území Európskej únie.
34 Z toho vyplýva, že v takej situácii, aká je v konaní vo veci samej, keď je žalovaný cudzím štátnym príslušníkom a nemá známe bydlisko v štáte, na ktorého území sa nachádza súd, ktorý sa zaoberá žalobou, sa pravidlá na určenie právomoci nariadenia č. 44/2001 môžu uplatniť.
35 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že nariadenie č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že predpokladom uplatnenia pravidiel na určenie právomoci stanovených týmto nariadením je, že situácia, o akú ide v spore, ktorým sa zaoberá súd členského štátu, môže vyvolať otázky týkajúce sa určenia medzinárodnej právomoci tohto súdu. O takúto situáciu ide v prípade, aký nastal v konaní vo veci samej, keď súd členského štátu rozhoduje o žalobe proti štátnemu príslušníkovi iného členského štátu, ktorého bydlisko tomuto súdu nie je známe.
O druhej otázke
36 Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa chce vnútroštátny súd dozvedieť, či sa má nariadenie č. 44/2001 vykladať v tom zmysle, že bráni ustanoveniu vnútroštátneho práva určitého členského štátu, ktoré umožňuje viesť konanie proti osobám, ktorých bydlisko nie je známe.
37 Na účely odpovede na túto otázku je potrebné na úvod uviesť, že cieľom nariadenia č. 44/2001, ako ani Bruselského dohovoru nie je zjednotiť celé procesné právo členských štátov, ale upraviť súdnu právomoc na riešenie sporov v občianskych a obchodných veciach medzi týmito štátmi a uľahčiť výkon súdnych rozhodnutí (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. februára 2004, DFDS Torline, C‑18/02, Zb. s. I‑1417, bod 23).
38 Keďže naradenie č. 44/2001 neobsahuje ustanovenie, ktoré by výslovne definovalo súdnu právomoc v prípade, akým je prípad v konaní vo veci samej, keď bydlisko žalovaného nie je známe, je potrebné na úvod overiť, či a prípadne na základe akého ustanovenia sa toto nariadenie môže napriek tomu uplatniť a či je možné odvodiť z neho kritérium, ktoré umožňuje založiť súdnu právomoc.
39 Vzhľadom na to, že v konaní vo veci samej ide o žalobu, ktorú podal zmluvný partner proti spotrebiteľovi, treba v tomto ohľade pripomenúť, že článok 16 ods. 2 tohto nariadenia upravuje, že takáto žaloba sa môže podať iba na súde členského štátu, na ktorého území má spotrebiteľ bydlisko.
40 Pokiaľ má teda vnútroštátny súd rozhodnúť o žalobe proti spotrebiteľovi, musí najprv overiť, či má žalovaný bydlisko na území členského štátu tohto súdu, pričom v súlade s článkom 59 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 uplatní právny poriadok svojho štátu.
41 Okrem toho, pokiaľ uvedený súd dospeje k záveru, tak ako v konaní vo veci samej, že žalovaný v konaní vo veci samej nemá bydlisko na území členského štátu tohto súdu, potom musí overiť, či má žalovaný bydlisko v inom členskom štáte. Na tento účel uplatní v súlade s článkom 59 ods. 2 tohto nariadenia právo tohto iného členského štátu.
42 Nakoniec, pokiaľ vnútroštátny súd jednak naďalej nie je schopný určiť miesto bydliska spotrebiteľa a jednak nedisponuje dôkaznými indíciami, ktoré by mu umožnili dospieť k záveru, že spotrebiteľ má skutočne bydlisko mimo územia Únie, čo je prípad, v ktorom sa uplatní článok 4 nariadenia č. 44/2001, je potrebné overiť, či sa môže článok 16 ods. 2 tohto nariadenia vykladať v tom zmysle, že v prípade, akým je prejednávaný prípad, sa pravidlo o právomoci súdov členského štátu, na ktorého území má spotrebiteľ bydlisko, uvedené v tomto ustanovení, týka aj posledného známeho bydliska spotrebiteľa.
43 Zdá sa pritom, že takéto riešenie zodpovedá logike tohto nariadenia a je súčasťou systému zavedeného týmto nariadením.
44 Je totiž predovšetkým v súlade s cieľom sledovaným nariadením č. 44/2001, ktorým je posilniť právnu ochranu osôb usadených v Únii tým, že umožňuje žalobcovi bez ťažkostí určiť súd, na ktorý môže podať žalobu, a zároveň žalovanému primerane predvídať, na ktorom súde môže byť žalovaný (pozri najmä rozsudok z 25. októbra 2011, eDate Advertising a i., C‑509/09 a C‑161/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 50).
45 Uvedené riešenie ďalej uprednostňuje uplatnenie jednotných pravidiel stanovených v nariadení č. 44/2001 pred uplatnením rôznorodých vnútroštátnych pravidiel a zároveň umožňuje vyhnúť sa tomu, aby nemožnosť určiť aktuálne bydlisko žalovaného zabránila určeniu príslušného súdu a zbavila tak žalobcu práva na súdny prostriedok nápravy. Takáto situácia môže nastať najmä v prípade, akým je konanie vo veci samej, keď spotrebiteľ, ktorý má byť podľa článku 16 ods. 2 nariadenia žalovaný na súdoch členského štátu, na ktorého území má bydlisko, opustil svoje bydlisko predtým, než bola proti nemu žaloba podaná.
46 Nakoniec kritérium posledného známeho bydliska spotrebiteľa dovoľuje na účely uplatnenia článku 16 ods. 2 nariadenia č. 44/2001 zabezpečiť spravodlivú rovnováhu medzi právami žalobcu a žalovaného práve v prípade, akým je prípad v konaní vo veci samej, keď mal žalovaný povinnosť informovať svojho zmluvného partnera o všetkých zmenách adresy, ktoré nastanú po podpísaní zmluvy o dlhodobom hypotekárnom úvere.
47 Vzhľadom na vyššie uvedené teda treba vychádzať z toho, že v situácii, o akú ide v konaní vo veci samej, keď spotrebiteľ, ktorý je zmluvnou stranou dlhodobého hypotekárneho úveru s povinnosťou informovať zmluvného partnera o akejkoľvek zmene adresy, opustí svoje bydlisko predtým, než sa proti nemu podá žaloba pre porušenie zmluvných povinností, sú súdy členského štátu, na ktorého území sa nachádza posledné známe bydlisko spotrebiteľa, na základe článku 16 ods. 2 nariadenia č. 44/2001 príslušné rozhodnúť o uvedenej žalobe, pokiaľ nie sú podľa článku 59 toho istého nariadenia schopné určiť aktuálne bydlisko žalovaného ani nemajú dôkazné indície umožňujúce dospieť k záveru, že žalovaný skutočne nemá bydlisko na území Únie.
48 Po tomto spresnení je potrebné v súvislosti s požiadavkami, ktoré treba dodržať pri následnom konaní, pripomenúť, že všetky ustanovenia nariadenia č. 44/2001 vyjadrujú zámer dbať na to, aby v rámci jeho cieľov prebiehali konania pri prijímaní súdnych rozhodnutí v súlade s právom na obhajobu (pozri rozsudky z 21. mája 1980, Denilauler, 125/79, Zb. s. 1553, bod 13, a 2. apríla 2009, Gambazzi, C‑394/07, Zb. s. I‑2563, bod 23).
49 Požiadavka dodržania práva na obhajobu, ako je stanovená aj v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, sa však musí realizovať zároveň s dodržaním práva žalobcu obrátiť sa na súd, aby rozhodol o opodstatnenosti jeho návrhov.
50 V tomto zmysle Súdny dvor v bode 29 rozsudku Gambazzi, už citovaného, rozhodol, že základné práva, ako je dodržiavanie práva na obhajobu, sa neprejavujú ako absolútne výsady, ale môžu zahŕňať aj obmedzenia. Tieto obmedzenia však musia skutočne zodpovedať cieľom všeobecného záujmu, ktoré sleduje dotknuté opatrenie, a vzhľadom na sledovaný cieľ nepredstavovať neprimerané narušenie uvedených práv.
51 V tomto ohľade je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že snaha zabrániť situáciám odopretia spravodlivosti, ktorým by bol vystavený žalobca z dôvodu nemožnosti lokalizovať žalovaného, predstavuje takýto cieľ všeobecného záujmu (pozri v tomto zmysle rozsudok Gambazzi, už citovaný, body 31 až 33) a je vecou vnútroštátneho súdu, aby overil, že predmetné vnútroštátne ustanovenie tento cieľ skutočne sleduje.
52 Pokiaľ ide o požiadavku týkajúcu sa nevyhnutnosti zabrániť neprimeranému zásahu do práva na obhajobu, je potrebné uviesť, že táto požiadavka platí najmä pre výklad článku 26 ods. 2 nariadenia č. 44/2001. Toto ustanovenie treba chápať v tom zmysle, že súd príslušný na základe tohto nariadenia môže v prípade, že sa nepreukáže, že žalovaný mohol prevziať návrh na začatie konania, platne pokračovať v konaní iba vtedy, pokiaľ sa prijali všetky nevyhnutné opatrenia, aby sa žalovaný mohol brániť. Súd, ktorý vo veci rozhoduje, musí na tento účel zabezpečiť, aby prebehli všetky prieskumy, ktoré ukladajú zásady riadnej starostlivosti a dobrej viery, aby sa zistil pobyt žalovaného.
53 Je pravda, že aj keď sú tieto podmienky splnené, možnosť pokračovať v konaní bez vedomia žalovaného, tak ako v konaní vo veci samej, prostredníctvom doručenia žaloby opatrovníkovi menovanému súdom, ktorý sa zaoberá vecou, obmedzuje právo žalovaného na obhajobu. Toto obmedzenie je však odôvodnené vzhľadom na právo žalobcu na účinný prostriedok nápravy, keďže bez takéhoto postupu by bolo toto právo neuskutočnené.
54 Na rozdiel od situácie žalovaného, ktorý, pokiaľ bol zbavený možnosti účinného prostriedku nápravy, môže dosiahnuť dodržanie práva na obhajobu tým, že podľa článku 34 bodu 2 nariadenia č. 44/2001 napadne uznanie rozsudku, ktorý bol proti nemu vydaný (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júna 1985, Debaecker a Plouvier, 49/84, Zb. s. 1779, bod 11), totiž žalobcovi hrozí, že bude zbavený akejkoľvek možnosti podať žalobu.
55 Preto je na druhú prejudiciálnu otázku potrebné odpovedať tak, že nariadenie č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že:
– v situácii, o akú ide v konaní vo veci samej, keď spotrebiteľ, ktorý je zmluvnou stranou dlhodobého hypotekárneho úveru s povinnosťou informovať zmluvného partnera o akejkoľvek zmene adresy, opustí svoje bydlisko predtým, než sa voči nemu podá žaloba pre porušenie zmluvných povinností, majú súdy členského štátu, na ktorého území sa nachádza posledné známe bydlisko spotrebiteľa, na základe článku 16 ods. 2 tohto nariadenia právomoc rozhodnúť o tejto žalobe, pokiaľ nie sú podľa článku 59 toho istého nariadenia schopné určiť aktuálne bydlisko žalovaného ani nemajú dôkazné indície umožňujúce dospieť k záveru, že žalovaný má skutočné bydlisko mimo územia Únie,
– toto nariadenie nebráni uplatneniu ustanovenia vnútroštátneho procesného práva členského štátu, ktoré v snahe zabrániť situácii odopretia spravodlivosti umožňuje viesť konanie za neprítomnosti proti osobe, ktorej bydlisko nie je známe, pokiaľ sa súd, ktorý sa sporom zaoberá, ubezpečí predtým, než o ňom rozhodne, že sa uskutočnili všetky pátrania, ktoré ukladajú zásady riadnej starostlivosti a dobrej viery, aby sa zistil pobyt žalovaného.
56 Vzhľadom na odpoveď na prvú a druhú otázku nie je nutné odpovedať na tretiu a štvrtú otázku.
O trovách
57 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
1. Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že predpokladom uplatnenia pravidiel stanovených týmto nariadením je, že situácia, o ktorú ide v spore, ktorým sa zaoberá súd členského štátu, môže vyvolať otázky týkajúce sa určenia medzinárodnej právomoci tohto súdu. O takúto situáciu ide v prípade, aký nastal v konaní vo veci samej, keď súd členského štátu rozhoduje o žalobe proti štátnemu príslušníkovi iného členského štátu, ktorého bydlisko tomuto súdu nie je známe.
2. Nariadenie č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že:
– v situácii, o akú ide v konaní vo veci samej, keď spotrebiteľ, ktorý je zmluvnou stranou dlhodobého hypotekárneho úveru s povinnosťou informovať zmluvného partnera o akejkoľvek zmene adresy, opustí svoje bydlisko predtým, než sa voči nemu podá žaloba pre porušenie zmluvných povinností, majú súdy členského štátu, na ktorého území sa nachádza posledné známe bydlisko spotrebiteľa, na základe článku 16 ods. 2 tohto nariadenia právomoc rozhodnúť o tejto žalobe, pokiaľ nie sú podľa článku 59 toho istého nariadenia schopné určiť aktuálne bydlisko žalovaného ani nemajú dôkazné indície umožňujúce dospieť k záveru, že žalovaný má skutočné bydlisko mimo územia Únie,
– toto nariadenie nebráni uplatneniu ustanovenia vnútroštátneho procesného práva členského štátu, ktoré v snahe zabrániť situácii odoprenia spravodlivosti umožňuje viesť konanie za neprítomnosti proti osobe, ktorej bydlisko nie je známe, pokiaľ sa súd, ktorý sa sporom zaoberá, ubezpečí predtým, než o ňom rozhodne, že sa uskutočnili všetky pátrania, ktoré ukladajú zásady riadnej starostlivosti a dobrej viery, aby sa zistil pobyt žalovaného.
Podpisy