Language of document : ECLI:EU:C:2011:30

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

JULIANE KOKOTT

prednesené 27. januára 2011 (1)

Vec C‑263/09 P

Edwin Co. Ltd

„Odvolanie – Ochranná známka Spoločenstva – Slovná ochranná známka ELIO FIORUCCI – Právo na meno – Návrh nositeľa vlastného mena, ktoré obsahuje ochranná známka, na vyhlásenie neplatnosti – Článok 52 ods. 2 písm. a) nariadenia (ES) č. 40/94 – Zamietnutie tohto návrhu odvolacím senátom – Preskúmanie uplatnenia vnútroštátneho práva Všeobecným súdom a Súdnym dvorom“





I –    Úvod

1.        Odvolateľka spoločnosť Edwin Co. Ltd a Elio Fiorucci vedú spor, kto môže byť majiteľom slovnej ochrannej známky Spoločenstva ELIO FIORUCCI. E. Fiorucci sa odvoláva na talianske právne predpisy, ktoré mu podľa jeho názoru priznávajú výlučné právo zapísať si dotknutú ochrannú známku.

2.        Spor E. Fiorucciho a odvolateľky sa riešil najprv v rámci konania o neplatnosť a potom v rámci odvolacieho konania prebiehajúceho na Úrade pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ďalej len „ÚHVT“). V rámci tohto konania si E. Fiorucci uplatňoval právo na svoje vlastné meno, ktoré podľa talianskeho práva požíva zvláštnu ochranu. Podstatou sporu medzi účastníkmi konania bola existencia tejto ochrany a to, či bol E. Fiorucci podľa nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke spoločenstva(2) v spojení s talianskym právom oprávnený zabrániť tomu, aby sa majiteľom slovnej ochrannej známky Spoločenstva ELIO FIORUCCI stala tretia osoba. V rámci konania pred odvolacím senátom sa E. Fioruccimu svoje právne argumenty nepodarilo presadiť.

3.        Rozsudkom zo 14. mája 2009, Fiorucci/ÚHVT(3) (ďalej len „napadnutý rozsudok“), Súd prvého stupňa (teraz „Všeobecný súd“) zrušil rozhodnutie prvého odvolacieho senátu ÚHVT namietané v rámci tohto konania „v rozsahu, v akom obsahuje nesprávne právne posúdenie výkladu článku 8 ods. 3 Codice della Proprietà Industriale (taliansky Zákonník priemyselného vlastníctva) [(ďalej len ‚CPI‘)]“ (bod 1 výroku). V napadnutom rozsudku sa toto talianske ustanovenie skúmalo a vykladalo v spojení s článkom 52 ods. 2 písm. a) nariadenia (ES) č. 40/94 v znení zmien a doplnení (ďalej len „nariadenie č. 40/94“).

4.        Odvolateľka podala proti tomuto rozsudku odvolanie a predovšetkým namietala, že Súd prvého stupňa dotknuté talianske ustanovenie nesprávne vyložil.

5.        Je však záležitosťou Súdneho dvora vyjadrovať sa v rámci odvolacieho konania o otázkach výkladu vnútroštátnej právnej úpravy?

II – Právny rámec

A –    Právo Európskej únie

1.      Zmluva o Európskej únii (ZEÚ)

6.        Článok 19 ods. 1 ZEÚ znie:

„Súdny dvor Európskej únie sa skladá zo Súdneho dvora, Všeobecného súdu a osobitných súdov. Zabezpečuje dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv.

Členské štáty ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany.“

2.      Zmluva o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ)

7.        Článok 256 ods. 1 druhý pododsek ZFEÚ stanovuje:

„Proti rozhodnutiam vydaným Všeobecným súdom… sa možno odvolať na Súdny dvor len v právnych otázkach za podmienok a v rámci obmedzení ustanovených v štatúte.“

8.        Článok 263 ZFEÚ znie:

„Súdny dvor Európskej únie preskúmava zákonnosť legislatívnych aktov, aktov Rady, Komisie a Európskej centrálnej banky okrem odporúčaní a stanovísk a preskúmava aj zákonnosť aktov Európskeho parlamentu a Európskej rady, ktoré majú právne účinky vo vzťahu k tretím stranám. Tiež preskúmava zákonnosť aktov orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, ktoré zakladajú právne účinky voči tretím stranám.

Na tento účel má právomoc rozhodovať o žalobách podávaných členskými štátmi, Európskym parlamentom, Radou alebo Komisiou z dôvodu nedostatku právomoci, porušenia podstatných procesných predpisov, porušenia zmlúv alebo akéhokoľvek právneho pravidla týkajúceho sa uplatňovania alebo zneužitia právomocí.

…“

3.      Štatút Súdneho dvora

9.        Článok 58 ods. 1 Štatútu Súdneho dvora(4) znie:

„Odvolanie na Súdny dvor sa obmedzuje len na právne otázky. Môže sa zakladať na dôvodoch nedostatku právomoci Všeobecného súdu, porušenia procesných pravidiel pred Všeobecným súdom, ktoré sa nepriaznivo dotýka záujmov odvolávajúceho sa, ako aj na porušení práva Únie Všeobecným súdom.“

4.      Nariadenie č. 40/94

a)      Uplatniteľné znenie nariadenia č. 40/94

10.      Z hmotnoprávneho hľadiska je v prejednávanej veci relevantné znenie nariadenia č. 40/94 v znení uplatniteľnom v čase vydania rozhodnutia o odvolaní.

11.      Odvolací senát ÚHVT mal vychádzať zo skutkových a z právnych okolností uplatniteľných v čase vydania svojho rozhodnutia.(5) V súlade s článkom 63 ods. 1 nariadenia č. 40/94(6) bola proti rozhodnutiu odvolacieho senátu podaná žaloba na Súd prvého stupňa. Či toto rozhodnutie obsahuje nesprávne právne posúdenie, bolo možné skúmať iba na základe právnych skutočností uplatniteľných v čase vydania napadnutého rozhodnutia o odvolaní.(7) V dôsledku toho Súd prvého stupňa pri svojom posudzovaní vychádzal zo znenia nariadenia č. 40/94 uplatniteľného v čase prijatia rozhodnutia o odvolaní.(8) Toto znenie je uplatniteľné aj v prejednávanej veci.

b)      Relevantné ustanovenia

12.      Článok 50 ods. 1 nariadenia č. 40/94(9) znie:

„Práva majiteľa ochrannej známky spoločenstva sa vyhlásia za vymazané na základe návrhu úradu alebo na základe protinároku v konaní o porušení [sa vyhlásia za zrušené na základe návrhu podaného ÚHVT alebo na základe vzájomného návrhu v konaní o porušení – neoficiálny preklad]:

c)      ak, v dôsledku spôsobu, akým ju majiteľ ochrannej známky používal, alebo s jeho súhlasom vzhľadom na tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná, by ochranná známka bola náchylná zavádzať verejnosť, najmä pokiaľ ide o charakter, kvalitu alebo zemepisný pôvod týchto tovarov alebo služie [ak by v dôsledku používania ochrannej známky jej majiteľom alebo s jeho súhlasom vzhľadom na tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná, mohla ochranná známka zavádzať verejnosť, najmä pokiaľ ide o vlastnosti, kvalitu alebo zemepisný pôvod týchto tovarov alebo služieb – neoficiálny preklad]“.

13.      Článok 52 ods. 2 nariadenia č. 40/94(10) stanovuje:

„Ochranná známka spoločenstva sa vyhlási za neplatnú aj na základe žiadosti podanej na úrad alebo na základe protinároku v konaniach o porušení [vzájomného návrhu v konaniach o porušení práv – neoficiálny preklad], ak používanie takejto ochrannej známky môže byť zakázané podľa iného staršieho práva, najmä:

a)      práva na meno;

b)      práva na osobný portrét;

c)      autorského práva;

d)      práva priemyselného vlastníctva;

podľa právnych predpisov spoločenstva alebo vnútroštátneho práva upravujúceho ochranu.“

14.      Článok 63 nariadenia č. 40/94(11) znie:

„1.      Žaloby sa môžu podávať na súdny dvor proti rozhodnutiam odvolacích senátov vo veci odvolaní [Proti rozhodnutiam odvolacích senátov o odvolaní možno podať žalobu na Súdnom dvore – neoficiálny preklad].

2.      Žalobu možno podať na základe kompetenčných nedostatkov, porušenia zásadnej procedurálnej požiadavky, porušenia zmluvy, tohto nariadenia alebo akéhokoľvek právneho pravidla týkajúceho sa jeho uplatňovania[(12)] alebo zneužitia právomoci [Žalobu možno podať z dôvodu nedostatku právomoci, porušenia podstatných formálnych náležitostí, porušenia zmluvy, tohto nariadenia alebo akéhokoľvek právneho predpisu týkajúceho sa ich uplatňovania alebo zneužitia právomoci – neoficiálny preklad].

3.      Súdny dvor má právomoc napadnuté rozhodnutie anulovať [zrušiť – neoficiálny preklad] alebo zmeniť.

6.      Od úradu sa vyžaduje prijať opatrenia nevyhnutné na dosiahnutie súladu s rozsudkom súdneho dvora.“

5.      Nariadenie Komisie (ES) č. 2868/95 z 13. decembra 1995, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 40/94(13) (ďalej len „vykonávacie nariadenie“)

15.      V texte návrhov ďalej odkazujem na ustanovenia vykonávacieho nariadenia v znení uplatniteľnom v čase vydania rozhodnutia výmazového oddelenia(14) a v čase vydania rozhodnutia odvolacieho senátu(15).

16.      Pravidlo 37 s názvom „Návrh na výmaz alebo na vyhlásenie o neplatnosti“ stanovuje:

„Návrh na výmaz alebo na vyhlásenie o neplatnosti na základe článku 55 nariadenia predložené úradu obsahuje:

b)      pokiaľ ide o dôvody, z ktorých sa vychádzalo pri návrhu;

iii)      v prípade žiados[ti] na základe článku 52 ods. 2 nariadenia, podrobné údaje o práve, na ktorom je návrh o vyhlásenie o neplatnosti založen[ý] a podrobné údaje preukazujúce[(16)], že prihlasovateľ je majiteľom predchádzajúceho práva, ako je uvedené v článku 52 ods. 2 nariadenia alebo že na základe uplatniteľného národného práva oprávnený vzniesť nárok na toto právo;

…“

B –    Vnútroštátna právna úprava

17.      Podľa článku 8 ods. 3 CPI(17) v znení uplatniteľnom v prejednávanej veci(18) mená osôb, označenia používané v oblasti umenia, literatúry, vedy, politiky alebo športu, názvy a skratky podujatí a názvy a skratky neziskových organizácií a združení, ako aj symboly, ktoré ich charakterizujú, môžu byť, pokiaľ sú všeobecne známe, zapísané ako ochranná známka iba nositeľom, s jeho súhlasom alebo so súhlasom osôb uvedených v odseku 1(19).

III – Okolnosti predchádzajúceho sporu

18.      Súd prvého stupňa opísal okolnosti predchádzajúce sporu takto:

„1      Žalobca, módny návrhár Elio Fiorucci, sa v 70. rokoch v Taliansku stal všeobecne známym. V nadväznosti na finančné ťažkosti v 80. rokoch bola jeho spoločnosť Fiorucci SpA predmetom vyrovnacieho konania.

2      Dňa 21. decembra 1990 Fiorucci Spa previedla zmluvou na vedľajšieho účastníka Edwin Co. Ltd, nadnárodný japonský podnik, súhrn svojho ‚kreatívneho dedičstva‘. Článok 1 zmluvy uvádzal:

‚Spoločnosť Fiorucci postupuje, predáva a prevádza na spoločnosť Edwin…, ktorá na svojej strane nadobúda:

–      i)      ochranné známky zapísané kdekoľvek alebo ochranné známky, ktoré sú predmetom návrhov na zápis kdekoľvek vo svete, a všetky patenty, ornamentálne a úžitkové vzory a všetky iné rozlišujúce označenia, ktoré patria spoločnosti Fiorucci a sú vymenované v prílohe tejto zmluvy…

–      iv)      všetky práva používať výhradne označenie «Fiorucci», výhradne vyrábať a predávať oblečenie a iné výrobky označené «Fiorucci»‘.

4      Dňa 23. decembra 1997 podal vedľajší účastník konania na [ÚHVT] prihlášku slovnej ochrannej známky ELIO FIORUCCI ako ochrannej známky Spoločenstva…

5      Dňa 6. apríla 1999 slovnú ochrannú známku ELIO FIORUCCI zapísal ÚHVT…

6      Dňa 3. februára 2003 žalobca podal návrh na výmaz a vyhlásenie neplatnosti tejto ochrannej známky podľa článku 50 ods. 1 písm. c) a článku 52 ods. 2 písm. a) nariadenia… č. 40/94…

7      Rozhodnutím z 23. decembra 2004 výmazové oddelenie ÚHVT vyhovelo návrhu na vyhlásenie neplatnosti ochrannej známky ELIO FIORUCCI pre porušenie článku 52 ods. 2 nariadenia č. 40/94…

8      Výmazové oddelenie zastávalo názor, že článok 21 ods. 3 Legge Marchi (taliansky zákon o ochranných známkach) (teraz článok 8 ods. 3 [CPI]) bol uplatniteľný a zrušil zápis predmetnej ochrannej známky, pretože bola preukázaná všeobecná známosť mena Elio Fiorucci, a že dôkaz o… súhlase… pre zápis tohto mena ako ochrannej známky Spoločenstva chýbal. …

9      Vedľajší účastník konania teda podal odvolanie pred odvolacím senátom ÚHVT smerujúce k tomu, aby bol návrh na vyhlásenie neplatnosti predmetnej ochrannej známky zmenou napadnutého rozhodnutia zamietnutý a zápis zachovaný.

10      Rozhodnutím zo 6. apríla 2006… prvý odvolací senát ÚHVT vyhovel odvolaniu vedľajšieho účastníka konania a zrušil rozhodnutie výmazového oddelenia, zastávajúc názor, že dôvod relatívnej neplatnosti uvedený v článku 52 ods. 2 nariadenia č. 40/94 sa na prejednávaný prípad, ktorý nepatrí medzi prípady uvádzané vnútroštátnou právnou úpravou (článok 8 ods. 3 [CPI]), neuplatňoval. Návrh na výmaz predmetnej ochrannej známky založený na porušení článku 50 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 40/94, podaný žalobcom, odvolací senát takisto zamietol.

11      Odvolací senát najmä spresnil, že dôvodom existencie článku 8 ods. 3 [CPI] je zabrániť využívaniu mena všeobecne známej osoby tretími osobami na komerčné účely.… Odvolací senát poznamenal, že podľa jeho znalostí neexistuje judikatúra súvisiaca s touto otázkou, ale že ‚najvýznamnejšie názory talianskej právnej vedy‘, zdá sa, potvrdzujú, že dôvod existencie uvedeného ustanovenia zaniká v prípadoch, kde bol tento komerčný potenciál v plnom rozsahu využitý. Odvolací senát uviedol, že v danom prípade sa všeobecná známosť mena Elio Fiorucci talianskej verejnosti určite nemôže definovať ako výsledok skoršieho nekomerčného používania. …

12      Pokiaľ ide o návrh na výmaz predložený podľa článku 50 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 40/94, odvolací senát spresnil…

13      … že verejnosť si je vedomá používania, ktorého predmetom sú často priezviská ako ochranné známky, bez toho, že by to znamenalo, že uvedené priezviská zodpovedajú skutočnej osobe. Okrem toho odvolací senát poznamenal, že žalobca sa prevodom z roku 1990 zriekol všetkých práv na používanie, ktoré zodpovedajú ochrannej známke FIORUCCI, ako aj ochrannej známke ELIO FIORUCCI. …

14      … V prejednávanom prípade sa odvolací senát domnieval, že keďže ochranná známka ELIO FIORUCCI predstavuje jednoducho meno osoby, neuvádza žiadny údaj o určitých kvalitatívnych hodnotách, a teda vo vzťahu k verejnosti nemôže ísť o zavádzanie.“

IV – Napadnuté rozhodnutie

19.      Svojou žalobou sa E. Fiorucci domáhal jednak zrušenia rozhodnutia odvolacieho senátu a jednak zrušenia, prípadne vyhlásenia neplatnosti spornej ochrannej známky Spoločenstva zo strany Súdu prvého stupňa. V tomto rozsahu vyčítal porušenie článku 50 ods. 1 písm. c) a článku 52 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 40/94.

20.      Jeho žalobe sa sčasti vyhovelo.

21.      Je pravda, že Súd prvého stupňa žalobný dôvod spočívajúci v zrušení podľa článku 50 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 40/94 odmietol. Uviedol, že v prípade mena návrhára(20) nie sú splnené osobitné požiadavky nevyhnutné na zavádzanie verejnosti. Okrem toho nebolo preukázané klamlivé používanie ochrannej známky.(21)

22.      Pri skúmaní žalobného dôvodu založeného na článku 52 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 40/94 Súd prvého stupňa detailne preskúmal(22) výklad článku 8 ods. 3 CPI a v súvislosti s touto otázkou okrem iného uviedol:

„50      Po prvé je potrebné konštatovať, že výklad článku 8 ods. 3 [CPI], tak ako ho podal odvolací senát, nie je potvrdený znením tohto ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na mená všeobecne známych osôb bez ohľadu na odvetvie, v ktorom bola táto všeobecná známosť nadobudnutá.

53      Po druhé v rozpore s tým, čo uvádza odvolací senát…, dokonca za predpokladu, že meno všeobecne známej osoby už bolo zapísané alebo používané ako faktická ochranná známka, ochrana, ktorú poskytuje článok 8 ods. 3 [CPI], nie je vôbec nadbytočná či nezmyselná.

55      … V dôsledku toho nie je vylúčené, že meno všeobecne známej osoby, zapísané alebo používané ako ochranná známka pre určité výrobky alebo služby, by mohlo byť predmetom nového zápisu pre odlišné výrobky alebo služby, ktoré nevykazujú žiadnu podobu s výrobkami a so službami označovanými skorším zápisom. …

56      Okrem toho je potrebné konštatovať, že článok 8 ods. 3 [CPI] nekladie na svoje uplatnenie žiadnu inú podmienku než podmienku, ktorá sa týka všeobecnej známosti mena dotknutej osoby. …

57      Po tretie ani výňatky z diel časti právnej vedy citované v… napadnut[om] rozhodnut[í] neumožňujú prijať záver, že výklad článku 8 ods. 3 [CPI] uvádzaný odvolacím senátom v napadnutom rozhodnutí je správny.

58      A. Vanzetti, ktorý je spolu s pánom Di Cataldom spoluautorom diela citovaného v… napadnut[om] rozhodnut[í], sa zúčastnil na pojednávaní ako advokát žalobcu a vyhlásil, že téza, ktorú zastával odvolací senát, vôbec nevyplývala z toho, čo napísal v predmetnom diele…

59      Pokiaľ ide o M. Ricolfiho…, podľa odvolacieho senátu odkazuje na ‚všeobecnú známosť [mena osoby] vyplývajúcu zo skoršieho používania často nepodnikateľskej povahy‘, čo nijako nevylučuje všeobecnú známosť vyplývajúcu z ‚podnikateľského‘ používania…

60      Iba M. Ammendola… spomína ‚nekomerčné‘ používanie, ale bez toho, aby výslovne uviedol záver, podľa ktorého článok 8 ods. 3 [CPI] nemôže byť uvádzaný na ochranu mena osoby, ktorej všeobecná známosť nebola získaná v takomto odvetví. V každom prípade vzhľadom na súhrn vyššie uvedených úvah Súd prvého stupňa nemôže iba na základe názoru tohto jediného autora podmieniť uplatnenie predmetného ustanovenia podmienkou, ktorá nevyplýva z jeho znenia.

61      Z toho vyplýva, že odvolací senát sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 8 ods. 3 [CPI]. Toto nesprávne posúdenie malo za dôsledok mylné vylúčenie uplatnenia tohto ustanovenia v prípade mena žalobcu, hoci je nesporné, že ide o meno všeobecne známej osoby.

…“

23.      Hoci tieto úvahy presvedčili Súd prvého stupňa natoľko, že v bode 1 výrokovej časti rozsudku rozhodol o zrušení rozhodnutia odvolacieho senátu v rozsahu, v akom obsahuje nesprávny výklad článku 8 ods. 3 CPI, neviedli k vyhláseniu neplatnosti dotknutej ochrannej známky. Pokiaľ ide o žalobný dôvod spočívajúci v tom, že súčasťou prevodu všetkých ochranných známok a označení bola ochranná známka ELIO FIORUCCI, Súd prvého stupňa jednoducho rozhodol, že takéto tvrdenie odvolací senát nepreskúmal a v dôsledku toho nevyhovel návrhu žalobcu na zmenu napadnutého rozhodnutia tým, že uviedol, že by to v podstate znamenalo výkon správnych a vyšetrovacích funkcií, na ktoré je príslušný ÚHVT, a bolo by to v rozpore s inštitucionálnou rovnováhou(23).

V –    Odvolanie a návrhy účastníkov konania

24.      Svojím odvolaním sa odvolateľka domáha zmeny napadnutého rozsudku a zrušenia bodu 1 výroku rozsudku. Subsidiárne zakladá svoj návrh na zrušenie na údajnom nedostatočnom odôvodnení. Subsidiárnejšie navrhuje, aby Súdny dvor vrátil tento argument ÚHVT, aby ho preskúmal. Ešte subsidiárnejšie zakladá svoj návrh na zrušenie na údajnom odopretí spravodlivosti vo forme porušenia článku 63 ods. 3 nariadenia č. 40/94. Najsubsidiárnejšie navrhuje, aby Súdny dvor predložil tento argument ÚHVT, aby ho preskúmal. Okrem toho odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor zaviazal E. Fiorucciho na úhradu všetkých trov konania vynaložených na prvom a druhom stupni, alebo v prípade, že by sa odvolaniu nevyhovelo, aby rozdelil náklady konania medzi nich.

25.      ÚHVT navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok a zaviazal E. Fiorucciho na náhradu trov konania, ktoré mu vznikli.

26.      Elio Fiorucci navrhuje, aby Súdny dvor potvrdil body 1, 3 a 4 výroku napadnutého rozsudku, zmenil body 33 až 35 tohto rozsudku a nariadil náhradu trov jeho odvolania.

27.      Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor odmietol návrh E. Fiorucciho na zmenu.

VI – Posúdenie dôvodov odvolania

A –    Prvý a druhý odvolací dôvod: porušenie článku 52 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 40/94 a článku 8 ods. 3 CPI

28.      Keďže normatívna štruktúra článku 52 ods. 2 nariadenia č. 40/94 vytvára neprehľadnú spleť dotknutých ustanovení a tvrdenia účastníkov konania sa v tomto smere prekrývajú, domnievam sa, že je vhodné preskúmať prvé dva odvolacie dôvody spoločne. Po obsahovej stránke možno tvrdenia účastníkov konania rozdeliť na tvrdenia, ktoré vo všeobecnosti namietajú uplatniteľnosť článku 52 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 40/94 na prejednávaný prípad, a tvrdenia, ktoré spochybňujú výklad článku 8 CPI v kontexte uplatnenia nariadenia č. 40/94.

1.      Je článok 52 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 40/94 neuplatniteľný?

29.      V prvom rade je potrebné preskúmať vecnú pôsobnosť článku 52 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 40/94. Odvolateľka tvrdí, že právo na zápis stanovené v článku 8 CPI poskytuje ochranu označeniam, ktoré sa stali známymi mimo podnikateľskej sféry, čisto z majetkovoprávneho hľadiska. Na druhej strane článok 55 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 40/94 poskytuje ochranu osobnostnoprávnemu záujmu jednotlivca v práve na meno. E. Fiorucci nijaké porušenie tohto práva nepreukázal.

a)      Vecná pôsobnosť článku 52 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 40/94

30.      Podľa článku 55 ods. 2 nariadenia č. 40/94 sa návrh na neplatnosť môže zakladať „najmä“ na práve na meno [písm. a)], ale tiež na práve na osobný portrét [písm. b)], autorskom práve [písm. c)], právach priemyselného vlastníctva [písm. d)] alebo akomkoľvek inom skoršom práve, ak podľa zákona upravujúceho ochranu tohto práva môže byť používanie ochrannej známky zakázané.

31.      V dôsledku toho je rozsah tohto ustanovenia extrémne široký a otvorený. Práva, ktoré sú výslovne, nie však taxatívne spomenuté v tomto ustanovení, sa týkajú iných záležitostí, ako je právna úprava v oblasti ochranných známok. Okrem toho je ich jedinou spoločnou črtou to, že priznávajú majiteľovi práva – z akéhokoľvek právneho dôvodu – právo zakázať používanie ochrannej známky.

32.      Preto zo znenia ustanovenia vyplýva, že ich obmedzenie sa na ohrozenie osobnostnoprávnych záujmov alebo autorských a nehmotných záujmov majiteľa autorských práv možno ťažko predpokladať, obzvlášť za predpokladu, že jednak autorské práva a jednak priemyselné práva vo všeobecnosti patria do oblasti majetkovoprávnych záujmov. Gramatický a systematický výklad článku 52 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 40/94 je teda v rozpore s reštriktívnym chápaním tohto ustanovenia.

33.      Prax odvolacích senátov ÚHVT tento výklad potvrdzuje. Vyhovovali návrhom na zrušenie na základe napríklad práv na vyobrazenie(24) a znázornenie vínneho listu chráneného autorským právom(25) a skúmali uplatniteľnosť článku 52 ods. 2 nariadenia č. 40/94 na filmové tituly(26) bez toho, aby sa zaoberali teleologickým zúžením v zmysle uvádzanom odvolateľkou.

b)      Predbežný záver

34.      V dôsledku toho sa článok 52 ods. 2 nariadenia č. 40/94 uplatňuje na prejednávaný prípad vtedy, ak právo podľa článku 8 CPI, na ktoré sa E. Fiorucci odvoláva, v skutočnosti existuje.

2.      Došlo k porušeniu článku 52 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 40/94 v dôsledku nesprávneho posúdenia článku 8 CPI?

a)      Tvrdenia účastníkov konania

35.      Odvolateľka a ÚHVT tvrdia, že Súd prvého stupňa nesprávne vyložil článok 8 CPI a že to nevyhnutne viedlo k porušeniu článku 52 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 40/94.

36.      Odvolateľka tvrdí, že článok 8 ods. 3 CPI sa z dôvodu odkazu uvedeného v článku 52 ods. 2 nariadenia č. 40/94 stal „neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Európskej únie“. Tiež však tvrdí, že článok 8 ods. 3 CPI E. Fioruccimu ako nositeľovi tohto mena nezveruje právo zakázať používanie ochrannej známky, ale iba prednostné právo zapísať meno ako ochrannú známku. E. Fiorucci si už dal predtým zapísať ochranné známky obsahujúce prvok FIORUCCI, okrem talianskej ochrannej známky FIORUCCI aj novozélandskú ochrannú známku ELIO FIORUCCI. Neskôr tieto ochranné známky predal prostredníctvom Fiorucci SpA odvolateľke. Z dôvodu nebezpečenstva zámeny s už chránenými ochrannými známkami E. Fiorucci nemôže – ak je to v rozpore s vôľou majiteľky ochrannej známky – zapísať žiadne ďalšie ochranné známky obsahujúce prvok FIORUCCI.(27)

37.      Odvolateľka ďalej tvrdí, že článok 8 ods. 3 CPI sa uplatňuje iba na mená, ktoré sa stali známymi najprv mimo podnikateľskej oblasti. To vyplýva jednak z talianskej právnej teórie, jednak z predchádzajúcich rozhodnutí vydaných v oblasti výkladu článku 8 ods. 3 CPI týkajúcich sa iba „neobchodných označení“. Pre odvolateľku je nepochopiteľné, že Súd prvého stupňa nezohľadnil túto judikatúru, ktorá bola uvedená aj v rámci konania na prvom stupni.

38.      ÚHVT v podstate namieta, že Súd prvého stupňa nepreskúmal vplyv predaja všetkých ochranných známok obsahujúcich prvok FIORUCCI na výklad článku 8 ods. 3 CPI. Tieto ochranné známky boli zapísané so súhlasom Elia Fiorucciho. V dôsledku toho, ako tvrdí, došlo k vyčerpaniu jeho práv podľa článku 8 ods. 3 CPI. Článok 52 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 40/94 odkazuje na článok 8 ods. 3 CPI. Z tohto dôvodu môže nesprávne posúdenie talianskeho ustanovenia predstavovať porušenie článku 52 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 40/94.

39.      Elio Fiorucci toto tvrdenie odmieta, pričom ho považuje čiastočne za neprípustné vzhľadom na to, že nebolo vyslovené v rámci konania na prvom stupni, a čiastočne za neodôvodnené.

b)      Otázky, ktoré treba vyriešiť

40.      Keďže článok 8 CPI nie je ustanovením práva Únie, ale ustanovením talianskeho práva, najprv preskúmam to, ako by sa malo zohľadniť pri uplatňovaní článku 52 ods. 2 nariadenia č. 40/94.

41.      Ďalej preskúmam, či možno pred súdmi Únie namietať proti nesprávnemu výkladu článku 8 CPI, a ak áno, v akom rozsahu.

i)      Normatívna štruktúra článku 52 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 40/94 v spojení s vnútroštátnym právom: vnútroštátne právo nie je totožné s právom Únie

–       Gramatický a schematický výklad ustanovenia

42.      Pri skúmaní znenia článku 52 ods. 2 nariadenia č. 40/94 je zrejmé, že toto ustanovenie na účely odvodenia práva na meno, ktoré bráni používaniu ochrannej známky, rozlišuje práva založené na „právnych predpisoch spoločenstva alebo vnútroštátneho práva“(28). Z tohto dvojakého prístupu stanoveného normotvorcom vyplýva, že ak je relevantnosť práva na meno voči novšej ochrannej známke pri uplatnení článku 52 ods. 2 nariadenia č. 40/94 sporná, môže byť nevyhnutné najprv preskúmať vnútroštátne právo.

43.      Táto skutočnosť však neznamená, že vnútroštátne právo má povahu práva Únie. Najmä judikatúra, podľa ktorej medzinárodné právo môže byť neoddeliteľnou súčasťou práva Únie, nie je v prejednávanom prípade relevantná.(29) Naopak, samotné znenie ustanovenia svedčí v neprospech toho, aby sa vnútroštátne právo stalo právom Únie, a hovorí o samostatnosti oboch týchto práv. Z tohto dôvodu si článok 8 CPI zachoval charakter ako ustanovenie vnútroštátneho práva aj v rámci skúmania kritéria „práva na meno“.

–       Osobitné postavenie vnútroštátneho práva vzhľadom na vykonávacie nariadenie

44.      Pohľad na vykonávacie nariadenie potvrdzuje, že vnútroštátne právo, na ktoré sa odkazuje v článku 52 ods. 2 nariadenia č. 40/94, nie je včlenené do práva Únie, ale musí sa vnímať v samostatnom legislatívnom kontexte odlišnom od kontextu práva Únie.

45.      Podľa pravidla 37 musí prihlasovateľ predložiť „podrobné údaje preukazujúce, že… je majiteľom predchádzajúceho práva, ako je uvedené v článku 52 ods. 2 nariadenia alebo že na základe uplatniteľného národného práva oprávnený vzniesť nárok na toto právo“(30).

46.      Prihlasovateľ má teda povinnosť uviesť skutkové okolnosti a znáša dôkazné bremeno, aby pred ÚHVT preukázal, že mu dotknuté právo, na ktoré sa odvoláva, umožňuje zakázať používanie neskoršej ochrannej známky.(31)

47.      Na prvý pohľad sa toto rozdelenie povinností na povinnosť uviesť skutkové okolnosti a povinnosť dôkazného bremena zdá zvláštne, keďže približuje vnútroštátne právne postavenie k predloženiu skutkových okolností.(32) Pri bližšom skúmaní sa však ukazuje, že je správne a primerané funkcii vnútroštátneho práva v prípadoch, ak sa na ne prihliada v rámci právnej úpravy Únie.

48.      V rámci postupov práva Únie vnútroštátne právo a právo Únie nepredstavujú ten istý druh práva a pre ich uplatnenie sú charakteristické dôležité praktické rozdiely. Tieto sú zrejmé aj v súdnej praxi.

ii)    Osobitné postavenie vnútroštátneho práva v súdnej praxi súdov Únie

–       Všeobecná predbežná poznámka

49.      Súdy Únie zabezpečujú „dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv“(33) (článok 19 ZEÚ). Ich úlohou v zásade nie je výklad vnútroštátneho práva. To je záležitosť súdov členských štátov. Pri uplatňovaní právnej úpravy Únie, ako je to v prejednávanom prípade, však môžu vzniknúť otázky týkajúce sa obsahu a výkladu vnútroštátneho práva.

50.      Súdy Únie v tomto smere nemajú žiadne konkrétne nástroje, na základe ktorých by mohli zistiť vnútroštátnu právnu situáciu, pokiaľ ide o konkrétny súbor faktov. Právo Únie nestanovuje postup, ktorý by sa podobal prejudiciálnemu konaniu, na základe ktorého by sa dalo s cieľom získať záväzné rozhodnutie o osobitnej otázke vnútroštátneho práva obrátiť sa na najvyššie vnútroštátne súdy alebo iné vnútroštátne orgány.

51.      Podobne ani procesné právo Únie v takomto prípade nestanovuje, že by konanie malo byť nevyhnutne prerušené a účastníci konania by sa museli obrátiť na vnútroštátne súdy, aby prostredníctvom určovacej žaloby dosiahli rozhodnutie týkajúce sa právneho postavenia. Spravidla bude pre súdy Únie a a fortiori iné orgány zodpovedné za uplatňovanie práva Únie(34) zo zrejmých praktických dôvodov pravdepodobne nepomerne obtiažnejšie správne identifikovať vnútroštátne právo uplatniteľné na konkrétny súbor faktov ako posúdiť prípad z hľadiska práva Únie.

52.      Hoci podľa druhého odseku článku 24 Štatútu Súdneho dvora(35) môže Súdny dvor vo všeobecnosti „požiadať… členské štáty…, aby poskytli všetky informácie, ktoré považuje za potrebné pre konanie“, po prvé toto ustanovenie nepomáha Súdnemu dvoru, keď ide o vnútroštátne právo tretieho štátu, a po druhé informácie o obsahu povedzme vnútroštátnej právnej úpravy v oblasti daní nie sú rovnocenné so záväzným súdnym rozhodnutím o právnom postavení, ktoré sa uplatňuje na konkrétny súbor faktov.

–       Vnútroštátne právo v kontexte článku 52 ods. 2 nariadenia č. 40/94

53.      Prinajmenšom v prípade článku 52 ods. 2 nariadenia č. 40/94, o ktorý v prejednávanej veci ide, sú však súdy Únie tohto problému zbavené. Podľa vykonávacieho nariadenia prihlasovateľ musí predložiť dôkaz o práve, na ktoré sa odvoláva. Z toho dôvodu je posúdenie dôkazov predložených prihlasovateľom – a nič viac(36) – záležitosťou ÚHVT, a ak sa konanie vedie ďalej, záležitosťou súdov Únie, ktorým boli predložené spory.

54.      Samozrejme, pokiaľ ide o súdne konania, neexistuje žiadne osobitné ustanovenie, ktoré zodpovedá pravidlu 37 vykonávacieho nariadenia. V kontexte súdnych konaní však neexistuje nijaký dôvod odkloniť sa od zásady stanovenej týmto pravidlom. Ak je predmet sporu v rámci konania na odvolacom senáte a v rámci konania na Všeobecnom súde totožný(37), logicky z toho vyplýva, že by sa to malo vzťahovať aj na rozdelenie a rozsah, pokiaľ ide o povinnosť účastníkov konania predložiť tvrdenia a ich povinnosť dôkazného bremena.

55.      Z tohto dôvodu je vnútroštátne právo z pohľadu subjektov, ktoré uplatňujú právo Únie, potrebné skúmať skôr ako predbežnú otázku; nejde až tak o právnu oblasť ako skôr o rovinu skutkových okolností, v súvislosti s ktorými sa vykonávajú dôkazy.(38)

56.      Keď je teda vnútroštátne právo relevantné skôr v rovine skúmania skutkových okolností, ktoré sa uvádzajú v rámci konania a podliehajú požiadavkám dôkazného bremena(39), právo Únie je v prvom rade prejavom klasických zásad medzinárodného práva súkromného(40). V druhom rade tento prístup, ktorý je, pokiaľ ide o právo Únie v oblasti ochranných známok, prostredníctvom vykonávacieho nariadenia zakotvený – implicitne v jednotlivých prípadoch, ako sa zdá – v hmotnom práve, zodpovedá tiež bežnej praxi medzinárodných súdov a rozhodcovských súdov.(41) Zásada iura novit curia sa uplatňuje, ak vôbec, na relevantné záležitosti medzinárodného práva, nie však na vnútroštátne právo(42), ktorého obsah je potrebné podložiť dôkazmi a skúmať vzhľadom na tvrdenia prednesené účastníkmi konania bez akejkoľvek povinnosti súdu záležitosť rozsiahlejšie skúmať.

–       Predbežný záver

57.      Hoci samotný odkaz na vnútroštátne právo stanovený v nariadení č. 40/94 nemení toto právo na právo Únie, nesprávne posúdenie vnútroštátneho práva, ak je relevantné v úvodnej fáze na účely podmienok stanovených v článku 52 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 40/94, môže viesť viac‑menej k tomu, že existencia podmienky, akou je právo na meno, ktoré zakazuje používanie ochrannej známky, môže byť nesprávne uznaná alebo odmietnutá.

58.      Ďalej sa bude posudzovať otázka, či namietanie v tejto súvislosti môže byť preskúmané Všeobecným súdom alebo v rámci odvolania podaného na Súdny dvor.

iii) Namietanie údajného porušenia článku 8 ods. 3 CPI pred súdmi Únie

59.      Písomné pripomienky predložené odvolateľkou a E. Fioruccim sčasti podrobne skúmajú rôzne prístupy k výkladu dotknutého ustanovenia uvedeného v talianskej právnej literatúre, ktorú chcú obaja využiť na podporu svojich tvrdení. V tejto súvislosti sa však nespomína žiadna otázka týkajúca sa toho, či má v rámci odvolania podaného na Súdny dvor tento súd právomoc preskúmať posudzovanie vnútroštátneho práva, ktoré uskutočnil Všeobecný súd na prvom stupni. Na pojednávaní odvolateľka tvrdila, že v rámci odvolania by malo byť vnútroštátne právo – v rozsahu, v akom naň odkazuje právna úprava Únie – komplexne preskúmateľné. Na druhej strane Súdny dvor podľa názoru ÚHVT môže vykonať jednoduché preskúmanie, ktoré sa obmedzuje na zjavné vady, najmä na základe dôkazov predložených Všeobecnému súdu. Elio Fiorucci tvrdí, že odvolací súd sa striktne obmedzuje na preskúmanie práva Únie.

60.      Pôvodná analýza práva v oblasti ochranných známok a ustanovení procesného práva naznačuje, že súdy Únie pri skúmaní toho, či uplatnenie vnútroštátneho práva možno posúdiť ako nesprávne právne posúdenie, nemusia nevyhnutne uplatniť tú istú mierku. V rámci prvostupňového konania na Všeobecnom súde a odvolacieho konania na Súdnom dvore sa uplatňujú rozdielne zásady. Dôvodom tejto rozdielnosti je skutočnosť, že vnútroštátne právo, ktoré je pred súdmi Únie akoby zbavené normatívnej povahy, je takpovediac totožné s predkladaním skutkových okolností zo strany účastníkov konania. Z tohto dôvodu je v súlade s týmto chápaním konanie v rámci odvolania – presne tak, ako predkladanie skutkových okolností – realizovateľné iba v obmedzenom rozsahu.

–       Skúmanie vnútroštátneho práva Všeobecným súdom vzhľadom na článok 63 nariadenia č. 40/94 (teraz článok 65 nariadenia č. 207/2009)

61.      Podľa článku 63 ods. 2 nariadenia č. 40/94 žaloby na Súdny dvor proti rozhodnutiam odvolacieho senátu „možno podať na základe kompetenčných nedostatkov, porušenia zásadnej procedurálnej požiadavky, porušenia zmluvy, tohto nariadenia alebo akéhokoľvek právneho pravidla týkajúceho sa jeho uplatňovania alebo zneužitia právomoci“.

62.      Pojem „Súdny dvor“ v tomto ustanovení odkazuje na Súdny dvor ako na inštitúciu a nie ako súdnu inštanciu.(43) V dôsledku toho je potrebné článok 63 ods. 2 nariadenia č. 40/94 vykladať v tom zmysle, že žaloby podané na Všeobecný súd možno podať okrem iného z dôvodov „porušenia zmluvy, tohto nariadenia alebo akéhokoľvek právneho pravidla týkajúceho sa jeho uplatňovania“(44).

63.      Prvou otázkou, ktorú je potrebné skúmať, je to, čo sa myslí pod slovným spojením „právne pravidlo týkajúce sa… uplatňovania [nariadenia č. 40/94]“.

64.      Pri doslovnom výklade pojem „právne pravidlo“ vo všeobecnosti nezahŕňa iba ustanovenia práva Únie, ale aj ustanovenia vnútroštátneho práva. Nariadenie č. 40/94 v skutočnosti zahŕňa mnohé odkazy na vnútroštátne právo, najmä za okolností, v rámci ktorých, ako je to v prejednávanom prípade, sú skoršie práva v rozpore s ochrannou známkou Spoločenstva.(45)

65.      Okrem toho právne pravidlá „týkajúce sa jeho uplatňovania“ nepredstavujú jednoducho ustanovenia vykonávacieho nariadenia. Ak by sa vychádzalo zo striktného výkladu zahŕňajúceho iba vykonávacie nariadenie, odkazy v nariadení č. 40/94 na vnútroštátne právo by boli vylúčené a neboli by preskúmateľné Všeobecným súdom. Bolo by to problematické vzhľadom na zásadu účinnej právnej ochrany.

66.      Iné jazykové znenia(46) potvrdzujú výklad nariadenia č. 40/94, ktorý je vhodný z hľadiska právnej ochrany. Je potrebné poznamenať, že napríklad francúzske znenie článku 63 ods. 2 nariadenia č. 40/94 odkazuje na „violation du traité, du présent règlement ou de toute règle de droit relative à leur application“(47). Privlastňovacie zámeno „leur“ v množnom čísle naznačuje jasnejšie ako v nemeckom znení, že sa tým myslí uplatňovanie jednak Zmluvy a jednak nariadenia č. 40/94. Z tohto dôvodu by obmedzenie pojmu „právne pravidlo“ na ustanovenia vykonávacieho nariadenia, ktoré sa vzťahuje iba na nariadenie č. 40/94, ale nie na Zmluvu ako takú, jednoducho nedávalo zmysel.(48) Z tohto dôvodu pojem „právne pravidlo“ zahŕňa všetky ustanovenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri výklade a uplatňovaní nariadenia č. 40/94.

67.      Z tohto dôvodu možno ako predbežný záver uviesť, že nesprávny výklad vnútroštátneho práva – v rozsahu, v akom sa jeho uplatnenie vyžaduje pri uplatňovaní nariadenia č. 40/94 – možno napadnúť na akomkoľvek stupni konania na Všeobecnom súde.(49)

68.      Vzhľadom na tento záver skutočnosť, že pri zohľadnení dôkazov predložených odvolaciemu senátu bolo v napadnutom rozsudku(50) vykonané dôkladné preskúmanie článku 8 ods. 3 CPI(51), v zásade nemožno spochybniť na základe článku 63 nariadenia č. 40/94.

69.      To však neobjasňuje rozhodujúcu otázku prejednávaného odvolania, konkrétne tú, či posudzovanie vnútroštátneho práva, ktoré v súlade s článkom 63 ods. 2 nariadenia č. 40/94 Súd prvého stupňa vykonal a ktoré bol oprávnený vykonať, je preskúmateľné Súdnym dvorom.

iv)    Nepreskúmanie vnútroštátneho práva v rámci odvolacieho konania vzhľadom na článok 58 Štatútu Súdneho dvora

70.      Podľa článku 58 Štatútu Súdneho dvora sa odvolanie obmedzuje iba na právne otázky. Môže sa zakladať na dôvodoch nedostatku právomoci Všeobecného súdu, porušenia procesných pravidiel pred Všeobecným súdom, ktoré sa nepriaznivo dotýka záujmov odvolávajúceho sa, ako aj na porušení práva Únie Všeobecným súdom.

–       Doslovný výklad

71.      Pri doslovnom chápaní článku 58 Štatútu Súdneho dvora Súdny dvor nie je oprávnený skúmať dôvody odvolania založené na porušení vnútroštátneho práva. Konkrétne tento dôvod odvolania nenamieta proti „porušovaniu práva Únie“ zo strany Všeobecného súdu, ale proti údajnému nesprávnemu uplatneniu vnútroštátneho práva.

72.      Skutočnosť, že článok 52 ods. 2 nariadenia č. 40/94 môže na účely posúdenia relevantnosti skorších práv na meno voči neskorším ochranným známkam vyžadovať uplatnenie vnútroštátneho práva, neznamená, že akékoľvek vnútroštátne právo uplatniteľné v tejto súvislosti je právom Únie, ktoré možno napadnúť odvolaním.(52)

73.      Okrem toho tento záver podporuje nielen systém a znenie relevantného ustanovenia, ale aj všeobecné skúmanie procesných ustanovení upravujúcich žaloby a odvolania.

–       Systematický výklad

74.      Pôvodné porovnanie článku 58 Štatútu Súdneho dvora a článku 63 ods. 2 nariadenia č. 40/94 ukazuje, že článok 63 ods. 2 nariadenia č. 40/94 výslovne umožňuje podať žalobu na základe porušenia akéhokoľvek právneho pravidla týkajúceho sa uplatňovania nariadenia č. 40/94, zatiaľ čo v kontexte odvolaní štatút výslovne odkazuje na užší pojem práva Únie. Normotvorca mohol ľahko uplatniť nepatrné rozlíšenie uvedené v článku 63 ods. 2 nariadenia č. 40/94 aj na článok 58 Štatútu Súdneho dvora a rozšíriť rozsah súdnej právomoci v rámci odvolacieho konania nielen na právo Únie, ale použitím podobnej formulácie tiež na iné „právne akty týkajúce sa jeho uplatňovania“.

75.      Avšak navzdory všeobecnému ustanoveniu uvedenému v článku 263 ods. 2 ZFEÚ, ktoré sa týka žalôb podaných na prvom stupni, sa tak nestalo. Ak porovnáme článok 263 ods. 2 ZFEÚ najprv s článkom 63 ods. 2 nariadenia č. 40/94 a potom s článkom 58 štatútu, je zrejmé, že v rámci odvolacieho konania je na rozdiel od konania na prvom stupni skúmanie iných právnych pravidiel než pravidiel práva Únie v zásade zakázané.

76.      Ani druhý pododsek článku 256 ods. 1 ZFEÚ neodôvodňuje akýkoľvek iný záver. Samozrejme, vo všeobecnosti poskytuje možnosť „sa… odvolať… v právnych otázkach“, pod ktoré možno na prvý pohľad subsumovať aj právne otázky týkajúce sa vnútroštátneho práva. Odvolanie sa však musí pohybovať „v rámci obmedzení ustanovených v štatúte“, čo následne vedie k tomu, že v rámci odvolacieho konania je namietanie založené na porušovaní vnútroštátneho práva vylúčené.

77.      Ani systematický pohľad na ustanovenia upravujúce žaloby a odvolania v zásade naznačuje, že by bolo skúmanie pravidiel vnútroštátneho práva v rámci odvolacieho konania vylúčené. Je to tiež v súlade s uvedenými úvahami, keďže z hľadiska subjektov uplatňujúcich právo Únie patrí vnútroštátne pravidlo do oblasti otázok týkajúcich sa skutkových okolností, ktorých posudzovanie nie je úlohou súdneho orgánu v rámci odvolacieho konania, prinajmenšom pokiaľ sa namietalo, že Všeobecný súd na prvom stupni skreslil jasný význam písomnosti alebo dôkazov.(53)

78.      Z tohto dôvodu možno predpokladané nesprávne právne posúdenie pri uplatnení článku 52 ods. 2 nariadenia č. 40/94, pokiaľ ide o rozsah ochrany „iného skoršieho práva“, celkovo preskúmať aj v rámci odvolacieho konania, ak toto skoršie právo vyplýva z práva Únie, ale iba na prvom stupni, ak vnútroštátne právo upravuje ochranu tohto skoršieho práva.

–       Predbežný záver

79.      Ak použijeme tento striktný výklad, dôvod odvolania založený na porušení článku 8 ods. 3 CPI musí byť odmietnutý ako neprípustný bez akéhokoľvek meritórneho skúmania. Pokiaľ ide o rozsah skúmania, procesné právo Únie – v každom prípade v kontexte nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva relevantného v prejednávanej veci – stanovuje jasne vyvážený dvojstupňový súdny systém opravných prostriedkov. Podľa tohto systému je v súlade s článkom 63 ods. 2 nariadenia č. 40/94 žaloba týkajúca sa otázky vnútroštátneho práva podaná na prvom stupni prípustná, ale dôvod odvolania vychádzajúci z tejto otázky je v zásade neprípustný.

–       Neskreslenie

80.      Skutočnosť, že pri uplatňovaní článku 52 ods. 2 nariadenia č. 40/94 sa posúdenie vnútroštátneho práva približuje k otázke skutkových okolností, však spôsobuje, že možnosť preskúmať odvolanie je úzko vymedzená. Všeobecný súd má v zásade výlučnú právomoc konštatovať a posudzovať relevantné skutočnosti a posudzovať dôkazné prostriedky.(54) Ak sa však namieta, že zo spisového materiálu na prvom stupni jasne vyplýva, že zistenia vykonané na prvom stupni sú v skutočnosti nesprávne(55) alebo že Všeobecný súd skreslil dôkazné prostriedky, ktoré mu boli predložené, ide o právnu otázku, ktorú je potrebné riešiť v rámci odvolacieho konania. O takúto situáciu ide, ako už bolo rozhodnuté, keď sa posúdenie existujúcich dôkazov zdá zjavne nesprávne(56) a o uvedenú situáciu ide v každom prípade vtedy, ak takéto skreslenie zjavne vyplýva zo spisového materiálu bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkových okolností a dôkazných prostriedkov(57).

81.      Takúto námietku skreslenia proti napadnutému rozsudku nemožno úspešne vzniesť. Naopak, Súd prvého stupňa sa podrobne zaoberal analýzou znenia dotknutého talianskeho ustanovenia a logicky a komplexne posúdil taliansku právnu literatúru predloženú odvolaciemu senátu a aj jemu samotnému. Na vznesenie námietky skreslenia tvrdení účastníkov konania alebo dôkazných prostriedkov neexistujú nijaké dôvody.

82.      Pokiaľ ide o vnútroštátnu právnu situáciu, Súd prvého stupňa nebol povinný vykonať sám ďalšie dokazovanie. Naopak, keďže predmet sporu v rámci konania na Súde prvého stupňa je vymedzený predmetom sporu v rámci odvolacieho konania na odvolacom senáte(58), Súd prvého stupňa bol povinný obmedziť sa na spisový materiál týkajúci sa tohto sporu, ktorý predložil odvolací senát, aj pokiaľ ide o vnútroštátnu právnu situáciu. Vyplýva to jednak z klasifikácie vnútroštátneho práva ako otázky skutkových okolností a jednak zo skutočnosti, že preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odvolacieho senátu možno vykonať iba na základe dôkazov, ktoré už mal k dispozícii odvolací senát.(59)

83.      Všeobecný súd mal povinnosť posúdiť, či posúdenie vnútroštátneho práva vykonané v tomto smere odvolacím senátom bolo správne, alebo ak nebolo, či došlo k porušeniu právneho pravidla týkajúceho sa uplatňovania nariadenia č. 40/94(60). Skutočnosť, že odvolateľka v súčasnosti tvrdí, že na prvom stupni sa okrem toho odvolávalo na viaceré relevantné rozsudky talianskych súdov, ktoré Všeobecný súd neposúdil, je irelevantná. Hoci je Všeobecný súd oprávnený preskúmať zákonnosť rozhodnutí odvolacieho senátu, nesmie skúmať dôkazy, ktoré boli po prvýkrát predložené v rámci prílohy k žalobe.(61)

v)      Vymedzenie voči rozhodcovskej doložke (článok 272 ZFEÚ)

84.      Do detailov prepracovaná a rozvetvená schéma, ako ju predstavuje vzájomná súhra práva v oblasti ochranných známok a procesného práva, sa neuplatňuje v prípade rozhodcovskej doložky.

85.      Zvláštnosťou arbitrážnej doložky je, že súdy Únie „[majú] právomoc rozhodovať na základe arbitrážnej doložky pripojenej k verejnoprávnej alebo súkromnoprávnej zmluve uzavretej Úniou alebo v mene Únie“ (článok 272 ZFEÚ), v ktorej je obvykle za uplatniteľné hmotné právo stanovené právo členského štátu.

86.      V prejednávanom prípade nie je potrebné skúmať, či je právna situácia týkajúca sa preskúmateľnosti vnútroštátneho práva v rámci odvolania iná, ak sa na základe arbitrážnej doložky namieta pred súdmi Únie porušenie vnútroštátneho práva.

3.      Záver v súvislosti s prvým a druhým odvolacím dôvodom

87.      Keďže v rámci odvolacieho konania nemožno namietať ani porušenie článku 52 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 40/94, ani porušenie článku 8 CPI, prvý a druhý odvolací dôvod treba zamietnuť.

B –    Tretí a štvrtý odvolací dôvod: nedostatočné odôvodnenie a odopretie spravodlivosti a/alebo porušenie článku 63 ods. 3 nariadenia č. 40/94

88.      Aj tieto dva dôvody odvolania možno skúmať spoločne, pretože sa vo svojej podstate týkajú deľby právomoci medzi Všeobecný súd a odvolací senát a najmä rozsahu preskúmavacej právomoci Všeobecného súdu.

1.      Nedostatočné odôvodnenie

89.      Subsidiárne odvolateľka vo svojom odvolaní uvádza údajné nedostatočné odôvodnenie, keďže Súd prvého stupňa nezohľadnil ňou predložené tvrdenia a dôkazy, podľa ktorých E. Fiorucci udelil súhlas na zápis ochrannej známky. Podľa odvolateľky tento údajný súhlas po prvé možno „predpokladať“, keďže návrh na vyhlásenie neplatnosti bol podaný až niekoľko rokov po podaní návrhu na zápis dotknutej ochrannej známky a samotnom zápise, a po druhé mal odvolací senát k dispozícii vyhlásenie riaditeľa Fiorucci SpA, vo vzťahu ku ktorému Elio Fiorucci vyjadril súhlas.

90.      Najskôr je potrebné pripomenúť, že otázka, či je odôvodnenie rozsudku Súdu prvého stupňa rozporuplné alebo nedostatočné, predstavuje právnu otázku, ktorej zodpovedania sa možno dovolávať v rámci odvolania.(62)

91.      Podľa článku 36 Štatútu Súdneho dvora, ktorý sa podľa prvého odseku článku 53 uplatňuje aj na Všeobecný súd, musia byť rozsudky Všeobecného súdu odôvodnené. Ustanovenie nestanovuje konkrétnejšie požiadavky týkajúce sa tejto povinnosti odôvodnenia.

92.      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že povinnosť odôvodnenia predovšetkým neukladá Všeobecnému súdu povinnosť vypracovať odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom rozoberalo jednotlivo všetky úvahy vyjadrené účastníkmi sporu, a že odôvodnenie Všeobecného súdu teda môže byť implicitné, avšak pod podmienkou, že umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Všeobecný súd neprijal ich tvrdenia, a poskytne Súdnemu dvoru dostatok prostriedkov, aby mohol vykonať preskúmanie.(63)

93.      V bodoch 64 a 65 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa nepreskúmal podstatu tvrdení odvolateľky, pokiaľ ide o relevantnosť súhlasu udeleného zo strany Elia Fiorucciho, pretože odvolací senát nezamietol návrh na vyhlásenie neplatnosti z tohto dôvodu a Súd prvého stupňa nemohol nahradiť dané odôvodnenie vlastným.

94.      V dôsledku toho si Súd prvého stupňa splnil povinnosť odôvodnenia. Otázka, či jeho posúdenie bolo správne, je v tomto prípade irelevantná. Z tohto dôvodu nemožno konštatovať nedostatočné odôvodnenie.

2.      Odopretie spravodlivosti a/alebo porušenie článku 63 ods. 3 nariadenia č. 40/94

95.      Subsidiárne odvolateľka vo svojom odvolaní vychádza ďalej z údajného odopretia spravodlivosti. Tvrdí, že Súd prvého stupňa nesprávne preskúmal otázku nadobudnutia ochrannej známky ELIO FIORUCCI, keď pritom odkazoval na predmet sporu v rámci konania pred odvolacím senátom, a nesprávne nepristúpil k zmene rozhodnutia odvolacieho senátu v jej prospech. V tomto rozsahu, ako tvrdí, došlo k porušeniu článku 63 ods. 3 nariadenia č. 40/94.

96.      Subsidiárnejšie navrhuje, aby Súdny dvor nariadil, že ÚHVT má preskúmať tento argument.

97.      Nemožno však namietať to, že v napadnutom rozsudku vo vzťahu k článku 8 CPI nebola preskúmaná údajná relevantnosť – ktorú namieta aj ÚHVT – zmluvného nadobudnutia ochranných známok a že sa nepristúpilo k zmene rozhodnutia odvolacieho senátu.

98.      Samozrejme, článok 63 ods. 3 nariadenia č. 40/94 umožňuje Všeobecnému súdu nielen zrušenie, ale v zásade aj zmenu rozhodnutia odvolacieho senátu.

99.      V prejednávanom prípade však na to nebol dôvod. Súd prvého stupňa, mal skôr pokiaľ ide o akúkoľvek zmenu rozhodnutia, vzhľadom na predmet sporu zviazané ruky. Právna ochrana v oblasti ochranných známok je trojstupňová a charakterizuje ju skutočnosť, že odvolací senát, pokiaľ ide o otázky skutkových okolností, má hlavnú úlohu pri vymedzení predmetu sporu. Z tohto dôvodu sa v bode 64 napadnutého rozsudku správne upozorňuje na to, že odvolací senát nezaložil svoje rozhodnutie na otázke nadobudnutia ochranných známok a zamietol návrh na vyhlásenie neplatnosti (a teda uplatnenie článku 8 CPI) z iných dôvodov. Nie je záležitosťou súdov Únie vykonať nové a rozsiahlejšie preskúmanie vnútroštátneho práva, ktoré by zohľadňovalo i túto otázku, keďže toto vnútroštátne právo sa musí posudzovať rovnakým spôsobom ako otázka skutkových okolností, a preto je skôr súčasťou samotného predmetu sporu.

100. Nemožno to považovať ani za porušenie článku 63 ods. 3 nariadenia č. 40/94, ani za odopretie spravodlivosti namietané odvolateľkou.

101. Podľa článku 63 ods. 6 nariadenia č. 40/94 je však ÚHVT povinný prijať opatrenia nevyhnutné na dosiahnutie súladu s rozhodnutiami súdov Únie. V prípade úplného alebo čiastočného zrušenia rozhodnutia odvolacieho senátu to môže znamenať, že podľa článku 1d nariadenia Komisie (ES) č. 216/96 z 5. februára 1996, ktorým sa ustanovuje rokovací poriadok odvolacích senátov Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu(64), je potrebné vykonať „opätovné preskúmanie odvolacím senátom“. To znamená komplexné skúmanie vzhľadom na dotknutý rozsudok, ktoré je ÚHVT povinný vykonať sám a bez akýchkoľvek usmernení zo strany súdnych orgánov.(65)

102. Z tohto dôvodu by v prejednávanom prípade odvolací senát vykonávajúci opätovné preskúmanie musel najprv preskúmať to, či Elio Fiorucci skutočne vyjadril súhlas so zápisom ochrannej známky. Táto otázka skutkových okolností – hoci irelevantná na účely namietania proti nedostatočnému odôvodneniu – so zreteľom na kritiku vyjadrenú zo strany Súdu prvého stupňa, ktorá sa týkala výkladu článku 8 CPI, pravdepodobne získa relevantnosť a nemôže ostať bez povšimnutia. To isté platí v prípade otázky v súvislosti s rozsahom, v akom sa na základe zmluvy o prevode previedli na odvolateľku ochranné známky a označenia.

103. Hoci návrh odvolateľky – predložený najsubsidiárnejšie – smeruje k tomu, aby sa ÚHVT uložila povinnosť vykonať konkrétne toto skúmanie, nemôže sa mu vyhovieť. Povinnosti ÚHVT v súvislosti so skúmaniami vyplývajú bezprostredne z uplatniteľných ustanovení. Naopak, súdy Únie nemôžu ÚHVT zaviazať nijakými pokynmi.

3.      Predbežný záver

104. Z tohto dôvodu treba tretí a štvrtý odvolací dôvod zamietnuť.

C –    Konečné závery k odvolaniu

105. Keďže ani jeden z odvolacích dôvodov odvolateľky nemožno prijať, je potrebné zamietnuť odvolanie v celom rozsahu.

VII – Návrh Elia Fiorucciho na zmenu bodov 33 a 35 výrokovej časti napadnutého rozsudku

106. Elio Fiorucci zastáva názor, že závery obsiahnuté v týchto bodoch sú nesprávne. V tomto rozsahu sa domáha určitej „opravy rozsudku“ bez uvedenia, aké dôsledky z toho vyplývajú pre výrok rozsudku.

107. To nepredstavuje návrh, ktorý by bol prípustný v tomto konaní, pretože nesmeruje ani k aspoň čiastočnému zrušeniu rozhodnutia Súdu prvého stupňa, ani nezodpovedá návrhu v podobe predloženej na prvom stupni.(66)

108. Z tých istých dôvodov tento návrh nemožno prekvalifikovať ako vzájomné odvolanie.(67)

109. Návrh E. Fiorucciho treba preto odmietnuť ako neprípustný.

VIII – Trovy konania

110. Podľa článku 18 v spojení s článkom 69 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora môže Súdny dvor rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť, že každý účastník znáša vlastné trovy, ak účastníci nemali úspech pri jednom alebo niekoľkých návrhoch, alebo vo výnimočných prípadoch.

111. V prejednávanom prípade je potrebné poznamenať, že E. Fiorucci okrem požiadavky spočívajúcej v oprave rozsudku so svojím návrhom uspel. Naopak odvolateľka vo svojom návrhu celkovo neuspela, okrem návrhu na zamietnutie návrhu E. Fiorucciho na zmenu rozsudku. ÚHVT celkovo neuspel.

112. V dôsledku toho sa zdá primerané zaviazať ÚHVT a odvolateľku na náhradu troch štvrtín trov konania E. Fiorucciho a stanoviť, že znášajú vlastné trovy konania. Elio Fiorucci teda znáša jednu štvrtinu svojich trov konania.

IX – Návrh

113. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:

1.         odvolanie sa zamieta;

2.         návrh Elia Fiorucciho na zmenu rozsudku sa zamieta;

3.         odvolateľka a ÚHVT znášajú spoločne a nerozdielne vlastné trovy konania a nahradia tri štvrtiny trov konania E. Fiorucciho;

4.         Elio Fiorucci znáša štvrtinu vlastných trov konania.


1 – Jazyk prednesu: nemčina.


2 – Ú. v. ES L 11, 1994, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 146.


3 – T‑165/06, Zb. s. II‑1375.


4 – Protokol (č. 3) o štatúte Súdneho dvora Európskej únie (Ú. v. EÚ C 115, 2008, s. 210).


5 – Rozsudok z 13. septembra 2006, MIP Metro/ÚHVT – Tesco Stores (METRO), T‑191/04, Zb. s. II‑2855, bod 36, podľa ktorého „odvolací senát nemôž[e] prijať rozhodnutie, ktoré by bolo nezákonné v čase, keď rozhoduj[e] na základe dôkazov predložených účastníkmi v rámci konania, ktoré sa pred [ním] vedie“.


6 – Teraz článok 65 nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Spoločenstva (kodifikované znenie) (Ú. v. EÚ L 78, s. 1).


7 – Rozsudok z 12. decembra 2002, eCopy/ÚHVT (ECOPY), T‑247/01, Zb. s. II‑5301, v bode 46 uvádza: „Rozhodnutia odvolacieho senátu môžu byť zrušené alebo zmenené iba vtedy, ak sú tieto rozhodnutia z hmotnoprávneho alebo procesného hľadiska nesprávne. Okrem toho, ustálenou judikatúrou je, že zákonnosť opatrenia Spoločenstva sa posudzuje na základe skutkových a právnych okolností existujúcich v čase prijatia opatrenia.“


8 – Napadnutý rozsudok, bod 40.


9 – Teraz článok 51 nariadenia č. 207/2009.


10 – Teraz článok 53 nariadenia č. 207/2009.


11 – Teraz článok 65 nariadenia č. 207/2009.


12 –      V tejto súvislosti pozri tiež znenie ustanovenia v iných úradných jazykoch ÚHVT, čiže francúzske („violation du traité, du présent règlement ou de toute règle de droit relative à leur application“), talianske („violazione del trattato, del presente regolamento o di qualsiasi regola di diritto relativa alla loro applicazione“), španielske („violación de Tratado, del presente Reglamento o de cualquier norma jurídica relativa a su aplicación“), nemecké („Verletzung des Vertrages, dieser Verordnung oder einer bei ihrer Durchführung anzuwendenden Rechtsnorm“) a anglické znenie („infringement of the Treaty, of this Regulation or of any rule of law relating to their application“).


13 – Ú. v. ES L 303, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 189.


14 – Napadnuté rozhodnutie, body 6 až 8.


15 – Napadnuté rozhodnutie, bod 10.


16 –      V tejto súvislosti pozri tiež znenie ustanovenia vykonávacieho nariadenia v iných úradných jazykoch ÚHVT, čiže vo francúzštine („des éléments démontrant que le demandeur est titulaire de l’un des droits antérieurs énoncés à l’article 52 paragraphe 2 du règlement ou qu’il est habilité, en vertu de la législation nationale applicable, à faire valoir ce droit“), v taliančine („indicazioni da cui risulti che il richiedente è titolare di uno dei diritti anteriori di cui all’articolo 52, paragrafo 2 del regolamento oppure che, a norma della legislazione nazionale applicabile, è legittimato a far valere tale diritto“), španielčine („los datos que acrediten que el solicitante es el titular de un derecho anterior a que se refiere el apartado 2 del artículo 52 del Reglamento o que, en virtud de la legislación nacional vigente, está legitimado para reivindicar tal derecho“), angličtine [„particulars showing that the applicant is the proprietor of an earlier right as referred to in Article 52 (2) of the Regulation or that he is entitled under the national law applicable to lay claim to that right“] a v nemčine („Angaben, die beweisen, dass der Antragsteller Inhaber eines in Artikel 52 Absatz 2 der Verordnung genannten älteren Rechts ist oder dass er nach einschlägigem nationalen Recht berechtigt ist, dieses Recht geltend zu machen“) (kurzívou zvýraznila generálna advokátka).


17 – Decreto Legislativo z 10. februára 2005, č. 30 (uverejnený v Gazzetta Ufficiale č. 52 zo 4. marca 2005 – Supplemento Ordinario č. 28).


18 – Pozri bod 42 napadnutého rozhodnutia. Znenie ustanovenia, ktoré sa v ňom cituje, bolo nedávno zmenené a doplnené Decreto Legislativo č. 131 z 13. augusta 2010, s účinnosťou od 2. septembra 2010, a v súčasnosti podmieňuje súhlasom nielen zápis, ale aj používanie ochrannej známky („registrati o usati come marchio“). Z dôvodov uvedených v bode 10 týchto návrhov však v prejednávanom prípade nemožno zohľadniť tieto nedávne zmeny a doplnenia.


19 – Toto odkazuje na určitých rodinných príslušníkov, ktorí môžu dať potrebný súhlas po smrti dotknutej osoby.


20 – Rozsudok z 30. marca 2006, Emanuel, C‑259/04, Zb. s. I‑3089, bod 53.


21 – Napadnuté rozhodnutie, body 31 až 37.


22 – Napadnuté rozhodnutie, body 43 až 63.


23 – Napadnuté rozhodnutie, bod 67.


24 – Rozhodnutie druhého odvolacieho senátu ÚHVT zo 14. apríla 2005, R 635/2003-2, bod 21.


25 – Rozhodnutie prvého odvolacieho senátu ÚHVT zo 6. júla 2005, R 869/2004-1, bod 43.


26 – Rozhodnutie druhého odvolacieho senátu ÚHVT zo 7. augusta 2002, R 607/2001‑2, bod 43.


27 – V tejto súvislosti sa odvolateľka odvoláva na rozsudok z 1. marca 2005, Fusco/ÚHVT – Fusco International (ENZO FUSCO), T‑185/03, Zb. s. II‑715.


28 – Kurzívou zvýraznila generálna advokátka.


29 – Odvolateľka sa odvoláva na judikatúru – ktorá v prejednávanom prípade nie je relevantná – vydanú v oblasti vzťahu medzi právom Únie a medzinárodnými dohodami, napríklad rozsudky zo 16. júla 2009, American Clothing Associates/ÚHVT, C‑202/08 P a C‑208/08 P, Zb. s. I‑6933, a zo 4. mája 2010, TNT Express Nederland, C‑533/08, Zb. s. I‑4107.


30 – Kurzívou zvýraznila generálna advokátka.


31 – Pokiaľ ide o návrhy na vyhlásenie neplatnosti založené na skorších právach, ako to stanovuje článok 52 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 40/94, pozri rozsudky z 11. júna 2009, Last Minute Network/ÚHVT – Last Minute Tour (LAST MINUTE TOUR), T‑114/07 a T‑115/07, Zb. s. II‑1919, bod 47, a z 12. júna 2007, Budějovický Budvar/ÚHVT – Anheuser Busch (BUDWEISER), T‑53/04 až T‑56/04, T‑58/04 a T‑59/04, Zb. s. II‑57*, bod 74.


32 – Pozri poznámku pod čiarou 31. Okrem toho je pozoruhodne jasné rozhodnutie štvrtého odvolacieho senátu ÚHVT z 25. októbra 2004 (R 790/2001‑4, bod 17), v ktorom sa uvádza: „it is for the applicant for a declaration of invalidity to furnish proof… especially as to the national law referred to by the provision which, because the Office is a Community body, amounts to a factual element…“.


33 – Kurzívou zvýraznila generálna advokátka.


34 – Pokiaľ ide o túto otázku, v kontexte postupov podobných námietkovému konaniu ÚHVT tvrdí: „The Office is not in a position to determine with sufficient accuracy on [its] own motion what the law relating to Article 8 (4) rights is in all the Member States. …. Thus, as regards questions of law, i.e. the rules and norms of the respective national law applicable to the specific case, the Office will generally require the opponent to provide the necessary elements for the Office to take a decision. It is only when such elements have already been previously established by the Office… that such proof will not be necessary. ….“ (pozri Príručku ÚHVT praxe v oblasti ochranných známok dostupnú online na internetovej stránke http://oami.europa.eu/ows/rw/pages/CTM/legalReferences/guidelines/OHIMManual.de.do, bod 5.4 oddielu „Non-registered rights“, naposledy aktualizovaný 16. septembra 2009).


35 – Pozri v tejto súvislosti Rodriguez Iglesias, G. C.: Le droit interne devant le juge international et communautaire. In: Du droit international au droit de l’intégration, Liber amicorum Pierre Pescatore. Baden-Baden: Nomos, 1987, s. 583 a 597, najmä poznámku pod čiarou 43.


36 – Pozri judikatúru citovanú v poznámke pod čiarou 31 vyššie. Pozri tiež rozsudok z 30. júna 2009, Danjaq/ÚHVT – Mission Productions (Dr. No), T‑435/05, Zb. s. II–2097, bod 43, ktorý sa zakladá na posúdení „predložených dokumentov“ ako dôkazného prostriedku. V kontexte námietkového konania uvedeného v rozsudku z 20. apríla 2005, Atomic Austria/ÚHVT – Fabricas Agrupadas de Muñecas de Onil (ATOMIC BLITZ), T–318/03, Zb. s. II‑1319, body 33 až 38, Súd prvého stupňa, zdá sa, zastával širšie stanovisko. Rozhodol, že hoci ÚHVT pripúšťa posúdenie „predložených dôkazov“, musí sa „z vlastného podnetu oboznámiť, prostriedkami, ktoré považuje za užitočné na tento účel [napríklad vyžiadaním si informácií od účastníkov konania], s vnútroštátnymi právnymi predpismi daného členského štátu“. Tento prístup nemožno zosúladiť so znením pravidla 37 vykonávacieho nariadenia. Podľa tohto ustanovenia zásada spočívajúca v tom, že ÚHVT by mal skúmať skutkové okolnosti z vlastnej iniciatívy, sa obmedzuje v súlade s rozdelením povinnosti na povinnosť uviesť skutkové okolnosti a povinnosť niesť dôkazné bremeno; inak by dochádzalo k jej obsahovému oslabeniu.


37 – Pokiaľ ide o túto otázku, pozri článok 63 ods. 1 nariadenia č. 40/94 a článok 135 ods. 4 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.


38 – Chanteloup, H.: La prise en considération du droit national par le juge communautaire. In: Revue critique de droit international privé. 2007, s. 539, v úvode v tejto súvislosti kvetnato vykresľuje vnútroštátne právo a opisuje ho ako právo zbavené normatívnej povahy a odeté do „závoja skutočností“. Na strane 559 stručnejšie zdôrazňuje: „Le droit national pris en considération est un fait[.]“


39 –      Táto otázka je výslovne vysvetlená – a vo svojom odvolávaní sa na údajné jednotné zásady medzinárodného práva súkromného v členských štátoch zachádza do krajností – v Príručke ÚHVT praxe v oblasti ochranných známok (už citovaná v poznámke pod čiarou 32 vyššie), podľa ktorej sa právo členských štátov musí posudzovať ako „otázka skutkových okolností podložená dôkazmi predloženými stranou, ktorá toto právo spochybňuje“.


40 –      Pokiaľ ide o túto otázku, pozri rozsudok francúzskeho Cour de Cassation z 25. mája 1948 vo veci Lautour, kedysi považovaný za priekopnícky, v súčasnosti za čiastočne prekonaný, zopakovaný a okomentovaný v Ancel, B., Lequette, Y.: Les grands arrêts de la jurisprudence francaise de droit international privé. 5. vyd. Paris: Dalloz, 2006, s. 165 a 171. Podľa tohto rozsudku účastník konania, ktorý si v konaní uplatňuje svoj nárok, znáša dôkazné bremeno, pokiaľ ide o právo iného štátu, na ktorom sa jeho nárok zakladá. Podľa nedávnejšej judikatúry francúzskych súdov, ktorými sú rozsudky vo veciach Amerford a Itraco, takisto zopakované a okomentované v Ancel, B., Lequette, Y.: c. d., s. 718, 723 a nasl., sú aj naďalej predovšetkým, hoci nie výlučne, účastníci konania vyzývaní stanoviť loi étrangère, ktorého kontrola vykonávaná Cour de Cassation sa podľa všetkého v podstate obmedzuje na skreslenie obsahu cudzieho práva (dénaturation) a jeho zjavne nesprávne pochopenie (erreur manifeste de compréhension). Tento prístup však nemožno v medzinárodnom kontexte generalizovať. Napríklad podľa nemeckého práva je povinnosťou súdu ex offo zistiť a uplatniť cudzie právo – v súlade s jeho úplným obsahom v právnej úprave a v praxi – uplatniteľné podľa nemeckých pravidiel medzinárodného práva súkromného. V dôsledku toho sa s cudzím právom z procesnoprávneho hľadiska zaobchádza ako s otázkou práva a nie ako s otázkou skutkových okolností, hoci môže byť predmetom dokazovania [§ 293 Zivilprozessordnung (občiansky súdny poriadok alebo „ZPO“)]. V rámci právnej literatúry však ostáva sporné to, či môže byť § 545 ZPO v novelizovanom znení preskúmateľný aj v rámci odvolacieho konania založeného na právnej otázke (pokiaľ ide o stav tohto sporu, pozri Schack, H.: Internationales Zivilverfahrensrecht. 5. vyd. München: Verlag C. H. Beck, 2010, body 723 až 727).


41 –      Pozri v tejto súvislosti Santulli, C.: Le statut international de l’ordre juridique étatique. Paris: Editions A. Pedone, 2001, s. 271 – 277. V tejto práci sa v poznámke pod čiarou 561 a nasl. cituje najmä zaujímavý rozsudok Stáleho dvora medzinárodnej spravodlivosti zo 7. júna 1932 (Affaire relative au paiement, en or, des emprunts fédéraux brésiliens émis en France, PCIJ, séria A, č. 20/21, strany 93 až 126, najmä s. 124). Pozri tiež RIVIER, R.: La preuve devant les juridictions interétatiques à vocation universelle (CIJ et TIDM). In: Ruiz Fabri, H., Sorel, J.‑M. (eds): La preuve devant les juridictions internationales. Paris: A. Pedone, 2007, s. 49 – 51.


42 –      Chanteloup (c. d. v poznámke pod čiarou 38) na s. 559 spomína rozhodnutie Stáleho dvora medzinárodnej spravodlivosti zo 7. júna 1932 (Affaire relative à certains intérêts allemands en Haute Silésie, PCIJ, séria A, č. 7, s. 19), ktorý objasňuje, že z pohľadu medzinárodného práva a Stáleho dvora medzinárodnej spravodlivosti sú vnútroštátne práva skutkovými okolnosťami, ktoré vyjadrujú vôľu a činnosti štátov.


43 –      Eisenführ, G., Schennen, D.: Gemeinschaftsmarkenverordnung. 3. vyd. Köln: Carl Heymanns Verlag, 2010, článok 65, bod 1.


44 –      Kurzívou zvýraznila generálna advokátka.


45 –      Pokiaľ ide o námietkové konanie, pozri napríklad článok 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94.


46 –      Pozri poznámku pod čiarou 12.


47 –      Kurzívou zvýraznila generálna advokátka.


48 –      Porovnanie iných jazykových znení uvedených v poznámke pod čiarou 12 vedie k tomu istému záveru.


49 –      Eisenführ a Schennen (c. d. v poznámke pod čiarou 43) v článku 65 bode 16 poukazujú na to, že o otázke súdneho preskúmania „uplatňovania kľúčových vnútroštátnych ustanovení či dokonca nepísaných právnych zásad“ sa doposiaľ nediskutovalo.


50 –      Body 43 až 63 napadnutého rozsudku.


51 –      Pokiaľ ide o zákaz, ktorý je potrebné v tejto súvislosti pripomenúť, spočívajúci v obmedzení právomoci Všeobecného súdu na predmet sporu, ktorý prejednáva odvolací senát, pozri bod 54 týchto návrhov.


52 –      Pozri moje pripomienky uvedené v bode 42 a nasl. vyššie.


53 –      Pokiaľ ide o túto základnú zásadu, pozri rozsudky z 2. marca 1994, Hilti/Komisia, C‑53/92 P, Zb. s. I‑667, bod 42, a z 1. júna 1994, Komisia/Brazzelli Lualdi a i., C‑136/92 P, Zb. s. I‑1981, bod 49. Na hlbšie pochopenie pozri body 80 až 83 týchto návrhov.


54 –      Rozsudok z 30. júna 2005, Eurocermex/ÚHVT, C‑286/04 P, Zb. s. I‑5797, bod 43.


55 –      Rozsudok vo veci Komisia/Brazzelli Lualdi a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 53 vyššie.


56 –      Rozsudok z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada, C‑229/05 P, Zb. s. I‑439, bod 37.


57 –      Rozsudok zo 16. apríla 2006, General Motors/Komisia, C‑551/03 P, Zb. s. I‑3173, bod 54. Pozri v tejto súvislosti Wägenbaur, B.: EuGH VerfO, Satzung und Verfahrensordnungen EuGH/EuG. München: Verlag C. H. Beck, 2008, článok 58 Štatútu Súdneho dvora, body 8 až 12.


58 –      Pozri článok 135 ods. 4 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.


59 –      Pozri rozsudky z 29. apríla 2004, Eurocermex/ÚHVT, T‑399/02, Zb. s. II‑1391, bod 52 (Tvar pivnej fľaše), a z 18. júla 2006, Rossi/ÚHVT, C‑214/05 P, Zb. s. I‑7057, body 50 až 53.


60 –      Článok 63 ods. 2 nariadenia č. 40/94.


61 –      Pozri poznámku pod čiarou 59 vyššie.


62 –      Rozsudok zo 16. decembra 2008, Masdar (UK)/Komisia, C‑47/07 P, Zb. s. I‑9761, bod 76.


63 –      Rozsudok z 20. mája 2010, Gogos/Komisia, C‑583/08 P, Zb. s. I‑4469, bod 30.


64 –      Ú. v. ES L 28, s. 11; Mim. vyd. 17/001, s. 221.


65 –      Rozsudok z 8. júla 1999, Procter & Gamble/ÚHVT (BABY-DRY), T‑163/98, Zb. s. II‑2383, bod 53.


66 –      Článok 116 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.


67 –      Článok 113 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.