ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
z 1. júla 2014 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Vnútroštátny systém podpory, podľa ktorého sa obchodovateľné zelené certifikáty vydávajú zariadeniam vyrábajúcim elektrickú energiu z obnoviteľných zdrojov energie – Povinnosť dodávateľov elektrickej energie a niektorých spotrebiteľov každoročne predložiť príslušnému orgánu určitý počet zelených certifikátov – Odmietnutie vydávať zelené certifikáty výrobným zariadeniam nachádzajúcim sa mimo dotknutého členského štátu – Smernica 2009/28/ES – Článok 2 druhý odsek písm. k) a článok 3 ods. 3 – Voľný pohyb tovaru – Článok 34 ZFEÚ“
Vo veci C‑573/12,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím förvaltningsrätten i Linköping (Švédsko) zo 4. decembra 2012 a doručený Súdnemu dvoru 6. decembra 2012, ktorý súvisí s konaním:
Ålands Vindkraft AB
proti
Energimyndigheten,
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení: predseda V. Skouris, podpredseda K. Lenaerts, predsedovia komôr A. Tizzano, L. Bay Larsen, T. von Danwitz, M. Safjan a C. G. Fernlund, sudcovia E. Levits, A. Ó Caoimh, A. Arabadžiev, C. Toader, D. Šváby, M. Berger, A. Prechal (spravodajkyňa) a E. Jarašiūnas,
generálny advokát: Y. Bot,
tajomník: C. Strömholm, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 5. novembra 2013,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Ålands Vindkraft AB, v zastúpení: F. Distefano, avvocatessa,
– Energimyndigheten, v zastúpení: E. Brandsma a J. Johansson, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci K. Forsbacka, advokat,
– švédska vláda, v zastúpení: A. Falk, C. Meyer‑Seitz, C. Stege, U. Persson a S. Johannesson, splnomocnené zástupkyne,
– nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a K. Petersen, splnomocnení zástupcovia,
– holandská vláda, v zastúpení: M. de Ree a M. Bulterman, splnomocnené zástupkyne,
– nórska vláda, v zastúpení: M. Emberland a B. Gabrielsen, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: K. Herrmann, E. Kružíková a J. Enegren, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 28. januára 2014,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 druhého odseku písm. k) a článku 3 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES (Ú. v. EÚ L 140, s. 16), ako aj článku 34 ZFEÚ.
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Ålands Vindkraft AB (ďalej len „Ålands Vindkraft“) a Energimyndigheten (energetický úrad) vo veci odmietnutia tohto úradu udeliť na účely získania certifikátov elektrickej energie súhlas veternej elektrárni nachádzajúcej sa vo Fínsku, ktorú prevádzkuje spoločnosť Ålands Vindkraft.
Právny rámec
Právo Únie
3 Smernica 2009/28 nadobudla účinnosť 25. júna 2009 a mala sa prebrať do vnútroštátneho práva najneskôr 5. decembra 2010. Touto smernicou bola s účinnosťou od 1. januára 2012 zrušená smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/77/ES z 27. septembra 2001 o podpore elektrickej energie vyrábanej z obnoviteľných zdrojov energie na vnútornom trhu s elektrickou energiou (Ú. v. ES L 283, s. 33; Mim. vyd. 12/002, s. 121).
4 Odôvodnenia 1, 15, 25, 52 a 56 smernice 2009/28 uvádzajú:
„(1) Kontrola energetickej spotreby v Európe a väčšie využívanie energie z obnoviteľných zdrojov energie sú spolu s úsporami energie a vyššou energetickou efektívnosťou významnými súčasťami balíka opatrení potrebných na zníženie emisií skleníkových plynov a na dodržiavanie Kjótskeho protokolu k Rámcovému dohovoru Organizácie Spojených národov o zmene klímy a ďalších záväzkov Spoločenstva a medzinárodných záväzkov v oblasti znižovania emisií skleníkových plynov po roku 2012. Tieto faktory zohrávajú taktiež dôležitú úlohu pri podpore bezpečnosti dodávok energií, podpore technického rozvoja a inovácií a poskytovaní príležitostí na zamestnanie a regionálny rozvoj, najmä vo vidieckych a izolovaných oblastiach.
…
(15) Východiskové pozície, potenciálne obnoviteľné zdroje energie a energetický mix v jednotlivých členských štátov sú rôzne. Preto je potrebné premeniť cieľ Spoločenstva vo výške 20 % na jednotlivé ciele pre každý členský štát, pričom sa náležite zohľadní spravodlivé a primerané rozdelenie, ktoré vezme do úvahy rozdielne východiskové pozície a možnosti členských štátov, vrátane existujúceho podielu energie z obnoviteľných zdrojov energie a energetického mixu. Toto je vhodné realizovať prostredníctvom rozdelenia požadovaného celkového nárastu využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie medzi členské štáty na základe rovnakého nárastu podielu každého členského štátu váženého prostredníctvom jeho [hrubého domáceho produktu (HDP)], pričom výsledok sa upraví tak, aby odrážal ich východiskové pozície, a započítaním z hľadiska hrubej konečnej energetickej spotreby, pričom sa zohľadní doterajšie úsilie členských štátov v súvislosti s využívaním energie z obnoviteľných zdrojov energie.
…
(25) Členské štáty majú rozdielny potenciál v oblasti energie z obnoviteľných zdrojov energie a využívajú rôzne systémy podpory energie z obnoviteľných zdrojov energie na vnútroštátnej úrovni. Väčšina členských štátov používa systémy podpory, ktoré poskytujú výhody len energii z obnoviteľných zdrojov energie, ktorá sa vyrába na ich území. Pre riadne fungovanie národných systémov podpory je nevyhnutné, aby členské štáty mali kontrolu nad účinkami ich národných systémov podpory a nákladmi na ne podľa svojho rozdielneho potenciálu. Dôležitým prostriedkom na dosiahnutie cieľa tejto smernice je zabezpečenie riadneho fungovania národných systémov podpory v súlade so smernicou [2001/77], aby sa zachovala dôvera investorov a aby sa členským štátom umožnilo navrhnúť účinné vnútroštátne opatrenia na plnenie cieľov. Cieľom tejto smernice je uľahčiť cezhraničnú podporu energie z obnoviteľných zdrojov energie bez toho, aby boli ovplyvnené národné systémy podpory. Touto smernicou sa zavádzajú nepovinné mechanizmy spolupráce medzi členskými štátmi, ktorými sa im umožní dohodnúť sa na rozsahu, v akom jeden členský štát podporuje výrobu energie v druhom členskom štáte, a na rozsahu, v akom by sa mala výroba energie z obnoviteľných zdrojov energie započítať do národného celkového cieľa týchto členských štátov. Aby sa zabezpečila účinnosť oboch druhov opatrení na plnenie cieľov, t. j. národných systémov podpory a mechanizmov spolupráce, je nevyhnutné, aby mohli členské štáty stanoviť, či a do akej miery sa ich národné systémy podpory vzťahujú na energiu z obnoviteľných zdrojov energie vyrobenú v iných členských štátoch, a dohodnúť sa na tom pomocou mechanizmov spolupráce stanovených v tejto smernici.
…
(52) Jediným cieľom potvrdení o pôvode vydaných na účely tejto smernice je preukázať koncovému spotrebiteľovi, že daný podiel alebo množstvo energie bolo vyrobené z obnoviteľných zdrojov energie. Potvrdenie o pôvode možno previesť z jedného držiteľa na iného nezávisle od energie, na ktorú sa vzťahuje. V záujme zabezpečenia toho, aby sa jednotka elektriny z obnoviteľných zdrojov energie vykázala spotrebiteľovi iba raz, malo by sa zabrániť dvojitému započítaniu a dvojitému oznamovaniu potvrdení o pôvode. Energia z obnoviteľných zdrojov energie, v súvislosti s ktorou potvrdenie o pôvode výrobca predal samostatne, by nemala byť oznamovaná alebo predávaná koncovému spotrebiteľovi ako energia vyrobená z obnoviteľných zdrojov energie. Je dôležité rozlišovať medzi ‚zelenými‘ certifikátmi používanými na účely systémov podpory a potvrdeniami o pôvode.
…
(56) Samotné potvrdenia o pôvode neposkytujú právo na využívanie národných systémov podpory.“
5 Článok 1 tejto smernice nazvaný „Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti“ stanovuje:
„Touto smernicou sa ustanovuje spoločný rámec presadzovania energie z obnoviteľných zdrojov energie. Stanovujú sa v nej záväzné národné ciele pre celkový podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie na hrubej konečnej energetickej spotrebe a pre podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie v doprave. Stanovujú sa v nej pravidlá týkajúce sa štatistických prenosov medzi členskými štátmi, spoločných projektov medzi členskými štátmi a s tretími krajinami, potvrdení o pôvode, administratívnych postupov, informovania a odbornej prípravy a prístupu k elektrizačnej sústave pre energiu z obnoviteľných zdrojov energie. …“
6 Článok 2 druhý odsek písm. j) až l) uvedenej smernice obsahuje tieto definície:
„…
j) ‚potvrdenie o pôvode‘ je elektronický dokument, ktorého jediným účelom je poskytnúť koncovému spotrebiteľovi dôkaz o tom, že daný podiel alebo množstvo energie bolo vyrobené z obnoviteľných zdrojov energie v súlade s článkom 3 ods. 6 smernice [Európskeho parlamentu a Rady] 2003/54/ES [z 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrickou energiou a o zrušení smernice 96/92/ES (Ú. v. ES L 176, s. 37; Mim. vyd. 12/002, s. 211)];
k) ‚systém podpory‘ je akýkoľvek nástroj, systém alebo mechanizmus, ktorý uplatňuje členský štát alebo skupina členských štátov a ktorý podporuje využívanie energie z obnoviteľných zdrojov energie znížením nákladov na túto energiu, zvýšením ceny, za ktorú sa môže predávať, alebo zvýšením nakúpeného objemu takejto energie prostredníctvom povinnosti využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie alebo inak; toto okrem iného zahŕňa aj investičnú pomoc, oslobodenie od dane alebo zníženie dane, vrátenie dane, systémy podpory povinnosti využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie vrátane systémov využívajúcich ‚zelenéʻ certifikáty a systémy priamej podpory cien vrátane výkupných sadzieb a vyplácania prémií;
l) ‚povinnosť využitia energie z obnoviteľných zdrojov energie‘ je národný systém podpory, v rámci ktorého sa vyžaduje od výrobcov energie, aby do svojej výroby zahrnuli daný podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie, od dodávateľov energie sa vyžaduje, aby do svojich dodávok zahrnuli daný podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie, a od spotrebiteľov energie sa vyžaduje, aby do svojej spotreby zahrnuli daný podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie; patria sem aj systémy, podľa ktorých sa tieto požiadavky môžu splniť prostredníctvom ‚zelených‘ certifikátov“.
7 Článok 3 ods. 1 až 3 smernice 2009/28 stanovuje:
„1. Každý členský štát zabezpečí, aby podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie vypočítaný v súlade s článkami 5 až 11 na hrubej konečnej energetickej spotrebe v roku 2020 predstavoval aspoň jeho národný celkový cieľ týkajúci sa podielu energie z obnoviteľných zdrojov energie v danom roku uvedený v treťom stĺpci tabuľky v časti A prílohy I. Tieto záväzné národné celkové ciele sú v súlade s cieľom aspoň 20 % podielu energie z obnoviteľných zdrojov energie na hrubej konečnej energetickej spotrebe Spoločenstva v roku 2020. …
2. Členské štáty prijmú účinné opatrenia určené na zabezpečenie toho, aby sa podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie rovnal podielu uvedenému v orientačnej trajektórii uvedenej v časti B prílohy I alebo aby bol vyšší.
3. Členské štáty môžu na dosiahnutie cieľov uvedených v odsekoch 1 a 2 tohto článku využiť okrem iného tieto opatrenia:
a) systémy podpory;
b) opatrenia zamerané na spoluprácu medzi rôznymi členskými štátmi a s tretími krajinami v záujme dosiahnutia ich národných celkových cieľov v súlade s článkami 5 až 11.
Bez toho, aby boli dotknuté články [107 ZFEÚ] a [108 ZFEÚ], majú členské štáty právo rozhodnúť v súlade s článkami 5 až 11 tejto smernice o tom, v akom rozsahu budú podporovať energiu z obnoviteľných zdrojov energie, ktorá sa vyrába v inom členskom štáte.“
8 Článok 5 ods. 1 a 3 tejto smernice stanovuje:
„1. Hrubá konečná energetická spotreba z obnoviteľných zdrojov energie v každom členskom štáte sa vypočíta ako súčet:
a) hrubej konečnej spotreby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie;
…
3. Na účely odseku 1 písm. a) sa hrubá konečná spotreba elektriny z obnoviteľných zdrojov energie vypočíta ako množstvo elektriny vyrobené v členskom štáte z obnoviteľných zdrojov energie,…“
9 Článok 11 uvedenej smernice nazvaný „Spoločné systémy podpory“ v odseku 1 stanovuje:
„Bez toho, aby boli dotknuté povinnosti členských štátov podľa článku 3, sa môžu dva alebo viaceré členské štáty dobrovoľne rozhodnúť, že budú spoločne alebo čiastočne koordinovať svoje národné systémy podpory. V takýchto prípadoch sa môže určité množstvo energie z obnoviteľných zdrojov energie vyrobené na území jedného zúčastneného členského štátu započítavať do národného celkového cieľa druhého zúčastneného členského štátu, ak tieto členské štáty:
a) vykonajú štatistický prenos určeného množstva energie z obnoviteľných zdrojov energie z jedného členského štátu do druhého členského štátu v súlade s článkom 6 alebo; alebo
b) stanovia dohodou zúčastnených členských štátov pravidlo rozdeľovania množstva energie z obnoviteľných zdrojov energie medzi zúčastnené členské štáty; toto pravidlo sa oznámi Komisii najneskôr tri mesiace po uplynutí prvého roku, v ktorom nadobudne účinnosť.“
10 Článok 15 tej istej smernice venovaný potvrdeniam o pôvode stanovuje najmä:
„1. Na účely preukázania podielu alebo množstva energie z obnoviteľných zdrojov energie v energetickom mixe dodávateľa koncovému spotrebiteľovi podľa článku 3 ods. 6 smernice [2003/54] členské štáty zabezpečia, aby pôvod elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie bolo možné zaručiť v zmysle tejto smernice v súlade s objektívnymi, transparentnými a nediskriminačnými kritériami.
2. …
Potvrdenie o pôvode nezohráva žiadnu úlohu z hľadiska dodržiavania článku 3 zo strany členského štátu. Prevody potvrdení o pôvode, samostatne alebo spoločne s fyzickým prenosom energie, nemajú žiaden vplyv na rozhodnutie členských štátov využívať štatistické prenosy, spoločné projekty alebo spoločné systémy podpory na účely plnenia cieľov, alebo na výpočet hrubej konečnej energetickej spotreby z obnoviteľných zdrojov energie v súlade s článkom 5.
…
9. Členské štáty uznávajú potvrdenia o pôvode vydané inými členskými štátmi v súlade s touto smernicou výhradne ako dôkaz prvkov uvedených v odseku 1 a odseku 6 písm. a) až f). …
…“
Švédske právo
11 Systém certifikátov elektrickej energie bol zavedený zákonom (2003:113) o certifikátoch elektrickej energie [lagen (2003:113) om elcertifikat, ďalej len „zákon z roku 2003“]. Ide o systém podpory výroby elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie (ďalej len „zelená elektrická energia“). Tento zákon bol s účinnosťou od 1. januára 2012 nahradený zákonom (2011:1200) o certifikátoch elektrickej energie [lagen (2011:1200) om elcertifikat, ďalej len „zákon z roku 2011“], ktorý mal predovšetkým zabezpečiť prebratie smernice 2009/28.
12 Podľa zákona z roku 2011 sa určitým výrobcom vydávajú certifikáty elektrickej energie za každú megawatthodinu (MWh) vyrobenej zelenej elektrickej energie. Vnútroštátny súd uvádza, že hoci takéto obmedzenie výslovne nevyplýva zo znenia zákona z roku 2011, z dôvodových správ k tomuto zákonu a k zákonu z roku 2003 jednoznačne vyplýva, že tieto certifikáty možno vydať len zariadeniam na výrobu elektrickej energie nachádzajúcim sa vo Švédsku. Naproti tomu zariadenia nachádzajúce sa mimo švédskeho územia tieto certifikáty získať nemôžu.
13 Hoci zákon z roku 2011 nestanovuje, že nákup certifikátov elektrickej energie musí byť sprevádzané nákupom zodpovedajúceho množstva elektrickej energie, možnosť takéhoto viazaného nákupu nevylučuje.
14 Certifikáty elektrickej energie sú obchodovateľné na trhu otvorenom konkurencii, na ktorom je ich cena určená na základe ponuky a dopytu.
15 Dopyt po certifikátoch elektrickej energie vzniká na základe toho, že dodávatelia elektrickej energie a niektorí spotrebitelia podliehajú povinnosti držať a predložiť štátu k 1. aprílu každého roka určitý počet certifikátov zodpovedajúci určitému podielu na celkovom množstve nimi poskytnutej alebo spotrebovanej elektrickej energie za predchádzajúci rok.
16 Podľa § 1 kapitoly 4 zákona z roku 2011:
„Kvóte podliehajú:
1. dodávatelia elektrickej energie;
2. spotrebitelia elektrickej energie využívajúci elektrickú energiu, ktorú si sami vyrobili, pokiaľ využívané množstvo presahuje 60 MWh za referenčný rok v zariadení s výkonom nad 50 [kilowattov (kW)];
3. spotrebitelia elektrickej energie, ktorí využili dovezenú elektrickú energiu alebo elektrickú energiu nakúpenú na Severskej burze s elektrickou energiou, a
4. zaregistrované podniky náročné na spotrebu elektrickej energie.“
17 Kvóta na certifikáty elektrickej energie, ktorá je určená v závislosti od cieľa výroby zelenej elektrickej energie, ktorý chce Švédske kráľovstvo dosiahnuť, sa v dotknutých obdobiach líši. Pre obdobie od roku 2010 do roku 2012 bola stanovená na 0,179.
18 Kúpnu cenu certifikátov elektrickej energie prenáša dodávateľ na spotrebiteľa.
19 Z pripomienok účastníkov konania vo veci samej, ktoré sú obsiahnuté v rozhodnutí vnútroštátneho súdu, tiež vyplýva, že dotknutí dodávatelia elektrickej energie a spotrebitelia, ktorí neodovzdajú k stanovenému dňu požadovaný počet certifikátov elektrickej energie, musia zaplatiť určitú peňažnú sumu. Vo svojich písomných pripomienkach predložených Súdnemu dvoru švédska vláda takisto poukázala na povinnosť zaplatiť takýto poplatok, ktorý označila za „zvláštny“ (ďalej len „zvláštny poplatok“).
20 Okrem toho je nesporné, že vzhľadom na neexistenciu medzinárodnej zmluvy uzavretej v súlade s článkom 11 smernice 2009/28 možno kvótu splniť len prostredníctvom certifikátov elektrickej energie vydaných na základe zákona z roku 2011.
21 V tomto ohľade § 5 kapitoly 1 zákona z roku 2011 stanovuje:
„Certifikáty elektrickej energie vydané na výrobu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov v inom štáte sa môžu použiť na splnenie povinnej kvóty podľa tohto zákona, pokiaľ medzinárodná dohoda skoordinovala švédsky systém certifikátov elektrickej energie so systémom certifikátov elektrickej energie v tomto inom štáte.“
22 Dňa 29. júna 2011 Švédske kráľovstvo uzavrelo takúto dohodu s Nórskym kráľovstvom. Naproti tomu takáto zmluva nebola uzavretá medzi Švédskym kráľovstvom a Fínskou republikou.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
23 Dňa 30. novembra 2009 Ålands Vindkraft požiadala príslušný švédsky orgán o udelenie súhlasu na účely vydania certifikátov elektrickej energie pre veternú elektráreň Oskar nachádzajúcu sa vo Fínsku na súostroví Åland.
24 Energimyndigheten túto žiadosť zamietol rozhodnutím z 9. júna 2010 s odôvodnením, že certifikáty elektrickej energie možno vydať len zariadeniam na výrobu zelenej elektrickej energie, ktoré sa nachádzajú vo Švédsku.
25 Ålands Vindkraft podala proti tomuto rozhodnutiu žalobu o neplatnosť na förvaltningsrätten i Linköping a domáhala sa toho, aby sa jej žiadosti vyhovelo. Namieta najmä porušenie článku 34 ZFEÚ a v tomto ohľade tvrdí, že v dôsledku kvóty pre certifikáty elektrickej energie, ktorá je v danom období stanovená na 0,179, má systém certifikátov elektrickej energie za následok, že približne 18 % elektrickej energie spotrebovanej na švédskom trhu sa vyhradzuje pre výrobcov zelenej elektrickej energie nachádzajúcich sa vo Švédsku na úkor dovozov elektrickej energie z ostatných členských štátov. Takúto prekážku v obchode nemožno odôvodniť úvahami o ochrane životného prostredia, keďže spotreba zelenej elektrickej energie vo Švédsku bola takisto podporená vydávaním certifikátov elektrickej energie za zelenú elektrickú energiu, ktorá sa síce spotrebovala vo Švédsku, no bola vyrobená v iných členských štátoch.
26 Förvaltningsrätten i Linköping na úvod uvádza, že hoci uvedené rozhodnutie bolo prijaté na základe zákona z roku 2003, spor vo veci samej sa podľa švédskeho práva musí riešiť na základe zákona uplatniteľného v čase jeho preskúmania súdom, teda v tomto prípade na základe zákona z roku 2011. Tento naposledy uvedený zákon navyše zmenil úpravu, ktorá sa uplatňuje na problematiku vo veci samej, len v minimálnej miere.
27 Uvedený súd zastáva názor, že najprv treba určiť, či systém certifikátov elektrickej energie dotknutý vo veci samej predstavuje systém pomoci, na ktorý sa vzťahujú článok 2 druhý odsek písm. k) a článok 3 ods. 3 smernice 2009/28, keďže uprednostňuje výrobu zelenej elektrickej energie, pričom uvedené ustanovenia poukazujú na jej využívanie a spotrebu. Pokiaľ ide o takýto prípad, treba okrem toho určiť, či uvedená smernica tento systém povoľuje, aj keď zo svojej pôsobnosti vylučuje zariadenia, ktoré vyrábajú zelenú elektrickú energiu v iných členských štátoch.
28 Ten istý súd ďalej uvádza, že uvedený systém umožňuje švédskym výrobcom zelenej elektrickej energie získať priamu ekonomickú výhodu oproti výrobcom z iných členských štátov. Okrem toho poukazuje na to, že zákon z roku 2011 síce formálne neviaže predaj certifikátov elektrickej energie na príslušné množstvo elektrickej energie, no táto právna úprava môže nepriamo zvýhodniť predaj elektrickej energie vnútroštátneho pôvodu, keďže dodávatelia môžu byť motivovaní kupovať elektrickú energiu od vnútroštátnych výrobcov, lebo títo výrobcovia im môžu tiež zabezpečiť certifikáty, ktoré títo dodávatelia potrebujú na účely dosiahnutia kvóty, ktorú musia splniť.
29 Za predpokladu, že uvedená právna úprava je opatrením s účinkom rovnocenným množstevnému obmedzeniu dovozu v zmysle článku 34 ZFEÚ, treba si položiť otázku, či toto opatrenie môže byť v tomto prípade odôvodnené naliehavými dôvodmi týkajúcimi sa ochrany životného prostredia.
30 V tejto súvislosti sa förvaltningsrätten i Linköping pýta najmä na prípadnú relevantnosť rozsudku PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160) vzhľadom na to, že švédsky systém certifikátov elektrickej energie na rozdiel od nemeckého systému pomoci, o ktorý ide vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, formálne neukladá dodávateľom elektrickej energie nijakú povinnosť odoberať elektrickú energiu od vnútroštátnych výrobcov, a ďalej na to, že od vydania uvedeného rozsudku právo Únie prešlo určitým vývojom, teda boli prijaté smernice 2001/77 a 2009/28.
31 Napokon sa uvedený súd pýta, či zákon z roku 2011 nemal vzhľadom najmä na zásadu právnej istoty výslovne stanoviť, že z pôsobnosti systému pomoci dotknutého vo veci samej vyníma zelenú elektrickú energiu, ktorá bola vyrobená mimo švédskeho územia.
32 Za týchto podmienok förvaltningsrätten i Linköping rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Švédsky systém certifikátov elektrickej energie je vnútroštátny systém pomoci, v rámci ktorej si musia dodávatelia elektrickej energie a niektorí spotrebitelia v členskom štáte zakúpiť certifikáty elektrickej energie zodpovedajúce určitému podielu ich predaja alebo spotreby, pričom ale nemajú osobitnú povinnosť nakupovať elektrickú energiu z rovnakého zdroja. Certifikáty elektrickej energie, ktoré vydáva Švédske kráľovstvo, preukazujú, že určité množstvo [zelenej] elektrickej energie bolo vyrobené z obnoviteľných zdrojov energie. Výrobcovia [zelenej] elektrickej energie získavajú predajom týchto certifikátov dodatočný príjem k príjmu z výroby elektrickej energie. Majú sa článok 2 [druhý odsek] písm. k) a článok 3 ods. 3 [smernice 2009/28] vykladať v tom zmysle, že členskému štátu umožňujú uplatňovať vyššie uvedený vnútroštátny systém pomoci, na ktorom sa môžu zúčastniť len výrobcovia nachádzajúci sa na území tohto štátu a ktorý má za následok, že uvedení výrobcovia sú z hospodárskeho hľadiska zvýhodnení oproti výrobcom, ktorým certifikáty elektrickej energie nemožno vydať?
2. Možno taký systém, akým je systém opísaný v prvej otázke, považovať z hľadiska článku 34 ZFEÚ za množstevné obmedzenie dovozu alebo za opatrenie s rovnocenným účinkom?
3. Môže byť taký systém v prípade kladnej odpovede na druhú otázku zlučiteľný s článkom 34 ZFEÚ, pokiaľ ide o cieľ podporovať výrobu [zelenej] elektrickej energie?
4. Má na posúdenie vyššie uvedených otázok vplyv skutočnosť, že obmedzenie systému pomoci len na vnútroštátnych výrobcov nie je vo vnútroštátnom práve výslovne upravené?“
Konanie pred Súdnym dvorom
33 Podaniami doručenými do kancelárie Súdneho dvora 5. a 6. februára 2014, ako aj 14. marca 2014 Európsky parlament, Rada Európskej únie a Švédske kráľovstvo požiadali o opätovné otvorenie ústnej časti konania.
34 Na podporu týchto žiadostí v podstate tvrdia, že po tom, čo generálny advokát predniesol svoje návrhy, v ktorých Súdnemu dvoru navrhol, aby rozhodol, že článok 3 ods. 3 smernice 2009/28 je neplatný a vzhľadom na to, že Súdny dvor by sa teda mohol touto vecou zaoberať skôr na základe argumentov týkajúcich sa neplatnosti uvedeného ustanovenia, ktoré neboli medzi zúčastnenými osobami prediskutované, než z hľadiska jeho výkladu, malo by sa im umožniť, aby sa v tomto ohľade vyjadrili.
35 Podľa článku 83 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora môže Súdny dvor kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä ak usúdi, že nemá dostatok informácií, alebo ak účastník konania uviedol po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora, alebo ak sa má vo veci rozhodnúť na základe tvrdenia, o ktorom sa nemali možnosť vyjadriť účastníci konania alebo subjekty oprávnené podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.
36 Súdny dvor v tomto prípade zastáva názor, že po vypočutí generálneho advokáta má k dispozícii všetky informácie potrebné na rozhodnutie. Okrem toho uvádza, že vo veci sa nemá rozhodnúť na základe tvrdenia týkajúceho sa platnosti smernice 2009/28, ktoré nemohlo byť medzi zúčastnenými osobami prediskutované podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora.
37 Za týchto podmienok netreba nariadiť opätovné otvorenie ústnej časti konania.
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
38 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 2 druhý odsek písm. k) a článok 3 ods. 3 smernice 2009/28 majú vykladať v tom zmysle, že členskému štátu umožňujú, aby zaviedol systém pomoci, o aký ide vo veci samej, podľa ktorého sa výrobcom zelenej elektrickej energie vydávajú obchodovateľné certifikáty len za zelenú elektrickú energiu vyrobenú na území tohto štátu a podľa ktorého majú dodávatelia a niektorí spotrebitelia elektrickej energie povinnosť každoročne predložiť príslušnému orgánu určitý počet takýchto certifikátov zodpovedajúci určitému podielu na celkovom množstve ich dodávky alebo spotreby elektrickej energie.
39 V prvom rade treba preskúmať, či systém podpory zelenej elektrickej energie, o aký ide vo veci samej, predstavuje „systém podpory [pomoci – neoficiálny preklad]“ v zmysle článku 2 druhého odseku písm. k) a článku 3 ods. 3 smernice 2009/28.
40 V tomto ohľade treba najprv uviesť, že z odôvodnenia 25 uvedenej smernice vyplýva, že normotvorca Únie zastával názor, že dôležitým prostriedkom na dosiahnutie cieľa tejto smernice je zabezpečenie riadneho fungovania vnútroštátnych systémov pomoci stanovených smernicou 2001/77.
41 Z odôvodnenia 14 smernice 2001/77 pritom výslovne vyplýva, že k rôznym druhom vnútroštátnych systémov pomoci stanovených v uvedenej smernici patria mechanizmy podpory, ktoré rovnako ako systém pomoci dotknutý vo veci samej, používajú „zelené osvedčenia [certifikáty – neoficiálny preklad]“.
42 Okrem iného ustanovenia článku 2 ods. 2 písm. k) a l) smernice 2009/28 odkazujú tiež na vnútroštátne systémy pomoci využívajúce „zelené certifikáty“.
43 V súvislosti s okolnosťou, že systém dotknutý vo veci samej podporuje skôr „výrobu“ zelenej elektrickej energie ako jej „využívanie“ alebo „spotrebu“ v zmysle článku 2 druhého odseku písm. k) a článku 3 ods. 1 tejto smernice, treba uviesť nasledujúce.
44 Pokiaľ ide o skutočnosť, že definícia „systému [pomoci]“ obsiahnutá v článku 2 druhom odseku písm. k) smernice 2009/28 sa vzťahuje, ako zdôrazňuje vnútroštátny súd, na nástroje, systémy alebo mechanizmy určené na podporu „využívania“ zelenej energie, a to prípadne prostredníctvom povinnosti „využívať“ túto energiu, treba v prvom rade zohľadniť to, že podľa článku 1 tejto smernice, ktorý vymedzuje jej predmet pôsobnosti, uvedená smernica stanovuje spoločný rámec na podporu výroby zelenej energie.
45 Po druhé treba uviesť, že článok 2 druhý odsek písm. l) uvedenej smernice spresňuje, čo treba rozumieť pod pojmom „povinnosť využitia energie z obnoviteľných zdrojov energie“ v zmysle článku 2 druhého odseku písm. k) tejto smernice. V tomto ohľade písmeno l) uvedeného odseku odkazuje na vnútroštátne systémy pomoci, v rámci ktorých sa od výrobcov vyžaduje, aby do svojej „výroby“ zahrnuli určitú časť zelenej energie, a „od dodávateľov energie sa vyžaduje, aby do svojich dodávok zahrnuli daný podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie, a od spotrebiteľov energie sa vyžaduje, aby do svojej spotreby zahrnuli daný podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie“, a zároveň výslovne stanovuje, že do tejto kategórie systémov patria aj systémy, podľa ktorých sa tieto požiadavky môžu splniť využívaním zelených certifikátov.
46 Systém podpory dotknutý vo veci samej sa pritom takýmito charakteristikami vyznačuje, keďže na ťarchu dodávateľov elektrickej energie a niektorých spotrebiteľov stanovuje povinnosť využívať zelené certifikáty na účely splnenia ich príslušných povinností zahrnúť určité množstvo zelene elektrickej energie do ich dodávky alebo spotreby.
47 Pokiaľ ide ďalej o okolnosť, že záväzné národné ciele, ku splneniu ktorých majú prispieť systémy pomoci uvedené v článku 3 ods. 3 smernice 2009/28, v článku 3 ods. 1 tejto smernice sú vymedzené podielom zelenej energie na „konečnej spotrebe“ energie, treba uviesť, že z článku 5 ods. 1 a 3 uvedenej smernice vyplýva, že táto spotreba sa v skutočnosti vypočíta z množstva zelenej elektrickej energie „vyrobenej“ v danom členskom štáte.
48 Z úvah uvedených v bodoch 40 až 47 tohto rozsudku tak vyplýva, že systém podpory výroby zelenej elektrickej energie využívajúci zelené certifikáty, o aký ide vo veci samej, vykazuje charakteristiky požadované na to, aby sa mohol kvalifikovať ako „systém [pomoci]“ v zmysle článku 2 druhého odseku písm. k) a článku 3 ods. 3 smernice 2009/28.
49 Pokiaľ ide v druhom rade o pochybnosti vnútroštátneho súdu v súvislosti so skutočnosťou, že systém podpory dotknutý vo veci samej stanovuje vydávanie certifikátov elektrickej energie len za zelenú elektrickú energiu vyrobenú na vnútroštátnom území, treba konštatovať, že normotvorca Únie prijatím smernice 2009/28 takéto územné obmedzenie umožnil.
50 V tomto ohľade z odôvodnenia 25 tejto smernice vyplýva, že uvedený normotvorca po tom, čo konštatoval, že väčšina členských štátov uplatňuje systémy pomoci, ktoré poskytujú výhody len v prípade energie vyrobenej na ich území, uviedol, že na účely zabezpečenia účinnosti týchto systémov ako opatrení, ktoré majú prispieť k splneniu príslušných globálnych národných cieľov, je zásadné, aby boli tieto štáty schopné určiť, či a v akom rozsahu sa ich vnútroštátne systémy pomoci vzťahujú na zelenú energiu vyrobenú v iných členských štátoch, a aby boli schopné sa na tom dohodnúť prostredníctvom mechanizmov spolupráce stanovených uvedenou smernicou.
51 Ďalej článok 3 ods. 3 smernice 2009/28 výslovne stanovuje, že bez toho, aby boli dotknuté články 107 ZFEÚ a 108 ZFEÚ, majú členské štáty právo rozhodnúť v súlade s článkami 5 až 11 tejto smernice o tom, v akom rozsahu budú podporovať energiu z obnoviteľných zdrojov energie, ktorá sa vyrába v inom členskom štáte.
52 Napokon, pokiaľ ide konkrétne o vnútroštátne systémy využívajúce zelené certifikáty, treba uviesť, že normotvorca Únie v odôvodeniach 52 a 56 tejto smernice výslovne spresnil, že potvrdenia o pôvode vydávané v rôznych členských štátoch podľa uvedenej smernice treba odlíšiť od zelených certifikátov, ktoré sa využívajú v rámci vnútroštátnych systémov pomoci, a že tieto potvrdenia samé osebe nepriznávajú právo na čerpanie výhod z takýchto systémov. Navyše z článku 2 druhého odseku písm. j) a z článku 15 ods. 1 a 9 tej istej smernice vyplýva, že potvrdenia o pôvode, ktorých jediným účelom je informovať konečných spotrebiteľov o podiele zelenej energie na energetickom mixe dodávateľa, nemusia členské štáty na tento účel vzájomne uznávať.
53 To potvrdzuje, že normotvorca Únie nemal v úmysle uložiť členským štátom, ktoré si zvolili systém pomoci využívajúci zelené certifikáty, povinnosť rozšíriť výhody vyplývajúce z tohto systému aj na zelenú elektrickú energiu vyrobenú na území iného členského štátu.
54 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 2 druhý odsek písm. k) a článok 3 ods. 3 smernice 2009/28 sa majú vykladať v tom zmysle, že členskému štátu umožňujú, aby zaviedol systém pomoci, o aký ide vo veci samej, podľa ktorého sa výrobcom zelenej elektrickej energie vydávajú obchodovateľné certifikáty len za zelenú elektrickú energiu vyrobenú na území tohto štátu a podľa ktorého majú dodávatelia a niektorí spotrebitelia elektrickej energie povinnosť každoročne predložiť príslušnému orgánu určitý počet takýchto certifikátov zodpovedajúci určitému podielu na celkovom množstve ich dodávky alebo spotreby elektrickej energie.
O druhej a tretej otázke
55 Svojou druhou a treťou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 34 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že za opatrenie s účinkom rovnocenným kvantitatívnemu obmedzeniu dovozu v zmysle tohto ustanovenia možno považovať vnútroštátnu právnu úpravu, o akú ide vo veci samej, ktorá stanovuje, že obchodovateľné certifikáty sa vydávajú výrobcom zelenej elektrickej energie len za zelenú elektrickú energiu vyrobenú na území tohto členského štátu, a podľa ktorej majú dodávatelia a niektorí spotrebitelia elektrickej energie povinnosť každoročne predložiť príslušnému orgánu určitý počet takýchto certifikátov zodpovedajúci určitému podielu na celkovom množstve ich dodávky alebo spotreby elektrickej energie, pokiaľ nechcú platiť zvláštny poplatok. V prípade kladnej odpovede sa tento súd pýta, či takáto právna úprava môže byť odôvodnená s ohľadom na cieľ spočívajúci v podpore výroby zelenej elektrickej energie, ktorý sleduje.
O uplatniteľnosti článku 34 ZFEÚ
56 Podľa Energimyndigheten, ako aj švédskej a nemeckej vlády preskúmanie obmedzenia, ktorým sa vyznačuje miestna pôsobnosť právnej úpravy dotknutej vo veci samej vo svetle článku 34 ZFEÚ, nie je potrebné, keďže smernica 2009/28 je harmonizačné opatrenie, ktoré výslovne stanovuje, že členské štáty nie sú povinné otvoriť svoje systémy pomoci zelenej elektrickej energii vyrobenej v ostatných členských štátoch a že takéto prípadné otvorenie je pre tieto štáty len možnosťou, ktorá sa musí v takomto prípade uskutočniť výlučne spôsobom stanoveným touto smernicou.
57 V tomto ohľade treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že pokiaľ je určitá oblasť predmetom úplnej harmonizácie na úrovni Únie, každé vnútroštátne opatrenie, ktoré sa jej týka, sa musí posudzovať s ohľadom na ustanovenia tohto harmonizačného opatrenia a nie s ohľadom na primárne právo (pozri najmä rozsudok Radlberger Getränkegesellschaft a S. Spitz, C‑309/02, EU:C:2004:799, bod 53 a citovanú judikatúru).
58 V tomto prípade treba teda určiť, či treba zastávať názor, že smernica 2009/28 vykonala takú harmonizáciu, ktorá vylučuje preskúmanie zlučiteľnosti právnej úpravy, o ktorú ide vo veci samej, s článkom 34 ZFEÚ.
59 V tomto ohľade treba najprv uviesť, že normotvorca Únie rozhodne nechcel úplne harmonizovať vnútroštátne systémy podpory výroby zelenej energie, pričom vychádzal z konštatovania, ako vyplýva najmä z odôvodnenia 25 tejto smernice, že členské štáty uplatňujú odlišné systémy podpory a zo zásady, že treba zabezpečiť ich riadne fungovanie, aby sa zachovala dôvera investorov, a umožniť týmto štátom určiť účinné vnútroštátne opatrenie na dosiahnutie záväzných celkových národných cieľov, ktoré im ukladá uvedená smernica.
60 Definícia „systému [pomoci]“ na účely uplatnenia tej istej smernice, ktorá je uvedená v jej článku 2 druhom odseku písm. k), takisto zdôrazňuje, že nástroje, režimy alebo mechanizmy podpory majú v zásade vnútroštátnu povahu a obsahuje len všeobecný výpočet druhov existujúcich vnútroštátnych opatrení určených na podporu využívania energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov.
61 Článok 1 smernice 2009/28, ktorý opisuje jej predmet, neobsahuje usmernenia, na základe ktorých by bolo možné vyvodiť, že táto smernica má harmonizovať osobitné charakteristiky jednotlivých vnútroštátnych systémov podpory.
62 Článok 3 ods. 3 uvedenej smernice, ktorý v podstate len povoľuje a podporuje vnútroštátne systémy podpory výroby zelenej energie, neuvádza nič o týchto charakteristikách, s výnimkou spresnenia, že členské štáty sú oprávnené rozhodnúť sa v súlade s článkami 5 až 11 tej istej smernice, do akej miery budú podporovať zelenú energiu vyrobenú v inom členskom štáte.
63 Na základe vyššie opísaných skutočností sa nemožno domnievať, že smernica 2008/28, ktorá rieši tento aspekt miestnej pôsobnosti vnútroštátnych systémov podpory, mala v zmysle judikatúry uvedenej v bode 57 tohto rozsudku úplne harmonizovať ich príslušnú oblasť spôsobom, ktorý vylučuje posúdenie ich zlučiteľnosti s článkom 34 ZFEÚ (pozri analogicky rozsudok Radlberger Getränkegesellschaft a S. Spitz, EU:C:2004:799, body 54 až 57).
64 Vzhľadom na vyššie uvedené treba ustanovenia Zmluvy týkajúce sa voľného pohybu tovaru vyložiť z pohľadu, o ktorom sa uvažuje v druhej a tretej otázke.
O existencii prekážok obchodu
65 Voľný pohyb tovaru medzi členskými štátmi je základnou zásadou Zmluvy, ktorá nachádza svoje vyjadrenie v zákaze uvedenom v článku 34 ZFEÚ (pozri najmä rozsudok Komisia/Dánsko, C‑192/01, EU:C:2003:492, bod 38).
66 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že uvedené ustanovenie zakazuje opatrenia s účinkom rovnocenným množstevnému obmedzeniu dovozu medzi členskými štátmi a týka sa každého opatrenia členských štátov, ktoré môže priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne brániť obchodu v rámci Spoločenstva (pozri najmä rozsudky Dassonville, 8/74, EU:C:1974:82, bod 5, a PreussenElektra, EU:C:2001:160, bod 69).
67 V tomto ohľade však treba konštatovať, že právna úprava dotknutá vo veci samej môže prinajmenšom nepriamo a potenciálne z rôznych dôvodov narušiť dovoz elektrickej energie a najmä zelenej elektrickej energie pochádzajúcej z iných členských štátov.
68 Z uvedenej právnej úpravy vyplýva, že dodávatelia a niektorí spotrebitelia sú povinní mať každoročne k určitému dátumu určitý počet certifikátov elektrickej energie, aby splnili kvótu, ktorá je pre nich stanovená v závislosti od celkového množstva nimi dodanej či spotrebovanej elektrickej energie.
69 Keďže nebola na tento účel uzavretá medzinárodná zmluva, k splneniu tejto povinnosti možno použiť len certifikáty vydané na základe vnútroštátneho systému. Uvedení dodávatelia a spotrebitelia sú tak vo všeobecnosti povinní kúpiť takéto certifikáty za elektrickú energiu, ktorú dovážajú, pokiaľ nechcú platiť zvláštny poplatok.
70 Takéto opatrenia tak môžu obmedziť dovoz elektrickej energie pochádzajúcej z iných členských štátov (pozri analogicky najmä rozsudok Ligur Carni a i., C‑277/91, C‑318/91 a C‑319/91, EU:C:1993:927, bod 36).
71 Ďalej vnútroštátny súd v rozhodnutí a v otázkach uvádza, že výrobcovia zelenej elektrickej energie môžu v rámci systému podpory zavedeného právnou úpravou dotknutou vo veci samej predať svoje certifikáty elektrickej energie na konkurenčnom trhu určenom na tento predaj, táto právna úprava však takýmto výrobcom nezakazuje predávať tieto certifikáty spoločne s elektrickou energiou, ktorú vyrábajú.
72 Zdá sa však, že táto možnosť môže v praxi prípadne otvoriť cestu k rokovaniam a konkretizácii zmluvných vzťahov, ktoré môžu byť aj dlhodobé, týkajúce sa dodávky vnútroštátnej elektrickej energie takýmito výrobcami dodávateľom či užívateľom elektrickej energie, pričom naposledy uvedení môžu týmto spôsobom získať elektrickú energiu a zároveň zelené certifikáty, ktoré potrebujú k splneniu kvóty, ktorú musia dodržať.
73 Z toho vyplýva, že systém podpory dotknutý vo veci samej môže tiež prinajmenšom potenciálne obmedziť dovozy elektrickej energie pochádzajúcej z iných členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Írsko, 249/81, EU:C:1982:402, body 27 až 29).
74 V tejto súvislosti treba najmä pripomenúť, že skutočnosť, že niektorý členský štát neprijme dostatočné opatrenia, aby zabránil prekážkam voľného pohybu tovaru vytvoreným najmä konaním hospodárskych subjektov, ktoré umožnila konkrétna právna úprava, ktorú zakotvil, môže narušiť obchod v rámci Spoločenstva rovnako ako konanie (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/Francúzsko, C‑265/95, EU:C:1997:595, bod 31, a Schmidberger, C‑112/00, EU:C:2003:333, bod 58).
75 Vzhľadom na predchádzajúce treba konštatovať, že právna úprava, o akú ide vo veci samej, môže obmedziť dovoz elektrickej energie, a najmä zelenej elektrickej energie pochádzajúcej z iných členských štátov, a je teda opatrením s účinkom rovnocenným množstevným obmedzeniam dovozu, ktoré je v zásade nezlučiteľné s povinnosťami práva Únie, vyplývajúcimi z článku 34 ZFEÚ, ibaže by bolo možné túto právnu úpravu objektívne odôvodniť (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok Komisia/Rakúsko, C‑320/03, EU:C:2005:684, bod 69).
O prípadnom odôvodnení
76 Ako vyplýva z ustálenej judikatúry, vnútroštátna právna úprava alebo prax, ktorá predstavuje opatrenie s účinkom rovnocenným množstevným obmedzeniam, môže byť odôvodnená jedným z dôvodov všeobecného záujmu uvedených v článku 36 ZFEÚ alebo povinnými požiadavkami. V oboch prípadoch musí byť vnútroštátne ustanovenie podľa zásady proporcionality spôsobilé zabezpečiť uskutočnenie sledovaného cieľa a nesmie prekročiť medze toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie (pozri najmä rozsudok Komisia/Rakúsko, C‑524/07, EU:C:2008:717, bod 54 a citovanú judikatúru).
– O cieli spočívajúcom v podpore využívania obnoviteľných zdrojov energie
77 Podľa ustálenej judikatúry môžu byť vnútroštátne opatrenia, ktoré sú spôsobilé narušiť obchod v rámci Spoločenstva, odôvodnené najmä naliehavými požiadavkami týkajúcimi sa ochrany životného prostredia (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Rakúsko, EU:C:2008:717, bod 57 a citovanú judikatúru).
78 V tomto ohľade treba pripomenúť, že využívanie obnoviteľných zdrojov energie na výrobu elektrickej energie, ktoré má podporovať právna úprava, o akú ide vo veci samej, je užitočné na ochranu životného prostredia, lebo prispieva k zníženiu emisií skleníkových plynov, ktoré sú jedným z hlavných dôvodov klimatických zmien a proti ktorým sa Európska únia a členské štáty zaviazali bojovať (pozri v tomto zmysle rozsudok PreussenElektra, EU:C:2001:160, bod 73).
79 Takéto väčšie využívanie obnoviteľných zdrojov, ako sa výslovne uvádza najmä v odôvodnení 1 smernice 2009/28, je jednou s významných súčastí balíka opatrení potrebných na zníženie emisií skleníkových plynov a na dodržiavanie Kjótskeho protokolu k Rámcovému dohovoru Organizácie Spojených národov o zmene klímy a ďalších záväzkov Spoločenstva a medzinárodných záväzkov v oblasti znižovania emisií skleníkových plynov po roku 2012.
80 Súdny dvor už uviedol, že takéto zvýšenie slúži aj k ochrane zdravia a života osôb a zvierat, ako aj k ochrane rastlín, čo sú dôvody všeobecného záujmu uvedené v článku 36 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok PreussenElektra, EU:C:2001:160, bod 75).
81 Z článku 194 ods. 1 písm. c) ZFEÚ navyše vyplýva, že rozvoj obnoviteľných zdrojov energie je jedným z cieľov, ktorými sa má riadiť politika Únie v oblasti energetiky.
82 Vzhľadom na prechádzajúce treba pripustiť, že cieľ spočívajúci v podpore využívania obnoviteľných zdrojov energie na výrobu elektrickej energie, ktorý sleduje právna úprava dotknutá vo veci samej, môže v zásade odôvodniť prípadné prekážky voľného pohybu tovaru.
– O proporcionalite
83 Ako bolo pripomenuté v bode 76 tohto rozsudku, uvedenú vnútroštátnu právnu úpravu možno odôvodniť, ak sú splnené požiadavky vyplývajúce zo zásady proporcionality, teda musí byť spôsobilá zabezpečiť dosiahnutie legitímneho cieľa, ktorý sleduje, a nesmie prekračovať medze toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie.
84 V odpovedi na určité otázky, ktoré v tomto ohľade vzniesol vnútroštátny súd, treba najprv s ohľadom na vývoj, ku ktorému došlo v relevantnej právnej úprave Únie, preskúmať určité zvláštnosti trhu s elektrickou energiou, ktoré Súdny dvor zohľadnil pri posudzovaní proporcionality v rozsudku PreussenElektra (EU:C:2001:160).
85 Osobitne ako uviedol generálny advokát v bodoch 83 až 86 svojich návrhov, konštatovanie Súdneho dvora v bode 78 uvedeného rozsudku, že smernica Európskeho parlamentu a Rady 96/92/ES z 19. decembra 1996 o spoločnej právnej úprave vnútorného trhu s elektrickou energiou (Ú. v. ES L 27, s. 20; Mim. vyd. 12/002, s. 3), ktorá bola v tom čase platná, predstavuje len určitú fázu liberalizácie trhu s elektrickou energiou a zachováva prekážky obchodu s elektrickou energiou medzi členskými štátmi, už nie je aktuálna.
86 Treba totiž pripomenúť, že Únia následne prijala rôzne právne predpisy, ktorých predmetom bolo postupne odstrániť uvedené prekážky s cieľom zaviesť plne funkčný trh s elektrickou energiou, v rámci ktorého je posilnený najmä cezhraničný obchod s elektrickou energiou v Únii a všetci dodávatelia môžu dodávať svoje výrobky a spotrebitelia si môžu slobodne zvoliť svojho dodávateľa. To je prípad najmä smernice 2003/54 a po nej nasledujúcej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES (Ú. v. EÚ L 211, s. 55), ako aj nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1228/2003 z 26. júna 2003 o podmienkach prístupu do siete pre cezhraničné výmeny elektrickej energie (Ú. v. ES L 176, s. 1; Mim. vyd. 12/002, s. 175) a po ňom nasledujúcom nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 714/2009 z 13. júla 2009 o podmienkach prístupu do siete pre cezhraničné výmeny elektriny, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1228/2003 (Ú. v. EÚ L 211, s. 15).
87 Naopak na konštatovaní Súdneho dvora v bode 79 rozsudku PreussenElektra (EU:C:2001:160), podľa ktorého má elektrická energia takú povahu, že akonáhle je vpustená do prenosovej alebo distribučnej sústavy, je ťažké určiť pôvod a najmä zdroj energie, z ktorého bola vyrobená, sa nič nemení.
88 Okolnosť, že po sebe idúce smernice 2001/77 a 2009/28 stanovili, že pôvod zelenej elektrickej energie možno preukázať prostredníctvom potvrdení o pôvode, svojou povahou nespochybňuje uvedené konštatovanie.
89 Ako už bolo uvedené v bode 52 tohto rozsudku, jediným účelom týchto potvrdení o pôvode je informovať konečných spotrebiteľov o podiele zelenej energie na energetickom mixe dodávateľa elektrickej energie.
90 Ďalej treba konštatovať, že vzhľadom na nerozlíšiteľnosť elektrickej energie prítomnej v prenosovej a distribučnej sústave uvedené potvrdenia nemôžu osvedčiť, že určité množstvo elektrickej energie dodané touto sústavou pochádza práve z obnoviteľných zdrojov energie, ku ktorým boli vydané tieto potvrdenia, takže v praxi je v štádiu distribúcie a spotreby ťažké systematicky identifikovať elektrickú energiu ako zelenú elektrickú energiu.
91 Po týchto úvodných poznámkach sa treba v prvom rade zamerať na jeden z aspektov právnej úpravy dotknutej vo veci samej, na ktorý poukazuje vnútroštátny súd vo svojich otázkach a vzhľadom na ktorý nebol spoločnosti Ålands Vindkraft udelený súhlas, a to na skutočnosť, že certifikáty elektrickej energie sa na základe tejto právnej úpravy vydávajú len za zelenú elektrickú energiu vyrobenú na vnútroštátnom území.
92 V tomto ohľade treba pripustiť, že pri súčasnom stave práva Únie možno takéto územné obmedzenie samo osebe považovať za nevyhnutné na dosiahnutie legitímneho cieľa sledovaného v danom prípade, ktorý spočíva v podpore väčšieho využívania obnoviteľných zdrojov energie pri výrobe elektrickej energie.
93 Je síce pravda, ako uviedla najmä spoločnosť Ålands Vindkraft, že cieľ spočívajúci v ochrane životného prostredia, ktorý podporuje väčšiu výrobu a spotrebu zelenej elektrickej energie, teda osobitne zníženie emisií skleníkových plynov, ako aj a s ním súvisiace ciele spočívajúce v ochrane zdravia a života osôb a zvierat, ako aj v ochrane rastlín, by sa v rámci Únie zrejme mohli a priori dosiahnuť bez ohľadu na to, či zdrojom tohto nárastu sú zariadenia nachádzajúce sa na území ktoréhokoľvek členského štátu.
94 Keďže právo Únie neharmonizovalo vnútroštátne systémy podpory zelenej elektrickej energie, členské štáty tak v zásade môžu obmedziť výhody týchto systémov len na výrobu zelenej elektrickej energie na svojom území.
95 Po prvé okolnosť, že vnútroštátny systém podpory priamo zvýhodňuje skôr výrobu zelenej elektrickej energie než len jej spotrebu, možno vysvetliť tým, že ekologický je len spôsob jej výroby a že environmentálne ciele týkajúce sa zníženia emisií skleníkových plynov možno efektívne dosiahnuť najmä vo fáze výroby.
96 Naopak ako bolo uvedené v bodoch 87 a 90 tohto rozsudku, akonáhle je zelená elektrická energia vpustená do prenosovej alebo distribučnej sústavy, je ťažké určiť jej konkrétny pôvod, takže v praxi je v štádiu distribúcie a spotreby ťažké systematicky identifikovať elektrickú energiu ako zelenú elektrickú energiu.
97 Ďalej treba pripomenúť, ako vyplýva najmä z odôvodnení 1 a 25, ako aj z článku 3 ods. 1 a článku 5 ods. 1 a 3 smernice 2009/28 a ako bolo uvedené v rámci posúdenia prvej otázky, že normotvorca Únie uložil členským štátom záväzné národné ciele vyjadrené v kvótach pre výrobu zelenej elektrickej energie, aby zabezpečil, že budú splnené medzinárodné environmentálne záväzky Únie.
98 Po druhé, pokiaľ ide o to, že systém pomoci dotknutý vo veci samej má podporovať len výrobu zelenej elektrickej energie na vnútroštátnom území, treba poznamenať, ako uviedol normotvorca Únie v odôvodnení 15 smernice 2009/28, že východiskové pozície, možné obnoviteľné zdroje energie a energetický mix v jednotlivých členských štátoch sa líšia, čo viedlo uvedeného normotvorcu k záveru, že s ohľadom na tieto rozdiely treba medzi tieto štáty vhodne a spravodlivo rozdeliť úsilie, aby boli splnené uvedené medzinárodné záväzky Únie.
99 Ako navyše poznamenal uvedený normotvorca v odôvodnení 25 uvedenej smernice, na zabezpečenie riadneho fungovania národných systémov pomoci je zrejme nevyhnutné, aby sa zachovala dôvera investorov a aby členské štáty mohli kontrovať účinky a náklady týchto systémov podľa svojho rozdielneho potenciálu.
100 Okrem toho treba pripomenúť, že existujúce systémy podpory si síce zachovali svoju národnú a v zásade teritoriálnu povahu, no normotvorca Únie nestanovil to isté v prípade jednotlivých mechanizmov umožňujúcich členským štátom spolupracovať v čo najväčšej miere na dosiahnutí záväzných cieľov, ktoré im ukladá uvedená smernica. Medzi tieto mechanizmy patrí aj možnosť zaviesť spoločné systémy pomoci, ktorá je stanovená v článku 11 tej istej smernice.
101 Ako bolo uvedené v bode 22 tohto rozsudku, takúto možnosť využilo najmä Švédske kráľovstvo a Nórske kráľovstvo, ktoré svoje systémy podpory využívajúce zelené certifikáty integrovali.
102 Čo sa týka skutočnosti uvádzanej spoločnosťou Ålands Vindkraft, že Švédske kráľovstvo má v súčasnosti údajne kapacity na výrobu zelenej elektrickej energie umožňujúce mu dosiahnuť záväzné národné ciele, ktoré mu ukladá uvedená smernica, treba konštatovať, že aj za predpokladu, že by sa táto skutočnosť preukázala, nemôže odôvodniť záver, že územné obmedzenie, ktorým sa vyznačuje systém podpory dotknutý vo veci samej, už nie je viac potrebné.
103 V tomto ohľade totiž postačuje uviesť, že takýto systém podpory zelenej energie, ktorej výrobné náklady sú zrejme, ako pripomína najmä švédska vláda a Komisia, stále vysoké v porovnaní s nákladmi na elektrickú energiu vyrobenú z neobnoviteľných zdrojov energie, má vo svojej podstate za cieľ dlhodobú podporu investícií do nových zariadení prostredníctvom poskytnutia určitých záruk výrobcom, pokiaľ ide o budúci predaj nimi vyrobenej zelenej elektrickej energie. Efektivita takého systému si zo svojej podstaty vyžaduje určitú kontinuitu, aby sa zabezpečilo rešpektovanie legitímnej dôvery investorov, ktorí sa v tomto smere zaviazali zabezpečovať prevádzku týchto zariadení.
104 Vzhľadom na predchádzajúce sa nezdá, že Švédske kráľovstvo porušilo zásadu proporcionality len z toho dôvodu, že obmedzilo takýto systém podpory využívajúci zelené certifikáty, o aký ide vo veci samej, len na zelenú elektrickú energiu vyrobenú na vnútroštátnom území. Pri súčasnom stave práva Únie mohol tento členský štát legitímne dospieť k záveru, že takéto územné obmedzenie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa spočívajúceho vo zvýšení výroby a nepriamo spotreby zelenej elektrickej energie v Únii, ktorý sleduje tak tento vnútroštátny systém, ako aj smernica 2009/28, do ktorej pôsobnosti spadá.
105 V druhom rade však treba preskúmať, či vzhľadom na práve prediskutované územné obmedzenie v spojení s ostatnými charakteristikami právnej úpravy dotknutej vo veci samej, ktoré uvádza vnútroštátny súd, možno vyvodiť záver, že táto právna úprava ako celok splňuje požiadavky vyplývajúce zo zásady proporcionality.
106 V tomto ohľade treba totiž pripomenúť, že z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že táto právna úprava sa vyznačuje najmä tým, že dodávateľom a niektorým spotrebiteľom elektrickej energie ukladá povinnosť každoročne predložiť príslušnému orgánu určitý počet certifikátov elektrickej energie zodpovedajúci určitému podielu ich predaja alebo spotreby, ak nechcú platiť zvláštny poplatok.
107 Z opisu v uvedenom rozhodnutí takisto vyplýva, že dotknuté osoby si môžu zaobstarať certifikáty elektrickej energie, ktoré výrobcovia predávajú na zvláštnom trhu otvorenom konkurencii, kde sa cena certifikátu určuje na základe dopytu a ponuky, a uvedená právna úprava nevyžaduje ani nezakazuje, aby elektrická energia a certifikáty boli získané súčasne od toho istého výrobcu.
108 Z právnej úpravy dotknutej vo veci samej tak vyplýva, že v prípade dovozu zelenej elektrickej energie, ktorú Ålands Vindkraft vyrobí vo Fínsku a dovezie do Švédska, musia vo všeobecnosti dotknutí dodávatelia alebo spotrebitelia, vrátane spoločnosti Ålands Vindkraft v prípade, že je dodávateľom, nakúpiť na účely predaja a spotreby tejto elektrickej energie certifikáty elektrickej energie zodpovedajúce množstvu takto dovezenej elektrickej energie.
109 V týchto rôznych súvislostiach treba po prvé uviesť, že vnútroštátny systém podpory, ktorý rovnako ako systém dotknutý vo veci samej, využíva zelené certifikáty, smeruje najmä k tomu, že vyššie náklady spojené s výrobou zelenej elektrickej energie ponesie trh, teda dodávatelia a spotrebitelia elektrickej energie, ktorí musia splniť určitú kvótu, a in fine aj spotrebitelia.
110 Členský štát tým, že si zvolil tento mechanizmus, neprekročil mieru voľnej úvahy, ktorú má pri plnení legitímneho cieľa spočívajúceho vo zvýšení výroby zelenej elektrickej energie.
111 Po druhé treba poznamenať, že napríklad na rozdiel od investičnej pomoci má tento typ systému podporovať prevádzku zariadení na výrobu zelenej elektrickej energie, ktorá už začala činnosť. Povinnosť plniť určitú kvótu má teda výrobcom zelenej elektrickej energie konkrétne zabezpečiť najmä odbyt certifikátov, ktoré im boli vydané, a uľahčiť tak predaj zelenej elektrickej energie, ktorú vyrábajú za vyššiu cenu, než je trhová cena klasickej energie.
112 Zdá sa, že nemožno pochybovať o motivácii zvýšiť výrobu zelenej elektrickej energie, ktorú takýto režim vo všeobecnosti vyvoláva u výrobcov, vrátane tých, ktorí sú výrobcami a zároveň dodávateľmi či spotrebiteľmi, a teda ani o vhodnosti takéhoto režimu na dosiahnutie legitímneho cieľa, ktorý sa v danom prípade sleduje.
113 Po tretie však treba uviesť, že správne fungovanie takéhoto systému v podstate zahŕňa trhové mechanizmy, ktoré prevádzkovateľom, ktorí musia splniť kvótu a doposiaľ nemajú certifikáty potrebné na splnenie uvedenej povinnosti, umožňujú získať certifikáty efektívnym spôsobom a za spravodlivých podmienok.
114 Je teda potrebné, aby boli zavedené mechanizmy zabezpečujúce vytvorenie skutočného trhu s certifikátmi, na ktorom sa môže účinne stretnúť ponuka s dopytom a dosiahnuť rovnováha tak, aby si dotknutí dodávatelia a spotrebitelia mohli takéto certifikáty zaobstarať za spravodlivých podmienok.
115 Podľa konštatovaní vnútroštátneho súdu sa však certifikáty v dotknutom členskom štáte skutočne predávajú na trhu otvorenom konkurencii, takže ich cena je určená na základe ponuky a dopytu.
116 Pokiaľ ide o okolnosť, že právna úprava dotknutá vo veci samej stanovuje, že dodávatelia a spotrebitelia, ktorí nesplnia povinnú kvótu, musia zaplatiť zvláštny poplatok, treba uviesť nasledujúce. Aj keď sa uloženie takéhoto poplatku môže považovať za potrebné na podnecovanie jednak výrobcov, aby zvýšili svoju výrobu zelenej elektrickej energie, a jednak prevádzkovateľov, ktorí musia splniť určitú kvótu, aby skutočne kupovali požadované certifikáty, je navyše potrebné, aby spôsob stanovenia a výška tohto poplatku nepresahovali medze toho, čo je nevyhnutné na takéto podnecovanie, pričom sa treba vyhnúť najmä tomu, aby boli dotknutí prevádzkovatelia neprimerane sankcionovaní.
117 Po štvrté treba pripomenúť, že vnútroštátny súd zdôrazňuje, že právna úprava dotknutá vo veci samej nezakazuje dodávateľom a spotrebiteľom, ktorí podliehajú povinnosti splniť určitú kvótu, aby nakúpili od vnútroštátnych výrobcov zelenej elektrickej energie certifikáty elektrickej energie spolu s elektrickou energiou. Ålands Vindkraft tvrdí, že vnútroštátni výrobcovia zelenej elektrickej energie tak môžu spojením predaja certifikátov elektrickej energie s elektrickou energiou podporiť jej predaj.
118 V tomto ohľade treba uviesť, že pokiaľ existuje trh so zelenými certifikátmi spĺňajúci podmienky uvedené v bodoch 113 a 114 tohto rozsudku, na ktorom môžu hospodárske subjekty, ktoré doviezli elektrickú energiu pochádzajúcu z iných členských štátov, nakúpiť certifikáty za spravodlivých podmienok, potom skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej okrem iného nezakazuje výrobcom zelenej elektrickej energie predávať hospodárskym subjektom, ktoré podliehajú povinnosti splniť určitú kvótu, elektrickú energiu spolu s certifikátmi, neznamená, že táto právna úprava prekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa spočívajúceho vo zvýšení výroby zelenej elektrickej energie. To, že takáto možnosť existuje, zrejme môže mať dodatočný stimulačný účinok na výrobcov, aby zvýšili výrobu zelenej elektrickej energie.
119 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 34 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá stanovuje, že obchodovateľné certifikáty sa vydávajú výrobcom zelenej elektrickej energie len za zelenú elektrickú energiu vyrobenú na území tohto štátu, a podľa ktorej majú dodávatelia a niektorí spotrebitelia elektrickej energie povinnosť každoročne predložiť príslušnému orgánu určitý počet takýchto certifikátov zodpovedajúci určitému podielu na celkovom množstve ich dodávky alebo spotreby elektrickej energie, pokiaľ nechcú platiť zvláštny poplatok.
O štvrtej otázke
120 Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd vzhľadom na odôvodnenie uvedené v jeho rozhodnutí v podstate pýta, či za predpokladu, že sa článok 34 ZFEÚ má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá možnosť využívať ňou zavedené podporné opatrenia vyhradzuje len pre zelenú elektrickú energiu vyrobenú na území dotknutého členského štátu, je s právom Únie a osobitne so zásadou právnej istoty, ktorú zakotvuje, naopak v rozpore prípad, keď takéto obmedzenie územnej pôsobnosti výslovne nevyplýva z ustanovení tejto právnej úpravy.
121 V tomto ohľade treba pripomenúť, že uvedený súd zastáva názor, že na základe právneho predpisu dotknutého vo veci samej sa systém certifikátov elektrickej energie nevzťahuje na zariadenia na výrobu zelenej elektrickej energie nachádzajúce sa mimo švédskeho územia. Uvádza, že hoci uvedené obmedzenie výslovne nevyplýva zo znenia tohto právneho predpisu, takýto výklad vyplýva z dôvodovej správy k tomuto predpisu.
122 Komisia v tomto ohľade tvrdí, že toto obmedzenie výslovne vyplýva zo znenia § 5 kapitoly 1 zákona z roku 2011, takže Súdny dvor nemusí na položenú otázku odpovedať.
123 Treba však uviesť, že otázka, do akej miery prípadné obmedzenie územnej pôsobnosti právneho predpisu dotknutého vo veci samej vyplýva či nevyplýva z jeho znenia, závisí od výkladu tohto predpisu, a patrí teda do výlučnej právomoci vnútroštátnych súdov (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok ČEZ, C‑115/08, EU:C:2009:660, bod 57 a citovanú judikatúru).
124 Pokiaľ ide o otázku, ktorú položil vnútroštátny súd, treba najprv pripomenúť, že podľa odpovede Súdneho dvora na prvú otázku je systém podpory, o ktorý ide vo veci samej, systémom pomoci v zmysle článku 2 druhého odseku písm. k) a článku 3 ods. 3 smernice 2009/28, ktorý má teda, ako vyplýva z naposledy uvedeného ustanovenia, prispievať k splneniu záväzných cieľov, ktoré Švédskemu kráľovstvu ukladá uvedená smernica v súvislosti s výrobou zelenej elektrickej energie na jeho území.
125 Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že členské štáty, ktoré prijímajú opatrenia, ktorými vykonávajú právo Únie, musia dodržiavať všeobecné zásady tohto práva, vrátane zásady právnej istoty (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Plantanol, C‑201/08, EU:C:2009:539, bod 43 a citovanú judikatúru, ako aj IBV & Cie, C‑195/12, EU:C:2013:598, bod 49).
126 Vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby preskúmal, či vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, je v súlade s uvedenou zásadou, lebo Súdny dvor, ktorý rozhoduje o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, je príslušný iba na to, aby vnútroštátnemu súdu poskytol všetky informácie k výkladu práva Únie, ktoré danému súdu umožnia posúdiť tento súlad (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok Plantanol, EU:C:2009:539, bod 45 a citovanú judikatúru).
127 V tomto ohľade treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada právnej istoty vyžaduje jednak, aby právne pravidlá boli jasné a presné a jednak, aby ich uplatnenie bolo pre tých, ktorí im podliehajú, predvídateľné (pozri najmä rozsudok Plantanol, EU:C:2009:539, bod 46 a citovanú judikatúru).
128 Konkrétne uvedená zásada vyžaduje, aby právna úprava umožnila dotknutým osobám presne sa oboznámiť s rozsahom povinností, ktoré im ukladá, a aby tieto osoby mali možnosť jednoznačne zistiť svoje práva a povinnosti a podľa toho konať (pozri najmä rozsudok ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., C‑201/09 P a C‑216/09 P, EU:C:2011:190, bod 68 a citovanú judikatúru).
129 Pokiaľ ide o územnú pôsobnosť systému pomoci zavedeného vnútroštátnym právnym predpisom dotknutým vo veci samej, vnútroštátny súd môže na účely určenia, či sú splnené požiadavky zásady právnej istoty, zohľadniť všetky relevantné skutočnosti vyplývajúce zo znenia, účelu a štruktúry tohto právneho predpisu (pozri analogicky rozsudok Mitsui & Co. Deutschland, C‑256/07, EU:C:2009:167, bod 32).
130 Tento súd môže takisto zohľadniť okolnosť, že uvedený vnútroštátny právny predpis bol prijatý na vykonanie smernice 2009/28, na ktorú výslovne odkazuje dôvodová správa k zákonu z roku 2011, najmä pokiaľ táto smernica výslovne umožňuje, ako vyplýva z preskúmania prvej otázky vykonaného Súdnym dvorom, aby členské štáty zaviedli podobné územne obmedzené systémy podpory, ktoré by týmto štátom najmä umožnili dosiahnuť záväzné ciele, ktoré im ukladá uvedená smernica v súvislosti s výrobou zelenej energie na ich území.
131 Vzhľadom na vyššie uvedené a s výhradou konečného posúdenia, ktorého vykonanie spadá do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, sa nezdá, že právna úprava dotknutá vo veci samej je v rozpore so zásadou právnej istoty.
132 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že vnútroštátnemu súdu prislúcha overiť, či právna úprava dotknutá vo veci samej spĺňa z hľadiska svojej územnej pôsobnosti požiadavky vyplývajúce zo zásady právnej istoty, pričom zohľadní všetky relevantné skutočnosti, medzi ktoré môže patriť aj normatívny rámec práva Únie, v rámci ktorého bola uvedená právna úprava prijatá.
O trovách
133 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:
1. Článok 2 druhý odsek písm. k) a článok 3 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES sa majú vykladať v tom zmysle, že členskému štátu umožňujú, aby zaviedol systém pomoci, o aký ide vo veci samej, podľa ktorého sa výrobcom zelenej elektrickej energie vydávajú obchodovateľné certifikáty len za zelenú elektrickú energiu vyrobenú na území tohto štátu a podľa ktorého majú dodávatelia a niektorí spotrebitelia elektrickej energie povinnosť každoročne predložiť príslušnému orgánu určitý počet takýchto certifikátov zodpovedajúci určitému podielu na celkovom množstve ich dodávky alebo spotreby elektrickej energie.
2. Článok 34 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá stanovuje, že obchodovateľné certifikáty sa vydávajú výrobcom zelenej elektrickej energie len za zelenú elektrickú energiu vyrobenú na území tohto štátu, a podľa ktorej majú dodávatelia a niektorí spotrebitelia elektrickej energie povinnosť každoročne predložiť príslušnému orgánu určitý počet takýchto certifikátov zodpovedajúci určitému podielu na celkovom množstve ich dodávky alebo spotreby elektrickej energie, pokiaľ nechcú platiť zvláštny poplatok.
3. Vnútroštátnemu súdu prislúcha overiť, či právna úprava dotknutá vo veci samej spĺňa z hľadiska svojej územnej pôsobnosti požiadavky vyplývajúce zo zásady právnej istoty, pričom zohľadní všetky relevantné skutočnosti, medzi ktoré môže patriť aj normatívny rámec práva Únie, v rámci ktorého bola uvedená právna úprava prijatá.
Podpisy