NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
ELEANOR SHARPSTON
prednesené 13. júla 1(1)
Vec C‑306/05
Sociedad General de Autores y Editores de España (SGAE)
proti
Rafael Hoteles SL
1. V prejednávanej veci Audiencia Provincial de Barcelona (Vyšší provinčný súd v Barcelone, Španielsko) žiada o výklad článku 3 ods. 1 smernice 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti(2) (ďalej len „smernica o autorskom práve“ alebo „smernica“).
Smernica o autorskom práve
2. Účelom smernice o autorskom práve, ako už jej názov napovedá, je zosúladenie niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv,(3) vrátane práva na verejný prenos diel.
3. V odôvodneniach smernice sa zdôrazňuje, že základom každého zosúlaďovania autorských a s nimi súvisiacich práv musí byť vysoká úroveň ochrany autorov a výkonných umelcov, ktorí, ak majú pokračovať vo svojej tvorivej a umeleckej práci, musia dostávať primeranú odmenu za používanie svojho diela. Ďalej sa uvádza, že jedným z hlavných spôsobov zabezpečenia potrebných zdrojov pre európsku kultúrnu tvorivosť a produkciu a zabezpečenia nezávislosti a dôstojnosti umeleckých tvorcov a výkonných umelcov je prísny a účinný systém ochrany autorských práv a súvisiacich práv.(4)
4. Pre prejednávanú vec sú relevantné aj tieto odôvodnenia:
„(15) … ‚Zmluva WIPO o autorskom práve‘ modernizuj[e] medzinárodnú ochranu autorských práv a súvisiacich práv, prinajmenšom vzhľadom na tzv. ‚digitálny program‘… . Táto smernica slúži na uplatnenie viacerých medzinárodných záväzkov.
…
(23) Táto smernica ďalej harmonizuje práva autorov na verejný prenos. Pod týmto právom sa v širokom zmysle slova chápe každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká. Toto právo zahŕňa všetky transmisie a retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Toto právo nezahŕňa žiadne iné činnosti.
…
(27) Samotné zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos rozhlasových a televíznych programov sa samo o sebe nerovná prenosu v zmysle tejto smernice.“
5. Článok 3 ods. 1 smernice vyžaduje, aby členské štáty „poskytli autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí“.
6. Smernica nadobudla účinnosť 22. júna 2001 a do vnútroštátnych právnych poriadkov mala byť prebratá do 22. decembra 2002.(5)
Medzinárodný právny rámec
7. Článok 3 ods. 1 je podobný článku 11 bis ods. 1 Bernského dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel(6) (ďalej len „Bernský dohovor“ alebo „dohovor“) a takmer rovnaký ako článok 8 Zmluvy WIPO(7) o autorských právach (ďalej len „WCT“)(8). Ako poznamenáva Komisia, podľa ustálenej judikatúry sa ustanovenia sekundárnej legislatívy Spoločenstva musia pokiaľ možno vykladať v súlade s medzinárodnými dohodami, ktoré Spoločenstvo uzatvorilo.(9)
Bernský dohovor
8. Hoci Spoločenstvo nie je zmluvnou stranou Bernského dohovoru (a ani nemôže byť, pretože členmi Bernskej únie môžu byť len štáty), musí na základe článku 9 Dohody o obchodných aspektoch práva duševného vlastníctva (ďalej len „Dohoda TRIPs“) dodržiavať ustanovenia dohovoru. Dohoda TRIPs je uvedená v prílohe 1 C k Dohode o založení Svetovej obchodnej organizácie(10), ktorej zmluvnou stranou je aj Spoločenstvo. Dá sa preto predpokladať, že článok 3 ods. 1 smernice o autorskom práve má byť zlučiteľný s dohovorom.
9. Článok 11 Bernského dohovoru stanovuje:
„1. Autori dramatických, hudobno-dramatických a hudobných diel majú výlučné právo udieľať súhlas:
(i) na verejné predvádzanie a predvedenie svojich diel, nech už sa také predvádzanie a predvedenie uskutočňuje akýmikoľvek prostriedkami alebo spôsobmi;
(ii) na verejný prenos predvádzania a predvedenia svojich diel, a to akýmikoľvek prostriedkami.
2. Autori dramatických alebo hudobno-dramatických diel majú po celý čas trvania svojich práv k pôvodným dielam tie isté práva, ak ide o preklady ich diel.“
10. Článok 11 bis ods. 1 Bernského dohovoru stanovuje:
„Autori literárnych a umeleckých diel majú výlučné právo udieľať súhlas:
(i) na vysielanie svojich diel rozhlasom alebo televíziou alebo na ich zverejňovanie [verejný prenos – neoficiálny preklad] akýmikoľvek inými prostriedkami slúžiacimi na bezdrôtové šírenie znakov, zvukov alebo obrazov;
(ii) na akékoľvek zverejňovanie [verejný prenos – neoficiálny preklad] po drôte alebo bezdrôtovo, diela vysielaného rozhlasom alebo televíziou, ak uskutočňuje toto zverejňovanie [verejný prenos – neoficiálny preklad] iná organizácia než pôvodná;[(11)]
(iii) na zverejňovanie [verejný prenos – neoficiálny preklad] diela vysielaného rozhlasom alebo televíziou, ampliónom alebo akýmkoľvek iným obdobným zariadením na prenos znakov, zvukov alebo obrazov.“
11. Bernský dohovor bol naposledy revidovaný v roku 1971.(12) Jeho revízia si vyžaduje jednomyseľný súhlas všetkých prítomných a hlasujúcich zmluvných strán. No hoci bol počet zmluvných strán v roku 1971 podstatne nižší, aj tak bolo zložité dosiahnuť jednomyseľný súhlas.(13) Pravdepodobne z tohto dôvodu bolo vykonanie ďalšej revízie dohovoru, ktorá by zohľadnila technický pokrok od roku 1971, nerealistické. WIPO sa preto rozhodla pripraviť novú zmluvu v podobe tzv. „osobitnej dohody“, pre ktorú sa v zmysle článku 20 dohovoru nevyžaduje jednomyseľnosť všetkých členov Bernskej únie. Ďalšou výhodou bolo možné pristúpenie Európskeho spoločenstva (ako aj ďalších štátov, ktoré neboli členmi Bernskej únie).
WCT
12. WCT nadobudla platnosť 6. decembra 2001. Hoci ju Spoločenstvo podpísalo, do dnešného dňa ju neratifikovalo.(14) WCT je však napriek tomu relevantná pre výklad smernice o autorskom práve, pretože odôvodnenie č. 15 tejto smernice stanovuje, že „táto smernica slúži na uplatnenie viacerých medzinárodných záväzkov“ odvodených z WCT.
13. Článok 8 nazvaný „Právo na verejné vysielanie“ znie:
„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 11 ods. 1 bodu ii), článku 11bis ods. l bodov i) a ii)… Bernského dohovoru majú autori literárnych a umeleckých diel výhradné právo udeľovať súhlas na akékoľvek vysielanie [verejný prenos – neoficiálny preklad] svojich diel pre verejnosť drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane takého sprístupnenia svojich diel verejnosti, keď jednotlivci môžu mať prístup k týmto dielam z miesta a v čase, ktorý si individuálne zvolia.“
Relevantné španielske právne predpisy
14. Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania španielsky zákon o duševnom vlastníctve(15) priznáva autorom výlučné práva na používanie ich diel akýmkoľvek spôsobom. Medzi tieto práva patrí aj právo na verejný prenos. Článok 20 tohto zákona v prvom rade vymedzuje, že pod pojmom verejný prenos sa rozumie „každý akt, na základe ktorého môže mať prístup k dielu väčší počet osôb, bez predchádzajúceho šírenia rozmnoženín pre každú z týchto osôb“. Zákon ďalej uvádza, že prenos, ktorý „sa uskutoční len v domácich priestoroch, ktoré nie sú súčasťou vysielacej siete akéhokoľvek druhu, ani s ňou nie sú spojené, sa nepovažuje za verejný prenos.“
15. Vnútroštátny súd uvádza, že španielsky Tribunal Supremo (Najvyšší súd) donedávna zastával názor, že hotelové izby nie sú domáce priestory, a preto používanie televízie v týchto izbách predstavuje verejný prenos v zmysle článku 20 zákona o duševnom vlastníctve.(16) Majiteľ hotela bol preto povinný platiť poplatky za schválené používanie spoločnosti, ktorá vlastní a spravuje repertoár diel, ktoré sú predmetom prenosu.
16. Uvedená judikatúra však bola zmenená rozhodnutím najvyššieho súdu z roku 2003,(17) ktorý rozhodol, že hotelová izba predstavuje výlučne domáci priestor, a preto používanie televíznych prijímačov v týchto izbách nepredstavuje verejný prenos a vo vzťahu k dielam, ktoré sú predmetom prenosu, a nie je potrebný súhlas majiteľov práv duševného vlastníctva.
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
17. Sociedad General de Autores y Editores de España (ďalej len „SGAE“) je organizáciou poverenou správou práv duševného vlastníctva. Táto organizácia podala návrh na začatie konania proti spoločnosti Rafael Hoteles SL (ďalej len „Rafael“), ktorá vlastní hotel Rafael, pre porušenie práv duševného vlastníctva spravovaných SGAE. Konkrétne tvrdila, že v období od júna 2002 do marca 2003 došlo k verejnému prenosu diel, ktoré patria do ňou spravovaného repertoáru. Verejný prenos sa uskutočňoval prostredníctvom televíznych prijímačov, ktoré boli umiestnené v hotelových izbách a umožňovali hosťom sledovať programy staníc, ktorých signál prijímala hlavná hotelová anténa, a ten sa následne šíril do jednotlivých televíznych prijímačov v izbách. SGAE žiadala, aby súd zaviazal spoločnosť Rafael na náhradu škody.
18. Prvostupňový súd žalobu SGAE zamietol. Rozhodol, že so zreteľom na najnovšiu judikatúru španielskeho najvyššieho súdu, ktorej zhrnutie je uvedené vyššie v texte, používanie televíznych prijímačov v izbách hotela Rafael nepredstavuje verejný prenos diel, ktoré spravuje SGAE, a majiteľ hotela teda nie je povinný získať predchádzajúci súhlas a platiť zodpovedajúci poplatok.
19. SGAE podala odvolanie na Audiencia Provincial de Barcelona, ktorý zastáva názor, že španielske právne predpisy a judikatúra môžu byť v rozpore so smernicou o autorskom práve. Pochybnosti vnútroštátneho súdu sa týkajú konkrétne toho, či príjem televízneho signálu hotelom – cez satelit alebo terestriálne – a jeho káblová retransmisia do jednotlivých hotelových izieb, predstavuje verejný prenos na účely smernice. Súd sa domnieva, že podstatou verejného prenosu je sprístupnenie diela na vysielanie pre väčší počet osôb, v tomto prípade prostredníctvom televízie. O takú situáciu jednoznačne ide, keď dochádza k zhromaždeniu verejnosti v tom istom čase, napríklad, ak je televízny prijímač umiestnený v hotelovej lobby. Pochybnosti nastávajú vtedy, ak sa verejnosť skladá z jednotlivcov, ktorí sa postupne vymieňajú, napríklad v hotelovej izbe.
20. Audiencia Provincial de Barcelona preto rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Ak sa v hotelových izbách inštalujú televízne prijímače, do ktorých sa cez kábel prenáša televízny signál vysielaný satelitom alebo terestriálne, predstavuje to verejný prenos diel, na ktorý sa vzťahuje harmonizácia vnútroštátnych predpisov o ochrane autorských práv stanovená v článku 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001?
2. Je v rozpore s ochranou autorských práv, ktorá je upravená v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001, ak sa hotelová izba považuje za výlučne domáce priestory, a prenos prostredníctvom televíznych prijímačov, do ktorých sa prenáša signál predtým prijatý hotelom, sa preto nepovažuje za verejný prenos?
3. Môže sa na účely ochrany autorských práv vo vzťahu k verejnému prenosu, ktorá je upravená v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001, považovať prenos uskutočnený prostredníctvom televízneho prijímača v hotelovej izbe za verejný z toho dôvodu, že dielo je sprístupnené verejnosti, ktorá sa postupom času vymieňa?“
21. SGAE, Komisia, ako aj rakúska, francúzska a írska vláda predložili písomné pripomienky. SGAE, Rafael, Komisia a írska a poľská vláda boli zastúpené na pojednávaní.
EGEDA
22. Španielske právne predpisy, ktoré tvoria jadro tohto sporu, boli už v minulosti predmetom prejudiciálneho konania, a to pred prijatím smernice o autorskom práve. Vo veci EGEDA(18) bola Súdnemu dvoru položená otázka, či príjem satelitného alebo terestriálneho televízneho signálu hotelovým zariadením a jeho káblová retransmisia do jednotlivých hotelových izieb predstavuje verejný prenos alebo verejný príjem v zmysle smernice 93/83(19). Súdny dvor rozhodol, že predmetná smernica túto otázku neupravuje a je potrebné o nej rozhodnúť podľa vnútroštátnych právnych predpisov.
23. Aj generálny advokát La Pergola zastával názor, že smernica 93/83 neupravuje spomínanú otázku.(20) Napriek tomu urobil analýzu článku 11 bis ods. 1 Bernského dohovoru, ktorý podľa neho obsahoval odpoveď na otázku vnútroštátneho súdu.(21) Na záver tejto analýzy navrhol, aby Súdny dvor rozhodol po prvé, že smernica 93/83 nie je použiteľná a po druhé, že príjem chránených diel hotelovým zariadením, ktoré sú vysielané prostredníctvom satelitného alebo terestriálneho televízneho signálu z iného členského štátu, a následná káblová retransmisia tohto programového signálu do televíznych prijímačov umiestnených v izbách toho istého hotela, predstavuje verejný prenos v zmysle článku 11 bis Bernského dohovoru. V týchto návrhoch sa z veľkej časti opieram o cennú analýzu, ktorú vykonal generálny advokát La Pergola.
Posúdenie
24. Prejudiciálne otázky položené v tejto veci sa týkajú výkladu slovného spojenia „verejný prenos“ uvedeného v článku 3 ods. 1 smernice.
25. SGAE a francúzska vláda sa v podstate domnievajú, že náležitý výklad tohto slovného spojenia zahŕňa spomínané činnosti, a preto by sa malo na všetky tri položené otázky odpovedať kladne. Rafael spolu s rakúskou a írskou vládou majú opačný názor. Poľská vláda sa zameriava na druhú a tretiu otázku, na ktoré by sa, podľa nej, malo odpovedať kladne. Komisia je toho názoru, že samotná inštalácia televíznych prijímačov v hotelových izbách nepredstavuje „verejný prenos“, avšak v prípade káblovej retransmisie televízneho signálu, prijímaného cez satelit alebo terestriálne, do hotelových izieb, ide o verejný prenos.
Prvá prejudiciálna otázka
26. Súhlasím s názorom spoločnosti Rafael, ako aj s názorom rakúskej a írskej vlády a Komisie, že samotná inštalácia televíznych prijímačov v hotelových izbách nepredstavuje verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice.(22)
27. Tento záver jednoznačne vyplýva z odôvodnenia č. 27 smernice, ktoré stanovuje, že: „samotné zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos rozhlasových a televíznych programov sa samo o sebe nerovná prenosu v zmysle tejto smernice“. Toto jednoznačné vymedzenie potvrdzuje odôvodnenie č. 23, podľa ktorého „právo [na verejný prenos] zahŕňa… transmisie a retransmisie diel smerom k verejnosti [ktorá sa nenachádza na mieste vzniku prenosu] drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania [a]… nezahŕňa žiadne iné činnosti“.
28. Uvedený prístup je viac-menej v súlade s výkladom pojmu „vysielanie“ [prenos – neoficiálny preklad] vo WCT. Je zjavné, že účelom článku 3 ods. 1 smernice je uplatnenie niektorých nových medzinárodných záväzkov na úrovni Spoločenstva vyplývajúcich z uvedenej zmluvy.(23) Právo, ktoré sú členské štáty povinné poskytnúť podľa článku 3 ods. 1 smernice, je vymedzené v podstate rovnako ako v článku 8 zmluvy. Nie je to náhoda – Spoločenstvo a členské štáty článok 8 navrhli.(24) Na diplomatickej konferencii, na ktorej bola zmluva prijatá,(25) sa prijalo aj „dohodnuté vyhlásenie“ k článku 8:
„Rozumie sa, že len zabezpečenie fyzických zariadení, ktoré umožňujú alebo dovoľujú vysielanie samo osebe, nemožno pokladať za vysielanie v zmysle tejto zmluvy alebo Bernského dohovoru. Ďalej sa rozumie, že nič v článku 8 nebráni zmluvnej strane, aby uplatňovala článok 11 bis ods. 2.“
29. Preto sa domnievam, že na prvú otázku treba odpovedať v tom zmysle, že samotná inštalácia televíznych prijímačov, do ktorých sa pomocou kábla prenáša televízny signál vysielaný satelitom alebo terestriálne, v hotelových izbách nepredstavuje verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice o autorskom práve.
Druhá a tretia prejudiciálna otázka
30. Je praktické, že druhou a treťou otázkou sa môžeme zaoberať súčasne. Ich spoločným menovateľom je v podstate to, či sa prenos vysielania prostredníctvom televíznych prijímačov v hotelových izbách, do ktorých sa prenáša signál pôvodne prijatý hotelom, má považovať za „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice.
31. Je nesporné, že ak sú príjemcovia považovaní za „verejnosť“, uplatňuje sa článok 3 ods. 1. Predmetom sporu medzi účastníkmi konania a dôvodom na predloženie prejudiciálnej otázky je však obsah pojmu „verejnosť“.
32. Podľa môjho názoru treba na druhú a tretiu otázku odpovedať kladne.
33. Smernica nevymedzuje pojem „verejnosť“, avšak naznačuje (ako uvádzajú SGAE a francúzska a poľská vláda), že na jej účely je potrebný široký výklad tohto pojmu. Vyplýva to jednak z hlavného účelu tejto smernice, základom ktorého je „vysoká úroveň ochrany“ autorských práv a s nimi súvisiacich práv,(26) a jednak z konkrétneho bodu odôvodnenia, podľa ktorého právom na verejný prenos „sa v širokom zmysle slova chápe každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká… [a] zahŕňa všetky transmisie a retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami“.(27)
34. Vzhľadom na to, že v smernici neexistuje vymedzenie tohto pojmu a ani sa v nej v tomto smere nenaznačuje nič bližšie, domnievam sa, že je namieste hľadať usmernenie v relevantných medzinárodných právnych nástrojoch.
35. Ako už bolo uvedené,(28) účelom článku 3 ods. 1 smernice je uplatnenie záväzkov, ktoré vyplývajú z článku 8 WCT, na úrovni Spoločenstva.
36. Účelom článku 8 WCT je jednak ozrejmiť ustanovenia Bernského dohovoru, pokiaľ ide o výlučné právo na verejný prenos diela, najmä článok 11 bis ods. 1, a jednak doplniť práva poskytované dohovorom „rozšírením oblasti pôsobnosti práva na verejný prenos tak, aby zahŕňalo všetky kategórie diel“.(29)
37. Druhý účel sa týka predovšetkým literárnych diel, fotografických diel, diel výtvarného umenia a grafických diel, na ktoré sa predtým ustanovenia o práve na verejný prenos nevzťahovali. V základnom návrhu sa uvádza, že technický rozvoj „umožnil sprístupňovať chránené diela mnohými spôsobmi, ktoré sa líšia od tradičných spôsobov“.(30) K najvýraznejšiemu rozvoju došlo samozrejme v oblasti internetu,(31) pričom sú to práve interaktívne (na požiadanie) on-line prenosy, na ktoré sa zameriava formulácia „vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby k nim verejnosť mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí“ v ustanovení článku 3 ods. 1 smernice(32) a článku 8 WCT.(33) Z tohto dôvodu nemôžem súhlasiť s tým, čo tvrdí Rafael, teda že v prejednávanej veci nejde o „verejný prenos“, pretože hoteloví hostia, ktorí sú limitovaní vysielacím časom, nemajú prístup k televíznym programom v čase, ktorý si sami zvolia. Všeobecnejšie povedané, prejednávaná vec sa skôr týka všeobecného pravidla stanoveného v článku 3 ods. 1 smernice a v článku 8 WCT, nie konkrétnych oblastí, ktoré sú nimi upravené.
38. Účelom článku 8 WCT je doplniť ustanovenia Bernského dohovoru týkajúce sa verejného prenosu v tom zmysle, že toto výlučné právo priznáva autorom všetkých druhov diel, pokiaľ ho nepriznáva samotný dohovor.(34) Článok 8 teda rozširuje právo udeliť súhlas na „akékoľvek vysielanie [verejný prenos – neoficiálny preklad] svojich diel pre verejnosť drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami“. Neobsahuje však vymedzenie pojmu „verejnosť“.
39. Rakúska vláda tvrdí, že pojem „verejnosť“ musí vymedziť vnútroštátne právo. Odvoláva sa na bod 10.17 dôvodovej správy k Základnému návrhu, kde sa uvádza, že „pojem ‚verejnosť‘ je použitý v článku 10, ako aj v platných ustanoveniach Bernského dohovoru. Vymedzenie tohto pojmu je vecou vnútroštátneho práva a judikatúry“. Rakúska vláda odkazuje aj na pramene právnej teórie, ktoré podporujú jej názor, že vymedzenie tohto pojmu je vecou vnútroštátneho práva,(35) ako aj na pracovný dokument útvarov Komisie o revízii právneho rámca ES v oblasti autorských práv a s nimi súvisiacich práv,(36) ktorý stanovuje, že „v tejto chvíli nič nenasvedčuje tomu, že by existovala potreba prehodnotiť doterajší prístup a vymedzenie pojmu ‚verejnosť‘ by preto malo zostať vecou vnútroštátneho práva a judikatúry“.
40. Variáciou na rovnakú tému je tvrdenie spoločnosti Rafael, podľa ktorej sa v prejednávanej veci neuplatní smernica o autorskom práve, ale smernica 93/83.(37) Preto má byť pojem „verejný prenos“ v súlade s rozsudkom Súdneho dvora vo veci EGEDA(38) vymedzený vnútroštátnym právom.
41. Nesúhlasím s týmto tvrdením.
42. Ako zdôrazňuje Komisia, Súdny dvor rozhodol, že „z potreby jednotného uplatňovania práva Spoločenstva a zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Spoločenstva, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, v zásade vyžaduje v celom Spoločenstve autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať kontext ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou“.(39)
43. Je zrejmé, že smernica o autorskom práve má slúžiť ako harmonizačná smernica, ktorá „pomôže uplatňovať štyri slobody vnútorného trhu“ a „zabezpečí vysokú úroveň ochrany duševného vlastníctva“.(40) Právo na udelenie súhlasu na verejný prenos je jedným zo štyroch aspektov, ktoré Komisia pri predkladaní návrhu tejto smernice považovala za tak významné pre vnútorný trh, že si to podľa nej vyžadovalo okamžité legislatívne opatrenie na úrovni Spoločenstva.(41) Odôvodnenie č. 23 výslovne stanovuje, že smernica „ďalej harmonizuje práva autorov na verejný prenos“. Očividne by nešlo o žiadnu harmonizáciu, keby si členské štáty mohli voľne vymedziť jeden z dvoch základných faktorov podstaty tohto práva.(42) Okrem toho Súdny dvor vo veci EGEDA(43) vychádzal z predpokladu, že článok 3 ods. 1 sa zakladá na jednotnom ponímaní slovného spojenia „verejný prenos“.
44. Domnievam sa, že tento názor nie je v rozpore s vysvetlivkou, na ktorú sa odvoláva Rakúsko. V zmysle WCT, ktorú Spoločenstvo podpísalo, je „vnútroštátnym právnym predpisom“ smernica o autorskom práve (nie vnútroštátne právne predpisy jednotlivých členských štátov) a „judikatúrou“ je judikatúra Súdneho dvora.
45. Splnomocnený zástupca Komisie na pojednávaní uviedol, že pokiaľ ide o pracovný dokument útvarov Komisie, bol to len návrh a Komisia ho nikdy neschválila. V každom prípade však vlastný názor Komisie na účinky právnych predpisov Spoločenstva, hoci môže byť zaujímavý a môže mať určitú váhu, nie je pre Súdny dvor záväzný.
46. Vzhľadom na to, že ani WCT, ani smernica neobsahujú vymedzenie pojmu „verejnosť“, musí sa tento pojem vymedziť so zreteľom na účel článku 8. Ako som už uviedla,(44) účelom tohto článku je objasniť a doplniť článok 11 bis ods. 1 Bernského dohovoru.
47. Históriu článku 11 bis ods. 1 Bernského dohovoru možno chápať ako sériu pokusov o zvýšenie ochrany práv autorov vo svetle technického rozvoja. Právo autorov udeľovať súhlas na predvedenie ich dramatických alebo hudobných diel sa priznávalo od prijatia dohovoru v roku 1886.(45) V roku 1928 sa doplnil článok 11 bis, ktorý vo svojej pôvodnej podobe priznával autorom literárnych a umeleckých diel „výlučné právo udeľovať súhlas s verejným prenosom ich diel prostredníctvom rozhlasu“.(46) Toto ustanovenie bolo jednoznačne zamerané na rozšírenie existujúceho práva na predvedenie vo svetle technického rozvoja rozhlasového vysielania.(47) Šírenie signálu po drôte ešte nebolo upravené.
48. V roku 1948 bolo znenie článku 11 bis ods. 1 upravené (v podstate) do súčasnej podoby. Právo udeliť súhlas na verejné predvádzanie a predvedenie (článok 11 ods. 1) a na verejné vysielanie [existujúci článok 11 bis ods. 1, ktorý sa v podstate stal článkom 11 bis ods. 1 bodom i)] boli doplnené o právo udeliť súhlas na verejný prenos po drôte alebo bezdrôtovo diela vysielaného rozhlasom alebo televíziou, ak tento verejný prenos uskutočňuje iná organizácia ako pôvodná [článok 11 bis ods. 1 bod ii)] a verejný prenos diela vysielaného(48) ampliónom alebo podobným zariadením [článok 11 bis ods. 1 bod iii)]. Slovník WIPO(49) definuje „ďalšie vysielanie“ buď ako „simultánny prenos vysielania prijatého z iného zdroja alebo ako nové, neskoršie vysielanie predchádzajúceho vysielania, ktoré bolo skôr prenášané alebo prijaté a zaznamenané“. Objasňuje aj to, že „súhlas na vysielanie diela nezahŕňa automaticky aj ďalšie vysielanie diela“.
49. Revízia teda opäť rozšírila ochranu vo svetle technického pokroku.(50) Zjavným účelom bolo zaistiť, aby sa súhlas udelený pre jednu fázu (napr. pre predvedenie alebo prvé vysielanie), nepovažoval za súhlas udelený automaticky aj pre nasledujúce fázy (napr. prvé vysielanie predvedenia, prenos tohto vysielania inou organizáciou alebo ampliónom, atď.).
50. Zdá sa, že kritérium prenosu „inou organizáciou ako pôvodnou“ použité v článku 11 bis ods. 1 bode ii) dohovoru bolo prijaté ako „čisto účelové“ rozlíšenie, keďže možnosť požadovať nový súhlas zakaždým, keď sa uskutočňuje retransmisia „pre nový okruh poslucháčov“, bola úmyselne zamietnutá.(51) Napriek tomu sa zdá, že práve to je podstata účinku uvedeného ustanovenia. Tento výklad potvrdzuje aj sprievodca WIPO.(52) V súvislosti s článkom 11 bis ods. 1 bodom iii) stanovuje:
„Konečne, o tretiu situáciu opísanú v [článku 11 bis ods. 1] ide vtedy, ak vysielané dielo je predmetom verejného prenosu, napr. prostredníctvom ampliónu alebo iným spôsobom. Tieto situácie sa vyskytujú stále častejšie. Na miestach, kde sa zhromažďujú ľudia (kaviarne, reštaurácie, čajovne, hotely, veľké obchody, vlaky, lietadlá, atď.), sa stále častejšie vysielajú rôzne programy. Vzrastá aj používanie autorských diel na propagačné účely na verejných miestach. Natíska sa preto otázka, či licencia, ktorú dal autor vysielacej stanici, zahŕňa aj všetky ostatné použitia vysielania, či už na komerčné alebo nekomerčné účely.
Odpoveď dohovoru znie ‚nie‘. Rovnako ako v prípade prenosu vysielania po drôte, aj tu sa vytvára nové obecenstvo (odsek 1 bod ii)), a teda aj v tomto prípade sa dielo sprístupňuje novým poslucháčom (prípadne divákom) odlišným od tých, s ktorými autor rátal, keď udeľoval svoj súhlas. Hoci zo samotnej povahy veci nemožno s určitosťou stanoviť počet osôb, ktoré prijímajú vysielanie, autor má za to, že jeho licencia na vysielanie zahŕňa len priame obecenstvo, ktoré prijíma signál v rodinnom kruhu. Ak sa však príjem vysielania robí na účely pobavenia širšieho okruhu osôb, často aj na účely dosiahnutia zisku, dielo môže vnímať aj ďalšia časť verejnosti, a preto už nejde len o záležitosť vysielania. Autorovi sa umožňuje mať kontrolu nad týmto novým predvedením jeho diela“.(53)
51. Na základe uvedeného je zrejmé, že článok 8 WCT má dopĺňať článok 11 bis ods. 1 Bernského dohovoru tak, že rozširuje právo autorov na udeľovanie súhlasu na verejný prenos ich diel v prípadoch, keď technický pokrok umožnil, aby prenos, na ktorý bol udelený súhlas, bol prístupný širšiemu okruhu osôb, ako sú osoby, ktorým bol pôvodný prenos určený.
52. Prenos vysielania do hotelových izieb prostredníctvom televíznych prijímačov, do ktorých sa prenáša signál pôvodne prijatý hotelom, presne zapadá do tohto konceptu. Ako uviedol generálny advokát La Pergola vo svojich návrhoch vo veci EGEDA(54) „je nepochybné – vzhľadom na to, že takáto retransmisia nie je len technickým prostriedkom na zabezpečenie alebo zlepšenie príjmu pôvodného vysielania v rámci územia, ktoré je ním pokryté, ako je to napríklad pri inštalácii a využívaní vykrývača – že [majiteľ hotela] poskytuje hotelovým hosťom prístup k chránenému dielu. Keby nedošlo k druhotnému použitiu vysielania, hostia – hoci by sa fyzicky nachádzali v rozsahu satelitného pokrytia – by vôbec nemali možnosť sledovať vysielané dielo, a preto v tomto zmysle predstavujú ‚novú‘ verejnosť, ktorá sa líši od primárnej verejnosti prijímajúcej vysielanie“.
53. Treba poznamenať, že „čisto účelové“ kritérium stanovené v článku 11 bis ods. 1 bode ii), konkrétne, že prenos musí „uskutočňovať iná organizácia ako pôvodná“, je za takých okolností, aké existujú v prejednávanej veci, v každom prípade splnené. Ako upozorňuje francúzska vláda, majiteľ hotela je v rovnakej situácii ako tretia strana, ktorá sprístupňuje pôvodné programy, ktoré už boli vysielané alebo prenášané káblovým systémom.
54. Komisia tvrdí, že rozhodujúcim pre určenie toho, či je prenos „verejný“, je veľkosť okruhu potenciálnych príjemcov prenosu a jeho hospodársky význam pre autora. Súhlasím s tým, že treba zohľadniť oba tieto faktory. Výklad, ktorý by ich zahŕňal, by bol v súlade s účelom toho ustanovenia, ktoré má autorovi priznať práva na udelenie súhlasu s použitím jeho diela prostredníctvom verejného prenosu.(55)
55. Pochopiteľne v prípade prenosu televízneho signálu hotelom do jednotlivých izieb sú jedinými príjemcami jednotlivých prenosov v určitom momente len hostia prítomní v jednotlivých izbách, zvyčajne jedna alebo dve osoby. Je však potrebné zohľadniť kumulatívny účinok všetkých prenosov toho istého druhu so zreteľom na účel smernice vyjadrený v odôvodnení č. 9, ktorým je „vysoká úroveň ochrany“ nositeľov práv, a so zreteľom na vyhlásenie v odôvodnení č. 23, že právo na verejný prenos „treba chápať v širokom zmysle slova“. Generálny advokát La Pergola sa vo svojich návrhoch vo veci EGEDA veľmi obratne vysporiadal s tvrdením, že „ekonomická sila hostí v hotelovej izbe je tak malá, že nemôžu predstavovať ‚novú‘ verejnosť, ktorá sa odlišuje od primárnej verejnosti prijímajúcej vysielanie. Retransmisia vysielaného diela televíziou teda nemá taký hospodársky význam, aby mohla predstavovať nezávislý prenos“. Súhlasím s jeho odpoveďou, že „všetci klienti hotela v danom čase tvoria ‚verejnosť‘ v zmysle a na účely autorského práva. Inými slovami, ‚priestorová diskontinuita‘ dotknutých jednotlivcov, ktorí predstavujú okruh príjemcov, ktorým sa dielo sprístupňuje osobou zodpovednou za sekundárne použitie, nie je dostatočne veľká na to, aby popierala hospodársky význam novozískanej verejnosti, ktorej je dielo sprístupnené“.(56)
56. Pre Komisiu nie je rozhodujúca zisková povaha prenosu. Uvádza príklady vysielania hudby prostredníctvom ampliónov alebo obrazov na veľkoplošných obrazovkách počas charitatívnych alebo politických podujatí. Podľa jej názoru ide aj v tomto prípade o „verejný prenos“ bez ohľadu na neprítomnosť motívu dosiahnutia zisku. Naopak generálny advokát La Pergola vo svojich návrhoch vo veci EGEDA síce súhlasil, že „hospodársky význam novej verejnosti“ je relevantný, ale zároveň uviedol, že Bernský dohovor „stanovuje zásadu, podľa ktorej autor musí udeliť súhlas s každým sekundárnym použitím vysielaného diela, pokiaľ pri ňom dochádza k nezávislému hospodárskemu použitiu zodpovednou osobou na účely dosiahnutia zisku“.(57) Vyjadril tiež názor, s ktorým súhlasím, že vnútorná retransmisia do hotelových izieb nepochybne „pre hotel znamená hospodársky merateľný prínos“.(58)
57. V prejednávanej veci je zjavné, že po prvé okruh potenciálnych príjemcov je rozsiahly a má hospodársky význam pre autora a po druhé, že organizácia, ktorá prenos uskutočňuje, tak robí na účely dosiahnutia zisku. Za takých okolností je namieste považovať prenos za „verejný“. V kontexte prejednávanej veci nepovažujem za potrebné ani vhodné rozhodovať o tom, či je hospodársky prínos pre osobu zodpovednú za prenos vždy nevyhnutný na to, aby sa mohlo hovoriť o „verejnom“ prenose v zmysle článku 3 smernice.
58. Na záver sa budem venovať štyrom podrobným argumentom, ktoré predložila spoločnosť Rafael a rakúska a írska vláda.
59. Po prvé spoločnosť Rafael tvrdí, pokiaľ som správne porozumela jej zástupcovi na pojednávaní, že odôvodnenie č. 35 a článok 5 smernice o autorskom práve predpokladajú výnimky z ochrany autorských práv poskytnutej touto smernicou a že v každom prípade odôvodnenie č. 35 stanovuje, že v niektorých prípadoch výnimiek „[by mali byť] nositelia práv primerane odškodnení“(59) za používanie ich diela. Rafael tvrdí, že vzhľadom na použitý podmieňovací spôsob odškodnenie nie je obligatórne. Írska vláda sa tiež odvoláva na právo členských štátov stanoviť výnimky.
60. Je pravda, že článok 5 smernice obsahuje „kompletné vymenovanie [taxatívny výpočet – neoficiálny preklad] výnimiek a obmedzení… práva verejného prenosu“.(60) Nebolo však poskytnuté žiadne vysvetlenie,(61) pokiaľ ide o to, ktoré výnimky sa môžu uplatniť v prejednávanej veci. Tvrdenie založené na použití podmieňovacieho spôsobu v španielčine (ktorý sa bežne používa v odôvodneniach) neobstojí ani pri teleologickom výklade, ani pri porovnaní s ostatnými jazykovými verziami.
61. Po druhé Rafael a rakúska vláda tvrdia, že retransmisia do hotelových izieb hotelom nepatrí do pôsobnosti článku 3 ods. 1, pretože toto ustanovenie sa na základe použitia slovného spojenia „po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami“ zameriava na prenos na diaľku. Tento výklad potvrdzuje aj odôvodnenie č. 23, podľa ktorého právo na prenos zahŕňa len „prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká“. Z toho vyplýva, že neexistuje úplná harmonizácia ustanovení týkajúcich sa verejného prenosu a že harmonizovaný bol len prenos na diaľku – napríklad rozhlasové vysielanie („bezdrôtovými prostriedkami“) alebo káblové vysielanie („po drôte“). Rafael a rakúska vláda tak dospeli k záveru, že keby každý prenos, hoci len následný, bol verejný a predstavoval by teda akt verejného prenosu, následkom toho (pravdepodobne nezamýšľaným) by bolo, že súkromný príjem televízneho vysielania by tiež predstavoval verejný prenos.
62. V predchádzajúcom texte som vysvetlila, prečo považujem tvrdenie, podľa ktorého smernica neharmonizuje koncept „verejného prenosu“, za neobhájiteľné.
63. Nemôžem prijať ani tvrdenie, že „verejný prenos“ sa musí spájať s fyzickou vzdialenosťou. Okrem zjavných problémov spojených s uplatňovaním takej neistej podmienky – kto by určil hranicu? – taký názor nemá oporu v histórii článku 11 bis ods. 1 Bernského dohovoru. Naopak naznačuje, ako som už uviedla, že relevantným kritériom je rozšírenie okruhu príjemcov pôvodného prenosu organizáciou inou ako pôvodnou. Daná technika prenosu musí, samozrejme, umožňovať prenos na diaľku,(62) ale skutočnosť, že v konkrétnom prípade sa prenos uskutočňuje na malú vzdialenosť, nemá vplyv na toto kritérium. Naopak, kritérium použité v odôvodnení č. 23 smernice, teda že „verejný prenos“ zahŕňa „každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká“,(63) je funkčné kritérium, ktoré nepredpokladá určenie vzdialenosti.
64. Pokiaľ ide o zostávajúce tvrdenie spoločnosti Rafael a Rakúska, podľa ktorého ak je „následný“ prenos „verejný“, potom tento pojem zahŕňa aj súkromný príjem televízneho vysielania, zo sprievodcu a slovníka WIPO jednoznačne vyplýva (a zdravý rozum to naznačuje), že takýto dôsledok nenastane. Sprievodca stanovuje, že „autor má za to, že jeho licencia na vysielanie zahŕňa len priame obecenstvo, ktoré prijíma signál v rodinnom kruhu“.(64) Tento výklad potvrdzuje aj vymedzenie pojmu „verejný prenos“ v slovníku WIPO, podľa ktorého ide o „sprístupnenie diela akýmkoľvek spôsobom osobám vo všeobecnosti, teda nielen konkrétnym jednotlivcom patriacim k súkromnej skupine“.(65) Navyše pokiaľ je kritérium hospodárskeho prínosu pre poskytujúcu organizáciu relevantné, poskytuje tento slovník, ako to vyjadril generálny advokát La Pergola vo svojich návrhoch vo veci EGEDA, „presvedčivé vysvetlenie, že o verejný prenos nejde vtedy, ak chránené dielo sprístupní priamy používateľ televízie svojmu rodinnému okruhu alebo okruhu priateľov: v takých prípadoch neexistuje sekundárne použitie vysielaného diela treťou stranou, ale dochádza k spoločnému použitiu zariadenia na príjem primárneho prenosu bez zisku pre dotknutú osobu“.(66) Napokon Bernský dohovor, WCT a smernica sa týkajú ochrany hospodárskych práv autorov. Ťažko si možno predstaviť, ako by tieto práva mohli byť poškodené prostredníctvom prenosu určeného pre súkromný okruh osôb.
65. Po tretie írska vláda tvrdí, že vzhľadom na súkromné prostredie hotelových izieb je retransmisia alebo sprístupnenie chránených diel prostredníctvom televízneho prijímača na takýchto miestach, kde ich môžu sledovať hostia (a pravdepodobne aj rodinní príslušníci a priatelia, ktorí hosťa navštívia v jeho izbe), aktom neverejného prenosu. Konštatuje, že Súdny dvor rozhodol, najmä so zreteľom na článok 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach,(67) že potreba ochrany pred svojvoľným alebo neprimeraným zásahom verejnej moci do oblasti súkromných činností každej osoby je všeobecnou zásadou práva Spoločenstva.(68) Je potrebné sa domnievať, že normotvorca Spoločenstva zohľadnil túto zásadu pri prijímaní sekundárnych aktov, medzi ktoré patrí aj smernica o autorskom práve. Táto zásada je preto relevantná pri výklade článku 3 ods. 1 smernice.
66. Nie je mi však celkom jasné, ako je pri výklade ustanovení, ktoré slúžia na zosúladenie práv súvisiacich s autorským právom, relevantný, hoci len analogicky, článok 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorý sa týka ochrany jednotlivcov pred zásahom verejnej moci pri výkone ich práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Vo všeobecnosti súhlasím s názorom, ktorý generálny advokát La Pergola vyjadril v reakcii na podobné tvrdenie vo svojich návrhoch vo veci EGEDA. (69) Generálny advokát síce pripustil, že na účely ochrany základných práv „tvorí hotelová izba súčasť čisto súkromnej a rodinnej sféry osoby a jej rodiny“, ďalej však uviedol, že „právna hranica medzi súkromným a verejným nie je nevyhnutne rovnaká v oblasti ochrany autorského práva. Nie náhodou je kritérium na určenie verejnej alebo súkromnej povahy miestnosti cudzie nielen litere, ale aj duchu článku 11 bis dohovoru, ktorý vyžaduje súhlas autora nie na prenos do miest, ktoré sú verejné alebo otvorené pre verejnosť, ale na akty prenosu, ktorými sa dielo sprístupňuje verejnosti. Z tohto hľadiska pojem ‚verejný‘ nemá zásadný význam pri vymedzení aktu prenosu ako aktu verejného, pretože sa ním už tradične rozumie neprítomnosť zvláštnych osobných väzieb medzi členmi určitej skupiny osôb alebo medzi členmi tejto skupiny a organizátorom“.
67. A napokon spoločnosť Rafael spolu s írskou vládou tvrdí, že v prejednávanej veci nejde o „verejný prenos“, pretože to, či príjem prenášaného televízneho programu skutočne nastane, závisí od toho, či hotelový hosť zapne vo svojej izbe televízny prijímač a zvolí si konkrétny kanál. Opäť raz budem zaviazaná generálnemu advokátovi La Pergolovi, ktorý sformuloval odpoveď na túto otázku. Vo svojich návrhoch vo veci EGEDA(70) uviedol, že toto tvrdenie „je v rozpore s jednou zo základných zásad autorského práva: nositelia autorského práva nie sú odmeňovaní na základe skutočného používania ich diela, ale na základe právnej možnosti tohto používania. Napríklad vydavatelia musia platiť autorom honoráre za ich romány v závislosti od počtu predaných kópií bez ohľadu na to, či ich kupujúci skutočne čítajú. Podobne aj hotely, ktoré sú zodpovedné za – súbežnú, neprerušenú a nezmenenú – vnútornú káblovú retransmisiu pôvodného satelitného vysielania, nemôžu odmietnuť zaplatenie odmeny, ktorá autorovi patrí, odvolávajúc sa pritom na to, že potenciálni diváci, ktorí mali prístup k televíznym prijímačom vo svojich izbách, v skutočnosti vysielané dielo neprijali“.
68. Domnievam sa preto, že odpoveď na druhú a tretiu otázku by mala znieť v tom zmysle, že prenos prostredníctvom televíznych prijímačov, do ktorých sa prenáša signál pôvodne prijatý hotelom, predstavuje „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice o autorskom práve.
Návrh
69. Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré predložila Audiencia Provincial de Barcelona (Španielsko), takto:
Otázka 1
– Inštalácia televíznych prijímačov v hotelových izbách, do ktorých sa pomocou kábla prenáša televízny signál vysielaný satelitom alebo terestriálne, nepredstavuje „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti.
Otázky 2 a 3
– Prenos prostredníctvom televíznych prijímačov, do ktorých sa prenáša signál pôvodne prijatý hotelom, predstavuje „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29/ES.