NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NIILO JÄÄSKINEN
prednesené 10. marca 2011 (1)
Vec C‑462/09
Stichting de Thuiskopie
proti
Mijndertovi van der Leemu,
Hananji van der Leeovej,
Opus Supplies Deutschland GmbH
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Hoge Raad der Nederlanden (Holandsko)]
„Autorské právo – Smernica 2001/29/ES – Článok 5 ods. 2 písm. b) – Článok 5 ods. 5 – Právo rozmnožovania – Primeraná kompenzácia – Predaj na diaľku“
1. Predmetom tejto veci je analýza pojmu „primeraná kompenzácia“, ktorý sa nachádza v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29/ES(2). Hoci vymedzenie osoby povinnej zaplatiť takúto kompenzáciu sa nedávno riešilo v rozsudku Padawan(3), tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa od uvedenej veci líši, pretože obsahuje cezhraničný prvok. Novou otázkou je, či sa v dôsledku článku 5 ods. 5 smernice 2001/29 vnútroštátna právna úprava preberajúca túto smernicu má vykladať v tom zmysle, že spoločnosť, ktorá uskutočňuje predaj na diaľku, ktorý spočíva v on‑line predaji tovaru zákazníkom usadeným v členskom štáte, ktorého vnútroštátna právna úprava stanovuje primeranú kompenzáciu, má povinnosť zaplatiť túto kompenzáciu v jednom z týchto dvoch členských štátov.
I – Právny rámec
Právo EÚ(4)
2. Článok 17 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie stanovuje, že duševné vlastníctvo je chránené.(5)
3. Článok 28 ES zakazuje množstevné obmedzenia dovozu a všetky opatrenia s rovnakým účinkom. Článok 30 ES obsahuje odôvodnenia týchto obmedzení a výslovne umožňuje obmedzenie odôvodnené ochranou priemyselného a obchodného vlastníctva.
4. Odôvodnenia č. 35, č. 38 a č. 39 smernice 2001/29 uvádzajú:
„(35) V niektorých prípadoch výnimiek alebo obmedzení musia byť nositelia práv primerane odškodnení, aby sa im dostatočne vynahradilo používanie ich chránených diel alebo iných predmetov ochrany. Keď sa stanovuje forma, podrobné úpravy a možná úroveň vhodnej kompenzácie, treba zohľadniť osobitné podmienky každého prípadu. Pri posudzovaní týchto podmienok je hodnotným kritériom možné poškodenie nositeľa práv vyplývajúce z daného aktu. V prípadoch, keď nositelia práv už dostali platby nejakou inou formou, napríklad ako súčasť licenčného poplatku, nemusí byť potrebná žiadna osobitná alebo samostatná platba. Úroveň vhodnej kompenzácie by mala v plnej miere zohľadňovať stupeň používania technologických ochranných opatrení uvedených v tejto smernici. V niektorých situáciách, keď je ujma nositeľa práv minimálna, nemusí vzniknúť žiadna povinnosť platby.
…
(38) Členské štáty musia mať možnosť poskytnúť výnimku alebo obmedzenie v súvislosti s právom rozmnožovania pre niektoré druhy rozmnožovania zvukového, vizuálneho a audiovizuálneho materiálu na súkromné použitie, ktoré sú doplnené vhodnou kompenzáciou. Sem môžu patriť úvodné alebo pokračujúce systémy odmeňovania ako kompenzácie za ujmu nositeľom práv. Napriek tomu, že rozdiely medzi uvedenými systémami odmeňovania ovplyvňujú fungovanie vnútorného trhu, uvedené rozdiely, vzhľadom na analógovú súkromnú reprodukciu, by nemali mať významnejší dopad na rozvoj informačnej spoločnosti. Súkromné digitálne kopírovanie bude pravdepodobne oveľa rozšírenejšie a má väčší ekonomický dopad. Preto je potrebné náležite zohľadniť rozdiely medzi digitálnym a analógovým súkromným kopírovaním a v niektorých ohľadoch treba medzi nimi rozlišovať.
(39) Keď sa uplatní výnimka alebo obmedzenie pri súkromnom kopírovaní, členské štáty musia náležite zohľadniť technologický a hospodársky vývoj, najmä vo vzťahu k digitálnemu súkromnému kopírovaniu a systémom odmeňovania, pokiaľ sú dostupné účinné technologické ochranné opatrenia. Tieto výnimky alebo obmedzenia nesmú brániť používaniu technologických opatrení alebo ich uplatňovaniu proti porušovaniu zákona.“
5. Článok 2 smernice 2001/29 stanovuje všeobecné pravidlo v súvislosti s právom rozmnožovania. Tento článok uvádza:
„Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:
a) pre autorov k ich dielam;
b) pre výkonných umelcov k záznamom ich výkonov;
c) pre výrobcov zvukových záznamov k ich zvukovým záznamom;
d) pre výrobcov prvých záznamov filmov k originálu a k rozmnoženinám ich filmov;
e) pre vysielajúce organizácie k záznamom ich vysielaní, či už sú tieto vysielania prenášané po drôte alebo vzduchom vrátane káblov alebo satelitu.“
6. Článok 5 stanovuje výnimky a obmedzenia. V relevantných ustanoveniach upravuje:
„2. Členské štáty môžu zabezpečiť [stanoviť – neoficiálny preklad] výnimky alebo obmedzenia práva rozmnožovania ustanoveného v článku 2 v nasledujúcich prípadoch:
…
b) vo vzťahu k rozmnožovaniu na akomkoľvek médiu vykonanému fyzickou osobou pre súkromné použitie a s cieľom, ktorý nie je priamo ani nepriamo komerčný, za podmienky, že nositelia práv dostanú primeranú kompenzáciu, v ktorej sa zohľadní uplatnenie alebo neuplatnenie technologických opatrení uvedených v článku 6 na dotknuté dielo alebo predmet ochrany;
…
5. Výnimky a obmedzenia ustanovené v odsekoch 1, 2, 3 a 4 sa budú uplatňovať iba v niektorých osobitných prípadoch, pri ktorých nedochádza ku konfliktu s bežným využívaním diela alebo predmetu ochrany a ktoré neodôvodnene nepoškodzujú oprávnené záujmy nositeľa práv.“
Vnútroštátne právo
7. Článok 16c zákona o autorskom práve (Auteurswet) stanovuje:
„1. Za porušenie autorského práva k literárnym, vedeckým alebo umeleckým dielam sa nepovažuje vyhotovenie rozmnoženiny… diela prostredníctvom nosiča určeného na šírenie diela…, pokiaľ vyhotovenie rozmnoženiny priamo ani nepriamo neslúži na obchodný účel, ale slúži len na osobnú potrebu, na štúdium alebo na súkromné účely fyzickej osoby, ktorá rozmnoženinu vyhotovila.
2. Za vyhotovenie rozmnoženiny v zmysle odseku 1 sa musí zaplatiť primeraná odmena v prospech autora alebo jeho právnych nástupcov. Povinnosť zaplatiť odmenu má výrobca alebo dovozca nosičov v zmysle odseku 1.
3. Výrobcovi vzniká povinnosť zaplatiť v okamihu, keď môžu byť nosiče, ktoré zhotovil, uvedené na trh. Dovozcovi táto povinnosť vzniká v okamihu dovozu.
…“
8. Stichting de Thuiskopie (ďalej len „Thuiskopie“) je podľa článku 16d Auteurswet poverená vyberaním primeraného poplatku v zmysle článku 16c ods. 2 Auteurswet.
II – Skutkový stav a prejudiciálne otázky
9. Spoločnosť Opus GmbH sídli v Nemecku a ponúka nenahrané nosiče údajov, okrem iného aj na webových stránkach v holandskom jazyku zameraných na Holandsko. Vo všeobecných obchodných podmienkach, s ktorými sa možno oboznámiť na jej webových stránkach, sa uvádza:
„Zákaznícke objednávky prijíma priamo Opus Supplies Deutschland GmbH v Heinsbergu, Nemecko.
…
Uvedené ceny nezahŕňajú poplatky Levy, Auvibel, Thuiskopie, GEMA ani iné poplatky. Tovar sa zasiela na základe zákazníkovej objednávky prostredníctvom TPG Post alebo DHL Express, a to vždy v mene zákazníka. Z tohto dôvodu je možné, že vo vašej krajine budete považovaný za dovozcu…“
10. Od konca roku 2003 Opus GmbH ponúka nenahrané nosiče určené na vyhotovovanie rozmnoženín za ceny, z ktorých podľa vnútroštátneho súdu vyplýva, že nezahŕňajú poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie, pretože ceny sú vo všeobecnosti nižšie, než je suma tohto poplatku stanoveného v Holandsku za príslušnú kategóriu nosičov údajov.
11. On‑line objednávky zákazníkov potvrdzuje spoločnosť Opus GmbH prostredníctvom e‑mailu. Objednávka je následne spracovaná v Nemecku a tovar sa najmä prostredníctvom zmluvných prepravcov spoločnosti Opus GmbH zašle poštou do Holandska.
12. On-line nákup nosičov určených na vyhotovovanie rozmnoženín možno uskutočniť bez toho, aby sa spotrebiteľ musel oboznámiť so všeobecnými obchodnými podmienkami na webovej stránke spoločnosti Opus GmbH. Platbu možno zaslať na holandský bankový účet a tovar možno vrátiť zaslaním na adresu v Holandsku.
13. Spoločnosť Opus GmbH ani zákazníci v Holandsku za tieto nosiče určené na vyhotovovanie rozmnoženín neplatia žiadny poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie, ktorý vyberá Thuiskopie. Opus GmbH v súvislosti s nenahranými nosičmi určenými na vyhotovovanie rozmnoženín predávanými zákazníkom v Holandsku takisto neplatí v Nemecku nijaký poplatok, ktorý by bol porovnateľný s poplatkom za rozmnoženinu na súkromné použitie.
14. Okrem spoločnosti Opus GmbH sú účastníkmi konania Opus Supplies BV, ktorá sa zúčastňovala na predaji nenahraných nosičov údajov zákazníkom v Holandsku, a Mijndert a Hananja van der Leeovci, ktorí sú nepriamo konateľmi oboch spoločností.
15. Thuiskopie podala 26. júla 2005 na Rechtbank ’s‑Gravenhage (Okresný súd Haag) návrh na nariadenie predbežného opatrenia proti všetkým trom účastníkom konania. Príslušný súd návrh zamietol uznesením zo 16. septembra 2005. Thuiskopie podala opravný prostriedok na Gerechtshof ’s‑Gravenhage (Krajský odvolací súd Haag). Rozsudkom z 12. júla 2007 Gerechtshof potvrdil uznesenie súdu príslušného pre nariaďovanie predbežných opatrení. Thuiskopie podala proti rozhodnutiu Gerechtshof kasačný opravný prostriedok na Hoge Raad der Nederlanden, ktorý podal na Súdny dvor návrh začatie prejudiciálneho konania.
16. V odôvodnení návrhu na začatie prejudiciálneho konania Hoge Raad uvádza, že podľa zmluvy sa dodanie tovaru uskutočňuje v momente prevodu vlastníckeho práva, čiže v Nemecku, pretože za prepravu tovaru je zodpovedný zákazník. Keďže holandská právna úprava stanovuje, že povinnosť zaplatiť primeranú kompenzáciu má dovozca, znamená to, že túto povinnosť má v prejednávanom prípade zákazník v Holandsku a nie spoločnosť Opus GmbH. Vnútroštátny súd sa preto pýta, či pojem „dovozca“ používaný vo vnútroštátnej právnej úprave sa má podľa smernice 2001/29 vykladať inak, než je jeho obvyklý význam.
17. Za týchto okolností Hoge Raad žiada Súdny dvor, aby rozhodol o týchto prejudiciálnych otázkach:
„1. Uvádza [smernica 2001/29] a najmä jej článok 5 ods. 2 písm. b) a článok 5 ods. 5 kritériá, pomocou ktorých možno odpovedať na otázku, kto má podľa vnútroštátneho práva povinnosť zaplatiť ‚primeranú kompenzáciu‘ v zmysle článku 5 ods. 2 písm. b)? [V prípade kladnej odpovede na túto otázku], aké sú tieto kritériá?
2. V prípade predaja na diaľku, keď je kupujúci usadený v inom členskom štáte než predávajúci, vyžaduje článok 5 ods. 5 smernice [2001/29] natoľko široký výklad vnútroštátneho práva, aby aspoň v jednom z členských štátov, ktorých sa predaj na diaľku týka, bola osoba vykonávajúca podnikateľskú činnosť povinná zaplatiť ‚primeranú kompenzáciu‘ v zmysle článku 5 ods. 2 písm. b)?“
III – Rozbor
A – Prvá otázka
18. Prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či smernica 2001/29 stanovuje subjekt, ktorý je povinný zaplatiť primeranú kompenzáciu, ak sa uplatní výnimka zo všeobecného pravidla uvedeného v článku 2 tejto smernice.
19. Je pravda, že smernica 2001/29 výslovne neuvádza subjekt, ktorý by mal zaplatiť primeranú kompenzáciu. Stanovuje len výsledok, ktorý sa má dosiahnuť prostredníctvom primeranej kompenzácie, konkrétne, pokiaľ sa členský štát rozhodne priznať výnimku zo všeobecného pravidla uvedeného v článku 2 tejto smernice, musí zabezpečiť poskytnutie primeranej kompenzácie, okrem prípadov, keď je ujma nositeľa práv minimálna.
20. Členské štáty majú preto širokú mieru voľnej úvahy pri vymedzení subjektov povinných zaplatiť takúto kompenzáciu.
21. Podľa judikatúry Súdneho dvora sa otázka subjektu povinného zaplatiť primeranú kompenzáciu má v rámci EÚ vykladať jednotne na účely dosiahnutia cieľov smernice 2001/29, konkrétne na dosiahnutie harmonizácie niektorých aspektov autorského práva s cieľom zabezpečiť, aby v rámci vnútorného trhu nedochádzalo k narušeniu hospodárskej súťaže.(6)
22. Treba pritom postupovať s náležitým zohľadnením cieľa smernice a predmetného ustanovenia. Cieľom ustanovenia o primeranej kompenzácii v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 je priznať autorom primeranú kompenzáciu za používanie ich chránených diel bez ich povolenia a nahradiť ujmu, ktorá im tým bola spôsobená.(7)
23. Súdny dvor sa nedávno v rozsudku Padawan zaoberal otázkou subjektu povinného zaplatiť kompenzáciu. Rozhodol, že vo všeobecnosti osoba, ktorá spôsobila ujmu nositeľovi výlučného práva rozmnožovania, je osoba, ktorá vyhotoví rozmnoženinu chráneného diela bez toho, aby predtým požiadala uvedeného nositeľa o povolenie, a preto má povinnosť túto ujmu nahradiť.(8) Súdny dvor však takisto pripustil, že vzhľadom na praktické problémy pri identifikácii súkromných používateľov môžu členské štáty stanoviť, že povinnosť zaplatiť primeranú kompenzáciu môže byť uložená aj osobám, ktoré majú zariadenia, prístroje a nosiče slúžiace na digitálne rozmnožovanie a ktoré sprístupňujú tieto zariadenia súkromným osobám.(9)
24. Na základe uvedeného rozsudku je teda zrejmé, že povinnosť zaplatiť primeranú kompenzáciu môže byť v zásade uložená tak súkromnej osobe, ako aj spoločnosti predávajúcej predmetný tovar, ktorá spôsobuje alebo môže spôsobiť ujmu nositeľovi práv.
25. Členský štát však nemôže povoliť vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie a zároveň stanoviť súkromným osobám povinnosť platiť kompenzáciu, pokiaľ nezavedie systém, prostredníctvom ktorého sa zabezpečí účinné vyberanie poplatku. Potrebný účinok článku 2 a článku 5 ods. 2 smernice 2001/29 by sa inak nedal dosiahnuť. Navyše nositelia práv by prišli o ochranu, ktorá im vyplýva z článku 17 ods. 2 Charty základných práv.
26. Domnievam sa, že potrebný účinok týchto ustanovení nemožno v praxi dosiahnuť, pokiaľ členský štát nevytvorí systém, v rámci ktorého bude nositeľom práv poskytovaná kompenzácia prostredníctvom kolektívnej dohody. Vzhľadom na závery Súdneho dvora v už citovanom rozsudku Padawan, podľa ktorého by povinnosť nahradiť ujmu mali mať v zásade súkromné osoby, zdá sa byť z ekonomického hľadiska logické, aby kompenzáciu poskytli tieto osoby. Z tohto dôvodu by systém kompenzácie zavedený členským štátom povoľujúci výnimku upravenú v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 mal zabezpečiť, že kompenzácia sa vyberie od konečných používateľov, čo v praxi znamená, že táto kompenzácia by mala byť zahrnutá v cene, ktorú tieto osoby zaplatia pri nákupe uvedených nosičov.
27. Tvrdenia Komisia týkajúce sa obmedzenia voľného pohybu tovaru nemajú na tento záver nijaký vplyv.
28. Komisia tvrdí, že smernica 2001/29 sa má vykladať v takom zmysle, ktorý nie je v rozpore s primárnym právom(10), t. j. s článkami 28 ES a 30 ES týkajúcimi sa voľného pohybu tovaru. Domnieva sa, že existujú rôzne spôsoby, ako zabezpečiť skutočné zaplatenie tejto kompenzácie, a zdá sa, že smernica 2001/29 uprednostňuje tie formy primeranej kompenzácie, ktoré sa neviažu na samotný tovar, a nemajú tak vplyv na cezhraničný obchod.(11) Otázka subjektu povinného zaplatiť primeranú kompenzáciu tak nesmie prekročiť rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa primeranej kompenzácie upravenej v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29.
29. Po prvé ide o to, či príslušné ustanovenia smernice 2001/29 sú v súlade s ustanoveniami Zmluvy ES týkajúcimi sa voľného pohybu tovaru.
30. Keďže článok 30 ES upravuje možnosť vnútroštátnych obmedzení odôvodnených ochranou priemyselného vlastníctva, domnievam sa, že je nesporné, že normotvorca Únie má právomoc harmonizovať podmienky týkajúce sa výkonu takýchto práv s cieľom zabezpečiť ich účinné uplatnenie.
31. Po druhé ide to, či kompenzačný režim vzťahujúci sa na nosiče určené na vyhotovovanie rozmnoženín dovezené z iných členských štátov je v súlade s voľným pohybom tovaru, keďže cieľ primeranej kompenzácie možno údajne dosiahnuť prostredníctvom menej obmedzujúcich prostriedkov.(12)
32. Je pravda, že sekundárne právne predpisy sa majú vykladať v súlade so Zmluvou. Neznamená to však, že členské štáty sú zbavené možnosti využiť odchýlku pri transpozícii, ktorú im ponechal normotvorca Únie, pokiaľ sa ponechaním tejto odchýlky smernica nedostane do rozporu so Zmluvou.
33. Domnievam sa, že opačný záver by bol v rozpore so samotnou povahou smernice. Často existuje veľa rôznych spôsobov prebratia smernice do vnútroštátneho práva. V takých prípadoch by tvrdenia, že tieto spôsoby nie sú rovnocenné vzhľadom na zásady obsiahnuté v Zmluve, boli v rozpore s výslovným rozhodnutím normotvorcu Únie povoliť viac ako jeden spôsob transpozície. Spochybnilo by to aj ústavné zásady upravujúce výkon legislatívnych právomocí normotvorcu Únie a rozdelenie právomocí medzi normotvorcu Únie a členské štáty.
34. Domnievam sa, že Zmluva ES ani smernica 2001/29 nezakazujú režim kompenzácie spočívajúci v tom, že predajcovia nosičov určených na vyhotovovanie rozmnoženín zaplatia kompenzáciu organizáciám kolektívnej správy, ktoré zastupujú nositeľov práv. Smernica nestanovuje, že na dovoz nosičov určených na vyhotovovanie rozmnoženín by sa nemala uplatniť primeraná kompenzácia, a pochybujem, že normotvorca Únie by mohol takto postupovať bez toho, aby porušil medzinárodné dohody o autorskom práve, ktorými je Únia viazaná. Preto takáto úprava nemôže byť neprimeraná. Treba však zdôrazniť, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka iba výkladu pojmu „dovozca“ v prípade predaja na diaľku, a nie zásady, že aj za dovezené nosiče určené na vyhotovovanie rozmnoženín sa majú platiť kompenzačné poplatky.
35. Po tretie treba zdôrazniť, že článok 2 smernice 2001/29 oprávňuje nositeľov práv, aby povolili alebo zakázali rozmnožovanie. Výnimka z tohto práva môže byť stanovená len pod podmienkou, že nositeľom práv bude poskytnutá primeraná kompenzácia.
36. Z toho vyplýva, že nositelia práv nemôžu prísť o právo na kompenzáciu ako súčasť práva Únie iba z dôvodu, že existujú lepšie spôsoby prebratia tohto práva, než je spôsob, ktorý si zvolil dotknutý členský štát. Navyše smernica 2001/29 vôbec neuvádza, že určitá časť nosičov určených na vyhotovenie rozmnoženín uvedených na trh v členskom štáte by mohla byť vyňatá z pôsobnosti práva na primeranú kompenzáciu len preto, že bola uvedená na trh s použitím obchodnej techniky, ktorá nezaručuje zaplatenie kompenzácie.
B – Druhá otázka
37. Druhá otázka sa týka uplatnenia troch podmienok upravených v článku 5 ods. 5 smernice 2001/29 a povinnosti, ktorú tieto podmienky predstavujú pre vnútroštátny súd pri výklade vnútroštátnej právnej úpravy. Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či tieto podmienky v prípade predaja na diaľku zahŕňajú povinnosť predajcu so sídlom v inom členskom štáte zaplatiť primeranú kompenzáciu aspoň v jednom z dotknutých členských štátov.
38. Pri tejto otázke vychádza vnútroštátny súd z toho, že od predávajúceho možno v takejto situácii požadovať zaplatenie primeranej kompenzácie. V rozsudku Padawan, ktorý bol vyhlásený až po podaní tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, Súdny dvor totiž rozhodol, že spoločnosť môže byť podľa smernice 2001/29 povinná zaplatiť primeranú kompenzáciu.(13) Prejednávaná vec je však odlišná, pretože cezhraničný prvok nastoľuje otázku územnej pôsobnosti v súvislosti s primeranou kompenzáciou podľa smernice 2001/29.
39. Podľa vnútroštátneho súdu zo znenia holandskej právnej úpravy vyplýva, že súkromný kupujúci má ako dovozca nosičov do Holandska povinnosť zaplatiť primeranú kompenzáciu. V skutočnosti však nemožno kompenzáciu od neho vybrať. Vnútroštátny súd si preto nie je istý, či tento výsledok je v súlade so smernicou 2001/29, alebo či smernica vyžaduje širší výklad pojmu „dovozca“, než je jeho význam podľa vnútroštátneho práva, to znamená, že zohľadní aj konečné určenie nosiča, ktoré je jasné aj predávajúcemu.
40. Podľa ustálenej judikatúry má vnútroštátny súd vykladať vnútroštátne právo v čo najväčšej možnej miere tak, aby bol dosiahnutý cieľ, ktorý príslušná smernica sleduje.(14) Vnútroštátne súdy však nie sú povinné vykladať vnútroštátne právo contra legem.(15)
1. Uplatniteľnosť troch podmienok v prejednávanej veci
41. Tri podmienky sa vo všeobecnosti týkajú vnútroštátnych zákonodarcov, ktorí sú povinní ich dodržať pri zavádzaní výnimiek a obmedzení stanovených v článku 5 smernice 2001/29 do vnútroštátneho práva.(16)
42. Pokiaľ je však vnútroštátne právo nejednoznačné alebo v ňom existuje priestor pre iný výklad, sú však vnútroštátne súdy povinné vykladať vnútroštátne ustanovenia v súlade s týmito podmienkami. Hoci uvedené podmienky primárne predstavujú normu pre zákonodarcu, vnútroštátne súdy ich musia takisto uplatňovať, aby sa zabezpečilo, že praktické uplatnenie výnimky z článku 2 smernice 2001/29 obsiahnutej vo vnútroštátnej právnej úprave neprekročí rámec stanovený článkom 5 tejto smernice.
2. Vyžaduje smernica 2001/29, aby predávajúci v prípade predaja na diaľku zaplatil primeranú kompenzáciu aspoň v jednom z členských štátov?
43. Po prvé treba uviesť, že smernica 2001/29 neumožňuje nijakú výnimku z ochrany práv nositeľov práv, pokiaľ ide o predaj na diaľku.
44. Článok 5 smernice 2001/29 je špecifický v tom, že upravuje len čiastočne harmonizovaný systém. Podľa tohto systému si členské štáty môžu zvoliť, či zavedú výnimku zo všeobecného pravidla a umožnia rozmnožovanie chránených diel a iných predmetov na súkromné použitie bez udelenia súhlasu nositeľov práv.
45. Pokiaľ tak uskutočnia, sú samozrejme povinné zabezpečiť zaplatenie primeranej kompenzácie, pričom nemusí vzniknúť žiadna povinnosť platby, ak je ujma minimálna.(17) Vzhľadom na čiastočne harmonizovanú povahu článku 5 smernice 2001/29 je však otázne, či a za akých okolností by spoločnosť so sídlom v inom členskom štáte mala povinnosť takúto kompenzáciu zaplatiť.
46. Domnievam sa, že smernica 2001/29 nestanovuje nijakú požiadavku zaplatiť primeraný kompenzačný poplatok v prípade akéhokoľvek predaja na diaľku, ktorý sa týka rôznych členských štátov, keďže môže byť zameraný na zákazníkov v členských štátoch, ktoré nedovoľujú vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie.
47. Takýto záver by v prvom rade predstavoval riziko narušenia hospodárskej súťaže na vnútornom trhu. Existujú napríklad praktické problémy pri identifikácii všetkých spoločností predávajúcich nenahrané nosiče zákazníkom v Holandsku. Bez možnosti identifikácie všetkých spoločností členského štátu, ktoré predávajú nosiče určené na vyhotovovanie rozmnoženín v členskom štáte, v ktorom sa má zaplatiť primeraná kompenzácia, by toto rozlišovanie bolo svojvoľné a bolo by v rozpore so samotným cieľom smernice 2001/29, ktorým je zabrániť narušeniu hospodárskej súťaže na vnútornom trhu.(18)
48. Ďalej sa domnievam, že netreba požadovať, aby všetky spoločnosti zaoberajúce sa predajom na diaľku platili primeranú kompenzáciu splatnú v členskom štáte, v ktorom sa nachádzajú zákazníci, keďže ujma môže byť v týchto prípadoch minimálna. V dôsledku faktorov, akými sú jazykové rozdiely, používanie odlišných doménových mien, ktoré zákazníci nepoznajú, a vyššie náklady na zaslanie tovaru, budú zákazníci z jedného členského štátu nakupovať od spoločnosti so sídlom v iných členských štátoch len obmedzene. V prípadoch, keď sa spoločnosť nezameriava na zákazníkov v konkrétnom členskom štáte a keď je ujma minimálna, vznikajú aj praktické problémy spojené s povinnosťou výberu minimálnych čiastok od spoločnosti, ktorá zákazníkovi v tomto členskom štáte predala jeden alebo dva výrobky.
49. Predaj tovaru cez internet navyše nastoľuje veľa otázok v súvislosti s povinnosťami spoločností, ktorých výrobky sú dostupné on‑line. Keďže prostredníctvom internetu je tovar dostupný okamžite v rámci celej Únie, vzniká otázka, v akých prípadoch má spoločnosť povinnosť zaplatiť kompenzáciu. Domnievam sa, že existencia určitých obmedzení je nevyhnutná, inak by mala spoločnosť povinnosť zaplatiť kompenzáciu v krajinách na celom svete. Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001(19) sa výslovne týka úpravy uvedenej situácie, keď stanovuje, že právomoc štátu by mala existovať jedine v prípadoch, keď sa spoločnosť zameriava na jeho územie.
50. Hoci uvedené nariadenie upravuje odlišnú oblasť práva než smernica 2001/29, je potrebné zohľadniť jeho výklad, pretože ide o podobný problém, a to za akých okolností môže byť spoločnosti uložená povinnosť v inom členskom štáte – či v prejednávanej veci za akých okolností jej môže byť uložená povinnosť zaplatiť poplatok – v súvislosti s tovarom, ktorý predáva cez internet zákazníkom v inom členskom štáte.
51. Z otázok týkajúcich sa predaja na diaľku v spojení s čiastočnou harmonizáciou stanovenou v smernici 2001/29 vyplýva, že spoločnosť z iného členského štátu by mala mať povinnosť zaplatiť primeranú kompenzáciu len vtedy, ak sa zameriava na spotrebiteľov v členskom štáte vnútroštátneho súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
52. Navyše v tomto prípade je ujma pravdepodobne najväčšia a je namieste, aby bola uložená povinnosť zaplatiť primeranú kompenzáciu. Napríklad v prejednávanej veci Thuiskopie uviedla, bez toho, aby jej niekto v tejto súvislosti protirečil, že predaje, ktoré dosiahla spoločnosť Opus GmbH, predstavujú približne jednu tretinu všetkých predajov nenahraných nosičov v Holandsku.
53. Pokiaľ ide o kritériá, podľa ktorých sa určí, či sa spoločnosť zameriava na určitý trh členského štátu, možno použiť nedávny výklad Súdneho dvora týkajúci sa významu činností „zameraných“ na členský štát, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko, v zmysle nariadenia č. 44/2001, pričom však v smernici 2001/29 sa tento pojem nenachádza.
54. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku Pammer a Hotel Alpelhof stanovil demonštratívny výpočet kritérií, ktoré môžu preukázať, že obchodná činnosť bola zameraná na určitý členský štát. Podľa tohto rozsudku treba zistiť, či pred uzatvorením akejkoľvek zmluvy so spotrebiteľom bolo z webových stránok a celkovej činnosti obchodníka zjavné, že zamýšľa obchodovať so spotrebiteľmi s bydliskom v jednom alebo vo viacerých členských štátoch vrátane štátu, na ktorého území má takýto spotrebiteľ bydlisko. Kritériá, ktoré treba zohľadniť a ktoré sú osobitne relevantné v tejto veci, zahŕňajú: i) používanie iného jazyka alebo inej meny, ako je jazyk alebo mena zvyčajne používaná v členskom štáte, v ktorom má podnikateľ sídlo; ii) možnosť vykonať a potvrdiť rezerváciu v tomto inom jazyku; iii) uvedenie telefonických kontaktných údajov s medzinárodnou predvoľbou; iv) vynaloženie výdavkov na odkazové služby na internete, aby sa spotrebiteľom s bydliskom v ostatných členských štátoch uľahčil prístup na stránku podnikateľa alebo jeho sprostredkovateľa; v) používanie doménového mena prvej úrovne, ktoré je iné než doménové meno členského štátu, v ktorom má podnikateľ sídlo, a vi) zmienka o medzinárodnej klientele tvorenej klientmi s bydliskom v rôznych členských štátoch.(20)
55. Domnievam sa, že treba tiež uviesť, že spoločnosť by nemala mať povinnosť zaplatiť primeranú kompenzáciu, ak tak už urobila v inom členskom štáte. Pokiaľ teda členský štát, v ktorom má spoločnosť sídlo, vyžaduje zaplatenie primeranej kompenzácie a spoločnosť si túto povinnosť splní, potom sú práva nositeľov práv podľa smernice 2001/29 dostatočne chránené. To platí aj v prípade, keď predávajúci dobrovoľne zaplatil kompenzáciu vo svojom domovskom štáte tak, že ju poskytol prijímajúcej organizácii kolektívnej správy zastupujúcej nositeľov práv v tomto štáte, aby bola následne rozdelená organizáciám cieľových krajín. V opačnom prípade by sa kompenzácia platila v dvojnásobnej výške, čo na účely splnenia cieľov tejto smernice nemožno požadovať.
56. Napokon treba zdôrazniť, že spoločnosť nemôže uzatvárať zmluvy, ktorými prenesie svoje záväzky vyplývajúce z právnych predpisov Únie.
57. V tomto prípade Opus GmbH a jej zákazníci využívajú zmluvnú slobodu, aby si ustanovili, že zmluva sa vykonáva mimo Holandska, a to tak, že „dovozcom“, ktorý je povinný zaplatiť kompenzáciu, podľa Auteurswet nie je predávajúci, ale kupujúci. Zdá sa, že toto riešenie má pomerne neobvyklý základ, keď predávajúci zabezpečí dodanie tovaru kupujúcemu v pozícii jeho sprostredkovateľa, a nie vo vlastnom mene.
58. Domnievam sa, že právo na primeranú kompenzáciu stanovené v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 nemôže byť prenesené v zmluve medzi predajcami nosičov a ich zákazníkmi. Takéto dohody majú za cieľ obchádzať účinky práva Únie. Vnútroštátnu právnu úpravu preberajúcu smernicu 2001/29 uplatnenú spoločne s vnútroštátnymi ustanoveniami týkajúcimi sa zmlúv preto nemožno vykladať spôsobom, ktorý vedie k takému výsledku.
3. Vyžaduje splnenie troch podmienok, aby predávajúci v prípade predaja na diaľku zaplatil primeranú kompenzáciu aspoň v jednom z členských štátov?
59. Vnútroštátna právna úprava sa má vykladať spôsobom, ktorý zabezpečí splnenie troch podmienok, to znamená, že výnimka musí byť obmedzená, nesmie byť v rozpore s bežným využívaním diela alebo predmetu ochrany a nesmie neodôvodnene poškodzovať oprávnené záujmy nositeľa práv.
60. V prejednávanom prípade prvé dve kritériá vedú k záveru, že povinnosť zaplatiť primeranú kompenzáciu by mala vzniknúť v prípade akéhokoľvek predaja na diaľku v aspoň jednom členskom štáte. Pokiaľ ide o prvé kritérium, problematika primeranej kompenzácie nemá vplyv na rozsah výnimky, ale týka sa iba nápravy, ktorá z tejto výnimky vyplýva. Pokiaľ by v súvislosti s druhým kritériom nebola stanovená povinnosť zaplatiť kompenzáciu, bolo by to v rozpore s bežným využívaním diela, pretože nositeľ práva by nemal právo udeliť súhlas s vyhotovením rozmnoženiny a použitím svojho diela a nemal by ani právo na kompenzáciu.
61. Domnievam sa však, že pokiaľ nie sú cieľovou skupinou spotrebitelia dotknutého členského štátu, nemožno hovoriť o neprimeranom poškodzovaní oprávnených záujmov nositeľov práv, pretože, ako bolo uvedené, ujma, ktorá im bola spôsobená, je minimálna.
62. Z týchto dôvodov sa domnievam, že splnenie troch podmienok nevyžaduje, aby všetky spoločnosti zaoberajúce sa cezhraničným predajom na diaľku nosičov určených na vyhotovovanie rozmnoženín medzi členskými štátmi mali povinnosť zaplatiť primeranú kompenzáciu, ale mali ju iba spoločnosti, ktoré sú zamerané na predmetných spotrebiteľov členského štátu.
IV – Návrh
63. Na záver Súdnemu dvoru navrhujem, aby na prejudiciálne otázky odpovedal takto:
Článok 5 ods. 2 písm. b) a článok 5 ods. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti nestanovujú členským štátom povinnosť prijať jednotný spôsob zabezpečenia platby primeranej kompenzácie nositeľom práv, ak členský štát využil možnosť povoliť vyhotovovanie rozmnoženín diel a iných predmetov ochrany chránených autorským právom na súkromné použitie. Tieto ustanovenia vylučujú akýkoľvek výklad príslušnej vnútroštátnej právnej úpravy, ktorý nezabezpečuje skutočné zaplatenie primeranej kompenzácie zo strany predajcu predávajúceho na diaľku nosiče určené na vyhotovenie rozmnoženín takých diel alebo iných predmetov ochrany, ktorý sa zameriava na zákazníkov v danom členskom štáte, pokiaľ tento predajca už nezaplatil porovnateľnú kompenzáciu v členskom štáte, v ktorom sa uskutočnil obchod.