NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NILS WAHL
prednesené 16. mája 2017 (1)
Vec C‑111/17 PPU
OL
proti
PQ
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Monomeles Protodikeio Athinon (Prvostupňový súd v Aténach, rozhodujúci ako samosudca, Grécko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Nariadenie (ES) č. 2201/2003 – Právomoc, uznávanie a výkon rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností – Články 8, 10 a 11 – Žiadosť o návrat – Pojem ‚obvyklý pobyt‘ dojčaťa – Dieťa narodené v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom jeho rodičia spolu bývali, a ktoré následne zostalo so svojou matkou v členskom štáte, v ktorom sa narodilo – Neoprávnené premiestnenie alebo zadržanie – Neexistencia“
1. Súdny dvor je v tejto veci vyzvaný na výklad článku 11 ods. 1 nariadenia (ES) č. 2201/2003(2) a konkrétnejšie na výklad pojmu „obvyklý pobyt“, ktorý sa nachádza v uvedenom ustanovení.
2. Predmetom tohto konania je spor medzi OL, talianskym štátnym príslušníkom, a PQ, helénskou štátnou príslušníčkou, ktorí sú otcom a matkou dojčaťa, ktoré sa narodilo v Grécku po vzájomnej dohode medzi rodičmi. Spor sa týka presnejšie žiadosti o návrat, ktorú podal OL na vnútroštátny súd [Monomeles Protodikeio Athinon (Prvostupňový súd v Aténach, rozhodujúci ako samosudca, Grécko)], pokiaľ ide o toto dieťa, do Talianska, členského štátu, v ktorom rodičia dieťaťa mali spoločné bydlisko pred narodením dieťaťa.
3. V tomto kontexte sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora na otázku, či si určenie obvyklého pobytu dojčaťa v danom členskom štáte vyžaduje, aby dieťa bolo prítomné v tomto členskom štáte, a v prípade, že tam nie je prítomné, iným faktorom ako predchádzajúce spoločné bydlisko rodičov v tomto členskom štáte možno priznať rozhodujúci význam na účely stanovenia obvyklého pobytu dieťaťa.
4. V tejto súvislosti táto vec predstavuje výzvu pre Súdny dvor, aby jednak spresnil svoju judikatúru týkajúcu sa pojmu „obvyklý pobyt“ v rámci nariadenia Brusel IIa a jednak poskytol spresnenia týkajúce sa relevantných prvkov, ktoré sa majú zohľadniť na účely určenia obvyklého pobytu dojčaťa s cieľom posúdenia, či okolnosť, že dieťa zostalo proti vôli svojho otca so svojou matkou v členskom štáte, kde sa narodilo, predstavuje neoprávnené premiestnenie alebo zadržanie v zmysle článku 11 uvedeného nariadenia.
5. Ako uvediem podrobnejšie nižšie, poslaním článku 11 nariadenia Brusel IIa nie je, aby sa uplatnil v takej situácii, o akú ide vo veci samej.
Právny rámec
Medzinárodné právo
6. Cieľom Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, uzatvoreného v Haagu 25. októbra 1980 (ďalej len „Haagsky dohovor z roku 1980“), je, ako vyplýva z jeho úvodných ustanovení, najmä ochrana dieťaťa na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami neoprávneného premiestnenia alebo zadržania, a stanovenie postupov na zabezpečenie urýchleného návratu dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu. Tento dohovor bol ratifikovaný tak Talianskou republikou, ako aj Helénskou republikou.
7. Podľa článku 3 uvedeného dohovoru:
„Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak:
a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a
b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu.
Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.“
8. Článok 5 písm. a) toho istého dohovoru stanovuje, že v zmysle tohto dohovoru „opatrovnícke právo“ zahŕňa právo týkajúce sa starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu.
Právo Únie
9. Podľa odôvodnenia 12 nariadenia Brusel IIa:
„Kritériá právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností, upravené týmto nariadením, sú tvorené tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa, najmä kritériu blízkosti. To znamená, že právomoc by mal mať v prvom rade členský štát obvyklého pobytu dieťaťa, s výnimkou určitých prípadov zmeny pobytu dieťaťa alebo v dôsledku dohody medzi nositeľmi rodičovských práv a povinností.“
10. Odôvodnenie 17 toho istého nariadenia znie takto:
„V prípadoch neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa sa má bez odkladu dosiahnuť návrat dieťaťa, a na tento účel by sa mal naďalej uplatňovať Haagsky dohovor z [roku] 1980, doplnený ustanoveniami tohto nariadenia, najmä jeho článkom 11…“.
11. Článok 1 tohto nariadenia, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, stanovuje v odseku 1:
„Toto nariadenie sa uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na:
…
b) nadobúdanie, výkon, prenesenie, obmedzenie alebo odňatie rodičovských práv a povinností.“
12. Článok 2 uvedeného nariadenia obsahuje tieto definície:
„…
7. pojem ‚rodičovské práva a povinnosti‘ označuje všetky práva a povinnosti týkajúce sa osoby alebo majetku dieťaťa, ktoré nadobudla fyzická osoba alebo právnická osoba rozsudkom, zo zákona alebo na základe dohody, ktorá má právne účinky. Tento pojem zahŕňa opatrovnícke právo a právo styku s dieťaťom;
8. pojem ‚nositeľ rodičovských práv a povinností‘ označuje každú osobu, ktorá má rodičovské práva a povinnosti k dieťaťu;
9. pojem ‚opatrovnícke právo‘ zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa;
…
11. pojem ‚neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie‘ znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak:
a) je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním;
a
b) za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.“
13. Podľa článku 8 toho istého nariadenia, nazvaného „Všeobecná právomoc“:
1. Súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.
2. Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.“
14. Článok 10 nariadenia Brusel IIa, nazvaný „Súdna právomoc v prípadoch únosu dieťaťa“, stanovuje:
„V prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojim neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a:
a) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním,
alebo
b) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel, alebo mohol dozvedieť, o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok:
i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané;
ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i) sa nepodala nová žiadosť;
iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods. 7;
iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa.“
15. Článok 11 tohto nariadenia, nazvaný „Návrat dieťaťa“, stanovuje:
„1. Keď osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, podá žiadosť na príslušné orgány členského štátu o vydanie rozsudku podľa Haagskeho dohovoru [z roku 1980], aby dosiahla návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v inom členskom štáte ako členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, uplatňujú sa odseky 2 až 8.
…“
16. Článok 13 nariadenia Brusel IIa, nazvaný „Právomoc založená na prítomnosti dieťaťa“, stanovuje:
„1. Ak nemožno určiť obvyklý pobyt dieťaťa a právomoc nemožno založiť podľa článku 12, právomoc majú súdy členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza.
…“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
17. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že OL a PQ sa zosobášili v Taliansku 1. decembra 2013 a bývali spolu v Taliansku.
18. Keď bola PQ vo ôsmom mesiaci tehotenstva, manželia odcestovali spolu do Grécka, aby tam PQ mohla porodiť.
19. Dňa 3. februára 2016 PQ porodila v Grécku dcéru, ktorá zostala od narodenia so svojou matkou v tomto členskom štáte.
20. Po narodení dieťaťa sa OL vrátil do Talianska. OL uvádza, že súhlasil, aby PQ bývala v Grécku s ich dieťaťom až do mája 2016, keď očakával, že sa jeho manželka a dieťa vrátia do Talianska. V júni 2016 sa však PQ rozhodla zostať s dieťaťom v Grécku.
21. Podľa PQ sa ako manželia nedohodli presne na dátume návratu do Talianska. PQ najmä tvrdí, že v máji 2016 a následne v júni 2016 OL navštívil PQ a ich dieťa v Aténach v Grécku. Okrem toho sa dohodli, že strávia spolu letné prázdniny v auguste v Grécku.
22. V júli 2016 OL podal na talianskom súde návrh na rozvod. Návrhom z 18. júla 2016 sa OL obrátil na Tribunale di Ancona (Okresný súd Ancona, Taliansko), pričom na jednej strane sa domáhal toho, aby bol vyhlásený rozvod, a na druhej strane toho, aby mu bolo priznané výlučné opatrovnícke právo k dcére. Žiadal takisto, aby boli prijaté opatrenia potrebné na zabezpečenie návratu dieťaťa do Talianska.
23. Ako odpoveď na list talianskych orgánov z 12. júla 2016 poslala PQ listom z 22. júla 2016 vyhlásenie pre matriku provincie Ancona, v ktorom uviedla, že má zámer vrátiť sa do Talianska a že jej obvyklý pobyt bol stále v tejto krajine.
24. Uznesením zo 7. novembra 2016 predseda Tribunale di Ancona (Okresný súd Ancona) rozhodol, že pokiaľ ide o žiadosť o návrat dieťaťa do Talianska, konanie o tejto žiadosti sa zastavuje, keďže dieťa vždy bývalo a býva v inom členskom štáte, ako je Talianska republika.
25. OL podal 2. decembra 2016 odvolanie proti rozhodnutiu o zastavení konania na Corte d’appello d’Ancona (Odvolací súd Ancona, Taliansko). Rozhodnutím z 20. januára 2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť, tento súd potvrdil rozhodnutie o zastavení konania vydané predsedom Tribunale di Ancona (Okresný súd Ancona).
26. OL sa súbežne 20. októbra 2016 obrátil na vnútroštátny súd a domáhal sa toho, aby tento súd nariadil návrat jeho dcéry do Talianska.
27. Podľa informácií, ktoré má Súdny dvor, sa zdá, že OL mohol navštíviť svoje dieťa viackrát od jeho narodenia, a to vrátane obdobia po tom, ako OL podal návrh na rozvod.
28. Z výmeny emailov vyplýva, že PQ 19. januára 2017 povolila OL navštíviť svoje dieťa v bydlisku rodičov PQ, keď bude chcieť, ale pod podmienkou, že nepôjde s dieťaťom von z domu. Emailom z 20. januára 2017 OL odpovedal, že sa domnieva, že PQ mu bráni vidieť jeho dieťa a že tým, že tak robí, porušuje jeho opatrovnícke právo.
29. Keďže vnútroštátny súd mal pochybnosti o právomoci rozhodnúť o žiadosti o návrat, ktorú podal OL, vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:
„Aký výklad sa má dať pojmu ‚obvyklý pobyt‘ v zmysle článku 11 ods. 1 [nariadenia Brusel IIa] v prípade dojčaťa, ktoré sa z dôvodu náhody alebo vyššej moci narodilo na mieste odlišnom od miesta, o ktorom jeho rodičia, ktorí spoločne vykonávajú rodičovské práva a povinnosti, uvažovali ako o mieste jeho obvyklého pobytu a ktoré bolo odvtedy neoprávnene zadržané jedným zo svojich rodičov v štáte, kde sa narodilo alebo ktoré bolo premiestnené do tretej krajiny? Osobitne, je fyzická prítomnosť vo všetkých prípadoch nevyhnutným a zjavným predpokladom pre stanovenie obvyklého pobytu osoby, a najmä novorodenca?“
30. Písomné pripomienky predložili OL, PQ, helénska vláda a Európska komisia.
31. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 4. mája 2017, sa zúčastnili OL, PQ, helénska vláda, vláda Spojeného kráľovstva a Komisia.
O naliehavom konaní
32. Vnútroštátny súd požiadal, aby sa na tento návrh na začatie prejudiciálneho konania vzťahovali ustanovenia o naliehavom konaní podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
33. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že spor sa týka dieťaťa, ktoré nemá ešte ani rok a je odlúčené od svojho otca už počas viac ako deviatich mesiacov bez toho, aby tento otec mal možnosť s ním komunikovať. Podľa vnútroštátneho súdu môže pokračovanie existujúcej situácie vážne narušiť budúci vzťah tohto dieťaťa so svojím otcom.
34. Keďže piata komora Súdneho dvora dospela k záveru, že podmienky na uplatnenie naliehavého konania boli splnené, rozhodla 16. marca 2017 na návrh sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta, že žiadosti vnútroštátneho súdu o prejednanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania v naliehavom konaní sa vyhovie.
Analýza
Úvodné poznámky
35. Na úvod treba poznamenať, že v tejto veci je výnimočné to, že nikdy nedošlo ku geografickému premiestneniu dotknutého dieťaťa z jedného miesta na druhé. OL však podal na vnútroštátny súd žiadosť o návrat dieťaťa do Talianska, členského štátu, v ktorom OL a PQ spolu bývali pred narodením ich dieťaťa.
36. Práve v tomto osobitnom kontexte vnútroštátny súd žiada, aby mu Súdny dvor poskytol spresnenia týkajúce sa výkladu pojmu „obvyklý pobyt“, kľúčového pojmu nariadenia Brusel IIa. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd sa pýta na význam, ktorý treba pripisovať fyzickej prítomnosti dieťaťa v Grécku a na možnosť stanoviť jeho obvyklý pobyt v Taliansku, kde rodičia mali spoločné bydlisko.
37. Podľa vnútroštátneho súdu kritériá stanovené v judikatúre Súdneho dvora s cieľom určenia miesta obvyklého pobytu dieťaťa nie sú vo veci samej relevantné z dôvodu úplnej závislosti novorodenca alebo dojčaťa od osôb, ktoré majú k nemu opatrovnícke právo.
38. Podľa tejto judikatúry je v tejto súvislosti v prípade dojčaťa relevantnejšie používať ako rozhodujúce kritérium vôľu vyjadrenú rodičmi pred narodením dieťaťa. Takýto prístup by umožnil podľa nej rozšíriť ochranný rámec nariadenia Brusel IIa a Haagskeho dohovoru z roku 1980 na také prípady, akým je aj ten vo veci samej.
39. Inými slovami, vnútroštátny súd navrhuje, aby Súdny dvor rozhodol, že pokiaľ ide o určenie obvyklého pobytu dojčaťa v rámci žiadosti o návrat v zmysle článku 11 nariadenia Brusel IIa, nevyžaduje sa, aby dieťa, ktorého návrat je predmetom žiadosti, bolo fyzicky prítomné v členskom štáte, do ktorého sa vyžaduje návrat.
40. Preto podľa mňa z prejudiciálnej otázky vyplýva jednak otázka výkladu pojmu „obvyklý pobyt“ v zmysle článku 11 ods. 1 nariadenia Brusel IIa a jednak otázka, či má vnútroštátny súd právomoc nariadiť návrat dieťaťa – keď sa dieťa narodilo v súlade s vôľou jeho rodičov, ktorí majú spoločné rodičovské práva a povinnosti, v inom členskom štáte, ako je ten, kde bývali spoločne rodičia, pričom toto dieťa následne zostalo so svojou matkou v členskom štáte narodenia – do členského štátu predchádzajúceho spoločného bydliska rodičov.
41. Hoci prináleží v konečnom dôsledku vnútroštátnemu súdu, aby určil obvyklý pobyt dieťaťa, ktorého návrat sa požaduje v konaní na ňom, Súdny dvor môže poskytnúť vnútroštátnemu súdu určité orientačné prvky.
42. Odpoveď na prejudiciálnu otázku si vyžaduje pripomenúť v prvom rade úlohu, ktorú má pojem „obvyklý pobyt“ v rámci nariadenia Brusel IIa a v druhom rade judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa tohto pojmu v rámci určenia príslušného súdu v oblasti rodičovských práv a povinností.
Pojem „obvyklý pobyt“ v rámci nariadenia Brusel IIa
43. Nariadenie Brusel IIa sa inšpirovalo vo veľkej miere Haagskym dohovorom z roku 1980, pokiaľ ide najmä o postup, ktorým sa riadia žiadosti o návrat v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa. Toto nariadenie však nechcelo nahradiť uvedený dohovor, ale skôr je jeho poslaním doplniť a spresniť pravidlá obsiahnuté v uvedenom dohovore, pokiaľ ide o žiadosti o návrat.(3) Ako spresnil Súdny dvor, ustanovenia nariadenia Brusel IIa predstavujú nedeliteľný normatívny celok, ktorý sa uplatňuje na postupy týkajúce sa návratu detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené v rámci Únie.(4)
44. V rámci systému zavedeného nariadením Brusel IIa stelesňuje pojem „obvyklý pobyt“ kritérium všeobecnej právomoci.
45. Podľa článku 8 uvedeného nariadenia sú súdmi príslušnými rozhodovať o rodičovských právach a povinnostiach, pokiaľ ide o dieťa, tie súdy členského štátu, v ktorom má dieťa obvyklý pobyt. V prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa článok 10 toho istého nariadenia stanovuje, že súdy členského štátu, v ktorom dieťa malo svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred jeho neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, majú naďalej právomoc rozhodnúť vo veci samej.
46. Totižto, podľa článku 11 tohto nariadenia, ktorým sa riadia žiadosti o návrat dieťaťa a na ktorý sa pýta vnútroštátny súd Súdneho dvora, sa toto ustanovenie uplatňuje na dieťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne predtým, ako došlo k jeho neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu.
47. Nakoniec, článok 13 ods. 1 nariadenia Brusel IIa stanovuje subsidiárne kritérium(5) na účely určenia súdnej právomoci. Podľa tohto ustanovenia, ak obvyklý pobyt dieťaťa nemožno určiť a ak právomoc nemožno stanoviť na základe článku 12 týkajúceho sa dohody o právomoci,(6) sú príslušnými súdy členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza.
48. Inými slovami, pojem „obvyklý pobyt“ ako kritérium určenia súdnej právomoci zaručuje dosiahnutie prvého cieľa nariadenia Brusel IIa, ktorým je stanoviť právomoc v oblasti rodičovských práv a povinností na základe kritéria blízkosti.(7)
49. Pokiaľ ide konkrétne o články 10 a 11 uvedeného nariadenia, treba zdôrazniť dvojitú úlohu pojmu „obvyklý pobyt“.
50. V prvom rade obvyklý pobyt dieťaťa slúži na určenie súdu príslušného rozhodnúť o otázkach týkajúcich sa rodičovských práv a povinností vo vzťahu k dieťaťu. Ako bolo poznamenané vyššie, v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržania súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne predtým, ako došlo k jeho neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu, majú aj naďalej právomoc podľa článku 10 nariadenia Brusel IIa.
51. V druhom rade pojem „obvyklý pobyt“ predstavuje kľúčový prvok na účely určenia, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa v zmysle článku 11 uvedeného nariadenia. Takto teda žiadosti o návrat možno vyhovieť, len ak sa javí, že dieťa, o ktorého návrat sa žiada, bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom dieťa malo obvyklý pobyt bezprostredne predtým, ako došlo k jeho neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu.
52. Napriek tomu, že nariadenie Brusel IIa má neodškriepiteľný význam pre riadne fungovanie systému súdnej právomoci stanoveného nariadením Brusel IIa, toto nariadenie neobsahuje žiadnu definíciu pojmu „obvyklý pobyt“.
53. Podľa prístupu zakotveného judikatúrou Súdneho dvora(8) určenie obvyklého pobytu dieťaťa predstavuje preskúmanie skutkových okolností, ktoré sú vlastné každému jednotlivému prípadu.(9)
54. Napriek tomu, že toto posúdenie má v podstate povahu posúdenia skutkových okolností, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, Súdny dvor poskytuje určité významné objasnenia týkajúce sa kritérií, s prihliadnutím na ktoré treba stanoviť obvyklý pobyt dieťaťa.
O kritériách vyplývajúcich z judikatúry, umožňujúcich určiť obvyklý pobyt dieťaťa
55. Podľa ustálenej judikatúry sa význam a rozsah pojmu „obvyklý pobyt“ dieťaťa musia určiť v závislosti od jeho najlepšieho záujmu a konkrétne podľa kritéria blízkosti. Tento pojem zodpovedá miestu, ktoré predstavuje určité začlenenie dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia a ktoré musí určiť vnútroštátny súd tak, že zohľadní všetky osobitné okolnosti každého jednotlivého prípadu. Relevantné sú najmä podmienky a dôvody pobytu dieťaťa na území členského štátu, ako aj jeho štátna príslušnosť.(10)
56. Spomedzi kritérií umožňujúcich určiť obvyklý pobyt dieťaťa má osobitný význam fyzická prítomnosť tohto dieťaťa v dotknutom členskom štáte.(11)
57. Podľa Súdneho dvora si určenie obvyklého pobytu dieťaťa v danom členskom štáte vyžaduje prinajmenšom to, aby dieťa bolo fyzicky prítomné v tomto členskom štáte. Preto samotná skutočnosť, že dieťa má štátnu príslušnosť členského štátu nemôže stačiť na vznik domnienky, že toto dieťa má v tomto štáte svoj obvyklý pobyt.(12)
58. Pokiaľ ide o zmenu obvyklého pobytu z jednej krajiny do druhej, bolo takisto spresnené, že okrem fyzickej prítomnosti dieťaťa v členskom štáte musí aj z iných dodatočných faktorov byť jasné, že táto prítomnosť nie je rozhodne len dočasná alebo príležitostná.(13)
59. V tejto súvislosti, ešte pokiaľ ide o zmenu obvyklého pobytu, dĺžka pobytu nie je sama osebe rozhodujúcim kritériom. Iste, obvyklý pobyt sa musí odlišovať od jednoduchej dočasnej alebo náhodnej prítomnosti. Pobyt v zásade musí byť v určitej dĺžke, aby sa mohol považovať za prejav dostatočnej stability. V tomto zmysle je presun obvyklého pobytu do hostiteľského štátu najmä prejavom vôle dotknutej osoby vytvoriť si tam stále a obvyklé centrum svojich záujmov s úmyslom dať mu stabilnú povahu. Okrem toho Súdny dvor spresnil, že dĺžka pobytu nemôže slúžiť ako indícia v rámci posudzovania stability bydliska, keďže toto posúdenie sa musí vykonať vzhľadom na všetky osobitné skutkové okolnosti predmetného prípadu. Podľa Súdneho dvora môže byť relevantnou indíciou zámer rodičov alebo prípadne nositeľa rodičovskej zodpovednosti usadiť sa dieťaťom v inom členskom štáte alebo prijatie určitých hmatateľných opatrení, ako je kúpa alebo prenájom bývania v hostiteľskom členskom štáte.(14)
60. Pokiaľ ide konkrétnejšie o dojča, Súdny dvor uviedol vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Mercredi, že sociálne a rodinné prostredie dieťaťa, ktoré je podstatné pre určenie miesta jeho obvyklého pobytu, sa skladá z rôznych faktorov, ktoré sa menia v závislosti od veku dieťaťa. Keďže dojča je v plnej miere závislé od osôb, ktoré ho obklopujú, je prostredím dieťaťa v nízkom veku v prvom rade rodinné prostredie určené príslušnou osobou alebo osobami, s ktorými dieťa žije, ktoré ho skutočne opatrujú a starajú sa oň.(15)
61. V dôsledku toho jasne z judikatúry vyplýva, že obvyklý pobyt v danom členskom štáte vyžaduje prinajmenšom to, že dieťa bolo prítomné v uvedenom členskom štáte,(16) pričom ostatné prvky, ktoré sa musia zohľadniť, sa môžu meniť v závislosti od osobitostí každého prípadu.
62. Preto treba určiť, či sa má táto judikatúra uplatniť za takých okolností, o aké ide v tejto veci, teda v prípade, že nedošlo k fyzickému premiestneniu dieťaťa z jedného členského štátu do druhého. Konkrétnejšie ide o určenie toho, či podľa článku 11 nariadenia Brusel IIa kritérium fyzickej prítomnosti možno vylúčiť, ak dieťa zostalo so svojou matkou v členskom štáte, v ktorom sa narodilo.
63. Tejto problematike sa budem venovať v nižšie uvedených úvahách.
Určenie obvyklého pobytu dojčaťa v zmysle článku 11 nariadenia Brusel IIa za takých okolností, o aké ide v tejto veci
64. V prvom rade treba uviesť, že vyššie opísaná judikatúra sa týka článkov 8 a 10 nariadenia Brusel IIa. Možno teda tvrdiť, že poznatky z uvedenej judikatúry nie sú rozhodujúce na účely vyriešenia tejto veci, ktorá sa týka článku 11 toho istého nariadenia. V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že Súdny dvor výslovne rozhodol, že pojem „obvyklý pobyt“ dieťaťa uvedený v článku 11 nariadenia Brusel IIa nemôže mať odlišný obsah ako ten istý pojem uvedený v článkoch 8 a 10 tohto nariadenia.(17)
65. Podľa mňa sa preto nemožno odchýliť od uvedenej judikatúry iba preto, že návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka článku 11 uvedeného nariadenia, a nie článku 10 tohto nariadenia. V každom prípade, ako je uvedené podrobnejšie nižšie, „diferencovaný“ výklad pojmu „obvyklý pobyt“, navrhovaný vnútroštátnym súdom, by bol v rozpore s cieľom článku 11 nariadenia Brusel IIa, ktorým je opätovné nastolenie statu quo ante, ktorý existoval pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním dieťaťa.
66. V predmetnom prípade dieťa, o ktorého návrat sa žiada na vnútroštátnom súde, bývalo od narodenia v Grécku bez toho, aby túto krajinu niekedy opustilo.
67. Ako poznamenala helénska vláda, počas svojho pobytu v Grécku si dieťa nevyhnutne vytvorilo väzby nielen so svojou matkou PQ, ktorá ho opatruje a stará sa každodenne o neho, ale takisto a globálnejšie aj s jediným rodinným prostredím, ktoré poznalo od narodenia, teda prostredím rodičov PQ. Podľa judikatúry vyplývajúcej najmä z rozsudku Mercredi(18), dieťa nízkeho veku sa začlení nevyhnutne a v prvom rade v sociálnom a rodinnom prostredí okolia, na ktorom je závislé.
68. Podobne ako uvádza Komisia, treba konštatovať, že ak dieťa, o návrat ktorého do Talianska sa žiada na vnútroštátnom súde, nikdy nebolo fyzicky prítomné v tejto krajine, zdá sa byť málo pravdepodobné, že by sa centrum jeho záujmov mohlo nachádzať v Taliansku.
69. Z toho vyplýva, že na prvý pohľad sa zdá byť ťažké si predstaviť, že na základe kritérií vytýčených judikatúrou Súdneho dvora by mohlo mať dieťa, o návrat ktorého sa žiada v predmetnej veci, takéto bydlisko v inej krajine ako v Grécku. Je to tak najmä vzhľadom na to, že fyzická prítomnosť predstavuje podľa prístupu zakotveného v judikatúre podmienku, ktorej splnenie je predpokladom posúdenia ostatných relevantných prvkov na účely určenia obvyklého pobytu dieťaťa.
70. Zdá sa, že vnútroštátny súd si je vedomý toho, že ide o slepú uličku, pokiaľ ide o nedostatok prvkov umožňujúcich stanoviť väzbu s Talianskom, ktorá by mohla mať prednosť pred väzbou existujúcou medzi dieťaťom a Gréckom. Preto sa tvárou v tvár tejto ťažkosti pýta, pokiaľ ide o určenie obvyklého pobytu dojčaťa, aký význam treba prisúdiť predchádzajúcemu spoločnému bydlisku rodičov v Taliansku a konkrétnejšie tomu, že rodičia predtým, ako sa rozišli, plánovali, že v uvedenom členskom štáte bude miesto obvyklého pobytu dieťaťa a nakoniec tomu, že PQ bývala až do ôsmeho mesiaca tehotenstva v tejto krajine.
71. Iste, na účely určenia obvyklého pobytu dieťaťa sa musia zohľadniť všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu. Prináleží tak vnútroštátnemu súdu, aby preskúmal všetky okolnosti na zistenie, kde sa nachádza centrum záujmov dieťaťa. V tejto súvislosti v súlade s globálnym prístupom zakotveným Súdnym dvorom je okrem fyzickej prítomnosti dieťaťa jedným z faktorov, ktoré sa musia zvážiť, nesporne zámer rodičov, ktorí majú opatrovnícke právo k dieťaťu a ich obvyklý pobyt.(19)
72. Vzhľadom na to, že dieťa nebolo v minulosti fyzicky prítomné v Taliansku, okolnosti uvádzané vnútroštátnym súdom nemôžu podľa mňa mať rozhodujúci význam na účely určenia obvyklého pobytu dieťaťa, v súvislosti s ktorým bola podaná na vnútroštátny súd žiadosť o návrat.
73. V prospech tohto záveru svedčia viaceré úvahy.
74. V prvom rade treba zdôrazniť, že je nesporné, že vôľa rodičov bola, aby sa dieťa narodilo v Grécku a zostalo tam určitý čas so svojou matkou.(20)
75. Preto na rozdiel od toho, čo, zdá sa, naznačuje prejudiciálna otázka, ktorú položil vnútroštátny súd, prítomnosť dieťaťa v Grécku nie je náhodná.
76. V druhom rade treba uviesť, že obvyklý pobyt ako autonómny pojem práva Únie,(21) je faktickým pojmom. Ako pripomenul generálny advokát Szpunar, pojem „obvyklý pobyt“ je nezávislý od akejkoľvek otázky týkajúcej sa toho, či bol pobyt zriadený oprávnene alebo neoprávnene. V opačnom prípade by totiž bol článok 10 nariadenia Brusel IIa bezpredmetný, keďže toto ustanovenie umožňuje získať obvyklý pobyt napriek neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu.(22)
77. Aj keby sa v predmetnom prípade dospelo k záveru, že to, že PQ zostala v Grécku s dieťaťom bez súhlasu OL, zbavilo OL možnosti výkonu jeho opatrovníckeho práva, nič to nemení na tom, že táto skutočnosť by nemala mať dosah na otázku, kde má de facto dieťa svoj obvyklý pobyt.
78. Navyše na rozdiel od toho, ako mohli v tejto oblasti rozhodnúť niektoré vnútroštátne súdy(23) – ktoré sú, zdá sa, zástancami právneho prístupu k pojmu „obvyklý pobyt“, ktorý dáva dôraz na obvyklý pobyt osôb, ktoré majú opatrovnícke právo k dieťaťu, alebo, všeobecnejšie, na jednotu rodiny(24) –, obvyklý pobyt rodičov v danom členskom štáte nemôže v prípade, že dieťa nebolo v minulosti fyzicky prítomné v tomto členskom štáte, byť rozhodujúci.
79. Nakoniec, v tomto kontexte, by prístup navrhovaný vnútroštátnym súdom odkloniť sa od kritéria fyzickej prítomnosti umožnil istotne rozšíriť pôsobnosť článku 11 nariadenia Brusel IIa a Haagskeho dohovoru z roku 1980 na také prípady, akým je prípad vo veci samej. Treba však zdôrazniť, že nariadenie Brusel IIa upravuje v prvom rade určenie súdnej právomoci. Aj keď sa článok 11 uvedeného nariadenia nepoužije v takej situácii, o akú ide v tejto veci, nijako to nebráni OL uplatňovať si práva na príslušných súdoch v zmysle článku 8 tohto nariadenia, pokiaľ ide o meritórne otázky týkajúce sa rodičovských práv a povinností k svojmu dieťaťu.
80. V treťom rade a v nadväznosti na tieto úvahy zdôrazňujem, že článok 11 nariadenia Brusel IIa odkazuje na „návrat“ dieťaťa, a nie na jeho premiestnenie po prvýkrát na miesto, na ktorom nikdy nebývalo. V tejto súvislosti uvedené ustanovenie, ako aj článok 3 Haagskeho dohovoru z roku 1980 majú ako jasný cieľ úlohu opätovného nastolenia statu quo ante. Na druhej strane cieľom týchto nástrojov nie je rozhodne navodiť situáciu, ktorá nikdy neexistovala, tak ako v predmetnej veci, teda rodinný život v Taliansku, plánovaný pred rozchodom rodičov.(25)
81. Vzhľadom na to nemožno vylúčiť, že môžu existovať úplne výnimočné okolnosti, za ktorých by sa mohlo uvažovať o odklonení sa od kritéria fyzickej prítomnosti. V tejto veci, prejednávanej v rámci naliehavého konania, však nie je priestor na hĺbkové skúmanie tejto zásadnej otázky. Vzhľadom na okolnosti predmetnej veci totiž odpoveď na takú otázku nie je nevyhnutná na účely poskytnutia užitočnej odpovede na otázku položenú vnútroštátnym súdom.
82. Je však podľa mňa vhodné uviesť, že v takom prípade a vzhľadom najmä na skutkovú povahu obvyklého pobytu by bolo treba, aby sa preukázala hmatateľná väzba s inou krajinou, ako je krajina, v ktorej dieťa naozaj býva.
83. Takáto väzba by mala byť založená v najlepšom záujme dieťaťa na silných a skutočných indíciách, ktoré by mohli takto prevážiť nad fyzickou prítomnosťou dieťaťa. Je zjavné, že ako väzba nemôže postačovať perspektíva, že určitý členský štát sa stane v nedefinovanej budúcnosti miestom obvyklého pobytu dieťaťa bez toho, aby táto perspektíva bola podporená inými hmatateľnými väzbami takej povahy, aby bolo možné odhliadnuť od nevyhnutnej podmienky fyzickej prítomnosti dieťaťa.
84. Okrem toho v tomto kontexte nemožno zabúdať na to, že pokiaľ ide o otázky v oblasti rodičovských práv a povinností, všeobecný systém nariadenia Brusel IIa spočíva na kritériu blízkosti, ktoré sa prejavuje v zásade fyzickou prítomnosťou dieťaťa. Keď totiž nemožno určiť obvyklý pobyt dieťaťa, subsidiárne kompetenčné pravidlo uvedené v článku 13 nariadenia Brusel IIa stanovuje, že právomoc majú súdy členského štátu, kde sa dieťa nachádza.
85. V štvrtom rade považujem za nutné zdôrazniť, že keby sme sa držali odôvodnenia uvedeného vnútroštátnym súdom, pokiaľ ide o to, že PQ bola počas tehotenstva prítomná v Taliansku, znamenalo by to uznať, že ešte nenarodené dieťa môže patriť do pôsobnosti nariadenia Brusel IIa.
86. Iste, uvedené nariadenie v tejto súvislosti nič neuvádza. Podľa môjho názoru by však bolo nevhodné vykladať uvedené nariadenie tak, že sa uplatňuje pred samotným narodením dieťaťa.
87. Takýto výklad pôsobnosti článku 11 nariadenia Brusel IIa by totiž mal nezanedbateľné dôsledky, ktoré normotvorca nepochybne nezamýšľal. Konkrétne, takýto výklad by umožňoval považovať za neoprávnené premiestnenie alebo zadržanie v zmysle článku 11 nariadenia Brusel IIa voľbu tehotnej ženy usadiť sa v inej krajine, ako je krajina budúceho otca dieťaťa.
88. V piatom a poslednom rade pripomínam, že obvyklý pobyt dieťaťa musí, ako to bolo poznamenané vo vyššie uvedených úvahách, byť určený tak, že sa zohľadní najlepší záujem dieťaťa.
89. Ako to poznamenala Komisia, použitie takého kritéria, ako je zámer rodičov určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa v danom členskom štáte alebo ako je skoršie spoločné bydlisko rodičov v členskom štáte, aj keď dieťa v tom štáte nikdy nebolo fyzicky prítomné, by mohlo ohroziť najlepší záujem dieťaťa, pretože vo veciach týkajúcich sa tohto dieťaťa by bola právomoc zverená súdu členského štátu, ktorý nie je v geografickej blízkosti dieťaťa. To sa mi javí byť v zjavnom rozpore s prvotným cieľom nariadenia Brusel IIa, ktorým je určiť, ktorý súd má právomoc v oblasti rodičovských práv a povinností na základe blízkosti.(26)
90. V predmetnom prípade je možné položiť si otázku, aké okolnosti by umožnili určiť, že dieťa má obvyklý pobyt v Taliansku, vychádzajúc pritom z najlepšieho záujmu dieťaťa. Pripomínam totiž, že jediné rodinné prostredie, ktoré dieťa poznalo a do ktorého je začlenené od narodenia, je v Grécku.
91. V dôsledku toho zastávam názor, že predpokladom obvyklého pobytu dieťaťa v zmysle článku 11 ods. 1 nariadenia Brusel IIa je, že dieťa bolo fyzicky prítomné v členskom štáte, do ktorého sa žiada jeho návrat. Preto za takých okolností, o aké ide vo veci samej, nemôže byť neoprávneným premiestnením alebo zadržaním v zmysle tohto ustanovenia skutočnosť, že dieťa narodené v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom jeho rodičia spolu bývali, zostalo so svojou matkou v členskom štáte, kde sa narodilo.
Návrh
92. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Monomeles Protodikeio Athinon (Prvostupňový súd v Aténach, rozhodujúci ako samosudca, Grécko), takto:
Článok 11 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností sa má vykladať v tom zmysle, že predpokladom obvyklého pobytu dieťaťa v zmysle tohto ustanovenia je to, že dieťa bolo fyzicky prítomné v členskom štáte, do ktorého sa žiada jeho návrat. Preto za takých okolností, o aké ide vo veci samej, nemôže byť neoprávneným premiestnením alebo zadržaním v zmysle uvedeného ustanovenia skutočnosť, že dieťa narodené v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom jeho rodičia spolu bývali, zostalo so svojou matkou v členskom štáte, kde sa narodilo.