ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
z 8. septembra 2015 (*)
„Žaloba o neplatnosť – Nariadenie (EÚ) č. 1052/2013 – Prekračovanie vonkajších hraníc – Systém Eurosur – Vývoj ustanovení schengenského acquis – Účasť – Spolupráca s Írskom a so Spojeným kráľovstvom – Platnosť“
Vo veci C‑44/14,
ktorej predmetom je žaloba o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ, podaná 27. januára 2014,
Španielske kráľovstvo, v zastúpení: A. Rubio González, splnomocnený zástupca,
žalobca,
proti
Európskemu parlamentu, v zastúpení: D. Moore, S. Alonso de Leon a A. Pospíšilová Padowska, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
Rade Európskej únie, v zastúpení: M. Chavrier, F. Florindo Gijón, M.‑M. Joséphidès a P. Plaza García, splnomocnení zástupcovia,
žalovaným,
ktorých v konaní podporujú:
Írsko, v zastúpení: E. Creedon, G. Hodge a A. Joyce, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci G. Gilmore, barrister,
Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, v zastúpení: L. Christie, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci J. Holmes, barrister,
Európska komisia, v zastúpení: J. Baquero Cruz a G. Wils, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
vedľajší účastníci konania,
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení: predseda V. Skouris, podpredseda K. Lenaerts, predsedovia komôr R. Silva de Lapuerta, M. Ilešič, L. Bay Larsen (spravodajca), A. Ó Caoimh, C. Vajda, S. Rodin a K. Jürimäe, sudcovia E. Juhász, A. Borg Barthet, J. Malenovský, E. Levits, J. L. da Cruz Vilaça a F. Biltgen,
generálny advokát: N. Wahl,
tajomník: M. Ferreira, hlavná referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 17. marca 2015,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 13. mája 2015,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Španielske kráľovstvo svojou žalobou navrhuje zrušiť článok 19 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1052/2013 z 22. októbra 2013, ktorým sa zriaďuje európsky systém hraničného dozoru (EUROSUR) (Ú. v. EÚ L 295, s. 11, ďalej len „nariadenie Eurosur“).
Právny rámec
Rozhodnutie 2000/365/ES
2 Na základe článku 4 Protokolu (č. 19) o schengenskom acquis začlenenom do rámca Európskej únie (ďalej len „Schengenský protokol“) Rada Európskej únie prijala 29. mája 2000 rozhodnutie 2000/365/ES, ktoré sa týka požiadavky Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska zúčastňovať sa na niektorých ustanoveniach schengenského acquis (Ú. v. ES L 131, s. 43; Mim. vyd. 19/001, s. 178).
3 Článok 1 tohto rozhodnutia vymenúva ustanovenia schengenského acquis, na ktorých sa Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska zúčastňuje. Ustanovenia tohto acquis týkajúce sa prekračovania vonkajších hraníc nie sú medzi takto vymenovanými ustanoveniami uvedené.
Rozhodnutie 2002/192/ES
4 Na základe článku 4 Schengenského protokolu Rada prijala 28. februára 2002 rozhodnutie 2002/192/ES o požiadavke Írska zúčastňovať sa na niektorých ustanoveniach schengenského acquis (Ú. v. ES L 64, s. 20; Mim. vyd. 19/004, s. 211).
5 Článok 1 tohto rozhodnutia vymenúva ustanovenia schengenského acquis, na ktorých sa Írsko zúčastňuje. Ustanovenia tohto acquis týkajúce sa prekračovania vonkajších hraníc nie sú medzi takto vymenovanými ustanoveniami uvedené.
Nariadenie Eurosur
6 Odôvodnenia 16, 20 a 21 nariadenia Eurosur znejú:
„(16) Toto nariadenie obsahuje ustanovenia o možnosti úzkej spolupráce s Írskom a Spojeným kráľovstvom, ktoré môžu pomáhať pri lepšom dosahovaní cieľov systému EUROSUR.
…
(20) Toto nariadenie predstavuje vývoj ustanovení schengenského acquis, na ktorom sa Spojené kráľovstvo nezúčastňuje v súlade s [rozhodnutím 2000/365]; Spojené kráľovstvo sa preto nezúčastňuje na jeho prijatí, nie je ním viazané a ani nepodlieha jeho uplatňovaniu.
(21) Toto nariadenie predstavuje vývoj ustanovení schengenského acquis, na ktorom sa Írsko nezúčastňuje v súlade s [rozhodnutím 2002/192]; Írsko sa preto nezúčastňuje na jeho prijatí, nie je ním viazané ani nepodlieha jeho uplatňovaniu.“
7 Článok 1 tohto nariadenia stanovuje:
„Týmto nariadením sa v záujme zlepšenia situačnej informovanosti a zvýšenia reakčnej spôsobilosti na vonkajších hraniciach členských štátov Únie… zriaďuje spoločný rámec na výmenu informácií a spoluprácu medzi členskými štátmi a [Európskou] agentúrou [pre riadenie operačnej spolupráce na vonkajších hraniciach členských štátov Európskej únie (ďalej len ‚agentúra‘)] na účely odhaľovania, prevencie a potláčania nelegálneho prisťahovalectva a cezhraničnej trestnej činnosti a prispievania k zabezpečeniu ochrany životov migrantov a ich zachraňovaniu (ďalej len ‚systém Eurosur‘).“
8 Článok 4, nazvaný „Rámec systému EUROSUR“, stanovuje vo svojich odsekoch 1 až 3:
„1. Berúc do úvahy existujúce mechanizmy výmeny informácií a spolupráce, členské štáty a agentúra na výmenu informácií a spoluprácu v oblasti hraničného dozoru využívajú rámec systému EUROSUR, ktorý tvoria tieto zložky:
a) národné koordinačné centrá;
b) národné situačné prehľady;
c) komunikačná sieť;
d) európsky situačný prehľad;
e) spoločný súbor predhraničných spravodajských informácií;
f) spoločné uplatňovanie nástrojov dozoru.
…
3. Agentúra poskytuje národným koordinačným centrám prostredníctvom komunikačnej siete neobmedzený prístup k európskemu situačnému prehľadu a spoločnému súboru predhraničných spravodajských informácií.“
9 Článok 9 ods. 9 a 10 toho istého nariadenia spresňuje:
„9. Národné koordinačné centrá susedných členských štátov priamo a v takmer reálnom čase vzájomne využívajú situačný prehľad susedných úsekov vonkajších hraníc týkajúci sa:
a) mimoriadnych udalostí a iných významných udalostí obsiahnutých vo vrstve udalostí;
b) správ taktickej analýzy rizík obsiahnutých v analytickej vrstve.
10. Národné koordinačné centrá susedných členských štátov môžu priamo a v takmer reálnom čase vzájomne využívať situačný prehľad susedných úsekov vonkajších hraníc týkajúci sa polohy, stavu a typu vlastných prostriedkov prevádzkovaných v susedných úsekoch vonkajších hraníc, ktoré sa nachádzajú v operačnej vrstve.“
10 Články 14 až 16 nariadenia Eurosur upravujú pravidlá týkajúce sa reakčnej spôsobilosti na vonkajších hraniciach členských štátov.
11 Článok 19 tohto nariadenia, nazvaný „Spolupráca s Írskom a Spojeným kráľovstvom“, znie:
„1. Na účely tohto nariadenia môže výmena informácií a spolupráca s Írskom a so Spojeným kráľovstvom prebiehať na základe dvojstranných alebo viacstranných dohôd medzi Írskom alebo Spojeným kráľovstvom a jedným alebo viacerými susednými členskými štátmi alebo prostredníctvom regionálnych sietí založených na týchto dohodách. Kontaktnými miestami pre výmenu informácií so zodpovedajúcimi orgánmi Írska a Spojeného kráľovstva v rámci systému EUROSUR sú národné koordinačné centrá členských štátov. Uzavretie týchto dohôd sa oznámi Komisii.
2. Dohody uvedené v odseku 1 sú obmedzené na výmenu nasledujúcich informácií medzi národným koordinačným centrom členského štátu a zodpovedajúcim orgánom Írska alebo Spojeného kráľovstva:
a) informácie obsiahnuté v národnom situačnom prehľade členského štátu v rozsahu, v akom sú postupované agentúre na účely európskeho situačného prehľadu a spoločného súboru predhraničných spravodajských informácií;
b) informácie zozbierané Írskom a Spojeným kráľovstvom, ktoré sú relevantné na účely európskeho situačného prehľadu a spoločného súboru predhraničných spravodajských informácií;
c) informácie uvedené v článku 9 ods. 9.
3. Informácie, ktoré v kontexte systému EUROSUR poskytla agentúra alebo členský štát, ktorý nie je stranou dohody v zmysle odseku 1, nemožno poskytnúť Írsku alebo Spojenému kráľovstvu bez predchádzajúceho súhlasu agentúry alebo tohto členského štátu[.] Odmietnutím poskytnutia uvedených informácií Írsku alebo Spojenému kráľovstvu sú členské štáty a agentúra viazané.
4. Následný prenos alebo ďalšie oznamovanie informácií vymenených podľa tohto článku tretím krajinám alebo tretím stranám sa zakazujú.
5. Dohody uvedené v odseku 1 zahŕňajú ustanovenia o finančných nákladoch vyplývajúcich z účasti Írska a Spojeného kráľovstva na vykonávaní týchto dohôd.“
Návrhy účastníkov konania a konanie pred Súdnym dvorom
12 Španielske kráľovstvo navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil článok 19 nariadenia Eurosur a
– uložil Parlamentu a Rade povinnosť nahradiť trovy konania.
13 Parlament a Rada navrhujú, aby Súdny dvor:
– zamietol žalobu ako nedôvodnú a
– uložil Španielskemu kráľovstvu povinnosť nahradiť trovy konania.
14 Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 19. mája 2014 bolo vyhovené návrhu Írska, Spojeného kráľovstva a Komisie na vstup do konania ako vedľajší účastníci konania na podporu návrhov Parlamentu a Rady.
O žalobe
Argumentácia účastníkov konania
15 Na podporu svojej žaloby Španielske kráľovstvo uvádza jediný dôvod založený na porušení ustanovení článku 4 v spojení s článkom 5 Schengenského protokolu.
16 Tento členský štát v tejto súvislosti tvrdí, že článok 19 nariadenia Eurosur je v rozpore s týmito ustanoveniami, keďže nad rámec článku 4 tohto protokolu zavádza ad hoc postup pre účasť Írska a Spojeného kráľovstva na tomto nariadení prostredníctvom dohôd o spolupráci.
17 Podľa Španielskeho kráľovstva je totiž pridruženie Írska a Spojeného kráľovstva k systému Eurosur, ktoré je upravené v článku 19 nariadenia Eurosur, formou účasti v zmysle Schengenského protokolu, keďže spolupráca týchto členských štátov na tomto systéme predstavuje účasť na vykonávaní tohto nariadenia a zapojenie týchto členských štátov do výmeny informácií ich zaraďuje do spoločného rámca na výmenu informácií a spoluprácu, ktorý sa zriaďuje článkom 1 uvedeného nariadenia. Podľa neho je preto umelé robiť rozdiel medzi týmto pridružením Írska a Spojeného kráľovstva k systému Eurosur a účasťou v zmysle Schengenského protokolu.
18 Navyše ak by sme pripustili, že zavedenie ad hoc postupu účasti je zákonné, článok 4 Schengenského protokolu by bol podľa Španielskeho kráľovstva zbavený potrebného účinku, keďže členský štát, ktorému nebolo umožnené zúčastniť sa na prijímaní opatrenia rozvíjajúceho schengenské acquis, by sa mohol napriek tomuto odmietnutiu zúčastňovať na tomto opatrení prostredníctvom tohto ad hoc postupu. Tento režim by teda podľa neho bol nezlučiteľný s riešením, ktoré Súdny dvor prijal v rozsudkoch Spojené kráľovstvo/Rada (C‑77/05, EU:C:2007:803) a Spojené kráľovstvo/Rada (C‑137/05, EU:C:2007:805).
19 Španielske kráľovstvo tiež pripomína, že Súdny dvor v rozsudku Spojené kráľovstvo/Rada (C‑482/08, EU:C:2010:631) konštatoval, že členské štáty, ktoré sa zúčastňujú na schengenskom acquis, nie sú povinné stanoviť osobitné adaptačné opatrenia pre ostatné členské štáty.
20 Okrem toho podľa Španielskeho kráľovstva článok 19 nariadenia Eurosur porušuje obzvlášť závažným spôsobom článok 4 Schengenského protokolu, keďže s Írskom a so Spojeným kráľovstvom zaobchádza ako s tretími krajinami, stavia oba tieto členské štáty do výhodnejšej situácie než ostatné členské štáty, dohody uvedené v tomto článku 19 obsahujú ustanovenia o nákladoch na ich vykonanie, a systém vyplývajúci z týchto dohôd vedie k roztrieštenosti správy prekračovania vonkajších hraníc. Normotvorca Únie tak podľa neho protiprávnym spôsobom vytvoril špeciálnu situáciu, akú primárne právo neupravuje a ktorá je v rozpore s cieľom sledovaným článkom 4 Schengenského protokolu.
21 Parlament, Rada, Írsko a Spojené kráľovstvo uvádzajú, že výraz „účasť“ sa v Schengenskom protokole používa na označenie tak účasti na prijímaní opatrení rozvíjajúcich schengenské acquis, ako aj účasti na uplatňovaní ustanovení, ktoré už boli prijaté a patria do tohto acquis. Írsko a Spojené kráľovstvo sa však nezúčastnili na prijatí nariadenia Eurosur a nezúčastňujú sa ani na jeho uplatňovaní, ako to pripomínajú odôvodnenia 20 a 21 tohto nariadenia.
22 Podľa Parlamentu, Rady, Írska, Spojeného kráľovstva a Komisie článok 19 uvedeného nariadenia v skutočnosti upravuje len obmedzenú formu spolupráce, ktorá umožňuje lepšie splniť ciele systému Eurosur, a to bez toho, aby Írsko alebo Spojené kráľovstvo boli začlenené medzi štáty, ktoré sa zúčastňujú na ustanoveniach schengenského acquis o prekračovaní vonkajších hraníc. Jednotlivé obmedzenia ohraničujúce rozsah dohôd uvedených v tomto článku 19 totiž podľa nich implikujú, že Írsko a Spojené kráľovstvo nemôžu na základe týchto dohôd získať miesto v spoločnom rámci vytvorenom týmto nariadením.
23 Parlament a Komisia navyše tvrdia, že články 4 a 5 Schengenského protokolu upravujú len situácie, keď Írsko alebo Spojené kráľovstvo požiadajú o účasť v oblasti schengenského acquis, a nie postavenie vyhradené týmto členským štátom, pokiaľ takýto krok neurobili.
24 Okrem toho by riešenie navrhované Španielskym kráľovstvom podľa Parlamentu a Spojeného kráľovstva viedlo k tomu, že by sa s Írskom a so Spojeným kráľovstvom zaobchádzalo s väčšou nedôverou než v prípade tretích krajín.
25 Napokon Rada, Spojené kráľovstvo a Komisia spochybňujú argumentáciu predloženú Španielskym kráľovstvom, podľa ktorej má článok 19 nariadenia Eurosur rôzne nepriaznivé následky, pričom najmä uvádzajú, že zložitosť situácie, ktorá môže vyplynúť z uzatvorenia dohôd o spolupráci, neohrozuje účel Schengenského protokolu, a tvorí neoddeliteľnú súčasť posilnenej spolupráce v schengenskom priestore a obmedzenejšej spolupráce, ktorá je žiaduca v prípade susedných tretích krajín a nezúčastnených členských štátov.
Posúdenie Súdnym dvorom
26 Je potrebné pripomenúť, že článok 1 Schengenského protokolu oprávňuje 25 členských štátov, medzi ktorými nie je Írsko ani Spojené kráľovstvo, k tomu, aby medzi sebou nadviazali posilnenú spoluprácu v oblastiach upravených schengenským acquis.
27 Keďže Írsko a Spojené kráľovstvo sa nezúčastňujú na všetkých ustanoveniach schengenského acquis, tieto dva členské štáty majú osobitné postavenie, čo Schengenský protokol dvojnásobne zohľadnil (pozri v tomto zmysle rozsudok Spojené kráľovstvo/Rada, C‑77/05, EU:C:2007:803, bod 57).
28 Na jednej strane článok 4 tohto protokolu vyhradzuje týmto dvom členským štátom možnosť kedykoľvek požiadať o účasť na niektorých alebo všetkých ustanoveniach schengenského acquis, ktoré sú platné ku dňu žiadosti o účasť. Na druhej strane článok 5 uvedeného protokolu, ktorý upravuje prijímanie návrhov a podnetov so základom v tomto acquis, umožňuje uvedeným členským štátom zvoliť si, či sa zúčastnia na prijímaní opatrenia tohto druhu, pričom možnosť takejto voľby má niektorý z týchto členských štáty len v prípade, že toto opatrenie patrí do oblasti schengenského acquis, ku ktorej dotknutý členský štát pristúpil podľa článku 4 tohto protokolu, alebo ak uvedené opatrenie takúto oblasť rozvíja (pozri v tomto zmysle rozsudky Spojené kráľovstvo/Rada, C‑77/05, EU:C:2007:803, body 58, 62 a 65, ako aj Spojené kráľovstvo/Rada, C‑482/08, EU:C:2010:631, bod 61).
29 V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že je nesporné, že hoci sa podľa článku 4 Schengenského protokolu a rozhodnutí 2000/365 a 2002/192 Írsko a Spojené kráľovstvo zúčastňujú na niektorých ustanoveniach schengenského acquis, táto účasť sa nevzťahuje na ustanovenia tohto acquis týkajúce sa prekračovania vonkajších hraníc.
30 Írsko alebo Spojené kráľovstvo sa teda môžu zúčastňovať na platných ustanoveniach schengenského acquis týkajúcich sa tejto oblasti alebo prijímania návrhov a podnetov so základom v tomto acquis a týkajúcich sa tejto oblasti len potom, ako dotknutý členský štát podal na tento účel žiadosť, ktorú následne Rada prijala rozhodnutím v súlade s postupom stanoveným v článku 4 Schengenského protokolu.
31 Z toho vyplýva, že normotvorca Únie nemôže platne zaviesť iný postup, ako je postup stanovený v článku 4 tohto protokolu, či už v zmysle jeho sprísnenia alebo zjednodušenia, s cieľom povoliť účasť Írska alebo Spojeného kráľovstva na takýchto ustanoveniach alebo prijímaní takýchto návrhov a podnetov (pozri v tomto zmysle rozsudok Parlament/Rada, C‑133/06, EU:C:2008:257, bod 56).
32 Rovnako tak normotvorca Únie nemôže upraviť možnosť, aby členské štáty uzatvárali medzi sebou dohody s takýmto účinkom.
33 V prejednávanej veci článok 19 nariadenia Eurosur, ktorý predstavuje vývoj schengenského acquis v oblasti prekračovania vonkajších hraníc, umožňuje zaviesť spoluprácu na účely výmeny informácií na základe dvojstranných alebo viacstranných dohôd medzi Írskom alebo Spojeným kráľovstvom a jedným alebo viacerými susednými členskými štátmi, a to bez toho, aby sa predtým vyžadovalo prijatie rozhodnutia Rady založeného na článku 4 Schengenského protokolu s cieľom povoliť túto spoluprácu.
34 Vzhľadom na účel týchto dohôd článok 19 nariadenia Eurosur neumožňuje Írsku alebo Spojenému kráľovstvu zúčastniť sa na prijímaní návrhu alebo podnetu so základom v schengenskom acquis v oblasti prekračovania vonkajších hraníc.
35 Naopak, keďže uvedené dohody majú zaviesť spoluprácu medzi Írskom alebo Spojeným kráľovstvom a jedným alebo viacerými susednými členskými štátmi, na posúdenie dôvodnosti jediného dôvodu uvádzaného Španielskym kráľovstvom na podporu jeho žaloby je potrebné stanoviť, či je možné túto spoluprácu kvalifikovať ako „účasť“ na ustanoveniach nariadenia Eurosur v zmysle článku 4 Schengenského protokolu.
36 V tejto súvislosti je potrebné najprv na jednej strane uviesť, že z odôvodnení 20 a 21 nariadenia Eurosur vyplýva, že Írsko ani Spojené kráľovstvo nie sú týmto nariadením viazané ani sa na nich toto nariadenie neuplatňuje, a na druhej strane, že článok 19 uvedeného nariadenia nestanovuje, že by dohody uvedené v tomto článku mali za cieľ túto situáciu zmeniť.
37 Z článkov 1 a 4 nariadenia Eurosur ďalej vyplýva, že týmto nariadením sa zriaďuje spoločný rámec na výmenu informácií a spoluprácu medzi členskými štátmi a agentúrou, ktorý je tvorený šiestimi zložkami uvedenými v článku 4 ods. 1 tohto nariadenia. Dohody uvedené v článku 19 uvedeného nariadenia sa podľa článku 19 ods. 2 toho istého nariadenia týkajú len dvoch z týchto šiestich zložiek, keďže umožňujú výmenu informácií s národnými koordinačnými centrami len tých členských štátov, ktoré uzatvorili takúto dohodu týkajúcu sa informácií obsiahnutých v národných situačných prehľadoch týchto členských štátov.
38 Toto obmedzenie predmetu dohôd uvedených v článku 19 nariadenia Eurosur konkrétne implikuje, ako to uviedol aj generálny advokát v bodoch 27 a 31 svojich návrhov, že na základe týchto dohôd nemožno nadviazať vzťahy medzi Írskom alebo Spojeným kráľovstvom a agentúrou, a že je vylúčený aj akýkoľvek priamy prístup ku komunikačnej sieti, európskemu situačnému prehľadu a k spoločnému súboru spravodajských informácií, ku ktorým majú ostatné členské štáty neobmedzený prístup na základe článku 4 ods. 3 uvedeného nariadenia, a ktoré predstavujú jadro spoločného rámca zavedeného týmto nariadením.
39 Okrem toho dohody uvedené v článku 19 nariadenia Eurosur sa nemôžu týkať operatívnej časti tohto nariadenia, a to reakčnej spôsobilosti na vonkajších hraniciach členských štátov, ktorá je predmetom článkov 14 až 16 uvedeného nariadenia.
40 Napokon je potrebné zdôrazniť, že informácie, ktoré možno postúpiť Írsku a Spojenému kráľovstvu na základe dohôd uvedených v článku 19 nariadenia Eurosur, sú presne identifikované v článku 19 ods. 2 a 3 tohto nariadenia. Konkrétne predmetom výmeny informácií s Írskom alebo so Spojeným kráľovstvom nemôžu byť informácie uvedené v článku 9 ods. 10 uvedeného nariadenia ani informácie, ktoré v rámci systému Eurosur poskytla agentúra alebo členský štát, ktorý nie je stranou takejto dohody, iba ak by na to agentúra alebo tento členský štát dali predchádzajúci súhlas.
41 Na jednej strane sa teda zdá, že spolupráca povolená článkom 19 nariadenia Eurosur sa môže týkať len obmedzenej časti oblastí upravených týmto nariadením, a na druhej strane, že v týchto oblastiach dohody uvedené v tomto článku neumožňujú ani nepriamy prístup k informáciám vymieňaným v spoločnom rámci zavedenom uvedeným nariadením bez predchádzajúceho súhlasu členských štátov, ktoré tieto informácie poskytli.
42 Z vyššie uvedeného vyplýva, že dohody uvedené v článku 19 nariadenia Eurosur umožňujú vykonávať obmedzenú formu spolupráce medzi Írskom a Spojeným kráľovstvom a jedným alebo viacerými susednými členskými štátmi, ale že tieto dohody nemôžu viesť k tomu, aby sa Írsko alebo Spojené kráľovstvo dostalo do rovnocennej situácie s ostatnými členskými štátmi, keďže tieto dohody nemôžu v prípade Írska a Spojeného kráľovstva platne upravovať práva alebo povinnosti porovnateľné s právami a povinnosťami ostatných členských štátov v rámci systému Eurosur alebo jeho podstatnej časti.
43 Španielske kráľovstvo však na rozdiel od Parlamentu a Rady tvrdí, že aj obmedzená forma spolupráce sa musí považovať za účasť v zmysle článku 4 Schengenského protokolu, čo podľa neho znamená, že napriek obmedzeniam ohraničujúcim spoluprácu stanovenú v článku 19 nariadenia Eurosur je tento článok nezlučiteľný s týmto protokolom.
44 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je pri výklade ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť jeho znenie, kontext a jeho ciele (pozri v tomto zmysle rozsudky Spojené kráľovstvo/Rada, C‑77/05, EU:C:2007:803, bod 55, ako aj van der Helder a Farrington, C‑321/12, EU:C:2013:648, bod 36).
45 Pokiaľ ide v prvom rade o znenie článku 4 Schengenského protokolu, je potrebné uviesť, že z neho vyplýva, že Írsko a Spojené kráľovstvo majú možnosť požiadať o účasť na niektorých, alebo všetkých ustanoveniach schengenského acquis. Naopak zo znenia tohto článku nevyplýva možnosť Rady meniť postupom stanoveným v tomto článku intenzitu tejto účasti tak, že by vo vzťahu k týmto dvom členským štátom upravila obmedzené alebo upravené uplatňovanie ustanovení, podľa ktorých by im bola účasť povolená, o aké ide v článku 19 nariadenia Eurosur.
46 Pokiaľ ide v druhom rade o kontext článku 4 Schengenského protokolu, najprv je potrebné zdôrazniť, že preambula tohto protokolu spresňuje, že tento protokol umožňuje Írsku a Spojenému kráľovstvu „prijať“ ustanovenia schengenského acquis, čím naznačuje, že cieľom postupu podľa článku 4 uvedeného protokolu je schváliť plné pristúpenie týchto členských štátov k platným ustanoveniam tohto acquis, a nie upravovať obmedzené mechanizmy spolupráce v oblastiach uvedeného acquis, s ktorými uvedené členské štáty nesúhlasili. Túto analýzu podporuje skutočnosť, že výraz „prijať“ je použitý aj v článku 7 toho istého protokolu, pokiaľ ide o nové členské štáty Únie.
47 Ďalej je potrebné pripomenúť, že tak z preambuly k Schengenskému protokolu, ako aj z jeho článku 1 vyplýva, že začlenenie schengenského acquis do rámca Európskej únie je založené na ustanoveniach Zmlúv týkajúcich sa užšej spolupráce.
48 Z hlavy III šiestej časti ZFEÚ a konkrétne z článku 327 ZFEÚ vyplýva, že vykonávanie posilnenej spolupráce je štruktúrované rozlišovaním medzi zúčastnenými štátmi, ktoré sú viazané aktmi prijatými v tomto rámci, a nezúčastnenými štátmi, ktoré nimi nie sú viazané. Prechod z postavenia nezúčastneného členského štátu k postaveniu zúčastneného členského štátu vo všeobecnosti upravuje článok 331 ZFEÚ a implikuje, ako to tento článok uvádza, že dotknutý členský štát je povinný uplatňovať akty, ktoré už boli prijaté v rámci predmetnej posilnenej spolupráce.
49 Článok 4 Schengenského protokolu, ktorý sa uplatňuje namiesto článku 331 ZFEÚ v rámci posilnenej spolupráce v oblastiach patriacich do schengenského acquis, je teda potrebné vykladať tak, že jeho cieľom je umožniť Írsku a Spojenému kráľovstvu, aby sa dostali do rovnocennej situácie, pokiaľ ide o niektoré platné ustanovenia schengenského acquis, ako členské štáty zúčastňujúce sa na tomto acquis, a nie tak, že upravuje práva a povinnosti týchto dvoch členských štátov pre prípad, že sa rozhodnú v niektorých oblastiach zostať mimo tejto posilnenej spolupráce.
50 V treťom rade je potrebné zdôrazniť, že tvrdenie Španielskeho kráľovstva, podľa ktorého cieľ sledovaný článkom 4 Schengenského protokolu bráni tomu, aby sa pripustila zákonnosť zavádzania obmedzených foriem spolupráce s Írskom alebo so Spojeným kráľovstvom, sa musí odmietnuť.
51 Na jednej strane totiž zo všeobecnej systematiky Schengenského protokolu, vyhlásenia č. 45 o článku 4 protokolu, ktorým sa začleňuje schengenské acquis do rámca Únie, a zo zásady lojálnej spolupráce vyplýva, že na systém zavedený v článkoch 4 a 5 Schengenského protokolu nemožno nahliadať tak, že jeho cieľom je donútiť Írsko a Spojené kráľovstvo zúčastňovať sa na schengenskom acquis ako celku, vylučujúc akúkoľvek formu obmedzenej spolupráce s týmito členskými štátmi (pozri v tomto zmysle rozsudok Spojené kráľovstvo/Rada, C‑77/05, EU:C:2007:803, bod 66).
52 Na druhej strane je potrebné zdôrazniť, že výklad článku 4 Schengenského protokolu v tom zmysle, že sa nepoužije na obmedzené formy spolupráce, nespochybňuje potrebný účinok tohto článku, keďže tento výklad neumožňuje Írsku ani Spojenému kráľovstvu získať práva porovnateľné s právami ostatných členských štátov, pokiaľ ide o platné ustanovenia schengenského acquis, ani sa zúčastňovať na prijímaní návrhov a podnetov vychádzajúcich z ustanovení tohto acquis bez získania predchádzajúceho súhlasu s účasťou na dotknutých ustanoveniach na základe jednomyseľného rozhodnutia Rady prijatého na základe uvedeného článku.
53 Rovnako tak skutočnosť, že členské štáty, ktoré sa zúčastňujú na schengenskom acquis, nie sú v situácii, keď vyvíjajú a prehlbujú posilnenú spoluprácu, ktorú im bolo umožnené zaviesť článkom 1 Schengenského protokolu, povinné stanoviť osobitné adaptačné opatrenia pre ostatné členské štáty (rozsudok Spojené kráľovstvo/Rada, C‑482/08, EU:C:2010:631, bod 49), neznamená, že by normotvorca Únie nemohol takéto opatrenia prijať najmä tým, že povolí niektoré obmedzené formy spolupráce s týmito členskými štátmi, ak to považuje za vhodné.
54 Napokon opačné riešenie by mohlo brániť samotnej realizácii cieľov schengenského acquis napríklad tak, že by obmedzovalo účinnosť dozoru na vonkajších hraniciach v geografických oblastiach, ktoré susedia s územím štátov, ktoré sa nezúčastňujú na schengenskom acquis v oblasti prekračovania týchto hraníc.
55 Aj keby bolo preukázané, že zavedenie obmedzených foriem spolupráce by mohlo viesť k roztrieštenosti úpravy v tejto oblasti, táto okolnosť nemôže spochybniť tento záver, keďže vykonávanie posilnenej spolupráce vedie nevyhnutne k určitej roztrieštenosti pravidiel vzťahujúcich sa na členské štáty v predmetnej oblasti.
56 V tejto súvislosti skutočnosť, že Írsko alebo Spojené kráľovstvo majú z pohľadu spoločného rámca zavedeného nariadením Eurosur odlišné postavenie ako ostatné členské štáty, ktoré je do určitej miery porovnateľné s postavením tretej krajiny, teda nemožno považovať za relevantnú.
57 Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že článok 19 nariadenia Eurosur môže prispieť k zníženiu tejto roztrieštenosti tým, že stanoví rámec pre obsah dohôd, ktoré členské štáty môžu uzatvárať s Írskom a so Spojeným kráľovstvom v oblasti výmeny informácií týkajúcich sa prekračovania vonkajších hraníc.
58 Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že obmedzené formy spolupráce nepredstavujú formu účasti v zmysle článku 4 Schengenského protokolu.
59 Z toho vyplýva, že vzhľadom na konštatovania uvedené v bode 42 predmetného rozsudku nemožno článok 19 nariadenia Eurosur chápať v tom zmysle, že upravuje možnosť členských štátov uzatvárať dohody, ktoré Írsku alebo Spojenému kráľovstvu umožňujú zúčastňovať sa na platných ustanoveniach schengenského acquis patriacich do oblasti prekračovania vonkajších hraníc.
60 Preto je potrebné zamietnuť v celom rozsahu jediný žalobný dôvod predložený Španielskym kráľovstvom na podporu jeho žaloby, a v dôsledku toho aj túto žalobu.
O trovách
61 Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Parlament a Rada navrhli zaviazať Španielske kráľovstvo na náhradu trov konania a Španielske kráľovstvo nemalo úspech vo svojom jedinom žalobnom dôvode, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania.
62 V súlade s článkom 140 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku Írsko, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a Komisia znášajú svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Španielske kráľovstvo je povinné nahradiť trovy konania.
3. Írsko, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, ako aj Európska komisia znášajú svoje vlastné trovy konania.
Podpisy