Language of document : ECLI:EU:C:2016:760

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MICHAL BOBEK

prednesené 11. októbra 2016 (1)

Vec C‑439/16 PPU

Emil Milev

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Naliehavé prejudiciálne konanie – Justičná spolupráca v trestných veciach – Smernica (EÚ) 2016/343 – Posilnenie určitých aspektov prezumpcie neviny – Články 3 a 6 – Časová pôsobnosť – Vnútroštátna právna úprava, ktorá zakazuje skúmať počas súdnej fázy konania existenciu dôvodného podozrenia, že obžalovaný spáchal trestný čin – ‚Stanovisko‘ Najvyššieho súdu, ktorým sa konštatuje rozpor medzi vnútroštátnou právnou úpravou a článkom 5 ods. 1 písm. c) a článkom 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – Miera voľnej úvahy vnútroštátnych súdov pri rozhodovaní, či uplatnia alebo neuplatnia uvedený dohovor“





I –    Úvod

1.        V súlade s Nakazatelno‑procesualen kodex (bulharský Trestný poriadok, ďalej len „NPK“) sudca, ktorý posudzuje opatrenie väzby, nemôže v sporovej fáze trestného konania preskúmať existenciu dôvodného podozrenia predpokladať, že bol spáchaný trestný čin. Taká právna úprava viedla k viacerým odsudzujúcim rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Podľa ustálenej judikatúry ESĽP článok 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“) „vyžaduje, aby súdy, ktoré rozhodujú o návrhu na prepustenie na slobodu, preskúmali okrem iného otázku, či existuje dôvodné podozrenie, že osoba, ktorá sa nachádza vo väzbe, spáchala trestný čin“(2).

2.        Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší súd, Bulharsko) na základe žiadosti vnútroštátneho súdu Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko) konštatoval rozpor medzi touto vnútroštátnou procesnou úpravou a článkom 5 ods. 4 EDĽP v spojení s článkom 5 ods. 1 písm. c) EDĽP (ďalej len „stanovisko Najvyššieho súdu“). Nechal však na bulharské súdy, aby sa rozhodli, či uplatnia judikatúru ESĽP, alebo vnútroštátnu právnu úpravu, kým ju zákonodarca nezmení.

3.        Toto prejudiciálne konanie sa týka súladu uvedeného stanoviska Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší súd) so smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní (ďalej len „smernica“)(3). Táto vec je špecifická tým, že návrh na začatie prejudiciálneho konania, podaný v rámci trestného konania vedeného proti Emilovi Milevovi a v súvislosti s jeho vzatím do väzby, bol doručený Súdnemu dvoru niekoľko mesiacov po nadobudnutí účinnosti smernice 2016/343 a dlho pred uplynutím lehoty na jej prebratie.

II – Právny rámec

A –    Právo Únie

1.      Charta základných práv

4.        V súlade s článkom 6 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) „každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť“.

5.        Podľa článku 47 Charty nazvaného „Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“:

„Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

…“

6.        Článok 48 Charty s názvom „Prezumpcia neviny a právo na obhajobu“ znie:

„1.      Každý, kto je obvinený, sa považuje za nevinného, kým jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

2.      Každý, kto je obvinený, má zaručené právo na obhajobu.“

B –    Smernica 2016/343

7.        Podľa odôvodnení 16 a 22 smernice 2016/343:

„(16) Prezumpcia neviny by bola porušená, keby sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci alebo v súdnych rozhodnutiach, ktoré nie sú rozhodnutiami o vine, označovala podozrivá alebo obvinená osoba za vinnú, ak tejto osobe ešte nebola preukázaná vina zákonným spôsobom. Takéto vyhlásenia a súdne rozhodnutia by nemali vzbudzovať dojem, že táto osoba je vinná. Tým by nemali byť dotknuté úkony v rámci trestného stíhania, ktorých cieľom je preukázať vinu podozrivej alebo obvinenej osoby, ako napríklad obžaloba, a nemali by byť ani dotknuté súdne rozhodnutia, v dôsledku ktorých sa stane vykonateľným podmienečný trest, a to pod podmienkou, že je dodržané právo na obhajobu. Nemali by tým byť dotknuté ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch, ako sú napríklad rozhodnutia o väzbe, pod podmienkou, že takéto rozhodnutia neoznačujú podozrivú ani obvinenú osob[u] za vinnú. Pred prijatím predbežného rozhodnutia procesnej povahy môže mať príslušný orgán najprv povinnosť overiť, či existujú dostatočné usvedčujúce dôkazné prvky v neprospech podozrivej alebo obvinenej osoby na odôvodnenie príslušného rozhodnutia, a rozhodnutie by mohlo obsahovať odkaz na tieto prvky.

(22)      Dôkazné bremeno pri zisťovaní viny podozrivých a obvinených osôb spočíva na prokuratúre a v prípade akýchkoľvek pochybností by sa malo rozhodnúť v prospech podozrivej alebo obvinenej osoby. Prezumpcia neviny by sa porušila, ak by sa dôkazné bremeno prenieslo z prokuratúry na obhajobu bez toho, aby tým boli dotknuté úradné vyšetrovacie právomoci súdu, nezávislosť súdnej moci pri posudzovaní viny podozrivej alebo obvinenej osoby a používanie skutkových domnienok alebo právnych domnienok týkajúcich sa trestnej zodpovednosti podozrivej alebo obvinenej osoby. Takéto domnienky by mali byť primerane limitované, pričom sa zohľadní závažnosť veci a dodrží sa právo na obhajobu a použité prostriedky by mali byť primerané sledovanému zákonnému cieľu. Takéto domnienky by mali byť vyvrátiteľné a v každom prípade by sa mali použiť len vtedy, ak je dodržané právo na obhajobu.“

8.        V zmysle článku 3 smernice 2016/343 nazvaného „Prezumpcia neviny“ „členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivé a obvinené osoby považovali za nevinné, kým sa zákonným spôsobom nepreukáže ich vina“.

9.        Článok 4 smernice 2016/343 s názvom „Verejné vyhlásenia o vine“ v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.      Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že pokiaľ sa zákonným spôsobom nepreukáže vina podozrivej alebo obvinenej osoby, táto osoba sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci ani v súdnych rozhodnutiach, okrem rozhodnutí o vine, nebude označovať za vinnú. Nie sú tým dotknuté úkony prokuratúry, ktoré majú za cieľ dokázať vinu podozrivej alebo obvinenej osoby, ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch.

2.      Členské štáty zabezpečia, aby boli k dispozícii vhodné opatrenia v prípade porušenia povinnosti stanovenej v odseku 1 tohto článku neoznačovať podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú v súlade s touto smernicou, a najmä článkom 10.“

10.      Článok 6 smernice 2016/343 nazvaný „Dôkazné bremeno“ je sformulovaný takto:

„1.      Členské štáty zabezpečia, aby dôkazné bremeno pri zisťovaní viny podozrivých a obvinených osôb spočívalo na prokuratúre. Tým nie je dotknutá povinnosť sudcu ani príslušného súdu hľadať usvedčujúce aj oslobodzujúce dôkazy ani právo obhajoby predkladať dôkazy v súlade s platným vnútroštátnym právom.

2.      Členské štáty zabezpečia, aby sa v prípade akýchkoľvek pochybností o vine rozhodlo v prospech podozrivej alebo obvinenej osoby, a to aj vtedy, keď súd posudzuje otázku, či by daná osoba mala byť oslobodená.“

11.      Podľa článku 10 smernice 2016/343 nazvaného „Opravné prostriedky“:

„1.      Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali účinné opravné prostriedky v prípade porušenia ich práv vyplývajúcich z tejto smernice.

2.      Bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne normy a systémy vzťahujúce sa na prípustnosť dôkazov, členské štáty zabezpečia, aby sa pri posudzovaní výpovedí podozrivých alebo obvinených osôb alebo dôkazov získaných v rozpore s právom odoprieť výpoveď alebo s právom nevypovedať vo vlastný neprospech dodržiavalo právo na obhajobu a právo na spravodlivé súdne konanie.“

12.      Smernica 2016/343, ktorá bola uverejnená 11. marca 2016, v súlade so svojím článkom 15 nadobudla účinnosť dvadsiatym dňom po jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie. Článok 14 ods. 1 smernice stanovuje, že členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou do 1. apríla 2018.

C –    Bulharské právo

13.      Podľa článku 56 ods. 1 NPK možno obvinenému uložiť donucovacie opatrenie, ak „na základe dôkazov v spise existuje dôvodné podozrenie, že spáchal trestný čin, a ak existuje jeden z dôvodov uvedených v článku 57“. V súlade s článkom 57 NPK sa tieto donucovacie opatrenia prijmú s cieľom predísť tomu, aby obvinený utiekol, spáchal trestný čin alebo bránil výkonu právoplatného odsudzujúceho rozsudku. V článku 58 ods. 4 NPK je medzi týmito donucovacími opatreniami spomenutá väzba.

14.      V zmysle článku 63 ods. 1 NPK sa väzba nariadi, ak „existuje dôvodné podozrenie, že obvinený spáchal trestný čin, ktorý sa trestá odňatím slobody alebo iným prísnejším trestom, a ak z dôkazov v spise vyplýva, že existuje skutočné riziko, že obvinený ujde alebo spácha trestný čin“. Podľa článku 64 ods. 4 NPK, ktorý sa týka prípravného konania, „súd prijme donucovacie opatrenie väzby, ak sú splnené podmienky uvedené v článku 63 ods. 1, a ak tieto podmienky nie sú splnené, súd môže rozhodnúť, že neprijme donucovacie opatrenie alebo prijme miernejšie opatrenie“.

15.      V súlade s článkom 256 ods. 1 bodom 2 NPK na účely prípravy pojednávania sudca spravodajca rozhodne o donucovacom opatrení bez posúdenia otázky existencie dôvodného podozrenia, že bol spáchaný trestný čin. Podľa odseku 3 toho istého ustanovenia sa toto obmedzenie uplatní aj v prípade návrhu týkajúceho sa donucovacieho opatrenia väzby, ak súd skúma, či sú splnené podmienky na zmenu alebo zrušenie donucovacieho opatrenia.

16.      V zmysle článku 270 ods. 1 NPK sa možno otázkou zmeny donucovacieho opatrenia zaoberať kedykoľvek počas sporového konania. Podľa článku 270 ods. 2 NPK súd rozhodne uznesením na verejnom zasadnutí bez posúdenia otázky existencie dôvodného podozrenia, že bol spáchaný trestný čin.

III – Skutkový rámec a prejudiciálna otázka

17.      Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že pán Milev je trestne stíhaný za osem trestných činov, medzi ktorými sa uvádzajú vedenie organizovanej a ozbrojenej zločineckej skupiny, nedovolený odvoz, odcudzenie a podpálenie automobilu, pokus o vraždu policajného úradníka a ozbrojená lúpež v banke a na dvoch čerpacích staniciach. Tieto trestné činy sa trestajú trestom odňatia slobody, pričom najmiernejším trestom je trest odňatia slobody na tri roky a najprísnejším trestom je doživotné väzenie bez možnosti zmiernenia trestu.

18.      Pán Milev sa nachádza vo väzbe od 24. novembra 2013. V prípravnom konaní príslušný súd konštatoval, že naďalej existuje dôvodné podozrenie, že predmetné trestné činy spáchal pán Milev.

19.      Od 8. júna 2015, keď konanie vstúpilo do sporovej fázy, vnútroštátny súd [Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd)] na návrh obžalovaného viackrát rozhodoval o zrušení väzby, pričom však neskúmal existenciu či neexistenciu dôvodného podozrenia, že dotknuté trestné činy spáchal pán Milev. Článok 270 ods. 2 NPK v spojení s článkom 256 ods. 3 druhou vetou NPK totiž zakazuje súdu, aby v tomto štádiu konania skúmal dôvodné podozrenie, či je daná osoba páchateľom trestného činu.

20.      Vnútroštátny súd konštatoval rozpor medzi uvedenou vnútroštátnou právnou úpravou a článkom 5 ods. 4 EDĽP v spojení s odsekom 1 písm. c) EDĽP, ktorý umožňuje držať niekoho vo väzbe iba vtedy, keď existuje „dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu“. Z dôvodu nemožnosti zabezpečiť štandardy zákonnosti väzby v súlade s EDĽP Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd) niekoľkokrát zrušil opatrenia väzby. Tieto rozhodnutia však boli v odvolacom konaní zrušené.

21.      Za týchto okolností vnútroštátny súd požiadal Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší súd), aby sa vyjadril k tejto otázke. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 7. apríla 2016, plénum trestného kolégia Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší súd) potvrdilo existenciu rozporu medzi článkom 5 ods. 4 EDĽP v spojení s článkom 5 ods. 1 písm. c) EDĽP a vnútroštátnymi ustanoveniami, ktoré zakazujú súdu rozhodnúť o dôvodnom podozrení, že trestný čin spáchal obvinený. Ako vyplýva zo zápisnice o pojednávaní, sudcovia vyjadrili pochybnosti, pokiaľ ide o praktické možnosti zabezpečiť súčasne dodržiavanie článku 5 ods. 4 v spojení článkom 5 ods. 1 písm. c) EDĽP a článku 6 ods. 1 EDĽP, ktorý sa týka nestrannosti súdov. Vymenovanie osobitného rozhodovacieho zloženia, ktorého úlohou by bolo rozhodnúť iba o dôvodoch ďalšieho trvania väzby, sa považovalo za problematické. Podľa sudcov by totiž také opatrenie vyvolávalo riziko narušenia riadneho fungovania súdov, na ktorých pôsobí len obmedzený počet sudcov.

22.      Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší súd) tak dospel k nasledujúcemu záveru, konkrétne, že „je zrejmé, že nevieme navrhnúť žiadne riešenie daného problému. Jednoznačne zastávame názor, že každé rozhodovacie zloženie by malo zvážiť, či dá prednosť EDĽP alebo vnútroštátnemu zákonu, a či bude schopné v tomto kontexte rozhodnúť“. Predseda pléna trestnej komory Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší súd) naradil, aby sa kópia zápisnice zaslala vnútroštátnemu súdu, ako aj ministerstvu spravodlivosti s cieľom iniciovať zmenu legislatívy.

23.      Podľa vnútroštátneho súdu má toto „stanovisko“ Najvyššieho súdu hodnotu interpretačného rozsudku. Preto je záväzné pre každý súd vrátane jednotlivých rozhodovacích zložení Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší súd).

24.      V súvislosti s ďalšou žiadosťou o zmenu väzby na miernejšie opatrenie, ktorú podal pán Milev, Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko) rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Je vnútroštátna judikatúra – osobitne záväzné stanovisko Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší súd) (vydané po prijatí smernice 2016/343…, avšak pred uplynutím lehoty na jej prebratie), podľa ktorého Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší súd) po tom, ako konštatoval rozpor medzi článkom 5 ods. 4 EDĽP v spojení s odsekom 1 písm. c) toho istého článku EDĽP a vnútroštátnou právnou úpravou (článok 270 ods. 2 NPK) týkajúcou sa zohľadnenia resp. nezohľadnenia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu (v rámci postupu preskúmania predĺženia donucovacieho opatrenia väzby počas sporovej fázy trestného konania), poskytol vecne príslušným súdom voľnosť v rozhodovaní, či dodržia EDĽP – v súlade s článkami 3 a 6 smernice 2016/343… (týkajúcimi sa prezumpcie neviny a dôkazného bremena v trestných konaniach)?“

25.      Keďže väzba pána Mileva stále trvá, vnútroštátny súd navrhol prejednať vec v naliehavom prejudiciálnom konaní upravenom v článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

26.      Rozhodnutím štvrtej komory Súdneho dvora zo 17. augusta 2016 sa tomuto návrhu vyhovelo.

27.      Pán Milev a Európska komisia predložili písomné pripomienky. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 22. septembra 2016, sa zúčastnila len Komisia.

IV – Analýza

A –    Úvodné úvahy

28.      Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka súladu stanoviska Najvyššieho súdu, ktoré je uvedené v zápisnici zo 7. apríla 2016, so smernicou 2016/343. Vnútroštátny súd má pochybnosti o tejto otázke, keďže Najvyšší súd v spornom stanovisku po tom, ako konštatoval rozpor medzi vnútroštátnou právnou úpravou a článkom 5 ods. 4 EDĽP v spojení s článkom 5 ods. 1 písm. c) EDĽP, poskytol nižším súdom voľnosť v rozhodovaní, či treba dodržať EDĽP, alebo uplatniť odporujúce vnútroštátne ustanovenia.

29.      Táto otázka je problematická z dvoch dôvodov. Po prvé, ku dňu vydania rozhodnutia vnútroštátneho súdu ešte neuplynula lehota na prebratie smernice 2016/343. Po druhé nie je celkom zrejmé, že obsah stanoviska Najvyššieho súdu spadá do vecnej pôsobnosti smernice.

30.      Pokiaľ ide o prvý aspekt, vnútroštátny súd odôvodnil prípustnosť svojho návrhu na začatie prejudiciálneho konania tým, že zdôraznil, že vnútroštátne orgány sú podľa judikatúry Súdneho dvora povinné zdržať sa počas lehoty na prebratie prijímania opatrení, ktoré by mohli vážne ohroziť cieľ sledovaný smernicami. Podľa vnútroštátneho súdu je to práve prípad stanoviska Najvyššieho súdu, ktoré bolo vydané po nadobudnutí účinnosti smernice 2016/343.

31.      Vzhľadom na tieto úvahy prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa môjho názoru nemôže byť neprípustný. Komisia zastáva rovnaký názor.

32.      V prvom rade, pokiaľ sa otázky položené vnútroštátnymi súdmi, ktoré prejednávajú skutočný spor, týkajú výkladu práva Únie, vzťahuje sa na ne prezumpcia relevantnosti.(4)

33.      V druhom rade sporné stanovisko Najvyššieho súdu bolo vydané 7. apríla 2016, teda po nadobudnutí účinnosti smernice 2016/343, ku ktorému v zmysle jej článku 15 došlo 31. marca 2016. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora, pokiaľ smernica už v čase okolností veci samej bola účinná, výklad jej ustanovení môže byť užitočný pre vnútroštátny súd, aby mohol rozhodnúť s prihliadnutím na povinnosť neprijať opatrenia, ktoré by mohli vážne ohroziť cieľ sledovaný touto smernicou.(5)

34.      Za týchto okolností sa domnievam, že pri zodpovedaní prejudiciálnej otázky sa treba zamerať na stanovisko Najvyššieho súdu a spomenutú povinnosť zdržať sa konania. Táto analýza bude uvedená v časti B týchto návrhov.

35.      Otázka týkajúca sa povinnosti vážne neohroziť cieľ smernice 2016/343 počas lehoty na prebratie je však odlišná od základnej otázky týkajúcej sa zlučiteľnosti stanoviska Najvyššieho súdu (a teda aj vnútroštátnej právnej úpravy) s uvedenou smernicou.

36.      Z vyššie uvedených dôvodov by sa v prejednávanej veci podľa môjho názoru nemala vykonať taká analýza. S cieľom poskytnúť Súdnemu dvoru komplexnú analýzu však v časti C načrtnem stručné posúdenie tejto otázky.

B –    Spôsobuje stanovisko Najvyššieho súdu vážne ohrozenie cieľov smernice 2016/343?

1.      Právne účinky smerníc pred uplynutím lehoty na prebratie

37.      V rámci prejudiciálnej otázky položenej pred uplynutím lehoty na prebratie smernice členským štátom nemožno vytýkať, že ešte neprijali opatrenia na jej prebratie.(6) Podľa ustálenej judikatúry však smernica má právne účinky voči členským štátom, ktorým je určená, buď po svojom uverejnení, alebo odo dňa svojho doručenia.(7) Je totiž ustálené, že na základe článku 4 ods. 3 ZEÚ v spojení s článkom 288 ZFEÚ majú členské štáty povinnosť zdržať sa prijímania ustanovení, ktoré by mohli vážne ohroziť uskutočnenie cieľa stanoveného smernicou.(8) Táto povinnosť zdržať sa konania sa vzťahuje na všetky opatrenia, všeobecné aj konkrétne.(9) Platí pre všetky orgány členských štátov, vrátane vnútroštátnych súdov.(10)

2.      Stanovisko Najvyššieho súdu

38.      Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd) položil prejudiciálnu otázku s cieľom preskúmať, či stanovisko Najvyššieho súdu porušuje uvedenú povinnosť zdržať sa konania. V tejto súvislosti treba overiť, či predmetné stanovisko môže vážne ohroziť uskutočnenie cieľa stanoveného smernicou 2016/343.

39.      V rozhodnutí vnútroštátneho súdu sa uvádza, že Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší súd) by dospel k veľmi odlišnému riešeniu, keby uplatnil zásadu výkladu zlučiteľného so smernicou 2016/343, ktorá v čase vydania stanoviska už bola účinná.

40.      Treba pritom hneď na úvod zdôrazniť, že povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou platí pre vnútroštátne súdy len odo dňa uplynutia lehoty na jej prebratie.(11) Povinnosti stanovené judikatúrou Adeneler a i. (C‑212/04, EU:C:2006:443) v súlade s judikatúrou Inter‑Environnement Wallonie (C‑129/96, EU:C:1997:628), ktoré platia pre vnútroštátne súdy počas lehoty na prebratie, sú diferencovanejšie. Vnútroštátne súdy sú teda povinné „v čo najväčšej možnej miere [sa] zdržať takého výkladu vnútroštátneho práva, ktorý by po uplynutí lehoty na prebratie hrozil, že vystaví vážnemu nebezpečenstvu dosiahnutie výsledku, ktorý sleduje táto smernica“(12).

41.      Je teda potrebné mať najmä na zreteli, že uvedená povinnosť zdržať sa konania neznamená, že smernica 2016/343 sa uplatní ani že vnútroštátne právo sa bude vykladať v súlade so touto smernicou. Naopak, povinnosť zdržať sa konania sa týka len opatrení, ktoré môžu spôsobiť vážne ohrozenie cieľov sledovaných smernicou. Zakazuje teda členským štátom prijímať opatrenia, ktoré spôsobujú vážne ohrozenie týchto cieľov a ktorých právne účinky pretrvávajú aj po uplynutí lehoty na prebratie.(13)

42.      Pokiaľ ide o ciele smernice 2016/343, z jej článku 1 písm. a) vyplýva, že touto smernicou sa stanovujú spoločné minimálne pravidlá týkajúce sa určitých aspektov prezumpcie neviny v trestnom konaní. Smernica 2016/343 si teda kladie za cieľ posilniť vzájomnú dôveru členských štátov v svoje systémy trestného súdnictva, a tým uľahčiť vzájomné uznávanie rozhodnutí v trestných veciach.(14)

43.      Z vecného hľadiska nemožno vylúčiť, že neexistencia súdneho preskúmania „dôvodného podozrenia…“ v rámci posudzovania opatrenia väzby ohrozí účinnú ochranu prezumpcie neviny, ktorej rešpektovanie zaručuje smernica 2016/343.(15) Podľa môjho názoru však uskutočnenie cieľov uvedenej smernice nemôže byť ohrozené vnútroštátnym opatrením, akým je sporné stanovisko Najvyššieho súdu.

44.      Vo všeobecnosti nemožno vylúčiť, že súdne rozhodnutie po uplynutí tejto lehoty vážne ohrozí uskutočnenie stanoveného cieľa.(16)

45.      Tri faktory však svedčia o tom, že v prejednávanom prípade to tak nie je. V prvom rade stanovisko Najvyššieho súdu – ktoré bolo vydané krátko po nadobudnutí účinnosti smernice 2016/343 – nemožno považovať za opatrenie na prebratie smernice. Nemožno ho považovať ani za výklad opatrení na prebratie smernice. Článok 270 NPK totiž nie je opatrením, ktorého cieľom je prebrať smernicu 2016/343, ani opatrením, ktoré môže zaručiť súlad vnútroštátneho práva so smernicou.

46.      V druhom rade stanovisko Najvyššieho súdu necháva vnútroštátnym súdom určitú mieru voľnej úvahy tým, že im priznáva možnosť neuplatniť vnútroštátnu právnu úpravu. Skutočnosť, že sa možno domnievať, že toto stanovisko obsahuje záväzné pokyny(17), je irelevantná. Stanovisko Najvyššieho súdu totiž vôbec nemení predchádzajúci stav v tom zmysle, že by bránilo uskutočneniu cieľov sledovaných smernicou 2016/343.

47.      V poslednom rade stanovisko Najvyššieho súdu nemá nijaký vplyv na rozhodnutia, ktoré zákonodarca musí prijať pri preberaní smernice 2016/343.

48.      Z hmotnoprávneho hľadiska stanovisko vyjadruje názor na rozpor medzi vnútroštátnym právom a EDĽP. Zdôrazňuje sa v ňom totiž rozpor, ktorý existuje medzi vnútroštátnou právnou úpravou a článkom 5 EDĽP, a považuje sa za nevyhnutné, aby vnútroštátny zákonodarca svojím zásahom zabezpečil dodržiavanie článkov 5 a 6 EDĽP. V tomto smere skutočnosť, že stanovisko Najvyššieho súdu bolo zaslané ministerstvu spravodlivosti s cieľom iniciovať zmenu legislatívy, potvrdzuje, že stanovisko vôbec vážne neohrozuje ciele smernice 2016/343, ale naopak podporuje ich dosiahnutie.

49.      Nemožno teda tvrdiť, že sporné stanovisko Najvyššieho súdu ohrozuje ciele sledované smernicou 2016/343, keďže sú v ňom uvedené riešenia, ktoré môžu prispieť k uskutočneniu cieľov smernice. Z toho a fortiori vyplýva, že stanovisko Najvyššieho súdu nemôže vážne ohroziť uskutočnenie cieľov sledovaných uvedenou smernicou.

3.      Všeobecné zásady práva Únie a základné práva

50.      Na mojom závere nič nemení odkaz vnútroštátneho súdu na rozsudok Mangold(18).

51.      Je pravda, že z judikatúry vyplýva, že všeobecné právne zásady – ako aj Charta – sú uplatniteľné v rámci pôsobnosti práva Únie.(19) V tomto zmysle do pôsobnosti smernice spadajú nielen vnútroštátne predpisy, ktorých cieľom je výslovne jej prebratie, ale od okamihu jej účinnosti aj predtým existujúce vnútroštátne predpisy, ktoré sú spôsobilé zabezpečiť súlad vnútroštátneho práva so smernicou.(20)

52.      V prejednávanom prípade však stanovisko Najvyššieho súdu nie je opatrením na vykonanie smernice, ani opatrením, ktoré môže zabezpečiť súlad vnútroštátneho práva so smernicou. Za týchto okolností samotný odkaz vnútroštátneho súdu na smernicu, ktorej lehota na prebratie ešte neuplynula a ktorej ciele neboli vážne ohrozené, nemôže spôsobiť, že na situáciu, o ktorú ide vo veci samej, sa uplatní právo Únie.(21)

4.      Záver

53.      Za týchto okolností navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd) tak, že stanovisko Najvyššieho súdu vydané počas lehoty na prebratie smernice 2016/343 nemôže vážne ohroziť ciele stanovené touto smernicou, ak priznáva súdom voľnosť pri rozhodovaní, či uplatnia článok 5 ods. 4 EDĽP v spojení s článkom 5 ods. 1 písm. c) EDĽP alebo vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá odporuje týmto ustanoveniam.

C –    Výklad smernice 2016/343

1.      Úvodné úvahy

54.      Ak by sa Súdny dvor rozhodol, že sa bude riadiť návrhom uvedeným v predchádzajúcom bode, nebolo by potrebné skúmať vecné úvahy týkajúce sa výkladu ustanovení smernice 2016/343.

55.      Vnútroštátny súd uviedol, že výklad vnútroštátneho práva v súlade so smernicou 2016/343 je možný. Za týchto okolností Komisia po tom, čo konštatovala, že stanovisko Najvyššieho súdu vážne neohrozuje ciele sledované touto smernicou, navrhla preformulovať prejudiciálnu otázku. Konkrétne navrhla podať výklad uvedenej smernice a preskúmať zlučiteľnosť takej vnútroštátnej právnej úpravy, aká je predmetom stanoviska Najvyššieho súdu, so smernicou.

56.      Na pojednávaní Komisia spresnila, že taká otázka by bola prípustná, keďže nemožno vylúčiť, že niektoré vnútroštátne systémy uznávajú vnútroštátnu povinnosť podať konformný výklad ešte pred uplynutím lehoty na prebratie.

57.      V prejednávanej veci však nič v spise predloženom Súdnemu dvoru nenasvedčuje tomu, že v prípade Bulharska je to tak. Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd neposkytol jasné informácie, zaujatie takého prístupu by podľa môjho názoru odporovalo judikatúre, ktorá stanovila obmedzenia prípustnosti čisto hypotetických prejudiciálnych otázok.(22)

58.      Napriek týmto pochybnostiam v nasledujúcich úvahách podám výklad ustanovení smernice 2016/343 s cieľom poskytnúť Súdnemu dvoru komplexnú analýzu pre prípad, že by chcel postupovať tak, ako navrhuje Komisia – čo neodporúčam. V každom prípade sú tieto úvahy relevantné len v prípade, ak vnútroštátny systém stanovuje konformný výklad pred uplynutím lehoty na prebratie. V nijakom prípade ich nemožno chápať tak, že rozširujú povinnosti členských štátov počas lehoty na prebratie smernice 2016/343.

2.      Výklad smernice

59.      Komisia uviedla, že situácia pána Mileva patrí do pôsobnosti smernice 2016/343, keďže je trestne stíhaný v sporovom štádiu trestného konania.

60.      S týmto názorom Komisie súhlasím.

61.      Hoci totiž väzba nie je predmetom osobitných právnych predpisov Európskej únie, súdne rozhodnutia o väzbe sa týkajú ochrany prezumpcie neviny, ktorú zaručuje smernica 2016/343.

62.      Ako zdôraznila Komisia, vyplýva to z článku 2 a z odôvodnenia 12 smernice 2016/343, podľa ktorých sa smernica vzťahuje na fyzické osoby, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní, vo všetkých štádiách trestného konania, a to od momentu, keď je osoba podozrivá zo spáchania trestného činu. Rozhodnutia o väzbe sú navyše spomenuté v odôvodnení 16 tejto smernice ako príklad opatrení, na ktoré sa vzťahuje článok 4 uvedenej smernice, keďže ide o „predbežné rozhodnutia procesnej povahy“.

63.      Súdne rozhodnutia v oblasti väzby teda možno spochybniť s odvolaním sa na prezumpciu neviny.

64.      Súdne rozhodnutia v oblasti väzby totiž môžu v osobitných prípadoch spôsobiť porušenie základného práva na prezumpciu neviny, ktoré je stanovené v článku 48 ods. 1 Charty. Ako vyplýva z článku 52 ods. 3 Charty a z vysvetliviek k Charte, zmysel a rozsah tohto ustanovenia sú rovnaké ako zmysel a rozsah článku 6 ods. 2 EDĽP.

65.      V tejto súvislosti ESĽP v súvislosti s držaním osoby vo väzbe rozhodol, že podozrenie nemožno považovať za formálne určenie viny.(23) ESĽP totiž rozlišuje vyhlásenia, „ktoré vyjadrujú dojem, že dotknutá osoba je vinná, od vyhlásení, ktoré len opisujú stav podozrenia“, pričom konštatuje, že „prvá kategória vyhlásení porušuje prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhá kategória je v súlade so zmyslom článku 6 [EDĽP]“(24).

66.      Výklad článku 3 smernice 2016/343 s prihliadnutím na článok 48 Charty teda umožňuje dospieť k záveru, ktorý zastáva Komisia, že bulharská právna úprava, ktorá stanovuje, že súd, ktorý rozhoduje v sporovej fáze trestného konania, sa nemôže vyjadriť k „dôvodnému podozreniu“, nemôže byť odôvodnená ani z hľadiska nestrannosti súdu, ani z hľadiska prezumpcie neviny.(25)

67.      Súdne rozhodnutia o väzbe však môžu za osobitných okolností predstavovať porušenie zásady nestrannosti súdu, ako aj rešpektovania prezumpcie neviny, ktorá s touto zásadou úzko súvisí. O taký prípad ide napríklad vtedy, keď súd odôvodní väzbu „mimoriadne vážnym podozrením, že trestné činy spáchala dotknutá osoba“(26), alebo keď rozhodnutie o väzbe obsahuje vyhlásenia, ktoré prekračujú rámec opisu stavu podozrenia(27).

68.      Otázka, ktorá vzniká v prejednávanej veci, sa však týka úplne opačnej situácie, konkrétne neexistencie súdneho preskúmania dôvodného podozrenia, že trestný čin spáchal obvinený.

69.      V tejto súvislosti sa Komisia domnieva, že povinnosť súdu preskúmať existenciu dôvodného podozrenia, že obvinený spáchal trestný čin, nevyplýva ani zo všeobecnej zásady rešpektovania prezumpcie neviny, ani z ustanovení smernice. Taká požiadavka vyplýva vzhľadom na judikatúru ESĽP jedine z článku 5 EDĽP ako procesná záruka základného práva na slobodu. Podľa Komisie smernica 2016/343 neobsahuje ustanovenia, ktoré by spresňovali požiadavky týkajúce sa vzatia osoby do väzby alebo držania osoby vo väzbe. Táto otázka nie je upravená smernicou ani žiadnym iným nástrojom práva Únie, a teda nespadá pod právo Únie.

70.      S týmto výkladom nesúhlasím.

71.      V rámci EDĽP, ktorý predstavuje úplný systém ochrany ľudských práv, totiž článok 5 EDĽP predstavuje osobitné ustanovenie týkajúce sa opatrení spojených s pozbavením slobody. ESĽP teda skúma existenciu „dôvodného podozrenia“ v súvislosti s väzbou z hľadiska článku 5 EDĽP. Toto ustanovenie zakotvuje v odseku 4 v spojení s odsekom 1 písm. c) uvedeného článku osobitné pravidlo, podľa ktorého súdy, ktoré rozhodujú o žiadosti o prepustenie na slobodu, musia preskúmať, či existuje dôvodné podozrenie, že osoba, ktorá sa nachádza vo väzbe, spáchala trestný čin. Preto nie je prekvapujúce, že sťažnosti proti Bulharskej republike podané v tejto súvislosti boli založené na článku 5 EDĽP(28), pričom toto pravidlo možno považovať za lex specialis(29) vo vzťahu k prezumpcii neviny.

72.      Skutočnosť, že v judikatúre ESĽP je povinnosť preskúmať „dôvodné podozrenie“ systematicky založená na článku 5 EDĽP, však nebráni tomu, aby taká povinnosť vyplývala aj z požiadaviek súvisiacich s prezumpciou neviny.

73.      V kontexte práva Únie má článok 52 ods. 3 Charty za následok, že zmysel a rozsah práv zaručených Chartou sú rovnaké ako zmysel a rozsah, ktoré EDĽP priznáva zodpovedajúcim právam. To však neznamená, že osobitné štandardy vytvorené judikatúrou ESĽP v súvislosti s určitým základným právom nemôžu predstavovať v rámci práva Únie prvky, ktoré sú súčasťou obsahu chráneného inými základnými právami.

74.      Také obmedzenie konkrétne nemožno uložiť v rámci výkladu aktu sekundárneho práva, ktorý sa riadi inou vnútornou logikou, z hľadiska základných práv. Systém ESĽP totiž umožňuje skúmať predmetné výhrady vo vzťahu ku konkrétnejším ustanoveniam, zatiaľ čo systém ochrany základných práv podľa Charty sa v tomto smere odlišuje, keďže vychádza výlučne z pôsobnosti práva Únie.

75.      V rámci výkladu smernice 2016/343 týkajúcej sa určitých aspektov prezumpcie neviny teda obsah a zmysel záruk stanovených v článku 3 smernice, ako aj v článku 48 ods. 1 Charty nemožno chápať reštriktívne z dôvodov uvedených Komisiou. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 52 ods. 3 Charty nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany ako EDĽP.

76.      Za týchto okolností je logická súvislosť medzi kritériom „dôvodného podozrenia“ v štádiu väzby a prezumpciou neviny zaručenou článkom 3 smernice 2016/343 a článkom 48 ods. 1 Charty úplne nepopierateľná. Ako tvrdí vnútroštátny súd, prezumpcia neviny v praxi znamená, že voči osobe obvinenej zo spáchania trestného činu nemožno prijať donucovacie opatrenia dovtedy, kým sa nepreukáže prinajmenšom existencia dôvodného podozrenia, že ho spáchala táto osoba. Každá väzba bez odsúdenia je nepochybne „závažnou odchýlkou od zásad osobnej slobody a prezumpcie neviny“(30). Existencia „dôvodného podozrenia“ tak v rámci EDĽP predstavuje jedno z kritérií, ktoré dovoľujú pozbaviť osobu slobody pred prípadným odsúdením aj napriek prezumpcii neviny.(31) V osobitnom kontexte väzby je teda požiadavka týkajúca sa „dôvodného podozrenia“ spojená so zárukou prezumpcie neviny.

77.      Podľa môjho názoru neexistencia akéhokoľvek súdneho preskúmania dôvodného podozrenia, že trestný čin spáchal obvinený, môže porušiť prezumpciu neviny.

78.      Také chápanie prezumpcie neviny navyše podporuje systematická analýza ustanovení smernice 2016/343 týkajúcich sa osobitných aspektov prezumpcie neviny.

79.      Súvislosť medzi potrebou preukázať určité minimálne podozrenie a prezumpciou neviny vyplýva z článku 4 smernice 2016/343 vykladanej s prihliadnutím na odôvodnenie 16.

80.      Podľa článku 4 uvedenej smernice povinnosťou zabezpečiť, že pokiaľ sa nepreukáže vina podozrivej osoby, táto osoba sa v súdnych rozhodnutiach, okrem rozhodnutí o vine, nebude označovať za vinnú, nie sú „dotknuté… predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré… sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch“. Medzi týmito rozhodnutiami sú v uvedenom odôvodnení 16 spomenuté okrem iného rozhodnutia o väzbe. V tomto odôvodnení sa navyše výslovne uvádza, že pred prijatím takého rozhodnutia „môže mať príslušný orgán najprv povinnosť overiť, či existujú dostatočné usvedčujúce dôkazné prvky v neprospech podozrivej alebo obvinenej osoby na odôvodnenie príslušného rozhodnutia“. Toto rozhodnutie „by mohlo obsahovať odkaz na tieto prvky“.

81.      Článok 4 smernice 2016/343 teda necháva členským štátom určitú mieru voľnej úvahy, pričom zároveň vyjadruje povinnosť založiť predbežné rozhodnutia procesnej povahy, akými sú rozhodnutia o väzbe, na dostatočných dôvodoch. Na jednej strane chcel normotvorca Únie stanoviť, že také rozhodnutia samy osebe nepredstavujú porušenie prezumpcie neviny, aj keď odkazujú na existenciu podozrenia. Na druhej strane však normotvorca výslovne počítal s tým, že súdy môžu byť povinné založiť tieto rozhodnutia na dostatočných dôvodoch. Uvedená smernica tiež vyjadruje požiadavku preskúmať možné dôvody predbežných rozhodnutí založených na podozrení, akými sú rozhodnutia o väzbe. Keď teda členské štáty využívajú uvedenú možnosť týkajúcu sa „procesných rozhodnutí“, musia rešpektovať záruky vyplývajúce z Charty.

82.      Domnievam sa teda, že na záruky prezumpcie neviny obsiahnuté v článku 4 smernice 2016/343 sa možno odvolávať tak v prípade „pozitívneho“ konania súdu (napríklad rozhodnutie, ktoré obsahuje vyhlásenia o vine), ako aj v prípade prirodzene „negatívneho“ opomenutia, ako je napríklad úplná neexistencia súdneho preskúmania podozrenia, na ktorom je založené opatrenie väzby, počas sporovej fázy trestného konania.

83.      Treba tiež zdôrazniť, že článok 4 ods. 2 smernice 2016/343 ukladá členským štátom povinnosť prijať vhodné opatrenia v prípade porušenia povinnosti neoznačovať podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú v súlade s článkom 10 tejto smernice. Podľa uvedeného článku 10 totiž podozrivé a obvinené osoby musia mať účinné opravné prostriedky. V prípade neexistencie akéhokoľvek súdneho preskúmania týkajúceho sa „dôvodného podozrenia“ pritom taký opravný prostriedok nemôže byť účinný.

84.      Z týchto dôvodov držanie osoby vo väzbe bez akéhokoľvek súdneho preskúmania „dôvodného podozrenia“ podľa môjho názoru môže porušiť zásadu prezumpcie neviny v zmysle článku 3 smernice 2016/343, ako aj záruky poskytované článkami 4 a 10 uvedenej smernice.

V –    Návrh

85.      Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal Specializiran nakazatelen sad (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko) takto:

Stanovisko Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší súd, Bulharsko) vydané počas lehoty na prebratie smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní nemôže vážne ohroziť ciele stanovené touto smernicou, ak priznáva súdom voľnosť pri rozhodovaní, či uplatnia článok 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 v spojení s článkom 5 ods. 1 písm. c) tohto dohovoru alebo vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá odporuje týmto ustanoveniam.


1 – Jazyk prednesu: francúzština.


2 –      Pozri napríklad rozsudok ESĽP z 27. marca 2012, Nikolaj Gerdjikov v. Bulharsko (CE:ECHR:2012:0327JUD002706104, bod 26 a citovanú judikatúru).


3 –      Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1.


4 –      Rozsudok z 5. apríla 2011, Société fiduciaire nationale d’expertise comptable (C‑119/09, EU:C:2011:208, bod 21 a citovaná judikatúra).


5 –      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. apríla 2009, VTB‑VAB a Galatea (C‑261/07 a C‑299/07, EU:C:2009:244, body 35 až 41), a z 21. júla 2011, Azienda Agro‑Zootecnica Franchini a Eolica di Altamura (C‑2/10, EU:C:2011:502, bod 69).


6 –      Pozri napríklad rozsudky z 18. decembra 1997, Inter‑Environnement Wallonie (C‑129/96, EU:C:1997:628, bod 43); zo 4. júla 2006, Adeneler a i. (C‑212/04, EU:C:2006:443, bod 114), ako aj z 15. októbra 2009, Hochtief a Linde‑Kca‑Dresden (C‑138/08, EU:C:2009:627, bod 25).


7 –      Pozri najmä rozsudok zo 4. júla 2006, Adeneler a i. (C‑212/04, EU:C:2006:443, bod 119).


8 –      Pozri napríklad rozsudky z 18. decembra 1997, Inter‑Environnement Wallonie (C‑129/96, EU:C:1997:628, bod 45), zo 4. júla 2006, Adeneler a i. (C‑212/04, EU:C:2006:443, bod 121), ako aj z 13. marca 2014, Jetair a BTWE Travel4you (C‑599/12, EU:C:2014:144, bod 35).


9 –      Pozri napríklad rozsudok zo 4. mája 2016, Komisia/Rakúsko (C‑346/14, EU:C:2016:322, bod 50, ako aj citovanú judikatúru).


10 –      Pozri napríklad rozsudok zo 4. júla 2006, Adeneler a i. (C‑212/04, EU:C:2006:443, bod 122).


11 –      Rozsudok zo 4. júla 2006, Adeneler a i. (C‑212/04, EU:C:2006:443, bod 115).


12 –      Rozsudok zo 4. júla 2006, Adeneler a i. (C‑212/04, EU:C:2006:443, bod 123).


13 –      Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Nomarchiaki Aftodioikisi Aitoloakarnanias a i. (C‑43/10, EU:C:2011:651, bod 108).


14 –      Pozri odôvodnenia 9 a 10 smernice.


15 –      Pozri bod 59 a nasl. týchto návrhov.


16 –      Mohlo by to tak byť najmä v prípade rozhodnutia týkajúceho sa opatrení na prebratie smernice prijatých počas lehoty na prebratie. Pozri v tomto zmysle stanovisko, ktoré predniesol generálny advokát Mazák vo veci Kadzoev (C‑357/09 PPU, EU:C:2009:691, bod 35).


17 –      Zo spisu predloženému Súdnemu dvoru vyplýva, že stanovisko bolo vydané po celkom špecifickom konaní. Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd), ktorý si vyžiadal sporné stanovisko Najvyššieho súdu, totiž vo svojom uznesení z 9. marca 2016 pripúšťa, že jeho žiadosť o výklad nemá právny základ. V rozhodnutí vnútroštátneho súdu sa však konštatuje, že predmetné stanovisko má záväzný charakter. Za týchto okolností len konštatujem, že je úlohou vnútroštátnemu súdu, aby na svoju vlastnú zodpovednosť vymedzil právny a skutkový rámec. Súdnemu dvoru neprináleží overovať jeho správnosť.


18 –      Rozsudok z 22. novembra 2005, Mangold (C‑144/04, EU:C:2005:709).


19 –      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson (C‑617/10, EU:C:2013:105, bod 21).


20 –      Pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. septembra 2006, Cordero Alonso (C‑81/05, EU:C:2006:529, bod 29), ako aj z 21. júla 2011, Azienda Agro‑Zootecnica Franchini a Eolica di Altamura (C‑2/10, EU:C:2011:502, bod 70).


21 –      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. septembra 2008, Bartsch (C‑427/06, EU:C:2008:517, body 15 a nasl.).


22 –      V tejto súvislosti možno poukázať na podobnosť s judikatúrou založenou na rozsudku z 18. októbra 1990, Dzodzi (C‑297/88 a C‑197/89, EU:C:1990:360). Súdny dvor totiž určil, že má právomoc rozhodnúť o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa práva Únie v situáciách, v ktorých skutkové okolnosti vo veci samej vybočujú z pôsobnosti práva Únie, ale ustanovenia práva Únie sa uplatňujú na základe odkazu uvedeného vo vnútroštátnom práve. Platí však, že „hoci Súdny dvor môže za takých okolností podať požadovaný výklad, takáto iniciatíva mu neprináleží, pokiaľ z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že vnútroštátny súd skutočne má takúto povinnosť“. Pozri uznesenie zo 12. mája 2016, Sahyouni (C‑281/15, EU:C:2016:343, bod 28). Pozri tiež uznesenie z 30. januára 2014, C. (C‑122/13, EU:C:2014:59, bod 15).


23 –      Pozri napríklad rozsudky ESĽP z 22. apríla 2010, Chesne v. Francúzsko (CE:ECHR:2010:0422JUD002980806, bod 36); z 13. júna 2013, Romenskij v. Rusko (CE:ECHR:2013:0613JUD002287502, bod 27), a z 20. decembra 2005, Jasiński v. Poľsko (CE:ECHR:2005:1220JUD003086596, bod 55).


24 –      Pozri napríklad rozsudok ESĽP z 31. marca 2016, Petrov a Ivanova v. Bulharsko (CE:ECHR:2016:0331JUD004577310, bod 44 a citovanú judikatúru).


25 –      V tomto zmysle ESĽP v súvislosti s bulharskou právnou úpravou, ktorá zakazovala sudcom skúmať dôvodné podozrenie, že dotknutá osoba spáchala trestný čin, rozhodol, že „snaha zaručiť nestrannosť trestného súdu nemôže odôvodniť také obmedzenie rozsahu preskúmania vykonávaného súdmi v súvislosti so zákonnosťou väzby“. Pozri napríklad rozsudky ESĽP z 26. júla 2001, Ilikov v. Bulharsko (CE:ECHR:2001:0726JUD003397796, bod 97), a z 27. marca 2012, Gerdjikov v. Bulharsko (CE:ECHR:2012:0327JUD002706104, bod 28).


26 –      V súvislosti s článkom 6 ods. 1 EDĽP (nestrannosť súdov) pozri rozsudok ESĽP z 24. mája 1989, Hauschildt v. Dánsko (CE:ECHR:1989:0524JUD001048683, bod 52). V niektorých veciach ESĽP skúmal tieto výhrady najprv na základe článku 6 ods. 1 EDĽP. Následne konštatoval, že nie je potrebné vykonať také preskúmanie z hľadiska článku 6 ods. 2 EDĽP. Pozri rozsudok ESĽP z 13. júna 2013 Romenskij v. Rusko (CE:ECHR:2013:0613JUD002287502, bod 31).


27 –      Pozri v tomto zmysle v súvislosti s článkom 6 ods. 2 EDĽP rozsudky ESĽP z 10. novembra 2015, Slavov a i. v. Bulharsko (CE:ECHR:2015:1110JUD005850010, bod 130); z 20. novembra 2011, Fedorenko v. Rusko (CE:ECHR:2011:0920JUD003960205, body 88 až 93), a z 27. februára 2007, Nešťák v. Slovensko (CE:ECHR:2007:0227JUD006555901, body 88 až 91).


28 –      Pozri napríklad rozsudky citované vnútroštátnym súdom: rozsudky ESĽP z 25. marca 1999, Nikolova v. Bulharsko (VK) (CE:ECHR:1999:0325JUD003119596, body 61 až 66); z 26. júla 2001, Ilijkov v. Bulharsko (CE:ECHR:2001:0726JUD003397796, body 95 až 97); z 21. júla 2003, Christov v. Bulharsko (CE:ECHR:2003:0731JUD003543697, body 116 až 120); z 9. júna 2005, I. I. v. Bulharsko (CE:ECHR:2005:0609JUD004408298, body 103 až 106); z 21. decembra 2006, Vassilev v. Bulharsko (CE:ECHR:2006:1221JUD006254400, body 33 až 39); z 13. novembra 2008, Bočev v. Bulharsko (CE:ECHR:2008:1113JUD007348101, body 64 až 66 a 71); z 21. apríla 2009, Rangelov v. Bulharsko (CE:ECHR:2009:0423JUD001438703, body 44 až 47); z 22. októbra 2009, Dimitrov v. Bulharsko (CE:ECHR:2009:1022JUD003627502, body 86 až 90); z 26. novembra 2009, Korijski v. Bulharsko (CE:ECHR:2009:1126JUD001925703, body 44 až 46), ako aj z 27. marca 2012, Gerdjikov v. Bulharsko (CE:ECHR:2012:0327JUD002706104).


29 –      Pozri v tomto zmysle TRECHSEL, S.: Human Rights in Criminal Proceedings. OUP, 2005, s. 180. Napríklad vo veci Erdem v. Nemecko sťažovateľ tvrdil, že dĺžka jeho väzby je v rozpore s článkom 5 ods. 3 a článkom 6 ods. 2 EDĽP. Keďže ESĽP konštatoval, že táto väzba bola v rozpore s článkom 5 ods. 3 EDĽP, nepovažoval za potrebné samostatne skúmať výhradu sťažovateľa z hľadiska článku 6 ods. 2 EDĽP. Rozsudok ESĽP z 5. júla 2001, Erdem v. Nemecko (CE:ECHR:2001:0705JUD003832197, bod 49).


30 –      Rozsudok ESĽP z 10. novembra 1969, Stögmüller v. Rakúsko (CE:ECHR:1969:1110JUD000160262, bod 4).


31 –      ESĽP v súvislosti s článkom 5 ods. 3 EDĽP [ktorý sa týka dĺžky väzby za podmienok uvedených v článku 5 ods. 1 písm. c) EDĽP] rozhodol, že „ďalšie trvanie väzby je v danom prípade opodstatnené len vtedy, ak konkrétne indície nasvedčujú skutočnej požiadavke verejného záujmu, ktorá má napriek prezumpcii neviny prednosť pred pravidlom rešpektovania osobnej slobody stanoveným v článku 5 [EDĽP]“. Pozri napríklad rozsudok ESĽP z 26. októbra 2000, Kudla v. Poľsko (CE:ECHR:2000:1026JUD003021096, bod 110).