ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá rozšírená komora)
z 21. marca 2012 (*)
„Štátna pomoc – Smernica 92/81/EHS – Spotrebné dane z minerálnych olejov – Minerálne oleje používané ako palivo na výrobu oxidu hlinitého – Oslobodenie od spotrebnej dane – Súlad oslobodenia s rozhodnutím Rady o jeho povolení podľa článku 8 ods. 4 smernice 92/81 – Prezumpcia zákonnosti aktov Únie – Právna istota – Riadna správa vecí verejných“
V spojených veciach T‑50/06 RENV, T‑56/06 RENV, T‑60/06 RENV, T‑62/06 RENV a T‑69/06 RENV,
Írsko, v zastúpení: pôvodne D. O’Hagan, neskôr E. Creedon, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci P. McGarry, barrister,
žalobca vo veci T‑50/06 RENV,
Francúzska republika, v zastúpení: G. de Bergues a J. Gstalter, splnomocnení zástupcovia,
žalobkyňa vo veci T‑56/06 RENV,
Talianska republika, v zastúpení: G. Aiello, G. De Bellis a S. Fiorentino, avvocati dello Stato,
žalobkyňa vo veci T‑60/06 RENV,
Eurallumina SpA, so sídlom v Portoscuse (Taliansko), v zastúpení: R. Denton a L. Martin Alegi, solicitors,
žalobkyňa vo veci T‑62/06 RENV,
Aughinish Alumina Ltd, so sídlom v Askeatone (Írsko), v zastúpení: J. Handoll a C. Waterson, solicitors,
žalobkyňa vo veci T‑69/06 RENV,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: V. Di Bucci, N. Khan, D. Grespan a K. Walkerová, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorých predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie 2006/323/ES zo 7. decembra 2005 o oslobodení od spotrebnej dane z minerálnych olejov používaných ako palivo na výrobu oxidu hlinitého v Gardanne, v regióne Shannon a na Sardínii, implementovanom Francúzskom, Írskom a Talianskom v uvedenom poradí (Ú. v. EÚ L 119, 2006, s. 12),
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora),
v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová (spravodajkyňa), sudcovia V. Vadapalas, K. Jürimäe, K. O’Higgins a M. van der Woude,
tajomník: N. Rosner, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 14. septembra 2011,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
Oxid hlinitý
1 Oxid hlinitý je v zásade biely prášok, ktorý sa používa najmä v taviacich peciach na výrobu hliníka. Vyrába sa z bauxitovej rudy rafináciou, ktorej posledným krokom je kalcinácia. Viac ako 90 % kalcinovaného oxidu hlinitého sa používa na tavenie hliníkového kovu. Zvyšok sa ďalej spracúva a používa sa v chemických aplikáciách. Existujú dva samostatné trhy výrobkov, a síce trh s oxidom hlinitým určeným na tavenie a trh s oxidom hlinitým na chemické aplikácie. Na výrobu oxidu hlinitého sa ako palivo môžu použiť minerálne oleje.
2 V Írsku, Taliansku a vo Francúzsku je len jeden výrobca oxidu hlinitého. V Írsku je to Aughinish Alumina Ltd (ďalej len „AAL“) so sídlom v regióne Shannon, v Taliansku Eurallumina SpA so sídlom na Sardínii a vo Francúzsku Alcan Inc. so sídlom v regióne Gardanne. Výrobcovia oxidu hlinitého pôsobia aj v Nemecku, Španielsku, Grécku, Maďarsku a v Spojenom kráľovstve.
Smernice o spotrebných daniach z minerálnych olejov
3 Smernica Rady 92/81/EHS z 19. októbra 1992 o harmonizácii štruktúry spotrebných daní z minerálnych olejov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 316, s. 12) definuje pravidlá týkajúce sa spotrebných daní z minerálnych olejov.
4 Podľa článku 1 ods. 1 a 2 smernice 92/81 členské štáty uplatňujú na minerálne oleje zosúladenú spotrebnú daň v súlade s touto smernicou a stanovujú sadzby spotrebnej dane v súlade so smernicou Rady 92/82/EHS z 19. októbra 1992 o aproximácii sadzieb spotrebných daní z minerálnych olejov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 316, s. 19).
5 Podľa článku 8 ods. 4 smernice 92/81 Rada môže povoliť členskému štátu, aby zaviedol iné oslobodenia od zosúladených spotrebných daní než tie, ktoré sú stanovené v tejto smernici. Toto ustanovenie znie takto:
„Rada môže na návrh Komisie ktorémukoľvek členskému štátu jednomyseľne povoliť zavedenie ďalších oslobodení od dane alebo daňových úľav z dôvodov osobitných politík.
Členský štát, ktorý si želá zaviesť takéto opatrenie, informuje o ňom Komisiu a Komisii tiež poskytne všetky dôležité a potrebné informácie. Komisia bude do jedného mesiaca informovať ostatné členské štáty o navrhovaných opatreniach.
Predpokladá sa, že Rada schválila ponechanie navrhovaného oslobodenia od dane alebo daňovej úľavy, ak v období dvoch mesiacov odo dňa, keď boli členské štáty informované podľa predchádzajúceho pododseku, ani Komisia, ani žiadny členský štát nepožiadal Radu o preskúmanie tejto záležitosti.“ [neoficiálny preklad]
6 Podľa článku 8 ods. 5 smernice 92/81:
„Ak Komisia usúdi, že oslobodenia od dane alebo daňové úľavy stanovené v odseku 4 nemožno ponechať v platnosti najmä z dôvodu nekalej hospodárskej súťaže alebo narušenia fungovania vnútorného trhu alebo z dôvodov politiky Spoločenstva v oblasti životného prostredia, predloží Rade príslušné návrhy. Rada o týchto návrhoch rozhoduje jednomyseľne.“ [neoficiálny preklad]
7 Článok 6 smernice 92/81 stanovil minimálnu sadzbu spotrebnej dane z ťažkých vykurovacích olejov, ktorú štáty museli uplatňovať od 1. januára 1993, na 13 eur za 1 000 kg.
8 Smernica Rady 2003/96/ES z 27. októbra 2003 o reštrukturalizácii právneho rámca spoločenstva pre zdaňovanie energetických výrobkov a elektriny (Ú. v. EÚ L 283, s. 51; Mim. vyd. 09/001, s. 405) zrušila s účinnosťou od 31. decembra 2003 smernicu 92/81 a smernicu 92/82.
9 Smernica 2003/96 sa podľa svojho článku 2 ods. 4 písm. b) druhej zarážky neuplatňuje na dvojité používanie energetických výrobkov. Podľa toho istého ustanovenia energetický výrobok má dvojité používanie, keď sa používa ako vykurovacie palivo a na iné účely, ako je motorové palivo alebo vykurovacie palivo. Používanie energetických výrobkov na chemickú redukciu, pri elektrolýze a metalurgických procesoch sa považuje za dvojité používanie. Od 1. januára 2004 už neexistuje minimálna sadzba spotrebnej dane z ťažkých vykurovacích olejov používaných na výrobu oxidu hlinitého.
10 Článok 18 ods. 1 smernice 2003/96 stanovuje, že bez toho, aby bolo dotknuté predchádzajúce preskúmanie, ktoré vykoná Rada na návrh Komisie Európskych spoločenstiev, sa členským štátom povoľuje pokračovať v uplatňovaní znížených sadzieb zdanenia alebo oslobodení od dane uvedených v prílohe II až do 31. decembra 2006. Body 6, 7 a 8 tejto prílohy II sa týkajú najmä oslobodenia ťažkých vykurovacích olejov používaných na výrobu oxidu hlinitého od spotrebných daní v regióne Gardanne (Francúzsko), v regióne Shannon (Írsko) a na Sardínii (Taliansko).
Rozhodnutia Rady prijaté na základe článku 8 ods. 4 smernice 92/81
11 Oslobodenie minerálnych olejov používaných na výrobu oxidu hlinitého od spotrebnej dane uplatňuje Írsko od roku 1983, Talianska republika od roku 1993 a Francúzska republika od roku 1997 (ďalej len „írske oslobodenie od dane“, „talianske oslobodenie od dane“ a „francúzske oslobodenie od dane“ alebo spoločne len „sporné oslobodenia od dane“).
12 Írske oslobodenie od dane zaviedlo do írskeho práva Statutory instrument č. 126/1983, Imposition of Duties (č. 265) (Excise Duty on Hydrocarbon Oils) Order, 1983 [nariadenie o zavedení spotrebných daní (č. 265) (spotrebná daň z uhľovodíkových olejov)], z 12. mája 1983. Následne bolo zahrnuté do článku 100 ods. 1 písm. e) Finance Act 1999 (finančný zákon na rok 1999). Jeho uplatňovanie v regióne Shannon bolo povolené rozhodnutím Rady 92/510/EHS z 19. októbra 1992, ktorým sa členským štátom povoľuje pokračovať v uplatňovaní existujúcich znížených sadzieb spotrebnej dane alebo oslobodení od spotrebnej dane pri určitých minerálnych olejoch používaných na osobitné účely v súlade s postupom uvedeným v článku 8 ods. 4 smernice 92/81 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 316, s. 16). Rada toto povolenie opätovne preskúmala a rozhodnutím 97/425/ES z 30. júna 1997, ktorým sa členským štátom povoľuje uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní existujúcich znížených sadzieb spotrebnej dane alebo oslobodení od spotrebnej dane pri určitých minerálnych olejoch používaných na osobitné účely v súlade s postupom uvedeným v článku 8 ods. 4 smernice 92/81 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 182, s. 22), ho predĺžila do 31. decembra 1998. Rozhodnutím 1999/880/ES zo 17. decembra 1999, ktorým sa členským štátom povoľuje uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní existujúcich znížených sadzieb spotrebnej dane alebo oslobodení od spotrebnej dane pri určitých minerálnych olejoch používaných na osobitné účely v súlade s postupom uvedeným v článku 8 ods. 4 smernice 92/81 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 331, s. 73) Rada toto povolenie znovu predĺžila do 31. decembra 2000.
13 Talianske oslobodenie od dane zaviedol do talianskeho práva decreto legislativo 26 ottobre 1995 n° 504, Testo unico delle disposizioni legislative concernenti le imposte sulla produzione e sui consumi e relative sanzioni penali e amministrative (legislatívny dekrét č. 504 z 26. októbra 1995, Konsolidované znenie legislatívnych ustanovení, ktoré sa týkajú daní z výroby a spotreby a správnych a trestných sankcií v tejto oblasti, riadna príloha GURI č. 279 z 29. novembra 1995). Jeho uplatňovanie na Sardínii bolo povolené do 31. decembra 1994 rozhodnutím Rady 93/697/ES z 13.decembra 1993, ktorým sa niektorým členským štátom povoľuje uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní existujúcich znížených sadzieb spotrebnej dane alebo oslobodení od spotrebnej dane pri určitých minerálnych olejoch používaných na osobitné účely v súlade s postupom uvedeným v článku 8 ods. 4 smernice 92/81 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 321, s. 29). Rada toto povolenie po prvýkrát predĺžila do 31. decembra 1996 rozhodnutím 96/273/ES z 22. apríla 1996, ktorým sa niektorým členským štátom povoľuje uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní existujúcich znížených sadzieb spotrebnej dane alebo oslobodení od spotrebnej dane pri určitých minerálnych olejoch používaných na osobitné účely v súlade s postupom uvedeným v článku 8 ods. 4 smernice 92/81 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 102, s. 40). Rada ho po druhýkrát predĺžila do 31. decembra 1998 rozhodnutím 97/425. Po tretíkrát ho Rada predĺžila do 31. decembra 1999 rozhodnutím 1999/255/ES z 30. marca 1999, ktorým sa niektorým členským štátom povoľuje uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní existujúcich znížených sadzieb spotrebnej dane alebo oslobodení od spotrebnej dane pri určitých minerálnych olejoch a ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 97/425 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 99, s. 26). Po štvrtýkrát ho Rada predĺžila do 31. decembra 2000 svojím rozhodnutím 1999/880.
14 Francúzske oslobodenie od dane bolo do francúzskeho práva zavedené článkom 6 loi de finances rectificative pour 1997 n° 97‑1239 (opravný finančný zákon na rok 1997 č. 97‑1239) z 29. decembra 1997 (JORF z 30. decembra 1997, s. 19101). Jeho uplatňovanie v regióne Gardanne bolo povolené do 31. decembra 1998 rozhodnutím Rady 97/425. Rada toto povolenie po prvýkrát predĺžila do 31. decembra 1999 rozhodnutím 1999/255. Po druhýkrát ho predĺžila do 31. decembra 2000 rozhodnutím 1999/880.
15 Rozhodnutie Rady 2001/224/ES z 12. marca 2001 o znížených sadzbách spotrebnej dane a oslobodení od takých daní z určitých minerálnych olejov použitých na zvláštne účely (Ú. v. ES L 84, s. 23; Mim. vyd. 09/001, s. 342), ktoré je posledným rozhodnutím Rady týkajúcim sa sporných oslobodení od dane, predĺžilo povolenie uplatňovať uvedené oslobodenia až do 31. decembra 2006. Toto rozhodnutie podľa svojho odôvodnenia č. 5 „je bez vplyvu na výsledok postupov o narušení fungovania jednotného trhu, ktoré môžu prebehnúť na základe článkov 87 [ES] a 88 [ES]“, a „nemá ani vplyv na povinnosť členských štátov oznámiť Komisii zamýšľané poskytnutie štátnej podpory [štátnej pomoci – neoficiálny preklad] podľa článku 88 [ES]“.
Správne konanie
16 Listom z 28. januára 1983 Írsko informovalo Komisiu, že zamýšľa splniť prísľub, ktorý v apríli 1970 dalo navrhovateľom projektu výroby oxidu hlinitého z bauxitu v ústí rieky Shannon v prospech AAL a ktorý sa týka oslobodenia ťažkého vykurovacieho oleja používaného na výrobu oxidu hlinitého od spotrebnej dane. V liste z 22. marca 1983 Komisia uviedla, že toto oslobodenie predstavuje štátnu pomoc, ktorá sa musí oznámiť. Spresnila tiež, že ak sa táto pomoc ešte len má vykonať, mohla by list z 28. januára 1983 považovať za oznámenie v zmysle článku 93 ods. 3 Zmluvy EHS. Listom zo 6. mája 1983 Írsko požiadalo Komisiu, aby list považovala za takéto oznámenie. V nadväznosti na túto korešpondenciu Komisia neprijala nijaké rozhodnutie.
17 Listami z 29. mája 1998 a z 2. júna 1998 Komisia požiadala Taliansku republiku a Francúzsku republiku o informácie, aby overila, či talianske a francúzske oslobodenia od dane patria do pôsobnosti článkov 87 ES a 88 ES. Po tom, čo Komisia 16. júna 1998 pripomenula Talianskej republike svoju žiadosť, Talianska republika odpovedala listom z 20. júla 1998. Francúzska republika po žiadosti o predĺženie lehoty na odpoveď z 10. júla 1998, ktorej sa vyhovelo 24. júla 1998, odpovedala listom zo 7. augusta 1998.
18 Listami zo 17. júla 2000 Komisia požiadala Francúzsku republiku, Írsko a Taliansku republiku, aby jej oznámili sporné oslobodenia od dane. Francúzske orgány odpovedali listom zo 4. septembra 2000. Listami z 27. septembra 2000 Komisia pripomenula Írsku a Talianskej republike svoju žiadosť a vyzvala ich, ako aj Francúzsku republiku, aby jej poskytli ďalšie informácie. Írske orgány odpovedali na túto poslednú žiadosť listom z 18. októbra 2000. Po tom, čo Komisia 20. novembra 2000 pripomenula talianskym a francúzskym orgánom svoju žiadosť, talianske orgány odpovedali listom zo 7. decembra 2000 a francúzske orgány listom z 8. decembra 2000.
19 Rozhodnutiami K(2001) 3296, K(2001) 3300 a K(2001) 3295 z 30. októbra 2001 Komisia začala vo veci írskeho oslobodenia od dane, talianskeho oslobodenia od dane a francúzskeho oslobodenia od dane konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES. Tieto rozhodnutia boli listami z 5. novembra 2011 oznámené Írsku, Talianskej republike a Francúzskej republike a 2. februára 2002 boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES C 30, s. 17, 21 a 25).
20 Komisii boli doručené pripomienky od spoločností AAL, Eurallumina, Alcan a Európskej hliníkovej asociácie. Tieto pripomienky boli oznámené Írsku, Talianskej republike a Francúzskej republike 26. marca 2002.
21 Írsko po tom, čo faxom z 1. decembra 2001 požiadalo o predĺženie lehoty na poskytnutie odpovede, ktoré bolo povolené 7. decembra 2001, predložilo svoje pripomienky listom z 8. januára 2002. Listom z 18. februára 2002 Komisia požiadala Írsko, aby jej poskytlo dôkaz o tom, že pred svojím pristúpením dalo spoločnosti AAL záväzný prísľub. Írsko tejto žiadosti vyhovelo listom z 26. apríla 2002. Talianska republika predložila svoje pripomienky listom zo 6. februára 2002. Francúzska republika po tom, čo listom z 21. novembra 2001 požiadala o predĺženie lehoty na odpoveď, ktoré bolo povolené 29. novembra 2001, predložila svoje pripomienky listom z 12. februára 2002.
Napadnuté rozhodnutie
22 Komisia 7. decembra 2005 prijala rozhodnutie 2006/323/ES o oslobodení od spotrebnej dane z minerálnych olejov používaných ako palivo na výrobu oxidu hlinitého v Gardanne, v regióne Shannon a na Sardínii, implementovanom Francúzskom, Írskom a Talianskom v uvedenom poradí (Ú. v. EÚ L 119, s. 12, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
23 Napadnuté rozhodnutie sa vzťahuje na obdobie pred 1. januárom 2004, t. j. dátumom, keď smernica 2003/96 nadobudla účinnosť. Rozširuje však konanie vo veci formálneho zisťovania aj na obdobie po 1. januári 2004.
24 Výrok napadnutého rozhodnutia znie:
„Článok 1
Oslobodenia od spotrebnej dane poskytnuté Francúzskom, Írskom a Talianskom v súvislosti s výrobou oxidu hlinitého do 31. decembra 2003 [Oslobodenia ťažkých vykurovacích olejov používaných na výrobu oxidu hlinitého od spotrebnej dane poskytnuté Francúzskom, Írskom a Talianskom do 31. decembra 2003 – neoficiálny preklad] predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 [ES].
Článok 2
Ak pomoc poskytnutá od 17. júla 1990 do 2. februára 2002 nie je zlučiteľná so spoločným trhom, nebude vrátená, keďže by to bolo v rozpore so všeobecnými zásadami práva Spoločenstva.
Článok 3
Pomoc uvedená v článku 1, poskytnutá od 3. februára 2002 do 31. decembra 2003, je zlučiteľná so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 [ES], pokiaľ príjemcovia platili sadzbu najmenej 13,01 eur na 1 000 kg [platili aspoň 13,01 eura za 1 000 kg – neoficiálny preklad] ťažkých vykurovacích olejov.
Článok 4
Pomoc… poskytnutá od 3. februára 2002 do 31. decembra 2003, nie je zlučiteľná so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 [ES], pokiaľ príjemcovia neplatili sadzbu 13,01 eur na 1 000 kg [neplatili najmenej 13,01 eura za 1 000 kg – neoficiálny preklad] ťažkých vykurovacích olejov.
Článok 5
1. Francúzsko, Írsko a Taliansko prijmú všetky potrebné opatrenia, aby príjemcovia vrátili nezlučiteľnú pomoc uvedenú v článku 4.
…
5. Do dvoch mesiacov od dátumu oznámenia tohto rozhodnutia nariadi Francúzsko, Írsko a Taliansko, aby príjemcovia nezlučiteľnej pomoci uvedenej v článku 4, splatili nezákonne [protiprávne – neoficiálny preklad] poskytnutú pomoc spolu s úrokmi.“
Konania pred Všeobecným súdom a Súdnym dvorom
25 Návrhmi doručenými do kancelárie Súdu prvého stupňa 16. februára 2006 (vec T‑60/06), 17. februára 2006 (veci T‑50/06 a T‑56/06) a 23. februára 2006 (veci T‑62/06 a T‑69/06) Talianska republika, Írsko, Francúzska republika, Eurallumina a AAL podali tieto žaloby, ktorými sa domáhajú úplného alebo čiastočného zrušenia napadnutého rozhodnutia.
26 Samostatným aktom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 22. marca 2006 AAL podala návrh na vydanie predbežného opatrenia na základe článku 242 ES, ktorým sa domáhala odkladu výkonu napadnutého rozhodnutia v časti, ktorá sa jej týka. Uznesením z 2. augusta 2006, Aughinish Alumina/Komisia (T‑69/06 R, neuverejnené v Zbierke), predseda Súdu prvého stupňa zamietol tento návrh a rozhodnutie o trovách konania vyhradil na neskôr.
27 Podľa článku 14 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa a na návrh druhej komory Súd prvého stupňa po vypočutí účastníkov konania v súlade s článkom 51 uvedeného rokovacieho poriadku rozhodol postúpiť tieto veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.
28 Uznesením z 24. mája 2007 predseda druhej rozšírenej komory Súdu prvého stupňa po vypočutí účastníkov konania rozhodol o spojení týchto vecí na účely ústnej časti konania v súlade s článkom 50 rokovacieho poriadku.
29 Rozsudkom z 12. decembra 2007, Írsko a i./Komisia (T‑50/06, T‑56/06, T‑60/06, T‑62/06 a T‑69/06, neuverejnený v Zbierke), Súd prvého stupňa spojil tieto veci na účely vyhlásenia rozsudku. Zrušil napadnuté rozhodnutie z dôvodu, že Komisia porušila povinnosť odôvodnenia, ktorú jej ukladá článok 253 ES, pokiaľ ide o neuplatnenie článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88] ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) v prejednávanej veci. Vo veci T‑62/06 ďalej konštatoval, že návrhy, v ktorých Eurallumina navrhovala, aby Súd prvého stupňa buď vyhlásil, že talianske oslobodenie od dane povolené smernicou 2001/224 bolo až do 31. decembra 2006 v súlade s právom a že všetky sumy, ktoré Talianska republika vyplatila alebo mala vyplatiť do tohto dátumu alebo aspoň do 31. decembra 2003, nemožno považovať za protiprávnu štátnu pomoc alebo že sa nesmú vymáhať, alebo aby zmenil a doplnil články 5 a 6 napadnutého rozhodnutia, sú neprípustné, takže túto žalobu v zostávajúcej časti zamietol.
30 Návrhom z 26. februára 2008 Komisia podala odvolanie proti rozsudku Súdu prvého stupňa.
31 Rozsudkom o odvolaní z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i. (C‑89/08 P, Zb. s. I‑11245), Súdny dvor zrušil rozsudok Írsko a i./Komisia, už citovaný v bode 29 vyššie, v rozsahu, v akom tento rozsudok zrušil napadnuté rozhodnutie, z dôvodu, že Komisia v ňom porušila povinnosť odôvodnenia, pokiaľ ide o neuplatnenie článku 1 písm. b) bod v) nariadenia č. 659/1999 v prejednávanej veci, a v akom zaviazal Komisiu, aby znášala vlastné trovy konania, ako aj trovy konania, ktoré vynaložili žalobcovia, vrátane trov konania vzniknutých v súvislosti s konaním o nariadení predbežného opatrenia vo veci T‑69/06 R. Okrem toho vrátil spojené veci T‑50/06, T‑56/06, T‑60/06, T‑62/06 a T‑69/06 Súdu prvého stupňa a rozhodol, že o trovách konania rozhodne tento súd.
32 Po vydaní rozsudku o vrátení boli tieto veci v súlade s článkom 118 ods. 1 rokovacieho poriadku pridelené rozhodnutím Všeobecného súdu z 18. decembra 2009 druhej rozšírenej komore.
33 Účastníci konania predložili podľa článku 119 ods. 1 rokovacieho poriadku svoje písomné pripomienky, a to Írsko vo veci T‑50/06 RENV 1. februára 2010, Talianska republika vo veci T‑60/06 RENV 4. februára 2010, Eurallumina vo veci T‑62/06 RENV 12. februára 2010, Francúzska republika vo veci T‑56/06 RENV a AAL vo veci T‑69/06 RENV 16. februára 2010 a Komisia vo všetkých týchto veciach 28. apríla 2010. Francúzska republika vo svojich písomných pripomienkach uviedla, že vzhľadom na názor, ktorý vyjadril Súdny dvor v rozsudku o vrátení, už netrvá na jednom zo svojich dôvodov uvedených v žalobe založenom na porušení povinnosti odôvodnenia.
34 Uznesením predsedníčky druhej rozšírenej komory z 1. marca 2010 boli tieto veci spojené na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a na účely vyhlásenia rozsudku.
35 Vzhľadom na zmenu zloženia komôr Súdu prvého stupňa bola sudkyňa spravodajkyňa pridelená k štvrtej komore a tieto veci boli rozhodnutím z 20. septembra 2010 pridelené štvrtej rozšírenej komore.
36 Na základe správy sudkyne spravodajkyne Všeobecný súd rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 rokovacieho poriadku vyzval účastníkov konania. ako aj Radu Európskej únie, aby odpovedali na niekoľko otázok. Účastníci konania a Rada vyhoveli tejto výzve v stanovenej lehote.
37 Prednesy a odpovede účastníkov konania na otázky položené Všeobecným súdom boli vypočuté na pojednávaní 14. septembra 2011.
Návrhy účastníkov konania predložené po vrátení veci
38 Vo veci T‑50/06 RENV Írsko navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie v časti, v ktorej sa týka írskeho oslobodenia od dane,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
39 Vo veci T‑69/06 RENV AAL navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie v časti, v ktorej sa jej toto rozhodnutie týka,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
40 Vo veci T‑60/06 RENV Talianska republika v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie v časti, v ktorej sa týka talianskeho oslobodenia od dane,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
41 Vo veci T‑62/06 RENV Eurallumina v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu alebo jeho články 1, 4 až 6, alebo subsidiárne zrušil jeho články 5 a 6 v časti, v ktorej sa jej toto rozhodnutie alebo tieto články týkajú,
a
– vyhlásil, že talianske oslobodenie od dane povolené rozhodnutím 2001/224 bolo až do 31. decembra 2006 v súlade s právom a že všetky sumy, ktoré Talianska republika vyplatila alebo mala vyplatiť, nemožno považovať za protiprávnu štátnu pomoc alebo aspoň sa ich vrátenie nesmie vymáhať,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
42 Vo veci T‑56/06 RENV Francúzska republika v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu alebo subsidiárne zrušil jeho článok 5 v časti, v ktorej sa tento rozsudok alebo tento článok týkajú francúzskeho oslobodenia od dane,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
43 V týchto veciach Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.
Právny stav
O návrhoch, ktorými sa Eurallumina domáha získať určité vyhlásenia Všeobecného súdu
44 Nie je už potrebné skúmať návrhy, ktorými sa Eurallumina domáha toho, aby Všeobecný súd vyhlásil, že talianske oslobodenie od dane povolené rozhodnutím 2001/24 bolo až do 31. decembra 2006 v súlade s právom a že všetky sumy, ktoré Talianska republika vyplatila alebo mala vyplatiť, nemožno považovať za protiprávnu štátnu pomoc alebo aspoň že ich vrátenie nemožno vymáhať. Tieto návrhy už totiž boli odmietnuté ako neprípustné rozsudkom Írsko a i./Komisia, už citovaným v bode 29 vyššie. Keďže ustanovenia uvedeného rozsudku neboli zrušené rozsudkom Komisia/Írsko a i., už citovaným v bode 31 vyššie, majú právnu silu rozhodnutej veci.
Zhrnutie žalobných dôvodov a výhrad žalobcov
45 Na podporu svojich návrhov na zrušenie žalobcovia v podstate uvádzajú celý rad žalobných dôvodov a výhrad, ktoré sa sčasti prelínajú, aj keď sa ich predmet z formálneho hľadiska líši, pretože Talianska republika (vec T‑60/06 RENV) a Eurallumina (vec T‑62/06 RENV) spochybňujú napadnuté rozhodnutie len v časti týkajúcej sa talianskeho oslobodenia od dane, Írsko (vec T‑50/06 RENV) a AAL (vec T‑69/06 RENV) ho spochybňujú len v časti týkajúcej sa írskeho oslobodenia od dane a Francúzska republika (vec T‑56/06 RENV) ho spochybňuje len v časti týkajúcej sa francúzskeho oslobodenia od dane. Tieto žalobné dôvody a výhrady sú založené na porušení zásady právnej istoty, zásady prezumpcie platnosti a potrebného účinku aktov Únie, zásady lex specialis derogat legi generali, zásady riadnej správy vecí verejných, zásady estoppel, zásady dodržiavania primeranej lehoty, zásady rešpektovania legitímnej dôvery, ako aj na porušení článku 3 ods. 1 písm. m) ES, článku 87 ods. 1 a 3 ES, článku 88 ES a článku 157 ES, pravidiel kodifikovaných v článku 1 písm. b) bodoch i), iii) a iv) nariadenia č. 659/1999, článku 14 ods. 1 a článkov 17 až 19 toho istého nariadenia, článku 18 smernice 2003/96 v spojení s ustanoveniami jej prílohy II, pravidiel upravujúcich pomoc na ochranu životného prostredia, osobitne bodu 82 písm. a) pravidiel Spoločenstva o štátnej pomoci na ochranu životného prostredia (Ú. v. ES C 37, 2001, s. 3; Mim. vyd. 08/0012, s. 76) a usmernení o národnej regionálnej pomoci (Ú. v. ES C 74, 1998, s. 9; Mim. vyd. 08/001, s. 226), ako aj na porušení povinnosti odôvodnenia.
46 Po prvé treba zdôrazniť, že žalobné dôvody a výhrady, ktoré uviedli žalobcovia, smerujú najmä proti výsledku, ku ktorému v napadnutom rozhodnutí dospela Komisia, keď na sporné oslobodenia od dane uplatnila pravidlá v oblasti štátnej pomoci. Žalobcovia v podstate tvrdia, že tento výsledok nemohol právoplatne vyvrátiť právne účinky, ktoré mali rozhodnutia Rady o povolení dotknutých oslobodení, naposledy rozhodnutie 2001/224. Tak je to v prípade napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa konštatuje alebo vychádza z konštatovania, že sporné oslobodenia od dane priznané Talianskou republikou, Írskom a Francúzskou republikou do 31. decembra 2003 predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, a v ktorom sa v rozsahu, v akom je táto pomoc nezlučiteľná so spoločným trhom, nariaďuje jej vrátenie zo strany ich príjemcov, aj keď Rada dotknutým členským štátom povolila uplatňovať uvedené oslobodenia až do 31. decembra 2006. Navyše AAL tvrdí, že uplatnenie pravidiel v oblasti štátnej pomoci nemôže v prejednávanej veci viesť k výsledku, ktorý je v rozpore s cieľom sledovaným článkom 3 ods. 1 písm. m) ES a článkom 157 ES, ktorým je ochrana a posilňovanie konkurencieschopnosti priemyslu Únie. Napadnuté rozhodnutie však oslabuje konkurencieschopnosť priemyslu Únie v medzinárodnom kontexte.
47 Po druhé žalobné dôvody a výhrady, ktoré uviedla Talianska republika, Francúzska republika a AAL, smerujú najmä proti napadnutému rozhodnutiu v rozsahu, v akom Komisia kvalifikuje alebo vychádza z kvalifikácie sporných oslobodení od dane priznaných do 31. decembra 2003 ako štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES.
48 Po tretie žalobné dôvody a výhrady, ktoré uviedla Talianska republika, Írsko a AAL, smerujú najmä proti napadnutému rozhodnutiu v rozsahu, v akom Komisia kvalifikuje alebo vychádza z kvalifikácie talianskeho oslobodenia od dane a írskeho oslobodenia od dane priznaného do 31. decembra 2003, s výnimkou írskeho oslobodenia od dane priznaného v období pred 17. júlom 1990, ako novej pomoci skôr než existujúcej pomoci v zmysle článku 88 ES.
49 Po štvrté žalobné dôvody a výhrady, ktoré uviedla Talianska republika, smerujú najmä proti napadnutému rozhodnutiu v rozsahu, v akom konštatuje, že štátnu pomoc údajne poskytnutú do 31. decembra 2003 na základe talianskeho oslobodenia od dane nemožno vyhlásiť za zlučiteľnú so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 ES z dôvodu, že je úzko spätá so splnením cieľov v oblasti ochrany životného prostredia spoločnosťou Eurallumina alebo že uľahčuje hospodársky rozvoj na Sardínii.
50 Po piate žalobné dôvody a výhrady, ktoré uviedli žalobcovia, smerujú najmä proti napadnutému rozhodnutiu v rozsahu, v akom Francúzskej republike, Írsku a Talianskej republike ukladá povinnosť, aby príjemcom štátnej pomoci, ktorá bola údajne poskytnutá do 31. decembra 2003 na základe sporných oslobodení od dane, nariadili vrátenie tejto pomoci.
51 V prejednávanej veci treba najskôr preskúmať žalobné dôvody a výhrady žalobcov, ktoré sú v podstate založené na protiprávnom uplatnení pravidiel v oblasti štátnej pomoci na sporné oslobodenia od dane priznané Talianskou republikou, Írskom a Francúzskou republikou do 31. decembra 2003 na základe rozhodnutí Rady o povolení, naposledy na základe rozhodnutia 2001/224, a v súlade s týmito rozhodnutiami.
O žalobných dôvodoch a výhradách založených na protiprávnom uplatnení pravidiel v oblasti štátnej pomoci na oslobodenia priznané na základe rozhodnutí Rady o ich povolení a v súlade s týmito rozhodnutiami
52 Vo veci T‑50/06 RENV Írsko vo svojom druhom a štvrtom žalobnom dôvode najmä tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila zásadu právnej istoty a zásadu estoppel tým, že dospela k záveru, že írske oslobodenie od dane priznané do 31. decembra 2003 je vzhľadom na pravidlá v oblasti štátnej pomoci čiastočne nezlučiteľné so spoločným trhom, aj keď uvedené oslobodenie bolo priznané na základe rozhodnutí Rady o povolení dotknutých oslobodení, naposledy rozhodnutia 2001/224, a v súlade s týmito rozhodnutiami. Poznamenáva, že Komisia nikdy nespochybnila zákonnosť rozhodnutí Rady o povolení dotknutých oslobodení. Írsko okrem toho vo štvrtom žalobnom dôvode najmä tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila zásadu estoppel tým, že pravidlá v oblasti štátnej pomoci uplatnila na írske oslobodenie od dane príliš neskoro po tom, čo sa dozvedela o pomoci údajne poskytnutej na základe tohto rozhodnutia.
53 Vo veci T‑56/06 RENV Francúzska republika vo svojom druhom žalobnom dôvode Komisii vytýka, že v napadnutom rozhodnutí porušila zásadu právnej istoty tým, že nariadila vrátenie pomoci údajne poskytnutej na základe francúzskeho oslobodenia od dane v období od 3. februára 2002 do 31. decembra 2003, a to napriek tomu, že rozhodnutia Rady o povolení dotknutých oslobodení, naposledy rozhodnutie 2001/224, jej povoľovali uplatňovať toto oslobodenie.
54 Vo veci T‑60/06 RENV Talianska republika vo svojom šiestom žalobnom dôvode tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila najmä zásadu prezumpcie zákonnosti aktov Únie tým, že nariadila vrátenie pomoci údajne poskytnutej na základe talianskeho oslobodenia od dane v období od 3. februára 2002 do 31. decembra 2003, a to napriek tomu, že rozhodnutia Rady o povolení dotknutých oslobodení, naposledy rozhodnutie 2001/224, jej povoľovali toto oslobodenie uplatňovať.
55 Vo veci T‑62/06 RENV Eurallumina vo svojom druhom žalobnom dôvode Komisii vytýka, že v napadnutom rozhodnutí porušila zásadu právnej istoty, zásadu prezumpcie zákonnosti a potrebného účinku aktov Únie a zásadu lex specialis derogat legi generali tým, že dospela k záveru, že talianske oslobodenie od dane priznané do 31. decembra 2003 je vzhľadom na pravidlá v oblasti štátnej pomoci čiastočne nezlučiteľné so spoločným trhom, aj napriek tomu, že uvedené oslobodenie bolo priznané na základe rozhodnutí Rady o povolení dotknutých oslobodení, naposledy rozhodnutia 20001/24, a v súlade s týmito rozhodnutiami. Eurallumina vo svojom treťom žalobnom dôvode navyše tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila zásadu riadnej správy vecí verejných tým, že nariadila vrátenie pomoci údajne poskytnutej na základe talianskeho oslobodenia od dane v období od 3. februára 2002 do 31. decembra 2003 bez toho, aby zohľadnila, že rozhodnutia Rady o povolení dotknutých oslobodení, naposledy rozhodnutie 20001/224, povoľovali Talianskej republike toto oslobodenie uplatňovať.
56 Vo veci T‑69/06 RENV AAL vo svojom druhom žalobnom dôvode Komisii vytýka, že v napadnutom rozhodnutí porušila zásadu právnej istoty, zásadu potrebného účinku aktov Únie a zásadu lex specialis derogat legi generali a že prekročila svoju právomoc tým, že dospela k záveru, že írske oslobodenie od dane priznané do 31. decembra 2003 je vzhľadom na pravidlá v oblasti štátnej pomoci nezlučiteľné so spoločným trhom aj napriek tomu, že toto oslobodenie bolo priznané na základe rozhodnutí Rady o povolení dotknutých oslobodení, naposledy rozhodnutia 2001/224, a v súlade s týmito rozhodnutiami. AAL vo svojom piatom žalobnom dôvode navyše tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila zásadu právnej istoty, zásadu dodržiavania primeranej lehoty a zásadu riadnej správy vecí, keďže uplatnila pravidlá v oblasti štátnej pomoci na írske oslobodenie od dane príliš neskoro po tom, čo sa o tomto oslobodení dozvedela. AAL napokon vo svojom štvrtom žalobnom dôvode tvrdí, že Komisia porušila najmä zásadu právnej istoty tým, že prijala napadnuté rozhodnutie, v ktorom nariadila vrátenie pomoci, ktorá jej bola údajne poskytnutá v období od 3. februára 2002 do 31. decembra 2003, a to napriek tomu, že rozhodnutia Rady o povolení dotknutých oslobodení, naposledy rozhodnutie 2001/224, povoľovali Írsku toto oslobodenie uplatňovať.
57 Vo veciach T‑50/06 RENV, T‑56/06 RENV, T‑60/06 RENV, T‑62/06 RENV a T‑69/06 RENV Komisia odmieta všetky tvrdenia žalobcov a navrhuje, aby boli zamietnuté žalobné dôvody a výhrady založené na tom, že v napadnutom rozhodnutí došlo k protiprávnemu uplatneniu pravidiel v oblasti štátnej pomoci na oslobodenia od dane poskytnuté na základe rozhodnutí Rady o ich povolení a v súlade s týmito rozhodnutiami.
58 V súlade so zásadou hospodárnosti konania je vhodné najprv preskúmať žalobné dôvody a výhrady založené na porušení zásady právnej istoty a zásady prezumpcie zákonnosti aktov Únie. Prostredníctvom nich žalobcovia Komisii v podstate vytýkajú, že tým, že v napadnutom rozhodnutí rozhodla, že sporné oslobodenia od dane, ktoré poskytla Talianska republika, Írsko a Francúzska republika do 31. decembra 2003, predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, a že nariadila, aby príjemcovia tejto pomoci vrátili túto pomoc v rozsahu, v akom je nezlučiteľná so spoločným trhom, čiastočne zmarila právne účinky, ktoré mali rozhodnutia Rady o povolení dotknutých oslobodení, naposledy rozhodnutie 2001/224, ktoré povoľovali dotknutým členským štátom uplatňovať uvedené oslobodenia až do 31. decembra 2006.
59 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pre akty inštitúcií Únie v zásade platí prezumpcia zákonnosti, a preto majú právne účinky dovtedy, kým neboli vzaté späť, zrušené v rámci konaní o žalobe o neplatnosť alebo vyhlásené za neplatné v nadväznosti na návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo na námietku nezákonnosti (pozri rozsudok Súdneho dvora z 5. októbra 2004, Komisia/Grécko, C‑475/01, Zb. s. I‑8923, bod 18 a tam citovanú judikatúru).
60 Výnimkou z tohto pravidla je to, že akty postihnuté vadou, ktorej závažnosť je taká zjavná, že nemôže byť právnym poriadkom Spoločenstva tolerovaná, sa musia považovať za akty bez právneho účinku, dokonca aj dočasného, čiže za právne ničotné. Táto výnimka smeruje k zachovaniu rovnováhy medzi dvoma základnými, ale niekedy navzájom si odporujúcimi požiadavkami, ktoré právny poriadok musí spĺňať, a síce medzi stabilitou právnych vzťahov a dodržiavaním zákonnosti (pozri rozsudok Komisia/Grécko, už citovaný v bode 59 vyššie, bod 19 a tam citovanú judikatúru).
61 Závažnosť následkov, ktoré sa spájajú so zistením ničotnosti aktu inštitúcií Spoločenstva, si vyžaduje, aby z dôvodov právnej istoty bolo toto vyslovenie vyhradené pre skutočne výnimočné prípady (pozri rozsudok Komisia/Grécko, už citovaný v bode 59 vyššie, bod 20 a tam citovanú judikatúru).
62 Okrem toho z ustálenej judikatúry vyplýva, že cieľom zásady právnej istoty je zabezpečiť predvídateľnosť právnych situácií a vzťahov spadajúcich do rámca práva Únie (rozsudky Súdneho dvora z 10. apríla 2003, Schulin, C‑305/00, Zb. s. I‑3525, bod 58, a z 15. septembra 2005, Írsko/Komisia, C‑199/03, Zb. s. I‑8027, bod 69). Na tento účel je nevyhnutné, aby inštitúcie Únie rešpektovali nezmeniteľnosť aktov, ktoré prijali a ktoré ovplyvňujú právne a faktické postavenie právnych subjektov, takže tieto akty budú môcť zmeniť len pri dodržaní pravidiel právomoci a procesných pravidiel (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. októbra 1997, Deutsche Bahn/Komisia, T‑229/94, Zb. s. II‑1689, bod 113 a tam citovanú judikatúru). Porušenia zásady právnej istoty sa však nemožno účinne dovolávať, ak právny subjekt, ktorého faktické a právne postavenie bolo dotknuté predmetným aktom, nedodržal podmienky, ktoré sú v ňom stanovené (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 25. marca 1999, Forges de Clabecq/Komisia, T‑37/97, Zb. s. II‑859, bod 98 a tam citovanú judikatúru). Dodržanie zásady právnej istoty tiež vyžaduje, aby inštitúcie Únie zásadne predchádzali nezrovnalostiam, ku ktorým môže dochádzať pri vykonávaní jednotlivých ustanovení práva Únie, a to osobitne v prípade, keď tieto ustanovenia sledujú rovnaký cieľ, ako je cieľ nenarušenej hospodárskej súťaže na spoločnom trhu (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok Súdneho dvora z 15. júna 1993, Matra/Komisia, C‑225/91, Zb. s. I‑3203, body 1 a 42, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 31. januára 2001, RJB Mining/Komisia, T‑156/98, Zb. s. II‑337, bod 112 a tam citovanú judikatúru).
63 Navyše, pokiaľ ide o otázku, ktorá vyplýva z týchto žalobných dôvodov a výhrad a ktorá sa týka vzťahu pravidiel v oblasti harmonizácie daňových právnych predpisov, najmä tých, ktoré sa týkajú spotrebných daní, s pravidlami v oblasti štátnej pomoci, treba pripomenúť nasledujúce.
64 Článok 2 ES v čase skutkových okolností najmä stanovoval, že poslanie zverené Spoločenstvu sa naplní „vytvorením spoločného trhu“. Článok 3 ods. 1 písm. c) a g) ES stanovoval, že na účely uvedené v článku 2 činnosti Spoločenstva zahŕňajú, ako to vyplýva z ustanovení tejto zmluvy a z časového plánu v nej stanovenom, „vnútorný trh charakterizovaný zrušením prekážok pre voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu medzi členskými štátmi“, ako aj „systém, ktorým sa zabezpečí, aby sa na vnútornom trhu nenarušila hospodárska súťaž“.
65 Zmluva o ES splnomocnila Spoločenstvo prijať opatrenia na odstránenie rôznych druhov skreslenia, ktoré škodia riadnemu fungovaniu vnútorného trhu.
66 Článok 93 ES má za cieľ potlačiť prekážky obchodu vyplývajúce z rozdielov medzi vnútroštátnymi daňovými systémami, aj keď sa uplatňujú nediskriminačným spôsobom (rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 1980, Komisia/Dánsko, 171/78, Zb. s. 447, bod 20). Vo svojom znení účinnom v čase vzniku skutkových okolností stanovoval, že „Rada na návrh Komisie a po porade s Európskym parlamentom a Hospodárskym a sociálnym výborom prijme jednomyseľne pravidlá na zosúlaďovanie právnych predpisov týkajúcich sa dane z obratu, spotrebných daní a iných foriem nepriameho zdaňovania, aby sa tým zabezpečilo vytvorenie a fungovanie vnútorného trhu v lehote uvedenej v článku 14“. Podľa článku 93 ES bola tak Rada oprávnená zbližovať vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa spotrebných daní v rozsahu, v akom to bolo nevyhnutné na zabezpečenie vytvorenia a fungovania vnútorného trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. júna 1999, Socridis, C‑166/98, Zb. s. I‑3791, bod 25, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát J. Mischo k tomuto rozsudku, Zb. s. I‑3793, bod 53).
67 Z odôvodnení, ako aj z článku 1 ods. 1 smernice 92/81 prijatej na základe článku 93 ES vyplýva, že jej cieľom je prostredníctvom harmonizácie spotrebných daní z minerálnych olejov zaviesť voľný pohyb predmetných výrobkov a tým podporiť riadne fungovanie vnútorného trhu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2000, BP Chemicals/Komisia, T‑184/97, Zb. s. II‑3145, bod 61).
68 Navyše zo šiesteho odôvodnenia a z článku 8 ods. 4 smernice 92/81 vyplýva, že v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje harmonizácia spotrebných daní z minerálnych olejov, členské štáty nemôžu jednostranne prijímať ďalšie oslobodenia od dane, ale vyžaduje sa rozhodnutie Rady, ktorá môže jednomyseľne na návrh Komisie povoliť členským štátom, aby uplatnili takéto výnimky z osobitných politických dôvodov dovtedy, pokiaľ je to zlučiteľné s riadnym fungovaním vnútorného trhu.
69 Šieste odôvodnenie smernice 92/81 spresňuje, že „členským štátom treba umožniť, aby podľa vlastného uváženia uplatňovali na svojom území niektoré ďalšie oslobodenia alebo znížené sadzby, pokiaľ tým nedôjde k narušeniu hospodárskej súťaže“ [neoficiálny preklad]. Z tohto odôvodnenia vyplýva, že celý článok 8 ods. 4 smernice 92/81 sa musí vykladať s ohľadom na narušenia hospodárskej súťaže, ku ktorým môžu viesť opatrenia vykonávajúce toto ustanovenie (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok BP Chemicals/Komisia, už citovaný v bode 67 vyššie, bod 62).
70 To potvrdzuje ôsme odôvodnenie smernice 92/81, v ktorom je vyjadrená potreba „zaviesť na účely overenia, či všetky oslobodenia od dane alebo znížené sadzby sú naďalej zlučiteľné s riadnym fungovaním vnútorného trhu, postup na ich preskúmanie“ [neoficiálny preklad], ako aj článok 8 ods. 5 tej istej smernice, z ktorého vyplýva, že Rada na návrh Komisie opätovne preskúma svoje rozhodnutia o povolení, ak Komisia usúdi, že povolené oslobodenia od dane alebo zníženia sadzieb nemožno ponechať v platnosti najmä z dôvodu nekalej súťaže alebo narušenia fungovania vnútorného trhu, Rada o tejto otázke rozhoduje jednomyseľne.
71 Komisia skúma narušenia hospodárskej súťaže v dôsledku štátnej pomoci v rámci predbežného schvaľovacieho systému Komisie, ktorej činnosť je preskúmateľná súdmi Únie. Podľa článku 88 ods. 3 ES sa štátna pomoc totiž musí oznamovať Komisii. Tento postup sa vzťahuje na každú štátnu pomoc vrátane daňovej pomoci. Členské štáty nemôžu vykonať svoje návrhy bez schválenia Komisie. Komisia neskúma zlučiteľnosť pomoci s vnútorným trhom z hľadiska jej formy, ktorú môže mať, ale z hľadiska jej účinkov. Zásada nezlučiteľnosti s vnútorným trhom uvedená v článku 87 ES sa totiž vzťahuje na pomoc „v akejkoľvek forme“ a najmä na určité daňové opatrenia. Komisia môže rozhodnúť, že predmetný členský štát musí zmeniť alebo zrušiť pomoc, pokiaľ v súvislosti s ňou zistí nezlučiteľnosť s vnútorným trhom. Pokiaľ už predmetná pomoc bola vykonaná v rozpore s procesnými pravidlami, dotknutý členský štát v zásade musí túto pomoc od jej príjemcov vymáhať späť.
72 Z vyššie uvedených bodov 64 až 71 vyplýva, že pravidlá v oblasti harmonizácie vnútroštátnych daňových právnych predpisov, najmä tých, ktoré sa týkajú spotrebných daní, stanovené v článku 93 ES a v smernici 92/81, a pravidlá v oblasti štátnej pomoci stanovené v článkoch 87 ES až 89 ES sledujú rovnaký cieľ, ktorým je podpora riadneho fungovania vnútorného trhu, najmä prostredníctvom boja proti narušeniu hospodárskej súťaže. Vzhľadom na spoločný cieľ týchto jednotlivých pravidiel treba pri ich jednotnom vykonávaní zastávať názor, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, má pojem „narušenie hospodárskej súťaže“ rovnaký rozsah a význam v oblasti harmonizácie vnútroštátnych daňových právnych predpisov a v oblasti štátnej pomoci. Navyše z bodov 66 až 70 vyššie vyplýva, že pravidlá v oblasti harmonizácie vnútroštátnych daňových právnych predpisov, najmä tých, ktoré sa týkajú spotrebných daní, stanovené v článku 93 ES a v smernici 92/81, výslovne priznávajú inštitúciám Únie, a to Komisii, ktorá navrhuje, a Rade, ktorá rozhoduje, zodpovednosť za posudzovanie, či prípadne došlo k narušeniu hospodárskej súťaže, aby tak určitému členskému štátu povolili alebo nepovolili uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní určitého oslobodenia od zosúladenej spotrebnej dane podľa článku 8 ods. 4 smernice 92/81, alebo či prípadne existuje nekalá súťaž alebo narušenie fungovania vnútorného trhu odôvodňujúce opätovné preskúmanie povolenia, ktoré už bolo vydané na základe posledného uvedeného článku, a to v súlade s článkom 8 ods. 5 smernice 92/81. V prípade, ak je výsledok takéhoto posúdenia negatívny, Komisia Rade navrhne, aby nepovolila navrhované oslobodenie od dane, prípadne aby zrušila alebo zmenila už vydané povolenie oslobodenia. Ak Rada v tejto súvislosti dospeje k odlišnému posúdeniu, Komisia môže využiť právomoci, ktoré má na základe článku 230 ES, a podať na súd Únie žalobu o neplatnosť rozhodnutia Rady o povolení oslobodenia od dane alebo o zachovaní už vydaného povolenia oslobodenia, aby uvedený súd preskúmal, či toto oslobodenie od dane objektívne neviedlo k nijakému narušeniu hospodárskej súťaže, nekalej súťaže ani k narušeniu fungovania vnútorného trhu.
73 Napokon treba pripomenúť, že podľa judikatúry pojem štátna pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES zodpovedá objektívnej situácii a nezávisí od konania alebo vyhlásení inštitúcií (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný v bode 31 vyššie, bod 72). Článok 87 ods. 1 ES stanovuje, že pomoc poskytovaná v akejkoľvek forme členskými štátmi alebo zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určité podniky alebo určité odvetvia výroby, je nezlučiteľná so spoločným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi. Toto ustanovenie sa teda vzťahuje na rozhodnutia členských štátov, ktorými na účely dosiahnutia ekonomických a sociálnych cieľov, ktoré sú im vlastné, poskytujú jednostrannými a autonómnymi rozhodnutiami podnikom alebo iným právnym subjektom prostriedky alebo im obstarávajú výhody, aby podporili dosiahnutie sledovaných ekonomických alebo sociálnych cieľov (rozsudok Súdneho dvora z 27. marca 1980, Denkavit italiana, 61/79, Zb. s. 1205, bod 31, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. apríla 2006, Deutsche Bahn/Komisia, T‑351/02, Zb. s. II‑1047, bod 100).
74 Z toho vyplýva, že na to, aby bolo možné výhody kvalifikovať ako pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, musia byť najmä pripísateľné štátu (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, Zb. s. I‑4397, bod 24 a tam citovanú judikatúru; rozsudok z 5. apríla 2006, Deutsche Bahn/Komisia, už citovaný v bode 73 vyššie, bod 101), keďže treba pripomenúť, že otázka pripísateľnosti pomoci štátu je oddelená od otázky, či bola pomoc poskytnutá zo štátnych prostriedkov (pozri rozsudok z 5. apríla 2006, Deutsche Bahn/Komisia, už citovaný, bod 103 a tam citovanú judikatúru).
75 Preskúmanie, či Komisia vzhľadom na to, že protiprávne zmarila niektoré právne účinky, ktoré mali rozhodnutia Rady o povolení dotknutých oslobodení, naposledy rozhodnutie 2001/224, keď v napadnutom rozhodnutí uplatnila pravidlá v oblasti štátnej pomoci na sporné oslobodenia od dane poskytnuté do 31. decembra 2003, porušila, ako tvrdia žalobcovia, zásadu právnej istoty a zásadu prezumpcie zákonnosti aktov Únie, treba teda vykonať z hľadiska pravidiel pripomenutých v bodoch 59 až 74 vyššie.
76 Komisia v prejednávanej veci nespochybňuje, že Talianska republika, Írsko a Francúzska republika vychádzali pri uplatňovaní alebo pokračovaní v uplatňovaní sporných oslobodení od dane do 31. decembra 2003 na Sardínii, v regióne Shannon, v regióne Gardanne a v prospech spoločností Eurallumina, AAL a Alcan z rozhodnutí Rady o povolení dotknutých oslobodení, naposledy z rozhodnutia 2001/224. Ako totiž bolo uvedené v bode 68 vyššie, tieto rozhodnutia o povolení boli nevyhnutnou podmienkou na to, aby dotknuté členské štáty mohli legálnym spôsobom poskytnúť uvedené oslobodenia od dane. Navyše, ako vyplýva z odôvodnenia č. 99 napadnutého rozhodnutia, Komisia pripúšťa, že „členské štáty… boli oprávnené opierať sa o znenie rozhodnutí 92/510/EHS, 93/697/ES, 96/273/ES, 97/425/ES, 1999/255/ES, 1999/880/ES a 2001/224/ES“.
77 Rozhodnutia Rady o povolení dotknutých oslobodení, naposledy rozhodnutie 2001/224, jasne a jednoznačne povoľovali Talianskej republike, Írsku a Francúzskej republike uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní oslobodení minerálnych olejov používaných ako palivo na výrobu oxidu hlinitého od spotrebnej dane na Sardínii, v regióne Shannon a v regióne Gardanne, naposledy až do 31. decembra 2006, a to s jedinou výhradou, ktorou je prípadné predchádzajúce preskúmanie, ktoré vykoná Rada na návrh Komisie v súlade s postupom podľa článku 8 ods. 5 smernice 92/81 (pozri bod 6 vyššie). Keďže tieto rozhodnutia stanovili určité geograficky a časovo obmedzujúce podmienky, boli pre dotknuté členské štáty záväzné, čo okrem iného Komisia zohľadnila v odôvodneniach č. 17 a 63 napadnutého rozhodnutia.
78 Je nesporné, že Talianska republika a Francúzska republika v plnom rozsahu splnili geograficky a časovo obmedzujúce podmienky stanovené v rozhodnutiach Rady o povolení dotknutých oslobodení. Sporné oslobodenia od dane uplatňovali alebo pokračovali v ich uplatňovaní len v regiónoch uvedených v rozhodnutiach Rady o povolení dotknutých oslobodení, teda na Sardínii, v regióne Shannon a v regióne Gardanne. Sporné oslobodenia od dane okrem toho poskytovali v období, keď boli rozhodnutia Rady o povolení dotknutých oslobodení účinné, teda v období do 31. decembra 2006.
79 Komisia tvrdí, že rozhodnutia Rady o povolení dotknutých oslobodení boli síce nevyhnutnou, avšak nie postačujúcou podmienkou na to, aby dotknuté členské štáty mohli poskytnúť sporné oslobodenia od dane. Podľa nej týmito rozhodnutiami nie je dotknutá skutočnosť, že ak sporné oslobodenia od dane predstavovali štátnu pomoc v zmysle článku 97 ods. 1 ES, mala ich oznámiť a povoliť podľa článku 88 ES. Skutočnosť, že rozhodnutia Rady o povolení dotknutých oslobodení predstavujú podmienku na následné uplatnenie postupov a pravidiel v oblasti štátnej pomoci, je potvrdená v odôvodnení č. 5 rozhodnutia 2001/224, ktoré výslovne odkazuje na prípadné konania a rozhodnutia Komisie podľa článkov 87 ES a 88 ES.
80 V tejto súvislosti treba uviesť, že samotná Komisia v odôvodnení č. 97 napadnutého rozhodnutia pripustila, že v rozhodnutiach Rady o povolení dotknutých oslobodení vydaných pred rozhodnutím 2001/224 „sa nespomína žiadny možný rozpor s pravidlami týkajúcimi sa štátnej pomoci ani neobsahujú odkaz na povinnosť podať oznámenie“. Nemožno preto zastávať názor, že Rada výslovne podmienila účinky uvedených rozhodnutí tým, že dotknuté členské štáty oznámia sporné oslobodenia od dane podľa článku 88 ES, a tým, že Komisia prijme rozhodnutie nevznášať námietky alebo kladné rozhodnutie v oblasti štátnej pomoci.
81 Ďalej na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, odôvodnenie č. 5 rozhodnutia 2001/224, ktorého text je sčasti uvedený v bode 15 vyššie, nemožno analyzovať ako výslovný prejav vôle Rady podmieniť účinky svojho povolenia tým, že dotknuté členské štáty dodržia svoju povinnosť oznámiť sporné oslobodenia od dane podľa článku 88 ES Komisii, a tým, že Komisia prijme rozhodnutie nevznášať námietky alebo kladné rozhodnutie v ich prospech, a to z nasledujúcich dôvodov.
82 Výklad odôvodnenia č. 5 rozhodnutia 2001/224, ktorý presadzuje Komisia, Rada implicitne, i keď nevyhnutne, odmietla v odpovedi, ktorú poskytla na otázky Súdu prvého stupňa (pozri bod 36 vyššie). Rada na otázku, či preskúmanie sporných oslobodení od dane z hľadiska pravidiel v oblasti štátnej pomoci, ktoré sa ako v prejednávanej veci skončí vydaním negatívneho rozhodnutia zo strany Komisie, môže predčasne ukončiť uvedené oslobodenia od dane, a to napriek tomu, že článok 1 rozhodnutia 2001/224 povoľuje Talianskej republike, Írsku a Francúzskej republike pokračovať v uplatňovaní sporných oslobodení od dane do 31. decembra 2006, odpovedala, že keďže Komisia nevyužila svoje právomoci, ktoré má podľa článku 230 ES, ani v súlade s článkom 8 ods. 5 smernice 92/81 nepredložila nový návrh podľa článku 8 ods. 4 tej istej smernice, „rozhodnutie 2001/24 bolo naďalej platné a [dotknuté] členské štáty sa mohli na účely zachovania sporných oslobodení od dane opierať o povolenie, ktoré bolo v ňom vydané“ [neoficiálny preklad]. Z tejto odpovede vyplýva, že Rada nemala v úmysle podmieniť účinky rozhodnutia 2001/224 prípadnými následnými konaniami alebo rozhodnutiami Komisie v oblasti štátnej pomoci.
83 Výklad odôvodnenia č. 5 rozhodnutia 2001/224 a tam uvedeného odkazu na prípadné konania a rozhodnutia podľa článkov 87 ES a 88 ES, ktorý presadzuje Komisia, je v každom prípade neprijateľný, keďže za okolností prejednávanej veci by viedol k nezrovnalostiam pri vykonávaní pravidiel v oblasti harmonizácie daňových právnych predpisov, najmä tých, ktoré sa týkajú spotrebných daní, a pravidiel v oblasti štátnej pomoci, čo je v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady právnej istoty (pozri bod 62 vyššie).
84 Po prvé tento výklad nemôže viesť k súdržnému vykonávaniu rôznych ustanovení práva Únie, ktorých uplatnenie sa v prejednávanej veci požaduje, keďže v súlade s pravidlami uvedenými v bodoch 66 až 68 vyššie následné rozhodnutia o povolení, ktoré Rada prijímala jednomyseľne na návrh Komisie, vychádzali zo spoločného posúdenia Rady a Komisie, podľa ktorého sporné oslobodenia od dane nespôsobujú narušenie hospodárskej súťaže ani nemajú vplyv na riadne fungovanie vnútorného trhu, z čoho vyplýva, že nie je a priori splnený jeden zo znakov definície štátnej pomoci v zmysle článku 87 ES, a to narušenie hospodárskej súťaže.
85 Toto spoločné posúdenie Rady a Komisie je potvrdené vo štvrtom odôvodnení rozhodnutia 92/510, podľa ktorého „Komisia a všetky členské štáty uznávajú, že tieto oslobodenia… nespôsobujú narušenie hospodárskej súťaže ani neovplyvňujú riadne fungovanie vnútorného trhu“ [neoficiálny preklad], ako aj v podobnej úvahe vo štvrtom odôvodnení rozhodnutia 93/697 a rozhodnutia 96/273.
86 Navyše toto spoločné posúdenie je potvrdené v rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovanom v bode 31 vyššie (bod 83), v ktorom Súdny dvor konštatuje, že „Komisia síce pri prijímaní rozhodnutí Rady o povolení sporných oslobodení zastávala názor, že tieto oslobodenia nenarúšajú hospodársku súťaž a nie sú prekážkou účinného fungovania [nemajú vplyv na riadne fungovanie – neoficiálny preklad] vnútorného trhu“.
87 Rada ho ešte potvrdila vo svojej odpovedi na otázky Všeobecného súdu (pozri bod 36 vyššie), kde uvádza, že „konala na základe právomocí, ktoré jej zveroval článok 93 ES, a teda vzhľadom na požiadavku riadneho fungovania vnútorného trhu, keď trom dotknutým členským štátom v situácii, o ktorej vedela, že dotknutými sú traja konkrétni príjemcovia a tri ďalšie subjekty v ostatných štátoch, ktoré tiež produkujú oxid hlinitý, povolila až do stanoveného dátumu pokračovať v uplatňovaní [sporných oslobodení od dane], ktorých obsah, rozsah aj dopady poznala tak Rada, ako aj Komisia“.
88 Podľa spoločného posúdenia Rady a Komisie bolo ďalej v piatom odôvodnení rozhodnutia 97/425, vo štvrtom odôvodnení rozhodnutia 1999/255 a v odôvodnení č. 4 rozhodnutia 1999/880 a v obdobnom znení aj vo štvrtom odôvodnení rozhodnutia 1999/255 stanovené, že „Komisia bude pravidelne prehodnocovať oslobodenia… aby boli zlučiteľné s fungovaním vnútorného trhu a inými cieľmi Zmluvy [ES]“.
89 Napokon samotná Komisia v odôvodnení č. 97 pripustila, že v okamihu, keď Rada jednomyseľne na návrh Komisie prijímala rozhodnutia o povolení dotknutých oslobodení, naposledy rozhodnutie 2001/224, „zdalo sa, že jeden z prvkov definície štátnej pomoci v článku 87 Zmluvy, a to narušenie hospodárskej súťaže, chýba“.
90 Vzhľadom na spoločné posúdenie Rady a Komisie, ktoré slúžilo ako základ všetkých rozhodnutí Rady o povolení dotknutých oslobodení, podľa ktorého sporné oslobodenia od dane nespôsobujú narušenie hospodárskej súťaže ani nemajú vplyv na riadne fungovanie vnútorného trhu, by bolo nelogické vykladať odôvodnenie č. 5 rozhodnutia 2001/224 a tam uvedený odkaz na prípadné konania a rozhodnutia podľa článkov 87 ES a 88 ES tak, že Rada zamýšľala podmieniť účinky rozhodnutia 2001/224 prípadnými konaniami a rozhodnutiami Komisie v oblasti štátnej pomoci. Naopak, toto spoločné posúdenie je v súlade s opačným výkladom, podľa ktorého Rada nezamýšľala podriadiť účinky rozhodnutia 2001/224 výsledku prípadných následných konaní a rozhodnutí v oblasti štátnej pomoci.
91 Po druhé výklad presadzovaný Komisiou nemôže viesť k súdržnému vykonávaniu rôznych pravidiel práva Únie, ktorých uplatnenie sa v prejednávanej veci požaduje, keďže regionálna selektívnosť sporných oslobodení od dane priamo vyplýva z rozhodnutí Rady o povolení dotknutých oslobodení, ktoré definovali podmienky obmedzujúce uplatňovanie sporných oslobodení od dane zo zemepisného hľadiska. Ako v odôvodneniach č. 17 a 63 napadnutého rozhodnutia uviedla samotná Komisia, sporné oslobodenia od dane sa nemohli na rozdiel od toho, čo stanovili predmetné vnútroštátne právne predpisy, uplatňovať na celom území dotknutých členských štátov, ale len v regiónoch uvedených v prílohe I rozhodnutia 2001/224, na ktorú odkazuje článok 1 ods. 1 toho istého rozhodnutia, a ako je uvedené v odôvodnení č. 63 napadnutého rozhodnutia, dané oslobodenia „boli regionálne selektívne, keďže tieto rozhodnutia [Rady o povolení dotknutých oslobodení] povoľovali oslobodenia len v určitých regiónoch a potenciálni investori so záujmom investovať do výroby oxidu hlinitého v iných regiónoch si nemohli byť istí, že im bude poskytnuté podobné zaobchádzanie“. Regionálna selektívnosť týchto opatrení teda nemôže byť a priori pripísaná dotknutým členským štátom, ale vyplýva priamo z rozhodnutí Rady o povolení dotknutých oslobodení.
92 Vzhľadom na skutočnosť, že regionálna selektívnosť sporných oslobodení od dane nevyplývala z jednostranných a nezávislých rozhodnutí dotknutých členských štátov, ale z rozhodnutí Rady o povolení dotknutých oslobodení, bolo by nelogické vykladať piate odôvodnenie rozhodnutia 2001/224 a tam uvedený odkaz na prípadné konania a rozhodnutia podľa článkov 87 ES a 88 ES v tom zmysle, že Rada zamýšľala podmieniť účinky rozhodnutia 2001/224 prípadnými konaniami a rozhodnutiami Komisie v oblasti štátnej pomoci. Naopak, táto skutočnosť je v súlade s opačným výkladom, podľa ktorého Rada nezamýšľala podriadiť účinky rozhodnutia 2001/224 výsledku prípadných následných konaní a rozhodnutí v oblasti štátnej pomoci.
93 Po tretie výklad, ktorý presadzuje Komisia, nemôže viesť k súdržnému vykonávaniu rôznych pravidiel práva Únie, ktorých uplatnenie sa v prejednávanej veci požaduje, keďže nerešpektovanie minimálnej sadzby spotrebnej dane, ktorú na dané obdobie stanovila smernica 92/82 na 13 eur za 1 000 kg, zo strany Talianskej republiky, Írska a Francúzskej republiky bolo v súlade s rozhodnutiami Rady o povolení dotknutých oslobodení, naposledy s rozhodnutím 2001/224, ktorými bolo dotknutým členským štátom povolené uplatňovať alebo naďalej uplatňovať sporné oslobodenia od dane do 31. decembra 2006. Ako v odôvodnení č. 76 napadnutého rozhodnutia uviedla samotná Komisia, „všetky tri oslobodenia [povolené Radou] predstavovali úplné oslobodenia“. Tieto oslobodenia sa teda líšia od znížení spotrebných daní alebo od uplatnení diferencovaných sadzieb spotrebnej dane, ktoré boli povolené rozhodnutiami Rady o povolení dotknutých oslobodení, naposledy rozhodnutím 2001/224, s výslovnou podmienkou, že uplatňované sadzby budú v súlade s povinnosťami uloženými v smernici 92/82 a najmä s minimálnymi sadzbami spotrebnej dane stanovenými touto smernicou. V dôsledku toho sa skutočnosť, že Eurallumina, AAL ani Alcan neodvádzali do 31. decembra 2006 daň zodpovedajúcu aspoň minimálnej sadzbe spotrebnej dane, ktorú na dané obdobie stanovila smernica 92/82 na 13 eur za 1 000 kg, pripisuje rozhodnutiam Rady, ktorými sa Talianskej republike, Írsku a Francúzskej republike povoľuje pokračovať až do tohto dátumu v uplatňovaní úplných oslobodení minerálnych olejov používaných ako palivo na výrobu oxidu hlinitého od spotrebných daní na Sardínii, v regióne Shannon a v regióne Gardanne.
94 Vzhľadom na povahu opatrení, ktoré Rada povolila, teda na úplné oslobodenie od spotrebných daní skôr než zníženie spotrebných daní pri dodržaní minimálnej sadzby spotrebnej dane stanovenej smernicou 92/82, by bolo paradoxné, ak by Rada v odôvodnení č. 5 rozhodnutia 2001/224 zamýšľala vyjadriť svoju vôľu podriadiť účinky uvedeného rozhodnutia neskoršiemu rozhodnutiu Komisie v oblasti štátnej pomoci, akým je napadnuté rozhodnutie, podľa ktorého dotknuté členské štáty mohli legálne vykonať len zníženie spotrebných daní, a to iba pod podmienkou, že uplatňované sadzby budú v súlade s minimálnou sadzbou spotrebnej dane stanovenou v smernici 92/82 na 13 eur za 1 000 kg (pozri odôvodnenie č. 76 a článok 4 napadnutého rozhodnutia). Naopak, povaha opatrení povolených Radou je v súlade s opačným výkladom, podľa ktorého Rada nezamýšľala podriadiť účinky rozhodnutia 2001/224 výsledku prípadných následných konaní a rozhodnutí v oblasti štátnej pomoci.
95 Z bodov 83 až 94 vyššie vyplýva, že odôvodnenie č. 5 rozhodnutia 2001/224 a tam uvedený odkaz na prípadné konania a rozhodnutia Komisie podľa článkov 87 ES a 88 ES sa nemôžu, ako tvrdí Komisia, vzťahovať na prípady, keď členské štáty uplatňujú zníženú sadzby spotrebnej dane alebo oslobodenia od spotrebných daní tak, že sa budú jednoducho riadiť povolením vydaným inštitúciou Únie (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky Súdneho dvora Komisia/Grécko, už citovaný v bode 59 vyššie, body 15, 16, 24 a 25, a z 15. júla 2010, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑582/08, Zb. s. I‑7195, body 47 až 52). Takýto výklad by totiž bránil požiadavke zabezpečiť súdržné vykonávanie rôznych ustanovení práva Únie, ktorých uplatnenie sa v prejednávanej veci požaduje, teda požiadavke vyplývajúcej zo zásady právnej istoty (bod 62 vyššie). Uvedené odôvodnenie a uvedený odkaz sa teda a priori vzťahujú na iné prípady, než o aký ide v prejednávanej veci, a to na prípady, keď členské štáty uplatňujú znížené sadzby spotrebnej dane alebo oslobodenia od spotrebných daní a využívajú pritom voľnú úvahu, ktorú im vyhradilo právo Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. apríla 2006, Deutsche Bahn/Komisia, už citovaný v bode 73 vyššie, bod 113; pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok Socridis, už citovaný v bode 66 vyššie, body 19 a 20), alebo keď pritom nedodržia podmienky výslovne stanovené právom Únie, aby sa zaručilo riadne fungovanie vnútorného trhu, napríklad minimálne sadzby spotrebnej dane stanovené smernicou 92/82.
96 Komisia teda nemôže dôvodne tvrdiť, že Talianska republika, Írsko a Francúzska republika tým, že pokračovali v uplatňovaní sporných oslobodení od dane až do 31. decembra 2003, nedodržali podmienku stanovenú v rozhodnutiach Rady o povolení dotknutých oslobodení, vrátane rozhodnutia 2001/224, ktorá účinky týchto rozhodnutí podriaďovala výsledku prípadných následných konaní a rozhodnutí Komisie v oblasti štátnej pomoci.
97 Z toho vyplýva, že dotknuté členské štáty splnili všetky podmienky stanovené v rozhodnutiach Rady o povolení dotknutých oslobodení, naposledy v rozhodnutí 2001/224, a sporné oslobodenia od dane nielenže boli do 31. decembra 2003 poskytované na základe rozhodnutí Rady o povolení dotknutých oslobodení, ale boli pritom jednoducho dodržané v nich stanovené podmienky.
98 Navyše treba zamietnuť tvrdenia Komisie, že rozhodnutia Rady o povolení dotknutých oslobodení, naposledy rozhodnutie 2001/224, nemohli v nijakom prípade zbaviť Taliansku republiku, Írsko a Francúzsku republiku ich povinnosti dodržať postupy a pravidlá v oblasti štátnej pomoci, a podľa ktorých Rada nemohla pri výkone svojich vlastných právomocí v oblasti daňovej harmonizácie zasahovať do jej takmer výlučnej právomoci v oblasti štátnej pomoci. Ako totiž vyplýva z judikatúry citovanej v bodoch 73 a 74 vyššie, aby sa výhody, ktoré sporné oslobodenia od dane mohli prípadne priniesť svojim príjemcom, mohli kvalifikovať ako štátna pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, musia sa pripísať nezávislému a jednostrannému rozhodnutiu dotknutých členských štátov. V prejednávanej veci však tieto dotknuté členské štáty priznali sporné výhody na základe rozhodnutí Rady o povolení dotknutých oslobodení, naposledy rozhodnutia 2001/224, a v súlade so všetkými podmienkami, ktoré sú v týchto rozhodnutiach formulované. Ako žalobcovia správne poznamenali vo svojich odpovediach na otázky Súdu prvého stupňa a na pojednávaní, uvedené výhody sa teda majú pripísať Únii, ktorá prostredníctvom jednej zo svojich inštitúcií povolila Talianskej republike, Írsku a Francúzskej republike pokračovať v uplatňovaní sporných výnimiek až do 31. decembra 2006 najmä s tým, že tieto oslobodenia nespôsobujú narušenie hospodárskej súťaže.
99 Z toho vyplýva, že pokiaľ rozhodnutia Rady o povolení dotknutých oslobodení, naposledy rozhodnutie 2001/224, boli platné a neboli zmenené Radou ani zrušené súdom Únie, Komisia nemohla ani pri výkone svojich takmer výlučných právomocí, ktoré má na základe článkov 87 ES a 88 ES, kvalifikovať sporné oslobodenia ako štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES. Navyše, keďže procesné povinnosti uvedené v článku 88 ES vyplývali z kvalifikácie dotknutých opatrení ako štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES, Komisia nemohla dotknutým členským štátom dôvodne vytýkať, že jej neoznámili sporné oslobodenia od dane, ktoré na základe rozhodnutí Rady o povolení dotknutých oslobodení, naposledy rozhodnutia 2001/224, a v súlade s podmienkami, ktoré sú v nich formulované, poskytovali do 31. decembra 2003.
100 Napriek tomu, že Komisia má príslušné právomoci (pozri bod 72 vyššie), na základe ktorých sa mohla domáhať zrušenia alebo zmeny rozhodnutí Rady o povolení dotknutých oslobodení, naposledy rozhodnutia 2001/224, neplatnosti týchto rozhodnutí alebo vyhlásenia neplatnosti smernice 91/81 ako celku alebo len jej článku 8 ods. 4, nikdy ich nevyužila. Samotná Komisia v odôvodnení č. 96 napadnutého rozhodnutia pripustila, že „vo všeobecnosti sa nebude očakávať, že Komisia predloží návrhy Rade, ktorými sa budú povoľovať vnútroštátne opatrenia, ktoré možno považovať za nezlučiteľné s inými ustanoveniami Zmluvy, bez naznačenia takejto možnosti, najmä ak sa návrhy týkajú veľmi špecifickej otázky a malého počtu príjemcov, ako v tomto prípade, a ak sú tieto ustanovenia určené na zabránenie narušenia hospodárskej súťaže v Spoločenstve“, ani že „Komisia navrhne, aby Rada povolila rozšírenie existujúceho oslobodenia, ak by sa domnievala, že akúkoľvek pomoc v existujúcom oslobodení možno považovať za nezlučiteľnú so spoločným trhom“. Rovnako netreba očakávať, že Komisia by vzhľadom na svoju povinnosť zabezpečiť súdržné vykonávanie pravidiel v oblasti štátnej pomoci s ostatnými ustanoveniami práva Únie, ktoré sa uplatňujú na sporné oslobodenia od dane (bod 61 vyššie), nevyužila svoje právomoci v prípade, ak by dospela k záveru, že niektoré účinky rozhodnutí Rady o povolení dotknutých oslobodení alebo smernice 92/81 sú nezlučiteľné s pravidlami v oblasti štátnej pomoci, aby dosiahla zmenu alebo čiastočné zrušenie uvedených rozhodnutí alebo vyhlásenie neplatnosti podľa článku 8 ods. 4 smernice 92/81, na základe ktorého boli tieto rozhodnutia prijaté.
101 Skutočnosť, že sporné oslobodenia od dane v prejednávanej veci nemohli byť kvalifikované ako štátna pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, nemala vplyv na to, že tieto oslobodenia sa naďalej riadili článkom 8 ods. 5 smernice 92/81, takže mohli podliehať „prípadným postupom týkajúcim sa narušenia fungovania jednotného trhu“, ako stanovovalo odôvodnenie č. 5 rozhodnutia 2001/224. Článok 1 ods. 2 rozhodnutia 2001/224 tak potvrdzuje, že platnosť povolenia vydaného Radou uplynie 31. decembra 2006, „s výhradou predchádzajúceho prieskumu, ktorý Rada vykonala na základe návrhu Komisie“ v súlade s postupom podľa článku 8 ods. 5 smernice 92/81. Je však nesporné, že Komisia na tomto základe nikdy Rade nepredložila vhodný návrh založený na úvahe, že sporné oslobodenia od dane nemohli byť ponechané v platnosti najmä z dôvodov nekalej hospodárskej súťaže alebo narušenia fungovania vnútorného trhu.
102 Navyše Komisia nevyužila právomoci, ktoré má na základe článku 230 ES, a nepodala žalobu na zrušenie ktoréhokoľvek z rozhodnutí Rady o povolení dotknutých oslobodení z dôvodu, že ktorékoľvek z nich bolo postihnuté nesprávnym posúdením otázky, či sporné oslobodenia od dane objektívne neviedli k akémukoľvek narušeniu hospodárskej súťaže, nekalej hospodárskej súťaže alebo k narušeniu fungovania vnútorného trhu. Komisia nevzniesla proti smernici 92/81 ako celku alebo len jej článku 8 ods. 4 ani námietku protiprávnosti podľa článku 241 ES (teraz článok 277 ZFEÚ). Súdy Únie v skutočnosti nikdy v plnom rozsahu ani sčasti nezrušili ani nevyhlásili za neplatné rozhodnutia Rady o povolení dotknutých oslobodení ani smernicu 92/82.
103 Napokon Komisia nikdy netvrdila, a to ani vo svojich písomnostiach v týchto veciach, že rozhodnutia Rady o povolení dotknutých oslobodení, naposledy rozhodnutie 2001/224, alebo smernica 92/81 ako celok alebo iba jej článok 8 ods. 4 sa mali považovať za ničotné alebo aspoň protiprávne akty.
104 Z toho vyplýva, ako správne uviedla Rada vo svojej odpovedi na otázky Všeobecného súdu (pozri bod 36 vyššie), že rozhodnutie 2001/224 v čase, keď Komisia prijala napadnuté rozhodnutie, existovalo a bolo naďalej platné. Na toto posledné uvedené rozhodnutie, na rozhodnutia Rady o povolení dotknutých oslobodení, ktoré mu predchádzali, ako aj na smernicu 92/81 a najmä článok 8 ods. 4 tejto smernice sa vzťahovala prezumpcia zákonnosti, ktorá je spojená s každým aktom Únie. Vyvolávali teda všetky svoje právne účinky. Talianska republika, Írsko a Francúzska republika preto mohli vychádzať z rozhodnutí Rady o povolení, naposledy z rozhodnutia 2001/224, na to, aby pokračovali v uplatňovaní sporných oslobodení od dane na Sardínii, v regióne Shannon a v regióne Gardanne až do 31. decembra 2003. Tieto rozhodnutia v zásade bránili tomu, aby Komisia v napadnutom rozhodnutí mohla dotknutým členským štátom pripísať vyššie uvedené sporné oslobodenia, a teda tomu, aby ich mohla kvalifikovať ako štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES a nariadiť ich čiastočné vrátenie, keďže ich považovala za nezlučiteľné s vnútorným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 ES.
105 Za týchto osobitných okolností prejednávanej veci treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie tým, že priamo spochybňuje platnosť sporných oslobodení, ktoré do 31. decembra 2003 poskytla Talianska republika, Írsko a Francúzska republika, tiež spochybňuje nepriamo, avšak nevyhnutne aj platnosť rozhodnutí Rady o povolení dotknutých oslobodení, naposledy rozhodnutia 2001/224, a účinky, ktoré sú s týmito rozhodnutiami spojené. Tým porušuje zásadu právnej istoty, ako aj zásadu prezumpcie zákonnosti aktov Únie.
106 V dôsledku toho treba v spojených veciach T‑50/06 RENV, T‑56/06 RENV, T‑60/06 RENV, T‑62/06 RENV a T‑69/06 RENV prijať žalobné dôvody a výhrady založené na porušení zásady právnej istoty a zásady prezumpcie zákonnosti aktov Únie.
107 Po druhé, pokiaľ ide o výhradu založenú na porušení zásady riadnej správy vecí verejných, ktorú Eurallumina vzniesla vo veci T‑62/06 RENV, z judikatúry vyplýva, že táto zásada sama osebe nepriznáva práva jednotlivcom (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. decembra 2001, Area Cova a i./Rada a Komisia, T‑196/99, Zb. s. II‑3597, bod 43), okrem prípadu, keď je vyjadrením osobitných práv (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 4. októbra 2006, Tillack/Komisia, T‑193/04, Zb. s. II‑3995, bod 127, a z 13. novembra 2008, SPM/Rada a Komisia, T‑128/05, neuverejnený v Zbierke, bod 127).
108 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že Komisia prijatím napadnutého rozhodnutia zasiahla najmä do oslobodení od spotrebných daní, ktoré, ako vyplýva z odôvodnení č. 18, 20 a 63 napadnutého rozhodnutia, Talianska republika poskytla spoločnosti Eurallumina v prospech jej závodu na Sardínii, a to na základe povolenia vydaného Radou v rozhodnutí 2001/224. Dovtedy, kým boli rozhodnutia Rady o povolení dotknutých oslobodení, naposledy rozhodnutie 2001/224, platné a neboli zmenené Radou ani zrušené súdom Únie, zásada právnej istoty, ako aj zásada prezumpcie zákonnosti aktov Únie bránili tomu, aby Komisia pri výkone svojich takmer výlučných právomocí v oblasti štátnej pomoci prijala rozhodnutie, ktoré by vyvrátilo účinky rozhodnutia 2001/224 tým, že by spochybnilo najmä osobitné práva, ktoré Talianska republika priznala spoločnosti Eurallumina podľa tohto posledného uvedeného rozhodnutia.
109 Z toho vyplýva, že Komisia prijatím napadnutého rozhodnutia bez ohľadu na osobitné práva, ktoré Talianska republika poskytla spoločnosti Eurallumina podľa rozhodnutia 2001/224 a ktoré ako účinky vyplývajúce z tohto posledného rozhodnutia boli právne chránené zásadou právnej istoty a zásadou prezumpcie zákonnosti aktov Únie, porušila aj zásadu riadnej správy vecí verejných.
110 Bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ďalšie žalobné dôvody a výhrady, ktoré uviedli Írsko vo veci T‑50/06 RENV, AAL vo veci T‑69/06 RENV, Talianska republika vo veci T‑60/06 RENV, Eurallumina vo veci T‑62/06 RENV a Francúzska republika vo veci T‑56/06 RENV, napadnuté rozhodnutie treba zrušiť v rozsahu, v akom konštatuje alebo vychádza z konštatovania, že oslobodenia minerálnych olejov používaných ako palivo pri výrobe oxidu hlinitého od spotrebnej dane poskytované Francúzskou republikou, Írskom a Talianskou republikou do 31. decembra 2003 predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, a v akom Francúzskej republike, Írsku a Talianskej republike nariaďuje prijať všetky opatrenia nevyhnutné na to, aby príjemcovia vrátili uvedené oslobodenia v rozsahu, v akom neodviedli spotrebnú daň aspoň vo výške 13,01 eura za 1 000 kg ťažkých vykurovacích olejov.
O trovách
111 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
112 Keďže Komisia nemala v prejednávanej veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania vrátane trov spojených s konaním o nariadení predbežných opatrení vo veci T‑69/06 R v súlade s návrhmi žalobcov.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozhodnutie Komisie 2006/323/ES zo 7. decembra 2005 o oslobodení od spotrebnej dane z minerálnych olejov používaných ako palivo na výrobu oxidu hlinitého v Gardanne, v regióne Shannon a na Sardínii, implementovanom Francúzskom, Írskom a Talianskom v uvedenom poradí, sa zrušuje v rozsahu, v akom konštatuje alebo vychádza z konštatovania, že oslobodenia minerálnych olejov používaných ako palivo pri výrobe oxidu hlinitého od spotrebnej dane poskytované Francúzskou republikou, Írskom a Talianskou republikou do 31. decembra 2003 predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, a v akom Francúzskej republike, Írsku a Talianskej republike nariaďuje prijať všetky opatrenia nevyhnutné na to, aby príjemcovia vrátili uvedené oslobodenia v rozsahu, v akom neodviedli spotrebnú daň aspoň vo výške 13,01 eura za 1 000 kg ťažkých vykurovacích olejov.
2. Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložili Írsko vo veci T‑50/06 RENV, Francúzska republika vo veci T‑56/06 RENV, Talianska republika vo veci T‑60/06 RENV, Eurallumina SpA vo veci T‑62/06 RENV a Aughinish Alumina Ltd vo veci T‑69/06 RENV, vrátane trov konania vzniknutých v súvislosti s konaním o nariadení predbežného opatrenia vo veci T‑69/06 R.
Pelikánová | Vadapalas | Jürimäe |
Rozsudok vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 21. marca 2012.
Podpisy
Obsah
Okolnosti predchádzajúce sporu
Oxid hlinitý
Smernice o spotrebných daniach z minerálnych olejov
Rozhodnutia Rady prijaté na základe článku 8 ods. 4 smernice 92/81
Správne konanie
Napadnuté rozhodnutie
Konania pred Všeobecným súdom a Súdnym dvorom
Návrhy účastníkov konania predložené po vrátení veci
Právny stav
O návrhoch, ktorými sa Eurallumina domáha získať určité vyhlásenia Všeobecného súdu
Zhrnutie žalobných dôvodov a výhrad žalobcov
O žalobných dôvodoch a výhradách založených na protiprávnom uplatnení pravidiel v oblasti štátnej pomoci na oslobodenia priznané na základe rozhodnutí Rady o ich povolení a v súlade s týmito rozhodnutiami
O trovách