NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
ELEANOR SHARPSTON
prednesené 24. novembra 2016 (1)
Vec C‑367/15
Stowarzyszenie „Oławska Telewizja Kablowa“ w Oławie
proti
Stowarzyszenie Filmowców Polskich w Warszawie
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko)]
„Duševné a priemyselné vlastníctvo – Porušenie – Výpočet náhrady škody – Smernica 2004/48/ES – Právna úprava členského štátu stanovujúca náhradu škody zodpovedajúcu dvojnásobku alebo trojnásobku odmeny, ktorá by bola splatná v prípade povoleného používania predmetného práva duševného vlastníctva“
1. V rámci tohto prejudiciálneho konania má Súdny dvor rozhodnúť o výklade smernice 2004/48/ES o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva(2) a najmä o tom, či článok 13 tejto smernice bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá nositeľovi práv umožňuje požadovať od údajného porušovateľa náhradu škody vo vopred stanovenej výške, ktorú možno podľa terminológie použitej vnútroštátnym súdom považovať za „trest“.
Právo EÚ
2. Odôvodnenia 2 a 3 smernice 2004/48 stanovujú:
„(2) Ochrana duševného vlastníctva by mala umožňovať vynálezcovi alebo tvorcovi čerpať oprávnený zisk zo svojho vynálezu alebo výtvoru. Mala by tiež umožňovať čo najrozsiahlejšie rozšírenie diel, myšlienok a nového know‑how. Zároveň by nemala brániť slobode vyjadrovania, voľnému pohybu informácií alebo ochrane osobných údajov, a to aj na internete.
(3) Bez účinných prostriedkov vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva je však inovácia a tvorivosť brzdená a investície sa znižujú. Preto je nevyhnutné zabezpečiť, aby sa v [Európskej únii] účinne uplatňovali samostatné právne predpisy o duševnom vlastníctve, ktoré sú v súčasnosti prevažne súčasťou acquis communautaire. V tejto súvislosti majú prostriedky vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva prvoradú dôležitosť pre úspech vnútorného trhu.“
3. Odôvodnenie 8 smernice 2004/48 stanovuje:
„Rozdiely medzi úpravami prostriedkov vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva jednotlivých členských štátov majú nepriaznivý vplyv na riadne fungovanie vnútorného trhu a bránia zabezpečeniu toho, aby práva duševného vlastníctva požívali rovnocennú úroveň ochrany v [celej Európskej únii]. Tento stav nepodporuje voľný pohyb v rámci vnútorného trhu ani nevytvára vhodné prostredie pre zdravú hospodársku súťaž.“
4. Odôvodnenie 10 smernice 2004/48 stanovuje:
„Cieľom tejto smernice je priblížiť právne poriadky tak, aby zabezpečovali vysokú, rovnocennú a jednotnú úroveň ochrany na vnútornom trhu.“
5. Odôvodnenie 17 smernice 2004/48 znie takto:
„Opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy ustanovené v tejto smernici by sa mali stanoviť v každom prípade takým spôsobom, aby patrične zohľadňovali špecifické charakteristiky daného prípadu vrátane konkrétnych znakov každého práva duševného vlastníctva a ak je to potrebné, úmyselnú alebo neúmyselnú povahu porušenia.“
6. Odôvodnenie 26 smernice 2004/48 stanovuje:
„Na účely náhrady ujmy spôsobenej v dôsledku porušenia spáchaného porušovateľom, ktorý sa zapojil do činnosti vedome alebo s dostatočným dôvodmi nato, aby vedel, že by to spôsobilo takú škodu, by výška náhrady ujmy poskytnutá držiteľovi práv mala zohľadňovať všetky náležité aspekty, ako napríklad stratu príjmu spôsobenú držiteľovi alebo nekalé zisky porušovateľa, prípadne akúkoľvek morálnu [nemajetkovú – neoficiálny preklad] ujmu spôsobenú vlastníkovi práv. Ako alternatíva, ak by napríklad bolo ťažké stanoviť čiastku skutočnej vzniknutej ujmy, by sa výška odškodného mohla odvodiť od takých prvkov, ako napríklad honorár alebo poplatky, ktoré by boli splatné, ak by porušovateľ požiadal o oprávnenie používať príslušné právo duševného vlastníctva. Cieľom nie je zaviesť povinnosť ustanoviť povinn[ú] náhradu škody ako trestu, ale poskytnúť náhradu založenú na objektívnom kritériu a zohľadniť pri tom výdavky, ktoré znáša vlastník práv, ako napríklad náklady spojené s identifikáciou a výskumom.“
7. Článok 2 smernice 2004/48 je nazvaný „Rozsah pôsobnosti“. Odsek 1 stanovuje:
„Bez toho, aby boli dotknuté prípadné prostriedky, ktoré sú ustanovené v právnych predpisoch [EÚ] alebo vnútroštátnych právnych predpisoch, ktoré sú priaznivejšie pre vlastníkov práv, opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy ustanovené touto smernicou sa uplatňujú v súlade s článkom 3 na každé porušenie práv duševného vlastníctva stanovených právom [Európskej únie] a/alebo vnútroštátnym právom príslušného členského štátu.“
8. Článok 3 smernice 2004/48 stanovuje:
„1. Členské štáty stanovia opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy potrebné na zabezpečenie vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva, ktorých sa týka táto smernica. Tieto opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy musia byť spravodlivé a nestranné a nesmú byť zbytočne zložité alebo nákladné alebo mať za následok príliš dlhé lehoty alebo neoprávnené prieťahy.
2. Tieto opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy musia byť účinné, primerané a odradzujúce a musia sa uplatňovať takým spôsobom, aby sa predišlo vytváraniu prekážok zákonného obchodu a musia stanovovať záruky proti ich zneužívaniu.“
9. Článok 13 smernice 2004/48 je nazvaný „Náhrada ujmy“. Odsek 1 znie takto:
„Členské štáty zabezpečia, aby príslušné súdne orgány na návrh poškodenej strany nariadili porušovateľovi, ktorý sa zapojil do činnosti spojenej s porušovaním [vedome – neoficiálny preklad], alebo s dostatočným dôvodmi preto, aby o tom vedel, zaplatiť vlastníkovi práv náhradu ujmy úmernú skutočnej ujme, ktorú utrpel v dôsledku porušenia.
Pri stanovení výšky náhrady ujmy súdne orgány:
a) vezmú do úvahy všetky náležité aspekty, ako napríklad negatívne ekonomické dôsledky, vrátane ušlého zisku, ktorú poškodená strana utrpela, akýkoľvek nekalý zisk, ktorý nadobudol porušovateľ a vo vhodných prípadoch iné prvky ako ekonomické faktory, ako napríklad morálnu [nemajetkovú – neoficiálny preklad] ujmu spôsobená vlastníkovi práv porušovateľom;
alebo
b) ako alternatívu k písmenu a) môžu vo vhodných prípadoch stanoviť náhradu ujmy ako paušálnu čiastku na základe takých prvkov ako je prinajmenšom čiastka honorára alebo poplatkov, ktoré by musel zaplatiť porušovateľ, ak by požiadal o oprávnenie použiť príslušné právo duševného vlastníctva.“
Poľské právo
10. § 79 ods. 1 Ustawa z dnia 4 lutego 1994 r. o prawie autorskim i prawach pokrewnych (poľský zákon o autorskom práve a príbuzných právach zo 4. februára 1994; ďalej len „zákon o autorskom práve“) v znení platnom v čase skutkových okolností stanovoval:
„Nositeľ majetkových autorských práv, ktoré boli porušené, môže od osoby, ktorá tieto práva porušila, požadovať:
1. ukončenie porušovania;
2. odstránenie dôsledkov porušovania;
3. náhradu vzniknutej ujmy:
a) na základe všeobecných zásad alebo
b) prostredníctvom zaplatenia sumy predstavujúcej dvojnásobok alebo v prípade zavineného porušenia majetkových autorských práv trojnásobok primeranej odmeny, ktorá by bola splatná v čase, keď sa o ňu žiada, na základe oprávnenia použiť dielo poskytnutého zo strany nositeľa práv;
4. vydanie bezdôvodného obohatenia.“
Skutkový stav, konanie a prejudiciálna otázka
11. Stowarzyszenie Filmowców Polskich (Združenie poľských filmárov, ďalej len „združenie filmárov“) je organizácia poverená spravovaním a ochranou audiovizuálnych diel chránených autorským právom, a to aj v rámci (re)transmisie prostredníctvom sietí káblovej televízie. Pôsobí na základe licencie vydanej poľským ministrom kultúry a umenia. Stowarzyszenie Oławska Telewizja Kablowa (Združenie Olavská káblová televízia, ďalej len „združenie káblovej televízie“) vysiela programy cez káblovú televíziu v meste Oława v Dolnom Sliezsku.
12. Účastníci konania uzavreli 4. októbra 1995 licenčnú zmluvu, ktorá stanovovala pravidlá týkajúce sa poplatkov, ktoré platí združenie káblovej televízie združeniu filmárov. Združenie filmárov 30. decembra 1998 túto zmluvu vypovedalo a navrhlo uzavretie novej zmluvy s pozmenenými podmienkami. Medzi tieto podmienky patril vyšší licenčný poplatok, konkrétne 2,8 % čistého mesačného príjmu združenia káblovej televízie, pričom s týmto číslom už súhlasil významný počet ďalších prevádzkovateľov káblovej televízie na poľskom trhu.
13. Združenie káblovej televízie návrhy združenia filmárov neakceptovalo. Dňa 17. apríla 2008 sa obrátilo na Komisja Prawa Autorskiego (poľský orgán pre autorské právo) so žiadosťou o urovnanie sporu medzi účastníkmi konania.(3) Rozhodnutím zo 6. marca 2009 tento orgán nariadil, že licenčný poplatok bude predstavovať 1,6 % čistého mesačného príjmu bez dane z pridanej hodnoty a nákladov na inštaláciu a pripojenie. Združenie káblovej televízie následne na základe tejto mesačnej sadzby zaplatilo združeniu filmárov sumu 34 312,69 PLN(4) v súvislosti so svojimi príjmami za roky 2006 až 2008.
14. Dňa 12. januára 2009 podalo združenie filmárov žalobu, ktorou navrhovalo, aby bol združeniu káblovej televízie uložený zákaz (re)transmisie audiovizuálnych diel prostredníctvom káblovej televízie, kým nebude uzatvorená nová licenčná zmluva, ako aj povinnosť zaplatiť istinu vo výške 390 337,50 PLN(5) za obdobie od podania žaloby do dátumu skutočnej úhrady. Tieto návrhy sa zakladali na § 79 ods. 1 bode 1 a § 79 ods. 1 bode 3 písm. b) zákona o autorskom práve.
15. Rozsudkom z 11. augusta 2009 Sąd Okręgowy (Okresný súd) v meste Wrocław konštatoval, že nie je potrebné rozhodnúť, pokiaľ ide o sumu 84 120,51 PLN,(6) zakázal združeniu káblovej televízie (re)transmisiu programov, kým nebude uzatvorená nová licenčná zmluva so združením filmárov, potvrdil nárok združenia filmárov na istinu vo výške 160 275,69 PLN(7) a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Tento súd rozhodol, že došlo k porušeniu § 79 ods. 1 zákona o autorskom práve, keďže žalovaná zavinene uskutočňovala (re)transmisiu programov s vedomím, že nemá licenciu. Žalobkyni teda na základe uvedeného ustanovenia prináleží suma zodpovedajúca trojnásobku primeranej odmeny.
16. Obaja účastníci podali proti uvedenému rozsudku odvolanie na Sąd Apelacyjny (Odvolací súd) v meste Wrocław. Rozsudkom z 12. marca 2010 tento súd odvolania zamietol. Účastníci konania následne podali dovolania na vnútroštátny súd, ktorý rozsudkom z 15. júna 2011 zrušil rozsudok Sąd Apelacyjny (Odvolací súd) a vrátil mu vec na nové preskúmanie. Sąd Apelacyjny (Odvolací súd) rozsudkom z 19. decembra 2011 zmenil napadnutý rozsudok v tom zmysle, že nariadil združeniu káblovej televízie zaplatiť združeniu filmárov ďalších 145 941,30 PLN(8) a zamietol odvolanie podané združením káblovej televízie. Keď sa vec dostala pred vnútroštátny súd po druhý raz, tento súd rozsudkom z 27. marca 2013 znova zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec Sąd Apelacyjny (Odvolací súd) na nové preskúmanie. Združenie filmárov listom z 28. augusta 2013 čiastočne vzalo späť návrh na uloženie zákazu akejkoľvek (re)transmisie združeniu káblovej televízie. Sąd Apelacyjny (Odvolací súd) pri opätovnom preskúmaní veci poukázal na to, že jedinou nevyriešenou otázkou medzi účastníkmi konania je otázka výšky náhrady škody splatnej podľa § 79 zákona o autorskom práve.
17. Vnútroštátny súd teraz prejednáva vec po tretí raz. Tento súd poukazuje na to, že združenie káblovej televízie neustále tvrdí, že § 79 zákona o autorskom práve je v rozpore s článkom 13 smernice 2004/48 najmä v rozsahu, v akom upravuje náhradu škody ako „trest“ zodpovedajúci dvojnásobku alebo trojnásobku primeranej odmeny.
18. Keďže vnútroštátny súd si nie je istý výkladom ustanovení tejto smernice, rozhodol sa prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa článok 13 [smernice 2004/48] vykladať v tom zmysle, že nositeľ majetkových autorských práv, ktoré boli porušené, má možnosť požadovať náhradu ujmy, ktorá mu bola spôsobená, na základe všeobecných zásad alebo má bez toho, aby bolo potrebné preukázať existenciu ujmy a príčinnú súvislosť medzi skutočnosťou zakladajúcou porušenie práv a vzniknutou ujmou, možnosť požadovať zaplatenie sumy predstavujúcej dvojnásobok, resp. v prípade zavineného porušenia autorského práva trojnásobok primeranej odmeny, zatiaľ čo v článku 13 smernice 2004/48 sa uvádza, že súd pri stanovení výšky náhrady ujmy zohľadní aspekty uvedené v článku 13 ods. 1 písm. a) a že iba ako alternatívu k týmto aspektom môže v určitých prípadoch stanoviť náhradu ujmy ako paušálnu sumu na základe prvkov uvedených v článku 13 ods. 1 písm. b) tejto smernice? Je vzhľadom na článok 13 smernice možné na žiadosť dotknutej osoby rozhodnúť o paušálnej náhrade ujmy, ktorej výška je vopred stanovená a ktorá predstavuje dvojnásobok, resp. trojnásobok primeranej odmeny, pričom v odôvodnení 26 tejto smernice sa spresňuje, že cieľom smernice nie je zaviesť náhradu ujmy ako trest?“
19. Písomné pripomienky podalo združenie filmárov, grécka, poľská a rakúska vláda, ako aj Európska komisia. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 14. júla 2016, boli zastúpení a predniesli ústne prednesy obaja účastníci konania vo veci samej, poľská vláda a Komisia.
Posúdenie
Predbežná otázka
20. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol Súdnemu dvoru doručený 14. júla 2015. Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd, Poľsko) rozsudkom z 23. júna 2015 rozhodol, že § 79 ods. 1 bod 3 písm. b) zákona o autorskom práve je v rozpore s ústavou Poľskej republiky v rozsahu, v akom umožňuje nositeľovi autorských práv, ktorého práva boli porušené, nárokovať si v prípade zavineného porušenia vyplatenie trojnásobku primeranej odmeny. Ustanovenie bolo preto v tomto rozsahu pozmenené s účinnosťou od 1. júla 2015.
21. Keďže sa Súdny dvor dozvedel o rozsudku Trybunal Konstytucyjny (Ústavný súd), položil vnútroštátnemu súdu otázku, či trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Vnútroštátny súd odpovedal 28. augusta 2015 v tom zmysle, že po prvé vzhľadom na to, že § 79 ods. 1 bod 3 písm. b) naďalej stanovuje vyplatenie sumy rovnajúcej sa dvojnásobku primeranej odmeny, otázka náhrady škody ako trestu je stále aktuálna, a po druhé, že rozsudok Trybunal Konstytucyjny (Ústavný súd) posilnil jeho obavy týkajúce sa skutočnosti, že podľa vnútroštátneho práva potenciálne nie je potrebné preukázať zavinenie na strane údajného porušovateľa. Prejudiciálnu otázku teda treba chápať z hľadiska tohto vývoja.
Podstata
22. Smernica 2004/48 je harmonizačné opatrenie určené na úpravu vymáhania práv duševného vlastníctva. Súdny dvor rozhodol, že si vyžaduje „existenciu účinných právnych prostriedkov určených na predchádzanie, ukončenie alebo nápravu akéhokoľvek porušenia existujúceho práva duševného vlastníctva“.(9) Na tento účel článok 2 ods. 1 smernice 2004/48 pod podmienkou, ktorou sa budem zaoberať nižšie,(10) stanovuje, že opatrenia, postupy a prostriedky nápravy upravené smernicou sa uplatnia na všetky práva duševného vlastníctva podliehajúce ustanoveniam práva EÚ alebo vnútroštátneho práva členského štátu.
23. Opatrenia, ktoré sú členské štáty povinné stanoviť, sa musia vzťahovať na všetky formy práv duševného vlastníctva a zahŕňať okrem iného aj náhradu škody.(11) Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa však týka otázky splatnej náhrady škody v súvislosti s porušením autorského práva. Súdny dvor má konkrétne rozhodnúť o výpočte náhrady škody v zmysle smernice najmä vzhľadom na otázku preukázania a zapríčinenia ujmy nositeľom práv, ako aj nároku tohto nositeľa práv na paušálnu náhradu škody, ktorá nemusí súvisieť s utrpenou škodou a z určitého pohľadu môže byť trestom.(12)
24. Rakúska a poľská vláda (najmä tá rakúska) v tomto smere kladú veľký dôraz na znenie článku 2 smernice 2004/48, podľa ktorého týmto opatrením nie sú dotknuté prípadné prostriedky stanovené vo vnútroštátnych právnych predpisoch, ktoré sú priaznivejšie pre nositeľov práv. Ak by bolo také tvrdenie platné, zanikla by – alebo by sa aspoň výrazne obmedzila – potreba zaoberať sa zostávajúcimi ustanoveniami smernice, lebo je podľa všetkého nesporné, že dotknuté ustanovenia vnútroštátneho práva týkajúce sa autorských práv majú byť priaznivé pre nositeľov práv. S cieľom odpovedať na otázku položenú Súdnemu dvoru je síce jednoznačne nevyhnutné preskúmať článok 2 ods. 1 smernice 2004/48, podľa môjho názoru je však v prvom rade dôležité nezaoberať sa tým, o čo sa smernica neusiluje – keď ponecháva určité otázky na voľnú úvahu členských štátov, – ale tým, o čo sa usiluje, pokiaľ ide o stanovenie základu harmonizácie na úrovni celej EÚ.
25. Konkrétny problém, ktorý rieši vnútroštátny súd, sa týka ustanovenia vnútroštátneho práva (§ 79 ods. 1 zákona o autorskom práve), ktoré umožňuje nositeľovi práv namietajúcemu porušenie svojich práv nárokovať si v rámci náhrady škody od údajného porušovateľa určitú sumu, ktorá je vopred určená,(13) a teda nevykazuje nevyhnutnú príčinnú súvislosť so skutočnou škodou, ktorá vznikla nositeľovi práv. Taký nárok vzniká podľa všetkého automaticky.(14) Na základe toho sa vnútroštátny súd domnieva, že predmetnú náhradu škody možno považovať za „trest“.
26. Táto problematika vyvoláva niekoľko otázok, ktoré by som zhrnula takto:
– či ustanovenie vnútroštátneho práva stanovujúce(15) sumu, ktorá sa má vyplatiť nositeľovi práv, pričom súdny orgán, ktorý vec prejednáva a vydáva rozsudok, nemá v tomto smere nijakú právomoc voľnej úvahy, spĺňa požiadavky smernice 2004/48,
– aká je povaha a rozsah povinností súvisiacich s náhradou škody upravených v článku 13 z hľadiska článku 3 smernice a
– v akom rozsahu článok 2 ods. 1 smernice umožňuje členským štátom ísť nad rámec povinností týkajúcich sa náhrady škody upravených v článku 13 a najmä v akom rozsahu im umožňuje stanoviť v ich vnútroštátnom práve náhradu škody ako trest.
27. Uvedenými otázkami sa budem postupne zaoberať nižšie.
Môže vnútroštátna právna úprava stanoviť sumu, ktorá sa má vyplatiť nositeľovi práv, ktorého práva boli porušené, bez zásahu súdneho orgánu, ktorý by vec prejednal a vydal by rozsudok?
28. Odpoveď na túto otázku sa dá odvodiť zo znenia článku 13 ods. 1 smernice 2004/48 v spojení s odôvodnením 17 a článkom 3 ods. 1 tejto smernice.
29. Článok 13 ods. 1 ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby príslušné súdne orgány priznali nositeľom práv vo vhodných prípadoch náhradu škody. Tieto orgány musia pri určovaní náhrady škody priznať sumu, ktorá je úmerná skutočnej ujme utrpenej nositeľom práv v dôsledku porušenia. To je zas odrazom odôvodnenia 17 smernice, podľa ktorého prostriedky nápravy musia byť v každom prípade stanovené spôsobom zohľadňujúcim špecifické okolnosti veci, ako aj ustanovenia článku 3 ods. 1 smernice, podľa ktorého prostriedky nápravy musia byť „spravodlivé a nestranné“. Inými slovami, je potrebné posúdenie šité na mieru dotknutej veci a také posúdenie môže už z jeho podstaty vykonať len súd alebo orgán so súdnymi rozhodovacími právomocami zodpovedajúcimi právomociam súdu. Podľa môjho názoru z toho vyplýva, že vnútroštátna právna úprava stanovujúca, že nositeľ práv, ktorého práva boli porušené, môže mať automatické právo na vopred určenú sumu stanovenú príslušnými vnútroštátnymi právnymi predpismi, do výpočtu ktorej nezasahujú príslušné súdne orgány, bez ohľadu na to, či vychádza z výšky primeranej odmeny alebo z iného základu, nemôže spĺňať požiadavky smernice.
30. Vzhľadom na to sa domnievam, že smernica 2004/48 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje automatické vyplatenie vopred určenej sumy nositeľovi práv, ktorého práva boli porušené, na žiadosť nositeľa práv a bez zásahu príslušných vnútroštátnych súdnych orgánov, pokiaľ ide o určenie výšky dotknutej náhrady škody.
Uplatnenie článku 3 a článku 13 ods. 1 písm. b) smernice 2004/48 na výpočet náhrady škody
31. V bode 29 týchto návrhov som spomenula požiadavku článku 3 ods. 1 smernice 2004/48, podľa ktorej musia byť prostriedky nápravy spravodlivé a nestranné. Treba preto náležite zohľadniť nielen stanovisko nositeľa práv, ale aj stanovisko údajného porušovateľa. Článok 3 ods. 2 smernice 2004/48 ďalej stanovuje, že tieto prostriedky nápravy musia byť „účinné, primerané a odradzujúce“. Týmito zásadami sa riadi priznávanie všetkých prostriedkov nápravy v zmysle smernice vrátane priznania náhrady škody. V tomto prípade sa kladie dôraz na ochranu nositeľa práv.
32. Pokiaľ ide o osobitné pravidlá výpočtu náhrady škody, je potrebné pozrieť sa na článok 13 smernice. Prípadom porušovateľa, ktorý sa zapojí do činnosti spojenej s porušovaním buď vedome, alebo s dostatočnými dôvodmi na to, aby o tom vedel, sa zaoberá článok 13 ods. 1 smernice. Toto ustanovenie upravuje ďalšie všeobecné usmernenie, keď stanovuje, že náhrada škody musí byť „úmern[á] skutočnej ujme, ktorú utrpel“. Touto požiadavkou sa musí tiež riadiť priznanie každej náhrady škody podľa smernice.
33. Tu by som prerušila analýzu a poukázala na jeden bod v reakcii na druhú obavu, ktorú vnútroštátny súd uviedol vo svojej odpovedi Súdnemu dvoru z 28. augusta 2015.(16) Uplatňovanie článku 13 ods. 1 smernice 2004/48 je obmedzené na prípady porušovateľov, ktorí konali vedome alebo s dostatočnými dôvodmi na to, aby vedeli, že ich správanie je protiprávne. Výpočet náhrady škody v prípade, že porušovateľ nevedel alebo nemal dostatočné dôvody na to, aby vedel, že činnosť predstavuje porušenie, je vecou článku 13 ods. 2 uvedenej smernice. Vymožiteľná suma v zmysle tohto ustanovenia je obmedzená na „vymáhanie ziskov alebo zaplatenie náhrady ujmy, ktoré môže byť vopred stanovené“. Podľa môjho názoru je teda jasné, že v prípadoch, keď sa uplatní článok 13 ods. 1 smernice, je nevyhnutné preukázanie zavinenia na strane porušovateľa.
34. V ustanovení je ďalej uvedený spôsob, akým majú príslušné súdne orgány určiť náhradu škody v danom prípade. Stanovuje na to dve metódy. Prvá [písm. a)] si síce vyžaduje, aby súdny orgán vzal do úvahy všetky náležité aspekty veci, jej základom však sú ekonomické dôsledky porušenia s osobitným poukázaním na ušlý zisk na strane nositeľa práv a nekalý zisk na strane porušovateľa. Zmieňuje sa aj o iných prvkoch než ekonomických faktoroch, akým je nemajetková ujma spôsobená nositeľovi práv.
35. Písmeno b) má funkciu alternatívy. Umožňuje súdnym orgánom stanoviť výšku náhradu škody ako paušálnu sumu okrem iného na základe výšky honorára alebo poplatkov, ktoré by musel zaplatiť porušovateľ, ak by požiadal o povolenie na použitie príslušného práva duševného vlastníctva. Keďže jadrom otázky vnútroštátneho súdu je písmeno b), je nevyhnutné podrobnejšie preskúmať jeho časti, ktoré sú relevantné pre spor vo veci samej.
36. V prvom rade sa toto ustanovenie uplatní len „vo vhodných prípadoch“. Metódu výpočtu stanovenú v článku 13 ods. 1 písm. a) teda treba považovať za všeobecné pravidlo, vo vzťahu ku ktorému je metóda stanovená v písm. b) výnimkou. Určité objasnenie významu výrazu „vo vhodných prípadoch“ poskytuje odôvodnenie 26 smernice, v ktorom sú uvedené príklady prípadov, v ktorých by bolo ťažké určiť výšku skutočnej vzniknutej škody.
37. Podľa môjho názoru má existencia tejto alternatívy vážny praktický dôvod. Spočíva v ťažkostiach spojených s výpočtom skutočnej škody spôsobenej daným porušením, ktorým musia nositelia práv čeliť v mnohých prípadoch. Je pravdepodobné, že vypočítať ju bude často ťažké a niekedy to môže byť nemožné. Keby si nositelia práv nemohli v tomto smere pomôcť určitým mechanizmom, hrozilo by nebezpečenstvo, že prostriedky nápravy upravené smernicou budú neúčinné. Stanovením systému náhrady škody založenej na honorári alebo poplatkoch tak chcel normotvorca umožniť nositeľom práv vyhnúť sa potenciálnemu stráveniu množstva času a vynaloženiu vysokých výdavkov, ktoré by inak predstavovali podmienku podania žaloby proti porušovateľovi. V prípade opačného stanoviska by hrozilo riziko, že požiadavka článku 3 ods. 1 smernice 2004/48, podľa ktorej prostriedky nápravy nesmú byť zbytočne zložité alebo nákladné alebo mať za následok neoprávnené prieťahy, nebude splnená. Inými slovami, neboli by „účinné“, a teda „odradzujúce“ na účely článku 3 ods. 2 smernice.
38. Pravdou však zostáva, že nositeľ práv bude znášať bremeno preukazovania, že okolnosti dotknutej veci odôvodňujú priznanie náhrady škody podľa vnútroštátneho ekvivalentu článku 13 ods. 1 písm. b) smernice, a teda že toto priznanie je „vhodné“. Musí byť prinajmenšom „ťažké stanoviť čiastku skutočnej vzniknutej ujmy“(17) alebo musia existovať dôvody preukazujúce, že priznanie náhrady škody obmedzenej na sumu vypočítanú podľa písm. a) je zjavne nespravodlivé alebo neprimerané.
39. V druhom rade výpočet stanovený v písm. b) je založený na sume rovnej „prinajmenšom“ čiastke honorára alebo poplatkov, ktoré by bolo potrebné zaplatiť, keby nedošlo k porušeniu.(18) Nejde teda o nahradenie sumy vypočítaného ušlého zisku nositeľa práv a/alebo nekalého zisku porušovateľa sumou honorára alebo poplatkov, ktoré mal porušovateľ teoreticky zaplatiť nositeľovi práv. Meradlo je flexibilnejšie a predmetná suma môže jednoznačne prevýšiť dotknutý honorár alebo poplatky.
40. Znamená to, že písmeno b) umožňuje súdnemu orgánu priznať náhradu škody ako „trest“ na základe toho, že nemusí existovať nevyhnutná súvislosť medzi priznanou čiastkou a vzniknutou škodou?
41. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že Súdny dvor vo svojom rozsudku Manfredi a i.(19) uznal, že taká náhrada škody môže byť splatná podľa vnútroštátnych ustanovení upravujúcich porušenia práva hospodárskej súťaže, pokiaľ je dodržaná zásada efektivity a ekvivalencie.(20) Nemožno teda konštatovať, že pojem náhrady škody ako trestu treba za každých okolností považovať za nezlučiteľný s požiadavkami práva EÚ.
42. Nemyslím si však, že široké a všeobecné konštatovania uvedené v tomto rozsudku možno preniesť na prejednávanú vec. Po prvé z poslednej vety odôvodnenia 26 smernice 2004/48 je jasné, že úmyslom normotvorcu nebolo upraviť vyplácanie náhrady škody ako trestu na základe smernice.
43. Po druhé článok 13 ods. 1 prvý pododsek smernice stanovuje, že náhrada škody musí byť „úmern[á] skutočnej ujme, ktorú utrpel [nositeľ práv] v dôsledku porušenia“.(21) Toto ustanovenie si podľa môjho názoru vyžaduje, aby bol nositeľ práv schopný preukázať príčinnú súvislosť medzi požadovanou sumou a vzniknutou škodou.(22) Z toho vyplýva, že článok 13 ods. 1 neumožňuje priznať sumu, ktorá nemusí mať nevyhnutnú súvislosť s ujmou, ktorú nositeľ práv utrpel alebo v budúcnosti pravdepodobne utrpí.(23)
44. Po tretie článok 3 ods. 2 smernice 2004/48 stanovuje imperatívnu zásadu, podľa ktorej prostriedky nápravy musia byť nielen „účinné“ a „odradzujúce“; musia byť tiež „primerané“.
45. Poľská vláda na podporu svojho stanoviska, podľa ktorého sankčná náhrada škody môže byť primeraná, na pojednávaní uviedla, že Súdny dvor by mal zohľadniť svoj rozsudok Arjona Camacho.(24) Vec sa týkala výkladu smernice 2006/54/ES o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania,(25) ktorej článok 25 je nazvaný „Sankcie“ a okrem iného stanovuje, že sankcie za porušenia vnútroštátnych ustanovení prijatých podľa uvedenej smernice, ktoré môžu zahŕňať vyplatenie náhrady poškodenému, musia byť „účinné, primerané a odrádzajúce“. Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátne opatrenia stanovujúce vyplatenie sankčnej náhrady škody osobe, ktorá bola diskriminovaná na základe pohlavia, toto kritérium spĺňajú, a teda sú primerané.(26)
46. Z predmetného rozsudku nedokážem vyvodiť užitočné usmernenie. Ustanovenie, na ktoré odkazuje, sa týka okrem iného vyplácania určitých súm ako sankcií, a nie ako náhrady škody. Vo vzťahu k sankciám je prirodzené, že dotknutý výpočet nemusí nevyhnutne súvisieť s ujmou, ktorú poškodený utrpel. To isté sa nedá povedať o priznaní náhrady škody, ktorá musí byť podľa článku 13 ods. 1 smernice 2004/48 úmerná skutočnej ujme, ktorú utrpel nositeľ práv. V tejto súvislosti kritérium primeranosti podľa môjho názoru predpokladá, že musí existovať určitý vzťah medzi utrpenou ujmou a požadovanou sumou. Domnievam sa, že sankčná náhrada škody už zo svojej podstaty toto kritérium nespĺňa.
47. Ak teda uplatním vyššie uvedené pripomienky na prejednávanú vec, zastávam v prvom rade názor, že taká vnútroštátna právna úprava, akou je § 79 ods. 1 zákona o autorskom práve, ktorá nositeľovi práv priznáva nárok na vyplatenie vopred určenej sumy bez nevyhnutnej súvislosti s ujmou, ktorú utrpel, nemôže spĺňať požiadavky smernice 2004/48. Nemyslím si však, že by z toho vyplývalo, že rovnocennú právnu úpravu, podľa ktorej si nositeľ práv môže nárokovať sumu, ktorá nie je vyššia než dvojnásobok (alebo dokonca za vhodných okolností trojnásobok) výšky odmeny, ktorá by bola splatná, keby nositeľ práv dielo povolil, treba tiež nevyhnutne považovať za odporujúcu mechanizmu stanovenému smernicou. Nositeľ práv však musí preukázať, že utrpená ujma a požadovaná suma nie sú vzájomne neúmerné. V tomto rozsahu teda musí preukázať ich vzájomnú príčinnú súvislosť. Vzhľadom na povahu prostriedku nápravy stanoveného v článku 13 ods. 1 písm. b) nie je nevyhnutné, aby nositeľ práv preukázal tento vzťah s matematickou istotou, lebo celý účel tohto ustanovenia spočíva v tom, že má upraviť situácie, v ktorých to môže byť ťažké alebo nemožné. Podľa môjho názoru je však potrebné, aby preukázal určitý vzťah a aby mu nebol priznaný nárok na náhradu škody, ktorá nijakým spôsobom nie je úmerná jeho skutočnej ujme.
48. Svoj záver týkajúci sa uplatnenia článku 3 a článku 13 ods. 1 písm. b) smernice 2004/48 na výpočet náhrady škody v konaní vo veci samej by som zhrnula tak, že po prvé na nositeľovi práv spočíva bremeno preukázania, že okolnosti predmetnej veci opodstatňujú priznanie náhrady škody podľa vnútroštátneho ekvivalentu článku 13 ods. 1 písm. b) smernice, a teda že je jej priznanie „vhodné“, a po druhé, že uvedené ustanovenia bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej si nositeľ práv môže nárokovať pevne stanovenú sumu rovnajúcu sa dvojnásobku alebo trojnásobku odmeny, ktorá by bola splatná, keby nositeľ práv povolil používanie diela. Nebránia však takej vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej si nositeľ práv môže nárokovať sumu obmedzenú na dvojnásobok alebo trojnásobok uvedenej odmeny, pokiaľ je nositeľ práv schopný preukázať, že požadovaná čiastka je primeraná vzniknutej ujme. Na nositeľovi práv spočíva bremeno preukázania, že je to tak.
Uplatniteľnosť článku 2 ods. 1 smernice 2004/48 na spor vo veci samej
49. Z dôvodov uvedených v bode 24 týchto návrhov je nevyhnutné posúdiť uplatniteľnosť článku 2 ods. 1 smernice 2004/48 na spor vo veci samej. Tento článok stanovuje, že opatrenia, postupy a prostriedky nápravy upravené v smernici sa uplatnia na každé porušenie práv duševného vlastníctva podľa práva EÚ alebo vnútroštátneho práva. Uplatnia sa však „bez toho, aby boli dotknuté prípadné prostriedky, ktoré sú ustanovené v právnych predpisoch [EÚ] alebo vnútroštátnych právnych predpisoch, ktoré sú priaznivejšie pre vlastníkov práv“.(27)
50. Na úrovni EÚ tak ustanovenie jasne stanovuje, že smernica 2004/48 nebude mať vplyv na prostriedky nápravy porušenia práv duševného vlastníctva stanovené inými právnymi predpismi EÚ, ktoré idú nad rámec prostriedkov upravených v samotnej smernici.(28) Zjavným príkladom takého prostriedku nápravy by bol nárok majiteľa ochrannej známky požiadať o vyhlásenie neplatnosti ochrannej známky Európskej únie podľa terajších článkov 52 a 53 nariadenia č. 207/2009,(29) ak sa domnieva, že účinkom zápisu inej známky budú porušené jeho práva.
51. Pokiaľ ide o existujúce prostriedky na vnútroštátnej úrovni, určité usmernenie týkajúce sa zámeru normotvorcu EÚ pri prijímaní ustanovenia možno nájsť v návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o opatreniach a postupoch na zabezpečenie vymáhania práv duševného vlastníctva,(30) z ktorého smernica 2004/48 vychádzala. V dôvodovej správe k tomuto návrhu je v súvislosti s článkom 2 návrhu smernice, ktorý zodpovedal článku 2 prijatého znenia smernice, uvedené: „… Členské štáty môžu stanoviť, že príslušné orgány môžu nariadiť iné opatrenia prispôsobené okolnostiam, napríklad s cieľom ukončiť porušovanie práv duševného vlastníctva alebo zabrániť ďalším porušeniam, ako aj akékoľvek iné vhodné opatrenia…“(31) [neoficiálny preklad]
52. Článok 2 ods. 1 smernice 2004/48 tak dáva členským štátom možnosť prijať na vnútroštátnej úrovni ustanovenia upravujúce dodatočné prostriedky nápravy v prospech nositeľa práv. Môžu teda prijať právne úpravy, na základe ktorých sa určité právo považuje za premlčané napríklad v prípade závažného a pokračujúceho porušovania, alebo stanoviť obmedzenia výkonu takého práva nad rámec tých, ktoré stanovuje smernica, pokiaľ toto právo zasahuje do práva duševného vlastníctva, ktorého nositeľom je iná osoba.
53. Nevidím však spôsob, akým by článok 2 ods. 1 mohol slúžiť ako základ pre tvrdenie, podľa ktorého smernica 2004/48 zavádza len minimálnu harmonizáciu v oblastiach, ktorých sa týka.(32) Po prvé také tvrdenie je v rozpore so znením tohto ustanovenia, ktoré neodkazuje na „opatrenia“, ktoré sú alebo môžu byť upravené právnymi predpismi EÚ alebo vnútroštátnymi právnymi predpismi, ale na „prostriedky“. Po druhé neodráža všeobecný mechanizmus smernice, ktorý, ako je uvedené v odôvodnení 8, má zabezpečiť, že práva duševného vlastníctva budú požívať rovnocennú úroveň ochrany v celej EÚ. Keďže smernica stanovuje pravidlá platné pre konkrétnu formu prostriedku nápravy, ako je to v prípade náhrady škody, tieto pravidlá by podľa môjho názoru mali byť rovnaké v celej Európskej únii.
54. Preto konštatujem, že článok 2 ods. 1 smernice 2004/48 neumožňuje členskému štátu priznať nositeľovi práv, ktorého právo duševného vlastníctva bolo porušené, nárok na sankčnú náhradu škody.
Návrh
55. Navrhujem preto, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko), takto:
1. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje automatické vyplatenie vopred určenej sumy nositeľovi práv, ktorého práva boli porušené, na žiadosť nositeľa práv a bez zásahu príslušných vnútroštátnych súdnych orgánov, pokiaľ ide o určenie výšky dotknutej náhrady škody.
2. Článok 3 a článok 13 ods. 1 písm. b) smernice 2004/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že po prvé na nositeľovi práv spočíva bremeno preukázania, že okolnosti predmetnej veci opodstatňujú priznanie náhrady škody podľa vnútroštátneho ekvivalentu článku 13 ods. 1 písm. b) smernice, a teda že je jej priznanie „vhodné“, a po druhé, že uvedené ustanovenia bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej si nositeľ práv môže nárokovať pevne stanovenú sumu rovnajúcu sa dvojnásobku alebo trojnásobku odmeny, ktorá by bola splatná, keby nositeľ práv povolil používanie diela. Nebránia však takej vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej si nositeľ práv môže nárokovať sumu obmedzenú na dvojnásobok alebo trojnásobok uvedenej odmeny, pokiaľ je nositeľ práv schopný preukázať, že požadovaná čiastka je primeraná vzniknutej ujme. Na nositeľovi práv spočíva bremeno preukázania, že je to tak.
3. Článok 2 ods. 1 smernice 2004/48 neumožňuje členskému štátu priznať nositeľovi práv, ktorého právo duševného vlastníctva bolo porušené, nárok na sankčnú náhradu škody.