NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PAOLO MENGOZZI
prednesené 21. marca 2013 (1)
Vec C‑86/12
Adzo Domenyo Alokpa,
Jarel Moudoulou,
Eja Moudoulou
proti
ministre du Travail, de l’Emploi et de l’Immigration
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Cour administrative (Luxembursko)]
„Európske občianstvo – Články 20 ZFEÚ a 21 ZFEÚ – Smernica 2004/38 – Právo na pobyt – Maloleté deti so štátnou príslušnosťou členského štátu v starostlivosti príbuzného vo vzostupnej línii so štátnou príslušnosťou tretieho štátu – Zamietnutie členského štátu umožniť pobyt, udeliť povolenie na pobyt a pracovné povolenie – Dôsledky na účinné požívanie práv spojených s postavením občana Únie“
I – Úvod
1. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Cour administrative (Luxembursko) sa týka výkladu článku 20 ZFEÚ prípadne uskutočneného vo svetle základných práv, hoci v ňom ide najmä o splnenie podmienok stanovených smernicou 2004/38/ES(2).
2. Prejudiciálna otázka položená Súdnemu dvoru bola vznesená v rámci sporu medzi pani Alokpovou, togskou štátnou príslušníčkou, ako aj jej dvoma deťmi narodenými v Luxembursku s francúzskou štátnou príslušnosťou a luxemburským ministerstvom práce, zamestnanosti a prisťahovalectva vo veci rozhodnutia uvedeného ministerstva, ktorým jednak zamietlo pani Alokpovej právo na pobyt v Luxembursku a jednak jej uložilo povinnosť opustiť luxemburské územie.
3. Presnejšie, pani Alokpa po tom, čo bola luxemburskými orgánmi a súdmi zamietnutá jej žiadosť o medzinárodnú ochranu, požiadala o udelenie tolerovaného pobytu, ktorý bol najskôr tiež zamietnutý. Z dôvodu predčasného narodenia jej dvojčiat v Luxemburgu (Luxembursko) 17. augusta 2008 bol však pani Alokpovej uvedený pobyt povolený do 31. decembra 2008. Niekoľko dní po ich narodení pán Moudoulou, francúzsky štátny príslušník, uznal otcovstvo dvojčiat a 15. mája 2009 im bol vydaný cestovný pas a 4. júna 2009 občiansky preukaz.
4. Na účely právneho doriešenia svojho postavenia žalobkyňa v spore vo veci samej podala 6. mája 2010 luxemburským orgánom žiadosť o povolenie na svoj pobyt ako rodinnej príslušníčky občana Únie. Tieto orgány po tom, čo od pani Alokpovej dostali doplnenie informácií týkajúcich sa dôvodov, ktoré jej bránili usadiť sa aj s deťmi na francúzskom území, kde má pobyt otec detí, rozhodnutím zo 14. októbra 2010 uvedenú žiadosť zamietli a zdôraznili, že ani pani Alokpa, ani jej deti nespĺňajú podmienky stanovené luxemburským právom preberajúcim smernicu 2004/38. Uvedené rozhodnutie okrem iného uviedlo, že lekársky dohľad nad deťmi možno bezpochyby zabezpečiť aj vo Francúzsku.
5. Keď správny súd rozsudkom z 21. septembra 2011 zamietol žalobu o zrušenie vyššie uvedených rozhodnutí, ktorú podala pani Alokpa, konajúca vo svojom vlastnom mene, ako aj v mene svojich detí, ako nedôvodnú, žalobcovia vo veci samej podali proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Cour administrative.
6. Vnútroštátny súd po prvé konštatuje, že pani Alokpa a jej deti viedli spoločný rodinný život v luxemburskom útulku, a teda predstavujú záťaž pre štát, bez toho, aby pani Alokpa udržiavala s otcom detí akýkoľvek kontakt. Uvádza však, že pani Alokpa má ponuku na zamestnanie na dobu neurčitú v Luxembursku, ktorej využitiu bráni len neexistencia povolenia na pobyt a pracovného povolenia.
7. Po druhé vnútroštátny súd poznamenáva, že situácia oboch detí vykazuje spoločné znaky s vecou, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Ruiz Zambrano(3), avšak poznamenávajúc, že deti pani Alokpovej nebývajú na území členského štátu, ktorého sú štátnymi príslušníkmi.
8. Za týchto okolností sa Cour administrative rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa článok 20 ZFEÚ, v prípade potreby v spojení s článkami 20, 21, 24, 33 a 34 [Charty základných práv Európskej únie, ďalej len ‚Charta‘] či už jeden alebo viaceré z nich, posudzované osobitne alebo spoločne, vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby členský štát jednak štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, ktorý sa sám stará o svoje maloleté deti, ktoré sú občanmi Únie, odmietol povoliť pobyt v členskom štáte pobytu týchto detí, kde s ním žijú od svojho narodenia, pričom nemajú občianstvo tohto členského štátu, a jednak uvedenému štátnemu príslušníkovi tretieho štátu odmietol vydať povolenie na pobyt, či dokonca aj pracovné povolenie?
Majú sa uvedené rozhodnutia považovať za rozhodnutia takej povahy, ktoré zbavujú uvedené deti v štáte ich pobytu, v ktorom žili od svojho narodenia, účinného požívania podstaty práv spojených s postavením občana Únie aj v prípade, že ich ďalší príbuzný v priamej vzostupnej línii, s ktorým nikdy nežili spoločný rodinný život, býva v inom štáte Únie, ktorého je štátnym príslušníkom?“
9. Písomné pripomienky predložili pani Alokpa, luxemburská, belgická, česká, nemecká, grécka, litovská, holandská a poľská vláda, ako aj Európska komisia. Títo účastníci boli vypočutí na pojednávaní, ktoré sa konalo 17. januára 2013, s výnimkou belgickej, českej, gréckej, litovskej a poľskej vlády, ktoré sa na pojednávaní nezúčastnili.
II – Právna analýza
A – Úvodné pripomienky
10. Vnútroštátny súd sa v zásade pýta, jednak či štátny príslušník tretieho štátu, ktorý sa sám stará o svoje maloleté deti, ktoré sú občanmi Únie narodenými v inom členskom štáte, ako je štát ich štátnej príslušnosti, a ktoré nikdy nevyužili svoje právo na voľný pohyb, môže z neho vyvodzovať odvodené právo na pobyt v zmysle článku 20 ZFEÚ a jednak či rozhodnutie, ktoré zamieta tento pobyt a nariaďuje mu opustiť luxemburské územie, je takej povahy, že zbavuje uvedené deti účinného požívania podstaty práv spojených s postavením občana Únie.
11. Na účely užitočného zodpovedania prvej časti otázky položenej vnútroštátnym súdom sa domnievam, že je nevyhnutné najskôr odmietnuť tvrdenie vnútroštátneho súdu, zastávané aj belgickou a nemeckou vládou v ich písomných pripomienkach, podľa ktorého je predmetná situácia, rovnako ako tá, ktoré viedla k vydaniu citovaného rozsudku Ruiz Zambrano, „čisto vnútorná“.
12. Z uvedeného rozsudku Ruiz Zambrano, rovnako ako z rozsudkov McCarthy a Dereci a i.(4) totiž vyplýva, že článok 20 ZFEÚ uvedený v prejudiciálnej otázke treba vziať do úvahy pri neexistencii akéhokoľvek skutočného cezhraničného prvku v situácii občanov Únie, ktorí majú pobyt v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, a nikdy nevyužili svoje právo na voľný pohyb.
13. V spore vo veci samej však obe deti pani Alokpovej, ktoré sú občanmi Únie, bývajú v členskom štáte, ktorého nie sú štátnymi príslušníkmi.
14. Takú situáciu teda možno pripodobniť k situácii, ktorá viedla k rozsudku Zhu a Chen(5), v ktorom Súdny dvor konštatoval, že situácia maloletého dieťaťa, občana Únie, ktoré má pobyt v inom členskom štáte, ako je členský štát, ktorého je štátnym príslušníkom, a nevyužilo svoje právo na voľný pohyb, napriek tomu spadá do rozsahu pôsobnosti ustanovení práva Únie v záležitosti voľného pohybu osôb(6), najmä ustanovení smernice 90/364/EHS(7), ktorá bola nahradená a zrušená smernicou 2004/38.
15. Článok 3 ods. 1 smernice 2004/38 okrem iného stanovuje, že smernica sa uplatňuje konkrétne na všetkých občanov Únie, ktorí sa zdržiavajú v členskom štáte inom, ako je členský štát, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, čo zodpovedá situácii detí pani Alokpovej.
16. V dôsledku toho je potrebné po prvé preskúmať, či vzhľadom na okolnosti sporu vo veci samej maloleté deti, občania Únie, zdržiavajúce sa v členskom štáte, ktorého nie sú štátnymi príslušníkmi, spĺňajú podmienky uložené smernicou 2004/38, najmä podmienky článku 7 ods. 1 písm. b) tejto smernice. Po druhé bude treba overiť, či sa ich matka, ako príbuzná v priamej vzostupnej línii, štátna príslušníčka tretieho štátu, môže dovolávať odvodeného práva na pobyt.(8)
17. Ako umožňuje judikatúra, na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu treba preformulovať prvú časť prejudiciálnej otázky v tom zmysle, že sa týka výkladu smernice 2004/38, napokon zmieňovanej v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorej sa týka podstatná časť pripomienok luxemburskej, českej, gréckej, litovskej, holandskej a poľskej vlády, ako aj Komisie.(9)
B – O prvej časti prejudiciálnej otázky týkajúcej sa splnenia podmienok smernice 2004/38
18. Na zodpovedanie preformulovanej otázky je potrebné pripomenúť, že článok 7 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38 stanovuje, že všetci občania Únie majú právo na pobyt na území iného členského štátu počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace, ak majú dostatočné zdroje pre seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu, a ak majú komplexné krytie zdravotného poistenia v hostiteľskom členskom štáte.
19. Ako Súdny dvor rozhodol v citovanom rozsudku Zhu a Chen vo vzťahu k ustanoveniu smernice 90/364, v podstate rovnakom, ako je článok 7 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38, postačuje, aby štátni príslušníci členských štátov „disponovali“ potrebnými finančnými prostriedkami, bez toho, aby sa na takúto dispozíciu vzťahovala čo len najmenšia podmienka, ktorá by sa týkala pôvodu týchto prostriedkov.(10)
20. V dôsledku toho na splnenie podmienky „dostatočných zdrojov“ uvedenej v článku 7 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38 nie je nevyhnutné, aby občan Únie sám disponoval takými zdrojmi, ale môže sa dovolávať práva na pobyt aj vtedy, keď predmetné zdroje pochádzajú od jeho rodinného príslušníka, príbuzného v priamej vzostupnej línii, ktorý zabezpečuje starostlivosť o tohto občana.
21. Z uznesenia vnútroštátneho súdu však vyplýva, že na rozdiel od situácie, o ktorú išlo v spore vo veci samej, ktorý viedol k rozsudku Zhu a Chen(11), deti pani Alokpovej nedisponujú žiadnymi prostriedkami na obživu, čo viedlo k tomu, že sa o ne, spoločne s ich matkou, v celom rozsahu postaralo Luxemburské veľkovojvodstvo, na ktorého území sa traja žalobcovia vo veci samej zdržiavajú v útulku.
22. Ako uviedlo pred Súdnym dvorom niekoľko dotknutých strán, nezdá sa, že by deti pani Alokpovej spĺňali tú podmienku, že disponujú dostatočnými zdrojmi, ako aj komplexným krytím zdravotného poistenia v hostiteľskom členskom štáte, v zmysle článku 7 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38.
23. Z uznesenia vnútroštátneho súdu však tiež vyplýva, že pani Alokpa nikdy nemala v úmysle stať sa záťažou pre luxemburský štát a že dostala ponuku zamestnania na prácu na dobu neurčitú v Luxembursku, ktorá bola podmienená len tým, že získa povolenie na pobyt a pracovné povolenie v Luxembursku. V tomto ohľade treba pripomenúť, že pani Alokpa predložila v priebehu konania pred vnútroštátnym súdom kópiu uvedenej pracovnej ponuky.
24. V tejto fáze ide o overenie relevantnosti tejto pracovnej ponuky, a teda možnosti zohľadniť na účely splnenia podmienky „dostatočných zdrojov“ predpokladanej v článku 7 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38 také zdroje, ktoré nie sú existujúce, ale sú budúce alebo potenciálne.
25. Táto otázka bola predmetom dosť dlhej diskusie dotknutých strán na pojednávaní pred Súdnym dvorom.
26. Pri tejto príležitosti luxemburská a holandská vláda prijali zužujúci výklad podmienky vyslovenej v článku 7 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38 a vyjadrili názor, že samotná ponuka zamestnania nepredstavuje nič iné ako hypotetickú možnosť získať požadované zdroje, čo nezodpovedá zneniu tohto ustanovenia. Podľa uvedených vlád musia byť prostriedky na obživu už získané v okamihu podania žiadosti o udelenie povolenia na pobyt, pričom akýkoľvek opačný výklad by mal za následok, že požiadavka uvedená v článku 7 ods. 1 písm. b) smernice by bola zbavená zmyslu a potrebného účinku.
27. Z hľadiska zásad ma tento prístup nepresvedčil.
28. Zastávam totiž rovnaký názor ako nemecká vláda a Komisia, že podmienka „dostatočných zdrojov“ môže byť splnená konkrétnou vyhliadkou budúcich zdrojov, založenou na ponuke práce, na ktorú by občan Únie alebo člen jeho rodiny úspešne reagoval v inom členskom štáte. Opačný výklad by viedol k zbaveniu voľného pohybu občanov Únie potrebného účinku, zatiaľ čo cieľom smernice 2004/38 je práve posilnenie práva na voľný pohyb.
29. Navyše, pokiaľ ide o sumu dostatočných zdrojov, článok 8 ods. 4 smernice 2004/38 členským štátom ukladá povinnosť zohľadniť osobnú situáciu danej osoby. Preto pri zohľadnení konkrétnej situácie osoby nemožno ignorovať okolnosť, že táto osoba dostala ponuku práce, z ktorej bude môcť získať zdroje umožňujúce jej splniť podmienku kladenú článkom 7 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38. Akýkoľvek opačný výklad by viedol k nerovnakému zaobchádzaniu s konkrétnymi situáciami občanov Únie a ich rodinných príslušníkov, čo by zbavilo článok 8 ods. 4 tejto smernice zmyslu.
30. V dôsledku toho by vnútroštátny súd v zásade mal preskúmať ponuku na zamestnanie na dobu neurčitú, ktorú predložila pani Alokpa na účely overenia toho, či jej deti, občania Únie, disponujú „dostatočnými zdrojmi“ v zmysle smernice 2004/38.
31. Tomuto preskúmaniu by však mohli brániť vnútroštátne procesné pravidlá, keďže, ako som už poznamenal, táto ponuka bola daná až v priebehu konania o žalobe o zrušenie, ktorú pani Alokpa a jej deti podali na luxemburskom správnom súde. Na to, aby pristúpil k tomuto preskúmaniu, by teda musel byť vnútroštátny súd oprávnený overiť zákonnosť napadnutých rozhodnutí vo svetle skutkových okolností, ktoré nastali po ich prijatí.(12)
32. Okrem toho, ako správne uviedla nemecká vláda na pojednávaní, smernica 2004/38 neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenie, ktoré by umožnilo vylúčiť uplatnenie vnútroštátnych procesných pravidiel.
33. Je teda úlohou vnútroštátneho súdu posúdiť, či mu uvedené pravidlá dávajú možnosť vziať do úvahy ponuku zamestnania, ktorú v priebehu konania predložila pani Alokpa, so zohľadnením ustálených zásad ekvivalencie a efektivity.(13)
34. Ak to tak nie je a ak v dôsledku toho nie sú splnené podmienky článku 7 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38, bolo by napriek tomu možné položiť si otázku, či ustanovenia Charty – na ktorú poukazuje vnútroštátny súd – môžu viesť k zmierneniu tvrdosti, či dokonca k nezohľadneniu uvedených podmienok, najmä s cieľom zabezpečiť zohľadnenie prevažujúceho záujmu dieťaťa (článok 24 Charty), ako aj rešpektovanie rodinného života (články 7 a 33 Charty).
35. Takú hypotézu však možno len ťažko vziať do úvahy, keďže by viedla k nezohľadneniu obmedzení práva občanov Únie voľne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov uložených článkom 21 ZFEÚ(14), a preto sa mi zdá, že by v rozpore s článkom 51 ods. 2 Charty viedla k zmene právomocí a úloh definovaných v Zmluvách.
36. Za takých podmienok by už nebolo potrebné analyzovať prípadné odvodené právo na pobyt pani Alokpovej v Luxembursku, pretože jej deti, občania Únie, by nespĺňali podmienky uložené smernicou 2004/38.
37. Za predpokladu, že vnútroštátny súd by mohol zohľadniť ponuku zamestnania danú pani Alokpovej, a teda budúce alebo potenciálne zdroje jej detí, a napriek tomu by prechovával pochybnosti o dostatočnosti týchto zdrojov, ustanovenia Charty by mali byť zohľadnené pri posudzovaní osobnej situácie týchto detí, konkrétne vzhľadom na väzby, ktoré mohli nadviazať s Luxemburským veľkovojvodstvom od ich narodenia na území tohto členského štátu.
38. Ak by vnútroštátny súd dospel k záveru, že deti pani Alokpovej spĺňajú podmienky článku 7 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38, vznikla by otázka odvodeného práva, ktoré by si mohla nárokovať ich matka.
39. Pokiaľ ide o rodinných príslušníkov občanov Únie, článok 2 ods. 2 písm. d) smernice 2004/38 sa týka len „závislých priamych príbuzných po vzostupnej línii“, závisiacich od občana Únie, čo pani Alokpa istotne nie je.
40. V už citovanom rozsudku Zhu a Chen, vynesenom niekoľko mesiacov po prijatí smernice 2004/38 v situácii veľmi podobnej situácii, o ktorú ide v spore vo veci samej, Súdny dvor vyslovil názor, že matka maloletého občana Únie sa nemôže odvolávať na postavenie príbuzného vo vzostupnej línii, „ktorý je závislý“ v zmysle smernice 90/364, s úmyslom požívať právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte.(15)
41. Súdny dvor však prekonal prísnosť tejto podmienky, ktorá už bola obsiahnutá v texte smernice 90/364(16), ku ktorej bol vyzvaný vyjadriť sa, keď rozhodol, že „keď... článok 18 [teraz článok 12 ZFEÚ] a smernica 90/364 priznávajú právo na pobyt v neobmedzenej dĺžke v hostiteľskom členskom štáte maloletému štátnemu príslušníkovi iného členského štátu, tieto isté ustanovenia umožňujú rodičovi, ktorý sa skutočne o tohto štátneho príslušníka stará, zdržiavať sa spolu s ním v hostiteľskom členskom štáte“(17).
42. Na základe uvedeného rozsudku Zhu a Chen by teda pani Alokpa mohla využiť odvodené právo na pobyt v Luxembursku založené tak na článku 21 ZFEÚ, ako aj na ustanoveniach smernice 2004/38.
43. V už citovanom rozsudku Iida však Súdny dvor vyložil odvodené právo, ktoré vyvodzuje štátny príslušník tretieho štátu, príbuzný v priamej vzostupnej línii, ktorý nie je závislý od maloletého občana Únie, zmieňované v už citovanom rozsudku Zhu a Chen, tak, že nepatrí do rozsahu pôsobnosti smernice 2004/38, ale je založené výlučne na článku 21 ZFEÚ.(18)
44. Zdá sa mi, že výsledkom tohto prístupu je koherentnejší právny rámec uplatniteľný na štátnych príslušníkov tretích štátov, priamych príbuzných vo vzostupnej línii, ktorí nie sú závislí od maloletých občanov Únie využívajúcich ustanovenia smernice 2004/38. Ak totiž vylúčime, že by takí priami príbuzní vo vzostupnej línii spĺňali tú podmienku, že „sú závislí“ od občana Únie, čo teda znamená, že nespadajú do rozsahu osobnej pôsobnosti smernice 2004/38, nebolo by zrejmé, z akého dôvodu by odvodené právo na pobyt, ktoré by mohli využiť v hostiteľskom členskom štáte, malo byť založené na ustanoveniach tejto smernice.
45. Je teda logickejšie, ako uviedol Súdny dvor v už citovanom rozsudku Iida, založiť také odvodené právo na pobyt priamo a výlučne na primárnom práve Únie, konkrétne na článku 21 ZFEÚ.
46. V dôsledku toho možno dospieť k záveru, že v situácii, keď vnútroštátny súd zastáva názor, že deti pani Alokpovej, ktoré sa môžu dovolávať nových skutkových okolností prednesených v priebehu súdneho konania, spĺňajú podmienky článku 7 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38, ich matka by mohla na základe článku 21 ZFEÚ požívať odvodené právo na pobyt v Luxembursku ako príbuzná v priamej vzostupnej línii zabezpečujúca skutočnú starostlivosť o svoje deti, občanov Únie.
47. Vzhľadom na tieto úvahy navrhujem odpovedať na prvú časť prejudiciálnej otázky v tom zmysle, že maloleté deti, občania Únie, v starostlivosti príbuzného v priamej vzostupnej línii, ktorý od nich nie je závislý a ktorý ich má v starostlivosti, sa môžu dovolávať ustanovení smernice 2004/38, aby umožnili tomuto príbuznému vo vzostupnej línii, štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, využiť odvodené právo na pobyt na území členského štátu, ktorého štátnu príslušnosť tieto deti nemajú. Je úlohou vnútroštátneho súdu overiť, či podmienky stanovené článkom 7 ods. 1 písm. b) uvedenej smernice sú splnené, zohľadniac osobnú situáciu dotknutých občanov Únie, vrátane, ak je to potrebné, budúcich alebo potenciálnych zdrojov pochádzajúcich z takej ponuky zamestnania danej uvedenému príbuznému v priamej vzostupnej línii, o akú išlo v spore vo veci samej, so zohľadnením obmedzení uložených vnútroštátnymi procesnými pravidlami a požiadavkami vyplývajúcimi zo zásad ekvivalencie a efektivity.
C – O druhej časti prejudiciálnej otázky týkajúcej sa straty účinného požívania podstaty práv spojených s postavením občana Únie
48. Druhou časťou svojej otázky má vnútroštátny súd v úmysle v zásade zistiť, či už citovaný rozsudok Ruiz Zambrano možno uplatniť v prípade, keď pani Alokpa a jej deti, francúzski štátni príslušníci, musia opustiť luxemburské územie, hoci ich otec, s ktorým nikdy neviedli žiaden spoločný rodinný život, má pobyt vo Francúzsku, ktorého je sám štátnym príslušníkom.
49. Ako už bolo uvedené, situácia detí pani Alokpovej spadá do rozsahu pôsobnosti práva Únie, najmä ustanovení smernice 2004/38.
50. V dôsledku toho článok 20 ZFEÚ, tak ako bol vyložený Súdnym dvorom v už citovanom rozsudku Ruiz Zambrano, nemožno uplatniť v takej situácii, o akú ide v spore vo veci samej, o to viac, že od okamihu, keď sa obaja maloletí občania Únie presťahujú do iného členského štátu, vrátane členského štátu, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, treba dospieť k záveru, že tiež využívajú svoju slobodu pohybu, čo vedie k tomu, že ich situácia a fortiori patrí do rozsahu pôsobnosti smernice 2004/38.
51. Hoci sa článok 20 ZFEÚ neuplatňuje, nijako to nezbavuje relevantnosti druhú časť otázky položenej vnútroštátnym súdom, pretože jedno z rozhodnutí, ktoré je pôvodcom sporu vo veci samej, nariaďuje pani Alokpovej, a teda aj jej deťom, opustiť luxemburské územie a vytvára riziko, prinajmenšom potenciálne, vyhostenia občanov Únie z luxemburského územia.
52. Treba teda overiť, či by vykonanie takého rozhodnutia malo za následok, v zmysle už citovaných rozsudkov Ruiz Zambrano, ako aj Dereci a i., v skutočnosti vznik povinnosti občanov Únie opustiť celé územie Únie(19) tým, že by ich zbavilo účinného požívania podstaty práv spojených s ich postavením.(20)
53. V tomto ohľade ma mätie tvrdenie žalobcov v spore vo veci samej, zdôraznené na pojednávaní, podľa ktorého by sa pani Alokpa nemohla presťahovať do Francúzska a zdržiavať sa tam so svojimi deťmi, čiže by sa musela vrátiť do Toga – čo pravdepodobne viedlo vnútroštátny súd k tomu, aby v prejudiciálnej otázke odkázal na situáciu otca predmetných detí.
54. Treba totiž mať na zreteli, že deti pani Alokpovej požívajú ako francúzski štátni príslušníci bezpodmienečné právo na vstup na francúzske územie a na pobyt tam najmä na základe článku 21 ZFEÚ a zásady medzinárodného práva, potvrdenej v článku 3 protokolu č. 4 k európskemu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísanému v Ríme 4. novembra 1950(21).
55. V dôsledku toho by rozhodnutie luxemburských orgánov nariaďujúce pani Alokpovej, a teda aj jej deťom, opustiť územie Luxemburského veľkovojvodstva nezaväzovalo na opustenie celého územia Únie. Ako matka a jediná osoba vykonávajúca starostlivosť o deti od ich narodenia by teda pani Alokpa sama mohla využiť odvodené právo na pobyt na francúzskom území.
56. Za týchto podmienok si teda nemožno predstaviť, ako by mohli francúzske orgány odmietnuť pani Alokpovej, aby sprevádzala svoje deti do členského štátu, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, a aby sa tam s nimi zdržiavala, a fortiori preto, lebo je jedinou osobou, s ktorou viedli od svojho narodenia rodinný život.(22) Akékoľvek opačné rozhodnutie by viedlo k zbaveniu potrebného účinku práv viazaných na úplné a celé požívanie základného postavenia občana Únie.
57. Navyše rozhodnutie o vyhostení z luxemburského územia by vzhľadom na geografickú blízkosť oboch dotknutých členských štátov nevyhnutne neohrozilo možnosť pani Alokpovej prijať ponuku zamestnania poskytnutú luxemburským zamestnávateľom, keďže by napríklad mohla vykonávať svoju zárobkovú činnosť ako cezhraničná pracovníčka, rovnako ako tisíce francúzskych občanov.
58. Z toho vyplýva, že rozhodnutie luxemburských správnych orgánov nariaďujúce pani Alokpovej, a teda aj jej deťom, opustiť luxemburské územie by nemalo byť považované za rozhodnutie takej povahy, že by tieto deti zaväzovalo opustiť celé územie Únie, zbavujúc ich účinného požívania podstaty práv spojených s postavením občanov Únie, lebo je nesporné, že požívajú bezpodmienečné právo presťahovať sa na územie členského štátu, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, a zdržiavať sa tam, čo je právo, ktoré na zachovanie svojho potrebného účinku vyžaduje uznanie odvodeného práva na pobyt vo Francúzsku pani Alokpovej ako osoby, ktorá sa o ne sama stará a s ktorou od svojho narodenia viedli spoločný rodinný život.
III – Návrh
59. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku, ktorú položil Cour administrative, takto:
Maloleté deti, občania Európskej únie, v starostlivosti príbuzného v priamej vzostupnej línii, ktorý od nich nie je závislý a ktorý ich má v starostlivosti, sa môžu dovolávať ustanovení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorou sa mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a rušia smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, aby umožnili tomuto príbuznému vo vzostupnej línii, štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, využiť odvodené právo na pobyt na území členského štátu, ktorého štátnu príslušnosť tieto deti nemajú. Je úlohou vnútroštátneho súdu overiť, či podmienky stanovené článkom 7 ods. 1 písm. b) uvedenej smernice sú splnené, zohľadniac osobnú situáciu dotknutých občanov Únie, vrátane, ak je to potrebné, budúcich alebo potenciálnych zdrojov pochádzajúcich z takej ponuky zamestnania danej uvedenému príbuznému v priamej vzostupnej línii, o akú išlo v spore vo veci samej, so zohľadnením obmedzení uložených vnútroštátnymi procesnými pravidlami a požiadavkami vyplývajúcimi zo zásad ekvivalencie a efektivity.
Rozhodnutie členského štátu nariaďujúce štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, priamemu príbuznému vo vzostupnej línii, ktorý sa stará o maloleté deti, občanov Únie, ktoré sú štátnymi príslušníkmi iného členského štátu, opustiť jeho územie by nemalo byť považované za rozhodnutie takej povahy, aby tieto deti zaväzovalo opustiť celé územie Únie, zbavujúc ich účinného požívania podstaty práv spojených s postavením občanov Únie, lebo títo občania požívajú bezpodmienečné právo presťahovať sa na územie členského štátu, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, a zdržiavať sa tam, čo je právo, ktoré na zachovanie svojho potrebného účinku vyžaduje uznanie odvodeného práva na pobyt v tomto druhom členskom štáte uvedenému príbuznému v priamej vzostupnej línii ako osobe, ktorá sa o deti sama stará a s ktorou od svojho narodenia viedli spoločný rodinný život.