ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
zo 14. novembra 2013 (*)
„Azyl – Charta základných práv Európskej únie – Článok 4 – Nariadenie (ES) č. 343/2003 – Článok 3 ods. 1 a 2 – Určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov – Články 6 až 12 – Kritériá určenia zodpovedného členského štátu – Článok 13 – Zostatkové ustanovenie“
Vo veci C‑4/11,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Hessischer Verwaltungsgerichtshof (Nemecko) z 22. decembra 2010 a doručený Súdnemu dvoru 5. januára 2011, ktorý súvisí s konaním:
Bundesrepublik Deutschland
proti
Kavehovi Puidovi,
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení: predseda V. Skouris, podpredseda K. Lenaerts, predsedovia komôr R. Silva de Lapuerta, M. Ilešič, L. Bay Larsen (spravodajca) a M. Safjan, sudcovia J. Malenovský, E. Levits, A. Ó Caoimh, J.‑C. Bonichot, D. Šváby, M. Berger a A. Prechal,
generálny advokát: N. Jääskinen,
tajomník: K. Malaček, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 22. januára 2013,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– nemecká vláda, v zastúpení: N. Graf‑Vitzthum, splnomocnený zástupca,
– K. Puid, v zastúpení: U. Schlung‑Muntau, Rechtsanwältin,
– belgická vláda, v zastúpení: T. Materne, splnomocnený zástupca,
– Írsko, v zastúpení: D. O’Hagan, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci D. Conlan Smyth, barrister,
– grécka vláda, v zastúpení: A. Samoni‑Rantou, M. Michelogiannaki, T. Papadopoulou, F. Dedousi a G. Papagianni, splnomocnené zástupkyne,
– francúzska vláda, v zastúpení: G. de Bergues a B. Beaupère‑Manokha, splnomocnení zástupcovia,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci L. D’Ascia, avvocato dello Stato,
– poľská vláda, v zastúpení: M. Szpunar, splnomocnený zástupca,
– vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: C. Murrell, splnomocnená zástupkyňa,
– švajčiarska vláda, v zastúpení: O. Kjelsen, splnomocnený zástupca,
– Európska komisia, v zastúpení: M. Condou‑Durande a W. Bogensberger, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 18. apríla 2013,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 50, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 109; ďalej len „nariadenie“).
2 Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi Bundesrepublik Deutschland (Spolková republika Nemecko), zastúpenou Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Spolkový úrad pre migráciu a utečencov, ďalej len „Bundesamt“), a K. Puidom, iránskym štátnym príslušníkom, vo veci rozhodnutia, ktoré prijal Bundesamt a ktorým vyhlásil jeho žiadosť o azyl za neprípustnú a nariadil jeho odovzdanie do Grécka.
Právny rámec
3 Článok 3 ods. 1 a 2 nariadenia stanovuje:
„1. Členské štáty posúdia žiadosť každého príslušníka tretej krajiny, ktorý podá žiadosť na hranici alebo na ich území ktorémukoľvek z nich. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole [III] označený ako zodpovedný.
2. Bez ohľadu na ods. 1 môže každý členský štát posúdiť žiadosť o azyl, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie. V takomto prípade sa tento členský štát stane zodpovedným členským štátom v zmysle tohto nariadenia a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. …“
4 Článok 5 ods. 1 nariadenia znie:
„Kritériá na určenie zodpovedného členského štátu sa použijú v takom poradí, v akom sú ustanovené v [kapitole III].“
5 Kapitola III nariadenia uvádza zoznam objektívnych a hierarchicky usporiadaných kritérií na určenie zodpovedného členského štátu v zmysle článku 3 ods. 1 tohto nariadenia.
6 Článok 6 nariadenia uvádza členský štát zodpovedný na posúdenie žiadosti o azyl predloženej maloletou osobou bez sprievodu.
7 Články 7 a 8 nariadenia sa uplatňujú na žiadateľa o azyl, ktorého rodinnému príslušníkovi bolo povolené zdržiavať sa ako utečencovi v členskom štáte alebo ak podaná žiadosť rodinného príslušníka o azyl v takomto štáte ešte nebola predmetom prvého rozhodnutia, pokiaľ ide o podstatu.
8 Článok 9 nariadenia sa týka žiadateľov o azyl, ktorí sú držiteľmi povolenia na pobyt alebo platného víza alebo víza, ktorého platnosť skončila.
9 Kritérium stanovené v článku 10 ods. 1 nariadenia znie:
„Keď sa zistí…, že žiadateľ o azyl protiprávne prekročil hranicu do členského štátu po súši, mori alebo letecky po príchode z tretej krajiny, za posúdenie žiadosti o azyl je zodpovedný členský štát, do ktorého takto vstúpil…“
10 Kritérium uvedené v článku 11 nariadenia sa môže uplatňovať za určitých okolností vtedy, ak žiadateľ o azyl vstúpil na územie členského štátu, v ktorom nemá vízovú povinnosť.
11 Článok 12 nariadenia sa vzťahuje na žiadosti o azyl podané v medzinárodnom tranzitnom priestore letiska členského štátu.
12 Článok 13 tohto nariadenia stanovuje, že ak nie je možné určiť žiaden členský štát na základe hierarchie kritérií, členským štátom zodpovedným za posúdenie žiadosti o azyl je prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o azyl podaná.
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
13 K. Puid, narodený v roku 1979, prišiel 20. októbra 2007 do Grécka letom z Teheránu (Irán) do Atén (Grécko) s falošnými dokladmi totožnosti. Po štvordňovom pobyte v Grécku pokračoval v ceste do Frankfurtu nad Mohanom (Nemecko), kde podal žiadosť o azyl.
14 Dňa 25. januára 2008 bolo nariadené jeho zaistenie na zabezpečenie jeho návratu. Následne podal žalobu na Verwaltungsgericht Frankfurt am Main (Správny súd vo Frankfurte nad Mohanom), ktorou sa domáhal najmä určenia, že Spolková republika Nemecko je ako zodpovedný štát povinná preskúmať jeho žiadosť o azyl na základe článku 3 ods. 2 nariadenia. Uvedený súd nariadil, aby do 16. januára 2008 nebol K. Puid odovzdaný do Grécka.
15 Dňa 14. decembra 2007 Bundesamt vyhlásil jeho žiadosť o azyl za neprípustnú a nariadil jeho odovzdanie do Grécka. Domnieval sa totiž, že členským štátom zodpovedným za preskúmanie tejto žiadosti je Helénska republika a nenašiel nijakú okolnosť, ktorá by odôvodňovala uplatnenie článku 3 ods. 2 nariadenia zo strany Spolkovej republiky Nemecko. Dňa 23. januára 2008 bol K. Puid odovzdaný do Grécka.
16 Medzičasom, 25. decembra 2007, sa však K. Puid obrátil na Verwaltungsgericht Frankfurt am Main so žalobou o zrušenie tohto rozhodnutia Bundesamtu a určenie, že Spolková republika Nemecko je povinná vyhlásiť sa za štát zodpovedný za preskúmanie jeho žiadosti o azyl.
17 Rozsudkom z 8. júla 2009 Verwaltungsgericht Frankfurt am Main zrušil rozhodnutie Bundesamtu a dospel k záveru, že vykonanie príkazu na vyhostenie bolo nezákonné. Toto rozhodnutie vychádza zo skutočnosti, že Spolková republika Nemecko bola povinná uplatniť právo prevziať zodpovednosť podľa článku 3 ods. 2 nariadenia najmä vzhľadom na podmienky prijímania žiadateľov o azyl a zaobchádzanie so žiadosťami o azyl v Grécku.
18 Spolková republika Nemecko v zastúpení Bundesamtu podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Hessischer Verwaltungsgerichtshof (Správny súd pre Hessensko).
19 Za týchto okolností Hessischer Verwaltungsgerichtshof rozhodnutím z 22. decembra 2010 rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru štyri prejudiciálne otázky týkajúce sa určenia obsahu článku 3 ods. 2 nariadenia za predpokladu, že situácia panujúca v členskom štáte, ktorého kritériá stanovené v kapitole III nariadenia označujú za zodpovedný na preskúmanie žiadosti o azyl, ohrozuje základné práva dotknutého žiadateľa o azyl.
20 Dňa 20. januára 2011 Bundesamt súhlasil s preskúmaním žiadosti o azyl K. Puida na základe článku 3 ods. 2 nariadenia. Následne mu rozhodnutím z 18. mája 2011 priznal postavenie utečenca.
21 Hessischer Verwaltungsgerichtshof sa však domnieva, že jeho návrh na začatie prejudiciálneho konania je naďalej opodstatnený, keďže K. Puid môže preukázať legitímny záujem na určení nezákonnosti rozhodnutia zo 14. decembra 2007 v súvislosti s preskúmaním návrhu na náhradu škody z dôvodu zaistenia jeho osoby.
22 Listom z 21. decembra 2011 kancelária Súdneho dvora zaslala vnútroštátnemu súdu rozsudok z 21. decembra 2011, N. S. a i. (C‑411/10 a C‑493/10, Zb. s. I‑13905), a vyzvala ho, aby jej oznámil, či so zreteľom na tento rozsudok trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
23 Rozhodnutím z 1. júna 2012, ktoré bolo Súdnemu dvoru doručené 8. júna 2012, Hessischer Verwaltungsgerichtshof vzal späť svoje prvé tri otázky, keďže usúdil, že v už citovanom rozsudku N. S. a i. boli dostatočne zodpovedané. Vnútroštátny súd sa naproti tomu domnieva, že na spresnenie dosahu tohto rozsudku, pokiaľ ide o možnosť žiadateľa o azyl obrátiť sa na súd s návrhom na určenie povinnosti členského štátu, v ktorom sa nachádza, preskúmať jeho žiadosť o azyl, je naďalej potrebné zodpovedať nasledujúcu otázku:
„Vyplýva z povinnosti členského štátu vykonať svoje oprávnenie podľa článku 3 ods. 2 prvej vety nariadenia… vymožiteľný subjektívny nárok žiadateľa o azyl domáhať sa, aby tento členský štát prevzal zodpovednosť?“
O prejudiciálnej otázke
24 Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa žiadateľ o azyl môže pred vnútroštátnym súdom domáhať povinnosti členského štátu, v ktorom podal žiadosť o azyl, preskúmať túto žiadosť na základe článku 3 ods. 2 nariadenia, ak situácia panujúca v členskom štáte, ktorého kritériá stanovené v kapitole III nariadenia označujú za zodpovedný na preskúmanie uvedenej žiadosti, ohrozuje základné práva tohto žiadateľa.
25 Najskôr treba konštatovať, že z rozhodnutí vydaných vnútroštátnym súdom 22. decembra 2010 a 1. júna 2012 vyplýva, že táto otázka vychádza z predpokladu, že v situácii, ako je tá v konaní vo veci samej, členský štát, v ktorom žiadateľ o azyl podal svoju žiadosť, je povinný uplatniť svoje právo previať zodpovednosť, ktoré mu priznáva článok 3 ods. 2 nariadenia.
26 Toto ustanovenie však nevychádza z takéhoto predpokladu.
27 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 1 nariadenia žiadosť o azyl posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný.
28 Podľa článku 3 ods. 2 však bez ohľadu na odsek 1 uvedeného článku môže každý členský štát posúdiť žiadosť o azyl predloženú štátnym príslušníkom tretej krajiny, aj keď mu podľa kritérií stanovených v nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie.
29 Keď Súdny dvor v bode 107 už citovaného rozsudku N. S. a i. pripomenul, že v situácii, ako je tá, o ktorú išlo v uvedenom rozsudku, členský štát pristupujúci k určeniu zodpovedného členského štátu má možnosť stanovenú v článku 3 ods. 2 nariadenia sám preskúmať žiadosť, nekonštatoval tým, že má tú povinnosť.
30 Naproti tomu treba zdôrazniť, že Súdny dvor rozhodol, že členským štátom prislúcha, aby neodovzdali žiadateľa o azyl do členského štátu, ktorého kritériá stanovené v kapitole III nariadenia označujú za zodpovedný členský štát, pokiaľ nemôžu nevedieť, že systémové zlyhania azylového konania a podmienok prijatia žiadateľov o azyl v tomto členskom štáte predstavujú vážne a preukázané dôvody domnievať sa, že žiadateľ bude vystavený skutočnému nebezpečenstvu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie (pozri v tomto zmysle rozsudok N. S. a i., už citovaný, body 94 a 106).
31 Vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby preveril, či v deň, keď bolo vykonané rozhodnutie o odovzdaní K. Puida do Grécka, existovali takéto systémové zlyhania.
32 Pokiaľ ide o otázku, či členský štát, ktorý nemôže uskutočniť odovzdanie žiadateľa o azyl do členského štátu pôvodne označeného ako zodpovedný v zmysle nariadenia, je povinný sám preskúmať túto žiadosť, treba pripomenúť, že kapitola III nariadenia uvádza určitý počet kritérií a že podľa článku 5 ods. 1 tohto nariadenia sa tieto kritériá uplatňujú v poradí, v ktorom sú uvedené v dotknutej kapitole (rozsudok N. S. a i., už citovaný, bod 95).
33 Preto ako už Súdny dvor rozhodol, s výnimkou možnosti sám preskúmať žiadosť, uvedenej v článku 3 ods. 2 nariadenia, nemožnosť odovzdať žiadateľa do iného členského štátu pôvodne označeného za zodpovedný na základe kritérií stanovených v kapitole III nariadenia ukladá členskému štátu, ktorý mal uskutočniť toto odovzdanie, aby pokračoval v preskúmavaní kritérií uvedenej kapitoly s cieľom overiť, či niektoré z týchto kritérií umožňuje identifikovať iný členský štát ako zodpovedný za posúdenie žiadosti o azyl (rozsudok N. S. a i., už citovaný, body 96 a 107).
34 Ak to tak nie je, v zmysle článku 13 nariadenia je za toto preskúmanie zodpovedný členský štát, ktorému bola podaná žiadosť ako prvému (pozri v tomto zmysle rozsudok N. S. a i., už citovaný, bod 97).
35 Je však potrebné, aby členský štát, v ktorom sa nachádza žiadateľ o azyl, dbal na to, aby nezhoršil situáciu porušenia základných práv tohto žiadateľa neprimerane dlhým konaním o určenie zodpovedného členského štátu. V prípade potreby mu prislúcha, aby sám preskúmal žiadosť v súlade s podrobnosťami stanovenými v článku 3 ods. 2 nariadenia (rozsudok N. S. a i., už citovaný, body 98 a 108).
36 Vzhľadom na uvedené treba na položenú otázku odpovedať tak, že ak členské štáty nemôžu nevedieť, že systémové zlyhania azylového konania a podmienok prijatia žiadateľov o azyl v členskom štáte pôvodne označenom za zodpovedný v zmysle kritérií stanovených v kapitole III nariadenia predstavujú vážne a preukázané dôvody domnievať sa, že žiadateľ o azyl bude vystavený skutočnému nebezpečenstvu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie, čoho preverenie prislúcha vnútroštátnemu súdu, členský štát pristupujúci k určeniu zodpovedného členského štátu je povinný neodovzdať žiadateľa o azyl do členského štátu pôvodne označeného za zodpovedný a okrem prípadu, že využije možnosť sám preskúmať žiadosť, je povinný pokračovať v skúmaní kritérií uvedenej kapitoly s cieľom overiť, či iný členský štát môže byť označený za zodpovedný v zmysle niektorého z týchto kritérií, alebo, ak to tak nie je, v zmysle článku 13 rovnakého nariadenia.
37 Naproti tomu v takejto situácii nemožnosť odovzdať žiadateľa o azyl do členského štátu pôvodne označeného za zodpovedný sama osebe neznamená, že členský štát pristupujúci k určeniu zodpovedného členského štátu je povinný sám preskúmať žiadosť o azyl na základe článku 3 ods. 2 nariadenia.
O trovách
38 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:
Ak členské štáty nemôžu nevedieť, že systémové zlyhania azylového konania a podmienok prijatia žiadateľov o azyl v členskom štáte pôvodne označenom za zodpovedný v zmysle kritérií stanovených v kapitole III nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov predstavujú vážne a preukázané dôvody domnievať sa, že žiadateľ o azyl bude vystavený skutočnému nebezpečenstvu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie, čoho preverenie prislúcha vnútroštátnemu súdu, členský štát pristupujúci k určeniu zodpovedného členského štátu je povinný neodovzdať žiadateľa o azyl do členského štátu pôvodne označeného za zodpovedný a okrem prípadu, že využije možnosť sám preskúmať žiadosť, je povinný pokračovať v skúmaní kritérií uvedenej kapitoly s cieľom overiť, či iný členský štát môže byť označený za zodpovedný v zmysle niektorého z týchto kritérií, alebo, ak to tak nie je, v zmysle článku 13 rovnakého nariadenia.
Naproti tomu v takejto situácii nemožnosť odovzdať žiadateľa o azyl do členského štátu pôvodne označeného za zodpovedný sama osebe neznamená, že členský štát pristupujúci k určeniu zodpovedného členského štátu je povinný sám preskúmať žiadosť o azyl na základe článku 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003.
Podpisy