ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (tretia komora)

z 12. decembra 2012 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh s acetylidom vápenatým a horčíkom pre oceliarsky a plynárenský priemysel v EHP s výnimkou Írska, Španielska, Portugalska a Spojeného kráľovstva – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Určenie cien a rozdelenie trhu – Pokuty – Povinnosť odôvodnenia – Proporcionalita – Rovnosť zaobchádzania – Usmernenia k metóde stanovovania pokút z roku 2006 – Platobná schopnosť“

Vo veci T‑352/09,

Novácke chemické závody, a.s., so sídlom v Novákoch (Slovensko), v zastúpení: pôvodne A. Černejová, neskôr M. Boľoš a L. Bányaiová, advokáti,

žalobca,

ktorého v konaní podporuje:

Slovenská republika, v zastúpení: B. Ricziová, splnomocnená zástupkyňa,

vedľajší účastník konania,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: F. Castillo de la Torre, N. von Lingen a A. Tokár, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2009) 5791 v konečnom znení z 22. júla 2009 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/F/39.396 – Činidlá založené na acetylide vápenatom a horčíku pre oceliarsky a plynárenský priemysel) v rozsahu, v akom sa týka žalobcu, ako aj subsidiárne návrh na zrušenie alebo zníženie pokuty, ktorá bola uložená uvedeným rozhodnutím žalobcovi,

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora),

v zložení: predseda komory O. Czúcz, sudcovia I. Labucka a D. Gratsias (spravodajca),

tajomník: N. Rosner, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 25. apríla 2012,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Komisia Európskych spoločenstiev vo svojom rozhodnutí K(2009) 5791 v konečnom znení z 22. júla 2009 týkajúcom sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/F/39.396 – Činidlá založené na acetylide vápenatom a horčíku pre oceliarsky a plynárenský priemysel) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) konštatovala, že hlavní dodávatelia acetylidu vápenatého a horčíka pre oceliarsky a plynárenský priemysel svojou účasťou na jedinom a pokračujúcom porušení v období od 7. apríla 2004 do 16. januára 2007 porušili článok 81 ods. 1 ES a článok 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP). Tieto subjekty boli zapojené do rozdelenia trhu, stanovovania kvót, prideľovania odberateľov, stanovovania cien a výmeny citlivých obchodných informácií o cene, odberateľoch a objeme predaja v rámci EHP s výnimkou Írska, Španielska, Portugalska a Spojeného kráľovstva.

2        Konanie vo veci sa začalo na základe žiadosti o oslobodenie od pokuty, ktorú podala spoločnosť Akzo Nobel NV v zmysle oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 115).

3        Žalobca, Novácke chemické závody, a.s., vyrába predovšetkým acetylid vápenatý. Komisia v článku 1 písm. e) napadnutého rozhodnutia konštatovala, že žalobca sa podieľal na porušení počas celého obdobia jeho trvania a v článku 2 prvom odseku písm. e) rovnakého rozhodnutia mu uložila pokutu vo výške 19,6 milióna eur, ktorú je povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne so svojou materskou spoločnosťou v čase porušenia, spoločnosťou 1. garantovaná a.s.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

4        Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 14. septembra 2009 podal žalobca žalobu, na základ ktorej sa začalo toto konanie.

5        Osobitným aktom doručeným do kancelárie v ten istý deň a zapísaným do registra pod značkou T‑352/09 R žalobca tiež predložil návrh na nariadenie predbežného opatrenia v zmysle článkov 242 ES a 243 ES a článku 104 a nasl. Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa. Uznesením predsedu Súdu prvého stupňa z 29. októbra 2009, Novácke chemické závody/Komisia (T‑352/09 R, neuverejnené v Zbierke), bol tento návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý.

6        Listom doručeným do kancelárie 7. októbra 2009 informoval žalobca Súd prvého stupňa o vyhlásení konkurzu. Druhým listom, doručeným do kancelárie 6. novembra 2009, informoval žalobca Súd prvého stupňa o skutočnosti, že správca konkurznej podstaty určil nového zástupcu. Žalobca dodal, že v súlade s ustanoveniami slovenského právneho poriadku, ktoré sa uplatňujú na konkurz účastníka konania pred súdom, musí byť konanie v tejto veci pozastavené. Keďže daný list v podstate obsahoval návrh na prerušenie konania v tejto veci, Súd prvého stupňa požiadal Komisiu o vyjadrenie k tomuto návrhu. Komisia vo svojom vyjadrení doručenom do kancelárie Všeobecného súdu 7. decembra 2009 namietala voči prerušeniu plánovaného konania.

7        Uznesením predsedu piatej komory Všeobecného súdu z 21. januára 2010 bolo konanie v tejto veci podľa článku 77 písm. d) rokovacieho poriadku prerušené do 31. októbra 2010, aby bola správcovi konkurznej podstaty poskytnutá možnosť prijať rozhodnutie, či bude pokračovať v mene žalobcu v konaní v danej veci, alebo vezme žalobu spať.

8        Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 16. marca 2010 požiadala Komisia o pokračovanie v konaní v danej veci. Uznesením z 11. mája 2010 predseda piatej komory Všeobecného súdu rozhodol o pokračovaní v konaní v tejto veci vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nepredložil k uvedenému návrhu pripomienky v určenej lehote.

9        Návrhom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 25. novembra 2009 podala Slovenská republika návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu žalobcu. Predseda piatej komory Všeobecného súdu tomuto návrhu vyhovel uznesením z 24. júna 2010, ktoré bolo opravené uznesením z 26. júla 2010. Slovenská republika predložila svoje vyjadrenie vedľajšieho účastníka 14. septembra 2010.

10      Keďže zloženie komôr Všeobecného súdu sa zmenilo, pôvodne určený sudca spravodajca bol pridelený k tretej komore, ktorej bola z tohto dôvodu prejednávaná vec pridelená. Z dôvodu čiastočnej obmeny Všeobecného súdu bola prejednávaná vec pridelená novému sudcovi spravodajcovi zasadajúcemu v tej istej komore.

11      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (tretia komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania uvedených v článku 64 rokovacieho poriadku vyzval po prvé žalobcu a Komisiu, aby predložili určité dokumenty, po druhé žalobcu, aby odpovedal na otázku, a po tretie všetkých účastníkov konania, aby odpovedali na inú otázku. Účastníci konania týmto opatreniam vyhoveli s výnimkou Komisie, ktorá nepredložila jeden z požadovaných dokumentov.

12      V rámci dokazovania podľa článku 65 rokovacieho poriadku nariadil Všeobecný súd uznesením z 27. marca 2012 Komisii predložiť dokument, ktorý nepredložila v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania uvedených v predchádzajúcom bode. Komisia tomuto opatreniu vyhovela v stanovenej lehote.

13      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im položil Všeobecný súd, boli vypočuté na pojednávaní 25. apríla 2012.

14      Na pojednávaní požiadala Slovenská republika o možnosť predložiť nový dokument. Keďže ostatní účastníci konania voči tomu nenamietali, Všeobecný súd povolil predloženie predmetného dokumentu a ostatným účastníkom konania určil lehotu na podanie písomných pripomienok týkajúcich sa uvedeného dokumentu. Ústna časť konania sa skončila 15. mája 2012 po predložení pripomienok ostatných účastníkov konania k dokumentu, ktorý podala Slovenská republika.

15      Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa ho týka, a následne zrušil pokutu, ktorá mu bola uložená,

–        subsidiárne zrušil alebo podstatne znížil pokutu, ktorá mu bola uložená,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

16      Slovenská republika podporuje návrh žalobcu na zrušenie alebo podstatné zníženie pokuty, ktorá mu bola uložená.

17      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

 Právny stav

18      Na podporu svojej žaloby žalobca uvádza tri žalobné dôvody založené po prvé na porušení všeobecných zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania pri určení výšky pokuty, po druhé na porušení základných formálnych náležitostí, na nesprávnom zistení skutkového stavu, ako aj na zjavne nesprávnom posúdení, keďže Komisia odmietla prihliadnuť na jeho platobnú neschopnosť v zmysle bodu 35 usmernení k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia (ES) č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, s. 2, ďalej len „usmernenia“), a po tretie na porušení článku 3 ods. 1 písm. g) ES.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení všeobecných zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania pri určení výšky pokuty

 Usmernenia

19      Tak ako to vyplýva z odôvodnenia 285 napadnutého rozhodnutia, výška pokút, ktoré boli uložené žalobcovi a ostatným účastníkom sporného kartelu, bola stanovená podľa usmernení uverejnených Komisiou.

20      Tak ako to vyplýva z bodov 9 až 11 usmernení, stanovenie výšky pokuty sa uskutoční prostredníctvom dvojstupňovej metodiky.

21      Komisia najskôr určí základnú výšku pokuty pre každý podnik alebo združenie podnikov. V tejto súvislosti vychádza z hodnoty predaja tovaru alebo služieb dotknutého podniku, s ktorými porušenie priamo alebo nepriamo súvisí v príslušnej geografickej oblasti (bod 13). Základná výška pokuty súvisí s určitou časťou hodnoty predaja stanovenou v závislosti od stupňa závažnosti porušenia a vynásobenou počtom rokov, počas ktorých porušenie trvalo (bod 19). Obdobia dlhšie ako 6 mesiacov, ale kratšie ako jeden rok sa počítajú ako celý rok (bod 24). Zohľadňovaná časť hodnoty predaja môže vo všeobecnosti dosiahnuť až 30 % (bod 21).

22      Bod 22 usmernení stanovuje, že „pri rozhodovaní o tom, či časť hodnoty predaja, ktorá sa má vziať do úvahy pre daný prípad by mala byť situovaná v hornej alebo v dolnej časti stupnice, Komisia zohľadní určitý počet ukazovateľov, napríklad povahu porušenia, kumulovaný podiel všetkých zúčastnených strán na trhu, geografický rozsah porušenia, uskutočnenie alebo neuskutočnenie porušenia“.

23      Bod 25 usmernení okrem toho uvádza, že „Komisia nezávisle od trvania účasti podniku na porušení zahrnie do základnej výšky pokuty sumu pohybujúcu sa medzi 15 % až 25 % hodnoty predaja…, aby podniky odradila od akejkoľvek účasti na horizontálnych dohodách o stanovení cien, rozdelení trhu a obmedzení produkcie“.

24      Potom môže Komisia zvýšiť alebo znížiť základnú výšku pokuty, ktorá bola stanovená v prvom stupni. Bod 28 usmernení tak upravuje zvýšenie uvedenej sumy, ak Komisia zistí existenciu priťažujúcich okolností, ktoré sú uvedené v rovnakom bode. Recidíva, t. j. skutočnosť, že „podnik pokračuje v rovnakom alebo podobnom porušení po tom, ako Komisia alebo vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž skonštatovali, že tento podnik porušil ustanovenia článku 81 [ES] alebo článku 82 [ES]“, tvorí súčasť mnohých priťažujúcich okolností uvedených v tomto bode a odôvodňuje zvýšenie až do 100 % zo sumy základnej výšky pokuty (pozri bod 28 prvú zarážku usmernení). Vedúca úloha pri porušovaní alebo podnecovanie k porušeniu tiež predstavuje priťažujúcu okolnosť podľa tretej zarážky bodu 28 usmernení.

25      Okrem toho usmernenia upravujú aj osobitné zvýšenie hodnoty pokuty, ktoré má slúžiť ako odstrašujúci príklad, a to predovšetkým v ich bode 30, podľa ktorého „Komisia bude venovať osobitnú pozornosť zabezpečeniu odstrašujúceho účinku pokút. Na tento účel môže zvýšiť pokutu uloženú podnikom, ktoré majú zvlášť vysoký obrat mimo tovarov alebo služieb, ktoré sú spojené s porušením“.

26      Navyše bod 29 usmernení uvádza, že hodnota základnej výšky pokuty môže byť znížená, ak Komisia zistí existenciu poľahčujúcich okolností, ktoré sú uvedené v rovnakom bode. Podľa druhej zarážky tohto bodu Komisia konštatuje existenciu poľahčujúcich okolností, ak podnik dokáže, že porušenie bolo spáchané z nedbalosti. Okrem toho podľa štvrtej zarážky rovnakého bodu Komisia konštatuje poľahčujúce okolnosti, „ak dotknutý podnik s [ňou] účinne spolupracuje nad rámec oznámenia [o] zhovievavosti a zákonom stanovenej povinnosti spolupráce“.

27      V tejto súvislosti, tak ako to vyplýva z odôvodnenia 339 napadnutého rozhodnutia, je od 14. februára 2002 spolupráca podnikov s Komisiou upravená prostredníctvom oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 115, ďalej len „oznámenie o zhovievavosti z roku 2002“), ktoré bolo od 8. decembra 2006 nahradené novým oznámením Komisie (Ú. v. EÚ C 298, s. 17, ďalej len „oznámenie o zhovievavosti z roku 2006“). Keďže Akzo Nobel požiadal Komisiu o zhovievavosť 20. novembra 2006, t. j. predtým, ako vstúpilo do platnosti oznámenia o zhovievavosti z roku 2006, na daný prípad sa uplatňuje oznámenie o zhovievavosti z roku 2002, ako aj body 31 až 35 oznámenia o zhovievavosti z roku 2006 v zmysle výnimky uvedenej v jeho bode 37.

28      Nakoniec bod 35 usmernení upravuje zohľadnenie platobnej neschopnosti podniku v osobitnom sociálnom a ekonomickom kontexte vzhľadom na prípadné zníženie výšky pokuty.

 Napadnuté rozhodnutie

29      Hodnota predaja každého účastníka kartelu počas posledného celého roku jeho účasti na porušení, ktorú použila Komisia na stanovenie výšky pokuty, je uvedená v tabuľke nachádzajúcej sa v odôvodnení 288 napadnutého rozhodnutia. Z tabuľky vyplýva, že hodnota predaja práškového acetylidu vápenatého uskutočnená žalobcom v roku 2006 predstavuje 5 až 10 miliónov eur. Hodnota predaja granulátov acetylidu vápenatého uskutočnená žalobcom predstavuje 20 až 25 miliónov eur.

30      Z odôvodnenia 294 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia zastávala názor, že sporné porušenie patrí svojou povahou medzi najškodlivejšie obmedzenia hospodárskej súťaže.

31      Okrem toho v odôvodnení 299 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že predmetný kartel sa týkal odberateľov v rámci EHP s výnimkou Španielska, Portugalska, Spojeného kráľovstva a Írska.

32      V odôvodnení 301 napadnutého rozhodnutia Komisia stanovila podiel hodnoty predaja, ktorý sa má vziať do úvahy pre všetkých účastníkov kartelu, na 17 % vzhľadom na „osobitné okolnosti tejto veci“ a pri zohľadnení „kritérií uvedených v odôvodneniach 294 a 299“.

33      V tabuľke v odôvodnení 304 napadnutého rozhodnutia uviedla Komisia násobiteľ určený podľa počtu rokov trvania porušenia pre každý podnik, ktorého sa toto rozhodnutie dotýka, pričom pri jeho stanovení zohľadnila úvahy týkajúce sa dĺžky trvania porušenia nachádzajúce sa v odôvodneniach 302 a 303 rovnakého rozhodnutia. V prípade žalobcu Komisia určila násobiteľ 2,5 pre práškový acetylid vápenatý a 3 pre granuláty acetylidu vápenatého.

34      Okrem toho v odôvodnení 306 napadnutého rozhodnutia stanovila Komisia percento hodnoty predaja zhodujúce sa s dodatočnou sumou, ktorá je zahrnutá do výšky pokuty v súlade s bodom 25 usmernení, t. j. v danom prípade 17 % „vzhľadom na osobitné okolnosti tejto veci a vyššie uvedené kritériá týkajúce sa povahy porušenia, a geografického rozsahu“.

35      V odôvodnení 308 napadnutého rozhodnutia sa nachádza tabuľka obsahujúca základnú výšku pokuty vypočítanú pre každého účastníka. V prípade žalobcu je táto suma stanovená na 19,6 milióna eur.

36      V odôvodneniach 309 až 312 napadnutého rozhodnutia Komisia skúmala, či bolo potrebné zvýšiť základnú výšku pokuty z dôvodu priťažujúcich okolností. Komisia konštatovala existenciu priťažujúcich okolností z dôvodu recidívy v prípade dvoch účastníkov kartelu, Akzo Nobel a Degussa AG, ktorá sa počas prijímania napadnutého rozhodnutia stala spoločnosťou Evonik Degussa GmbH. V prípade žalobcu neboli uvedené alebo uznané žiadne priťažujúce okolnosti.

37      V odôvodneniach 313 až 333 napadnutého rozhodnutia Komisia skúmala, či je v prípade jedného alebo viacerých účastníkov kartelu potrebné konštatovať existenciu poľahčujúcich okolností. Predovšetkým Komisia postupne skúmala tvrdenia uvádzané všetkými účastníkmi založené na obmedzenej účasti na karteli (odôvodnenia 313 až 316), tvrdenia uvádzané niektorými účastníkmi založené na skutočnosti, že predmetné dohody o karteli neuskutočnili a nemali z účasti na ňom prospech (odôvodnenia 317 až 320), tvrdenia niektorých účastníkov, okrem iného aj žalobcu, založené na ich účinnej spolupráci s Komisiou, ktorá presahovala rozsah pôsobnosti oznámenia o zhovievavosti z roku 2006 (odôvodnenia 321 až 327 napadnutého rozhodnutia) a tvrdenia uvádzané viacerými účastníkmi založené na zložitej hospodárskej situácii dodávateľov acetylidu vápenatého a horčíka pred obdobím a počas obdobia trvania kartelu (odôvodnenia 328 až 331). Vo všetkých prípadoch Komisia dospela k záveru, že nie je nutné konštatovať existenciu poľahčujúcich okolností (odôvodnenia 314, 320, 327 a 331 napadnutého rozhodnutia).

38      V odôvodneniach 335 až 360 napadnutého rozhodnutia Komisia skúmala, či je v prípade jedného alebo viacerých účastníkov kartelu potrebné uplatniť oznámenie o zhovievavosti z roku 2002. Z odôvodnenia 358 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že 6. februára 2008 žalobca podal v tomto zmysle žiadosť (ďalej len „žiadosť o zhovievavosť“). Komisia v tom istom odôvodnení zastávala názor, že žiadosť bola podaná viac ako rok po vykonaní kontrol, po tom, ako žalobca dostal žiadosti o informácie podľa článku 18 nariadenia č. 1/2003. Žiadosť neobsahovala významnú pridanú hodnotu dôkazov, keďže žalobca v nej uviedol len skutočnosti týkajúce sa práškového acetylidu vápenatého, v prípade ktorého už Komisia v danom období disponovala dostatočnými dôkazmi. Komisia tak zastávala názor, že informácie poskytnuté žalobcom už nemohli svojou povahou alebo stupňom podrobnosti posilniť preukázanie daných skutočností. Z tohto dôvodu došla k záveru, že žalobcovi nemôže byť priznané zníženie výšky pokuty.

39      Naopak Komisia rozhodla o oslobodení spoločnosti Akzo Nobel od pokuty (odôvodnenia 335 a 336 napadnutého rozhodnutia), o znížení výšky pokuty spoločnosti Donau Chemie AG o 35 % (odôvodnenie 346 napadnutého rozhodnutia), ako aj o znížení výšky pokuty spoločnosti Evonik Degussa o 20 % (odôvodnenie 356 napadnutého rozhodnutia). Komisia zamietla žiadosť o odpustenie alebo zníženie pokuty, ktorú podala spoločnosť Almamet GmbH (odôvodnenie 349) a okrem iného došla k záveru, že zníženie výšky pokuty, ktoré bolo poskytnuté Evonik Degussa, sa nemôže týkať spoločností SKW Stahl Metallurgie GmbH, SKW Stahl Metallurgie AG a Arques Industries AG, keďže táto podala žiadosť o zhovievavosť jedine vo svojom vlastnom mene (odôvodnenie 357 napadnutého rozhodnutia).

40      Výška jednotlivých uložených pokút sa nachádza v odôvodnení 361 napadnutého rozhodnutia. Suma uvedená pre žalobcu predstavuje 19,6 milióna eur.

41      Nakoniec v odôvodneniach 362 až 378 napadnutého rozhodnutia Komisia skúmala žiadosti viacerých účastníkov kartelu týkajúce sa uplatnenia bodu 35 usmernení. Komisia zamietla žiadosť žalobcu v tomto zmysle (odôvodnenie 377 napadnutého rozhodnutia), ako aj žiadosti podané ostatnými účastníkmi kartelu, ale spoločnosti Almamet priznala zníženie výšky pokuty vo výške 20 % (odôvodnenie 372 napadnutého rozhodnutia).

 O výhradách, ktoré uviedol žalobca

42      Žalobca uvádza, že stanovenie výšky pokuty, ktorú mu uložila Komisia, porušuje zásady proporcionality a rovnosti zaobchádzania. Žalobca v tejto súvislosti uvádza päť výhrad, ktoré sa týkajú po prvé odstrašujúceho účinku pokuty, po druhé priťažujúcich okolností, po tretie poľahčujúcich okolností, po štvrté zníženia výšky pokuty udelenej spoločnosti Almamet a po piate pokuty, keďže táto bola vypočítaná úmerne k celkovému obratu spoločností, voči ktorým bolo napadnuté rozhodnutie vydané. Tieto výhrady budú preskúmané postupne po vysvetlení úvodných poznámok. Počas pojednávania žalobca uviedol výhradu týkajúcu sa hodnoty predaja, ktorá bola zohľadnená pri výpočte základnej výšky pokuty. Podľa žalobcu sa táto výhrada nachádza už v samotnej žalobe. Podľa Komisie ide o novú výhradu, ktorá nie je založená na skutočnostiach uvedených počas konania, a je preto neprípustná. Táto výhrada bude skúmaná ako posledná.

–       Úvodné poznámky

43      Je potrebné pripomenúť, že Komisia disponuje určitou mierou voľnej úvahy pri stanovovaní výšky pokút, aby tak mohla usmerňovať správanie podnikov v zmysle dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01, Zb. s. II‑1181, bod 216 a tam citovanú judikatúru).

44      Ako však uvádza žalobca, vždy keď sa Komisia rozhodne uložiť pokutu podľa práva hospodárskej súťaže, je povinná dodržiavať všeobecné právne zásady, medzi inými zásadu rovnosti zaobchádzania a proporcionality, tak ako ich vykladajú súdy Únie (rozsudok Všeobecného súdu z 13. júla 2011, Schindler Holding a i./Komisia, T‑138/07, Zb. s. II‑4819, bod 105).

45      Podľa článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 Komisia pri stanovení výšky pokuty zohľadní závažnosť a dĺžku trvania porušovania. Z judikatúry vyplýva, že v tomto kontexte je Komisia povinná predovšetkým zabezpečiť, aby jej konanie malo odstrašujúci účinok (rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 106, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. apríla 2006, Degussa/Komisia, T‑279/02, Zb. s. II‑897, bod 272).

46      Potreba zabezpečiť dostatočný odstrašujúci účinok pokuty, hoci neodôvodňuje zvýšenie celkovej výšky pokút v rámci vykonávania politiky hospodárskej súťaže, vyžaduje, aby pokuta bola upravená tak, aby mala požadovaný dosah na podnik, ktorému je uložená, a to tak, aby sa nestala zanedbateľnou alebo naopak neprimerane vysokou, predovšetkým s ohľadom na finančné schopnosti dotknutého podniku v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi jednak z potreby zabezpečiť efektívnosť pokuty a jednak dodržiavania zásady proporcionality (rozsudky Súdu prvého stupňa Degussa/Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 283, a z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, T‑410/03, Zb. s. II‑881, bod 379).

47      Pokiaľ ide o usmernenia, z judikatúry vyplýva, že Komisia sa prijatím takýchto pravidiel správania a tým, že ich zverejnením oznámila, že ich v budúcnosti uplatní na prípady, ktorých sa týkajú, sama obmedzuje vo výkone svojej diskrečnej právomoci a nemôže sa od týchto pravidiel odchýliť bez toho, aby bola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, ako sú zásady rovnosti zaobchádzania alebo ochrany legitímnej dôvery (rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 211; rozsudky Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Schunk a Schunk Kohlenstoff‑Technik/Komisia, T‑69/04, Zb. s. II‑2567, bod 44, a z 28. apríla 2010, Amann & Söhne a Cousin Filterie/Komisia, T‑446/05, Zb. s. II‑1255, bod 146).

48      Z toho vyplýva, pričom to uznáva aj žalobca, že v priebehu stanovenia výšky pokuty, ktorá bude uložená podniku v súlade s článkom 23 nariadenia č. 1/2003, nepredstavuje samotné zohľadnenie usmernení porušenie zásady proporcionality a rovnosti zaobchádzania, ale práve naopak, toto zohľadnenie môže byť potrebné z dôvodu dodržania druhej z týchto zásad. Naopak dodržanie v usmerneniach uvedenej metodiky stanovenia výšky pokút však nezbavuje Komisiu povinnosti zabezpečiť, aby bola pokuta uložená v jednotlivých prípadoch v súlade so zásadami proporcionality a rovnosti zaobchádzania. Navyše v bode 37 usmernení si samotná Komisia vyhradila právo obísť metodiku alebo obmedzenia stanovené v usmerneniach, ak to odôvodňujú okolnosti daného prípadu alebo nevyhnutnosť dosiahnuť určitú úroveň odstrašujúceho účinku pokuty.

49      Navyše treba zdôrazniť, že pokiaľ ide o žaloby smerujúce proti rozhodnutiam Komisie ukladajúcim pokuty podnikom za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, Všeobecný súd má dvojakú právomoc (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, SCA Holding/Komisia, C‑297/98 P, Zb. s. I‑10101, bod 53).

50      Je oprávnený preskúmavať zákonnosť uvedených rozhodnutí a v rámci toho musí skúmať najmä dodržiavanie povinnosti odôvodnenia (rozsudok SCA Holding/Komisia, už citovaný v bode 49 vyššie, bod 54) a okrem toho je oprávnený na základe dôkazov predložených žalobcom na podporu uvádzaných dôvodov vykonať hĺbkové preskúmavanie tak z právneho, ako aj faktického hľadiska (rozsudok Súdneho dvora z 8. decembra 2011, KME Germany a i./Komisia, C‑389/10 P, Zb. s. I‑13125, bod 129).

51      Preskúmanie zákonnosti je doplnené neobmedzenou súdnou právomocou, ktorá bola priznaná súdu Únie článkom 31 nariadenia č. 1/2003 v súlade s článkom 261 ZFEÚ (rozsudok KME Germany a i./Komisia, už citovaný v bode 50 vyššie, bod 130). Okrem jednoduchého preskúmania zákonnosti, ktoré umožňuje len odmietnutie žaloby o neplatnosť alebo zrušenie napadnutého aktu čiastočne alebo v plnom rozsahu, vyplýva z neobmedzenej súdnej právomoci, ktorou súd disponuje, oprávnenie na zmenu napadnutého aktu, a to aj bez toho, aby ho zrušil, s prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti (rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, bod 692, a z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, Zb. s. I‑7415, bod 86). Súd tak môže nahradiť posúdenie Komisie svojím vlastným posúdením a v dôsledku toho zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo penále (rozsudok KME Germany a i./Komisia, už citovaný v bode 50 vyššie, bod 130).

52      Práve vo svetle týchto všeobecných úvah treba preskúmať výhrady uvedené žalobcom v rámci tohto žalobného dôvodu.

–       O prvej výhrade, ktorá sa týka odstrašujúceho účinku pokuty

53      Žalobca uvádza, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nezohľadnila adekvátne skutočnosť, že pokuta uložená podniku, ktorý sa zúčastnil na karteli, musí mať pre dotknutú spoločnosť osobitný odstrašujúci účinok. Žalobca zdôrazňuje, že v tejto súvislosti je nevyhnutný individuálny prístup, keďže určitá výška pokuty môže mať na jednu spoločnosť odstrašujúci účinok, ale na druhú nie. Z toho podľa žalobcu vyplýva, že suma uvedená v bode 25 usmernení nesmie byť stanovená v rovnakej výške pre všetkých účastníkov kartelu. Nevyhnutnosť použiť násobiteľ odstrašujúceho účinku pre každého z účastníkov potvrdil aj Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku Degussa/Komisia, už citovanom v bode 45 vyššie.

54      Okrem toho žalobca uvádza, že Komisia v danej veci nevyužila svoju možnosť uvedenú v bode 30 usmernení zvýšiť pokutu tak, aby zabezpečila jej dostatočný odstrašujúci účinok. Podľa žalobcu takéto zvýšenie mohlo byť použité voči účastníkom kartelu s najvyšším celkovým obratom, t. j. Akzo Nobel, Ecka Granulate GmbH & Co. KG (ďalej len „Ecka“) a Evonik Degussa. Nakoniec recidivisti, Akzo Nobel a Evonik Degussa, mali byť potrestaní vyššou pokutou, ako bola tá uložená žalobcovi, ktorý hral v danom porušení len malú úlohu. Zohľadnenie opätovného porušenia iba ako priťažujúcej okolnosti podľa bodu 28 usmernení nie je dostatočné.

55      Pokiaľ ide o povahu tvrdenia uvedeného v predchádzajúcom bode, je na úvod potrebné uviesť, že je pravda, že neobmedzená súdna právomoc udelená súdu Únie výslovne zakotvuje možnosť zvýšiť uloženú pokutu tam, kde je to potrebné. Predpoklad, podľa ktorého nebolo s jednotlivými účastníkmi porušenia zaobchádzané rovnakým spôsobom, tak vychádza zo skutočnosti, že závažnosť protiprávneho konania jedných dodávateľov bola vzhľadom na závažnosť protiprávneho konania druhých podhodnotená, pričom najvhodnejším riešením pre obnovenie rovnováhy je skôr zvýšenie výšky pokuty, ktorá bola uložená prvej skupine dodávateľov (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, bod 576).

56      Takéto zvýšenie však môže nastať len za predpokladu, že účastníci porušenia, ktorých pokuta má byť zvýšená, voči nej namietali na Všeobecnom súde a mali možnosť predložiť svoje pripomienky týkajúce sa daného zvýšenia (pozri v tomto zmysle rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 55 vyššie, body 577 a 578). Ak tieto podmienky nie sú splnené, je najvhodnejším spôsobom, ako v danom prípade zabrániť nerovnakému zaobchádzaniu, zníženie výšky pokuty uloženej ostatným účastníkom porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 55 vyššie, bod 579). Preto nemôže byť tvrdenie zhrnuté v bode 54 vyššie hneď zamietnuté ako neúčinné.

57      Následne je potrebné uviesť, že Komisia si je vedomá nevyhnutnosti zabezpečiť nielen všeobecný odstrašujúci účinok svojho konania v oblasti porušenia hospodárskej súťaže, ale aj špecifický odstrašujúci účinok pokuty uloženej podniku, ktorý sa dopustil takéhoto porušenia. To potvrdzuje aj bod 4 usmernení, ktorý stanovuje najmä, že „je potrebné stanoviť pokuty v takej výške, ktorá by mala odstrašujúci účinok… s cieľom sankcionovať konkrétne podniky (špecifický odstrašujúci účinok)“.

58      Vzhľadom na uvedené je potrebné pripomenúť, že suma stanovená v bode 25 usmernení je súčasťou základnej výšky pokuty, ktorá, tak ako to vyplýva z bodu 19 rovnakých usmernení (pozri bod 21 vyššie), musí odzrkadľovať závažnosť porušenia, a nie závažnosť vo vzťahu k účasti každého z dotknutých podnikov na porušovaní. Podľa judikatúry má byť posledná otázka posudzovaná v rámci prípadného uplatňovania priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Carbone‑Lorraine/Komisia, T‑73/04, Zb. s. II‑2661, bod 100). Z toho vyplýva, tak ako to správne uvádza Komisia, že Komisia má právo stanoviť percento z hodnoty predaja podľa bodu 25 usmernení, ako aj percento podľa bodu 21 rovnakých usmernení, v rovnakej výške pre všetkých účastníkov kartelu. Stanovenie rovnakého percenta pre všetkých účastníkov kartelu neznamená, v rozpore s tým, čo tvrdí žalobca, stanovenie rovnakej výšky pokuty pre všetkých účastníkov kartelu podľa bodu 25 usmernení. Keďže táto suma pozostáva z percenta hodnoty predaja každého účastníka kartelu uskutočneného v spojitosti s porušením, bude sa pri jednotlivých účastníkoch odlišovať v závislosti od rozdielu v hodnote predaja, ktorý uskutočnili.

59      Žalobcom uvedený rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, nemôže viesť k odlišnému záveru. Je pravda, že v bode 335 tohto rozsudku Súd prvého stupňa uviedol, že Komisia nemohla bez toho, aby porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, zvýšiť pokutu stanovenú v závislosti od závažnosti porušenia rovnakou sadzbou obom účastníkom kartelu, keďže ich obrat bol podstatne odlišný.

60      Ako vyplýva z bodov 20, 21, 326 a 327 rovnakého rozsudku, výška pokuty uloženej jednotlivým účastníkom kartelu, o ktorých v danej veci išlo, však bola stanovená podľa odlišnej metodiky, ako je tá upravená v usmerneniach a uplatnená Komisiou v danom prípade. Vo veci, ktorá viedla k prijatiu rozsudku Degussa/Komisia, už citovaného v bode 45 vyššie, rozdelila Komisia účastníkov kartelu do odlišných skupín v závislosti od ich obratu a pre všetkých členov každej skupiny stanovila rovnakú základnú výšku pokuty. Žalobkyňa v danej veci bola zaradená do rovnakej skupiny ako spoločnosť, ktorej obrat bol vyšší, a preto bola pre obe spoločnosti stanovená rovnaká základná výška pokuty. Nakoniec na zabezpečenie dostatočného odstrašujúceho účinku Komisia zvýšila pokutu rovnakou sadzbou, v danom prípade na 100 %, pre obe spoločnosti. Súd prvého stupňa kritizoval práve tento druhý uvedený aspekt (rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, body 328 až 335).

61      V danom prípade je však jednak, ako už bolo uvedené, základná výška pokuty odlišná pre jednotlivých účastníkov kartelu v závislosti od ich obratu. Jednak, ako správne uviedla Komisia, nezvýšila konkrétnu základnú výšku pokuty z dôvodu zabezpečenia jej dostatočného odstrašujúceho účinku. Z toho vyplýva, že okolnosti v tejto veci nie sú porovnateľné so skutočnosťami vo veci, ktorá viedla k prijatiu rozsudku Degussa/Komisia, už citovaného v bode 45 vyššie.

62      Žalobca tiež namieta voči skutočnosti, že Komisia nezvýšila pokutu uloženú účastníkom kartelu s najvyšším celkovým obratom podľa bodu 30 usmernení. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že hoci z uvedeného bodu usmernení skutočne vyplýva, že zvýšenie pokuty uloženej spoločnosti so zvlášť vysokým obratom mimo tovarov alebo služieb, ktoré sú spojené s porušením, sa môže javiť ako nevyhnutné na zabezpečenie jej dostatočného odstrašujúceho účinku, z tohto bodu naopak nevyplýva, že pokuta, ktorá nepredstavuje podstatné percento celkového obratu dotknutej spoločnosti, voči nej nemá dostatočne odstrašujúci účinok.

63      Pokuta stanovená podľa metodiky upravenej v usmerneniach totiž v zásade predstavuje významné percento hodnoty predaja potrestanej spoločnosti v oblasti dotknutej daným porušením. Vďaka pokute tak budú zisky spoločnosti v danom odvetví podstatne nižšie, prípadne bude v strate. Ak by aj obrat uvedenej spoločnosti v danom odvetví predstavoval len malú časť jej celkového obratu, nemožno a priori vylúčiť, že zníženie zisku v danom odvetví, prípadne dosiahnutie straty by malo odstrašujúci účinok, keďže obchodná spoločnosť v určitom odvetví sa v zásade snaží o dosiahnutie zisku.

64      Bod 30 usmernení tak upravuje možnosť, ale nie povinnosť Komisie zvýšiť pokutu uloženú spoločnosti so zvlášť vysokým obratom mimo tovarov alebo služieb, ktoré sú spojené s porušením. Okrem nejasného odvolania sa na údajne významný celkový obrat niektorých účastníkov kartelu, ktoré len odzrkadľuje tvrdenie uvedené v rámci piatej výhrady skúmanej nižšie, však žalobca nepredložil nijaký konkrétny dôkaz, ktorým by bol schopný preukázať, že Komisia mala v danom prípade použiť túto možnosť. Z toho vyplýva, že jej z tohto dôvodu nemožno vytýkať porušenie zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality.

65      Nakoniec pokiaľ ide o zohľadnenie opätovného porušenia, je potrebné uviesť, ako uznal samotný žalobca, že recidíva je zohľadnená pri úprave základnej výšky pokuty z dôvodu priťažujúcich okolností v súlade s bodom 28 prvou zarážkou usmernení a môže viesť k podstatnému zvýšeniu sumy, ktorá môže byť až dvojnásobná. Naopak stanovenie základnej výšky pokuty, pod ktorú spadá aj stanovenie percenta uvedeného v bode 25 usmernení, sa uskutočňuje, tak ako to už bolo uvedené (pozri bod 58 vyššie), zohľadnením závažnosti porušenia. Nezohľadnenie priťažujúcej okolnosti v tejto etape, keď daná priťažujúca okolnosť bude vzatá do úvahy neskôr, nepredstavuje nesprávne právne posúdenie (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdneho dvora z 11. septembra 2008, Coats Holdings a Coats/Komisia, C‑468/07 P, neuverejnený v Zbierke, bod 28).

66      Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že prvá výhrada nie je dôvodná a musí byť zamietnutá.

–       O druhej výhrade, ktorá sa týka priťažujúcich okolností

67      Žalobca Komisii vytýka, že v napadnutom rozhodnutí neskúmala otázku, ktorí členovia kartelu hrali vedúcu úlohu pri porušení, a zdôrazňuje, že on samotný bol pasívnym členom. Žalobca uznáva, že nie vo všetkých prípadoch kartelov je možné identifikovať jedného alebo viacerých vedúcich členov. Napriek tomu je pri komplexnom karteli, ako je ten vo veci samej, ťažko pochopiteľné, že by fungoval bez toho, aby jedna alebo viaceré spoločnosti prišli s uvedenou myšlienkou a uskutočnili potrebné prípravy. Žalobca zastáva názor, že Komisia neprejavila dostatočnú snahu na identifikáciu týchto spoločností. V tejto súvislosti žalobca uvádza ako príklady, čo mala Komisia skúmať, otázky, kto zorganizoval prvé stretnutia a pozval na ne pasívnych členov kartelu, alebo v priestoroch ktorej spoločnosti sa tieto stretnutia uskutočňovali. Z toho podľa žalobcu vyplýva, že Komisia porušila zásady rovnosti zaobchádzania a proporcionality v rozsahu, v akom sa s pasívnymi členmi kartelu zaobchádzalo rovnako ako s vedúcimi účastníkmi alebo podnecovateľmi.

68      Komisia poukazuje na neúčinnosť tejto výhrady. Zastáva názor, že hoci by bolo možné konštatovať, že jedna alebo viaceré spoločnosti hrali pri porušení vedúcu úlohu, takéto zistenie by nemalo vplyv na pokutu uloženú žalobcovi a prinajlepšom by mohlo viesť len k zvýšeniu pokút, ktoré boli uložené ostatným spoločnostiam.

69      Z dôvodov uvedených v bodoch 55 a 56 vyššie nemôže byť táto výhrada hneď zamietnutá ako neúčinná. Navyše bez toho, aby bolo potrebné skúmať, či boli podmienky zvýšenia pokuty uvedené v bode 56 vyššie v danom prípade splnené, je potrebné v každom prípade toto tvrdenie zamietnuť ako nedôvodné.

70      V tejto súvislosti je na úvod potrebné zdôrazniť, že tvrdenie žalobcu, podľa ktorého sa on sám v danom karteli správal pasívne, nemá v rámci tejto výhrady vplyv, ale musí byť skúmané v kontexte analýzy tretej výhrady týkajúcej sa poľahčujúcich okolností a to o to viac, že svojím tvrdením uvedením na podporu tejto výhrady ho žalobca len znovu zopakoval a rozšíril.

71      Následne je potrebné uviesť, že otázky žalobcu nachádzajúce sa v jeho tvrdení boli preskúmané najmä v napadnutom rozhodnutí. Ako vyplýva z odôvodnenia 177 napadnutého rozhodnutia, sporné porušenie sa týka troch výrobkov, t. j. práškového acetylidu vápenatého, horčíkových granulátov a granulátov acetylidu vápenatého a dvoch trhov, trhu s prvými dvoma výrobkami, ktoré sú navzájom nahraditeľné a ktoré sú určené pre oceliarsky priemysel a trhu s tretím výrobkom, ktorý je určený pre plynárenský priemysel. Komisia sa odvoláva na jednotlivé dohody týkajúce sa každého z týchto výrobkov (pozri jednotlivo odôvodnenia 54 až 91, 113 až 135 a 92 až 112 napadnutého rozhodnutia) a v odôvodnení 177 svojho rozhodnutia prichádza k záveru, že tieto tri dohody tvoria súčasť jediného a pokračujúceho porušenia.

72      Pokiaľ ide osobitne o práškový acetylid vápenatý, Komisia v odôvodnení 56 napadnutého rozhodnutia uvádza, že „prvé dve stretnutia sa uskutočnili v priestoroch podniku Almamet“. Na podporu tohto tvrdenia sa navyše prostredníctvom poznámky pod čiarou č. 106 odvoláva najmä na žiadosť o zhovievavosť. Priebeh prvého stretnutia je podrobnejšie opísaný v odôvodneniach 64 až 66 napadnutého rozhodnutia. Z tohto opisu je možné vyvodiť, že to bola spoločnosť Almamet, kto pozval ostatných účastníkov na stretnutie, pretože nielenže sa stretnutie konalo v jej priestoroch, ale aj jej zástupca otvoril diskusiu (pozri odôvodnenie 65 napadnutého rozhodnutia).

73      Druhé stretnutie týkajúce sa rovnakého výrobku sa podľa napadnutého rozhodnutia (pozri odôvodnenie 67) konalo opäť v priestoroch spoločnosti Almamet. Ako však vyplýva z odôvodnenia 69 napadnutého rozhodnutia, počas druhého stretnutia sa účastníci, teda aj žalobca, rozhodli organizovať podobné stretnutia pravidelne a prijali tak zodpovednosť za ich usporiadanie. Napadnuté rozhodnutie sa následne v odôvodnenia 70 až 89 odvoláva na deväť stretnutí, ktoré boli zorganizované jednotlivými účastníkmi kartelu, pričom dve z nich, v danom prípade stretnutia zo 7. apríla 2005 a z 25. apríla 2006, sa konali na Slovensku a boli zorganizované žalobcom (pozri jednotlivo odôvodnenia 74 a 83 napadnutého rozhodnutia).

74      Pokiaľ ide o granuláty acetylidu vápenatého, Komisia v odôvodnení 98 napadnutého rozhodnutia uvádza, že prvé stretnutie sa uskutočnilo 7. apríla 2004 v hoteli na území Slovinska a bolo zorganizované spoločnosťou TDR Metalurgija d.d. Žalobca a Donau Chemie boli jediné dve spoločnosti, ktoré sa ho zúčastnili. V odôvodnení 99 napadnutého rozhodnutia sa Komisia odvoláva na ďalšie dve stretnutia, ktoré sa uskutočnili medzi týmito troma výrobcami v Bratislave (Slovensko). Komisia však dodáva, že otázky týkajúce sa granulátov acetylidu vápenatého boli tiež načrtnuté buď v rámci stretnutí týkajúcich sa práškového acetylidu vápenatého, alebo počas osobitných stretnutí konajúcich sa v predĺžení prvých stretnutí (pozri odôvodnenia 101 a 108 napadnutého rozhodnutia).

75      Nakoniec dohoda týkajúca sa horčíku sa týkala jedine spoločností Almamet, Donau Chemie a Ecka. Ostatní adresáti napadnutého rozhodnutia, vrátane žalobcu, ho totiž nevyrábajú. Z odôvodnenia 125 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že prvé stretnutie medzi týmito troma dotknutými spoločnosťami sa uskutočnilo na konci roka 2004 alebo na začiatku roka 2005, pričom nebolo možné stanoviť presný dátum. Napadnuté rozhodnutie sa odvoláva na päť ďalších stretnutí týkajúcich sa tohto výrobku. Okrem stretnutia z 2. mája 2006, ktoré zorganizovala spoločnosť Ecka a znášala tiež náklady s ním spojené (pozri odôvodnenie 129 napadnutého rozhodnutia), nebolo možné určiť, ktorá spoločnosť ich organizovala. Odôvodnenie 115 napadnutého rozhodnutia však uvádza, že tri spoločnosti zúčastňujúce sa týchto stretnutí prijali zodpovednosť za ich organizáciu a znášali náklady s nimi spojené jedna po druhej.

76      Tieto odôvodnenia tak sú v rozpore s tvrdením žalobcu, podľa ktorého charakter sporného porušenia v podstate vyžaduje existenciu jedného alebo viacerých vedúcich účastníkov. Z odôvodnení sporného rozhodnutia uvedených v bodoch 71 až 73 vyššie totiž vyplýva, že všetci účastníci kartelu si boli rovní. Nezdá sa, že by skutočnosť, že spoločnosť Almamet zorganizovala prvé stretnutie týkajúce sa práškového acetylidu vápenatého a že spoločnosť TDR Metalurgija konala rovnakým spôsobom v prípade granulátov acetylidu vápenatého, mala osobitný význam. Žiadna zmienka v napadnutom rozhodnutí neumožňuje dôjsť k záveru, že postavenie týchto dvoch spoločností v karteli bolo dôležitejšie ako postavenie ostatných.

77      Naopak podľa Komisie z odôvodnenia 54 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že dohoda týkajúca sa práškového acetylidu vápenatého má svoj pôvod v negatívnom vývoji ceny tohto výrobku, ktorý pretrváva od začiatku 21. storočia, v spojitosti so zvýšením nákladov na jeho výrobu a znížením dopytu.

78      Podľa odôvodnenia 104 napadnutého rozhodnutia na trhu s granulátmi acetylidu vápenatého pretrvával porovnateľný pocit. Toto odôvodnenie cituje „zamestnanca spoločnosti Akzo Nobel“, ktorý tvrdí, že pre všetkých dodávateľov predmetného výrobku „sa zvýšenie ceny zdalo nevyhnutné“. Pokiaľ ide o horčík, ktorý je tiež určený pre oceliarsky priemysel a ktorý je vzájomne nahraditeľný s práškovým acetylidom vápenatým, Komisia v odôvodnení 113 napadnutého rozhodnutia uznáva, že dopyt po tomto výrobku sa zvyšuje, ale dodáva bez toho, aby jej žalobca odporoval, že „dodávatelia cítili aj väčšiu trhovú silu svojich odberateľov“ a boli tak pod stále silnejším tlakom v dôsledku vstupu novej čínskej konkurencie na trh.

79      V tomto kontexte je dôležité vedieť, kto vyvinul iniciatívu zorganizovať prvé stretnutie v rozsahu, v akom táto iniciatíva len poukazuje na spoločný pocit viacerých výrobcov predmetného tovaru. Okrem toho žalobca ani nevysvetlil svoje tvrdenie, podľa ktorého porušenie, ako je to v danom prípade, bude ťažko pochopiteľné bez jedného alebo viacerých vedúcich účastníkov, ani neuviedol dôkazy na jeho podporu. Navyše jediné konkrétne otázky, ktoré boli uvedené žalobcom v jeho tvrdení, bez ohľadu na ich vplyv na zistenie možných priťažujúcich okolností, boli v každom prípade zodpovedané najmä v napadnutom rozhodnutí tak, ako to bolo uvedené v bode 71 vyššie.

80      Z toho vyplýva, že tvrdenie žalobcu, podľa ktorého Komisia neskúmala existenciu možných priťažujúcich okolností v prípade niektorých účastníkov kartelu a týmto zanedbaním porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, nemožno uznať. Z toho vyplýva, že druhá výhrada nie je dôvodná a musí byť zamietnutá.

–       O tretej výhrade, ktorá sa týka poľahčujúcich okolností

81      Žalobca vytýka Komisii, že v súlade s bodom 29 usmernení neuznala existenciu poľahčujúcich okolností odôvodňujúcich zníženie pokuty, ktorá jej bola uložená. Žalobca v tomto kontexte uvádza po prvé údajnú nedbanlivosť, pokiaľ ide o povahu jeho účasti na karteli, po druhé obmedzenú a pasívnu povahu tejto účasti a po tretie domnelú spoluprácu s Komisiou nad rámec „oznámenia o zhovievavosti z roku 2002/2006“ a zákonom stanovenej povinnosti spolupráce, ktorú Komisia nezohľadnila.

82      Po prvé žalobca uvádza, že v čase sporných skutočností boli členmi jeho vedenia osoby, ktorých vzdelanie a kariéra boli formované podmienkami prísne regulovanej ekonomiky predchádzajúceho komunistického režimu pred rokom 1989. Minimálne na začiatku kartelu si tak vedúci predstavitelia žalobcu neboli ani vedomí nezákonnej povahy ich protisúťažného správania. Stretnutia týkajúce sa kartelu považovali za bežné obchodné stretnutia a sami boli predmetom kritiky zo strany ostatných účastníkov z dôvodu nedostatku ich diskrétnosti. Žalobca dodáva, že nikdy nebol predmetom šetrenia alebo akejkoľvek sankcie zo strany orgánov pre hospodársku súťaž, a preto zastáva názor, že nedbanlivosť týkajúca sa jeho účasti na karteli mala byť zohľadnená ako poľahčujúca okolnosť.

83      Komisia odpovedá, že uvedené porušenie sa uskutočnilo viac ako štrnásť rokov po páde komunistického režimu v Československu a že Slovenská republika prijala legislatívu zakazujúcu podobné dohody ešte pred svojím vstupom do Európskej únie. Žalobca vo svojej replike uviedol, že toto tvrdenie dostatočne neodzrkadľuje následky, ktoré vyplývali pre jeho vedúcich predstaviteľov v čase porušenia zo skutočnosti, že prežili podstatnú a formujúcu časť svojej kariéry v odlišnom ekonomickom režime, ako je trhové hospodárstvo.

84      Bez toho, aby bolo potrebné zachádzať do detailov rozpravy medzi účastníkmi konania, je potrebné pripomenúť, že článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 povoľuje Komisii uložiť pokutu podnikom, ktoré sa dopustili porušenia ustanovení článku 81 ES, nielen v prípade, ak sa ho dopustili úmyselne, ale aj v prípade, ak sa ho dopustili z nedbanlivosti.

85      Podľa ustálenej judikatúry na to, aby sa porušenie pravidiel hospodárskej súťaže mohlo považovať za spáchané úmyselne a nie z nedbanlivosti, nie je nevyhnutné, aby si dotknutý podnik bol vedomý porušenia týchto pravidiel, ale postačuje, že nemohol nevedieť, že cieľom jeho konania je porušenie hospodárskej súťaže na spoločnom trhu (pozri rozsudok Súdneho dvora z 11. júla 1989, Belasco a i./Komisia, 246/86, Zb. s. 2117, bod 41 a tam citovanú judikatúru, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, T‑259/02 až T‑264/02 a T‑271/02, Zb. s. II‑5169, bod 205 a tam citovanú judikatúru).

86      V danom prípade žalobca nenamieta voči skutočnosti, že sa zúčastnil na porušení, práve naopak, vo svojom tvrdení týkajúcom sa tejto výhrady „priznáva a nepopiera [svoju zodpovednosť] za protisúťažné správanie predchádzajúceho vedenia spoločnosti“. Vzhľadom na skutočnosti predstavujúce sporné porušenie, ktoré sú zhrnuté v bode 1 vyššie, je však zrejmé, že členovia vedenia žalobcu, ktorí sa zúčastnili jednotlivých stretnutí organizovaných v rámci kartelu a ktorí následne uplatnili rozhodnutia prijaté na týchto stretnutiach, nemohli nevedieť, že cieľom ich správania je porušenie hospodárskej súťaže na spoločnom trhu. Taký je totiž priamy a okamžitý následok rozdelenia trhu, stanovenia kvót, rozdeľovania si odberateľov a stanovovania cien medzi jednotlivými účastníkmi toho istého trhu, pričom toto správanie je predmetom porušenia potrestaného v napadnutom rozhodnutí.

87      Naopak, ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 85 vyššie, v tomto kontexte nie je dôležité, že členovia vedenia žalobcu nevedeli z dôvodu ich predchádzajúcich skúseností v bývalom komunistickom režime v Československu alebo z akéhokoľvek iného dôvodu, že takéto správanie porušuje vnútroštátne pravidlá hospodárskej súťaže alebo pravidlá hospodárskej súťaže Únie.

88      Ako správne uvádza Komisia, záver, podľa ktorého si členovia vedenia žalobcu boli vedomí účelu ich protisúťažného správania, potvrdzujú tvrdenia žalobcu, ktoré sú obsiahnuté v žiadosti o zhovievavosť. Žalobca v nej vysvetlil, že členovia vedenia, ktorí sa zúčastnili kartelových stretnutí, neuviedli tieto skutočnosti v „správe zo zahraničnej pracovnej cesty“, ktorú vypracovali, pričom niektoré z týchto správ Komisia získala v rámci kontroly v priestoroch žalobcu. Aby nezanechali písomné stopy, uvedení členovia prezentovali dané informácie generálnemu riaditeľovi a predsedovi predstavenstva žalobcu ústne. Toto dotknuté správanie členov vedenia žalobcu preukazuje, že si boli vedomí jeho protisúťažného charakteru a ich skoro až nezákonnej účasti na predmetných stretnutiach, inak by totiž bolo ťažké pochopiť dôvod, pre ktorý sa snažili nezanechať písomné stopy.

89      Z toho vyplýva, že Komisii nemôže byť vytýkané nesprávne právne posúdenie, keď nepriznala žalobcovi zníženie výšky pokuty z dôvodu, že sa tento dopustil porušenia z nedbanlivosti.

90      Po druhé žalobca vytýka Komisii, že nezohľadnila jeho pasívnu účasť na porušení ako poľahčujúcu okolnosť. Žalobca v tejto súvislosti uvádza, že členovia vedenia, ktorí ho zastupovali na jednotlivých stretnutiach kartelu, nerozprávali plynulo žiadnym cudzím jazykom a museli sa spoliehať na služby tlmočníka. Navyše ostatní členovia kartelu poznamenali, že zástupca žalobcu sa počas jednotlivých stretnutí správal pasívne a nekomunikoval s ostatnými účastníkmi. Samotná Komisia v oznámení námietok uznala, že žalobca bol menej aktívnym členom kartelu, keďže nikdy neprehovoril k zhromaždeniu, ani nezhromažďoval údaje pochádzajúce od členov kartelu, ktorí sa nezúčastnili určitého stretnutia, a ani neposkytoval tieto údaje ostatným členom. Žalobca dodáva, že kartel bol dôležitejší pre spoločnosť Almamet, ktorá bola distribútorom jeho výrobkov, a vzhľadom na túto skutočnosť by z neho mohol profitovať aj bez toho, aby sa zúčastnil jednotlivých stretnutí. Navyše to bola práve spoločnosť Almamet, kto prizval žalobcu na účasť v danom karteli. Pred uvedeným pozvaním žalobca nemal pravidelný kontakt s ostatnými členmi kartelu.

91      Vzhľadom na tieto tvrdenia je potrebné uviesť, že podľa ustálenej judikatúry, pokiaľ sa porušenia dopustili viaceré podniky, je v rámci určenia sumy pokút namieste skúmať pomernú závažnosť účasti každého z nich, čo v sebe zahŕňa najmä stanovenie im prislúchajúcich úloh v porušovaní počas dĺžky trvania ich účasti na ňom. Tento záver predstavuje logický dôsledok zásady individualizácie trestov a sankcií, podľa ktorej podnik možno sankcionovať iba za skutočnosti, ktoré sa mu individuálne pripisujú, čo je zásada uplatniteľná v každom správnom konaní, ktoré môže viesť k sankciám podľa pravidiel hospodárskej súťaže práva Únie (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, Zb. s. II‑4407, body 277 a 278 a tam citovanú judikatúru).

92      V súlade s týmito zásadami upravujú usmernenia v bode 29 prispôsobenie základnej výšky pokuty v závislosti od poľahčujúcich okolností týkajúcich sa každej z dotknutých spoločností. Tento bod predovšetkým uvádza neúplný zoznam poľahčujúcich okolností, ktoré môžu byť zohľadnené. Je však potrebné konštatovať, že „výlučne pasívna úloha“ spoločnosti pri porušení pravidiel alebo „úloha nasledovania vodcu“ sa na tomto neúplnom zozname nenachádza, napriek tomu, že tento dôvod bol výslovne uvedený ako poľahčujúca okolnosť v bode 3 prvej zarážke usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (Ú. v. ES C 9, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171), ktoré boli nahradené usmerneniami.

93      V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že hoci, ako to bolo uvedené v bode 47 vyššie, sa Komisia nemôže odkloniť od pravidiel, ktoré si sama stanovila, je naopak v jej právomoci si ich upraviť alebo ich nahradiť. V prípade, ktorý spadá do pôsobnosti nových pravidiel, ako je to v prípade sporného porušenia spadajúceho ratione temporis do pôsobnosti usmernení, čo vyplýva aj z ich bodu 38, nemôže byť Komisii vytýkané, že nezohľadnila poľahčujúcu okolnosť neuvedenú v nových pravidlách, jedine z dôvodu, že bola uvedená v starších pravidlách. Zo skutočnosti, že Komisia vo svojej skoršej rozhodovacej praxi usúdila, že určité skutočnosti predstavujú poľahčujúce okolnosti na účely stanovenia výšky pokuty, totiž nevyplýva, že je povinná pridŕžať sa rovnakého posúdenia v neskoršom rozhodnutí (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Mayr Melnhof/Komisia, T‑347/94, Zb. s. II‑1751, bod 368, a z 20. marca 2002, LR AF 1998/Komisia, T‑23/99, Zb. s. II‑1705, bod 337).

94      Faktom však ostáva, ako už bolo uvedené v bode 92 vyššie, že výpočet poľahčujúcich okolností uvedených v bode 29 usmernení, ktoré môže Komisia zohľadniť, nie je úplný. Z toho vyplýva, že skutočnosť, že usmernenia medzi poľahčujúcimi okolnosťami neuvádzajú pasívnu úlohu podniku, ktorý sa zúčastnil na porušení, netvorí prekážku pri zohľadnení tejto okolnosti, ak je schopná preukázať menšiu závažnosť účasti uvedeného podniku na porušení.

95      Bez toho, aby bolo potrebné určiť, či bola táto posledná podmienka v danom prípade splnená, je nutné v každom prípade konštatovať, že z dôkazov a tvrdení predložených žalobcom nevyplýva, že jeho úloha v spornom porušení bola pasívna alebo nasledovateľská.

96      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, ako rozhodol Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku z 9. júla 2003 Cheil Jedang/Komisia (T‑220/00, Zb. s. II‑2473, body 167 a 168), čo na podporu svojho tvrdenia uviedol aj samotný žalobca, že takáto pasívna úloha spočíva v „malej aktivite“ dotknutého podniku, teda v chýbajúcej aktívnej účasti na vypracovaní protisúťažnej dohody alebo dohôd. Spomedzi skutočností, ktoré môžu odhaliť pasívnu úlohu podniku v rámci kartelu, možno zohľadniť jeho výrazne menej častú účasť na rokovaniach v porovnaní s bežnými účastníkmi kartelu, rovnako ako jeho oneskorený vstup na trh, ktorý je predmetom porušenia, bez ohľadu na dĺžku trvania jeho účasti na porušení, alebo tiež existenciu výslovných vyhlásení v tomto zmysle pochádzajúcich od zástupcov tretích podnikov, ktoré sa na porušení zúčastnili.

97      V danom prípade sa však po prvé, ako správne uviedla Komisia, žalobca zúčastnil desiatich z jedenástich stretnutí týkajúcich sa práškového acetylidu vápenatého (pozri odôvodnenia 64 až 88 napadnutého rozhodnutia), pričom dve z nich aj organizoval. Rovnako sa zúčastnil všetkých stretnutí týkajúcich sa granulátov acetylidu vápenatého, ktoré sú uvedené v napadnutom rozhodnutí (pozri odôvodnenia 98 a 99 napadnutého rozhodnutia).

98      Po druhé z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že prínos žalobcu na stretnutiach, ktorých sa zúčastnil, bol porovnateľný s prínosom ostatných účastníkov. Z vyššie uvedených odôvodnení napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že účastníci jednotlivých stretnutí sa navzájom informovali o objemoch predaja a že následne na to bola aktualizovaná tabuľka o rozdelení trhu. Okrem toho sa diskutovalo o uplatňovaných cenách a príležitostne sa rozhodlo o zvýšení ich cien (pozri napríklad odôvodnenia 67 a 68 napadnutého rozhodnutia). Žiadna z týchto informácií neumožňuje prísť k záveru, že žalobca zastával pasívnu úlohu alebo všeobecnejšie, že jeho správanie bolo odlišné od správania ostatných účastníkov. Naopak z odôvodnenia 73 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca vo svojej vnútornej správe zo stretnutia z 24. januára 2005 uviedol, že sa mu podarilo kompenzovať zvýšenie ceny koksu zvýšením ceny acetylidu vápenatého. Navyše podľa odôvodnenia 110 napadnutého rozhodnutia žalobca súhlasil s poskytnutím kompenzácií spoločnosti Donau Chemie pri stratách jej objemoch predaja v Rakúsku, ktoré boli nahradené dodatočným objemom predaja v Nemecku. Toto predstavuje nevyvrátiteľný dôkaz o skutočnosti, že účasť žalobcu na stretnutia bola prinajmenšom rovnako aktívna ako účasť ostatných členov kartelu.

99      Po tretie sa tvrdenie žalobcu, podľa ktorého počas stretnutia nikdy neinformoval o údajoch, ktoré mu poskytol iný člen kartelu, v tej chvíli neprítomný na danom stretnutí, zdá byť pri porovnaní s napadnutým rozhodnutím pravdivé, čo však neumožňuje prísť k záveru, že jeho účasť na karteli bola pasívna. Z napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že väčšina členov kartelu bola na stretnutiach prítomná. Preto skutočnosť, že člen, ktorý sa príležitostne nemohol zúčastniť určitého stretnutia, poskytol vlastné údaje inému členovi, ktorý ich následne prezentoval počas predmetného stretnutia (pozri napríklad odôvodnenie 83 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého sa spoločnosť Akzo Nobel nemohla zúčastniť stretnutia z 25. apríla 2006, ale predbežne poskytol svoje údaje spoločnosti Donau Chemie), nie je osobitne dôležitá a sama osebe nepredstavuje dôkaz o aktívnejšej účasti člena dohody, ktorý poskytol takúto službu inému neprítomnému členovi.

100    Po štvrté nie je tvrdenie žalobcu, podľa ktorého ostatní členovia kartelu poukazovali na pasívne správanie sa jeho zástupcu počas stretnutí, podložené žiadnymi dôkazmi.

101    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, podľa ktorého bolo v oznámení námietok uznané, že bol menej aktívnym členom kartelu, Všeobecný súd ho v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania požiadal o predloženie výňatku uvedeného oznámenia, na ktoré sa odvoláva. V odpovedi na túto žiadosť žalobca v podstate uviedol, že odvolania v oznámení námietok sa týkalo skutočností, že spoločnosť Almamet prejavila iniciatívu pri organizovaní stretnutí kartelu, že neskorším stretnutiam predsedal zástupca spoločnosti SKW Stahl Metallurgie a že zástupca spoločnosti Donau Chemie bol často poverený úlohou aktualizovať a rozdať tabuľky, ktoré si účastníci navzájom zamieňali, pričom skutočnosť, že samotný žalobca nebol pri opise jednotlivých stretnutí špeciálne uvedený, poukazuje na jeho pasívnu úlohu v karteli.

102    Je nutné konštatovať, že žalobca neuvádza žiadne výslovné uznanie nachádzajúce sa v oznámení námietok, ktoré by sa týkalo jeho údajnej pasívnej úlohy v karteli. Žalobca totiž mlčky uznáva, že predmetné tvrdenie uvedené v bode vyššie sa ako také nenachádza nikde v oznámení námietok, ale predstavuje jeho vlastný výklad tohto oznámenia. Takýto výklad však nie je možné uznať. Ako bolo uvedené v bode 99 vyššie, skutočnosť, že určití členovia kartelu zabezpečovali počas jednotlivých stretnutí niektoré administratívne úlohy, nepostačuje na uznanie záveru, že úloha ostatných členov bola pasívna. O to viac, že žalobca nenamieta, že on sám zorganizoval dve stretnutia kartelu týkajúceho sa práškového acetylidu vápenatého (pozri bod 73 vyššie).

103    Po piate otázka týkajúca sa úrovne znalosti cudzích jazykov dvoch členov vedenia žalobcu, ktorí ju zastupovali na stretnutiach kartelu, je irelevantná. Bez ohľadu na ich znalosť je dôležité, ako bolo uvedené v bode 98 vyššie, že žalobca sa zúčastnil uvedených stretnutí rovnako aktívnym spôsobom ako ostatní členovia kartelu, t. j. informoval o údajoch týkajúcich sa jeho predaja, mal znalosti o podobných údajoch ostatných členov kartelu a prijal záväzok týkajúci sa rozdelenia príslušného trhu, stanovenia kvót, prideľovania odberateľov, ako aj stanovenia ceny. Skutočnosť, ak by sa aj preukázala, že z dôvodu nedostatočných jazykových znalostí bola sociálna interakcia zástupcov žalobcu s ostatnými členmi kartelu obmedzená, nie je v tejto súvislosti relevantná.

104    Po šieste skutočnosť, pokiaľ sa preukáže, že žalobca by požíval výhody kartelu z dôvodu účasti spoločnosti Almamet aj bez svojej účasti na ňom, nepredstavuje ani odôvodnenie jeho účasti na karteli, ani poľahčujúcu okolnosť.

105    V každom prípade, ako správne uvádza Komisia, toto tvrdenie žalobcu popiera jeho vlastné vyhlásenia nachádzajúce sa v jeho žiadosti o zhovievavosť. Z tejto žiadosti totiž vyplýva, že žalobca navrhoval zvýšiť predajné ceny svojich výrobkov pre spoločnosť Almamet. Almamet mu v podstate odpovedala, že pri takomto zvýšení by bola nútená zvýšiť ceny pre konečných spotrebiteľov a že títo by boli proti takémuto zvýšeniu. Almamet preto uviedla, že jediným riešením by bolo zorganizovať stretnutie predmetných výrobcov a dodávateľov s cieľom zvýšiť ceny. Žalobca jej odpovedal, že bez ohľadu na to, ako sa rozhodne riešiť tento problém, musí prijať zvýšenie ceny tovaru nakúpeného od nej. Tieto vyjadrenia žalobcu naznačujú, že Almamet prejavila iniciatívu zorganizovať prvé stretnutie týkajúce sa práškového acetylidu vápenatého po tom, čo žalobca zatlačil na cenu a že samotný žalobca, ktorý si bol vedomý tejto iniciatívy, nielenže ju neodradil a sám sa od nej nedištancoval, ale naopak naďalej trval na zvýšení ceny. Tieto vyhlásenia tak nielenže nepotvrdzujú predpoklad, podľa ktorého bola účasť žalobcu pasívna, ale naopak ho značne vyvracajú.

106    Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné prísť k záveru, že Komisia správne nezohľadnila údajne pasívny charakter účasti žalobcu na porušení ako poľahčujúcu okolnosť.

107    Po tretie žalobca zastáva názor, že Komisia mala vziať do úvahy jeho efektívnu spoluprácu s ňou ako poľahčujúcu okolnosť. Žalobca v tejto súvislosti uvádza, že prijíma svoju časť zodpovednosti za porušenie, pričom ale vyslovuje svoj nesúhlas s nadhodnotením závažnosti jeho účasti na karteli a s pokutou, ktorá mu bola uložená. Zastáva názor, že jeho priznanie týkajúce sa účasti členov jeho vedenia na stretnutiach kartelu a skutočnosť, že potvrdil existenciu horizontálneho kartelu, ktorého cieľom bolo stanovenie ceny, nepredstavuje len obyčajné nespochybnenie skutkového stavu uvedeného Komisiou, ako naznačuje odôvodnenie 327 napadnutého rozhodnutia. Dodáva, že sa nesnažil namietať voči záverom Komisie týkajúcim sa sporného porušenia, ale že jeho účelom bolo skôr pomôcť Komisii v šetrení. V tejto súvislosti uvádza, že viaceré odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa odvolávajú na jeho vyhlásenia ako na dôkazy. Žalobca ako príklad uvádza predovšetkým poznámky pod čiarou č. 100, 104, 106, 111, 118, 146 až 150, 158, 161, 174, 180, 182 až 185, 188, 190, 194 a 617 napadnutého rozhodnutia.

108    Žalobca vo svojej replike uviedol, že jeho tvrdenie potvrdzuje tiež Komisia vo svojom vyjadrení sa k žalobe, ktoré podľa neho obsahuje množstvo odkazov na žiadosť o zhovievavosť. Žalobca navyše uvádza, že Komisia prevracia cieľ ustanovení týkajúcich sa spolupráce, ako vyplývajú z „oznámenia o zhovievavosti z roku 2002/2006“ a porušuje zásady riadneho výkonu spravodlivosti a zákazu samoobvinenia, keď trestá spoločnosť za jej spoluprácu namiesto toho, aby ju odmenila. Zastáva názor, že za týchto okolností musia byť tvrdenia Komisie odvolávajúce sa na žiadosť o zhovievavosť a dôkazy s nimi súvisiace odmietnuté ako irelevantné.

109    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu zhrnuté v predchádzajúcom bode, je potrebné uviesť, že je pravda, ako správne uvádza Komisia, že skutočnosť, že ona sama použila vo svojich písomnostiach adresovaných Všeobecnému súdu žalobcovu žiadosť o zhovievavosť, nemôže mať vplyv na platnosť napadnutého rozhodnutia, keďže toto rozhodnutie predchádzalo žiadosti o zhovievavosť, ani predstavovať užitočnú indíciu pridanej hodnoty tohto vyhlásenia v porovnaní s ostatnými dôkazmi, ktorými Komisia disponovala. Nič to však nemení na skutočnosti, že tvrdenie žalobcu poukazuje na otázku oprávnenosti použitia žiadosti o zhovievavosť pred Všeobecným súdom. Vzhľadom na množstvo odkazov na žiadosť o zhovievavosť, ktoré sa nachádzajú v tvrdení Komisie, je preto najprv potrebné skúmať túto otázku.

110    V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že spolupráca podľa oznámenia o zhovievavosti z roku 2002 je pre dotknutý podnik úplne dobrovoľná. Dotknutý podnik totiž nie je nijakým spôsobom nútený, aby predložil dôkazy týkajúce sa údajného kartelu. Miera spolupráce, ktorú chce podnik v priebehu správneho konania poskytnúť, teda závisí výlučne od jeho slobodného rozhodnutia a v žiadnom prípade nie je stanovená uvedeným oznámením (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 2005, ThyssenKrupp/Komisia, C‑65/02 P a C‑73/02 P, Zb. s. I‑6773, bod 52, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Léger v uvedenej veci, Zb. s. I‑6777, bod 140).

111    Navyše bod 31 oznámenia o zhovievavosti z roku 2006, ktorý sa uplatňuje na daný prípad (pozri bod 27 vyššie), predovšetkým uvádza, že „každé vyhlásenie určené Komisii v súvislosti s týmto oznámením je súčasťou spisu Komisie pre daný prípad a možno ho použiť pri dokazovaní skutočností“. Z toho vyplýva, že od zverejnenia oznámenia o zhovievavosti z roku 2006 podnik, ktorý sa, ako žalobca v danom prípade, rozhodne podať žiadosť o zníženie pokuty, si je vedomý skutočnosti, že zníženie mu bude priznané, len ak podľa Komisie splnil podmienky zníženia uvedené v oznámení, pričom táto žiadosť bude v každom prípade súčasťou spisu a môže byť uvedená ako dôkaz, aj voči samotnému autorovi.

112    Dotknutý podnik tak nemôže použiť judikatúru týkajúcu sa zákazu samoobvinenia, keďže sa rozhodol slobodne a so znalosťou danej veci podať danú žiadosť. Z tejto judikatúry predovšetkým vyplýva, že Komisia nemôže na podnik preniesť povinnosť poskytnúť odpovede, ktorými by tento podnik musel priznať existenciu porušenia, ktoré má preukázať Komisia (rozsudky Súdneho dvora z 18. októbra 1989, Orkem/Komisia, 374/87, Zb. s. 3283, body 34 a 35; zo 7. januára 2004 Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, body 61 a 65, a ThyssenKrupp/Komisia, už citovaný v bode 110 vyššie, bod 49). V tomto prípade však žalobca podal žiadosť o zhovievavosť z vlastnej vôle a bez prinútenia, preto nemôže účinne uplatňovať svoje právo na to, aby ho Komisia nenútila priznať jeho účasť na porušení (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C‑407/04 P, Zb. s. I‑829, bod 35).

113    Z toho vyplýva, že žalobca nemôže vytýkať Komisii, že sa o jeho žiadosť o zhovievavosť opierala vo svojich písomnostiach predložených Všeobecnému súdu.

114    Pokiaľ ide ďalej o otázku, či uvedená žiadosť predstavovala efektívnu spoluprácu, ktorá mohla byť vzatá do úvahy ako poľahčujúca okolnosť v zmysle bodu 29 štvrtej zarážky usmernení, je potrebné uviesť, že uplatnenie tohto ustanovenia usmernení nesmie zbaviť oznámenie o zhovievavosti z roku 2002 potrebného účinku. Treba totiž konštatovať, že oznámenie o zhovievavosti z roku 2002 stanovuje rámec pre odmeňovanie spolupráce podnikov pri vyšetrovaniach, ktoré uskutočňuje Komisia voči podnikom, ktoré sú alebo boli súčasťou tajných kartelov ovplyvňujúcich Úniu. Zo znenia a štruktúry uvedeného oznámenia teda vyplýva, že podniky môžu v zásade dosiahnuť zníženie výšky pokuty na základe svojej spolupráce, len ak spĺňajú podmienky prísne stanovené v uvedenom oznámení (rozsudky Všeobecného súdu zo 17. mája 2011, Arkema France/Komisia, T‑343/08, Zb. s. II‑2287, bod 169; z 5. októbra 2011, Transcatab/Komisia, T‑39/06, Zb. s. II‑6831, bod 329, a z 30. novembra 2011, Quinn Barlo a i./Komisia, T‑208/06, Zb. s. II‑7953, bod 271).

115    Na to, aby sa zachoval potrebný účinok oznámenia o zhovievavosti z roku 2002, má byť podniku znížená výška pokuty na základe bodu 29 štvrtej zarážky usmernení len za mimoriadnych okolností. Je to tak najmä v prípade, keď je spolupráca podniku, ktorá presahuje rámec jeho právnej povinnosti bez toho, aby mal nárok na zníženie výšky pokuty na základe oznámenia o zhovievavosti z roku 2002, pre Komisiu objektívne užitočná. Takáto užitočnosť musí byť konštatovaná vtedy, keď sa Komisia vo svojom konečnom rozsudku opiera o dôkazy, ktoré jej podnik poskytol v rámci svojej spolupráce, a v prípade ich neposkytnutia by Komisia za dotknuté porušenie nemohla čiastočne alebo v plnom rozsahu uložiť sankcie (rozsudky Arkema France/Komisia, už citovaný v bode 114 vyššie, bod 170; Transcatab/Komisia, už citovaný v bode 114 vyššie, bod 330, a Quinn Barlo a i./Komisia, už citovaný v bode 114 vyššie, bod 270).

116    V danom prípade z odôvodnenia 358 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia zastávala názor, že informácie obsiahnuté v žiadosti o zhovievavosť nemajú významnú pridanú hodnotu v porovnaní s dôkazmi, s ktorými už disponovala, a preto sa rozhodla neposkytnúť žalobcovi zníženie výšky pokuty (pozri tiež bod 38 vyššie).

117    Prináleží žalobcovi aby označil sporné časti napadnutého rozhodnutia a predložil dôkazy, ktoré môžu predstavovať vážne indície preukazujúce, že jeho výhrady sú dôvodné (pozri v tomto zmysle rozsudok KME Germany a i./Komisia, už citovaný v bode 50 vyššie, bod 132). Ako však vyplýva zo zhrnutia tvrdenia žalobcu uvedeného v bode 107 vyššie, jediný konkrétny argument, ktorý žalobca uviedol na vyvrátenie posúdenia napadnutého rozhodnutia opísaného v predchádzajúcom bode, sa týka skutočnosti, že toto rozhodnutie sa na viacerých miestach odvoláva na jeho vyhlásenia uvedené najmä v žiadosti o zhovievavosť.

118    Je potrebné uviesť, že žalobca a jeho materská spoločnosť uviedli počas správneho konania podobné tvrdenie, ktoré sa zakladalo na skutočnosti, že Komisia použila žalobcom poskytnuté informácie. Komisia toto tvrdenie v odôvodnení 359 napadnutého rozhodnutia zamietla. Komisia vysvetlila, že príslušným kritériom nie je použitie informácií, ktoré jej boli poskytnuté účastníkom kartelu, ale skôr prípadná významná pridaná hodnota takejto informácie. Poskytnutie väčšieho množstva informácií o už známych skutočnostiach nepredstavuje významné pridanie hodnoty. Komisia v tom istom odôvodnení tiež uviedla, že žalobca sa v poskytnutých informáciách nezmienil o skutočnosti, že protisúťažné správanie sa týkalo aj granulátov acetylidu vápenatého, hoci jeho úloha aj v tejto časti porušenia bola jasne preukázaná.

119    Názor, podľa ktorého informácie poskytnuté účastníkom porušenia neobsahujú objektívnu užitočnosť, pokiaľ sa týkajú skutočností, ktoré sú Komisii známe, a v prípade ktorých táto disponuje už dostatočnými dôkazmi, je v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 115 vyššie a musí byť uznaný.

120    Vzniká preto otázka, či to tak skutočne bolo aj v prípade informácií poskytnutých žalobcom predovšetkým v rámci žiadosti o zhovievavosť. V tejto súvislosti sa však žalobca obmedzuje na odvolania na svoje vyhlásenia, ktoré sa nachádzajú v napadnutom rozhodnutí bez toho, aby vysvetlil, ktoré konkrétne informácie alebo dôkazy Komisii poskytol a s ktorými táto predtým nedisponovala.

121    Navyše je potrebné uviesť, že z množstva poznámok pod čiarou nachádzajúcich sa v napadnutom rozhodnutí, ktoré uvádza žalobca vo svojom tvrdení, jedine tri z nich sa odvolávajú iba na vyhlásenia žalobcu. Ostatné uvedené poznámky pod čiarou sa odvolávajú tiež buď na dokumenty získané Komisiou počas kontroly, alebo na vyhlásenia spoločností Akzo Nobel a Evonik Degussa, ktorým, ako bolo uvedené v bode 39 vyššie, bola pokuta odpustená alebo znížená práve z dôvodu ich spolupráce. Tieto ostatné poznámky pod čiarou tak potvrdzujú predpoklad Komisie, podľa ktorého sa informácie poskytnuté žalobcom dotýkali už známych skutočností, dostatočne preukázaných dôkazmi.

122    Tri poznámky pod čiarou, ktoré uvádzajú len vyhlásenia žalobcu, sú poznámky č. 111, 118 a 617. Poznámka pod čiarou č. 111 odvolávajúca sa na žiadosť o zhovievavosť podporuje tvrdenie uvedené v poslednej vete odôvodnenia 56 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého sa počas každého stretnutia kartelu účastníci vo všeobecnosti dohodli na mieste a dátume nasledujúceho stretnutia. Ak by sa aj predpokladalo, že túto informáciu poskytol Komisii len žalobca, zjavne nejde o dôkaz so značne objektívnou užitočnosťou, ale skôr o druhoradú skutočnosť.

123    Poznámka pod čiarou č. 118 sa odvoláva na vyhlásenie žalobcu z 18. februára 2008 a podporuje skutočnosti uvedené v piatej zarážke odôvodnenia 57 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa týkajú úloh vykonávaných zástupcami žalobcu na stretnutiach týkajúcich sa práškového acetylidu vápenatého. Keďže sa tieto skutočnosti dotýkajú osobitne žalobcu, je pochopiteľné, že sa Komisia v tejto súvislosti odvoláva len na dokumenty, ktoré predložil. V každom prípade úlohy vykonávané zástupcami žalobcu počas predmetných stretnutí boli Komisii užitočné len okrajovo, o to viac, že žalobca nepopieral a nepopiera svoju účasť na uvedených stretnutiach alebo všeobecnejšie svoju účasť na tomto porušení.

124    Nakoniec poznámka pod čiarou č. 617 dopĺňa prostredníctvom odvolania sa na podobné tvrdenie nachádzajúce sa v odpovedi žalobcu na oznámenie námietok tvrdenie nachádzajúce sa v odôvodnení 294 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého sa sporné porušenie považuje za jedno z najvážnejších porušení hospodárskej súťaže. V tomto prípade sa odvolanie na písomnosti žalobcu počas správneho konania netýka ani skutočností, ani dôkazov, ale iba posúdenia závažnosti porušenia. Je zrejmé, že ani v tomto prípade nejde o objektívnu užitočnosť.

125    Z toho vyplýva, že nemožno uznať tvrdenie žalobcu, podľa ktorého jednotlivé odvolania na jeho vyhlásenia nachádzajúce sa v napadnutom rozhodnutí svedčia o ich užitočnosti pre kontrolu vykonanú Komisiou.

126    Je potrebné tiež uviesť, že žalobca nepopieral tvrdenie uvedené v odôvodnení 359 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého sa vo svojej žiadosti o zhovievavosť vyhol uvedeniu skutočnosti, že sporné protisúťažné správanie sa dotýkalo tiež granulátov acetylidu vápenatého. Odôvodnenia 92 až 112 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa týkajú stretnutí týkajúcich sa granulátov acetylidu vápenatého, totiž obsahujú len tri odvolania na žiadosť o zhovievavosť (poznámky pod čiarou č. 241, 249 a 276), pričom žiadne z nich nie je objektívne užitočné pre kontrolu Komisie týkajúcu sa tohto aspektu porušenia. Konkrétne, odkaz na poznámku pod čiarou č. 249 sa týka nepodstatnej informácie, v danom prípade skutočnosti, že stretnutiu zo 7. apríla 2004 predchádzala večera konajúca sa deň predtým, pričom odvolania na poznámky pod čiarou č. 241 a 276 poukazujú na skutočnosť, že pri dvoch príležitostiach niektorí účastníci kartelu, medzi nimi aj žalobca, zamietli návrh spoločnosti Donau Chemie rokovať o cene granulátov acetylidu vápenatého (pozri jednotlivo odôvodnenia 95 a 108 napadnutého rozhodnutia).

127    Z toho vyplýva, že žalobca, hoci nepopiera svoju účasť na porušení týkajúcom sa granulátov acetylidu vápenatého, sa vo svojej žiadosti o zhovievavosť snažil neuviesť skutočnosti a dôkazy užitočné pre kontrolu Komisie v súvislosti s týmto porušením. Ide tak o dodatočný dôkaz pôsobiaci proti uznaniu objektívnej užitočnosti údajnej spolupráce žalobcu.

128    Z vyššie uvedeného vyplýva, že nemožno uznať tvrdenie žalobcu, podľa ktorého mala byť jeho údajná efektívna spolupráca s Komisiou zohľadnená ako poľahčujúca okolnosť.

129    Keďže žiadne z tvrdení žalobcu, ktoré ním boli uvedené na preukázanie poľahčujúcich okolností, nemohlo byť v tejto súvislosti uznané, je potrebné prísť k záveru, že tretia výhrada žalobcu je nedôvodná a musí byť zamietnutá.

–       O štvrtej výhrade, ktorá sa týka zníženia výšky pokuty spoločnosti Almamet

130    Vo svojej žalobe žalobca uviedol, že Komisia v napadnutom rozhodnutí bez najmenšieho rozumného dôvodu priznala spoločnosti Almamet zníženie výšky pokuty (pozri bod 41 vyššie) z dôvodu jej údajnej platobnej neschopnosti, pričom podobná žiadosť žalobcu bola zamietnutá, voči čomu žalobca namieta vo svojom druhom žalobnom dôvode. Zníženie pokuty priznané spoločnosti Almamet predstavuje závažné porušenie zásady proporcionality a rovnosti zaobchádzania, o to viac, že Almamet je jedným z iniciátorov porušenia.

131    Komisia pred Všeobecným súdom zdôraznila, že zníženie výšky pokuty poskytnuté spoločnosti Almamet sa zakladá na bode 37, a nie na bode 35 usmernení. Žalobca odpovedal, že toto zdôraznenie svedčí o to viac v prospech jeho výhrady založenej na porušení zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania. Z vysvetlení nachádzajúcich sa v odôvodneniach 369 až 371 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že pravdepodobnosť vyhlásenia konkurzu spoločnosťou Almamet je nízka a aj takýto prípad by nemal za následok stratu úplnej hodnoty majetku tejto spoločnosti. Žalobca zastáva názor, že preukázal, že jeho finančná situácia je horšia ako situácie spoločnosti Almamet. Navyše skutočnosti týkajúce sa spoločnosti Almamet, ktoré sú vymenované v odôvodnení 372 napadnutého rozhodnutia z dôvodu opodstatnenia zníženia výšky pokuty, ktorá jej bola udelená, sú porovnateľné so skutočnosťami týkajúcimi sa žalobcu v takom rozsahu, že ak sa Komisia nechce dopustiť zjavného porušenia zásady rovnosti zaobchádzania, je povinná priznať žalobcovi podobné zníženie výšky pokuty.

132    Na úvod je potrebné konštatovať, že zo znenia odôvodnení 369 až 371 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia dospela k záveru, že žiadosti spoločnosti Almamet založenej na bode 35 usmernení nemožno vyhovieť.

133    V odôvodnení 372 napadnutého rozhodnutia však Komisia uvádza, že „bez toho, aby bola dotknutá predošlá analýza“ je potrebné zohľadniť skutočnosť, že spoločnosť Almamet je nezávislý sprostredkovateľ malej veľkosti, ktorý nepatrí do žiadnej veľkej skupiny spoločností. Spoločnosť Almamet je aktívna v oblasti obchodovania s materiálmi s vysokou hodnotou a jej marža na zisku je skôr nízka, pričom „má vcelku koncentrované portfólio výrobkov“. Komisia dodala, že bola tiež zohľadnená „skutočnosť, že uložená pokuta by mala relatívne veľký dopad na finančnú situáciu spoločnosti takéhoto druhu“. Komisia prišla k záveru, že vzhľadom na „osobitné charakteristiky“ spoločnosti Almamet považovala 20 % zníženie výšky pokuty za primerané, keďže Almamet bude v každom prípade pokutou v tejto výške dostatočne odradená. Komisia sa v poznámke pod čiarou č. 685 odvolávala na bod 37 usmernení. Komisia tiež v poslednej vete odôvodnenia 372 napadnutého rozhodnutia uviedla, že vzhľadom na prispôsobenie výšky pokuty udelenej spoločnosti Almamet „potvrdzuje záver [uvedený] v odôvodnení (371), [že je nepravdepodobné, že] uložená pokuta taktiež nenapraviteľne ohrozí ekonomickú životaschopnosť“.

134    Z toho vyplýva, že žalobca nemôže uvádzať akúkoľvek nerovnosť v zaobchádzaní v porovnaní so spoločnosťou Almamet, pokiaľ ide o preskúmanie jeho žiadostí o zníženie výšky pokuty podaných na základe bodu 35 usmernení, keďže obe boli zamietnuté. Ako vo svojom vyjadrení sa k žalobe zdôraznila Komisia, tým že poskytla 20 % zníženie pokuty pre spoločnosť Almamet, využila svoju možnosť, ktorú si vyhradila v bode 37 uvedených usmernení, úplne alebo čiastočne obísť metodiku stanovenia pokút, ktorá je v nich upravená, ak je to potrebné na zohľadnenie osobitostí daného prípadu. Odvolanie sa na uvedený bod 37, ktoré sa nachádza v poznámke pod čiarou č. 685, toto tvrdenie len potvrdzuje, rovnako ako odôvodnenie 361 napadnutého rozhodnutia, kde je uvedená výška pokuty uložená spoločnosti Almamet ako 3,8 milióna eur „pred znížením [podľa bodu] 37“ usmernení.

135    Z judikatúry uvedenej v bode 47 vyššie však vyplýva, že Komisia môže obísť svoje vlastné usmernenia len za predpokladu, ak by rozdielne zaobchádzanie s jednotlivými účastníkmi porušenia, ktoré by z neho vyplývalo, bolo zlučiteľné so zásadou rovnosti zaobchádzania. Podľa ustálenej judikatúry táto zásada vyžaduje, aby porovnateľné situácie neboli riešené rozdielnym spôsobom a rozdielne situácie rovnakým spôsobom, pokiaľ nie je rozlíšenie objektívne odôvodnené (pozri rozsudok Súdneho dvora z 29. apríla 2004, Novartis Pharmaceuticals, C‑106/01, Zb. s. I‑4403, bod 69 a tam citovanú judikatúru).

136    Za týchto okolností môže byť výhrada žalobcu chápaná len v tom zmysle, že Komisia mala aj v jeho prípade obísť usmernenia a priznať mu rovnaké zníženie výšky pokuty, ako priznala spoločnosti Almamet. Takáto výhrada môže byť úspešná len za predpokladu, ak zjavná nerovnosť v zaobchádzaní medzi spoločnosťou Almamet, ktorej bola pokuta znížená o 20 %, a žalobcom, ktorému nebolo poskytnuté takého zníženie, nebude zlučiteľná so zásadou rovnosti zaobchádzania. Z judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode vyplýva, že aby to tak bolo, musia sa tieto dve spoločnosti nachádzať v porovnateľnej situácii.

137    Ako bolo uvedené vyššie (bod 133), napadnuté rozhodnutie poukazuje pri odôvodnení zníženia výšky pokuty, ktoré bolo poskytnuté spoločnosti Almamet, na určité jej „osobitné charakteristiky“. Je totiž potrebné uviesť, že podnik s takýmito osobitnými charakteristikami sa vzhľadom na možné zníženie pokuty mimo prípadov špeciálne upravených v usmerneniach nachádza v odlišnej situácii, ako je situácia podniku, ktorý ich nemá.

138    Po prvé je potrebné pripomenúť, že článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 upravuje najmä, že pokuta uložená každému podniku za účasť na porušení ustanovení článku 81 ES nepresiahne 10 % jeho celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku. Podľa judikatúry je účelom hornej hranice obratu vyhnúť sa tomu, aby pokuty uložené Komisiou boli neproporcionálne v pomere k významu dotknutého podniku (rozsudky Súdneho dvora Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 119, a zo 7. júna 2007, Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, C‑76/06 P, Zb. s. I‑4405, bod 24).

139    Táto horná hranica však nie je dostatočná, aby zabránila prípadnej neúmernosti pokuty uloženej v danom prípade sprostredkovateľovi aktívnemu v oblasti obchodovania s materiálmi s vysokou hodnotou, ktorého marža na zisku je nízka, ako je spoločnosť Almamet. Z dôvodu vysokej hodnoty dotknutých materiálov môže totiž takýto podnik vykazovať neúmerne vysoký obrat v porovnaní so svojím ziskom a majetkom, na ktoré jediné bude mať uhradenie pokuty vplyv.

140    Po druhé, keďže je podľa metodiky usmernení pri stanovení pokuty zohľadnená počiatočná časť hodnoty predaja uskutočneného predmetnou spoločnosťou na trhu, ktorého sa týkalo dané porušenie (pozri bod 21 vyššie), je nebezpečenstvo neprimeranej pokuty v prípade takej spoločnosti, ako je Almamet, o to vyššie, že daná pokuta predstavuje podstatnú časť celkového obratu danej spoločnosti, ktorá disponuje len „relatívne koncentrovaným portfóliom výrobkov“.

141    Po tretie je dôležitá tiež skutočnosť, že Almamet je veľmi malá spoločnosť, ktorá nie je súčasťou žiadnej veľkej skupiny, a z toho dôvodu znáša sama túto pokutu a žiadna iná spoločnosť nie je spolu s ňou solidárne zodpovedná za jej úhradu, alebo všeobecnejšie nikto ju na tento účel nepodporí.

142    Žalobca nepopieral fakt, že Almamet objektívne má osobitné charakteristiky, ktoré sú uvedené v odôvodnení 372 napadnutého rozhodnutia a ktoré oprávňujú zníženie výšky jej udelenej pokuty. Aby bolo možné odpovedať na túto výhradu žalobcu, je potrebné len zistiť, či samotný žalobca tiež disponoval rovnakými osobitnými charakteristikami.

143    Žalobca zastáva názor, že to tak je, pričom ale v tejto súvislosti uvádza len nejasné a všeobecné tvrdenie bez toho, aby vykonal podrobnejšie porovnanie svojej situácie so situáciou spoločnosti Almamet, pokiaľ ide o jej charakteristiky uvedené v odôvodnení 372 napadnutého rozhodnutia. Okrem toho ako správne uviedla Komisia, žalobca sám priznáva, že jeho portfólio výrobkov nie je také úzke ako portfólio spoločnosti Almamet. Navyše, aj keď žalobca tvrdí, že pri predaji svojich výrobkov vykazuje len nízku maržu, bližšie toto tvrdenie neopísal, ani ho nepreukázal dôkazmi. Navyše je potrebné konštatovať, že žalobca je výrobca a nie sprostredkovateľ, ako je Almamet, a že na rozdiel od neho bol v čase porušenia súčasťou skupiny spoločností a pokuta mu bola uložená spoločne a nerozdielne s jeho materskou spoločnosťou.

144    Navyše Komisia tiež správne poznamenala, že celkový obrat žalobcu v poslednom celom obchodnom roku pred prijatím napadnutého rozhodnutia dosahoval 205 miliónov eur (odôvodnenie 24 napadnutého rozhodnutia), pričom obrat spoločnosti Almamet sa pohyboval v rozpätí medzi 45 až 50 miliónmi eur (odôvodnenie 15 napadnutého rozhodnutia). Inak povedané, medzi oboma spoločnosťami existuje podstatný rozdiel týkajúci sa ich veľkosti. Z rovnakých odôvodnení napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva, že v prípade spoločnosti Almamet je približne 50 % jej celkového obratu realizovaného prostredníctvom tovaru dotknutého daným porušením, pričom v prípade žalobcu táto časť tvorí len 10 % z obratu, teda je podstatne nižšia.

145    Na rozdiel od toho, čo uvádza žalobca vo svojej odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu, podstatne nižší celkový obrat spoločnosti Almamet nepredstavoval rozhodujúce kritérium, o ktoré sa Komisia opierala pri poskytnutí zníženia výšky pokuty tejto spoločnosti. Ako bolo uvedené v bode 133 vyššie, toto rozhodnutie bolo odôvodnené odvolaním sa na osobitné charakteristiky spoločnosti Almamet, ktoré sa však neuplatňujú na žalobcu. Rozdiel v celkových obratoch, a z toho vyplývajúci rozdiel vo veľkosti oboch spoločností, predstavoval dodatočný dôkaz, ktorý Komisia uviedla pred Všeobecným súdom a ktorý preukazoval, že spoločnosti sa nenachádzali v rovnakej situácii. Okrem toho je potrebné dodať, že na rozdiel od toho, čo uvádza žalobca, z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že finančné ťažkosti spoločnosti Almamet hrali dôležitú úlohu v rozhodnutí Komisie poskytnúť danej spoločnosti zníženie výšky pokuty podľa bodu 37 usmernení.

146    Komisia tiež vo svojich písomnostiach uviedla výročné správy žalobcu za roky 2007 a 2008 a na požiadanie ich Všeobecnému súdu v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania aj predložila. Z uvedených správ vyplýva, že v roku 2007 predstavoval acetylid vápenatý a technický plyn 30,63 % predaja žalobcu a že rovnaké výrobky tvorili 28,95 % jeho vývozu. Tieto informácie podporujú záver, podľa ktorého je portfólio výrobkov žalobcu podstatne širšie ako portfólio Almamet.

147    Nakoniec, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, podľa ktorého bola spoločnosť Almamet jedným z iniciátorov sporného porušenia, postačuje pripomenúť, ako vyplýva z bodov 76 až 79 vyššie, že Komisia nezaťažila Almamet alebo iného účastníka porušenia takouto priťažujúcou okolnosťou a že nič v tvrdení žalobcu nevedie ku konštatovaniu, že tento jej záver je chybný.

148    S ohľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné štvrtú výhradu žalobcu zamietnuť ako nedôvodnú.

–       O piatej výhrade týkajúcej sa pokuty, keďže táto bola vypočítaná úmerne k celkového obratu spoločností, voči ktorým bolo napadnuté rozhodnutie vydané

149    Na podporu piatej výhrady uvedenej v rámci prvého žalobného dôvodu žalobca vo svojej žalobe pripomína po prvé judikatúru, podľa ktorej stanovenie primeranej pokuty za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže nemôže vyplývať z jednoduchého výpočtu založeného na celkovom obrate dotknutej spoločnosti, odvolávajúc sa tak na rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie (bod 121), a po druhé judikatúru, podľa ktorej v prípade, ak sú pokuty uložené viacerým podnikom zúčastneným na tom istom porušení, Komisia nie je povinná pri určení výšky pokút v závislosti od závažnosti a dĺžky trvania daného porušenia zaistiť, aby konečné výšky pokút uložených podnikom, ktoré sú výsledkom výpočtov, odrážali každý rozdiel medzi podnikmi vzhľadom na ich celkový alebo relevantný obrat, odvolávajúc sa tak na rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 47 vyššie (bod 312). Žalobca sa tiež odvoláva na body 6 a 27 usmernení, z ktorých podľa neho vyplýva, že stanovenie výšky pokuty nemôže vyplývať z metodiky automatického a aritmetického výpočtu, ale má byť uskutočnené v rámci celkového posúdenia s prihliadnutím na všetky relevantné skutočnosti pri dodržiavaní zásady proporcionality.

150    Žalobca zastáva názor, že v danom prípade pokuty uložené účastníkom sporného porušenia odzrkadľujú príslušný obrat a nie ostatné dôležitejšie skutočnosti, čo vedie k „nespravodlivému a nezmyselnému“ výsledku, že mu bola uložená zďaleka najvyššia pokuta, aj pokiaľ ide o jej absolútnu výšku, aj pokiaľ ide o jej úmernosť k celkovému obratu. Žalobca sa na podporu svojich tvrdení odvoláva na tabuľku, ktorá porovnáva výšku pokút uložených jednotlivým účastníkom porušenia. Uvádza, že nemožno spochybňovať zjavné porušenie zásady proporcionality napriek tomu, že Komisia konala zjavne v súlade s usmerneniami, pokiaľ ide o aritmetický výpočet pokuty, ktorú mu uložila, a že výška tejto pokuty v porovnaní s pokutami, ktoré boli uložené ostatným účastníkom porušenia, odráža skutočnosť, že dotknuté výrobky predstavovali základ jeho predaja.

151    Žalobca v tejto súvislosti uvádza skutočnosť, že ako vyplýva z tabuľky, ktorú predložil, aj „obrovská spoločnosť, akou je Akzo Nobel“ by v prípade, ak by sa nevyhovelo jej žiadosti o zhovievavosť, bola potrestaná nižšou absolútnou pokutou v porovnaní s ním a jej pokuta by predstavovala len 0,113 % jej svetového obratu, a to napriek skutočnosti, že Akzo Nobel bola jedným z najaktívnejších členov kartelu a že v jej prípade išlo o recidívu. Žalobca dodáva, že členovia kartelu s celkovým obratom prevyšujúcim ten jeho boli potrestaný pokutami, ktoré mali len symbolický dopad na ich rozpočet, zatiaľ čo jemu uložená pokuta, ak bude uhradená, ukončí jeho obchodné aktivity.

152    Žalobca tiež v tomto kontexte uvádza, že stanovenie 17 % hodnoty predaja, ktorá sa zohľadní v rámci uplatnenia bodov 21 a 25 usmernení, sa môže zdať ako zhovievavý prístup zo strany Komisie, nie však v prípade žalobcu, keďže vyššie percento by u neho viedlo k presiahnutiu hranice 10 % z jeho celkového obratu. Naopak táto zjavná zhovievavosť len zdôrazňuje neúmernosť pokuty, ktorá mu bola uložená, v porovnaní s pokutami ostatným účastníkov.

153    Žalobca dodáva, že „štruktúra a výška pokút uložených“ Komisiou v napadnutom rozhodnutí vyvoláva chybný dojem, že žalobca bol podnik, ktorého účasť na porušení bola najzávažnejšia, že jeho obrat bol najvyšší a že zohrával tiež úlohu vodcu kartelu a jeho najaktívnejšieho člena. Žalobca si kladie otázku, aká by mu bola uložená pokuta, keby všetky tieto predpoklady boli pravdivé, vzhľadom na skutočnosť, že výška pokuty, ktorá mu bola uložená, sa už teraz blíži k 10 % jeho celkového obratu.

154    Vzhľadom na toto tvrdenie žalobcu je potrebné uviesť, že on sám dodáva dva z troch výrobkov, ktoré boli dotknuté daným porušením, t. j. práškový acetylid vápenatý a granuláty acetylidu vápenatého. Ako vyplýva z tabuľky nachádzajúcej sa v odôvodnení 288 napadnutého rozhodnutia, hodnota predaja uvedených výrobkov žalobcom v priebehu posledného celého roka jeho účasti na porušení sa pohybovala pre prvý z týchto dvoch výrobkov v rozmedzí 5 až 10 miliónov eur, a pre druhý výrobok v rozmedzí 20 až 25 miliónov eur. Pokiaľ ide o prvý výrobok, bola hodnota predaja žalobcu porovnateľná s hodnotou predaja troch ďalších účastníkov kartelu, konkrétne spoločností Donau Chemie, Evonik Degussa a Holding Slovenske elektrarne d.o.o., a presiahnutá len hodnotou predaja dvoch iných účastníkov. Pokiaľ ide o druhý výrobok, bola hodnota predaja žalobcu zďaleka najvyššia v porovnaní s hodnotou predaja ostatných účastníkov porušenia. Iba traja ďalší účastníci porušenia dodávali tento výrobok a ich predaj predstavoval 3 až 5 miliónov eur v prípade spoločnosti Akzo Nobel, 5 až 10 miliónov eur v prípade spoločností Donau Chemie a Holding Slovenske elektrarne. Navyše ako vyplýva z tabuľky nachádzajúcej sa v odôvodnení 304 napadnutého rozhodnutia, žalobcovi boli pre tieto dva výrobky uplatnené násobitele stanovené podľa počtu rokov trvania porušenia, ktoré patrili medzi najvyššie násobitele uložené účastníkom kartelu, t. j. 2,5 pre práškový acetylid vápenatý a 3 pre granuláty acetylidu vápenatého (pozri bod 33 vyššie).

155    Vzhľadom na tieto skutočnosti, ktoré žalobca nepopiera, nie je prekvapujúce, že mu bola uložená pokuta s najvyššou absolútnou hodnotou spomedzi všetkých pokút, ktoré boli uložené v napadnutom rozhodnutí. Je tiež potrebné uviesť, že druhá najvyššia pokuta v hodnote 13,3 milióna eur, bola uložená spoločne a nerozdielne spoločnostiam SKW Stahl Metallurgie GmbH, SKW Stahl Metallurgie AG a Arques Industries, t. j. skupine spoločností, ktorých hodnota predaja acetylidu vápenatého bola najvyššia spomedzi všetkých účastníkov porušenia. Uvedená skupina však nedodávala granuláty acetylidu vápenatého, ale horčíkové granuláty s hodnotou predaja nachádzajúcou sa medzi 5 až 10 miliónmi eur. Na ne uplatnený násobiteľ pre tento výrobok bol stanovený na 1,5, teda bol značne nižší ako násobiteľ žalobcu za predaj granulátov acetylidu vápenatého. Tieto odlišnosti vysvetľujú rozdiel medzi výškou pokuty uloženou tejto spoločnosti a výškou pokuty žalobcu.

156    Pokiaľ ide o spoločnosť Akzo Nobel, v prípade, ak by nebola oslobodená od pokuty z dôvodu spolupráce s Komisiou, bola by jej uložená pokuta vo výške 8,7 milióna eur, ako vyplýva z odôvodnenia 308 napadnutého rozhodnutia. Nižšia hodnota tejto pokuty v porovnaní s pokutou, ktorá bola uložená žalobcovi, sa dá vysvetliť skutočnosťou, že hoci bola hodnota predaja práškového acetylidu vápenatého spoločnosti Akzo Nobel, predstavujúca rozpätie medzi 10 a 15 miliónmi eur, vyššia ako hodnota predaja rovnakého výrobku žalobcom, hodnota predaja granulátov acetylidu vápenatého spoločnosti Akzo Nobel bola naopak podstatne nižšia ako hodnota predaja tohto výrobku žalobcom (pozri bod 154 vyššie). Navyše dĺžka trvania účasti spoločnosti Akzo Nobel na porušení bola kratšia ako v prípade žalobcu a tejto spoločnosti bol uplatnený len násobiteľ 2 pre oba výrobky, ktoré dodávala.

157    Tieto odôvodnenia vyvracajú tvrdenie žalobcu o neúmernosti výšky pokuty, ktorá mu bola uložená. Preukazujú, že výška pokuty, ktorá mu bola uložená, nie je náhodná, ale je možné ju vysvetliť skutočnosťou, že žalobca bol zďaleka najdôležitejším dodávateľom jedného z troch výrobkov dotknutých porušením, ako aj dôležitým dodávateľom druhého výrobku, a že navyše dĺžka trvania jeho účasti na porušení bola najdlhšia zo všetkých účastníkov. Okrem toho sa dá výška pokuty, ktorá bola žalobcovi udelená, vysvetliť závažnosťou jeho účasti na porušení, vrátane dĺžky trvania v porovnaní s ostatnými účastníkmi. Je potrebné v tejto súvislosti konštatovať, že okrem materskej spoločnosti žalobcu, t. j. 1. garantovaná, iba na jedinú spoločnosť, t. j. Donau Chemie, bol uplatnený rovnaký násobiteľ ako na žalobcu. Napriek tomu, že hodnota predaja práškového acetylidu vápenatého tejto spoločnosti bola porovnateľná s hodnotou predaja žalobcu, hodnota predaja granulátov acetylidu vápenatého tejto spoločnosti bola podstatne nižšia, t. j. medzi 5 a 10 miliónmi eur. Navyše spoločnosti Donau Chemie bolo priznané 35 % zníženie pokuty z dôvodu jej spolupráce s Komisiou (pozri odôvodnenie 346 napadnutého rozhodnutia), v dôsledku čoho jej bola uložená pokuta vo výške 5 miliónov eur, namiesto 7,7 milióna eur (pozri odôvodnenie 308 napadnutého rozhodnutia).

158    Z týchto odôvodnení vyplýva, že tvrdenie žalobcu o neúmernosti výšky jemu uloženej pokuty je v konečnom dôsledku založené len na porovnaní pokút, ktoré boli uložené jednotlivým účastníkom porušenia a ktoré boli prepočítané na percentá z ich celkového obratu. Nič v judikatúre však neumožňuje prísť k záveru, že pri určení primeranosti alebo neprimeranosti výšky uloženej pokuty je dovolené vykonať takéto porovnanie, tak ako to urobil žalobca.

159    Jednak judikatúra uvedená samotným žalobcom v bode 149 vyššie jasne namieta voči takémuto porovnaniu.

160    Jednak z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 si vyžaduje len v prípade, ak sa pokuty ukladajú viacerým podnikom zapojeným do toho istého porušenia, aby výška pokuty, ktorá je uložená podniku malej alebo strednej veľkosti, nebola v percentách obratu vyššia ako výška pokút uložených väčším podnikom. Z tohto ustanovenia totiž vyplýva, že tak pri podnikoch malej alebo strednej veľkosti, ako aj pri veľkých podnikoch sa pri stanovení sumy pokuty posudzuje závažnosť a dĺžka trvania porušenia. Pokiaľ Komisia uloží podnikom zapojeným do toho istého porušenia pokuty, ktoré sú pre každý z nich zdôvodnené v pomere k závažnosti a dĺžke trvania porušenia, nemožno jej vytýkať, že pre niektoré z nich je suma pokuty v pomere k obratu vyššia ako pre iné podniky (rozsudky Súdu prvého stupňa z 5. decembra 2006, Westfalen Gassen Nederland/Komisia, T‑303/02, Zb. s. II‑4567, bod 174, a z 28. apríla 2010, Gütermann a Zwicky/Komisia, T‑456/05 a T‑457/05, Zb. s. II‑1443, bod 280).

161    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, ktoré je založené na skutočnosti, že výška pokuty, ktorá mu bola uložená, sa blíži hranici 10 % celkového obratu (pozri body 152 a 153 vyššie), je potrebné uviesť, že nepochopil povahu tejto hranice. Suma rovnajúca sa 10 % celkového obratu účastníka porušenia pravidiel hospodárskej súťaže totiž nepredstavuje, v rozpore s tým, čomu verí žalobca, maximálnu výšku pokuty, ktorú možno uložiť len v prípadoch najzávažnejších porušení. Ako vyplýva z judikatúry, ide skôr o pevný prah, ktorý má jediný možný dôsledok, že výška pokuty vypočítaná na základe kritérií závažnosti a dĺžky trvania porušenia bude znížená na najvyššiu povolenú úroveň. Jej uplatnenie znamená, že dotknutý podnik v zásade neplatí pokutu, ktorú by bol inak povinný zaplatiť v dôsledku posúdenia založeného na týchto kritériách (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 283).

162    Súdny dvor už rozhodol, že tento limit nezakazuje Komisii vychádzať pri výpočte pokuty z čiastkovej sumy prekračujúcej uvedenú hranicu. Takisto neodporuje tomu, aby čiastkové výpočty berúce do úvahy závažnosť a dĺžku trvania porušenia vychádzali z vyššej sumy, ako je uvedená hranica. Pokiaľ ide o výpočet, zdá sa, že konečná výška pokuty musí byť znížená o sumu prevyšujúcu túto hornú hranicu, pričom skutočnosť, že určité faktory, ako je závažnosť a dĺžka trvania porušenia, sa neodrazia účinným spôsobom na výške uloženej pokuty, je jednoducho len dôsledkom uplatnenia tejto hornej hranice na konečnú sumu (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 47 vyššie, body 278 a 279).

163    Z toho vyplýva, že samotná skutočnosť, že pokuta, ktorá bola uložená žalobcovi, sa približuje k hranici 10 % jeho celkového obratu, zatiaľ čo toto percento je pri ostatných účastníkoch kartelu nižšie, nemôže predstavovať porušenie zásad rovnosti zaobchádzania alebo proporcionality. Tento dôsledok je totiž vnútorne spätý s výkladom, že horná hranica 10 % je jednoduchým pevným prahom, ktorý sa použije po prípadnom znížení výšky pokuty z dôvodu poľahčujúcich okolností alebo zásady proporcionality (rozsudok Súdneho dvora zo 16. júna 2011, Putters International/Komisia, T‑211/08, Zb. s. II‑3729, bod 74).

164    Z rovnakého dôvodu táto skutočnosť nepreukazuje neúmernosť výšky pokuty uloženej žalobcovi v napadnutom rozhodnutí aj za predpokladu, že mu z dôvodu uplatnenia tejto hranice nebude za ešte závažnejšie porušenie uložená podstatne vyššia pokuta. V každom prípade je vo všeobecnosti potrebné uviesť, že posúdenie úmernosti alebo neúmernosti výšky pokuty uloženej podniku za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže sa nemôže uskutočniť prostredníctvom porovnania skutočne uloženej pokuty s pokutou, ktorá by mala byť uložená za ešte závažnejšie hypotetické porušenie, keďže spoločnosti by mali dodržiavať pravidlá hospodárskej súťaže a nie ich porušovať. Okrem toho je potrebné konštatovať, že na preukázanie predpokladu, podľa ktorého závažnosť porušenia, ktorého sa žalobca dopustil, nie je taká vysoká, ako mohla byť, žalobca opakuje tvrdenia, ktoré, ako vyplýva z bodov 86 až 89 a 97 až 106 vyššie, musia byť zamietnuté ako nedôvodné.

165    Z toho vyplýva, že piatu výhradu nemožno uznať.

–       O šiestej výhrade uvedenej na pojednávaní týkajúcej sa hodnoty predaja zohľadnenej pri výpočte základnej výšky pokuty

166    Počas pojednávania žalobca predovšetkým uviedol, že bol vystavený diskriminačnému zaobchádzaniu vyplývajúcemu zo skutočnosti, že pri výpočte hodnoty predaja spoločnosti Almamet, ktorá mala vplyv na stanovenie základnej výšky jemu uloženej pokuty, Komisia znížila hodnotu jeho predaja o hodnotu acetylidu vápenatého, ktorý táto spoločnosť kúpila u žalobcu a následne predala svojím vlastným odberateľom. Podľa žalobcu podobné zníženie malo byť uplatnené aj na hodnotu jeho vlastného predaja, čo by viedlo k podstatnému zníženiu výšky pokuty, ktorá mu bola uložená.

167    Komisia zastáva názor, ako už bolo uvedené (pozri bod 42 vyššie), že táto výhrada je neprípustná, keďže bola po prvý raz zmienená počas pojednávania bez toho, aby sa zakladala na skutočnostiach uvedených počas konania. Po tom, čo bol žalobca vyzvaný, aby sa k tomuto bodu vyjadril, uviedol, že výhrada zhrnutá v predchádzajúcom bode bola uvedená v bode 17 jeho žaloby. Všetky tieto vyhlásenia boli zaznamenané do zápisnice o pojednávaní.

168    Je potrebné pripomenúť, že z ustanovení článku 44 ods. 1 písm. c) v spojení s článkom 48 ods. 2 rokovacieho poriadku vyplýva, že žaloba, ktorou sa začína konanie, musí obsahovať predmet konania a zhrnutie žalobných dôvodov a že nové dôvody možno počas konania uviesť len vtedy, ak sú založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Ak však ide o žalobný dôvod, ktorý priamo alebo nepriamo dopĺňa žalobný dôvod už uvedený v žalobe a je s ním úzko spojený, tento žalobný dôvod musí byť vyhlásený za prípustný (rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. septembra 1990, Hanning/Parlament, T‑37/89, Zb. s. II‑463, bod 38, a z 15. októbra 2008, Mote/Parlament, T‑345/05, Zb. s. II‑2849, bod 85). Podobné riešenie sa uplatní aj v prípade výhrady uvedenej na podporu žalobného dôvodu (rozsudky Súdu prvého stupňa z 21. marca 2002, Joynson/Komisia, T‑231/99, Zb. s. II‑2085, bod 156, a Mote/Parlament, už citovaný, bod 85).

169    V danom prípade sa nezdá a ani žalobca to neuvádza, že by šiesta výhrada bola založená na skutkových a právnych okolnostiach uvedených počas konania. Táto výhrada sa zakladá na skutočnosti, akým spôsobom Komisia vypočítala základnú výšku pokuty, ktorú uložila spoločnosti Almamet. Spôsob výpočtu je však jasne opísaný v druhej zarážke bodu 288 napadnutého rozhodnutia a z toho dôvodu bol v čase podania žaloby žalobcovi známy.

170    Za týchto podmienok je pri vyjadrení sa k prípustnosti šiestej výhrady potrebné preskúmať, či, ako uvádza žalobca, bola táto výhrada uvedená už v žalobe.

171    V tomto prípade to však nie je pravda. Bod 17 žaloby, ktorý žalobca v tomto kontexte uviedol, nie je relevantný. Tento bod začína vyjadrením, podľa ktorého „v zásade nie je namietané voči výpočtu hodnoty predaja uskutočneného Komisiou, ktorý určuje základnú výšku pokuty podľa pomernej časti hodnoty predaja vynásobenej počtom rokov“. Uvedený bod pokračuje tvrdením žalobcu, ktoré je zhrnuté v bode 152 vyššie. Toto tvrdenie nijako nesúvisí so šiestou výhradou uvedenou počas pojednávania.

172    Navyše iba štvrtá výhrada, skúmaná a zamietnutá v bodoch 130 až 148 vyššie, je založená na diskriminácii žalobcu v porovnaní so zaobchádzaním so spoločnosťou Almamet. Táto výhrada sa však týka úplne odlišnej otázky, ako je výpočet základnej výšky pokuty. Štvrtá výhrada sa totiž týka zníženia pokuty, ktoré bolo priznané spoločnosti Almamet, v zmysle bodu 37 usmernení, pričom šiestu výhradu je možné považovať len za jej rozšírenie. Navyše tvrdenie žalobcu nachádzajúce sa v jeho žalobe a zopakované v predchádzajúcom bode možno pochopiť len v tom zmysle, že cieľom žalobcu nebolo uviesť vo svojej žalobe výhradu týkajúcu sa základnej výšky pokuty a jej určenia podľa hodnoty uskutočneného predaja súvisiaceho s porušením.

173    Z toho vyplýva, že šiesta výhrada musí byť vyhlásená za neprípustnú. Keďže boli všetky výhrady uvedené v rámci prvého žalobného dôvodu zamietnuté, je potrebné prvý žalobný dôvod zamietnuť.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení základných formálnych náležitostí, na nesprávnom zistení skutkového stavu, ako aj na zjavne nesprávnom právnom posúdení, keďže Komisia odmietla prihliadnuť na platobnú neschopnosť žalobcu

 Usmernenia

174    Bod 35 usmernení upravujúci výpočet pokuty znie:

„Za výnimočných okolností môže Komisia na návrh prihliadnuť na platobnú neschopnosť podniku v osobitnom sociálnom a ekonomickom kontexte. Na zníženie pokuty nebude Komisii stačiť samotné zistenie o nepriaznivej alebo stratovej finančnej situácii podniku. Zníženie môže byť povolené len na základe objektívnych dôkazov, preukazujúcich, že uloženie pokuty podľa podmienok stanovených v týchto usmerneniach, by nenapraviteľne ohrozilo ekonomickú životaschopnosť dotknutého podniku a viedlo by ku strate hodnoty jeho majetku.“

 Napadnuté rozhodnutie

175    Žalobca predložil Komisii žiadosť, aby pri stanovení pokuty zohľadnila jeho platobnú neschopnosť, pričom táto žiadosť bola z dôvodov uvedených v odôvodnení 377 napadnutého rozhodnutia zamietnutá. Toto odôvodnenie znie takto:

„Po preskúmaní skutočností poskytnutých NCHZ [(Novácke chemické závody)] možno konštatovať, že informácie… nepreukazujú, že by pokuta uložená týmto rozhodnutím nenapraviteľne ohrozila ekonomickú životaschopnosť spoločnosti NCHZ a že by spôsobila úplnú stratu hodnoty jej majetku. Preto sa nárok spoločnosti NCHZ založený na platobnej neschopnosti zamieta.“

 Posúdenie Všeobecným súdom

176    Na popretie tohto zamietnutia žalobca na úvod uvádza niektoré všeobecné tvrdenia týkajúce sa cieľa a výkladu bodu 35 usmernení. Následne opisuje svoju ekonomickú situáciu pred uložením pokuty a tvrdí, že od určitého obdobia sa nachádza na „pokraji bankrotu“. V tejto súvislosti bol obzvlášť kritický rok 2004, keďže viacero jeho veriteľov zastávalo názor, že sa nachádza v úpadku. Napriek pretrvávaniu tejto kritickej situácie prijali nový akcionár, ktorý sa pridal k spoločnosti v roku 2008, a nové vedenie spoločnosti opatrenia na ustálenie výroby a zvýšenie efektívnosti vedenia. Novému vedeniu sa tiež podarilo dohodnúť určité podmienky s obchodnými partnermi žalobcu, ktoré mu umožnili preklenúť chúlostivé obdobie, ktorým práve prechádzal, skvalitniť sa a začať napredovať na trhu. Žalobca zdôrazňuje, že jeho finančné problémy nie sú spojené s jeho konkurencieschopnosťou na trhu s acetylidom vápenatým, na ktorom je považovaný za rešpektovaného konkurenta, ale týkajú sa jeho záväzkov v súvislosti so znečistením životného prostredia a zlých strategických investičných rozhodnutí pochádzajúcich ešte z čias predchádzajúceho vedenia spoločnosti.

177    Žalobca ďalej uvádza, že svoje finančné problémy opísal vo svojej odpovedi na oznámenie námietok z 3. októbra 2008, ku ktorej pripojil aj odborný posudok. V tomto odbornom posudku je predovšetkým vzhľadom na analýzu finančných účtov vyjadrený názor, že žalobca sa nachádza v zlej ekonomickej a finančnej situácii a že ako aktívna spoločnosť môže prežiť len vtedy, ak budú splnené tri podmienky týkajúce sa zvýšenia základného imania spoločnosti o najmenej 400 miliónov slovenských korún (SKK), priaznivého výsledku konania voči slovenskému štátnemu subjektu a odpustenia pokuty uloženej Komisiou za sporné porušenie. Ak tieto podmienky nebudú splnené, ekonomická situácia žalobcu sa podľa odborníka ešte zhorší a relatívne rýchlo môže nasledovať aj jeho konkurz.

178    Žalobca ďalej analyzuje relevantné ustanovenia slovenského právneho poriadku týkajúce sa konkurzu. Okrem toho opisuje zhoršenie svojej finančnej situácie po prijatí napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo spôsobené „nervozitou“ jeho veriteľov a stratou úverových možností poskytovaných bankami alebo inými finančnými inštitúciami. Z tejto analýzy vyplýva, že v okamihu zaznamenania pokuty do jeho účtovných kníh a jej splatnosti bude žalobca povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu.

179    Takýto návrh bol skutočne po podaní žaloby predložený (pozri bod 6 vyššie) a účastníci konania sa rozchádzajú v názore, či príčinou vyhlásenia konkurzu žalobcu bolo uloženie pokuty. Komisia voči tomuto predpokladu namieta a predovšetkým uvádza, že návrh na vyhlásenie konkurzu bol podaný ešte pred splatnosťou pokuty. Žalobcovi tiež vytýka, že nepožiadal o úhradu pokuty prostredníctvom splátok alebo sa nesnažil získať bankovú záruku. Žalobca na tieto vyjadrenia odpovedá v replike, kde uvádza, že v dôsledku „nervozity“ a straty dôvery svojich veriteľov a dodávateľov po uložení pokuty boli členovia vedenia povinní podľa platného slovenského právneho poriadku podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Okrem toho uvádza, že žiadosti o úhradu pokuty v splátkach by sa pravdepodobne nevyhovelo, a ak aj áno, nestačila by na zabránenie konkurzu. Zároveň dodáva, že získať bankovú garanciu bolo pre neho nemožné.

180    Žalobca tiež uvádza, že škodlivé dôsledky jeho konkurzu budú citeľné v sociálnej oblasti daného regiónu, čo je nutné podľa bodu 35 usmernení zohľadniť. V tejto súvislosti uvádza, že je jedným z hlavných zamestnávateľov na Slovensku a má strategický význam pre hospodárstvo hornonitrianskeho regiónu, kde sa nachádzajú jeho výrobné prevádzky. Následkom ich prípadného zatvorenia by nebolo len prepustenie jeho 2 000 zamestnancov, ale tiež ukončenie alebo podstatné zníženie činností viacerých iných spoločností v danom regióne, predovšetkým jeho dodávateľov.

181    Tieto tvrdenia žalobcu podporuje aj Slovenská republika, ktorá celé svoje vyjadrenia sa vedľajšieho účastníka konania zamerala na preukázanie negatívnych vplyvov prípadného prerušenia činnosti žalobcu na sociálnu situáciu v okrese Prievidza, ktorý je súčasťou hornonitrianskeho regiónu, kde sa nachádzajú výrobné prevádzky žalobcu. Táto eventualita by mala za následok zvýšenie nezamestnanosti, ktorá by bola výsledkom nielen priameho prepustenia zamestnancov žalobcu, ale nepriamo aj „reťazovej reakcie“, ktorá by viedla k strate zamestnaní u dodávateľov žalobcu. Slovenská republika zdôrazňuje, že veľké množstvo nezamestnaných nebude mať skutočnú perspektívu nájsť si nové zamestnanie. Počas pojednávania predložila Slovenská republika nové dokumenty, ktoré aktualizujú informácie uvedené v jej vyjadrení vedľajšieho účastníka konania.

182    Žalobca je presvedčený, že vyššie uvedenými tvrdeniami preukázal, že v jeho prípade boli splnené podmienky podľa bodu 35 usmernení. Z toho dôvodu vytýka Komisii porušenie „základných formálnych náležitostí“, keďže ani počas konania, ani v napadnutom rozhodnutí nevysvetlila, prečo dôkazy predložené na podporu jeho žiadosti podľa bodu 35 usmernení nepreukazovali, že pokuta ohrozuje jeho ekonomickú životaschopnosť a povedie ku strate hodnoty jeho majetku. Žalobca zastáva názor, že krátke prehlásenie nachádzajúce sa v odôvodnení 377 napadnutého rozhodnutia nemôže byť v tomto prípade považované za dostatočné.

183    Žalobca tiež zastáva názor, že Komisia primeraným spôsobom neskúmala dôkazy, ktoré predložil na podporu svojej žiadosti podľa bodu 35 usmernení, a že posúdenie uvedených skutočností je v každom prípade zjavne nesprávne, keďže nevzalo do úvahy bezprostrednosť vyhlásenia konkurzu a neuplatnilo tento bod usmernení. Žalobca okrem toho žiada Všeobecný súd, aby v rámci výkonu svojej neobmedzenej súdnej právomoci sám preskúmal predmetné dôkazy, prípadne nariadil ich znalecké posúdenie, tak aby bolo možné určiť, v akom rozsahu pokuta uložená žalobcovi povedie k vyhláseniu jeho konkurzu a zatvoreniu spoločnosti, pričom uvedené posúdenie môže byť v prípade, ak je to nevyhnutné, doplnené vypočutím odborníka na slovenské právo, najmä v oblasti konkurzného práva.

184    Je potrebné tiež uviesť, ako uviedla Slovenská republika a žalobca, že žalobca mohol využiť ustanovenia zákona č. 493/2009 Z. z. z 5. novembra 2009 o niektorých opatreniach týkajúcich sa strategických spoločností a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tento zákon stanovuje, že správca konkurznej podstaty spoločnosti, ktorá je považovaná za „strategickú“, je zo zákona povinný ju udržať v činnosti a že slovenský štát má predkupné právo na jej majetok. Žalobca bol v zmysle tohto zákona označený za strategický podnik rozhodnutím príslušného slovenského orgánu z 2. decembra 2009. Podľa Slovenskej republiky z tohto dôvodu mohol žalobca pokračovať vo svojej činnosti aj po vyhlásení konkurzu a bolo možné sa vyhnúť hromadnému prepúšťaniu. Zdá sa, že takýto vývoj situácie nasledoval až po vydaní napadnutého rozhodnutiu a v čase jeho prijatia nebol nepredvídateľný, a preto je žalobcom požadované odborné preskúmanie v tomto okamihu bezpredmetné, keďže vyhlásenie konkurzu už prebehlo. Tento vývoj tak nemôže byť pri skúmaní tohto žalobného dôvodu zohľadnený.

185    Pred skúmaním výhrad uvedených žalobcom na podporu svojho druhého žalobného dôvodu je potrebné skúmať účel a výklad bodu 35 usmernení.

186    Bolo opätovne rozhodnuté, že Komisia pri určení výšky pokuty v zásade nie je povinná zohľadniť stratovú finančnú situáciu podniku, keďže uloženie takejto povinnosti by viedlo k získaniu neoprávnenej súťažnej výhody pre podniky, ktoré sú najmenej prispôsobené podmienkam trhu (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 327; rozsudky Súdu prvého stupňa z 19. marca 2003, CMA CGM a i./Komisia, T‑213/00, Zb. s. II‑913, bod 351, a Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 370).

187    Z ustálenej judikatúry navyše vyplýva, že skutočnosť, že opatrenie prijaté orgánom Únie vyvolá konkurz alebo likvidáciu daného podniku, nie je sama osebe právom Únie zakázaná. Ak totiž likvidácia podniku v jeho existujúcej právnej forme môže poškodiť finančné záujmy vlastníkov, akcionárov alebo držiteľov podielov, neznamená to, že osobné, hmotné a nehmotné zložky tvoriace podnik tiež stratili svoju hodnotu (rozsudky Súdu prvého stupňa Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 372; z 29. novembra 2005, Heubach/Komisia, T‑64/02, Zb. s. II‑5137, bod 163, a z 28. apríla 2010, BST/Komisia, T‑452/05, Zb. s. II‑1373, bod 96).

188    Nemožno teda dospieť k záveru, že prijatím bodu 35 usmernení si Komisia uložila akúkoľvek povinnosť, ktorá by bola v rozpore s touto judikatúrou. Príkladom toho je aj skutočnosť, že uvedený bod neodkazuje na konkurz spoločnosti, ale na situáciu v „osobitnom sociálnom a ekonomickom kontexte“, v rámci ktorej by uloženie pokuty „nenapraviteľne ohrozilo ekonomickú životaschopnosť dotknutého podniku a viedlo by ku strate hodnoty jeho majetku“.

189    Z toho vyplýva, že na uplatnenie bodu 35 usmernení nepostačuje skutočnosť, že pokuta uložená za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže môže viesť k vyhláseniu konkurzu dotknutej spoločnosti. Z judikatúry citovanej v bode 187 vyššie totiž vyplýva, že hoci konkurz poškodzuje finančné záujmy dotknutých vlastníkov a akcionárov, nemusí nevyhnutne viesť k zániku predmetného podniku. Ten môže sám osebe pokračovať vo svojej existencii buď formou zvýšenia základného imania spoločnosti, ktorá vyhlásila konkurz, ako právnická osoba zabezpečujúca prevádzku uvedeného podniku, alebo formou celkového prevzatia jeho majetku, teda podniku ako subjektu vykonávajúceho ekonomickú činnosť, iným subjektom. Takéto celkové prevzatie majetku sa môže uskutočniť dobrovoľným alebo núteným predajom majetku spoločnosti v konkurze s pokračujúcou prevádzkou.

190    V dôsledku toho treba bod 35 usmernení, najmä v súvislosti so stratou hodnoty majetku dotknutej spoločnosti, chápať ako bod, ktorý upravuje situáciu, v ktorej je prevzatie podniku uvedené v predchádzajúcom bode, alebo prinajmenšom jeho majetku, nepravdepodobné až nemožné. V takom prípade budú jednotlivé časti majetku spoločnosti jedna po druhej ponúknuté v konkurze na predaj a je možné, že mnoho z nich nenájde kupca alebo prinajlepšom budú predané za veľmi nízku cenu, takže je oprávnené hovoriť, ako uvádza bod 35 usmernení, o úplnej strate ich hodnoty.

191    Vysvetlenia poskytnuté samotnou Komisiou počas pojednávania tento záver potvrdzujú. Komisia totiž uviedla, že neuplatňuje striktne podmienku upravenú v bode 35 usmernení, podľa ktorej musí existovať nebezpečenstvo, že majetok dotknutého podniku stratí svoju hodnotu, ale že sa snaží určiť, či uvedený majetok môže byť naďalej využívaný pri výrobe tovarov. Tieto vyhlásenia boli zaznamenané do zápisnice z pojednávania. Vyplýva z nich, že výklad bodu 35 usmernení prijatý Komisiou, je v podstate rovnaký ako výklad uvedený v prechádzajúcom bode.

192    Okrem toho je potrebné pripomenúť, že uplatnenie uvedeného bodu usmernení si podľa jeho znenia tiež vyžaduje „osobitný sociálny a ekonomický kontext“. Podľa judikatúry je takýto kontext tvorený dôsledkami, ktoré by mohlo mať zaplatenie pokuty najmä na zvýšenie nezamestnanosti alebo na poškodenie dodávateľských a odberateľských hospodárskych odvetví dotknutého podniku (rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 2006, SGL Carbon/Komisia, C‑308/04 P, Zb. s. I‑5977, bod 106).

193    Ak sú podmienky uvedené v troch predchádzajúcich bodoch splnené, možno skutočne tvrdiť, že uloženie pokuty, ktorá môže mať za následok zánik dotknutej spoločnosti, je v rozpore so zásadou proporcionality, ktorú je Komisia povinná dodržiavať pri každom uložení pokuty podľa práva hospodárskej súťaže (pozri bod 44 vyššie).

194    Zohľadňujúc tieto všeobecné úvahy, je preto potrebné vykonať preskúmanie tvrdenia žalobcu v rámci druhého žalobného dôvodu.

195    V tejto súvislosti je potrebné hneď konštatovať, že žalobca týmto tvrdením uvádza tak výhradu voči forme, ktorá sa zakladá na porušení povinnosti odôvodnenia (pozri bod 182 vyššie), ako aj vecné výhrady, t. j. nesprávne zistený skutkový stav a zjavne nesprávne posúdenie Komisie (pozri bod 183 vyššie). Žalobca okrem toho Všeobecný súd žiada, aby v rámci výkonu svojej neobmedzenej súdnej právomoci v oblasti pokút zrušil alebo znížil výšku pokuty, ktorá mu bola uložená.

196    Je nutné konštatovať, že žiadosť žalobcu o uplatnenie bodu 35 usmernení na jeho prípad, ako aj jeho tvrdenie pred Všeobecným súdom, v ktorom namieta voči zamietnutiu tejto žiadosti, sú založené na nesprávnom pochopení podmienok uplatnenia uvedeného bodu.

197    Je pravda, že v čase podania svojej žiadosti o zohľadnenie údajnej platobnej neschopnosti si žalobca bol vedomý nevyhnutnosti preukázať existenciu „osobitného sociálneho a ekonomického kontextu“ v zmysle vyššie citovanej judikatúry (pozri bod 192) a tejto otázke venoval časť svojho listu z 27. marca 2009, ktorý obsahoval túto žiadosť. Žalobca v ňom v podstate uvádza rovnaké tvrdenia ako tie, ktoré už uviedol pred Všeobecným súdom a ktoré pred Všeobecným súdom uviedla aj Slovenská republika (pozri bod 180 a 181 vyššie). Toto tvrdenie, voči ktorému Komisia nenamieta, dostatočným spôsobom preukazuje prítomnosť osobitného kontextu, ako ho požaduje bod 35 usmernení, z čoho vyplýva, že táto podmienka uplatnenia uvedeného bodu sa musí považovať za splnenú.

198    Naopak počas podania žiadosti o zohľadnenie údajnej platobnej neschopnosti žalobca zastával nesprávny názor, podľa ktorého v tejto súvislosti postačuje preukázať, že uloženie pokuty viedlo k vyhláseniu konkurzu. Odborný posudok predložený žalobcom v prílohe k jeho odpovedi na oznámenie námietok a uvedený v bode 177 vyššie je tak venovaný „pokračovaniu ekonomickej existenciu spoločnosti NCHZ“.

199    Je potrebné v tomto zmysle poznamenať, že žalobca trochu skresľuje pojmy tejto správy, keď tvrdí, že musia byť splnené tri podmienky, aby mohol „prežiť ako ekonomicky činný podnik“. Z pojmov správy jasne vyplýva, že tieto podmienky sa týkajú ekonomickej existencie spoločnosti ako obchodnej spoločnosti. Správa ďalej uvádza, že ak tieto podmienky nebudú splnené, „môžeme očakávať podstatné prehĺbenie úpadku spoločnosti, ktorý môže smerovať k relatívne skorému vyhláseniu konkurzu“. Správa sa však nezaoberá dôsledkami prípadného konkurzu na pokračovanie spoločnosti žalobcu a predovšetkým sa nevyjadruje k možnosti dobrovoľného alebo núteného prevodu jeho majetku na inú spoločnosť s cieľom pokračovať v prevádzke.

200    Žalobca sa touto otázkou nezaoberal ani v liste z 27. marca 2009 uvedenom v bode 197 vyššie, v ktorom okrem odvolania sa na osobitný sociálny a ekonomický kontext danej veci len predložil nové údaje preukazujúce jeho „kritickú finančnú situáciu“. Touto otázkou sa nezaoberal ani v žalobe. Až v replike žalobca uviedol konkrétne tvrdenia, aby tak odpovedal na prehlásenie Komisie, podľa ktorého predložené dôkazy nepreukazovali najmä, že jeho majetok stratí celú hodnotu.

201    Ako však už bolo uvedené (pozri body 189 a 190 vyššie) podľa bodu 35 usmernení nepostačuje preukázať, že dotknutý podnik vyhlási v prípade uloženia pokuty konkurz. Podľa znenia tohto bodu musia existovať „objektívn[e] dôkaz[y], preukazujúc[e], že uloženie pokuty… by nenapraviteľne ohrozilo ekonomickú životaschopnosť dotknutého podniku a viedlo by ku strate hodnoty jeho majetku“, čo nie je automatické v prípade konkurzu spoločnosti prevádzkujúcej predmetný podnik. Žalobca preto môže požadovať uplatnenie tohto bodu usmernení len za predpokladu, že predloží objektívne dôkazy o takejto možnosti, čo predstavuje základnú podmienku uplatnenia uvedeného bodu.

202    Pri posúdení výhrad, ktoré žalobca uviedol v rámci tohto žalobného dôvodu, je potrebné zohľadniť jeho nesprávne pochopenie podmienok uplatnenia bodu 35 usmernení.

203    V tomto prípade, pokiaľ ide o údajné porušenie povinnosti odôvodnenia, ktorého sa dopustila Komisia, je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musia z odôvodnenia vyžadovaného článkom 253 ES jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho. Požiadavka uvedenia dôvodov musí byť posudzovaná v závislosti od okolností prípadu, najmä v závislosti od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne dotýka. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky uvedeného článku 253 ES, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež s ohľadom na jeho kontext, ako aj s ohľadom na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. decembra 2005, Brouwerij Haacht/Komisia, T‑48/02, Zb. s. II‑5259, bod 45 a tam citovanú judikatúru).

204    Pokiaľ ide predovšetkým o rozsah povinnosti odôvodnenia v súvislosti so stanovením výšky pokuty uloženej za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, z ustálenej judikatúry vyplýva, že požiadavky podstatných formálnych náležitostí založené touto povinnosťou odôvodnenia sú splnené, ak Komisia uvedie vo svojom rozhodnutí posudzované skutočnosti, ktoré jej umožnili vymedziť závažnosť a trvanie porušenia, ako aj posudzované skutočnosti, ktoré na tento účel zohľadnila podľa orientačných pravidiel obsiahnutých v jej vlastných usmerneniach (pozri rozsudok Brouwerij Haacht/Komisia, už citovaný v bode 203 vyššie, bod 46 a tam citovanú judikatúru).

205    Berúc do úvahy túto judikatúru, je potrebné konštatovať, že odôvodnenie Komisie nachádzajúce sa v napadnutom rozhodnutí a týkajúce sa zamietnutia žiadosti žalobcu podľa bodu 35 usmernení je dosť stručné, pričom sa obmedzuje len na jednoduché tvrdenie, že skutočnosti predložené žalobcom nepreukazujú, že uložená pokuta by nenapraviteľne ohrozila jeho ekonomickú životaschopnosť a viedla ku strate hodnoty jeho majetku.

206    Ak by bola pravdepodobnosť, že žalobca vyhlási po uložení pokuty konkurz, dostatočná na preukázanie, ako chybne predpokladá žalobca, že bola splnená podmienka na uplatnenie bodu 35 usmernení, ktorá upravuje ohrozenie jeho ekonomickej životaschopnosti a stratu hodnoty jeho majetku, je pravda, že by bolo možné prísť k záveru, že odôvodnenie 377 napadnutého rozhodnutia týkajúce sa zamietnutia žiadosti žalobcu na uplatnenie uvedeného bodu usmernení je nedostatočne odôvodnené.

207    Z judikatúry totiž vyplýva, že kontext súvisiaci s prijímaním rozhodnutia, ktorý je charakterizovaný najmä výmenou stanovísk autora rozhodnutia a dotknutého účastníka konania, môže za určitých okolností sťažiť povinnosť odôvodnenia [rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 2000, Kuijer/Rada, T‑188/98, Zb. s. II‑1959, body 44 a 45, a z 3. decembra 2003, Audi/ÚHVT (TDI), T‑16/02, Zb. s. II‑5167, bod 89]. Žalobca predložil podrobné informácie, vrátane odborného posudku, ktoré podľa neho preukazujú, že v prípade uloženia pokuty bude vyhlásenie konkurzu veľmi pravdepodobné, až neodvratné, pričom ak Komisia prišla k odlišnému záveru, mala by predložiť prinajmenšom stručné zhrnutie dôkazov a skutočností, ktoré podporujú jej záver.

208    Toto platí o to viac, že Komisia vo svojom vyjadrení sa k žalobe potvrdila, že starostlivo preskúmala finančnú situáciu žalobcu, predovšetkým vypracovala základnú analýzu podľa takzvaného „Altmanovho Z‑score“ modelu a na základe údajov predložených žalobcom vypočítala indikátor pravdepodobnosti konkurzu podľa tohto modelu. Hodnota tohto indikátora sa v prípade žalobcu nachádza pod hraničnou hodnotou vysokej pravdepodobnosti konkurzu. Výpočet tohto indikátora viedol k rozprave medzi účastníkmi konania, ktorej predmetom bola jednak presnosť tohto výpočtu, keďže uvedený indikátor bol vypočítaný aj v odbornom posudku, ktorý predložil žalobca, pričom tento druhý indikátor bol podľa Komisie vypočítaný chybne, a všeobecnejšie posúdenie odborného posudku predloženého žalobcom Komisii počas správneho konania. V tomto kontexte žalobca tiež predložil nový odborný posudok o svojej finančnej situácii.

209    Predpoklad uvedený žalobcom v bode 206 vyššie však nie je presný. Ako už bolo uvedené (pozri bod 201 vyššie), na účely uplatnenia bodu 35 usmernení sa žalobca nemôže obmedziť na tvrdenie, že uloženie pokuty povedie k vyhláseniu konkurzu, ale musí tiež vysvetliť a dokázať, akým spôsobom táto možnosť nenapraviteľne ohrozí jeho ekonomickú životaschopnosť ako podniku a povedie k strate hodnoty jeho majetku.

210    Touto poslednou otázkou sa však žalobca vo svojej žiadosti o uplatnenie uvedeného bodu usmernení nezaoberal (pozri body 198 až 200 vyššie). Preto v súvislosti s touto otázkou nevznikla medzi žalobcom a Komisiou žiadna diskusia a judikatúra uvedená v bode 207 vyššie sa neuplatní. Za týchto okolností sa Komisia mohla bez porušenia povinnosti odôvodnenia obmedziť na konštatovanie nachádzajúce sa v odôvodnení 377 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého nie je splnená základná podmienka uplatnenia bodu 35 usmernení o ohrození životaschopnosti dotknutého podniku a strate hodnoty jeho majetku. Z toho vyplýva, že výhrada žalobcu založená na porušení povinnosti odôvodnenia musí byť zamietnutá.

211    Z judikatúry citovanej v bodoch 49 až 51 vyššie však v každom prípade vyplýva, že v danom prípade sa od Všeobecného súdu žiada nielen preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o jeho formu a obsah, ale aj výkon jeho neobmedzenej súdnej právomoci, čo znamená nahradiť posúdenie Komisie svojím vlastným posúdením.

212    Výkon neobmedzenej súdnej právomoci súdom Únie môže odôvodniť predloženie a zohľadnenie doplňujúcich informácií, ktorých uvedenie v rozhodnutí nie je ako také požadované na základe povinnosti odôvodnenia (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, KNP BT/Komisia, C‑248/98 P, Zb. s. I‑9641, bod 40; rozsudok SCA Holding/Komisia, už citovaný v 49 vyššie, bod 55, a rozsudok Cheil Jedang/Komisia, už citovaný v bode 96 vyššie, bod 215). Ak aj v danom prípade zohľadníme takéto doplňujúce skutočnosti, ktoré nie sú uvedené v rozhodnutí Komisie, súd Únie môže pri výkone svojej neobmedzenej súdnej právomoci prísť k záveru, že výška uloženej pokuty je primeraná (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, BASF a UCB/Komisia, T‑101/05 a T‑111/05, Zb. s. II‑4949, body 71 a 72) a to aj v prípade ak je rozhodnutie Komisie nedostatočne odôvodnené (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, Prym a Prym Consumer/Komisia, T‑30/05, neuverejnený v Zbierke, bod 190).

213    V danom prípade, pokiaľ ide o obsah rozhodnutia, žalobca namieta voči posúdeniu Komisie, ktoré ju viedlo k zamietnutiu žiadosti o zohľadnenie jeho platobnej neschopnosti. Žalobca sa v tejto súvislosti neobmedzuje len na uvedenie nesprávneho zistenia skutkového stavu a zjavne nesprávneho posúdenia, ale Všeobecný súd žiada aj o výkon jeho neobmedzenej súdnej právomoci. Komisia vo svojom vyjadrení sa k žalobe požaduje, aby Všeobecný súd pri výkone svojej neobmedzenej súdnej právomoci zachoval výšku pokuty, ak dôjde k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nedostatočné.

214    Za týchto podmienok za predpokladu, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ ide o zamietnutie uvedenej žiadosti žalobcu, je nedostatočne odôvodnené, je predtým, ako bude v danom prípade z tohto dôvodu zrušené, potrebné skúmať tvrdenie žalobcu, ktorý namieta voči obsahu zamietnutia jeho žiadosti, a určiť nielen, či toto zamietnutie obsahuje žalobcom uvedené obsahové chyby, ale či je v rámci výkonu neobmedzenej súdnej právomoci Všeobecného súdu potrebné zrušiť pokutu alebo znížiť jej výšku, ako to žiada žalobca, alebo je nutné ju zachovať, ako to požaduje Komisia.

215    V tejto súvislosti je potrebné po prvé uviesť, že tak odborný posudok pripojený žalobcom k jeho odpovedi na oznámenie námietok, ako aj list z 27. marca 2009, nielenže vyslovene neupravujú otázku životaschopnosti podniku žalobcu a prípadnú stratu hodnoty jeho majetku z dôvodu uloženia pokuty (pozri body 199 a 200 vyššie), ale ani neobsahujú žiadnu skutočnosť, ktorá by poukazovala v prospech tejto možnosti.

216    Po druhé tvrdenia uvedené žalobcom v jeho žalobe tiež nepoukazujú v prospech tejto možnosti, ale naopak aj za predpokladu vyhlásenia konkurzu vedú k záveru, že podnik bude naďalej existovať po rekapitalizácii žalobcu alebo po celkovom prevzatí jeho majetku iným subjektom, pričom pokračovanie jeho prevádzky bude viac ako pravdepodobné. Napriek skutočnosti, že žalobca sa podľa vlastného vyjadrenia nachádza „od určitého obdobia na pokraji bankrotu“, sa totiž k spoločnosti v roku 2008 pripojil nový akcionár, čo preukazuje, že existujú investori zaujímajúci sa o účasť v podniku žalobcu. Možno to vysvetliť skutočnosťou, ako potvrdzuje samotný žalobca, že spoločnosť je rešpektovaným konkurentom na trhu acetylidu vápenatého a jej finančné problémy, s ktorými je konfrontovaná, nesúvisia s jej konkurencieschopnosťou na tomto trhu.

217    Po tretie tento dojem potvrdzuje aj vyhlásenie predstavenstva žalobcu zo 17. septembra 2009 adresované jeho „obchodným partnerom“ a predložené Komisiou v prílohe jej vyjadrenia k žalobe. Vyhlásenie uvádza, že cieľom žiadosti o vyhlásenie konkurzu žalobcu je ochrana jeho majetku a pokračovania vo výrobe. Predstavenstvo vyhlásilo, že žalobca je schopný udržať si svoje postavenie na trhu, čo je „znakom jeho životaschopnosti a vnútornej sily“ a uvádza „revitalizáciu spoločnosti“, ktorá v žiadnom prípade neohrozí jeho „prevádzkovú spôsobilosť a platobnú schopnosť“.

218    Po štvrté tvrdenie žalobcu uvedené v replike na preukázanie neodvratnosti jeho likvidácie a straty hodnoty jeho majetku tiež nie je presvedčivé. V tomto kontexte žalobca najprv odpovedá na tvrdenie Komisie nachádzajúce sa v jej vyjadrení k žalobe, podľa ktorého už uskutočnil opatrenia vo výške približne 11 miliónov eur, aby čelil pokute. Toto tvrdenie je však irelevantné, keďže sa netýka prípadného pokračovania podniku po vyhlásení konkurzu, ale otázky, či bolo vyhlásenie konkurzu nevyhnutným následkom uloženia pokuty.

219    Žalobca sa v tejto časti tvrdenia zaoberá tiež dvoma ďalšími otázkami. Jednak odpovedá na tvrdenia Komisie týkajúce sa prípadného prevzatia jeho majetku iným podnikom. Jednak odpovedá na tvrdenie Komisie, podľa ktorého nepožiadal o začatie konania o súdnom vyrovnaní.

220    Pokiaľ ide o prvú z dvoch otázok uvedených v prechádzajúcom bode, žalobca potvrdzuje, že je „zložité dokázať, že sa určitá udalosť nikdy neuskutoční“, ale že v každom prípade nemá vedomosť, že by sa niektorá spoločnosť „zaujímala o odkúpenie jeho majetku (vrátane jej dlhov)“. Táto odpoveď sa zakladá na nesprávnom predpoklade. Predaj celého majetku spoločnosti v konkurze s cieľom pokračovať v prevádzke, tak ako je uvedený v bode 189 vyššie, nezahŕňa, v rozpore s tým čo tvrdí žalobca, aj prevod dlhov tejto spoločnosti na nadobúdateľa. Dlhy budú vyrovnané prostredníctvom predaja. Je pravdepodobné, že ich uspokojenie bude len čiastočné, inak by totiž spoločnosť nevyhlásila konkurz. To nemení nič na skutočnosti, že celkový predaj majetku spoločnosti v konkurze s cieľom pokračovať v prevádzke môže vo všeobecnosti viesť k lepšiemu výsledku ako individuálny predaj jednotlivých častí majetku, keďže celkový predaj majetku spoločnosti v konkurze umožňuje zachovať jej nehmotné prvky ako je napríklad povesť na trhu, a navyše umožňuje dotknutému nadobúdateľovi rozvinúť aktivity v danej oblasti a zároveň sa vyhnúť úsiliu, nákladom a problémov súvisiacim so založením úplne novej spoločnosti.

221    Za týchto okolností je odôvodnené očakávať, že žalobca vysvetlí, prečo je v danom prípade vylúčený predaj jeho spoločnosti inému subjektu, o to viac, že sám uviedol, že na trhu je rešpektovaným konkurentom. Žalobca sa však obmedzuje na poukázanie, že pokračovanie jeho aktivít závisí do názoru „výboru veriteľov“ a ak oni prídu k záveru, „že [je] výnosnejšie predať majetok spoločnosti, ako ju zachovať v činnosti… prevádzky [budú] zatvorené… a znovuobnovenie jej činnosti bude predstavovať výnimočne namáhavú záťaž tak po finančnej, ako aj technickej stránke“, je preto „odôvodnené očakávať, že prinajmenšom o časť jej majetku a prevádzok nebude záujem a z toho dôvodu stratia celú svoju terajšiu hodnotu“.

222    Žalobca v tejto súvislosti tiež predložil odborný posudok, ktorý uvádza, že jeho výroba môže byť ukončená v lehote 10 až 18 týždňov, bez ohrozenia bezpečnosti zamestnancov, ale že látky, ktoré ostanú v prevádzkach, môžu mať „veľký dopad“ na životné prostredie a rozobratie uvedených prevádzok musí byť uskutočnené odborníkmi, pričom trvanie prác a náklady s nimi spojené je ťažké odhadnúť.

223    Je nutné konštatovať, že argumentácia žalobcu zhrnutá v dvoch predchádzajúcich bodoch je neúplná, až protirečivá. Tvrdenia, ktoré uvádza, ako aj odborný posudok, ktorý predložil, vedú k záveru, že najvýhodnejším riešením, a to aj pre jeho veriteľov, by bol celkový predaj majetku s cieľom pokračovať v prevádzke. Žalobca však nevysvetlil, na základe akého dôvodu by výbor veriteľov prišiel bez ohľadu na tieto skutočnosti k záveru, že bude výnosnejšie predať majetok a ukončiť jeho výrobu.

224    Pokiaľ ide o súdne vyrovnanie, je potrebné uviesť, že Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe prevzala tvrdenie už uvedené v rámci predbežného opatrenia. Z uznesenia Novácke chemické závody/Komisia, už citovaného v bode 5 vyššie (body 25 a 49), však vyplýva, že súdne vyrovnanie malo byť začaté pred vyhlásením konkurzu. Z toho vyplýva, že toto tvrdenie sa týka otázky, ako bolo možné sa vyhnúť vyhláseniu konkurzu, a netýka sa následkov takéhoto vyhlásenia. Preto je aj toto tvrdenie irelevantné (pozri tiež bod 218 vyššie). V každom prípade sa žalobca vo svojej odpovedi na toto tvrdenie obmedzuje na vyhlásenie, že niektorí z jeho veriteľov by súhlasili so súdnym vyrovnaním iba vtedy, ak by bolo v súlade s pravidlami v oblasti štátnej pomoci, pričom nevysvetľuje, prečo by bol predpoklad takéhoto súladu vylúčený. V zostávajúcej časti žalobca opakuje nejasné a nepreukázané tvrdenia, podľa ktorých o kúpu jeho akcií alebo jeho podniku treťou stranou „nie je podstatný záujem“.

225    Z vyššie uvedeného vyplýva, že je potrebné konštatovať, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že zamietnutie Komisie zohľadniť v napadnutom rozhodnutí jeho platobnú neschopnosť v zmysle bodu 35 usmernení je chybné.

226    Tento záver podporuje aj odpoveď žalobcu na otázku Všeobecného súdu, ktorá bola adresovaná účastníkom konania v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania a ktorou ich Všeobecný súd žiadal o doplnenie tvrdení týkajúcich sa tohto žalobného dôvodu, najmä vzhľadom na perspektívu predaja celého majetku žalobcu s cieľom pokračovať v prevádzke.

227    Žalobca totiž potvrdil, že 16. januára 2012 bol v rámci konkurzného konania celý jeho majetok predaný bez zaťaženia akýmikoľvek povinnosťami okrem tých, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, za cenu 2,2 milióna eur, ktorá bola podľa jeho vlastného vyjadrenia „zanedbateľná“. Podľa žalobcu skutočnosť, že táto cena predstavovala len časť pokuty, ktorá mu bola uložená, potvrdzuje jeho stanovisko o strate celkovej hodnoty jeho majetku.

228    Nezávisle od otázky, či mohol byť celý majetok žalobcu predaný za vyššiu cenu, za akú bol v skutočnosti predaný, je však potrebné konštatovať, že vzhľadom na predajnú cenu nie je možné v žiadnom prípade hovoriť o strate celkovej hodnoty uvedeného majetku. V rozpore s tým, aby preukázal, že predaj celého majetku s cieľom pokračovať v prevádzke je nepravdepodobný, až nemožný, žalobca naopak potvrdil, že takýto predaj sa reálne uskutočnil.

229    Z toho vyplýva, že je potrebné prísť k záveru, že Komisia správne zastávala názor, že predbežné podmienky na prípadné uplatnenie bodu 35 usmernení neboli v prípade žalobcu splnené a že v každom prípade treba pri výkone neobmedzenej súdnej právomoci, ktorou disponuje Všeobecný súd, zastávať názor, že tvrdenie žalobcu v rámci daného žalobného dôvodu neodôvodňuje zrušenie alebo zníženie výšky pokuty, ktorá mu bola uložená, ale naopak odôvodňuje jej zachovanie v pôvodnej výške. Z toho vyplýva, že druhý žalobný dôvod musí byť zamietnutý.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 3 ods. 1 písm. g) ES

230    V treťom žalobnom dôvode žalobca uvádza, že vzhľadom na skutočnosť, že mu bola v napadnutom rozhodnutí uložená vysoká pokuta, je toto rozhodnutie schopné narušiť a obmedziť hospodársku súťaž na trhu s acetylidom vápenatým, ako aj porušiť článok 3 ods. 1 písm. g) ES. Odvolávajúc sa na rozsudok Súdneho dvora z 21. februára 1973, Europemballage a Continental Can/Komisia (6/72, Zb. s. 215, body 23 a 24), žalobca uvádza, že z tohto ustanovenia vyplýva, že je zakázané vykonávať ustanovenia súťažného práva spôsobom, ktorý porušuje alebo obmedzuje hospodársku súťaž, aj keby takýto spôsob nebol priamo sankcionovaný právom Únie. Žalobca zastáva názor, že toto ustanovenie zaväzuje nielen podniky, ale aj inštitúcie Únie, z čoho vyplýva, že ak takáto inštitúcia prijme opatrenie, ktoré narušuje alebo obmedzuje hospodársku súťaž, porušuje uvedené ustanovenie, hoci neporušuje žiadne pravidlo práva Únie.

231    Žalobca v rámci tohto žalobného dôvodu opakuje tvrdenie už uvedené v druhom žalobnom dôvode, podľa ktorého dôsledkom jemu uloženej pokuty bolo vyhlásenie konkurzu a jeho odchod z predmetného trhu. Okrem toho žalobca pri posúdení hladiny koncentrácie na príslušnom trhy uvádza, odvolávajúc sa na konkrétne údaje vyňaté z napadnutého rozhodnutia a opierajúc sa o Herfindahl‑Hirschmanov index používaný orgánmi hospodárskej súťaže, vrátane Komisie, že predmetné trhy práškového acetylidu vápenatého a granulátov acetylidu vápenatého v danej veci už boli vysoko koncentrované. Na základe tejto skutočnosti žalobca uvádza, že on sám je jeden z najdôležitejších konkurentov na týchto trhoch, pričom jeho odstránenie bude mať za následok ešte väčšiu pravdepodobnosť koordinácie medzi ostatnými konkurentmi, napriek sankciám, ktoré im boli uložené. Jeho účasti na trhu budú pravdepodobne rozdelené medzi ostatných účastníkov kartelu, čo povedie k zvýšeniu koncentrácie a v konečnom dôsledku k obmedzeniu hospodárskej súťaže na uvedených trhoch.

232    Žalobca sa odvoláva predovšetkým na možnosť, že jeho účasť na predmetnom trhu získa spoločnosť Akzo Nobel a tvrdí, že Herfindahl‑Hirschmanov index preukazuje v tomto prípade značné zvýšenie. Tento príklad podľa neho zdôrazňuje „absurdný a nevyrovnaný výsledok“, ku ktorému môže viesť „mechanické a neodborné“ uplatňovanie „pravidiel práva hospodárskej súťaže“. Akzo Nobel ako „ekonomický obor“, ktorému prináleží podstatná časť na predmetnom trhu, ktorý už bol potrestaný za účasť na iných karteloch a ktorý bol aktívnym členom sporného kartelu, bude v konečnom dôsledku profitovať z napadnutého rozhodnutia, keďže nielenže dosiahol odpustenie pokuty, ale tiež získa odberateľov žalobcu. Podľa žalobcu je takýto výsledok zjavne v rozpore nielen s cieľmi práva hospodárskej súťaže, ale aj so základnými zásadami spravodlivosti.

233    Toto tvrdenie nie je možné uznať.

234    Po prvé, tvrdenie založené na porušení článku 3 ods. 1 písm. g) ES musí byť zamietnuté.

235    Je pravda, ako rozhodol Súdny dvor vo svojom rozsudku Europemballage a Continental Can/Komisia, už citovanom v bode 230 vyššie (body 23 a 24), na ktorý sa odvoláva aj žalobca, že toto ustanovenie posväcuje cieľ nachádzajúci svoje uplatnenie vo viacerých ustanoveniach Zmluvy o ES, ktorých výklad vyžaduje. Článok 3 ods. 1 písm. g) ES tým, že upravuje systém, ktorým sa zabezpečí, aby sa na spoločnom trhu nenarušila hospodárska súťaž, najmä vyžaduje, aby nebola obmedzená hospodárska súťaž. Táto požiadavka je taká podstatná, že bez nej by mnohé ustanovenia Zmluvy o ES nemali zmysel. Obmedzenia hospodárskej súťaže, ktoré táto Zmluva za určitých podmienok pripúšťa z dôvodov založených na nevyhnutnosti zladiť viaceré požadované ciele, tak v tejto požiadavke nachádzajú hranicu, po ktorej prekročení stratégie hospodárskej súťaže môžu ohroziť účel spoločného trhu.

236    Napriek tomu, že sú tieto odôvodnenia samy osebe správne, nie sú relevantné, pokiaľ ide uloženie pokuty podniku, ktorý porušil pravidlá hospodárskej súťaže svojou účasťou na dohode medzi podnikateľmi alebo zosúladenom postupe, ktorých cieľom alebo následkom bolo vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v zmysle článku 81 ods. 1 ES. Vo svojom tvrdení totiž žalobca vôbec nezohľadňuje skutočnosť, že hospodárska súťaž na predmetnom trhu bola v dôsledku kartelu potrestaného napadnutím rozhodnutím narušená až obmedzená. Cieľom napadnutého rozhodnutia je predovšetkým napraviť túto situáciu, a to aj prostredníctvom uloženia primeraných sankcií.

237    Je potrebné uviesť, že uloženie sankcií v prípade, keď Komisia konštatuje porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, predstavuje prostriedok, ktorého účelom je predovšetkým dosiahnuť cieľ uvedený v článku 3 ods. 1 písm. g) ES, a preto je zrejmé, že nemôže byť považovaný za porušenie tohto ustanovenia. Nič to však nemení na skutočnosti, že v rámci dodržiavania zásady proporcionality, ktorá má viesť konanie Komisie v tejto oblasti (pozri body 44 a 46 vyššie), je potrebné sa vyhnúť privysokým sankciám, ktoré nie sú nevyhnutné na dosiahnutie požadovaného cieľa. Tvrdenie žalobcu v rámci tohto žalobného dôvodu je preto potrebné skúmať len vzhľadom na prípadné porušenie zásady proporcionality.

238    Po druhé je vzhľadom na preskúmanie z dôvodu uvedeného v predchádzajúcom bode potrebné uviesť, že ustálená judikatúra, už citovaná v bode 186 vyššie, podľa ktorej nie je Komisia pri stanovovaní výšky pokuty povinná zohľadniť stratovú finančnú situáciu podniku, neznamená, že by tak nemohla urobiť (rozsudok Carbone Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 58 vyššie, bod 314). Nevyhnutnosť rešpektovať zásadu proporcionality môže byť totiž v rozpore s uložením pokuty, ktorá prekračuje hranicu považovanú za primeranú za uvedené porušenie a ktorá môže ohroziť existenciu samotnej dotknutej spoločnosti. Toto platí o to viac, že zánik spoločnosti na predmetnom trhu by mal nevyhnutne škodlivé následky na hospodársku súťaž.

239    Nič v tvrdení žalobcu však neumožňuje prísť k záveru, že pokuta, ktorá mu bola uložená, spadá do prípadu uvedeného v predchádzajúcom bode a že stanovenie jej výšky je v rozpore so zásadou proporcionality.

240    Jednak sa tvrdenie žalobcu zakladá na predpoklade, že uloženie tejto pokuty povedie k jeho odchodu z predmetného trhu, pričom sa tento predpoklad ukázal ako chybný z dôvodov uvedených v rámci preskúmania druhého žalobného dôvodu (pozri body 215 až 228 vyššie).

241    Jednak, ak by sa aj uznal predpoklad odchodu žalobcu z predmetného trhu, nič v jeho tvrdení neumožňuje prísť k záveru, že konkurencia na tomto trhu bude v prípade takejto možnosti obmedzená alebo podstatne znížená.

242    V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že z odôvodnenia 44 napadnutého rozhodnutia, voči ktorému žalobca nenamietal, vyplýva, že acetylid vápenatý je výbušný a z toho dôvodu sa pomerne ťažko prepravuje. Z toho vyplýva, že vybudovanie dominantného postavenia alebo monopolu na tomto trhu je vystavené dodatočnému problému v rozsahu, v akom výrobca musí disponovať viacerými prevádzkami umiestnenými v príslušnej oblasti, aby mohol ovládnuť trh.

243    Okrem toho na podporu svojho predpokladu, podľa ktorého jeho odchod z predmetného trhu bude mať za následok obmedzenie až odstránenie hospodárskej súťaže, žalobca uvádza prípadné prevzatie jeho odberateľov spoločnosťou Akzo Nobel. Vôbec však nevysvetľuje, prečo je pravdepodobné prevzatie jeho odberateľov spoločnosťou Akzo Nobel a nie iným subjektom na tomto trhu.

244    Z tabuľky nachádzajúcej sa v odôvodnení 46 napadnutého rozhodnutia navyše vyplýva, že účasť spoločnosti Akzo Nobel na trhu s práškovým acetylidom vápenatým predstavovala 20 až 25 % a na trhu s granulátmi acetylidu vápenatého 5 až 10 %. Z toho vyplýva, že za predpokladu prevzatia odberateľov žalobcu spoločnosťou Akzo Nobel v žiadnom prípade nezíska monopol na oboch trhoch. Navyše je potrebné uviesť, že podľa poznámky pod čiarou č. 80, na ktorú sa odvoláva odôvodnenie 44 napadnutého rozhodnutia, Akzo Nobel nebol hlavným dodávateľom na „na trhu kontinentálnej Európy“, ktorého sa zúčastnil žalobca. Veľká časť podielu na trhu spoločnosti Akzo Nobel je totiž výsledkom skutočnosti, že podľa rovnakej poznámky pod čiarou je jediným výrobcom „v severskej oblasti“. Tieto skutočnosti, voči ktorým žalobca nenamieta, sú v rozpore s predpokladom o jeho prevzatí odberateľov žalobcu, v prípade jeho odchodu z uvedeného trhu, a o jeho dominantnom postavení na tomto trhu, ak sa mu podarí prevziať jeho odberateľov.

245    Vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenia je potrebné prísť k záveru, že tretí žalobný dôvod je nedôvodný a musí byť zamietnutý. Navyše Všeobecný súd pri výkone svojej neobmedzenej súdnej právomoci, pokiaľ ide o výšku pokuty uloženej žalobcovi, zastáva názor, že táto výška je v každom prípade primeraná vzhľadom na okolnosti danej veci súvisiace so závažnosťou a dobou porušenia, ktorú uviedla Komisia, ako aj vzhľadom na ekonomické zdroje žalobcu. Preto je potrebné zamietnuť žalobu ako celok.

 O trovách

246    Podľa článku 87 ods. 2 prvého pododseku rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku 4 prvého pododseku toho istého článku štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastník konania, znášajú svoje vlastné trovy konania.

247    Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je odôvodnené zaviazať ho na náhradu trov konania v súlade s návrhmi Komisie. Slovenská republika znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Novácke chemické závody, a.s., znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.

3.      Slovenská republika znáša svoje vlastné trovy konania.

Czúcz Labucka Gratsias

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. decembra 2012.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení všeobecných zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania pri určení výšky pokuty

Usmernenia

Napadnuté rozhodnutie

O výhradách, ktoré uviedol žalobca

– Úvodné poznámky

– O prvej výhrade, ktorá sa týka odstrašujúceho účinku pokuty

– O druhej výhrade, ktorá sa týka priťažujúcich okolností

– O tretej výhrade, ktorá sa týka poľahčujúcich okolností

– O štvrtej výhrade, ktorá sa týka zníženia výšky pokuty spoločnosti Almamet

– O piatej výhrade týkajúcej sa pokuty, keďže táto bola vypočítaná úmerne k celkového obratu spoločností, voči ktorým bolo napadnuté rozhodnutie vydané

– O šiestej výhrade uvedenej na pojednávaní týkajúcej sa hodnoty predaja zohľadnenej pri výpočte základnej výšky pokuty

O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení základných formálnych náležitostí, na nesprávnom zistení skutkového stavu, ako aj na zjavne nesprávnom právnom posúdení, keďže Komisia odmietla prihliadnuť na platobnú neschopnosť žalobcu

Usmernenia

Napadnuté rozhodnutie

Posúdenie Všeobecným súdom

O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 3 ods. 1 písm. g) ES

O trovách

* Jazyk konania: angličtina.