Language of document : ECLI:EU:C:2014:2072

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NIILO JÄÄSKINEN

prednesené 10. júla 2014 (1)

Vec C‑212/13

František Ryneš

proti

Úřadu pro ochranu osobních údajů

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Nejvyšší správní soud (Česká republika)]

„Aproximácia právnych predpisov – Spracovanie osobných údajov – Smernica 95/46/ES – Pôsobnosť – Výnimky – Článok 3 ods. 2 – Pojem ‚výkon výlučne osobných alebo domácich činností‘ – Záznam bezpečnostnej kamery snímajúci vstup do domu osoby prevádzkujúcej bezpečnostný systém, verejné priestranstvo a vstup do susedného domu“





I –    Úvod

1.        Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov(2) upravuje predmetnú oblasť rozsiahlym spôsobom. V súlade s článkom 3 ods. 2 druhou zarážkou sa však smernica neuplatňuje na spracovanie osobných údajov „vykonaných fyzickou osobou na výkon výlučne osobných, alebo domácich činností“(3).

2.        Nejvyšší správní soud (Česká republika) kladie Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu tejto výnimky v rámci sporu, ktorého stranami sú pán Ryneš a Úřad pro ochranu osobních údajů (ďalej len „úrad“), ktorého predmetom je rozhodnutie tohto úradu, podľa ktorého pán Ryneš spáchal niekoľko priestupkov v oblasti ochrany osobných údajov tým, že pod rímsu svojho domu nainštaloval bezpečnostnú kameru, ktorá okrem jeho domu snímala aj verejnú ulicu a protiľahlý dom.

3.        Ak sa nemýlim, Súdny dvor nikdy predtým nerozhodol, že by boli podmienky uplatnenia článku 3 ods. 2 druhej zarážky smernice 95/46 splnené, hoci na jeho uplatniteľnosť sa poukázalo najmä vo veci Lindqvist(4). Vzhľadom na prístup, na ktorom je založená judikatúra Súdneho dvora a osobitne nedávne rozsudky vo veciach Digital Rights Ireland(5) a Google Spain a Google(6), v ktorých prevládalo základné právo na ochranu osobných údajov, odporučím v týchto návrhoch, aby sa uvedená výnimka na také situácie, o aké ide o prejednávanej veci, nevzťahovala, a teda aby sa uplatnila smernica 95/46.

4.        Je potrebné zdôrazniť, že otázka, či činnosti vykonávané pánom Rynešom „na účely ochrany majetku, zdravia a života majiteľov domu“ spadajú do oblasti pôsobnosti smernice 95/46, nemá vždy a za každých okolností dosah na možnosť vykonávať takéto sledovanie. Predmetom prejednávanej veci je len spresniť právny rámec, ktorý sa v tejto súvislosti uplatní.

II – Právny rámec

A –    Právo Únie

5.        Článok 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) stanovuje, že „každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie“.

6.        Článok 8 ods. 1 Charty stanovuje, že „každý má právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa ho týkajú“. Odseky 2 a 3 tohto článku poskytujú nasledujúce spresnenia:

„2.      [Osobné] údaje musia byť riadne spracované na určené účely na základe súhlasu dotknutej osoby alebo na inom oprávnenom základe ustanovenom zákonom. Každý má právo na prístup k zhromaždeným údajom, ktoré sa ho týkajú, a právo na ich opravu.

3.      Dodržiavanie týchto pravidiel podlieha kontrole nezávislého orgánu.“(7)

7.        Odôvodnenia 12 a 16 smernice 95/46 znejú:

„(12) … [malo by sa] vylúčiť spracovanie údajov vykonávané fyzickou osobou pri uskutočňovaní aktivít, ktoré sú výlučne osobné alebo domáceho charakteru, ako je korešpondencia a udržiavanie zoznamov adries;

(16)      … spracovanie zvukových a obrazových údajov, ako je tomu v prípadoch sledovania s využitím videotechniky, nepatrí do rámca tejto smernice, ak sa vykonáva na účely verejnej bezpečnosti, obrany, štátnej bezpečnosti alebo v priebehu aktivít štátu vo vzťahu k oblasti trestného práva, alebo iných aktivít, ktoré nepatria do rámca práva spoločenstva“.

8.        Článok 3 smernice, nazvaný „Rozsah“, stanovuje:

„1.      Táto smernica sa uplatňuje na spracovanie osobných údajov vcelku alebo čiastočných údajov [spracovanie osobných údajov, ktoré je celkovo alebo čiastočne automatické – neoficiálny preklad], automatickými prostriedkami, a na spracovanie osobných údajov inými… ako automatickými prostriedkami, ktoré tvoria časť registračného systému alebo určených pre to, aby tvorili časť registračného systému.

2.      Táto smernica sa neuplatňuje na spracovanie osobných údajov:

–        v priebehu činností, ktoré sú mimo rozsahu zákona spoločenstva, ako sú tie, ktoré sú uvedené v hlave V a VI Zmluvy o Európskej únii a v žiadnom prípade sa neuplatňujú na operácie spracovania týkajúce sa verejnej bezpečnosti, obrany, bezpečnosti štátu (vrátane hospodárskej prosperity štátu, keď sa operácia spracovania týka záležitostí bezpečnosti štátu) a činností štátu v oblastiach trestného zákona,

–        fyzickou osobou v priebehu osobnej činnosti, alebo činnosti týkajúcej sa domácnosti [fyzickou osobou na výkon výlučne osobných alebo domácich činností – neoficiálny preklad].“

B –    Česká právna úprava

9.        § 3 ods. 3 zákona č. 101/2000 Sb. o ochraně osobních údajů a o změně některých zákonů (ďalej len „zákon č. 101/2000“) stanovuje:

„Tento zákon sa nevzťahuje na spracovanie osobných údajov, ktoré uskutočňuje fyzická osoba výlučne pre osobnú potrebu.“

10.      Podľa § 5 ods. 2 písm. e) uvedeného zákona môže správca spracovávať osobné údaje v zásade len so súhlasom dotknutej osoby. Bez tohto súhlasu ich môže spracovávať, ak je to nevyhnutné na ochranu práv a právom chránených záujmov správcu, príjemcu alebo inej dotknutej osoby. Takéto spracovanie osobných údajov však nesmie byť v rozpore s právom dotknutej osoby na ochranu jej súkromného a osobného života.

11.      § 44 ods. 2 uvedeného zákona upravuje zodpovednosť správcu osobných údajov, ktorý sa dopustí priestupku tým, že spracováva osobné údaje bez súhlasu subjektu údajov, neposkytne subjektu údajov náležité informácie a nesplní si oznamovaciu povinnosť voči príslušnému orgánu.

III – Spor vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore

12.      V čase od 5. októbra 2007 do 11. apríla 2008 používal pán Ryneš bezpečnostnú kameru nainštalovanú pod rímsou strechy svojho domu. Kamera bola pevne zabudovaná, bez možnosti otáčania, a snímala vstup do jeho domu, verejnú ulicu a vstup do protiľahlého domu. Systém umožňoval len obrazový záznam, ktorý sa ukladal do nahrávacieho zariadenia, na ktorom sa záznam priebežne nahrával na harddisk. Pri naplnení jeho kapacity sa opätovne premazával novým záznamom. Nahrávacie zariadenie nemalo žiadny monitor, takže si obraz nebolo možné bezprostredne prehliadať. K systému a jeho dátam mal priamy prístup len pán Ryneš.

13.      Vnútroštátny súd poukazuje na to, že jediným dôvodom, pre ktorý pán Ryneš túto kameru nainštaloval, bola ochrana majetku, zdravia a života pána Ryneša a jeho rodiny. Stalo sa tak po tom, ako neznáme osoby niekoľko rokov opakovane útočili na neho osobne, ako aj na členov jeho rodiny a nepodarilo sa ich vypátrať. V rokoch 2005 až 2007 boli navyše na dome vo vlastníctve jeho manželky opakovane rozbité okná.

14.      V noci zo 6. na 7. októbra 2007 došlo k ďalšiemu rozbitiu okna na rodinnom dome výstrelom z praku. Vďaka predmetnému kamerovému systému sa podarilo identifikovať dve podozrivé osoby. Záznam bol odovzdaný policajným orgánom a následne bol použitý ako dôkazný materiál v trestnom konaní.

15.      Jeden z podozrivých podal podnet na preverenie prevádzky kamerového systému pána Ryneša a úrad v rozhodnutí zo 4. augusta 2008 dospel k záveru, že pán Ryneš spáchal priestupky podľa zákona č. 101/2000 Sb. tým, že:

–        ako správca osobných údajov zhromažďoval prostredníctvom kamerového systému inštalovaného na svojom dome osobné údaje osôb pohybujúcich sa po ulici pred domom a vstupujúcich do domu na druhej strane ulice, a to bez ich súhlasu,

–        osoby žiadnym spôsobom neinformoval o tomto spracovaní osobných údajov ani o tom, v akom rozsahu a na aký účel sa budú osobné údaje spracovávať, kto a akým spôsobom bude osobné údaje spracovávať a komu môžu byť osobné údaje sprístupnené,

–        ako správca osobných údajov si pán Ryneš nesplnil oznamovaciu povinnosť o tomto spracovaní voči úradu.

16.      Žaloba pána Ryneša proti tomuto rozhodnutiu bola rozsudkom Městského soudu v Prahe z 25. apríla 2012 zamietnutá. Pán Ryneš podal proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na vnútroštátny súd.

17.      Za týchto podmienok Nejvyšší správní soud rozhodnutím z 20. marca 2013 rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Je možné prevádzkovanie kamerového systému umiestneného na rodinnom dome na účely ochrany majetku, zdravia a života majiteľov domu zaradiť pod spracovanie osobných údajov ‚vykonané fyzickou osobou na výkon výlučne osobných alebo domácich činností‘ v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 95/46/ES…, hoci takýto systém monitoruje aj verejné priestranstvo?“

18.      Písomné pripomienky predložili pán Ryneš, úrad, česká, španielska, talianska, rakúska, poľská a portugalská vláda, vláda Spojeného kráľovstva a Európska komisia. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 20. marca 2014, boli zastúpené úrad, česká, rakúska a poľská vláda, vláda Spojeného kráľovstva a Komisia.

IV – Posúdenie

A –    Úvodné poznámky

1.      O vymedzení predmetu veci

19.      Po prvé je potrebné poznamenať, že v prejednávanej veci je prejudiciálna otázka presná a týka sa výkladu slovného spojenia „na výkon výlučne osobných alebo domácich činností“, od ktorého závisí, či je smernica 95/46 uplatniteľná na sledovanie s využitím videotechniky uskutočnené pánom Rynešom. Odpoveď na túto žiadosť o výklad nemôže závisieť od toho, či sledovanie s využitím videotechniky splnilo svoj účel, teda odhalilo totožnosť páchateľov. Odpoveď by mala byť rovnaká aj v prípade, ak by sledovanie s využitím videotechniky nebolo úspešné a viedlo by len k zaznamenávaniu osôb nachádzajúcich sa na verejnom priestranstve pred domom pána Ryneša, ktorého záznamy by boli nakoniec zničené, a teda by zostali nevyužité.

20.      Po druhé prejednávaná vec sa v podstate týka kvalifikácie predmetného sledovania s využitím videotechniky na účely uplatnenia smernice 95/46. Neskoršie použitie zaznamenaného obrazového materiálu preto podľa môjho názoru nemôže byť rozhodujúce na účely zodpovedania otázky samotnej uplatniteľnosti tejto smernice.(8) Právna kvalifikácia sledovania s využitím videotechniky uskutočneného pánom Rynešom sa nemôže líšiť podľa toho, či bol obrazový materiál neskôr zničený alebo uchovaný.

21.      Po tretie konanie vo veci samej sa líši od situácií, keď sledovanie s využitím videotechniky uskutočňujú orgány verejnej moci alebo právnické osoby. V prípade orgánov verejnej moci sa smernica 95/46 uplatní s výnimkou situácií uvedených v článku 3 ods. 2 prvej zarážke smernice 95/46. V prípade právnických osôb sa smernica 95/46 uplatní bez obmedzení. Z tohto dôvodu sa domnievam, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá je v danej oblasti veľmi bohatá, neobsahuje poznatky, ktoré by bolo možné priamo využiť.(9)

22.      Napokon uplatniteľnosť Charty, najmä jej článkov 7 a 8, je v prejednávanej veci zjavná. V danom prípade môže dôjsť k stretu medzi základnými právami správcu osobných údajov (v angličtine „data controller“) a právami subjektu údajov (v angličtine „data subject“). V prejednávanej veci ide o stret medzi pánom Rynešom a identifikovanými páchateľmi. Vo všeobecnej rovine však ide v zmysle uplatniteľnosti smernice 95/46 o stret medzi právom na ochranu súkromného života každej fyzickej osoby vykonávajúcej sledovanie verejného priestranstva s využitím videotechniky a právom na rešpektovanie osobných údajov každého subjektu údajov, ktorý sa tam nachádza.

23.      V prípade, že Súdny dvor dospeje k záveru, že smernica 95/46 je v prejednávanej veci uplatniteľná, bude potrebné pristúpiť k zváženiu jednotlivých dotknutých práv a záujmov podľa hmotnoprávnych ustanovení smernice 95/46, najmä podľa jej článku 7 písm. f)(10). Považujem za nutné spresniť, že v takom prípade by dané zváženie vykonal vnútroštátny súd, čo však prekračuje vymedzený rámec návrhu na začatie prejudiciálneho konania.(11)

2.      O poznatkoch z judikatúry týkajúcej sa ochrany osobných údajov

24.      Účelom smernice 95/46 je zabezpečiť vysokú úroveň ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb, najmä ich právo na súkromie v súvislosti so spracovaním osobných údajov.(12)

25.      Súdny dvor sa pri výklade práva Únie opiera o Chartu. Judikatúra spojila smernicu 95/46 so všeobecnými právnymi zásadami a tým aj s článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaným v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).(13) Ďalej bolo tiež rozhodnuté, že smernica 95/46 predstavuje rovnováhu, ktorú normotvorca nastavil medzi jednotlivými proti sebe stojacími základnými právami.(14)

26.      V rozsudku Google Spain a Google(15) Súdny dvor zdôraznil význam potrebného účinku smernice 95/46 a účinnej a úplnej ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb, ktorú má zaručiť,(16) najmä právo na rešpektovanie ich súkromného života v súvislosti so spracovaním osobných údajov, ktorému táto smernica pripisuje osobitný význam, tak ako to potvrdzujú najmä jej článok 1 ods. 1 a odôvodnenia 2 a 10(17).

27.      V tomto zmysle Súdny dvor už rozhodol, že ustanovenia smernice 95/46 sa majú v rozsahu, v akom upravujú spracovanie osobných údajov, ktoré môže viesť k porušeniu základných slobôd a predovšetkým práva na súkromie, nevyhnutne vykladať s prihliadnutím na základné práva, ktoré podľa ustálenej judikatúry tvoria neoddeliteľnú súčasť všeobecných právnych zásad, ktorých dodržiavanie Súdny dvor zabezpečuje a ktoré sú v súčasnosti zapísané v Charte.(18)

28.      Konkrétne v rozsudku Google Spain a Google Súdny dvor uviedol: „Článok 7 Charty… v podstate zaručuje právo na rešpektovanie súkromného života, kým článok 8 Charty výslovne upravuje právo na ochranu osobných údajov. Odseky 2 a 3 tohto posledného uvedeného článku spresňujú, že tieto údaje musia byť riadne spracované na určené účely na základe súhlasu dotknutej osoby alebo na inom oprávnenom základe ustanovenom zákonom a že každý má právo na prístup k zhromaždeným údajom, ktoré sa ho týkajú, a právo na ich opravu a že dodržiavanie týchto pravidiel podlieha kontrole nezávislého orgánu. Tieto požiadavky sú vykonané najmä článkami 6, 7, 12, 14 a 28 smernice 95/46.“(19)

29.      Poznamenávam, že tieto posledné ustanovenia, s výnimkou článku 28, sa vzťahujú na horizontálne vzťahy medzi správcami údajov, ktorí nie sú orgánmi verejnej moci, a subjektmi údajov.

3.      O sledovaní s využitím videotechniky z hľadiska cieľov smernice 95/46

a)      O sledovaní s využitím videotechniky

30.      Sledovanie s využitím videotechniky sa vyznačuje trvalou a systematickou činnosťou, bez ohľadu na dĺžku prípadného uchovávania záznamov, ktorá môže byť premenlivá.(20) Zdôrazňujem, že prejednávaná vec sa týka pevne zabudovaného monitorovacieho systému, ktorý umožňuje monitorovať aj verejné priestranstvo a dvere protiľahlého domu a umožňuje tak identifikovať neurčité množstvo osôb, ktoré sa tam nachádzajú a ktoré neboli na sledovanie vopred upozornené. Naproti tomu právne otázky týkajúce sa záznamov vykonávaných prostredníctvom mobilných telefónov, videokamier alebo digitálnych fotoaparátov majú inú povahu, a preto sa nimi v týchto návrhoch nebudem zaoberať.

31.      Skutočnosť, že sledovanie s využitím videotechniky so zaznamenávaním obrazu spadá do rozsahu pôsobnosti smernice 95/46, pretože samo osebe predstavuje automatizované spracovanie (čo platí v prípade digitálnych záznamov) alebo v jeho dôsledku k takémuto spracovaniu dochádza, vyplýva už z jej odôvodnenia 16.

32.      V tomto zmysle poznamenávam, že vnútroštátny súd si kladie otázku o výklade článku 3 ods. 2 druhej zarážky smernice 95/46. Zastávam názor, že vnútroštátny súd síce implicitne, avšak nutne predpokladá, že spracovanie v konaní vo veci samej spĺňa kritéria stanovené v článku 3 ods. 1 danej smernice.(21)

33.      Vnútroštátny súd neposkytuje podrobný opis obsahu predmetných videozáznamov. Je však možné domnievať sa, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora je možné z týchto záznamov „[ako celku] vyvodiť presné závery týkajúce sa súkromného života osôb, ktorých údaje boli uchovávané, ako ich každodenné zvyklosti, miesta ich trvalého alebo prechodného pobytu, denné alebo iné presuny, vykonávané činnosti, spoločenské vzťahy týchto osôb a spoločenské kruhy, v ktorých sa pohybujú“(22).

34.      Ďalej platí, že „uchovávanie údajov na účely ich prípadného sprístupnenia príslušným vnútroštátnym orgánom“, ako to bolo v konaní vo veci samej, „sa priamo a konkrétne týka súkromného života, a teda práv zaručených článkom 7 Charty. Na takéto uchovávanie údajov sa tiež vzťahuje jej článok 8 z dôvodu, že predstavuje spracovanie osobných údajov v zmysle tohto článku, a teda nevyhnutne musí spĺňať požiadavky kladené na ochranu údajov, ktorá z neho vyplýva“.(23)

b)      O cieľoch smernice 95/46

35.      Súdny dvor uviedol, že predovšetkým z odôvodnení 3, 7 a 8 smernice 95/46 vyplýva, že harmonizáciou vnútroštátnych pravidiel, ktoré chránia fyzické osoby v súvislosti so spracovaním osobných údajov, má smernica zabezpečiť predovšetkým taký voľný pohyb predmetných údajov medzi členskými štátmi, ktorý je nevyhnutný na vytvorenie a fungovanie vnútorného trhu v zmysle článku 14 ods. 2 ES.(24)

36.      Smernica 95/46 v súlade so svojím názvom sleduje ešte iný cieľ, a to „ochranu fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov“. Smernica tak vytvára rámec, v ktorom sa zaručuje ochrana fyzických osôb v súvislosti so spracovaním osobných údajov.

37.      Okrem iného je pravda, že voľný pohyb osobných údajov môže zasahovať do práva na súkromný život, ktoré bolo uznané najmä článkom 8 EDĽP(25), ako aj všeobecnými zásadami práva Únie(26).

38.      Z tohto dôvodu, a ako vyplýva najmä z odôvodnenia 10 a článku 1 smernice 95/46, cieľom tejto smernice je aj to, aby sa neznížila ochrana, ktorú poskytujú existujúce vnútroštátne pravidlá, ale naopak, aby sa zabezpečila vysoká úroveň ochrany slobôd a základných práv v súvislosti so spracovaním osobných údajov v Únii.(27)

39.      Je zrejmé, že pokiaľ ide o právo na rešpektovanie súkromného života, „ochrana tohto základného práva podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v každom prípade vyžaduje, aby výnimky a obmedzenia v súvislosti s ochranou osobných údajov nepôsobili nad rámec toho, čo je prísne nevyhnutné“(28), a že v tomto zmysle „ochrana osobných údajov, ktorá je výslovne stanovená v článku 8 ods. 1 Charty, má mimoriadny význam pre právo na rešpektovanie súkromného života zakotvené v jej článku 7“(29).

B –    O vylúčení z pôsobnosti smernice 95/46 podľa článku 3 ods. 2 druhej zarážky

40.      Otázkou v konaní vo veci samej je, či činnosť pána Ryneša je vylúčená z pôsobnosti smernice 95/46 v súlade s výnimkou stanovenou v článku 3 ods. 2 druhej zarážke smernice 95/46, týkajúcou sa spracovania „vykonaného fyzickou osobou na výkon výlučne osobných alebo domácich činností“. Uvedené ustanovenie nespomína účel spracovania osobných údajov, tak ako je opísaný v prejudiciálnej otázke, teda ochranu „majetku, zdravia a života majiteľov domu“.

41.      Je potrebné spresniť, že konanie vo veci samej sa netýka ani bezpečnosti štátu, ani činností štátu v oblastiach trestného zákona, na ktoré by sa mohla uplatňovať výnimka podľa článku 3 ods. 2 prvej zarážky smernice 95/46, aj napriek tomu, že údaje, ktoré boli v prejednávanej veci zhromaždené, boli nakoniec odovzdané orgánom.(30) Pán Ryneš totiž konal ako súkromná osoba, ktorá bola obeťou trestného činu, a nie ako príslušník poriadkových síl.

42.      Pán Ryneš, česká, talianska, poľská vláda a vláda Spojeného kráľovstva zastávajú názor, že prevádzka takého systému sledovania s využitím videotechniky, akým je systém v konaní vo veci samej, ktorého účelom je ochrana majetku, zdravia a života majiteľov domu, je uskutočnená v rámci výlučne osobných alebo domácich činností v zmysle článku 3 ods. 2 druhej zarážky smernice 95/46, aj keď spomínaný systém sníma aj verejné priestranstvo. Úrad, rakúska, portugalská a španielska vláda a Komisia sa naopak domnievajú, že v takom prípade, akým je prejednávaná vec, keď systém sníma aj verejné priestranstvo, sa uvedená výnimka neuplatní.

a)      Zohľadnenie účelu spracovania ako kritéria na uplatnenie smernice 95/46

43.      Na pojednávaní bola zoširoka riešená otázka, či môže uplatnenie výnimky závisieť od úmyslu dotknutej osoby. Konkrétne ide o to, či je možné „výlučne osobnú alebo domácu“ povahu spracovania údajov určiť vzhľadom na účel sledovaný správcom údajov.

44.      Vnútroštátny súd uviedol, že pán Ryneš vykonal sledovanie „na účely ochrany majetku, zdravia a života majiteľov domu“. Podľa môjho názoru nie je vylúčené, aby činnosť charakteristická takýmto subjektívnym účelom mohla spĺňať podmienky článku 7 písm. f) smernice 95/46, čo by znamenalo, že spracovanie osobných údajov by bolo v rámci uvedenej smernice legitímne. Takáto otázka však Súdnemu dvoru položená nebola. Posudzovaná prejudiciálna otázka sa týka pôsobnosti smernice 95/46, čo nutne predchádza akejkoľvek otázke týkajúcej sa výkladu jej hmotnoprávnych ustanovení.

45.      Za týchto podmienok je potrebné určiť, či spracovanie osobných údajov pánom Rynešom vzhľadom na jeho subjektívny účel presahuje rámec pôsobnosti smernice v rozsahu, v akom by bolo možné domnievať sa, že tento účel zakladá výlučne osobnú či domácu povahu spracovania predmetných údajov.

46.      V tejto súvislosti pripomínam, že funkciou ustanovenia článku 3 ods. 2 druhej zarážky smernice 95/46 je vymedziť rozsah pôsobnosti smernice 95/46 s vylúčením niektorých situácií, keď určitá činnosť síce spĺňa kritéria stanovené smernicou 95/46, avšak daná činnosť do jej pôsobnosti nespadá. Zastávam názor, že pôsobnosť určitého nástroja práva Únie nemôže závisieť od subjektívneho účelu dotknutej osoby, v prejednávanej veci správcu údajov, pretože takýto účel nie je objektívne overiteľný prostredníctvom vonkajších faktorov ani relevantný vo vzťahu k subjektom údajov, ktorých práva a záujmy sú predmetnou činnosťou dotknuté.

47.      Účel spracovania osobných údajov totiž nemôže byť rozhodujúci v prípade chodca, ktorý sa prechádza po verejnej komunikácii a je sledovaný kamerou, z hľadiska jeho potreby byť chránený presnými legislatívnymi ustanoveniami vymedzujúcimi jeho právne postavenie vo vzťahu k správcovi osobných údajov. Naopak účel spracovania je možný pri posudzovaní oprávnenosti takéhoto spracovania. Rozsah pôsobnosti smernice teda musí byť stanovený na základe objektívnych kritérií.

b)      Výlučne domáca alebo osobná činnosť

48.      Na účely vysvetlenia obsahu predmetného ustanovenia uvádza smernica 95/46 dva príklady: korešpondenciu a uchovávanie zoznamov adries.(31) Vzhľadom na to, že ide o výnimku, je potrebné vykladať ju reštriktívne, čo potvrdzuje judikatúra týkajúca sa smernice 95/46.(32)

49.      Veľmi presné vymedzenie tejto výnimky totiž prispieva k obmedzeniu neregulovaného zhromažďovania osobných údajov, ktoré by sa uskutočňovalo mimo rámca upraveného právom Únie a ktoré by v dôsledku toho bolo vyňaté z požiadaviek vyplývajúcich z článku 8 ods. 2 a 3 Charty(33).

50.      Vec Lindqvist sa podobne ako prejednávaná vec týkala spracovania osobných údajov vykonávaných fyzickou osobou. Generálny advokát Tizzano zastával názor, že kategória „výlučne osobných alebo domácich činností“ zahrnuje len také činnosti, akými je „korešpondencia a udržiavanie zoznamov adries“, teda činnosti zjavne súkromné a dôverné, ktoré nie sú určené na to, aby opustili osobnú alebo domácu sféru dotknutých osôb“, a že výnimka stanovená v druhej zarážke sa v prejednávanej veci neuplatní.(34)

51.      Zastávam názor, že „osobné činnosti“ podľa článku 3 ods. 2 druhej zarážky smernice 95/46 sú činnosťami, ktoré sú úzko a objektívne spojené so súkromným životom určitej osoby, ktoré sa žiadnym iným citeľným spôsobom netýkajú osobnej sféry inej osoby. Tieto činnosti však môžu prebiehať aj mimo bydliska. „Domáce činnosti“ sú spojené s rodinným životom a obvykle sa odohrávajú v mieste bydliska alebo na iných miestach, o ktoré sa delia rodinní príslušníci, akým je nehnuteľnosť určená na rekreáciu, hotelová izba alebo osobné motorové vozidlo. Všetky tieto činnosti však súvisia s ochranou súkromného života podľa článku 7 Charty.

52.      Podobne ako vláda Spojeného kráľovstva zastávam názor, že táto výnimka umožňuje v rámci súčasného právneho rámca, teda rámca tvoreného smernicou 95/46, zabezpečiť ochranu podľa článku 7 Charty tomu, kto vykonáva spracovanie osobných údajov v rámci svojho súkromného a rodinného života.

53.      Na to, aby sa v rámci smernice 95/46 mohla uvedená výnimka uplatniť, však nestačí, že predmetné činnosti sú určitým spôsobom spojené s osobnými alebo domácimi činnosťami, ale je tiež potrebné, aby bola táto spojitosť výlučná. Dodávam, že podľa môjho názoru je nepochybné, že podmienka výlučnosti sa vzťahuje tak na osobné, ako aj na domáce činnosti.

54.      Poznamenávam, že sledovanie inej osoby s využitím videotechniky, teda systematické sledovanie miest prostredníctvom prístroja, ktorého výsledkom je obrazový signál nahrávaný na účely identifikácie osôb, hoci k tomu dochádza vnútri domu, nie je možné považovať za výlučne osobnú činnosť, čo však neznamená, že by to nemohlo predstavovať domácu činnosť.

55.      Naproti tomu je pravda, ako to tvrdí vláda Spojeného kráľovstva, že ochrana nedotknuteľnosti rodinného domu a jeho ochrana pred krádežou a pred akýmkoľvek protiprávnym vniknutím sú podstatnými činnosťami pre každú domácnosť a z toho dôvodu ich možno považovať za domáce činnosti.

56.      Zastávam však názor, že sledovanie s využitím videotechniky, ktoré monitoruje aj verejné priestranstvo, nie je možné považovať za „výlučne domáce činnosti“, pretože sa týka aj osôb, ktoré s danou rodinou nemajú žiadnu spojitosť a chcú si zachovať anonymitu. Ako uviedol Súdny dvor, „okolnosť, že uchovávanie údajov a ich neskoršie použitie bez toho, aby“ dotknutí účastníci „boli o tom informovaní, môže v povedomí dotknutých osôb… vyvolať pocit, že ich súkromný život je predmetom neustáleho sledovania“.(35)

57.      Systematické sledovanie verejného priestranstva s využitím videotechniky vykonávané fyzickými osobami teda nie je vylúčené z povinnosti splniť požiadavky, ktoré sú odvodené od ochrany osobných údajov a ktoré sa týkajú sledovania s využitím videotechniky uskutočneného právnickými osobami a verejnými orgánmi. Týmto výkladom je možné zabezpečiť, že sa nebudú zvýhodňovať osoby vykonávajúce sledovanie verejného priestranstva s využitím videotechniky pred rodinným domom v porovnaní so sledovaním vykonávaným v okolí domov nachádzajúcich sa v spoluvlastníctve, pretože pre všetkých správcov osobných údajov, či už ide o fyzickú, alebo právnickú osobu, tak platia rovnaké požiadavky.(36)

58.      Dospel som k záveru, že na také spracovania osobných údajov, akým je spracovanie vykonávané pánom Rynešom, sa nevzťahuje pojem „výkon výlučne osobných alebo domácich činností“, a teda dotknuté spracovanie, na ktoré sa predmetná výnimka neuplatňuje, spadá do pôsobnosti smernice 95/46.

c)      Doplňujúce poznámky

59.      Kvôli úplnosti spresním, že aj keď „zverejnenie“ osobných údajov býva v judikatúre často spomínané ako jedna zo skutočností vedúcich k záveru o neuplatniteľnosti výnimky stanovenej v článku 3 ods. 2 druhej zarážke smernice 95/46(37), neznamená to a contrario, že by pri nezverejnení bola daná výnimka uplatniteľná. Záznam a uchovávanie osobných údajov je totiž samo osebe zásahom do práv zaručených článkom 7 Charty.(38)

60.      Navyše poznamenávam, že osobné údaje zaznamenané pánom Rynešom boli v rámci trestného konania odovzdané orgánom. V tomto zmysle je potrebné pripomenúť, že „prístup príslušných vnútroštátnych orgánov k údajom predstavuje dodatočný zásah do tohto základného práva“(39).

61.      V prípade, že Súdny dvor rozhodne tak, ako navrhujem, teda že sa smernica 95/46 uplatní, bude potrebné skúmať činnosť pána Ryneša v rámci uvedenej smernice, ktorej cieľom je nastoliť rovnováhu medzi základnými právami a záujmami jednotlivcov.

62.      V prejednávanej veci bude nutné overiť najmä „zákonnosť“ predmetného spracovania údajov.(40) K tomuto je potrebné pripomenúť, že okrem výnimiek prípustných na základe článku 13 smernice 95/46, najmä pokiaľ ide o „ochranu subjektu údajov alebo práv a slobôd ostatných“, musí byť spracovanie osobných údajov v súlade so zásadami týkajúcimi sa kvality údajov podľa článku 6 tejto smernice a musí zodpovedať jednej zo zásad týkajúcich sa zákonnosti spracovávania údajov podľa článku 7 tejto smernice.(41)

63.      Pokiaľ ide o zákonnosť spracovania, akým je spracovanie v konaní vo veci samej, zastávam názor, že takéto spracovanie môže byť v súlade s ustanovením článku 7 písm. f) smernice 95/46 zákonné.

64.      Článok 7 písm. f) stanovuje na to, aby spracovanie osobných údajov bolo zákonné, dve kumulatívne podmienky, a to jednak, že spracovanie osobných údajov musí byť potrebné na splnenie legitímnych záujmov, ktoré sleduje osoba zodpovedná za spracovanie alebo tretie osoby, ktorým sú údaje sprístupnené, a jednak, že neprevažujú základné práva a slobody dotknutej osoby. Je potrebné prihliadať na skutočnosť, že druhá z týchto podmienok si vyžaduje zváženie protichodných práv a záujmov, ktoré v zásade závisí od konkrétnych okolností jednotlivého prípadu a v rámci ktorého osoba alebo inštitúcia vykonávajúca zváženie musí prihliadať na význam práv dotknutej osoby vyplývajúci z článkov 7 a 8 Charty.(42) Spomínaný článok 7 písm. f) smernice 95/46 je často základom skúmania zákonnosti spracovania osobných údajov.(43)

65.      V prejednávanej veci sa domnievam, že činnosť pána Ryneša má za cieľ chrániť ho pri výkone ďalších základných práv, akým je právo vlastniť majetok a právo na rodinný život.

66.      Skutočnosť, že sa smernica 95/46 uplatní, teda nie je nutne nepriaznivá pre záujmy správcu osobných údajov, za predpokladu, že sú tieto záujmy skutočne oprávnené v súlade s článkom 7 písm. f) uvedenej smernice. Nie je logické tvrdiť, že by na účely ochrany základných práv pána Ryneša bolo potrebné neuplatňovať európsku smernicu, ktorej zmyslom je práve nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi jeho právami a právami iných fyzických osôb, teda osôb, ktoré sú spracovaním osobných údajov dotknuté.

67.      Skutočnosť, že sa smernica 95/46 uplatní na takúto situáciu, ešte sama osebe neznamená, že by činnosť pána Ryneša bola protiprávna. Naproti tomu práve v rámci smernice 95/46 bude potrebné vykonať pomerné váženie základných práv uplatniteľných v konaní vo veci samej.

V –    Návrh

68.      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Nejvyšší správní soud, odpovedal takto:

Prevádzkovanie kamerového systému umiestneného na rodinnom dome na účely ochrany majetku, zdravia a života majiteľov domu, ktorý monitoruje aj verejné priestranstvo, nie je možné považovať za spracovanie osobných údajov vykonávaných fyzickou osobou na výkon výlučne osobných alebo domácich činností v zmysle článku 3 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov.


1 – Jazyk prednesu: francúzština.


2 – Ú. v. EÚ L 281, s. 31.


3 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


4 – C‑101/01, EU:C:2003:596.


5 – C‑293/12 a C‑594/12, EU:C:2014:238.


6 – C‑131/12, EU:C:2014:317.


7 –      Podľa príslušných odôvodnení „bol tento článok založený na článku 286 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a na [smernici 95/46,] ako aj na článku 8 EDĽP a Dohovore Rady Európy z 28. januára 1981 o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných údajov, ktorý bol ratifikovaný všetkými členskými štátmi“.


8 – Ak sa smernica 95/46 uplatní, môže mať uvedené neskoršie použitie týchto osobných údajov nepochybne veľký význam napríklad pre uplatnenie článku 7 písm. f) uvedenej smernice.


9 – Pozri napríklad rozsudok ESĽP Peck v. Spojené kráľovstvo, č. 44647/98, § 57 a citovanú judikatúru, ESĽP 2003‑I.


10 – Článok 7 smernice stanovuje: „Členské štáty zabezpečia, aby bolo možné osobné údaje spracovať, iba ak: … f) spracovanie je nevyhnutné pre účely legitímnych záujmov, ktoré plní kontrolór, alebo tretia strana alebo strany, ktorým sú údaje odhalené, s výnimkou, ak takéto záujmy sú prevýšené záujmami týkajúcimi sa základných práv a slobôd osoby pracujúcej s údajmi, ktoré potrebujú ochranu podľa článku 1 ods. 1“.


11 – O uplatnení tohto ustanovenia pozri „Opinion 06/2014 on the notion of legitimate interests of the data controller under Article 7 of Directive“, dostupné v angličtine na internetovej adrese http://ec.europa.eu/justice/data‑protection/index_en.htm.


12 – Pozri v tomto zmysle rozsudok IPI (C‑473/12, EU:C:2013:715, bod 28), ako aj článok 1 a odôvodnenie 10 smernice 95/46.


13 – Článok 8 ods. 1 EDĽP stanovuje: „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.“


14 – V rozsudku Komisia/Bavarian Lager (C‑28/08 P, EU:C:2010:378, bod 63) Súdny dvor uprednostnil ochranu osobných záujmov pred prístupom k dokumentom týmito slovami: „Z toho vyplýva, že keď je cieľom žiadosti založenej na nariadení č. 1049/2001 získať prístup k dokumentom obsahujúcim osobné údaje, ustanovenia nariadenia č. 45/2001 sa v plnej miere uplatnia, vrátane článkov 8 a 18 tohto nariadenia.“


15 – EU:C:2014:317, bod 58.


16 – Pozri obdobne rozsudok L’Oréal a i. (C‑324/09, EU:C:2011:474, body 62 a 63).


17 – Pozri v tomto zmysle rozsudky Österreichischer Rundfunk a i. (C‑465/00, C‑138/01 a C‑139/01, EU:C:2003:294, bod 70), Rijkeboer (C‑553/07, EU:C:2009:293, bod 47) a IPI (EU:C:2013:715, bod 28 a citovanú judikatúru).


18 – Pozri najmä rozsudky Google Spain a Google (EU:C:2014:317, bod 68), Connolly/Komisia (C‑274/99 P, EU:C:2001:127, bod 37) a Österreichischer Rundfunk a i. (EU:C:2003:294, bod 68).


19 – EU:C:2014:317, bod 69.


20 – Článok 29 smernice 95/46 zriaďuje nezávislú poradnú pracovnú skupinu, pozostávajúcu okrem iného z orgánov členských štátov poverených ochranou osobných údajov (ďalej len „pracovná skupina zriadená na základe článku 29“). V tomto zmysle pozri tiež stanovisko 4/2004 uvedenej pracovnej skupiny o spracovaní osobných údajov na základe sledovania s využitím videotechniky, dostupné na internetovej adrese http://ec.europa.eu/justice/data‑protection/index_en.htm.


21 – Pozri tiež odôvodnenie 15 smernice 95/46, ktoré stanovuje: „keďže táto smernica sa vzťahuje na spracovanie týchto údajov iba vtedy, ak ide o automatizované spracovanie, alebo ak spracované údaje sú obsiahnuté, alebo existuje zámer, aby boli obsiahnuté v registračnom systéme štruktúrovanom podľa špecifických kritérií vo vzťahu k jednotlivcom tak, aby umožňoval ľahký prístup k príslušným osobným údajom“.


22 – Rozsudok Digital Rights Ireland a Seitlinger a i. (EU:C:2014:238, bod 27).


23 – Rozsudky Digital Rights Ireland a Seitlinger a i. (EU:C:2014:238, bod 29), ako aj Volker und Markus Schecke a Eifert (C‑92/09 a C‑93/09, EU:C:2010:662, bod 47).


24 – Pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/Nemecko (C‑518/07 EU:C:2010:125, body 20 až 22) a Österreichischer Rundfunk a i. (EU:C:2003:294 body 39 a 70).


25 – Pozri v tomto zmysle rozsudky ESĽP Amann v. Švajčiarsko [veľká komora], č. 27798/95, § 69 a 80, ESĽP 2000‑II, a Rotaru v. Rumunsko [veľká komora], č. 28341/95, § 43 a 46, ESĽP 2000‑V.


26 – Rozsudok Komisia/Nemecko (EU:C:2010:125, bod 21).


27 – Rozsudky Komisia/Nemecko (EU:C:2010:125, bod 22), Österreichischer Rundfunk a i. (EU:C:2003:294, bod 70), ako aj Satakunnan Markkinapörssi a Satamedia (C‑73/07, EU:C:2008:727, bod 52).


28 – Rozsudky Digital Rights Ireland a Seitlinger a i. (EU:C:2014:238, bod 52) a IPI (EU:C:2013:715, bod 39 a citovaná judikatúra).


29 – Rozsudok Digital Rights Ireland a Seitlinger a i. (EU:C:2014:238, bod 53).


30 – O výnimke stanovenej v prvej zarážke pozri rozsudok Lindqvist (EU:C:2003:596, bod 43 a nasl.).


31 – Odôvodnenie 12 smernice.


32 – Rozsudky Satakunnan Markkinapörssi a Satamedia (EU:C:2008:727, body 38 až 49), Parlament/Rada a Komisia (C‑317/04 a C‑318/04, EU:C:2006:346, body 54 až 61) a Lindqvist (EU:C:2003:596, bod 47).


33 – Podľa uvedených ustanovení tieto údaje „musia byť riadne spracované na určené účely na základe súhlasu dotknutej osoby alebo na inom oprávnenom základe ustanovenom zákonom. Každý má právo na prístup k zhromaždeným údajom, ktoré sa ho týkajú, a právo na ich opravu. … Dodržiavanie týchto pravidiel podlieha kontrole nezávislého orgánu“.


34 – Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tizzano vo veci Lindqvist (EU:C:2002:513, najmä body 34 a 35, kurzívou zvýraznil generálny advokát). Okrem iného dospel k záveru, že „dotknuté spracovanie je vykonané v rámci činností, ktoré sú mimo rozsahu pôsobnosti práva Spoločenstva“. Súdny dvor však tento výklad odmietol.


35 – Rozsudok Digital Rights Ireland a Seitlinger a i. (EU:C:2014:238, bod 37).


36 – Pozri stanovisko 4/2004 pracovnej skupiny zriadenej podľa článku 29 o spracovaní osobných údajov na základe sledovania s využitím videotechniky.


37 – Pozri napríklad rozsudok Lindqvist (EU:C:2003:596, bod 47).


38 – Rozsudok Digital Rights Ireland a Seitlinger a i. (EU:C:2014:238, bod 34).


39 – Tamže (bod 35). Pozri, pokiaľ ide o článok 8 EDĽP, rozsudky ESĽP z 26. marca 1987, Leander v. Švédsko, séria A č. 116, § 48; Rotaru v. Rumunsko [veľká komora], č. 28341/95, § 46, EDĽP 2000‑V, ako aj Weber a Saravia v. Nemecko (rozh.), č. 54934/00, § 79, EDĽP 2006‑XI.


40 – O zákonnosti pozri napríklad rozsudok z 30. mája 2013, Worten (C‑342/12, EU:C:2013:355, bod 33 a nasl.).


41 – Rozsudky Google Spain a Google (EU:C:2014:317, bod 71), Österreichischer Rundfunk a i. (EU:C:2003:294, bod 65), ASNEF a FECEMD (C‑468/10 a C‑469/10, EU:C:2011:777, bod 26), ako aj Worten (EU:C:2013:355, bod 33).


42 – Rozsudok ASNEF a FECEMD (EU:C:2011:777, body 38 a 40).


43 – Na pojednávaní sa riešila aj ďalšia otázka, konkrétne ako sa majú posudzovať kamery nainštalované na kamerových prenosových vozidlách. Na základe navrhovaného výkladu sa mi zdá zrejmé, že uvedená výnimka sa na tieto prístroje na účely sledovania verejných priestranstiev, vrátane osôb, ktoré sa na nich pohybujú, nemôže uplatňovať, a teda že na ich používanie sa v celom rozsahu uplatňujú podmienky stanovené smernicou 95/46.