Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 18. júla 2013 (návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunale Amministrativo Regionale per il Lazio – Taliansko) – Sky Italia Srl/Autorità per le Garanzie nelle Comunicazioni
(vec C-234/12)1
(Televízne vysielanie – Smernica 2010/13/EÚ – Článok 4 ods. 1 a článok 23 ods. 1 – Reklamné spoty – Vnútroštátna právna úprava, ktorá prevádzkovateľom plateného televízneho vysielania stanovuje maximálny podiel vysielacieho času určeného na reklamu, ktorý je nižší než podiel stanovený prevádzkovateľom voľne prístupného televízneho vysielania – Rovnosť zaobchádzania – Slobodné poskytovanie služieb)
Jazyk konania: taliančina
Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania
Tribunale Amministrativo Regionale per il Lazio
Účastníci konania pred vnútroštátnym súdom
Žalobkyňa: Sky Italia Srl
Žalovaný: Autorità per le Garanzie nelle Comunicazioni
za účasti: Reti Televisive Italiane (RTI) SpA, Maria Iaccarino
Predmet veci
Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Tribunale Amministrativo Regionale per il Lazio – Výklad článku 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) (Ú. v. EÚ L 95, s. 1) – Výklad článkov 49 ZFEÚ, 56 ZFEÚ a 63 ZFEÚ, ako aj článku 11 Charty základných práv Európskej únie v spojení s článkom 10 EDĽP, ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva – Maximálny podiel vysielacieho času, ktorý možno venovať reklame – Vnútroštátne právne predpisy stanovujúce pre platené televízne kanály nižší maximálny podiel ako pre ostatné kanály
Výrok rozsudku
Článok 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách), ako aj všeobecná zásada rovnosti zaobchádzania a článok 56 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že v zásade nebránia právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá prevádzkovateľom plateného televízneho vysielania stanovuje kratšie hodinové limity na vysielanie televíznej reklamy než prevádzkovateľom voľne prístupného televízneho vysielania, pokiaľ je dodržaná zásada proporcionality, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu.
____________1 Ú. v. EÚ C 217, 21.7.2012.