ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (piata komora)
z 28. júla 2011 (*)
„Protokol o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev – Článok 14 prvý odsek – Stanovenie daňového domicilu manželského partnera úradníka Únie – Vnútroštátna právna úprava stanovujúca pravidlo, podľa ktorého sa dotknutá osoba, ktorá mala bydlisko počas troch rokov v cudzine, už nepovažuje za osobu s bydliskom v tejto krajine, a teda už nepodlieha úplnému zdaneniu“
Vo veci C‑270/10,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Korkein hallinto-oikeus (Fínsko) z 27. mája 2010 a doručený Súdnemu dvoru 31. mája 2010, ktorý súvisí s konaním začatým na návrh:
Lotty Gistöovej,
SÚDNY DVOR (piata komora),
v zložení: predseda piatej komory J.‑J. Kasel (spravodajca), sudcovia A. Borg Barthet a M. Ilešič,
generálny advokát: P. Cruz Villalón,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– fínska vláda, v zastúpení: J. Heliskoski, splnomocnený zástupca,
– estónska vláda, v zastúpení: M. Linntam, splnomocnená zástupkyňa,
– Európska komisia, v zastúpení: I. Koskinen, D. Martin a M.‑I. Martínez del Peral, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 14 prvého odseku Protokolu o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev, pôvodne pripojeného k Zmluve o vytvorení spoločnej Rady a spoločnej Komisie Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES 152, 1967, s. 13), neskôr na základe Amsterdamskej zmluvy k Zmluve ES (ďalej len „protokol“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci konania začatého zo strany L. Gistöovej, ktorého predmetom je určenie, pokiaľ ide o rok 2007, či má podliehať dani z príjmu vo Fínsku v plnej miere, alebo iba čiastočne.
Právny rámec
Právo Únie
3 Článok 13 protokolu znie:
„Úradníci a ostatní zamestnanci spoločenstiev podliehajú v prospech spoločenstiev dani z platov, miezd a požitkov vyplácaných im spoločenstvami v súlade s podmienkami a postupmi stanovenými Radou na návrh Komisie.
Sú vyňatí z vnútroštátnych daní z platov, miezd a požitkov vyplácaných Spoločenstvami.“
4 Článok 14 prvý odsek protokolu znie:
„Pri uplatňovaní dane z príjmu, z majetku a dane z dedičstva, ako aj pri uplatňovaní dohovorov o zamedzení dvojitého zdanenia uzavretých medzi členskými štátmi spoločenstiev sa na úradníkov a ostatných zamestnancov spoločenstiev, ktorí majú výlučne z dôvodu výkonu ich úloh pre spoločenstvá svoj pobyt na území iného členského štátu, než kde majú svoje bydlisko na účel platenia daní v čase vstupu do služieb spoločenstiev, hľadí, a to v krajine svojho skutočného pobytu, ako i v krajine bydliska na účel platenia daní, ako keby mali svoje bydlisko v tejto druhej krajine, pokiaľ sa jedná o člena spoločenstiev. Toto ustanovenie sa uplatňuje i na manžela/manželku, pokiaľ nevykonáva žiadnu zárobkovú činnosť, ako aj na deti, závislé na osobách uvedených v tomto článku a nachádzajúce sa v ich starostlivosti.“
Vnútroštátne právo
5 § 9 ods. 1 zákona o dani z príjmu [Tuloverolaki (1992/1535)] z 30. decembra 1992 stanovuje:
„Daňovníkom je:
1. fyzická osoba, ktorá má v zdaňovacom období vo Fínsku bydlisko, alebo právnická osoba, ktorá má v zdaňovacom období vo Fínsku sídlo, tuzemské účelové združenie alebo pozostalosť so svojimi tuzemskými a zahraničnými príjmami (neobmedzená daňová povinnosť);
2. fyzická osoba, ktorá nemá v zdaňovacom období vo Fínsku bydlisko, alebo právnická osoba, ktorá nemá v zdaňovacom období vo Fínsku sídlo, so svojimi tuzemskými príjmami (obmedzená daňová povinnosť).“
6 § 11 ods. 1 toho istého zákona stanovuje:
„Osoba sa považuje za osobu s bydliskom vo Fínsku, ak má stále bydlisko alebo trvalý pobyt v tuzemsku alebo ak sa nepretržite zdržiava v tuzemsku dlhšie ako šesť mesiacov, pričom prechodná neprítomnosť sa nepovažuje za porušenie súvislosti pobytu. Fínsky štátny príslušník sa však považuje za osobu s bydliskom vo Fínsku aj vtedy, ak sa nezdržiava v tuzemsku nepretržite dlhšie ako šesť mesiacov, a to do uplynutia tretieho roku po ukončení roku, v ktorom opustil krajinu, pokiaľ nepreukáže, že v zdaňovacom období nemal s Fínskom nijaké podstatné väzby. Ak sa nepreukáže niečo iné, po uplynutí uvedeného obdobia sa fínsky štátny príslušník nepovažuje za osobu s bydliskom vo Fínsku.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
7 L. Gistö, fínska štátna príslušníčka, sa usadila v Luxembursku s rodinou na jar 2003, keď jej manžel začal pracovať ako prekladateľ v Európskom parlamente. Odvtedy je Luxembursko miestom bydliska manželov Gistöovcov.
8 V roku 2007 bola L. Gistö na rodičovskej dovolenke v rámci svojho zamestnania vychovávateľky v materskej škole v Turku (Fínsko) a nevykonávala žiadnu profesijnú činnosť v Luxembursku. Vo Fínsku je majiteľkou určitých cenných papierov a viacerých nehnuteľností, ktoré nadobudla ako investíciu a prenajíma ich.
9 S cieľom určiť, či za rok 2007 podlieha úplnému zdaneniu daňou z príjmu vo Fínsku, sa L. Gistö obrátila na keskusverolautakunta (ústredná daňová komisia), orgán daňovej správy, ktorý môže na žiadosť daňovníka vydať predbežné záväzné rozhodnutia týkajúce sa daní. V predbežnom rozhodnutí vydanom na žiadosť L. Gistöovej uvedená komisia usúdila, že jej daňový domicil je stále vo Fínsku v zmysle článku 14 protokolu, a že tam preto podlieha úplnému zdaneniu daňou z príjmu, keďže v Luxembursku nevykonávala nijakú profesijnú činnosť.
10 L. Gistö podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Korkein hallinto-oikeus.
11 Tento súd uvádza, že riešenie sporu v súlade s protokolom by viedlo k tomu, že dotknutá osoba by podliehala nevýhodnému zaobchádzaniu na daňové účely z dôvodu, že sa usadila v Luxembursku, lebo by sa na ňu stále vzťahovala neobmedzená daňová povinnosť vo Fínsku, hoci by na základe vnútroštátnej právnej úpravy mohla požívať výhodu obmedzenej daňovej povinnosti v tejto krajine, a to od roku 2007.
12 Za týchto okolností rozhodol Korkein hallinto-oikeus prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa článok 14 protokolu… v prípade Lotty Gistöovej vykladať v tom zmysle, že mala v roku 2007 daňový domicil podľa ustanovení protokolu naďalej vo Fínsku, alebo sa má protokol chápať v tom zmysle, že v otázke neobmedzenej daňovej povinnosti v členskom štáte, v prejednávanej veci vo Fínsku, sú napokon rozhodujúce vnútroštátne právne predpisy daného členského štátu?“
O prejudiciálnej otázke
13 Vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 14 prvý odsek protokolu vykladať v tom zmysle, že v prípade manželského partnera osoby, ktorá si z dôvodu vstupu do služby Európskej únie zriadi bydlisko na území iného členského štátu, než je členský štát, v ktorom bol jeho daňový domicil v čase vstupu tejto osoby do služby Únie, platí, že si zachoval daňový domicil v tomto poslednom uvedenom členskom štáte, ak sám nevykonáva profesijnú činnosť.
14 Na účely odpovede na túto otázku je potrebné poznamenať, že články 13 a 14 protokolu zriaďujú rozdelenie daňových právomocí medzi Úniu a členský štát, v ktorom mal úradník alebo zamestnanec daňový domicil pred vstupom do služby Únie (pozri rozsudky z 25. mája 1993, Kristoffersen, C‑263/91, Zb. s. I‑2755, bod 9, a zo 17. júna 1993, X, C‑88/92, Zb. s. I‑3315, bod 11).
15 Podľa článku 13 protokolu podliehajú úradníci a zamestnanci Únie dani z platov, miezd a požitkov vyplácaných im Úniou, ktorú odvádzajú Únii, pričom tieto príjmu sú oslobodené od vnútroštátnych daní (pozri rozsudok Kristoffersen, už citovaný, bod 10).
16 V súlade s článkom 14 prvým odsekom protokolu, najmä na účely uplatnenia daní z príjmov, v prípade úradníkov a iných zamestnancov Únie, ktorí si výlučne z dôvodu výkonu funkcií v službe Únie zriadia bydlisko na území iného členského štátu, než je štát, v ktorom mali daňový domicil v čase ich vstupu do služby Únie, platí domnienka tak v členskom štáte ich bydliska, ako aj v členskom štáte, v ktorom majú daňový domicil, že si zachovali domicil v tomto poslednom uvedenom štáte, ak je členom Únie (pozri rozsudky Kristoffersen, už citovaný, bod 11, a X, už citovaný, bod 9).
17 Z toho vyplýva, že na základe uvedeného článku 14 prvého odseku protokolu členský štát pôvodu, kde zostal zachovaný daňový domicil úradníka alebo zamestnanca, je v zásade stále príslušný na zdanenie všetkých iných príjmov, než sú platy, mzdy a požitky vyplácané Úniou týmto osobám, a zdaňuje ich daňou z príjmu, hoci tam v skutočnosti nemajú domicil (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. novembra 2003, Schilling a Fleck-Schilling, C‑209/01, Zb. s. I‑13389, bod 31). Pojem dane z príjmu v zmysle článku 14 prvého odseku protokolu sa musí určiť podľa kritérií uplatniteľného vnútroštátneho práva (pozri rozsudok Kristoffersen, už citovaný, bod 12).
18 Okrem toho z judikatúry vyplýva, že rozdelenie právomocí stanovené článkom 14 protokolu by bolo narušené, keby úradník alebo zamestnanec mal voľný výber svojho daňového domicilu (pozri rozsudok X, už citovaný, bod 12).
19 Keďže v súlade s článkom 14 prvým odsekom druhou vetou protokolu ustanovenia tohto protokolu v daňovej oblasti sa uplatňujú aj na manželského partnera úradníka alebo zamestnanca Únie v prípade, že tento manželský partner nevykonáva profesijnú činnosť, určenie daňového domicilu uvedeného manžela nemôže závisieť od vôle dotknutej osoby.
20 Z toho vyplýva, že v prípade, o aký ide vo veci samej, členský štát, v ktorom sa nachádza daňový domicil dotknutej osoby pred vstupom do funkcie jej manžela do služby Únie, zostal príslušný na zdanenie všetkých iných príjmov uvedenej dotknutej osoby, než sú platy, mzdy a požitky vyplácané Úniou, ak táto osoba nevykonáva nijakú profesijnú činnosť.
21 Tento výklad nie je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania, pretože z judikatúry vyplýva, že z daňového hľadiska nemožno úradníkov a zamestnancov Únie, ako aj ich manželských partnerov, ak tieto osoby nevykonávajú profesijnú činnosť v členskom štáte, v ktorom úradník alebo zamestnanec vykonáva svoju funkciu v službe Únie, považovať za takých, že sú v tej istej situácii ako migrujúci pracovník, ktorý sa usadil v inom v členskom štáte, než je štát jeho pôvodu (pozri v tomto zmysle rozsudok Schilling a Fleck-Schilling, už citovaný, bod 29).
22 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné na položenú otázku odpovedať tak, že článok 14 prvý odsek protokolu sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade manželského partnera osoby, ktorá si výlučne z dôvodu vstupu do služby Európskej únie zriadi bydlisko na území iného členského štátu, než je členský štát, v ktorom bol jeho daňový domicil v čase vstupu tejto osoby do služby Únie, platí, že si zachoval daňový domicil v tomto poslednom uvedenom členskom štáte, ak sám nevykonáva profesijnú činnosť.
O trovách
23 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:
Článok 14 prvý odsek Protokolu o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev, pôvodne pripojeného k Zmluve o vytvorení spoločnej Rady a spoločnej Komisie Európskych spoločenstiev, neskôr na základe Amsterdamskej zmluvy k Zmluve o ES, sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade manželského partnera osoby, ktorá si výlučne z dôvodu vstupu do služby Európskej únie zriadi bydlisko na území iného členského štátu, než je členský štát, v ktorom bol jeho daňový domicil v čase vstupu tejto osoby do služby Únie, platí, že si zachoval daňový domicil v tomto poslednom uvedenom členskom štáte, ak sám nevykonáva profesijnú činnosť.
Podpisy