ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
z 22. novembra 2011 (*)
„Organizácia pracovného času – Smernica 2003/88/ES – Právo na platenú dovolenku za kalendárny rok – Zánik nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktorá nebola vyčerpaná z dôvodu choroby, po uplynutí lehoty stanovenej vnútroštátnou právnou úpravou“
Vo veci C‑214/10,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Landesarbeitsgericht Hamm (Nemecko) z 15. apríla 2010 a doručený Súdnemu dvoru 4. mája 2010, ktorý súvisí s konaním:
KHS AG
proti
Winfried Schulte,
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr A. Tizzano, J. N. Cunha Rodrigues, K. Lenaerts, J.‑C. Bonichot a U. Lõhmus, sudcovia A. Rosas, E. Levits (spravodajca), A. Ó Caoimh, L. Bay Larsen a A. Arabadžiev,
generálna advokátka: V. Trstenjak,
tajomník: B. Fülöp, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 3. mája 2011,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– KHS AG, v zastúpení: P. Brasse, Rechtsanwalt,
– W. Schulte, v zastúpení: H.‑J. Teuber, Rechtsanwalt,
– nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze, C. Blaschke a J. Möller, splnomocnení zástupcovia,
– dánska vláda, v zastúpení: V. Pasternak Jørgensen a S. Juul Jørgensen, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: F. Erlbacher a M. van Beek, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 7. júla 2011,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Ú. v. EÚ L 299, s. 9; Mim. vyd. 05/004, s. 381).
2 Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi spoločnosťou KHS AG a jej bývalým zamestnancom Winfriedom Schultem, ktorého predmetom bola žiadosť tohto zamestnanca o preplatenie dovolenky za kalendárny rok týkajúca sa rokov 2006 až 2008, ktorá nebola vyčerpaná z dôvodu infarktu.
Právny rámec
Dohovor č. 132 Medzinárodnej organizácie práce
3 Podľa článku 9 ods. 1 Dohovoru č. 132 Medzinárodnej organizácie práce z 24. júna 1970 o platenej ročnej dovolenke (revidované znenie):
„Neprerušená časť platenej ročnej dovolenky uvedenej v článku 8 ods. 2 tohto dohovoru sa musí poskytnúť a čerpať najneskôr v období jedného roka a zvyšná časť platenej ročnej dovolenky najneskôr 18 mesiacov od skončenia roka, v ktorom nárok na dovolenku vznikol.“
4 Uvedený dohovor podpísalo štrnásť členských štátov Európskej únie, medzi nimi aj Spolková republika Nemecko.
Právna úprava Únie
5 Podľa odôvodnenia č. 6 smernice 2003/88:
„treba prihliadať na zásady Medzinárodnej organizácie práce s ohľadom na organizáciu pracovného času, vrátane zásad súvisiacich s nočnou prácou;“
6 Článok 1 smernice 2003/88 stanovuje:
„Účel a rozsah pôsobnosti
1. Táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.
2. Táto smernica sa vzťahuje na:
a) minimálne doby… ročnej dovolenky…
…“
7 Článok 7 tejto smernice znie:
„Ročná dovolenka
1. Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia zabezpečujúce, že každý pracovník bude mať nárok na platenú ročnú dovolenku v trvaní najmenej štyroch týždňov v súlade s podmienkami pre vznik nároku a pre poskytnutia takej dovolenky, ustanovenými vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.
2. Namiesto minimálnej doby ročnej platenej dovolenky nemôže byť vyplatená peňažná náhrada, s výnimkou prípadov skončenia pracovného pomeru.“
8 Článok 17 smernice 2003/88 stanovuje, že členské štáty sa môžu odchýliť od niektorých ustanovení tejto smernice. Od článku 7 uvedenej smernice odchýlka prípustná nie je.
Vnútroštátna právna úprava
9 Bundesurlaubsgesetz (spolkový zákon o dovolenke) z 8. januára 1963 v znení zo 7. mája 2002 (ďalej len „BUrlG“) v § 1 nazvanom „Nárok na dovolenku“ stanovuje:
„Každý pracovník má za každý kalendárny rok nárok na platenú dovolenku na zotavenie.“
10 § 3 BUrlG nazvaný „Dĺžka dovolenky“ v odseku 1 stanovuje:
„Dovolenka za každý rok predstavuje minimálne 24 pracovných dní.“
11 § 7 BUrlG s názvom „Doba čerpania, možnosť prenesenia a preplatenie dovolenky“ v odsekoch 3 a 4 stanovuje:
„3. Dovolenka musí byť poskytnutá a čerpaná v bežnom kalendárnom roku. Preniesť dovolenku do nasledujúceho kalendárneho roka je dovolené iba vtedy, ak to odôvodňujú naliehavé prevádzkové dôvody alebo dôvody spočívajúce v osobe pracovníka. V prípade prenesenia musí byť dovolenka poskytnutá a čerpaná v prvých troch mesiacoch nasledujúceho kalendárneho roka.
4. Ak v dôsledku skončenia pracovného pomeru nie je možné poskytnúť dovolenku čiastočne alebo v celom rozsahu, dovolenka sa musí preplatiť.“
12 § 13 BUrlG stanovuje, že v kolektívnych zmluvách sa možno odchýliť od niektorých ustanovení tohto zákona, napríklad aj od § 7 ods. 3 BUrlG, a to za podmienky, že takéto odchýlenia nie sú v neprospech pracovníkov.
13 Einheitlicher Manteltarifvertrag für die Metall- a Elektorindustrie Nordrhein‑Westfalens (jednotná rámcová kolektívna zmluva pre kovospracujúci a elektrotechnický priemysel Severného Porýnia – Vestfálska) z 18. decembra 2003 (ďalej len „kolektívna zmluva“) v § 11 nazvanom „Zásady poskytovania dovolenky“ stanovuje:
„1. Zamestnanci/učni majú podľa podmienok uvedených v nasledujúcich ustanoveniach v každom kalendárnom roku nárok na platenú dovolenku na zotavenie (dovolenka za kalendárny rok). Rok, za ktorý sa dovolenka priznáva, zodpovedá kalendárnemu roku.
Nárok na dovolenku zaniká tri mesiace po skončení kalendárneho roka s výnimkou prípadov, ak zamestnanec nebol pri uplatňovaní svojho nároku na dovolenku úspešný alebo ak dovolenku nemohol čerpať z prevádzkových dôvodov.
Ak zamestnanec nemohol čerpať dovolenku zo zdravotných dôvodov, nárok na dovolenku zaniká 12 mesiacov po uplynutí obdobia definovaného v druhom odseku.
…
3. Preplatenie nevyčerpanej dovolenky je prípustné len v prípade ukončenia pracovného pomeru/učňovského pomeru.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
14 Winfried Schulte bol od apríla 1964 zamestnaný v spoločnosti KHS, resp. v jej právnej predchodkyni ako zámočník. Jeho pracovná zmluva podliehala kolektívnej zmluve. Nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok zaručený kolektívnou zmluvou predstavoval 30 dní v roku.
15 V januári 2002 W. Schulte utrpel infarkt, v dôsledku čoho je ťažko zdravotne postihnutý a bol práceneschopný. Od októbra 2003 poberal dôchodok z dôvodu úplnej straty schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Táto situácia pretrvávala až do 31. augusta 2008, keď bol pracovný pomer W. Schulteho ukončený.
16 V marci 2009 podal W. Schulte na Arbeitsgericht Dortmund (Pracovný súd v Dortmunde) žalobu o peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok za referenčné obdobia zodpovedajúce kalendárnym rokom 2006, 2007 a 2008.
17 Arbeitsgericht Dortmund vyhovel žalobe pre uvedené tri obdobia v rozsahu, v ktorom W. Schulte žiadal o preplatenie minimálnej dovolenky za kalendárny rok v trvaní 20 pracovných dní za každý rok podľa práva Únie, vrátane 5 pracovných dní za rok, na ktoré má ako ťažko zdravotne postihnutá osoba nárok podľa nemeckého práva.
18 Vo svojom odvolaní proti rozsudku tohto súdu spoločnosť KHS AG uvádza, že nároky na platenú dovolenku W. Schulteho za kalendárny rok týkajúce sa rokov 2006 a 2007 už zanikli z dôvodu uplynutia obdobia prenesenia dovolenky podľa ustanovenia § 11 ods. 1 tretieho pododseku kolektívnej zmluvy.
19 Landesarbeitsgericht Hamm (Krajinsky pracovný súd v Hamme) konštatoval, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy a kolektívnej zmluvy nároky na platenú dovolenku za kalendárny rok týkajúce sa rokov 2007 a 2008 ešte v čase ukončenia pracovnej zmluvy existovali, a že z dôvodu uplynutia obdobia prenesenia v celkovej dĺžke pätnástich mesiacov zanikol jedine nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok 2006.
20 Vnútroštátny súd však nevylučuje, že zánik nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok 2006 opierajúci sa o vnútroštátnu úpravu môže byť v rozpore s článkom 7 ods. 1 smernice 2003/88.
21 Za týchto okolností Landesarbeitsgericht Hamm rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 7 ods. 1 smernice 2003/88… vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnym právnym predpisom a/alebo praxi, ktoré stanovujú, že nárok na minimálnu platenú dovolenku za kalendárny rok zanikne uplynutím referenčného obdobia a/alebo obdobia prenesenia dovolenky aj v tom prípade, keď je pracovník dlhodobo práceneschopný (pričom táto dlhodobá pracovná neschopnosť má za následok, že by mohol kumulovať nároky na minimálnu platenú dovolenku za kalendárny rok týkajúcu sa niekoľkých rokov, ak by možnosť preniesť tieto nároky nebola časovo obmedzená)?
2. V prípade zápornej odpovede na túto otázku, musí byť prenesenie týchto nárokov možné v priebehu obdobia v trvaní najmenej 18 mesiacov?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
22 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnym ustanoveniam alebo vnútroštátnej praxi, akými sú napríklad kolektívne zmluvy, ktoré obmedzujú kumulovanie nárokov na platenú dovolenku za kalendárny rok pracovníka, ktorý je práceneschopný počas niekoľkých po sebe nasledujúcich referenčných období, tým, že stanovujú lehotu pätnástich mesiacov, po ktorej uplynutí nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok zanikne.
23 V tejto súvislosti je na úvod potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musí byť právo na platenú dovolenku za kalendárny rok každého pracovníka považované za mimoriadne dôležitú zásadu sociálneho práva Únie, od ktorej sa nemožno odchýliť a ktorú príslušné vnútroštátne orgány môžu uplatňovať len v hraniciach výslovne vytýčených smernicou Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Ú. v. ES L 307, s. 18; Mim. vyd. 05/002, s. 197), ktorá bola kodifikovaná smernicou 2003/88 (pozri rozsudky z 26. júna 2001, BECTU, C‑173/99, Zb. s. I‑4881, bod 43; z 18. marca 2004, Merino Gómez, C‑342/01, Zb. s. I‑2605, bod 29; zo 16. marca 2006, Robinson‑Steele a i., C‑131/04 a C‑257/04, Zb. s. I‑2531, bod 48, ako aj z 20. januára 2009, Schultz-Hoff a i., C‑350/06 a C‑520/06, Zb. s. I‑179, bod 22).
24 Ďalej už Súdny dvor preskúmal vykonávanie tejto zásady práva na platenú dovolenku za kalendárny rok a podmienky jej uplatňovania príslušnými vnútroštátnymi orgánmi v súvislosti s pracovníkmi, ktorým nebol priznaný nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok za obdobia nemocenskej dovolenky, ktoré neprekročili referenčné obdobia uplatniteľné podľa dotknutého vnútroštátneho práva (rozsudok Schultz‑Hoff a i., už citovaný, bod 19).
25 V rámci tohto skúmania Súdny dvor konštatoval, že vnútroštátne ustanovenie, ktoré zakotvuje dobu prenesenia dovolenky za kalendárny rok nevyčerpanej na konci referenčného obdobia, v zásade sleduje cieľ poskytnúť pracovníkovi, ktorý nemohol čerpať dovolenku za kalendárny rok, dodatočnú možnosť ju využiť. Stanovenie tejto doby je súčasťou podmienok výkonu a uplatňovania práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, a teda patrí v zásade do právomoci členských štátov (rozsudok Schultz-Hoff a i., už citovaný, bod 42).
26 Súdny dvor v tomto smere konštatoval, že článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 v zásade nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje pravidlá výkonu práva na platenú dovolenku za kalendárny rok výslovne priznaného touto smernicou vrátane zániku uvedeného práva uplynutím referenčného obdobia alebo obdobia prenesenia dovolenky. Toto konštatovanie však Súdny dvor v zásade podmienil tým, že pracovník, ktorého právo na platenú dovolenku za kalendárny rok zaniklo, mal skutočne možnosť výkonu práva, ktoré mu smernica priznáva (rozsudok Schultz‑Hoff a i., už citovaný, bod 43).
27 Treba však konštatovať, že pracovník, ktorý zostane rovnako ako žalobca vo veci samej v roku 2006 na nemocenskej dovolenke počas celého referenčného obdobia a dokonca aj po uplynutí obdobia prenesenia dovolenky stanovenom vnútroštátnym právom, je za celé obdobie zbavený možnosti využiť svoju platenú dovolenku za kalendárny rok.
28 Hoci z vyššie citovanej judikatúry nepochybne vyplýva, že vnútroštátne ustanovenie stanovujúce referenčné obdobie nemôže stanoviť zánik nároku pracovníka na platenú dovolenku za kalendárny rok, ak tento pracovník nemal možnosť skutočne uplatniť tento nárok, vzhľadom na špecifické okolnosti sporu vo veci samej musí uvedený záver podliehať drobným odlišnostiam.
29 V opačnom prípade by bol totiž pracovník, akým je žalobca vo veci samej, ktorý je práceneschopný počas niekoľkých po sebe nasledujúcich referenčných období, oprávnený neobmedzene kumulovať všetky nároky na platenú dovolenku za kalendárny rok získané počas obdobia svojej neprítomnosti na pracovisku.
30 Právo na takéto neobmedzené kumulovanie nárokov na platenú dovolenku za kalendárny rok získaných počas obdobia práceneschopnosti by už nezodpovedalo samotnému účelu práva na platenú dovolenku za kalendárny rok.
31 Treba totiž pripomenúť, že právo na dovolenku za kalendárny rok zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie a v článku 7 smernice 2003/88 sleduje dvojaký cieľ, a to jednak umožniť pracovníkovi odpočinúť si od vykonávania úloh, ktoré mu ukladá pracovná zmluva, a jednak poskytnúť mu čas na oddych a zotavenie sa (rozsudok Schultz-Hoff a i., už citovaný, bod 25).
32 V tejto súvislosti Súdny dvor zdôraznil, že hoci je pravda, že pozitívne účinky platenej dovolenky za kalendárny rok na bezpečnosť a zdravie pracovníka sa úplne prejavia, ak sa dovolenka čerpá v roku, na ktorý je určená, teda v práve prebiehajúcom roku, tento čas odpočinku z tohto hľadiska nestráca na svojom význame, ak sa čerpá v neskoršom období (rozsudky zo 6. apríla 2006, Federatie Nederlandse Vakbeweging, C‑124/05, Zb. s. I‑3423, bod 30, ako aj Schultz‑Hoff a i., už citovaný, bod 30).
33 Treba však konštatovať, že nárok pracovníka na platenú dovolenku za kalendárny rok získaný v dôsledku jeho práceneschopnosti počas niekoľkých po sebe nasledujúcich referenčných období môže zodpovedať obidvom cieľom uvedeným v bode 31 tohto rozsudku len v prípade, ak prenesenie dovolenky neprekročí určitú časovú hranicu. Pri prekročení takejto hranice by bola dovolenka za kalendárny rok pozbavená pozitívneho účinku na zamestnanca v podobe poskytnutia času odpočinku a plnila by iba funkciu poskytnutia času na oddych a zotavenie sa.
34 V dôsledku toho s ohľadom na samotný účel práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktoré každému pracovníkovi bezprostredne priznáva právo Únie, pracovník, ktorý je práceneschopný počas niekoľkých po sebe nasledujúcich rokov a ktorému vnútroštátne právo bráni čerpať platenú dovolenku za kalendárny rok v uvedenom období, nemôže byť oprávnený neobmedzene kumulovať nároky na platenú dovolenku za kalendárny rok získané počas tohto obdobia.
35 Pokiaľ ide o obdobie prenesenia, po ktorého uplynutí nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok môže zaniknúť, v prípade kumulovania nárokov na platenú dovolenku za kalendárny rok počas obdobia pracovnej neschopnosti je potrebné s ohľadom na článok 7 smernice 2003/88 a so zreteľom na predchádzajúce úvahy posúdiť, či obdobie prenesenia nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok, stanovené vnútroštátnymi predpismi alebo praxou, akými sú kolektívne zmluvy, na pätnásť mesiacov, možno oprávnene kvalifikovať ako obdobie, po ktorého uplynutí je platená dovolenka za kalendárny rok pozbavená svojho pozitívneho účinku na pracovníka v podobe poskytnutia času odpočinku.
36 V tomto kontexte je potrebné uviesť nasledujúce skutočnosti.
37 Právo na platenú dovolenku za kalendárny rok má ako zásada sociálneho práva Únie nielenže mimoriadny význam, ako sa zdôrazňuje v bode 23 tohto rozsudku, ale toto právo je navyše výslovne zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, ktorej priznáva článok 6 ods. 1 ZEÚ rovnakú právnu silu ako Zmluvám.
38 Z toho vyplýva, že na to, aby bolo rešpektované toto právo, ktorého cieľom je ochrana pracovníka, musí každé obdobie prenesenia dovolenky zohľadňovať špecifickú situáciu, v ktorej sa nachádza pracovník, ktorý je práceneschopný počas niekoľkých po sebe nasledujúcich referenčných období. Uvedené obdobie tak musí pracovníkovi predovšetkým zabezpečiť, že v prípade potreby bude mať k dispozícii čas odpočinku, ktorý bude rozložiteľný, plánovateľný a ktorý bude mať dlhodobo k dispozícii. Každé obdobie prenesenia dovolenky musí výrazne prekračovať dĺžku referenčného obdobia, pre ktoré bolo priznané.
39 Toto obdobie musí rovnako chrániť zamestnávateľa pred nebezpečenstvom neprimeraného kumulovania období neprítomnosti pracovníka na pracovisku a pred nepríjemnosťami, ktoré z toho môžu vyplývať pre organizáciu práce.
40 V prejednávanej veci je uvedené obdobie stanovené v § 11 ods. 1 treťom pododseku kolektívnej zmluvy na pätnásť mesiacov, a je teda dlhšie ako referenčné obdobie, na ktoré sa vzťahuje, čím sa prejednávaná vec odlišuje od veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok Schultz-Hoff a i. a v ktorej obdobie prenesenia bolo šesť mesiacov.
41 V tejto súvislosti je potrebné navyše zdôrazniť, že podľa článku 9 ods. 1 Dohovoru č. 132 Medzinárodnej organizácie práce z 24. júna 1970 o platenej ročnej dovolenke (revidované znenie) sa neprerušená časť platenej dovolenky za kalendárny rok musí poskytnúť a čerpať najneskôr v období jedného roka a zvyšná časť platenej dovolenky za kalendárny rok najneskôr 18 mesiacov od skončenia roka, v ktorom nárok na dovolenku vznikol. Toto pravidlo možno chápať v tom zmysle, že po uplynutí lehôt, ktoré stanovuje, už nie je možné dosiahnuť účel práva na dovolenku v celom rozsahu.
42 Vzhľadom na skutočnosť, že podľa odôvodnenia č. 6 má smernica 2003/88 zohľadňovať zásady Medzinárodnej organizácie práce s ohľadom na organizáciu pracovného času, pri výpočte období prenesenia dovolenky sa musí prihliadať na účel práva na dovolenku za kalendárny rok, ako to vyplýva z článku 9 ods. 1 uvedeného Dohovoru.
43 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa možno oprávnene domnievať, že obdobie prenesenia práva na platenú dovolenku za kalendárny rok v trvaní pätnástich mesiacov, akým je dotknuté obdobie vo veci samej, nie je v rozpore s účelom uvedeného práva, keďže vo vzťahu k pracovníkovi si zachováva pozitívny účinok v podobe poskytnutia času odpočinku.
44 V dôsledku toho je na prvú položenú otázku potrebné odpovedať tak, že článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnym ustanoveniam alebo vnútroštátnej praxi, akými sú napríklad kolektívne zmluvy, ktoré obmedzujú kumulovanie nárokov na platenú dovolenku za kalendárny rok pracovníka, ktorý je práceneschopný počas niekoľkých po sebe nasledujúcich referenčných období, tým, že stanovujú lehotu pätnástich mesiacov, po ktorej uplynutí nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok zanikne.
O druhej otázke
45 Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú položenú otázku.
O trovách
46 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:
Článok 7 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnym ustanoveniam alebo vnútroštátnej praxi, akými sú napríklad kolektívne zmluvy, ktoré obmedzujú kumulovanie nárokov na platenú dovolenku za kalendárny rok pracovníka, ktorý je práceneschopný počas niekoľkých po sebe nasledujúcich referenčných období, tým, že stanovujú lehotu pätnástich mesiacov, po ktorej uplynutí nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok zanikne.
Podpisy