ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)

zo 7. decembra 2010 (*)

„Štátna pomoc – Čiastočné odpustenie daňového dlhu v rámci vyrovnania – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom a nariaďuje sa jej vymáhanie – Kritérium súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve“

Vo veci T‑11/07,

Frucona Košice, a.s., so sídlom v Košiciach (Slovensko), v zastúpení: B. Hartnett, barrister, O. H. Geiss a A. Barger, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: B. Martenczuk a K. Walkerová, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

St. Nicolaus-trade, a.s., so sídlom v Bratislave (Slovensko), v zastúpení: N. Smaho, advokát,

vedľajší účastník konania,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie 2007/254/ES zo 7. júna 2006 týkajúceho sa štátnej pomoci C 25/05 (ex NN 21/05) poskytnutej Slovenskou republikou v prospech spoločnosti Frucona Košice, a.s. (Ú. v. EÚ L 112, s. 14),

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),

v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová, sudcovia K. Jürimäe (spravodajkyňa) a S. Soldevila Fragoso,

tajomník: C. Kantza, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 14. októbra 2009,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Právny rámec

1.     Právna úprava Spoločenstva

1        Komisia Európskych spoločenstiev prijala v roku 1999 usmernenia spoločenstva o štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach (Ú. v. ES C 288, s. 2; Mim. vyd. 08/001, s. 322, ďalej len „usmernenia z roku 1999“).

2        Podľa odseku 31 usmernení z roku 1999:

„Poskytnutie pomoci je podmienené vykonaním plánu reštrukturalizácie, ktorý musí schváliť Komisia v prípade všetkých individuálnych podporných opatrení.“

3        Pokiaľ ide o malé a stredne veľké podniky (ďalej len „SME“), bod 55 pod názvom „Pomoc na reštrukturalizáciu [SME]“ stanovuje:

„Pomoc firmám malej a stredne veľkej kategórie… má tendenciu ovplyvňovať obchodné podmienky menej ako pomoc, ktorá sa poskytuje veľkým firmám. Toto sa týka taktiež pomoci určenej na reštrukturalizáciu, takže podmienky stanovené v [bodoch] 29 až 47 sa aplikujú menej striktne; poskytnutie pomoci na reštrukturalizáciu malých a stredne veľkých podnikov sa nebude zvyčajne spájať s kompenzačnými opatreniami (pozri [body] 35 až 39), pokiaľ toto nie je ustanovené inak v pravidlách o štátnej pomoci pre daný sektor; požiadavky týkajúce sa obsahu správ budú menej prísne (pozri [body] 45, 46 a 47). Na druhej strane, princíp ‚jedenkrát a naposledy‘ ([body] 48 až 51) sa bude aplikovať na malé a stredne veľké podniky v plnom rozsahu.“

2.     Vnútroštátna právna úprava

4        Zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) stanovuje v Slovenskej republike pravidlá týkajúce sa konkurzu a vyrovnania.

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1.     Žalobkyňa

5        Žalobkyňa, Frucona Košice, a.s., je spoločnosť založená podľa práva Slovenskej republiky so sídlom v Košiciach (Slovensko), v meste nachádzajúcom sa k 7. júnu 2006 v regióne oprávnenom na poskytnutie regionálnej pomoci podľa článku 87 ods. 3 písm. a) ES. V roku 1995, keď bola žalobkyňa založená, nadobudla majetok a záväzky bývalého štátneho podniku.

6        Žalobkyňa spočiatku pôsobila jednak v oblasti výroby liehu a liehovín a jednak v oblasti výroby potravín, ako je konzervované ovocie, zelenina a džúsy, ako aj v oblasti výroby sýtených a nesýtených nápojov. Dňa 6. marca 2004 jej bola odobratá licencia na spracovanie liehu a liehovín, pretože neplatila dlžné sumy spotrebnej dane. Odvtedy už liehoviny nevyrábala, ale distribuovala ich na základe zmluvy uzavretej 24. augusta 2004 so spoločnosťou Old Herold, s.r.o. Touto zmluvou žalobkyňa prenajala spoločnosti Old Herold svoje závody na výrobu liehovín nachádzajúce sa v Košiciach a v Obišovciach (Slovensko), v ktorých táto spoločnosť vyrábala na základe licencie liehoviny, ktoré žalobkyňa následne kupovala, aby ich predávala svojim klientom pod značkou Frucona.

2.     Vnútroštátne správne a súdne konania

7        Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 609/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré ďalšie zákony, 1. januára 2004, ktorý okrem iného stanovil, že daňovník môže požiadať o odklad zaplatenia dane iba raz ročne, čelila žalobkyňa finančným ťažkostiam, ktoré jej neumožňovali zaplatiť spotrebné dane, ktorá dlhovala za január 2004 a ktoré boli splatné 25. februára toho istého roku. V predchádzajúcom období žalobkyňa niekoľkokrát získala odklad platenia svojho daňového dlhu, ktorý jej bol udelený po zriadení finančných záruk v prospech slovenskej daňovej správy. V dôsledku toho sa žalobkyňa ocitla v úpadku v zmysle zákona o konkurze a vyrovnaní.

8        V očakávaní finančných ťažkostí vyplývajúcich zo zmeny právnych predpisov a najmä zmeny týkajúcej sa odkladu daní sa 16. decembra 2003 a 23. januára 2004 žalobkyňa, zastúpená svojím generálnym riaditeľom, stretla s predstaviteľmi Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky. Dňa 30. januára 2004 sa generálny riaditeľ žalobkyne stretol tiež s ministrom financií Slovenskej republiky. Na týchto stretnutiach žalobkyňa predovšetkým informovala svoje protistrany o návrhu na usporiadanie svojich daňových povinností prostredníctvom vyrovnacieho konania.

9        Žalobkyňa medzitým kontaktovala tiež miestny daňový úrad, do ktorého pôsobnosti patrila, konkrétne Daňový úrad Košice IV (ďalej len „miestny daňový úrad“). Listom z 8. januára 2004 ho informovala, že vo februári 2004 nebude schopná zaplatiť splatné sumy spotrebnej dane a navrhla mu buď zaplatenie týchto súm v splátkach rozložených na obdobie piatich rokov, alebo prijatie návrhu na vyrovnanie, prostredníctvom ktorého bude zaplatenie obmedzené na 35 % dlžných súm. Listom z 3. februára 2004 riaditeľ miestnej daňovej správy odmietol prvú alternatívu navrhnutú žalobkyňou a pokiaľ ide o druhú alternatívu, t. j. návrh na vyrovnanie, odpovedal: „… správca dane v zásade nenamieta voči inštitútu vyrovnania, nemôže však súhlasiť s vaším návrhom na vyrovnanie, ktorý predstavuje úhradu 35 % dlžnej sumy. Domnievame sa, že pred podaním návrhu na vyrovnanie je nutné rokovať o podmienkach vyrovnania“.

10      Dňa 8. marca 2004 podala žalobkyňa na Krajský súd v Košiciach návrh na vyrovnanie, v ktorom uviedla svoje predĺženie a v súlade s ustanoveniami zákona o konkurze a vyrovnaní opísala rozličné opatrenia, ktoré jej mali umožniť na konci vyrovnacieho konania znovu získať finančnú rovnováhu. Celková výška jej daňového dlhu zohľadnená v návrhu na vyrovnanie dosiahla približne [dôverné] slovenských korún (SKK) z celkovej výšky dlhov približne 644,6 milióna SKK. V rámci návrhu na vyrovnanie navrhla žalobkyňa všetkým svojím nezabezpečeným veriteľom a niektorým zabezpečeným veriteľom zaplatenie časti predstavujúcej 35 % celkovej sumy, ktorú im dlhovala.

11      Rozhodnutím z 29. apríla 2004 Krajský súd v Košiciach usúdil, že boli splnené podmienky uvedené v § 46 a nasl. zákona o konkurze a vyrovnaní, a preto na základe § 50 ods. 3 uvedeného zákona povolil vyrovnanie. V rámci tohto konania najmä vyzval veriteľov žalobkyne, aby preukázali svoje pohľadávky. Ďalej ustanovil vyrovnacieho správcu a predvolal žalobkyňu a jej veriteľov na vyrovnacie pojednávanie, ktoré nariadil na 9. júla 2004 (ďalej len „vyrovnacie pojednávanie 9. júla 2004“). Nakoniec zopakoval podmienky vyrovnania, ktoré uviedla žalobkyňa vo svojom návrhu na vyrovnanie z 8. marca 2004.

12      Aby žalobkyňa umožnila miestnemu daňovému úradu posúdiť výhody konkurzu, vyrovnania a daňovej exekúcie podľa slovenského práva, pred povolením vyrovnania Krajským súdom v Košiciach predložila daňovému úradu niekoľko správ audítorov. Dňa 26. apríla 2004 poskytla prvú správu audítora vypracovanú svojou internou audítorkou pani K. (ďalej len „správa K“), v ktorej bol výťažok z predaja majetku žalobkyne v konkurznom konaní ocenený na [dôverné]. Dňa 7. júla 2004 poskytla druhú správu audítora vypracovanú nezávislou audítorskou spoločnosťou, konkrétne spoločnosťou E (ďalej len „správa E“), v ktorej bolo uvedené [dôverné]. Predbežné znenie správy E bolo poskytnuté miestnemu daňovému úradu koncom júna 2004.

13      Dňa 21. júna 2004 vykonal miestny daňový úrad daňovú kontrolu v priestoroch žalobkyne. Počas tejto kontroly zistil, že k 17. júnu 2004 mala žalobkyňa k dispozícii hotovosť vo výške [dôverné] SKK.

14      Listom zo 6. júla 2004 generálna riaditeľka Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky vyzvala miestny daňový úrad, aby na vyrovnacom pojednávaní 9. júla 2004 nesúhlasil s návrhom žalobkyne na vyrovnanie, pretože pre Slovenskú republiku nie je výhodný vzhľadom na list ministerstva financií z 15. januára 2004, ktorý bol v prílohe, v ktorom ministerstvo financií žiada dbať na to, aby správcovia daní nesúhlasili so znížením daňového dlhu v prospech platiteľov daní.

15      Na vyrovnacom pojednávaní 9. júla 2004 veritelia žalobkyne vrátane miestneho daňového úradu súhlasili s návrhom žalobkyne na vyrovnanie.

16      Rozhodnutím zo 14. júla 2004 Krajský súd v Košiciach potvrdil vyrovnanie. Najprv označil veriteľov žalobkyne, ktorí v rámci vyrovnacieho konania preukázali svoje pohľadávky. Predovšetkým uviedol, že slovenská daňová správa mala zistenú pohľadávku vo výške približne [dôverné] SKK, pre ktorú vyrovnanie určovalo úhradu vo výške 35 %, teda zaplatenie približne 224,3 milióna SKK. Potom konštatoval, že na vyrovnacom pojednávaní 9. júla 2004 všetci veritelia žalobkyne, vrátane miestneho daňového úradu ako prednostného veriteľa s oddeleným hlasom z tohto dôvodu, v súlade s § 58 ods. 4 a 5 a § 58b ods. 1 písm. a) a ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní hlasovali v prospech návrhu žalobkyne na vyrovnanie. Pripomenul tiež podmienky, ktoré musia byť splnené, aby mohlo byť predmetné vyrovnanie neskôr potvrdené v súlade s § 60 ods. 1 uvedeného zákona, predtým, ako posúdi, či sú tieto podmienky v danom prípade splnené.

17      Dňa 14. júla 2004 Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky odvolalo riaditeľa miestneho daňového úradu a vymenovalo nového riaditeľa.

18      Listom z 20. októbra 2004 miestny daňový úrad oznámil žalobkyni, že podmienky vyrovnania, s ktorými súhlasil na pojednávaní 9. júla 2004, v súlade s ktorými nebude musieť byť zaplatená časť daňového dlhu, predstavujú nepriamu štátnu pomoc, ktorá podlieha schváleniu Komisie. Žalobkyňu tiež požiadal, aby mu do 19. novembra 2004 predložila investičný plán vzťahujúci sa na sumy, ktoré v zmysle rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach z 29. apríla 2004 nemusia byť uhradené.

19      Rozsudkom z 25. októbra 2004 Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol odvolanie podané v auguste 2004 miestnym daňovým úradom proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach zo 14. júla 2004 ako neprípustné a rozhodol, že uvedené rozhodnutie je platné a vykonateľné k 23. júlu 2004.

20      Listom z 9. novembra 2004 žalobkyňa odpovedala na list miestneho daňového úradu z 20. októbra 2004 a uviedla, že podala „žiadosť o vyrovnanie“ a nie „žiadosť o štátnu pomoc“. V tomto liste uviedla svoj nesúhlas s kvalifikáciou súhlasu udeleného predstaviteľom daňového úradu ako štátnej pomoci. Uviedla tiež, že žiadosť o investičný plán je podľa nej „nepodložená“.

21      Dňa 14. decembra 2004 bol riaditeľ miestneho daňového úradu, ktorý bol 14. júla 2004 odvolaný, obvinený z podvodu a sprenevery.

22      Dňa 17. decembra 2004 žalobkyňa v súlade s vyrovnaním zaplatila miestnemu daňovému úradu 224,3 milióna SKK, čo zodpovedalo 35 % jej celkového dlhu. Rozhodnutím z 30. decembra 2004 Krajský súd v Košiciach konštatoval, že vyrovnanie je právoplatné k 23. júlu 2004 a vyhlásil vyrovnanie za skončené.

23      Aby žalobkyňa potvrdila, že vyrovnacie konanie je výhodnejšie ako konkurzné konanie, získala tiež tretiu správu audítora, vypracovanú 27. januára 2005 pani H., [dôverné] (ďalej len „správa H“), v ktorej pani H. uviedla, že [dôverné].

24      Rozsudkom zo 6. marca 2006 Špeciálny súd v Pezinku oslobodil riaditeľa miestneho daňového úradu, ktorý bol 14. júla 2004 odvolaný, spod všetkých bodov obžaloby.

25      Na dovolanie proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach zo 14. júla 2004 Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím z 27. apríla 2006 čiastočne zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo 14. júla 2004 z dôvodu, že nedoplatky cestnej dane vo výške 424 490 SKK boli do vyrovnania zahrnuté nesprávne. Vo zvyšnej časti Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie zamietol. Rozhodnutím z 18. augusta 2006 Krajský súd v Košiciach vykonal rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2006 a stanovil upravené sumy dlžné daňovej správe na 640,4 milióna SKK (35 % z tejto sumy predstavovalo 224,1 milióna SKK).

3.     Správne konanie pred Komisiou

26      Listom z 15. októbra 2004 bola na Komisiu podaná sťažnosť týkajúca sa údajnej nezákonnej pomoci v prospech žalobkyne.

27      Listom zo 6. decembra 2004 Komisia vyzvala Slovenskú republiku, aby ju informovala o spornom opatrení, konkrétne o čiastočnom odpustení daňového dlhu žalobkyne v rámci vyrovnania.

28      Listom zo 4. januára 2005 Slovenská republika informovala Komisiu o možnosti, že žalobkyňa prijala nezákonnú pomoc, a požiadala ju o schválenie tejto pomoci ako pomoci na záchranu spoločnosti v ťažkostiach.

29      Po zhromaždení doplňujúcich informácií Komisia listom z 5. júla 2005 oznámila Slovenskej republike svoje rozhodnutie začať konanie vo veci formálneho zisťovania uvedené v článku 88 ods. 2 ES týkajúce sa sporného opatrenia (ďalej len „rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania“). Toto rozhodnutie bolo zverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie 22. septembra 2005 (Ú. v. EÚ C 233, s. 47), dotknuté osoby boli pritom vyzvané, aby predložili svoje pripomienky k spornému opatreniu.

30      Listom z 10. októbra 2005 oznámila Slovenská republika Komisii svoje pripomienky k spornému opatreniu. Listom z 24. októbra 2005 rovnako žalobkyňa oznámila Komisii svoje pripomienky k spornému opatreniu, ktoré boli postúpené Slovenskej republike, aby mala príležitosť reagovať, čo spravila listom zo 16. decembra 2005.

31      Dňa 28. marca 2006 sa konalo stretnutie Komisie so žalobkyňou. Na tomto stretnutí žalobkyňa predovšetkým uviedla, že si zvolila vyrovnacie konanie namiesto konkurzného konania, že Old Herold vyrábal s použitím jej majetku a jej ochranných známok, že ich spolupráca začala v júli 2004 a bola založená na dohode o výhradnej distribúcii výrobkov spoločnosti Old Herold, že hodnota zabezpečeného majetku bola 194 miliónov SKK, že správa E mala za cieľ preukázať miestnemu daňovému úradu, že vyrovnacie konanie je výhodnejšie ako konkurzné konanie, že nedokáže vysvetliť, prečo spoločnosť E použila údaje k 31. marcu 2004, že spoločnosť Old Herold jej v priebehu druhého polroka 2004 poskytla dodávateľský úver a že bežná lehota splatnosti jej záväzkov bola od 14 do 60 dní.

32      Listom zo 4. apríla 2006 zaslala žalobkyňa Komisii kópiu rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku zo 6. marca 2006.

33      Listom z 5. mája 2006 poskytla Slovenská republika Komisii doplňujúce informácie.

34      Dňa 7. júna 2006 prijala Komisia rozhodnutie 2007/254/ES týkajúce sa štátnej pomoci C 25/05 (ex NN 21/05) poskytnutej Slovenskou republikou v prospech žalobkyne (Ú. v. EÚ L 112, s. 14, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

35      Výrok napadnutého rozhodnutia stanovuje:

„Článok 1

Štátna pomoc, ktorú Slovenská republika poskytla v prospech [žalobkyne] vo výške 416 515 990 [SKK], nie je zlučiteľná so spoločným trhom.

Článok 2

1      Slovenská republika prijme všetky opatrenia potrebné na vymáhanie nezákonne poskytnutej pomoci uvedenej v článku 1 od [žalobkyne] späť.

2.      Vymáhanie sa uskutoční bez odkladu a v súlade s postupmi uvedenými vo vnútroštátnych právnych predpisoch, pokiaľ umožňujú okamžité a účinné vykonanie tohto rozhodnutia.

3.      Vymáhaná suma musí zahŕňať úroky za celé obdobie od dátumu, ku ktorému bola suma daná k dispozícii [žalobkyni] až do jej skutočného vrátenia.

4.      Úroky sa vypočítajú v súlade s ustanoveniami uvedenými v kapitole V nariadenia Rady [Komisie – neoficiálny preklad] (ES) č. 794/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 659/1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES]. Úroková sadzba sa bude uplatňovať ako zložený úrok počas celého obdobia uvedeného v odseku 3.

Článok 3

Slovenská republika bude do dvoch mesiacov po oznámení tohto rozhodnutia informovať Komisiu o opatreniach prijatých na dosiahnutie súladu s týmto rozhodnutím. Tieto informácie poskytne formou použitia dotazníka uvedeného v prílohe I k tomuto rozhodnutiu.

Článok 4

Toto rozhodnutie je určené Slovenskej republike.“

36      Prostredníctvom veľvyslanectva Slovenskej republiky v Bruseli (Belgicko) žalobkyňa 2. novembra 2006 dostala jedno vyhotovenie napadnutého rozhodnutia.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

37      Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 12. januára 2007 podala žalobkyňa žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

38      Podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 8. júna 2007 podnik St. Nicolaus-trade, a.s., podal návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie.

39      Uznesením z 11. októbra 2007 predseda druhej komory Súdu prvého stupňa vyhovel tomuto návrhu a rozhodol, že vzhľadom na to, že tento návrh bol podaný po uplynutí lehoty šiestich týždňov uvedenej v článku 115 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, práva vedľajšieho účastníka sú tie, ktoré upravuje článok 116 ods. 6 tohto rokovacieho poriadku.

40      Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (druhá komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 rokovacieho poriadku vyzval žalobkyňu a Komisiu, aby predložili niektoré dokumenty a odpovedali písomne na otázky. Účastníci konania vyhoveli týmto opatreniam na zabezpečenie priebehu konania v stanovených lehotách.

41      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Súd prvého stupňa položil, boli vypočuté na pojednávaní 14. októbra 2009.

42      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie alebo prinajmenšom zrušil v celom rozsahu alebo čiastočne článok 1 napadnutého rozhodnutia,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

43      Komisia podporovaná vedľajším účastníkom konania navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

44      Vedľajší účastník konania na pojednávaní na podporu Komisie v podstate navrhol, aby Všeobecný súd zamietol žalobu a zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

 O veci samej

45      Na podporu svojho návrhu na zrušenie uvádza žalobkyňa desať žalobných dôvodov založených po prvé na zjavnom pochybení pri stanovení sumy predmetnej pomoci, po druhé na porušení základnej procesnej požiadavky a článku 33 ES, po tretie v podstate na chýbajúcej právomoci Komisie na prijatie napadnutého rozhodnutia, po štvrté na nesprávnom právnom posúdení a skutkovom pochybení, pokiaľ ide o posúdenie Komisie, že konkurzné konanie by bolo výhodnejšie ako vyrovnanie, po piate na nesprávnom právnom posúdení a skutkovom pochybení, pokiaľ ide o posúdenie Komisie, že daňové exekučné konanie by bolo výhodnejšie ako vyrovnanie, po šieste na nesprávnom právnom posúdení a skutkovom pochybení, keďže Komisia neuniesla dôkazné bremeno, ktoré jej prislúcha, a porušila právne normy týkajúce sa uplatnenia kritéria súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve, po siedme na nesprávnom právnom posúdení a skutkovom pochybení, keďže Komisia nesprávne posúdila a nezohľadnila dôkazy, ktoré mala k dispozícii, po ôsme na nesprávnom právnom posúdení a skutkovom pochybení, keďže Komisia zohľadnila dôkazy, ktoré neboli podstatné, po deviate na porušení článku 253 ES, keďže Komisia nedostatočne odôvodnila napadnuté rozhodnutie, po desiate na nesprávnom právnom posúdení a skutkovom pochybení, keďže Komisia neuplatnila na vyrovnanie výnimku ako na pomoc na reštrukturalizáciu a so spätnou účinnosťou uplatnila usmernenia spoločenstva o štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach (Ú. v. EÚ C 244, s. 2, ďalej len „usmernenia z roku 2004“).

1.     O prvom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom stanovení sumy predmetnej pomoci

 Tvrdenia účastníkov konania

46      Žalobkyňa tvrdí, že suma uvedená v článku 1 napadnutého rozhodnutia, t. j. 416 515 990 SKK, je zjavne nesprávna. Komisia podľa nej nezohľadnila rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2006, ktorým bola znížená suma daňového dlhu zohľadnená vo vyrovnacom konaní o 424 490 SKK. Presná suma by mala byť 416 240 072 SKK. V dôsledku toho je napadnuté rozhodnutie postihnuté zjavne nesprávnym posúdením. Preto by malo byť zrušené, alebo prinajmenšom jeho článok 1 by mal byť zrušený.

47      Komisia podporovaná vedľajším účastníkom konania popiera všetky tvrdenia uvedené žalobkyňou na podporu prvého žalobného dôvodu.

 Posúdenie Všeobecným súdom

48      Najprv treba pripomenúť, že v rámci návrhu na zrušenie musí byť zákonnosť dotknutého aktu posudzovaná podľa skutkových a právnych okolností existujúcich v čase prijatia aktu (rozsudok Súdneho dvora zo 7. februára 1979, Francúzsko/Komisia, 15/76 a 16/76, Zb. s. 321, bod 7; rozsudky Súdu prvého stupňa z 25. júna 1998, British Airways a. i./Komisia, T‑371/94 a T‑394/94, Zb. s. II‑2405, bod 81, a zo 14. januára 2004, Fleuren Compost/Komisia, T‑109/01, Zb. s. II‑127, bod 50).

49      Konkrétne z judikatúry vyplýva, že zákonnosť rozhodnutia v oblasti štátnej pomoci treba posudzovať v závislosti od informácií, ktoré Komisia mohla mať k dispozícii v okamihu, keď toto rozhodnutie prijala (rozsudok Súdneho dvora z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, C‑74/00 P a C‑75/00 P, Zb. s. I‑7869, bod 168; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 10. júla 1986, Belgicko/Komisia, 234/84, Zb. s. 2263, bod 16).

50      Žalobkyňa sa tiež nemôže pred súdom odvolávať na skutkové okolnosti, ktoré neboli predložené počas konania pred podaním žaloby stanoveného v článku 88 ES (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 14. septembra 1994, Španielsko/Komisia, C‑278/92 až C‑280/92, Zb. s. I‑4103, bod 31, a z 13. júna 2002, Holandsko/Komisia, C‑382/99, Zb. s. I‑5163, body 49 a 76; rozsudok Fleuren Compost/Komisia, už citovaný v bode 48 vyššie, bod 51).

51      Rovnako nie je možné Komisii vytýkať, že nezohľadnila prípadné skutkové alebo právne okolnosti, ktoré jej mohli byť predložené počas správneho konania, ale predložené neboli, lebo Komisia nie je povinná ex offo a na základe domnienok skúmať, ktoré sú také okolnosti, ktoré jej mohli byť predložené (rozsudok Fleuren Compost/Komisia, už citovaný v bode 48 vyššie a tam citovaná judikatúra).

52      V danom prípade zo zhrnutia rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania uverejneného v úradnom vestníku (C 233, s. 47) vyplýva, že Komisia pri určovaní sumy štátnej pomoci vychádzala zo skutočností uvedených v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach zo 14. júla 2004, ktorým bolo potvrdené vyrovnanie, ktoré nespochybnila ani Slovenská republika vo svojich pripomienkach z 10. októbra 2005, ani žalobkyňa vo svojich pripomienkach z 24. októbra 2005.

53      Okrem toho je nesporné, že v čase, keď Komisia prijímala napadnuté rozhodnutie, ju ani žalobkyňa, ani Slovenská republika neinformovali o rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2006 o znížení daňového dlhu žalobkyne, ktoré malo byť zohľadnené v rámci vyrovnacieho konania.

54      Vzhľadom na judikatúru citovanú v bodoch 48 až 50 vyššie preto Komisii nemožno vytýkať, že pri určovaní výšky štátnej pomoci vychádzala zo skutočností uvedených v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach zo 14. júla 2004 a nezohľadnila rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2006. Preto treba prvý žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

2.     O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení základnej procesnej požiadavky a článku 33 ES

 Tvrdenia účastníkov konania

55      Žalobkyňa jednak tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je postihnuté porušením základnej procesnej požiadavky, a preto by malo byť zrušené. Keďže v okamihu prijatia sporného opatrenia vyrábala najmä poľnohospodárske výrobky uvedené v prílohe I Zmluvy ES, podľa nej bolo generálnym riaditeľstvom (ďalej len „GR“), v právomoci ktorého bolo v rámci Komisie uskutočnenie vyšetrovania a vykonanie úkonov, ktoré viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia, GR pre poľnohospodárstvo, a nie GR pre hospodársku súťaž. Z rovnakých dôvodov mali byť rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania a napadnuté rozhodnutie podpísané členom Komisie zodpovedným za poľnohospodárstvo a nie členom Komisie zodpovedným za hospodársku súťaž. Okrem toho žalobkyňa Komisii vytýka, že v napadnutom rozhodnutí nezohľadnila účel článku 33 ES.

56      Komisia podporovaná vedľajším účastníkom konania popiera všetky tvrdenia uvedené žalobkyňou na podporu druhého žalobného dôvodu.

 Posúdenie Všeobecným súdom

57      Pokiaľ ide o prvú časť druhého žalobného dôvodu založenú na porušení základnej procesnej požiadavky, treba pripomenúť, že vychádza z predpokladu, že v okamihu prijatia sporného opatrenia vyrábala žalobkyňa najmä poľnohospodárske výrobky uvedené v prílohe I Zmluvy ES, preto právomoc na vykonanie vyšetrovania týkajúceho sa sporného opatrenia a prijatie rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, ako aj na vydanie napadnutého rozhodnutia mali výlučne GR pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka a člen Komisie zodpovedný za poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka.

58      Rovnako ako to uvádza Komisia, však z pripomienok žalobkyne z 24. októbra 2005, konkrétne z tabuľky 1 uvedenej v týchto pripomienkach, výslovne vyplýva, že celkový obrat žalobkyne v roku 2004 dosiahol približne 880,3 milióna SKK a obrat pochádzajúci z činností spojených s výrobou liehu a liehovín dosiahol približne 728,8 milióna SKK. Uvedené činnosti teda priniesli obrat predstavujúci viac ako 82 % celkového obratu žalobkyne. Vzhľadom na túto významnú časť obratu dosiahnutú činnosťami spojenými s výrobou liehu a liehovín preto treba konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala, že jej činnosti výroby poľnohospodárskych výrobkov uvedených v prílohe I Zmluvy ES v okamihu prijatia sporného opatrenia prevyšovali nad činnosťami spojenými s výrobou liehu a liehovín. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v spise tak treba konštatovať, že v okamihu rozhodujúcich skutočností pochádzala väčšina celkového obratu žalobkyne z jej činností spojených s výrobou liehu a liehovín. Preto musí byť prvá časť druhého žalobného dôvodu zamietnutá ako zjavne skutkovo neodôvodnená.

59      Pokiaľ ide o druhú časť druhého žalobného dôvodu založenú na tom, že Komisia nezohľadnila účel článku 33 ES, treba pripomenúť, že podľa prvého odseku článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uplatniteľného na konanie pred Všeobecným súdom podľa prvého odseku článku 53 tohto štatútu a článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku musí každá žaloba uvádzať predmet konania a zhrnutie dôvodov, na ktorých je založená. Podľa ustálenej judikatúry sa na prípustnosť žaloby vyžaduje, aby zo samotného jej textu aspoň stručne, ale koherentným a zrozumiteľným spôsobom vyplývali podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. septembra 2007, Microsoft/Komisia, T‑201/04, Zb. s. II‑3601, bod 94 a tam citovanú judikatúru).

60      V danom prípade však žalobkyňa neuviedla skutkové ani právne okolnosti na podporu časti jej žalobného dôvodu založenej na porušení článku 33 ES. Neuviedla tak zhrnutie druhej časti druhého žalobného dôvodu v zmysle článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku. Preto musí byť druhá časť druhého žalobného dôvodu zamietnutá ako zjavne neprípustná.

61      Z uvedených skutočností vyplýva, že druhý žalobný dôvod, ktorý sa delí na dve časti, musí byť zamietnutý, pokiaľ ide o jeho prvú časť ako zjavne skutkovo nedôvodný a pokiaľ ide o jeho druhú časť ako zjavne neprípustný.

3.     O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení bodu 3 prílohy IV zmluvy o pristúpení, článku 253 ES, článku 88 ES a nariadenia (ES) č. 659/1999, pretože Komisia nemala právomoc prijať napadnuté rozhodnutie

 Tvrdenia účastníkov konania

62      Podľa žalobkyne Komisia nemala právomoc na vyšetrovanie sporného opatrenia. Tvrdí, že ak by aj toto opatrenie predstavovalo štátnu pomoc v zmysle článku 87 ES, táto štátna pomoc by bola schválená a poskytnutá v okamihu, keď sa slovenská daňová správa pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie 1. mája 2004 (ďalej len „pristúpenie Slovenskej republiky“) rozhodla nevyužiť možnosť konkurzného konania alebo daňového exekučného konania. Domnieva sa, že 29. apríla 2004 pri povolení vyrovnania mohla legitímne očakávať, že slovenská daňová správa vykoná všetky formálne úkony potrebné na uskutočnenie vyrovnania. Po tomto dni bol súhlas s návrhom na vyrovnanie na vyrovnacom pojednávaní 9. júla 2004 len formalitou. Dodáva, že po 9. júli 2004 už nedošlo k uplatneniu sporného opatrenia. Uvedené opatrenie preto predstavuje existujúcu pomoc a nie novú pomoc a Komisia z tohto dôvodu nemala právomoc žiadať jej vymáhanie v zmysle článku 88 ods. 2 ES a článku 14 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339).

63      Presnejšie povedané, stanovisko Komisie v napadnutom rozhodnutí si protirečí, pokiaľ ide o okamih, keď bola v danom prípade poskytnutá štátna pomoc. Komisia na jednej strane cituje rozsudok Fleuren Compost/Komisia, už citovaný v bode 48 vyššie, aby podporila svoj záver, že sporné opatrenie bolo prijaté až prijatím právne záväzného aktu, t. j. 9. júla 2004. Na druhej strane Komisia odôvodnila svoj záver, že sporné opatrenie predstavuje štátnu pomoc, skutočnosťou, že slovenská daňová správa neuskutočnila „príslušné konanie pred začatím vyrovnacieho konania“. Zo správnej praxe aj z judikatúry pritom v množstve prípadov vyplýva, že o existencii pomoci bolo rozhodnuté z dôvodu nekonania, hoci neexistoval formálny právne záväzný dokument.

64      Žalobkyňa okrem iného tvrdí, že sporné opatrenie sa po pristúpení Slovenskej republiky už neuplatňovalo. V tejto súvislosti uvádza, že vyrovnaním nevznikol po pristúpení Slovenskej republike nijaký záväzok, pretože nebola vyžadovaná nijaká platba ani nijaké dodatočné odpustenie dlhu.

65      Komisia podporovaná vedľajším účastníkom konania popiera všetky tvrdenia uvedené žalobkyňou na podporu tretieho žalobného dôvodu.

 Posúdenie Všeobecným súdom

66      V odôvodneniach č. 61 až 68 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatuje, že časť rozhodujúcich skutočností v danom prípade nastala pred pristúpením Slovenskej republiky. Ďalej uviedla, že opatrenia vykonané po tomto pristúpení v súlade so Zmluvou ES jasne patria do právomoci Komisie a upresnila, že podľa nej je podstatným kritériom na určenie okamihu, kedy došlo k uskutočneniu určitej pomoci, právne záväzný akt, ktorým „sa príslušný vnútroštátny orgán zaväzuje poskytnúť pomoc“. V danom prípade jednak usúdila, že návrh na vyrovnanie nebol aktom „orgánu poskytujúceho pomoc“, ale „aktom príjemcu“, a jednak, že rozhodnutie súdu, ktorým bolo povolené vyrovnanie, nebolo aktom „orgánu poskytujúceho pomoc“. Okrem toho usúdila, že neexistoval nijaký dôkaz o tom, že Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky na stretnutí v decembri 2003 vyjadrilo súhlas so sporným opatrením. Slovenské orgány naopak popierali akýkoľvek takýto predchádzajúci súhlas. Podľa Komisie bolo „rozhodnutie príslušného orgánu odpísať časť pohľadávok“ prijaté 9. júla 2004, t. j. po pristúpení Slovenskej republiky, keď miestny daňový úrad súhlasil s návrhom žalobkyne na vyrovnanie. Preto usúdila, že má právomoc „posúdiť“ sporné opatrenie v súlade s článkom 88 ES.

67      Tretí žalobný dôvod založený na chýbajúcej právomoci Komisie na prijatie napadnutého rozhodnutia vychádza z predpokladu, že sporné opatrenie bolo prijaté pred pristúpením Slovenskej republiky.

68      Aby bolo možné vyjadriť sa k dôvodnosti tretieho žalobného dôvodu, za rozhodujúce kritérium treba považovať „právne záväzný akt, ktorým sa príslušný vnútroštátny orgán zaväzuje poskytnúť pomoc“ (pozri v tomto zmysle rozsudok Fleuren Compost/Komisia, už citovaný v bode 48 vyššie, bod 74).

69      V tejto súvislosti treba najprv určiť predmet sporného opatrenia. Podľa žalobkyne bolo sporné opatrenie prijaté pred pristúpením Slovenskej republiky, keď sa miestny daňový úrad rozhodol nezačať konkurzné konanie alebo daňové exekučné konanie.

70      Ako to však správne poznamenala Komisia, je potrebné rozlišovať medzi rozhodnutím orgánu členského štátu nezačať konkurzné konanie alebo daňové exekučné konanie a rozhodnutím súhlasiť s návrhom na vyrovnanie, ktoré v danom prípade obsahovalo, že miestny daňový úrad sa vzdáva 65 % svojich pohľadávok voči žalobkyni. Zatiaľ čo rozhodnutie veriteľa nezačať konkurzné konanie alebo daňové exekučné konanie v skutočnosti len odkladá prípadný nútený výkon pohľadávky, rozhodnutie tohto veriteľa súhlasiť s návrhom na vyrovnanie znamená, s výhradou povolenia tohto vyrovnania príslušným súdom, že tento veriteľ sa s konečnou platnosťou vzdáva celej pohľadávky alebo jej časti. Preto sa tieto dve rozhodnutia od seba jasne odlišujú.

71      Rovnako, ako to výslovne vyplýva z ustanovení rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania a z ustanovení napadnutého rozhodnutia, sporné opatrenie spočívalo výlučne v tom, že miestny daňový úrad sa v rámci vyrovnania vzdal 65 % svojich pohľadávok voči žalobkyni. Sporné opatrenie sa v nijakom prípade netýkalo rozhodnutia miestneho daňového úradu nezačať konkurzné konanie alebo daňové exekučné konanie.

72      Aby bolo možné posúdiť dôvodnosť tretieho žalobného dôvodu založeného na chýbajúcej právomoci Komisie na prijatie napadnutého rozhodnutia, treba len určiť, kedy bolo prijaté rozhodnutie miestneho daňového úradu súhlasiť s návrhom žalobkyne na vyrovnanie.

73      Treba najmä v prvom rade poznamenať, že žalobkyňa tvrdí, že Krajský súd v Košiciach rozhodnutím z 29. apríla 2004 povolil vyrovnanie. Komisia naopak uvádza, že Krajský súd v Košiciach týmto rozhodnutím povolil iba začatie vyrovnacieho konania. Treba preto preskúmať obsah rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach z 29. apríla 2004, keďže žalobkyňa na podporu svojho tretieho žalobného dôvodu uvádza, že sporné opatrenie bolo prijaté pred pristúpením Slovenskej republiky, a preto Komisia nemala právomoc na preskúmanie zlučiteľnosti uvedeného opatrenia podľa ustanovení Zmluvy ES.

74      V tejto súvislosti najprv z ustanovení zákona o konkurze a vyrovnaní, konkrétne z § 50 tohto zákona, vyplýva, že pred potvrdením vyrovnania musí súd osobitným rozhodnutím konštatovať, že boli splnené podmienky na povolenie vyrovnania. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach z 29. apríla 2004 nemôže v danom prípade v nijakom prípade predstavovať rozhodnutie o potvrdení vyrovnania.

75      Jednak podľa ustanovení § 58 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní môžu veritelia, ktorí preukázali svoje pohľadávky, podávať návrhy a vyhlásenia a písomne hlasovať o návrhu na vyrovnanie, a to aj pred konaním vyrovnacieho pojednávania podľa § 58 ods. 2 uvedeného zákona.

76      Okrem toho podľa § 50 ods. 3 písm. b) a § 58 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní povolenie vyrovnania musí umožniť súdu konštatovať na vyrovnacom pojednávaní, ktorí dotknutí veritelia súhlasia a ktorí nesúhlasia s návrhom na vyrovnanie. Súd môže rozhodnúť o potvrdení vyrovnania iba vtedy, ak sú splnené podmienky týkajúce sa väčšiny uvedené v § 58a a § 58b zákona o konkurze a vyrovnaní a súčasne boli dodržané ustanovenia § 60 a § 61 uvedeného zákona. Z ustanovení zákona o konkurze a vyrovnaní preto vyplýva, že až po povolení vyrovnania a po tom, čo dotknutí veritelia preukázali svoje pohľadávky a boli vyzvaní, najneskôr na vyrovnacom pojednávaní, na hlasovanie o vyrovnaní, môže byť prijaté rozhodnutie o potvrdení vyrovnania.

77      Z uvedených ustanovení rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach z 29. apríla 2004 ďalej vyplýva, že tento súd vyzval veriteľov, aby v lehote desiatich týždňov preukázali svoje pohľadávky, ktoré uplatňujú vo vyrovnacom konaní, nariadil vyrovnacie pojednávanie na 9. júla 2004 a zopakoval podrobnosti vyrovnania uvedené v návrhu žalobkyne na vyrovnanie z 8. marca 2004.

78      Nakoniec treba pripomenúť, že vo svojich pripomienkach z 24. októbra 2005 žalobkyňa uviedla, že Krajský súd v Košiciach 29. apríla 2004 povolil prvú časť vyrovnacieho konania v tom zmysle, že boli splnené všetky vyžadované formálne a materiálne podmienky. Dodala tiež, že druhá časť vyrovnacieho konania bola zavŕšená prijatím rozhodnutia zo 14. júla 2004, ktorým Krajský súd v Košiciach potvrdil vyrovnanie.

79      Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 74 až 78 vyššie treba uviesť, že rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach z 29. apríla 2004 nepredstavuje právne záväzný akt v zmysle judikatúry citovanej v bode 68 vyššie. Týmto rozhodnutím sa Krajský súd v Košiciach obmedzil na konštatovanie, že v danom prípade boli splnené podmienky na povolenie vyrovnania.

80      V druhom rade, čo sa týka účinkov rozhodnutia o povolení vyrovnania, je nesporné, že podľa ustanovení vnútroštátneho práva uplatniteľných v danom prípade toto rozhodnutie zbavuje predovšetkým dlžníka a jeho veriteľov práva začať počas trvania vyrovnacieho konania konkurzné konanie. Z § 66 zákona o konkurze a vyrovnaní však vyplýva, že ak dotknutí veritelia neschvália návrh na vyrovnanie, súd musí zastaviť vyrovnanie. Od tohto okamihu majú dotknutí veritelia zasa právo začať konkurzné konanie.

81      V treťom rade je nesporné, že slovenská daňová správa mala v danom prípade postavenie oddeleného veriteľa. Je tiež nesporné, že na to, aby mohlo byť vyrovnanie potvrdené súdom, musí byť podľa ustanovení zákona o konkurze a vyrovnaní návrh na vyrovnanie odsúhlasený oddelenými veriteľmi. V rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, však zo skutočností uvedených v spise nevyplýva, že pred prijatím rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach z 29. apríla 2004 dostala žalobkyňa od miestneho daňového úradu nejakú záruku súhlasu s jej návrhom na vyrovnanie z 8. marca 2004. Žalobkyňa preto nesprávne tvrdí, že Slovenská republika prijala sporné opatrenie pred 1. májom 2004.

82      Okrem toho treba pripomenúť, rovnako ako to vyplýva z odôvodnenia č. 57 napadnutého rozhodnutia, že slovenské orgány v roku 2004 dvakrát formálne vyjadrili svoj nesúhlas s odsúhlasením návrhu žalobkyne na vyrovnanie. Listom z 15. januára 2004 Ministerstvo financií Slovenskej republiky vyzvalo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, aby nesúhlasilo s návrhmi na vyrovnanie, ktoré zahŕňajú odpustenie daňových dlhov. Listom zo 6. júla 2004 Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky vyzvalo miestny daňový úrad, aby nesúhlasil s návrhom žalobkyne na vyrovnanie.

83      Zo skutočností uvedených v spise nepochybne vyplýva, že Špeciálny súd v Pezinku vo svojom rozsudku zo 6. marca 2004 usúdil, že listy z 15. januára a 6. júla 2004 nemajú právnu záväznosť. Aj pri chýbajúcej právnej záväznosti uvedených listov však tieto odporúčania celkom jasne ukazujú stanovisko Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, ktoré nesúhlasilo nielen s návrhom žalobkyne na vyrovnanie, ale vo všeobecnosti rovnako nesúhlasilo s akýmkoľvek odpustením daňového dlhu na území Slovenskej republiky. Komisii preto nemožno vytýkať, že v napadnutom rozhodnutí uviedla listy z 15. januára a 6. júla 2004 ako dôkazy preukazujúce neexistenciu súhlasu slovenských orgánov s návrhom žalobkyne na vyrovnanie.

84      Ako ďalej vyplýva zo skutočností uvedených v spise, miestny daňový úrad formalizoval svoj súhlas s návrhom žalobkyne na vyrovnanie výlučne na vyrovnacom pojednávaní 9. júla 2004. Je nesporné, že Krajský súd v Košiciach prijal 14. júla 2004 rozhodnutie o potvrdení vyrovnania na základe jednomyseľného súhlasu veriteľov žalobkyne.

85      Pred 9. júlom 2004 mohla slovenská daňová správa ako oddelený veriteľ nesúhlasiť s návrhom žalobkyne na vyrovnanie, čo by automaticky spôsobilo zastavenie vyrovnania, ktoré bolo Krajským súdom v Košiciach povolené 29. apríla 2004. Medzi stranami je nesporné, že bez takéhoto súhlasu miestneho daňového úradu, ktorý bol oddeleným veriteľom žalobkyne, by Krajský súd v Košiciach nemohol potvrdiť vyrovnanie. Preto až do 9. júla 2004 mohol miestny daňový úrad vetovať návrh žalobkyne na vyrovnanie a po zastavení vyrovnania Krajským súdom v Košiciach by tak bol oprávnený začať buď daňové exekučné konanie alebo konkurzné konanie. Z pripomienok žalobkyne z 24. októbra 2005 okrem iného vyplýva, že pri preukazovaní skutočnosti, že miestny daňový úrad bol presvedčený o tom, že vyrovnanie, s ktorým súhlasil 9. júla 2004, bolo výhodnejšie ako konkurz, žalobkyňa tvrdí, že miestny daňový úrad mohol v rôznych štádiách vyrovnacieho konania zasiahnuť, aby zabránil tomuto vyrovnaniu. Takéto tvrdenie je preukázateľne v rozpore s tvrdením žalobkyne, že sporné opatrenie bolo prijaté pred 29. aprílom 2004.

86      Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že v danom prípade miestny daňový úrad prijal rozhodnutie o vzdaní sa 65 % svojich pohľadávok voči žalobkyni až v okamihu, keď formálne súhlasil s návrhom na vyrovnanie, t. j. 9. júla 2004. Preto bol právne záväzný akt, ktorým sa slovenské orgány zaviazali poskytnúť predmetnú pomoc, prijatý po pristúpení Slovenskej republiky.

87      Preto treba tretí žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

4.     O štvrtom, piatom, šiestom, siedmom, ôsmom a deviatom žalobnom dôvode založených v podstate na nesprávnom právnom posúdení a skutkových pochybeniach týkajúcich sa kvalifikácie predmetnej štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES

 Úvodné pripomienky

88      Treba pripomenúť, že štvrtý žalobný dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení a skutkovom pochybení, keďže Komisia usúdila, že konkurzné konanie by bolo výhodnejšie ako vyrovnanie, a piaty žalobný dôvod na nesprávnom právnom posúdení a skutkovom pochybení, keďže Komisia usúdila, že daňové exekučné konanie by bolo výhodnejšie ako vyrovnanie.

89      Z odôvodnenia č. 75 napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že pri posudzovaní, či sporné opatrenie možno považovať za štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, Komisia uplatnila kritérium súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve. Z toho dôvodu skúmala, či bol výťažok daňovej správy Slovenskej republiky z vyrovnania vyšší ako výťažok, ktorý mohla dosiahnuť z konkurzného konania alebo daňového exekučného konania. Aby mohla Komisia usúdiť, že v danom prípade nebolo dodržané kritérium súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve a že z toho dôvodu sporné opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, postačovalo, aby jedno z uvedených dvoch konaní bolo výhodnejšie ako vyrovnacie konanie.

90      Ďalej treba poznamenať, že šiesty, siedmy, ôsmy a deviaty žalobný dôvod v rozsahu, v akom spochybňujú zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o kvalifikáciu spornej štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES, súvisia so štvrtým žalobným dôvodom alebo s piatym žalobným dôvodom.

91      Preto treba, najprv pokiaľ ide o štvrtý žalobný dôvod a šiesty, siedmy, ôsmy a deviaty žalobný dôvod v rozsahu, v akom súvisia so štvrtým žalobným dôvodom, preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pokiaľ sa Komisia domnievala, že konkurzné konanie bolo výhodnejšie ako vyrovnacie konanie.

92      Iba ak by bolo potrebné konštatovať, že Komisia pochybila, keď usúdila, že konkurzné konanie bolo výhodnejšie ako vyrovnacie konanie, by bolo vhodné preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o piaty žalobný dôvod a šiesty, siedmy, ôsmy a deviaty žalobný dôvod v rozsahu, v akom súvisia s piatym žalobným dôvodom, pokiaľ sa Komisia domnievala, že daňové exekučné konanie bolo výhodnejšie ako vyrovnacie konanie.

 O zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pokiaľ sa Komisia domnievala, že konkurzné konanie by bolo výhodnejšie ako vyrovnacie konanie

 Tvrdenia uvedené v rámci štvrtého žalobného dôvodu

–       Tvrdenia účastníkov konania

93      Žalobkyňa tvrdí, že vyrovnanie jej neprinieslo konkurenčnú výhodu, lebo slovenská daňová správa konala ako súkromný veriteľ a jej jediným cieľom bolo maximalizovať zisk Slovenskej republiky. Podľa nej jej vyrovnanie nielenže neprinieslo „zjavne výraznejšiu“ výhodu, ale predstavovalo tiež jasnú voľbu všetkých súkromných veriteľov medzi čiastočným, ale okamžitým vymožením pohľadávky na jednej strane a zdĺhavým a nákladným konkurzným konaním zahŕňajúcim riziko získania sumy nižšej ako výťažok pri splnení vyrovnania na druhej strane. V napadnutom rozhodnutí dospela Komisia k odlišnému záveru, lebo vychádzala z nesprávneho posúdenia skutočností, chybných záverov, nedôvodných predpokladov a nepodložených tvrdení, predložených členským štátom, ktorý od začiatku z nejasných a podozrivých dôvodov pripúšťal, že poskytol protiprávnu štátnu pomoc.

94      Žalobkyňa v prvom rade uvádza, že Komisia nezohľadnila dĺžku trvania konkurzného konania na Slovensku a správy tretích osôb v tejto súvislosti. Uvádza, že najvýraznejší rozdiel medzi vyrovnacím konaním a konkurzným konaním je v dĺžke trvania týchto konaní. Zatiaľ čo pri uskutočnení vyrovnania sú dlžné sumy zaplatené veriteľom počas nasledujúcich mesiacov, výťažok z predaja jej majetku v konkurznom konaní by veritelia získali až po oveľa dlhšom konaní. Okrem toho sa v odôvodnení č. 54 napadnutého rozhodnutia Komisia obmedzila na odkaz na stanovisko slovenských orgánov, podľa ktorého by v danom prípade z dôvodu obmedzeného počtu veriteľov a existencie majetku s kladnou likvidačnou hodnotou bolo konkurzné konanie vykonané v porovnaní s priemerom rýchlejšie bez toho, aby vysvetlila, ako by mohli tieto činitele skrátiť dĺžku trvania konania. Žalobkyňa okrem iného tvrdí, že Komisia vo vyjadrení k žalobe uznala, že sa nepokúšala prísť so stanoviskom o pravdepodobnej dĺžke trvania konkurzného konania týkajúceho sa jej majetku. Preto pri svojom porovnávaní konkurzného konania s vyrovnacím konaním nezohľadnila „výťažok ušlých úrokov“.

95      Aj keď tieto činitele mohli viesť k rýchlejšiemu konkurznému konaniu, ako je to vo všeobecnosti, podľa žalobkyne prislúchalo Komisii zohľadniť viaceré okolnosti prípadu, ktoré boli spôsobilé predĺžiť toto konanie. V tejto súvislosti uvádza, že keďže väčšina jej majetku spočívala predovšetkým v osobitných strojových zariadeniach na výrobu a spracovanie nápojov, počet potenciálnych kupujúcich by bol obmedzený. Okrem toho ich geografické umiestnenie by znamenalo nevýhodu, pokiaľ ide o prepravu a kvalifikovaných pracovníkov. Preto sa domnieva, že jej nehnuteľný majetok ani výrobné prostriedky nemali nijakú hodnotu pre významného výrobcu liehovín usadeného na Slovensku a boli by veľmi ťažko predajné.

96      Žalobkyňa uvádza, že počas vyšetrovania boli Komisii z rôznych zdrojov poskytnuté informácie o priemernej dĺžke trvania konkurzného konania na Slovensku. V prvom rade tvrdí, že v prílohe svojich pripomienok z 24. októbra 2005 predložila Komisii správu Svetovej banky z roku 2004, z ktorej vyplýva, že priemerná dĺžka konkurzného konania na Slovensku bola v ideálnom prípade štyri roky a osem mesiacov. Okrem toho rovnako zo správy Svetovej banky z roku 2002 pripojenej k žalobe vyplýva, že konkurzné konanie bolo pre veriteľa najhorším riešením, trvalo od troch do siedmich rokov a oddelení veritelia zdôrazňovali mimoriadne nízke percento vymožiteľnosti ich pohľadávok, od 5 do 10 % po zaplatení trov konania. V druhom rade poznamenáva, že v správe z roku 2004, predloženej Komisii v prílohe k jej pripomienkam z 24. októbra 2005, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky uviedlo dĺžku trvania konkurzného konania na Slovensku od troch do siedmich rokov. V treťom rade zo správy H vyplýva, že [dôverné]. Vo štvrtom rade Komisia vo svojich správach z rokov 2002 a 2003 o pokroku Slovenskej republiky na ceste k pristúpeniu k Únii uvádza ťažkosti a nevyhnutné zlepšenia, pokiaľ ide o konania v oblasti konkurzu a úpadku.

97      Podľa žalobkyne aj pri predpokladanom výťažku z predaja jej majetku v konkurznom konaní uvedenom v napadnutom rozhodnutí vypočítanom na základe koeficientu uplatneného v správe E je zrejmé, že aj najoptimistickejší súkromný veriteľ by si skôr zvolil získanie 225 miliónov SKK v decembri 2004 ako prípadné získanie najviac 239 miliónov SKK (275 miliónov SKK zodpovedajúcich pravdepodobnému celkovému výťažku z predaja jej majetku v konkurznom konaní znížených prinajmenšom o 36 miliónov SKK predstavujúcich trovy konkurzného konania) v lehote od obdobia „kratšieho ako priemer“ do siedmich rokov. Žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na rozdiel 14 miliónov SKK medzi sumou, ktorú bolo možné získať splnením vyrovnania, a sumou, ktorú bolo možné získať v konkurznom konaní a vzhľadom na základnú úrokovú sadzbu platnú v marci 2004 vo výške 5,1 %, by bolo potrebné, aby konkurzné konanie netrvalo viac ako trinásť a pol mesiaca, aby si súkromný veriteľ zvolil konkurzné konanie namiesto vyrovnania. V danom prípade však bolo také krátke konanie nemysliteľné.

98      V druhom rade žalobkyňa uvádza, že Komisia nezohľadnila trovy konkurzného konania na Slovensku a správy tretích osôb v tejto súvislosti. Tvrdí, že tieto trovy by podľa správy E dosiahli [dôverné] SKK, t. j. [dôverné] z výťažku z predaja jej majetku v konkurznom konaní oceneného na [dôverné] SKK, a podľa správy K [dôverné] SKK, t. j. [dôverné] z výťažku z predaja jej majetku v konkurznom konaní oceneného na [dôverné] SKK. Komisia mala z výťažku z predaja jej majetku v konkurznom konaní, ktorý bol ocenený na 275 miliónov SKK, odpočítať sumu 36 miliónov SKK zodpovedajúcu trovám konkurzného konania, ktorá by v skutočnosti predstavovala náklady spojené s výťažkom z predaja jej majetku v konkurznom konaní oceneným na 204 miliónov SKK. Relatívny podiel trov vo vzťahu k uvedenému výťažku by sa so zvyšovaním tohto výťažku znižoval. Komisia preto pochybila, keď usúdila, že trovy uvedené v správe K sú nižšie ako trovy uvedené v správe E. Žalobkyňa dodáva, že na základe hodnotenia trov konkurzného konania na Slovensku uvedeného v správe Svetovej banky z roku 2004 vo výške 18 % z výťažku z predaja majetku v konkurze mala Komisia konštatovať, že celkový výťažok očakávaný na základe údajov zo 17. júna 2004 by bol rovnaký alebo nižší ako výťažok vo vyrovnaní. Tvrdenie Komisie, že konkurzný správca by pokračoval vo výrobe, nie je „presvedčivé“, keďže jej bola odobratá licencia na výrobu a spracovanie liehu, a preto nemohla pokračovať vo výrobe liehovín.

99      V treťom rade žalobkyňa Komisii vytýka, že nezohľadnila dodatočnú prácu a náklady riadenia, ktorým by musela čeliť v prípade začatia konkurzného konania. Tvrdí, že nielenže by musela pokračovať vo vyplácaní miezd svojich zamestnancov a uhrádzať prevádzkové náklady podniku, pravdepodobne by tiež musela postupne ukončovať pracovné zmluvy a z toho dôvodu vyplácať odstupné.

100    V štvrtom rade žalobkyňa Komisii vytýka, že nezohľadnila precedens na slovenskom trhu liehovín, ktorý by rozumný súkromný veriteľ bol zohľadnil. V tejto súvislosti pripomína, že vo svojich pripomienkach z 24. októbra 2005 upozornila Komisiu na konkurz spoločnosti Liehofruct White Lady Distillery, s.r.o. (ďalej len „Liehofruct“). Uviedla, že táto spoločnosť sa rovnako ako žalobkyňa stala vlastníkom liehovaru, ktorý bol predtým v štátnom vlastníctve, a dodáva, že „rovnako boli jej najväčšími veriteľmi daňové úrady“. Poznamenala, že konkurz spoločnosti Liehofruct začal v júli 1999, majetok bol speňažený až po desiatich kolách dražby, počas ktorých najvyššie ponuky nepresiahli 30 % hodnoty určenej podnikom, a že ani po ôsmich rokoch nie je konkurzné konanie skončené. To preukazuje, že pre liehovar zo zastaralým vybavením nachádzajúci sa na východnom Slovensku by nebolo ľahké nájsť kupujúceho.

101    V odpovedi na tvrdenie Komisie, že žalobkyňa nevysvetlila, v čom je konkurz spoločnosti Liehofruct podobný jej situácii, žalobkyňa uviedla, že vyšetrovanie v tejto záležitosti prislúcha Komisii a že jej nekonanie predstavuje zjavné pochybenie. Popiera tiež tvrdenie Komisie, že jej majetok by bol predaný za trhové ceny. Podľa nej by musel každý rozumný súkromný veriteľ očakávať, že cena predaja majetku jeho dlžníka v konkurznom konaní by bola nižšia ako trhová cena.

102    V piatom rade žalobkyňa uvádza, že Komisia nezohľadnila správu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z roku 2004, citovanú v bode 96 vyššie, podľa ktorej vymohli oddelení veritelia v konkurznom konaní len veľmi zriedka viac ako 5 až 10 % svojich pohľadávok voči dlžníkovi v úpadku. Toto pesimistické tvrdenie však bolo v rozpore s mimoriadne kladným ohodnotením konkurzného konania v danom prípade slovenskými orgánmi. Keďže Komisia tento rozpor nezaznamenala, dopustila sa zjavne nesprávneho posúdenia.

103    V replike žalobkyňa pripomenula, že ocenenie hotovosti na [dôverné] SKK zohľadňovalo odklad splatnosti pohľadávok, ktoré boli pôvodne splatné v júli 2004, poskytnutý spoločnosťou Old Herold v nadväznosti na návrh na vyrovnanie. Bez toho, aby spochybňovala existenciu tejto hotovosti, žalobkyňa uviedla, že spoločnosť Old Herold ako veriteľ musela byť v konkurznom konaní tiež vyplatená. Rozumný súkromný veriteľ by preto nedúfal v predaj neobežného majetku, zásob a krátkodobých pohľadávok za sumu vyššiu ako 63,3 milióna SKK, a to po odpočítaní mzdových a administratívnych nákladov a trov konania, ako aj po čiastočnom vyplatení existujúcich veriteľov, medzi ktorých patrila aj spoločnosť Old Herold. Nakoniec uviedla, že suma [dôverné] SKK získaná predajom jej zásob spoločnosti Old Herold vychádzala z dlhodobej dohody uzavretej so spoločnosťou Old Herold a z dôvery tejto spoločnosti v úspech vyrovnania. Spoločnosť Old Herold by v prípade úpadku uvedené zásoby nebola kúpila. Preto nebolo správne zohľadňovať tieto skutočnosti pri posudzovaní „potenciálnej finančnej výhody“ konkurzného konania.

104    Žalobkyňa dodáva, že tvrdenie Komisie, že pokiaľ ide o hotovosť, daňová exekúcia sa mohla uskutočniť jednoduchým odňatím, nie je relevantné, pretože uvedená hotovosť bola v každom prípade vyhradená slovenskej daňovej správe.

105    Komisia podporovaná vedľajším účastníkom konania popiera všetky tvrdenia uvedené žalobkyňou na podporu štvrtého žalobného dôvodu.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

106    V prvom rade treba ďalej pripomenúť, rovnako ako je to uvedené v bode 49 vyššie, že zákonnosť rozhodnutia v oblasti štátnej pomoci je potrebné posudzovať v závislosti od informácií, ktoré Komisia mohla mať k dispozícii v okamihu, keď toto rozhodnutie prijala.

107    Ďalej treba uviesť, že je nesporné, že sporné opatrenie spočívajúce v odpustení dlhu zo strany veriteľov v rámci vyrovnania, s ktorým súhlasili, prinieslo žalobkyni výhodu. Účastníci konania si naopak odporujú v otázke, či by v danom prípade vzhľadom na kritérium súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve žalobkyňa v bežných trhových podmienkach získala takúto hospodársku výhodu, a z toho dôvodu aj v otázke, či uvedené opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

108    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ uplatnenie kritéria súkromného veriteľa Komisiou podobne ako uplatnenie kritéria súkromného investora zahŕňa komplexné ekonomické posúdenie, je podľa ustálenej judikatúry toto uplatnenie predmetom súdneho preskúmania, ktoré sa obmedzuje na overenie dodržania procesných pravidiel a povinnosti odôvodnenia, vecnej správnosti skutkových zistení a neexistencie zjavne nesprávneho posúdenia týchto skutočností či zneužitia právomoci (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. októbra 2004, Lenzing/Komisia, T‑36/99, Zb. s. II‑3597, bod 150 a tam citovanú judikatúru, potvrdený rozsudkom Súdneho dvora z 22. novembra 2007, Španielsko/Lenzing, C‑525/04 P, Zb. s. I‑9947, bod 59).

109    Treba tiež pripomenúť, že aj keď Súdny dvor uznáva, že Komisia má v ekonomických záležitostiach priestor na voľnú úvahu, z toho nevyplýva, že súd Spoločenstva sa musí zdržať posúdenia výkladu údajov ekonomickej povahy Komisiou (rozsudky Súdneho dvora z 15. februára 2005, Komisia/Tetra Laval, C‑12/03 P, Zb. s. I‑987, bod 39, a Španielsko/Lenzing, už citovaný v bode 108 vyššie, bod 56).

110    Podľa judikatúry Súdneho dvora musí totiž súd Spoločenstva preveriť nielen vecnú správnosť predložených dôkazov, ich spoľahlivosť a súlad, ale aj preskúmať, či tieto dôkazy predstavujú súhrn podstatných údajov, ktoré musia byť zohľadnené pri posúdení komplexnej situácie, a či sú spôsobilé opodstatniť závery, ktoré sa z nich vyvodili (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 25. januára 1979, Racke, 98/78, Zb. s. 69, bod 5; z 22. októbra 1991, Nölle, C‑16/90, Zb. s. I‑5163, bod 12, a z 18. júla 2007, Industrias Químicas del Vallés/Komisia, C‑326/05 P, Zb. s. I‑6557, bod 76). V rámci tohto posúdenia mu však neprináleží nahradiť ekonomické posúdenie Komisie svojím vlastným posúdením (uznesenie Súdneho dvora z 25. apríla 2002, DSG/Komisia, C‑323/00 P, Zb. s. I‑3919, bod 43).

111    Nakoniec v prípade, ak inštitúcia Únie disponuje širokou mierou voľnej úvahy, tým väčšia dôležitosť sa prikladá kontrole dodržiavania procesných záruk. Súdny dvor ďalej upresnil, že medzi týmito zárukami sa nachádza najmä povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky podstatné skutočnosti daného prípadu a dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie (rozsudky z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, Zb. s. I‑5469, bod 14, a zo 7. mája 1992, Pesquerias De Bermeo a Naviera Laida/Komisia, C‑258/90 a C‑259/90, Zb. s. I‑2901, bod 26).

112    Kontrola zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o posúdenie Komisie, že kritérium súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve nebolo splnené, sa preto musí obmedziť na preverenie, či sa Komisia nedopustila zjave nesprávneho posúdenia skutočností.

113    V druhom rade treba na uskutočnenie kontroly zákonnosti predovšetkým zohľadniť v danom prípade štyri nasledujúce okolnosti.

114    Prvou okolnosťou je postavenie veriteľa, navyše nesporné, slovenskej daňovej správy, ktorá prijala sporné opatrenie. Podľa ustálenej judikatúry sa musí štátny orgán, ktorý odpustil dlh, porovnávať so súkromným veriteľom usilujúcim sa o zaplatenie súm, ktoré mu dlhuje dlžník nachádzajúci sa vo finančných ťažkostiach. Postavenie veriteľa treba v skutočnosti odlišovať od postavenia súkromného investora v trhovom hospodárstve, ktorý uskutočňuje štrukturálnu, všeobecnú alebo sektorovú politiku a ktorý je vedený vyhliadkami dlhodobej výnosnosti investovaného kapitálu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. júla 2002, HAMSA/Komisia, T‑152/99, Zb. s. II‑3049, bod 167 a tam citovanú judikatúru).

115    Druhou okolnosťou je účastníkmi konania nespochybnené postavenie orgánu verejnej moci ako oddeleného veriteľa, ktorý prijal sporné opatrenie. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ podnik čeliaci výraznému zhoršeniu svojej finančnej situácie navrhne svojim veriteľom dohodu alebo sériu dohôd na reštrukturalizáciu svojho dlhu s cieľom ozdraviť vlastnú situáciu a vyhnúť sa konkurzu, každý veriteľ je nútený uskutočniť voľbu, pričom berie do úvahy na jednej strane sumu, ktorá mu je ponúknutá v rámci navrhnutej dohody, a na druhej strane sumu, o ktorej sa domnieva, že by ju mohol vymôcť pri možnom ukončení konkurzu podniku. Jeho voľba je ovplyvnená radom okolností, ako napríklad jeho postavením ako záložného veriteľa, oddeleného alebo bežného, povahou a rozsahom prípadných záruk v jeho prospech, jeho zhodnotením možnosti ozdravenia podniku, ako aj prospechom, ktorý by mohol získať v prípade konkurzu (rozsudok HAMSA/Komisia, už citovaný v bode 114 vyššie, bod 168).

116    Treťou okolnosťou je osobitne opatrná povaha posúdenia Komisie, pokiaľ ide o výťažok predaja majetku žalobkyne v konkurznom konaní. V tejto súvislosti Všeobecný súd usudzuje, že výťažok konkurzu, ako je ohodnotený Komisiou v tabuľke 4 uvedenej v napadnutom rozhodnutí, t. j. 275 miliónov SKK, predstavuje ocenenie minimálnej hodnoty. Účtovná hodnota majetku žalobkyne uvedená v tejto tabuľke vychádzala jednak zväčša z údajov oznámených žalobkyňou a jednak, pokiaľ ide o údaje k 17. júnu 2004, z výsledkov kontroly, ktorú 21. júna 2004 vykonala v priestoroch žalobkyne slovenská daňová správa.

117    V tejto súvislosti treba jednak poznamenať, že žalobkyňa nespochybňuje správnosť údajov uvedených slovenskou daňovou správou pri kontrole 21. júna 2004. Okrem toho Komisia nielen preukázala, ako to vyplýva predovšetkým z poznámok pod čiarou napadnutého rozhodnutia č. 20 a 23, mimoriadnu opatrnosť pri oceňovaní majetku, ale v tejto tabuľke tiež uplatnila, ako to vyplýva z odôvodnení č. 84 až 87 napadnutého rozhodnutia, koeficienty speňaženia uvedené v správe E, hoci považovala tieto koeficienty za príliš nízke.

118    Komisia ďalej v tabuľke 4 napadnutého rozhodnutia uviedla ocenenie výťažku predaja neobežného majetku žalobkyne k 17. júnu 2004 v konkurznom konaní vo výške 90 miliónov SKK, zatiaľ čo jeho účtovná hodnota dosahovala 200 miliónov SKK. Hoci, ako to tiež vyplýva z odôvodnenia č. 87 napadnutého rozhodnutia, Komisia uvádza, že vzhľadom na to, že tieto pohľadávky boli zabezpečené, podľa samotnej žalobkyne, až do hodnoty najmenej 194 miliónov SKK, hodnota výťažku, ktorý by mohla získať z predaja neobežného majetku, by musela byť najmenej rovnaká ako hodnota týchto zabezpečených pohľadávok. Preto v tabuľke 4 napadnutého rozhodnutia Komisia uplatnila koeficient speňaženia uvedený v správe E.

119    Nakoniec v tabuľke 4 napadnutého rozhodnutia Komisia uplatnila na výpočet výťažku predaja skladových zásob žalobkyne v konkurznom konaní koeficient speňaženia 20 %, prevzatý zo správy E, hoci k 17. júnu 2004 sa účtovná hodnota týchto skladových zásob znížila o 125 miliónov SKK, teda o 60 % oproti skladovým zásobám v marci 2004.

120    Z uvedených úvah vyplýva, že ocenenie výťažku z predaja majetku žalobkyne v konkurznom konaní k 17. júnu 2004, ako je uvedené v tabuľke 4 napadnutého rozhodnutia, predstavovalo podľa Komisie nevyhnutné minimum, ktoré by zohľadnil súkromný veriteľ pri posudzovaní výhod konkurzného konania v porovnaní s výťažkom vo vyrovnaní povolenom 9. júla 2004.

121    Štvrtou okolnosťou je čiastočné odpustenie dlhu žalobkyne. Konkurzné konanie na rozdiel od vyrovnacieho konania neumožňuje dlžníkovi získať od svojho veriteľa odpustenie dlhu. Inými slovami, ak po skončení konkurzného konania výťažok z predaja majetku dlžníka nepostačuje na uspokojenie všetkých veriteľov, veritelia môžu žiadať od dlžníka zaplatenie súm, ktoré zostali dlžné.

122    Vo svetle predchádzajúcich úvah preto treba preskúmať tvrdenia žalobkyne uvedené na podporu štvrtého žalobného dôvodu.

123    Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na nezohľadnení dĺžky trvania konkurzného konania na Slovensku a správ tretích osôb v tejto súvislosti, treba najprv poznamenať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, Komisia nielenže uviedla v odôvodnení č. 54 napadnutého rozhodnutia, že podľa Slovenskej republiky by konkurzné konanie vzhľadom na osobitné okolnosti daného prípadu trvalo menej, ako je to v priemere, ale tiež v odôvodnení č. 40 napadnutého rozhodnutia uviedla, že podľa žalobkyne trvá konkurzné konanie na Slovensku v priemere od troch do siedmich rokov. Upresnila, že žalobkyňa vychádzala pri svojom stanovisku zo skutočností, štatistík a príkladu slovenskej spoločnosti, ktorá sa nachádzala v podobnej situácii ako žalobkyňa. Komisii preto nemožno vytýkať, že sa nezaoberala touto otázkou ani stanoviskom žalobkyne v tejto súvislosti.

124    Okrem toho, pokiaľ ide o dôkazy, ktoré má k dispozícii Komisia, treba poznamenať, že samotné údaje oznámené žalobkyňou nezodpovedajú požiadavkám vierohodnosti a koherencie. Hodnotenia dĺžky trvania konkurzného konania na Slovensku, ktoré žalobkyňa predložila Komisii, boli všeobecné a nezohľadňovali osobitosti tohto prípadu. Rovnako boli niektoré z týchto hodnotení približné a do určitej miery si odporovali. Žalobkyňa sa opierala o štyri správy, uvedené v bode 96 vyššie, v ktorých bola táto dĺžka ohodnotená na štyri roky a osem mesiacov, obdobie od troch do siedmich rokov alebo viac ako šesť rokov.

125    Ostatnými správami, na ktoré sa žalobkyňa odvoláva, sú správy Komisie z rokov 2002 a 2003 o pokroku Slovenskej republiky na ceste k pristúpeniu k Únii. Podľa žalobkyne uvádza Komisia v týchto správach ťažkosti a nevyhnutné zlepšenia, pokiaľ ide o konania v oblasti konkurzu a úpadku na Slovensku. Treba však uviesť, že tieto správy Komisie sa týkajú konkurzného konania na Slovensku vo všeobecnosti, bez zohľadnenia osobitostí tohto prípadu.

126    Okrem iného treba poznamenať, že žalobkyňa nespomenula závery správy K týkajúce sa dĺžky trvania, ktorú mohlo mať konkurzné konanie týkajúce sa žalobkyne. V tejto správe, ktorú v predmetnej veci predložila samotná žalobkyňa, je táto dĺžka trvania ohodnotená na „približne dva roky (v závislosti od podmienok a činnosti správcu)“. Treba preto uviesť, že okrem toho, že toto hodnotenie dĺžky trvania takéhoto konkurzného konania je zreteľne oveľa optimistickejšie ako ostatné hodnotenia predložené žalobkyňou, toto hodnotenie sa osobitne týkalo žalobkyne.

127    Treba tiež zohľadniť, rovnako ako to uvádza Komisia, že pokiaľ je počet veriteľov obmedzený a existuje majetok s kladnou likvidačnou hodnotou, ako je to v danom prípade, konkurzné konanie môže byť vykonané v porovnaní s priemerom rýchlejšie. V danom prípade to platí o to viac, že medzi účastníkmi konania je nesporné, že pohľadávka slovenskej daňovej správy predstavovala približne 99 % záväzkov žalobkyne a uvedená daňová správa mala postavenie oddeleného veriteľa. Slovenská daňová správa preto mohla mať rozhodujúci vplyv na dĺžku trvania konkurzného konania. Žalobkyňa tvrdí, že osobitná povaha, geografické umiestnenie a zastaralosť väčšiny jej majetku by sťažili hľadanie kupujúceho, a preto by spomalili priebeh konkurzného konania. Ako to tiež uviedla Komisia v odôvodnení č. 88 napadnutého rozhodnutia, viaceré okolnosti, predovšetkým skutočnosť, že niektoré z výrobných aktív žalobkyne si po strate licencie na výrobu a spracovanie liehu a liehovín našli nadobúdateľa, však preukazujú, že toto tvrdenie žalobkyne nie je dôvodné.

128    Nakoniec, pokiaľ ide o otázku, či by si najoptimistickejší súkromný veriteľ skôr zvolil získanie 225 miliónov SKK v decembri 2004 ako prípadné získanie najviac 239 miliónov SKK v lehote od obdobia „kratšieho ako priemer“ do siedmich rokov, treba pripomenúť, rovnako ako je to uvedené v bodoch 116 až 120 vyššie, že výťažok z predaja majetku žalobkyne v konkurznom konaní, ako ho ohodnotila Komisia, t. j. 275 miliónov SKK, predstavuje minimálnu hodnotu. Preto nie je výpočet žalobkyne vo vzťahu k dĺžke trvania konkurzného konania v porovnaní s výťažkom, o získanie ktorého z predaja majetku žalobkyne v konkurznom konaní sa súkromný veriteľ mohol usilovať, zohľadňujúci prirastené úroky veriteľov, relevantný, vzhľadom na okolnosti daného prípadu a predovšetkým na opatrnosť, ktorú preukázala Komisia pri hodnotení tohto výťažku.

129    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o dĺžku trvania konkurzného konania.

130    Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenia žalobkyne, že Komisia nezohľadnila trovy konkurzného konania na Slovensku a správy tretích osôb v tejto súvislosti, žalobkyňa tvrdí, že tieto trovy by podľa správy E predstavovali 22 % výťažku z predaja jej majetku v konkurznom konaní oceneného na 204 miliónov SKK, a podľa správy K 28 % výťažku z predaja jej majetku v konkurznom konaní oceneného na 78 miliónov SKK.

131    V tejto súvislosti treba najprv uviesť, že hodnota 28 % uvedená žalobkyňou je zjavne nesprávna. V skutočnosti, ako to tiež vyplýva zo správy K, bol výťažok z predaja majetku žalobkyne v konkurznom konaní pri variante III ocenený na 100 miliónov SKK. Pri výpočte tohto výťažku audítor odpočítal 22 miliónov SKK predstavujúcich trovy konkurzného konania. Uvedené trovy tak predstavovali 22 % výťažku z predaja aktív žalobkyne v tomto konaní, a nie 28 %, ako to tvrdí žalobkyňa.

132    Žalobkyňa Komisii okrem iného vytýka, že z výťažku z predaja jej majetku v konkurznom konaní, ktorý ohodnotila na 275 miliónov SKK, odpočítala sumu 36 miliónov SKK ako trovy tohto konania. Podľa nej by však táto suma 36 miliónov SKK zodpovedala nákladom spojeným s výťažkom z predaja jej majetku v konkurznom konaní ohodnoteného na 204 miliónov SKK.

133    V tejto súvislosti treba uviesť, že v odôvodnení č. 89 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla:

„Na dôveryhodnosť [správy E] má ďalej vplyv aj spôsob výpočtu rôznych poplatkov súvisiacich s konkurzným konaním, ktoré by boli odpočítané z celkového výnosu z predaja aktív. Zatiaľ čo [spoločnosť E] odpočítala na poplatky 45 miliónov SKK, [žalobkyňa] vo svojich predložených dokladoch uvied[la] údaj 36 miliónov SKK a odhad [jej internej audítorky, pani K] je maximálne 22 [miliónov] SKK. Tieto rozdiely vzbudzujú pochybnosti o presnosti odhadov [spoločnosti E], pokiaľ ide o výšku poplatkov, a tým aj pokiaľ ide o výšku výnosov, ktoré mohli byť získané v prípade konkurzného konania. Treba však upozorniť, že vzhľadom na situáciu [žalobkyne] k 17. júnu 2004 by aj pri poplatkoch 36 [miliónov] SKK bol výnos v konkurze vyšší v porovnaní s navrhovaným vyrovnaním.“

134    Je nepochybne správne, že žalobkyňa vytýka Komisii, že porovnávala dve hodnoty týkajúce sa trov konkurzného konania vypočítané v správe E a správe K bez toho, aby zohľadnila, že boli vypočítané v závislosti od dvoch absolútnych hodnôt, konkrétne od výťažkov z predaja majetku žalobkyne v konkurznom konaní oceneného v týchto správach, ktoré neboli porovnateľné. Preto je tiež správne, že žalobkyňa popiera dôvody, ktoré viedli Komisiu k nezohľadneniu hodnôt z týchto správ v tejto súvislosti. Ako ďalej vyplýva z odôvodnení č. 130 a 131 napadnutého rozhodnutia, trovy konkurzného konania v týchto správach predstavovali 22 % odhadovanej hodnoty výťažku z predaja majetku žalobkyne v konkurznom konaní uvedeného v týchto správach.

135    Rovnako treba ako nedôvodné odmietnuť tvrdenie Komisie, že žalobkyňa sa počas vyšetrovania obmedzila na tvrdenie, že pri výťažku 203,6 milióna SKK, by trovy správcu konkurznej podstaty predstavovali 1,9 %, bez toho, aby uviedla pravdepodobnú výšku ostatných trov. Z bodu 50 pripomienok žalobkyne z 24. októbra 2005 však výslovne vyplýva, že uviedla, že trovy konkurzného konania, odhadnuté na približne 18 %, by dosiahli 32 miliónov SKK, okrem trov správcu konkurznej podstaty odhadnutých na 3,8 milióna SKK (teda 1,9 % výťažku z predaja majetku žalobkyne v konkurznom konaní, oceneného na 203,6 milióna SKK).

136    Treba však uviesť, že v odôvodnení č. 89 napadnutého rozhodnutia Komisia výslovne zohľadnila nielen skutočnosť, že žalobkyňa uviedla sumu 36 miliónov SKK zodpovedajúcu trovám konkurzného konania, ale tiež uviedla, že aj pri odpočítaní týchto trov z výťažku z predaja majetku žalobkyne v tomto konaní by bola suma získaná slovenskými orgánmi vyššia ako suma navrhnutá vo vyrovnacom konaní. Z bodu 50 pripomienok žalobkyne z 24. októbra 2005 vyplýva, že odhad trov konkurzného konania vo výške 36 miliónov SKK vychádzal zo súčtu trov správcu konkurznej podstaty a ostatných trov konkurzného konania (3,8 milióna SKK + 32 miliónov SKK = 35,8 milióna SKK). Okrem toho je nesporné, že toto ohodnotenie trov konkurzného konania vychádzalo z výťažku z predaja majetku žalobkyne v uvedenom konkurznom konaní ohodnoteného na 204 miliónov SKK.

137    Ako to však sama žalobkyňa uznáva so svojich pripomienkach, relatívny podiel trov konkurzného konania vo vzťahu k výťažku z predaja majetku dlžníka v takom konaní by sa so zvyšovaním tohto výťažku znižoval. Keďže pri výťažku z predaja majetku žalobkyne v konkurznom konaní ohodnoteného na 275 miliónov SKK sa odpočítala suma 36 miliónov SKK, Komisia preto odpočítala časť trov konkurzného konania, ktorá rovnako predstavovala 13 % tohto výťažku (275 miliónov SKK – 36 miliónov SKK = 239 miliónov SKK). Ak by Komisia odpočítala sumu zodpovedajúcu 18 % toho istého výťažku, t. j. percento, ktoré žalobkyňa považuje za správne v zmysle správy Svetovej banky z roku 2004, musela by naozaj konštatovať, že výťažok z predaja majetku žalobkyne v konkurznom konaní, znížený o trovy s tým spojené, by bol 225,5 milióna SKK. Hoci by táto suma bola takmer rovnaká ako suma zaplatená veriteľom pri splnení vyrovnania, treba zohľadniť skutočnosť, rovnako ako je to uvedené v bodoch 116 až 120 vyššie, že Komisia pri ohodnocovaní výťažku z predaja majetku žalobkyne v konkurznom konaní postupovala s mimoriadnou opatrnosťou. Treba preto usudzovať, že v danom prípade by suma, ktorú slovenské orgány mohli získať z predaja majetku žalobkyne v konkurznom konaní, znížená o trovy s tým spojené, bola nevyhnutne vyššia ako suma, ktorú získali splnením vyrovnania. Z uvedených argumentov vyplýva, že Komisia sa nedopustila zjavného pochybenia, keď usúdila, že výťažok z predaja majetku žalobkyne v konkurznom konaní, znížený o trovy s tým spojené, by bol výhodnejší ako suma, ktorú získali slovenské orgány splnením vyrovnania.

138    Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na nezohľadnení dodatočnej práce a nákladov riadenia, ktorým by musela čeliť v prípade začatia konkurzného konania, nemôže obstáť. Tvrdenia žalobkyne nie sú podložené nijakými dôkazmi. Okrem toho žalobkyňa nespochybňuje, ako to tiež tvrdí Komisia, že napriek strate licencie na výrobu a spracovanie liehu a liehovín 6. marca 2004 pokračovala vo svojich ostatných výrobných a distribučných činnostiach, ktoré mali nevyhnutne za následok vytváranie obratu spôsobilého pokryť časť nákladov na zamestnancov a riadenie.

139    Po štvrté, pokiaľ ide o tvrdenie založené na nezohľadnení precedensu na slovenskom trhu liehovín, konkrétne konkurzu vyhláseného na majetok spoločnosti Liehofruct, treba konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, Komisia tento precedens v napadnutom rozhodnutí neopomenula.

140    V skutočnosti jednak v poznámke pod čiarou č. 9 uvedenej v odôvodnení č. 40 napadnutého rozhodnutia Komisia k tvrdeniu žalobkyne o dĺžke trvania konkurzného konania na Slovensku a výťažku z predaja majetku žalobkyne v konkurznom konaní na Slovensku uviedla, že „[žalobkyňa] uvádza ako príklad spoločnosť, ktorá vlastní podobné aktíva a pôsobí v rovnakom sektore…“. Z pripomienok žalobkyne z 24. októbra 2005 vyplýva, že jediný precedens na Slovensku, ktorý uviedla, sa týka spoločnosti Liehofruct. Preto treba usudzovať, že príklad uvedený Komisiou v napadnutom rozhodnutí sa vzťahuje na konkurz spoločnosti Liehofruct.

141    Okrem toho z bodu 43 pripomienok žalobkyne z 24. októbra 2005 vyplýva, že žalobkyňa v tomto štádiu vyšetrovania neposkytla Komisii informácie, ktoré by jej umožnili konštatovať, ako to tvrdí žalobkyňa, že situácia spoločnosti Liehofruct bola podobná situácii žalobkyne.

142    Okrem toho je nesprávne tvrdenie žalobkyne, že vyšetrovanie v tejto záležitosti prislúcha Komisii a že jeho nekonanie predstavuje zjavné pochybenie. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že Komisia nie je povinná bez návrhu a na základe domnienok preskúmať, aké skutočnosti jej mohli byť predložené (pozri rozsudok Fleuren Compost/Komisia, už citovaný v bode 48 vyššie, bod 49 a v tom zmysle tam citovanú judikatúru).

143    Nakoniec, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, z dokumentov Komisie nevyplýva, že by Komisia tvrdila, že predaj majetku žalobkyne v konkurznom konaní by priniesol sumu rovnajúcu sa jeho trhovej cene. Z bodu 123 vyjadrenia Komisie k žalobe v skutočnosti vyplýva, že Komisia len tvrdí, že vzhľadom na svoje postavenie oddeleného veriteľa mohla slovenská daňová správa získať 100 % výťažku z predaja majetku žalobkyne v konkurznom konaní, ako bol ocenený v tabuľke predchádzajúcej bodu 123 vyjadrenia k žalobe, na trhovú hodnotu po uplatnení koeficientu speňaženia. Okrem toho, ako to tiež vyplýva z napadnutého rozhodnutia, predovšetkým z jeho tabuľky 4, Komisia nespochybňuje, že na určenie hodnoty majetku žalobkyne na trhu treba na účtovnú hodnotu tohto majetku uplatniť koeficient speňaženia.

144    Po piate, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na nezohľadnení správy Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z roku 2004, podľa ktorej vymohli oddelení veritelia v konkurznom konaní len veľmi zriedka viac ako 5 až 10 % svojich pohľadávok voči dlžníkovi v úpadku, treba uviesť, rovnako ako to tvrdí Komisia, že táto správa má všeobecnú povahu a nezohľadňuje osobitnú situáciu žalobkyne a osobitosti jej oddeleného veriteľa, t. j. slovenskej daňovej správy. Okrem toho informácie, ktoré v rámci vyšetrovania poskytla Komisii Slovenská republika, nepochybne pojednávali o osobitnej situácii žalobkyne a zohľadňovali osobitné postavenie jej oddeleného veriteľa. Komisii preto nemožno vytýkať, že sa dopustila zjavného pochybenia tým, že nezohľadnila správu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z roku 2004.

145    Nakoniec po šieste, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že ocenenie, ktoré nespochybňuje, výšky jej hotovosti k 17. júnu 2004 na [dôverné] SKK zohľadňovalo odklad splatnosti pohľadávok poskytnutý spoločnosťou Old Herold v nadväznosti na návrh na vyrovnanie, treba uviesť, rovnako ako to poznamenala Komisia, že toto tvrdenie nie je podporené nijakou zo skutočností uvedených v spise, ktorá by umožňovala záver, že Komisia bola povinná zohľadniť časť tejto hotovosti vyplývajúcu z takéhoto odkladu.

146    Zo skutočností uvedených v spise v prvom rade nevyplýva, že by žalobkyňa počas konania informovala Komisiu o tejto konkrétnej skutočnosti. Treba potom usudzovať, rovnako ako to urobila Komisia, že dôvody, ktoré sa žalobkyňa snaží uviesť vo svojich vyjadreniach, týkajúce sa určenia výšky hotovosti vyplývajúce z odkladu splatnosti pohľadávok, ktorý jej poskytla spoločnosť Old Herold, sú zmätočné až protichodné.

147    V tejto súvislosti treba poznamenať, rovnako ako to urobila Komisia, že žalobkyňa v žalobe tvrdí, že pohľadávka spoločnosti Old Herold dosahovala k 31. júlu 2004 sumu [dôverné] SKK a ďalej sa zvyšovala, až kým v okamihu splnenia vyrovnania v decembri 2004 nedosiahla [dôverné] SKK. Bez toho, aby si žalobkyňa odporovala, preto nemôže tvrdiť, že nemohla byť zohľadnená celá hotovosť, ktorou disponovala k 17. júnu 2004, alebo jej podstatná časť, pretože pripadala na odklad splatnosti pohľadávok, ktorý jej poskytla spoločnosť Old Herold. Okrem toho skutočnosť, ktorú žalobkyňa uvádza na podporu svojho piateho žalobného dôvodu, ako je uvedené v bode 104 vyššie, že táto hotovosť bola v každom prípade vyhradená pre slovenskú daňovú správu, ešte zvýrazňuje zmätočnosť a protichodnosť jej tvrdení v tejto súvislosti. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že žalobkyňa zjavne nie je schopná odôvodniť, prečo hotovosť, ktorou disponovala k 17. júnu 2004, nemala byť zohľadnená pri prípadnom konkurznom konaní.

148    Okrem iného z údajov uvedených v tabuľke 4 napadnutého rozhodnutia, zostavenej, ako vyplýva z odôvodnení č. 80 a 82 napadnutého rozhodnutia, predovšetkým na základe koeficientu speňaženia a údajov uvedených v správe E, pokiaľ ide o situáciu k 31. marcu 2004, jednak vyplýva, že od 31. marca do 17. júna 2004 sa účtovná hodnota skladových zásob žalobkyne znížila o 125 miliónov SKK, t. j. o niečo viac ako 40 %. Podmienky predaja skladových zásob žalobkyne v období medzi uvedenými dňami boli tiež oveľa výhodnejšie ako podmienky uvedené v správe E, kde bol použitý koeficient speňaženia skladových zásob 20 %. Okrem toho sa od 31. marca do 17. júna 2004 zvýšila účtovná hodnota hotovosti žalobkyne o 111 miliónov SKK. Za týchto okolností a keďže žalobkyňa v tejto súvislosti neposkytla nijaké informácie, nemožno Komisii vytýkať, že usudzovala, že toto zvýšenie hotovosti vyplývalo z predaja skladových zásob v uvedenom období. Žalobkyňa navyše nespochybňuje, že výťažok z predaja jej skladových zásob spoločnosti Old Herold bol [dôverné] SKK. Tvrdí však, že tento predaj bol založený na dlhodobej dohode so spoločnosťou Old Herold a na dôvere tejto spoločnosti v úspech vyrovnania. Takéto tvrdenie nemožno zohľadniť, keďže nebolo podložené nijakým dôkazom predloženým počas vyšetrovania sporného opatrenia.

149    Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že žiadne z tvrdení žalobkyne uvedených na podporu štvrtého žalobného dôvodu nie je dôvodné, žalobkyňa preto nepreukázala, že Komisia sa dopustila zjavného pochybenia tým, že usúdila, že konkurzné konanie by bolo výhodnejšie ako vyrovnacie konanie.

150    Okrem toho preskúmanie napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o posúdenie väčšej výhodnosti konkurzného konania vo vzťahu k vyrovnaciemu konaniu, neumožňuje spochybniť vecnú správnosť dôkazov uvedených Komisiou ani ich dôveryhodnosť alebo koherenciu. Uvedené dôkazy naopak predstavujú súbor podstatných skutočností, z ktorého Komisia dôvodne vychádzala pri podložení svojho záveru, že v danom prípade nebolo splnené kritérium súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve.

151    Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že tvrdenia predložené v rámci štvrtého žalobného dôvodu v rozsahu, v akom smerujú k preukázaniu, že Komisia pochybila, keď usúdila, že konkurzné konanie by bolo výhodnejšie ako vyrovnacie konanie, musia byť zamietnuté ako nedôvodné.

 O tvrdeniach uvedených v rámci šiesteho žalobného dôvodu, pokiaľ ide o konkurzné konanie

–       Tvrdenia účastníkov konania

152    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia nepreukázala, že Slovenská republika nekonala ako súkromný veriteľ, iba vychádzala z neexistencie dôkazov podporujúcich stanovisko žalobkyne, pričom tým pochybila, lebo na žalobkyňu preniesla dôkazné bremeno. Komisia nezohľadnila ani „právne normy vyslovené [Súdnym dvorom] týkajúce sa uplatnenia kritéria súkromného veriteľa“.

153    Konkrétne pri posudzovaní, či odpustenie dlhu prinieslo dlžníkovi konkurenčnú výhodu, bola Komisia predovšetkým povinná, ako to vyplýva z bodu 170 rozsudku HAMSA/Komisia, už citovaného v bode 114 vyššie, určiť, či malo zjavne väčší rozsah ako odpustenie, s ktorým by bol súhlasil súkromný veriteľ konajúci opatrne a pesimisticky. Na podporu záveru Komisie, že kritérium súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve nebolo v danom prípade splnené a že odpustenie dlhu tak predstavuje štátnu pomoc, jej prislúchalo obstarať „objektívny hospodársky dôkaz“, ktorý by bol preskúmateľný Všeobecným súdom. Ani dotknutému členskému štátu, ani dlžníkovi, ktorý mal prospech z odpustenia dlhu, neprislúchalo obstarávanie dôkazov, že nejde o štátnu pomoc.

154    V danom prípade však Komisia nielen dospela k nesprávnym záverom týkajúcim sa správ vypracovaných nezávislými tretími osobami, ktoré boli predložené žalobkyňou, ale tiež nesplnila svoju povinnosť obstarať dôkazy na podporu svojho stanoviska, že konkurzné konanie by bolo výhodnejšie ako vyrovnacie konanie. V každom prípade Komisia nepreukázala, že vyrovnanie zahŕňalo odpustenie dlhov v zjavne väčšom rozsahu ako to, s ktorým by bol súhlasil súkromný veriteľ konajúci opatrne a pesimisticky. Komisia sa na základe predložených dôkazov uspokojila so záverom, že predaj majetku žalobkyne v konkurznom konaní by s vysokou pravdepodobnosťou viedol k „výnosu“, ktorý by bol pre veriteľov vyšší ako sumy zaplatené pri splnení vyrovnania. Komisia rovnako nezohľadnila požiadavku vyplývajúcu z rozhodnutia Komisie 2003/283/ES z 27. novembra 2002 týkajúceho sa opatrení prijatých Španielskym kráľovstvom v prospech Refractarios Especiales SA [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 108, 2003, s. 21, ďalej len „rozhodnutie Refractarios Especiales“), podľa ktorého koná súkromný veriteľ opatrne a pesimisticky. Takýto veriteľ by preto pripisoval veľkú dôležitosť „zlej povesti“ konkurzného konania na Slovensku.

155    Žalobkyňa rovnako tvrdí, že Komisia pochybila, keď jej viackrát vo svojich pripomienkach vytýka, že počas vyšetrovania nepredložila dôkazy. Toto tvrdenie preukazuje jednak medzery Komisie a jednak jej nepochopenie úloh, ktoré jej zveruje Zmluva ES.

156    Komisia podporovaná vedľajším účastníkom konania navrhuje odmietnutie všetkých tvrdení uvedených na podporu šiesteho žalobného dôvodu, v rozsahu, v akom sa týkajú konkurzného konania.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

157    Tvrdenia žalobkyne uvedené v rámci šiesteho žalobného dôvodu v rozsahu, v akom smerujú k preukázaniu, že Komisia pochybila, keď usúdila, že konkurzné konanie by bolo výhodnejšie ako vyrovnacie konanie, možno zhrnúť nasledujúcim spôsobom. Žalobkyňa jednak vytýka Komisii, že pri závere, že Slovenská republika nekonala ako súkromný veriteľ, vychádzala výlučne zo skutočnosti, že žalobkyňa nepredložila dôkaz na podporu svojho stanoviska. Okrem toho žalobkyňa usudzuje, že Komisia nesprávne uplatnila kritérium súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve.

158    V prvom rade, čo sa týka tvrdenia žalobkyne, že Komisia pri závere, že Slovenská republika nekonala ako súkromný veriteľ, vychádzala výlučne zo skutočnosti, že žalobkyňa nepredložila dôkaz na podporu svojho stanoviska, treba po prvé poznamenať, ako je to už uvedené v bode 142 vyššie, že v rámci kontroly štátnej pomoci nie je Komisia povinná bez návrhu a na základe domnienok preskúmať, aké skutočnosti jej mohli byť predložené.

159    Po druhé zo skutočností uvedených v spise vyplýva, že počas konania pred podaním žaloby stanoveného v článku 88 ES mala žalobkyňa niekoľkokrát nielen prostredníctvom výmeny korešpondencie, ale aj na stretnutí 28. marca 2006 príležitosť oznámiť Komisii všetky informácie, ktoré mala k dispozícii a ktoré by ozrejmili ďalší postup Komisie.

160    Po tretie z napadnutého rozhodnutia, najmä z jeho odôvodnení č. 78 až 92, vyplýva, že Komisia zohľadnila informácie, ktoré jej predložila žalobkyňa v konaní pred podaním žaloby stanovenom v článku 88 ES s cieľom preukázať, že výťažok z predaja majetku žalobkyne v konkurznom konaní by bol nižší ako suma získaná splnením vyrovnania.

161    Po štvrté, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že Komisia nielen dospela k nesprávnym záverom týkajúcim sa správ vypracovaných nezávislými tretími osobami, ktoré jej boli predložené, ale tiež si nesplnila svoju povinnosť obstarať dôkazy na podporu svojho stanoviska, že konkurzné konanie by bolo výhodnejšie ako vyrovnacie konanie, z úvah uvedených v bodoch 123 až 151 vyššie vyplýva, že toto tvrdenie nie je dôvodné.

162    Po piate treba pripomenúť, že hoci v bode 38 rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania Komisia uviedla, že hodnota majetku, na základe ktorého mali slovenské orgány postavenie oddeleného veriteľa, bola približne 397,5 milióna SKK, v napadnutom rozhodnutí uviedla nielen to, že podľa žalobkyne bola hodnota majetku založeného v prospech slovenských orgánov 194 miliónov SKK (pozri odôvodnenie č. 87 napadnutého rozhodnutia), ale túto sumu tiež zohľadnila pri porovnávaní výťažku z predaja majetku žalobkyne v konkurznom konaní a sumy získanej splnením vyrovnania.

163    Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie žalobkyne, že Komisia pri závere, že Slovenská republika nekonala ako súkromný veriteľ, vychádzala výlučne zo skutočnosti, že žalobkyňa nepredložila dôkaz na podporu svojho stanoviska, nemôže obstáť.

164    V druhom rade, čo sa týka tvrdenia žalobkyne, že Komisia nesprávne uplatnila kritérium súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve, treba po prvé uviesť, že žalobkyňa na základe rozsudku HAMSA/Komisia, už citovaného v bode 114 vyššie, nesprávne tvrdí, že pri určení, či odpustenie dlhu prinieslo dlžníkovi konkurenčnú výhodu, bola Komisia povinná preukázať, že toto odpustenie malo zjavne väčší rozsah ako odpustenie, s ktorým by bol súhlasil súkromný veriteľ konajúci opatrne a pesimisticky.

165    Po prvé, ako je uvedené v bode 114 vyššie, štátny orgán, ako je miestny daňový úrad, sa musí porovnávať so súkromným veriteľom usilujúcim sa o zaplatenie súm, ktoré mu dlhuje dlžník nachádzajúci sa vo finančných ťažkostiach. Okrem toho sa žalobkyňa pri zdôvodňovaní svojho tvrdenia, že súkromný veriteľ koná opatrne a pesimisticky, nemohla odvolávať na rozhodnutie Refractarios Especiales. V uvedenom rozhodnutí Komisia iba usúdila, že sporné skutočnosti stačí preskúmať „starostlivo a pesimisticky a v súlade so zásadou súkromného veriteľa“ (pozri odôvodnenie č. 62 rozhodnutia Refractarios Especiales). V uvedenom rozhodnutí tak Komisia necharakterizovala súkromného veriteľa ako opatrného a pesimistického, iba zreteľne rozlíšila dve kritériá skúmania, osobitné pre daný prípad, a to jednak skúmanie opatrným a pesimistickým pohľadom a jednak skúmanie vzhľadom na test súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve. Tvrdenie žalobkyne, že súkromný veriteľ koná opatrne a pesimisticky, preto nie je relevantné.

166    Okrem toho, pokiaľ ide o otázku, či bola Komisia povinná preukázať, že odpustenie dlhu žalobkyne pri splnení vyrovnania malo zjavne väčší rozsah ako odpustenie, s ktorým by bol súhlasil súkromný veriteľ, treba pripomenúť, ako to už bolo uvedené v bodoch 116 až 120 vyššie, že výťažok z predaja majetku žalobkyne v konkurznom konaní, ako bol ocenený Komisiou, t. j. 275 miliónov SKK, predstavuje ocenenie minimálnej hodnoty. Ako už bolo uvedené v bode 121 vyššie, rovnako treba zohľadniť skutočnosť, že ak výťažok z predaja majetku dlžníka nepostačuje na uspokojenie všetkých veriteľov, po skončení konkurzného konania môžu veritelia žiadať od dlžníka zaplatenie súm, ktoré zostali dlžné. Preto by suma 275 miliónov SKK uvedená Komisiou ako výťažok z predaja majetku žalobkyne v konkurznom konaní nemala tvoriť referenčnú hodnotu na určenie, či by bola táto suma vyššia ako suma získaná splnením vyrovnania odsúhlaseného 9. júla 2004. Vzhľadom na záruky v prospech Slovenskej republiky, ako aj, ako je to uvedené v bode 148 vyššie, na podmienky predaja skladových zásob žalobkyne od marca do júna 2004, ktoré boli oveľa výhodnejšie ako podmienky uvedené v správe E, a hotovosť, ktorou disponovala žalobkyňa k 17. júnu 2004, možno logicky usudzovať, že výťažok z predaja majetku žalobkyne v konkurznom konaní by bol oveľa vyšší ako suma získaná splnením vyrovnania. Komisia preto rozhodla správne, keď usúdila, že v danom prípade nebolo splnené kritérium súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve.

167    Po druhé žalobkyňa nedôvodne vytýka Komisii, že neobstarala „objektívny ekonomický dôkaz“ na podporu svojho záveru týkajúceho sa kritéria súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve. Ako bolo pripomenuté v bode 108 vyššie, uplatnenie tohto kritéria Komisiou zahŕňa komplexné ekonomické posúdenie. Ako je uvedené v bodoch 109 a 110 vyššie, Komisia má v tejto súvislosti priestor na voľnú úvahu a hoci súd Únie môže preskúmať výklad údajov ekonomickej povahy Komisiou, v rámci preskúmania mu neprináleží nahradiť ekonomické posúdenie Komisie svojím vlastným posúdením. Od Komisie preto nemožno žiadať, aby obstarala „objektívny ekonomický dôkaz“ na podporu svojho záveru v rámci uplatnenia kritéria súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve.

168    Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie žalobkyne, že Komisia nesprávne uplatnila kritérium súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve, nemôže obstáť. Všetky tvrdenia predložené v rámci šiesteho žalobného dôvodu v rozsahu, v akom smerujú k preukázaniu, že Komisia pochybila, keď usúdila, že konkurzné konanie by bolo výhodnejšie ako vyrovnacie konanie, preto musia byť zamietnuté.

 O tvrdeniach predložených v rámci siedmeho žalobného dôvodu v rozsahu, v akom sa týkajú konkurzného konania

–       Tvrdenia účastníkov konania

169    Žalobkyňa v podstate vytýka Komisii, že neuskutočnila prešetrenie s náležitou starostlivosťou a nevykonala hodnotenie správ, ktoré jej boli predložené.

170    Žalobkyňa tvrdí, že keď Komisia zhodnotila, že ňou predložené správy, predovšetkým správa E, nie sú dôveryhodné z dôvodu „osobitných nezrovnalostí“, mala si od nej vyžiadať vysvetlenia k poskytnutým údajom a získať vyjadrenie znalca k správe E alebo vyrovnaniu ako celku, ako to žalobkyňa výslovne navrhla. Skutočnosť, že si Komisia nevyžiadala vysvetlenie, zbavuje napadnuté rozhodnutie „akejkoľvek dôveryhodnosti“ a predstavuje „závažné porušenie“ povinnosti Komisie prešetrovať s náležitou starostlivosťou a nestranne a preskúmať dostupné dôkazy.

171    Žiadne z tvrdení Komisie smerujúcich k preukázaniu nedôveryhodnosti správy E sa nezakladalo na pravde. Spoločnosti E nemožno vytýkať, že použila údaje k 31. marcu 2004, lebo v čase prípravy uvedenej správy v máji 2004 boli dostupné iba tieto údaje.

172    Komisia pochybila, keď vytýkala spoločnosti E, že vo svojej správe použila príliš nízky koeficient speňaženia, konkrétne 20 %. Žalobkyňa jednak tvrdí, že správca konkurznej podstaty by nemohol predať skladové zásoby hotových výrobkov za zmluvné ceny, a pripomína, že skladové zásoby nedokončených výrobkov a prvotných surovín nebolo možné predať. Okrem toho tvrdí, že spoločnosť E usudzovala, že výnos z predaja skladových zásob bude nižší ako 20 %.

173    Pokiaľ ide o krátkodobé pohľadávky, žalobkyňa poznamenáva, že spoločnosť E vo svojej správe ocenila ich „výťažok“ na viac ako 20 %. Rovnako tvrdí, že veľká časť pohľadávok, na ktoré sa odvoláva správa E, nebola vymožiteľná a musela by byť odpísaná. Okrem toho by sa od „celkovej nominálnej hodnoty“ krátkodobých pohľadávok musela odpočítať suma 10 miliónov SKK, keďže táto suma zodpovedala odloženej daňovej povinnosti. Nakoniec žalobkyňa tvrdí, že dvojnásobná úprava uplatnená v odôvodnení č. 86 napadnutého rozhodnutia „nezodpovedá skutočnosti“.

174    Pokiaľ ide o koeficient speňaženia nepredajného majetku a hodnotu založeného majetku, Komisia tiež pochybila, keď na základe hodnoty majetku daného do zábezpeky tvrdí, že v rámci konkurzného konania je hodnota majetku vyššia ako hodnota vyplývajúca z uplatnenia koeficientu 45 % uvedeného v správe E. Tento koeficient znamenal, že záujem o predmetné zariadenia je minimálny, sú v zlom stave, zastarané, alebo boli odpísané. Komisia nemohla porovnávať hodnotu založeného majetku so sumami, o ktorých mohla slovenská daňová správa dúfať, že ich získa predajom tohto majetku v konkurznom konaní. Každý rozumný súkromný veriteľ by si bol vedomý skutočnosti, že účtovná hodnota neobežného majetku je vyššia ako jeho skutočná trhová hodnota, predovšetkým ak ide o nútený predaj. Komisia okrem toho v iných rozhodnutiach vo veci štátnej pomoci uznala, že existuje podstatný rozdiel medzi cenou majetku pri predaji konkurzným správcom a trhovou cenou. V rozhodnutí Refractarios Especiales rovnako potvrdila, že vyhliadky veľmi nízkej skutočnej ceny v prípade konkurzu boli potvrdené tým, že aj ostatní veritelia súhlasili s veľmi výrazným odpustením dlhu.

175    Nakoniec, pokiaľ ide o rozhodnutie Komisie nezohľadniť správu K ani správu H ako dôkazy preukazujúce alebo vyvracajúce tvrdenie žalobkyne, že bolo splnené kritérium súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve, žalobkyňa poznamenáva, pokiaľ ide o prvú správu, že Komisia nežiadala jej prejednanie ani sa nesnažila o vysvetlenie jej údajných rozporov so správou E. Rovnako pri odmietnutí správy H Komisia nezohľadnila skutočnosť, že lehoty na vyplatenie pohľadávok v konkurznom konaní môžu byť mimoriadne dlhé a, ako to bolo tiež spomenuté v uvedenej správe, [dôverné]. Komisia nepriniesla nijaký dôkaz vyvracajúci tvrdenia uvedené v správe H.

176    Komisia podporovaná vedľajším účastníkom konania popiera všetky tvrdenia uvedené žalobkyňou na podporu siedmeho žalobného dôvodu v rozsahu, v akom smerujú k preukázaniu, že Komisia pochybila, keď usúdila, že konkurzné konanie by bolo výhodnejšie ako vyrovnacie konanie.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

177    Po prvé tvrdenie žalobkyne založené na tom, že keď Komisia zhodnotila, že ňou predložené správy nie sú dôveryhodné z dôvodu „osobitných nezrovnalostí“, mala si od nej vyžiadať vysvetlenia k poskytnutým údajom a získať vyjadrenie znalca k správe E alebo vyrovnaniu ako celku, ako to žalobkyňa výslovne navrhla, nemôže obstáť.

178    Podľa judikatúry sa v konaní o preskúmanie štátnej pomoci úlohy zúčastnených strán okrem dotknutého členského štátu zužujú na to, aby Komisii predložili všetky informácie určené na ozrejmenie jej ďalšieho postupu (rozsudok Súdneho dvora z 12. júla 1973, Komisia/Nemecko, 70/72, Zb. s. 813, bod 19). Preto sa samy nemôžu zúčastniť kontradiktórnej rozpravy s Komisiou, aká je otvorená pre tento členský štát (rozsudky Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 59, a Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, už citovaný v bode 49 vyššie, bod 82).

179    Okrem toho nijaké procesné ustanovenie konania o preskúmanie štátnej pomoci nepriznáva príjemcovi pomoci osobitné postavanie medzi zúčastnenými stranami. V tejto súvislosti treba upresniť, že konanie o preskúmanie štátnej pomoci nie je konaním „proti“ príjemcovi alebo príjemcom pomoci, ktoré by znamenalo, že príjemca alebo príjemcovia by mohli mať také široké práva, ako je samotné právo na obhajobu (rozsudok Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, už citovaný v bode 49 vyššie, bod 83).

180    Nakoniec, ako je uvedené v bodoch 49 a 50 vyššie, zákonnosť rozhodnutia v oblasti štátnej pomoci je potrebné posudzovať v závislosti od informácií, ktoré mohla mať Komisia k dispozícii v okamihu, keď toto rozhodnutie prijala, a dotknutému členskému štátu a prípadne príjemcom pomoci prináleží predložiť dôkazy preukazujúce, že táto pomoc je zlučiteľná s vnútorným trhom a prípadne aj uviesť osobitné okolnosti týkajúce sa vymoženia už vyplatenej pomoci, ak o to Komisia požiada.

181    Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa nesprávne tvrdí, že skutočnosť, že Komisia si nevyžiadala vysvetlenia, predstavuje závažné porušenie povinnosti Komisie prešetrovať s náležitou starostlivosťou a nestranne a preskúmať dostupné dôkazy.

182    Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na tom, že spoločnosti E nemožno vytýkať, že použila údaje k 31. marcu 2004, treba ho odmietnuť ako neúčinné, keďže, ako je uvedené v bode 86 vyššie, rozhodnutie miestneho daňového úradu o súhlase s vyrovnaním bolo prijaté 9. júla 2004. Na preskúmanie, či bolo v danom prípade splnené kritérium súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve, bola preto Komisia povinná skúmať len údaje, ktoré boli k uvedenému dňu najaktuálnejšie.

183    Slovenská republika predložila Komisii údaje k 17. júnu 2004, získané počas daňovej kontroly slovenskej daňovej správy 21. júna 2004, ktorých dôveryhodnosť žalobkyňa nespochybnila. Nakoniec treba uviesť, že aj keď, ako to potvrdzuje žalobkyňa, bola správa E vypracovaná počas mája 2004, samotná žalobkyňa uvádza, že návrh tejto správy bol predložený slovenskej daňovej správe na konci júna 2004 a konečná verzia tejto správy bola predložená 7. júla 2004.

184    V týchto dvoch uvedených obdobiach pred vyrovnacím pojednávaním 9. júla 2004 tak mala žalobkyňa a v dôsledku toho aj spoločnosť E k dispozícii údaje z júna 2004 zistené slovenskou daňovou správou 21. júna 2004 a žalobkyňa nemohla poprieť, že tieto údaje boli v skutočnosti zistené zložkami miestneho daňového úradu. Žalobkyňa preto nepochybne mohla sama alebo prostredníctvom spoločnosti E pripraviť tabuľku porovnateľnú s tabuľkou 4 uvedenou v napadnutom rozhodnutí, aby mohla preskúmať vývoj svojej finančnej situácie od marca 2004, a to ešte pred 17. júnom 2004.

185    Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na tom, že Komisia pochybila, keď vytýkala spoločnosti E, že vo svojej správe použila príliš nízky koeficient speňaženia, konkrétne 20 %, toto tvrdenie nemôže obstáť.

186    Podľa odôvodnenia č. 85 napadnutého rozhodnutia:

„Komisia zistila, že [žalobkyňa] bol[a] schopn[á] získať v roku 2004 [menej ako 150] miliónov SKK z predaja svojich zásob… To je viac ako [40 – 50] % účtovnej hodnoty zásob, ktorú [spoločnosť E] použila ako základ pre svoje hodnotenie. Toto značne podporuje tvrdenie, že koeficient speňaženia 20 % bol príliš nízky. Vývoj súvahy v roku 2004, pokiaľ ide o zásoby, tento záver podporuje. Okrem toho [samotná žalobkyňa] vo svojom obchodnom pláne odhad[la] výnos z predaja zásob v období [od marca do mája 2004] na [menej ako 110 miliónov] SKK… [spoločnosť E] tento odhad ignorovala. Na záver, z povahy činností [žalobkyne] [možno] predpokladať, že zásoby boli tvorené hotovými výrobkami, ktoré sa mohli ľahko predať priamo distribútorom alebo spotrebiteľom, a nie polotovarmi, ktoré vyžadujú ďalšie spracovanie.“

187    Okrem toho, ako je uvedené v bode 119 vyššie, účtovná hodnota skladových zásob žalobkyne sa znížila o 125 miliónov SKK, teda o 60 % oproti skladovým zásobám v marci 2004. Preto okrem dvoch ďalších dôkazov opísaných v odôvodnení č. 85 napadnutého rozhodnutia mala Komisia k dispozícii dostatočne dôveryhodné a súhlasné informácie na to, aby spochybnila koeficient speňaženia 20 % použitý spoločnosťou E na skladové zásoby žalobkyne na základe údajov z marca 2004.

188    Po štvrté, pokiaľ ide o výhrady žalobkyne vyslovené v súvislosti s krátkodobými pohľadávkami, treba ich zamietnuť. Najprv v rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, zo správy E nevyplýva, že jej autor ocenil „výťažok“ uvedených pohľadávok na viac ako 20 %. Táto výhrada sa teda nezakladá na pravde. Potom tvrdí, že dvojnásobná úprava uplatnená v odôvodnení č. 86 napadnutého rozhodnutia „nezodpovedá skutočnosti“. Táto výhrada nie je žalobkyňou nijako podložená, musí byť preto zamietnutá ako neprípustná. Rovnako to platí o tvrdení žalobkyne, že jednak veľká časť pohľadávok, na ktoré sa odvoláva spoločnosť E vo svojej správe, nebola vymožiteľná a musela by byť odpísaná, a jednak, že od „celkovej nominálnej hodnoty“ krátkodobých pohľadávok sa musela odpočítať suma 10 miliónov SKK, keďže táto suma zodpovedala odloženej daňovej povinnosti.

189    Po piate, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že v súvislosti s koeficientom speňaženia nepredajného majetku a hodnotou založeného majetku Komisia na základe hodnoty majetku daného do zábezpeky tvrdí, že v rámci konkurzného konania je hodnota majetku vyššia ako hodnota vyplývajúca z uplatnenia koeficientu 45 % uvedeného v správe E, z odôvodnenia č. 87 napadnutého rozhodnutia vyplýva:

„Koeficient speňaženia 45 % pre neobežný majetok sa tiež zdá byť príliš nízky. Podľa [žalobkyne] hodnota je[j] aktív založených v prospech daňového úradu bola 194 [miliónov] SKK. Táto hodnota je podľa [žalobkyne] vyjadrená v cenách odhadnutých nezávislými znalcami na prelome rokov 2003 a 2004. Podľa názoru Komisie by takáto znalecká cena mala zvyčajne vyjadrovať všeobecnú cenu aktív, ktorá vyjadruje, za akú cenu možno aktívum predať v danom čase. [Spoločnosť E] neposkytuje žiadne vysvetlenie, prečo by výnos z predaja neobežného majetku v konkurze dosiahol len 45 % ich účtovnej hodnoty 205 [miliónov] SKK, zatiaľ čo [samotná žalobkyňa] ohodnotil[a] tieto aktíva omnoho vyššie.“

190    Okrem toho, ako to tiež uvádza Komisia vo svojich pripomienkach, zo správy E ani zo skutočností uvedených v spise nevyplýva, že by zariadenia tvoriace neobežný majetok boli v zlom stave, zastarané, alebo odpísané. Rovnako treba uviesť, že žalobkyňa nespochybňuje tvrdenie Komisie uvedené tak v odôvodnení č. 87 napadnutého rozhodnutia, ako aj v jej pripomienkach, že hodnota majetku daného do zábezpeky musí zvyčajne vyjadrovať všeobecnú cenu majetku, ktorá zodpovedá jeho trhovej hodnote. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že veriteľ, ako je slovenská daňová správa, ak je oddelený, v zásade dbá o to, aby hodnota zábezpeky v jeho prospech zodpovedala aspoň trhovej hodnote majetku, ktorý je jej nositeľom. Ak sa, ako to tvrdí žalobkyňa, v danom prípade nemala zohľadniť trhová cena, žalobkyni prislúchalo predložiť Komisii informácie v tejto súvislosti. Žalobkyňa sa však uspokojila s odvolaním sa na konanie rozumného veriteľa bez toho, aby zohľadnila aj skutočnosť, že jej hlavným veriteľom bol veriteľ, ktorý mal prednostné postavenie vo vzťahu k časti jej neobežného majetku. Takýto oddelený veriteľ pri posudzovaní svojich šancí na vymoženie dlžných súm nevyhnutne zohľadňuje svoje prednostné postavenie.

191    Po šieste, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na skutočnosti, že Komisia pochybila, keď nezohľadnila správu K ani správu H ako dôkazy preukazujúce alebo vyvracajúce jej tvrdenie, že kritérium súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve bolo v danom prípade splnené, treba ho ako neúčinné zamietnuť. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, a ako to už Všeobecný súd poznamenal, Komisii v skutočnosti neprislúchalo žiadať od žalobkyne prejednanie správy K ani vysvetlenie jej údajných rozporov so správou E. Pokiaľ ide o výhrady žalobkyne vyslovené proti posúdeniu údajov správy H, ktoré sa týkajú konkurzného konania, Komisiou, z úvah uvedených v bode 124 vyššie vyplýva, že sú nedôvodné.

192    Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že siedmy žalobný dôvod musí byť zamietnutý v rozsahu, v akom smeruje k preukázaniu, že Komisia pochybila, keď usúdila, že konkurzné konanie by bolo výhodnejšie ako vyrovnacie konanie.

 O tvrdeniach uvedených v rámci ôsmeho žalobného dôvodu, pokiaľ ide o konkurzné konanie

–       Tvrdenia účastníkov konania

193    Žalobkyňa tvrdí, že posúdenie otázok, ktoré boli nastolené týmto prípadom, Komisiou bolo skreslené dôležitosťou, ktorú Komisia priznala skutočnosti, že Slovenská republika napadla vyrovnacie konanie pred vnútroštátnym súdom, a vnútorným rozporom v rámci slovenskej daňovej správy. Zatiaľ čo tieto skutočnosti mali neprimerane nepriaznivý vplyv na posúdenie Komisie, Komisia nezohľadnila výsledok konania pred uvedeným vnútroštátnym súdom začatého na návrh Slovenskej republiky. Komisia sa rozhodla ignorovať všetky tieto dôkazy predložené žalobkyňou a uspokojila sa s tým, že bez kritického posúdenia prevzala nepodložené tvrdenia Slovenskej republiky a vyhlásenia nepodporené skutočnosťami. Komisia však bola informovaná, že kľúčové prvky argumentácie slovenských orgánov boli slovenskými súdmi vyhlásené za neplatné. Rovnako boli chybné ďalšie vyhlásenia, ako je to, že spoločnosť Old Herold bola potenciálnym kupujúcim výrobných zariadení žalobkyne. Spoločnosť Old Herold nemala žiadny záujem nadobudnúť tieto výrobné zariadenia. Podľa žalobkyne mala spoločnosť Old Herold nadbytok výrobnej kapacity vo svojom závode v Trenčíne (Slovensko), čo preukazuje skutočnosť, že v období od apríla do septembra 2004 mohla táto spoločnosť destilovať všetky výrobky nesúce značku Frucona bez toho, aby znížila činnosti týkajúce sa jej vlastnej výroby. „Absolútna dôvera“ Komisie vo vyhlásenia Slovenskej republiky predstavuje zjavne nesprávne posúdenie.

194    Konkrétne žalobkyňa vytýka Komisii, že na preukázanie skutočnosti, že slovenské orgány neboli naklonené návrhu žalobkyne na vyrovnanie, použila ako dôkazy listy z 15. januára a 6. júla 2004. Z rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku zo 6. marca 2006 však vyplýva, že Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky nerešpektovalo zásadu autonómie rozhodnutí miestnych daňových úradov. Rovnako z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2004 a 27. apríla 2006 vyplýva, že slovenská daňová správa bola na vyrovnacom pojednávaní 9. júla 2004 riadne zastúpená. Žalobkyňa dodáva, že keďže je pojem štátna pomoc pojmom objektívnym, mala Komisia zohľadniť jedine kritérium súkromného investora v trhovom hospodárstve bez toho, aby musela zaujímať postoj k vnútorným rozporom správnych orgánov, ktoré sú v danom prípade nepopierateľné. Komisia sa však rozhodla ignorovať skutočnosť, že riaditeľ miestnej daňovej správy, ktorá súhlasila s vyrovnaním, bol Špeciálnym súdom v Pezinku oslobodený spod všetkých bodov obžaloby. Vo svojom rozsudku uvedený vnútroštátny súd jednak uviedol, že pri súhlase s vyrovnaním konal uvedený riaditeľ v rámci svojich právomocí a riadne obhajoval záujmy Slovenskej republiky, a jednak, v rozpore s tým, čo tvrdil prokurátor, že slovenská daňová správa nemohla „okamžite vyrovnať“ z obežného majetku žalobkyne sumu 308 miliónov SKK, ktorú Komisia uviedla v odôvodnení č. 97 napadnutého rozhodnutia. Špeciálny súd v Pezinku podľa žalobkyne ďalej konštatoval, že suma 308 miliónov SKK je príliš vysoká. Žalobkyňa okrem toho uvádza, že vnútroštátny súd dospel k záveru, že listy z 15. januára a 6. júla 2004 (z ktorých Komisia vychádzala v odôvodnení č. 101 napadnutého rozhodnutia) nemajú právne záväznú povahu. Po podaní odvolania na Najvyšší súd Slovenskej republiky proti rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku prvý uvedený vnútroštátny súd vrátil vec druhému uvedenému vnútroštátnemu súdu a nariadil mu vykonanie ďalších dôkazov. V septembri 2006 si Špeciálny súd v Pezinku vyžiadal kontrolný posudok na overenie záverov správy E, ktorý mu bol predložený v decembri 2006.

195    Komisia popiera všetky tvrdenia uvedené žalobkyňou na podporu ôsmeho žalobného dôvodu v rozsahu, v akom smerujú k preukázaniu, že Komisia pochybila, keď usúdila, že konkurzné konanie by bolo výhodnejšie ako vyrovnacie konanie.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

196    Po prvé treba vzhľadom na okolnosti daného prípadu uvedené v bode 114 vyššie pripomenúť, že v danom prípade sa uplatňuje len kritérium súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve. Žalobkyňa preto nesprávne tvrdí, že Komisia mala zohľadniť jedine kritérium súkromného investora v trhovom hospodárstve.

197    Po druhé, ako to už bolo poznamenané v bode 83 vyššie, skutočnosť, že Špeciálny súd v Pezinku usúdil, že listy z 15. januára a 6. júla 2006 nemajú právne záväznú povahu, a že sú preto len obyčajnými odporúčaniami, v danom prípade nemohla brániť Komisii v konštatovaní, že v týchto dvoch listoch je uvedený nesúhlas Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky nielen s návrhom žalobkyne na vyrovnanie, ale tiež s akýmkoľvek odpustením daňového dlhu na území Slovenskej republiky.

198    Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že Komisia pochybila, keď usúdila, že spoločnosť Old Herold bola potenciálnym kupujúcim výrobných zariadení žalobkyne, zo skutočností uvedených v spise vyplýva, že spoločnosť Old Herold mala preukázateľne záujem o majetok žalobkyne tak z krátkodobého hľadiska, pokiaľ ide o skladové zásoby, ako aj z dlhodobého hľadiska, pokiaľ ide o neobežný majetok. Keďže v okamihu, keď prijala napadnuté rozhodnutie, nemala Komisia k dispozícii žiadne iné informácie, nemožno jej vytýkať, že usúdila, že samotná skutočnosť, že spoločnosť Old Herold si zobrala do nájmu výrobné zariadenia žalobkyne po tom, čo žalobkyňa stratila licenciu na výrobu a spracovanie liehu a liehovín, znamenala nielen to, že uvedený prenajatý majetok bol vo funkčnom stave, ale tiež to, že spoločnosť Old Herold mala záujem o prípadné nadobudnutie vlastníctva týchto výrobných zariadení. V každom prípade aj pri predpoklade, že spoločnosť Old Herold mohla mať nadbytok výrobnej kapacity vo svojom závode v Trenčíne, ako to tvrdí žalobkyňa, nevylučuje to, že táto spoločnosť mala záujem rozvíjať svoju činnosť na trhu liehu a liehovín, aby posilnila svoju spoluprácu so žalobkyňou, a to tým viac, že v súlade s ich zmluvou o spolupráci bola žalobkyňa zodpovedná za distribúciu jej výroby liehu a liehovín. Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že toto tvrdenie musí byť zamietnuté ako nedôvodné.

199    Po štvrté je rovnako nesprávne tvrdenie žalobkyne, že vzhľadom na rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku zo 6. marca 2006 mala Komisia rozhodnúť, že suma 308 miliónov SKK, z ktorej vychádzala, je príliš vysoká. Z uvedeného rozsudku v skutočnosti vyplýva, že Špeciálny súd v Pezinku len konštatoval, že vzhľadom na to, že hodnota zabezpečených pohľadávok bola 200 miliónov SKK, nie je správne tvrdenie obžaloby, že suma 308 miliónov SKK mohla byť vymožená okamžite.

200    Z rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku zo 6. marca 2006 okrem iného vyplýva, že tento vnútroštátny súd zhruba potvrdil (t. j. približne 200 miliónov SKK) ocenenie žalobkyne (t. j. 194 miliónov SKK) týkajúce sa hodnoty majetku žalobkyne založeného v prospech slovenských orgánov. Preto vzhľadom na to, že Komisia, ako je to už uvedené v bode 162 vyššie, v napadnutom rozhodnutí usúdila, že hodnota zabezpečených pohľadávok bola prinajmenšom rovnaká ako ocenenie žalobkyne (a nie ocenenie Slovenskej republiky, t. j. 397 miliónov SKK), nemožno jej vytýkať, že nezohľadnila informácie, ktoré jej v tejto súvislosti žalobkyňa predložila.

201    Preto treba ôsmy žalobný dôvod v rozsahu, v akom smeruje k preukázaniu, že Komisia pochybila, keď usúdila, že konkurzné konanie by bolo výhodnejšie ako vyrovnacie konanie, zamietnuť ako nedôvodný.

 O tvrdeniach predložených v rámci deviateho žalobného dôvodu v rozsahu, v akom sa týkajú konkurzného konania

–       Tvrdenia účastníkov konania

202    Žalobkyňa vytýka Komisii, že nedostatočne odôvodnila napadnuté rozhodnutie.

203    Konkrétne Komisia nevysvetlila svoje uvažovanie vo viacerých ohľadoch. Žalobkyňa jednak nepopiera, že slovenská daňová správa ako oddelený veriteľ bola vo vzťahu k ostatným veriteľom v právne výhodnejšom postavení, Komisii však vytýka, že nevysvetlila dôvody, pre ktoré usúdila, že slovenská daňová správa bola v ekonomicky výhodnejšom postavení ako ostatní veritelia. Žalobkyňa okrem toho tvrdí, že celkom nerozumie, „akému účelu slúži odôvodnenie č. 100 a nasl. [napadnutého rozhodnutia]… vo vzťahu k záveru Komisie o štátnej pomoci“.

204    Komisia popiera všetky tvrdenia uvedené žalobkyňou na podporu deviateho žalobného dôvodu.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

205    Jednak pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na chýbajúcom vysvetlení Komisie týkajúcom sa jej záveru, že slovenská daňová správa bola v hospodársky výhodnejšom postavení ako ostatní veritelia, treba uviesť, že v odôvodnení č. 74 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza:

„Právna a ekonomická pozícia daňového úradu však bola pred vyrovnaním výhodnejšia v porovnaní so súkromnými veriteľmi. Preto je potrebné preskúmať, či daňový úrad využil všetky pre neho dostupné prostriedky na získanie najvyššej možnej výšky uspokojenia svojich pohľadávok, ako by to urobil veriteľ v trhovom hospodárstve.“

206    V napadnutom rozhodnutí naozaj nie je tvrdenie Komisie o ekonomicky a právne výhodnejšom postavení slovenskej daňovej správy podložené zreteľne.

207    Toto konštatovanie však nemôže mať nijaký vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa v skutočnosti nespochybňuje ani právne postavenie slovenskej daňovej správy, t. j. postavenie oddeleného veriteľa, ani výhodnejšiu pozíciu, ktorá s tým bola spojená podľa ustanovení slovenského právneho poriadku platných v čase rozhodujúcich skutočností, a to vo vzťahu k ostatným veriteľom. Rovnako, ako to tvrdí Komisia vo svojich pripomienkach, však v danom prípade právna výhoda, ktorú požívala miestna daňová správa ako oddelený veriteľ, predstavovala aj ekonomickú výhodu, lebo v tomto postavení mala záruku, že vymôže svoju pohľadávku prednostne pred ostatnými súkromnými veriteľmi žalobkyne, a to v akomkoľvek okamihu procesu speňaženia založeného majetku až do výšky najmenej 194 miliónov SKK. Preto treba toto prvé tvrdenie žalobkyne zamietnuť ako nedôvodné.

208    Ďalej pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na tom, že celkom nerozumie, „akému účelu slúži odôvodnenie č. 100 a nasl. [napadnutého rozhodnutia]… vo vzťahu k záveru Komisie o štátnej pomoci“, treba poznamenať, že v odôvodnení č. 78 napadnutého rozhodnutia uviedla Komisia tri časti svojej analýzy nazvanej „štátna pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES“, pričom tretia časť sa venovala skúmaniu nepriamych dôkazov predložených slovenskými orgánmi a žalobkyňou. K tomuto preskúmaniu potom Komisia pristúpila v odôvodneniach č. 100 až 109 napadnutého rozhodnutia. Preto je toto tvrdenie zjavne nedôvodné.

209    Preto treba deviaty žalobný dôvod v rozsahu, v akom smeruje k preukázaniu, že Komisia pochybila, keď usúdila, že konkurzné konanie by bolo výhodnejšie ako vyrovnacie konanie, zamietnuť ako nedôvodný.

210    Zo záverov uvedených v bodoch 151, 168, 192, 201 a 209 vyššie vyplýva, že štvrtý žalobný dôvod a z rovnakých dôvodov aj šiesty, siedmy, ôsmy a deviaty žalobný dôvod v rozsahu, v akom súvisia so štvrtým žalobným dôvodom, musia byť zamietnuté ako nedôvodné.

211    Nakoniec, vzhľadom jednak na úvodné úvahy uvedené bodoch 88 až 92 vyššie a jednak na závery vyvodené v bodoch 149 až 151 vyššie nie je na účely posúdenia zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o kvalifikáciu sporného opatrenia v danom prípade ako štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES, potrebné vyjadriť sa k dôvodnosti piateho, ako aj šiesteho, siedmeho, ôsmeho a deviateho žalobného dôvodu v rozsahu, v akom sa týkajú otázky, či Komisia usúdila správne, že konkurzné konanie by bolo výhodnejšie ako vyrovnanie.

212    Komisia preto správne kvalifikovala sporné opatrenie ako štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

5.     O desiatom žalobnom dôvode založenom na skutkovom a právnom pochybení, keďže Komisia neuplatnila na vyrovnanie výnimku ako na pomoc na reštrukturalizáciu a so spätnou účinnosťou uplatnila usmernenia z roku 2004

 Tvrdenia účastníkov konania

213    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia nesprávne uplatnila článok 87 ods. 3 ES a usmernenia z roku 1999 tým, že na predmetnú pomoc neuplatnila výnimku, hoci bola žalobkyňa firmou v ťažkostiach, vyrovnanie vychádzalo z plánu reštrukturalizácie obmedzeného na minimum a viedlo k jej dlhodobej životaschopnosti. Komisia navyše so spätnou účinnosťou uplatnila usmernenia z roku 2004, hoci pripustila, že uplatniteľné boli usmernenia z roku 1999. Žalobkyňa okrem iného tvrdí, že Komisia sa uspokojila s tvrdením, že jej životaschopnosť nebola obnovená a predmetná pomoc sa neobmedzila na striktné minimum. Komisia nepreskúmala ostatné kritériá, ktoré by umožnili kvalifikovať pomoc na reštrukturalizáciu, ako je existencia kompenzačných opatrení. Žalobkyňa okrem toho tvrdí, že hoci je SME, Komisia nezohľadnila ustanovenia bodu 55 usmernení z roku 1999, ktoré stanovujú, že ak ide o SME, podmienky stanovené v bodoch 29 až 47 uvedených usmernení sa aplikujú menej striktne.

214    Žalobkyňa v prvom rade tvrdí, že čo sa týka obnovenia jej dlhodobej životaschopnosti, predložila Krajskému súdu v Košiciach plán reštrukturalizácie, ktorý obsahoval viacero opatrení. Tento plán bol realizovaný a kontrolovaný vyrovnacím správcom vymenovaným Krajským súdom v Košiciach a umožnil jej „obnoviť“ jej životaschopnosť bez ďalšieho štátneho zásahu. Okrem toho bola Komisia povinná zohľadniť skutočnosť, že tento plán bol pripravený a predložený Krajskému súdu v Košiciach pred pristúpením Slovenskej republiky, preto ho Slovenská republika nemohla oznámiť. Žalobkyňa tvrdí, že ak by neexistencia plánu reštrukturalizácie vypracovaného vo forme vyžadovanej Komisiou automaticky spôsobovala nezlučiteľnosť pomoci, nový členský štát Únie by pred svojím pristúpením nemohol uplatniť ani realizovať nijaké reštrukturalizačné opatrenie, aj keby boli splnené všetky ostatné podmienky. Takáto politika by bola v rozpore s článkom 12 ES.

215    V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že jej dlhodobá životaschopnosť bola obnovená. Na rozdiel od toho, čo uviedla Komisia v napadnutom rozhodnutí, usudzuje, že reštrukturalizácia jej činností týkajúcich sa destilácie a spolupráca so spoločnosťou Old Herold boli základom jej úspechu. Keďže jej finančné ťažkosti vyplývali z podmienok platenia spotrebnej dane z dôvodu jej výroby liehu, tvrdí, že keďže lieh už viac nevyrábala, vyhla sa tomu, aby sa takéto ťažkosti opakovali. Okrem toho tvrdenie Komisie, že mohla znovu požiadať o licenciu na výrobu a spracovanie liehu a liehovín, musí byť zamietnuté, lebo o takúto licenciu nepožiadala a ani to nemala v úmysle, keďže opustila trh, na ktorom sporné opatrenie údajne narušilo súťaž.

216    Pokiaľ ide o otázku, či sa pomoc obmedzila na striktné minimum, Komisia jednak uviedla, že pokiaľ ide o vyrovnanie, Slovenská republika nemala súhlasiť s tým, aby žalobkyňa splatila menej ako 35,84 % dlhu a jednak, že príspevok žalobkyne bol príliš nízky. Žalobkyňa uvádza, že vyplatenie viac ako 35 % by znemožnilo „životaschopnosť vyrovnania“. Tvrdí, že keďže nemohla získať bankový úver, bola hotovosť potrebná na financovanie jej povinností vyplývajúcich z vyrovnania v celkovej výške 231 miliónov SKK získaná inými prostriedkami. Medzi tieto prostriedky patril aj dodávateľský úver vo výške [dôverné] SKK poskytnutý spoločnosťou Old Herold. Komisia tento úver posúdila nesprávne, lebo tento úver jej nebol vyplatený, len bolo odložené jeho splatenie, aby mohla žalobkyňa zhromaždiť hotovosť. Rozhodnutím z 27. apríla 2006 Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil, že hodnota hnuteľného majetku, ktorý mala žalobkyňa k dispozícii po vyrovnaní, predstavovala nevyhnutné minimum na zabezpečenie jej prežitia. Žalobkyňa tvrdí, že nemala žiadnu ďalšiu hotovosť a že po júli 2004 nebolo konštatované žiadne narušenie súťaže na predmetnom trhu.

217    Pokiaľ ide o posúdenie príspevku žalobkyne na reštrukturalizácii Komisiou, žalobkyňa Komisii vytýka, že sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, tým, že usúdila, že úver, ktorý jej poskytla spoločnosť Old Herold, sa do tohto príspevku nezapočítava, lebo lehotu splatnosti štrnásť dní možno považovať za bežnú zvyklosť. V tejto súvislosti uvádza, že poskytnutie takejto lehoty počas vyrovnacieho konania bolo nad rámec „bežných obchodných zvyklostí“, a preto predstavuje reštrukturalizačné opatrenie. Podľa nej by jej dodávateľ, ktorý by, na rozdiel od spoločnosti Old Herold, „s [ňou] nemal nijaký dlhodobý finančný záujem“, neposkytol tovar bez toho, aby od nej požadoval platbu vopred alebo zábezpeku. Okrem toho z rozhodovacej praxe Komisie vyplýva, že Komisia v minulosti považovala 35 % za dostatočnú percentuálnu účasť v zmysle príspevku príjemcu na jeho reštrukturalizácii.

218    Nakoniec po tretie žalobkyňa vytýka Komisii, že so spätnou účinnosťou uplatnila usmernenia z roku 2004, tým, že vychádzala z novej hraničnej hodnoty príspevku, ktorá je v nich stanovená. Toto spätné uplatnenie je samo osebe dostatočným dôvodom na zrušenie. V každom prípade pri uplatnení novej hraničnej hodnoty podľa usmernení z roku 2004 mala Komisia rovnako zohľadniť skutočnosť, že tieto usmernenia stanovujú, že v dotovaných oblastiach, akou je aj región, v ktorom sa nachádzajú Košice, môžu byť podmienky pre posudzovanie významu vlastného príspevku príjemcu menej prísne.

219    Komisia podporovaná vedľajším účastníkom konania popiera všetky tvrdenia uvedené žalobkyňou na podporu desiateho žalobného dôvodu.

 Posúdenie Všeobecným súdom

220    Na úvod treba po prvé konštatovať, že pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na porušení článku 12 ES, žalobkyňa nikde nevysvetlila, akým spôsobom bolo v danom prípade porušené toto ustanovenie, ktoré sa týka zákazu diskriminácie. Preto ho treba v zmysle ustanovenia článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku zamietnuť ako zjavne neprípustné.

221    Po druhé treba uviesť, že tvrdenie žalobkyne, že Komisia so spätnou účinnosťou uplatnila usmernenia z roku 2004, nie je dôvodné. Z viacerých ustanovení napadnutého rozhodnutia, predovšetkým z odôvodnení č. 116 až 118 a 120 až 136, výslovne vyplýva, že Komisia nielen konštatovala, že v danom prípade sa uplatňujú usmernenia z roku 1999, ale tiež skúmala zlučiteľnosť sporného opatrenia v zmysle týchto usmernení. Okrem toho, hoci Komisia v odôvodnení č. 152 napadnutého rozhodnutia prostredníctvom odkazu na poznámku pod čiarou č. 36 tohto rozhodnutia skutočne spomenula hraničnú hodnotu vlastného príspevku príjemcu vo výške 40 % stanovenú v usmerneniach z roku 2004, tento odkaz nemôže podložiť tézu žalobkyne o spätnom uplatnení týchto usmernení v napadnutom rozhodnutí. V skutočnosti treba konštatovať, že tento odkaz bol uvedený len na ilustráciu zmýšľania Komisie, v súlade s ktorým jej prax v oblasti uplatňovania usmernení z roku 1999 a vývoj jej politiky vzhľadom na kritérium obmedzenia výšky a intenzity pomoci na striktné minimum „vyvrcholil[i] v zavedení hraničných hodnôt v [usmerneniach z roku 2004]“. Okrem toho, ako to tiež jednoznačne vyplýva z druhej vety odôvodnenia č. 152 napadnutého rozhodnutia, Komisia výslovne uviedla, že vlastný príspevok žalobkyne nižší ako 27 % „by mohol byt prijateľný podľa usmernení z roku 1999 iba v prípade, že všetky ostatné podmienky pre schválenie pomoci by boli splnené“. Preto treba konštatovať, že Komisia uplatnila kritériá z roku 1999 a z toho dôvodu treba tvrdenie založené na uplatňovaní usmernení z roku 2004 so spätnou účinnosťou zamietnuť.

222    Po tretie je rovnako nesprávne tvrdenie žalobkyne, že Komisia nezohľadnila ustanovenia odseku 55 usmernení z roku 1999, ktoré stanovujú podmienky uplatnenia týchto usmernení na SME. V skutočnosti jednak v odôvodnení č. 119 napadnutého rozhodnutia Komisia usúdila, že žalobkyňa je „stredný[m] podnik[om]“ v zmysle práva Únie. Okrem toho v odôvodnení č. 129 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že pre SME usmernenia z roku 1999 stanovujú, že podmienky na schvaľovanie pomoci môžu byť menej prísne, pokiaľ ide o implementáciu kompenzačných opatrení a obsah monitorovacích správ. V druhej vete tohto bodu tiež dodala, že „tieto okolnosti však nezbavujú takéto spoločnosti potreby vypracovať reštrukturalizačný plán a členských štátov [členské štáty nezbavujú – neoficiálny preklad] záväzku poskytnúť pomoc na reštrukturalizáciu len za podmienky implementácie reštrukturalizačného plánu“. Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie žalobkyne, že Komisia nezohľadnila ustanovenia bodu 55 usmernení z roku 1999 usmernení z roku 1999, treba zamietnuť ako nedôvodné.

223    Po štvrté z odôvodnenia č. 2 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že listom zo 4. januára 2005 Slovenská republika výslovne požiadala Komisiu o schválenie sporného opatrenia ako pomoci na záchranu spoločnosti vo finančných ťažkostiach.

224    Na úvod treba uviesť, že žalobkyňa v podstate spochybňuje posúdenie Komisie, podľa ktorého sporné opatrenie nie je v zmysle usmernení z roku 1999 zlučiteľné so spoločným trhom.

225    V prvom rade treba najprv pripomenúť, že v zmysle článku 87 ods. 3 písm. c) ES možno za zlučiteľnú so spoločným trhom považovať „pomoc na rozvoj určitých hospodárskych činností alebo určitých hospodárskych oblastí, za predpokladu, že táto podpora nepriaznivo neovplyvní podmienky obchodu tak, že by to bolo v rozpore so spoločným záujmom“.

226    Následne z ustálenej judikatúry vyplýva, že článok 87 ods. 3 ES poskytuje Komisii veľkú mieru voľnej úvahy s cieľom pripustiť pomoc ako výnimku zo všeobecného zákazu uvedeného v odseku 1 uvedeného článku, keďže v takom prípade posúdenie zlučiteľnosti alebo nezlučiteľnosti štátnej pomoci so spoločným trhom zahŕňa problémy implikujúce zohľadnenie a posúdenie komplexných ekonomických skutočností a okolností, ktoré sa môžu rýchlo zmeniť (pozri rozsudok Súdneho dvora z 11. júla 1996, SFEI a i., C‑39/94, Zb. s. I‑3547, bod 36 a tam citovanú judikatúru). Keďže súd Únie nemôže svojím posúdením nahradiť posúdenie skutočností autorom rozhodnutia, najmä nie z ekonomického hľadiska, musí sa preskúmanie Všeobecného súdu v tejto súvislosti obmedziť len na overenie dodržiavania procesných pravidiel a povinnosti odôvodniť rozhodnutie, overenie vecnej správnosti skutkových zistení, neexistencie zjavne nesprávneho posúdenia alebo zneužitia právomoci (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 2002, Graphischer Maschinenbau/Komisia, T‑126/99, Zb. s. II‑2427, bod 32, a zo 14. októbra 2004, Pollmeier Malchow/Komisia, T‑137/02, Zb. s. II‑3541, bod 52).

227    Ďalej podľa ustálenej judikatúry musí byť zákonnosť aktu posudzovaná v závislosti od skutkových a právnych okolností existujúcich v čase, keď bol akt prijatý, a komplexné posúdenia vykonané Komisiou môžu byť preskúmané len vzhľadom na skutočnosti, ktoré mala k dispozícii v okamihu, keď ich vykonávala (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. októbra 1999, Salomon/Komisia, T‑123/97, Zb. s. II‑2925, bod 48, a Graphischer Maschinenbau/Komisia, už citovaný v bode 226 vyššie, bod 33).

228    Okrem toho sa Komisia môže pri výkone voľnej úvahy viazať opatreniami, akými sú predmetné usmernenia, v rozsahu, v akom tieto akty obsahujú pravidlá o prístupe, ktorým sa má táto inštitúcia riadiť, a nie sú v rozpore s ustanoveniami Zmluvy (pozri rozsudok Súdneho dvora z 29. apríla 2004, Grécko/Komisia, C‑278/00, Zb. s. I‑3997, bod 98 a tam citovanú judikatúru).

229    Nakoniec pri neexistencii vierohodného plánu reštrukturalizácie je Komisia na základe usmernení z roku 1999 oprávnená odmietnuť schválenie predmetnej pomoci (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdneho dvora z 22. marca 2001, Francúzsko/Komisia, C‑17/99, Zb. s. I‑2481, body 44 až 49).

230    V predmetnom prípade Komisia skúmala pomoc poskytnutú žalobkyni v súlade s usmerneniami z roku 1999, ktoré určovali kritériá na posúdenie zlučiteľnosti pomoci na reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach.

231    Ako ďalej vyplýva z bodu 31 usmernení z roku 1999, aby mohla byť pomoc poskytnutá spoločnosti v ťažkostiach individuálne vyhlásená za zlučiteľnú podľa článku 87 ods. 3 písm. c) ES, musí byť podmienená vykonaním plánu reštrukturalizácie schváleného Komisiou. Okrem toho v zmysle bodov 32 až 40 usmernení z roku 1999 musí plán reštrukturalizácie, ktorého doba trvania musí byť čo najkratšia, umožňovať obnovenie dlhodobej životaschopnosti spoločnosti v rámci rozumného časového horizontu a na základe realistických predpokladov, pokiaľ ide o prevádzkové podmienky v budúcnosti, pričom rozsah a intenzita pomoci sa musí obmedziť na striktné minimum. Okrem toho podľa bodov 43 a 45 usmernení z roku 1999 musí dotknutá spoločnosť úplne zrealizovať plán reštrukturalizácie tak, ako bol prijatý Komisiou. Táto realizácia a riadna implementácia plánu reštrukturalizácie podlieha kontrole Komisie, ktorej musia byť predložené detailné každoročné správy. Treba preto preveriť, či v predmetnom prípade boli tieto požiadavky dodržané.

232    V druhom rade v danom prípade z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že pri závere, že podmienky určené usmerneniami z roku 1999 neboli splnené, vychádzala Komisia z neexistencie plánu reštrukturalizácie a zo skutočnosti, že sporné opatrenie sa neobmedzilo na striktné minimum.

233    Po prvé, pokiaľ ide o záver Komisie týkajúci sa neexistencie „plánu reštrukturalizácie“ v zmysle usmernení z roku 1999, žalobkyňa uvádza jednak, že Krajskému súdu v Košiciach predložila plán reštrukturalizácie, ktorý obsahoval viacero opatrení, a jednak, že tento plán bol realizovaný a kontrolovaný vyrovnacím správcom vymenovaným Krajským súdom v Košiciach, a nakoniec, že Komisia tento plán nezohľadnila.

234    Zo skutočností uvedených v spise však nevyplýva, že by slovenské orgány mali ku dňu poskytnutia predmetnej pomoci naozaj k dispozícii plán reštrukturalizácie zodpovedajúci požiadavkám uvedeným v bode 231 vyššie, ktorý by bol spôsobilý na predloženie Komisii.

235    Zo skutočností uvedených v spise v skutočnosti vyplýva, že miestny daňový úrad listom z 20. októbra 2004 upozornil žalobkyňu na skutočnosť, že odpustenie jej dlhu odsúhlasené miestnym daňovým úradom predstavuje pomoc, ktorá podlieha schváleniu Komisie, a preto ju požiadal, aby mu v lehote približne jedného mesiaca predložila investičný plán. Listom z 9. novembra 2004 však žalobkyňa nielen spochybnila kvalifikáciu sporného opatrenia ako štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES, ale tiež formálne odmietla predložiť investičný plán požadovaný miestnym daňovým úradom v súvislosti s plánovanou žiadosťou Komisii o schválenie predmetnej pomoci.

236    Okrem toho v rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, Komisia v napadnutom rozhodnutí zreteľne zohľadnila obchodný plán predložený žalobkyňou vo vyrovnacom konaní. V odôvodneniach č. 52 a 81 napadnutého rozhodnutia tiež Komisia na tento obchodný plán výslovne odkazuje a v odôvodneniach č. 130 až 141 napadnutého rozhodnutia (ktoré patria do časti venujúcej sa skúmaniu zlučiteľnosti sporného opatrenia Komisiou) posudzovala, či tento obchodný plán možno tak z hľadiska formy, ako aj z hľadiska obsahu považovať za „plán reštrukturalizácie“ v zmysle usmernení z roku 1999. V tejto súvislosti Komisia v odôvodnení č. 141 napadnutého rozhodnutia uviedla, že „na základe absencie formálneho reštrukturalizačného plánu spolu s chýbajúcou skutočnou analýzou ťažkostí, opatrení potrebných na riešenie týchto ťažkostí a trhových podmienok a perspektív dospela… k záveru, že obchodný plán predložený príjemcom nie je skutočným reštrukturalizačným plánom, ktorý sa vyžaduje v usmerneniach z roku 1999“. Dospela preto k záveru, že jej pochybnosti, že príjemca obnoví svoju dlhodobú životaschopnosť, neboli „odstránené“.

237    Hoci tak Komisia v napadnutom rozhodnutí zreteľne zohľadnila a preskúmala obchodný plán predložený žalobkyňou vo vyrovnacom konaní, treba konštatovať, že žalobkyňa sa vo svojich pripomienkach obmedzila na tvrdenie, že obchodný plán, ktorý predložila Krajskému súdu v Košiciach, obsahoval viacero reštrukturalizačných opatrení, bol realizovaný a kontrolovaný vyrovnacím správcom vymenovaným Krajským súdom v Košiciach a umožnil jej obnoviť jej životaschopnosť bez ďalšieho štátneho zásahu.

238    Preto treba uviesť, že žalobkyňa nepredložila nijaký argument spôsobilý spochybniť úvahy Komisie uvedené v odôvodneniach č. 130 až 141 napadnutého rozhodnutia, v súlade s ktorými dospela k záveru, že tento obchodný plán tak z hľadiska formy, ako aj z hľadiska obsahu nepredstavuje „plán reštrukturalizácie“ v zmysle usmernení z roku 1999.

239    Nakoniec je rovnako nesprávne tvrdenie žalobkyne, že Komisia bola povinná zohľadniť skutočnosť, že tento plán bol pripravený a predložený Krajskému súdu v Košiciach pred pristúpením Slovenskej republiky, preto ho Slovenská republika nemohla oznámiť. Toto tvrdenie totiž vychádza z nesprávneho predpokladu, že sporné opatrenie bolo prijaté pred pristúpením Slovenskej republiky, preto sa povinnosť upovedomiť o pomoci pred jej poskytnutím stanovená v článku 88 ods. 3 ES neuplatňuje. Ako však už bolo uvedené v bode 86 vyššie, miestny daňový úrad prijal rozhodnutie o vzdaní sa 65 % svojich pohľadávok voči žalobkyni až v okamihu, keď formálne súhlasil s návrhom na vyrovnanie, t. j. 9. júla 2004. Preto bol právne záväzný akt, ktorým sa slovenské orgány zaviazali v rámci vyrovnania čiastočne odpustiť daňový dlh žalobkyne, prijatý až po pristúpení Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu sa na sporné opatrenie vzťahovala povinnosť predchádzajúceho oznámenia stanovená v článku 88 ods. 3 ES, a to v súlade s formálnymi aj obsahovými požiadavkami účinnými k 9. júlu 2004. Hoci ako je uvedené v bode 231 vyššie, pomoc, akou je sporné opatrenie v danom prípade, musela byť podmienená plánom reštrukturalizácie v zmysle usmernení z roku 1999.

240    Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že žalobkyňa nepreukázala, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď usúdila, že obchodný plán predložený žalobkyňou nepredstavuje plán reštrukturalizácie v zmysle usmernení z roku 1999.

241    V súlade s judikatúrou uvedenou v bode 229 vyššie ako aj s tým, čo Komisia uviedla v odôvodnení č. 142 napadnutého rozhodnutia, bola Komisia na základe usmernení z roku 1999 pri neexistencii vierohodného plánu reštrukturalizácie oprávnená odmietnuť schválenie predmetnej pomoci.

242    Po druhé z odôvodnenia č. 142 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia rovnako dbala na preskúmanie požiadavky týkajúcej sa obmedzenia výšky a intenzity pomoci na striktné minimum, ktorá je stanovená v bode 40 usmernení z roku 1999. Preto treba pre úplnosť preskúmať tvrdenia žalobkyne uvedené na podporu desiateho žalobného dôvodu, v rozsahu, v akom smerujú k preukázaniu, že Komisia pochybila, keď usúdila, že sporné opatrenie toto kritérium nespĺňa.

243    Žalobkyňa v tejto súvislosti nenamieta proti tomu, že príjemcovia pomoci v súlade s usmerneniami z roku 1999 musia zvyčajne prispieť na reštrukturalizáciu podstatným spôsobom z vlastných zdrojov alebo externým financovaním získaným za trhových podmienok.

244    Na druhej strane si účastníci konania odporujú v otázke, či odklad splatnosti pohľadávok poskytnutý spoločnosťou Old Herold predstavuje vlastný príspevok žalobkyne na jej reštrukturalizáciu.

245    Ako to uviedla Komisia v odôvodneniach č. 147 až 149 napadnutého rozhodnutia, odklad splatnosti pohľadávok poskytnutý žalobkyni spoločnosťou Old Herold nemožno považovať za príspevok pochádzajúci z externých zdrojov, predovšetkým ak ide o veriteľa, ktorý veril v jeho vrátenie po obnovení životaschopnosti. Stačí uviesť, že žalobkyňa na stretnutí s Komisiou, ktoré sa konalo 28. marca 2006, výslovne uviedla, že tento „dodávateľský úver“ jej spoločnosť Old Herold poskytla počas druhého polroka 2004 a že bežná lehota splatnosti jej pohľadávok bola od 14 do 60 dní. Komisia preto mohla v odôvodnení č. 148 napadnutého rozhodnutia dôvodne usudzovať, že splatnosť 40 dní, ktorú žalobkyni poskytla spoločnosť Old Herold, je v každom prípade vzhľadom na štandardné lehoty od 14 do 60 dní, ktoré jej oznámila sama žalobkyňa, bežnou praxou, a preto nepredstavuje príspevok pochádzajúci z externých zdrojov.

246    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že žalobkyňa nepreukázala, že posúdenie Komisie, pokiaľ ide o primeranosť sporného opatrenia k nákladom reštrukturalizácie, bolo zjavne nesprávne.

247    V dôsledku toho Komisia dôvodne usúdila, že neboli splnené podmienky stanovené usmerneniami z roku 1999, a preto dôvodne rozhodla, že sporné opatrenie nie je zlučiteľné v zmysle Zmluvy ES.

248    Z toho vyplýva, že desiaty žalobný dôvod musí byť zamietnutý v celom rozsahu ako nedôvodný.

249    Zo všetkých predchádzajúci úvah uvedených v bodoch 54, 61, 87, 210, 211 a 248 vyššie vyplýva, že všetky žalobné dôvody uvedené na podporu tejto žaloby musia byť zamietnuté, a preto musí byť táto žaloba zamietnutá v celom rozsahu.

 O trovách

250    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie a vedľajšieho účastníka konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Frucona Košice, a.s., je povinná nahradiť trovy konania.

Pelikánová Jürimäe Soldevila Fragoso

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 7. decembra 2010.

Podpisy

Obsah

Právny rámec

1.  Právna úprava Spoločenstva

2.  Vnútroštátna právna úprava

Okolnosti predchádzajúce sporu

1.  Žalobkyňa

2.  Vnútroštátne správne a súdne konania

3.  Správne konanie pred Komisiou

Konanie a návrhy účastníkov konania

O veci samej

1.  O prvom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom stanovení sumy predmetnej pomoci

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

2.  O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení základnej procesnej požiadavky a článku 33 ES

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

3.  O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení bodu 3 prílohy IV zmluvy o pristúpení, článku 253 ES, článku 88 ES a nariadenia (ES) č. 659/1999, pretože Komisia nemala právomoc prijať napadnuté rozhodnutie

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

4.  O štvrtom, piatom, šiestom, siedmom, ôsmom a deviatom žalobnom dôvode založených v podstate na nesprávnom právnom posúdení a skutkových pochybeniach týkajúcich sa kvalifikácie predmetnej štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES

Úvodné pripomienky

O zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pokiaľ sa Komisia domnievala, že konkurzné konanie by bolo výhodnejšie ako vyrovnacie konanie

Tvrdenia uvedené v rámci štvrtého žalobného dôvodu

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

O tvrdeniach uvedených v rámci šiesteho žalobného dôvodu, pokiaľ ide o konkurzné konanie

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

O tvrdeniach predložených v rámci siedmeho žalobného dôvodu v rozsahu, v akom sa týkajú konkurzného konania

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

O tvrdeniach uvedených v rámci ôsmeho žalobného dôvodu, pokiaľ ide o konkurzné konanie

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

O tvrdeniach predložených v rámci deviateho žalobného dôvodu v rozsahu, v akom sa týkajú konkurzného konania

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

5.  O desiatom žalobnom dôvode založenom na skutkovom a právnom pochybení, keďže Komisia neuplatnila na vyrovnanie výnimku ako na pomoc na reštrukturalizáciu a so spätnou účinnosťou uplatnila usmernenia z roku 2004

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O trovách

* Jazyk konania: angličtina.