NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PAOLO MENGOZZI
prednesené 6. septembra 2011 (1)
Vec C‑442/10
Churchill Insurance Company Limited
proti
Benjaminovi Wilkinsonovi
a
Tracy Evans
proti
Equity Claims Limited
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division), Spojené kráľovstvo]
„Poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel – Poškodený pri dopravnej nehode, ktorý bol na mieste cestujúceho vo vozidle a je poistený ako oprávnený vodič tohto vozidla – Vozidlo vedené nepoistenou osobou“
1. V Spojenom kráľovstve na rozdiel od väčšiny ostatných členských štátov Únie je všeobecne zaužívané, že zmluva o poistení vozidla, ktorá síce uvádza údaje poisteného vozidla, je v skutočnosti v podstate zmluvou o poistení viažucom sa na osobu, ktoré pokrýva škody spôsobené poistníkom a prípadne ďalšími osobami, ktoré sú v nej výslovne uvedené ako osoby oprávnené viesť príslušné vozidlo. V prípade nehody spôsobenej neoprávneným vodičom je poisťovateľ povinný tak, ako to vyžaduje právo Únie nahradiť poškodeným škodu, ale následne si môže túto náhradu škody vymáhať od poisteného, ktorý dovolil viesť motorové vozidlo neoprávnenému vodičovi.
2. Prejednávaná vec súvisí s týmto osobitným systémom poistenia. Obidva spory, ktoré boli predložené na preskúmanie vnútroštátnemu súdu sa vyznačujú tým, že tá istá osoba, ktorá je poškodeným je zároveň poisteným, ktorý dovolil neoprávnenej osobe, ktorá spôsobila nehodu viesť motorové vozidlo. Ako poškodený má vo všeobecnosti nárok na náhradu škody. Ako poistený, ktorý dovolil viesť vozidlo osobe, ktorá nebola na to oprávnená môže byť podľa vnútroštátneho práva povinný vrátiť poisťovateľovi sumu, ktorú tento vyplatil poškodeným. To konkrétne znamená, že poistený nedostane od poisťovateľa nijaké odškodnenie, pretože suma, ktorú by mal dostať ako poškodený sa započíta so sumou, ktorú by mal vyplatiť poisťovateľovi ako „nedbanlivý“ poistník. Vnútroštátny súd sa pýta Súdneho dvora, či je takáto situácia v súlade s právom Únie.
I – Právny rámec
A – Právo Únie
3. Prejudiciálne otázky položené Súdnemu dvoru odkazujú na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (ďalej len „smernica“)(2). Táto smernica nebola v čase skutkových okolností, o ktorých má rozhodnúť vnútroštátny súd ešte účinná. Ide však o smernicu, ktorá kodifikuje spojením do jedného textu právnu úpravu obsiahnutú v štyroch predchádzajúcich smerniciach(3) bez ich podstatných zmien. Z praktických dôvodov sa tiež budem odvolávať na kodifikované znenie, no vždy uvediem aj príslušné ustanovenia predchádzajúcich právnych predpisov.
4. Odôvodnenia č. 3(4), č. 14(5) a č. 15(6) smernice znejú takto:
„(3) Každý členský štát by mal prijať opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie krytia zodpovednosti za škodu vzhľadom k používaniu vozidiel normálne sa nachádzajúcich na svojom území. Rozsah krytej zodpovednosti a podmienky poistného krytia budú stanovené na základe tých opatrení.
(14) Je potrebné učiniť opatrenia, aby orgán zaručil, že poškodený neostane bez náhrady škody v prípade, ak vozidlo, ktoré spôsobilo nehodu nie je poistené alebo identifikované. ...
(15) Je v záujme poškodených, aby boli účinky určitých výnimiek obmedzené na vzťah medzi poisťovateľom a osobou zodpovednou za nehodu. V prípade odcudzených vozidiel alebo vozidiel získaných násilím však členské štáty môžu stanoviť, že náhrada škody bude uhradená vyššie uvedeným orgánom“.
5. Článok 3 smernice stanovuje všeobecnú povinnosť poistiť motorové vozidlá pre prípad zodpovednosti za škody, a to jednak za škody na majetku, ako aj za ujmy na zdraví.
6. Článok 12 ods. 1(7) smernice stanovuje:
„Bez toho, aby bol dotknutý článok 13 ods. 1 druhý pododsek, poistenie uvedené v článku 3 bude pokrývať zodpovednosť za ujmu na zdraví, ktorá je dôsledkom prevádzky vozidla, spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča“.
7. Ten istý článok 12 ods. 3 druhý pododsek(8), stanovuje, že „[t]ento článok sa nedotýka zodpovednosti za škodu, ani výšky náhrady škody“.
8. Článok 13 tejto smernice(9) stanovuje toto:
„Každý členský štát prijme všetky vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že na účely uplatňovania článku 3 sa budú považovať za neplatné všetky právne predpisy alebo zmluvné ustanovenia obsiahnuté v poistnej zmluve vydanej v súlade s článkom 3, v prípadoch, ak vylučujú z poistenia používanie alebo riadenie vozidla:
a) osoby, ktoré nie sú výslovne alebo nevýslovne oprávnené;
…
Právne predpisy alebo ustanovenia uvedené v prvom pododseku písm. a) sa však môžu uplatniť voči osobám, ktoré dobrovoľne vstúpili do vozidla, ktoré spôsobilo škodu alebo ujmu, v prípade keď poisťovateľ môže preukázať, že vedeli, že vozidlo bolo odcudzené.
…“.
9. Článok 10(10) smernice upravuje prípady, v ktorých škodu spôsobilo nepoistené alebo neidentifikované vozidlo. Smernica stanovuje, že pre tieto prípady členské štáty zriadia alebo poveria orgán, ktorého úlohou bude zabezpečiť vyplatenie náhrady škody obetiam nehôd. Tento článok v odseku 2 druhom pododseku stanovuje toto:
„Členské štáty však môžu vylúčiť vyplatenie náhrady škody zo strany tohto orgánu, pokiaľ ide o osoby, ktoré dobrovoľne nastúpili do vozidla, ktoré zapríčinilo škodu alebo ujmu v prípade, keď orgán môže dokázať, že si boli vedomé, že nebolo poistené“.
B – Vnútroštátne právo
10. Vnútroštátnu právnu úpravu relevantnú pre túto vec predstavuje Road Traffic Act 1988 (zákon o cestnej premávke z roku 1988; ďalej len „RTA“). Vo svojom § 151 ods. 8 stanovuje najmä, že ak bol poisťovateľ povinný vyplatiť určitú sumu z dôvodu zodpovednosti osoby, na ktorú sa nevzťahuje poistenie, tento je oprávnený žiadať od poisteného, ktorý zapríčinil alebo povolil použitie vozidla, ktoré bolo príčinou vzniku škody vrátenie vyplatenej sumy.
II – Skutkové okolnosti a prejudiciálne otázky
11. Konanie prebiehajúce na vnútroštátnom súde vzniklo spojením dvoch vecí týkajúcich sa odvolaní podaných v rámci dvoch rozličných sporov, o ktorých na prvom stupni rozhodli dva rozdielne súdy, ktoré dospeli k opačným záverom.
12. Tieto dve veci sú čiastočne odlišné, majú však spoločné znaky, ktoré majú z právneho hľadiska zásadný význam. V obidvoch prípadoch poistená osoba dovolila viesť vozidlo – v jednom prípade motorku a v druhom prípade auto – osobe, ktorá nebola v poistnej zmluve uvedená ako osoba oprávnená viesť príslušné vozidlo a ktorá navyše nemala uzavretú nijakú poistnú zmluvu. V obidvoch prípadoch došlo k nehode, pri ktorej poistená osoba, ktorá sa viezla ako cestujúci utrpela ujmu na zdraví.
13. Dotknuté poisťovacie spoločnosti v obidvoch prípadoch odmietli týmto dvom poškodeným vyplatiť náhradu škody na základe možnosti, ktorú im priznáva § 151 ods. 8 RTA, vymáhať si od poisteného sumy vyplatené za škody spôsobené neoprávnenou osobou, ktorej poistený dovolil použiť vozidlo. Podľa poisťovacích spoločností v prípadoch, akými sú prípady, o ktorých má rozhodnúť vnútroštátny súd povinnosť nahradiť poškodeným škodu a možnosť vymáhať si vrátenie vyplatenej sumy od poisteného navzájom kolidujú, pretože poškodený je zároveň aj osobou, od ktorej možno žiadať vrátenie vyplatenej sumy.
14. Za týchto okolností vnútroštátny súd, ktorý konštatoval možný rozpor s právom Únie prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Majú sa článok 12 ods. 1 a článok 13 ods. 1 smernice [2009/103/ES] vykladať tak, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, ktorých účinkom je, pokiaľ ide o príslušnú vnútroštátnu právnu úpravu, vylúčiť z poistenia poškodeného pri dopravnej nehode, za týchto okolností:
a) nehoda bola spôsobená nepoisteným vodičom; a
b) poškodený dovolil nepoistenému vodičovi viesť vozidlo; a
c) poškodený bol cestujúcim vo vozidle v čase nehody; a
d) tento poškodený bol poistený viesť dotknuté vozidlo?
Predovšetkým:
i) je takéto vnútroštátneho ustanovenie ustanovením, ktoré ‚vylučuje z poistenia‘ v zmysle článku 13 ods. 1 smernice [2009/103/ES]?
ii) za okolností, ktoré nastali v prejednávanej veci, je povolenie [od poistníka](11) udelené nepoistenému ‚výslovným alebo nevýslovným oprávnením‘ v zmysle článku 13 ods. 1 písm. a) smernice [2009/103/ES]?
iii) je odpoveď na túto otázku ovplyvnená skutočnosťou, že podľa článku 10 smernice [2009/103/ES] môžu vnútroštátne orgány, poverené vyplatením náhrady škody v prípade škody spôsobenej neidentifikovanými alebo nepoistenými vozidlami, vylúčiť z vyplatenia náhrady škody, pokiaľ ide o osoby, ktoré dobrovoľne nastúpili do vozidla, ktoré zapríčinilo škodu alebo ujmu v prípade, keď orgán môže dokázať, že si boli vedomé toho, že vozidlo nebolo poistené?
2. Závisí odpoveď na prvú otázku od toho, či dotknuté povolenie a) bolo založené na skutočnej znalosti, že dotknutý vodič nebol poistený alebo b) bolo založené na domnienke, že vodič bol poistený alebo c) bolo udelené poistníkom, ktorý sa týmto nezaoberal?“
III – O prvej prejudiciálnej otázke
A – Úvodné pripomienky
15. Treba zdôrazniť, že v prejednávanej veci sa nerieši otázka uznania zodpovednosti za škody spôsobené poškodeným osobám. Ako bolo uvedené pri skúmaní uplatniteľných ustanovení, právo Únie sa nedotýka vnútroštátnych ustanovení členských štátov týkajúcich sa zodpovednosti za škodu a výšky náhrady škody.
16. Skúmanie právnych dôsledkov každej udalosti, pri ktorej vznikne škoda prevádzkou motorových vozidiel musí vo všeobecnosti pozostávať z dvoch štádií. V prvom štádiu treba určiť, či existuje zodpovednosť za škodu. Ak je zodpovednosť za škodu uznaná, treba pristúpiť k druhému štádiu skúmania, ktoré sa týka účasti poisťovacích spoločností. Právo Únie sa v zásade a bez toho, aby bola dotknutá povinnosť zabezpečiť potrebný účinok smernice zaoberá otázkou, ktorá sa týka len tohto druhého štádia(12). Navyše je potrebné uviesť, že rozlišovanie medzi dvomi štádiami môže v praxi predstavovať určité ťažkosti a nie je vylúčené, že Súdny dvor môže byť v budúcnosti vyzvaný, aby v tejto súvislosti poskytol ďalšie vysvetlenia.
17. Z obsahu otázok, ktoré v tejto veci položil vnútroštátny súd vyplýva, že sa týkajú presne tohto vyššie uvedeného druhého štádia. Otázka, na ktorú treba odpovedať sa netýka uznania zodpovednosti za škodu ale existencie a rozsahu povinnosti poisťovateľov vyplatiť sumy z dôvodu náhrady škody. Preto je nesporné, že odpoveď na otázky treba hľadať vo výklade ustanovení smernice, do pôsobnosti ktorých patrí prejednávaná vec.
B – O prejudiciálnej otázke
18. Vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou v podstate pýta Súdneho dvora či sú vnútroštátne ustanovenia, ktoré umožňujú poisťovacej spoločnosti neuhradiť poškodenému nijakú náhradu škody, pokiaľ sú splnené tri nasledujúce podmienky: a) nehodu zapríčinilo vozidlo, ktoré riadila osoba, ktorá nie je poisteným vodičom; b) poškodený je poisteným; c) poistený dovolil viesť vozidlo nepoistenej osobe, zlučiteľné s právom Únie.
19. Na úvod treba zdôrazniť, že dotknuté poisťovacie spoločnosti uvádzajú skutkové okolnosti inak, ako ich uvádza vnútroštátny súd. Trvajú totiž na tom, že v prejednávanej veci sa nerieši otázka odmietnutia vyplatenia náhrady škody, či uznania poistného krytia. Jednoducho podľa vnútroštátnej právnej úpravy sú poisťovatelia, za osobitných okolností prípadu, oprávnení vymáhať si od poisteného sumu, ktorú vyplatili obetiam nehody. Keďže v tomto prípade je poistený zároveň aj poškodeným, nevyplatenie náhrady škody je podľa poisťovateľov len dôsledkom okamžitého vzájomného započítania sumy, ktorú majú vyplatiť poškodenému a sumy, ktorú si môžu vymáhať od „nedbanlivého“ poistníka(13).
20. Vnútroštátny súd sa naopak domnieva, že takéto rozlišovanie je umelé a že vnútroštátnu právnu úpravu treba vykladať tak, že má – jednoducho – za následok, že poisťovňa nevyplatí obeti nehody náhradu škody.
21. Napriek tomu, že výklad vnútroštátneho práva prináleží vnútroštátnemu súdu som presvedčený, že odpoveď, ktorú treba dať v prejednávanej veci na otázky sa pri prijatí jedného alebo druhého z týchto dvoch práve popísaných prístupov podstatne nemení. Právo Únie v každom prípade bráni tomu, aby v prípadoch, ako v tých, ktoré boli predložené vnútroštátnemu súdu na posúdenie mohla byť obeť nehody vylúčená z vyplatenia akejkoľvek náhrady za utrpené škody. V nasledujúcich bodoch sa pokúsim poskytnúť k tomu vysvetlenie.
22. Ako bolo uvedené vyššie právna úprava Únie v oblasti zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel nemá za cieľ harmonizovať režimy zodpovednosti za škodu v členských štátoch. Sleduje užšie vymedzený, ale dvojaký cieľ, pretože smeruje na jednej strane k zabezpečeniu voľného pohybu vozidiel a osôb v nich prepravovaných a na druhej strane k zabezpečeniu porovnateľného zaobchádzania s obeťami nehôd bez ohľadu na to, kde k týmto nehodám došlo(14). Inými slovami smernica síce, ako bolo uvedené, ponecháva vnútroštátnemu zákonodarcovi priestor pre voľnú úvahu pri úprave pravidiel o zodpovednosti za škodu, no zároveň vyžaduje, aby mali obete nehôd v každom prípade zaručené rovnaké zaobchádzanie vo všetkých členských štátoch (to by si vyžadovalo aj harmonizáciu režimov zodpovednosti za škodu, ktorej sa chcel normotvorca naopak vyhnúť), alebo prinajmenšom „porovnateľné“ zaobchádzanie na celom území Únie. Nie je celkom jasné, či táto zásada smernice môže mať vplyv na mieru voľnej úvahy priznanú štátom v oblasti zodpovednosti za škodu. V každom prípade, ako už bolo uvedené vyššie, otázka zodpovednosti za škodu prekračuje rámec tohto sporu.
23. Okolnosti, ktoré viedli v prejednávanej veci k sporu jasne spadajú pod prípad upravený v článku 13 ods. 1 písm. a) smernice. Poisťovacie spoločnosti sa snažia obísť svoju povinnosť vyplatiť náhradu škody na základe zákonných alebo zmluvných ustanovení opierajúcich sa o okolnosť, že vodič vozidla nebol oprávnený na jeho vedenie. Podľa tohto článku 13 sú takéto ustanovenia nezlučiteľné s právom Únie(15). Majiteľ vozidla/poistený, ktorý neriadil vozidlo je totiž na účely náhrady škody v každom prípade „treťou osobou“ chránenou vyššie uvedeným ustanovením. V prípade nehody sa totiž za „tretie osoby“ považujú všetky osoby okrem vodiča, ktorý zapríčinil nehodu(16). Generálny advokát Geelhoed sa vyslovil v tom zmysle, že v tomto prípade „existujúci právny vzťah medzi poisteným a poisťovateľom sa prenesie na ťarchu toho, kto spôsobil škodu“(17).
24. Judikatúra, ktorú preskúmam potvrdzuje a podporuje to, čo som práve uviedol.
25. Vnútroštátny súd totiž správne uvádza, že okolnosti prípadov prejednávaných v tejto veci sú veľmi podobné s vecou Candolin a i., v ktorej v roku 2005 vydal Súdny dvor rozsudok(18). V danom prípade fínska vnútroštátna právna úprava umožňovala poisťovateľom vylúčiť alebo obmedziť odškodnenie obetí nehody, ak mali tieto obete účasť na vzniku škody. Vec Candolin a i. sa osobitne týkala viacerých osôb, vrátane majiteľa vozidla, ktoré nastúpili do vozidla hoci vedeli, že vodič bol pod vplyvom alkoholu.
26. Súdny dvor pri tejto príležitosti stanovil, že takúto vnútroštátnu právnu úpravu nemožno považovať za zlučiteľnú s právom Únie. Dôvodom toho je, že platné právo Únie vo všeobecnosti ukladá poisťovateľom povinnosť vyplatiť poškodeným náhradu škody a výslovne stanovuje určité výnimky z tejto povinnosti, ktoré sa musia vykladať zužujúco(19). V dôsledku toho Súdny dvor stanovil, že vo všetkých prípadoch, ktoré nespadajú pod výnimky upravené smernicou musia byť poškodení, ktorí utrpeli ujmu v dôsledku nehody odškodnení.
27. Okolnosť, že majiteľ vozidla, ktorý sa viezol ako cestujúci je jedným z poškodených je za týchto okolností irelevantná. Jedinej osobe, ktorej smernica v zásade nepriznáva nárok na náhradu škody zo strany poisťovne je vodič, všetci cestujúci však musia byť odškodnení(20). Judikatúra Súdneho dvora preto uvádza, že okrem prípadov spadajúcich pod výnimky stanovené smernicou, obete nehody majú vždy právo na odškodnenie zo strany poisťovne. Keďže je zjavné, že skutkové okolnosti prejednávanej veci nespadajú pod nijakú z výnimiek výslovne uvedenú v smernici, vyššie citovaný rozsudok Súdneho dvora vo veci Candolin a i. potvrdzuje, že obidve poistené osoby, ktoré dovolili viesť svoje vozidlo neoprávneným osobám majú v každom prípade nárok na odškodnenie ujmy, ktorú utrpeli.
28. Dalo by sa namietať, že vo veci, ktorá viedla k už citovanému rozsudku Candolin a i. Súdny dvor neuviedol, kto je osobou, ktorá uzavrela poistnú zmluvu, čo je v prejednávanej veci naopak podstatnou skutkovou okolnosťou. Treba však uviesť, že táto skutočnosť sa z praktického hľadiska zdá byť bezvýznamná, pretože Súdny dvor výslovne uviedol, že jediné rozlíšenie, ktoré pripúšťa smernica, ak nejde o niektorý z uvedených výnimočných prípadov, ktoré umožňujú vylúčiť poistenie, je rozlíšenie medzi vodičom a cestujúcimi, a že preto osoby okrem vodiča sú na účely smernice „tretími osobami“, ktoré majú nárok na náhradu škody. Nie je nijaký dôvod predpokladať, že by sa skutkové okolnosti, z ktorých vychádza rozsudok Candolin a i. líšili od typického modelu, keď je majiteľ vozidla zároveň aj osobou, ktorá uzavrela poistnú zmluvu(21). Nemožno nakoniec zabúdať ani na to, že poistná zmluva sa vo väčšine členských štátov, ako bolo uvedené, vzťahuje len na poistenie vozidla a neuvádza sa v nej osoba, ktorá je oprávnená na jeho vedenie.
29. Vnútroštátny súd síce uznáva relevantnosť práve uvedenej judikatúry Súdneho dvora, má však v tejto súvislosti určité pochybnosti, ktoré ho viedli k tomu, aby položil svoje prejudiciálne otázky. Domnievam sa však, že tieto pochybnosti sú nedôvodné a že citovaný rozsudok Candolin a i. je referenčným bodom aj pre prejednávanú vec.
30. Hlavný argument, ktorý použil vnútroštátny súd na spochybnenie uplatniteľnosti rozsudku Candolin a i. – vlastne skôr na odôvodnenie svojich pochybností o jeho správnosti – spočíva v tvrdení, že pri stotožnení sa s výkladom Súdneho dvora sa na cestujúcich, ktorí sú účastníkmi nehody v prípade ako v prejednávanej veci na jednej strane a na cestujúcich, ktorí vedome nastúpili do nepoisteného vozidla na strane druhej uplatňuje rozdielne zaobchádzanie. Kým sa totiž v prípade týkajúcom sa prejednávanej veci musí na základe uplatnenia judikatúry Candolin a i. priznať poistenému, ktorý dovolil neoprávnenej osobe viesť svoje vozidlo náhrada škody, osobám, ktoré nastúpia do nepoisteného vozidla a sú si tejto skutočnosti vedomé možno podľa článku 10 ods. 2 smernice odmietnuť vyplatiť náhradu škody.
31. K tomuto údajnému rozdielnemu zaobchádzaniu je podľa mňa potrebné uviesť dve pripomienky. Po prvé, ako uviedla napríklad aj Komisia, prípad poisteného vozidla a prípad nepoisteného vozidla nemožno porovnávať. Pre prípady týkajúce sa nepoisteného vozidla smernica stanovuje povinnú účasť orgánov určených členskými štátmi s cieľom zaručiť poškodeným za každých okolností určitú úroveň poistenia. Pravidlá týkajúce sa nepoistených vozidiel možno teda správne považovať za výnimky, a teda za pravidlá, ktoré sa neuplatňujú na riadne poistené vozidlá.
32. Po druhé z hľadiska výkladu sa vo všeobecnosti zdá byť prinajmenšom otázny návrh vyrovnať rozdiely v zaobchádzaní znížením úrovne ochrany priznanej v prípade „výhodnejšieho“ zaobchádzania na úroveň priznanú v prípade „nevýhodnejšieho“ zaobchádzania. Zvyčajne dochádza skôr k opačnej situácii, že pri výklade bude skôr snaha priznať aj v prípade menšej ochrany rovnaké zaobchádzanie aké sa priznáva v prípade vyššej úrovne ochrany.
33. Právna úprava a judikatúra Súdneho dvora priamo a jasne ukazujú, že právo Únie v prípade, že by sa prijalo tvrdenie navrhované vnútroštátnym súdom, podľa ktorého vnútroštátne právo uplatniteľné na skutkové okolnosti prípadu stanovuje, že v prípadoch, ako v prejednávanej veci nie je poisťovateľ povinný vyplatiť poškodeným náhradu škody, bráni takejto vnútroštátnej právnej úprave.
34. Na druhej strane, ako už bolo uvedené vyššie, rovnaký záver platí aj v prípade, keby sa prijalo tvrdenie zamietnuté vnútroštátnym súdom, s ktorým sa však stotožnili poisťovacie spoločnosti, že v prejednávanej veci nedošlo k odmietnutiu vyplatiť náhradu škody, ale len k zápočtu náhrady škody a sumy, ktorú si môžu poisťovatelia vymáhať za túto náhradu škody od „nedbanlivého“ poistníka.
35. Treba totiž zdôrazniť, že aj napriek tomu, že právo Únie dovoľuje vo všeobecnosti, aby vnútroštátne právo umožnilo poisťovateľom vymáhať si v určitých prípadoch od poisteného náhradu škody(22), judikatúra stanovuje že, právne predpisy členských štátov nemôžu zbavovať potrebného účinku smernicu(23), ktorá vychádza zo základnej zásady, že poisťovatelia sú vždy povinní vyplatiť náhradu škody poškodeným okrem vodiča(24).
36. Keďže smernica neharmonizuje vnútroštátne režimy zodpovednosti za škodu, skutkové okolnosti jednotlivých nehôd môžu byť určite zohľadnené napríklad na účely určenia výšky náhrady škody. Každé zníženie náhrady škody, ak nejde o výnimočné prípady musí byť za každých okolností vždy posudzované jednotlivo a nemôže byť určené podľa všeobecných a abstraktných kritérií(25). V krajných prípadoch, ako uviedla Komisia na pojednávaní, by náhrada škody mohla byť znížená aj o sumu rovnajúcu sa výške tejto náhrady, čo by teda viedlo k vyplateniu sumy rovnajúcej sa nule. K takému záveru sa však môže dospieť len na základe posúdenia všetkých okolností prípadu a samotná skutočnosť, že poistený dovolil viesť vozidlo neoprávnenej osobe určite nestačí na zníženie výšky náhrady škody na nulu. Rovnako je potrebné pripomenúť, že podľa Súdneho dvora účasť spolujazdca na vzniku ujmy nemôže viesť k neprimeranému zníženiu náhrady škody(26).
37. Inými slovami, výklad judikatúry Súdneho dvora v danej oblasti nevyhnutne potvrdzuje, že článok 12 ods. 1 v spojení s článkom 13 ods. 1 smernice vyžaduje, aby v prípade, keď je poškodený zároveň nedbanlivým poistníkom, malo jeho postavenie ako poškodeného prednosť pred jeho postavením uvedeným na druhom mieste. Okrem prípadov, v ktorých smernica výslovne stanovuje možnosť odmietnuť vyplatenie náhrady škody musia byť obete nehody odškodnené.
38. Nemožno poprieť, že tento výklad práva Únie, ako jediný zlučiteľný s právnou úpravou a judikatúrou vedie k určitým rozporom. Je potrebné najmä pripustiť, že hoci poisťovateľ nemôže vymáhať od nedbanlivého poistníka sumy, ktoré mu boli vyplatené ako poškodenému, môže si však od neho vymáhať sumy, ktoré prípadne vyplatil iným obetiam tej istej nehody. Takáto situácia sa mi však nezdá byť zlučiteľná s duchom smernice, a to najmä so zreteľom na jej zámer chrániť poškodených.
C – O miere voľnej úvahy členských štátov v oblasti úpravy zodpovednosti za škodu
39. Treba tiež uviesť, že nedávne rozsudky Súdneho dvora(27), v ktorých bola uznaná zlučiteľnosť portugalskej právnej úpravy v oblasti zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami so smernicou neodporujú záveru, ktorý som navrhol. Portugalský režim zodpovednosti za škodu umožňuje v určitých prípadoch vylúčiť obete cestnej premávky z akéhokoľvek odškodnenia. To je najmä prípad, keď je vylúčené akékoľvek zavinenie vodičov vozidiel.
40. Sám Súdny dvor uviedol, že predmetné rozsudky(28) riešili len otázku týkajúcu sa uznania zodpovednosti za škodu vzniknutú pri dotknutých dopravných nehodách. Tieto prípady preto spadali do oblasti, ktorá v zásade patrí stále do právomoci členských štátov. V tejto veci sa naopak, ako už bolo uvedené, vychádza z predpokladu, že zodpovednosť za škodu bola uznaná a prejudiciálne otázky sa týkajú len účasti poisťovateľa. Nejde teda o otázku týkajúcu sa zodpovednosti za škodu, ale o problematiku spadajúcu do oblasti – upravenej smernicou – právnej úpravy týkajúcej sa úlohy poisťovní.
41. Okrem toho treba zdôrazniť, že vo vyššie uvedených rozsudkoch bola na základe individuálneho posúdenia jednotlivých prípadov vykonaného vnútroštátnymi súdmi vylúčená zodpovednosť za škodu. Naopak v prípadoch, ktoré viedli k tomuto konaniu vnútroštátne právo vo všeobecnosti umožňuje poisťovateľom odmietnuť vyplatiť náhradu škody vo všetkých prípadoch, v ktorých bolo dovolené osobe, ktorá nebola podľa poistnej zmluvy oprávnenou osobou, viesť vozidlo. Takýto typ všeobecného vylúčenia je teda zrejme v rozpore, ako bolo uvedené, aj s povinnosťou stanovenou judikatúrou, posudzovať jednotlivo každý konkrétny prípad(29).
D – O „oprávnení“ podľa článku 13 ods. 1 smernice
42. Pred uzavretím analýzy prvej prejudiciálnej otázky treba v krátkosti objasniť posledný aspekt, ktorý sa týka tvrdenia, s ktorými sa vo svojich písomných pripomienkach stotožnili poisťovacie spoločnosti a vláda Spojeného kráľovstva, že „oprávnenie“, ktoré uvádza článok 13 ods. 1 smernice nepatrí poisťovateľovi ale poistníkovi. Preto ustanovenia, ktoré sa podľa článku 13 považujú za neplatné sú tie ustanovenia poistných zmlúv, ktoré vylučujú z poistenia vozidlo vedené osobou, ktorá na to nemá oprávnenie jeho majiteľa. Ustanovenia, ktoré vylučujú z poistenia vozidlo, ktoré riadi osoba bez oprávnenia poisťovateľa, ako je tomu v prejednávanej veci zostávajú naopak naďalej v platnosti.
43. S vyššie uvedeným tvrdením nemožno podľa mňa súhlasiť.
44. Predovšetkým, ako bolo správne uvedené, vedenie vozidla bez povolenia majiteľa obvykle napĺňa znaky skutkovej podstaty krádeže a v súvislosti s krádežou stanovuje smernica osobitné pravidlá, ktoré sú tiež obsiahnuté v článku 13. Osobitne v súvislosti s prípadmi týkajúcimi sa odcudzených vozidiel členské štáty môžu na zabezpečenie náhrady škôd spôsobených neidentifikovanými alebo nepoistenými vozidlami ustanoviť v súlade s článkom 10 vnútroštátny orgán, ktorý uhradí poškodeným náhradu škody namiesto poisťovateľa. Okolnosť, že smernica obsahuje osobitné pravidlá týkajúce sa krádeže vedie k domnienke, že keby mal normotvorca v úmysle upraviť v článku 13 ods. 1 písm. a) len tento prípad, vyjadril by sa v tomto zmysle jasnejšie.
45. Zastávam názor, že pravidlo, podľa ktorého nemožno uplatniť zmluvné ustanovenia, ktoré vylučujú v prípade neexistencie „oprávnenia“ poistné krytie sa v rámci teleologického výkladu smernice musí so zreteľom na cieľ ochrany poškodených vykladať široko tak, že sa vzťahuje na všetky prípady, v ktorých vedie vozidlo osoba, ktorá ho nemôže viesť z dôvodu, že na to nemá oprávnenie poisťovacej spoločnosti, majiteľa vozidla alebo poisteného. Vo všetkých týchto prípadoch musí byť na ochranu poškodených zaručené za každých okolností poistné krytie a poisťovateľ sa v zásade nemôže vyhnúť povinnosti vyplatiť náhradu škody.
46. Ustanovenie upresňujúce, že toto oprávnenie môže byť „výslovné alebo nevýslovné“ nespochybňuje tento výklad. Na rozdiel od tvrdenia vlády Spojeného kráľovstva môže nevýslovné oprávnenie udeliť nielen poistník, ale aj poisťovateľ. Treba totiž zdôrazniť, že vo väčšine členských štátov, ako bolo uvedené, sa poistná zmluva vzťahuje len na poistenie vozidla a neuvádzajú sa v nej osoby oprávnené na jeho vedenie. V takom prípade udeľuje poisťovateľ „nevýslovné“ oprávnenie všetkým potenciálnym vodičom vozidla.
47. Okrem toho treba tiež uviesť, ako zdôraznila Komisia na pojednávaní, že ustanovenia článku 13 ods. 1 písm. a) až c) smernice, najmä so zreteľom na judikatúru, ktorá stanovila, že ustanovenia, ktoré umožňujú poisťovateľom vylúčiť v určitých prípadoch vyplatenie náhrady škody predstavujú výnimky, ktoré treba vykladať zužujúco(30), majú zrejme skôr demonštratívny ako taxatívny charakter. Z tohto pohľadu okolnosť, že v článku 13 nie je niektorý typ situácie výslovne uvedený neznamená, že ustanovenie upravujúce danú situáciu je automaticky zlučiteľné so smernicou.
E – Návrh týkajúci sa prvej otázky
48. Na záver skúmania prvej prejudiciálnej otázky navrhujem Súdnemu dvoru odpovedať na túto otázku tak, že články 12 ods. 1 a 13 ods. 1 smernice sa musia vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, na základe ktorých môže poisťovateľ za okolností ako vo veci samej odmietnuť vyplatiť poškodenému náhradu škody, ak je tento poisteným, ktorý nastúpil ako cestujúci do svojho vozidla, ktoré dovolil viesť osobe, na ktorú sa nevzťahuje poistenie.
IV – O druhej prejudiciálnej otázke
49. Vnútroštátny súd svojou druhou otázkou žiada Súdny dvor o vysvetlenie, či je pre odpoveď na predchádzajúcu otázku relevantný psychologický aspekt vedomosti poisteného, ktorý dovolil viesť vozidlo neoprávnenej osobe. Pýta sa najmä, či môže byť dôležitá okolnosť týkajúca sa vedomosti poisteného o tom, že osoba, ktorej dovolil viesť vozidlo nebola poistená.
50. Ako už bolo uvedené vyššie smernica podľa výkladu judikatúry vychádza z myšlienky, že poisťovateľ je v zásade vždy povinný vyplatiť poškodeným náhradu škody, ibaže by išlo o niektorý z výnimočných prípadov, ktorý je v nej výslovne uvedený. Inými slovami, psychologický aspekt vedomosti poisteného je vzhľadom na okolnosť, že poškodeným musí byť v každom prípade vyplatená náhrada škody irelevantný, a to aj vtedy, keď je jedným z poškodených „nedbanlivý“ poistník.
51. To prirodzene nijako nebráni tomu, aby členské štáty v rozsahu uvedenom vyššie zohľadnili túto skutočnosť v rámci pravidiel upravujúcich zodpovednosť za škodu, napríklad na účely určenia výšky náhrady škody, na ktorú majú poškodení nárok, alebo pri škodách spôsobených tretím osobám, na účely určenia nároku poisťovateľov na vrátenie vyplatených súm.
52. Preto navrhujem Súdnemu dvoru, aby na druhú prejudiciálnu otázku odpovedal tak, že okolnosť týkajúca sa vedomosti poisteného o tom, že osoba, ktorej dovolil viesť vozidlo nebola poistená nemá vplyv na odpoveď na prvú otázku.
V – Návrh
53. Vzhľadom na uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na otázky, ktoré položil Court of Appeal, odpovedal takto:
Články 12 ods. 1 a 13 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti sa musia vykladať tak, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, na základe ktorých môže poisťovateľ za okolností ako vo veci samej odmietnuť vyplatiť poškodenému náhradu škody, ak je tento poisteným, ktorý nastúpil ako cestujúci do svojho vozidla, ktoré dovolil viesť osobe, na ktorú sa nevzťahuje poistenie.
Okolnosť týkajúca sa vedomosti poisteného o tom, že osoba, ktorej dovolil viesť vozidlo nebola poistená nemá vplyv na odpoveď na prvú otázku.