UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (siedma rozšírená komora)
zo 6. septembra 2011 (*)
„Žaloba o neplatnosť – Nariadenie (ES) č. 1007/2009 – Obchodovanie s výrobkami z tuleňov – Zákaz dovozu a predaja – Výnimka v prospech inuitskej komunity – Uplatnenie článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ – Pojem ,regulačný akt‘ – Neexistencia priamej alebo osobnej dotknutosti – Neprípustnosť“
Vo veci T‑18/10,
Inuit Tapiriit Kanatami, so sídlom v Ottawe (Kanada),
Nattivak Hunters and Trappers Association, so sídlom v Qikiqtarjuaqu (Kanada),
Pangnirtung Hunters’ and Trappers’ Association, so sídlom v Pangnirtungu (Kanada),
Jaypootie Moesesie, s bydliskom v Qikiqtarjuaqu,
Allen Kooneeliusie, s bydliskom v Qikiqtarjuaqu,
Toomasie Newkingnak, s bydliskom v Qikiqtarjuaqu,
David Kuptana, s bydliskom v Ulukhaktoku (Kanada),
Karliin Aariak, s bydliskom v Iqaluite (Kanada),
Efstathios Andreas Agathos, s bydliskom v Aténach (Grécko),
Canadian Seal Marketing Group, so sídlom v Québecu (Kanada),
Ta Ma Su Seal Products, Inc., so sídlom v Cap‑aux‑Meules (Kanada),
Fur Institute of Canada, so sídlom v Ottawe,
NuTan Furs, Inc., so sídlom v Cataline (Kanada),
GC Rieber Skinn AS, so sídlom v Bergene (Nórsko),
Inuit Circumpolar Conference Greenland (ICC), so sídlom v Nuuku, Grónsko (Dánsko),
Johannes Egede, s bydliskom v Nuuku,
Kalaallit Nunaanni Aalisartut Piniartullu Kattuffiat (KNAPK), so sídlom v Nuuku,
v zastúpení: pôvodne J. Bouckaert, M. van der Woude a H. Viaene, neskôr J. Bouckaert a H. Viaene, advokáti,
žalobcovia,
proti
Európskemu parlamentu, v zastúpení: I. Anagnostopoulou a L. Visaggio, splnomocnení zástupcovia,
a
Rade Európskej únie, v zastúpení: M. Moore a K. Michoel, splnomocnení zástupcovia,
žalovaným,
ktorých v konaní podporujú:
Holandské kráľovstvo, v zastúpení: C. Wissels, Y. de Vries, J. Langer a M. Noort, splnomocnení zástupcovia,
a
Európska komisia, v zastúpení: pôvodne É. White, P. Oliver a J.‑B. Laignelot, neskôr É. White, P. Oliver a K. Mifsud‑Bonnici, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastníci konania,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1007/2009 zo 16. septembra 2009 o obchodovaní s výrobkami z tuleňov (Ú. v. EÚ L 286, s. 36),
VŠEOBECNÝ SÚD (siedma rozšírená komora),
v zložení: predseda komory A. Dittrich, sudcovia F. Dehousse, I. Wiszniewska‑Białecka, M. Prek (spravodajca) a A. Popescu,
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Skutkový stav, konanie a návrhy účastníkov konania
1 Európsky parlament a Rada Európskej únie prijali 16. septembra 2009 nariadenie (ES) č. 1007/2009 zo 16. septembra 2009 o obchodovaní s výrobkami z tuleňov (Ú. v. EÚ L 286, s. 36, ďalej len „napadnuté nariadenie“), ktorého predmetom je podľa jeho článku 1 zavedenie zosúladených pravidiel týkajúcich sa uvádzania výrobkov z tuleňov na trh.
2 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 11. januára 2010 žalobcovia Inuit Tapiriit Kanatami, Nattivak Hunters and Trappers Association, Pangnirtung Hunters’ and Trappers’ Association, Jaypootie Moesesie, Allen Kooneeliusie, Toomasie Newkingnak, David Kuptana, Karliin Aariak, Efstathios Andreas Agathos, Canadian Seal Marketing Group, Ta Ma Su Seal Products, Inc., Fur Institute of Canada, NuTan Furs, Inc., GC Rieber Skinn AS, Inuit Circumpolar Conference Greenland (ICC), Johannes Egede a Kalaallit Nunaanni Aalisartut Piniartullu Kattuffiat (KNAPK), podali túto žalobu o neplatnosť napadnutého nariadenia.
3 Samostatným podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 11. februára 2010 podali žalobcovia návrh na nariadenie predbežného opatrenia, v ktorom bolo navrhnuté, aby predseda Všeobecného súdu nariadil odloženie výkonu napadnutého nariadenia.
4 Parlament a Rada predložili pripomienky k tomuto návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v stanovených lehotách.
5 Predseda Všeobecného súdu uznesením z 30. apríla 2010, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada (T‑18/10 R, neuverejnené v Zbierke), zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia.
6 Samostatnými podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 20. a 21. mája 2010 Parlament a Rada vzniesli námietky neprípustnosti na základe článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.
7 Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 31. a 21. mája 2010 Holandské kráľovstvo a Európska komisia podali návrhy na vstup do tohto konania ako vedľajší účastníci na podporu návrhov Parlamentu a Rady. Žalobcovia a Parlament predložili v stanovených lehotách pripomienky k týmto návrhom. Rada žiadne pripomienky nepredložila.
8 Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 8. júna 2010 Rada podala návrh, aby príloha A 7 žaloby, ktorú tvorí stanovisko právneho odboru Rady z 18. februára 2009 týkajúce sa návrhu nariadenia Parlamentu a Rady o obchodovaní s výrobkami z tuleňov predloženého Komisiou [KOM(2008) 469 v konečnom znení z 23. júla 2008], bola vyňatá zo spisu, tak ako aj citácia časti predmetného stanoviska uvedená v bode 46 žaloby.
9 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 2. júla 2010 Parlament predložil pripomienky k návrhu na vyňatie zo spisu podanému Radou.
10 Predseda piatej komory Všeobecného súdu uznesením zo 6. júla 2010 pripustil, aby Holandské kráľovstvo a Komisia vstúpili do konania ako vedľajší účastníci.
11 Žalobcovia predložili 13. júla 2010 pripomienky k námietkam neprípustnosti, ktoré vzniesli Parlament a Rada.
12 Holandské kráľovstvo a Komisia predložili 19. a 20. augusta 2010 svoje vyjadrenia vedľajších účastníkov konania, ktoré sa obmedzili na námietky neprípustnosti.
13 Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 28. júla 2010 všetci žalobcovia s výnimkou jedného podali nový návrh na nariadenie predbežného opatrenia založený na článkoch 278 ZFEÚ a 279 ZFEÚ, ako aj na článku 109 rokovacieho poriadku, v ktorom navrhli, aby predseda Všeobecného súdu nariadil odloženie výkonu napadnutého nariadenia, až kým Všeobecný súd nerozhodne o žalobe o neplatnosť podanej proti tomu istému nariadeniu.
14 Predseda Všeobecného súdu uznesením z 19. augusta 2010, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada (T‑18/10 R II, neuverejnené v Zbierke), odložil uplatňovanie podmienok, ktoré podľa článku 3 ods. 1 napadnutého nariadenia obmedzujú žalobcov pri uvádzaní výrobkov z tuleňov na trh, a to až do prijatia uznesenia ukončujúceho toto konanie o nariadení predbežného opatrenia.
15 Parlament a Rada, ako aj Komisia predložili 7. septembra 2010 pripomienky k druhému návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Holandské kráľovstvo pripomienky nepredložilo.
16 Žalobcovia podali 5. októbra 2010 návrh podľa článku 129 rokovacieho poriadku týkajúci sa výkladu uznesenia predsedu Všeobecného súdu z 19. augusta 2010, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, už citovaného v bode 14 vyššie.
17 Parlament, Rada a Komisia k tomuto návrhu predložili pripomienky 14., 18. a 13. októbra 2010.
18 Tento návrh na výklad bol zamietnutý ako neprípustný uznesením predsedu Všeobecného súdu z 19. októbra 2010, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada (T‑18/10 RII‑INTP, neuverejnené v Zbierke).
19 Predseda Všeobecného súdu uznesením z 25. októbra 2010, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada (T‑18/10 RII‑INTP, neuverejnené v Zbierke, v súčasnosti v odvolacom konaní), zamietol druhý návrh na nariadenie predbežného opatrenia.
20 Samostatnými podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 6. a 14. októbra 2010 Rada a Komisia podali žiadosť o postúpenie tejto veci veľkej komore. Pokiaľ ide o meritum veci, Komisia subsidiárne požiadala o postúpenie veci päťčlennej komore.
21 Všeobecný súd po týchto návrhoch vzhľadom na znenie článku 51 ods. 1 druhého pododseku rokovacieho poriadku 26. októbra 2010 rozhodol o postúpení veci siedmej rozšírenej komore.
22 Žalobcovia a Parlament predložili 19. októbra 2010 pripomienky k vyjadreniam vedľajších účastníkov konania, ktoré sa obmedzili na námietky neprípustnosti vznesené Holandským kráľovstvom a Komisiou.
23 Všeobecný súd listom z 8. februára 2011 vyzval účastníkov konania, aby odpovedali na otázku týkajúcu sa priameho dosahu napadnutého nariadenia na žalobcov. Žalobcovia, Parlament, Rada a Komisia na túto otázku odpovedali v stanovenej lehote. Holandské kráľovstvo na otázku Všeobecného súdu neodpovedalo.
24 Žalobcovia v žalobe navrhujú, aby Všeobecný súd:
– vyhlásil žalobu za prípustnú,
– zrušil napadnuté nariadenie,
– zaviazal Parlament a Radu na náhradu trov konania.
25 Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako neprípustnú,
– subsidiárne, v prípade, ak zamietne námietku neprípustnosti alebo si v tejto súvislosti vyhradí rozhodnutie, Parlamentu aj Rade priznal lehotu na predloženie vyjadrenia k žalobe v súlade s článkom 114 ods. 4 rokovacieho poriadku,
– zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.
26 Holandské kráľovstvo a Rada navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako neprípustnú,
– zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.
27 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako zjavne neprípustnú,
– zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.
28 Žalobcovia vo svojich pripomienkach k námietkam neprípustnosti navrhli, aby Všeobecný súd:
– spojil konanie o námietkach neprípustnosti s konaním vo veci samej,
– subsidiárne vyhlásil žalobu za prípustnú,
– v každom prípade zaviazal Parlament a Radu na náhradu trov konania,
– uložil Holandskému kráľovstvu a Komisii povinnosť znášať vlastné trovy konania.
Právny stav
29 Podľa článku 114 ods. 1 a 4 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd rozhodnúť o námietke neprípustnosti pred prejednaním veci samej, ak o to niektorý účastník konania požiada.
30 Okrem toho podľa článku 113 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd kedykoľvek aj bez návrhu po vypočutí účastníkov konania rozhodnúť o prekážke konania z dôvodu verejného záujmu. Toto rozhodnutie sa prijme za podmienok stanovených v článku 114 ods. 3 a 4 tohto rokovacieho poriadku.
31 V súlade s článkom 114 ods. 3 rokovacieho poriadku, ak Všeobecný súd nerozhodne inak, konanie pokračuje ústnou časťou. V tomto prípade sa Všeobecný súd domnieva, že vec bola dostatočne objasnená na základe dokumentov zo spisu a nie je potrebné otvoriť ústnu časť konania.
O uplatniteľnosti článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ
32 Treba pripomenúť, že napadnuté nariadenie bolo prijaté na základe Zmluvy o ES (článok 95 ES), zatiaľ čo žaloba bola podaná po nadobudnutí účinnosti Zmluvy o FEÚ.
33 Účastníci konania sa domnievajú, že prejednávaná žaloba má byť preskúmaná s prihliadnutím na článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ.
34 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ ide o otázku časovej uplatniteľnosti pravidiel určujúcich podmienky prípustnosti žaloby o neplatnosť podanej jednotlivcom na súd Európskej únie, z ustálenej judikatúry vyplýva jednak, že v súlade s pravidlom tempus regit actum musí byť otázka prípustnosti žaloby prejednávaná na základe pravidiel platných v deň podania tejto žaloby, a jednak, že podmienky prípustnosti žaloby sa posudzujú v čase podania tejto žaloby, teda v čase doručenia návrhu (pozri uznesenia Všeobecného súdu zo 7. septembra 2010, Norilsk Nickel Harjavalta a Umicore/Komisia, T‑532/08, Zb. s. II‑3959, bod 70, a Etimine a Etiproducts/Komisia, T‑539/08, Zb. s. II‑4017, bod 76 a tam citovanú judikatúru).
35 V okamihu podania žaloby v prejednávanom prípade upravoval podmienky prípustnosti článok 263 ZFEÚ. Preto so zreteľom na judikatúru pripomenutú v predchádzajúcom bode musí byť otázka prípustnosti tejto žaloby prejednávaná na základe uvedeného článku.
O prípustnosti tejto žaloby
36 Parlament a Rada, ktoré podporuje Holandské kráľovstvo a Komisia, vzniesli tri námietky neprípustnosti založené na tom, že napadnuté nariadenie nie je regulačným aktom, že vyžaduje prijatie vykonávacích opatrení a osobne sa netýka žalobcov.
37 Žalobcovia spochybňujú návrhy Parlamentu a Rady, ktoré podporili Holandské kráľovstvo a Komisia.
O pojme „regulačný akt“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ
38 Podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ môže „akákoľvek fyzická alebo právnická osoba za podmienok ustanovených v prvom a druhom odseku podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia“.
39 Treba poznamenať, že pokiaľ ide o prístup k súdom Únie, hoci toto ustanovenie so zreteľom na Zmluvu o ES prináša novinku, a to že od tohto okamihu môže fyzická alebo právnická osoba podať žalobu proti regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a ktoré nevyžadujú vykonávacie opatrenia, pojem „regulačný akt“ Zmluva o FEÚ nedefinuje.
40 Aby bolo možné rozhodnúť o prípustnosti tejto žaloby, treba uskutočniť doslovný, historický a teleologický výklad tohto ustanovenia.
41 Po prvé, kvôli pripomenutiu, článok 230 štvrtý odsek ES umožňuje fyzickým a právnickým osobám podať žalobu proti rozhodnutiam, akými sú akty s osobnou pôsobnosťou a akty so všeobecnou pôsobnosťou, napríklad nariadenie, ktoré sa tejto osoby priamo týka alebo ju postihuje na základe určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ju charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ju individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, Zb. s. 197, 223, a rozsudok z 25. júla 2002, Unión de Pequeños Agricultores/Rada, C‑50/00 P, Zb. s. I‑6677, bod 36).
42 Článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ, hoci vynecháva pojem „rozhodnutie“, preberá tieto dve možnosti a pridáva k nim tretiu. Umožňuje podanie žaloby proti individuálnym aktom, aktom s všeobecnou pôsobnosťou, ktoré sa týkajú fyzickej alebo právnickej osoby priamo a osobne, ako aj proti regulačným aktom, ktoré sa jej týkajú priamo a ktoré nevyžadujú vykonávacie opatrenia. Zo všeobecného zmyslu pojmu „regulačný“ vyplýva, že akty podľa tejto tretej možnosti majú aj všeobecnú pôsobnosť.
43 V tomto kontexte treba konštatovať, že táto možnosť sa netýka všetkých aktov so všeobecnou pôsobnosťou, ale ich obmedzenejšej kategórie, teda regulačných aktov.
44 Článok 263 prvý odsek ZFEÚ stanovuje viacero kategórií aktov Únie, ktoré by mohli byť predmetom preskúmania zákonnosti, a to jednak legislatívne akty a jednak iné záväzné akty, ktoré majú právne účinky vo vzťahu k tretím stranám, pričom môžu byť aktmi s osobnou alebo so všeobecnou pôsobnosťou.
45 Z toho treba vyvodiť, že článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ v spojení s prvým odsekom stanovuje, že fyzická alebo právnická osoba môže podať žalobu proti aktom, ktorých je adresátom, ako aj jednak proti aktom so všeobecnou pôsobnosťou, legislatívnym alebo regulačným, ktoré sa jej týkajú priamo a osobne, a jednak proti niektorým aktom so všeobecnou pôsobnosťou, a to regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia.
46 Okrem toho takýto výklad pojmu „regulačný“ a jeho ekvivalentu v rôznych jazykových verziách Zmluvy o FEÚ na rozdiel od pojmu „legislatívny“ vyplýva aj z viacerých ďalších ustanovení Zmluvy o FEÚ, najmä z článku 114 ZFEÚ, týkajúceho sa aproximácie „ustanovení zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov“.
47 V tejto súvislosti treba odmietnuť tvrdenie žalobcov, podľa ktorého by rozdiel medzi legislatívnymi a inými regulačnými aktmi, ako ho navrhujú Parlament a Rada a ako bol uvedený v bodoch 42 až 45 vyššie, spočíval v doplnení prívlastku „zákonný“ k slovu „akt“, odkazujúcemu na prvé dve možnosti uvedené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ. Ako to vyplýva zo záveru uvedeného v bode 45 vyššie, pojem „akty“, odkazujúci na tieto dve prvé možnosti, sa okrem aktov, ktorých adresátom je fyzická alebo právnická osoba, týka všetkých aktov, legislatívnych alebo regulačných, ktoré sa jej týkajú priamo a osobne. Legislatívne akty a regulačné akty obsahujúce vykonávacie opatrenia však spadajú do pôsobnosti tejto poslednej možnosti.
48 Okrem toho treba spresniť, že v rozpore s tvrdením žalobcov zo znenia poslednej časti vety článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ vyplýva, že cieľom členských štátov nebolo obmedziť pôsobnosť tohto ustanovenia len na delegované akty v zmysle článku 290 ZFEÚ, ale všeobecnejšie na regulačné akty.
49 Po druhé výklad článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ uvedený v bodoch 42 až 45 vyššie je potvrdený vývojom procesu, ktorý viedol k prijatiu tohto ustanovenia, pôvodne navrhovaného ako článok III‑365 štvrtý odsek návrhu Zmluvy o ústave pre Európu. Zo sprievodného listu predsedníctva Konventu (sekretariát Európskeho konventu, CONV 734/03) z 12. mája 2003 vyplýva, že napriek návrhu predmetnej zmeny článku 230 štvrtého odseku ES uvádzajúceho „akty so všeobecnou pôsobnosťou“ predsedníctvo ponechalo inú možnosť, ktorá uvádza „regulačné akty“. Ako to vyplýva zo sprievodného listu citovaného vyššie, táto formulácia umožňuje „zaviesť rozlišovanie medzi legislatívnymi aktmi a regulačnými aktmi, pričom dochádza k ponechaniu reštriktívneho prístupu, pokiaľ ide o žaloby jednotlivcov proti legislatívnym aktom (na ktoré sa podmienka ,týkajúca sa priamo a osobne‘ uplatní)“.
50 Po tretie, keďže sa rozhodlo, že sa takáto formulácia preberie do článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, treba konštatovať, že účelom tohto ustanovenia je umožniť fyzickej alebo právnickej osobe podať žalobu proti aktom so všeobecnou pôsobnosťou, ktoré nie sú legislatívnymi aktmi, priamo sa jej týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia, aby sa predišlo prípadom, že by takáto osoba na získanie prístupu k súdom musela porušiť právo (pozri sprievodný list predsedníctva Konventu citovaný vyššie). Ako to vyplýva z analýzy uvedenej v predchádzajúcich bodoch, formulácia článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ neumožňuje podať žalobu ani proti všetkým aktom zodpovedajúcim kritériu priamej dotknutosti a neexistujúcich vykonávacích opatrení, ani proti všetkým aktom so všeobecnou pôsobnosťou zodpovedajúcim týmto kritériám, ale výlučne proti špecifickej kategórii týchto posledných aktov, teda proti regulačným aktom. Podmienky prípustnosti žaloby o neplatnosť proti legislatívnemu aktu sú preto naďalej reštriktívnejšie než v prípade žaloby podanej proti regulačnému aktu.
51 Tento záver nemožno spochybniť tvrdením žalobcov týkajúcim sa práva na účinnú súdnu ochranu, najmä vzhľadom na článok 47 Charty základných práv Európskej únie (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 1). Podľa ustálenej judikatúry súd Únie nemôže bez prekročenia svojich právomocí vykladať podmienky, podľa ktorých môže jednotlivec podať žalobu proti nariadeniu, tak, že sa odchýli od týchto podmienok, ktoré sú výslovne uvedené v Zmluve, a to ani s prihliadnutím na zásadu účinnej súdnej ochrany (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 1. apríla 2004, Komisia/Jégo-Quéré, C‑263/02 P, Zb. s. I‑3425, bod 36, a uznesenie Súdu prvého stupňa z 9. januára 2007, Lootus Teine Osaühing/Rada, T‑127/05, neuverejnené v Zbierke, bod 50).
52 Rovnako treba odmietnuť tvrdenie žalobcov, podľa ktorého povinnosť „širokého“ výkladu článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ vyplýva aj z dvoch medzinárodných dohovorov prijatých v rámci Spojených národov, a to z dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, podpísaného v Aarhuse 25. júna 1998, ako aj z dohovoru o biologickej diverzite, podpísaného v Riu de Janeiro 5. júna 1992.
53 Po prvé, hoci žalobcovia dospeli k záveru, že článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ sa má vykladať v súlade s týmito dvomi dohovormi, vôbec neuvádzajú, ako konkrétne by mali byť rôzne podmienky prípustnosti v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ vykladané vzhľadom na uvedené medzinárodné pravidlá, pričom ich tvrdenia sú veľmi všeobecné a bez vplyvu na uvedené podmienky prípustnosti.
54 Po druhé judikatúra, ktorej sa v tomto zmysle dovolávajú žalobcovia (rozsudky Súdneho dvora zo 14. júla 1998, Bettati, C‑341/95, Zb. s. I‑4355, bod 20, a z 1. apríla 2004, Bellio F.lli, C‑286/02, Zb. s. I‑3465, bod 33), sa týka povinnosti súdu Únie, ktorému bola položená otázka týkajúca sa platnosti ustanovenia sekundárneho práva Únie, preskúmať túto platnosť aj s prihliadnutím na medzinárodné právo.
55 V každom prípade treba pripomenúť, že Zmluva vytvorila úplný systém žalôb a konaní s cieľom zveriť súdu Únie preskúmavanie zákonnosti aktov inštitúcií (pozri v tomto zmysle rozsudok Unión de Pequeños Agricultores/Rada, už citovaný v bode 41 vyššie, bod 40). Ustanovenia uvádzaných medzinárodných dohovorov sa nemôžu odchyľovať od pravidiel primárneho práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, Zb. s. I‑6351, body 306 až 308, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. septembra 2007, Microsoft/Komisia, T‑201/04, Zb. s. II‑3601, bod 798).
56 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné dospieť k záveru, že pojem „regulačný akt“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ sa má chápať tak, že sa týka akéhokoľvek aktu so všeobecnou pôsobnosťou s výnimkou legislatívnych aktov. Legislatívny akt preto môže byť predmetom žaloby o neplatnosť podanej fyzickou alebo právnickou osobou, ak sa jej priamo a osobne týka.
O kvalifikácii napadnutého nariadenia
57 Vzhľadom na uvedený záver, pokiaľ ide o výklad článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ v bode 56 vyššie, treba určiť, či v prejednávanom prípade napadnuté nariadenie musí byť kvalifikované ako legislatívny akt alebo ako regulačný akt.
58 Preto treba napadnuté nariadenie kvalifikovať vzhľadom na kategórie aktov stanovené Zmluvou o FEÚ.
59 Napadnuté nariadenie bolo prijaté na základe článku 95 ES v rámci spolurozhodovacieho postupu uvedeného v článku 251 ES.
60 Z článku 289 ods. 1 a 3 ZFEÚ v tejto súvislosti vyplýva, že právne akty prijaté v rámci postupu definovaného v článku 294 ZFEÚ, nazvaného „riadny legislatívny postup“, sú legislatívnymi aktmi.
61 Keďže postup definovaný v článku 294 ZFEÚ v podstate preberá postup definovaný v článku 251 ES, treba konštatovať, že v rámci kategórií právnych aktov stanovených v Zmluve o FEÚ musí byť napadnuté nariadenie kvalifikované ako legislatívny akt.
62 V tejto súvislosti žalobcovia tvrdia, že povahu aktu neurčuje spôsob, akým bol prijatý, ale osobná alebo všeobecná pôsobnosť opatrenia. Práve na základe svojej pôsobnosti môže byť nariadenie kvalifikované ako regulačný akt. Prívlastok „regulačný“ sa má okrem toho vykladať podľa jeho všeobecného zmyslu, čiže tak, že odkazuje na akt určujúci pravidlá, ktoré sa všeobecne uplatnia.
63 Podľa ustálenej judikatúry je kritériom, na základe ktorého možno určiť rozdiel medzi nariadením a rozhodnutím, skutočnosť, či má sporný akt všeobecnú pôsobnosť. Akt má všeobecnú pôsobnosť, pokiaľ sa uplatňuje na objektívne určené situácie a vyvoláva právne účinky vo vzťahu ku kategórii osôb vymedzenej všeobecným a abstraktným spôsobom (pozri uznesenie Súdu prvého stupňa z 30. novembra 2009, Veromar di Tudisco Alfio & Salvatore/Komsiia, T‑313/08, neuverejnené v Zbierke, bod 38 a tam citovanú judikatúru).
64 Táto judikatúra sa vzťahuje predovšetkým na druhú časť článku 230 štvrtého odseku ES týkajúceho sa žalôb proti aktom, ktoré sa fyzickej alebo právnickej osoby priamo a osobne týkajú. Cieľom tohto ustanovenia, ako ho vykladá judikatúra, je predovšetkým zabrániť tomu, aby inštitúcie Únie mohli jednoduchým výberom formy nariadenia vylúčiť žalobu jednotlivca proti rozhodnutiu, ktoré sa ho priamo a osobne týka, a spresniť tak, že výber formy nemôže zmeniť povahu aktu (pozri uznesenie Veromar di Tudisco Alfio & Salvatore/Komisia, už citované v bode 63 vyššie, bod 37 a tam citovanú judikatúru).
65 V prejednávanom prípade nie je otázkou všeobecná záväznosť aktu napadnutého nariadenia, ale jeho kvalifikácia ako regulačného aktu. Hoci kritérium rozlíšenia medzi všeobecne záväzným a individuálnym aktom musí byť zistené v rámci prípadnej všeobecnej záväznosti dotknutého aktu, jeho kvalifikácia ako legislatívneho alebo regulačného aktu podľa Zmluvy o FEÚ spočíva na kritériu legislatívneho alebo nelegislatívneho postupu, ktorý viedol k jeho prijatiu.
66 Vzhľadom na výklad pojmu „regulačný akt“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ uvedený v bodoch 41 až 56 vyššie a na záver, že napadnutý akt nie je regulačným aktom v zmysle tohto článku, treba dospieť k záveru, že prejednávaná žaloba nemôže byť vyhlásená za prípustnú na základe poslednej časti vety článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Za týchto podmienok netreba určiť, či napadnuté nariadenie vyžaduje vykonávacie opatrenia.
67 Treba teda preskúmať, či sa napadnuté nariadenie žalobcov týka aj osobne a priamo.
O priamej dotknutosti žalobcov
68 V rámci námietok neprípustnosti Parlament a Rada, ktoré podporili Holandské kráľovstvo a Komisia, nevzniesli prekážku konania založenú na neexistencii priamej dotknutosti, s výnimkou jedinej poznámky v tomto zmysle, ktorá nebola ďalej rozvedená a len sa nachádzala v námietke neprípustnosti Parlamentu.
69 Keďže podmienky prípustnosti žaloby sa týkajú prekážky konania z dôvodu verejného záujmu (uznesenie Súdneho dvora zo 7. októbra 1987, d. M./Rada a CES, 108/86, Zb. s. 3933, bod 10; pozri tiež rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. októbra 2008, TV 2/Danmark a i./Komisia, T‑309/04, T‑317/04, T‑329/04 a T‑336/04, Zb. s. II‑2935, bod 62 a tam citovanú judikatúru), prislúcha Všeobecnému súdu overiť ex offo, či je podmienka priamej dotknutosti uvedená v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ splnená.
70 Žalobcovia, Parlament a Rada, ako aj Komisia sa k tomuto bodu vyjadrili po tom, ako Všeobecný súd túto otázku položil 8. februára 2011 (pozri bod 23 vyššie).
71 Podľa ustálenej judikatúry priama dotknutosť jednotlivca vyžaduje po prvé, aby akt Únie priamo ovplyvňoval právne postavenie tohto jednotlivca, a po druhé, aby neponechával nijaký priestor na voľnú úvahu osobám, ktorým je určené a ktoré sú poverené jeho uplatňovaním, keďže toto uplatňovanie má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Únie, a to bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení (pozri uznesenie Lootus Teine Osaühing/Rada, už citované v bode 51 vyššie, bod 39 a tam citovanú judikatúru).
72 Z tejto judikatúry jasne vyplýva, že tieto dve kumulatívne podmienky musia byť splnené, aby mohol byť akt chápaný tak, že sa fyzickej alebo právnickej osoby priamo týka (uznesenie Všeobecného súdu z 21. mája 2010, ICO Services/Parlament a Rada, T‑441/08, neuverejnené v Zbierke, bod 56).
73 V tejto súvislosti sa treba domnievať, že vykonávacie opatrenia opísané v judikatúre uvedenej v bode 71 vyššie zodpovedajú opatreniam, ktoré musia byť prijaté na vnútroštátnej úrovni alebo na úrovni Únie.
74 V prejednávanom prípade po prvé treba pripomenúť, že článok 3 ods. 1 napadnutého nariadenia, ktorý je ústredným ustanovením toho nariadenia, stanovuje, že „uvádzanie výrobkov z tuleňov na trh sa povoľuje len v prípade, že výrobky z tuleňov pochádzajú z lovov tradične vykonávaných komunitami [Inuitov] a inými komunitami pôvodného obyvateľstva na účely obživy“.
75 Napadnuté nariadenie má preto priame účinky výlučne na právne postavenie tých žalobcov, ktorí pôsobia v rámci uvádzania výrobkov z tuleňov na trh v Únii. Toto nariadenie totiž vôbec nezakazuje lov tuleňov, ktorý je navyše mimo trhu Únie, ani využívanie alebo spotrebu výrobkov z tuleňov, ktoré nie sú predmetom uvádzania na trh. Treba teda uviesť, že hoci nemožno vylúčiť, že všeobecný zákaz uvádzania na trh stanovený v napadnutom nariadení by mohol mať dosah na činnosť osôb konajúcich pred takýmto uvedením na trh alebo po ňom, nič to nemení na skutočnosti, že takéto dosahy nemôžu byť chápané tak, že vyplývajú priamo z tohto nariadenia (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdu prvého stupňa z 11. júla 2005, Bonino a i./Parlament a Rada, T‑40/04, Zb. s. II‑2685, bod 56). Okrem toho, pokiaľ ide o prípadné hospodárske dôsledky tohto zákazu, treba pripomenúť, že podľa judikatúry sa tieto dôsledky netýkajú právneho postavenia, ale výlučne okolností žalobcov (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. júna 2000, Salamander a i./Parlament a Rada, T‑172/98, T‑175/98 až T‑177/98, Zb. s. II‑2487, bod 62).
76 Po druhé z článku 3 ods. 4 napadnutého nariadenia v spojení s článkom 5 ods. 3 tohto nariadenia vyplýva, že „opatrenia týkajúce sa zavedenia [článku 3], ktorého cieľom je zmeniť nepodstatné prvky tohto nariadenia jeho doplnením o nové nepodstatné prvky, sa musia prijať v súlade s regulačným postupom s kontrolou“, stanoveným v článku 5a rozhodnutia Rady 1999/468/ES z 28. júna 1999, ktorým sa ustanovujú postupy pre výkon vykonávacích právomocí prenesených na Komisiu (Ú. v. ES L 184, s. 23; Mim. vyd. 01/003, s. 124). Takisto z odôvodnenia 17 napadnutého nariadenia vyplýva, že treba predovšetkým splnomocniť Komisiu „na stanovenie podmienok, za akých sa môžu uvádzať na trh výrobky z tuleňov pochádzajúcich z lovov tradične vykonávaných komunitami [Inuitov] alebo inými komunitami pôvodného obyvateľstva na účely ich obživy“.
77 Treba poznamenať, že hoci možno konštatovať, že na základe uvedeného ustanovenia napadnutého nariadenia je zakázané uvádzať na trh výrobky z tuleňov, pre ktoré platí, že nepochádzajú z lovov tradične vykonávaných komunitami Inuitov a inými komunitami pôvodného obyvateľstva na účely obživy, podmienky uvedenia výrobkov, ktoré by tieto podmienky mohli splniť, na trh nie sú definované.
78 Napadnuté nariadenie predovšetkým nespresňuje, čo treba rozumieť pod „inými komunitami pôvodného obyvateľstva“ uvedenými v článku 3 ods. 1 tohto nariadenia a neposkytuje žiadne vysvetlenie týkajúce sa foriem tradične vykonávaného lovu na účely obživy, ani to, ako bude stanovený pôvod Inuitov alebo iných komunít pôvodného obyvateľstva. Pokiaľ ide o výrobky, ktoré by mohli byť podriadené režimu výnimiek, vnútroštátne orgány nie sú schopné uplatniť napadnuté nariadenie bez vykonávacích opatrení stanovených vykonávacím nariadením, ktoré musia presne definovať podmienky, za ktorých je povolené uvedenie týchto výrobkov na trh (odôvodnenie 17 napadnutého nariadenia). Takéto ustanovenie teda nepredstavuje úplnú právnu úpravu, ktorá je sama osebe dostatočná a nevyžaduje žiadne vykonávacie ustanovenie, aby sa mohla priamo týkať jednotlivcov (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 23. apríla 1986, Les Verts/Parlament, 294/83, Zb. s. 1339, bod 31). Postavenie žalobcov týkajúce sa v prejednávanom prípade výnimky môže byť posúdené len na základe opatrení týkajúcich sa vykonania napadnutého nariadenia.
79 Treba konštatovať, že napadnuté nariadenie sa týka výlučne právneho postavenia žalobcov, ktorí pôsobia v rámci uvádzania výrobkov z tuleňov na trh v Únii a ktorých sa týka všeobecný zákaz uvádzania týchto výrobkov na trh. Naopak to nie je prípad žalobcov, ktorých činnosťou nie je uvádzanie týchto výrobkov na trh, a/alebo žalobcov, na ktorých sa vzťahuje výnimka stanovená v napadnutom nariadení, pretože uvádzať výrobky z tuleňov pochádzajúcich z lovov tradične vykonávaných komunitami Inuitov alebo inými komunitami pôvodného obyvateľstva na účely ich obživy na trh v Únii v zásade zostáva povolené.
80 Konkrétnejšie, po prvé prvá kategória žalobcov, teda inuitskí lovci a traperi tuleňov, ako aj druhá kategória žalobcov združujúca organizácie, ktoré zastupujú ich záujmy, nemôžu byť považované za činné pri uvádzaní výrobkov z tuleňov na trh.
81 Do týchto dvoch kategórií žalobcov patria Jaypootie Moesesie, Allen Kooneeliusie, Toomasie Newkingnak, David Kuptana a Johannes Egede, ako aj Inuit Tapiriit Kanatami, kanadská vnútroštátna organizácia zastupujúca a podporujúca záujmy Inuitov, ICC, grónska vnútroštátna organizácia, ktorá zastupuje a podporuje záujmy tohto obyvateľstva, Pangnirtung Hunters’ and Trapper’s Association, organizácia, ktorej cieľom je podpora a ochrana záujmov Inuitov žijúcich v regióne Pangnirtung, ktorí sa venujú lovu a odstrelu, Nattivak Hunters and Trappers Association, organizácia, ktorá podporuje a ochraňuje záujmy Inuitov žijúcich v regióne Broughton Island, ktorí sa venujú tomuto druhu činností, a KNAPK, ktorá zastupuje inuitských a iných lovcov a rybárov v Grónsku.
82 Po druhé Karliin Aariak pôsobí v rámci spracovania výrobkov z tuleňov, a to pri tvorbe a predaji konfekčného oblečenia z tulenej kože. Zo žaloby, ako aj z pripomienok žalobcov k námietkam neprípustnosti však vyplýva, že patrí aj ku komunite Inuitov. Keďže K. Aariak vôbec netvrdila, že pôsobí v rámci uvádzania odlišných výrobkov než tých, na ktoré sa vzťahuje predmetná výnimka, na trh, nemôže byť považovaná za osobu, na ktorú sa priamo vzťahuje napadnuté nariadenie.
83 Po tretie Efstathios Andreas Agathos je lekár, ktorý vykonáva klinické pokusy s cieľom používať tulenie chlopne na lekárske účely, a preto nepôsobí v rámci uvádzania výrobkov z tuleňov na trh.
84 Po štvrté to isté platí aj pre Fur Institute of Canada, neziskovú vnútroštátnu organizáciu, ktorá zastrešuje kanadské kožušnícke odvetvie vrátane vládnych regulačných agentúr. Jej činnosťami sú koordinácia, vedecký výskum, ako aj komunikácia s médiami, verejnosťou a vládami, pokiaľ ide o ekonomické, sociálne, kultúrne a environmentálne záležitosti viazané na obchod s kožušinami. Z toho vyplýva, že tejto organizácie sa zákaz uvedenia výrobkov z tuleňov na trh priamo netýka.
85 Naoproti tomu zo spisu vyplýva, že Ta Ma Su Seal Products, NuTan Furs a GC Rieber Skinn, ako aj organizácia, ktorá ich združuje, Canadian Seal Marketing Group, pôsobia v rámci spracovania a/alebo obchodovania s výrobkami z tuleňov pochádzajúcimi od inuitských alebo iných lovcov alebo traperov. V dôsledku toho sa treba domnievať, že ich právneho postavenia sa dotkol všeobecný zákaz uvádzania výrobkov z tuleňov na trh stanovený v napadnutom nariadení.
86 Z toho vyplýva, že s výnimkou Ta Ma Su Seal Products, NuTan Furs, GC Rieber Skinn a Canadian Seal Marketing Group žalobcovia napadnutým nariadením nie sú priamo dotknutí.
87 Keďže podmienky priamej a osobnej dotknutosti sú kumulatívne, treba preskúmať, či sú Ta Ma Su Seal Products, NuTan Furs, GC Rieber Skinn a Canadian Seal Marketing Group týmto nariadením dotknuté osobne.
O osobnej dotknutosti Ta Ma Su Seal Products, NuTan Furs, GC Rieber Skinn a Canadian Seal Marketing Group
88 Ako to bolo pripomenuté v bode 41 vyššie, aby sa akt osobne týkal inej fyzickej alebo právnickej osoby než adresáta rozhodnutia, musí sa jej tento akt týkať z dôvodu jej určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ju charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ju individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené.
89 Ako to správne uvádzajú Parlament a Rada, ktoré podporujú Holandské kráľovstvo a Komisia, napadnuté nariadenie sa uplatňuje na objektívne určené situácie a vyvoláva právne účinky vo vzťahu ku kategórii osôb vymedzenej všeobecným a abstraktným spôsobom. Konkrétne všeobecný zákaz uvádzania výrobkov z tuleňov na trh, s výnimkou výrobkov pochádzajúcich z lovov tradične vykonávaných komunitami Inuitov alebo inými komunitami pôvodného obyvateľstva na účely obživy, je formulovaný veľmi všeobecne a môže sa uplatňovať bez rozdielu na všetky hospodárske subjekty, ktoré spadajú do pôsobnosti napadnutého nariadenia.
90 Ako bolo pripomenuté v bode 85 vyššie, Ta Ma Su Seal Products, NuTan Furs a GC Rieber Skinn, ako aj organizácia, ktorá ich združuje, Canadian Seal Marketing Group, pôsobia v rámci uvádzania výrobkov z tuleňov na trh, ktoré pochádzajú od inuitských alebo iných lovcov alebo traperov. Napadnuté nariadenie sa na ne vzťahuje ako na akýkoľvek iný hospodársky subjekt, ktorý uvádza výrobky z tuleňov na trh.
91 V tejto súvislosti žalobcovia tvrdia, že organizácie zastupujúce inuitské alebo neinuitské spoločnosti pôsobiace vo výrobnom reťazci výrobkov z tuleňov, ako aj spoločnosti pôsobiace v rámci spracovania výrobkov z tuleňov, sú osobne dotknuté, prinajmenšom pokiaľ ide o ich inuitských členov alebo inuitské výrobky.
92 Toto tvrdenie nemožno prijať. Ani za predpokladu, že by sa na dotknutých žalobcov okrem všeobecného zákazu vzťahovala výnimka týkajúca sa výrobkov pochádzajúcich od Inuitov, nestačilo by to na ich individualizovanie obdobným spôsobom ako osoby, ktorej je rozhodnutie určené. Okrem toho žalobcovia vôbec nevysvetľujú, v čom sa napadnuté nariadenie týkalo týchto organizácií a spoločností z dôvodu ich určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe.
93 Z vyššie uvedených úvahy vyplýva, že Ta Ma Su Seal Products, NuTan Furs a GC Rieber Skinn, ako aj Canadian Seal Marketing Group napadnutým nariadením nie sú osobne dotknuté.
94 So zreteľom na predchádzajúce úvahy treba túto žalobu o neplatnosť vyhlásiť za neprípustnú bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o návrhu Rady na vyňatie prílohy A 7 žaloby a citácie časti tohto dôkazu v žalobe zo spisu.
O trovách
95 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobcovia vo veci nemali úspech, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu vlastných trov konania a na náhradu trov konania, ktoré vznikli Parlamentu a Rade, v súlade s ich návrhom.
96 Okrem toho v súlade s článkom 87 ods. 4 toho istého poriadku Holandské kráľovstvo a Komisia znášajú vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (siedma rozšírená komora)
nariadil:
1. Žaloba sa odmieta ako neprípustná.
2. Inuit Tapiriit Kanatami, Nattivak Hunters and Trappers Association, Pangnirtung Hunters’ and Trappers’ Association, Jaypootie Moesesie, Allen Kooneeliusie, Toomasie Newkingnak, David Kuptana, Karliin Aariak, Efstathios Andreas Agathos, Canadian Seal Marketing Group, Ta Ma Su Seal Products, Fur Institute of Canada, NuTan Furs, Inc., GC Rieber Skinn AS, Inuit Circumpolar Conference Greenland (ICC), Johannes Egede a Kalaallit Nunaanni Aalisartut Piniartullu Kattuffiat (KNAPK) znášajú vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskemu parlamentu a Rade Európskej únie.
3. Holandské kráľovstvo a Európska komisia znášajú vlastné trovy konania.
V Luxemburgu 6. septembra 2011