ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA
z 30. septembra 2003 (*)
„Rovnosť zaobchádzania – Odmeňovanie vysokoškolských profesorov – Nepriama diskriminácia – Príspevok za odpracované roky – Zodpovednosť členského štátu za škodu, ktorá vnikla jednotlivcom z dôvodu porušení práva Spoločenstva pripísateľným tomuto členskému štátu – Porušenia pripísateľné vnútroštátnemu súdu“
Vo veci C‑224/01,
ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 234 ES, ktorým Landesgericht für Zivilrechtssachen Wien (Rakúsko) navrhuje, aby Súdny dvor v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi:
Gerhard Köbler
a
Rakúska republika,
rozhodol v prejudiciálnom konaní o výklade na jednej strane článku 48 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 39 ES) a na druhej strane o výklade judikatúry Súdneho dvora vyplývajúcej najmä z rozsudkov z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame (C–46/93 a C–48/93, Zb. s. I–1029), a zo 17. septembra 1997, Dorsch Consult (C–54/96, Zb. s. I–4961),
SÚDNY DVOR
v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr J. P. Puissochet, M. Wathelet, R. Schintgen a C. W. A. Timmermans (spravodajca), sudcovia C. Gulmann, D. A. O. Edward, A. La Pergola, P. Jann a V. Skouris, F. Macken a N. Colneric, S. von Bahr, J. N. Cunha Rodrigues a A. Rosas,
generálny advokát: P. Léger,
tajomník: H. A. Rühl, hlavný referent,
so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:
– pán Köbler, v zastúpení: A. König, Rechtsanwalt,
– Rakúska republika, v zastúpení: M. Windisch, splnomocnený zástupca,
– rakúska vláda, v zastúpení: H. Dossi, splnomocnený zástupca,
– nemecká vláda, v zastúpení: A. Dittrich a W. D. Plessing, splnomocnení zástupcovia,
– francúzska vláda, v zastúpení: R. Abraham, G. de Bergues a C. Isidoro, splnomocnení zástupcovia,
– holandská vláda, v zastúpení: H. G. Sevenster, splnomocnená zástupkyňa,
– vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: J. E. Collins, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci D. Anderson, QC, a M. Hoskins, barrister,
– Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: J. Sack a H. Kreppel, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na správu pre pojednávanie,
po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli: pán Köbler, v zastúpení: A. König, rakúska vláda, v zastúpení: E. Riedl, splnomocnený zástupca, nemecká vláda, v zastúpení: A. Dittrich, francúzska vláda, v zastúpení: R. Abraham, holandská vláda, v zastúpení: H. G. Sevenster, vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: J. E. Collins, za právnej pomoci D. Anderson, M. Hoskins, ako aj Komisia, v zastúpení: J. Sack a H. Kreppel, na pojednávaní z 8. októbra 2002,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 8. apríla 2003,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Uznesením zo 7. mája 2001, doručeným kancelárii Súdneho dvora 6. júna 2001, požiadal Landesgericht für Zivilrechtssachen Wien formou piatich prejudiciálnych otázok podľa článku 234 ES o výklad článku 48 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 39 ES) a judikatúry Súdneho dvora, ktorá vyplýva najmä z rozsudkov z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame (C‑46/93 a C‑48/93, Zb. s. I‑1029) a zo 17. septembra 1997, Dorsch Consult (C‑54/96 Zb. s. I‑4961).
2 Tieto otázky vznikli v súvislosti so žalobou o náhradu škody, ktorú podal Gerhard Köbler proti Rakúskej republike z dôvodu porušenia práva Spoločenstva na základe rozsudku Verwaltungsgerichtshof (Najvyššieho správneho súdu).
Právny rámec
3 § 48 ods. 3 Gehaltsgesetz 1956 (zákona o plate z roku 1956, BGBl. 1956/54; ďalej len „GG“) v znení zmien a doplnení z roku 1997 (BGBl. I 1997/109), stanovuje:
„Pokiaľ je to potrebné pre získanie vedca alebo umelca z tuzemska alebo zo zahraničia, môže spolkový prezident pri vymenovaní za univerzitného profesora [§ 21 Bundesgesetzes über die Organisation der Universitäten (spolkového zákona o organizácii univerzít), BGBl. 1993/805, nazývaný ‚UOG 1993‘] alebo za riadneho univerzitného alebo vysokoškolského profesora udeliť vyšší plat ako ten, ktorý vyplýva z § 48 ods. 2.“
4 § 50a ods. 1 GG znie:
„Univerzitnému profesorovi (§ 21 UOG 1993) alebo riadnemu univerzitnému alebo vysokoškolskému profesorovi, ktorý má v tejto platovej triede odpracovaných pätnásť rokov v služobnom pomere na rakúskej univerzite alebo vysokej škole a štyri roky poberal príspevok za odpracované roky podľa § 50 ods. 4, prislúcha po splnení oboch predpokladov mimoriadny príspevok za odpracované roky výške príspevku za odpracované roky podľa § 50 ods. 4, ktorý sa zohľadní pri výpočte starobného dôchodku.“
Konanie vo veci samej
5 Pán Köbler je od 1. marca 1986 ako riadny univerzitný profesor v Innsbrucku (Rakúsko) vo verejnoprávnom služobnom pomere v Rakúskej republike. Pri jeho vymenovaní mu bol priznaný plat riadneho univerzitného profesora v platovej triede 10 zvýšený o obvyklý príspevok za odpracované roky.
6 Listom z 28. februára 1996 pán Köbler požiadal o priznanie mimoriadneho príspevku za odpracované roky pre univerzitných profesorov podľa § 50a GG. Uviedol, že hoci nie je pätnásť rokov profesorom v služobnom pomere na rakúskej univerzite, s prihliadnutím na jeho pôsobenie na univerzitách v iných členských štátoch Spoločenstva príslušný počet odpracovaných rokov spľňa. Požiadavka pätnásť odpracovaných rokov výlučne na rakúskych univerzitách – bez prihliadnutia odpracované roky na univerzitách v iných členských štátoch– predstavuje podľa jeho vyjadrení po pristúpení Rakúska do Spoločenstva nepriamu diskrimináciu, ktorú právo Spoločenstva nepovoľuje.
7 V rámci sporu, ktorý vznikol v súvislosti s touto požiadavkou pána Köblera, podal rakúsky Verwaltungsgerichtshof na základe uznesenia z 22. októbra 1997 Súdnemu dvoru návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke, ktorý bol v kancelárii Súdneho dvora zapísaný do registra pod číslom C‑382/97.
8 Listom z 11. marca 1998 požiadal tajomník Súdneho dvora Verwaltungsgerichtshof o odpoveď, či s prihliadnutím na rozsudok Schöning‑Kougebetopoulou z 15. januára 1998 (C‑15/96, Zb. s. I‑47) naďalej trvá na svojom návrhu na začatie konania o prejudiciálnej otázke.
9 Uznesením z 25. marca 1998 Verwaltungsgerichtshof vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k žiadosti tajomníka Súdneho dvora, pričom poznamenal, že predbežne možno právnu otázku, ktorá je predmetom konania o prejudiciálnej otázke, považovať za vyriešenú v prospech pána Köblera.
10 Uznesením z 24. júna 1998 vzal Verwaltungsgerichtshof svoj návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke späť a rozsudkom z toho istého dňa zamietol sťažnosť pána Köblera s odôvodnením, že mimoriadny príspevok za odpracované roky predstavuje vernostnú prémiu, ktorá objektívne odôvodňuje výnimku z ustanovení práva Spoločenstva o slobode pohybu pracovníkov.
11 V tomto rozsudku z 24. júna 1998 sa okrem iného uvádzalo:
„… Verwaltungsgerichtshof vo svojom uznesení z 22. októbra 1997, na základe ktorého podal návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke [vo veci C‑382/97], vychádzal z toho, že ‘mimoriadny príspevok za odpracované roky ako riadny univerzitný profesor‘ nemá povahu vernostnej prémie ani odmeny, ale že predstavuje súčasť platu v rámci kariérneho systému.
Tohto právneho názoru, ktorý bol nezáväzne vyslovený vo vzťahu k účastníkom správneho konania, sa nemožno pridŕžať.
…
Z uvedeného je zrejmé, že mimoriadny príspevok za odpracované roky podľa § 50a GG z roku 1956 nie je vzatý do úvahy pri ‘určení trhovej hodnoty‘, ktoré sa má vykonať v rámci konania týkajúceho sa vymenovania, ale jeho cieľ spočíva v tom, aby bol vedcom, ktorí sa pohybujú na veľmi mobilnom pracovnom trhu, ponúknutý pozitívny podnet pre kariérny rast na rakúskych univerzitách. Preto nemôže predstavovať časť pravidelného platu a s prihliadnutím na jeho poslanie vernostnej prémie vyžaduje určitú dĺžku trvania služobného pomeru ako riadny univerzitný profesor na rakúskych univerzitách. Tento význam nie je v zásadnom rozpore s konštrukciou mimoriadneho príspevku za odpracované roky ako súčasť mesačného platu a s tým spojeným trvalým charakterom tejto vernostnej prémie.
Keďže v Rakúsku – pokiaľ to má význam pre prejednávanú vec – vystupuje výlučne Spolkový štát ako nositeľ právnej subjektivity univerzít, platí úprava § 50a GG z roku 1956 – na rozdiel od situácie, z ktorej vychádzal už citovaný rozsudok [Schöning‑Kougebetopoulou] – len pre zamestnávateľa. Zohľadnenie započítania doby predchádzajúceho služobného pomeru, ktoré požaduje žalobca, sa uskutoční v rámci ‘trhovej hodnoty‘ počas rokovaní v súvislosti s vymenovaním. Ďalšie zohľadnenie doby predchádzajúceho služobného pomeru na účely mimoriadneho príspevku za odpracované roky nie je stanovené ani pre rakúskych vedcov, ktorí po ich pôsobení v zahraničí začnú opäť vyučovať v Rakúsku, a bolo by v rozpore so zásadou odmeňovania dlhoročnej vernosti jednému zamestnávateľovi, ako to Súdny dvor uviedol pri odôvodnení právnej úpravy, ktorá porušuje zákaz diskriminácie.
Keďže pri nároku na mimoriadny príspevok za odpracované roky podľa § 50a GG z roku 1956, ktorý sa v prejednávanej veci žalobca pokúša uplatniť, ide o zákonom stanovenú vernostnú prémiu a takéto ustanovenie Súdny dvor z uvedených dôvodov uznal za spôsobilé odôvodniť právnu úpravu, ktorá je v istom rozpore so zákazom diskriminácie, javí sa žaloba, ktorá sa zakladá na porušení tohto zákazu diskriminácie ako nedôvodná a preto je ju potrebné zamietnuť…“
12 Pán Köbler podal na Landesgericht für Zivilrechtssachen Wien proti Rakúskej republike žalobu o náhradu škody, ktorá mu vznikla nevyplatením mimoriadneho príspevku za odpracované roky. Tvrdil, že rozsudok z 24. júna 1998, ktorý vydal Verwaltungsgerichtshof, je v rozpore s priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Spoločenstva, ako ich vyložil Súdny dvor v rozsudkoch, v ktorých uviedol, že mimoriadny príspevok za odpracované roky nepredstavuje nijakú vernostnú prémiu.
13 Rakúska republika tvrdí, že rozsudok z 24. júna 1998, ktorý vydal Verwaltungsgerichtshof, nie je v rozpore s priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Spoločenstva. Navyše na základe rozhodnutia súdu najvyššieho stupňa, akým je Verwaltungsgerichtshof, nemožno odvodiť povinnosť štátu nahradiť škodu.
Prejudiciálne otázky
14 Keďže podľa Landesgericht für Zivilrechtssachen Wien je výklad práva Spoločenstva v konaní vo veci samej sporný, a zároveň pre vydanie rozhodnutia nevyhnutný, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1) Vzťahuje sa judikatúra Súdneho dvora, podľa ktorej pre vznik zodpovednosti štátu z dôvodu porušenia práva Spoločenstva nie je rozhodujúce, ktorému orgánu členského štátu možno toto porušenie pripísať (pozri napríklad už citovaný rozsudok Brasserie du pêcheur a Factortame), aj na prípad, keď tým údajným konaním orgánu v rozpore s právom Spoločenstva je rozhodnutie súdu členského štátu najvyššieho stupňa, akým je v tejto veci Verwaltungsgerichtshof?
2) V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:
Vzťahuje sa judikatúra Súdneho dvora, podľa ktorej je vecou právneho poriadku každého členského štátu, aby určil, ktorý súd je príslušný pre rozhodnutie právnych sporov, predmetom ktorých sú individuálne práva odvodené z právneho poriadku Spoločenstva (najmä napríklad už citovaný rozsudok Dorsch Consult), aj na prípad, keď tým konaním orgánu v rozpore s právom Spoločenstva je rozhodnutie súdu členského štátu najvyššieho stupňa, akým je v tejto veci Verwaltungsgerichtshof?
3) V prípade kladnej odpovede na druhú otázku:
Je právny názor, ktorý Verwaltungsgerichtshof vyslovil v uvedenom rozsudku, a podľa ktorého mimoriadny príspevok za odpracované roky predstavuje formu vernostnej prémie, v rozpore s ustanovením priamo uplatniteľného práva Spoločenstva, najmä so zásadou nepriameho zákazu diskriminácie článku 48 Zmluvy o ES, a s príslušnou súvisiacou ustálenou judikatúrou Súdneho dvora?
4) V prípade kladnej odpovede na tretiu otázku:
Zakladá toto ustanovenie práva Spoločenstva, ktoré bolo porušené, subjektívne právo žalobcu v konaní vo veci samej?
5) V prípade kladnej odpovede na štvrtú otázku:
Má Súdny dvor na základe znenia návrhu na začatie konania o prejudiciálnej otázke k dispozícii všetky informácie, aby mohol sám posúdiť, či Verwaltungsgerichtshof v rámci uvedených skutkových okolností konania vo veci samej zjavne a podstatne prekročil príslušnú mieru voľnej úvahy, alebo prenechá zodpovedanie tejto otázky rakúskemu Landesgericht für Zivilrechtssachen Wien?
O prvej a druhej otázke
15 V prvých dvoch otázkach, ktoré je potrebné skúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či zásada, že členské štáty sú povinné nahradiť škody, ktoré vznikli jednotlivcovi z dôvodu porušenia práva Spoločenstva z ich strany, sa uplatňuje aj vtedy, keď sa sporné porušenie zakladá na rozhodnutí súdu najvyššieho stupňa, a či je prípadne vecou právneho poriadku každého členského štátu, aby určil, ktorý súd je príslušný pre rozhodnutie právnych sporov týkajúcich sa takejto náhrady škody.
Pripomienky predložené Súdnemu dvoru
16 Pán Köbler, nemecká a holandská vláda ako aj Komisia zastávajú stanovisko, že zodpovednosť členského štátu z dôvodu porušenia práva Spoločenstva sa môže zakladať aj na pochybení súdu. Podľa názoru oboch vlád a Komisie však zodpovednosť predsa len musí byť obmedzená a podrobená rôznym reštriktívnym podmienkam, ktoré dopĺňajú podmienky už uvedené v už citovanom rozsudku Brasserie du pêcheur a Factortame.
17 V tejto súvislosti nemecká a holandská vláda tvrdia, že „dostatočne závažné porušenie“ v zmysle tohto rozsudku je dané len vtedy, keď je súdne rozhodnutie v obzvlášť podstatnom a zjavnom rozpore s príslušnými ustanoveniami práva Spoločenstva. Podľa stanoviska nemeckej vlády je porušenie práva zo strany súdu len vtedy obzvlášť podstatné a zjavné, keď výklad alebo neuplatnenie práva Spoločenstva jednak z objektívneho hľadiska nemožno schvaľovať a zároveň sa zo subjektívneho hľadiska musí považovať za úmyselné porušenie. Tieto reštriktívne kritériá sú nevyhnutné z dôvodu ochrany zásady res iudicata a nezávislosti súdnej moci. Navyše obmedzenie zodpovednosti štátu za škody vyplývajúce z nesprávnych rozhodnutí súdov zodpovedá podľa nemeckej vlády všeobecnej zásade, ktorá je v zmysle článku 288 ES spoločná pre právne poriadky všetkých členských štátov.
18 Nemecká a holandská vláda uvádzajú, že zodpovednosť členského štátu musí zostať obmedzená na súdne rozhodnutia, proti ktorým nie je prípustný opravný prostriedok, najmä preto, že článok 234 ES stanovuje povinnosť podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke len pre súdy, ktoré vydávajú takéto rozhodnutia. Holandská vláda zastáva stanovisko, že zodpovednosť štátu musí byť obmedzená iba na prípady zjavného a podstatného porušenia povinnosti podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke.
19 Komisia tvrdí, že obmedzenie zodpovednosti štátu za súdne rozhodnutia existuje vo všetkých členských štátoch a je nevyhnutné na zabezpečenie právoplatnosti rozhodnutí a s tým spojenej právnej istoty. Preto uznáva „dostatočne závažné porušenie“ práva Spoločenstva len vtedy, keď vnútroštátny súd zjavne prekročí svoju právomoc alebo zjavne nesprávne posúdi zmysel a pôsobnosť práva Spoločenstva. V prejednávanej veci je pochybenie, ktoré je vytýkané Verwaltungsgerichtshof, ospravedlniteľné a táto jeho ospravedlniteľná povaha je jedným z kritérií, ktoré dovoľujú vylúčiť dostatočne závažné porušenie práva (pozri rozsudok zo 4. júla 2000, Haim, C‑424/97, Zb. s. I‑5123, bod 43).
20 Rakúska republika a rakúska vláda (ďalej len „Rakúska republika“) rovnako ako francúzska vláda a vláda Spojeného kráľovstva tvrdia, že členský štát nezodpovedá za porušenie práva Spoločenstva súdom. Svoje tvrdenie zakladajú na zásade res iudicata, zásade právnej istoty, nezávislosti súdnej moci, postavení súdnictva v právnom poriadku Spoločenstva ako aj na porovnaní s konaním pred Súdnym dvorom v súvislosti s vyvodením zodpovednosti Spoločenstva podľa článku 288 ES.
21 Rakúska republika najmä tvrdí, že dodatočné preskúmanie právneho posúdenia súdu najvyššieho stupňa nie je zlučiteľné s poslaním takého súdu, lebo jeho rozhodnutím sa má s konečnou platnosťou uzavrieť spor. Keďže Verwaltungsgerichtshof vo svojom rozsudku z 24. júna 1998 podrobne preskúmal aspekty práva Spoločenstva, je vylúčenie ďalšej možnosti podať opravný prostriedok na rakúsky súd v súlade s právom Spoločenstva. Navyše predpoklady zodpovednosti členského štátu nemôžu byť odchylné od tých, ktoré za obdobných okolností platia pre zodpovednosť Spoločenstva. Keďže článok 288 druhý odsek ES sa nemôže vzťahovať na porušenie práva Spoločenstva zo strany Súdneho dvora, lebo tento by bol v takom prípade povolaný vydať rozhodnutie o škode, ktorú sám spôsobil, čím by vystupoval zároveň ako sudca a účastník konania, nemôžu ani členské štáty zodpovedať za škody spôsobené súdom najvyššieho stupňa.
22 Okrem toho Rakúska republika tvrdí, že článok 234 ES nemá za cieľ priznať práva jednotlivcom. V rámci konania o prejudiciálnej otázke totiž účastníci konania vo veci samej nemôžu pred Súdnym dvorom prejudiciálne otázky zmeniť alebo ich vyhlásiť za bezpredmetné (pozri rozsudok z 9. decembra 1965, Singer, 44/65, Zb. s. 1191). Okrem toho len porušenie ustanovenia, ktoré priznáva jednotlivcovi práva, môže prípadne viesť k zodpovednosti členského štátu. Porušenie článku 234 ES súdom najvyššieho stupňa preto nemôže odôvodniť danú zodpovednosť.
23 Francúzska vláda uvádza, že uznanie nároku na náhradu škody z dôvodu údajného nesprávneho uplatnenia práva Spoločenstva v právoplatnom rozhodnutí vnútroštátneho súdu by bolo v rozpore so zásadou res iudicata tak, ako bola uznaná Súdnym dvorom v jeho rozsudku z 1. júna 1999, Eco Swiss (C‑126/97, Zb. s. I‑3055). Zásada nedotknuteľnosti právoplatnosti má podľa francúzskej vlády zásadný význam najmä v právnych systémoch, ktoré spočívajú na prednosti zákonov a dodržiavaní súdnych rozhodnutí. Avšak uznaním zodpovednosti štátu za porušenie práva Spoločenstva súdom by bola táto prednosť zákonov a dodržiavanie súdnych rozhodnutí spochybnené.
24 Vláda Spojeného kráľovstva tvrdí, že zodpovednostná žaloba proti Korune z dôvodu súdnych rozhodnutí v zásade nie je možná, odhliadnuc od výnimiek v súvislosti s porušením základného práva chráneného Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaným 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len: „EDĽP“). Ďalej dodáva, že princíp účinnej ochrany práv priznaných právom Spoločenstva, na ktorom je založená zásada zodpovednosti štátu, neplatí bez obmedzenia, o čom svedčí aj uplatňovanie prekluzívnych lehôt. Tento princíp preto môže odôvodňovať žalobu o náhradu škody proti štátu len v ojedinelých prípadoch a len vo vzťahu k určitým, presne stanoveným rozhodnutiam vnútroštátnych súdov. V súlade s tým je prospech plynúci z uznania nároku na náhradu škody z dôvodu nesprávneho súdneho rozhodnutia len obmedzený. Vláda Spojeného kráľovstva uvádza, že tento prospech je potrebné zvážiť vo vzťahu k určitým významnejším hodnotám.
25 V tejto súvislosti po prvé uvádza zásadu právnej istoty a zásadu res iudicata. Okrem možnosti podania opravného prostriedku zákon zabraňuje opätovnému vedeniu konania pre tie isté sporné otázky. To má za cieľ ochranu záujmov účastníka konania, ktorý mal vo veci úspech, a slúži všeobecnému záujmu právnej istoty. Súdny dvor sa v minulosti vyslovil za obmedzenie princípu účinnej právnej ochrany v prospech „zásadných princípov vnútroštátneho súdneho systému, akými sú zásada právnej istoty a z nej vyplývajúca zásada res iudicata“ (rozsudok Eco Swiss, už citovaný, body 43 až 48). Uznanie zodpovednosti štátu za pochybenie súdu by viedlo k právnej destabilizácii a účastníkov konania by ponechalo v neistote v súvislosti s ich právnym postavením.
26 Po druhé vláda Spojeného kráľovstva tvrdí, že ak by pochybenie súdu mohlo viesť k uplatneniu nároku na náhradu škody, došlo by k oslabeniu autority a povesti súdnictva. Po tretie uvádza, že nezávislosť súdnej moci predstavuje základnú zásadu ústavného poriadku všetkých členských štátov, ktorý však nikdy nemožno považovať za samozrejmosť. Uznanie zodpovednosti štátu za rozhodnutia súdov by mohlo túto nezávislosť spochybniť.
27 Po štvrté, priznať vnútroštátnym súdom právomoc samostatne rozhodovať v záležitostiach týkajúcich sa práva Spoločenstva by znamenalo pripustiť, že tieto súdy prijímajú niekedy nesprávne rozhodnutia, proti ktorým nie je prípustný opravný prostriedok alebo ktoré nemôžu byť zmenené iným spôsobom. Táto nevýhoda bola ale vždy považovaná za prijateľnú. V tejto súvislosti vláda Spojeného kráľovstva uvádza, že ak by bola v dôsledku pochybenia súdu vyvodzovaná zodpovednosť štátu a Súdny dvor by sa k tomu musel v rámci návrhu na začatie konania o prejudiciálnej otázke vyjadriť, tak by sa musel vyjadriť nielen k správnosti rozhodnutí vnútroštátnych najvyšších súdov, ale aj k závažnosti a ospravedlniteľnosti pochybenia, ktorého sa vnútroštátny súd dopustil. To by malo pre mimoriadne významné vzťahy medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zjavne negatívne následky.
28 Po piate poukazuje vláda Spojeného kráľovstva na ťažkosti pri určení súdu príslušného pre rozhodnutie v takýchto prípadoch zodpovednosti štátu. To platí najmä pre Spojené kráľovstvo s prihliadnutím na unitárny súdny systém a prísne uplatňovanie doktríny stare decisis. Po šieste, pokiaľ by bola vyvodzovaná zodpovednosť štátu z dôvodu nesprávneho rozhodnutia súdov, musela by navyše byť rovnakým spôsobom a za rovnakých podmienok vyvodzovaná zodpovednosť Spoločenstva za pochybenia súdov Spoločenstva.
29 Osobitne v súvislosti s druhou prejudiciálnou otázkou pán Köbler ako aj nemecká a rakúska vláda uvádzajú, že je vecou právneho poriadku každého členského štátu, aby určil, ktorý súd je príslušný pre rozhodovanie o sporoch, v ktorých ide o individuálne práva priznané právom Spoločenstva. Na túto otázku je preto nevyhnutné odpovedať kladne.
Odpoveď Súdneho dvora
O zásade zodpovednosti štátu
30 Vopred je potrebné poukázať na to, že Súdny dvor už rozhodol, že zásada zodpovednosti členského štátu za škody vzniknuté jednotlivcovi porušením práva Spoločenstva zo strany štátu vyplýva z podstaty Zmluvy (rozsudky z 19. novembra 1991, Francovich a i., C‑6/90 a C‑9/90, Zb. s. I‑5357, bod 35; Brasserie du pêcheur a Factortame, už citovaný, bod 31; z 26. marca 1996, British Telecommunications, C‑392/93, Zb. s. I‑1631, bod 38; z 23. mája 1996, Hedley Lomas, C‑5/94, Zb. s. I‑2553, bod 24; z 8. októbra 1996, Dillenkofer a i., C‑178/94, C‑179/94 a C‑188/94 až C‑190/94, Zb. s. I‑4845, bod 20; z 2. apríla 1998, Norbrook Laboratories, C‑127/95, Zb. s. I‑1531, bod 106, a Haim, už citovaný, bod 26).
31 Súdny dvor ďalej rozhodol, že táto zásada platí pre každé porušenie práva Spoločenstva zo strany členského štátu nezávisle od toho, ktorý orgán členského štátu sa svojím konaním alebo opomenutím nedodržania dopustil (rozsudky Brasserie du pêcheur a Factortame, už citovaný, bod 32; z 1. júna 1999, Konle, C‑302/97, Zb. s. I‑3099, bod 62 a Haim, už citovaný, bod 27).
32 V medzinárodnom práve verejnom sa štát, ktorému vznikne zodpovednosť za porušenie medzinárodného záväzku, posudzuje ako jeden celok bez toho, aby bolo rozlišované, či porušenie, na základe ktorého vznikla škoda, možno pripísať zákonodornej, súdnej či výkonnej moci. To isté musí o to viac platiť v právnom poriadku Spoločenstva, keďže všetky orgány štátu vrátane zákonodarnej moci musia pri plnení ich úloh rešpektovať normy stanovené právom Spoločenstva, ktoré priamo upravujú postavenie jednotlivca (rozsudok Brasserie du pêcheur a Factortame, už citovaný, bod 34).
33 S prihliadnutím na rozhodujúcu úlohu, ktorú zohráva súdna moc pri ochrane práv prislúchajúcich jednotlivcovi na základe ustanovení práva Spoločenstva, by bola ohrozená plná účinnosť týchto ustanovení a zmenšená ochrana z nich vyplývajúcich práv, ak by jednotlivec za určitých podmienok nemohol získať nijaké odškodnenie v prípade porušenia jeho práv v dôsledku porušenia práva Spoločenstva, ktoré sa zakladá na rozhodnutí súdu členského štátu najvyššieho stupňa.
34 V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že súd najvyššieho stupňa predstavuje v súlade s jeho pomenovaním poslednú inštanciu, pred ktorou môže jednotlivec uplatniť práva, ktoré mu prislúchajú na základe práva Spoločenstva. Keďže porušenie týchto práv v dôsledku právoplatného rozhodnutia takého súdu spravidla nemožno napraviť, nie je možné jednotlivcovi odňať oprávnenie uplatniť voči štátu zodpovednostné nároky, aby týmto spôsobom získal súdnu ochranu svojich práv.
35 Navyše súd, proti ktorého rozhodnutiu už nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva je povinný obrátiť sa podľa článku 234 ods. 3 ES na Súdny dvor najmä z toho dôvodu, aby zabránil porušeniu práv, ktoré právo Spoločenstva priznáva jednotlivcovi.
36 Z nevyhnutnej požiadavky ochrany práv jednotlivca, ktoré majú svoj základ v práve Spoločenstva, teda vyplýva, že jednotlivec musí mať právo požadovať pred vnútroštátnym súdom náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia jeho práv rozhodnutím súdu najvyššieho stupňa (pozri v tomto zmysle rozsudok Brasserie du pêcheur a Factortame, už citovaný, bod 35).
37 Niektoré vlády, ktoré v rámci tohto konania predložili svoje pripomienky, zaujali stanovisko, že zásadu zodpovednosti štátu za škody vzniknuté jednotlivcovi porušením práva Spoločenstva nemožno uplatňovať na rozhodnutia súdu najvyššieho stupňa. V tejto súvislosti poukázali na zásadu právnej istoty, najmä na zásadu res iudicata, na nezávislosť a autoritu súdnej moci ako aj na absenciu súdu, ktorý by bol príslušný pre rozhodovanie právnych sporov týkajúcich sa zodpovednosti štátu v dôsledku takýchto rozhodnutí.
38 V tejto súvislosti nemožno spochybňovať význam zásady res iudicata (pozri rozsudok Eco Swiss, už citovaný, bod 46). Na zabezpečenie právnej stability a istoty právnych vzťahov ako aj riadneho výkonu súdnictva je potrebné, aby právoplatné súdne rozhodnutia nemohli byť napádané po vyčerpaní právnych prostriedkov alebo po uplynutí príslušných lehôt na podanie opravného prostriedku.
39 Uznanie zásady zodpovednosti štátu za rozhodnutia súdov najvyššieho stupňa však právoplatnosť takého rozhodnutia nespochybňuje. Konanie na určenie zodpovednosti štátu nemá nevyhnutne ten istý predmet a tých istých účastníkov konania ako konanie, ktoré viedlo k právoplatnému rozhodnutiu. Ak má totiž žalobca vo svojej žalobe o zodpovednosť štátu úspech, tak dosiahne jeho odsúdenie na náhradu vzniknutej škody, ale nie nevyhnutne aj zrušenie právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktoré ku škode viedlo. V každom prípade právnemu poriadku Spoločenstva vlastná zásada zodpovednosti štátu vyžaduje takúto náhradu škody, nie však zmenu súdneho rozhodnutia, v dôsledku ktorého škoda vznikla.
40 Z toho vyplýva, že zásada res iudicata preto nie je v rozpore s uznaním zodpovednosti štátu za rozhodnutia súdov najvyššieho stupňa.
41 Súhlasiť nemožno ani s tvrdeniami o nezávislosti a autorite sudcu.
42 Pokiaľ ide o sudcovskú nezávislosť, tak ide pri uvedenej zásade zodpovednosti nie o osobnú zodpovednosť sudcu, ale o zodpovednosť štátu. Možnosť, že za určitých okolností by štát mohol byť uznaný zodpovedným za súdne rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s právom Spoločenstva, sa nezdá byť spôsobilá ohroziť nezávislosť súdu najvyššieho stupňa.
43 V súvislosti s tvrdením, že autorita súdu najvyššieho stupňa by bola znížená tým, že jeho právoplatné rozhodnutia by implicitne mohli byť napadnuté v konaní, v rámci ktorého možno určiť zodpovednosť štátu za tieto rozhodnutia, je potrebné podotknúť, že existencia právneho prostriedku, ktorý za určitých podmienok umožňuje nápravu negatívnych účinkov nesprávneho súdneho rozhodnutia, možno považovať za potvrdenie kvality právneho poriadku a tým napokon aj autority súdnictva.
44 Viaceré vlády okrem toho uviedli, že ťažkosti s určením súdu príslušného pre rozhodovanie o právnych sporoch o náhrade škôd vzniknutých v dôsledku rozhodnutí súdu najvyššieho stupňa predstavujú prekážku pri uplatňovaní zásady zodpovednosti štátu za takéto rozhodnutia.
45 V tejto súvislosti je treba uviesť, že keďže právnemu poriadku Spoločenstva vlastná zásada zodpovednosti štátu z dôvodov súvisiacich najmä s ochranou práv jednotlivca, ktoré mu priznáva právo Spoločenstva, musí platiť aj pre rozhodnutia súdu najvyššieho stupňa, je vecou členských štátov, aby umožnili dotknutému subjektu odvolávať sa na túto zásadu tým, že mu na to poskytnú vhodný právny prostriedok. Uplatneniu tejto zásady nemôže brániť absencia príslušného súdu.
46 Podľa ustálenej judikatúry ak chýba úprava práva Spoločenstva, musia byť príslušné súdy určené podľa vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu a na základe tohto poriadku musia byť stanovené procedurálne pravidlá súdnych konaní, ktorých cieľom je zabezpečiť úplnú ochranu práv, ktoré pre jednotlivcov vyplývajú z práva Spoločenstva (pozri rozsudky zo 16. decembra 1976, Rewe, 33/76, Zb. s. 1989, bod 5; Comet, 45/76, Zb. s. 2043, bod 13; z 27. februára 1980, Just, 68/79, Zb. s. 501, bod 25; Francovich a i., už citovaný, bod 42, a zo 14. decembra 1995, Peterbroeck, C‑312/93, Zb. s. I‑4599, bod 12).
47 Keďže členské štáty sú v každom prípade zodpovedné za účinnú ochranu individuálnych, z úpravy práva Spoločenstva odvodených práv, nie je úlohou Súdneho dvora, aby spolupôsobil pri riešení otázok príslušnosti, ktoré určujú kvalifikáciu určitého právneho stavu spočívajúceho na práve Spoločenstva v oblasti vnútroštátneho súdnictva (rozsudky z 18. januára 1996, SEIM, C‑446/93, Zb. s. I‑73, bod 32, a Dorsch Consult, už citovaný, bod 40).
48 Na tomto mieste je vhodné dodať, že úvahy v súvislosti s rešpektovaním zásady res iudicata alebo sudcovskej nezávislosti síce niekedy vedú vo vnútroštátnom právnom poriadku k podstatným obmedzeniam oprávnenia rozhodnúť o zodpovednosti štátu za škody vzniknuté v dôsledku nesprávnych rozhodnutí súdov, avšak tieto úvahy nemôžu dané oprávnenie úplne vylúčiť. Uplatňovanie zásady zodpovednosti štátu za súdne rozhodnutia je totiž, ako uviedol generálny advokát v bodoch 77 až 82 svojich návrhov, takým alebo onakým spôsobom väčšine členských štátov známa, hoci aj za reštriktívnych a odlišných podmienok.
49 Ďalej je treba uviesť, že aj Európsky súd pre ľudské práva môže najmä podľa článku 41 EDĽP zaviazať štát, ktorý porušil základné práva, na náhradu škody poškodenej strane. Podľa ustálenej judikatúry tohto súdu možno náhradu škody priznať aj vtedy, ak porušenie spočíva na rozhodnutí vnútroštátneho súdu najvyššieho stupňa (pozri ESĽP, rozsudok z 21. marca 2000, Dulaurans/Frankreich, zatiaľ neuverejnený).
50 Z uvedeného vyplýva, že zásada, že členské štáty sú zaviazané na náhradu škody, ktorá vznikla jednotlivcovi v dôsledku porušenia práva Spoločenstva, ktoré im možno vytýkať, je uplatniteľná aj vtedy, keď sa sporné porušenie zakladá na rozhodnutí súdu najvyššieho stupňa. Je vecou právnych poriadkov jednotlivých členských štátov, aby určili, ktorý súd je príslušný pre rozhodovanie právnych sporov týkajúcich sa takejto náhrady škody.
O predpokladoch zodpovednosti štátu
51 Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora musí členský štát nahradiť škody, ktoré vznikli jednotlivcovi v dôsledku porušenia práva Spoločenstva, ak sú splnené nasledovné tri podmienky: účel porušenej právnej normy spočíva v priznaní práv jednotlivcovi, porušenie je dostatočne závažné a medzi porušením povinnosti štátu a škodou, ktorá vznikla poškodeným stranám, je priama príčinná súvislosť (rozsudok Haim, už citovaný, bod 36).
52 To platí aj pre zodpovednosť štátu za škody, ktoré vznikli v dôsledku rozhodnutia vnútroštátneho súdu najvyššieho stupňa v rozpore s právom Spoločenstva.
53 Pokiaľ ide bližšie o druhý z uvedených predpokladov a jeho uplatnenie pri skúmaní zodpovednosti štátu za rozhodnutia vnútroštátneho súdu najvyššieho stupňa, tak musia byť, ako to už uviedli členské štáty, ktoré v tomto konaní predložili svoje pripomienky, zohľadnené osobitosti sudcovskej funkcie a legitímne požiadavky právnej istoty. Štát zodpovedá za takéto rozhodnutia v rozpore s právom Spoločenstva len vo výnimočnom prípade, kedy sa súd dopustil zjavného porušenia platného práva.
54 Pri rozhodovaní o tom, či sú tieto predpoklady splnené, musí vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o žalobe o náhradu škody, vziať do úvahy všetky aspekty konkrétneho prípadu.
55 K týmto aspektom patria najmä miera jednoznačnosti a presnosti porušeného predpisu, úmysel vzťahujúci sa na porušenie, ospravedlniteľnosť pochybenia, prípadne zaujatie stanoviska inštitúcie Spoločenstva ako aj porušenie povinnosti príslušného súdu podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ods. 3 ES.
56 Porušenie práva Spoločenstva je v každom prípade zjavné, a teda dostatočne závažné, keď je dané rozhodnutie v zjavnom rozpore s príslušnou judikatúrou Súdneho dvora (pozri v tomto zmysle rozsudok Brasserie du pêcheur a Factortame, už citovaný, bod 57).
57 Tri podmienky uvedené v bode 51 tohto rozsudku sú nevyhnutné a zároveň dostačujúce pre vznik nároku na náhradu škody jednotlivca, zároveň však nevylučujú zodpovednosť štátu podľa vnútroštátneho práva za menej prísnych podmienok (pozri rozsudok Brasserie du pêcheur a Factortame, už citovaný, bod 66).
58 Pri nároku na náhradu škody, ktorý má pri splnení týchto predpokladov svoj základ priamo v práve Spoločenstva, je úlohou štátu napraviť následky spôsobenej škody v rámci vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu, pričom predpoklady zodpovednosti za škodu stanovené vnútroštátnym právom nemôžu byť nepriaznivejšie ako pri obdobných právnych prostriedkoch týkajúcich sa výlučne len vnútroštátneho práva a nesmú byť formulované tak, aby získanie náhrady škody robili prakticky nemožným alebo neúmerne ťažkým (rozsudky Francovich a i., už citovaný, body 41 až 43, a Norbrook Laboratories, už citovaný, bod 111).
59 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že na prvé dve otázky je potrebné odpovedať tak, že zásada, podľa ktorej sú členské štáty povinné nahradiť škodu, ktorá vznikla jednotlivcovi v dôsledku porušenia práva Spoločenstva, ktoré im možno pripísať, je uplatniteľná aj vtedy, keď sa sporné porušenie zakladá na rozhodnutí súdu najvyššieho stupňa, pokiaľ účel porušenej normy práva Spoločenstva spočíva v priznaní práv jednotlivcovi, porušenie je dostatočne závažné a medzi porušením povinnosti štátu a škodou, ktorá vznikla poškodeným stranám, je priama príčinná súvislosť. Pri rozhodovaní o tom, či je porušenie dostatočne závažné, musí príslušný vnútroštátny súd v prípade, že sa porušenie zakladá na rozhodnutí súdu najvyššieho stupňa, s prihliadnutím na osobitosť funkcie súdnictva skúmať, či je toto porušenie zjavné. Je vecou právneho poriadku jednotlivých členských štátov, aby určil, ktorý súd je príslušný pre rozhodovanie právnych sporov týkajúcich sa takejto náhrady škody.
O tretej otázke
60 Na úvod je potrebné poukázať na to, že podľa ustálenej judikatúry Súdny dvor nie je pri uplatnení článku 234 ES oprávnený rozhodovať o zlučiteľnosti vnútroštátneho právneho predpisu s právom Spoločenstva. Môže však na základe otázok vnútroštátneho súdu a s prihliadnutím na predložené skutkové okolnosti vyzdvihnúť to, čo sa týka výkladu práva Spoločenstva, aby tým vnútroštátnemu súdu umožnil vyriešenie položenej právnej otázky (pozri najmä rozsudok z 3. marca 1994, Eurico Italia a i., C‑332/92, C‑333/92 a C‑335/92, Zb. s. I‑711, bod 19).
61 Vo svojej tretej otázke sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 48 Zmluvy a článok 7 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 15) majú vykladať tak, že zakazujú poskytnúť mimoriadny príspevok za odpracované roky, ktorý podľa výkladu Verwaltungsgerichtshof uvedeného v jeho rozsudku z 24. júna 1998 predstavuje vernostnú prémiu, za takých podmienok, aké stanovuje § 50a GG.
Pripomienky predložené Súdnemu dvoru
62 Pán Köbler najskôr tvrdí, že mimoriadny príspevok za odpracované roky podľa § 50a GG nepredstavuje vernostnú prémiu, ale obvyklú súčasť platu, ako to pôvodne uvádzal aj Verwaltungsgerichtshof. Navyše až do rozsudku Verwaltungsgerichtshof z 24. júna 1998 nevychádzal žiadny rakúsky súd z toho, že pri tomto príspevku ide o vernostnú prémiu.
63 Avšak aj v prípade, ak by tento príspevok bol vernostnou prémiou a ak by takáto prémia mohla odôvodniť nepriamu diskrimináciu, neexistovala by podľa pána Köblera k tejto téme žiadna jednotná a ustálená judikatúra Súdneho dvora. Následne Verwaltungsgerichtshof tým, že vzal svoj návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke späť a sám vydal rozhodnutie, prekročil svoju právomoc, lebo výklad a definícia pojmov práva Spoločenstva patria do výlučnej príslušnosti Súdneho dvora.
64 Napokon pán Köbler tvrdí, že kritériá poskytnutia mimoriadneho príspevku za odpracované roky neoprávňujú uplatňovanie nepriamej diskriminácie voči nemu. Tento príspevok navrhovateľovi prináleží nezávisle od toho, na ktorej rakúskej univerzite bol zamestnaný, a nevyžaduje ani, aby počas pätnástich rokov pôsobil stále v jednom a tom istom vednom odbore.
65 Keďže Súdny dvor nemôže rozhodovať o výklade vnútroštátneho práva, je podľa stanoviska Rakúskej republiky potrebné tretiu prejudiciálnu otázku chápať tak, že vnútroštátny súd žiada o výklad článku 48 Zmluvy. Z tejto súvislosti tvrdí, že tento článok nebráni uplatňovaniu systému odmeňovania, ktorý umožňuje zohľadnenie kvalifikácie získanej u iných domácich alebo zahraničných zamestnávateľov formou platového zatriedenia a ktorý popri tom stanovuje príspevok, posudzovaný ako vernostná prémia, ktorého poberanie je viazané na určitý počet odpracovaných rokov pri tom istom zamestnávateľovi.
66 Rakúska republika objasňuje, že s prihliadnutím na skutočnosť, že pán Köbler je ako riadny univerzitný profesor vo verejnoprávnom služobnom pomere, je jeho zamestnávateľom rakúsky štát. Preto keď profesor prechádza z jednej rakúskej univerzity na druhú, zamestnávateľ zostáva stále ten istý. V Rakúsku sú aj súkromné univerzity. Tam vyučujúci profesori sú zamestnancami týchto zariadení a nie zamestnancami štátu, takže na ich pracovnoprávne vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia GG.
67 Komisia tvrdí, že § 50a GG v rozpore s článkom 48 Zmluvy zakladá diskrimináciu medzi dĺžkou služobného pomeru na rakúskych univerzitách a na univerzitách v iných členských štátoch.
68 Podľa vyjadrenia Komisie Verwaltungsgerichtshof vo svojom konečnom rozsudku nesprávne posúdil pôsobnosť už citovaného rozsudku Schöning‑Kougebetopoulou. Komisia tvrdí, že s prihliadnutím na nové aspekty výkladu vnútroštátneho práva mal byť návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke podaný v zmenenej forme. Súdny dvor totiž nikdy výslovne neuviedol, že vernostná prémia by mohla slúžiť na odôvodnenie diskriminačného ustanovenia pre zamestnancov z iných členských štátov.
69 Navyše Komisia tvrdí, že mimoriadny príspevok za odpracované roky, ktorý je predmetom sporu vo veci samej, by aj keby bol považovaný za vernostnú prémiu, nemohol odôvodňovať prekážku voľného pohybu pracovníkov. Podľa Komisie právo Spoločenstva zamestnávateľovi v zásade nebráni, aby si k svojmu podniku pripútal kvalifikovaných zamestnancov tým, že bude svojim pracovníkom vyplácať zvýšenia mzdy alebo príplatky viažúce sa na dĺžku doby pôsobenia v jeho podniku. Napokon „vernostná prémia“ podľa § 50a GG sa na rozdiel od vernostných prémií, ktoré existujú len na úrovni jednotlivých podnikov, vyznačuje tým, že pôsobí na úrovni príslušného členského štátu vo vzťahu k iným členským štátom a tým má priame účinky na voľný pohyb vyučujúcich. Okrem toho jednotlivé rakúske univerzity nekonkurujú len univerzitám iných členských štátov, ale aj navzájom. V rámci tejto konkurencie však uvedené ustanovenie neviedlo k žiadnym účinkom.
Odpoveď Súdneho dvora
70 Mimoriadny príspevok za odpracované roky, ktorý rakúsky štát ako zamestnávateľ poskytuje podľa § 50a GG univerzitným profesorom, predstavuje finančnú výhodu vyplácanú k tarifnému platu, ktorý je už určený podľa odpracovaných rokov. Univerzitný profesor obdrží tento príspevok, pokiaľ je pätnásť rokov v služobnom pomere na rakúskej univerzite a navyše už aspoň štyri roky poberá v rámci služobného pomeru príspevok za odpracované roky.
71 V súlade s tým § 50a GG vylučuje pri priznaní mimoriadneho príspevku za odpracované roky akúkoľvek možnosť zohľadniť dobu pôsobenia ako univerzitný profesor v inom členskom štáte ako v Rakúskej republike.
72 Je treba uviesť, že takáto právna úprava je spôsobilá obmedziť voľný pohyb pracovníkov dvoch smeroch.
73 Po prvé daná úprava znevýhodňuje migrujúcich pracovníkov z iných členských štátov ako z Rakúskej republiky, keďže doba ich pôsobenia v postavení univerzitného profesora v týchto členských štátoch nie je uznaná len z toho dôvodu, že nepôsobili na rakúskej univerzite (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. marca 1998, Komisia/Grécko, C‑187/96, Zb. s. I‑1095, body 20 a 21 týkajúci sa obdobného gréckeho ustanovenia).
74 Po druhé toto kategorické odmietanie uznať dobu pôsobenia v postavení univerzitného profesora v iných členských štátoch ako v Rakúskej republike obmedzuje voľný pohyb pracovníkov usadených v Rakúsku, keďže ich odrádza od toho, aby opustili krajinu za účelom uplatnenia tejto slobody. Keďže pri návrate do Rakúska by doba ich pôsobenia v postavení univerzitného profesora v inom členskom štáte, t.j. pri výkone obdobnej činnosti, nebola na účely poskytnutia mimoriadneho príspevku za odpracované roky podľa § 50a GG vzatá do úvahy.
75 Tieto úvahy nie sú v rozpore s tvrdeniami Rakúskej republiky, že plat migrujúceho univerzitného profesora na základe § 48 ods. 3 GG, podľa ktorého mu je možné poskytnúť vyšší tarifný plat za účelom podpory získania profesorov pôsobiacich na zahraničných univerzitách, je – a to dokonca s prihliadnutím na mimoriadny príspevok za odpracované roky – častokrát vyšší ako plat profesorov na rakúskych univerzitách.
76 § 48 ods. 3 GG totiž len vytvára možnosť, avšak nezaručuje, že profesorovi pôsobiacemu na zahraničnej univerzite bude pri jeho vymenovaní za profesora na rakúskej univerzite priznaný vyšší plat ako profesorovi na rakúskej univerzite s rovnakou dĺžkou praxe. Na druhej strane príplatok k platu, ktorý § 48 ods. 3 GG dovoľuje ponúknuť pri prijatí do zamestnania, je úplne inej povahy ako mimoriadny príspevok za odpracované roky. V súlade s tým toto ustanovenie nebráni článku § 50a GG v rozdielnom zaobchádzaní s migrujúcimi univerzitnými profesormi oproti profesorom na rakúskych univerzitách, čo vedie k obmedzeniu voľného pohybu pracovníkov, ktorý je zakotvený v článku 48 Zmluvy.
77 Opatrenie, akým je poskytnutie mimoriadneho príspevku za odpracované roky podľa § 50a GG následne obmedzuje voľný pohyb pracovníkov, čo článok 48 Zmluvy a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 1612/68 v zásade zakazujú. Takéto opatrenie by bolo prípustné len vtedy, ak by sledovalo legitímny cieľ zakotvený v Zmluve a bolo odôvodnené naliehavým všeobecným záujmom. Navyše by jeho vykonanie muselo byť schopné zaručiť splnenie sledovaného cieľa a nesmelo presahovať to, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie (pozri najmä rozsudky z 31. marca 1993, Kraus, C‑19/92, Zb. s. I‑1663, bod 32; z 30. novembra 1995, Gebhard, C‑55/94, Zb. s. I‑4165, bod 37, a z 15. decembra 1995, Bosman, C‑415/93, Zb. s. I‑4921, bod 104).
78 Verwaltungsgerichtshof vo svojom rozsudku z 24. júna 1998 rozhodol, že mimoriadny príspevok za odpracované roky stanovený v § 50a GG predstavuje podľa vnútroštátneho práva prémiu, ktorá má odmeniť vernosť profesorov pôsobiacich na rakúskych univerzitách voči ich jedinému zamestnávateľovi, ktorým je rakúsky štát.
79 Preto je potrebné skúmať, či zo skutočnosti, že tento príspevok predstavuje podľa vnútroštátneho práva vernostnú prémiu, je pre právo Spoločenstva možné odvodiť, že sa zakladá na naliehavom všeobecnom záujme, ktorým možno odôvodniť s ňou spojené obmedzenie slobody voľného pohybu.
80 V tejto súvislosti je vhodné zdôrazniť, že Súdny dvor zatiaľ nerozhodol, či vernostná prémia môže odôvodniť obmedzenie voľného pohybu pracovníkov.
81 V bodoch 27 rozsudku Schöning‑Kougebetopoulou, už citovaného, a 49 rozsudku z 30. novembra 2000, Österreichischer Gewerkschaftsbund (C‑195/98, Zb. s. I‑10497) Súdny dvor príslušné tvrdenie nemeckej resp. rakúskej vlády zamietol. Súdny dvor v nich totiž vyslovil, že sporná úprava nie je schopná odmeniť vernosť zamestnancov voči ich zamestnávateľovi, lebo príplatok k platu, ktorý obdrží zamestnanec s prihliadnutím na dĺžku praxe, sa určuje podľa odpracovaných rokov u viacerých zamestnávateľov. Keďže príplatok k platu v právnych veciach, ktoré sú predmetom týchto rozsudkov, nepredstavujú vernostnú prémiu, Súdny dvor nemusel skúmať, či takáto prémia sama o sebe môže odôvodniť obmedzenie voľného pohybu pracovníkov.
82 V tejto veci Verwaltungsgerichtshof vo svojom rozsudku z 24. júna 1998 rozhodol, že mimoriadny príspevok za odpracované roky zakotvený v § 50a GG odmeňuje vernosť zamestnancov voči ich jedinému zamestnávateľovi.
83 Aj keď nemožno vylúčiť, že cieľ väzby zamestnanca na svojho zamestnávateľa v rámci politiky výskumu a vysokoškolského vyučovania predstavuje naliehavý všeobecný záujem, vzhľadom na osobitné kritéria opatrenia, ktoré je predmetom veci samej, nemožno obmedzenie s ním spojené odôvodniť týmto cieľom.
84 Po prvé sú všetci profesori na verejných rakúskych univerzitách síce zamestnancami jediného zamestnávateľa, ktorým je rakúsky štát, avšak sú zamestnaní na rôznych univerzitách. Na pracovnom trhu pre univerzitných profesorov konkurujú jednotlivé rakúske univerzity nielen univerzitám iných členských štátov, ale aj navzájom. V rámci tohto druhého typu konkurencie nie je opatrenie, ktoré je predmetom konania vo veci samej, schopné podporiť vernosť profesora voči rakúskej univerzite, na ktorej vykonáva svoju činnosť.
85 Po ďalšie mimoriadny príspevok za odpracované roky síce odmeňuje vernosť zamestnanca voči svojmu zamestnávateľovi, v konečnom dôsledku však tiež odmeňuje profesorov rakúskych univerzít, ktorí pokračujú vo výkone svojho povolania na rakúskom území. Uvedený príspevok tým môže mať vplyv na rozhodovanie týchto profesorov medzi zamestnaním na rakúskej univerzite alebo na univerzite iného členského štátu.
86 Mimoriadny príspevok za odpracované roky, ktorý je predmetom konania vo veci samej, preto nesleduje len púhe odmeňovanie vernosti zamestnanca voči svojmu zamestnávateľovi. Vedie aj k obmedzeniu pracovného trhu pre univerzitných profesorov v Rakúsku a je v rozpore so zásadou voľného pohybu pracovníkov.
87 Z uvedeného vyplýva, že opatrenie, akým je mimoriadny príspevok za odpracované roky podľa § 50a GG obmedzuje voľný pohyb pracovníkov bez toho, aby bolo odôvodnené naliehavým všeobecným záujmom.
88 V súlade s tým je na tretiu prejudiciálnu otázku potrebné odpovedať, že článok 48 Zmluvy a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 1612/68 sa majú vykladať v tom zmysle, že zakazujú poskytnúť mimoriadny príspevok za odpracované roky, ktorý podľa výkladu Verwaltungsgerichtshof uvedeného v jeho rozsudku z 24. júna 1998 predstavuje vernostnú prémiu, za takých podmienok, aké stanovuje § 50a GG.
O štvrtej a piatej otázke
89 Vo štvrtej a piatej otázke, ktoré je potrebné skúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či členský štát zodpovedá v tejto veci za porušenie práva Spoločenstva v dôsledku rozsudku Verwaltungsgerichtshof z 24. júna 1998.
Pripomienky predložené Súdnemu dvoru
90 V súvislosti so štvrtou otázkou tvrdia pán Köbler, nemecká vláda a Komisia, že článok 48 Zmluvy je bezprostredne uplatniteľný a zakladá subjektívne práva jednotlivca, ktorého majú chrániť vnútroštátne úrady a súdy.
91 Rakúska republika uvádza, že na štvrtú otázku by bolo potrebné odpovedať len vtedy, ak by Súdny dvor na predchádzajúce otázky odpovedal inak ako v už naznačenom zmysle. Keďže štvrtá otázka bola položená len pre prípad kladnej odpovede na tretiu otázku, ktorá je podľa jej stanoviska neprípustná, navrhuje Súdnemu dvoru, túto štvrtú otázku ponechať nezodpovedanú. Navyše tvrdí, že daná otázka je nejasná, keďže uznesenie o podaní návrhu na začatie konania o prejudiciálnej otázke v tejto súvislosti neobsahuje žiadne odôvodnenie.
92 Na piatu otázku je podľa názoru pána Köblera potrebné odpovedať kladne, lebo Súdny dvor má k dispozícii všetky podklady, ktoré mu dovoľujú, aby sám rozhodol, či sa Verwaltungsgerichtshof v konaní vo veci samej dopustil zjavného a závažného prekročenia voľnej úvahy, ktorá mu prislúcha.
93 Rakúska republika zastáva stanovisko, že uplatnenie kritérií pre zodpovednosť členských štátov za škody, ktoré vznikli jednotlivcovi v dôsledku porušenia práva Spoločenstva, prislúcha vnútroštátnym súdom.
94 Pre prípad, že Súdny dvor neodpovie na otázku, či je daná zodpovednosť Rakúskej republiky, však po prvé uvádza, že článok 177 Zmluvy nemá za cieľ priznať práva jednotlivcovi. Tento predpoklad zodpovednosti preto nie je splnený.
95 Po druhé je nesporné, že vnútroštátnym súdom prislúcha v rámci konania, ktoré u nich prebieha, rozsiahla voľná úvaha v súvislosti s tým, či podajú návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke alebo nie. Keďže Súdny dvor vo svojom rozsudku Schöning‑Kougebetopoulou, už citovanom, vyslovil, že vernostná prémia v zásade nie je v rozpore s ustanoveniami o voľnom pohybe pracovníkov, vyvodil Verwaltungsgerichtshof podľa vyjadrenia Rakúskej republiky oprávnene záver, že vo veci, ktorá mu bola predložená, môže sám rozhodnúť o otázkach týkajúcich sa práva Spoločenstva.
96 Po tretie, ak by Súdny dvor rozhodol, že Verwaltungsgerichtshof sa vo svojom rozsudku z 24. júna 1998 dopustil porušenia práva Spoločenstva, tak by toto konanie súdu v žiadnom prípade nemohlo byť posudzované ako závažné porušenie práva Spoločenstva.
97 Po štvrté Rakúska republika uvádza, že späťvzatie návrhu podaného na Súdny dvor zo strany Verwaltungsgerichtshof v žiadnom prípade nie je v príčinnej súvislosti s konkrétnou škodou, ktorú si uplatňuje pán Köbler. Dané tvrdenie by sa totiž zakladalo na úplne neprípustnom predpoklade, že rozhodnutie Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke by v prípade, že by návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke nebol vzatý späť, nevyhnutne potvrdilo právny názor pána Köblera. Inými slovami, znamenalo by to, že škoda vo forme nevyplatenia mimoriadneho príspevku za odpracované roky za obdobie od 1. januára 1995 do 28. februára 2001 by nevznikla, ak by sa pokračovalo v konaní o prejudiciálnej otázke a Súdny dvor by vydal rozhodnutie. Nie je však možné, aby účastník konania zakladal svoje tvrdenia na takomto prejudikovaní rozhodnutia Súdneho dvora v konaní o prejudiciálnej otázke, a ani prípustné na tomto základe uplatniť nárok na náhradu škody.
98 Nemecká vláda tvrdí, že prislúcha príslušnému vnútroštátnemu súdu, aby určil, či sú splnené predpoklady zodpovednosti členského štátu.
99 Podľa stanoviska Komisie v tejto veci nie je daná zodpovednosť členského štátu. Aj keď totiž Verwaltungsgerichtshof vo svojom rozsudku z 24. júna 1998 nesprávne vyložil rozsudok Schöning‑Kougebetopoulou, už citovaný, a svojím vyjadrením, že § 50a GG nie je v rozpore s právom Spoločenstva, porušil článok 48 Zmluvy, je toto pochybenie istým spôsobom ospravedlniteľné.
Odpoveď Súdneho dvora
100 Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora prislúcha uplatňovanie kritérií pre zodpovednosť členských štátov za škody, ktoré vznikli jednotlivcovi v dôsledku porušenia práva Spoločenstva, v súlade s pravidlami vytvorenými Súdnym dvorom (rozsudky Brasserie du pêcheur a Factortame, už citovaný, bod 55 až 57; British Telecommunications, už citovaný, bod 41; zo 17. októbra 1996, Denkavit a i., C‑283/94, C‑291/94 a C‑292/94, Zb. s. I‑5063, bod 49 a Konle, už citovaný, bod 58) v zásade vnútroštátnym súdom (rozsudok Brasserie du pêcheur a Factortame, už citovaný, bod 58).
101 V tejto veci Súdny dvor disponuje všetkými údajmi, ktoré mu umožňujú určiť, či sú dané predpoklady pre zodpovednosť členského štátu.
O porušení právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom
102 Ako to vyplýva už z odpovede na tretiu otázku, normy práva Spoločenstva, ktorých porušenie je predmetom konania vo veci samej, sú článok 48 Zmluvy a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 1612/68. Tieto ustanovenia upresňujú následky, ktoré vyplývajú zo základnej zásady voľného pohybu pracovníkov v rámci Spoločenstva a zakazujú akúkoľvek diskrimináciu založenú na štátnej príslušnosti zamestnancov členských štátov najmä v otázke odmeňovania.
103 Je nepochybné, že tieto ustanovenia majú za cieľ priznať práva jednotlivcom.
O dostatočne závažnom porušení
104 Na úvod je vhodné poukázať na priebeh konania, ktoré viedlo k vydaniu rozsudku Verwaltungsgerichtshof z 24. júna 1998.
105 V tomto konaní medzi pánom Köblerom a Bundesminister für Wissenschaft, Forschung a Kunst (Spolkový minister pre vedu, výskum a umenie), ktoré sa týkalo odmietnutia poskytnutia mimoriadneho príspevku za odpracované roky pánovi Köblerovi podľa § 50a GG, predložil Verwaltungsgerichtshof uznesením z 22. októbra 1997, zapísaným do registra kancelárie Súdneho dvora pod číslom C‑382/97, Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu článku 48 Zmluvy a článku 1 až 3 nariadenia č. 1612/68.
106 Verwaltungsgerichtshof v tomto uznesení okrem iného uviedol, že pre rozhodnutie právneho sporu, ktorý mu je predložený, má rozhodujúci význam odpoveď na otázku, či je v rozpore s právom Spoločenstva týkajúcom sa článku 48 Zmluvy […], keď rakúsky zákonodarca „mimoriadny príspevok za odpracované roky ako riadny univerzitný profesor“, ktorý nemá povahu vernostnej prémie ani odmeny, ale predstavuje súčasť platu v rámci kariérneho systému, podmieňuje pätnásťročným služobným pomerom na rakúskej univerzite.
107 Najskôr je vhodné podotknúť, že z tohto návrhu na začatie konania o prejudiciálnej otázke jednoznačne vyplýva, že Verwaltungsgerichtshof zastával svojho času stanovisko, že tento mimoriadny príspevok za odpracované roky podľa vnútroštátneho práva nepredstavuje vernostnú prémiu.
108 Následne z písomných pripomienok rakúskej vlády vo veci C‑382/97 vyplýva, že za účelom preukázania, že § 50a GG nevedie k porušeniu zásady voľného pohybu pracovníkov zakotvenej v článku 48 Zmluvy, daná vláda len uviedla, že tam stanovený mimoriadny príspevok za odpracované roky predstavuje vernostnú prémiu.
109 Napokon je treba pripomenúť, že Súdny dvor v bodoch 22 a 23 svojho rozsudku Schöning‑Kougebetopoulou, už citovaný, už rozhodol, že opatrenie, ktoré vylučuje akúkoľvek možnosť zohľadnenia porovnateľnej doby zamestnania v rámci služobného pomeru v inom členskom štáte, môže byť v rozpore s článkom 48 Zmluvy.
110 Keďže Súdny dvor jednak už rozhodol, že takéto opatrenie je v rozpore s týmto ustanovením zmluvy, a na druhej strane jediné odôvodnenie podané rakúskou vládou nebolo s prihliadnutím na uznesenie o podaní návrhu na začatie konania o prejudiciálnej otázke vecné, poslal tajomník Súdneho dvora listom z 11. marca 1998 adresovanom na Verwaltungsgerichtshof už citovaný rozsudok Schöning‑Kougebetopoulou, takže Verwaltungsgerichtshof mohol skúmať, či disponuje tými náležitosťami pre výklad práva Spoločenstva, ktoré boli potrebné pre rozhodnutie predmetného právneho sporu, a zároveň požiadal Verwaltungsgerichtshof o oznámenie, či s prihliadnutím na tento rozsudok naďalej trvá na návrhu na začatie konania o prejudiciálnej otázke.
111 Uznesením z 25. marca 1998 vyzval Verwaltungsgerichtshof účastníkov konania, aby sa vyjadrili k žiadosti tajomníka Súdneho dvora, pričom poznamenal, že predbežne možno právnu otázku, ktorá je predmetom konania o prejudiciálnej otázke, považovať za vyriešenú v prospech pána Köblera.
112 Uznesením z 24. júna 1998 vzal Verwaltungsgerichtshof svoj návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke späť, keďže ďalšie trvanie na tomto návrhu už bolo pe rozhodnutie o spore bezpredmetné. Poukázal na to, že rozhodujúca otázka v tejto veci znie, či mimoriadny príspevok za odpracované roky stanovený v § 50a GG predstavuje vernostnú prémiu, a že táto musí byť zodpovedaná v rámci vnútroštátneho práva.
113 V tejto súvislosti Verwaltungsgerichtshof vo svojom rozsudku z 24. júna 1998 uviedol, že „vo svojom uznesení z 22. októbra 1997 […] vychádzal z toho, že ‚mimoriadny príspevok za odpracované roky ako riadny univerzitný profesor‘ nemá povahu vernostnej prémie ani odmeny“ a že „tohto právneho názoru, ktorý bol nezáväzne vyslovený vo vzťahu k účastníkom správneho konania, sa nemožno pridŕžať“. Verwaltungsgerichtshof v tomto rozsudku totiž dospel k záveru, že tento príspevok predstavuje vernostnú prémiu.
114 Z uvedeného vyplýva, že Verwaltungsgerichtshof kvalifikáciu mimoriadneho príspevku za odpracované roky v zmysle vnútroštátneho práva zmenil po tom, čo ho tajomník Súdneho dvora požiadal o odpoveď či ešte trvá na svojom návrhu na začatie konania o prejudiciálnej otázke.
115 Následne po tejto prekvalifikácii mimoriadneho príspevku za odpracované roky v zmysle § 50a GG Verwaltungsgerichtshof žalobu pána Köblera zamietol. Vo svojom rozsudku z 24. júna 1998 totiž na základe rozsudku Schöning‑Kougebetopoulou, už citovaný, vyvodil, že tento príspevok, ktorý je potrebné posudzovať ako vernostnú prémiu, by bol aj vtedy odôvodnený, keby bol sám o sebe v rozpore so zákazom diskriminácie v zmysle článku 48 Zmluvy.
116 Ako vyplýva z bodov 80 a 82 tohto rozsudku, Súdny dvor sa v rozsudku Schöning‑Kougebetopoulou, už citovaný, nevyjadril k otázke, či a za akých podmienok by obmedzenie voľného pohybu pracovníkov, ktoré so sebou prináša vernostná prémia, mohlo byť odôvodnené. Závery, ktoré Verwaltungsgerichtshof vyvodil na základe tohto rozsudku, preto spočívajú na nesprávnom výklade tohto rozsudku.
117 Keďže Verwaltungsgerichtshof jednak zmenil svoj výklad vnútroštátneho práva tým, že opatrenie uvedené v § 50a GG posúdil, po tom, čo mu bol zaslaný rozsudok Schöning‑Kougebetopoulou, už citovaný, ako vernostnú prémiu a navyše keďže sa Súdny dvor ani nevyjadril k otázke, či by obmedzenie voľného pohybu pracovníkov, ktoré so sebou prináša vernostná prémia, mohlo byť odôvodnené, mal Verwaltungsgerichtshof naďalej trvať na svojom návrhu na začatie konania o prejudiciálnej otázke.
118 Verwaltungsgerichtshof totiž nemohol vychádzať z toho, že toto riešenie právnej otázky vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora alebo že neexistujú žiadne dôvodné pochybnosti (pozri rozsudok z 6. októbra 1982, CILFIT, 283/81, Zb. s. 3415, body 14 a 16). Bol preto podľa článku 177 tretí odsek Zmluvy povinný naďalej trvať na svojom návrhu na začatie konania o prejudiciálnej otázke.
119 Ako to vyplýva z odpovede na tretiu otázku, prináša opatrenie, akým je mimoriadny príspevok za odpracované roky v zmysle § 50a GG, aj vtedy obmedzenie voľného pohybu pracovníkov, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva, keď ho možno považovať za vernostnú prémiu. V súlade s tým Verwaltungsgerichtshof svojím rozsudkom z 24. júna 1998 porušil právo Spoločenstva.
120 Preto je s prihliadnutím najmä na aspekty, ktoré boli vzaté do úvahy v bodoch 55 a 56 tohto rozsudku, potrebné skúmať, či je toto porušenie práva Spoločenstva zjavné.
121 V tejto súvislosti je po prvé potrebné zvážiť, či nemožno za zjavné považovať samotné porušenie ustanovení práva Spoločenstva, ktoré sú predmetom odpovede na tretiu otázku.
122 Právo Spoločenstva totiž výslovne neupravuje otázku, či opatrenie, akým je vernostná prémia, ktorá viaže zamestnanca k svojmu zamestnávateľovi, ale zároveň obmedzuje voľný pohyb pracovníkov, môže byť odôvodnená a tým aj zlučiteľná s právom Spoločenstva. Táto otázka ešte nebola zodpovedaná ani v judikatúre Súdneho dvora. Navyše táto odpoveď nebola ani jednoznačná.
123 Po druhé, s týmto záverom nie je v rozpore, že Verwaltungsgerichtshof, ako je to uvedené v bode 118 tohto rozsudku, mal naďalej trvať na svojom návrhu na začatie konania o prejudiciálnej otázke. Verwaltungsgerichtshof totiž v tejto veci rozhodol, že návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke vezme späť, lebo sa domnieval, že odpoveď na otázku práva Spoločenstva, o ktorej malo byť rozhodnuté, už bola obsiahnutá v rozsudku Schöning‑Kougebetopoulou, už citovaný. Na základe nesprávneho výkladu tohto rozsudku Verwaltungsgerichtshof už nepovažoval za potrebné položiť Súdnemu dvoru túto otázku týkajúcu sa daného výkladu.
124 S prihliadnutím na okolnosti daného prípadu preto nemožno vychádzať z toho, že porušenie konštatované v bode 119 tohto rozsudku možno považovať za zjavné a tým aj dostatočné.
125 Je vhodné dodať, že táto odpoveď sa nijako nedotýka záväzkov, ktoré pre príslušný členský štát vyplývajú z odpovede Súdneho dvora na tretiu otázku.
126 Na štvrtú a piatu otázku je preto potrebné odpovedať, že porušenie práva Spoločenstva, ako to vyplýva z okolností konania vo veci samej v zmysle rozsudku Verwaltungsgerichtshof z 24. júna 1998, nie je zjavné, ako to požaduje právo Spoločenstva pre vyvodenie zodpovednosti členského štátu za rozhodnutie svojho súdu najvyššieho stupňa.
O trovách
127 Rakúska, nemecká, francúzska a holandská vláda, vláda Spojeného kráľovstva a Komisia nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.
Z týchto dôvodov
SÚDNY DVOR
v konaní o otázkach, ktoré mu predložil Landesgericht für Zivilrechtssachen Wien uznesením zo 7. mája 2001 rozhodol takto:
1. Zásada, podľa ktorej sú členské štáty povinné nahradiť škodu, ktorá vznikla jednotlivcovi v dôsledku porušenia práva Spoločenstva, ktoré im možno pripísať, je uplatniteľná aj vtedy, keď sa sporné porušenie zakladá na rozhodnutí súdu najvyššieho stupňa, pokiaľ účel porušenej normy práva Spoločenstva spočíva v priznaní práv jednotlivcovi, porušenie je dostatočne závažné a medzi porušením povinnosti štátu a škodou, ktorá vznikla poškodeným stranám, je priama príčinná súvislosť. Pri rozhodovaní o tom, či je porušenie dostatočne závažné, musí príslušný vnútroštátny súd v prípade, že sa porušenie zakladá na rozhodnutí súdu najvyššieho stupňa, s prihliadnutím na osobitosť funkcie súdnictva skúmať, či je toto porušenie zjavné. Je vecou právneho poriadku jednotlivých členských štátov, aby určil, ktorý súd je príslušný pre rozhodovanie právnych sporov týkajúcich sa takejto náhrady škody.
2. Článok 48 Zmluvy o ES (zmenený, teraz článok 39 ES) a článok 7 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva sa majú vykladať v tom zmysle, že zakazujú poskytnúť mimoriadny príspevok za odpracované roky, ktorý podľa výkladu rakúskeho Verwaltungsgerichtshof (Rakúsko) uvedeného v jeho rozsudku z 24. júna 1998 predstavuje vernostnú prémiu, za takých podmienok, aké stanovuje § 50a Gehaltsgesetz 1956 (zákona o plate z roku 1956) v znení zmien a doplnení z roku 1997.
3. Porušenie práva Spoločenstva, ako to vyplýva z okolností konania vo veci samej v zmysle rozsudku Verwaltungsgerichtshof z 24. júna 1998, nie je zjavné, ako to požaduje právo Spoločenstva pre vyvodenie zodpovednosti členského štátu za rozhodnutie svojho súdu najvyššieho stupňa.
Rodríguez Iglesias | Puissochet | Wathelet |
Schintgen | Timmermans | Gulmann |
von Bahr | Cunha Rodrigues | Rosas |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 30. septembra 2003.
R. Grass | | G. C. Rodríguez Iglesias |