NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
DÁMASO RUIZ-JARABO COLOMER
prednesené 13. februára 2007 1(1)
Vec C‑112/05
Komisia Európskych spoločenstiev
proti
Spolkovej republike Nemecko
„Žaloba o nesplnenie povinnosti − Voľný pohyb kapitálu − Zastúpenie verejnej moci v obchodnej spoločnosti Volkswagenwerk GmbH − Podmienky“
I – Úvod
1. Podnik Volkswagen, ktorý je neodmysliteľne spojený s nemeckým hospodárskym zázrakom, viac než so svojím tienistým nacionálno-socialistickým pôvodom, predstavuje najviditeľnejší príklad úspechu sociálneho trhového hospodárstva. Tento model rozvoja v spolkovom štáte zaviedol minister Ludwig Erhard(2) podľa teórie Friburskej školy(3).
2. Okrem svojej zaslúžene preslávenej kvality sú niektoré prototypy Volkswagenov súčasťou kultúrneho dedičstva(4) krajiny ich pôvodu a všetkých ostatných krajín, po ktorých cestách jazdili, dotvárajúc jeden z nezmazateľných obrazov 50. a 60. rokov 20. storočia v Európe a na druhej strane Atlantického oceánu.(5) Preto je pochopiteľné, že pre mnoho občanov nostalgicky spomínajúcich na tieto zlaté časy je žaloba o nesplnení povinnosti, ktorú podala Komisia v súvislosti s niektorými paragrafmi zákona Volkswagen(6), viac útokom na symbol nemeckého spôsobu života – skutočný moderný mýtus – než iba napadnutím vnútroštátnej právnej úpravy.
3. Bez ohľadu na tieto melancholické spomienky prejednávaná vec patrí k tým, v ktorých ide o súlad právnych úprav členských štátov so Zmluvou o ES, kde si niektoré orgány verejnej moci ponechali mimoriadne právomoci v súkromných podnikoch známe ako „zlaté akcie“ („golden shares“). Upozorňujem však, že v tomto prípade existujú značné rozdiely, ktoré zohrávajú významnú úlohu.
4. Komisia konkrétne kritizuje: obmedzenie hlasovacieho práva na najviac 20 % základného imania, ak niektorý z akcionárov prekročí túto hranicu; zvýšenie väčšiny potrebnej na prijímanie rozhodnutí na viac ako 80 % základného imania, pričom Aktiengesetz(7) (zákon o akciových spoločnostiach) stanovuje túto väčšinu na 75 %, ako aj právo tak spolkového štátu (Bund), ako aj spolkovej krajiny Dolné Sasko vymenúvať dvoch zástupcov do dozornej rady spoločnosti.
II – Právny rámec
A – Právo Spoločenstva
5. Súdny dvor zvyčajne skúma vnútroštátne právne úpravy, ktorých platnosť Komisia napadla, vo svetle dvoch základných slobôd zakotvených v Zmluve o ES – voľný pohyb kapitálu a sloboda usadiť sa. Čo sa týka voľného pohybu kapitálu, článok 56 ods. 1 ES stanovuje:
„1. V rámci ustanovení tejto kapitoly sú zakázané všetky obmedzenia pohybu kapitálu medzi členskými štátmi a tretími krajinami.“
6. Slobodu usadiť sa upravuje článok 43 ES:
„V rámci nasledujúcich ustanovení sa zakazujú obmedzenia slobody usadiť sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu. Zakazujú sa aj obmedzenia, ktoré sa týkajú zakladania obchodných zastúpení, organizačných zložiek a dcérskych spoločností štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu na území iného členského štátu.“
7. Vzhľadom na význam posúdenia je vhodné uviesť článok 295 ES:
„Táto zmluva sa nedotýka úpravy vlastníckych vzťahov uplatňovanej v členských štátoch.“
8. Smernica 88/361/EHS(8) vo svojej prílohe I obsahuje nomenklatúru kapitálových pohybov uvedenú v článku 1. Osobitne uvádza „spoluúčasť na nových alebo existujúcich podnikoch so zreteľom na nadväzovanie alebo udržiavanie trvalých hospodárskych prepojení“ (priame investície)(9) a „nadobúdanie domácich cenných papierov obchodovaných na burze cenných papierov cudzozemcami (portfóliové investície)(10).
B – Nemecké právo
9. V právnom poriadku, ktorého sa týka táto žaloba o nesplnení povinnosti, je potrebné upozorniť na niektoré ustanovenia zákona o akciových spoločnostiach a zákona Volkswagen.
1. Zákon o akciových spoločnostiach
10. § 134 v znení zákona o kontrole a transparentnosti podnikov (Gesetz zur Kontrolle und Transparenz im Unternehmensbereich) objasňuje, že hlasovacie právo sa vykonáva na základe nominálnej hodnoty akcií, alebo ak ide o podielové akcie („Stückaktien“), v závislosti od ich počtu. Dodáva, že v prípade spoločností, ktoré nie sú obchodovateľné na burze, môžu stanovy, ak akcionári vlastnia viacero akcií, obmedziť hlasovacie právo stanovením absolútneho alebo progresívneho stropu.
11. § 101 ods. 2 vyžaduje, aby v stanovách bolo uvedené právo vymenúvať zástupcov do dozornej rady a aby bolo priznané iba určitým akcionárom alebo držiteľom akcií na meno, ktorých prevod podlieha povoleniu spoločnosti. Toto právo je taktiež obmedzené na tretinu členov dozornej rady spoločnosti vymenovaných akcionármi na základe zákona alebo stanov. Posledná veta tohto paragrafu výslovne stanovuje, že sa netýka osobitnej úpravy tejto oblasti stanovenej v § 4 zákona Volkswagen.
2. Zákon Volkswagen
12. V § 1 sa stanovuje premena pôvodnej spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorej jediným vlastníkom bola Spolková republika Nemecko, na akciovú spoločnosť.
13. Následne v § 2 sú stanovené pravidlá o výkone hlasovacieho práva, ktoré sú v § 1 obmedzené na jednu pätinu základného imania v prípade, ak nejaký akcionár vlastní viac ako 20 %. Ďalej uvádza pravidlá na výpočet počtu akcií jednotlivých akcionárov (odseky 2 a 3).
14. Pod názvom „Stanovy spoločnosti“ sa v § 4 upravujú rôzne aspekty a v odseku 1 sa priznáva Spolkovej republike Nemecko a spolkovej krajine Dolné Sasko právo vymenovať po dvoch členoch dozornej rady, pokiaľ sú akcionármi spoločnosti.
15. Odsek 2 podmieňuje výstavbu a premiestnenie výrobných kapacít súhlasom dvoch tretín členov dozornej rady.
16. Odsek 3 zvyšuje kvórum potrebné na prijímanie rozhodnutí valného zhromaždenia na viac ako štyri pätiny (80 %) základného imania, pričom zákon o akciových spoločnostiach vyžaduje iba trojštvrtinovú väčšinu (75 %).
III – Skutkový stav a konanie pred podaním žaloby
A – Historický kontext zákona Volkswagen
17. Kvôli lepšiemu pochopeniu sporného vnútroštátneho zákona je potrebné vrátiť sa k začiatkom podniku, ktoré podrobne opísala nemecká vláda vo svojom vyjadrení k žalobe a najmä vo svojej odpovedi z 20. júna 2003 na výzvu Komisie z 20. marca toho istého roka bez toho, aby Komisia namietala tvrdenia nemeckej vlády.
18. S nástupom Adolfa Hitlera k moci v januári 1933 sa spustil plán na podporu automobilového priemyslu,(11) pričom bol vyhlásený verejný konkurz na udelenie licencie na výrobu tzv. ľudového vozidla (Volks – Wagen). Zámerom bola výroba jednoduchého auta, ktoré by bolo prístupné väčšine Nemcov a nadmerne by nezaťažilo ich rozpočet. Túto zákazku získal legendárny inžinier Ferdinand Porsche.(12)
19. Projekt sa mal realizovať veľmi rýchlo a na jeho uskutočnenie boli udelené dve dotácie v celkovej výške 700 000 Reichmarks (RM), pričom sa počítalo s finančnou pomocou Reichverband der Deutschen Automobilindustrie (Združenie nemeckého automobilového priemyslu), ktoré malo prispieť sumou 20 000 RM mesačne počas desiatich mesiacov stanovených na ukončenie prác. No ťažkosti, na ktoré toto združenie upozornilo ríšskeho kancelára, viedli Hitlera, aby výrobou Volkswagena(13) poveril Arbeitsfront (Front práce) a aby nariadil výstavbu najväčšieho závodu, aký bol kedy postavený. Finančné prostriedky boli získané z rôznych zdrojov: spolu s vkladom samotného nemeckého štátu vláda vyzvala k šetreniu a požiadala občanov, ktorí mali záujem nadobudnúť tento automobil, aby každý týždeň vkladali päť RM na účet určený na pokrytie nákladov tohto podniku. Týmto spôsobom sa vyzberalo 286 miliónov mariek.
20. Uvedenému združeniu bol projekt Volkswagen odobratý 28. mája 1937 a vytvorila sa štátna spoločnosť Gesellschaft zur Vorbereitung des Deutschen Volkswagen m. b. H. so základným imaním vo výške 50 miliónov RM upísaných Arbeitsfrontom. Spoločnosť mala k dispozícii lietadlo, aby mohla v Nemecku vyhľadať vhodné miesto na postavenie tejto rozsiahlej továrne pod podmienkou, že sa bude nachádzať v strede krajiny a bude mať dobré riečne a cestné komunikácie. Nakoniec sa takéto ideálne miesto našlo v Dolnom Sasku neďaleko hradu Wolfsburg, ktorý bol od 14. storočia vo vlastníctve rodiny kniežaťa von der Schulenburg a ktorý bol vyvlastnený. Továreň sa postavila blízko obce Fallersleben na úseku diaľnice spájajúcej Hannover a Berlín, v blízkosti kanála Mittelland. Dňa 26. mája 1938 bol položený základný kameň pred vyše 70 000 osobami a zároveň sa začala plánovať výstavba nového mesta pre budúcich pracovníkov – súčasný Wolfsburg. Na všeobecné prekvapenie sám Führer premenoval automobil na „KdF Wagen“ (Kraft durch Freude Wagen) alebo „auto radosti k sile“, hoci kancelária Porsche prihlásila ochrannú známku Volkswagen, a to dokonca aj na medzinárodnej úrovni.(14)
21. Na oficiálnom predstavení automobilu boli vystavené tri rôzne modely: kabriolet, vozidlo s odnímateľnou strechou a limuzína. Diktátor, obklopený vojakmi odetými v slávnostných uniformách, ktorí prejavovali neoblomnú oddanosť jeho politickému režimu, sa posadil do kabrioletu riadeného samotným synom Ferdinanda Porscheho Ferrym, ktorý sa vďaka tomu okamžite stal slávnym. Vyhlásenie Führera vzbudilo búrlivé nadšenie: KdF Wagen bude čoskoro dostupný všetkým za cenu iba 990 RM.
22. Okrem toho za peniaze získané z predaja majetku zabaveného a násilne odobratého odborom Weimarskej republiky, ktoré boli zakázané po nacionálno-socialistickom štátnom prevrate, sa postavili výrobné závody priemyslu, ktorý mal byť v predstavách politikov zastávajúcich túto myšlienku najväčším v Európe.(15)
23. Sériová výroba vozidiel sa mala začať 15. októbra 1939, no Hitler 1. septembra toho istého roku napadol Poľsko. Vypuknutie druhej svetovej vojny pozmenilo plány všetkých zainteresovaných strán a výroba sa preorientovala na uspokojenie vojenských potrieb, osobitne týkajúcich sa dopravy vojska a dodávok munície, pričom 336 000 drobných sporiteľov(16) zostalo bez ich vytúženého auta a ich sen sa rozplynul v hluku diel a zbraní.(17)
24. Spojenecké bombardovanie vážne poškodilo jednotlivé prevádzky podniku, keďže počas štyroch náletov(18) bolo zhodených viac ako tisíc ton vysoko výbušných bômb. Aj napriek poškodeniu závod obnovil svoju činnosť v máji 1945(19), keď vojenská správa britskej okupačnej zóny dosadila do vedenia spoločnosti vedúceho inšpektora inžinierov Rudolfa Brömanna, ktorý húževnato odolával americkým pokusom o demontáž tohto závodu. V roku 1947 bol nahradený(20) Heinrichom Nordhoffom, jedným z členov predstavenstva spoločnosti Opel. Okrem toho vojenskej správe sa nepodarilo predať tento podnik niektorému zo zahraničných konkurentov ako Ford alebo Chrysler, a preto keď sa Spojené kráľovstvo v roku 1949 stiahlo z tejto zóny, Volkswagen zostal opustený.
25. Napriek tomu, že neexistoval známy vlastník, výroba dosiahla prekvapivú dynamiku a závod sa premenil na prekvitajúci podnik,(21) čím vzbudil záujem svojich zamestnancov, nepochybne zdôvodnený priamou a bezprostrednou účasťou na podnikateľskom úspechu. Keď sa na konci 50. rokov minulého storočia zdalo, že dôjde k zamietnutiu žaloby podanej sporiteľmi Volkswagenu, zamestnanci tiež prejavili záujem o vlastníctvo podniku, dôsledkom čoho bolo, že spolu so spolkovým štátom (Bund), spolkovou krajinou Dolné Sasko (Land), s odbormi a nešťastnými sporiteľmi už bolo päť záujemcov o kontrolu tejto značky.
26. Existovalo riziko, že trvanie napätia vyvolaného protikladnými záujmami sa bude predlžovať pred nemeckými súdmi a ohrozí stabilitu podniku, ktorý sa stal symbolom ešte mladého spolkového štátu. Po dlhých rokoch intenzívnych diskusií a búrlivých rokovaní sa dosiahol kompromis vo forme dohody, ktorou sa upravili právne vzťahy závodu Volkswagen GmbH, podpísanej 12. novembra 1959 medzi spolkovým štátom (Bund) a spolkovou krajinou Dolné Sasko (Land).(22)
27. Podľa dohody sa v prvej fáze stanovil prevod všetkých podielov spoločnosti, ktorá bola vtedy spoločnosťou s ručením obmedzeným, na spolkový štát.(23) V druhej fáze sa spoločnosť transformovala na akciovú spoločnosť, pričom 60 % akcií bolo rozdelených medzi súkromné osoby a zvyšok v jednotlivých balíkoch po 20 % bol pridelený dvom zainteresovaným verejným orgánom, spolkovému štátu (Bund) a uvedenej spolkovej krajine (Land).(24)
28. Dohoda medzi predmetnou národnou a regionálnou verejnou správou takisto zohľadnila záujmy zamestnancov a tak sa vytvorila Nadácia Volkswagen na podporu výskumu, vzdelávania, vedy a technológie.
29. Stanovy akciovej spoločnosti Volkswagen boli schválené 6. júla 1960 a začlenili sa do zákona Volkswagen spolu so zvyškom dohody. V dvoch ustanoveniach bolo stanovené: zvýšenie kvalifikovanej väčšiny na prijatie niektorých rozhodnutí spoločnosti zo 75 % na viac ako 80 % a obmedzenie hlasovacieho práva na najviac 20 % základného imania.
B – Konanie pred podaním žaloby
30. Po doručení sťažností na zákon Volkswagen Komisia zaslala 19. marca 2003 Nemecku výzvu, aby predložilo pripomienky, pričom tento členský štát tak urobil 20. júna 2003.
31. Podané vysvetlenie nepresvedčilo Komisiu, a preto 1. apríla 2004 vydala odôvodnené stanovisko, ktorým Nemecko vyzvala, aby prijalo príslušné opatrenia na zrušenie alebo zmenu sporného zákona v lehote dvoch mesiacov od zaslania tohto stanoviska.
32. Nemecká vláda predložila svoje pripomienky v liste z 12. júla 2004, ktorým potvrdila svoje stanovisko v tom zmysle, že predmetný zákon neporušuje článok 56 ES, čiže nie je namieste pristúpiť k jeho zmene, a tak požiadala o ukončenie konania pre nedôvodnosť výhrady o nesplnení povinnosti.
33. Komisia nesúhlasila s postojom Nemecka, a preto sa obrátila na Súdny dvor, aby podľa článku 226 ES určil nesplnenie povinnosti z dôvodu porušenia článkov 56 ES a 43 ES.
IV – Konanie pred Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev a návrhy účastníkov konania
34. V žalobe, ktorá bola doručená do kancelárie Súdneho dvora 4. marca 2005, sa navrhuje, aby bolo určené, že § 2 ods. 1 a § 4 ods. 1 a 3 zákona Volkswagen porušujú články 56 ES a 43 ES, a aby bol žalovaný štát zaviazaný nahradiť trovy konania.
35. Vo vyjadrení k žalobe doručenom 25. mája 2005 sa navrhuje, aby bola žaloba zamietnutá ako nedôvodná a aby bola Komisia zaviazaná nahradiť trovy konania.
36. V uznesení zo 7. septembra 2005 predseda Súdneho dvora povolil Fínskej republike vstúpiť do konania ako vedľajšiemu účastníkovi, tá sa však vzdala svojej žiadosti v liste, ktorý bol doručený do kancelárie 25. novembra 2005.
37. Dňa 22. augusta 2005 bola podaná replika a 16. novembra 2005 duplika.
38. Zástupcovia Spolkovej republiky Nemecko a Komisie predniesli svoje pripomienky na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 12. decembra 2006.
V – Posúdenie nesplnenia povinnosti
A – Úvodné pripomienky
39. V prvom rade treba vyzdvihnúť, že Komisia napriek tomu, že poukázala aj na porušenie článku 43 ES, sa vo svojej žalobe sústreďuje na porušenie voľného pohybu kapitálu (článok 56 ES), a to nepochybne preto, aby sa priblížila k judikatúre vo veciach týkajúcich sa „zlatých akcií“. Uvedené však nebráni Súdnemu dvoru, aby sa vyjadril aj k súčasnému porušeniu slobody usadiť sa.
1. Postavenie zákona Volkswagen vo vzťahu k judikatúre o „zlatých akciách“
40. Komisia sa opiera predovšetkým o judikatúru v oblasti „golden shares“(25) a svoju analýzu zakladá na tom, že ide o štátne opatrenie, ktorým sa udeľujú osobitné práva štátu, čiže v tomto prípade spolkovému štátu a spolkovej krajine Dolné Sasko.
41. Komisia tiež vyzdvihuje verejný charakter dohody uzavretej medzi oboma verejnými orgánmi s cieľom prekonať problémy spojené s vlastníctvom spoločnosti, keďže ide o zákon vydaný iba pre jednu spoločnosť.
42. Nemecká vláda spochybňuje tento postoj a nazdáva sa, že situácie, o ktorých Súdny dvor už rozhodoval, nie sú porovnateľné so situáciou podniku Volkswagen. Poukazuje na objektívnosť sporných ustanovení, najmenej tých, ktoré sa týkajú obmedzenia hlasovacieho práva a zvýšenia väčšiny požadovanej na valnom zhromaždení pri prijímaní niektorých významných rozhodnutí. Tieto ustanovenia neobsahujú nijaký diskriminačný prvok, lebo sa uplatňujú rovnako na všetkých investorov, či už ide o verejných, alebo o súkromných investorov.
43. Okrem toho žalovaná vláda žiada, aby sa zákon Volkswagen neoznačoval za „štátne opatrenie“, pretože obsahuje iba súkromnú dohodu uzavretú v roku 1959 medzi spolkovým štátom a Dolným Saskom.
44. Hoci stricto sensu sa tento prípad týka „zlatých akcií“ len okrajovo, keďže osobitné práva sa neviažu na cenné papiere držané verejnými orgánmi, nie je možné pripustiť zjednodušujúci pohľad na to, čo by malo byť chápané pod takýmito právami. V skutočnosti nejde o to, či tieto osobitné práva sú formálne spojené s určitými kapitálovými podielmi, ale o to, či sú udeľované privilegovaným spôsobom, a to až do takej miery, že odradia možného investora, najmä zahraničného.
45. Zámer nemeckej vlády nepovažovať zákon odhlasovaný v národnom parlamente za štátne opatrenie spôsobuje určité znepokojenie, pretože neexistuje typickejší prejav správania verejných orgánov ako výkon ich legislatívnej právomoci. Taktiež prekvapuje tvrdenie, že „Staatsvertrag“ podľa nemeckého práva je súkromná dohoda, keď vedecká obec tejto krajiny ho vo svojom právnom poriadku jednomyseľne zaraďuje medzi akty verejného práva.(26)
46. Odmietam teda argumenty predložené nemeckou vládou, aby hneď na úvod odlíšila túto vec od iných vecí týkajúcich sa „zlatých akcií“, o ktorých sa už rozhodlo rozsudkom, avšak neskôr sa vrátim k detailnej analýze výhrad Komisie k nesplneniu povinnosti.
2. Relevancia článku 295 ES
47. Žalovaná vláda na svoju obhajobu prekvapujúco neuviedla náležité dodržiavanie článku 295 ES, ktorý bol predmetom obsiahlej štúdie v spojených návrhoch, ktoré som vypracoval vo veciach, o ktorých sa rozhodlo rozsudkami a ktoré som už citoval. Ide o rozsudky Komisia/Portugalsko, Komisia/Francúzsko a Komisia/Belgicko(27) na jednej strane a Komisia/Španielsko a Komisia/Spojené kráľovstvo(28) na strane druhej.
48. Aj naďalej zastávam názor, že výraz „vlastnícke vzťahy“ z článku 295 neodkazuje na občianskoprávne usporiadanie vlastníckych vzťahov, ale na ideálny súbor noriem ľubovoľného druhu vrátane noriem verejného práva, ktorými je možné previesť vlastníctvo podniku, t. j. noriem, ktoré umožňujú vlastníkovi vykonávať rozhodujúci vplyv pri stanovení a uskutočnení všetkých alebo niektorých cieľov. Potrebný teleologický výklad tohto ustanovenia vylučuje na účely Zmluvy také rozlíšenie medzi verejnoprávnymi a súkromnými podnikmi, ktoré by bolo založené na zložení akcionárov. Predmetné rozlíšenie závisí od toho, či má štát možnosť presadiť určité kritériá hospodárskej politiky, odlišné od samotného cieľa maximálneho zisku, ktorý je charakteristický pre súkromné aktivity.(29)
49. Zopakujem teda môj názor, že rešpektovanie vlastníckych vzťahov vo vnútroštátnych právnych poriadkoch Zmluvou, ktoré je zakotvené v článku 295 ES, musí byť rozšírené aj na všetky opatrenia, ktoré umožňujú štátu, aby prostredníctvom zásahu do verejného sektora v hospodárskom zmysle prispel k usporiadaniu hospodárskej činnosti v krajine.(30)
50. V mojich návrhoch vo veciach C‑463/00 a C‑98/01 som kritizoval, že v rozsudkoch bolo bezdôvodne zamietnuté uplatnenie a dosah článku 295 ES. Táto kritika je aj naďalej aktuálna, pretože ani v neskôr vyhlásených rozsudkoch(31) nebol podaný výklad tohto ustanovenia. Uznávam, že v tomto spore existujú podstatné rozdiely v porovnaní so spormi, ktoré boli doteraz prejednávané na Súdnom dvore, pričom táto okolnosť vedie k inému riešeniu.
51. Predchádzajúce rozsudky sa väčšinou týkali procesu privatizácie podnikov pôsobiacich v odvetviach považovaných za „strategické“, ktorých liberalizácia bola vykonávaná postupne (pohonné látky, letiská, poisťovne). Sporné opatrenia mali spoločnú črtu, a to, že išlo o opatrenia verejných orgánov určené na zasahovanie do niektorých životne dôležitých činností národného hospodárstva s cieľom uplatniť stratégiu hospodárskej politiky.(32)
52. Ako vyplýva z opisu historického vývoja, zákon Volkswagen nezapadá to tohto kontextu.
53. V prvom rade nejde o sektor, ktorý tradične patril medzi kľúčové odvetvia hospodárstva krajiny, nezávisle od jeho špecifickej váhy na hrubom domácom produkte, pretože automobilový priemysel v Nemecku bol v medzivojnovom období dosť rozvinutý bez toho, aby bol tento vývoj pripisovaný zásahom štátu.
54. Na druhej strane hlavným odôvodnením sporného zákona bola potreba vyriešiť napätie, ktoré vzniklo v súvislosti s vlastníctvom podniku. Z tohto dôvodu je predmetný zákon kvalifikovaný ako norma súkromného práva v zmysle článku 295 ES, pričom s tým osobne nesúhlasím. Ustanovenia napadnuté Komisiou v rámci prejednávanej žaloby o nesplnení povinnosti sa však netýkajú vlastníctva, a to ani vo všeobecnosti, ani samostatne vo vzťahu k spoločnosti Volkswagen.
55. Tieto tri články nemeckého zákona napadnuté v predmetnom spore bezpochyby pomáhajú tomu, kto už má kontrolu nad spoločnosťou, aby si ju aj naďalej zachoval prostredníctvom právnych prostriedkov práva obchodných spoločností na ochranu predstavenstva proti nepriateľským verejným ponukám na prevzatie.(33)
56. Vo svetle uvedeného sa nazdávam, že článok 295 ES nemôže byť použitý na podporu zákona Volkswagen, a to tak z dôvodu výkladu, ktorý som vždy zastával, ako aj vzhľadom na výkladové kritériá, ktoré sa vzťahujú na toto ustanovenie s cieľom ochrániť autonómiu členských štátov pri úprave súkromných vlastníckych vzťahov.
B – O obmedzeniach voľného pohybu kapitálu
1. Úvodné pripomienky
57. Zámer žalobkyne je, aby Súdny dvor určil, že Spolková republika Nemecko porušila slobodu usadiť sa a voľný pohyb kapitálu, hoci svoju argumentáciu žalobkyňa zakladá výhradne na porušení voľného pohybu kapitálu. Uvedené sa zdá byť logické vzhľadom na judikatúru v oblasti „golden shares“, ktorá sa v podstate zamerala na článok 56 ES a iba subsidiárne na článok 43 ES.
58. Nezmenil som svoj názor v tom, že prirodzené a ideálne prostredie na analýzu jednotlivých obmedzení, ktoré sa skrývajú pod (veľmi nepresným) označením „zlaté akcie“, je sloboda usadiť sa, lebo žalovaný členský štát sa zvyčajne usiluje o kontrolu, využívajúc svoje právomoci na zasahovanie do zloženia akcionárskej štruktúry, prijímania rozhodnutí v privatizovaných spoločnostiach (pomocou zasahovania do zloženia akcionárov alebo pomocou konkrétnych aktov v oblasti riadenia spoločnosti), pričom tento aspekt súvisí s voľným pohybom kapitálu len okrajovo.(34)
59. Takéto právomoci však môžu mať vplyv na slobodu usadiť sa a spôsobujú, že usadenie sa stáva menej príťažlivé, a to buď priamo, keď sa týkajú prístupu k základnému imaniu, alebo nepriamo, keď obmedzujú možnosť disponovať alebo riadiť orgány spoločnosti.(35) V protiklade s tým, ako rozhodol Súdny dvor,(36) trvám na tom, že následná prekážka voľného pohybu kapitálu má iba subsidiárny charakter a nie je hlavným obmedzením. Už som uviedol, že toto tvrdenie je správne, pokiaľ ide o opatrenia, ktoré sa vzťahujú na zloženie akcionárov, avšak platí ešte viac pre tie opatrenia, ktoré obmedzujú prijímanie rozhodnutí spoločnosti (zmena predmetu spoločnosti, prevod aktív), ako aj opatrenia napadnuté v tejto veci, pričom spojenie s voľným pohybom kapitálu je hypotetické alebo len veľmi slabé.(37)
60. V každom prípade nie je vhodné ďalej pokračovať v rozbore nesprávnej právnej kvalifikácie uvedeného porušenia, pretože z nej nevyplývajú nijaké závažnejšie dôsledky, lebo Súdny dvor uplatňuje podobnú analýzu na obidve slobody. Navrhujem použiť túto metodiku, aby sa zistilo, či došlo k daným porušeniam, keďže článok 295 ES nemôže odôvodniť zákon Volkswagen.
61. Ako som už vysvetlil, Súdny dvor sa opakovane zameral na článok 56 ods. 1 ES, ktorý zakazuje obmedzenia pohybu kapitálu medzi členskými štátmi.(38)
62. Keďže v Zmluve o ES neexistuje definícia pojmu „pohyb kapitálu“, judikatúra priznala indikatívnu hodnotu nomenklatúre pripojenej k smernici 88/361/EHS(39), podľa ktorej sú pohybmi kapitálu priame investície, čiže investície, ktorých cieľom je nadobudnutie podielov v spoločnostiach prostredníctvom držby akcií umožňujúcich zasahovať do riadenia a kontroly spoločnosti, ako aj nepriame investície, ktorými sú nadobudnutie cenných papierov na kapitálovom trhu s cieľom investovať určité finančné prostriedky, avšak bez zámeru ovplyvňovať riadenie alebo kontrolu podniku (nazývané aj „portfóliové investície“).(40)
63. Súdny dvor sa zaoberal týmito dvoma kategóriami operácií a kvalifikoval ako „obmedzenia“ v zmysle článku 56 ods. 1 ES vnútroštátne opatrenia, ktoré bránia alebo sťažujú nadobúdanie akcií v predmetných spoločnostiach alebo odrádzajú hospodárske subjekty z iných členských štátov od investovania do kapitálu týchto spoločností.(41)
64. Vo svetle týchto zásad je potrebné preskúmať sporné ustanovenia zákona Volkswagen s cieľom určiť, či predstavujú prekážky voľného pohybu kapitálu v zmysle článku 56 ods. 1 ES. Ak je to tak, je potrebné zistiť, či existuje možné odôvodnenie týchto prekážok.(42)
2. Posúdenie spornej právnej úpravy
a) Právo spolkového štátu a spolkovej krajiny vymenovať zástupcov do dozornej rady
i) Úvod
65. Podľa Komisie § 4 ods. 1 zákona Volkswagen, ktorý umožňuje tak Spolkovej republike Nemecko, ako aj spolkovej krajine Dolné Sasko vymenovať dvoch zástupcov do dozornej rady, ak sú jej akcionármi, predstavuje výnimku z pravidla upraveného v § 101 ods. 2 zákona o akciových spoločnostiach, podľa ktorého toto právo môžu upravovať len stanovy a obmedzuje ho iba na tretinu členov tohto orgánu spoločnosti zastupujúcich akcionárov na základe zákona alebo stanov, teda v prípade Volkswagenu na troch členov.
66. Komisia sa nazdáva, že úprava tejto výsady v zákone Volkswagen znižuje pravdepodobnosť, že sa ostatní akcionári zapoja do riadenia a kontroly spoločnosti, s čím je podľa judikatúry(43) spojené porušenie voľného pohybu kapitálu. Komisia zastáva názor, že skutočnosť, že spolkový štát previedol všetky svoje akcie, a preto nevykonáva svoju menovaciu právomoc, a skutočnosť, že počet zástupcov spolkovej krajiny Dolné Sasko zodpovedá, alebo je dokonca nižší ako jej účasť na základnom imaní, nie sú relevantné, lebo nezabraňujú tomu, aby boli spolkovému štátu priznané osobitné práva, ktoré znižujú príťažlivosť investícií do Volkswagenu.
67. Nemecká vláda tvrdí, že dozorná rada(44) ako kontrolný orgán nemá skutočnú rozhodovaciu právomoc okrem ojedinelých prípadov, keď zákon alebo stanovy vyžadujú jej zásah. Dodáva, že počet zástupcov v dozornej rade je proporcionálny k účasti na kapitáli tejto spoločnosti, pričom zastúpenie spolkovej krajiny Dolné Sasko je nižšie ako jej percentuálny podiel na akciách. Nakoniec uvádza, že téza Komisie o brzdení investícií nemá súvis s realitou.
ii) Posúdenie žalobného dôvodu
68. Správne chápanie práva vymenúvať zástupcov do dozornej rady, ktoré je podľa § 101 ods. 1 a 2 nemeckého zákona o akciových spoločnostiach vyhradené niektorým akcionárom určeným v stanovách, má dvojakú funkciu: umožniť, aby boli v tomto orgáne zastúpení významní držitelia cenných papierov spoločnosti, ktorí sa chcú zúčastňovať na jej riadení, a vyhradiť určitý počet miest pre minoritných akcionárov, ktorých zástupcovia môžu tvoriť najviac jednu tretinu členov zastupujúcich akcionárov.(45)
69. Odchýlka, ktorú obsahuje § 4 ods. 1 zákona Volkswagen, svedčí o neprimeraných právomociach priznaných predmetným územným orgánom.
70. V tomto zmysle sa zdá, že jeden z dôvodov, ktoré viedli k prijatiu uvedeného § 101, bola snaha umožniť vplyv verejných orgánov v spoločnostiach poverených poskytovaním služieb verejného záujmu bez investovania potrebného kapitálu.(46) Toto tvrdenie ani zďaleka neodôvodňuje zákon Volkswagen, avšak upozorňuje na výnimočný charakter tejto právnej úpravy. Skutočnosť, že táto norma bola zachovaná, vyzdvihuje výnimočnosť predpisov, ktoré zvýhodňujú iba jeden podnik.
71. V druhom rade je potrebné poukázať na to, že sporný predpis sa odlišuje od všeobecného predpisu z formálnej stránky, keďže právo vymenúvať členov dozornej rady je stanovené v zákone(47), a nie v stanovách. Taktiež sa odlišuje svojím obsahom, lebo § 4 ods. 1 vyhradzuje v dozornej rade štyri z desiatich miest zodpovedajúcich akcionárom, na ktoré sú vymenovaní zástupcovia dvoch verejným subjektov, čo je viac ako tretina miest, ktorú § 101 ods. 2 zákona o akciových spoločnostiach stanovuje ako maximálny limit.
72. Okrem toho, že táto výhradná výsada spolkového štátu a spolkovej krajiny nie je spojená s výškou ich balíka akcií, v protiklade s duchom normy všeobecného práva, obmedzuje možnosti ostatných investorov využiť podobné výhody a narúša tak symetriu medzi silou kapitálu a alternatívami riadenia v spoločnosti.(48) Dokonca aj podnikateľ, ktorý by dosiahol dostatočnú silu na zmenu stanov a zrušenie týchto ustanovení, by narazil na potrebu zmeniť zákon, na čo je potrebná vôľa národného parlamentu.
73. Preto aj keď sa § 4 ods. 1 zákona Volkswagen považuje za lex specialis, neexistujú pochybnosti o tom, že odradí možných investorov, ktorí by mali záujem nadobudnúť väčší počet akcií spoločnosti, lebo by narazili na dozornú radu so štyrmi zástupcami verejných subjektov, ktorí sú pritom držiteľmi len okrajového balíka akcií.
74. Skutočnosť, či uvedené verejné subjekty využívajú svoje výsady, nie je relevantná pre preskúmanie toho, či došlo k nesplneniu povinnosti, pretože stačí, že v nemeckom právnom poriadku nebolo odstránené osobitné právo spolkového štátu (Bund) a spolkovej krajiny Dolné Sasko vymenúvať zástupcov do dozornej rady spoločnosti Volkswagen ani ich mimoriadna právomoc zasiahnuť do riadenia, keď to uznajú za vhodné.
75. Treba teda konštatovať, že § 4 ods. 1 zákona Volkswagen porušuje článok 56 ES bez toho, aby boli dotknuté možné odôvodnenia, ktoré vzhľadom na to, že sú zhodné pre ostatné sporné ustanovenia, budú vo vzájomných súvislostiach preskúmané po analýze ostatných žalobných dôvodov.
b) O blokujúcej menšine a obmedzení hlasovacieho práva
i) Úvod
76. V procesných dokumentoch sa tieto dva dôvody nesplnenia povinnosti preskúmavali osobitne, pričom spoločne sa analyzovali iba vtedy, keď sa skúmal kombinovaný účinok týchto troch konfliktných ustanovení. Z dôvodov, ktoré budú vysvetlené neskôr, sa zdá vhodné preskúmať ich spoločne.
77. V rámci svojho samostatného vyšetrovania Komisia upozorňuje na to, že § 2 ods. 1 zákona Volkswagen zavádza odchýlku od zásady „jedna akcia, jeden hlas“ („one share, one vote“) prostredníctvom obmedzenia hlasovacieho práva na jednu pätinu základného imania bez toho, aby sa akcionári mali možnosť vyjadriť. Komisia dodáva, že aj keby sme prijali tézu všeobecného uplatňovania tejto techniky obmedzenia hlasovacieho práva v spoločnostiach, je potrebné všimnúť si rozdiel medzi možnosťou zaviesť toto obmedzenie, ako je to v prípade nemeckej právnej úpravy spoločností, ktoré nie sú obchodovateľné na burze, a vnútiť toto obmedzenie podniku pomocou zákona, ako je to v prípade spoločnosti Volkswagen.
78. Komisia ďalej pristúpila k analýze § 4 ods. 3 zákona Volkswagen, ktorý zvyšuje väčšinu potrebnú na prijatie niektorých rozhodnutí valného zhromaždenia na viac ako štyri pätiny (80 %) základného imania, zatiaľ čo zákon o akciových spoločnostiach vyžaduje iba tri štvrtiny (75 %). To by umožnilo spolkovej krajine Dolné Sasko postaviť sa proti návrhom a zablokovať tento typ rozhodnutí pomocou menšiny hlasov, ktorá by na tento zámer postačovala a ktorou spolková krajina od začiatku disponuje. Komisia takisto poukazuje na to, že táto väčšina nepochádza z vôle akcionárov, ale z vôle zákonodarcu, ktorý ju stanovil výhradne v prospech verejných investorov.
79. Pokiaľ ide o obmedzenie v § 2 ods. 1 zákona Volkswagen, nemecká vláda uvádza, že neexistuje súvzťažnosť medzi účasťou na základnom imaní spoločnosti a hlasovacími právami jej akcionárov, a tvrdí, že vnútroštátny zákonodarca má slobodu prijať vnútroštátnu právnu úpravu v oblasti práva obchodných spoločností, ktorá bude rozdielna od právnej úpravy platnej pre niektoré podniky.
80. Čo sa týka § 4 ods. 3 zákona Volkswagen, nemecká vláda sa odvoláva na to, že neexistuje obmedzenie v nemeckom zákone o akciových spoločnostiach, a dodáva, že percento akcií, ktoré vlastní spolková krajina Dolné Sasko, je výsledkom postupného nákupu akcií na trhu, ako to robí akýkoľvek iný súkromný investor.
81. Ako som už uviedol, dávam prednosť spoločnej analýze obidvoch ustanovení, pretože podrobné preskúmanie si nezasluhujú tieto ustanovenia posudzované samostatne, ale účinky, ktoré vyvolávajú.
82. Komisia iba tvrdí, že vzhľadom na to, že každé z týchto troch ustanovení porušuje Zmluvu, ich spoločné účinky predmetné porušenie znásobujú.
83. Nemecká vláda odpovedala s odkazom na predchádzajúcu judikatúru(49), že nie je možné konštatovať žiadne porušenie Zmluvy týmito ustanoveniami, a to ani pri ich samostatnom alebo spoločnom posúdení.
ii) Preskúmanie žalobných dôvodov
84. Historický vývoj zákona Volkswagen preukazuje, že v konkrétnom okamihu vnikla veľmi zložitá právna štruktúra s cieľom zabezpečiť zachovanie určitej situácie.(50) Len ťažko si inak možno vysvetliť zvýšenie kvóra potrebného na prijatie niektorých rozhodnutí valného zhromaždenia na viac ako 80 %, pričom všeobecná právna úprava vyžaduje kvórum iba vo výške 75 %. Okrem toho obmedzenie výkonu hlasovacích práv na 20 % základného imania zodpovedá percentu akcií, ktoré si rozdelili obaja inštitucionálni investori v období, keď bol vyhlásený predmetný zákon, t. j. spolkový štát a spolková krajina Dolné Sasko.
85. V praxi si každý záujemca o nákup dostatočného počtu akcií tohto podniku s úmyslom dostať sa do riadiacich orgánov spoločnosti ľahko všimne prekážky, ktoré bránia zmene stanov, nehovoriac o tom, že na zmenu zákona podľa svojich potrieb by musel dospieť k dohode so zákonodarcom.
86. Možný záujemca by v prvom rade mal pochybnosti o tom, či by mal nadobudnúť viac ako jednu pätinu kapitálu, pretože nad tento limit by mu už neprislúchali hlasovacie práva.(51) Dokonca aj keby dokázal zmobilizovať všetkých drobných akcionárov, blokujúca menšina spolkového štátu a spolkovej krajiny by zmarila akýkoľvek pokus o dosiahnutie zmeny s viac ako štyrmi pätinami základného imania na valnom zhromaždení akcionárov.
87. Sledovaným cieľom je teda zachovať status quo veľkých počiatočných akcionárov, t. j. spolkového štátu a spolkovej krajiny Dolné Sasko, čo posilňuje prvý dôvod založený na mandátoch týchto subjektov v dozornej rade.
88. Pritom nie je možné prehliadnuť postavenie autora opatrenia, ktorým je opísaná situácia zastrešená. Je vhodné upozorniť na to, že všetky tieto prekážky vstupu veľkých akcionárov sú kladené samotnými verejnými subjektmi od uzavretia dohody z roku 1959 („Staatsvertrag“) prostredníctvom spolkového zákona.
89. Aj napriek tomu, že vnútroštátna právna úprava nie je diskriminujúca, zakotvuje situáciu, ktorá je objektívne výhodná pre uvedené verejné subjekty, lebo upevňuje postavenie spolkového štátu a spolkovej krajiny tým, že bráni akémukoľvek zásahu do riadenia. V tomto ochrannom rámci spočíva odradzujúci účinok zákona Volkswagen, ktorý v súlade s judikatúrou Súdneho dvora poškodzuje voľný pohyb kapitálu. Tvrdenia nemeckej vlády o veľkom pohybe akcií Volkswagenu strácajú na vážnosti, pretože ide o portfóliové investície, a nie o investície s úmyslom zúčastniť sa na riadení podniku.
90. Investori, ktorí sa nezúčastnili na počiatočnej dohode, sa stretávajú s ťažkosťami, ktoré sú zjavné a pretrvávajú, aspoň potenciálne, pokiaľ budú napadnuté ustanovenia aj naďalej účinné. Táto situácia, ktorá je v skutočnosti nezlučiteľná s právom Spoločenstva, by sa nevyriešila prevodom akcií spolkovej krajiny, ktorá je dnes jediným verejným investorom, pretože samotný predpis, ktorý zastrešuje túto situáciu, prispieva k zachovaniu kontroly nad podnikom nemeckým regionálnym orgánom tak, ako to bolo počas posledných štyridsiatich piatich rokov.
91. Zvolená taktika má preto osobitný význam pri odhalení verejnej identity jej autorov, lebo preukazuje, že zákon Volkswagen má charakter „vnútroštátneho opatrenia“ v zmysle judikatúry Súdneho dvora vzhľadom na jeho posúdenie vo svetle článku 56 ES. Tento prístup však neumožňuje vyvodiť ďalšie dôsledky a najmä nie dedukovať, že keby táto právna úprava neexistovala, bola by spochybnená platnosť ustanovení stanov s rovnakým obsahom ako sporné predpisy.
92. Z uvedeného vyplýva, že charakter štátneho opatrenia spôsobilého odradiť investorov od zoskupovania kapitálu potrebného na účasť na riadení podniku by mal za následok, že § 2 ods. 1 a § 4 ods. 3 zákona Volkswagen porušujú voľný pohyb kapitálu stanovený v článku 56 ods. 1 ES.
3. Prípadné odôvodnenie porušenia
a) Úvod
93. Keďže nemecká vláda subsidiárne uviedla sériu argumentov založených na ochrane všeobecného záujmu, je vhodné im venovať určitú pozornosť a analyzovať ich v kontrastnom svetle judikatúry a článku 58 ES.
94. Súdny dvor už viackrát pripustil obmedzenie voľného pohybu kapitálu z dôvodov uvedených v článku 58 ES alebo z iných naliehavých dôvodov všeobecného záujmu,(52) pokiaľ neexistuje harmonizačné opatrenie Spoločenstva stanovujúce opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie ochrany týchto záujmov,(53) pričom prináleží členským štátom rozhodnúť, na akej úrovni chcú zabezpečiť ochranu týchto záujmov, ako aj rozhodnúť o spôsobe, ako túto úroveň dosiahnuť, môžu to pritom urobiť iba v rámci obmedzení stanovených Zmluvou a osobitne pri rešpektovaní zásady proporcionality.(54)
95. V prejednávanej veci zastáva nemecká vláda názor, že by sa mal zvážiť osobitný historický kontext, v ktorom vznikal sporný zákon, ako aj ciele sociálnej, regionálnej, hospodárskej a priemyselnej politiky, ktoré tento zákon sleduje.
96. Komisia po tom, ako odmietla relevantnosť historických posúdení, ktoré navrhla žalovaná, spochybňuje, že by zákon sledoval všetky tieto ciele.
b) Preskúmanie tvrdení
97. Kritika napadnutých ustanovení zákona Volkswagen nezatieňuje prekvapujúci úspech podniku, ak si spomenieme na podmienky, za akých vznikal v dielňach zničených po bombardovaní. Efektívnosť, presnosť, flexibilita(55) a dynamika, ktoré boli preukázané, sú príkladom výdrže a vôle prekonať sa, ktoré treba vyzdvihnúť. No zmeny, ktoré nastali v Európe po konsolidácii procesu integrácie začatého Rímskymi zmluvami, si vyžadujú, aby sa táto spoločnosť prispôsobila novým časom.
98. Hneď na úvod priznávam svoje prekvapenie nad tým, že v tomto prípade sa uvádza všeobecný záujem s cieľom zachovať predpis prijatý v prospech výhradne jedného podniku v súlade s tézou časti doktríny, podľa ktorej vo veľkých podnikoch je osobitne relevantný verejný aspekt ich činnosti, a vzhľadom na to, že neexistuje nijaká osobitná úprava v práve obchodných spoločností, treba vytvoriť súbor právnych záruk na zabezpečenie všeobecného záujmu nezávisle od ich právnej formy.(56)
99. Pokiaľ ide o uvedené odôvodnenia, je vhodné konštatovať: v prvom rade treba uviesť, že udalosti uvedené nemeckou vládou dokazujú, že existovali urgentné dôvody na zásah do usporiadania vlastníckych práv v takej spoločnosti, ako je Volkswagen, avšak neodôvodňujú tieto tri napadnuté ustanovenia, ktoré nemajú opodstatnenie vo vlastníckom režime akcií v pravom zmysle slova.
100. Po druhé odvolávať sa na záujmy pracovníkov je úplne klamlivé, lebo na jednej strane samotná vláda vysvetlila, že jej úmysel ovládnuť spoločnosť sa zhmotnil vytvorením nadácie Volkswagen, a preto zákon nemá ani nepriamy vplyv na záujmy pracovníkov. Na druhej strane zapojenie zamestnancov do riadenia spoločnosti prostredníctvom spoločného riadenia, aj napriek tomu, že by si vyžadovalo legislatívny zásah, by si nevyžadovalo zmrazenie zosilneného postavenia verejných subjektov, ktorý zaviedol sporný zákon.
101. Po tretie nie je jasné, prečo by ochrana minoritných akcionárov mala byť založená na nezmeniteľnej pozícii veľkých akcionárov. Sporné pravidlá neprinášajú žiadne ďalšie záruky.
102. Napokon ciele priemyselnej, hospodárskej a regionálnej politiky netreba zohľadniť(57), lebo nie sú zlučiteľné s predpisom, ktorý bol prijatý pre jednu jedinú obchodnú spoločnosť. Nemecká vláda mieša svoje všeobecné záujmy so záujmami spolkovej krajiny Dolné Sasko, ako aj so svojím vlastným záujmom o prosperitu podniku. Ide o legitímne a pochopiteľné záujmy vzhľadom na rozmery spoločnosti so závodmi rozloženými po celej krajine a s vysokým počtom zamestnancov. V každom prípade zo zákona Volkswagen nevyplýva, a ani o tom nebol predložený nijaký dôkaz, že by napadnuté ustanovenia slúžili na lepšie dosiahnutie týchto cieľov.
103. Nemecká vláda sa snaží odôvodniť obmedzenia voľného pohybu kapitálu vyplývajúce z § 2 ods. 1 a § 4 ods. 1 a 3 zákona Volkswagen všeobecnými argumentmi príliš vzdialenými od reality, ktoré nezodpovedajú naliehavým dôvodom všeobecného záujmu. Z tohto dôvodu ich treba zamietnuť.
C – O porušení článku 43 ES
104. Komisia nevzniesla nijakú výhradu o nezlučiteľnosti zákona Volkswagen s článkom 43 ES, a to určite preto, aby sa pridŕžala judikatúry, ktorá k týmto veciam pristupovala z pohľadu voľného pohybu kapitálu.
105. V tomto smere sa vo viacerých rozsudkoch uvádza, že obmedzenie slobody usadiť sa je v týchto prípadoch priamym dôsledkom prekážok voľného pohybu kapitálu, čiže obe sú vzájomne neoddeliteľne spojené, a preto keď sa preukáže porušenie článku 56 ods. 1 ES, zdá sa, že nie je vhodné pristúpiť k analýze z pohľadu slobody usadiť sa.(58)
VI – O trovách
106. Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať Spolkovú republiku Nemecko na náhradu trov konania a tá nemala úspech v podstatnej časti svojich dôvodov, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.
VII – Návrh
107. Vzhľadom na predchádzajúce posúdenia navrhujem Súdnemu dvoru:
1. Určiť, že Spolková republika Nemecko si tým, že zachovala účinnosť § 2 ods. 1 a § 4 ods. 1 a 3 zákona z 21. júla 1960 o privatizácii obchodných podielov Volkswagen GmbH (Gesetz über die Überführung der Anteilsrechte an der Volkswagenwerk Gesellschaft mit beschränkter Haftung in private Hand), nesplnila povinnosti, ktorej jej vyplývajú z článku 56 ods. 1 ES.
2. Zaviazať Spolkovú republiku Nemecko na náhradu trov konania.