ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 18. januára 2007 (*)
„Odvolanie – Určité obmedzujúce opatrenia zamerané proti určitým osobám a subjektom v rámci boja proti terorizmu – Žaloba o neplatnosť – Prípustnosť“
Vo veci C‑229/05 P,
ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora, podané 9. mája 2005,
Osman Ocalan, v mene Kurdistan Workers’ Party (PKK),
Serif Vanly, v mene Kurdistan National Congress (KNK),
v zastúpení: M. Muller, QC, E. Grieves a P. Moser, barristers, a J. G. Peirce, solicitor,
odvolatelia,
ďalší účastníci konania:
Rada Európskej únie, v zastúpení: E. Finnegan a M. Bishop, splnomocnení zástupcovia,
žalovaná v prvostupňovom konaní,
Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, v zastúpení: R. Caudwell, splnomocnená zástupkyňa, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
Komisia Európskych spoločenstiev,
vedľajší účastníci konania v prvostupňovom konaní,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory P. Jann, sudcovia K. Lenaerts, E. Juhász, J. N. Cunha Rodrigues (spravodajca) a M. Ilešič,
generálna advokátka: J. Kokott,
tajomník: J. Swedenborg, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 14. septembra 2006,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 27. septembra 2006,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Vo svojom odvolaní Osman Ocalan v mene Kurdistan Workers’ Party (PKK) (Strana pracovníkov Kurdistanu) a Serif Vanly v mene Kurdistan National Congress (KNK) (Národný kongres Kurdistanu) navrhujú, aby Súdny dvor zrušil uznesenie Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 15. februára 2005, PKK a KNK/Rada, (T‑229/02, Zb. s. II‑539, ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktorým bola ako neprípustná zamietnutá ich žaloba o neplatnosť rozhodnutia Rady 2002/334/ES z 2. mája 2002 o vykonaní článku 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a zrušení rozhodnutia 2001/927/ES (Ú. v. ES L 116, s. 33) a rozhodnutia Rady 2002/460/ES zo 17. júna 2002 o vykonaní článku 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a zrušení rozhodnutia 2002/334/ES (Ú. v. ES L 160, s. 26).
Právny rámec
Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
2 Článok 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“) s nadpisom „Právo na spravodlivé súdne konanie“ stanovuje:
„1 Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého procesu alebo jeho časti v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov, alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti.
…“
3 Článok 13 EDĽP s nadpisom „Právo na účinný prostriedok nápravy“ znie takto:
„Každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.“
4 Podľa článku 34 EDĽP s nadpisom „Individuálne sťažnosti“:
„[Európsky] súd [pre ľudské práva] môže prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb, ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo jeho protokolmi jednou z Vysokých zmluvných strán. Vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že nebudú žiadnym spôsobom brániť účinnému výkonu tohto práva.“
Právo Spoločenstva
5 Rada Európskej únie prijala 27. decembra 2001 spoločné pozície 2001/930/SZBP o boji s terorizmom (Ú. v. ES L 344, s. 90; Mim. vyd. 18/001, s. 213) a 2001/931/SZBP o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom (Ú. v. ES L 344, s. 93; Mim. vyd. 18/001, s. 217), pretože zastávala názor, že je potrebná činnosť Spoločenstva na vykonanie rezolúcie Bezpečnostnej rady Spojených národov 1373 (2001).
6 Článok 1 spoločnej pozície 2001/931 stanovuje:
„1. Táto spoločná pozícia sa v súlade s ustanoveniami nasledujúcich článkov uplatní na osoby, skupiny a subjekty zapojené do teroristických činov, ktoré sú uvedené na zozname v prílohe.
…
4. Zoznam v prílohe sa vypracuje na základe presných informácií alebo materiálu v príslušnom spise, ktoré uvádzajú, že príslušný orgán prijal rozhodnutie vo vzťahu k dotknutým osobám, skupinám a subjektom bez ohľadu na to, či sa týka podnetu na vyšetrovanie alebo trestné stíhanie za teroristický čin alebo pokus o spáchanie, účasť alebo napomáhanie takéhoto činu, ktoré je založené na závažných dôkazoch alebo záchytných bodoch alebo odsúdení za takéto skutky. Do tohto zoznamu sa môžu zaradiť osoby, skupiny a subjekty, ktoré Bezpečnostná rada OSN identifikovala ako prepojené s terorizmom, a proti ktorým nariadila sankcie.
Na účely tohto odseku ‚príslušný orgán‘ znamená súdny orgán, alebo tam, kde súdne orgány nemajú právomoc v oblasti, na ktorú sa vzťahuje tento odsek, ekvivalentný orgán príslušný pre túto oblasť.
5. Rada sa postará o zabezpečenie toho, aby k menám fyzických alebo právnických osôb, skupín alebo subjektov uvedeným na zozname v prílohe bol pripojený dostatok podrobných údajov, aby bola možná efektívna identifikácia konkrétnych ľudí, právnických osôb, subjektov alebo orgánov, a tým sa uľahčilo zbavenie viny tých, ktorí majú také isté alebo podobné meno.
6. Mená osôb a subjektov na zozname v prílohe sa budú v pravidelných intervaloch a najmenej raz za šesť mesiacov revidovať, aby sa zabezpečilo, že existujú dôvody pre ich zachovanie na tomto zozname.“
7 Článok 2 spoločnej pozície 2001/931 stanovuje:
„Európske spoločenstvo konajúc v medziach právomocí, ktoré mu boli zverené Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev, nariadi zmrazenie fondov a iných finančných aktív alebo ekonomických zdrojov osôb, skupín a subjektov uvedených na zozname v prílohe.“
8 Dňa 27. decembra 2001 prijala Rada nariadenie (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu (Ú. v. ES L 344, s. 70; Mim. vyd. 18/001, s. 207).
9 Podľa článku 2 tohto nariadenia:
„1. S výnimkou toho, čo je povolené podľa článkov 5 a 6:
a) všetky fondy [, iné finančné aktíva a ekonomické zdroje], ktoré vlastní alebo má v držbe právnická osoba, skupina alebo subjekt zaradené do zoznamu uvedeného v odseku 3 [sa zmrazia];
b) žiadne fondy, finančné aktíva alebo ekonomické zdroje nebudú priamo alebo nepriamo sprístupnené fyzickej alebo právnickej osobe, skupine alebo subjektu alebo v ich prospech, ktoré sú zaradené do zoznamu uvedeného v odseku 3.
2. S výnimkou toho, čo je povolené podľa článkov 5 a 6, je zakázané poskytnúť finančné služby fyzickej alebo právnickej osobe, skupine alebo subjektu alebo v ich prospech, zaradeným do zoznamu uvedeného v odseku 3.
3. Rada konajúc jednomyseľne ustanoví, preskúma a zmení a doplní zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa podľa ustanovení stanovených v článku 1 ods. 4, 5 a 6 spoločnej pozície 2001/931/SZBP vzťahuje toto nariadenie; takýto zoznam bude pozostávať z:
i) fyzických osôb, ktoré páchajú, pokúšajú sa o spáchanie, zúčastňujú sa alebo napomáhajú spáchaniu ktoréhokoľvek teroristického činu;
ii) právnických osôb, skupín alebo subjektov, ktoré páchajú, pokúšajú sa o spáchanie, zúčastňujú sa alebo napomáhajú spáchaniu ktoréhokoľvek teroristického činu;
iii) právnických osôb, skupín alebo subjektov, ktoré vlastní alebo riadi jedna alebo niekoľko fyzických alebo právnických osôb, skupín alebo subjektov uvedených v bodoch i) a ii) alebo
iv) fyzických alebo právnických osôb, skupín alebo subjektov, ktoré konajú v mene alebo riadia jednu alebo niekoľko fyzických alebo právnických osôb, skupín alebo subjektov uvedených v bodoch i) a ii).“
Okolnosti predchádzajúce sporu
10 Napadnuté uznesenie obsahuje tieto zistenia:
„1 Zo spisu vyplýva, že [PKK] vznikla v roku 1978 a začala ozbrojený boj proti tureckej vláde s cieľom dosiahnuť uznanie práva Kurdov na sebaurčenie. Podľa písomného svedectva, ktoré poskytol pán O. Ocalan, PKK v júli 1999 deklarovala jednostranné zloženie zbraní s výhradou práva na sebaobranu. Podľa toho istého svedectva kongres PKK v apríli 2002 s cieľom odzrkadliť túto zmenu orientácie rozhodol, že „všetky činnosti vykonávané v mene PKK sa skončia 4. apríla 2002 a všetky činnosti podniknuté v mene PKK sa budú považovať za nelegitímne“ (príloha 2 žaloby, bod 16). Založené bolo nové zoskupenie, Kongreya AzadÓ š Demokrasiya Kurdistan (Kongres za demokraciu a slobodu Kurdistanu – KADEK) s cieľom demokraticky dosiahnuť politické ciele v mene kurdskej menšiny. Za predsedu KADEK‑u bol vymenovaný pán A. Ocalan.
2 [KNK] je federáciou zoskupujúcou tridsať organizácií. Cieľom KNK je „posilniť jednotu a spoluprácu Kurdov vo všetkých častiach Kurdistanu a podporovať ich boj vo svetle vyšších záujmov kurdského národa“ (článok 7 ods. A zakladajúcej charty KNK). Podľa písomného svedectva, ktoré poskytol pán S. Vanly, predseda KNK, patril čestný vodca PKK k tým, ktorí podporovali vznik KNK. PKK bola členom KNK a jednotliví členovia PKK čiastočne financovali KNK.“
11 Dňa 2. mája 2002 prijala Rada rozhodnutie 2002/334. Toto rozhodnutie doplnilo PKK na zoznam uvedený v článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 (ďalej len „sporný zoznam“).
12 KNK návrhom zapísaným do registra pod sp. zn. T‑206/02 podal žalobu o neplatnosť rozhodnutia 2002/334. Súd prvého stupňa zamietol túto žalobu ako neprípustnú uznesením z 15. februára 2005. Toto uznesenie nebolo napadnuté odvolaním.
13 Dňa 17. júna 2002 prijala Rada rozhodnutie 2002/460. Toto rozhodnutie ponechalo PKK na spornom zozname. Tento zoznam bol následne pravidelne aktualizovaný rôznymi rozhodnutiami Rady.
Konanie pred Súdom prvého stupňa
14 PKK zastúpená Osmanom Ocalanom a KNK zastúpený Serifom Vanlym podali do kancelárie Súdu prvého stupňa 31. júla 2002 žalobu o neplatnosť rozhodnutí 2002/334 a 2002/460. Táto žaloba bola zapísaná do registra pod sp. zn. T‑229/02.
15 K tejto žalobe bolo pripojené plnomocenstvo v mene PKK, ktoré znie takto:
„Ja, dolupodpísaný Osman Ocalan, bývalý člen a v mene organizácie predtým známej pod názvom PKK, týmto splnomocňujem
Marka Mullera, advokáta 10-11 Gray’s Inn Square,
Edwarda Grievesa, advokáta 10-11 Gray’s Inn Square,
Garetha Piercea, spoločníka advokátskej kancelárie Birnberg Pierce,
aby spísali a podali žalobu na Súd prvého stupňa Európskych spoločenstiev o neplatnosť rozhodnutia 2002/334 a nariadenia č. 2580/2001 a prijali akékoľvek ďalšie opatrenia na tento účel vrátane postúpenia celej veci inej osobe, aby navrhovali predbežné opatrenia a podali akékoľvek odvolanie, ktoré bude nevyhnutné, na Súdnom dvore Európskych spoločenstiev.“
16 Podaním z 27. novembra 2002 vzniesla Rada námietku neprípustnosti podľa článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa. Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska a Komisii Európskych spoločenstiev bol povolený vstup do konania ako vedľajším účastníkom na podporu Rady. Komisia predložila pripomienky k námietke neprípustnosti. Spojené kráľovstvo sa tohto práva vzdalo.
17 V rámci rozhodovania o tejto námietke neprípustnosti Súd prvého stupňa zamietol žalobu ako neprípustnú napadnutým uznesením.
Napadnuté uznesenie
18 Čo sa týka žaloby podanej Osmanom Ocalanom v mene PKK, Súd prvého stupňa dospel k záveru o jej neprípustnosti z týchto dôvodov:
„27 Najprv je potrebné konštatovať, že na PKK treba hľadieť tak, že sa jej rozhodnutia [2002/334 a 2002/460] priamo a osobne týkajú, keďže je v nich výslovne uvedená.
28 Ďalej je vhodné upresniť, že pravidlá upravujúce prípustnosť žaloby o neplatnosť, pokiaľ ide o osobu uvedenú na spornom zozname – čiže na zozname osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa vzťahujú obmedzujúce opatrenia v rámci boja proti terorizmu – treba uplatňovať podľa okolností danej veci. Pokiaľ totiž ide konkrétne o tieto skupiny alebo subjekty, môže sa stať, že nemajú legálnu existenciu, alebo že nemali možnosť dodržať právne normy, ktoré sa obvykle vzťahujú na právnické osoby. Prílišný formalizmus by preto v určitých prípadoch zamedzil akejkoľvek možnosti podať žalobu o neplatnosť, hoci by sa na tieto skupiny alebo subjekty vzťahovali obmedzujúce opatrenia Spoločenstva.
…
32 V súlade so zásadami uvedenými v bode 28 vyššie má pán O. Ocalan, fyzická osoba, právo preukázať akýmkoľvek dôkazným prostriedkom, že platne koná v mene právnickej osoby, PKK, o ktorej tvrdí, že je jej zástupcom. Tieto dôkazy však musia prinajmenšom preukázať, že PKK mala skutočne v úmysle podať túto žalobu a že nebola len uplatnená treťou osobou, hoci by prípadne išlo o niektorého z jej členov.
33 Je tiež vhodné upresniť, že v rámci tohto skúmania prípustnosti žaloby neprináleží Súdu prvého stupňa vysloviť sa o tom, či PKK existuje. Otázka, ktorá je nastolená v rámci tohto skúmania, je striktne obmedzená na to, či má pán O. Ocalan spôsobilosť podať žalobu v mene PKK.
34 V prvom rade je potrebné poznamenať, že žalobu formálne podal pán O. Ocalan v mene („on behalf“) PKK.
35 V druhom rade treba konštatovať, že žalobcovia pevne tvrdia, že PKK bola v apríli 2002 zrušená. Navyše podľa svedectva pána O. Ocalana, poskytnutého v prílohe žaloby, kongres PKK pri vyslovení zrušenia PKK vyhlásil zároveň deklaráciu, podľa ktorej ‚všetky činnosti podniknuté v mene PKK sa budú [odteraz] považovať za nelegitímne‘.
36 V treťom rade je vhodné konštatovať, že nikde v písomnostiach žalobcov sa pán O. Ocalan nespomína inak ako zástupca PKK. Najmä nikdy netvrdil, že by mohol mať akýkoľvek individuálny záujem na zrušení rozhodnutí [2002/334 a 2002/460].
37 Žalobcovia zďaleka nepreukazujú právnu spôsobilosť pána O. Ocalana na zastupovanie PKK a naopak tvrdia, že PKK už neexistuje. Nemožno však pripustiť, aby zaniknutá právnická osoba mohla ako taká platne určiť zástupcu.
38 Nemožnosť pripustiť to, aby pán O. Ocalan platne zastupoval PKK, ešte posilňuje jeho vlastné svedectvo, podľa ktorého je akákoľvek činnosť v mene PKK po apríli 2002 nelegitímna. Postupujúc podľa tohto svedectva je teda činnosť, ktorú pán O. Ocalan údajne podniká v mene PKK, vyhlásená za nelegitímnu samotným splnomocnencom PKK.
39 Žalobcovia teda uvádzajú Súd prvého stupňa do paradoxnej situácie, v ktorej fyzická osoba, ktorá má zastupovať právnickú osobu, nielenže nie je spôsobilá preukázať, že ju platne zastupuje, ale navyše vysvetľuje dôvody, pre ktoré ju zastupovať nemôže.
40 Tvrdenie žalobcov založené na neexistencii iných procesných prostriedkov nemôže viesť k tomu, že by sa pripustila žaloba akejkoľvek osoby, ktorá chce brániť záujmy tretej osoby.
41 Súd prvého stupňa teda musí konštatovať, že pán O. Ocalan podal z vlastnej iniciatívy žalobu v mene PKK. Žaloba, ktorú podal pán O. Ocalan v mene PKK, je preto neprípustná.“
19 Čo sa týka žaloby podanej Serifom Vanlym v mene KNK, Súd prvého stupňa rozhodol, že bola neprípustná z týchto dôvodov:
„43 … KNK už napadol rozhodnutie 2002/334 vo svojej žalobe zapísanej do registra pod číslom T‑206/02. Preto z dôvodu totožnosti predmetu, dôvodov a účastníkov konaní je táto žaloba v rozsahu, v ktorom ju podáva KNK proti rozhodnutiu 2002/334, neprípustná z dôvodu námietky prekážky začatého konania – litispendencie.
…
45 Pokiaľ ide o žalobu, ktorú KNK podal proti rozhodnutiu 2002/460, z ustálenej judikatúry vyplýva, že na združenie založené na presadzovanie kolektívnych záujmov niektorej skupiny osôb podliehajúcich súdnej právomoci nemožno hľadieť tak, že sa ho v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES osobne týka akt ovplyvňujúci všeobecné záujmy tejto skupiny, a preto nie je prípustné, aby podalo žalobu o neplatnosť, ak to nemôžu urobiť jeho členovia osobne (rozsudok Súdneho dvora zo 14. decembra 1962, Fédération nationale de la boucherie en gros et du commerce en gros des viandes a i./Rada, 19/62 až 22/62, Zb. s. 943, 960, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. marca 2001, Hamburger Hafen- und Lagerhaus a i./Komisia, T‑69/96, Zb. s. II‑1037, bod 49).
46 V tejto veci je potrebné konštatovať, že poslaním KNK je podľa článku 7 ods. A jeho zakladajúcej charty posilniť jednotu a spoluprácu Kurdov vo všetkých častiach Kurdistanu a podporovať ich boj vo svetle vyšších záujmov kurdského národa. Na KNK teda treba hľadieť ako na združenie založené na účely obrany kolektívnych záujmov niektorej skupiny osôb podliehajúcich súdnej právomoci.
47 Tento záver je preukázaný aj tvrdením žalobcov, podľa ktorého má zápis PKK ‚demoralizujúce účinky‘ na spôsobilosť KNK sledovať tento účel. Na základe vyššie citovanej judikatúry naňho nemožno hľadieť tak, že sa ho na tomto základe akt osobne týka.
48 Ďalej je vhodné preveriť, či sa KNK môže odvolávať na skutočnosť, že by bolo prípustné, aby jeden alebo viacerí z jeho členov podali žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu [2002/460].
49 Pokiaľ ide o PKK, treba konštatovať, že žalobcovia tvrdiac, že PKK už neexistuje, prinajmenšom uznávajú, že PKK už nie je členom KNK. V tejto súvislosti nemožno pripustiť, aby minulá príslušnosť osoby k združeniu umožnila tomuto združeniu odvolávať sa na prípadné konanie tejto osoby. Pripustenie takejto úvahy by totiž viedlo k tomu, že združeniu by sa poskytlo určité trvalé právo konať, a to napriek skutočnosti, že toto združenie už nemôže tvrdiť, že zastupuje záujmy svojho bývalého člena.
50 Pokiaľ ide o KADEK, žalobcovia sa v podstate odvolávajú na skutočnosť, že KADEK, potenciálny člen KNK, je údajne ovplyvnený rozhodnutím 2002/460 tak, že do KNK nemôže vstúpiť. Za predpokladu, že by bolo prípustné, aby KADEK v čase podania návrhu na začatie tohto konania napadol rozhodnutie 2002/460, čo sa zdá možné, najmä ak by sa mohol považovať za právneho a/alebo faktického nástupcu PKK, KNK sa nemôže odvolávať na príslušnosť KADEK‑u k jeho organizácii, pretože KADEK jeho súčasťou nie je.
51 Žalobcovia napokon tvrdia, že KNK, ako aj jeho členov vo všeobecnosti, sa akt osobne týka, pretože ich činnosti sú obmedzené obavou zo zmrazenia ich aktív v prípade spolupráce so subjektom zapísaným na spornom zozname. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zákaz sprístupniť fondy PKK uvedený v rozhodnutí [2002/460] má všeobecný rozsah, keďže je určený všetkým právnym subjektom Európskeho spoločenstva. Sporné rozhodnutie sa teda vzťahuje na situácie určené objektívne a má právne účinky voči skupinám osôb zohľadňovaným všeobecne a abstraktne (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 6. októbra 1982, Alusuisse Italia/Rada a Komisia, 307/81, Zb. s. 3463, bod 9).
52 Je potrebné pripomenúť, že fyzická osoba alebo právnická osoba môže tvrdiť, že sa jej všeobecne platný akt osobne týka, len vtedy, ak ju akt zasahuje z dôvodu jej určitých osobitných vlastností alebo skutkovej situácie, ktorá ju charakterizuje v porovnaní s ktoroukoľvek inou osobou (rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, Zb. s. 197, 223, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. apríla 1995, CCE de Vittel a i./Komisia, T‑12/93, Zb. s. II‑1247, bod 36). KNK a jeho členovia sú však povinní dodržiavať zákaz týkajúci sa PKK stanovený rozhodnutím [2002/460] rovnako ako všetky ostatné osoby v Spoločenstve. Skutočnosť, že KNK a jeho členovia v dôsledku svojich politických názorov pociťujú účinky tohto zákazu viac ako iní, nie je spôsobilá individualizovať ich vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe v Spoločenstve. Skutočnosť, že všeobecne platný akt môže mať odlišné konkrétne účinky na rôzne právne subjekty, na ktoré sa vzťahuje, totiž nie je spôsobilá charakterizovať ich vo vzťahu ku všetkým ostatným dotknutým osobám, pokiaľ sa uplatňovanie tohto aktu vykonáva na základe objektívne určenej situácie (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. februára 2000, ACAV a i./Rada, T‑138/98, Zb. s. II‑341, bod 66 a tam citovanú judikatúru).
…
56 Keďže KNK sa nemôže odvolávať na skutočnosť, že je prípustné, aby niektorý z jeho členov podal žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu [2002/460], je potrebné dospieť k záveru, že sporné rozhodnutie sa ho osobne netýka.
57 Preto je žaloba v rozsahu, v ktorom ju podal KNK proti rozhodnutiu 2002/460, neprípustná.“
Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy účastníkov konania
20 Osman Ocalan v mene PKK a Serif Vanly v mene KNK podali do kancelárie Súdneho dvora 9. mája 2005 odvolanie proti napadnutému uzneseniu. Navrhujú, aby Súdny dvor zrušil predmetné uznesenie a vyhlásil žalobu podanú Osmanom Ocalanom v mene PKK a Serifom Vanlym v mene KNK za prípustnú a zaviazal Radu na náhradu trov konania týkajúceho sa prípustnosti.
21 Odvolatelia predkladajú v prílohe ich odvolania vyhlásenie Marka Mullera z 9. mája 2005, jedného z advokátov, ktorý ich zastupuje v tomto konaní, ktoré znie takto:
„1. Ja, dolupodpísaný Mark Muller, týmto potvrdzujem, že zastupujem Abdullaha Ocalana v prebiehajúcom konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva.
2. V priebehu celého tohto konania som pravidelne navštevoval [Abdullaha] Ocalana vo väznici na ostrove Imrali v Turecku. Potvrdzujem, že pred podaním tejto žaloby na Súde prvého stupňa ma [Abdullah] Ocalan poveril, aby som napadol prenasledovanie PKK v Európe. Okrem toho som mal možnosť v Európe stretnúť ďalších vysokopostavených zástupcov PKK a organizácie KADEK, o ktorej sa predpokladá, že je jej nástupcom. Ešte raz som bol splnomocnený, aby som začal predmetné konanie.
3. S cieľom dodržať Rokovací poriadok Súdu prvého stupňa som žiadal, aby plnomocenstvo bolo udelené zo strany Osmana Ocalana, ktorý bol v tom čase vysokopostaveným zástupcom ako organizácie predtým známej pod názvom PKK, tak aj KADEK.
4. Ak by Súd prvého stupňa žiadal objasnenie tejto otázky, okamžite by som vykonal opatrenia na účely získania všetkých dôkazov potrebných na potvrdenie predchádzajúcich tvrdení. Takýto postup som nepovažoval za potrebný, pretože Súd prvého stupňa uznal plnomocenstvo, ktoré bolo predložené, a doručil žalobu žalovanej.“
22 Rada navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie oboch odvolateľov ako neprípustné alebo subsidiárne ako nedôvodné, prípadne aby vrátil vec Súdu prvého stupňa a uložil žalobcom povinnosť nahradiť trovy konania.
23 Komisia a Spojené kráľovstvo, vedľajší účastníci konania v prvostupňovom konaní, nepredložili písomné pripomienky.
O odvolaní
O prípustnosti žaloby podanej Osmanom Ocalanom v mene PKK
24 Osman Ocalan konajúci v mene PKK (ďalej len „prvý odvolateľ“) uvádza sedem odvolacích dôvodov na podporu odvolania, ktoré podáva. V prvom rade je opodstatnené preskúmať štvrtý z týchto odvolacích dôvodov.
O štvrtom odvolacom dôvode
– Tvrdenia účastníkov konania
25 Svojím štvrtým odvolacím dôvodom prvý odvolateľ tvrdí, že Súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil dôkazy o rozpustení PKK, ktoré predložil. Pozorný výklad vyhlásenia Osmana Ocalana predloženého Súdu prvého stupňa neumožňuje dospieť k záveru, že PKK bola rozpustená z každého hľadiska vrátane na účely sporu o jej prenasledovanie. Práve naopak, Osman Ocalan sústavne naznačoval zachovanie existencie PKK a prostredníctvom nej vznik zlúčenej organizácie KADEK. V dôsledku toho Súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil dôkazy týkajúce sa rozpustenia PKK a jej existencie.
26 Rada v prvom rade tvrdí, že štvrtý odvolací dôvod je neprípustný, pretože na jednej strane spočíva v opakovaní tvrdení predložených v prvostupňovom konaní a na druhej strane sa týka skutkového zistenia Súdu prvého stupňa, a to, že PKK nemohla platne určiť Osmana Ocalana za svojho zástupcu na účely prvostupňového konania.
27 Rada subsidiárne uvádza, že tento odvolací dôvod je zjavne nedôvodný.
28 Súd prvého stupňa predovšetkým výslovne uviedol v bode 33 napadnutého odôvodnenia, že nie je jeho úlohou vyjadriť sa ku skutočnosti existencie PKK. Otázka, na ktorú Súd prvého stupňa záporne odpovedal, spočívala jednoducho v tom, či Osman Ocalan bol spôsobilý podať žalobu za PKK.
29 Boli to práve odvolatelia, ktorí upresnili, že PKK bola oficiálne rozpustená. Bod 16 vyhlásenia Osmana Ocalana pripojeného k žalobe na prvom stupni jasne uvádza, že všetky činnosti vykonávané v mene PKK sa budú považovať za neoprávnené od 4. apríla 2002.
30 Tvrdenia prvého odvolateľa si napokon odporujú v mnohých ohľadoch. Napríklad v bode 25 odvolania je upresnené, že Osman Ocalan podáva žalobu v mene organizácie, ktorá naďalej existuje a ktorá sa doposiaľ nazývala PKK. Toto vyhlásenie naznačuje, že žaloba je v skutočnosti podaná v mene inej, neoznačenej organizácie, ktorá už nie je samotnou PKK. Napriek tomu žaloba neuvádza, o ktorú inú organizáciu by mohlo ísť.
31 Súd prvého stupňa konečne pristúpil k podrobnému preskúmaniu tvrdení odvolateľov. Rada sa domnieva, že záver, ku ktorému dospel Súd prvého stupňa v bodoch 37 až 41 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého PKK nemohla platne splnomocniť zástupcu, je odôvodnený vzhľadom na dôkazy, ktoré mal k dispozícii a tvrdí, že prvý odvolateľ neuviedol v rámci predmetného odvolania žiadne nové tvrdenie, ktoré môže odstrániť pochybnosti o tomto závere.
– Posúdenie Súdnym dvorom
32 Podľa judikatúry Súdneho dvora odvolanie je neprípustné, ak sa bez toho, aby obsahovalo argumentáciu osobitne smerujúcu k vymedzeniu nesprávneho právneho posúdenia, ktorým je napadnutý rozsudok dotknutý, obmedzuje na zopakovanie alebo doslovné reprodukovanie žalobných dôvodov alebo tvrdení uvedených v konaní na Súde prvého stupňa. Naopak, pokiaľ odvolateľ napáda výklad alebo uplatnenie práva Spoločenstva Súdom prvého stupňa, možno opätovne v priebehu odvolacieho konania rozobrať právne otázky preskúmavané v prvostupňovom konaní. V konečnom dôsledku, ak by odvolateľ nemohol založiť svoje odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach už použitých pred Súdom prvého stupňa, predmetné konanie by bolo zbavené časti svojho významu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. júna 2006, Storck/ÚHVT, C‑25/05 P, Zb. s. I‑5719, body 47 a 48, ako aj citovanú judikatúru).
33 Štvrtý odvolací dôvod vychádza z toho, že Súd prvého stupňa pochybil, keď sa domnieval, že Osman Ocalan poukazoval na nespôsobilosť PKK podať žalobu. Tento odvolací dôvod obsahuje podrobné posúdenie napadnutého uznesenia. Okrem toho poukazuje na zistenie Súdu prvého stupňa v napadnutom uznesení, takže nemohlo byť použité v prvostupňovom konaní.
34 Za týchto podmienok tvrdenie Rady o nutnosti odmietnutia štvrtého odvolacieho dôvodu, keďže opakuje tvrdenia prednesené v prvostupňovom konaní, je nedôvodné, a musí byť preto odmietnuté.
35 Pokiaľ ide o tvrdenie Rady, že štvrtý odvolací dôvod je neprípustný, pretože sa týka skutkových zistení Súdu prvého stupňa, treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora sú prípustné v štádiu odvolacieho konania výhrady týkajúce sa skutkových zistení a ich posúdenia v napadnutom rozhodnutí, ak odvolateľ tvrdí, že Súd prvého stupňa dospel k zisteniam, ktorých skutková nesprávnosť vyplýva z písomností v spise alebo zo skreslenia dôkazov, ktoré mu boli predložené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. októbra 2002, Aéroports de Paris/Komisia, C‑82/01 P, Zb. s. I‑9297, bod 56). O takýto prípad ide v predmetnej veci.
36 V dôsledku toho je odvolací dôvod prípustný.
37 Pokiaľ ide o dôvodnosť tohto odvolacieho dôvodu treba preskúmať, či Súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil dôkazy. Ako uviedol generálny advokát v bode 42 svojich návrhov, o takéto nesprávne vyhodnotenie ide vtedy, ak bez toho, aby sa odvolávalo na nové dôkazy, sa hodnotenie existujúcich dôkazov javí ako zjavne nesprávne (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. apríla 2006, General Motors/Komisia, C‑551/03 P, Zb. s. I‑3173, bod 54).
38 Vo svetle tohto kritéria treba uviesť, že dôkazy týkajúce sa existencie PKK, ktoré boli predložené Súdu prvého stupňa, obsahujú vyhlásenie Osmana Ocalana pripojené k žalobe na prvom stupni, plnomocenstvo, ktoré udelil advokátom na zastupovanie prvého odvolateľa, stanoviská Rady a vyhlásenie Serifa Vanlyho, tiež pripojené k tejto žalobe.
39 Pokiaľ ide v prvom rade o vyhlásenie Osmana Ocalana, ten v jeho bode 1 uvádza, že „PKK bola a zostáva politickou organizáciou s rozhodujúcim významom pre kurdský národ“.
40 V bode 11 toho (istého) vyhlásenia Osman Ocalan tvrdí:
„v júli 1999 PKK vyhlásila jednostranné prímerie. Jeho cieľom bolo postúpiť k demokratickému a pokojnému riešeniu otázky práv Kurdov. PKK vyhlásila, že všetky činnosti gerily sa ukončia až do nového príkazu.“
41 Body 15 až 19 toho istého vyhlásenia znejú takto:
„15. [Ôsmy kongres PKK, ktorý sa uskutočnil medzi 4. a 10. aprílom 2002], opísal PKK ako symbolické označenie hnutia ‚Apoist‘ [‚Apo‘ bol výraz používaný na označenie Abdullaha Ocalana] počas obdobia kurdského nadobúdania národného povedomia a odporu. Tento kongres tiež vyhlásil, že PKK symbolizovala kurdského národného ducha, povedomie a totožnosť.
16. Tento kongres rozhodol, že na to, aby mohli nasledovať väčšie zmeny, ktorými prešla PKK, sa ukončia všetky činnosti vykonávané pod označením PKK ku 4. aprílu 2002 a všetky činnosti vedené v mene PKK sa budú považovať za neoprávnené.
17. Kongres sa rozhodol pokračovať vo vývoji, ktorý plánovane začal od vyhlásenia prímeria [v roku 1999] a v dôsledku uskutočnenia siedmeho kongresu. [‚Návrh pre mier‘ zahŕňajúci postavenie PKK, ako bolo prijaté na siedmom kongrese z 10. januára 2000, je pripojený k tomuto vyhláseniu.]
18. Prijala sa nová ústava, ktorá zmenila štruktúru a organizáciu PKK a vysvetlila stratégiu hnutia Apoist. Koordinačná organizácia mala poskytovať podporu rôznym organizáciám, ktoré mali byť založené v častiach Kurdistanu a v susedných krajinách. V dôsledku toho sa rozhodlo o založení [KADEK].
19. Ďalej bol zvolený nový riadiaci výbor a Abdullah Ocalan bol zvolený za predsedu KADEK.“
42 Zdá sa, že skôr ako vyslovenie rozpustenia PKK tento text tvrdí, že PKK postupne zanechala násilné prostriedky činnosti v prospech iných prostriedkov. Osman Ocalan osobitne vysvetľuje, že PKK vyhlásila jednostranné prímerie v júli 1999, podieľala sa na „projekte pre mier“ počas svojho siedmeho kongresu konaného 10. januára 2000 a rozhodla počas svojho siedmeho kongresu konaného od 4. do 10. apríla 2002 o ukončení „všetkých činností“ od 4. apríla 2002. Vo svojom kontexte tieto slová „všetky činnosti“ môžu jednoducho mať za cieľ upustenie PKK od svojich násilných činností.
43 Z bodov 18 a 19 vyhlásenia Osmana Ocalana okrem toho vyplýva, že štruktúra a organizácia PKK boli iba zmenené a že PKK existovala aj naďalej pod názvom KADEK a stále jej predsedal Abdullah Ocalan.
44 Rovnako sloveso „zostáva“ použité v bode 1 tohto vyhlásenia naznačuje, že PKK naďalej existuje.
45 V každom prípade nikde vo svojom vyhlásení Osman Ocalan výslovne neuvádza, že ôsmy kongres PKK vyslovil jej rozpustenie.
46 Skúmajúc toto vyhlásenie vo svojom celku ho preto nemožno legitímne vykladať tak, že prehlasuje úplné rozpustenie PKK.
47 Čo sa týka v druhom rade plnomocenstva udeleného advokátom na zastupovanie prvého odvolateľa, Osman Ocalan upresňuje, že koná „za organizáciu predtým známu pod názvom PKK“ („on behalf of the organisation formerly known as the PKK“). Tento údaj naznačuje iba zmenu názvu a nie rozpustenie PKK.
48 Pokiaľ ide v treťom rade o postoj Rady, zdá sa, že od 2. apríla 2004 rozhodnutia, ktoré postupne nahradili rozhodnutia 2002/334 a 2002/460, označujú PKK ako „Stranu pracovníkov Kurdistanu (PKK) (alias KADEK, alias KONGRA-GEL)“ [pozri najmä rozhodnutie Rady 2004/306/ES z 2. apríla 2004, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2003/902/ES (Ú. v. ES L 99, s. 28; Mim. vyd. 18/003, s. 98)]. Z uvedeného vyplýva domnienka Rady, že PKK naďalej existuje, avšak pod inými názvami.
49 Čo sa konečne týka vyhlásenia Serifa Vanlyho, predsedu KNK, pripojeného k žalobe na prvom stupni, hoci je pravda, že ten v ňom vyvoláva dojem rozpustenia PKK, je to tak len v kontexte tohto úryvku:
„Od vzniku KNK bola PKK jeho členskou organizáciou. PKK bola najbojovnejším prvkom pri vzniku KNK, a preto bola ústrednou silou v rámci KNK, pričom jej zámery a ciele sa uskutočňovali prostredníctvom KNK. PKK už nie je oficiálnym členom KNK po jej rozpustení v apríli 2002. Napriek tomu organizácia KADEK, ktorá sa zrodila z PKK, žiada o pristúpenie ku KNK. Čestným predsedom KNK zostáva Abdullah Ocalan.“
50 Tento úryvok nevedie nutne k záveru, že PKK ukončila akúkoľvek existenciu v apríli 2002. Ak sa tento text vníma vo svojej celistvosti, naznačuje skôr to, že PKK si zachovala určitú existenciu aj po tomto období v reorganizovanej forme a pod iným názvom. Vyhlásenie pána Vanlyho preto neodporuje ďalším dôkazom, ktoré boli preskúmané.
51 Z toho vyplýva, že zistenie, že „podľa výpovede [Osmana] Ocalana predloženej v prílohe žaloby kongres PKK vyslovil svoje rozpustenie“, nachádzajúce sa v bode 35 napadnutého uznesenia, je nepresné a v rozpore s vyhlásením Osmana Ocalana, na ktoré sa toto zistenie odvoláva.
52 Takisto vyjadrenie v bode 37 napadnutého uznesenia, že „namiesto toho, aby preukázali právnu spôsobilosť [Osmana] Ocalana konať v mene PKK, žalobcovia naopak tvrdia, že PKK už neexistuje“, nie je v súlade s dôkazmi predloženými Súdu prvého stupňa.
53 Skutkové zistenia uvedené v bodoch 35 a 37 napadnutého uznesenia sú teda nepresné a zakladajú skreslenie dôkazov, ktoré boli predložené Súdu prvého stupňa. Z toho vyplýva, že štvrtý odvolací dôvod je dôvodný.
54 Napadnuté uznesenie preto musí byť zrušené v rozsahu, v akom vyhlasuje za neprípustnú žalobu prvého odvolateľa bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné ním uvedené odvolacie dôvody.
O prípustnosti žaloby podanej Serifom Vanlym v mene KNK
55 Serif Vanly konajúci v mene KNK (ďalej len „druhý odvolateľ“) uvádza dva odvolacie dôvody na podporu odvolania, ktoré podáva (ôsmy a deviaty odvolací dôvod).
O ôsmom odvolacom dôvode
– Tvrdenia účastníkov konania
56 Ôsmym odvolacím dôvodom druhý odvolateľ pripomína, že v napadnutom uznesení Súd prvého stupňa rozhodol, že žaloba, ktorú podal KNK, nebola prípustná z dôvodu, že KNK nebola osobne dotknutá rozhodnutím 2002/460 v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES. Druhý odvolateľ sa domnieva, že toto kritérium je veľmi zužujúce, pretože ide o základné práva zabezpečené EDĽP. Uvádza, že kritérium prípustnosti sa v takomto kontexte musí v súlade s kritériami prípustnosti stanovenými Európskym súdom pre ľudské práva uplatniť vo väčšom rozsahu, aby sa neuzavrel prístup na účinný prostriedok nápravy.
57 Druhý odvolateľ sa domnieva, že ak Súdny dvor rozhodol o neprípustnosti žaloby KNK v predmetnej veci, tak Európsky súd pre ľudské práva by za rovnakých okolností rozhodol o prípustnosti žaloby podanej na tomto súde a druhý odvolateľ by bol zbavený prístupu k účinnému prostriedku nápravy, na ktorý má právo a ktorým je žaloba o preskúmanie toho, či nariadenie č. 2580/2001 a rozhodnutie 2002/460 zasahujú do jeho základných práv priznaných EDĽP. Odmietnutie takéhoto preskúmania, pričom existuje prijateľná argumentácia a prípustná podľa EDĽP, porušuje článok 13 tohto dohovoru, keďže prostriedky nápravy, na ktoré má druhý odvolateľ právo, sú mu jednoducho a zjavne odmietnuté.
58 Rada zastáva názor, že druhý odvolateľ nechce preukázať, že Súd prvého stupňa nesprávne uplatnil ustanovenia Zmluvy ES tak, ako sú vykladané judikatúrou Spoločenstva, keď rozhodol, že KNK nebol osobne dotknutý rozhodnutím 2002/460. V skutočnosti druhý odvolateľ nabádal Súdny dvor, aby neuplatnil ustanovenia článku 230 štvrtého odseku ES tak, ako sú vykladané judikatúrou Spoločenstva a namiesto nich uplatnil ustanovenia týkajúce sa spôsobilosti konať podľa EDĽP.
59 Nakoľko sa tento odvolací dôvod týka záveru Súdu prvého stupňa, že druhý odvolateľ nebol osobne dotknutý rozhodnutím 2002/460 v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES, Rada sa domnieva, že druhý odvolateľ neuviedol nové tvrdenia v odvolaní, a preto je v dôsledku toho táto časť odvolania neprípustná. Subsidiárne Rada tvrdí, že táto časť odvolania je nedôvodná, keďže Súd prvého stupňa riadne uplatnil ustálenú judikatúru.
60 Keďže predmetný odvolací dôvod uvádza tvrdenie vyvodené z EDĽP, Rada sa domnieva, že toto tvrdenie je neprípustné v štádiu odvolacieho konania, pretože nebolo predmetom pojednávania medzi účastníkmi konania v prvom stupni a Súd prvého stupňa sa k nemu nevyjadril. Subsidiárne Rada tvrdí, že toto tvrdenie je nedôvodné, pretože Európska únia a Spoločenstvo priznávajú základným právam rovnocennú ochranu ako tú, ktorú zabezpečuje EDĽP.
– Posúdenie Súdnym dvorom
61 Čo sa týka prípustnosti predmetného odvolacieho dôvodu je potrebné pripomenúť, že podľa článku 118 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora článok 42 ods. 2 toho istého poriadku, ktorý v zásade zakazuje uvádzanie nových dôvodov počas konania, sa použije aj na konanie pred Súdnym dvorom o odvolaní proti rozhodnutiu Súdu prvého stupňa. V rámci odvolania je teda právomoc Súdneho dvora obmedzená na preskúmanie toho, ako posúdil Súd prvého stupňa žalobné dôvody, ktoré boli pred ním vznesené (pozri rozsudok z 29. apríla 2004, IPK‑München/Komisia, C‑199/01 P a C‑200/01 P, Zb. s. I‑4627, bod 52).
62 V prvostupňovom konaní Rada uvádzala vo svojej námietke neprípustnosti dôvod vychádzajúci z toho, že druhý odvolateľ nesplnil podmienky stanovené v článku 230 štvrtého odseku ES. Vo svojich pripomienkach o tejto námietke neprípustnosti druhý odvolateľ odpovedal, že toto ustanovenie musí byť vykladané tak, že spĺňa tieto podmienky. V tomto kontexte druhý odvolateľ okrem iného tvrdil, že účinná žaloba je nevyhnutná v prípade aktu inštitúcií Spoločenstva, ktorý porušuje základné práva a právo Spoločenstva. Napadnutým uznesením Súd prvého stupňa odmietol tvrdenia druhého odvolateľa bez toho, aby sa však vyjadril k tomu, či žaloba, ktorá naň bola podaná, smerovala k ochrane jeho základných práv.
63 Je nutné konštatovať, že výklad článku 230 štvrtého odseku ES a jeho uplatnenie na situáciu druhého odvolateľa boli prejednávané na Súde prvého stupňa počas prvostupňového konania. Predmetný odvolací dôvod popiera podrobne opísaným spôsobom výklad a uplatnenie tohto ustanovenia vykonané Súdom prvého stupňa vo vzťahu k druhému odvolateľovi. Z toho vyplýva, že predmetný odvolací dôvod nie je novým odvolacím dôvodom, ktorého uvedenie v priebehu odvolacieho konania je zakázané článkami 42 ods. 2 a 118 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
64 V rámci odvolacieho dôvodu, ktorý je prípustný, je v zásade úlohou odvolateľa uviesť tvrdenia na jeho podporu, ako ho vníma, či už na základe tvrdení použitých na Súde prvého stupňa alebo uvedením nových tvrdení najmä vzhľadom na postoje Súdu prvého stupňa. Ak by to tak nebolo, stratilo by odvolacie konanie čiastočne svoj zmysel (pozri v tomto zmysle rozsudok Storck/ÚHVT, už citovaný, bod 48 a citovanú judikatúru).
65 Z toho vyplýva, že druhý odvolateľ nie je povinný podoprieť tento odvolací dôvod výlučne novými tvrdeniami týkajúcimi sa výkladu článku 230 štvrtého odseku ES judikatúrou Spoločenstva. Tvrdenie Rady v tomto zmysle je nedôvodné a musí byť odmietnuté.
66 Pokiaľ ide o prípustnosť tvrdení vychádzajúcich z EDĽP, z ustanovenia článku 58 Štatútu Súdneho dvora v spojení s článkom 113 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora v rámci odvolania môže odvolateľ uvádzať akékoľvek relevantné tvrdenie s jedinou výhradou, že odvolanie nezmení predmet sporu pred Súdom prvého stupňa. V rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, neexistuje žiadna povinnosť, podľa ktorej by každé tvrdenie uvedené v rámci odvolania muselo byť predtým prejednané v prvostupňovom konaní. Obmedzenie v tomto zmysle nemožno prijať, pretože by malo za následok, že odvolacie konanie stratí podstatnú časť svojho zmyslu.
67 Keďže je zrejmé, že predmetný odvolací dôvod nemení predmet sporu na Súde prvého stupňa, tvrdenie Rady týkajúce sa neprípustnosti tohto odvolacieho dôvodu, ktoré sa odvoláva na EDĽP, je nedôvodné a musí byť odmietnuté.
68 Z uvedeného vyplýva, že predmetný odvolací dôvod je prípustný v celom rozsahu.
69 Pokiaľ ide o dôvodnosť tohto odvolacieho dôvodu, druhý odvolateľ tvrdí, že je dotknutý rozhodnutiami 2002/334 a 2002/460 najmä preto, že tvorí zastupiteľskú základňu pre PKK a pre každú ďalšiu organizáciu, ktorá sa považuje za jej nástupcu.
70 Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že takýto vzťah nestačí na záver, že subjekt je osobne dotknutý v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES. Združenie, ktoré zastupuje určitú skupinu fyzických osôb alebo právnických osôb, nemožno považovať za osobne dotknuté v zmysle tohto ustanovenia aktom zasahujúcim do všeobecných záujmov tejto skupiny (pozri v tomto zmysle rozsudok Fédération nationale de la boucherie en gros et du commerce en gros des viandes a i./Rada, už citovaný, Zb. s. 960, a uznesenie z 5. novembra 1986, UFADE/Rada a Komisia, 117/86, Zb. s. 3255, bod 12).
71 Okrem toho druhý odvolateľ tvrdí, že KNK hrozí, že jeho vlastné prostriedky budú zmrazené na základe rozhodnutí 2002/334 a 2002/460, ak by rokoval s PKK.
72 Podľa ustálenej judikatúry fyzická osoba alebo právnická osoba sa môže považovať za osobu dotknutú všeobecne záväzným aktom len vtedy, ak sa jej dotýka v dôsledku určitých špecifík jej vlastných alebo istých skutkových okolností, ktoré ju odlišujú od iných osôb (pozri v tomto zmysle rozsudky Plaumann/Komisia, už citovaný, s. 223, a z 25. júla 2002, Unión de Pequeños Agricultores/Rada, C‑50/00 P, Zb. s. I‑6677, bod 36).
73 Ak KNK hrozí nebezpečenstvo, že jeho prostriedky budú zmrazené, je to na základe objektívne stanoveného zákazu, ktorý poníma rovnakým spôsobom súhrn subjektov práva Spoločenstva. Za týchto okolností KNK nemôže tvrdiť, že je osobne dotknutý rozhodnutiami 2002/334 a 2002/460 v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.
74 Ak Súd prvého stupňa dospel k záveru, najmä v bodoch 45, 46, 51 a 52 napadnutého uznesenia, že KNK nebol osobne dotknutý v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES, správne uplatnil toto ustanovenie tak, ako je vykladané judikatúrou.
75 Druhý odvolateľ napriek tomu namieta, že ak je článok 230 štvrtý odsek ES takto vykladaný, vytvára zužujúcu podmienku prípustnosti, a tým je v rozpore s EDĽP.
76 Základné práva tvoria neoddeliteľnú súčasť všeobecných právnych zásad, ktorých dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor. Na tieto účely sa Súdny dvor inšpiruje ústavnými tradíciami spoločnými pre členské štáty, ako aj usmerneniami, ktoré vyplývajú z medzinárodných nástrojov ochrany ľudských práv, na ktorých tvorbe členské štáty spolupracovali alebo ku ktorým pristúpili. Zvláštny význam prináleží v tejto súvislosti EDĽP (pozri najmä rozsudky z 12. júna 2003, Schmidberger, C‑112/00, Zb. s. I‑5659, bod 71, a z 27. júna 2006, Európsky parlament/Rada, C‑540/03, Zb. s. I‑5769, bod 35).
77 Okrem toho článok 6 ods. 2 EÚ stanovuje:
„Únia rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje [EDĽP] a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií členských štátov ako základných princípov práva Spoločenstva.“
78 V tomto rámci treba preskúmať predmetné tvrdenie.
79 V zmysle článku 34 EDĽP Európsky súd pre ľudské práva môže prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb, ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných EDĽP jednou z Vysokých zmluvných strán.
80 Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva článok 34 EDĽP vyžaduje všeobecné pravidlo, podľa ktorého na to, aby mohol byť žalobca považovaný za poškodeného v zmysle tohto článku, musí tvrdiť, že je poškodený porušením EDĽP, ku ktorému už došlo (pozri Európsky súd pre ľudské práva, rozsudok Klass a iní proti Nemecku zo 6. septembra 1978, séria A č. 28, § 33). Iba za týchto celkom výnimočných okolností môže hrozba budúceho porušenia napriek tomu priznať žalobcovi postavenie poškodeného v dôsledku porušenia EDĽP (pozri Európska komisia pre ľudské práva, rozhodnutie Noël Narvii Tauira a iní proti Francúzsku zo 4. decembra 1995, žaloba č. 28204/95, Rozhodnutia a Správy (RS) 83-A, s. 112, 130). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva však vyplýva, že osoby, ktoré sa považujú za spojené so subjektom uvedeným na zozname pripojenom k spoločnej pozícii 2001/931, ale ktoré samotné v ňom nie sú uvedené, nemajú postavenie poškodeného v dôsledku porušenia EDĽP v zmysle jeho článku 34 a v dôsledku toho sú ich žaloby neprípustné (pozri Európsky súd pre ľudské práva, rozhodnutie Segi a iní a Gestoras Pro-Amnistia a iní proti 15. štátom Európskej únie z 23. mája 2002, žaloby č. 6422/02 a 9916/02, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2002‑V).
81 Situácia KNK je porovnateľná so situáciou ostatných osôb spojených s vyššie uvedenými subjektmi Segi a Gestoras Pro‑Amnistia. KNK totiž nie je uvedený na spornom zozname a nepodlieha preto obmedzujúcim opatreniam, ktoré stanovuje nariadenie č. 2580/2001.
82 Za týchto podmienok sa zdá, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva naznačuje, že KNK nemôže tvrdiť, že má postavenie poškodeného v zmysle článku 34 EDĽP, a v dôsledku toho sa nemôže obrátiť na tento súd.
83 Následkom toho za okolností predmetnej veci nie je preukázaný žiadny rozpor medzi EDĽP a článkom 230 štvrtým odsekom ES.
84 Tento odvolací dôvod musí byť preto odmietnutý ako nedôvodný.
O deviatom odvolacom dôvode
– Tvrdenia účastníkov konania
85 Druhý odvolateľ tvrdí, že bod 49 napadnutého uznesenia je vadný, keďže vychádza z predpokladu, že PKK prestala existovať a rieši otázku vo veci samej, aby odmietol tvrdenie týkajúce sa prípustnosti žaloby.
86 Rada zastáva názor, že Súd prvého stupňa sa nevyjadril o skutočnosti existencie PKK. Na to, aby určil, či sa KNK môže odvolávať na skutočnosť, že jeden alebo viac jeho členov môže podať žalobu o neplatnosť napadnutého rozhodnutia, iba konštatoval, že tým, že druhý odvolateľ tvrdil, že PKK už neexistuje, prinajmenšom uznal, že PKK už nie je členom KNK.
– Posúdenie Súdnym dvorom
87 Z bodov 69 až 82 predmetného rozsudku vyplýva, že KNK nie je osobne dotknutý rozhodnutiami 2002/334 a 2002/460 v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES a nie je nimi ani poškodený v zmysle článku 34 EDĽP, a to nezávisle na okolnosti, že PKK skutočne existuje. Za týchto podmienok skutočnosť, že Súd prvého stupňa nesprávne vychádzal z neexistencie PKK, nemôže mať v žiadnom prípade za následok neplatnosť napadnutého uznesenia vo vzťahu k druhému odvolateľovi.
88 Predmetný odvolací dôvod je preto nepoužiteľný.
89 Z toho vyplýva, že odvolanie druhého odvolateľa je nedôvodné a musí byť odmietnuté.
90 Keďže druhý odvolateľ nemal úspech vo svojich odvolacích dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov ním začatého odvolacieho konania podľa článkov 69 ods. 2 a 122 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
O žalobe na Súde prvého stupňa
91 Podľa článku 61 prvého odseku druhej vety Štatútu Súdneho dvora môže Súdny dvor sám právoplatne rozhodnúť o veci samej, ak to stav konania dovoľuje. O takýto prípad ide v spore medzi prvým odvolateľom a Radou vzhľadom na prípustnosť žaloby.
92 Rada uvádza dva dôvody na podporu svojho návrhu vyhlásiť žalobu prvého odvolateľa za neprípustnú. Na jednej strane v rozsahu, v akom napáda rozhodnutie 2002/334, bola táto žaloba podaná po lehote. Na druhej strane PKK nemala procesnú spôsobilosť, pretože už neexistovala.
O prvom dôvode
Tvrdenia účastníkov konania
93 Podľa Rady posledným dňom, keď bolo možné podať žalobu proti rozhodnutiu 2002/334, bol 29. júl 2002. Originál žaloby bol podaný do kancelárie Súdu prvého stupňa 31. júla 2002. V dôsledku toho žaloba v rozsahu, v akom smeruje proti tomuto rozhodnutiu, bola podaná po uplynutí lehoty.
94 Komisia ako vedľajší účastník v prvostupňovom konaní podporila tieto úvahy Rady a doplnila, že neprípustnosť žaloby podanej proti rozhodnutiu 2002/334 má za následok neprípustnosť žaloby proti rozhodnutiu 2002/460, keďže toto rozhodnutie iba potvrdilo prvé rozhodnutie.
95 Prvý odvolateľ odpovedá, že jeho zástupcovia sú presvedčení, že do kancelárie Súdu prvého stupňa doručili originál žaloby, ku ktorému bolo pripojených päť kópií, 24. júla 2002, aj keď náhradný originál doložili 31. júla 2002. Za týchto podmienok a vzhľadom na to, že ide o základné práva, by bolo bránenie prvému odvolateľovi v domáhaní sa neplatnosti rozhodnutia 2002/334 dôkazom o neprípustnom formalizme.
96 V každom prípade podľa prvého odvolateľa rozhodnutie 2002/460 je autonómnym rozhodnutím, ktoré bolo riadne napadnuté v stanovených lehotách.
Posúdenie Súdnym dvorom
97 Rozhodnutie 2002/334 bolo prijaté 2. mája 2002 a uverejnené v úradnom vestníku 3. mája 2002. Okrem lehoty dvoch mesiacov na podanie žaloby o neplatnosť podľa článku 230 štvrtého odseku ES treba vziať do úvahy lehotu štrnásť dní odo dňa uverejnenia napadnutého aktu podľa článku 102 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa a 10-dňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť upravenú v článku 102 ods. 2 toho istého poriadku. Posledný deň lehoty stanovenej podľa týchto pravidiel zodpovedá 27. júlu 2002. Keďže koniec lehoty pripadol na sobotu, posledným dňom lehoty na podanie žaloby bol podľa článku 101 ods. 2 prvého pododseku tohto poriadku pondelok 29. júla 2002.
98 Článok 43 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa vyžaduje, aby bol predložený originál každého podania.
99 Zo spisu Súdu prvého stupňa vyplýva, že do kancelárie Súdu prvého stupňa boli 24. júla 2002 podané iba kópie bez originálu. Hoci prvý odvolateľ tvrdí, že jeho zástupcovia predložili originál žaloby spolu s kópiami predloženými k tomuto dátumu, nijako to nepreukazuje. Navyše text originálu podaného 31. júla 2002 vykazuje rozdiely vzhľadom na kópie predložené 24. júla 2002. Treba teda konštatovať, že originál žaloby bol do kancelárie Súdu prvého stupňa podaný až 31. júla 2002, ako to potvrdzuje odtlačok podacej pečiatky vyznačený kanceláriou.
100 Keďže originál žaloby nebol podaný do kancelárie Súdu prvého stupňa v stanovenej lehote, žaloba prvého odvolateľa je v rozsahu, v akom smeruje proti rozhodnutiu 2002/334, neprípustná.
101 Na tento záver nemá vplyv okolnosť, že ide o základné práva. Pravidlá týkajúce sa lehôt na podanie žaloby sú totiž kogentnej povahy a sudca ich musí uplatniť tak, aby zabezpečil právnu istotu, ako aj rovnosť osôb podliehajúcich súdnej právomoci pred zákonom.
102 Naopak, je nepochybné, že prvý odvolateľ poprel rozhodnutie 2002/460 v stanovených lehotách.
103 Ako Súd prvého stupňa správne uviedol v bode 44 napadnutého rozhodnutia, toto rozhodnutie je rozhodnutím novým vo vzťahu k rozhodnutiu 2002/334. Podľa článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 totiž každé rozhodnutie revidujúce sporný zoznam vyplýva z preskúmania situácie dotknutých osôb, skupín a subjektov Radou.
104 Z toho vyplýva, že rozhodnutie 2002/460 nie je iba jednoduchým potvrdením rozhodnutia 2002/334 a že neprípustnosť žaloby v rozsahu, v akom smeruje proti rozhodnutiu 2002/334, nebráni prvému odvolateľovi, aby napadol rozhodnutie 2002/460.
O druhom dôvode
Tvrdenia účastníkov konania
105 Rada tvrdí, že PKK nemá spôsobilosť podať žalobu o neplatnosť, pretože podľa vyhlásení samotného prvého odvolateľa PKK bola rozpustená. Jej neexistenciu vysvetľuje skutočnosťou, že nemá hlavičkový papier. Plnomocenstvo udelené advokátom na zastupovanie je totiž jednoducho spísané na prázdnom liste papiera s podpisom Osmana Ocalana.
106 Prvý odvolateľ na jednej strane uvádza, že netvrdil, že PKK bola rozpustená, a na druhej strane, že PKK má dostatočnú pretrvávajúcu spôsobilosť na to, aby popierala svoj zápis do sporného zoznamu.
Posúdenie Súdnym dvorom
107 Ako bolo konštatované v bodoch 38 až 52 tohto rozsudku, dostupné dôkazy naznačujú, že PKK nebola rozpustená počas svojho kongresu od 4. do 10. apríla 2002. Pri skúmaní týchto dôkazov sa totiž javí, že PKK naďalej vyvíjala po tomto kongrese činnosť, pravdepodobne v reorganizovanej podobe a pod inými názvami.
108 Aj keď oblasť činnosti PKK po 4. apríli 2002 nemožno vymedziť úplne presne vo svetle uvedených okolností, je v každom prípade isté, že PKK preukazuje dostatočnú existenciu na to, aby popierala svoje zapísanie do sporného zoznamu.
109 Európske spoločenstvo je právnym spoločenstvom, v ktorom jeho inštitúcie podliehajú kontrole súladu ich aktov so Zmluvou ES a všeobecnými právnymi zásadami, ktorých súčasťou sú základné práva. Jednotlivci preto musia mať možnosť účinnej súdnej ochrany práv, ktoré im vyplývajú z právneho poriadku Spoločenstva, pričom právo na takúto ochranu je súčasťou všeobecných právnych zásad, ktoré vyplývajú zo spoločných ústavných zvyklostí členských štátov. Toto právo je takisto uvedené v článkoch 6 a 13 EDĽP (pozri rozsudok Unión de Pequeños Agricultores/Rada, už citovaný, body 38 a 39).
110 Účinnosť tejto súdnej ochrany je o to viac dôležitá, že obmedzujúce opatrenia stanovené nariadením č. 2580/2001 spôsobujú vážne následky. Nielenže akákoľvek finančná operácia a akákoľvek finančná služba sú zablokované v prípade osoby, skupiny alebo subjektu dotknutého týmto nariadením, ale tiež ich dobrá povesť a politická činnosť sú poškodené skutočnosťou, že sú označovaní za teroristov.
111 Podľa článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 v spojení s článkom 1 ods. 4 až 6 spoločnej pozície 2001/931 osoba, skupina alebo subjekt môže byť zahrnutá do sporného zoznamu iba v prípade určitých dôkazov a s výhradou presnej identifikácie dotknutých osôb, skupín a subjektov. Okrem toho je upresnené, že meno osoby, skupiny alebo subjektu môže byť uvedené na tomto zozname iba na základe pravidelného preskúmania ich situácie Radou. Všetky tieto prvky musia byť kontrolovateľné súdom.
112 Z toho vyplýva, že ak rozhodnutím 2002/460 zákonodarca Spoločenstva posúdil, že PKK naďalej existuje na účely, aby bola predmetom obmedzujúcich opatrení stanovených nariadením č. 2580/2001, koherencia a spravodlivosť nútia uznať, že tento subjekt naďalej dostatočne existuje a môže popierať takéto opatrenie. Akýkoľvek iný záver by mal za následok, že organizácia by mohla byť zahrnutá do sporného zoznamu bez toho, aby mohla podať žalobu proti tomuto zahrnutiu.
113 Na to, aby bolo možné podať žalobu v mene takejto organizácie, je nevyhnutné preukázať, že dotknutá organizácia má skutočne v úmysle podať žalobu a že advokáti, ktorí tvrdia, že ju zastupujú, boli na tento účel skutočne splnomocnení.
114 Ustanovenia Štatútu Súdneho dvora, najmä jeho článok 21, Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, najmä jeho článok 38, a Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, najmä jeho článok 44, nepredpokladajú podanie žaloby organizáciami, ktoré nemajú právnu subjektivitu tak ako PKK. V tejto výnimočnej situácii treba procesné pravidlá upravujúce prípustnosť žaloby o neplatnosť uplatniť tak, že sa v nevyhnutnej miere prispôsobia okolnostiam predmetnej veci. Ako správne uviedol Súd prvého stupňa v bode 28 napadnutého uznesenia, ide o vyhnutie sa prehnanému formalizmu, ktorý by znamenal popretie akejkoľvek možnosti začať konanie o žalobe o neplatnosť, aj keď dotknutý subjekt bol predmetom obmedzujúcich opatrení Spoločenstva.
115 Z uvedeného vyplýva, že Osman Ocalan je oprávnený preukázať akýmkoľvek dôkazným prostriedkom, že účinne koná v mene PKK, o ktorej tvrdí, že ju zastupuje.
116 Pokiaľ ide o platnosť zastúpenia PKK Osmanom Ocalanom, istá pochybnosť vyplýva zo skutočnosti, že sa v plnomocenstve, ktoré udelil advokátom, predstavuje ako bývalý člen PKK bez akéhokoľvek identifikačného preukazu na jej zastupovanie.
117 Prvý odvolateľ v rámci odvolania však predložil Súdnemu dvoru vyhlásenie advokáta Marka Mullera, ktorým sa snaží odôvodniť toto plnomocenstvo. Ako to potvrdzuje rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. mája 2005, Abdullah Ocalan/Turecko (žaloba č. 46221/99, zatiaľ neuverejnený), Mark Muller zastupuje pred týmto súdom Abdullaha Ocalana, ktorý bol šéfom PKK a ktorý je uväznený v Turecku od roku 1999. Mark Muller vyhlasuje, že počas jednej návštevy Abdullaha Ocalana vo väznici ho ten poveril, aby napadol prenasledovanie PKK v Európe. Mark Muller okrem iného vyhlasuje, že niekoľko ďalších vysokopostavených zástupcov PKK a jeho nástupcu KADEK ho poverilo začatím konania, ktoré sa začalo žalobou podanou na Súd prvého stupňa.
118 Okrem toho Mark Muller vyhlasuje, že v čase, keď podpísal plnomocenstvo udelené advokátom na podanie tejto žaloby, bol Osman Ocalan vysokopostavený zástupca ako PKK, tak aj KADEK.
119 Tieto vyhlásenia, ktoré urobil člen advokátskej komory jedného z členských štátov a na ktorého sa vzťahuje profesijný etický kódex, postačujú za osobitných okolností predmetnej vec na záver, že Osman Ocalan je spôsobilý zastupovať PKK a osobitne splnomocniť advokátov, aby konali v jej mene.
120 Toto zistenie nevyvracia ani tvrdenie Rady o tom, že nebolo spísané na hlavičkovom papieri.
121 V prípade právnickej osoby súkromného práva je nepochybne zaužívané, že plnomocenstvo udelené jej advokátom je spísané na hlavičkovom papieri, hoci to nevyžadujú ustanovenia o konaní pred Súdnym dvorom alebo Súdom prvého stupňa. V prípade organizácie, ktorá nie je založená podľa právnych noriem spravidla uplatniteľných na právnické osoby, je však tento dôkaz málo preukazný.
122 Za týchto podmienok sa treba domnievať, že Osman Ocalan je spôsobilý zastupovať PKK a splnomocniť advokátov na tento účel.
123 Z toho vyplýva, že žaloba prvého odvolateľa je prípustná v rozsahu, v akom smeruje proti rozhodnutiu 2002/460. Vec musí byť preto postúpená Súdu prvého stupňa, aby ten rozhodol vo veci samej.
124 Keďže sa vec vracia Súdu prvého stupňa, aby konal vo veci v rozsahu, v akom sa žaloba týka prvého odvolateľa, je opodstatnené rozhodnúť o trovách konania vo vzťahu k nemu vo veci samej.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol a vyhlásil:
1. Uznesenie Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 15. februára 2005, PKK a KNK/Rada (T‑229/02), sa zrušuje v rozsahu, v akom zamieta žalobu Osmana Ocalana v mene Kurdistan Workers’ Party (PKK).
2. V zostávajúcej časti sa odvolanie zamieta.
3. Serif Vanly v mene Kurdistan National Congress (KNK) je povinný nahradiť trovy ním začatého odvolacieho konania.
4. Žaloba Osmana Ocalana v mene PKK sa odmieta ako neprípustná v rozsahu, v akom smeruje proti rozhodnutiu Rady 2002/334/ES z 2. mája 2002 o vykonaní článku 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a zrušení rozhodnutia 2001/927/ES.
5. Žaloba Osmana Ocalana v mene PKK je prípustná v rozsahu, v akom smeruje proti rozhodnutiu Rady 2002/460/ES zo 17. júna 2002 o vykonaní článku 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a zrušení rozhodnutia 2002/334/ES. Vec je postúpená Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev, aby rozhodol vo veci samej.
6. O trovách konania Osmana Ocalana v mene PKK sa rozhodne v konaní vo veci samej.
Podpisy