ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)

zo 14. marca 2013 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh s banánmi – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Systém výmeny informácií – Pojem zosúladeného postupu s protisúťažným cieľom – Príčinná súvislosť medzi zosúladeným postupom a konaním podnikov na trhu – Jediné porušenie – Pripísanie porušenia – Právo na obhajobu – Pokuty – Závažnosť porušenia – Spolupráca – Poľahčujúce okolnosti“

Vo veci T‑587/08,

Fresh Del Monte Produce, Inc., so sídlom v George Town, Kajmanie ostrovy (Spojené kráľovstvo), v zastúpení: pôvodne B. Meyring, advokát, a E. Verghese, solicitor, neskôr B. Meyring,

žalobkyňa,

ktorú v konaní podporuje:

Internationale Fruchtimport Gesellschaft Weichert GmbH & Co. KG, so sídlom v Hamburgu (Nemecko), v zastúpení: A. Rinne, advokát, C. Humpe a S. Kon, solicitors, a C. Vajda, QC,

vedľajší účastník konania,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne M. Kellerbauer, A. Biolan a X. Lewis, neskôr M. Kellerbauer, A. Biolan a P. Van Nuffel, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2008) 5955 z 15. októbra 2008 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] (vec COMP/39188 – Banány) a subsidiárne návrh na zníženie pokuty,

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),

v zložení: predseda komory L. Truchot, sudcovia M. E. Martins Ribeiro (spravodajkyňa) a H. Kanninen,

tajomník: J. Weychert, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 1. februára 2012,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Skutkové okolnosti

1        Skupina Fresh Del Monte Produce (ďalej len „skupina Del Monte“) je jedným z najväčších vertikálne integrovaných výrobcov, obchodníkov a predajcov čerstvého a čerstvo rezaného ovocia a zeleniny vo svete, ako aj jedným z hlavných výrobcov a predajcov upraveného ovocia a zeleniny, džúsov, nápojov, občerstvení a dezertov v Európe, Spojených štátoch, Strednom východe a v Afrike. Skupina Del Monte predáva svoje výrobky, najmä banány, po celom svete pod značkou Del Monte.

2        Fresh Del Monte Produce, Inc. (ďalej len „Del Monte“ alebo „žalobkyňa“) je holdingovou spoločnosťou a zastrešujúcou materskou spoločnosťou skupiny Del Monte. Skupina Del Monte predáva banány v Európe prostredníctvom početných dcérskych spoločností, ktoré stopercentne vlastní, najmä spoločností Del Monte Fresh Produce International Inc. (ďalej len „DMFPI“), Del Monte (Germany) GmbH a Del Monte (Holland) BV.

3        Internationale Fruchtimport Gesellschaft Weichert GmbH & Co. KG (ďalej len „Weichert“ alebo „Interfrucht“ alebo „vedľajšia účastníčka konania“) bola v čase skutkových okolností komanditnou spoločnosťou založenou podľa nemeckého práva, ktorá pôsobila v oblasti predaja banánov, ananásov a iného exotického ovocia v severnej Európe. Od 24. júna 1994 do 31. decembra 2002 spoločnosť Del Monte vlastnila 80 %‑ný podiel v spoločnosti Weichert, v tom čase prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti, ktorú stopercentne vlastnila spoločnosť Westeuropa‑Amerika‑Linie GmbH (ďalej len „WAL“), ktorú kúpila v roku 1994 prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti Global Reefer Carriers Ltd. Spoločnosť Weichert bola do 31. decembra 2002 výhradným predajcom banánov značky Del Monte pre severnú Európu.

4        Dňa 8. apríla 2005 spoločnosť Chiquita Brands International Inc. (ďalej len „Chiquita“) podala žiadosť o oslobodenie na základe oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o spolupráci“).

5        Po predložení nových vyhlásení a doplňujúcich dokumentov spoločnosťou Chiquita 3. mája 2005 jej Komisia Európskych spoločenstiev udelila podmienečné oslobodenie od pokuty na základe odseku 8 písm. a) oznámenia o spolupráci.

6        Po vykonaní inšpekcií v priestoroch jednotlivých podnikov 2. a 3. júna 2005 na základe článku 20 ods. 4 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) a zaslaní žiadostí o informácie na základe článku 18 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, Komisia 20. júla 2007 poslala spoločnostiam Chiquita, Chiquita International Ltd, Chiquita International Services Group NV, Chiquita Banana Company BV, Dole Food Company, Inc (ďalej len „Dole“) a Dole Fresh Fruit Europe OHG, Del Monte, DMFPI, Del Monte (Germany), Del Monte (Holland), Fyffes plc (ďalej len „Fyffes“), Fyffes International, Fyffes Group Limited, Fyffes BV, FSL Holdings NV, Firma Leon Van Parys NV (ďalej len „Van Parys“) a Weichert oznámenie o výhradách.

7        Spoločnosti uvedené v bode 6 vyššie získali prístup k vyšetrovaciemu spisu Komisie vo forme kópie na DVD, s výnimkou záznamov a prepisov vyhlásení podniku, ktoré žiadateľ o oslobodenie urobil ústne, a súvisiacich dokumentov, ktoré boli sprístupnené v priestoroch Komisie.

8        Po vypočutí dotknutých podnikov, ktoré sa konalo od 4. do 6. februára 2008, spoločnosť Weichert 28. februára 2008 odovzdala Komisii list obsahujúci poznámky a prílohy.

9        Dňa 15. októbra 2008 prijala Komisia rozhodnutie K(2008) 5955 v konečnom znení týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] (vec COMP/39188 – Banány) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktoré bolo oznámené spoločnosti Del Monte 22. októbra 2008.

 Napadnuté rozhodnutie

10      Komisia uvádza, že podniky, ktorým je napadnuté rozhodnutie určené, sa zúčastnili na zosúladenom postupe, ktorý spočíval v koordinácii ich referenčných cien banánov predávaných v severnej Európe, teda v Rakúsku, Belgicku, Dánsku, vo Fínsku, v Nemecku, Luxembursku, Holandsku, ako aj vo Švédsku, a to od 1. januára 2000 do 31. decembra 2002 (1. decembra 2002 v prípade spoločnosti Chiquita) (odôvodnenia 1 až 3 napadnutého rozhodnutia).

11      V čase skutkových okolností bol dovoz banánov do Európskeho spoločenstva upravený nariadením Rady (EHS) č. 404/93 z 13. februára 1993 o spoločnej organizácii trhu s banánmi (Ú. v. ES L 47, s. 1; Mim. vyd. 03/013, s. 388), ktoré stanovilo režim založený na dovozných kvótach a clách. Komisia poukazuje na to, že hoci boli dovozné kvóty na banány stanovené ročne a pridelené na štvrťročnom základe s určitou obmedzenou flexibilitou medzi štvrťrokmi kalendárneho roka, dodávky banánov do prístavov severnej Európy a množstvá predané v tejto oblasti boli každý týždeň určované na základe rozhodnutí o výrobe, dodávkach a predaji, ktoré prijímali výrobcovia, dovozcovia a obchodníci (odôvodnenia 36, 131, 135 a 137 napadnutého rozhodnutia).

12      Pri produkcii banánov sa rozlišovali tri úrovne značiek banánov nazývané „triedy“: banány prvej triedy značky Chiquita, banány druhej triedy (značky Dole a Del Monte) a banány tretej triedy (rovnako nazvané „treťotriedne“), ktoré zahŕňali viaceré ďalšie značky banánov. Toto rozdelenie podľa značiek sa odrážalo v stanovení cien banánov (odôvodnenie 32 napadnutého rozhodnutia).

13      V priebehu dotknutého obdobia bolo odvetvie banánov v severnej Európe organizované v týždenných cykloch. Lodná preprava banánov z prístavov Latinskej Ameriky do Európy trvala približne dva týždne. Dovozy banánov do severoeurópskych prístavov boli spravidla týždenné a uskutočňovali sa v súlade s pravidelným harmonogramom dodávok (odôvodnenie 33 napadnutého rozhodnutia).

14      Banány boli zasielané zelené a prichádzali do prístavov zelené. Následne boli buď dodávané priamo odberateľom (zelené banány), alebo sa nechali dozrieť a potom sa dodávali približne o týždeň neskôr (žlté banány). Dozrievanie mohol vykonať buď dovozca alebo iný subjekt v jeho mene, alebo ho mohol zabezpečiť odberateľ. Zákazníkmi dovozcov boli obvykle subjekty zaoberajúce sa dozrievaním alebo maloobchodné reťazce (odôvodnenie 34 napadnutého rozhodnutia).

15      Spoločnosti Chiquita, Dole a Weichert stanovovali svoje referenčné ceny pre svoje značky každý týždeň, v tomto prípade vo štvrtok ráno, a oznámili ich svojim zákazníkom. Pojem „referenčné ceny“ zodpovedal vo všeobecnosti referenčným cenám zelených banánov, pričom referenčné ceny žltých banánov sa spravidla skladali zo zelenej ponuky navýšenej o poplatok za dozretie (odôvodnenie 104 napadnutého rozhodnutia).

16      Ceny, ktoré maloobchodníci a predajcovia platili za banány (nazývané „skutočné ceny“ alebo „transakčné ceny“), mohli vyplynúť buď z rokovaní, ktoré sa konali na týždennom základe, v tomto prípade vo štvrtok poobede a v piatok (alebo neskôr v danom týždni alebo na začiatku nasledujúceho týždňa), alebo z vykonávania zmlúv o dodávkach s vopred stanovenými cenovými vzorcami, ktoré uvádzali pevnú cenu alebo viazali cenu na referenčnú cenu predajcu alebo konkurenta alebo na inú referenčnú cenu, akou je „cena Aldi“. Komisia uvádza, že maloobchodný reťazec Aldi dostával každý štvrtok od 11:00 do 11:30 hod. ponuky od svojich dodávateľov a následne vyjadril svoj protinávrh, pričom „cena Aldi“, ktorá bola zaplatená dodávateľom, bola stanovená spravidla okolo 14:00 hod. Od druhého polroka roku 2002 sa „cena Aldi“ začala čoraz viac používať ako ukazovateľ pre výpočet ceny banánov pre určitý počet ďalších transakcií, najmä transakcií týkajúcich sa značkových banánov (odôvodnenia 34 a 104 napadnutého rozhodnutia).

17      Komisia vysvetľuje, že dotknuté podniky nadviazali pred stanovením cien dvojstranné kontakty, v priebehu ktorých diskutovali o faktoroch stanovenia cien banánov, teda o faktoroch týkajúcich sa referenčných cien na nasledujúci týždeň, alebo prerokúvali či prezrádzali si vývoj cien, alebo si poskytovali údaje o referenčných cenách na nasledujúci týždeň. Tieto kontakty sa uskutočňovali obvykle v stredu pred tým, ako účastníci stanovili svoje referenčné ceny, a všetky sa týkali budúcich referenčných cien (odôvodnenie 51 a nasl. napadnutého rozhodnutia).

18      Spoločnosť Dole teda dvojstranne komunikovala so spoločnosťou Chiquita, ako aj so spoločnosťou Weichert. Spoločnosť Chiquita vedela o kontaktoch pred stanovením cien alebo prinajmenšom predpokladala existenciu takých kontaktov medzi spoločnosťami Dole a Weichert (odôvodnenie 57 napadnutého rozhodnutia).

19      Tieto dvojstranné kontakty pred stanovením cien mali za cieľ znížiť neistotu spojenú so správaním účastníkov, pokiaľ ide o referenčné ceny, ktoré mali stanoviť vo štvrtok dopoludnia (odôvodnenie 54 napadnutého rozhodnutia).

20      Komisia uvádza, že po stanovení svojich referenčných cien vo štvrtok ráno si dotknuté podniky obojstranne vymenili svoje referenčné ceny. Táto neskoršia výmena im umožnila kontrolovať individuálne rozhodnutia o stanovení cien vzhľadom na kontakty pred stanovením cien, ku ktorým došlo predtým, a posilnila ich vzájomnú spoluprácu (odôvodnenia 198 až 208, 227, 247, 273 a nasl. napadnutého rozhodnutia).

21      Podľa Komisie referenčné ceny slúžili prinajmenšom ako signály, trendy alebo údaje pre trh, pokiaľ ide o plánovaný vývoj cien banánov, a boli dôležité pre obchod s banánmi a výsledné ceny. Okrem toho pri niektorých transakciách bola cena priamo naviazaná na referenčné ceny na základe vzorcov založených na referenčných cenách (odôvodnenie 115 napadnutého rozhodnutia).

22      Komisia konštatuje, že dotknuté podniky, ktoré sa zúčastnili na zosúladení a ktoré ďalej obchodovali s banánmi, museli pri určovaní svojho správania na trhu nevyhnutne zohľadniť informácie, ktoré dostali od konkurentov, pričom spoločnosti Chiquita a Dole to dokonca výslovne pripustili (odôvodnenia 228 a 229 napadnutého rozhodnutia).

23      Komisia dospela k záveru, že kontakty pred stanovením cien, ku ktorým došlo medzi spoločnosťami Dole a Chiquita a medzi spoločnosťami Dole a Weichert, boli spôsobilé ovplyvniť ceny používané subjektmi a týkali sa stanovenia cien, a že viedli k zosúladenému postupu, ktorého cieľom bolo obmedziť hospodársku súťaž v zmysle článku 81 ES (odôvodnenia 54 a 271 napadnutého rozhodnutia).

24      Komisia sa domnieva, že všetky tajné dohody opísané v napadnutom rozhodnutí predstavujú jediné a pokračujúce porušenie, ktorého cieľom je obmedziť hospodársku súťaž v Spoločenstve v zmysle článku 81 ES. Spoločnosti Chiquita a Dole boli uznané za zodpovedné za jediné a pokračujúce porušenie ako celok, kým spoločnosť Weichert bola uznaná za zodpovednú iba za časť porušenia, na ktorej sa podieľala, teda časť porušenia, ktorá sa týka tajných dohôd so spoločnosťou Dole (odôvodnenie 258 napadnutého rozhodnutia).

25      Vzhľadom na skutočnosť, že trh s banánmi v severnej Európe sa vyznačoval podstatným objemom obchodov medzi členskými štátmi a že tajné dohody sa týkali významnej časti Spoločenstva, Komisia konštatuje, že uvedené dohody mali značný vplyv na obchod medzi členskými štátmi (odôvodnenie 333 a nasl. napadnutého rozhodnutia).

26      Komisia uvádza, že nebolo možné udeliť žiadnu výnimku podľa článku 81 ods. 3 ES, keďže podniky nijako neoznámili dohody alebo postupy, čo je predpokladom uplatnenia citovaného článku podľa článku 4 ods. 1 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články [81 ES] a [82 ES] zmluvy (Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), a neexistujú ani skutočnosti, ktoré by umožnili konštatovať, že podmienky na udelenie výnimky boli v prejednávanej veci splnené (odôvodnenie 339 a nasl. napadnutého rozhodnutia).

27      Komisia konkrétne uvádza, že nariadenie Rady č. 26 [zo 4. apríla 1962] uplatňujúce určité pravidlá hospodárskej súťaže vo výrobe a obchode s poľnohospodárskymi produktmi (Ú. v. ES 30, s. 993; Mim. vyd. 03/001, s. 6) účinné v čase skutkových okolností, ktoré stanovovalo, že článok 81 ES sa uplatňuje na všetky dohody, rozhodnutia a postupy, ktoré sa týkajú výroby alebo obchodu s rôznymi výrobkami zahŕňajúcimi banány, uvádzalo v článku 2 výnimky z uplatnenia článku 81 ES. Keďže podmienky uplatnenia týchto výnimiek neboli v prejednávanej veci splnené, Komisia dospela k záveru, že zosúladený postup opísaný v napadnutom rozhodnutí nemohol byť vyňatý podľa článku 2 nariadenia č. 26 (odôvodnenie 344 a nasl. napadnutého rozhodnutia).

28      Vzhľadom na konštatovanie, že spoločnosť Del Monte mala spolu s komplementármi spoločnosti Weichert možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv na to, akým spôsobom spoločnosť Weichert riadila svoje záležitosti, a v skutočnosti takýto vplyv vykonávala v priebehu obdobia porušovania, sa Komisia domnieva, že spoločnosti Del Monte a Weichert predstavujú hospodársku jednotku, pričom spoločnosť Weichert neurčovala svoje správanie na trhu nezávisle. V dôsledku toho boli spoločnosti Del Monte a Weichert vyhlásené za „spoločne a nerozdielne“ zodpovedné za porušenie článku 81 ES konštatované v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenia 384, 432 až 434 napadnutého rozhodnutia).

29      Pokiaľ ide o výpočet sumy pokút, Komisia v napadnutom rozhodnutí uplatnila ustanovenia usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia“) a oznámenia o spolupráci.

30      Komisia stanovila základnú sumu pokuty, ktorá sa mala uložiť a ktorá zodpovedá sume od 0 do 30 % dotknutého predaja podniku v závislosti od stupňa závažnosti porušenia vynásobenej počtom rokov účasti podniku na porušení, a dodatočnú sumu od 15 do 25 % hodnoty predaja s cieľom odradiť podniky od účasti na protiprávnych konaniach (odôvodnenie 448 napadnutého rozhodnutia).

31      Výsledkom týchto výpočtov bola základná suma pokuty, ktorá sa mala uložiť, vo výške:

–        208 000 000 eur v prípade spoločnosti Chiquita,

–        114 000 000 eur v prípade spoločnosti Dole,

–        49 000 000 eur v prípade spoločností Del Monte a Weichert.

32      Základná suma pokuty, ktorá sa mala uložiť, bola v prípade všetkých subjektov, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené, znížená o 60 % vzhľadom na osobitný režim právnej úpravy odvetvia banánov a z dôvodu, že koordinácia sa týkala referenčných cien (odôvodnenie 467 napadnutého rozhodnutia). Spoločnosti Weichert, ktorá nebola informovaná o kontaktoch spoločností Dole a Chiquita pred stanovením cien, bolo priznané zníženie o 10 % (odôvodnenie 476 napadnutého rozhodnutia).

33      Základné sumy boli po úprave stanovené takto:

–        83 200 000 eur v prípade spoločnosti Chiquita,

–        45 600 000 eur v prípade spoločnosti Dole,

–        14 700 000 eur v prípade spoločností Del Monte a Weichert.

34      Spoločnosť Chiquita získala oslobodenie od pokút na základe oznámenia o spolupráci (odôvodnenia 483 až 488 napadnutého rozhodnutia). V prípade spoločnosti Dole, ani spoločností Del Monte a Weichert nedošlo k žiadnej ďalšej úprave a konečná suma pokuty zodpovedá v ich prípade základným sumám pokút uvedeným v bode 33 vyššie, ktoré sa mali uložiť.

35      Napadnuté rozhodnutie okrem iného stanovuje:

„Článok 1

Nasledujúce podniky porušili ustanovenia článku 81 [ES] tým, že sa zúčastnili na zosúladenom postupe, ktorý spočíval v koordinovaní referenčných cien banánov:

–        [Chiquita] od 1. januára 2000 do 1. decembra 2002,

–        Chiquita International Ltd od 1. januára 2000 do 1. decembra 2002,

–        Chiquita International Services Group N.V. od 1. januára 2000 do 1. decembra 2002,

–        Chiquita Banana Company B.V. od 1. januára 2000 do 1. decembra 2002,

–        [Dole] od 1. januára 2000 do 31. decembra 2002,

–        Dole Fresh Fruit Europe OHG od 1. januára 2000 do 31. decembra 2002,

–        [Weichert] od 1. januára 2000 do 31. decembra 2002,

–        [Del Monte] od 1. januára 2000 do 31. decembra 2002.

Porušenie sa týkalo nasledujúcich členských štátov: Rakúsko, Belgicko, Dánsko, Fínsko, Nemecko, Luxembursko, Holandsko a Švédsko.

Článok 2

Za porušenie uvedené v článku 1 sa ukladajú nasledujúce pokuty:

–        spoločnostiam [Chiquita], Chiquita International Ltd, Chiquita International Services Group N.V. a Chiquita Banana Company B.V. spoločne a nerozdielne: 0 eur,

–        spoločnostiam [Dole] a Dole Fresh Fruit Europe OHG spoločne a nerozdielne: 45 600 000 eur,

–        spoločnostiam [Weichert] a [Del Monte] spoločne a nerozdielne: 14 700 000 eur,

...“

 Konanie a návrhy účastníkov konania

36      Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 31. decembra 2008 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

37      Podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 9. apríla 2009 spoločnosť Weichert podala návrh na vstup vedľajšieho účastníka do tohto konania na podporu návrhov žalobkyne.

38      Žalobkyňa a Komisia predložili svoje písomné pripomienky k tomuto návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania podaniami doručenými do kancelárie Súdu prvého stupňa 18. a 28. mája 2009.

39      Podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 28. mája 2009 Komisia požiadala o dôverné zaobchádzanie vo vzťahu k spoločnosti Weichert s určitými skutočnosťami uvedenými vo vyjadrení k žalobe a v jeho prílohách.

40      Podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 29. mája 2009 žalobkyňa požiadala o dôverné zaobchádzanie vo vzťahu k spoločnosti Weichert s určitými skutočnosťami uvedenými v žalobe a jej prílohách.

41      Uznesením zo 17. februára 2010 Všeobecný súd vyhovel návrhu na vstup spoločnosti Weichert ako vedľajšieho účastníka do konania a nariadil, aby jej boli doručené kópie všetkých procesných písomností v nedôvernej verzii.

42      Vedľajšia účastníčka konania predložila svoje vyjadrenie a ostatní účastníci konania k nemu predložili svoje pripomienky v stanovených lehotách.

43      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (ôsma komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 rokovacieho poriadku Všeobecného súdu položil žalobkyni a Komisii otázku a vyzval ich, aby na ňu odpovedali písomne.

44      Spoločnosti Del Monte, Weichert a Komisia predložili svoje písomné pripomienky v nadväznosti na otázku Všeobecného súdu, spoločnosť Del Monte 4. januára 2012 a spoločnosť Weichert a Komisia 6. januára 2012.

45      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im položil Všeobecný súd, boli vypočuté na pojednávaní 1. februára 2012.

46      Žalobkyňa podporovaná vedľajšou účastníčkou konania navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil články 1, 2, 3 a 4 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa jej tieto články týkajú,

–        subsidiárne podstatne znížil pokutu uloženú na základe článku 2 písm. c) napadnutého rozhodnutia,

–        zaviazal Európsku komisiu na náhradu trov konania.

47      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

 O návrhoch na zrušenie napadnutého rozhodnutia

48      Žalobkyňa uviedla vo svojich písomných vyjadreniach šesť žalobných dôvodov na zrušenie napadnutého rozhodnutia založených po prvé na porušení článku 81 ES a článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 z dôvodu solidárnej zodpovednosti so spoločnosťou Weichert konštatovanej Komisiou, po druhé na porušení článku 253 ES z dôvodu, že Komisia nevysvetlila, ako mohla žalobkyňa mať a skutočne vykonávať rozhodujúci vplyv na spoločnosť Weichert, po tretie na porušení práva na obhajobu z dôvodu, že Komisia odmietla sprístupniť relevantné dôkazy, po štvrté na porušení článku 81 ES z dôvodu nesprávneho záveru, pokiaľ ide o existenciu zosúladeného postupu s protisúťažným cieľom, po piate na porušení práva byť vypočutý, po šieste na porušení článku 81 ES, článku 7 nariadenia č. 1/2003 a článku 253 ES z dôvodu nesprávneho výroku napadnutého rozhodnutia.

49      Všeobecný súd sa domnieva, že všetky tieto žalobné dôvody treba považovať za založené jednak na porušení článkov 81 ES a 253 ES, ako aj na porušení práva na obhajobu.

1.     O žalobnom dôvode založenom na porušení článkov 81 ES a 253 ES

 O pripísaní porušenia spoločnosti Del Monte

 Úvodné poznámky

50      Pokiaľ ide o solidárnu zodpovednosť materskej spoločnosti za správanie jej dcérskej spoločnosti, je potrebné pripomenúť, že skutočnosť, že dcérska spoločnosť má samostatnú právnu subjektivitu, nestačí na vylúčenie možnosti pripísať jej správanie materskej spoločnosti (rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 1972, Imperial Chemical Industries/Komisia, 48/69, Zb. s. 619, bod 132).

51      Právo Európskej únie v oblasti hospodárskej súťaže sa totiž týka činností podnikov a pojem podnik zahŕňa akýkoľvek subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť, bez ohľadu na jeho právne postavenie a spôsob financovania (rozsudky Súdneho dvora z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, Zb. s. I 8237, body 54 a 55, a z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, Zb. s. I‑8947, bod 53).

52      Súd Európskej únie rovnako spresnil, že pod pojmom podnik treba v tomto kontexte rozumieť hospodársku jednotku, aj keď je táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (rozsudky Súdneho dvora zo 14. decembra 2006, Confederación Española de Empresarios de Estaciones de Servicio, C‑217/05, Zb. s. I‑11987, bod 40, a Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 53). Tiež zdôraznili, že na účely uplatnenia pravidiel hospodárskej súťaže nie je rozhodujúce formálne oddelenie dvoch spoločností vyplývajúce z ich odlišnej právnej subjektivity, ale skôr to, či sa na trhu správajú jednotne. Môže byť preto nevyhnutné zistiť, či dve spoločnosti, z ktorých každá má vlastnú právnu subjektivitu, vytvárajú alebo patria k jednému a tomu istému podniku alebo hospodárskej jednotke s jednotným správaním sa na trhu (rozsudok Imperial Chemical Industries/Komisia, už citovaný v bode 50 vyššie, bod 140, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. septembra 2005, DaimlerChrysler/Komisia, T‑325/01, Zb. s. II‑3319, bod 85).

53      Ak takáto hospodárska jednotka poruší pravidlá hospodárskej súťaže, podľa zásady osobnej zodpovednosti zodpovedá za toto porušenie (pozri rozsudky Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 56, a Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 53 a tam citovanú judikatúru).

54      Správanie dcérskej spoločnosti teda môže byť pripísané materskej spoločnosti najmä vtedy, keď dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje svoje správanie na trhu samostatne, ale v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť, berúc do úvahy najmä hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi (rozsudky Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Metsä-Serla a i./Komisia, C‑294/98 P, Zb. s. I‑10065, bod 27; z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 117, a Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 54).

55      V takej situácii sú totiž materská spoločnosť a jej dcérska spoločnosť súčasťou tej istej hospodárskej jednotky a tvoria tak jeden podnik v zmysle vyššie uvedenej judikatúry. Skutočnosťou, ktorá oprávňuje Komisiu na to, aby rozhodnutie ukladajúce pokuty bolo určené materskej spoločnosti, teda nie je podnecovanie dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou, aby sa dopustila porušenia, a tým skôr nie ani účasť materskej spoločnosti na porušení, ale to, že tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES (rozsudky Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 59, a Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 55).

56      V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že nestačí, ak Komisia konštatuje, že podnik môže vykonávať rozhodujúci vplyv na iný podnik, bez toho, aby bolo potrebné overiť, či tento vplyv bol naozaj vykonávaný. Naopak, v zásade Komisii prináleží, aby preukázala takýto rozhodujúci vplyv na základe súboru skutkových okolností, medzi ktoré patrí najmä prípadná riadiaca právomoc jedného z týchto podnikov vo vzťahu k druhému podniku (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Aristrain/Komisia, C‑196/99 P, Zb. s. I‑11005, body 96 až 99; Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 54 vyššie, body 118 až 122, a Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Avebe/Komisia, T‑314/01, Zb. s. II‑3085, bod 136).

57      V konkrétnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, táto materská spoločnosť jednak môže vykonávať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti a jednak existuje vyvrátiteľná domnienka, že táto materská spoločnosť skutočne vykonáva rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti (rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 60, a rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 56).

58      Za týchto podmienok stačí, ak Komisia preukáže, že celé základné imanie dcérskej spoločnosti vlastní jej materská spoločnosť, aby sa predpokladalo, že materská spoločnosť vykonáva rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku tejto dcérskej spoločnosti. Komisia môže potom materskú spoločnosť považovať za solidárne zodpovednú za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená jej dcérskej spoločnosti, pokiaľ táto materská spoločnosť, ktorej prináleží túto domnienku vyvrátiť, nepredloží dostatočné dôkazy, ktoré preukážu, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa nezávisle (rozsudky Súdneho dvora z 20. januára 2011, General Química a i./Komisia, C‑90/09 P, Zb. s. I‑1, bod 40, a Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 57).

59      Práve vo svetle vyššie spomenutej judikatúry treba skúmať výhrady žalobkyne, že Komisia jednak porušila článok 253 ES tým, že nedostatočne odôvodnila napadnuté rozhodnutie, pokiaľ ide o pripísanie porušenia, ktorého sa dopustila spoločnosť Weichert, a jednak porušila článok 81 ES tým, že jej pripísala rovnaké porušenie.

 O porušení povinnosti odôvodnenia

60      Žalobkyňa, ktorá je zastrešujúcou materskou spoločnosťou skupiny Del Monte, tvrdí, že Komisia si nesplnila svoju povinnosť odôvodnenia tým, že jej nevysvetlila, ako mohla mať a skutočne vykonávať rozhodujúci vplyv na spoločnosť Weichert. Tvrdenie Komisie o zodpovednosti materskej spoločnosti sa zakladá na dvoch väzbách, ktoré existovali medzi spoločnosťou Weichert a uvedenou skupinou, a to na podiele spoločnosti WAL ako komanditistu na základnom imaní spoločnosti Weichert a na dohode o distribúcii uzavretej medzi spoločnosťami Weichert a DMFPI. Napadnuté rozhodnutie však neobsahuje ani jednu vetu s vysvetlením, akým spôsobom samotná spoločnosť Del Monte vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Weichert, ako aj vysvetlením väzieb, ktoré existovali medzi spoločnosťami WAL, DMFPI a Del Monte.

61      Podľa ustálenej judikatúry musí byť odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám poznať dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho. Požiadavka odôvodnenia musí byť posúdená vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, charakter uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktoré sú aktom priamo a osobne dotknuté. Nevyžaduje sa, aby boli v odôvodnení presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež s ohľadom na jeho kontext a na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63 a tam citovaná judikatúra; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 4. júla 2006, Hoek Loos/Komisia, T‑304/02, Zb. s. II‑1887, bod 58).

62      Komisia nie je povinná zaujať stanovisko ku všetkým tvrdeniam, ktoré pred ňou uvádzajú dotknuté subjekty, ale stačí, ak uvedie skutkové okolnosti a právne úvahy, ktoré majú v štruktúre rozhodnutia zásadný význam. Komisia najmä nie je povinná zaujať stanovisko k skutočnostiam, ktoré sú zjavne nepodstatné, bezvýznamné alebo jasne druhoradé (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný v bode 61 vyššie, bod 64, a rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Corsica Ferries France/Komisia, T‑349/03, Zb. s. II‑2197, bod 64, a zo 16. júna 2011, L’Air liquide/Komisia, T‑185/06, Zb. s. II‑2809, bod 64).

63      Rovnako platí ustálená judikatúra, že ak sa rozhodnutie o uplatnení článku 81 ES týka viacerých subjektov a ide o otázku pripísateľnosti porušenia, musí obsahovať dostatočné odôvodnenie vo vzťahu ku každému zo subjektov, ktorým je určené, najmä vo vzťahu k tým spomedzi nich, ktorí podľa tohto rozhodnutia musia niesť zodpovednosť za toto porušenie (rozsudky Súdu prvého stupňa z 28. apríla 1994, AWS Benelux/Komisia, T‑38/92, Zb. s. II‑211, bod 26, a z 27. septembra 2006, Akzo Nobel/Komisia, T‑330/01, Zb. s. II‑3389, bod 93). Také rozhodnutie musí teda vo vzťahu k materskej spoločnosti uznanej za solidárne zodpovednú za porušenie obsahovať podrobné vysvetlenie dôvodov, ktoré odôvodňujú pripísateľnosť porušenia tejto spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, SCA Holding/Komisia, T‑327/94, Zb. s. II‑1373, body 78 až 80, a rozsudok Všeobecného súdu zo 16. júna 2011, FMC/Komisia, T‑197/06, Zb. s. II‑3179, bod 45).

64      V prejednávanej veci je po prvé potrebné konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí jasne opísala štruktúru skupiny Del Monte.

65      Komisia totiž konkrétne uviedla, že spoločnosť Del Monte je holdingovou spoločnosťou a zastrešujúcou materskou spoločnosťou skupiny Del Monte, pričom táto skupina predáva banány v Európe prostredníctvom početných „stopercentne vlastnených“ dcérskych spoločností, najmä DMFPI (odôvodnenie 19 napadnutého rozhodnutia).

66      Komisia rovnako uviedla, že od 24. júna 1994 do 31. decembra 2002 spoločnosť Del Monte nepriamo vlastnila 80 % základného imania spoločnosti Weichert prostredníctvom svojej stopercentne vlastnenej dcérskej spoločnosti WAL, ktorú v roku 1994 kúpila prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti Global Reefer Carriers, pričom zvyšok základného imania spoločnosti Weichert vlastnili od marca 1999 fyzické osoby, konkrétne pán D. W. a jeho dvaja synovia – páni A. W. a H. W. (ďalej spoločne len „rodina W.“) – ako komplementári, a spoločnosť s ručením obmedzeným Interfrucht Beteiligungsgesellschaft mbH (odôvodnenia 15 a 381 napadnutého rozhodnutia).

67      Komisia uviedla zásady, ktoré zamýšľala uplatniť na účely definovania subjektov, ktorým je napadnuté rozhodnutie určené, pričom odkázala na relevantnú judikatúru Súdneho dvora a Všeobecného súdu k pojmu podnik v zmysle článku 81 ES (odôvodnenia 360 až 366 napadnutého rozhodnutia). Komisia predovšetkým pripomenula, že mohla predpokladať, že materská spoločnosť skutočne vykonáva rozhodujúci vplyv na svoju dcérsku spoločnosť, ktorú stopercentne vlastnila, pričom však materská spoločnosť mala možnosť vyvrátiť túto domnienku predložením dostatočného množstva dôkazov o tom, že dcérska spoločnosť určuje svoje správanie na trhu samostatne (odôvodnenie 364 napadnutého rozhodnutia).

68      Všetky skutočnosti uvedené v bodoch 65 až 67 vyššie boli už uvedené v bodoch 17, 27, 441 a 475 oznámenia o výhradách určeného žalobkyni a ich zhrnutie umožnilo žalobkyni poznať, z akých dôvodov Komisia konštatovala, že žalobkyňa v rámci skupiny Del Monte skutočne vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosti WAL a DMFPI.

69      Komisia bez toho, aby jej žalobkyňa protirečila, v tejto súvislosti poznamenáva, že žalobkyňa sa v priebehu správneho konania nepokúsila vyvrátiť domnienku založenú na vlastníctve celého základného imania svojich dcérskych spoločností WAL a DMFPI a správne tvrdí, že nebola preto viac povinná vysvetliť spôsob, akým žalobkyňa vykonávala svoj vplyv na tieto podniky.

70      Komisia teda v napadnutom rozhodnutí skúmala otázku, či bola spoločnosť Del Monte schopná vykonávať a skutočne vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Weichert, a keďže konštatovala, že spoločnosť Del Monte vlastnila nepriamo iba 80 % základného imania spoločnosti Weichert, domnievala sa, že domnienka rozhodujúceho vplyvu, ktorý vykonáva materská spoločnosť na svoju stopercentne vlastnenú dcérsku spoločnosť, nebola uplatniteľná vo vzťahu k spoločnosti Del Monte (odôvodnenie 384 napadnutého rozhodnutia).

71      Na rozdiel od toho, čo žalobkyňa uvádza vo svojich písomných vyjadreniach, konštatovanie, že „domnienka vykonávania rozhodujúceho vplyvu... sa neuplatní, pokiaľ ide o [ňu]“, nemôže odkazovať na vzťahy medzi žalobkyňou a jej dcérskymi spoločnosťami WAL a DMFPI.

72      Komisia po druhé uviedla, že spoločnosť Weichert bola skôr partnerstvom medzi spoločnosťou Del Monte ako komanditistom a pôvodne pánom D. W., neskôr od marca 1999 rodinou W., ako komplementármi, než dcérskou spoločnosťou spoločnosti Del Monte. Obchodný vzťah medzi spoločníkmi v tomto spoločnom podniku bol založený spoločenskou zmluvou, ktorá mala definovať stanovy komanditnej spoločnosti a predovšetkým kontrolné a riadiace mechanizmy, a dohodou o výhradnej distribúcii, pokiaľ ide o banány dodávané spoločnosťou Del Monte, ktoré sa mali dovážať do Spoločenstva (odôvodnenia 382 a 383 napadnutého rozhodnutia).

73      Komisia na základe dokumentov obsiahnutých v spise a vyhlásení spoločnosti Weichert konštatovala, že „spoločnosť Del Monte mala (spoločne s rodinou W. ako komplementármi) možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv na to, akým spôsobom spoločnosť Weichert riadila svoje záležitosti, a v priebehu predmetného obdobia naozaj taký vplyv aj vykonávala“ (odôvodnenie 384 napadnutého rozhodnutia). Komisia tiež uviedla, že „[p]očas obdobia porušovania [od roku 2000 do roku 2002 bola] spoločnosť Weichert pod rozhodujúcim vplyvom spoločníkov, ktorí spolu založ[ili] tento podnik vo forme KG v rámci spoločnej dohody“ (odôvodnenie 385 napadnutého rozhodnutia).

74      Komisia v odôvodnení 386 napadnutého rozhodnutia tvrdila, že „[d]o konca decembra 2002 spoločnosť Del Monte vykonávala spoločne s [rodinou W. ako komplementármi] riadiacu a dozornú funkciu nad spoločnosťou Weichert“ a v rámci odôvodnenia tohto záveru uviedla jednotlivé skutočnosti zoskupené do troch častí, a to do časti nazvanej „Významné strategické rozhodnutia v spoločnosti Weichert vyžadujúce súhlas všetkých spoločníkov“ (odôvodnenie 387 napadnutého rozhodnutia), časti nazvanej „Spoločnosť Del Monte mohla ovplyvniť spoločnosť Weichert v riadení a otázkach stanovenia cien a predaja a dôkazy potvrdzujú, že tento vplyv skutočne vykonávala“ (odôvodnenia 388 až 391 napadnutého rozhodnutia) a časti nazvanej „Spoločnosť Del Monte mohla pravidelne dostávať ceny a informácie o trhu od spoločnosti Weichert a skutočne ich dostávala“ (odôvodnenia 392 až 393 napadnutého rozhodnutia).

75      Po preskúmaní a zamietnutí tvrdení spoločnosti Del Monte, smerujúcich k spochybneniu akejkoľvek možnosti skutočného vykonávania rozhodujúceho vplyvu z jej strany na spoločnosť Weichert (odôvodnenia 394 až 433 napadnutého rozhodnutia), Komisia dospela k záveru, že spoločnosť Weichert tvorila so spoločnosťou Del Monte hospodársku jednotku vzhľadom na to, že spoločnosť Weichert neurčovala svoje vlastné postavenie na trhu nezávisle (odôvodnenie 432 napadnutého rozhodnutia).

76      Za týchto okolností nemožno Komisii vytknúť nijaké porušenie článku 253 ES.

 O kritériu pripísateľnosti uplatnenom v napadnutom rozhodnutí

77      Žalobkyňa tvrdí, že Komisia ju vyhlásila za „spoločne a nerozdielne“ zodpovednú za správanie spoločnosti Weichert „iba“ na základe údajnej spoločnej kontroly, ktorá nemôže nikdy stačiť na preukázanie takej zodpovednosti. Žalobkyňa pripomína, že článok 81 ES sa uplatňuje na „podniky“, a nie na právne subjekty, a že v dôsledku toho môžu byť za porušenie zodpovedné viaceré právne subjekty, ak sú súčasťou jedného a tohto istého podniku. Komisia podľa žalobkyne v rozpore s judikatúrou a svojou rozhodovacou praxou do roku 2007 tvrdí, že skutočnosť, že jeden právny subjekt vykonáva spoločnú kontrolu nad druhým právnym subjektom, dostatočne preukazuje, že tieto subjekty sú súčasťou jediného podniku.

78      Táto argumentácia žalobkyne je založená na nesprávnom predpoklade, a preto ju treba zamietnuť.

79      Je totiž potrebné pripomenúť, že Komisia vysvetlila zásady, ktoré zamýšľala uplatniť na definovanie subjektov, ktorým je napadnuté rozhodnutie určené, pričom odkázala na relevantnú judikatúru Súdneho dvora a Všeobecného súdu k pojmu podnik v zmysle článku 81 ES (odôvodnenia 360 až 366 napadnutého rozhodnutia). Komisia konštatovala, že domnienka vykonávania rozhodujúceho vplyvu spojená s vlastnením celého základného imania spoločnosti nie je uplatniteľná vo vzťahu k spoločnosti Del Monte, pokiaľ ide o jej vzťah so spoločnosťou Weichert, a uviedla, že „sa preto zamerala na otázku, či spoločnosť Del Monte mohla vykonávať a skutočne vykonávala vplyv na spoločnosť Weichert tým, že určovala jej správanie na trhu“ (odôvodnenie 384 napadnutého rozhodnutia).

80      Z celkového znenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že hoci Komisia hlavne v súvislosti s kapitálovými väzbami a obsahom spoločenskej zmluvy medzi spoločnosťami Weichert a WAL skutočne konštatovala, že spoločnosť Del Monte vykonávala s komplementármi spoločnú kontrolu nad spoločnosťou Weichert, neobmedzila sa iba na toto konštatovanie týkajúce sa spôsobilosti vykonávať rozhodujúci vplyv, ale skúmala a overovala, či spoločnosť Del Monte konkrétne vykonávala taký vplyv na spoločnosť Weichert.

81      Žalobkyňa na podporu svojich tvrdení odkazuje na odôvodnenie 384 napadnutého rozhodnutia, ktoré sčasti preberá vo svojej replike, pričom nesprávne tvrdí, že Komisia v ňom potvrdila, že z dôvodu, že „spoločnosť Del Monte mala (spoločne s komplementármi...) možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv na to, akým spôsobom spoločnosť Weichert riadila svoje záležitosti“, tvorili spoločnosti Del Monte a Weichert jediný podnik, zatiaľ čo táto posledná zmienka sa v uvedenom odôvodnení nenachádza.

82      Napadnuté rozhodnutie navyše neobsahuje žiadnu zmienku o tom, že spoločnosti Del Monte a Weichert tvorili hospodársku jednotku iba z dôvodu, že prvá uvedená spoločnosť vykonávala spoločne s komplementármi kontrolu nad druhou uvedenou spoločnosťou.

83      Žalobkyňa tiež tvrdí, že kritérium súvisiace s nevyhnutnosťou preukázať, že dcérska spoločnosť uplatňovala v podstate pokyny materskej spoločnosti, nemožno zosúladiť s pojmom spoločná kontrola, keďže „materská spoločnosť vykonávajúca spoločnú kontrolu nemusí mať nič viac ako právo veta“. Žalobkyňa dodáva, že samotná zásada osobnej zodpovednosti je spochybnená, ak subjekt, ktorý nemá nič viac ako právo veta, ktoré je obmedzené na určité prvky konania spoločnosti, môže byť uznaný za zodpovedný za správanie tejto spoločnosti, ktoré je mimo jeho kontroly.

84      Tieto všeobecné úvahy neumožňujú v prejednávanej veci ani konštatovať porušenie článku 81 ES z dôvodu, že porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť Weichert, bolo pripísané spoločnosti Del Monte.

85      Ako Komisia správne zdôrazňuje vo svojich písomných vyjadreniach, pripísanie porušenia, ktorého sa dopustila spoločnosť Weichert, sa nezakladá iba na oprávneniach, ktoré boli spoločnosti Del Monte zverené v článku 7 ods. 2 a 3 spoločenskej zmluvy, v tomto prípade na práve veta vo vzťahu k určitým rozhodnutiam týkajúcim sa fungovania podniku, ale na širšom súbore skutočností, ktoré súvisia s právnymi, organizačnými a hospodárskymi väzbami spájajúcimi spoločnosti Del Monte a Weichert, a charakterizujú podľa Komisie celkový vplyv prvej uvedenej spoločnosti na druhú.

86      Pokiaľ možno argumentáciu žalobkyne chápať v tom zmysle, že iba výlučná kontrola materskej spoločnosti nad dcérskou spoločnosťou umožňuje konštatovať, že tieto dva právne subjekty tvoria podnik, a pripísať prvej spoločnosti protiprávne správanie druhej spoločnosti, túto argumentáciu treba tiež zamietnuť.

87      Súdny dvor už rozhodol, že výkon spoločnej kontroly dvoma nezávislými materskými spoločnosťami vo vzťahu k ich dcérskej spoločnosti v zásade nebráni tomu, aby Komisia konštatovala existenciu hospodárskej jednotky medzi jednou z týchto materských spoločností a príslušnou dcérskou spoločnosťou, a že to platí rovnako aj vtedy, ak má táto materská spoločnosť menší podiel na základnom imaní dcérskej spoločnosti ako druhá materská spoločnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 16. decembra 2010, AceaElectrabel Produzione/Komisia, C 480/09 P, Zb. s. I 13355, bod 64).

88      V rozsudku Avebe/Komisia, už citovanom v bode 56 vyššie, Súd prvého stupňa potvrdil dôvodnosť rozhodnutia Komisie pripísať dvom spoločnostiam, z ktorých každá mala v dcérskej spoločnosti 50 %‑ný podiel a boli spoločne oprávnené riadiť obchodné vedenie dcérskej spoločnosti, zodpovednosť za protiprávne správanie uvedenej dcérskej spoločnosti. Súd prvého stupňa v tejto veci poukázal na to, že dvaja spoločníci s 50 %‑ným podielom v predmetnom spoločnom podniku mohli iba spoločne konať a podpisovať zmluvy na účet spoločného podniku, zaväzovať ho voči tretím osobám a zaväzovať tretie osoby voči nemu, a prijímať a vynakladať prostriedky na jeho účet. Bežným riadením boli navyše poverení dvaja riaditelia vymenovaní materskými spoločnosťami. Tieto spoločnosti napokon neobmedzene a solidárne preberali záväzky spoločného podniku.

89      Rozdiely medzi vecou, v ktorej bol vydaný rozsudok Avebe/Komisia, už citovaný v bode 56 vyššie, na ktoré poukázala žalobkyňa, a týmto konaním, nespochybňujú zásadné riešenie použité v tomto rozsudku.

90      Žalobkyňa napokon tvrdí, že Komisia správne vyložila článok 81 ES v otázke pripísateľnosti porušenia do roku 2007 a že opačné tvrdenie, ktoré teraz obhajuje, že spoločná kontrola odôvodňuje zodpovednosť materskej spoločnosti, je nesprávne.

91      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor opakovane rozhodol, že predchádzajúca rozhodovacia prax Komisie neslúži ako právny rámec na stanovenie pokút v oblasti hospodárskej súťaže a že rozhodnutia týkajúce sa iných vecí majú indikatívnu povahu, pokiaľ ide o existenciu diskriminácie (rozsudok Súdneho dvora z 21. septembra 2006, JCB Service/Komisia, C‑167/04 P, Zb. s. I‑8935, bod 205). Z toho vyplýva, že žalobkyňa sa nemôže dovolávať rozhodovacej praxe Komisie pred súdmi Únie (rozsudok Súdneho dvora z 24 septembre 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, C‑125/07 P, C‑133/07 P, C‑135/07 P a C‑137/07 P, Zb. s. I 8681, bod 123).

 O existencii hospodárskej jednotky zloženej zo spoločností Del Monte a Weichert

–       O spoločenskej zmluve

92      Je potrebné poukázať na to, že počas celého obdobia porušovania bola Weichert komanditnou spoločnosťou založenou podľa nemeckého práva, ktoré rozlišuje dva druhy spoločníkov v rámci takejto právnickej osoby, a to komplementárov a komanditistov.

93      V napadnutom rozhodnutí je jasne uvedené (odôvodnenia 399 a 400), že v súlade s relevantnými ustanoveniami Handelsgesetzbuch (nemecký obchodný zákonník, ďalej len „HGB“) sú komanditisti bežne vylúčení z riadenia záležitostí komanditnej spoločnosti a nemôžu namietať proti úkonom komplementára okrem opatrení, ktoré nespadajú do bežnej podnikateľskej činnosti.

94      Riadenie bežnej podnikateľskej činnosti je teda zvyčajne zverené komplementárovi, ktorý osobne a neobmedzene zodpovedá za záväzky spoločnosti, na rozdiel od komanditistu, ktorého zodpovednosť je obmedzená do výšky jeho vkladu. Komisia v odôvodnení 382 napadnutého rozhodnutia konkrétne uvádza, že zatiaľ čo zástupcovia rodiny W. boli komplementármi poverenými vedením spoločnosti s osobnou a neobmedzenou zodpovednosťou za spoločnosť Weichert, spoločnosť Del Monte plnila úlohu spoločníka, ktorý poskytoval hlavné finančné zdroje alebo vlastnil hlavný finančný podiel s obmedzenou zodpovednosťou.

95      Komisia zdôraznila, pričom žalobkyňa jej neprotirečila, že na základe dohody spoločníkov sa možno legálne odchýliť od ustanovení HGB týkajúcich sa fungovania komanditnej spoločnosti, čo sa stalo aj v prejednávanej veci prostredníctvom spoločenskej zmluvy z 12. marca 1992 zmenenej a doplnenej 28. marca 1996 a 1. júna 1999 (odôvodnenia 381, 399 a 401 napadnutého rozhodnutia).

96      Komisia a žalobkyňa majú naopak rozdielne názory, pokiaľ ide o účinky spoločenskej zmluvy.

97      Žalobkyňa tvrdí, že spoločenská zmluva nezmenila ani nedoplnila, ale skôr posilnila rozdelenie právomocí medzi spoločníkov – tak, ako je vymedzené v HGB – prostredníctvom osobitných ustanovení, ktoré potvrdzujú kontrolné postavenie komplementárov. Žalobkyňa mala iba obmedzené právo veta umožňujúce iba blokovanie určitých osobitných úkonov, ktoré sa netýkali riadenia a každodenných záležitostí spoločnosti Weichert, čo zodpovedá všeobecným zásadám uvedeným v § 164 HGB, na základe ktorého „[sú k]omanditisti vylúčení z riadenia podniku; nemôžu namietať proti úkonom komplementárov okrem prípadu, že by tieto úkony prekračovali bežné podnikateľské činnosti spoločnosti“. Žalobkyňa tvrdí, že Komisia nepreukázala ani to, že žalobkyňa mala iba príležitosť vykonávať toto právo veta, ktoré v skutočnosti nikdy nevyužila.

98      Hoci Komisia v napadnutom rozhodnutí poukazuje na to, že podľa článku 7 ods. 1 spoločenskej zmluvy „pán D. W., ktorý je spoločníkom s osobnou zodpovednosťou, je oprávnený a povinný zastupovať a riadiť spoločnosť“, odkazuje na ďalšie ustanovenia uvedenej dohody na účely tvrdenia, že komanditistovi, teda spoločnosti Del Monte, dala zmluva prostredníctvom jej dcérskej spoločnosti WAL jednoznačne zákonné práva a prostriedky potrebné na ovplyvňovanie bežných podnikateľských činností spoločnosti Weichert.

99      Komisia totiž v odôvodnení 387 napadnutého rozhodnutia uvádza článok 7 ods. 2 spoločenskej zmluvy, ktorý vyžadoval jednomyseľné hlasovanie spoločníkov pri prijímaní ročných písomných návrhov komplementárov týkajúcich sa rozpočtu, ako aj investičných plánov a plánov personálneho vybavenia. Komplementármi navrhované opatrenia teda nemohli byť vykonané bez jednomyseľného súhlasu a komplementári boli týmito opatreniami v prípade ich prijatia viazaní. Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že sama žalobkyňa uvádza, že článok 7 ods. 2 spoločenskej zmluvy stanovil „tri druhy práva veta vysokej úrovne“.

100    Komisia okrem toho zdôrazňuje, že článok 7 ods. 3 spoločenskej zmluvy stanovil, že komplementári museli v prípade určitých právny úkonov požiadať o predbežný písomný súhlas všetkých spoločníkov (odôvodnenie 387 napadnutého rozhodnutia). Zo spoločenskej zmluvy vyplýva, že medzi tieto úkony patril nákup a predaj všetkých nehnuteľností a akéhokoľvek podielu na základnom imaní alebo iné investície v iných podnikoch, investície nad 100 000 nemeckých mariek (DEM), pôžičky zamestnancom v sume vyššej ako 10 000 DEM, pôžičky spoločnosti Weichert, ktoré sa netýkali bežných obchodných činností, poskytovanie záruk touto poslednou uvedenou spoločnosťou, odmeny akéhokoľvek druhu riadiacemu spoločníkovi a akákoľvek dohoda uzavretá riadiacim spoločníkom alebo spoločníkmi, ktorá vytvárala pravidelné platobné záväzky v prípade sumy vyššej ako 10 000 DEM mesačne, s výnimkou pracovných zmlúv, prinajmenšom ak stanovili ročnú odmenu nižšiu ako 60 000 DEM.

101    Je teda zrejmé, že všetky dôležité úkony, ktoré mali nevyhnutne – hoci aj nepriamy – vplyv na riadenie spoločnosti Weichert, nemohli byť prijaté bez súhlasu komanditistu.

102    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne o nevykonávaní „práva veta“ komanditistu, je potrebné poukázať na to, že takýto stav iba charakterizoval bežné fungovanie spoločnosti Weichert v priebehu obdobia porušovania a účinnosť spoločenskej zmluvy, ibaže by žalobkyňa chcela tvrdiť, že komplementári konali bez dodržania podmienok uvedenej dohody, konkrétne podmienok článku 7 ods. 2 a 3, a že táto dohoda bola v skutočnosti zbavená akéhokoľvek potrebného účinku.

103    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že žalobkyňa tvrdí, že Komisia nepredložila nijaký dôkaz o tom, že by jej rozpočty alebo investičné plány alebo plány personálneho vybavenia boli niekedy predložené na schválenie, a že komplementár naopak uskutočnil investície, ktoré vyžadovali jej súhlas na základe článku 7 ods. 3 bez toho, aby ju vôbec o tom informoval, a nie to ešte požiadal o súhlas.

104    V tomto štádiu treba pripomenúť judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej účastník konania alebo orgán, ktorý tvrdí, že došlo k porušeniu pravidiel hospodárskej súťaže, by mal dokázať existenciu takéhoto porušenia, a podnik alebo združenie podnikov, ktoré sa dovolávajú práva na obhajobu proti zisteniu porušenia, by mali preukázať splnenie podmienok na uplatnenie takejto obhajoby tak, aby uvedený orgán musel následne predložiť iný dôkaz. Aj keď teda podľa týchto zásad nesie dôkazné bremeno buď Komisia, alebo dotknutý podnik či združenie podnikov, skutkové tvrdenie, o ktoré sa účastník konania opiera, si môže svojou povahou vyžadovať vysvetlenie alebo odôvodnenie zo strany druhého účastníka konania, a ak toto odôvodnenie nie je poskytnuté, možno dospieť k záveru, že dôkazné bremeno bolo unesené (rozsudok Súdneho dvora z 1. júla 2010, Knauf Gips/Komisia, C‑407/08 P, Zb. s. I 6371, bod 80).

105    Komisia v prejednávanej veci na podporu záverov, že spoločnosť Del Monte mohla vykonávať a skutočne vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Weichert, vychádzala najmä zo spoločenskej zmluvy, ktorej obsah a právne účinky voči spoločníkom nie sú medzi účastníkmi konania sporné.

106    Prináleží teda žalobkyni, ktorá sa odvoláva na neúčinnosť určitých ustanovení spoločenskej zmluvy, aby o tom predložila dôkaz, a treba konštatovať, že žalobkyňa v tejto súvislosti uvádza iba jedno investičné rozhodnutie, o ktorom nebola informovaná, konkrétne o novej prevádzke v Hamburgu (Nemecko) zahŕňajúcej distribučné stredisko, ktoré bolo otvorené v roku 1997 a stálo niekoľko miliónov nemeckých mariek. Okrem toho, že predmetný projekt bol dokončený v roku 1997, to znamená pred obdobím porušovania, je potrebné poukázať na to, že žalobkyňa neuvádza žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla preukázať, že komplementár v tomto prípade nedodržal podmienky spoločenskej zmluvy, hoci cena a dĺžka trvania realizácie takého investovania vylučujú akúkoľvek možnosť utajenia. Vzhľadom na jednotlivé správy, ktoré žalobkyňa poslala spoločnosti Weichert, aby vyjadrila svoj nesúhlas ohľadom určitých cenových rozhodnutí, je málo pravdepodobné, že by bez akejkoľvek reakcie mohla uznať zistené porušenie článku 7 ods. 3 spoločenskej zmluvy.

107    Komisia uvádza v napadnutom rozhodnutí aj článok 7 ods. 4 spoločenskej zmluvy, ktorý uvádza, že „spoločník, ktorý nesie osobnú zodpovednosť, je povinný poskytnúť splnomocnenému zástupcovi spoločníkov, ktorí nesú obmedzenú zodpovednosť, na ich žiadosť informácie o celkovom stave podniku, o konkrétnych riadiacich opatreniach, ako aj o riadiacom pláne, a umožniť mu preskúmať záznamy spoločnosti“ (odôvodnenie 387 napadnutého rozhodnutia).

108    Článok 7 ods. 4 spoločenskej zmluvy, ktorý zjavne dopĺňa oprávnenia uvedené v článku 7 ods. 2 a 3 tejto zmluvy, vytvára priame prepojenie medzi právami zverenými komanditistovi a riadením spoločnosti Weichert. Okrem toho z toho vyplýva, že právo na informácie a prístup k dokumentom podniku, ktoré umožňujú komanditistovi overiť prijaté informácie, mohli byť vykonané kedykoľvek a na rozdiel od tvrdení žalobkyne sa neobmedzovali iba na historické údaje.

109    Komisia ďalej poukázala na to, že spoločenská zmluva neumožňuje vyvodiť záver, že komplementár alebo komplementári mali sami právo iniciatívy pri navrhovaní rozhodnutí, ktoré mali prijať spoločníci, či už to boli bežné otázky, alebo mimoriadne otázky prekračujúce bežné riadenie záležitostí. Článok 8 ods. 2 tejto zmluvy uvádzal, že komplementári museli zvolať mimoriadnu schôdzu spoločníkov, ak komanditista, ktorý vlastnil určitý percentuálny podiel na základnom imaní spoločnosti, o to písomne požiadal a uviedol otázky, ktoré sa majú prerokovať. Spoločnosť Del Monte, ktorá vlastnila 80 % základného imania spoločnosti Weichert prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti WAL, na rozdiel od komplementárov mohla kedykoľvek požiadať o zvolanie mimoriadnej schôdze spoločníkov (odôvodnenie 408 napadnutého rozhodnutia) k akejkoľvek otázke týkajúcej sa riadneho fungovania podniku, bez ohľadu na akúkoľvek konkrétnu zmienku „záujme podniku“. Žalobkyňa neuviedla žiadnu pripomienku ohľadom tohto ustanovenia spoločenskej zmluvy.

110    Žalobkyňa uvádza ďalšie ustanovenia spoločenskej zmluvy, ktoré sú spôsobilé potvrdiť riadiacu právomoc priznanú komplementárovi v článku 7 ods. 1 uvedenej zmluvy.

111    Žalobkyňa po prvé odkazuje na článok 9 ods. 2 spoločenskej zmluvy, z ktorého vyplýva, že rozhodnutia valného zhromaždenia spoločníkov musia byť prijaté väčšinou hlasov, aby boli účinné, a vždy so súhlasom komplementára.

112    Komisia pripúšťa, že toto ustanovenie zodpovedá „právu veta komplementárov“, pričom však zdôrazňuje, že nevylučuje komanditistu z akéhokoľvek vplyvu na predmetné rozhodnutia. Podľa článku 9 ods. 1 spoločenskej zmluvy mal každý spoločník počet hlasov zodpovedajúci svojmu podielu na základnom imaní, a to jeden hlas za každých 1 000 DEM. Podľa spoločenskej zmluvy boli vklady spoločníkov do základného imania spoločnosti Weichert stanovené takto: 6,5 milióna DEM v prípade spoločnosti WAL, 1 000 DEM v prípade spoločnosti Interfrucht Beteiligungsgesellschaft a 1,5 milióna DEM v prípade pána D. W., hoci treba poznamenať, že v marci 1999 dal tento pán každému zo svojich synov, A. W. a H. W., 25 % svojich podielov v spoločnosti Weichert. To v praxi znamenalo, že rozhodnutia všetkých spoločníkov si vždy vyžadovali aj súhlas komanditistu (poznámky pod čiarou č. 407, 411 a 439 napadnutého rozhodnutia).

113    Komisia okrem toho správne poznamenáva, že valné zhromaždenie spoločníkov malo v súlade s článkom 9 ods. 3 a 4 spoločenskej zmluvy presne stanovené právomoci, a to pokiaľ ide jednak o povinne jednomyseľné zmeny a doplnenia spoločenskej zmluvy, ako aj o schvaľovanie finančných účtov, odvolanie komplementára za jeho riadenie a vymenovanie audítora, čo bol stav, ktorý nevylučoval akúkoľvek možnosť, aby spoločnosť Del Monte vykonávala rozhodujúci vplyv na správanie spoločnosti Weichert na predmetnom trhu.

114    Skutočnosť, že komplementár mal podľa žalobkyne právo veta na „všetky“ rozhodnutia spoločnosti, za týchto okolností nevyplýva z ustanovení spoločenskej zmluvy.

115    Žalobkyňa ďalej uvádza článok 9 ods. 5 spoločenskej zmluvy, ktorý stanovil mechanizmus osobitného rozhodcovského konania. Ak na dvoch po sebe nasledujúcich schôdzach nebol schválený návrh podaný spoločníkom, tento spoločník mal právo požiadať o zriadenie rozhodcovského výboru, ktorý mal výlučnú právomoc rozhodnúť namiesto spoločníkov o tom, ako by sa mala táto žiadosť vybaviť. Každý spoločník určil jedného člena rozhodcovského výboru, ktorý vymenoval rozhodcu. Ak jeden zo spoločníkov neurčil člena výboru alebo ak sa členovia nemohli dohodnúť na rozhodcovi, tohto člena alebo rozhodcu mala vymenovať nezávislá osoba, a to predseda Hamburskej obchodnej komory (odôvodnenie 409 napadnutého rozhodnutia a poznámka pod čiarou č. 442).

116    Hoci žalobkyňa správne poznamenáva, že jednak vzhľadom na počet a totožnosť spoločníkov spoločnosti Weichert, ako aj na pravidlá týkajúce sa zloženia rozhodcovského výboru, rodina W. určite nebola v menšine, tvrdenie o prijímaní rozhodnutí jednoduchou väčšinou v rámci uvedeného výboru, a teda rozhodnutí nevyhnutne výhodných pre túto rodinu, nie je preukázané. Rozsah predmetnej výhody treba v každom prípade relativizovať vzhľadom na osobitné právomoci valného zhromaždenia spoločníkov.

117    Žalobkyňa napokon uvádza článok 9 ods. 3 spoločenskej zmluvy na podporu svojho tvrdenia, že spoločnosť WAL nemala právomoci potrebné na vymenovanie, nahradenie ani vetovanie vymenovania riadiacich zamestnancov spoločnosti. Stačí však konštatovať, že predmetné ustanovenie vyžadovalo jednomyseľnosť spoločníkov na akúkoľvek zmenu alebo doplnenie spoločenskej zmluvy, vrátane článku 7 ods. 1, ktorý zveroval riadenie a zastupovanie spoločnosti komplementárovi – pánovi D. W.

118    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že spoločenská zmluva vyjadruje – podľa výrazu, ktorý použila sama žalobkyňa vo svojich písomných vyjadreniach –, „rovnováhu právomocí“ medzi komplementármi a komanditistom, a že Komisia mohla oprávnene konštatovať, že spoločnosť Weichert bola partnerstvom medzi rodinou W. a spoločnosťou Del Monte, pričom komplementári a komanditista vykonávali spoločnú kontrolu nad spoločným podnikom. Takáto situácia predstavovala nepriamy dôkaz o spôsobilosti spoločnosti Del Monte vykonávať rozhodujúci vplyv na spoločnosť Weichert.

119    Ďalej je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila článok 253 ES tým, že neuviedla dôvody, na ktorých sa zakladá jej predpoklad, že pasívne práva veta poskytovali spoločnosti WAL rozhodujúci vplyv na správanie spoločnosti Weichert na predmetnom trhu.

120    Túto argumentáciu žalobkyne nemožno prijať.

121    V tejto súvislosti stačí konštatovať, že táto výhrada je založená na nesprávnom predpoklade v tom zmysle, že analýza znenia spoločenskej zmluvy umožnila Komisii iba dospieť k záveru, že spoločnosť Weichert mala „legálne práva a prostriedky potrebné na ovplyvňovanie obchodných činností spoločnosti Weichert“ (odôvodnenie 387 napadnutého rozhodnutia). Tento posledný uvedený záver sa zakladá na jasnej a dostatočnej analýze ustanovení spoločenskej zmluvy uvedenej v odôvodneniach 387, 399 až 403, 407 až 410 napadnutého rozhodnutia, pričom treba pripomenúť, že obsah uvedenej zmluvy je iba jednou zo skutočností, ktoré Komisia zohľadnila na účely pripísania porušenia, ktorého sa dopustila spoločnosť Weichert, spoločnosti Del Monte.

–       O kapitálových väzbách spájajúcich spoločnosti Del Monte a Weichert

122    Je potrebné poukázať na to, že spoločnosť Del Monte vlastnila 80 % základného imania spoločnosti Weichert a že straty a zisky boli v súlade s článkom 11 ods. 4 spoločenskej zmluvy rozdelené medzi spoločníkov na základe ich finančných vkladov (odôvodnenie 387 napadnutého rozhodnutia), čo znamenalo, že 80 % strát a ziskov bolo pripísaných spoločnosti Del Monte.

123    Žalobkyňa po prvé tvrdí, že Komisia nevysvetlila, ako mohla jej účasť v spoločnosti Weichert a na ziskoch a stratách tejto spoločnosti prípadne zakladať rozhodujúci vplyv z jej strany na tento podnik.

124    Je však potrebné poznamenať, že Komisia v odôvodnení 404 napadnutého rozhodnutia jasne uvádza, že sa nedomnieva, že „80 %‑ný podiel bol sám osebe dostačujúci na pripísanie zodpovednosti spoločnosti Del Monte za správanie spoločnosti Weichert“, ale že „výška účasti poskytuje informáciu o záujme podniku na vykonávaní rozhodujúceho vplyvu, ako aj jeho spôsobilosť zabezpečiť prostriedky na vykonávanie takého vplyvu“. Komisia dodáva, že „je nepravdepodobné, aby veľká medzinárodná spoločnosť odmietla vykonávať vplyv na [podnik predstavujúci] finančný záväzok, ktorý môže vytvárať zisk vo výške 80 %“.

125    Ako Komisia správne zdôraznila, je zrejmé, že finančný prospech spoločnosti Del Monte z činností spoločnosti Weichert bol zjavnou motiváciou pre prvú spoločnosť, aby vykonávala vplyv na druhú spoločnosť, a že výška jej účasti na základnom imaní vyjadrovala určitú ekonomickú moc a tým aj spôsobilosť vykonávať vplyv. Práve vzhľadom na tento prospech a túto moc treba posudzovať vyššie opísané kontrolné a informačné mechanizmy, ako aj správanie žalobkyne voči spoločnosti Weichert v priebehu obdobia porušovania.

126    Žalobkyňa po druhé tvrdí, že pripomienka Komisie uvedená v odôvodnení 404 napadnutého rozhodnutia je nesprávna vzhľadom na to, že aj keď komplementár vlastní iba symbolickú časť základného imania alebo nevlastní žiadnu časť a celé základné imanie vlastní komanditista, samotná štruktúra komanditnej spoločnosti predstavuje nepriamy dôkaz o výlučnej kontrole komplementárom alebo komplementármi a neexistujúcej kontrole zo strany komanditistu, čo Komisia sama pripúšťa vo svojom konsolidovanom oznámení o právomoci podľa nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. EÚ C 95, s. 1).

127    Okrem osobitného predmetu problematiky pripísania porušenia, ktorého sa dopustil jeden podnik, druhému podniku, ktorý je odlišný od predmetu predmetného oznámenia, je potrebné poukázať na to, že tvrdenie žalobkyne sa zakladá iba na právnej forme komanditnej spoločnosti, a teda vôbec nezohľadňuje znenie spoločenskej zmluvy, ktorá upravuje rozdelenie právomocí medzi žalobkyňu a rodinu W.

128    Toto tvrdenie neodporuje odôvodneniu 404 napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o podnety spoločnosti Del Monte na vykonávanie vplyvu na spoločnosť Weichert, vzhľadom na jej finančný prospech z činností tohto posledného uvedeného podniku a jej spôsobilosť ho vykonávať.

129    Žalobkyňa po tretie uvádza, že iba komplementári niesli neobmedzenú osobnú zodpovednosť, čo nebolo možné zákonne zmeniť v spoločenskej zmluve, zatiaľ čo podiel spoločnosti WAL na prípadných stratách bol obmedzený do výšky jej účasti na základnom imaní.

130    Je potrebné pripomenúť, že 80 %‑ná účasť na základnom imaní spoločnosti Weichert predstavovala podľa spoločenskej zmluvy sumu vo výške 6,5 milióna DEM, pričom podiely rodiny W. a spoločnosti Interfrucht Beteiligungsgesellschaft boli vo výške 1,5 milióna DEM a 1 000 DEM, a že za týchto okolností, ako správne zdôrazňuje vo svojich písomných vyjadreniach Komisia, boli obavy komanditistu zo straty svojho podielu a tiež z neexistencie akéhokoľvek zisku napriek tejto investícii dostatočnou motiváciou, aby podnietili dôležitý subjekt na trhu, akým je spoločnosť Del Monte, aby bránil svoje záujmy bez ohľadu na existujúcu neobmedzenú osobnú zodpovednosť komplementárov.

131    Pokiaľ ide o odkaz žalobkyne na rozsudok Avebe/Komisia, už citovaný v bode 56 vyššie, a na poznámku, že „spoločníci majú plný záujem na tom, aby sa vyhli tomu, že ich dcérska spoločnosť sa bude správať nezávisle od ich pokynov vzhľadom na riziko, že v prípade nelegálnych konaní zo strany ich dcérskej spoločnosti, budú vystavení stíhaniu alebo žalobám tretích strán o náhradu škody“, je potrebné poukázať na to, že táto posledná úvaha je relevantná nielen pre spoločníkov, ktorí sú pod ťarchou neobmedzenej osobnej zodpovednosti za dlhy svojej spoločnosti.

–       O dohode o distribúcii

132    Je potrebné zdôrazniť, že prostredníctvom spoločnosti, ktorá bola predchodkyňou spoločnosti DMFPI, uzavrela skupina Del Monte so spoločnosťou Weichert prvú dohodu o distribúcii v roku 1971 a druhú v roku 1986, ktorá bola preformulovaná a rozšírená na dohodu o distribúcii z 1. mája 1988 (ďalej len „dohoda o distribúcii“), ktorá bola predmetom viacerých zmien a doplnení z 28. augusta 1990, 27. mája 1991 a 10. februára 1994.

133    Posledná zmena a doplnenie dohody o distribúcii z 10. februára 1994 nadväzovala na nadobudnutie účinnosti nariadenia č. 404/93, v rámci ktorého sa na dovozy banánov do Spoločenstva vzťahoval licenčný režim s pevnými ročnými kvótami pridelenými na štvrťročnom základe.

134    Takto zmenená a doplnená dohoda o distribúcii obsahovala doložku výhradnosti (článok 11), podľa ktorej sa spoločnosť Del Monte počas celého obdobia trvania zmluvy zaviazala predávať a dodávať banány, ananásy a papáju iba spoločnosti Weichert na účely ich ďalšieho predaja na európskych trhoch zahŕňajúcich Nórsko, Maďarsko, Poľsko, bývalé Československo, Švédsko, Fínsko, Dánsko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko, Nemecko a Rakúsko, pričom prvých osem citovaných krajín tvorí geografický trh uvedený v napadnutom rozhodnutí. Spoločnosť Weichert mala zase povinnosť kupovať tie isté výrobky na účely ich ďalšieho predaja na uvedených trhoch iba od spoločnosti Del Monte, pričom jediná malá výnimka z tejto doložky o výhradnom zásobovaní sa týkala výrobkov dovážaných letecky.

135    Komisia mohla teda uviesť bez toho, aby to žalobkyňa spochybnila, že „spoločnosť Del Monte bola v skutočnosti výhradným dodávateľom banánov spoločnosti Weichert s cieľom ich distribúcie v severnej Európe a spoločnosť Weichert bola v súlade s dohodou o distribúcii výhradným distribútorom banánov značky Del Monte v tejto geografickej oblasti do 31. decembra 2002“ (odôvodnenie 383 napadnutého rozhodnutia).

136    Článok 2 písm. a) dohody o distribúcii stanovil týždenné množstvá banánov, ktoré sa mali kúpiť alebo predať na: „minimálne jedno plavidlo týždenne naložené 100 000 až 200 000 kartónmi so 42 librami banánov z Kostariky alebo Guatemaly“. Podľa článku 5 uvedenej dohody musela spoločnosť Del Monte 25 dní pred stanoveným dátumom každej týždennej nakládky poskytnúť spoločnosti Weichert písomný odhad ovocia, ktoré mohlo byť a priori dovezené. V napadnutom rozhodnutí sa uvádza tiež článok 9 ods. 3 dohody o distribúcii, ktorý stanovil, že v prípade nedostatočnej ponuky z dôvodu vyššej moci mala spoločnosť Del Monte právo primerane znížiť svoje množstvá a že v prípade, keď mali týždenné množstvá z toho istého dôvodu klesnúť pod určitú hranicu, konkrétne 60 000 kartónov, zmluva sa automaticky prerušila, ak sa obe strany nedohodli písomne inak (odôvodnenie 426 napadnutého rozhodnutia).

137    Zatiaľ čo článok 3 dohody o distribúcii uvádzal pevné ceny za každý 42‑librový kartón banánov podľa ich odrody, článok 4 uvedenej dohody stanovil mechanizmus finančnej úpravy v závislosti od výsledkov spoločnosti Weichert, podľa ktorého bola spoločnosť Del Monte do určitej miery vedená k účasti na čistom zisku, ale tiež na prípadných stratách spoločnosti Weichert pri predaji ovocia v priebehu daného mesiaca.

138    Žalobkyňa priznáva, že mala záujem na tom, aby spoločnosť Weichert predávala za vyššie ceny, pretože tieto predaje mali za následok zvýšenie pohyblivej zložky ceny stanovenej v článku 4 dohody o distribúcii a vyššie zisky pre spoločnosť Weichert, v ktorej mala spoločnosť WAL 80 %‑ný finančný podiel. Riziká spojené s prípadnými stratami spoločnosti Weichert v rámci vykonávania uvedenej dohody nepopiera ani žalobkyňa, keďže v žalobe uvádza, že „spoločnosť DMFPI musela totiž znášať 75 % finančných dôsledkov na základe článku 4 písm. c) [dohody o distribúcii] a zo zvyšných 25 % znášala 80 % v konečnom dôsledku spoločnosť WAL“ (pozri tiež odôvodnenie 411 napadnutého rozhodnutia).

139    Ako poznamenáva Komisia, tieto zistenia ukazujú, že spoločnosť Del Monte mala dvojitý záujem na vykonávaní kontroly nad cenami stanovenými spoločnosťou Weichert, keďže tieto ceny mali nielenže vplyv na výkaz ziskov a strát spoločnosti Weichert a následne na zisky vyplatené akcionárom, ale priamo ovplyvňovali tiež výsledné ceny spoločnosti Del Monte za banány dodávané spoločnosti Weichert podľa dohody o distribúcii (odôvodnenie 414 napadnutého rozhodnutia).

140    Aby spoločnosť Del Monte mohla vypočítať cenu, na základe ktorej sa malo fakturovať za dodávky banánov, článok 4 dohody o distribúcii stanovil, že desať dní od naloženia každého nákladu, na ktorý sa vzťahovala dohoda, bola spoločnosť Weichert povinná poskytnúť spoločnosti Del Monte úplný zoznam predaja každého nákladu, v ktorom uviedla všetky náklady, predaj, ceny, atď. (odôvodnenie 413 napadnutého rozhodnutia).

141    Hoci vzhľadom na vzájomné práva a povinnosti účastníkov zmluvných strán uvedené v dohode o distribúcii uvádza Komisia partnerstvo, ktoré sa vyznačuje vzájomnou závislosťou dotknutých podnikov (odôvodnenia 418 a 425 napadnutého rozhodnutia), tvrdí tiež, že táto dohoda posilnila ekonomickú a právnu spôsobilosť spoločnosti Del Monte vykonávať vplyv na každodenné riadenie záležitostí spoločnosti Weichert (odôvodnenie 402 napadnutého rozhodnutia).

142    Žalobkyňa tento výklad spochybňuje a tvrdí, že Komisia neuvádza ani jednu právomoc, ktorá by určitým spôsobom prekračovala obchodný vplyv, ktorý má každý významný alebo výhradný dodávateľ a opomína viaceré podstatné skutočnosti. Podľa žalobkyne bola dohoda o distribúcii platná veľmi dlho predtým, ako nepriamo nadobudla svoj podiel v komanditnej spoločnosti, avšak dohoda, ani spôsob, akým fungovala v praxi, sa po tomto nadobudnutí nezmenili. Okrem toho dohoda o distribúcii sa týkala iba určitých výrobkov spoločnosti Weichert a táto spoločnosť mohla uvedenú dohodu vypovedať a nájsť si iného dodávateľa, čo urobila po roku 2002.

143    Pokiaľ ide po prvé o časovú prednosť a nedotknuteľnosť dohody o distribúcii od roku 1994, keď žalobkyňa nadobudla spoločnosť WAL, žalobkyňa vo svojich písomných vyjadreniach konkrétne neuviedla dosah jej tvrdenia a iba zdôraznila, že toto konštatovanie „je v zjavnom rozpore s odôvodnením 382 napadnutého rozhodnutia“, v ktorom sa uvádza, že spoločenská zmluva a dohoda o distribúcii mali „spoločný predmet“.

144    Komisia v odôvodnení 382 napadnutého rozhodnutia uvádza, že spoločenská zmluva a dohoda o distribúcii sledovali spoločný cieľ dovozu a predaja banánov v severnej Európe v rámci uplatniteľnej právnej úpravy v Spoločenstve. Toto objektívne zistenie nie je ako také vôbec v rozpore s konštatovaním, ktoré sa týka časovej prednosti a nemennosti dohody o distribúcii od roku 1994.

145    Úvahy žalobkyne týkajúce sa časového charakteru nie sú v každom prípade spôsobilé vyvrátiť závery Komisie založené na posúdení obsahu uvedenej dohody.

146    Je potrebné poznamenať, že žalobkyňa rovnako odkázala na článok 14 dohody o distribúcii, ktorý stanovil, že „zmluvné strany tejto dohody sú nezávislými zmluvnými partnermi a žiadne z ustanovení tejto dohody nemožno vykladať tak, že sa považujú za partnerov, členov spoločného podniku alebo spoločníkov akéhokoľvek iného typu, povahy alebo druhu“. Hoci Komisia nespochybňuje, že uvedená dohoda sa od roku 1994 nezmenila, je nesporné, že kúpou spoločnosti WAL a jej podielu v spoločnosti Weichert v roku 1994 sa spoločnosť Del Monte stala komanditistom tejto poslednej uvedenej spoločnosti.

147    Pokiaľ ide po druhé o predmet dohody o distribúcii, je potrebné poznamenať, že táto dohoda sa týkala nielen banánov, ale aj ananásov a papáje, že banány predstavovali významnú časť obratu spoločnosti Weichert podľa bodu 1 odpovede tejto spoločnosti na žiadosť o informácie z 10. februára 2006 a že medzi krajinami, ktorých sa dohoda o distribúcii týkala, bolo aj Nemecko, teda veľmi významný európsky trh podľa množstva spotrebovaných banánov.

148    Čo sa týka možnosti vypovedania dohody o distribúcii, ide o obvyklú doložku v tomto type zmluvy výhodnej pre obe strany, pričom treba poznamenať, že v prípade uplatnenie tejto doložky sa každá zmluvná strana ocitne pred rovnakou otázkou týkajúcou sa potreby náhradného riešenia. Podmienky, za ktorých došlo v prejednávanej veci k ukončeniu dohody o distribúcii a vplyv tejto situácie na vzťah medzi spoločnosťami Del Monte a Weichert budú preskúmané s argumentáciou týkajúcou sa nerešpektovania očakávaní spoločnosti Del Monte spoločnosťou Weichert vo veci stanovenia cien banánov (pozri body 195 až 198 nižšie).

149    Pokiaľ ide po tretie o celkové posúdenie dohody o distribúcii a pripomienku žalobkyne, že Komisia neuvádza, že žalobkyňa mala právomoc, ktorá určitým spôsobom prekračovala obchodný vplyv, ktorý má každý dodávateľ, je potrebné poukázať na to, že Komisia zdôrazňuje, že „spoločnosť Del Monte mala zmluvnú možnosť významne ovplyvňovať objem, pričom sa mohla uspokojiť s minimálnou zmluvnou hranicou (od 100 000 do 200 000 kartónov) alebo ju prekročiť“, pričom treba pripomenúť, že práve spoločnosť Del Monte bola v súlade s predmetnou dohodou poverená poskytovaním odhadu dostupného ovocia v prípade budúcich dodávok. Tieto údaje poukazujú na významný rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou tohto „minimálneho množstva“. Komisia správne uvádza, že od okamihu, keď bola spoločnosť Weichert povinná nakupovať od spoločnosti Del Monte takmer všetky svoje množstvá banánov v rámci svojho pôsobenia na početných európskych trhoch, možnosť znížiť takto množstvo dodané podľa zmluvy predstavovala významný prostriedok nátlaku na spoločnosť Weichert (odôvodnenie 426 napadnutého rozhodnutia). Ako poukazuje Komisia, spoločnosť Del Monte skutočne využívala túto voľnosť pri zásobovaní spoločnosti Weichert s cieľom kontrolovať túto spoločnosť (pozri dokument citovaný v poznámke pod čiarou č. 456 a odôvodnenie 390 napadnutého rozhodnutia).

150    Toto posledné konštatovanie o významnej miere voľnej úvahy spoločnosti Del Monte, týkajúcej sa rozsahu zásobovania spoločnosti Weichert, odôvodňuje tvrdenie Komisie, že dohoda o distribúcii posilnila ekonomickú a právnu spôsobilosť spoločnosti Del Monte vykonávať vplyv na každodenné riadenie záležitostí spoločnosti Weichert.

151    Napokon treba poukázať na to, že odkaz žalobkyne na rozsudky Súdneho dvora zo 16. decembra 1975, Suiker Unie a i./Komisia (40/73 až 48/73, 50/73, 54/73 až 56/73, 111/73, 113/73 a 114/73, Zb. s. 1663, body 541 a 542), a z 12. júla 1979, BMW Belgium a i./Komisia (32/78, 36/78 až 82/78, Zb. s. 2435), ktoré preukazujú, že vzťah výhradnej distribúcie nijako nenasvedčuje, že dva subjekty sú súčasťou jediného podniku, je irelevantný, keďže uvedené rozsudky sa týkajú právnej problematiky a patria do skutkových kontextov odlišných od kontextov prejednávanej veci. Už citovaný rozsudok Suiker Unie a i./Komisia sa týka priamej uplatniteľnosti článku 81 ES na dohody uzavreté medzi obchodnými zástupcami a objednávateľmi. Už citovaný rozsudok BMW Belgium a i./Komisia sa týka priamej zodpovednosti vo vzťahu k pokute, ktorú Komisia uložila automobilovým predajcom za to, že sa dohodli na zákaze vývozu. V žiadnom z týchto rozhodnutí súd nemusel skúmať a riešiť otázku, či boli splnené podmienky pripísania porušenia, ktorého sa dopustil jeden podnik, druhému podniku.

–       O informáciách, ktoré dostávala spoločnosť Del Monte

152    Komisia tvrdí, že spoločnosť Del Monte okrem informácií, ktoré jej mali byť oznamované na základe článku 7 ods. 4 spoločenskej zmluvy a článku 4 dohody o distribúcii, požiadala spoločnosť Weichert faxom z 5. mája 2000, ktorý bol určený pánovi D. W., aby jej každý týždeň v pondelok alebo najneskôr v utorok zasielala správu obsahujúcu informácie o Nemecku, Rakúsku, krajinách Beneluxu, Škandinávii a krajinách mimo Únie, podľa priloženého formátu. Spoločnosť Weichert oznámila Komisii tento fax, ako aj kópie správ, ktoré poslala spoločnosti Del Monte a ktoré sa týkali situácie na trhu s banánmi od „18. týždňa“ roku 2000 do „3. týždňa“ roku 2002 (odôvodnenie 392 napadnutého rozhodnutia). Tieto správy obsahovali dva stĺpce zodpovedajúce dvom po sebe nasledujúcim týždňom s tým, že za prechádzajúci týždeň uvádzali dotknuté množstvá, oficiálne ceny a skutočné ceny v prípade spoločností Del Monte, Dole, Chiquita a „iných“, ako aj v prípade každého z predmetných geografických trhov. Rovnaké informácie boli uvedené v tabuľke s aktuálnym týždňom s jediným rozdielom, že v nej bol uvedený „odhad čistej skutočnej ceny“ namiesto čistej skutočnej ceny. Okrem číselných údajov obsahovali tieto správy časť, v ktorej mohla spoločnosť Weichert komentovať stav každého z trhov.

153    Spoločnosť Weichert tiež potvrdila, že spoločnosti Del Monte posielala správy o týždenných cenách až do 1. januára 2003. Kópie týchto správ sa nachádzajú v spise Komisie a preukazujú „oficiálnu“ cenu a „rozpätie skutočných cien“ banánov značky Del Monte a konkurenčných výrobkov (odôvodnenie 392 napadnutého rozhodnutia).

154    Žalobkyňa tvrdí, že je málo pravdepodobné, že získanie konkrétnych informácií v rámci dohody o distribúcii jej poskytlo čo i len najmenší vplyv na budúce správanie spoločnosti Weichert, pričom Komisia navyše nevysvetlila spôsob, akým mohla žalobkyňa premeniť tieto minulé informácie na rozhodujúci vplyv.

155    Je potrebné poznamenať, že obsah predmetných správ nezodpovedá informácii vyžadovanej v článku 4 dohody o distribúcii a že tieto dokumenty predstavovali v rámci týždenných rokovaní doplňujúci zdroj informácii, ktorý priamo súvisel s predajom banánov, a teda s bežným riadením spoločnosti Weichert.

156    Ako bolo teda vysvetlené, predmetné správy obsahovali konkrétne a relevantné informácie, a to údaje o oficiálnych cenách, ale tiež o odhadoch skutočných cien za dotknutý týždeň najmä vo forme rozpätia. Okrem toho pravidelnosť týždenného odovzdávania týchto správ viedla k nepretržitému toku informácií smerom k spoločnosti Del Monte, čo jej umožnilo presnejšie a širšie pochopiť trh, vrátane postavenia spoločnosti Weichert vo vzťahu k postaveniu ostatných subjektov, a jeho vývoj.

157    Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že prijímanie predmetných správ bolo súčasťou toho, čo Komisia nazýva „informačné mechanizmy“, ktoré spolu s kontrolnými mechanizmami uvedenými v spoločenskej zmluve umožnili minimálne spoločnosti Del Monte, aby ovplyvnila obchodné správanie spoločnosti Weichert, vrátane riadenia každodenných záležitostí. Komisia dodáva, že opísané dôkazy tiež preukazujú, že spoločnosť Del Monte skutočne vykonávala tento vplyv (odôvodnenie 393 napadnutého rozhodnutia).

158    V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že predmetné správy, ktoré spoločnosť Weichert týždenne zasielala spoločnosti Del Monte, predstavovali požadovanú informáciu, ktorá bola predovšetkým získaná mimo zmluvného rámca, ktorý upravoval vzťahy medzi zmluvnými stranami, pričom treba pripomenúť, že spoločnosť Weichert na svojom vypočutí jasne uviedla, že mechanizmus týždenných a podrobných správ jej nanútila spoločnosť Del Monte. Ide tu o zjavný nepriamy dôkaz o tom, že spoločnosť Del Monte vykonávala vplyv na spoločnosť Weichert.

159    Žalobkyňa na pojednávaní tvrdila, že správy uvedené v bode 153 vyššie neobsahovali konkrétnu informáciu v jej prospech, ale boli oznámené celému trhu. Treba však konštatovať, že toto tvrdenie sa nezakladá na žiadnom konkrétnom a objektívnom dôkaze, a nemožno ho preto prijať.

–       O rokovaniach týkajúcich sa cenovej politiky a zásobovania spoločnosti Weichert

160    Je potrebné poukázať na to, že Komisia v napadnutom rozhodnutí v prvom rade pripomenula určité vyhlásenia, ktoré spoločnosť Weichert urobila v priebehu správneho konania a ktoré sa týkali jej vzťahov so spoločnosťou Del Monte.

161    Odôvodnenie 388 napadnutého rozhodnutia znie takto:

„Podľa spoločnosti Weichert sa medzi ňou a spoločnosťou Del Monte konali každý týždeň viaceré rokovania, ktoré sa týkali otázok každodenného riadenia, ako aj otázok stanovenia cien a predaja súvisiacich s distribúciou banánov. Spoločnosť Weichert tiež tvrdí, že jej ,oficiálnu cenu‘, ktorá bola stanovená každý štvrtok ráno, stanovila spoločnosť Weichert po porade so spoločnosťou Del Monte. Vysvetľuje tiež, že ak jej spoločnosť Del Monte nedala oficiálny pokyn, aby prijala rovnakú oficiálnu cenu ako spoločnosť Dole, očakávala od spoločnosti Weichert, že bude mať oficiálnu cenu minimálne v takej výške, ako bola cena spoločnosti Dole. Podľa spoločnosti Weichert stanovila teda táto spoločnosť svoju oficiálnu cenu na rovnakej úrovni ako bola oficiálna cena spoločnosti Dole.“

162    Komisia v odôvodnení 390 napadnutého rozhodnutia uvádza vyhlásenie spoločnosti Weichert, že „okrem vplyvu spoločnosti Del Monte súvisiaceho s jej postavením väčšinového spoločníka sa najmä snažila plniť očakávania spoločnosti Del Monte, keďže sa obávala, že táto spoločnosť ju prestane zásobovať alebo prinajmenšom významne obmedzí zásobovanie v prípade, že oficiálna cena spoločnosti Weichert nenaplní očakávania spoločnosti Del Monte“.

163    Komisia ďalej uvádza jednotlivé listinné dôkazy, ktoré „potvrdzujú tento typ kontaktu medzi spoločnosťami Weichert a Del Monte a preukazujú, že spoločnosť Del Monte vyvíjala tlak s cieľom priamo ovplyvniť politiku stanovovania cien spoločnosti Weichert“ (odôvodnenie 389 napadnutého rozhodnutia).

164    Komisia teda odkázala na:

–        fax z 28. januára 2000, ktorým pán A., zamestnanec spoločnosti Del Monte, požiadal pána A. W., aby mu poskytol vysvetlenie k rozdielu medzi „konečnou cenou“ a „očakávanou cenou“ takto:

„Po našom včerajšom telefonickom rozhovore by som chcel ešte raz vyjadriť svoje pochybnosti o znení správy o predajoch spoločnosti Interfrucht za 3. týždeň. Potrebujem dostať úplné vysvetlenie k rozdielu medzi Vašou konečnou cenou vo výške… a ,očakávanou cenou‘ vo výške… Skutočnosť, že spoločnosť Interfrucht sa zúčastnila na reklamnej kampani s niekoľkými supermarketmi, zatiaľ čo trh s banánmi sa konečne práve vracal na svoju normálnu úroveň je – v tomto období – úplne zarážajúca! O aký druh obchodnej stratégie ide? Okrem toho je načase, aby ste si uvedomili, že predávate naše ovocie. Viete veľmi dobre, že spoločnosť Del Monte sa podieľa… %‑mi na konečných výsledkoch; ako môžete prijať také rozhodnutie, teda zúčastniť sa na reklamnej kampani bez toho, aby ste dostali súhlas od svojich partnerov? Alebo prinajmenšom bez toho, aby ste ich informovali!… Čo je horšie, hovoril som dvakrát s osobou z Vášho podniku, ktorá je poverená predajom banánov, s cieľom rokovať o trhových podmienkach a cenách… Dozvedel som sa, že spoločnosť [Weichert] ponechá svoje ceny ,veľmi blízko‘ oficiálnej ceny!!!… [Toto] je v každom prípade úplne neprijateľné. Táto otázka sa bude prednostne riešiť na našom stretnutí s [pánom E.] budúci týždeň… Chceme Vás informovať, že ak sa Vaša obchodná výkonnosť nezlepší v tom zmysle, že bude viac v súlade s trhom a na porovnateľnej úrovni ako výkonnosť ostatných subjektov spoločnosti Del Monte, spoločnosť Del Monte uskutoční všetky úkony potrebné na ochranu svojich záujmov“ (odôvodnenie 389 napadnutého rozhodnutia),

–        fax z toho istého dňa od pána A. W., ktorým odpovedá pánovi A., a žiada ho o prepáčenie kvôli nedorozumeniu, ku ktorému došlo počas telefonického rozhovoru medzi týmto pánom a zamestnancom spoločnosti Weichert, pričom poskytuje vysvetlenia k finančným výsledkom spoločnosti Weichert, a ktorý sa končí poznámkou „[S]me radi, že budeme mať možnosť osobne vysvetliť situáciu na našom stretnutí budúci týždeň“ (odôvodnenie 389 napadnutého rozhodnutia a poznámka pod čiarou č. 424),

–        výmena faxov zo 6. apríla 2000 medzi pánom A. a pánom A. W., v ktorých prvý žiada všetky podrobnosti o rozdiele medzi skutočnou cenou a referenčnou cenou, pričom odkazuje na správu z utorka, a druhý uvádza, že „dôvodom, ktorý vysvetľuje relatívne významný rozdiel medzi oficiálnou ponukou a skutočnou cenou je, že zvýšenie z 33 DEM na 35 DEM nebolo možné nikdy uskutočniť“, pričom z toho vyvodzuje, že „[ich] cenový rozsah sa pohybuje medzi 33,00 DEM a 30,00 DEM mínus zľavy“ a končí poznámkou „v prípade akýchkoľvek otázok zavolajte, prosím“ (odôvodnenie 389 napadnutého rozhodnutia a poznámka pod čiarou č. 424),

–        fax od spoločnosti Del Monte zaslaný spoločnosti Weichert 12. júna 2000, v ktorom prvá uvedená spoločnosť potvrdzuje svoje stanovisko, ktoré bolo vysvetlené na stretnutí v Miami (Spojené štáty) a počas telefonického rozhovoru v ten istý deň, a jasne uvádza, že ceny majú byť stanovené v danom rozpätí podľa geografického pôvodu banánov a že uvedené ceny nesmú byť v každom prípade nižšie ako rovnako stanovená cena podľa uvedeného pôvodu, a v ktorom sa tiež uvádza: „Ako sme Vám dali jasne vedieť na stretnutí minulý týždeň v Miami, ak nemôžete dosiahnuť tieto ceny, naše stanovisko spočíva v postupnom znižovaní Vášho množstva banánov na úroveň licencií spoločnosti Interfrucht, to znamená +/- 60 000 kartónov týždenne. Prosím, informujte nás denne o výsledkoch Vašich rokovaní o cenách s Vašimi zákazníkmi“ (odôvodnenie 390 napadnutého rozhodnutia),

–        fax z 12. decembra 2000 od pána A. pánovi A. W., v ktorom je uvedené:

„Naším zámerom nie je dostať spoločnosť Interfrucht do úpadku… Snažíme sa iba zmierniť naše straty – spoločnosti Del Monte a Interfrucht – za nie príliš priaznivého usporiadania trhu. Naša správa bola jasná a jednoznačná, ak nie ste schopní predávať v rozpätí US… v priebehu prvého štvrťroka, nebudete schopní vytvoriť malú rezervu zo ziskov na kompenzáciu nízkych cien uplatnených v priebehu posledných dvoch štvrťrokov tohto roka, to znamená že rok 2001 bude katastrofou, pokiaľ ide o výsledky v odvetví banánov. Zníženie množstva je v konečnom dôsledku jediným spôsobom, ako ukončiť tento pokles cien…“ (odôvodnenie 389 napadnutého rozhodnutia a poznámka pod čiarou č. 424),

–        e‑mail z 23. júla 2002 od regionálneho interného audítora spoločnosti Del Monte zaslaný spoločnosti Weichert, v ktorom požaduje uviesť, z akých dôvodov boli ceny určitých týždenných dodávok dovezených od spoločnosti Weichert v roku 2001 nižšie ako ceny banánov značky UTC od spoločnosti Del Monte, ktoré predávala v Holandsku spoločnosť Del Monte Belgium, alebo nižšie ako „skutočné ceny“ oznámené v obchodnej tlači Sopisco, ktoré boli plánované ako najnižšie ceny za určité týždne, ako aj možnosť nahliadnuť do zmlúv, ktoré prípadne existovali v roku 2001 a stanovili rabaty alebo zľavy pre určitých zákazníkov spoločnosti Weichert (odôvodnenie 389 napadnutého rozhodnutia a poznámka pod čiarou č. 424).

165    Tieto skutočnosti podľa Komisie preukazujú, že počas obdobia porušovania sa spoločnosť Del Monte považovala za spôsobilú alebo disponujúcu právom ovplyvňovať politiku stanovovania cien spoločnosti Weichert a vykonávať vplyv na každodenné riadenie záležitostí spoločnosti Weichert a konkrétne ho vykonávala (odôvodnenie 391 napadnutého rozhodnutia), čo žalobkyňa v tomto konaní spochybňuje.

166    Žalobkyňa po prvé tvrdí, že Komisia vychádza v značnej miere z neobjektívnych vyhlásení spoločnosti Weichert, ktoré urobila v priebehu správneho konania s cieľom rozdeliť váhu zodpovednosti napriek tomu, že neexistoval listinný dôkaz, ktorý by ich potvrdil, dokonca napriek tomu, že existovali opačné dôkazy a napriek opačným požiadavkám judikatúry. Žalobkyňa dodáva, že o tom svedčí skutočnosť, že Komisia zakladá celé svoje tvrdenie týkajúce sa zodpovednosti materskej spoločnosti na nepodložených tvrdeniach spoločnosti Weichert, zatiaľ čo zamieta všetky tvrdenia a dôkazy predložené touto materskou spoločnosťou, ktoré sa týkajú samotných údajných porušení.

167    Toto tvrdenie sa zakladá na nesprávnom predpoklade, rovnako ako tvrdenie založené na opačnom prístupe Komisie. Komisia v odôvodneniach 388 a 390 napadnutého rozhodnutia iba pripomenula vyhlásenia spoločnosti Weichert o jej vzťahu so spoločnosťou Del Monte, aby následne zdôraznila, že existujú listinné dôkazy pochádzajúce z obdobia porušovania, ktoré sa týkajú pravidelných rokovaní so spoločnosťou Del Monte o cenách a tlakoch, ktoré uvedená spoločnosť vyvíjala (odôvodnenia 389 a 390 napadnutého rozhodnutia).

168    Žalobkyňa na základe údajných „opačných dôkazov“ poznamenáva, že spoločnosť Weichert sa opísala, ako „nepriama dcérska spoločnosť, ktorá je súčasťou [skupiny Del Monte]“, zatiaľ čo početné vyhlásenia spoločnosti Weichert pred vyšetrovaním Komisie dokazujú, že záujmy tohto podniku a spoločnosti Del Monte neboli rovnaké.

169    Okrem objektívneho zistenia súvisiaceho s tým, že spoločnosť Del Monte vlastní prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti WAL 80 % základného imania spoločnosti Weichert, je potrebné poukázať na to, že tieto minulé vyhlásenia spoločnosti Weichert, ktoré sú obsiahnuté v rôznej korešpondencii zaslanej spoločnosti Del Monte a poukazujú na napäté vzťahy s týmto posledným uvedeným podnikom, nie sú v rozpore s neskoršími tvrdeniami, pokiaľ ide o existenciu pravidelných rokovaní o cenách s tým istým podnikom a tlaky, ktoré tento podnik vyvíjal.

170    Žalobkyňa odkazuje tiež na časť vyjadrenia k žalobe, ktoré spoločnosť Weichert predložila nemeckému súdu v roku 2002 v rámci sporu medzi ňou a spoločnosťou WAL. Tvrdí sa v ňom, že celá ekonomická pridaná hodnota spoločnosti Weichert, teda nákupy, marketing a logistika, je pripísateľná výlučne komplementárom, a že postavenie spoločnosti WAL v spoločnosti Weichert bolo obmedzené iba na finančnú účasť. Predmet konania, ktorého výsledok žalobkyňa neoznámila, sa týkal otázky, kto najviac prispel k ekonomickej pridanej hodnote spoločnosti Weichert, čo je problematika odlišná od problematiky charakteristickej pre právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže, ktorou je pripísanie porušenia spáchaného jedným podnikom druhému podniku.

171    V každom prípade treba zdôrazniť, že žalobkyňa nespochybňuje skutočnosť a vierohodnosť korešpondencie uvedenej v odôvodneniach 389 a 390 napadnutého rozhodnutia, ktorú potvrdzujú určité vyhlásenia spoločnosti Weichert o pravidelných rokovaniach so spoločnosťou Del Monte o cenách a tlakoch vyvíjaných uvedeným podnikom.

172    Žalobkyňa po druhé uvádza, že si nespomína ani na jednu príležitosť, v priebehu ktorej by rokovala o referenčných cenách alebo transakčných cenách so spoločnosťou Weichert predtým, ako boli tieto ceny stanovené. Okrem oznámení vyžadovaných na základe dohody o distribúcii uzavretej medzi spoločnosťami DMFPI a Weichert sa medzi týmito dvomi spoločnosťami uskutočnilo veľmi málo rokovaní. Korešpondencia citovaná v poznámke pod čiarou č. 424 napadnutého rozhodnutia poskytuje iba príklady prípadov, v ktorých spoločnosť Weichert dodatočne oznámila spoločnosti Del Monte informácie a vysvetlenia o výsledkoch, ktoré dosiahla ako predajca spoločnosti Del Monte. Žalobkyňa v tejto súvislosti poznamenáva, že tvrdenie Komisie, podľa ktorého „manažéri spoločnosti Weichert zasa podávali správy spoločnosti Del Monte“ (odôvodnenie 380 napadnutého rozhodnutia), je nepresné, keďže komplementári nemali žiadneho nadriadeného v hierarchickom zmysle slova a nikto ich nemohol odvolať, pričom ich právomoci boli stanovené priamo v spoločenskej zmluve a HGB.

173    Po prvé, z písomných vyjadrení Komisie vyplýva, že tvrdenie žalobkyne o formulácii odôvodnenia 380 napadnutého rozhodnutia vychádza z jej nesprávneho pochopenia, keďže predmetná poznámka neobsahuje základné tvrdenie o hierarchickej podriadenosti riaditeľov spoločnosti Weichert vo vzťahu k spoločnosti Del Monte.

174    Po druhé žalobkyňa nemôže oprávnene zúžiť predmet korešpondencie, ktorú si vymenila so spoločnosťou Weichert, iba na dodatočné informácie o uplatňovaní dohody o distribúcii.

175    Táto korešpondencia, ktorá je opísaná v odôvodneniach 389 a 390 napadnutého rozhodnutia, preukazuje priame zasahovanie žalobkyne do marketingu a cien uplatňovaných spoločnosťou Weichert, veľmi presné pokyny – keďže sú číselné –, pokiaľ ide o cenovú politiku, ktorá sa má vykonávať, stretnutia a telefonické rozhovory v tejto veci, výslovný príkaz týkajúci sa denného poskytovania informácie o obchodných rokovaniach, výslovné tlaky, pokiaľ ide o zásobovanie, a vysvetlenia alebo odôvodnenia spoločnosti Weichert týkajúce sa jej bežného riadenia. Je potrebné pripomenúť, že táto korešpondencia bola súčasťou pravidelného oznamovania správ spoločnosťou Weichert spoločnosti Del Monte, ktoré obsahovali presné informácie o súčasnom a plánovanom stave trhu s banánmi.

176    Je potrebné pripomenúť, že sama žalobkyňa v ďalších častiach svojich písomných vyjadrení analyzuje predmetnú korešpondenciu odlišne. Uvádza teda, že Komisia „cituje niektoré málo početné prípady, v ktorých [žalobkyňa] dodatočne kontaktovala spoločnosť Weichert, aby vyjadrila svoje všeobecné želanie dosiahnuť prvotriedne ceny“, a nakoniec v replike pripúšťa, že „je nepochybné, že štyri faxy predstavujú z [jej strany] pokus o ovplyvnenie správania spoločnosti Weichert“ a že „v skutočnosti protestovala, pretože spoločnosť Weichert sa neriadila pokynmi, ktoré jej oznámila“.

177    Po tretie, žalobkyňa tvrdí, že údajná obava spoločnosti Weichert týkajúca sa jej zásobovania banánmi nie je argument, ktorý podporuje tvrdenie Komisie.

178    Žalobkyňa po prvé tvrdí, že právo dodávateľa ukončiť svoj vzťah s predajcom nepredstavuje rozhodujúci vplyv, inak by všetci významní dodávatelia zodpovedali za porušenia práva hospodárskej súťaže, ktorých sa dopustili nezávislí predajcovia, a neexistuje žiaden rozsudok, ktorý by takú zodpovednosť potvrdil.

179    Stačí konštatovať, že toto všeobecné a abstraktné vyhlásenie nie je v rozpore so záverom Komisie, ktorý je uvedený v odôvodnení 391 napadnutého rozhodnutia a založený na konkrétnom posúdení vzťahov medzi spoločnosťami Weichert a Del Monte.

180    V žalobe sa ďalej uvádza, že „správy spoločnosti Del Monte odkazovali na prípady, v ktorých spoločnosť Weichert kúpila dodatočné dovozné licencie bez toho, aby sa predtým poradila so spoločnosťou Del Monte, a za ceny, ktoré boli často tak vysoké, že musela nakoniec predať banány so stratou“, a že je normálne, že spoločnosť Del Monte nesúhlasila s touto stratégiou, keďže mala škodlivý účinok na jej značku a na výsledky spoločnosti Weichert.

181    Takto opísaná situácia nijako nezodpovedá obsahu korešpondencie, ktorú si vymenili spoločnosti Weichert a Del Monte. Okrem toho spoločnosť Del Monte nepredkladá žiadnu skutočnosť, ktorá by podporila jej tvrdenia týkajúce sa príliš nákladného nadobudnutia dodatočných dovozných licencií spoločnosťou Weichert, a následne stratového predaja, ktorý odôvodnil jej zásah. Navyše okolnosť, že spoločnosť Del Monte zasahovaním do bežného riadenia spoločnosti Weichert sledovala legitímny cieľ, ako sama tvrdí, nie je v rozpore so závermi Komisie, pokiaľ ide o pripísanie zodpovednosti.

182    Napokon, ako spoločnosť Weichert vyhlásila v priebehu správneho konania, údajne neexistovalo žiadne riziko, že spoločnosť Del Monte prestane zásobovať spoločnosť Weichert. Zastavenie zásobovania spoločnosti Weichert by predstavovalo nielen prerušenie zmluvy, ale poškodilo by tiež spoločnosť WAL, keďže táto mala znášať 80 % finančných dôsledkov. Prerušenie tohto zásobovania by okrem toho zvýšilo riziko, že konkurenčný predajca banánov ovládne túto časť trhu, a malo by negatívny účinok na značku Del Monte.

183    Žalobkyňa dodáva, že výmena korešpondencie so spoločnosťou Weichert „naznačuje“, že táto spoločnosť nemala žiadny naliehavý dôvod, aby zohľadnila jej želania v oblasti stanovovania cien, a to tým viac, že v priebehu obdobia od roku 2000 do roku 2002 spadal vzťah medzi dodávateľom a predajcom pod dohodu o distribúcii, ktorá bola zrušená od roku 1997.

184    Táto argumentácia žalobkyne vychádza z čiastočného znenia vyhlásení spoločnosti Weichert spomenutých v odôvodnení 390 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorých „sa [spoločnosť Weichert] snažila plniť najmä očakávania spoločnosti Del Monte, keďže [spoločnosť Weichert] sa obávala, že táto spoločnosť ju prestane zásobovať alebo prinajmenšom významne obmedzí zásobovanie“. Žalobkyňa tým, že neuviedla obmedzenie zásobovania, skreslila vyhlásenia spoločnosti Weichert o obavách v oblasti zásobovania, ktoré potvrdzujú listinné dôkazy získané Komisiou, a poskytla vysvetlenia, ktoré sa nezhodujú so skutočnými vzťahmi a mocenským vzťahom so spoločnosťou Weichert, ktoré tieto dokumenty odhaľujú.

185    Z dohody o distribúcii a faxov zaslaných spoločnosti Weichert totiž vyplýva, že spoločnosť Del Monte bola skutočne spôsobilá významne ovplyvniť zásobovanie spoločnosti Weichert a že prostredníctvom vyššie uvedenej schopnosti vyvíjala v praxi silný tlak na tento podnik, aby ovplyvnila cenovú politiku tejto spoločnosti.

186    Korešpondencia medzi spoločnosťami Del Monte a Weichert dokazuje, ako každá z nich vnímala situáciu v tom čase, a v tejto súvislosti je dôležité poznamenať, že prvá uvedená spoločnosť hrozila znížením týždenného dodávaného množstva banánov „na úroveň licencií spoločnosti Interfrucht, to znamená +/- 60 000 kartónov týždenne“ bez toho, aby odkázala na akýkoľvek prípad vyššej moci, teda menšie množstvo ako je minimálna hranica stanovená v dohode o distribúcii, ktorá nedovoľovala spoločnosti Del Monte znížiť ponuky pod minimálne množstvo (100 000 kartónov), okrem prípadu vyššej moci, a stanovila automatické prerušenie zmluvy v prípade týždennej dodávky menšej ako 60 000 kartónov. Je teda zrejmé, že spoločnosť Del Monte neváhala porušiť podmienky zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou Weichert s odôvodnením, že minimálna hranica dodávok nepredstavovala množstvo banánov, ktoré mala dodať podľa dohody o distribúcii, ale množstvo banánov zodpovedajúce licenciám, ktoré vlastnila spoločnosť Weichert. Spoločnosť Del Monte jednoznačne potvrdila svoje stanovisko v priebehu správneho konania (pozri bod 54 jej odpovede na oznámenie o výhradách, prevzatý v odôvodnení 420 napadnutého rozhodnutia).

187    Okrem toho dohoda o distribúcii zahŕňala nielen členské štáty na severe Spoločenstva ale aj ďalšie štáty, na ktorých území sa neuplatňoval licenčný režim Spoločenstva na banány, konkrétne Nórsko, Maďarsko, Poľsko a bývalé Československo. Zníženie množstiev na úroveň dovozných licencií – ako nástroj vplyvu na úroveň cien banánov, ktoré ako hlavné znepokojovali spoločnosť Del Monte podľa jej vlastných vyhlásení – mohlo teda dostať spoločnosť Weichert do ťažkostí, pokiaľ ide o jej vzťahy s jej zákazníkmi z vyššie uvedených krajín. Je potrebné pripomenúť, že v rámci v tom čase platného licenčného režimu bolo pre podnik nevyužívanie svojich licencií počas roka nákladné, keďže budúcoročné licencie záviseli od licencií použitých v predchádzajúcom roku, a že vlastníci licencií strácali aj časť svojej záruky v prípade nepoužitých licencií (pozri odôvodnenie 37 napadnutého rozhodnutia).

188    Taktiež je potrebné zdôrazniť, že spoločnosť Del Monte vo svojich písomných pripomienkach podáva vysvetlenia k distribúcii dovezených banánov, ktoré svedčia o ekonomickej sile a určitej nezávislosti tohto podniku, čo ho jasne odlišovalo od spoločnosti Weichert.

189    Žalobkyňa v žalobe uvádza (bod 76 žaloby):

„V priebehu dotknutého obdobia sa na predaj banánov v Únii vyžadovali dovozné licencie… Spoločnosť Weichert ako tradičný subjekt pôsobiaci v oblasti severnej Európy mala významné množstvo dovozných licencií (približne 137 000 ton v roku 2002), ktoré jej boli v podstate opakovane udeľované každý rok [dôverné](1).“

190    Túto pružnosť trhu s banánmi, ktorú opisuje žalobkyňa, potvrdzujú konštatovania Komisie o tom, že došlo k pohybom významných množstiev z oblasti severnej Európy smerom do ostatných častí Únie a naopak, ktoré sú preukázané údajmi Eurostatu (Štatistický úrad Európskej únie), ako aj konštatovania o premenlivých množstvách banánov v jednotlivých týždňoch, ktoré prichádzali do severoeurópskych prístavov a ktoré boli neskôr rozdelené medzi jednotlivé krajiny severnej Európy a ďalšie územia, a vyplýva z výmen informácii medzi dovozcami o banánoch dovezených do uvedených prístavov, ktoré neboli v tomto konaní spochybnené (odôvodnenia 131 a 135 napadnutého rozhodnutia). Skutočnosť, že žalobkyňa sa nemohla zapojiť [dôverné], nijako nemení jej organizačnú schému pri distribúcii jej banánov, vrátane banánov predávaných pod značkou Del Monte, a pružnosť, ktorou sa táto schéma vyznačovala.

191    Komisia v odôvodnení 19 napadnutého rozhodnutia takisto uvádza, že skupina Del Monte predáva a obchoduje s banánmi v Európe prostredníctvom početných dcérskych spoločností, ktoré stopercentne vlastní, najmä DMFPI, Del Monte Germany, ktorá pôsobí na trhu s banánmi od 1. januára 2002, a Del Monte Holland. Ďalší predaj banánov touto poslednou uvedenou spoločnosťou pod značkou UTC vyvolal navyše protest spoločnosti Weichert z 18. novembra 1998, v ktorom táto posledná uvedená spoločnosť žiadala o „písomné potvrdenie…, že Del Monte okamžite preruší uvedené činnosti a dodrží dohodu o distribúcii“. O tri roky neskôr komplementár spoločnosti Weichert zaslal spoločnosti Del Monte list z 30. októbra 2001, v ktorom zdôraznil: „Čo sa týka tejto dohody [o distribúcii], keď ste začali zásobovať Vaše spoločnosti v Holandsku a Belgicku tými istými banánmi a ananásmi značky UTC, prinajmenšom dvakrát ste porušili zmluvu.“ Tieto citácie svedčia o nerovnováhe vo vzťahoch medzi spoločnosťami Del Monte a Weichert v tom zmysle, že sa v nich uvádza distribúcia – prostredníctvom dcérskych spoločností spoločnosti Del Monte – „rovnakých banánov a ananásov“ pod inou značkou na území, na ktoré sa vzťahuje dohoda o distribúcii, čo mohlo iba narušiť činnosť spoločnosti Weichert, ale viedlo iba k vyjadreniu nespokojnosti.

192    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že korešpondencia, ktorú si vymenila so spoločnosťou Weichert, „naznačuje, že spoločnosť Weichert nemala žiadny závažný podnet, aby zohľadnila želania spoločnosti Del Monte“, je potrebné poukázať na to, že žalobkyňa odkazuje na dva listy pochádzajúce od komplementára, pána D. W., ktoré jej boli zaslané – jeden pred faxmi spoločnosti Del Monte, ktorými pohrozila spoločnosti Weichert znížením zásobovania, keďže je až z 10. januára 1997, druhý z 23. apríla 2001, ktorým tento komplementár vyjadruje nesúhlas s akoukoľvek zmenou právnej formy spoločnosti Weichert, ktorá by dala spoločnosti Del Monte „úplnú kontrolu“.

193    Skutočnosť, že vôľa spoločnosti Del Monte zmeniť právne postavenie spoločnosti Weichert narazila na odpor komplementára, nijako nemení ekonomickú problematiku, ktorá vyplýva z mocenského vzťahu medzi týmito dvomi podnikmi v rámci uplatňovania dohody o distribúcii do 31. decembra 2002, ktorý zvýhodňoval spoločnosť Del Monte vzhľadom na podmienky tejto dohody, ako aj jej veľkosť a ekonomickú silu, čo dáva vierohodnosť obavám, ktoré vyjadrila spoločnosť Weichert.

194    Pokiaľ ide o tvrdenie, že vzťah medzi dodávateľom a predajcom spadal v priebehu obdobia od roku 2000 do roku 2002 pod dohodu o distribúcii zrušenú od roku 1997, treba pripomenúť podmienky tejto dohody, pokiaľ ide o možnosť vypovedania, ktorú mali obe zmluvné strany.

195    Dohoda o distribúcii z roku 1998 bola pôvodne uzavretá na dobu piatich rokov, pričom článok 1 stanovil, že „[d]ohoda je účinná do 31. decembra 1993, teda do piatich rokov od uplynutia platnosti súčasnej zmluvy medzi zmluvnými stranami.“ Rovnako bolo stanovené, že 31. decembra 1988 a každého nasledujúceho 31. decembra sa zmluva predlžuje o jeden rok, okrem prípadu, že jedna zo zmluvných strán písomne oznámi druhej zmluvnej strane, že s týmto predĺžením nesúhlasí, pričom uvedené oznámenie musí byť zaslané najneskôr 1. októbra 1998 alebo 1. októbra každého nasledujúceho roka. V dôsledku toho dohoda o distribúcii stanovila automatické obnovenie zmluvy na ročnom základe s možnosťou jednostranného vypovedania zmluvnou stranou, oznámeného druhej strane tri mesiace pred uplynutím doby.

196    Je nesporné, že listom z 10. júla 1997 spoločnosť Del Monte informovala spoločnosť Weichert, že odmieta predĺžiť alebo obnoviť dohodu o distribúcii a že platnosť tejto dohody uplynie 31. decembra 2002 (odôvodnenie 431 napadnutého rozhodnutia).

197    Spoločnosť Del Monte tým nedodržala podmienky dohody o distribúcii a predložila výpoveď, ktorá viedla v praxi k predĺženiu tejto dohody o päť rokov bez toho, aby zmluvné strany navyše považovali 31. december 2002 za nevyhnutný koniec dohody. Z vlastných vyhlásení žalobkyne a z písomností predložených na rokovaniach totiž vyplýva, že bez ohľadu na ich spor o zmene právneho postavenia spoločnosti Weichert začala žalobkyňa s komplementármi rokovať s cieľom predĺžiť dohodu o distribúcii. Hoci teda v liste z 30. októbra 2001 pán D. W. oznámil svoj nesúhlas s návrhmi spoločnosti Del Monte na predĺženie upravenej dohody, vyzval neskôr spoločnosť Del Monte, aby prehodnotila svoje stanovisko vzhľadom na pripomienky, ktoré obsahovala korešpondencia.

198    V každom prípade je potrebné poukázať na to, že spoločnosti Del Monte a Weichert pokračovali vo svojich obchodných vzťahoch do 31. decembra 2002, keď nadobudlo účinnosť aj postúpenie komanditnej účasti spoločnosti Del Monte v spoločnosti Weichert na spoločnosť JA Kahl Holding GmbH & Co. KG v rámci dohody o distribúcii, keďže ekonomické riziká, ktorým tieto podniky čelili, im nedávali inú možnosť.

199    Žalobkyňa po štvrté tvrdí, že záver Komisie o existujúcej hospodárskej jednotke so spoločnosťou Weichert vychádza zo štyroch faxov zaslaných komplementárom tejto spoločnosti, ktoré sú všetky z roku 2000 a sú predmetom nesprávneho výkladu zo strany inštitúcie.

200    Žalobkyňa tvrdí, že spoločnosť Weichert mala veľkoobchodnú predajnú stratégiu, aby využila všetky svoje licencie, a preto stanovila svoju oficiálnu cenu vždy po tom, ako spoločnosť Dole stanovila svoju, a na rovnakej úrovni ako táto posledná uvedená spoločnosť, zatiaľ čo jej stratégia smerovala k dosiahnutiu prvotriednej ceny a referenčnej ceny približujúcej sa k cene spoločnosti Chiquita, čo bolo známe aj o ďalších subjektoch na trhu. Žalobkyňa v tejto súvislosti poznamenáva, že rokovania so spoločnosťou Weichert týkajúce sa stanovenia referenčných cien alebo transakčných cien by nemali žiadny zmysel, keďže spoločnosť Weichert sa vždy riadila cenami spoločnosti Dole.

201    Žalobkyňa tvrdí, že štyri predmetné faxy preukazujú v tomto kontexte ako listinný dôkaz dve skutočnosti, a to jednak skutočnosť, že spoločnosť Del Monte sa v určitých prípadoch pokúsila ovplyvniť určité rozhodnutia spoločnosti Weichert týkajúce sa obchodu s banánmi, avšak nie žiadnu inú časť jej činností, ako aj skutočnosť, že spoločnosť Weichert sa neriadila pokynmi, ktoré jej dala spoločnosť Del Monte, proti čomu táto posledná uvedená spoločnosť následne protestovala. Žiadna z Komisiou predložených skutočností nenaznačuje, že spoločnosť Weichert z vecného hľadiska vykonávala pokyny spoločností Del Monte. Skutočnosť, že dcérska spoločnosť, aj keď je stopercentná, neprihliada nijako na záujmy svojej materskej spoločnosti alebo neustále ignoruje jej pokyny, odôvodňuje záver, že dcérska spoločnosť určuje z veľkej časti svoju vlastnú obchodnú politiku. V prejednávanej veci však spoločnosť Weichert konala proti „všeobecnej obchodnej politike“ spoločnosti Del Monte a ako uznáva sama Komisia, „neriadila sa nevyhnutne politikami stanovenými“ spoločnosťou Del Monte.

202    Je potrebné poznamenať, že listinné dôkazy, na ktoré Komisia odkazuje v odôvodneniach 389 a 390 napadnutého rozhodnutia, zodpovedajú siedmym správam, pričom päť pochádza od spoločnosti Del Monte a dve od komplementárov spoločnosti Weichert.

203    Správy pochádzajúce od spoločnosti Del Monte poukazujú na priame otázky na spoločnosť Weichert o jej marketingovej politike a politike stanovovania cien, ktorá je dokonca označená za „neprijateľnú“, veľmi presné pokyny – keďže sú číselné –, pokiaľ ide o cenovú politiku, ktorá sa má vykonávať, stretnutia a telefonické rozhovory v tejto veci, výslovný príkaz týkajúci sa denného poskytovania informácie o obchodných rokovaniach, výslovné tlaky, pokiaľ ide o zásobovanie, pričom posledná časť faxu z 12. decembra 2000 ide dokonca nad rámec hrozieb, keďže oznamuje zníženie rozsahu zásobovania, ktoré záviselo iba od rozhodnutia spoločnosti Del Monte, s cieľom zamedziť poklesu cien a predísť „katastrofe, pokiaľ ide o výsledky“ za rok 2001.

204    Je teda zrejmé, že spoločnosť Del Monte, ktorá bola na základe týždenných správ od spoločnosti Weichert pravidelne informovaná o stave trhu a cenách, prísne dohliadala na obchodné správanie spoločnosti Weichert a dokonca priamo zasahovala do určovania cenovej politiky tejto spoločnosti.

205    Komisia predložila aj dve správy s odpoveďami komplementára spoločnosti Weichert, v ktorých dotknutý komplementár v ten istý deň, keď mu spoločnosť Del Monte poslala otázky, podáva vysvetlenia požadované spoločnosťou Del Monte a vyjadruje svoju spokojnosť, že sa bude môcť vyjadriť aj na nasledujúcom stretnutí so spoločnosťou Del Monte. Tieto správy nevyjadrujú žiadne prekvapenie, zdržanlivosť alebo nesúhlas spoločnosti Weichert, ale naopak z nich vyplýva, že táto posledná uvedená spoločnosť sa cítila povinná podávať spoločnosti Del Monte správy o svojich cenových rozhodnutiach a snažila sa splniť očakávania tejto poslednej uvedenej spoločnosti.

206    Aj keď žalobkyňa oznámila listy, ktoré jej zaslali komplementári spoločnosti Weichert a z ktorých vyplýva nesúhlas so zmenou právneho postavenia komanditnej spoločnosti a nespokojnosť v súvislosti s činnosťami jej belgickej a holandskej dcérskej spoločnosti, neuvádza žiadnu korešpondenciu spoločnosti Weichert vyjadrujúcu odmietnutie alebo odpor, pokiaľ ide o tento priamy zásah spoločnosti Del Monte do obchodného riadenia.

207    Toto konštatovanie je úplne v súlade s vyhláseniami spoločnosti Weichert, že vzhľadom na riziká jej zásobovania a jeho prípadné obmedzenia sa musela riadiť pokynmi spoločnosti Del Monte, aby sa vyhla úpadku, keďže túto obavu na ňu zjavne preniesol jej dodávateľ, ako nasvedčuje začiatok faxu z 12. decembra 2000, ktorý poslala spoločnosť Del Monte spoločnosti Weichert.

208    Ako Komisia sama pripúšťa v odôvodnení 424 napadnutého rozhodnutia, hoci cenové rozhodnutia spoločnosti Weichert mohli nespĺňať očakávania spoločnosti Del Monte, z listinných dôkazov zhromaždených Komisiou nemožno vyvodiť, že spoločnosť Weichert sa podľa vyjadrenia použitého žalobkyňou neriadila vo všeobecnosti „pokynmi spoločnosti Del Monte“ a správala sa na trhu nezávisle. Spoločnosť Del Monte tým nielenže uznáva, že nemala iba postavenie finančného investora, ale jej výklad korešpondencie uvedenej v odôvodneniach 389 a 390 napadnutého rozhodnutia zodpovedá teoretickému zovšeobecneniu, ktoré nezohľadňuje skutočné hospodárske väzby, ktoré ju spájali so spoločnosťou Weichert, a mocenský vzťah, ktorý ju zvýhodňoval.

209    Pokiaľ ide o vyrovnanie referenčných cien spoločnosti Weichert s cenami spoločnosti Dole, žalobkyňa z toho vyvodzuje záver o úplnej nezávislosti spoločnosti Weichert vzhľadom na to, že ona si naopak želala priblíženie referenčných cien cenám spoločnosti Chiquita. Tento stav bol odrazom strategického nesúhlasu, ktorý existoval medzi spoločnosťami Weichert a Del Monte, pričom spoločnosť Weichert uprednostňovala veľkoobchodný predaj v rozpore so želaním spoločnosti Del Monte dosiahnuť prvotriedne ceny.

210    Ak keď žalobkyňa uvádza „výslovné želania“, pokiaľ ide o jej obchodnú stratégiu, nepredkladá dôkaz o tom, že jasne vyjadrila svoje očakávania vo vzťahu k spoločnosti Weichert. Spoločnosť Weichert uviedla, že ak jej spoločnosť Del Monte nedala oficiálne pokyn, aby prijala rovnakú oficiálnu cenu ako spoločnosť Dole, očakávala od nej, že prijme minimálne takú vysokú oficiálnu cenu ako bola cena spoločnosti Dole, a nie spoločnosti Chiquita, keďže spoločnosť Del Monte považovala značku Dole za najbližšiu svojej značke, pokiaľ ide o kvalitu a dobrú povesť banánov.

211    Spoločnosť Del Monte vo svojich písomných vyjadreniach uvádza čiastočné citácie vyhlásení ďalších dovozcov, o ktorých predpokladá, že podporujú jej tvrdenia, ale ktoré sú s nimi v skutočnosti v rozpore, najmä pokiaľ ide o vyhlásenia spoločnosti Dole.

212    Spoločnosť Dole uviedla, že „v rámci úsilia spoločnosti Del Monte, aby sa umiestnila na trhu ako renomovaný a kvalitný dodávateľ, bolo v odvetví verejne známe, že spoločnosť Del Monte považovala oficiálne ceny spoločnosti Dole za orientačné pre svoje oficiálne ceny“ (odpoveď na žiadosť o informácie z 24. novembra 2006, s. 9). Spoločnosť Dole uviedla rovnaké pripomienky vo svojej odpovedi na žiadosť o informácie z 15. decembra 2006 (s. 3) a odkazujúc výslovne na svoju prvú odpoveď dodala, „že v odvetví bolo verejne známe, že spoločnosť Weichert…, ktorá bola v tom čase poverená marketingom banánov značky Del Monte… chcela umiestniť značku Del Monte… na rovnakej úrovni ako banány značky Dole“ (odpoveď na žiadosť o informácie z 15. decembra 2006). Toto posledné uvedené tvrdenie, ktoré žalobkyňa prevzala vo svojich písomných vyjadreniach, je neoddeliteľné od spresnenia, ktoré mu predchádza.

213    Hoci spoločnosť Chiquita skutočne vyhlásila, že „spoločnosti Dole a Del Monte začali uplatňovať odlišné referenčné ceny, keď spoločnosť Del Monte otvorila svoj vlastný podnik v Nemecku v roku 2003“, neznamená to nevyhnutne, že pred týmto dňom bolo stratégiou spoločnosti Del Monte dosiahnuť, aby sa referenčné ceny priblížili cenám spoločnosti Chuiquita. Vyhlásenia spoločnosti Dole preukazujú však opak. K vyhláseniam uvedeným v bode 212 vyššie treba doplniť vyhlásenia spoločnosti Dole, že na začiatku roka 2003 začala spoločnosť Del Monte predávať svoje banány prostredníctvom svojho vlastného subjektu, ktorý sa nachádzal v Hamburgu, a že s príchodom nového generálneho riaditeľa spoločnosti Del Monte v apríli 2003 existoval nesmierny tlak na hamburské predajné skupiny, aby dokázali, že spoločnosť Del Monte je silným subjektom na nemeckom trhu. V rámci tejto stratégie sa spoločnosť Del Monte snažila vyplniť rozdiel medzi indexom referenčnej ceny spoločnosti Chiquita, to znamená najvyššou referenčnou cenou, a referenčnou cenou spoločnosti Del Monte. Spoločnosť Dole ďalej konkrétne uviedla, že „obrat“ spoločnosti Del Monte, ktorý spočíval v používaní oficiálnej ceny spoločnosti Chiquita ako orientačnej, patril do stratégie, ktorú sledovalo nové vedenie spoločnosti Del Monte s cieľom podporovať svoje banány ako banány lepšej značky.

214    Citáciu poznámok toho istého podniku, ktorú uviedla žalobkyňa, že „spoločnosť Dole si myslí, že spoločnosť Del Monte nebola spokojná s výsledkami marketingu spoločnosti Weichert“ a „zjavne prerušila svoje vzťahy so spoločnosťou Weichert s cieľom uplatniť svoj vlastný agresívny marketingový prístup, ktorého cieľom bolo, aby banány značky Del Monte boli vnímané ako banány ,vysokej kvality‘ a ,prvej triedy‘“, treba vykladať práve vo vzťahu k vyhláseniam spoločnosti Dole uvedených v bodoch 212 a 213 vyššie. Skutočnosť, že finančné výsledky z predaja banánov spoločnosti Weichert nemuseli také vysoké, aké spoločnosť Del Monte očakávala, a že táto spoločnosť bola sklamaná a nespokojná so svojím vzťahom so spoločnosťou Weichert neznamená, že táto spoločnosť sa začala správať na trhu nezávisle, ako tvrdí žalobkyňa.

215    Vzhľadom na to, že žalobkyňa neposkytla dôkaz o tom, že spoločnosť Weichert čakala na oznámenie referenčnej ceny spoločnosti Dole, aby jednostranne a systematicky stanovila svoju cenu na rovnakej úrovni, je zrejmé, že tvrdenie, že rokovania so spoločnosťou Weichert týkajúce sa stanovenia referenčných alebo transakčných cien by nemali zmysel, keďže spoločnosť Weichert sa vždy riadila cenami spoločnosti Dole, je úplne nepodložené a musí byť zamietnuté.

216    Napokon je potrebné poukázať na to, že žalobkyňa uviedla, že štyri faxy, na ktorých Komisia zakladá svoje závery, sú všetky z roku 2000, zatiaľ čo obdobie porušovania zahŕňalo tri roky: 2000 až 2002.

217    Treba však konštatovať, že žalobkyňa nezohľadňuje e-mail, ktorý regionálny vnútorný audítor spoločnosti Del Monte poslal spoločnosti Weichert, v ktorom požaduje uviesť, z akých dôvodov boli ceny určitých týždenných dodávok dovezených od spoločnosti Weichert v roku 2001 nižšie ako ceny banánov značky UTC od spoločnosti Del Monte, ktoré predávala v Holandsku spoločnosť Del Monte Belgium, alebo nižšie ako „skutočné ceny“ oznámené v obchodnej tlači Sopisco, ktoré boli plánované ako najnižšie ceny za určité týždne. Tento dokument dokazuje, že spoločnosť Del Monte pokračovala v dohľade a zasahovaní do riadenia spoločnosti Weichert.

218    Okrem toho je nesporné, že spoločnosť Weichert zasielala spoločnosti Del Monte nepretržite každý týždeň správy o cenách až do 31. decembra 2002 a že obchodný vzťah medzi dvomi podnikmi pokračoval dovtedy za podmienok stanovených v dohode o distribúcii, ktorá priznávala spoločnosti Del Monte silné postavenie, ktoré bolo ešte viac posilnené veľkosťou a ekonomickou silou tejto poslednej uvedenej spoločnosti, ktorá mala dvojitý finančný záujem dohliadať a zasahovať do cenovej politiky spoločnosti Weichert.

219    Keďže vo vzťahu medzi spoločnosťami Del Monte a Weichert nedošlo od roku 2000 do roku 2002 k žiadnej štrukturálnej zmene, nie je dôvod konštatovať, že obsah tohto vzťahu, ktorý vysvetľuje výmena korešpondencie v roku 2000, mohol byť v ďalších rokoch odlišný.

220    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že výmena korešpondencie medzi spoločnosťami Del Monte a Weichert uvedenej v odôvodneniach 389 a 390 napadnutého rozhodnutia je nepriamym dôkazom o tom, že prvá menovaná spoločnosť mala počas obdobia porušovania rozhodujúci vplyv na druhú spoločnosť.

–       O alternatívnych dôkazoch predložených žalobkyňou

221    Bez ohľadu na dôkazné bremeno, ktoré spočíva na Komisii, žalobkyňa tvrdí, že existujú odlišné skutočnosti, ktoré preukazujú, že ju nemožno uznať za zodpovednú za správanie spoločnosti Weichert.

222    Žalobkyňa v prvom rade tvrdí, že ak by mala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Weichert, uistila by sa, že [dôverné]. Keďže nemala prístup k dovozným licenciám spoločnosti Weichert, táto [dôverné], spoločnosť Weichert použila svoje licencie na vykonávanie svojej stratégie založenej na množstve na úkor záujmov spoločnosti Del Monte.

223    Po prvé je potrebné zdôrazniť, že tento argument, ktorý vedie iba na základe nepodloženého tvrdenia k záveru o neexistencii rozhodujúceho vplyvu, nie je v rozpore s vecnými a objektívnymi zisteniami, na ktorých sú založené závery Komisie.

224    Ďalej treba pripomenúť, že žalobkyňa a spoločnosť Weichert boli viazané dohodou o distribúcii, ktorej podmienky boli pre zmluvné strany záväzné a výslovne stanovili podmienky používania dovozných licencií spoločnosti Weichert.

225    Posledná zmena a doplnenie tejto dohody, ku ktorej došlo 10. februára 1994, nadväzovala na nadobudnutie účinnosti nariadenia č. 404/93, v rámci ktorého sa na dovozy banánov do Spoločenstva vzťahoval licenčný režim s pevnými ročnými kvótami pridelenými na štvrťročnom základe.

226    Hoci bola spoločnosť Weichert vlastníkom licencií, podľa takto zmenenej a doplnenej dohody mala používať tieto licencie na dovoz banánov značky Del Monte a predávať ich na území definovanom v dohode, a nemohla tieto licencie postúpiť inej osobe bez predchádzajúceho písomného súhlasu spoločnosti Del Monte, čo spoločnosť Weichert potvrdila na svojom vypočutí.

227    Skutočné zmluvné väzby spájajúce spoločnosti Weichert a Del Monte dokazujú, že spoločnosť Del Monte mala kontrolnú právomoc nad dovoznými licenciami spoločnosti Weichert, čo je ďalší nepriamy dôkaz o spôsobilosti spoločnosti Del Monte vykonávať rozhodujúci vplyv na spoločnosť Weichert.

228    Žalobkyňa v druhom rade tvrdí, že ak bola spôsobilá vykonávať rozhodujúci vplyv na správanie spoločnosti Weichert na trhu, [dôverné].

229    Je potrebné pripomenúť, že Komisia zohľadnila osobitné postavenie komanditnej spoločnosti Weichert a analyzovala rozdelenie právomocí medzi komplementármi a komanditistom tak, ako je vymedzené v spoločenskej zmluve. Komisia správne dospela k záveru, že títo spoločníci vykonávali spoločnú kontrolu, pričom poukázala najmä na potrebu jednomyseľného súhlasu spoločníkov na zmenu a doplnenie spoločenskej zmluvy (článok 9 ods. 3 spoločenskej zmluvy).

230    Práve táto situácia vysvetľuje, že medzi komplementármi a komanditistom sa začali rokovania, pokiaľ ide o zmenu právneho postavenia spoločnosti, pričom ich neúspech spôsobil nakoniec prerušenie zmluvných vzťahov.

231    Žalobkyňa vo svojom tvrdení považuje v skutočnosti situáciu spoločnej kontroly za dôkaz o nespôsobilosti vykonávať rozhodujúci vplyv na správanie spoločnosti Weichert na trhu, čo je úplne nedôvodné. Existencia takej kontroly nie je sama osebe nezlučiteľná so záverom Komisie, v ktorom pripisuje spoločnosti Del Monte zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť Weichert.

232    Žalobkyňa v treťom rade uvádza skutočnosť, že spoločnosť Weichert riadila právne záležitosti nezávisle do tej miery, že dala svojim právnym zástupcom pokyn, aby bránili záujmy spoločnosti pred skupinou Del Monte, a že prostredníctvom týchto právnych zástupcov pohrozila skupine Del Monte žalobami. Komisia si v odôvodnení 428 napadnutého rozhodnutia zamieňa individuálne právo spoločníka podať žalobu a spôsobilosť rozhodnúť, či Weichert mohla podať takú žalobu. Žalobkyňa tvrdí, že ak by mohla vykonávať rozhodujúci vplyv na spoločnosť Weichert, nedovolila by jej, aby jej právni zástupcovia podali proti žalobkyni žalobu.

233    Žalobkyňa odkazuje po prvé na list, ktorý jej 27. marca 1997 – teda pred obdobím porušovania – poslal advokát konajúci na účet spoločnosti Weichert.

234    Je potrebné konštatovať, že tento list patrí do rámca výmeny korešpondencie, ktorá sa uskutočnila vo veci zmeny právneho postavenia spoločnosti Weichert, ktorú si želala spoločnosť Del Monte, a že neobsahuje žiadnu hrozbu žaloby proti tejto poslednej uvedenej spoločnosti.

235    V tomto liste je uvedený odkaz na článok 9 ods. 2 spoločenskej zmluvy, z ktorého vyplýva, že rozhodnutia valného zhromaždenia spoločníkov musia byť prijaté väčšinou hlasov, aby boli účinné, a vždy so súhlasom komplementára, a na skutočnosť, že tento komplementár nedal implicitne alebo výslovne svoj súhlas na takú zmenu a že „v zásade“ neuvažoval nad udelením svojho súhlasu v budúcnosti.

236    Skutočnosť, že v kontexte spoločnej kontroly spoločnosti Weichert využije spoločník právneho poradcu, aby sa oboznámil so svojimi právami a bránil sa pred osobou, ktorú podozrieva, že ich nerešpektuje, nie je znakom nespôsobilosti druhého spoločníka vykonávať rozhodujúci vplyv na správanie spoločného podniku, ako správne zdôrazňuje Komisia v odôvodnení 428 napadnutého rozhodnutia.

237    Žalobkyňa odkazuje po druhé na časť vyjadrenia k žalobe z 15. mája 2002, ktoré spoločnosť Weichert predložila na nemecký súdny orgán v rámci sporu medzi ňou a spoločnosťou WAL. Tvrdí sa v ňom, že celá ekonomická pridaná hodnota spoločnosti Weichert, teda nákupy, marketing a logistika, je pripísateľná výlučne komplementárom, a že postavenie spoločnosti WAL v spoločnosti Weichert bolo obmedzené iba na finančnú účasť. Predmet konania sa týkal hodnoty licencií spoločnosti Weichert a otázky, kto najviac prispel k ekonomickej pridanej hodnote spoločnosti Weichert.

238    Treba však poukázať na to, že žalobu podala spoločnosť Del Monte, nie spoločnosť Weichert, a to v kontexte vypovedania dohody o distribúcii naplánovaného na 31. decembru 2002 a súbežných rokovaní medzi zmluvnými stranami na účely predĺženia takej zmenenej a doplnenej dohody. Skutočnosť že, spoločnosť Del Monte podala z opatrnosti žalobu týkajúcu sa ekonomickej hodnoty podniku, ktorá bola predmetom partnerstva s rodinou W., nevylučuje záver o vykonávaní rozhodujúceho vplyvu.

239    Žalobkyňa po tretie uvádza dva listy, ktoré jej poslali komplementári.

240    Prvý list z 15. januára 1999 informuje spoločnosť Del Monte o ustanovení advokátov na obhajovanie záujmov spoločnosti Weichert, pokiaľ ide o „činnosti spoločnosti Del Monte, ktorými porušuje dohodu o distribúcii“, a vyzýva túto poslednú uvedenú spoločnosť, aby dodržiavala uvedenú dohodu.

241    Tento dokument pochádzajúci spred obdobia porušovania s nepresným obsahom nepochádza od externých právnych zástupcov. Žalobkyňa okrem toho nepreukázala, že sa na základe neho postupovalo.

242    Druhý list z 30. októbra 2001 naopak dokazuje, že spoločnosť Del Monte a komplementári spoločnosti pokračovali v priamej korešpondencii týkajúcej sa pokračovania ich zmluvného vzťahu v rámci zmenenej a doplnenej dohody o distribúcii.

243    Je teda zrejmé, že všetky dokumenty predložené žalobkyňou preukazujú napätie, ktoré existovalo vo vzťahoch s komplementármi hlavne z dôvodu plánovaných zmien právneho postavenia spoločnosti Weichert a dohody o distribúcii. Táto situácia svedčí iba o tom, že spoločnosť Del Monte nemala výlučnú kontrolu, čo Komisia netvrdí a konštatuje spoločnú kontrolu spoločnosti Weichert. Táto situácia nie je v rozpore s vecnými a objektívnymi zisteniami, z ktorých vychádzajú závery Komisie týkajúce sa spoločnej zodpovednosti spoločnosti Del Monte.

244    Žalobkyňa po štvrté uvádza jednotlivé listinné dôkazy pochádzajúce spred vyšetrovania Komisie, pričom tvrdí, že nemala rozhodujúci vplyv na riadenie spoločnosti Weichert. Komisia nepreskúmala žiaden z týchto dôkazov predložených v priebehu správneho konania, čo už samé osobe predstavuje porušenie článkov 81 ES a 253 ES.

245    Pokiaľ ide o výhradu súvisiacu s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, je potrebné pripomenúť, ako bolo uvedené v bodoch 61 až 76 vyššie, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne odôvodnila, prečo pripísala spoločnosti Del Monte protiprávne správanie spoločnosti Weichert.

246    Je potrebné zdôrazniť, že Komisia preskúmala a zamietla jednotlivé tvrdenia spoločnosti Del Monte týkajúce sa najmä právomocí spoločníkov komanditnej spoločnosti, obsahu spoločenskej zmluvy, významu informácií, ktoré poskytla spoločnosť Weichert spoločnosti Del Monte, obsahu dohody o distribúcii, vplyvu právomocí spoločnosti Del Monte v oblasti zásobovania na jej vzťahy so spoločnosťou Weichert a údajného nesúladu cenovej politiky spoločnosti Weichert s očakávaniami spoločnosti Del Monte (odôvodnenia 394 až 433 napadnutého rozhodnutia).

247    Komisia v odôvodnení 419 napadnutého rozhodnutia takisto uviedla, že „skutočnosť, že spoločnosť Del Monte vyradila spoločnosť Weichert zo svojich konsolidovaných finančných vyhlásení, nepreukazuje, že spoločnosť Del Monte nevykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Weichert alebo že spoločnosti Del Monte a Weichert nevytvorili podnik na účely uplatnenia článku 81 ES a s ohľadom na porušenie definované v tomto rozhodnutí, alebo že zodpovednosť za správanie spoločnosti Weichert na trhu nemohla byť priznaná spoločnosti Del Monte“.

248    Je potrebné poukázať na to, že [dôverné], ako aj list, ktorý poslal komplementár spoločnosti Del Monte 10. januára 1997, – teda dokumenty uvádzané žalobkyňou v rámci jej argumentácie –, sa zaoberajú otázkou fungovania spoločnosti Weichert a postavenia spoločníkov, ktorú Komisia jasne uvádza vo svojej analýze ustanovení HGB a spoločenskej zmluvy.

249    Správa audítorov spoločnosti Weichert a výročné správy spoločnosti Del Monte, ktoré sú dokumentmi uvádzanými žalobkyňou, sa týkajú otázky konsolidácie účtov, ktorú Komisia výslovne uvádza v odôvodnení 419 napadnutého rozhodnutia.

250    Pokiaľ ide o ďalšie dokumenty citované žalobkyňou a aj za predpokladu, že boli oznámené Komisii počas správneho konania, je potrebné pripomenúť, že Komisia nie je povinná zaujať stanovisko ku všetkým tvrdeniam, ktoré pred ňou uvádzajú dotknuté osoby, ale stačí, ak uvedie skutkové okolnosti a právne úvahy, ktoré majú v štruktúre rozhodnutia zásadný význam. Komisia najmä nie je povinná zaujať stanovisko k skutočnostiam, ktoré sú zjavne nepodstatné, bezvýznamné alebo jasne druhoradé (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný v bode 61 vyššie, bod 64; Corsica Ferries France/Komisia, už citovaný v bode 62 vyššie, bod 64, a L’Air liquide/Komisia, už citovaný v bode 62 vyššie, bod 64).

251    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že špecifická argumentácia žalobkyne uvedená v bode 244 vyššie nespochybňuje záver, že Komisia v prejednávanej veci z právneho hľadiska dostatočne vysvetlila skutkové okolnosti a právne úvahy, ktoré majú v štruktúre rozhodnutia zásadný význam, a že jej teda nemožno vytýkať žiadne porušenie povinnosti odôvodnenia.

252    Pokiaľ ide o relevantnosť listinných dôkazov, ktoré predložila žalobkyňa, táto odkazuje po prvé na záporné závery v stanovisku vyhotovenom advokátskou kanceláriou, o ktoré požiadala v roku 1994, pokiaľ ide o možnosť spoločnosti WAL vykonávať vplyv na spoločnosť Weichert, o čom bol presvedčený aj pán D. W. v liste, ktorý poslal žalobkyni 10. januára 1997.

253    Skutočnosť, že [dôverné] a že tento posledný uvedený zdôraznil, že v rámci spoločnosti Weichert neexistovala správna rada s hlasovacími právami v prospech spoločnosti Del Monte, nespochybňuje analýzu Komisie, pokiaľ ide o spôsobilosť vplyvu spoločnosti Del Monte vyplývajúcu zo spoločenskej zmluvy, ktorá je navyše iba jednou zo skutočností, ktoré Komisia zohľadnila, aby podporila svoj záver, že spoločnosť Del Monte vykonávala rozhodujúci vplyv na správanie spoločnosti Weichert.

254    Je potrebné poukázať na to, že Komisia jasne pripomenula a zohľadnila znenie článku 7 ods. 1 spoločenskej zmluvy, že „spoločník s osobnou zodpovednosťou, [pán D. W.], je oprávnený a povinný zastupovať a riadiť spoločnosť“, pričom zástupcovia rodiny W. sú opísaní ako „riadiaci komplementári“ (odôvodnenie 382 napadnutého rozhodnutia). Komisia netvrdila, že v rámci spoločnosti Weichert existovala správna rada, ale správne konštatovala, že všetky dôležité úkony, ktoré mali nevyhnutne – hoci aj nepriamy – vplyv na riadenie spoločnosti Weichert, nemohli byť vzhľadom na obsah článku 7 ods. 2 a 3 spoločenskej zmluvy prijaté bez súhlasu komanditistu.

255    Žalobkyňa po druhé uvádza časť vyjadrenia k žalobe, ktoré spoločnosť Weichert predložila na nemecký súdny orgán v roku 2002 v rámci sporu medzi ňou a spoločnosťou WAL. Tento dokument žalobkyňa už uviedla z dôvodu existujúcich opačných dôkazov odporujúcich vyhláseniam spoločnosti Weichert, ktoré ju mali spochybniť (pozri bod 170 vyššie).

256    Je potrebné zdôrazniť, že samotné tvrdenia spoločnosti Weichert uvedené vo vyjadrení k žalobe, ktorými sa usiluje minimalizovať prínos spoločnosti Del Monte, nemôžu byť dôkazom toho, že ekonomická pridaná hodnota spoločnosti Weichert bola pripísateľná výlučne príspevku komplementárov, a že aj za predpokladu, že môže ísť o tento prípad, nestačí to na spochybnenie celkového posúdenia Komisie, ktoré sa týka špecifickej právnej otázky rozhodujúceho vplyvu jedného podniku na druhý podnik.

257    Žalobkyňa po tretie uvádza vyhlásenia audítorov spoločnosti Weichert v roku 2000, ktoré preukazujú, že „[spoločnosť Weichert] sa nepodieľala na jednotnom riadení komanditistu [spoločnosti WAL] a nebola preto pridruženou spoločnosťou“, pričom skutočnosť, že samotná žalobkyňa nezahrnula spoločnosť Weichert do svojich účtovných závierok, potvrdzuje uvedené konštatovanie. Žalobkyňa tvrdí, že stanovisko Komisie uvedené v odôvodnení 419 napadnutého rozhodnutia – v tomto prípade irelevantnosť skutočnosti, že žalobkyňa vyradila spoločnosť Weichert zo svojich konsolidovaných finančných vyhlásení –, je zjavne nesprávnym posúdením, keďže výsledky kontrolovaných dcérskych spoločností musia byť konsolidované.

258    Toto tvrdenie treba zamietnuť.

259    Ako Komisia správne konkretizovala v odôvodnení 382 napadnutého rozhodnutia, spoločnosť Weichert bola skôr partnerstvom medzi Del Monte, ktorá bola materskou spoločnosťou komanditistu, a rodinou W., ktorej členovia mali postavenie komplementárov, než dcérskou spoločnosťou Del Monte. Úvahy o potrebnej konsolidácii výsledkov dcérskej spoločnosti s výsledkami materskej spoločnosti a závery žalobkyne, že v prejednávanej veci ona takú konsolidáciu nevykonala, sú teda úplne irelevantné.

260    V každom prípade ak súd Únie konštatoval, že konsolidácia účtovnej závierky dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou „svedčila v prospech existujúcej jednotnej ekonomickej jednotky“ (rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. decembra 2008, General Química a i./Komisia, T‑85/06, neuverejnený v Zbierke, bod 66, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom z 20. januára 2011, General Química a i./Komisia, už citovaným v bode 58 vyššie), neexistencia takej konsolidácie, ako tvrdí žalobkyňa, neznamená nevyhnutne vo všetkých prípadoch nemožnosť konštatovať existenciu rozhodujúceho vplyvu.

261    Žalobkyňa po piate uvádza novinový článok, ktorý vyšiel 10. októbra 2002 a ktorý potvrdzuje, že žalobkyňa nemala pred predajom svojej účasti v spoločnosti Weichert kontrolu nad svojimi výrobkami pre severoeurópske trhy.

262    Treba konštatovať, že toto tvrdenie žalobkyne vychádza z nesprávneho zovšeobecnenia znenia novinového článku tým, že predovšetkým iba preberá jej vyhlásenia, že po predmetnom postúpení sa stane spôsobilou kontrolovať obchodovanie a „priamy“ predaj jej výrobkov na trhoch severnej Európy. V každom prípade nepresný novinársky komentár nie je v rozpore s vecnými a objektívnymi zisteniami, na ktorých Komisia založila svoj záver o pripísaní porušenia, ktorého sa dopustila spoločnosť Weichert, spoločnosti Del Monte.

263    Žalobkyňa po piate uvádza vyhlásenia zástupcu Komisie v rámci konania pred panelom Svetovej obchodnej organizácie (WTO), pričom odkazuje na svoju výročnú správu za rok 2002 a tvrdí, že účasť v spoločnosti Weichert bola „bez kontroly“, ako aj znenie uvedenej správy, ktorú Komisia zohľadnila.

264    Aj keď sa pravdivosť údajných vyhlásení zástupcu Komisie nepotvrdila, Komisia nespochybňuje, že výročná správa spoločnosti Del Monte za rok 2002 bola jednou z písomností pripojených k jej oznámeniu, ktoré predložila v rámci konania pred panelom WTO.

265    Komisia správne zdôrazňuje, že cieľom tohto oznámenia nebolo stanoviť, že spoločnosť Del Monte mala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Weichert, a že znenie časti uvedenej správy, podľa ktorého postúpenie účasti v spoločnosti Weichert umožní spoločnosti Del Monte „priamo“ kontrolovať predaj svojich výrobkov v severnej Európe, nie je v rozpore s jej stanoviskom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, keďže Komisia nikdy netvrdila, že spoločnosť Del Monte mala výlučnú kontrolu nad spoločnosťou Weichert.

266    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že listinné dôkazy žalobkyne, posudzované jednotlivo alebo spoločne, ktoré majú preukázať neexistenciu rozhodujúceho vplyvu na spoločnosť Weichert, nespochybňujú záver Komisie o pripísaní porušenia, ktorého sa dopustila spoločnosť Weichert, žalobkyni.

–       O prípustnosti prílohy C 1 repliky

267    Komisia konštatuje neprípustnosť prílohy C 1 repliky na základe judikatúry týkajúcej sa výkladu článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku.

268    Je potrebné pripomenúť, že na základe článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 44 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu musí každá žaloba uvádzať predmet konania a zhrnutie dôvodov, na ktorých je založená. Tieto údaje musia byť dostatočne jasné a presné na to, aby umožnili žalovanému pripraviť si obhajobu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe, a to prípadne aj bez ďalších podporných informácií (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. januára 2007, France Télécom/Komisia, T‑340/03, Zb. s. II‑107, bod 166, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom Súdneho dvora z 2. apríla 2009, France Télécom/Komisia, C‑202/07 P, Zb. s. I‑2369).

269    Podľa ustálenej judikatúry sa na prípustnosť žaloby vyžaduje, aby z jej samotného textu vyplývali podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, a to aspoň stručne, pritom však súdržným a pochopiteľným spôsobom. Hoci text žaloby môže byť v určitých bodoch podporený a doplnený odkazom na konkrétne časti dokumentov v prílohe, celkové odvolávanie sa na iné písomnosti, aj keď sú priložené k žalobe, nemôže zakryť nedostatok základných prvkov právnej argumentácie, ktoré musia byť uvedené v žalobe (rozsudok Súdneho dvora z 31. marca 1992, Komisia/Dánsko, C‑52/90, Zb. s. I‑2187, bod 17; uznesenia Súdu prvého stupňa Koelman/Komisia, už citované v bode 92 vyššie, bod 21, a z 21. mája 1999, Asia Motor France a i./Komisia, T‑154/98, Zb. s. II‑1703, bod 49). Prílohy sa môžu zohľadniť iba v rozsahu, v akom podporujú alebo dopĺňajú dôvody alebo tvrdenia, ktoré žalobkyne výslovne uviedli v texte svojich písomných podaní, a v rozsahu, v akom je možné s presnosťou určiť v nich obsiahnuté skutočnosti, ktoré podporujú alebo dopĺňajú uvedené dôvody alebo tvrdenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. septembra 2007, Microsoft/Komisia, T‑201/04, Zb. s. II‑3601, bod 99).

270    Okrem toho nie je povinnosťou Všeobecného súdu, aby v prílohách hľadal a identifikoval dôvody a tvrdenia, ktoré by mohol považovať za základ žaloby, keďže prílohy majú len dôkaznú a podpornú funkciu (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 7. novembra 1997, Cipeke/Komisia, T‑84/96, Zb. s. II‑2081, bod 34, a z 21. marca 2002, Joynson/Komisia, T‑231/99, Zb. s. II‑2085, bod 154).

271    Tento výklad článku 21 Štatútu Súdneho dvora a článku 44 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu sa týka aj repliky (rozsudok Microsoft/Komisia, už citovaný v bode 269 vyššie, bod 95), ako aj dôvodov a výhrad uvedených vo vyjadreniach k žalobe (rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. januára 1995, Viho/Komisia, T‑102/92, Zb. s. II‑17, bod 68, a z 30. januára 2007, France Télécom/Komisia, už citovaný v bode 268 vyššie, bod 166, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom z 2. apríla 2009, France Télécom/Komisia, už citovaným v bode 268 vyššie).

272    Žalobkyňa v prejednávanej veci iba všeobecne tvrdí, že pokusy Komisie smerujúce k spochybneniu príkladov, ktoré žalobkyňa poskytla na účely preukázania, že nebola spôsobilá ovplyvniť spoločnosť Weichert tak, ako si to želala, sú „ako celok málo presvedčivé“. Žalobkyňa v replike predkladá pripomienky v nadväznosti na dve tvrdenia Komisie a vo zvyšnej časti odkazuje na prílohu C 1 repliky na účely podrobnejších vysvetlení, ktoré jej „obmedzenia v počte strán“ neumožňujú uviesť v texte vyjadrení.

273    Je potrebné poukázať na to, že takáto neurčitá výhrada neumožňuje Všeobecnému súdu rozhodnúť, a to prípadne bez ďalších podporných informácií, a bolo by v rozpore s výlučne dôkaznou a podpornou funkciou príloh, aby tieto prílohy mohli slúžiť na podrobné preukázanie tvrdenia, ktoré je v žalobe uvedené nedostatočne jasne a presne (rozsudok z 30. januára 2007, France Télécom/Komisia, už citovaný v bode 268 vyššie, bod 204).

274    Hoci pripomienky, ktoré žalobkyňa uviedla v nadväznosti na tvrdenia Komisie týkajúce sa správania spoločnosti Weichert pri stanovovaní referenčných cien so zreteľom na očakávania spoločnosti Del Monte a ustanovenie advokátov na účely podania žalôb proti tejto poslednej uvedenej spoločnosti, musia byť a boli zohľadnené v rámci posúdenia správania spoločnosti Weichert, to isté nemôže platiť, pokiaľ ide o prílohu C 1 repliky, ktorú treba zamietnuť ako neprípustnú.

275    Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že označenie prílohy iba za doplňujúce písomné pripomienky žalobkyne, ktoré sú iba rozšírením vyjadrení, nie je v súlade s charakteristickou povahou prílohy, teda s jej výlučne dôkaznou a podpornou funkciou.

276    Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že Komisia správne konštatovala, že spoločnosti Del Monte a Weichert boli súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, a pripísala prvému podniku porušenie, ktorého sa dopustil druhý podnik.

 O nesprávnom výroku napadnutého rozhodnutia

277    Žalobkyňa tvrdí, že článok 1 písm. h) a článok 3 napadnutého rozhodnutia porušujú článok 81 ES v rozsahu, v akom Komisia konštatuje, že žalobkyňa porušila toto ustanovenie tým, že „sa zúčastnila na zosúladenom postupe“, a nie iba že sa uznáva za „spoločne a nerozdielne“ zodpovednú za pokutu uloženú spoločnosti Weichert. Napadnuté rozhodnutie zjavne prekračuje právomoci, ktoré má Komisia na základe článku 7 nariadenia č. 1/2003 v rozsahu, v akom ukladá žalobkyni povinnosť ukončiť porušovanie, na ktorom sa nikdy nepodieľala. Predmetné ustanovenia napadnutého rozhodnutia porušujú takisto článok 253 ES, keďže existuje zjavný rozpor medzi výrokom napadnutého rozhodnutia a „preambulou“, v ktorej Komisia vyhlásila, že nekonštatuje, že žalobkyňa porušila článok 81 ES. Nesprávny výrok napadnutého rozhodnutia ju vystavil riziku náhrady škody pred vnútroštátnym súdnym orgánom.

278    Pokiaľ ide o výhradu založenú na porušení článku 253 ES, treba pripomenúť, že odôvodnenie aktu musí byť logické, najmä bez vnútorných rozporov, ktoré bránia správnemu porozumeniu dôvodov, na ktorých sa tento akt zakladá (pozri v tomto zmysle rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 151).

279    Rozpor v odôvodnení rozhodnutia je porušením povinnosti vyplývajúcej z článku 253 ES v tom zmysle, že môže narušiť platnosť dotknutého aktu, ak sa preukáže, že pre tento rozpor nemôže ten, komu je tento akt určený, poznať úplne alebo sčasti skutočné dôvody rozhodnutia, a že na základe toho je výrok rozhodnutia celkom alebo sčasti právne nepodložený (rozsudky Súdu prvého stupňa z 24. januára 1995, Tremblay a i./Komisia, T‑5/93, Zb. s. II‑185, bod 42, a z 30. marca 2000, Kish Glass/Komisia, T‑65/96, Zb. s. II‑1885, bod 85).

280    V napadnutom rozhodnutí Komisia v prvom rade analyzovala jednak výmeny informácií medzi spoločnosťami Chiquita a Dole, ako aj medzi spoločnosťami Dole a Weichert, vzhľadom na zákaz uvedený v článku 81 ES. V odôvodnení 359 napadnutého rozhodnutia konštatovala:

„[P]odniky Chiquita, Dole a Weichert sa dopustili jediného a pokračujúceho porušenia článku 81 [ES] týkajúceho sa stanovenia cien a výmeny referenčných cien, ktoré ovplyvnili čerstvé banány [v] severnej Európe. Subjekty, ktoré boli uznané za zodpovedné za toto porušenie, sú vymenované v kapitole 6 tohto rozhodnutia“.

281    V predmetnej kapitole Komisia ďalej uplatnila ustálenú judikatúru, podľa ktorej môže byť protisúťažné správanie podniku pripísané inému podniku v prípade, ak prvý uvedený podnik neurčoval svoje konanie na trhu samostatne, ale v podstate realizoval pokyny vydané druhým uvedeným podnikom, najmä so zreteľom na ekonomické a právne väzby, ktoré ich spájajú. Komisia pripomína, že ak dcérska spoločnosť neurčuje svoje vlastné správanie na trhu nezávisle, podnik, ktorý riadil jej trhovú stratégiu, s ňou tvorí hospodársku jednotku a môže byť uznaný za zodpovedný za porušenie z dôvodu, že je súčasťou toho istého podniku (odôvodnenia 362 a 363 napadnutého rozhodnutia).

282    Po tom, ako Komisia analyzovala a zohľadnila jednotlivé skutočnosti týkajúce sa vzťahov, ktoré existovali medzi spoločnosťami Del Monte a Weichert, usúdila, že spoločnosť Weichert predstavovala hospodársku jednotku so spoločnosťou Del Monte vzhľadom na to, že tento prvý uvedený podnik neurčoval svoj postoj na trhu nezávisle (odôvodnenie 432 napadnutého rozhodnutia). Komisia dospela k záveru, že „[spoločnosti Del Monte] a [Weichert] boli spoločne a nerozdielne zodpovedné za účasť spoločnosti Weichert na porušení, ku ktorému došlo od 1. januára 2000 do 31. decembra 2002“ (odôvodnenie 433 napadnutého rozhodnutia).

283    Komisia vo výroku napadnutého rozhodnutia v článku 1 písm. h) konštatuje, že spoločnosť Del Monte je jedným z podnikov, ktoré „porušili ustanovenia článku 81 [ES] tým, že sa zúčastnili na zosúladenom postupe, ktorý spočíval v koordinovaní referenčných cien banánov“. V článku 3, ktorý treba vykladať v spojení s článkom 1 písm. h), Komisia žiada spoločnosť Del Monte, aby „okamžite ukončila predmetné porušenia [uvedené v článku 1], ak tak ešte neurobila“.

284    Z tohto pripomenutia obsahu napadnutého rozhodnutia nevyplýva žiadny vnútorný rozpor, ktorý by bránil správnemu porozumeniu dôvodov, na ktorých sa tento akt zakladá, a najmä skutočnosti, že Komisia konštatovala zodpovednosť spoločnosti Del Monte.

285    Výhradu založenú na porušení článku 253 ES treba teda zamietnuť.

286    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na porušení článku 81 ES, toto tvrdenie sa zakladá na rovnakej argumentácii, akou je argumentácia uvedená na podporu výhrady založenej na porušení podstatných náležitostí, teda skutočnosti, že Komisia vo výroku aktu dospela k záveru, že spoločnosť Del Monte porušila toto ustanovenie, hoci predtým vyhlásila, že nekonštatuje, že tento podnik porušil článok 81 ES. Žalobkyňa dodáva, že Komisia teda zjavne prekračuje právomoci, ktoré má na základe článku 7 nariadenia č. 1/2003 v rozsahu, v akom ukladá žalobkyni povinnosť ukončiť porušovanie, na ktorom sa nikdy nepodieľala.

287    Stačí konštatovať, že táto argumentácia vychádza z nesprávneho predpokladu a treba ju zamietnuť.

288    Žalobkyňa bola totiž sankcionovaná za porušenie, o ktorom sama predpokladala, že sa ho dopustila z dôvodu ekonomických a právnych väzieb, ktoré ju spájali so spoločnosťou Weichert a ktoré jej umožnili určovať správanie tejto poslednej uvedenej spoločnosti na trhu (pozri v tomto zmysle rozsudky Imperial Chemical Industries/Komisia, už citovaný v bode 50 vyššie, bod 141, a Metsä‑Serla a i./Komisia, už citovaný v bode 54 vyššie, body 28 a 34).

289    Toto riešenie bolo okrem toho úplne známe žalobkyni, ktorá sama cituje vo svojich písomných vyjadreniach relevantnú judikatúru uvedenú v bode 288 vyššie.

290    Napokon treba poukázať na to, že žalobkyňa tvrdí, že nemôže dodržať článok 3 napadnutého rozhodnutia, keďže nemôže ukončiť porušenia, ktorých sa prípadne dopustila spoločnosť Weichert.

291    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že na rozdiel od tvrdenia žalobkyne jej článok 3 napadnutého rozhodnutia neukladá povinnosť ukončiť porušenia, ktorých sa prípadne dopustila spoločnosť Weichert, ak už viac nevykonáva kontrolu nad týmto posledným uvedeným podnikom. Tým, že Komisia uložila podnikom, ktoré sa zúčastnili na karteli, povinnosť zdržať sa alebo ukončiť konania alebo správania uvedené v článku 1 napadnutého rozhodnutia, iba vyjadrila dôsledky, ktoré vyplývajú z konštatovania protiprávnosti uvedeného v článku 1 napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o ich budúce správanie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2009, Hoechst/Komisia, T‑161/05, Zb. s. II‑3555, bod 193).

292    Navyše v článku 3 prvom odseku napadnutého rozhodnutia sa presne uvádza, že podniky sú povinné ukončiť porušenie len v prípade, ak tak ešte neurobili. Pokiaľ v dôsledku toho žalobkyňa v čase prijatia napadnutého rozhodnutia ukončila svoju účasť na zosúladenom postupe, ktorý spočíval v stanovení referenčných cien za banány, tento príkaz vyplývajúci z napadnutého rozhodnutia sa jej netýka.

 O existencii zosúladeného postupu s protisúťažným cieľom

293    Žalobkyňa podporovaná vedľajšou účastníčkou konania tvrdí, že Komisia nesprávne uplatnila článok 81 ES tým, že v prejednávanej veci dospela k záveru, že došlo k zosúladenému postupu s protisúťažným cieľom.

 O pojme zosúladený postup s protisúťažným cieľom

294    Vedľajšia účastníčka konania tvrdí, že podľa judikatúry a praxe Komisie nie je výmena informácií medzi konkurentmi sama osebe zakázaná. Spoločnosť Weichert odkazuje na rozsudok francúzskeho Cour de cassation a tvrdí, že Komisia je povinná preukázať konkrétne protisúťažné účinky výmeny informácii, čo v prejednávanej veci neurobila. Vedľajšia účastníčka konania rovnako tvrdí, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že sa spolu so spoločnosťou Dole podieľala na zosúladenom postupe, keďže napadnuté rozhodnutie sa vôbec nezmieňuje o zhode vôle medzi ňou a spoločnosťou Dole alebo o existencii spoločného správania týchto dvoch podnikov.

295    Zo znenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia vytýka podnikom, ktorým bolo toto rozhodnutie určené, že koordinovali referenčné ceny banánov prostredníctvom výmen informácií, ktoré boli v tomto prípade označené za dvojstranné kontakty pred stanovením cien, čo je situácia, ktorá má znaky zosúladeného postupu týkajúceho sa stanovenia cien, ktorého cieľom je teda obmedziť hospodársku súťaž v zmysle článku 81 ES (pozri najmä odôvodnenia 1, 54, 261 a 271 napadnutého rozhodnutia).

296    Po prvé je potrebné pripomenúť, že pojmy „dohoda“, „rozhodnutia združení podnikov“ a „zosúladený postup“ zahŕňajú, zo subjektívneho hľadiska, podoby zosúladeného konania, ktoré majú rovnakú podstatu a odlišujú sa len svojou intenzitou a formami, v ktorých sa prejavujú (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 131).

297    Pokiaľ ide o definíciu zosúladeného postupu, Súdny dvor uviedol, že tento postup znamená formu koordinácie medzi podnikmi, ktorá hoci nedospela až k realizácii dohody v pravom zmysle slova, vedome nahrádza riziko hospodárskej súťaže praktickou spoluprácou medzi týmito podnikmi (rozsudky Súdneho dvora Suiker Unie a i./Komisia, už citovaný v bode 151 vyššie, bod 26; z 31. marca 1993, Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia, C‑89/85, C‑104/85, C‑114/85, C‑116/85, C‑117/85 a C‑125/85 až C‑129/85, Zb. s. I‑1307, bod 63, a zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, Zb. s. I‑4529, bod 26).

298    Pojem zosúladený postup zahŕňa okrem zosúlaďovania postupu medzi dotknutými podnikmi správanie na trhu vyplývajúce z tohto zosúlaďovania a vzťah príčiny a následku medzi týmito dvoma skutočnosťami. Ak v tejto súvislosti neexistuje dôkaz o opaku, ktorý sú povinní predložiť dotknuté subjekty, treba predpokladať, že podniky zúčastňujúce sa na zosúlaďovaní, ktoré ďalej pôsobia na trhu, zohľadňujú pri určovaní svojho správania na tomto trhu informácie, ktoré si vymenili so svojimi konkurentmi. To platí tým viac, ak k zosúladenému postupu dochádza pravidelne počas dlhého obdobia (rozsudky Súdneho dvora z 8. júla 1999, Hüls/Komisia, C‑199/92 P, Zb. s. I‑4287, body 161 až 163, a T‑Mobile Netherlands a i., už citovaný v bode 297 vyššie, bod 51).

299    Z judikatúry vyplýva, že pojem dohoda v zmysle článku 81 ods. 1 ES vyplýva z vyjadrenia spoločnej vôle zúčastnených podnikov správať sa na trhu určitým spôsobom (rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 296 vyššie, bod 130).

300    Výhrada vedľajšej účastníčky konania, že napadnuté rozhodnutie sa nezmieňuje o zhode vôle medzi ňou a spoločnosťou Dole alebo o existencii spoločného správania týchto dvoch podnikov, je vzhľadom na tieto definície irelevantná, keďže vytýkané správanie bolo právne kvalifikované ako zosúladený postup a nie ako protisúťažná dohoda.

301    Pokiaľ ide po druhé o podmienky, za ktorých možno výmenu informácií medzi konkurentmi považovať za nezlučiteľnú s pravidlami hospodárskej súťaže, je potrebné pripomenúť, že kritériá koordinácie a spolupráce, ktoré zakladajú zosúladený postup, treba ponímať vo vzťahu ku koncepcii ustanovení zmluvy týkajúcich sa hospodárskej súťaže, podľa ktorej si musí každý hospodársky subjekt samostatne stanoviť politiku, ktorú chce viesť na spoločnom trhu (rozsudky Súdneho dvora Suiker Unie a i./Komisia, už citovaný v bode 151 vyššie, bod 173; zo 14. júla 1981, Züchner, 172/80, Zb. s. 2021, bod 13; Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia, už citovaný v bode 297 vyššie, bod 63; z 28. mája 1998, Deere/Komisia, C‑7/95 P, Zb. s. I‑3111, bod 86, a T‑Mobile Netherlands a i., už citovaný v bode 297 vyššie, bod 32).

302    Hoci táto požiadavka samostatnosti nevylučuje právo hospodárskych subjektov rozumne sa prispôsobiť zistenému alebo očakávanému správaniu svojich konkurentov, prísne však bráni akémukoľvek nadviazaniu priameho alebo nepriameho kontaktu medzi takými subjektmi, ktorý by mohol buď ovplyvniť správanie aktuálneho alebo potenciálneho konkurenta na trhu, alebo by mohol odhaliť správanie takého konkurenta, ktoré sa tento konkurent rozhodol dodržiavať na tomto trhu alebo ktoré si zamýšľa osvojiť na tomto trhu, pokiaľ majú tieto kontakty za cieľ alebo za následok dosiahnutie podmienok hospodárskej súťaže, ktoré nezodpovedajú obvyklým podmienkam predmetného trhu vzhľadom na povahu dodávaných výrobkov alebo poskytovaných služieb, veľkosť a počet podnikov a objem uvedeného trhu (pozri v tomto zmysle rozsudky Suiker Unie a i./Komisia, už citovaný v bode 151 vyššie, bod 174; Züchner, už citovaný v bode 301 vyššie, bod 14; Deere/Komisia, už citovaný v bode 301 vyššie, bod 87, a T‑Mobile Netherlands a i., už citovaný v bode 297 vyššie, bod 33).

303    Z toho vyplýva, že výmena informácií medzi konkurentmi môže byť v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, pokiaľ zmierňuje alebo odstraňuje stupeň neistoty vo fungovaní dotknutého trhu, čo vedie k obmedzeniu hospodárskej súťaže medzi podnikmi (rozsudky Súdneho dvora Deere/Komisia, už citovaný v bode 301 vyššie, bod 90; z 2. októbra 2003, Thyssen Stahl/Komisia, C‑194/99 P, Zb. s. I‑10821, bod 81, a T‑Mobile Netherlands a i., už citovaný v bode 297 vyššie, bod 35).

304    Pokiaľ ide o rozlišovanie medzi zosúladenými postupmi, ktoré majú protisúťažný cieľ, a tými, ktoré majú protisúťažný následok, je potrebné pripomenúť, že protisúťažný cieľ a protisúťažný následok nie sú kumulatívnymi, ale alternatívnymi podmienkami na účely posúdenia, či sa na zosúladený postup vzťahuje zákaz uvedený v článku 81 ods. 1 ES. Podľa ustálenej judikatúry od vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora z 30. júna 1966, LTM (56/65, Zb. s. 337, 359), alternatívna povaha tejto podmienky vyjadrená použitím spojky „alebo“ vedie najskôr k nevyhnutnosti preskúmať samotný cieľ tohto zosúladeného postupu vzhľadom na hospodársky kontext, v ktorom sa uplatňuje. V prípade, že analýza obsahu tohto zosúladeného postupu však neodhalí dostatočný stupeň škodlivosti vo vzťahu k hospodárskej súťaži, je potrebné preskúmať jeho následky, a aby sa mohol zakázať, požadovať zhromaždenie dôkazov preukazujúcich, že hospodárska súťaž bola skutočne citeľným spôsobom vylúčená, obmedzená alebo skreslená (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 20. novembra 2008, Beef Industry Development Society a Barry Brothers, C‑209/07, Zb. s. I‑8637, bod 15, a T‑Mobile Netherlands a i., už citovaný v bode 297 vyššie, bod 28).

305    Na účely posúdenia, či je zosúladený postup zakázaný článkom 81 ods. 1 ES, je teda zbytočné zohľadňovať jeho konkrétne následky, pokiaľ sa preukáže, že cieľom tohto postupu je vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 13. júla 1966, Consten a Grundig/Komisia, 56/64 a 58/64, Zb. s. 429, 496; z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, C‑105/04 P, Zb. s. I‑8725, bod 125, a Beef Industry Development Society a Barry Brothers, už citovaný v bode 304, bod 16). Rozlišovanie medzi „porušeniami na základe cieľa“ a „porušeniami na základe následku“ spočíva v tom, že určité formy zosúladeného postupu medzi podnikmi možno z dôvodu ich samotnej povahy považovať za škodlivé pre dobré fungovanie hospodárskej súťaže (rozsudok Beef Industry Development Society a Barry Brothers, už citovaný v bode 304 vyššie, bod 17, a T‑Mobile Netherlands a i., už citovaný v bode 297 vyššie, bod 29).

306    Na to, aby mal zosúladený postup protisúťažný cieľ, stačí, že je spôsobilý vyvolať negatívne následky pre hospodársku súťaž. Inak povedané, uvedený postup musí byť konkrétne spôsobilý, vzhľadom na právny a hospodársky kontext, v ktorom sa nachádza, vylučovať, obmedzovať, alebo skresľovať hospodársku súťaž v rámci spoločného trhu. Skutočnosť, či a v akom rozsahu tento následok skutočne vznikne, môže byť významná len pre výpočet výšky pokút a posúdenie práva na náhradu škody (rozsudok T‑Mobile Netherlands a i., už citovaný v bode 297 vyššie, bod 31).

307    Komisia v prejednávanej veci dospela k záveru, že kontakty dotknutých podnikov pred stanovením cien viedli k zosúladenému postupu s protisúťažným cieľom, pričom v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou nie je povinná skúmať následky vytýkaného správania, aby mohla konštatovať porušenie článku 81 ES.

308    Tvrdenie vedľajšej účastníčky konania, že Komisia bola povinná nevyhnutne preukázať protisúťažné následky vytýkanej výmeny informácií, treba teda zamietnuť, pričom treba poznamenať, že odkaz na rozhodnutie vnútroštátneho súdneho orgánu, ktoré okrem iného nebolo na pojednávaní predložené, je úplne irelevantný.

309    Všeobecný súd je povinný overiť, či dvojstranné kontakty pred stanovením cien, ku ktorým došlo medzi predmetnými podnikmi a ktoré sa týkali referenčných cien banánov, mohli byť považované za týkajúce sa stanovenia cien a mať znaky zosúladeného postupu s protisúťažným cieľom v zmysle 81 ES.

 O obsahu predmetných kontaktov

310    Žalobkyňa uvádza, že Komisia tvrdí, že „posúdila cieľ kartelu, pričom zohľadnila jeho účel a obsah“, ale nie je v tomto smere schopná uviesť ani jedno konkrétne konštatovanie. Žalobkyňa dodáva, že tvrdenie Komisie, že predmetné kontakty mali za cieľ skresliť ceny, je málo pravdepodobné vzhľadom na to, že rokovania medzi spoločnosťami Weichert a Dole neumožnili ani jednu týždennú koordináciu, keďže sa „v určitých prípadoch“ alebo „v ojedinelých prípadoch“ týkali vývoja referenčnej ceny a v ostatných prípadoch „všeobecných podmienok prevažujúcich na trhu“ alebo „podmienok na trhu“, ktoré zahŕňali akúkoľvek tému od poveternostných podmienok Európe až po klebety v odvetví.

311    Okrem toho, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nerozlišuje kontakty pred stanovením cien, ktoré mali spoločnosti Chiquita a Dole a ktoré mala so spoločnosťou Dole vedľajšia účastníčka konania, ktorá uvádza, že v súčasnosti neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by opísal obsah uvedených kontaktov, ktoré boli iba výmenami názorov o celkových trhových podmienkach a týkali sa všeobecných a verejne dostupných informácií, pričom nedošlo k výmene žiadnych dôverných, citlivých alebo individuálnych údajov. Komisia sa usilovala opísať kontakty ako zosúladený postup iba z dôvodu, že sa týkali „okolností stanovenia cien“, čo vedie k tomu, že akákoľvek legitímna výmena informácií sa kvalifikuje ako zosúladený postup.

312    Po prvé bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o prípustnosti výhrady založenej na chýbajúcej konkrétnej analýze kontaktov medzi spoločnosťami Weichert a Dole pred stanovením cien, ktorú spochybňuje Komisia z dôvodu, že údajne mení rámec sporu tak, ako je vymedzený v písomných vyjadreniach hlavných účastníkov konania, stačí konštatovať, že uvedená výhrada nemá skutkový základ (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Regione autonoma della Sardegna/Komisia, T‑171/02, Zb. s. II‑2123, bod 155).

313    Komisia v bode 4.4.4 napadnutého rozhodnutia opisuje a konkrétne rozlišuje obsah kontaktov pred stanovením cien medzi spoločnosťami Dole a Chiquita (odôvodnenia 149 až 182 napadnutého rozhodnutia) na jednej strane a spoločnosťami Weichert a Dole na druhej strane (odôvodnenia 183 až 197 napadnutého rozhodnutia).

314    Po tom, ako Komisia zdôraznila, že predmetné dvojstranné kontakty sa uskutočnili telefonicky a že dotknuté podniky ju informovali, že nemajú poznámky ani záznamy z týchto kontaktov, uviedla, že na účely dostatočne presného opísania obsahu predmetných dvojstranných kontaktov vychádzala z vyhlásení uvedených podnikov a z dokumentov pochádzajúcich z obdobia skutkových okolností.

315    Pokiaľ ide o dvojstranné kontakty medzi spoločnosťami Dole a Weichert, prvý uvedený podnik vyhlásil, ako vyplýva z odôvodnenia 183 napadnutého rozhodnutia a z odpovede spoločnosti Dole na žiadosť o informácie z 30. marca 2006, že sa týkali „všeobecného rokovania o trhových podmienkach (súčasného a očakávaného vývoja) a celkových trhových objemov“ a že v stredu poobede sa konalo rokovanie o tom, ako spoločnosti Dole a Weichert „vnímali trh v priebehu aktuálneho týždňa a ako si mysleli, že sa trh môže vyvíjať v priebehu nasledujúceho týždňa“. Spoločnosť Dole dodala, že:

„Očakávaný trhový dopyt bol odhadovaný v rámci diskusie o trhovej situácii (ako je otázka, či existovali skôr vytvorené zásoby prebytočných dovozov v prístavoch alebo či si supermarkety z dôvodu klesajúceho dopytu spotrebiteľov neobjednávali zásoby žltých banánov od subjektov zaoberajúcich sa dozrievaním).“

316    Komisia odkazuje taktiež na ďalšie relevantné vyhlásenia spoločností Dole a Weichert v odôvodneniach 184 a nasl. napadnutého rozhodnutia:

„(184) Spoločnosť Dole konkrétne uvádza, že ‚na základe svojich rokovaní o trhových podmienkach diskutovali aj o pravdepodobnosti celkového rastu trhu alebo poklesu cien banánov, alebo o tom, či sa ceny celkovo nezmenia. Okrem toho mohli rokovať aj o svojich názoroch na to, ako mohla «cena Aldi» zmeniť…‘

…

(186) Spoločnosť Dole vyhlasuje, že konkurenti jej občas zavolali, aby sa pokúsili overiť požiadavky zákazníkov, pokiaľ ide o vývoj trhu. ,Napríklad …, či spoločnosť Dole skutočne mala reklamnú kampaň v konkrétnej krajine‘.

(187) Spoločnosť Dole vo svojej odpovedi na žiadosť o informácie priznáva, že v určitých prípadoch konkrétne spoločnosti Weichert prezradila tiež ,možný vývoj svojej ponuky‘. Spoločnosť Dole vyhlasuje, že keď pán [S.] (Dole) komunikoval so svojimi kontaktnými osobami zo spoločnosti Weichert, ,Weichert sa ho tiež pravidelne, ak nie každý týždeň, pýtala na možný vývoj ponuky pre nasledujúci týždeň. Ak už mala spoločnosť Dole predstavu o vývoji referenčnej ceny pre nasledujúci týždeň, odpovedala‘.

(188) Spoločnosť Weichert vo svojej odpovedi na žiadosť o informácie tvrdí, že dvojstranné kontakty so spoločnosťou Dole ,týkajúce sa celkových podmienok prevažujúcich na trhu‘ boli ,veľmi všeobecnými rozhovormi bez usporiadaného alebo vopred vymedzeného programu rokovania, v priebehu ktorých sa mohlo diskutovať o jednej alebo viacerých nasledujúcich témach‘, a zostavuje nasledujúci zoznam: vnímanie trhu, vývoj trhu, poveternostné podmienky v Európe, poveternostné podmienky v krajinách produkujúcich banány, dovoz banánov do EHP, úroveň ponuky na trhu, vývoj ponuky na trhu, stav maloobchodného predaja, stav predaja u subjektov zaoberajúcich sa dozrievaním, otázky regulácie, akými sú možné zmeny režimu banánov v Spoločenstve alebo všeobecné klebety v odvetví (odchod alebo nové prijímanie zamestnancov, spoločné podniky/oznámené prevzatia, atď.)…

(189) Spoločnosť Weichert okrem toho vyhlasuje, že ,[v] určitých prípadoch spoločnosť Dole zavolala spoločnosti Weichert, aby si s ňou vymenila názory na celkové podmienky prevažujúce na trhu…, a v ojedinelých prípadoch aj na možný vývoj oficiálnych cien pred tým, ako si vo štvrtok dovozcovia oznámili medzi sebou oficiálne ceny banánov‘.

(190) …Spoločnosť Dole vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách tvrdí, že spoločnosť Weichert sa niekedy ,pýtala na možný vývoj ponuky pre nasledujúci týždeň ako mierku, podľa ktorej mohla [spoločnosť Weichert] presne stanoviť [svoje] vlastné odhady‘…

…

(195) …Spoločnosť Dole v odpovedi na žiadosť o informácie vyhlasuje, že ,cieľom kontaktov bola výmena informácií, aby každý dovozca mohol lepšie odhadnúť trhové podmienky. Spoločnosť Dole použitím celkových informácií alebo všeobecných názorov o trhu, ktoré získala počas kontaktov, odhadovala pravdepodobný dopyt na trhu, pravdepodobnú ponuku dostupnú pre uspokojenie dopytu a súlad pôvodnej predstavy spoločnosti Dole o cene so skutočnými trhovými podmienkami‘…“

317    Na základe výslovných vyhlásení dotknutých podnikov mohla Komisia usúdiť, že spoločnosti Dole a Weichert, rovnako ako spoločnosti Dole a Chiquita, rokovali v priebehu svojich rôznych kontaktov o podmienkach ponuky a dopytu, alebo inak povedané, o faktoroch stanovenia cien, to znamená o faktoroch významných pre stanovenie referenčných cien pre nasledujúci týždeň, a rokovali alebo si prezrádzali vývoj cien a údaje o referenčných cenách pre budúci týždeň pred stanovením týchto referenčných cien (odôvodnenia 148, 182 a 196 napadnutého rozhodnutia).

318    Komisia zahrnula tieto výmeny informácií pod druhové označenie kontaktov pred stanovením cien, pričom konkretizovala, že tieto výmeny sa týkali „v určitých prípadoch“ vývoja cien a údajov o referenčných cenách pre nasledujúci týždeň (odôvodnenie 266 napadnutého rozhodnutia). Kontakt pred stanovením cien znamená teda výmenu týkajúcu sa jedného alebo druhého z predmetných druhov informácií, a tým skôr oboch druhov informácií.

319    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť znenie nasledujúceho vyhlásenia spoločnosti Dole: „…na základe svojich rokovaní o trhových podmienkach diskutovali [dotknutí zamestnanci] aj o pravdepodobnosti celkového rastu trhu alebo poklesu cien banánov, alebo o tom, či sa ceny celkovo nezmenia. Okrem toho mohli rokovať aj o svojich názoroch na to, ako mohla ,cena Aldi‘ zmeniť…“ (odôvodnenie 184 napadnutého rozhodnutia). Toto vyhlásenie svedčí o prepojení rokovaní o faktoroch stanovenia cien s rokovaniami o vývoji cien, čo Komisii umožňuje poukázať na to, že účastníci všetkých kontaktov vedeli, že tieto kontakty mohli vyústiť do rokovaní alebo odhalení tejto povahy, a že napriek všetkému súhlasili, že sa ich zúčastnia (odôvodnenie 269 napadnutého rozhodnutia).

320    Po druhé z odôvodnení 136, 149 a 185 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že k výmene údajov týkajúcich sa očakávaných objemov dovozu do severnej Európy došlo už pred tým, ako sa uskutočnili kontakty pred stanovením cien. V priebehu uvedených kontaktov sa teda už nerokovalo o objeme dovozov dotknutých podnikov, okrem prípadu, ak malo dôjsť k významnej zmene alebo nepravidelnosti v očakávaných dovozoch predovšetkým z dôvodu nepojazdnosti plavidla. Ostatní účastníci konania toto konštatovanie Komisie nespochybňujú.

321    Po tretie je potrebné poukázať na to, že medzi témy, ktoré spoločnosti Dole a Weichert preberali počas svojich dvojstranných rokovaní, patrí podľa spoločnosti Weichert úroveň dopytu na trhu, vývoj dopytu na trhu, stav maloobchodného predaja a stav predaja u subjektov zaoberajúcich sa dozrievaním. Spoločnosť Dole tiež uviedla, že informácie, ktoré si vymieňala so spoločnosťou Weichert, sa týkali trhových podmienok, a to aktuálneho a očakávaného vývoja, a spresnila, že „očakávaný trhový dopyt bol odhadovaný v rámci diskusie o trhovej situácii (ako je otázka, či existovali skôr vytvorené zásoby prebytočných dovozov v prístavoch alebo či si supermarkety z dôvodu klesajúceho dopytu spotrebiteľov neobjednávali zásoby žltých banánov od subjektov zaoberajúcich sa dozrievaním)“ (odôvodnenie 183 napadnutého rozhodnutia). Žalobkyňa a vedľajšia účastníčka konania nepreukazujú, že také výmeny sa týkali informácií dostupných na trhu. To isté platí o rokovaniach týkajúcich sa reklamných činností alebo udalostí ovplyvňujúcich prepravu tovarov do prístavov severnej Európy.

322    Komisia síce v nadväznosti na pripomienky spoločností Dole a Weichert sama pripustila, že informácie, o ktorých účastníci konania diskutovali, „mohli byť získané z iných zdrojov“ (odôvodnenia 160 a 189 napadnutého rozhodnutia), čo sa môže týkať poveternostných podmienok uvádzaných spoločnosťami Dole a Weichert v rámci opisu dvojstranných kontaktov.

323    Nič to však nemení na tom, že názor spoločností Dole alebo Weichert na takú či onakú informáciu významnú pre podmienky ponuky a dopytu, ktorá mohla byť získaná inak ako prostredníctvom rokovaní s dotknutými podnikmi, a na jej vplyv na vývoj trhu, nepredstavuje vzhľadom na svoju povahu verejne dostupnú informáciou.

324    V každom prípade konštatovanie Komisie v odôvodneniach 160 a 189 napadnutého rozhodnutia nie je samé osebe nezlučiteľné s jej záverom o protisúťažnom cieli predmetného postupu, ktorý je založený na celkovom posúdení tohto postupu.

325    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že argumentácia žalobkyne a vedľajšej účastníčky konania týkajúca sa obsahu vytýkaných kontaktov nie je spôsobilá preukázať protiprávnosť napadnutého rozhodnutia a treba ju zamietnuť.

 O účastníkoch výmen informácií a ich verejnej dostupnosti

326    Vedľajšia účastníčka konania tvrdí, že jej kontakty so spoločnosťou Dole boli subjektom zaoberajúcim sa dozrievaním a zároveň aj supermarketom známe z trhu a že Komisia v napadnutom rozhodnutí opomína skutočnosť, že informácie o trhu sprístupnila svojim zákazníkom. Komisia v dôsledku toho nezohľadňuje skutočnosť, že výmena informácií sa „rozšírila ďaleko mimo účastníkov konania“, zatiaľ čo podľa judikatúry je výmena informácií prístupných aj zákazníkom spôsobilá skôr posilniť hospodársku súťaž, ako ju oslabiť.

327    Vedľajšia účastníčka konania po prvé odkazuje na bod 64 svojej odpovede na žiadosť o informácie Komisie z 10. februára 2006, v ktorom uvádza komunikáciu koncom štvrtkového dopoludnia s ďalšími dovozcami o svojich referenčných cenách po tom, ako o nich rozhodla, čo je správanie, ktoré Komisia zohľadnila v napadnutom rozhodnutí, ale ktoré nemožno zamieňať s kontaktmi pred stanovením cien, ktoré sa uskutočňovali v stredu pred určením uvedených cien.

328    Vedľajšia účastníčka konania po druhé odkazuje na listy zákazníkov, ktoré boli zostavené a predložené v priebehu správneho konania alebo napísané po prijatí napadnutého rozhodnutia, pričom Komisia spochybňuje prípustnosť týchto listov na základe judikatúry, podľa ktorej v rámci žaloby o neplatnosť podanej na základe článku 230 ES treba zákonnosť aktu posudzovať v závislosti od skutkových a právnych okolností existujúcich v čase, keď bolo rozhodnutie prijaté.

329    Pokiaľ ide o listy napísané v priebehu správneho konania, je potrebné konštatovať, že všetky znejú rovnako, okrem listu od pána D. v mene spoločnosti I., a vyznačujú sa svojou neurčitosťou.

330    Dotknutí zákazníci uvádzajú, že bolo dobre známe, že spoločnosť Weichert a ďalší dovozcovia banánov si vymieňali informácie o množstvách dovezených banánov a oficiálnych cenách počas mnohých rokov.

331    Nielenže sa teda vedomosť o výmene informácií medzi dovozcami nezakladá na žiadnom priamom konštatovaní, ale iba na verejnej klebete, ale z listov zákazníkov, na ktoré odkazuje vedľajšia účastníčka konania, vyplýva, že táto výmena informácií sa týkala najmä oficiálnych cien, čo je formulácia, ktorá sa môže týkať výmen uvedených cien, ku ktorým dochádzalo vo štvrtok ráno po tom, ako ich deň predtým stanovili dovozcovia.

332    Dotknutí zákazníci ďalej tvrdia, že mali „prístup k vymenenej informácii“ bez toho, aby spomínali rokovania s dovozcami, a ako jediný príklad uvádzajú prístup k týždennému zoznamu dovezených banánov na intranetovej stránke spoločnosti Weichert.

333    V tomto štádiu je potrebné pripomenúť, že Komisia v odôvodnení 106 napadnutého rozhodnutia poukázala na to, že podniky, ktorým bolo toto rozhodnutie určené, vyhlásili, že vo štvrtok ráno oznámili svojim zákazníkom referenčné ceny, ktoré sa rýchlo rozšírili po celom odvetví a boli ďalej oznámené odbornej tlači, čo žalobkyňa ani vedľajšia účastníčka konania nespochybnili.

334    Pokiaľ ide o list od pána D. v mene spoločnosti I., tento neobsahuje žiadny odkaz na rokovania so spoločnosťou Weichert o referenčných cenách, pričom pán D. iba potvrdzuje, že informácia o očakávaných týždenných množstvách banánov v Európe, ktorú v minulosti získal zo stránky spoločnosti Weichert, mu nechýbala, keďže táto informácia slúžila iba na oboznámenie sa s „menami lodí“ prichádzajúcich do jednotlivých európskych prístavov a že táto informácia bola získaná už pri telefonátoch s dodávateľmi.

335    Okrem nízkej dôveryhodnosti takého vyhlásenia vzhľadom na charakter údajne hľadanej informácie treba poukázať na to, že dotknutá osoba tvrdí, že celkové množstvo alebo množstvá jednotlivých spoločností neboli vo vzťahu k vývoju trhu vôbec relevantné, aj keď všetci ostatní zákazníci tvrdia, že informáciu o týždenných dovozoch banánov používali na „lepšie posúdenie a porovnanie cien dodávateľov, vrátane spoločnosti Weichert“.

336    Navyše je nesporné, že jeden zo svedkov, v tomto prípade pán M., je zamestnancom spoločnosti Weichert od 1. októbra 2002, podieľa sa na kontaktoch pred stanovením cien (odôvodnenie 65 napadnutého rozhodnutia) a je adresátom viacerých listov od zákazníkov predložených na pojednávaní.

337    Pokiaľ ide o listy napísané po prijatí napadnutého rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že ich napísali osoby, ktoré napísali listy predložené v priebehu správneho konania, vrátane pána M., a že opäť znejú rovnako, teda svedecké výpovede boli zjavne preformulované, aby viac spochybnili konštatovania Komisie.

338    Dotknutí zákazníci uvádzajú, že dovozcovia si „príležitostne“ vymieňali názory na „vývoj a celkové podmienky trhu“ v „rôznych časoch v týždni vrátane stredy poobede“. Títo zákazníci naznačujú, že tieto rokovania nemali vplyv na skutočné ceny a neboli pre zákazníkov škodlivé.

339    Svedkovia uvádzajú tiež skutočnosť, že spoločnosť Weichert s nimi diskutovala alebo si vymieňala informácie o „vývoji a celkových podmienkach trhu“ v „rôznych časoch v týždni vrátane stredy poobede“ a potvrdzujú, že v tomto kontexte im spoločnosť Weichert vždy sprístupnila svoje vnímanie trhu, vrátane toho, čo mohla získať z rozhovorov s ďalšími dovozcami.

340    Okrem tvrdení o tom, že výmeny informácií medzi dovozcami nemali negatívne dôsledky, ktoré môžu prinajlepšom poukázať iba na vyjadrenie obyčajného presvedčenia, je potrebné zdôrazniť, že svedkovia tvrdia aj to, že od spoločnosti Weichert dostali informácie, ktoré táto spoločnosť získala na rokovaniach s ďalšími dovozcami, hoci sa ich vedomosť o týchto informáciách zakladala iba na ich údajnej verejnej dostupnosti.

341    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že listy zákazníkov spoločnosti Weichert pripojené k vyjadreniu vedľajšej účastníčky konania neposkytujú všetky požadované záruky objektívnosti a treba ich zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o dôvode neprípustnosti, ktorý uviedla Komisia.

342    V každom prípade obyčajné tvrdenie, že bolo dobre známe, že dovozcovia sa medzi sebou príležitostne rozprávali o celkových trhových podmienkach, ktoré vychádza zo všeobecných vyhlásení zákazníkov, ktoré sa nezakladajú na žiadnom priamom konštatovaní, ale iba na verejnej klebete, neumožňuje konštatovať, že všetky subjekty na trhu poznali presný dosah kontaktov pred stanovením cien preukázaných Komisiou a že dodávatelia iných banánov ako Chiquita, Dole a Weichert sa na týchto kontaktoch podieľali. Je potrebné zdôrazniť, že vedľajšia účastníčka konania vo svojom vyjadrení sama uznáva, že všetci dovozcovia banánov sa nepodieľali na kontaktoch pred stanovením cien.

343    Okrem toho nič v predložených listoch neumožňuje konštatovať, že spoločnosť Weichert sprístupnila svojim zákazníkom informácie o zámeroch konkurencie v oblasti stanovovania cien, o stave maloobchodného predaja, o existencii skôr vytvorených zásob prebytočných dovozov v prístavoch alebo zásob u subjektov zaoberajúcich sa dozrievaním, propagačných činnostiach, alebo udalostiach ovplyvňujúcich prepravu tovarov do prístavov severnej Európy (pozri bod 321 vyššie).

344    Komisia v tomto ohľade správne uvádza, že je potrebné rozlišovať na jednej strane medzi konkurentmi, ktorí zbierajú informácie nezávisle alebo rokujú o budúcich cenách so zákazníkmi alebo tretími osobami, a na druhej strane konkurentmi, ktorí rokujú o faktoroch stanovenia cien a o vývoji cien s ďalšími konkurentmi pred stanovením svojich referenčných cien (odôvodnenie 305 rozhodnutia).

345    Pokiaľ prvé uvedené správanie nevyvoláva žiadne ťažkosti vo vzťahu k vykonávaniu voľnej a nenarušenej hospodárskej súťaže, to isté neplatí o druhom správaní, ktoré je v rozpore s požiadavkou, že každý hospodársky subjekt musí samostatne určovať politiku, ktorú zamýšľa vykonávať na spoločnom trhu, pričom táto požiadavka samostatnosti je v príkrom rozpore s akýmkoľvek nadviazaním priameho či nepriameho kontaktu medzi takými subjektmi, ktorý by mal za cieľ alebo za následok buď ovplyvnenie správania súčasného alebo potenciálneho konkurenta na trhu, alebo oboznámenie takého konkurenta s vlastným správaním na trhu, ktoré subjekt sám dodržiava alebo si zamýšľa osvojiť (rozsudok Suiker Unie a i./Komisia, už citovaný v bode 151 vyššie, body 173 a 174, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. decembra 2003, Adriatica di Navigazione/Komisia, T‑61/99, Zb. s. II‑5349, bod 89).

346    Individuálne posúdenie klimatického javu ovplyvňujúceho výrobnú oblasť dovozcom banánov, ktorý je verejnou a dostupnou informáciou, nemožno zamieňať so spoločným hodnotením uvedeného javu dvomi konkurentmi prípadne spolu s ďalšou informáciou o stave trhu, a jeho vplyvu na vývoj odvetvia veľmi krátko pred stanovením ich referenčných cien.

347    Vedľajšia účastníčka konania sa za týchto okolností nemôže platne odvolávať na všeobecný prosúťažný informačný systém, o ktorom vedeli a ktorý sprístupnili všetky subjekty na trhu s banánmi.

348    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že argumentácia vedľajšej účastníčky konania týkajúca sa účastníkov výmeny informácií a verejnej dostupnosti týchto informácií nie je spôsobilá preukázať protiprávnosť napadnutého rozhodnutia a treba ju zamietnuť.

 O harmonograme a frekvencii kontaktov

349    Žalobkyňa po prvé tvrdí, že rokovania spoločnosti Weichert so spoločnosťou Dole neumožnili ani jednu týždennú koordináciu, dokonca ani vo všeobecnosti, a v tejto súvislosti tvrdí, že jediným dôkazom Komisie týkajúcim sa frekvencie týchto rokovaní počas obdobia porušovania je dôkaz, ktorý poskytla spoločnosť Weichert a ktorý preukazuje, že kontakty sa neuskutočnili viac ako jeden alebo dvakrát za mesiac. Dôkazy, o ktoré sa Komisia opiera, aby sa pokúsila preukázať častejšie správanie, sa týkajú celého obdobia vyšetrovania, teda obdobia od roku 2000 do roku 2005, čo nie je správne.

350    Vedľajšia účastníčka konania tvrdí, že kontaktmi so spoločnosťou Dole boli všeobecné príležitostné rozhovory bez vopred vymedzeného programu a že kontakty týkajúce sa možného vývoja oficiálnych cien – vo všeobecnosti, a nie cien dotknutých podnikov – boli ojedinelé.

351    Je potrebné pripomenúť, že pokiaľ ide o podmienky, za ktorých možno vzhľadom na otázku počtu a pravidelnosti kontaktov medzi konkurentmi konštatovať protiprávny zosúladený postup, z judikatúry vyplýva, že je nimi tak predmet zosúlaďovania, ako aj okolnosti vlastné trhu, ktoré určujú frekvenciu, intervaly a spôsob, akým konkurenti nadväzujú vzájomný kontakt, aby dospeli k zosúladeniu svojho správania na trhu. Ak totiž dotknuté podniky vytvoria kartel so zložitým systémom zosúladenia veľkého množstva aspektov ich konania na trhu, môžu potrebovať pravidelné kontakty v priebehu dlhého obdobia. Naopak, ak je zosúladenie jednorazové a jeho cieľom je jediné zosúladenie správania na trhu, ktoré sa týka jednotlivého parametra hospodárskej súťaže, môže stačiť jediný kontakt na to, aby sa uskutočnil protisúťažný cieľ zamýšľaný dotknutými podnikmi (rozsudok T‑Mobile Netherlands a i., už citovaný v bode 297 vyššie, bod 60).

352    Súdny dvor uviedol, že dôležitý nie je ani tak počet stretnutí dotknutých podnikov, ako skôr skutočnosť, či jeden alebo viac kontaktov, ktoré sa uskutočnili, umožnili týmto podnikom zohľadniť informácie, ktoré si vymenili so svojimi konkurentmi, aby stanovili svoje správanie na danom trhu a vedome nahradili riziká hospodárskej súťaže vzájomnou praktickou spoluprácou. Pokiaľ možno preukázať, že tieto podniky dospeli k zosúladeniu a stále pôsobia na tomto trhu, je odôvodnené vyžadovať, aby poskytli dôkaz o tom, že toto zosúladenie nemalo vplyv na ich správanie na uvedenom trhu (rozsudok T‑Mobile Netherlands a i., už citovaný v bode 297 vyššie, bod 61).

353    Je potrebné poukázať na to, že na základe vyhlásení, ktoré poskytli spoločnosti Dole a Weichert, Komisia v odôvodnení 75 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že kontakty medzi týmito spoločnosťami pred stanovením cien sa uskutočňovali v stredu poobede, teda krátko pred stanovením ich referenčných cien, v tomto prípade vo štvrtok ráno. Žalobkyňa a vedľajšia účastníčka konania toto konštatovanie Komisie nespochybňujú.

354    Pokiaľ ide o frekvenciu kontaktov, spoločnosť Dole vo svojej odpovedi na žiadosť o informácie najskôr uviedla, že so spoločnosťou Weichert komunikovala „takmer každý týždeň“. Spoločnosť Dole konkretizovala, že dvaja z jej zamestnancov, páni G. a H., komunikovali so zamestnancami spoločnosti Weichert približne štyridsať týždňov za rok, zatiaľ čo tretí zamestnanec, pán S., si s nimi vymenil informácie iba tri až päťkrát ročne, keď títo dvaja kolegovia neboli k dispozícii (odôvodnenie 87 napadnutého rozhodnutia).

355    Spoločnosť Dole v odpovedi na oznámenie o výhradách, ktoré výslovne odlišovalo kontakty týkajúce sa množstiev od kontaktov týkajúcich sa „trhových podmienok, vývoja cien a údajov o referenčných cenách“, uviedla, že „výmeny informácií o trhových podmienkach sa uskutočnili približne každý druhý týždeň kvôli presunom alebo iným záväzkom“, čo je dôvod uvedený už v odpovedi na žiadosť o informácie na účely preukázania údajného počtu kontaktov (odôvodnenia 88 a 89 napadnutého rozhodnutia).

356    Spoločnosť Weichert vo svojej odpovedi na žiadosť o informácie z 15. decembra 2006 sama preukázala jasný rozdiel medzi kontaktmi týkajúcimi sa objemov a kontaktmi týkajúcimi sa celkových trhových podmienok a vývoja oficiálnych cien, a ďalej vyhlásila, že tieto posledné uvedené kontakty sa so spoločnosťou Dole neuskutočňovali každú stredu, ale v priemere jeden alebo dvakrát mesačne. Spoločnosť Weichert, ktorú Komisia 5. februára 2007 vyzvala, aby konkretizovala počet týždňov za rok, pokiaľ ide o druhý typ vymenených informácií, tvrdila, že jej zamestnanci mali kontakty so spoločnosťou Dole približne 20 až 25 týždňov za rok (odôvodnenie 87 napadnutého rozhodnutia).

357    Spoločnosť Weichert vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách následne tvrdila, že kontakty so spoločnosťou Dole sa uskutočnili „v priemere nie viac ako jeden alebo dvakrát mesačne“ bez toho, aby sa výslovne vrátila k pôvodnému týždennému odhadu, čo Komisiu viedlo ku konštatovaniu frekvencie približne 20 až 25 týždňov za rok, ktorá je v súlade s vyhláseniami spoločnosti Dole (odôvodnenia 90 a 91 napadnutého rozhodnutia).

358    Na základe takto získaných informácií Komisia dospela k záveru, že kontakty medzi spoločnosťami Dole a Weichert boli dostatočne súvislé, aby vytvorili jednotný rámec alebo mechanizmus kontaktov, ktorý mohli podniky využívať podľa svojich potrieb (odôvodnenia 91, 269 a 270 napadnutého rozhodnutia).

359    Po prvé treba poukázať na to, že spoločnosť Weichert vo vyjadrení vedľajšieho účastníka konania neuvádza nijaký rozpor vo vzťahu k číselnému odhadu frekvencie kontaktov so spoločnosťou Dole uvedenému v napadnutom rozhodnutí. Spoločnosť Weichert iba zdôrazňuje, že kontakty týkajúce sa možného vývoja oficiálnych cien – vo všeobecnosti, a nie cien dotknutých podnikov – boli ojedinelé, čo znamená umelé oddelenie tohto druhu informácií a nezohľadnenie kontaktov týkajúcich sa faktorov stanovenia cien, hoci tieto dva druhy informácií tvoria kontakty pred stanovením cien, ktoré Komisia započítala na základe vyhlásení jednoznačne poskytnutých dotknutými podnikmi.

360    Poveternostné podmienky v produkujúcich krajinách, ako aj v cieľových krajinách konzumácie ovocia, rozsah zásob v prístavoch a u subjektov zaoberajúcich sa dozrievaním, stav maloobchodného predaja a predaja u subjektov zaoberajúcich sa dozrievaním a existencia podporných kampaní sú zjavne veľmi významnými faktormi pre stanovenie úrovne ponuky vo vzťahu k dopytu a skutočnosť, že boli spomínané v priebehu dvojstranných rokovaní medzi informovanými subjektmi, viedla nevyhnutne k sprístupneniu vnímania trhu a jeho vývoja, pokiaľ ide o ceny.

361    V tomto štádiu je potrebné pripomenúť vyhlásenia spoločnosti Dole, ktoré urobila v priebehu správneho konania k obsahu a cieľu dvojstranných kontaktov. Spoločnosť Dole teda po prvé uviedla, že „na základe svojich rokovaní o trhových podmienkach diskutovali [dotknutí zamestnanci] aj o pravdepodobnosti celkového rastu trhu alebo poklesu cien banánov, alebo o tom, či sa ceny celkovo nezmenia“ a že „[o]krem toho mohli rokovať aj o svojich názoroch na to, ako mohla cena Aldi zmeniť…“ (odôvodnenie 184 napadnutého rozhodnutia), po druhé že „cieľom kontaktov bola výmena informácií, aby každý dovozca mohol lepšie odhadnúť trhové podmienky“ a že „[s]poločnosť Dole použitím celkových informácií alebo všeobecných názorov o trhu, ktoré získala počas kontaktov, odhadovala pravdepodobný dopyt na trhu, pravdepodobnú ponuku dostupnú pre uspokojenie dopytu a súlad pôvodnej predstavy spoločnosti Dole o cene so skutočnými trhovými podmienkami“ (odôvodnenie 195 napadnutého rozhodnutia), a po tretie že „nepopiera, že informácie získané od svojich konkurentov zohľadnila spolu s mnohými ďalšími faktormi pri stanovení svojich vlastných referenčných cien“, pričom toto vyhlásenie spoločnosti Dole sa týka jej kontaktov so spoločnosťou Chiquita ako aj so spoločnosťou Weichert (odôvodnenie 229 napadnutého rozhodnutia).

362    Je teda zrejmé, že všetky kontakty boli súčasťou toho istého rámca a že kontakty týkajúce sa faktorov stanovenia cien mali rovnaký protisúťažný cieľ ako tie, ktoré sa týkali vývoja cien alebo údajov o referenčných cenách. Komisia bola oprávnená konštatovať, že tým, že dotknuté podniky rokovali o svojich názoroch na faktory stanovenia cien alebo ich prezradili, odhalili tak ich plánované správanie, alebo prinajmenšom dovolili zúčastneným subjektom odhadnúť budúce správanie konkurentov, pokiaľ ide o stanovenie referenčných cien, alebo znížiť neistotu v tomto ohľade (odôvodnenie 269 napadnutého rozhodnutia).

363    Všetky výslovné vyhlásenia spoločnosti Dole o obsahu a cieli kontaktov pred stanovením cien rovnako vylučujú možnosť, že dvojstranné rokovanie sa mohlo obmedziť iba na všeobecné neškodné klebety o odvetví, aj keď zamestnanci dotknutých podnikov mohli v určitých prípadoch okrem faktorov relevantných pre stanovenie referenčných cien, vývoja cien alebo údajov o cenách spomenúť aj neškodnú tému týkajúcu sa najmä personálu podnikov pôsobiacich na trhu.

364    V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že obzvlášť vysokú dôkaznú hodnotu možno priznať tým vyhláseniam, ktoré sú po prvé vierohodné, po druhé vyhotovené v mene podniku, po tretie pochádzajú od osoby, ktorá má služobnú povinnosť konať v záujme tohto podniku, po štvrté sú v rozpore so záujmami osoby, ktorá ich podáva, po piate pochádzajú od priameho svedka skutočností, ktoré sú v nich uvedené, a po šieste boli poskytnuté písomne, vedome a po zrelej úvahe (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 25. októbra 2011, Aragonesas Industrias y Energía/Komisia, T‑348/08, Zb. s. I‑7583, bod 104). To isté platí o vyhláseniach spoločnosti Dole urobených písomne v nadväznosti na žiadosti o informácie alebo na oznámenie o výhradách, ktoré sú v rozpore so záujmami tohto podniku, ktorý spochybňuje akékoľvek porušenie článku 81 ES a ktorý podal žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu Komisie, v ktorom uložila z tohto dôvodu pokutu tomuto podniku, ako aj spoločnostiam Del Monte a Weichert (vec T‑588/08).

365    Po druhé je potrebné poukázať na to, že žalobkyňa kritizuje Komisiou konštatovanú frekvenciu kontaktov približne 20 až 25 týždňov za rok, pričom tvrdí, že sa viaže na obdobie vyšetrovania od roku 2000 do roku 2005.

366    Je však nesporné, že otázka adresovaná spoločnosti Weichert v žiadosti o informácie zo 7. februára 2007 bola jednoznačná v tom zmysle, že sa týkala počtu týždňov dvojstranných kontaktov so spoločnosťou Dole za rok a že obdobie od roku 2000 do roku 2005 jasne zahŕňa obdobie, ktoré Komisia nakoniec zohľadnila na účely konštatovania dĺžky trvania porušenia, a to obdobie od roku 2000 do roku 2002.

367    Je potrebné konštatovať, že významný počet kontaktov uznaných spoločnosťami Dole a Weichert, ich podobný obsah, skutočnosť, že sa na nich pravidelne podieľali tie isté osoby s takmer rovnakým modus operandi, pokiaľ ide o harmonogram a komunikačné prostriedky, skutočnosť, že pokračovali najmenej počas troch rokov bez toho, aby niektorý podnik uviedol akékoľvek prerušenie výmen informácií a vyhlásenia spoločnosti Dole o význame vymenených informácií pre stanovenie referenčných cien sú tiež skutočnosťami, ktoré umožňujú dospieť k záveru, že Komisia správne konštatovala, že existoval rámec alebo systém kontaktov, na ktorý sa dotknuté podniky mohli odvolávať podľa svojich potrieb.

368    Tento mechanizmus umožnil vytvoriť ovzdušie vzájomnej istoty, pokiaľ ide o ich budúce cenové politiky (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. júla 2001, Tate & Lyle a i./Komisia, T‑202/98, T‑204/98 a T‑207/98, Zb. s. II‑2035, bod 60), ktoré ešte posilnili neskoršie výmeny referenčných cien po tom, ako sa o nich vo štvrtok ráno rozhodlo.

369    Hoci určité vymenené informácie nemohli byť získané z iných zdrojov, zavedený systém výmeny informácií umožnil dotknutým podnikom oboznámiť sa s týmito informáciami jednoduchším, rýchlejším a priamejším spôsobom (rozsudok Tate & Lyle a i./Komisia, už citovaný v bode 368 vyššie, bod 60) a spoločne vykonať ich aktualizované vyhodnotenie.

370    Je potrebné konštatovať, že vymenené údaje predstavovali samé osebe dostatočný strategický záujem, pretože boli vysoko aktuálne a kontakty sa počas dlhého obdobia často opakovali.

371    Toto pravidelné a časté sprístupnenie informácií týkajúcich sa budúcich referenčných cien malo za následok umelé zvýšenie transparentnosti na trhu, na ktorom bola hospodárska súťaž oslabená, ako bude vysvetlené v bodoch 380 až 391 nižšie, vzhľadom na osobitný regulačný kontext a predbežné výmeny informácií o množstvách dovezených banánov do severnej Európy (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 281).

372    Žalobkyňa po druhé tvrdí, že Komisia napriek širšiemu rámcu, ktorý tvoria všetky kontakty medzi účastníkmi konania, vyčlenila vo svojom rozhodnutí niektoré kontakty a tvrdí, že z dôvodu, že tieto kontakty sa týkali toho, čo považuje za faktory stanovenia cien, a v ojedinelých prípadoch vývoja cien, možno predpokladať, že cieľom tohto správania bolo ovplyvniť ceny.

373    Ako správne poukázala Komisia, skutočnosť, že kontakty pred stanovením cien mohli byť hlavným cieľom rokovaní konkurentov alebo súčasťou širšieho kontextu všeobecných výmen informácií medzi dodávateľmi banánov, nie je relevantná (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 6. apríla 2006, General Motors/Komisia, C‑551/03 P, Zb. s. I‑3173, bod 64) a nie je spôsobilá preukázať protiprávnu koordináciu.

374    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že argumentácia žalobkyne a vedľajšej účastníčky konania týkajúca sa frekvencie vytýkaných kontaktov nie je spôsobilá preukázať protiprávnosť napadnutého rozhodnutia a treba ju zamietnuť.

 O právnom a ekonomickom kontexte

375    Spoločnosť Del Monte tvrdí, že cieľ predmetného správania treba posudzovať v ekonomickom kontexte, v ktorom sa toto správanie uskutočnilo, a že trh s banánmi sa v čase skutkových okolností vyznačoval osobitnými vlastnosťami, s ohľadom na ktoré sú tvrdenia Komisie týkajúce sa cieľa údajného zosúladeného postupu málo presvedčivé.

376    Vedľajšia účastníčka konania uvádza, že Komisia mala zohľadniť charakter vymenených informácií a kontext, v ktorom sa výmena uskutočnila, čo neurobila, zatiaľ čo v dôsledku vlastností trhu s banánmi boli tvrdenia o porušení na základe cieľa úplne nepravdepodobné.

–       O regulačnom rámci a ponuke na trhu

377    Žalobkyňa tvrdí, že trh s banánmi bol mimoriadne transparentný v tom zmysle, že všetci výrobcovia a spotrebitelia mali prístup k dovezeným množstvám každý týždeň, a silne regulovaný, pričom licenčný režim predurčoval množstvo banánov dovezených do Európy každý štvrťrok. Podľa žalobkyne „tieto dohody skutočne stanovovali podiely subjektov na trhu“.

378    Vedľajšia účastníčka konania vysvetľuje, že k vplyvu na ceny nemohlo dôjsť bez obmedzenia produkcie banánov predávaných v severnej Európe, ku ktorému nedošlo a ani nebolo možné z dôvodu osobitných vlastností režimu Spoločenstva v oblasti banánov, v tomto prípade existencie kvót a vysokých cien v priebehu predmetného obdobia, ktoré stimulovali predaj čo najväčšieho množstva banánov v Únii. Vedľajšia účastníčka konania na podporu svojich tvrdení odkazuje na hospodársku správu.

379    Z odôvodnení 36 až 40, 129 až 137, 278 a 279 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia pri posudzovaní zlučiteľnosti správania spoločnosti Dole s článkom 81 ods. 1 ES skúmala a zohľadnila regulačný rámec odvetvia banánov v čase skutkových okolností, a to nariadenie č. 404/93.

380    Je nesporné, že počas dotknutého obdobia sa na dovozy banánov do Spoločenstva vzťahoval licenčný režim. Komisia poukázala na to, že pri podávaní žiadostí o licencie museli subjekty zložiť zábezpeku a že veľká väčšina množstiev podliehajúcich licenciám bola pridelená tradičným subjektom na rozdiel od „nováčikov“ alebo „netradičných subjektov“ (od 1. júla 2001), čo svedčí o tom, že existovali určité prekážky vstupu na dotknutý trh.

381    Dovozné kvóty na banány boli stanovené ročne a pridelené na štvrťročnom základe s určitou obmedzenou flexibilitou medzi štvrťrokmi kalendárneho roka. Komisia konkrétne uvádza, že vzhľadom na režim kvót bolo teda počas dotknutého obdobia stanovené celkové množstvo banánov dovážaných do celého Spoločenstva v priebehu daného štvrťroka, s výhradou určitej obmedzenej flexibility medzi štvrťrokmi, keďže významné skutočnosti stimulovali držiteľov licencií, aby zaručili, že tieto licencie budú použité v priebehu dotknutého štvrťroka (odôvodnenie 134 napadnutého rozhodnutia).

382    Význam tejto právnej úpravy uplatniteľnej počas celého obdobia porušovania s ohľadom na úroveň ponuky a skutočnosť, že prispieva k určitej transparentnosti na trhu, umožňujú dospieť k záveru, že tvorba cien na trhu s banánmi nezodpovedala celkom voľnej súťaži ponuky a dopytu.

383    Toto konštatovanie nie je však nezlučiteľné so záverom Komisie o protisúťažnom cieli predmetného postupu.

384    Komisia po prvé náležite zohľadnila podstatnú vlastnosť odvetvia banánov, a to jeho organizáciu v týždenných cykloch.

385    Komisia správne zdôraznila, že spoločná organizácia trhov nestanovila vopred množstvo banánov dovážaných a predávaných v rámci Únie, a o to menej v predmetnej geografickej oblasti, v priebehu daného týždňa.

386    Na trhu organizovanom v týždenných cykloch mohla teda Komisia konštatovať, že dodávky banánov do severoeurópskych prístavov boli pre daný týždeň stanovené v závislosti od rozhodnutí o výrobe a dodávkach, ktoré prijali výrobcovia a dovozcovia (odôvodnenia 131 až 135 napadnutého rozhodnutia), ktorí mali teda určitú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o množstvo dostupné na trhu.

387    Komisia po druhé takisto zohľadnila osobitnú situáciu, pokiaľ ide o množstvo banánov dostupných v priebehu daného týždňa v severnej Európe, ktorú vysvetlila v odôvodnení 136 napadnutého rozhodnutia takto:

„Rôzne dokumenty, ktoré má Komisia k dispozícii, dokazujú, že účastníci konania si pred stanovením svojich týždenných referenčných cien vymieňali od pondelka do piatku informácie o banánoch dovezených do severoeurópskych prístavov. Týmito výmenami informácií sa prenášali údaje týkajúce sa vlastných množstiev banánov účastníkov konania, ktorých dovoz sa vo všeobecnosti predpokladal v priebehu nasledujúceho týždňa. Účastníci konania pripúšťajú, že také výmeny sa uskutočnili. Dovozcovia na doplnenie alebo alternatívne vychádzali z informácií týkajúcich sa dovezených banánov, ktoré boli dostupné z rôznych verejných alebo súkromných zdrojov prostredníctvom trhových informačných služieb. Preto v čase, keď sa účastníci konania kontaktovali pred stanovením cien, obvykle mali vždy vedomosť o množstvách banánov konkurentov, ktoré mali prísť do severoeurópskych prístavov neskôr v nasledujúcom týždni.“

388    Komisia okrem toho uviedla, že hoci dotknuté podniky nespochybnili konštatovanie uvedené v oznámení o výhradách, že k výmenám údajov o množstvách dochádzalo pravidelne na začiatku každého týždňa (od pondelka do stredy rána) (poznámka pod čiarou č. 179 napadnutého rozhodnutia), vzhľadom na tvrdenia, ktoré uvedené podniky predložili v odpovedi na oznámenie o výhradách, sa domnievala, že dôkazy, ktoré mala k dispozícii, neviedli k záveru, že výmeny informácií o spracovaných množstvách mali protisúťažný cieľ alebo že boli neoddeliteľnou súčasťou porušenia (odôvodnenie 272 napadnutého rozhodnutia).

389    Komisia naopak poukázala na to, že účastníci kontaktov pred stanovením cien komunikovali vzhľadom na menšiu neistotu týkajúcu sa situácie ich konkurentov, pokiaľ ide o dodávky, a že táto skutočnosť spolu s transparentnosťou trhu vytvorenou jeho regulačným rámcom vyjadrovala nižší stupeň neistoty v odvetví banánov v severnej Európe, a tým viac zvyšovala potrebu chrániť pretrvávajúcu neistotu ohľadne budúcich rozhodnutí konkurentov v oblasti cien (odôvodnenie 272 napadnutého rozhodnutia).

390    Je potrebné konštatovať, že žalobkyňa nepredkladá žiadnu konkrétnu argumentáciu, ktorá by spochybnila konštatovania Komisie o voľnej úvahe podnikov obchodujúcich s banánmi, pokiaľ ide o množstvo dostupné na trhu v priebehu daného týždňa a skutočnosť, že tieto podniky vedeli o dovozoch banánov, ktoré mali prísť, pred kontaktmi pred stanovením cien, pričom v dôsledku týchto konštatovaní je tvrdenie žalobkyne o predurčení podielov na trhu úplne nepodložené. Vyhlásenia žalobkyne sa naopak zhodujú s určitými konštatovaniami Komisie v rámci jej analýzy regulačného kontextu.

391    Komisia okrem toho mohla vo vyjadrení k žalobe uviesť, bez toho, aby jej žalobkyňa protirečila, že žalobkyňa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách vysvetlila, ako v roku 2003 po skončení platnosti zmlúv so spoločnosťou Weichert mala spoločnosť Del Monte [dôverné], čím uznala tiež určitú flexibilitu trhu.

392    Pokiaľ ide o vedľajšiu účastníčku konania, treba poukázať na to, že uvádza osobitnú výhradu v tom zmysle, že tvrdí, že vytýkané správanie nemohlo spôsobiť obmedzenie hospodárskej súťaže vzhľadom na to, že „k vplyvu na ceny nemohlo dôjsť bez obmedzenia produkcie“, ku ktorému okrem iného nedošlo a ani nebolo možné z dôvodu osobitných vlastností režimu Spoločenstva v oblasti banánov.

393    Okrem toho, že žalobkyňa vo svojej žalobe netvrdila, že na to, aby bol kartel účinný, bolo v danom prípade potrebné dosiahnuť zníženie ponuky dostupnej na trhu, treba poznamenať, že po tom, ako žalobkyňa uviedla, že „k vplyvu na ceny nemohlo dôjsť bez obmedzenia produkcie“, iba dodala, že „[je to] podrobnejšie vysvetlené v [ekonomickej analýze pripojenej k vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania]“.

394    Je potrebné pripomenúť, že judikatúra týkajúca sa výkladu článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku, ako je uvedená v bodoch 268 až 271 vyššie, je analogicky uplatniteľná na vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania (rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. septembra 2009, Diputación Foral de Álava a i./Komisia, T‑227/01 až T‑229/01, T‑265/01, T‑266/01 a T‑270/01, Zb. s. II‑3029, bod 94). Okrem toho porušenie uvedeného článku 44 ods. 1 písm. c) patrí medzi prekážky námietky neprípustnosti, ktoré môže Všeobecný súd podľa článku 113 rokovacieho poriadku vzniesť ex offo v akomkoľvek štádiu konania (rozsudky Súdu prvého stupňa z 13. decembra 1995, Exporteurs in Levende Varkens a i./Komisia, T‑481/93 a T‑484/93, Zb. s. II‑2941, bod 75, a zo 14. decembra 2005, Honeywell/Komisia, T‑209/01, Zb. s. II‑5527, bod 54).

395    V prejednávanej veci vedľajšia účastníčka konania iba uvádza svoju výhradu a všeobecne odkazuje na prílohu svojho vyjadrenia. Argumentácia uvedená v uvedenom vyjadrení vedľajšieho účastníka konania sa týka nemožnosti alebo nezavedenia obmedzení množstiev banánov dostupných v severnej Európe, a nie predpokladu, na ktorom je výhrada založená, teda že na konštatovanie cenového kartelu je nevyhnutné preukázať, že došlo k obmedzeniu množstiev. Takáto stručná formulácia výhrady neumožňuje Komisii pripraviť si obhajobu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe, a to prípadne aj bez ďalších podporných informácií, a je v rozpore s výlučne dôkaznou a podpornou funkciou príloh, aby tieto prílohy mohli slúžiť na podrobné preukázanie tvrdenia, ktoré je v žalobe uvedené nedostatočne jasne a presne (rozsudok z 30. januára 2007, France Télécom/Komisia, už citovaný v bode 268 vyššie, bod 204).

396    Predmetnú výhradu treba teda zamietnuť ako neprípustnú.

397    V každom prípade aj za predpokladu, že by predmetnú výhradu bolo možné považovať za prípustnú, treba ju zamietnuť.

398    Po prvé je potrebné poukázať na to, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nekonštatovala existenciu tajného správania s cieľom rozdeliť si trhy alebo obmedziť množstvá na trhu.

399    Ako Komisia správne zdôrazňuje, na preukázanie cenového kartelu nie je potrebné konštatovať aj kartel, ktorý ma za cieľ obmedziť množstvá na trhu (odôvodnenia 133 a 292 napadnutého rozhodnutia).

400    Po druhé výhrada, ktorú uvádza vedľajšia účastníčka konania, nastoľuje otázku vplyvov tajnej dohody na skutočné ceny a je založená na štúdii ekonomického dosahu vytýkaného správania na trh s banánmi v Európe. Ako však bolo vysvetlené v bode 304 vyššie, protisúťažný cieľ a protisúťažný následok nie sú kumulatívnymi ale alternatívnymi podmienkami pre uplatnenie zákazu uvedeného v článku 81 ES. Na účely posúdenia, či je zosúladený postup zakázaný článkom 81 ods. 1 ES, je teda zbytočné zohľadňovať jeho konkrétne následky, pokiaľ sa preukáže, ako je to v prejednávanej veci, že cieľom tohto postupu je vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže vo vnútri spoločného trhu.

401    Po tretie je potrebné konštatovať rozpornosť stanoviska spoločnosti Weichert.

402    V ekonomickej analýze, ktorú predložila na pojednávaní spoločnosť Weichert, sa teda výslovne uvádza, že trh s banánmi v Európe sa vyznačuje významnými a značne nepredvídateľnými zmenami cien na „týždennom základe“ z dôvodu prirodzených zmien dopytu a „ponuky“.

403    Spoločnosť Weichert okrem toho vyhlásila, že „okrem vplyvu spoločnosti Del Monte súvisiaceho s jej postavením väčšinového spoločníka sa najmä snažila plniť očakávania spoločnosti Del Monte, keďže sa obávala, že táto spoločnosť ju prestane zásobovať alebo prinajmenšom významne obmedzí zásobovanie v prípade, že oficiálna cena spoločnosti Weichert nenaplní očakávania spoločnosti Del Monte“ (odôvodnenie 390 napadnutého rozhodnutia).

404    Toto vyhlásenie potvrdzujú výslovné listinné dôkazy.

405    V správe z 12. júna 2000, ktorú pán A. zo spoločnosti Del Monte zaslal pánom A. W. a H. W., sa uvádza (odôvodnenie 390 napadnutého rozhodnutia): „…Ako sme Vám dali jasne vedieť na stretnutí minulý týždeň v Miami, ak nemôžete dosiahnuť tieto ceny, naše stanovisko spočíva v postupnom znižovaní Vášho množstva banánov na úroveň licencií spoločnosti Interfrucht… Prosím, informujte nás denne o výsledkoch Vašich rokovaní o cenách s Vašimi zákazníkmi“ (odôvodnenie 390 napadnutého rozhodnutia). Z preskúmania dokumentu vyplýva, že spoločnosť Del Monte hrozila znížením zásobovania na 60 000 kartónov týždenne, zatiaľ čo článok 2 písm. a) dohody o distribúcii zaväzujúcej spoločnosti Del Monte a Weichert stanovil týždenné dodávky, ktoré sa mohli pohybovať od 100 000 do 200 000 kartónov.

406    Spoločnosť Del Monte poslala 12. decembra 2000 spoločnosti Weichert nasledujúcu správu (poznámka pod čiarou č. 424 napadnutého rozhodnutia):

„Naša správa bola jasná a jednoznačná, ak nie ste schopní predávať v rozpätí… v priebehu prvého štvrťroka, nebudete schopní vytvoriť malú rezervu zo ziskov na kompenzáciu nízkych cien uplatnených v priebehu posledných dvoch štvrťrokov tohto roka, to znamená že rok 2001 bude katastrofou, pokiaľ ide o výsledky v odvetví banánov. Zníženie množstva je teda jediným spôsobom, ako ukončiť tento pokles cien…“

407    Skutočnosť, že dodávatelia mohli vplývať na úroveň cien prostredníctvom množstiev, potvrdzuje aj interný e-mail spoločnosti Chiquita z 21. júna 2000 citovaný v odôvodneniach 113 a 135 napadnutého rozhodnutia, ktorý svedčí o tom, že tento podnik sa rozhodol, že neočakávané zníženie referenčnej ceny vyrovná zvýšením množstiev. Autor správy totiž uvádza, že:

„… zvýšenie množstiev nevykompenzuje 100 % zníženia cien, ale potrebujeme každý ďalší [kartón], kým to na nás nebude mať dlhodobo nepriaznivý vplyv.“

408    Spoločnosť Weichert nespochybnila skutočnosť, že si s ďalšími predmetnými podnikmi vymenila informácie o banánoch dovezených do severoeurópskych prístavov, ani neuviedla pripomienky k dodatočnému konštatovaniu Komisie, že tieto informácie o dovezených banánoch preukazujú, že množstvá banánov od dovozcov, ktoré prišli do uvedených prístavov, boli každý týždeň odlišné (odôvodnenie 136 napadnutého rozhodnutia).

409    Pokiaľ tvrdenia vedľajšej účastníčky konania smerujúce k preukázaniu nespôsobilosti dovozcov banánov znížiť množstvá banánov dostupné v severnej Európe možno chápať ako argumentáciu na účely spochybnenia konštatovaní Komisie o voľnej úvahe podnikov obchodujúcich s banánmi, pokiaľ ide o množstvo dostupné na trhu v priebehu daného týždňa v predmetnej geografickej oblasti, treba ich zamietnuť.

410    Táto argumentácia nie je spôsobilá spochybniť existenciu presunov významných množstiev z oblasti severnej Európy do iných častí Únie a naopak, ktoré preukazujú údaje z Eurostatu, ako aj premenlivosť množstiev banánov v jednotlivých týždňoch, ktoré prichádzali do severoeurópskych prístavov a boli neskôr rozdelené medzi jednotlivé krajiny severnej Európy a ďalšie územia, ktorú preukazujú výmeny informácií o banánoch dovezených do uvedených prístavov, pričom tieto výmeny spoločnosť Weichert priznala v priebehu správneho konania a neboli v rámci tohto konania spochybnené.

411    Listinné dôkazy uvedené v bodoch 405 až 408 vyššie preukazujú flexibilitu ponuky a potvrdzujú ich vyhlásenia spoločnosti Weichert ako aj vyhlásenia žalobkyne. Žalobkyňa v rámci svojej argumentácie smerujúcej k preukázaniu, že nevykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Weichert, tvrdí, že ak by taký vplyvy mala, bola by sa uistila, že dovozné licencie spoločnosti Weichert sa použijú v rámci svojich štvrťročných alebo týždenných arbitráží, ktorých cieľom bolo rozdeliť množstvá v prospech trhov s predpokladanými lepšími cenami tak, aby sa maximalizovali zisky skupiny Del Monte, čo neplatí v tomto prípade.

412    Spoločnosť Weichert uvádza osobitné obmedzenia a zdôrazňuje, že mala zmluvnú povinnosť vyhovieť svojim zákazníkom, ktorí mali sídlo prakticky v celej severnej Európe, a zásobovať územie, na ktoré sa vzťahuje dohoda o výhradnej distribúcii uzatvorená so spoločnosťou Del Monte, teda „hlavne“ severnú Európu.

413    Je potrebné poukázať na to, že vedľajšia účastníčka konania vo svojich písomných vyjadreniach priznáva, že mala zákazníkov so sídlom mimo oblasti severnej Európy, a tvrdí, že „ich počet bol veľmi zanedbateľný“, avšak bez toho, aby poskytla akúkoľvek konkrétnu a objektívnu skutočnosť na podporu tohto tvrdenia.

414    Pokiaľ ide o geografický dosah dohody o výhradnej distribúcii uzatvorenej so spoločnosťou Del Monte, stačí konštatovať, že spoločnosť Weichert sama uvádza, že táto dohoda sa vzťahovala na Nórsko, Poľsko, Maďarsko a bývalé Československo, teda krajiny, ktoré nie sú súčasťou predmetného geografického trhu.

415    Spoločnosť Weichert navyše neuviedla žiadnu pripomienku, pokiaľ ide o konštatovanie Komisie, že existoval sekundárny trh licencií, ktorý umožňoval dovozcom prostredníctvom nákupu licencií zvýšiť množstvo banánov, ktoré im bolo pridelené (odôvodnenie 132 napadnutého rozhodnutia).

416    Za týchto okolností je potrebné poukázať na to, že Komisia pri svojom hodnotení správania spoločnosti Dole správne zohľadnila nižší stupeň neistoty v odvetví banánov v severnej Európe a súvisiacu potrebu chrániť pretrvávajúcu neistotu ohľadne budúcich rozhodnutí konkurentov v oblasti cien (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95 a T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, body 1088 a 1856).

417    Okrem toho pripomienky uvedené v ekonomickej analýze, ktorú predložila na pojednávaní spoločnosť Weichert, týkajúce sa týždennej variability ponuky a dopytu, ktorá spôsobila zmeny cien, sú v kontexte trhu, ktorý sa vyznačoval aj systémom výmeny informácií medzi dovozcami o týždenných množstvách banánov dovezených do prístavov, spôsobilé odôvodniť závery Komisie jednak o tom, že cena bola kľúčovým nástrojom hospodárskej súťaže v predmetnom odvetví (odôvodnenie 261 napadnutého rozhodnutia), ako aj o naliehavej potrebe chrániť v rámci trhu s banánmi pretrvávajúcu neistotu ohľadne budúcich rozhodnutí konkurentov v oblasti cien (odôvodnenie 272 napadnutého rozhodnutia).

418    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že argumentácia žalobkyne a vedľajšej účastníčky konania týkajúca sa regulačného rámca a ponuky na predmetnom trhu nie je spôsobilá preukázať protiprávnosť napadnutého rozhodnutia a treba ju zamietnuť.

–       O špecifickej povahe predmetného výrobku

419    Žalobkyňa poznamenáva, že vzhľadom na to, že banány sú výrobkom podliehajúcim rýchlej skaze, „všetci dovozcovia sú teda silne stimulovaní, aby likvidovali svoje zásoby v priebehu týždňa a v dôsledku toho,… hľadali čo najviac informácií o trhových podmienkach za použitia svojich vlastných informačných zdrojov, ktorými boli ich zákazníci a v určitých prípadoch ostatní dodávatelia, aby sa ubezpečili, že ich ceny sú stanovené na primeranej úrovni, aby sa im podarilo rýchlo uvoľniť trh“.

420    Z odôvodnení 278, 279, 290, 300, 303, 341 až 343 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia preskúmala tvrdenia subjektov, ktorým je toto rozhodnutie určené, týkajúce sa špecifickej povahy predmetného výrobku, a to jeho rýchle podliehanie skaze.

421    Žalobkyňa sa svojou argumentáciou snaží konštatovať, že kontakty medzi dovozcami mali vzhľadom na špecifickú povahu predmetného výrobku legitímny cieľ, a to posilnenie účinnosti trhu.

422    Ako teda Komisia správne uvádza v odôvodnení 303 napadnutého rozhodnutia, tým že podniky, ktorým je napadnuté rozhodnutie určené, vysvetlili, že predmetom kontaktov bola účinná likvidácia zásob na trhu s výrobkom podliehajúcim rýchlej skaze, uznávajú, že ich kontakty ovplyvnili ich rozhodnutia o stanovení cien. Toto posledné uvedené konštatovanie potvrdzuje protisúťažný účinok predmetného postupu.

423    V odôvodnení 303 napadnutého rozhodnutia Komisia tiež dodala:

„[L]en čo je preukázaný protisúťažný cieľ kontaktov, účastníci konania ho nemôžu odôvodniť tým, že budú tvrdiť, že sa usilovali o ‚lepšiu účinnosť‘. Aby sa na protisúťažný zosúladený postup neuplatnil článok 81 [ES], je potrebné splniť podmienky stanovené v článku 81 ods. 3 [ES]. Okrem toho nestačí nemať nijaký ‚protisúťažný zámer‘ pri kontaktoch s konkurentmi, v priebehu ktorých boli odhalené cenové zámery alebo faktory stanovenia cien, alebo sa o nich rokovalo.“

424    Komisia navyše konštatovala, že podmienky uplatnenia článku 81 ods. 3 ES neboli splnené (odôvodnenia 339 až 343 napadnutého rozhodnutia).

425    Napokon je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry nezáleží na tom, že dotknuté podniky sa zosúladili z dôvodov, z ktorých niektoré boli legitímne. Súdny dvor teda rozhodol, že dohodu možno považovať za obmedzujúcu aj vtedy, ak jej cieľom nie je iba obmedzenie hospodárskej súťaže, ale sleduje aj iné, legitímne ciele (rozsudok Beef Industry Development Society a Barry Brothers, už citovaný v bode 304 vyššie, bod 21).

426    Za týchto okolností treba konštatovať, že žalobkyňa, ktorá spochybňuje akékoľvek porušenie článku 81 ES, nepredložila nijaké tvrdenie, ktoré by spochybnilo predmetné posúdenie Komisie, pokiaľ ide o špecifickú povahu predmetného výrobku.

–       O štruktúre trhu

427    Vedľajšia účastníčka konania tvrdí, že Komisia nezohľadnila štruktúru trhu, dynamiku trhu, kontext, v ktorom došlo k výmene informácií a skutočnosť, že veľký počet dovozcov sa na údajných „kontaktoch pred stanovením cien“ nezúčastnil. Ide taktiež o nesprávne odôvodnenie a posúdenie, keďže miera hospodárskej súťaže prevažujúcej na trhu je dôležitou skutočnosťou pri posudzovaní zákonnosti výmeny informácií s ohľadom na článok 81 ES.

428    Otázka štruktúry trhu a jeho súťažného charakteru bola skúmaná v odôvodneniach 25 až 31, 280, 281 a 324 napadnutého rozhodnutia a Komisia tvrdí:

–        že štruktúra trhu nie je v prejednávanej veci relevantnou skutočnosťou na účely preukázania porušenia, čo Súdny dvor zdôraznil v rozsudku Tate & Lyle a i./Komisia, už citovanom v bode 368 vyššie (bod 113),

–        že v prípade cenového kartelu sa relevantnosť štruktúry trhu, na ktorom došlo k porušeniu, odlišuje od relevantnosti v prípadoch rozdelenia trhu; že v každom prípade účastníci konania mali podstatný podiel na trhu a boli dodávateľmi troch najväčších značiek banánov,

–        že účastníci konania nemôžu odôvodniť svoju účasť na kartelových dohodách vyhlásením, že na trhu existuje hospodárska súťaž, a že pre vznik porušenia na základe cieľa nie je potrebné, aby dohody vylučovali akúkoľvek hospodársku súťaž medzi účastníkmi konania.

429    Je potrebné poukázať na to, že stanovisko Komisie, že štruktúra trhu nie je v tomto prípade relevantnou skutočnosťou na účely preukázania porušenia, vychádza z nesprávneho výkladu rozsudku Tate & Lyle a i./Komisia, už citovaného v bode 368 vyššie, v tom zmysle, že časti tohto rozsudku citované v odôvodnení 280 napadnutého rozhodnutia sa netýkajú preukázania porušenia, ale výšky uloženej pokuty.

430    Je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry musí každý hospodársky subjekt samostatne stanoviť politiku, ktorú chce viesť na spoločnom trhu a že hoci táto požiadavka samostatnosti nevylučuje právo hospodárskych subjektov rozumne sa prispôsobiť zistenému alebo očakávanému správaniu svojich konkurentov, prísne však bráni akémukoľvek nadviazaniu priameho alebo nepriameho kontaktu medzi takými subjektmi, ktorý by mohol buď ovplyvniť správanie aktuálneho alebo potenciálneho konkurenta na trhu, alebo by mohol odhaliť správanie takého konkurenta, ktoré sa tento konkurent rozhodol dodržiavať na tomto trhu alebo ktoré si zamýšľa osvojiť na tomto trhu, pokiaľ majú tieto kontakty za cieľ alebo za následok dosiahnutie podmienok hospodárskej súťaže, ktoré nezodpovedajú obvyklým podmienkam predmetného trhu vzhľadom na povahu dodávaných výrobkov alebo poskytovaných služieb, veľkosť a počet podnikov a objem uvedeného trhu (rozsudok T‑Mobile Netherlands a i., už citovaný v bode 297 vyššie, body 32 a 33).

431    Ak je ponuka na trhu veľmi koncentrovaná, výmena určitých informácií môže najmä podľa typu vymieňaných informácií umožniť podnikom poznať postavenie a obchodnú stratégiu svojich konkurentov na trhu, a skresliť tak súperenie na tomto trhu a zvýšiť pravdepodobnosť tajnej dohody, dokonca ju uľahčiť. Naopak, ak je ponuka rozdrobená, rozširovanie a výmena informácií medzi konkurentmi môže byť pre konkurencieschopnosť trhu neutrálna, dokonca pozitívna (rozsudok Súdneho dvora z 23. novembra 2006, Asnef‑Equifax a Administración del Estado, C‑238/05, Zb. s. I‑11125, bod 58).

432    Súdny dvor tiež uviedol, že systém výmeny informácií môže predstavovať porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, aj keď predmetný trh nie je silne koncentrovaným oligopolným trhom (rozsudok Thyssen Stahl/Komisia, už citovaný v bode 303 vyššie, bod 86).

433    Vedľajšia účastníčka konania v prejednávanej veci iba tvrdí, že Komisia nezohľadnila skutočnosť, že vysoký počet dovozcov sa kontaktov pred stanovením cien nezúčastnil, bez toho, aby poskytla ďalšie spresnenia alebo konkrétne skutočnosti, ktoré tieto tvrdenia podporujú.

434    Je potrebné zdôrazniť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí uvádza, že okrem spoločností Chiquita, Weichert a Dole dosahovali v severnej Európe významný predaj banánov spoločnosti Del Monte (pokiaľ ide o jej vlastné činnosti dodávateľa banánov), Fyffes a Van Parys a že okrem týchto podnikov pôsobil v severnej Európe vysoký počet ďalších podnikov predávajúcich banány. Väčšina týchto podnikov boli malé podniky, ktoré sa sústredili na obmedzenú geografickú oblasť (konkrétne Nemecko) (odôvodnenia 21 a 24 napadnutého rozhodnutia).

435    Komisia však konkrétne uvádza, že účastníci konania mali podstatný podiel na trhu a boli dodávateľmi troch najväčších značiek banánov.

436    Komisia v odôvodneniach 25 až 31 napadnutého rozhodnutia vysvetľuje spôsob, akým určila pri zásobovaní banánmi spoločnú prítomnosť subjektov, ktorým je napadnuté rozhodnutie určené.

437    Komisia pristúpila k odhadu ich celkových podielov na predaji banánov na základe informácií, ktoré poskytli subjekty, ktorým je napadnuté rozhodnutie určené, a dovozcovia banánov Fyffes a LVP, na základe čoho dospela k záveru, že hodnoty predaja spoločností Chiquita, Dole a Weichert predstavovali spolu v roku 2002 približne 45 až 50 % predaja banánov v severnej Európe (odôvodnenia 26 a 27 napadnutého rozhodnutia).

438    Komisia v napadnutom rozhodnutí tiež posúdila podiel objemu predaja dotknutých podnikov v severnej Európe na základe nimi poskytnutých údajov vo vzťahu k objemu zrejmej spotreby banánov vyplývajúcej z oficiálnych štatistík zverejnených Eurostatom a dospela k záveru, že predaj čerstvých banánov spoločností Chiquita, Dole a Weichert vyjadrený v množstvách predstavoval v roku 2002 približne 40 až 45 % zrejmej spotreby čerstvých banánov v severnej Európe, pričom tento odhad bol mierne nižší ako hodnota podielu tohto predaja.

439    Vedľajšia účastníčka konania neuviedla vo svojom vyjadrení žiadnu pripomienku, pokiaľ ide o tieto odhady Komisie.

440    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že Komisia vo svojej analýze vytýkaného správania skutočne zohľadnila štruktúru trhu a že správne zohľadnila skutočnosť, že spoločnosti Dole, Chiquita a Weichert mali podstatný – a nie iba malý ako tvrdí žalobkyňa – podiel na predmetnom trhu, ktorý, hoci ho nemožno označiť za oligopolný, nemožno charakterizovať ako trh s rozdrobenou ponukou.

–       O osobitnom postavení spoločnosti Weichert

441    Žalobkyňa na základe súvisiacich faktorov, ktoré značne znižujú presvedčivosť analýzy Komisie týkajúcej sa protisúťažného cieľa predmetného postupu, tvrdí, že spoločnosť Weichert mala na tomto trhu výnimočné postavenie z dôvodu, že bola poverená zbieraním informácií o množstvách a referenčných cenách a ich posielaním Organizácii spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) a Komisii každý týždeň spolu s krátkym komentárom situácie na trhu.

442    Vedľajšia účastníčka konania tvrdí, že snaha Komisie označiť vytýkané správanie za zosúladený postup s protisúťažným cieľom je nereálna. V tejto súvislosti poznamenáva, že Komisia nevysvetľuje dôvody, pre ktoré jej boli referenčné ceny oznamované v priebehu predmetného obdobia.

443    Je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa a vedľajšia účastníčka konania jasne nekonkretizujú, do akej miery by mohlo byť osobitné postavenie vedľajšej účastníčky konania pri zbere informácií o predmetnom trhu a ich odovzdávaní verejným inštitúciám v rozpore so závermi Komisie o existencii zosúladeného postupu s protisúťažným cieľom.

444    Otázka informácie, ktorú dostala FAO a Komisia, bola preskúmaná v odôvodneniach 307, 308 a 319 napadnutého rozhodnutia.

445    Komisia poznamenáva, že tvrdenia podnikov, ktorým je napadnuté rozhodnutie určené, nepreukazujú, že verejné inštitúcie vedeli o existencii kontaktov pred stanovením cien a ich obsahu. Samotná skutočnosť, že spoločnosť Weichert si otvorene vymieňala oficiálne ceny po ich stanovení vo štvrtok ráno a oznámila ich Komisii, nemôže spochybniť protisúťažný cieľ kontaktov pred stanovením cien, ktoré sa uskutočňovali v stredu poobede krátko pred stanovením referenčných cien.

446    Je potrebné konštatovať, že žalobkyňa ako aj vedľajšia účastníčka konania neuvádzajú žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla byť v rozpore s vyššie uvedeným záverom Komisie.

447    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že argumentácia žalobkyne a vedľajšej účastníčky konania týkajúca sa osobitného postavenia vedľajšej účastníčky konania nie je spôsobilá preukázať protiprávnosť napadnutého rozhodnutia a treba ju zamietnuť.

 O relevantnosti referenčných cien

448    Žalobkyňa tvrdí, že záver o existencii zosúladeného postupu s protisúťažným cieľom vychádza zo súvislosti medzi transakčnými a referenčnými cenami, ktoré spoločnosť Weichert rozhodne spochybňovala počas celého konania a ktoré Komisia nepreukázala v napadnutom rozhodnutí.

449    Vedľajšia účastníčka konania tvrdí, že jej referenčná cena nebola cenou, ktorej dosiahnutie očakávala, teda východiskom pre rokovania, cenou zaujímavou pre zákazníkov alebo cenou, od ktorej záviseli skutočné ceny. Oficiálna cena spoločnosti Weichert preto nemohla byť signálom pre trh, pokiaľ ide o jeho skutočné ceny.

450    V prvom rade treba poukázať na to, že otázka stanovenia a relevantnosti referenčnej ceny v odvetví banánov bola v podstate preskúmaná v odôvodneniach 102 až 128 napadnutého rozhodnutia.

451    Je nesporné, že spoločnosti Chiquita, Dole a Weichert stanovili svoje referenčné ceny pre svoje značky každý týždeň, v tomto prípade vo štvrtok ráno, a oznámili ich svojim zákazníkom. Dovozcovia uviedli, že referenčné ceny sa rýchlo rozšírili po celom odvetví a boli ďalej oznámené odbornej tlači (odôvodnenia 34, 104 a 106 napadnutého rozhodnutia).

452    Komisia vysvetľuje, že transakčné ceny boli buď prerokúvané na týždennom základe, v tomto prípade vo štvrtok poobede a v piatok (alebo neskôr v priebehu týždňa alebo na začiatku nasledujúceho týždňa), alebo boli stanovené na základe vopred stanoveného cenového vzorca s uvedením pevnej ceny alebo s doložkami, ktoré viazali cenu na referenčnú cenu predajcu alebo konkurenta alebo na iný ukazovateľ, akým bola „cena Aldi“. Spoločnosť Chiquita mala predovšetkým zmluvy, ktoré boli založené na „vzorci Dole plus“, kde transakčná cena závisela v skutočnosti od týždennej referenčnej ceny stanovenej spoločnosťou Dole, alebo na jej vlastných referenčných cenách. V prípade dotknutých zákazníkov existovala priama súvislosť medzi zaplatenými cenami a referenčnými cenami (odôvodnenia 104 a 105 napadnutého rozhodnutia).

453    Komisia ďalej v odôvodnení 104 napadnutého rozhodnutia konkrétne uvádza:

„… Dodávatelia predávajúci banány spoločnosti Aldi predložili obvykle svoj návrh spoločnosti Aldi vo štvrtok ráno. ,Cena Aldi‘ bola zvyčajne stanovená okolo 14:00 hod. ,Cena Aldi‘ bola cenou, ktorú spoločnosť Aldi platila svojim dodávateľom banánov. Spoločnosť Aldi vysvetľuje, že každý štvrtok od 11:00 do 11:30 hod. dostávala od svojich dodávateľov ponuky. Spoločnosť Aldi vysvetľuje, že jej rozhodnutie o týždennej ponuke pre jej dodávateľov vychádzalo z prijatých ponúk, cien v prechádzajúcom týždni a ceny v rovnakom týždni predchádzajúceho roka. Približne 30 minút po prijatí ponúk od svojich dodávateľov spoločnosť Aldi posiela protiponuku, ktorá je obyčajne rovnaká pre všetkých dodávateľov. Spoločnosť Aldi vyhlasuje, že nevie o existencii ,ceny Aldi‘, a že teda nie je schopná zhodnotiť význam svojej ceny pre transakcie tretích subjektov. Od druhého polroka 2002 sa ,cena Aldi‘ začala čoraz viac používať ako ukazovateľ pre výpočet ceny banánov pre určitý počet ďalších transakcií, najmä transakcií týkajúcich sa značkových banánov.“

454    Komisia konštatuje, že referenčné ceny slúžili minimálne ako signál pre trh, ako trend alebo údaj, pokiaľ ide o predpokladaný vývoj cien banánov, a že boli dôležité pre obchod s banánmi a výsledné ceny. Okrem toho pri určitých transakciách boli skutočné ceny priamo viazané na referenčné ceny. Komisia sa domnieva, že existovalo dostatočné množstvo prostriedkov na dosiahnutie protisúťažného cieľa (odôvodnenia 115 a 128 napadnutého rozhodnutia).

455    Komisia na rozdiel od tvrdení vedľajšej účastníčky konania nevyhlásila, že „referenčné ceny boli… cenami, ktorých dosiahnutie bolo možné očakávať“. Toto tvrdenie vychádza z nesprávneho výkladu poslednej vety odôvodnenia 109 napadnutého rozhodnutia, že „dokumenty v spise dokazujú, že referenčné ceny boli dôležité pre obchod s banánmi a ceny, ktoré bolo možné dosiahnuť“.

456    Navyše je potrebné poznamenať, že vedľajšia účastníčka konania tvrdí, že nemala zmluvné dohody založené na oficiálnej cene, a tieto dohody boli buď založené na pevnej ročnej cene, alebo naviazané na „cenu Aldi“. Komisia v odôvodnení 104 napadnutého rozhodnutia uvádza, že spoločnosť Weichert mala buď zmluvy o dodávke obsahujúce vzorec s pevnou cenou, alebo zmluvy s cenami dohodnutými na týždennom základe.

457    Vzhľadom na celú argumentáciu vedľajšej účastníčky konania treba jej tvrdenie o predaji svojich banánov chápať tak, že jej transakčné ceny vyplývali z uplatnenia zmlúv, ktoré upravovali cenu vopred stanovenú na jeden rok, a z týždenných rokovaní založených nie na jej referenčných cenách, ale na „cene Aldi“.

458    Komisia v napadnutom rozhodnutí ani vo svojich vyjadreniach netvrdí, že spoločnosť Weichert predávala svoje banány na základe zmlúv obsahujúcich cenové vzorce založené priamo na referenčnej cene, jej cene alebo cene konkurenta.

459    V tomto štádiu je potrebné pripomenúť, že pokiaľ ide o možnosť považovať zosúladený postup za postup s protisúťažným cieľom, hoci daný postup nemá priamu súvislosť so spotrebiteľskými cenami, zo znenia článku 81 ods. 1 ES nevyplýva, že zakázané sú len zosúladené postupy, ktoré majú priamy vplyv na ceny zaplatené konečnými spotrebiteľmi. Z článku 81 ods. 1 písm. a) ES naopak vyplýva, že zosúladený postup môže mať protisúťažný cieľ, pokiaľ „priamo alebo nepriamo určuje nákupné alebo predajné ceny alebo iné obchodné podmienky“ (rozsudok T‑Mobile Netherlands a i., už citovaný v bode 297 vyššie, body 36 a 37).

460    Článok 81 ES smeruje, podobne ako iné pravidlá hospodárskej súťaže uvedené v zmluve, nielen k ochrane priamych záujmov konkurentov alebo spotrebiteľov, ale aj k ochrane štruktúry trhu a tým hospodárskej súťaže ako takej. Preto nemožno konštatovanie existencie protisúťažného cieľa zosúladeného postupu podmieňovať existenciou priamej súvislosti tohto postupu so spotrebiteľskými cenami (rozsudok T‑Mobile Netherlands a i., už citovaný v bode 297 vyššie, body 38 a 39).

461    V druhom rade je potrebné zdôrazniť, že závery Komisie o relevantnosti referenčných cien v odvetví banánov potvrdzujú viaceré listinné dôkazy.

462    Po prvé Komisia v odôvodnení 107 napadnutého rozhodnutia uvádza e‑mail, ktorý poslal pán B. pánovi P. (obaja boli manažérmi spoločnosti Chiquita) 30. apríla 2001 a ktorý znie takto:

„Je preukázané, že len čo [spoločnosti Dole/Del Monte/Tuca] dosiahnu cenu 36,00 DEM, budú sa ich zákazníci (maloobchodníci) brániť, keďže na tejto úrovni ponuky musí spotrebiteľská cena prekročiť hranicu 3,00 DEM/kg. Je úplne nepochybné, že tento ,jav‘ nás na určitý čas ovplyvní. [To] znamená, že naša najvyššia ponuka bude 40,00 DEM (zelená ponuka).“

463    Vedľajšia účastníčka konania tvrdí, že tento e-mail vyjadruje iba výklad niektorých zamestnancov spoločnosti Chiquita a nemôže preukázať relevantnosť ponukovej ceny za banány spoločnosti Del Monte.

464    Je však potrebné poukázať na to, že predmetný dokument odkazuje konkrétne na odberateľov banánov značky Del Monte, ktoré predávala spoločnosť Weichert, čo vedľajšia účastníčka konania nespochybňuje. Okolnosť, že e‑mail pochádza od jedného z hlavných subjektov na trhu s banánmi, ktorý si je plne vedomý, ako trh funguje, iba zvyšuje jeho dôkaznú silu.

465    Ako správne uvádza Komisia, tento dokument dokazuje, že skutočné ceny záviseli od referenčných cien a že zákazníci sledovali ich vývoj. Tento dokument preukazuje, že zákazníci reagovali, keď referenčná cena dosiahla určitú úroveň, ale tiež, že pochopili, že medzi týmito referenčnými cenami a skutočnými cenami existovala súvislosť. V dokumente sa teda jasne uvádza, že ak ponuky spoločností Dole, Del Monte a Tuca dosiahli úroveň „36,00 DEM“, „spotrebiteľská cena [musela] prekročiť hranicu 3,00 DEM/kg“. Tento dokument svedčí rovnako o tom, že existovala určitá vzájomná závislosť medzi referenčnými cenami banánov značiek Chiquita, Dole a Del Monte a hranicami rozdielov, ktoré boli prijateľné. Tvrdenie vedľajšej účastníčky konania, že „je možné, že pán B. sa snaží pánovi B. odôvodniť, prečo nemohol stanoviť vyššiu oficiálnu cenu“, iba potvrdzuje toto posledné uvedené konštatovanie.

466    Vedľajšia účastníčka konania uvádza tiež alternatívne vysvetlenie zmyslu e-mailu od spoločnosti Chiquita takto:

„Keďže sa tvrdí, že spoločnosť Chiquita mala s niektorými zákazníkmi zmluvy, ktoré boli založené na oficiálnych cenách, je možné, že niektorí zákazníci sa sťažovali na oficiálnu cenu spoločnosti Chiquita. Pán B. mohol predpokladať, že spoločnosti Weichert a Dole majú rovnaké problémy, alebo mohol hľadať dôvod, ktorým by svojmu nadriadenému zdôvodnil, prečo nebol schopný stanoviť vyššiu oficiálnu cenu. Ak je to tak, pán B. jednoznačne nepochopil spôsob, akým spoločnosť Weichert riadila svoje záležitosti, to znamená spôsobom značne odlišným od spôsobu, ktorý si Chiquita mohla vybrať pre svoje vedenie svojich podnikateľských činností.“

467    Je potrebné konštatovať, že vyhlásenie spoločnosti Weichert sa zakladá na spojení predpokladu, že zákazníci spoločnosti Chiquita sa sťažovali, a obyčajného dohadu, pokiaľ ide o úvahu a správanie zamestnanca spoločnosti Chiquita, čo spolu vedie ku kategorickému a neurčitému záveru o tom, že spoločnosti Weichert a Chiquita riadili svoje podnikanie odlišne. Toto vyhlásenie nemožno zohľadniť, keďže je v rozpore s výslovným znením predmetnej správy, ako aj s objektívnymi zisteniami Komisie, že spoločnosť Weichert každý týždeň stanovila a oznámila referenčnú cenu v rámci obchodných rokovaní v odvetví.

468    Napokon je potrebné zdôrazniť, že spoločnosť Weichert vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách sama poznamenala, že predmetný e‑mail nepriamo preukazoval, že maloobchodníci citlivo reagovali na referenčné ceny (odôvodnenie 108 napadnutého rozhodnutia).

469    Komisia v odôvodneniach 112, 126 a 389 napadnutého rozhodnutia po druhé uvádza fax z 28. januára 2000, ktorým pán A., zamestnanec spoločnosti Del Monte, požiadal pána A. W., aby mu poskytol vysvetlenie k rozdielu medzi „konečnou cenou“ a „očakávanou cenou“ takto:

„Čo je horšie, hovoril som dvakrát s osobou z Vášho podniku, ktorá je poverená predajom banánov, s cieľom rokovať o trhových podmienkach a cenách… Dozvedel som sa, že spoločnosť [Weichert] ponechá svoje ceny ,veľmi blízko‘ oficiálnej ceny!!!… [Toto] je v každom prípade úplne neprijateľné.“

470    Žalobkyňa tvrdí, že táto korešpondencia dokazuje iba to, že si želala, aby spoločnosť Weichert predávala za čo najvyššie ceny. Vedľajšia účastníčka konania tvrdí, že tento dokument nepreukazuje, že oficiálna cena bola cenou, ktorú chceli dovozcovia dosiahnuť, a vysvetľuje skôr frustráciu spoločnosti Del Monte, pokiaľ ide o skutočnosť, že jej skutočné ceny nijako nesúviseli s jej oficiálnymi cenami.

471    Okrem toho, že Komisia v napadnutom rozhodnutí netvrdí, že „oficiálna cena bola cenou, ktorej dosiahnutie dovozcovia očakávali“, je potrebné poukázať na to, že predmetný dokument dokazuje, že medzi oficiálnou a skutočnou cenou existovala súvislosť, keďže spoločnosť Del Monte zjavne očakávala, že spoločnosť Weichert dosiahne konečnú cenu, ktorá bude veľmi blízko referenčnej ceny, s čím nebola v tomto prípade úplne spokojná.

472    Komisia po tretie uvádza interný e‑mail spoločnosti Chiquita z 8. augusta 2002, ktorý pánovi P. (generálnemu riaditeľovi spoločnosti Chiquita) poslal pán K., ktorý uvádza svoje úvahy v nadväznosti na zvýšenie referenčnej ceny spoločnosti Dole o 2 eurá (odôvodnenia 111 a 172 a nasl. napadnutého rozhodnutia).

473    Zamestnanec spoločnosti Chiquita uvádza:

„Prečo sme s cenou pohli iba o 1,5, keď spoločnosť Dole pohla o 2,0?

Včera sme mali dojem, že sa trh mierne zahrieva, ale skôr okolo 1,00 eura.

Dnes ráno v spoločnosti Dole nezdvihli môj hovor a bez toho, aby sa s nami poradili, oznámili 2,00 (prostredníctvom [J.], čo umožnilo vyhnúť sa otázkam). Aké mohli mať na to dôvody?

1.      … akcia spoločnosti Edeka: Edeka má týždennú akciu na značky 3. kategórie ,pod cenou Aldi‘ (bežne ich sortiment tvorí 60 Dole, 30 CB, 20 DM plus nejaké 3. kategórie). Nútili svojich dodávateľov, aby im pomohli, pričom spoločnosť Edeka sa so spoločnosťou Dole dohodla, že kúpi 80 K kartónov za cenu Aldi. Zvýšením trhovej ceny a ceny Aldi [Dole] dostali najprv lepšiu cenu za 80 K… Vzhľadom na to, že sa akcie zúčastníme s 50 K CS, je možné, že z toho budeme mať nejaký zisk.

2.      Spoločnosť Dole vie, že [Chiquita] máme veľa obchodov Dole plus a využíva [to] čoraz častejšie, aby naše skutočné ceny tlačila smerom nahor, zatiaľ čo ony zostávajú oveľa nižšie.

Neskôr mi zo spoločnosti Dole telefonovali, zopakovali svoj posun a uviedli: ,a cena Aldi sa určite zmení tiež o 2‘.

Vďaka spoločnosti Weichert… vieme, že považovali postup spoločnosti Dole za mierne prehnaný.

Všetko podľa mňa naznačuje, že spoločnosť Dole situáciu zveličuje a že má na to vlastné dôvody. Keďže by sme nemali budiť dojem, že budeme iba ochotne nasledovať, rozhodli sme sa pre 1,50, pričom teda ponecháme rozdiel 2 so spoločnosťou Dole a 4,50/5,00 s tretími stranami.“

474    Tento dokument dokazuje jednak skutočnosť, že pre spoločnosť Chiquita bolo neobvyklé, aby spoločnosť Dole prijala také rozhodnutie o stanovení ceny „bez toho, aby sa [s ňou] poradila“, a že spoločnosť Chiquita očakávala, že pred tým, ako spoločnosť Dole prijme také rozhodnutie o stanovení ceny, sa spolu poradia, ako aj skutočnosť, že spoločnosť Dole spočiatku komunikovala so zamestnancom nižšej úrovne zo spoločnosti Chiquita, aby sa nepochybne vyhla otázkam, a druhýkrát zavolala vyššiemu manažérovi spoločnosti Chiquita, aby vysvetlila zmenu ceny a podporila spoločnosť Chiquita, aby tento pohyb nasledovala (odôvodnenia 173 a 174 napadnutého rozhodnutia).

475    Táto správa z 8. augusta 2002 dokazuje takisto význam referenčnej ceny spoločnosti Dole pre trh, vrátane jej významu pre skutočné ceny, ktoré dosiahli spoločnosti Dole a Chiquita. Okrem toho referenčná cena spoločnosti Dole ovplyvnila v prejednávanej veci referenčnú cenu spoločnosti Chiquita. V tomto e‑maile sa uvádza, že spoločnosť Chiquita plánovala deň predtým pohyb smerom nahor „približne o 1 [euro]“, ale v to ráno sa rozhodla zvýšiť svoju referenčnú cenu o 1,5 eura. Podnik Chiquita vo svojom vyhlásení totiž uvádza, že vzhľadom na zvýšenie referenčnej ceny spoločnosti Dole o 2 eurá upravil svoju referenčnú cenu o 1,5 eura smerom nahor „namiesto toho, aby uplatnil iba zvýšenie o 1 euro, ktoré plánoval deň predtým“ (odôvodnenie 111 napadnutého rozhodnutia).

476    Komisia uvádza tiež skutočnosť, že vo štvrtok 2. januára 2003 zamestnanec spoločnosti Atlanta, ktorá sa zaoberá dozrievaním a distribúciou, zaslal dvom zodpovedným zamestnancom spoločnosti Chiquita, pánom P. a K., e‑mail, ktorý odkazoval na rozhodnutie spoločnosti Chiquita zvýšiť svoju referenčnú cenu, ktorá však už bola oznámená zákazníkom, o 0,5 eura, a to v nadväznosti na zvýšenie referenčnej ceny spoločnosti Dole, ku ktorému došlo v to isté ráno, keď bola odoslaná uvedená správa. Zamestnanec spoločnosti Atlanta v tomto e‑maile zaslal vedúcim zamestnancom spoločnosti Chiquita „veľmi kritickú poznámku“ týkajúcu sa takého rozhodnutia o stanovení ceny. Pán K. na to odpovedal takto: „Mysleli sme si, že ak by sme ostali na tej istej úrovni, ukončilo by to stúpanie cien smerom nahor a spochybnilo vývoj v priebehu nasledujúcich týždňov.“ Pokiaľ ide o tú istú otázku, zamestnanec spoločnosti Chiquita v ten istý deň, teda 2. januára 2003, napísal pánovi K., že kvôli tejto zmene smerom nahor má problémy, keď už bola cena oznámená zákazníkom. Pán K. na túto poznámku odpovedal 6. januára takto (odôvodnenia 110 a 176 napadnutého rozhodnutia):

„[Pán P.] [generálny riaditeľ spoločnosti Chiquita pre Európu] nechcel, aby mali spoločnosti Dole a Del Monte pocit, že ich necháme padnúť zachovaním status quo. Chápem.“

477    Ako Komisia správne vysvetľuje (odôvodnenie 110 napadnutého rozhodnutia), dokumenty z 2. januára 2003 ukazujú, že zákazníci si zjavne mysleli, že zmena referenčnej ceny bola významná z hľadiska cien, pri ktorých mohli očakávať, že ich zaplatia alebo im budú zaplatené. Rozhodnutie výkonného riaditeľa spoločnosti Chiquita pristúpiť k zvýšeniu, keď už bola referenčná cena oznámená zákazníkom, s cieľom „nenechať padnúť“ spoločnosti Dole a Del Monte, vyjadruje skutočnú vôľu spoločnosti Chiquita podporiť zvýšenia referenčných cien svojich hlavných konkurentov, v prípade potreby podniknutím veľmi neobvyklých krokov spočívajúcich v úprave už oznámenej ceny smerom nahor napriek ťažkostiam, ktoré to spôsobí u zákazníkov, ktorá bola v tomto smere odôvodnená predpokladom neohroziť budúci vývoj cien smerom nahor v priebehu nadchádzajúcich týždňov (odôvodnenie 177 napadnutého rozhodnutia).

478    Je nesporné, že rozhodnutie o stanovení ceny, ktoré je uvedené v predmetnej správe, bolo prijaté 2. januára 2003 krátko po skončení nespochybneného obdobia kontaktov pred stanovením cien. Nič to však nemení na tom, že hoci tento dokument nie je sám osebe spôsobilý preukázať, že došlo k vytýkanému protisúťažnému správaniu, potvrdzuje skutočnosti, ktoré Komisia získala ohľadne relevantnosti referenčnej ceny.

479    Vedľajšia účastníčka konania tvrdí, že dokumenty uvedené v odôvodneniach 110 a 111 napadnutého rozhodnutia sú internými dokumentmi spoločnosti Chiquita, ktoré sa vôbec nezmieňujú o jej zámeroch alebo očakávaniach v oblasti stanovenia cien. E-mail z 2. januára 2003 nemožno chápať tak, že svedčí o tom, že oficiálne ceny boli cenami, ktorých dosiahnutie spoločnosť Weichert očakávala.

480    Je potrebné pripomenúť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí netvrdí, že „oficiálne ceny boli cenami, ktorých dosiahnutie spoločnosť Weichert očakávala“, a poukázať na to, že predmetné dokumenty dokazujú význam referenčných cien v odvetví banánov, v ktorom ako jeden zo subjektov pôsobila v priebehu obdobia porušovania aj spoločnosť Weichert.

481    Je potrebné zdôrazniť, že porušenie sa týka jediného výrobku, čerstvého banánu, ktorý sa líši tromi úrovňami kvality so zodpovedajúcimi cenovými rozdielmi v rámci jediného trhu charakteristického postupom stanovovania cien, ktorý spočíva v oznamovaní referenčných cien spoločností Dole, Chiquita a Weichert ich zákazníkom každý štvrtok ráno, čo je prvá správa pre trh o cenových očakávaniach dovozcov. Aj keď sa uvedené referenčné ceny týkali iba banánov prvej a druhej kategórie, ktoré tieto podniky predávali, existovala súvislosť medzi týmito cenami a cenami značiek tretej triedy alebo neznačkových banánov, keďže každý týždeň prebiehalo nevyhnutne stanovenie cien banánov rôznej kvality vo vzájomnej súvislosti. Existenciu určitej vzájomnej súvislosti referenčných cien banánov značiek Chiquita, Dole a Del Monte vysvetľujú interné e-maily spoločnosti Chiquita z 30. apríla 2001 (odôvodnenie 107 napadnutého rozhodnutia) a z 8. augusta 2002 (odôvodnenia 111 a 172 a nasl. napadnutého rozhodnutia).

482    V tejto súvislosti je ďalej potrebné citovať e‑mail generálneho riaditeľa spoločnosti Chiquita pre Európu (odôvodnenie 113 napadnutého rozhodnutia) z 21. júna 2000 zaslaný viacerým kolegom a komentujúci zníženie referenčnej ceny spoločnosti Chiquita nasledujúce po znížení ceny spoločnosti Dole o 2 DEM takto: „Pri cenovom rozdiele, ktorý vo vzťahu k spoločnosti Dole dosiahol 9 DEM, sme nemali inú možnosť. Ide zjavne o šok, keďže šance na zvýšenie cien sú v lete za bežných výrobných a trhových podmienok slabé, dokonca nulové“. V tom istom e‑maile pán P. ďalej píše:

„… je to dôvod, pre ktorý Vás opätovne žiadam o preskúmanie akejkoľvek možnosti zvýšenia množstiev. Zvýšenie množstiev nenahradí 100 % zníženia ceny, ale potrebujeme každý ďalší [kartón], kým to na nás nebude mať dlhodobo nepriaznivý vplyv.“

483    Ako Komisia správne zdôrazňuje, tento e‑mail dokazuje, do akej miery mala spoločnosť Chiquita starosti s úpravou referenčných cien smerom nadol označenou za „šok“, keďže bola „malá/žiadna šanca, že ceny sa zvýšia v priebehu leta“ a s hľadaním riešenia k zmierneniu negatívnych dôsledkov tejto situácie na úroveň cien, v tomto prípade prostredníctvom zmeny objemov. Znova dokazuje význam otázky rozdielov medzi referenčnými cenami dovozcov a prijateľnými alebo znesiteľnými hranicami v týchto rozdieloch.

484    Ide o ďalší listinný dôkaz o relevantnosti referenčnej ceny v odvetví banánov, vo vzťahu ku ktorému vedľajšia účastníčka konania neuviedla žiadnu pripomienku.

485    Komisia po štvrté uvádza list, ktorý zaslala Deutscher Fruchthandelsverband eV (DFHV, nemecké obchodné združenie) 21. januára 2005 členovi Komisie a v ktorom najmä vyhlasuje, že „tieto ,oficiálne‘ ceny vyjadrujú iba východiskovú pozíciu jednotlivých subjektov pre ich rokovania o týždenných cenách“ a že „sú až o 50 % vyššie ako skutočne dohodnuté ceny“ (odôvodnenia 112 a 119 napadnutého rozhodnutia).

486    Žalobkyňa poznamenáva, že tento list od DFHV je z roku 2005, zatiaľ čo údajné porušenie sa skončilo v roku 2002. Vedľajšia účastníčka konania tvrdí, že uvedený list nemá vo vzťahu k nej nijakú dôkaznú hodnotu. List nepotvrdzuje, že jej oficiálne ceny, ako aj ceny spoločností Dole a Chiquita, boli východiskom pre cenové rokovania. DFHV v skutočnosti potvrdila, že nevedela, či používala oficiálne ceny ako východisko pre svoje cenové rokovania.

487    Aj keď je tento dokument nesporne z obdobia po uplynutí obdobia porušovania a nemôže sám osebe stačiť na preukázanie vytýkaného porušenia, svedčí o tom, že tri roky po tomto období porušovania, keď nebola preukázaná žiadna zmena organizácie trhu s banánmi, sa referenčné ceny vo všeobecnosti považovali za východisko pre týždenné rokovania o cenách.

488    Dôkaznú silu tohto dokumentu nemožno úplne spochybniť na základe skutočnosti, že v liste z 18. decembra 2008 DFHV uviedla, že nemôže potvrdiť, že spoločnosť Weichert používala svoje oficiálne ceny ako východisko pre rokovania o týždenných cenách, čo iba vysvetľuje neistotu v konkrétnom správaní tohto dodávateľa banánov.

489    Rovnako je potrebné konštatovať, že sama vedľajšia účastníčka konania vychádza z tohto listu od DFHV z 21. januára 2005, aby zdôraznila, že oficiálne ceny boli až o 50 % vyššie ako skutočné ceny, a že tento významný rozdiel preukazuje, že žiadny dovozca nemohol očakávať, že taký cieľ dosiahne, čo Komisia v každom prípade nepodporuje.

490    Po tretie vedľajšia účastníčka konania tvrdí, že „dôkazy“ preukazujú, že vôbec neodkázala na oficiálnu cenu pri cenových rokovaniach, a odkazuje najmä na svoje vlastné vyhlásenia počas správneho konania.

491    Je nesporné, že vedľajšia účastníčka konania v odpovedi na žiadosť o informácie Komisie z 10. februára 2006 uviedla, že neexistuje súvislosť medzi oficiálnymi cenami a skutočnými cenami a že rozdiely medzi oficiálnou cenou a skutočnou cenou sú významné. Odkaz na bod 287 odpovede na oznámenie o výhradách je naopak irelevantný, keďže uvedený bod súvisí s otázkou množstiev.

492    Treba však zdôrazniť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla, že od roku 2000 do roku 2002 predávala spoločnosť Weichert banány uvádzané na trh pod značkou Del Monte a že vo štvrtok stanovovala týždenné referenčné ceny za uvedené banány, pričom sa podľa svojich tvrdení radila so spoločnosťou Del Monte. Komisia taktiež poukázala na to, že v priebehu dotknutého obdobia boli referenčné ceny banánov v prípade spoločností Dole a Del Monte (banány spoločnosti Del Monte predávala spoločnosť Weichert) takmer rovnaké. Komisia na podporu tohto konštatovania pripomína vyhlásenia spoločnosti Weichert, že „ak jej spoločnosť Del Monte nedala oficiálny pokyn, aby prijala rovnakú oficiálnu cenu ako spoločnosť Dole, očakávala od [nej], že bude mať oficiálnu cenu minimálne v takej výške, ako bola cena spoločnosti Dole“ (odôvodnenie 104 a poznámka pod čiarou č. 138 napadnutého rozhodnutia).

493    Spoločnosť Weichert na žiadosť Komisie z 5. februára 2007 uviedla:

„Spoločnosť Del Monte sa pravidelne zúčastňovala na rokovaniach o stanovení cien so spoločnosťou Weichert. Spoločnosť Del Monte vyžadovala od spoločnosti Weichert, aby jej každý týždeň oznámila oficiálnu cenu. Spoločnosť Del Monte často nebola spokojná s oficiálnou cenou schválenou spoločnosťou Weichert, pretože značku Dole považovala za najbližšiu svojej značke, pokiaľ ide o kvalitu a dobrú povesť banánov. Očakávala teda, že spoločnosť Weichert bude v dôsledku toho predávať banány značky Del Monte a bude mať rovnakú oficiálnu cenu ako spoločnosť Dole. Po získaní týždenných čísel sa spoločnosť Del Monte často opäť obrátila na spoločnosť Weichert a žiadala ju, aby jej vysvetlila, prečo neschválila vyššiu oficiálnu cenu alebo nedosiahla vyššiu skutočnú cenu. Dokonca sa stalo, že spoločnosť Del Monte odkázala na oficiálnu cenu spoločnosti Dole, ktorá bola vyššia ako cena spoločnosti Weichert, a žiadala, aby jej spoločnosť Weichert zdôvodnila rozdiel.“

494    Spoločnosť Weichert ďalej uviedla, že spoločnosti Del Monte posielala týždenné správy týkajúce sa situácie na trhu s banánmi počas obdobia porušovania, pričom uvedené správy sa zmieňujú o oficiálnych cenách, ale aj o odhadoch skutočných cien za dotknutý týždeň najmä vo forme cenového rozpätia za banány značky Del Monte (predávané spoločnosťou Weichert) a výrobky konkurentov (odôvodnenie 392 napadnutého rozhodnutia). Je potrebné poukázať na to, že najvyššia skutočná cena pravidelne zodpovedá údaju o referenčnej cene.

495    Všetky tieto vyhlásenia spoločnosti Weichert podporené listinnými dôkazmi sú v rozpore s tvrdením o úplnej irelevantnosti jej referenčných cien.

496    Spoločnosť Del Monte vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách tvrdila, že referenčné ceny nemali nijaký vplyv na skutočné ceny, ale tiež uviedla, že výmena informácii o referenčných cenách predstavovala spôsob, akým dovozcovia „zhromažďovali relevantné informácie týkajúce sa dopytu, dovezených množstiev a všetkých zásob v ‚správe‘ zrozumiteľnej pre trh“ (odôvodnenie 122 napadnutého rozhodnutia). Spoločnosť Del Monte k tejto odpovedi pripojila dokument zaoberajúci sa ekonomickou analýzou výmeny informácií o zásobovaní severnej Európy banánmi (CRA International, 13/11/07), v ktorom sa konkrétne uvádza, že „[v]ýmenou informácií a oznamovaním oficiálnych cien subjektom na trhu mohli dovozcovia prinajhoršom koordinovať ‚spoločný‘ signál určený pre trh (vo forme koordinovaných oficiálnych cien)“. Túto poznámku citovanú v odôvodnení 120 napadnutého rozhodnutia dopĺňa nasledujúca pripomienka:

„Naproti tomu je menej pravdepodobné, že k posilneniu účinnosti mohlo dôjsť používaním oficiálnych cien ako celkového signálu o stave ponuky a dopytu na trhu… Nie je teda nepredstaviteľné, že zhrnutie všetkých informácií relevantných pre subjekty na trhu do jediného signálu vo forme koordinovaných referenčných cien je jednoduchým a efektívnym spôsobom zvýšenia účinnosti trhu“.

497    Žalobkyňa okrem toho v odpovedi na žiadosť o informácie z 5. februára 2007 uviedla, že „[r]eferenčné ceny boli na trhu rýchlo známe“ a že [dôverné]. Taktiež uviedla, že „[z]ákazníci prezradili referenčné ceny konkurentov často aj bez požiadania, najmä keď to chceli použiť ako argument na dosiahnutie nižších cien, keďže referenčnú cenu používali dovozcovia banánov ako ukazovateľ vývoja ceny Aldi, ktorú očakávali poobede“.

498    Ďalej je potrebné pripomenúť, že spoločnosť Dole vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách tvrdila, že referenčné ceny boli iba trhovými ukazovateľmi, teda jedným z mnohých faktorov zohľadnených spotrebiteľmi, a usmernením iba pri rokovaniach so zákazníkmi. Spoločnosť Dole uviedla, že „[v]o veľmi malej miere pomáhajú dovozcom a zákazníkom zhodnotiť aktuálny stav trhu a jeho možný vývoj“ (odôvodnenie 116 napadnutého rozhodnutia) a že „zákazníci… sa usilovali rokovať s cieľom dosiahnuť lepšiu ponuku prostredníctvom verejného porovnania ceny konkurenčných ponúk“ (odôvodnenie 114 napadnutého rozhodnutia).

499    Je teda zrejmé, že zákazníci očakávali, že vyššie referenčné ceny povedú k vyšším transakčným cenám a že ich používali ako vyjednávacie nástroje pre stanovenie skutočných cien, čo preukazuje záujem dovozcov na zosúladení ohľadne týchto referenčných cien. Tieto presné a zhodné vyhlásenia spoločností Dole a Del Monte poskytnuté písomne, vedome a po zrelej úvahe, majú dôkaznú hodnotu (pozri v tomto zmysle rozsudok Aragonesas Industrias y Energía/Komisia, už citovaný v bode 364 vyššie, bod 104), pokiaľ ide o úlohu referenčných cien – uvádzaných vo všeobecnosti – ako prvou cenovou požiadavkou dovozcov, a ich význam pri obchodných rokovaniach.

500    Spoločnosť Dole v odpovedi na žiadosť o informácie z 15. decembra 2006 tiež vyhlásila, že v období porušovania od roku 2000 do roku 2002 „spoločnosť Del Monte umiestnila svoje značkové banány na porovnateľnej úrovni, ako je úroveň banánov značky Dole, a v odvetví sa všeobecne predpokladalo, že spoločnosť Del Monte považovala referenčnú cenu spoločnosti Dole za prostriedok na podporu tejto podobnosti u zákazníkov“ (odôvodnenie 104 a poznámka pod čiarou č. 138 napadnutého rozhodnutia). Z tohto vyhlásenia vyplýva, že referenčná cena spoločnosti Dole bola považovaná za obchodný nástroj, ktorý umožnil spoločnosti Del Monte dosiahnuť v prípade svojich banánov rovnaké cenové umiestnenie, aké mala spoločnosť Dole.

501    Žalobkyňa vo svojich vyjadreniach neuviedla žiadnu pripomienku v súvislosti s vyhláseniami, ktoré urobila v priebehu správneho konania a ktoré sú v rozpore s jej tvrdením, že referenčné ceny nesúviseli so skutočnými cenami.

502    Treba naopak zdôrazniť, že žalobkyňa v rámci svojej argumentácie smerujúcej k spochybneniu existencie rozhodujúceho vplyvu na spoločnosť Weichert tvrdí, že mala [dôverné], zatiaľ čo spoločnosť Weichert uprednostnila opačnú stratégiu, teda veľkoobchodný predaj, aby použila svoje licencie a udržala svoje dodávateľské vzťahy s čo najväčším počtom zákazníkov. Stratégia spoločnosti Weichert, ktorá spočívala v tom, že vždy stanovila ceny na úrovni cien spoločnosti Dole, nebola v záujme spoločnosti Del Monte, ktorý spočíval v predajoch za „vyššie ceny“, čo malo za následok zvýšenie pohyblivej zložky ceny stanovenej v dohode o distribúcii. Spoločnosť Del Monte teda „dávala prednosť prvotriednym referenčným cenám, ktoré boli bližšie cenám spoločnosti Chiquita“, o čom tretie subjekty vedeli, ako to potvrdzujú vyhlásenia spoločnosti Chiquita, ktoré poukazujú na to, že „spoločnosti Dole a Del Monte začali uplatňovať odlišné referenčné ceny, keď spoločnosť Del Monte otvorila svoj vlastný podnik v Nemecku v roku 2003“, a podobné vyhlásenia spoločnosti Dole, že „spoločnosť Del Monte sa snažila znížiť rozdiel medzi údajom o cene spoločnosti Chiquita (teda najvyššou referenčnou cenou) a referenčnou cenou spoločnosti Del Monte“.

503    Tieto vysvetlenia žalobkyne ako aj vyhlásenia spoločností Chiquita a Dole uvedené v bode 502 vyššie iba potvrdzujú skutočnosti, ktoré získala Komisia, a dôvodnosť jej záveru o význame referenčných cien na trhu s banánmi, vrátane referenčných cien spoločnosti Weichert.

504    Vedľajšia účastníčka konania po štvrté tvrdí, že irelevantnosť referenčných cien preukazujú listy, ktoré napísali jej hlavní zákazníci a ktoré boli predložené na pojednávaní. Títo zákazníci podľa nej potvrdili, že sa nezaujímali o jej oficiálne ceny, ktoré neplnili žiadnu úlohu pri rokovaní o skutočných cenách, a zaujímali sa o „cenu Aldi“.

505    Ako bolo uvedené v bode 341 vyššie, tieto dôkazy neposkytujú všetky požadované záruky objektívnosti a treba ich zamietnuť. K už uvedeným konštatovaniam o obchodných vzťahoch autorov týchto listov so spoločnosťou Weichert a ich závislosti od tejto spoločnosti a o forme a podstate týchto listov je potrebné dodať, že pokiaľ ide o oficiálne ceny, aj keď dotknutí zákazníci uvádzajú, že uvedené ceny neboli relevantným faktorom v rámci ich rokovaní so spoločnosťou Weichert, ďalej tvrdia, že bez ďalších vysvetlení vedeli, že „spoločnosť Weichert považovala svoju oficiálnu cenu za bezvýznamnú“.

506    V každom prípade aj za predpokladu, že tieto listy môžu byť v tomto konaní zohľadnené, samy osebe neumožňujú odôvodniť záver o irelevantnosti referenčných cien spoločnosti Weichert.

507    V prvom rade je potrebné poznamenať, že vo všetkých listoch vyhotovených v priebehu správneho konania v mene spoločnosti I., okrem listu od pána D., dotknutí zákazníci tvrdia, že mali prístup k týždennému zoznamu dovezených banánov na intranetovej stránke spoločnosti Weichert a používali ho na „lepšie posúdenie a porovnanie cien dodávateľov, vrátane spoločnosti Weichert“, čo je formulácia, ktorá sa nevyhnutne vzťahuje na referenčné ceny vzhľadom na chronológiu týždenného postupu uvádzania banánov na trh. Tieto vyhlásenia okrem toho potvrdzujú vyhlásenia, ktoré urobila žalobkyňa a spoločnosť Dole a ktoré sú uvedené v bodoch 497 a 498 vyššie.

508    Ďalej je nesporné, že žiadny z dotknutých zákazníkov sa nijako nezmieňuje o „cene Aldi“ ako o jedinom relevantnom kritériu pre stanovenie ceny banánov v priebehu predmetného obdobia, zatiaľ čo žalobkyňa tvrdí, že jej zákazníci sa zaujímali iba o uvedenú cenu.

509    Napokon najmä listy zákazníkov, ktoré na pojednávaní predložila spoločnosť Weichert, napísané po vyšetrovaní a v niektorých prípadoch až po prijatí napadnutého rozhodnutia, nestačia na spochybnenie dôkaznej sily listinných dôkazov o relevantnosti referenčných cien, ktoré pochádzajú z obdobia pred vyšetrovaním a ktoré potvrdzujú aj vyhlásenia spoločnosti Dole a žalobkyne, pričom tieto podniky predovšetkým jasne opísali správanie zákazníkov používajúcich referenčné ceny vo všeobecnosti ako vyjednávací nástroj pri stanovení transakčných cien (pozri body 462 až 502 vyššie).

510    Vedľajšia účastníčka konania po piate tvrdí, že Komisia skreslila relevantnosť oficiálnych cien tým, že minimalizovala význam „ceny Aldi“, ktorá bola jediným kritériom pre stanovenie ceny v priebehu predmetného obdobia, a dopustila sa zjavného nesprávneho posúdenia tým, že konštatovala, že „cena Aldi“ mala menší význam v priebehu obdobia od roku 2000 do roku 2003.

511    Vedľajšia účastníčka konania na podporu svojich tvrdení po prvé iba odkazuje na svoje vlastné vyhlásenia uvedené v rámci jej odpovede na oznámenie o výhradách, v ktorej poukazuje na svoje presvedčenie, ako aj presvedčenie ostatných subjektov, ktorým je napadnuté rozhodnutie určené, o význame ceny stanovenej spoločnosťou Aldi, ktorá je najväčším veľkoodberateľom banánov v Únii. Spoločnosť Weichert uvádza, že spoločnosť Aldi sa „stala“ významným subjektom na trhu s banánmi v severnej Európe od začiatku 90‑tych rokov z dôvodu, že jej podiel na trhu v Nemecku nepretržite rástol, pričom sa v roku 2005 zvýšil z 21,5 na 28,1 %.

512    Za predpokladu, že tieto skutočnosti sú správne, neumožňujú konštatovať, že „cena Aldi“ bola „jediným kritériom pre stanovenie ceny“ v priebehu obdobia od roku 2000 do roku 2002, keďže treba pripomenúť, že Komisia pripustila myšlienku rastúceho významu uvedenej ceny na predmetnom trhu.

513    Vedľajšia účastníčka konania po druhé dodáva, že skutočnosť, že „cena Aldi“ bola stanovená po oznámení oficiálnych cien, na rozdiel od záverov Komisie nijako neznižuje jej význam, keďže dovozcovia a najmä sama vedľajšia účastníčka konania čakali na oznámenie „ceny Aldi“ pred začatím týždenných cenových rokovaní, a že uvedená cena bola hlavným kritériom používaným pre výpočet skutočných cien v dohodách o dlhodobých dodávkach.

514    Aj keď spoločnosť Weichert nepreukazuje, že používala zmluvy o dlhodobých dodávkach, ktoré predpokladali stanovenie cien na základe „ceny Aldi“, treba konštatovať, že Komisia pripomenula objektívne zistenie týkajúce sa uvádzania banánov na trh v rámci týždenného priebehu rokovaní, a to časovú postupnosť udalostí, ktoré sa nevyhnutne začínali tým, že spoločnosti Chiquita, Dole a Weichert oznámili svoju referenčnú cenu všetkým svojim zákazníkom, subjektom zaoberajúcim sa dozrievaním a maloobchodníkom vo štvrtok začiatkom dopoludnia pred zverejnením „ponuky Aldi“.

515    Táto situácia dokazuje, že oznámenie referenčných cien určilo z časového hľadiska východisko pre obchodné rokovania. Vyhlásenia žalobkyne a spoločnosti Dole, predložené v priebehu správneho konania, o správaniach zákazníkov v súvislosti s ponukami zo strany dovozcov potvrdzujú pravdivosť tejto pripomienky.

516    Je teda zrejmé, že dovozcovia definovali a oznámili najprv svoje referenčné ceny, ktoré naznačili predpokladaný vývoj ceny banánov, potom si subjekty zaoberajúce sa dozrievaním vytvorili názor na vývoj trhu a predložili svoje ponuky spoločnosti Aldi, a až v tom okamihu bola stanovená „cena Aldi“ (odôvodnenie 122 napadnutého rozhodnutia).

517    Komisia v tejto súvislosti v odôvodnení 122 napadnutého rozhodnutia uviedla tieto vyhlásenia spoločnosti Dole:

„… počiatočné referenčné ceny, ktoré niektoré spoločnosti zverejňujú na trhu vo štvrtok ráno po svojich stretnutiach o stanovení cien, predstavujú vývoj – očakávanie, že trh stúpne o 1 [e]uro, o 50 centov (vždy za kartón, za kartón s hmotnosťou 18 kg) a… že subjekty zaoberajúce sa dozrievaním, ktoré sú z hľadiska dodávok žltých banánov najpodstatnejšie, poskytujú svoje ceny spoločnosti Aldi (najväčšiemu veľkoodberateľovi banánov) v priebehu štvrtkového dopoludnia, a že subjekty zaoberajúce sa dozrievaním si vytvoria názor na to, ako by sa trhová cena mohla vyvinúť v priebehu dopoludnia v danom okamihu od [9. do 11. hodiny], potom odošlú faxom svoju ponuku spoločnosti Aldi a Aldi odpovie krátko po [13. hodine]; často sa stáva, že subjekty zaoberajúce sa dozrievaním dúfajú, že cena za kartón banánov stúpne o 1 euro a spoločnosť Aldi reaguje slovami ,Trhu sa darí lepšie, odbyt u našich maloobchodníkov sa vyvíja pozitívne, ale nemôžeme prijať zvýšenie o 1 euro, prijímame zvýšenie o 36 centov‘… Teda… dovozcovia vidia len trh, vidia nastupujúci vývoj trhu a myslia si, že cena môže stúpnuť až o 1 euro (to dávajú na trhu najavo), ale v skutočnosti je podstatné to, čo si myslí spoločnosť Aldi“.

518    Toto posledné uvedené posúdenie spoločnosti Dole, ktorá stále spochybňovala, že sa dopustila porušenia článku 81 ES, nespochybňuje relevantnosť opisu postupu charakteristického pre priebeh štvrtka a preukázanie súvislosti medzi referenčnými cenami a „ponukou Aldi“.

519    Komisia v odôvodnení 122 napadnutého rozhodnutia pripomenula vyhlásenia žalobkyne uvedené v jej odpovedi na oznámenie o výhradách, že výmena informácii o referenčných cenách predstavovala spôsob, akým dovozcovia „zhromažďovali relevantné informácie týkajúce sa dopytu, dovezených množstiev a všetkých zásob v ‚správe‘ zrozumiteľnej pre trh“. Je nesporné, že žalobkyňa vo svojej odpovedi na žiadosť o informácie z 5. februára 2007 taktiež uviedla:

„Zákazníci prezradili referenčné ceny konkurentov často aj bez požiadania, najmä keď to chceli použiť ako argument na dosiahnutie nižších cien, keďže referenčnú cenu používali dovozcovia banánov ako ukazovateľ vývoja ceny Aldi, ktorú očakávali poobede…“.

520    Tieto vyhlásenia sa zhodujú s obsahom interného e‑mailu od spoločnosti Chiquita z 8. augusta 2002, v ktorom zamestnanec tohto podniku uvádza svoje úvahy v nadväznosti na zvýšenie referenčnej ceny spoločnosti Dole o 2 eurá (odôvodnenia 111 a 172 a nasl. napadnutého rozhodnutia) takto:

„… zvýšením trhovej ceny a ceny Aldi dostali [Dole]… lepšiu cenu…“

521    V odpovedi na žiadosť Komisie o informácie spoločnosť Aldi uviedla, že jej rozhodnutie o týždennej ponuke pre jej dodávateľov vychádzalo z prijatých ponúk, cien v prechádzajúcom týždni a ceny v rovnakom týždni predchádzajúceho roka. Spoločnosť Aldi dodala, že „ceny uvádzané dodávateľmi banánov v ich počiatočných ponukách odrážajú prinajmenšom tendenciu vývoja cien, ktorej však nemusí predložená protiponuka vždy zodpovedať“ (odôvodnenie 116 napadnutého rozhodnutia).

522    Na rozdiel od tvrdení žalobkyne je teda zrejmé, že Komisia z vyššie uvedenej časovej postupnosti nijako nevyvodila, že „cena Aldi“ nebola významná, ale použila ju oprávnene iba na podporu svojho záveru o relevantnosti referenčných cien v odvetví banánov.

523    Vedľajšia účastníčka konania po tretie tvrdí, že na ojedinelých úpravách jej ponukovej ceny po oznámení „ceny Aldi“ nemožno založiť žiadny významný záver a že frekvencia týchto úprav bola od roku 2000 do roku 2002 rovnaká ako v prípade obdobia od roku 2002.

524    Je potrebné pripomenúť, že Komisia uviedla, že od druhého polroka 2002 sa „cena Aldi“ začala čoraz viac používať ako ukazovateľ pre výpočet ceny banánov pre určitý počet ďalších transakcií, – iných ako sú transakcie týkajúce sa nákupu „treťotriednych“ banánov, ktoré odoberala spoločnosť Aldi –, najmä transakcií týkajúcich sa značkových banánov (odôvodnenie 104 napadnutého rozhodnutia).

525    Komisia okrem vyhlásení dodávateľov o „rastúcom“ význame „ceny Aldi“, konštatovania zvyšujúceho sa podielu zmlúv „Aldi plus“, dohôd o dlhodobom zásobovaní uplatňujúcich vzorec s pevnou cenou založenou na nákupnej cene stanovenej spoločnosťou Aldi, poznamenáva, že je významné, že spoločnosti Dole a Weichert začali upravovať svoje referenčné ceny v nadväznosti na oznámenie „ceny Aldi“ až koncom roka 2002.

526    Komisia vysvetľuje svoje stanovisko v odôvodnení 123 napadnutého rozhodnutia, ktoré znie takto:

„Dokumenty obsiahnuté v spise dokazujú, že od konca roku 2002 spoločnosti Dole a Weichert, ktoré v priebehu tohto obdobia predávali banány [značky] Del Monte, upravovali svoje referenčné ceny po tom, ako bola vo štvrtok poobede oznámená cena Aldi. Taká úprava však nebola bežná od roku 2000 do druhej polovice roka 2002. Referenčné ceny spoločností Dole a Weichert boli následne v porovnaní s počiatočnou ponukou upravené smerom nadol, najmä v priebehu 41., 44., 45., 47., 48., 49., 51. a 52. týždňa roku 2002. Účastníci konania však pokračovali v stanovovaní svojej referenčnej ceny vo štvrtok ráno pred stanovením ceny Aldi a v nadväzovaní dvojstranných kontaktov pred stanovením týchto referenčných cien (počiatočných). Spoločnosť Chiquita obvykle nemenila svoju referenčnú cenu po tom, ako ju stanovila (až na niektoré výnimky). Títo účastníci konania nevysvetlili, prečo pokračovali v stanovovaní referenčných cien, ktoré podľa týchto účastníkov konania ,nemali žiadny význam‘, aj keď ich menili po stanovení ceny Aldi.“

527    Samotné tvrdenia vedľajšej účastníčky konania uvedené v bode 523 vyššie, ktoré nie sú nijako podporené, nemôžu spochybniť konštatovania Komisie.

528    Okrem toho najmä spoločnosť Weichert vo svojich písomných vyjadreniach neposkytla žiadne vysvetlenie, pokiaľ ide o dôvody zachovania referenčných cien, ktoré boli stanovené vo štvrtok ráno, ako aj tých, ktoré boli zmenené po oznámení „ceny Aldi“ poobede, zatiaľ čo táto spoločnosť tvrdí, že cena Aldi bola „jediným“ kritériom pre stanovenie cien v odvetví banánov.

529    Žalobkyňa ako aj spoločnosť Weichert vo všeobecnosti nepredložili žiadne pravdepodobné vysvetlenie, alternatívne vo vzťahu k podloženému vysvetleniu Komisie, pokiaľ ide o dôvod existencie referenčných cien, ich stanovenie každý štvrtok ráno, ich oznámenie všetkým zákazníkom, ich rýchle rozšírenie po celom odvetví, ich odovzdávanie odbornej tlači a verejným inštitúciám, čo sú konštatovania Komisie, ktoré tieto dva podniky nespochybnili.

530    Žalobkyňa vo svojej odpovedi na žiadosť o informácie z 10. februára 2006 tiež uviedla, že pred rokom 1993 boli referenčné ceny dovozcov banánov porovnateľné so zoznamom štandardných cien a slúžili ako východisko pre individuálne rokovania so zákazníkmi. So zavedením spoločnej organizácie trhov referenčné ceny stratili túto funkciu a čím ďalej tým viac aj svoju relevantnosť v odvetví.

531    Okrem toho, že príčinná súvislosť medzi spoločnou organizáciou trhov v odvetví banánov a zánikom funkcie referenčných cien ako východiska pre obchodné rokovania nie je vysvetlená, treba konštatovať, že prinajmenšom počas takmer desiatich rokov však dovozcovia pokračovali každý týždeň v stanovovaní uvedených cien a ich oznamovaní zákazníkom.

532    Vedľajšia účastníčka konania na pojednávaní označila svoje referenčné ceny iba za bezvýznamný „pozostatok minulosti“.

533    Je však otázne, či môže byť určovanie cenovej politiky hospodárskeho subjektu založené iba na dodržiavaní dlhodobej zastaranej tradície a nie na objektívnom prísne účelovom kritériu, osobitne v kontexte trhu, ktorý sa podľa vlastných slov žalobkyne vyznačuje veľmi krátkym časom predaja vzhľadom na to, že predmetný výrobok podlieha skaze, a hľadaním maximálnej obchodnej efektivity.

534    Vedľajšia účastníčka konania po štvrté uvádza, že výhrady Komisie vo vzťahu k ekonomickej štúdii z 20. novembra 2007, ktorá preukazuje, že jej oficiálne ceny nesúviseli významne s jej skutočnými cenami, sú nesprávne, čo je ďalej podrobnejšie vysvetlené v novej štúdii z 2. apríla 2010.

535    Komisia tvrdí, že žiadny zo žalobných dôvodov uvedených v žalobe sa nezmieňuje o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia s ohľadom na zamietnutie ekonomickej štúdie z 20. novembra 2007 a že v dôsledku toho tvrdenia, ktoré vedľajšia účastníčka v tejto súvislosti uvádza, nesúvisia s predmetom sporu a sú teda neprípustné.

536    Článok 40 štvrtý odsek štatútu Súdneho dvora stanovuje, že návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania môže obsahovať iba návrhy podporujúce jedného z účastníkov konania. Článok 116 ods. 4 rokovacieho poriadku stanovuje, že vyjadrenie vedľajšieho účastníka musí obsahovať najmä návrhy vedľajšieho účastníka na úplnú alebo čiastočnú podporu alebo úplné či čiastočné zamietnutie návrhov niektorého z účastníkov konania, ako aj dôvody a tvrdenia vedľajšieho účastníka.

537    Tieto ustanovenia priznávajú vedľajšiemu účastníkovi konania právo samostatne uvádzať nielen tvrdenia, ale aj dôvody, pokiaľ podporujú návrhy jedného z hlavných účastníkov konania a neodlišujú sa úplne od úvah, ktoré sú základom sporu, tak ako je vymedzený medzi žalobcom a žalovaným, čo by malo za následok zmenu predmetu tohto sporu (pozri rozsudok Regione autonoma della Sardegna/Komisia, už citovaný v bode 312 vyššie, bod 152 a tam citovanú judikatúru).

538    Je teda úlohou Všeobecného súdu, aby na účely rozhodnutia o prípustnosti dôvodov a tvrdení, na ktoré sa vedľajší účastník konania odvoláva, overil, či súvisia s predmetom sporu, tak ako ho vymedzili hlavní účastníci konania.

539    V prejednávanej veci je nesporné, že žalobkyňa výslovne tvrdí, že Komisia nepreukázala súvislosť medzi transakčnými cenami a referenčnými cenami spoločnosti Weichert a kritizuje v tomto smere analýzu Komisie týkajúcu sa dvoch listinných dôkazov, a to listu, ktorý DFHV poslal členovi Komisie 21. januára 2005, a faxu z 28. januára 2000, ktorým pán A., zamestnanec spoločnosti Del Monte, požiadal pána A. W., aby mu poskytol vysvetlenie k rozdielu medzi „konečnou cenou“ a „očakávanou cenou“.

540    Za týchto podmienok nemožno na rozdiel od tvrdení Komisie konštatovať, že výhrada, ktorú vedľajšia účastníčka konania uvádza, vôbec nesúvisí s úvahami uvádzanými žalobkyňou v rámci tejto žaloby, a teda je z tohto dôvodu neprípustná.

541    Naopak, k záveru o neprípustnosti uvedenej výhrady treba dospieť na základe judikatúry týkajúcej sa porušenia uvedeného článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku, ktoré patrí medzi prekážky konania, na ktoré môže Všeobecný súd podľa článku 113 rokovacieho poriadku prihliadnuť ex offo v akomkoľvek štádiu konania (rozsudky Exporteurs in Levende Varkens a i./Komisia, už citovaný v bode 394 vyššie, bod 75, a Honeywell/Komisia, už citovaný v bode 394 vyššie, bod 54), pričom uvedená judikatúra je analogicky uplatniteľná na vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania (rozsudok Diputación Foral de Álava a i./Komisia, už citovaný v bode 394 vyššie, bod 94).

542    Je potrebné konštatovať, že vedľajšia účastníčka konania okrem niektorých všeobecných tvrdení o období, ktoré zahŕňa pôvodná ekonomická štúdia, a o postoji Komisie iba uvádza, že „výhrady Komisie sú nesprávne“ a že „všetko je [to] podrobnejšie vysvetlené v časti 4 správy RBB z 2. apríla 2010“. Takáto neurčitá výhrada neumožňuje Komisii pripraviť si obhajobu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe, a to prípadne aj bez ďalších podporných informácií a bolo by v rozpore s výlučne dôkaznou a podpornou funkciou príloh, aby tieto prílohy mohli slúžiť na podrobné preukázanie tvrdenia, ktoré je v žalobe uvedené nedostatočne jasne a presne (rozsudok z 30. januára 2007, France Télécom/Komisia, už citovaný v bode 268 vyššie, bod 204).

543    V každom prípade aj za predpokladu, že argumentáciu vedľajšej účastníčky konania možno zohľadniť, treba ju aj tak zamietnuť.

544    Spoločnosť Weichert odkazuje na štúdie o ekonomických vplyvoch vytýkaného správania na trh s banánmi v Európe. Uvádza sa v nich, že ak by závery Komisie boli správne, bolo by možné očakávať, že referenčné ceny a skutočné ceny sa tesne vyrovnajú. Tieto empirické zistenia však podľa vedľajšej účastníčky konania dokazujú, že skutočné ceny sa tak podstatne odlišujú od jej oficiálnych cien, že nemožno rozumne skonštatovať, že tieto posledné uvedené ceny mohli byť relevantnou zložkou protiprávneho zosúladenia.

545    Tieto štúdie smerujú k preukázaniu, že kontakty uvedené v napadnutom rozhodnutí nemali vplyv na trh, to znamená na skutočné transakčné ceny, a že v dôsledku toho tieto kontakty nemohli mať spätne protisúťažný následok.

546    Je potrebné pripomenúť, že protisúťažný cieľ a protisúťažný následok nie sú kumulatívnymi ale alternatívnymi podmienkami pre uplatnenie zákazu uvedeného v článku 81 ES. Na účely posúdenia toho, či je zosúladený postup zakázaný článkom 81 ods. 1 ES, je teda zbytočné zohľadňovať jeho konkrétne následky, pokiaľ sa preukáže, že cieľom tohto postupu je vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu.

547    Zosúladený postup s protisúťažným cieľom nemusí vyvolať protisúťažný následok. Ak samotný pojem zosúladeného postupu predpokladá správanie na trhu, neznamená nevyhnutne, že toto správanie musí vyvolať konkrétny následok spočívajúci v obmedzení, vylúčení, alebo skreslení hospodárskej súťaže (rozsudky Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 296 vyššie, body 122 až 124; Hüls/Komisia, už citovaný v bode 298 vyššie, body 163 až 165, a z 8. júla 1999, Montecatini/Komisia, C‑235/92 P, Zb. s. I‑4539, body 123 až 125).

548    Je potrebné pripomenúť, že na to, aby mal zosúladený postup protisúťažný cieľ, stačí, že je spôsobilý vyvolať negatívne následky pre hospodársku súťaž, a že výmena informácií medzi konkurentmi môže byť v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, pokiaľ zmierňuje alebo odstraňuje stupeň neistoty vo fungovaní dotknutého trhu, čo vedie k obmedzeniu hospodárskej súťaže medzi podnikmi. Okrem toho článok 81 ES smeruje, podobne ako iné pravidlá hospodárskej súťaže uvedené v zmluve, nielen k ochrane priamych záujmov konkurentov alebo spotrebiteľov, ale aj k ochrane štruktúry trhu a tým hospodárskej súťaže ako takej (rozsudok T‑Mobile Netherlands a i., už citovaný v bode 297 vyššie, body 31, 35 a 38).

549    Osobitne skutočnosť, že zosúladený postup nemá priamy vplyv na úroveň cien, nebráni konštatovaniu, že tento postup obmedzil hospodársku súťaž medzi dotknutými podnikmi (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, Dansk Rørindustri/Komisia, T‑21/99, Zb. s. II‑1681, bod 140).

550    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že skutočne uplatňované ceny na trhu môžu byť ovplyvnené vonkajšími faktormi, nad ktorými nemajú členovia kartelu kontrolu, akými sú všeobecný hospodársky vývoj, vývoj dopytu v tomto konkrétnom odvetví alebo vyjednávacia pozícia zákazníkov.

551    Z bodov 313 až 533 uvedených vyššie v prejednávanej veci vyplýva, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala relevantnosť referenčných cien v odvetví banánov, teda zložku, ktorá spolu s ďalšími okolnosťami prejednávanej veci zohľadnenými Komisiou umožňuje konštatovať existenciu zosúladeného postupu s protisúťažným cieľom.

552    Zo spisu vyplýva, že spoločnosti Chiquita, Dole a Weichert, ktoré mali podstatný podiel na trhu, nepretržite každý štvrtok ráno počas najmenej troch rokov stanovovali referenčnú cenu svojich banánov, oznamovali uvedenú cenu svojim zákazníkom zaoberajúcim sa dozrievaním a maloobchodníkom pred tým, ako vstúpili do rokovaní, a v rámci dvojstranných kontaktov si vymieňali referenčné ceny, ktoré každá z nich stanovila, aby mali priamy dohľad a kontrolu nad rozhodnutiami konkurentov, čo charakterizuje realizáciu kartelu a situáciu, v dôsledku ktorej je argumentácia spoločnosti Weichert založená na úrovni jej transakčných cien nepravdepodobná.

553    Analýza založená na úrovni transakčných cien spoločnosti Weichert a skutočnosť, že skutočné ceny a referenčné ceny „úzko“ nesúvisia, ako sa uvádza v odôvodnení 352 napadnutého rozhodnutia, nestačia na spochybnenie dôkaznej sily dôkazov, ktoré poskytla Komisia a ktoré jej umožnili dospieť k záveru, že referenčné ceny slúžili prinajmenšom ako signály, trendy alebo údaje pre trh o očakávanom vývoji cien banánov a že boli významné pre obchod s banánmi a výsledné ceny.

554    Konštatovanie rozdielu medzi referenčnými cenami, ktoré boli predmetom protiprávneho zosúladenia, a transakčných cien vôbec neznamená, že prvé uvedené ceny nemohli mať vplyv na úroveň druhých cien. Účelom referenčných cien je ťahať trhové ceny smerom nahor, aj keď tieto posledné uvedené ceny zostanú nakoniec nižšie než oznámené ceny. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Všeobecný súd zohľadnil skutočnosť, že doporučené ceny podniku boli vyššie ako trhové ceny na účely konštatovania, že cenový systém tohto podniku mal za cieľ zvýšiť ceny na trhu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. októbra 1997, SCK a FNK/Komisia, T‑213/95 a T‑18/96, Zb. s. II‑1739, bod 163).

555    Preto je irelevantné, či bola referenčná cena najrozhodujúcejším faktorom na určenie skutočnej ceny spoločnosti Weichert alebo do akej miery súviseli referenčné ceny so skutočnými cenami tohto podniku, keďže referenčné ceny sú oznámenými cenami, o ktorých sa netvrdí, že mohli byť dosiahnuté v rámci týždenných rokovaní, ani že mohli slúžiť ako základ pre výpočet konečných účtovaných cien.

556    Ďalej treba zdôrazniť, že ekonomická argumentácia spoločnosti Weichert sa týka iba cien účtovaných touto spoločnosťou, zatiaľ čo skutočný spôsob, akým sa údajne správal podnik, je irelevantný na účely hodnotenia vplyvu kartelu na trh, keďže sa musia zohľadniť iba účinky vyplývajúce z porušenia ako celku (rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 296 vyššie, body 150 a 152). Táto argumentácia neumožňuje preukázať, že vytýkané správanie neumožnilo dotknutým podnikom dosiahnuť vyššiu úroveň transakčných cien ako je úroveň, ktorá by vyplynula z hospodárskej súťaže, keďže na účely posúdenia konkrétneho vplyvu porušenia na trh treba vychádzať najmä z hospodárskej súťaže, ktorá by normálne existovala, ak by nedošlo k porušeniu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, T‑224/00, Zb. s. II‑2597, body 150 a 151).

557    Pokiaľ ide konkrétne o relevantnosť ekonomických štúdií, ktoré predložila spoločnosť Weichert, táto spoločnosť nespochybňuje, že existuje vzájomná súvislosť medzi referenčnými cenami a skutočnými cenami v tom zmysle, že obe tieto ceny sa spolu súbežne vyvíjajú, ale túto skutočnosť pripisuje iba sezónnym výkyvom ovplyvňujúcim trh s banánmi, avšak bez toho, aby to preukázala, pričom údaje z tabuľky č. 7 ekonomickej štúdie z 2. apríla 2010 o rozdieloch medzi referenčnou cenou a „priemernou skutočnou cenou spoločnosti Weichert“ sú v tomto smere nedostačujúce. Keďže tieto výkyvy, vrátane poveternostných podmienok, ovplyvňujú rovnako obe predmetné ceny, možno sa tiež domnievať, že tento faktor je neutrálny a nie je sám osebe spôsobilý vysvetliť vzájomnú súvislosť medzi referenčnými cenami a skutočnými cenami spoločnosti Weichert.

558    Okrem toho preskúmanie tabuliek č. 1, 2 a 7 ekonomickej štúdie z 2. apríla 2010 odporuje tvrdeniu spoločnosti Weichert, že „extrémne cenové rozdiely sú skôr pravidlom ako výnimkou“, a svedčia o tom, že najvýznamnejšie rozdiely medzi referenčnými cenami a skutočnými cenami sa objavujú až od druhej polovice roku 2002, teda v období, od ktorého spoločnosti Dole a Weichert začali upravovať svoje počiatočné referenčné ceny po oznámení „ceny Aldi“.

559    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že vedľajšia účastníčka konania nesprávne tvrdí, že Komisia nepreukazuje vo všeobecnosti žiadnu súvislosť medzi skutočnými cenami a oficiálnymi cenami a konkrétne medzi jej oficiálnymi cenami a jej skutočnými cenami a že Komisia naproti tomu správne dospela k záveru o relevantnosti referenčných cien v odvetví banánov, vrátane jej cien, pričom poukázala na to, že slúžili prinajmenšom ako signály, trendy alebo údaje pre trh o plánovanom vývoji cien banánov a že boli dôležité pre obchod s banánmi a výsledné ceny.

560    Aj keď sa konštatovanie Komisie, že pri niektorých transakciách skutočné ceny priamo súviseli s referenčnými cenami, nevzťahuje na prípad spoločnosti Weichert, táto spoločnosť ani žalobkyňa nijako nespochybnili jeho relevantnosť, pokiaľ ide o spoločnosť Dole.

561    Ako správne zdôrazňuje Komisia, aj keď pre podnik boli referenčné ceny menej dôležité ako ceny jeho konkurentov, najmä jeho hlavných konkurentov, neodôvodňuje to účasť tohto podniku na rokovaniach, ktoré vedú ku koordinácii takých referenčných cien (odôvodnenie 127 napadnutého rozhodnutia).

562    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že argumentácia žalobkyne a vedľajšej účastníčky konania týkajúca sa relevantnosti referenčných cien nie je spôsobilá preukázať protiprávnosť napadnutého rozhodnutia a treba ju zamietnuť.

 O príčinnej súvislosti medzi zosúladením a správaním spoločnosti Weichert na trhu

563    Žalobkyňa tvrdí, že domnienka o nevyhnutnej príčinnej súvislosti medzi zosúladením a správaním spoločnosti Weichert na trhu, ktorú uvádza Komisia, je spochybnená tým, že tento podnik mal v rozpore so svojím želaním stratégiu stále stanoviť svoju referenčnú cenu na rovnakej úrovni ako bola úroveň referenčnej ceny spoločnosti Dole, a teda iba nasledoval každý týždeň ceny spoločnosti Dole. Existencia tohto správania vyplýva zo samotného znenia odôvodnení 104 a 203 napadnutého rozhodnutia.

564    Skutočnosť, že spoločnosť Weichert podľa žalobkyne uplatňovala pravidelne každý týždeň rovnakú stratégiu, zatiaľ čo jej rokovania so spoločnosťou Dole nemali rovnaký rámec, keďže sa konali iba jeden až dvakrát mesačne a prvkov stanovenia cien sa týkali ojedinele, je ďalším dôkazom toho, že tieto rokovania nemali nijaký vplyv na správanie spoločnosti Weichert na trhu.

565    Je potrebné pripomenúť, ako vyplýva zo samotného znenia článku 81 ods. 1 ES, že pojem zosúladený postup zahŕňa okrem zosúlaďovania postupu medzi dotknutými podnikmi správanie na trhu vyplývajúce z tohto zosúlaďovania a vzťah príčiny a následku medzi týmito dvoma skutočnosťami. Ak v tejto súvislosti neexistuje dôkaz o opaku, ktorý sú povinní predložiť dotknuté subjekty, treba predpokladať, že podniky zúčastňujúce sa na zosúlaďovaní, ktoré ďalej pôsobia na trhu, zohľadňujú pri určovaní svojho správania na tomto trhu informácie, ktoré si vymenili so svojimi konkurentmi. To platí tým viac, ak k zosúladenému postupu dochádza pravidelne počas dlhého obdobia (rozsudok Hüls/Komisia, už citovaný v bode 298 vyššie, body 161 až 163).

566    Dotknuté podniky musia teda preukázať, že zosúladenie nijako neovplyvnilo ich správanie na trhu (rozsudok Hüls/Komisia už citovaný v bode 298 vyššie, bod 167).

567    Žalobkyňa poznamenáva, že Komisia výslovne dospela k záveru, že „v priebehu dotknutého obdobia boli referenčné ceny banánov v prípade spoločností Dole a Del Monte (banány spoločnosti Del Monte predávala spoločnosť Weichert) [takmer] rovnaké“ (odôvodnenie 104 napadnutého rozhodnutia) a že „[od roku] 2000 [do roku] 2002 spoločnosť Weichert obvykle stanovovala svoju referenčnú cenu po oboznámení sa s referenčnou cenou spoločnosti Dole, ktorú táto stanovila v ten istý štvrtok ráno“ (odôvodnenie 203 napadnutého rozhodnutia).

568    Okrem skutočnosti, že prvá uvedená citácia svedčí o tom, že spoločnosti Dole a Weichert sa správali rovnako, čo tým viac preukazuje zohľadnenie informácií, ktoré si vymenili konkurenti v jej neprítomnosti, je potrebné poukázať na to, že druhá uvedená citácia napadnutého rozhodnutia nemôže zakladať tvrdenia žalobkyne, keďže uvedená citácia je vytrhnutá zo svojho kontextu.

569    Odôvodnenie 203 napadnutého rozhodnutia patrí do časti tohto rozhodnutia, ktorá je venovaná výmenám referenčných cien po ich stanovení vo štvrtok ráno, ktoré boli súčasťou tajných dohôd podnikov, keďže slúžili na kontrolovanie individuálnych rozhodnutí v oblasti stanovenia cien, ktoré boli prijímané na základe informácií vymenených v rámci kontaktov pred stanovením cien, a nepredstavovali teda odlišné porušenia, ale mechanizmus dohľadu nad výsledkom, ktorý sledoval rovnaký cieľ.

570    Komisia po vysvetlení svojho stanoviska v odôvodnení 198 napadnutého rozhodnutia pripomína v nasledujúcich odôvodneniach súvisiace vyhlásenia dotknutých podnikov.

571    Komisia zdôrazňuje, že spoločnosť Weichert vo svojej odpovedi na žiadosť o informácie zo 6. júna 2006 uviedla mená svojich zamestnancov, ktorí si vymieňali referenčné ceny so spoločnosťou Dole ako aj so spoločnosťou Chiquita (odôvodnenie 202 napadnutého rozhodnutia).

572    Odôvodnenie 203 napadnutého rozhodnutia znie takto:

„Spoločnosť Weichert uvádza, že kontakty s účastníkmi konania sa neuskutočňovali v ľubovoľnom stanovenom čase vo štvrtok ráno, ale konali sa vo všeobecnosti kedykoľvek od [9. hodiny] do poludnia. [Od roku] 2000 [do roku] 2002 spoločnosť Weichert obvykle stanovovala svoju referenčnú cenu po oboznámení sa s referenčnou cenou spoločnosti Dole, ktorú táto stanovila v ten istý štvrtok ráno. Pokiaľ ide o informácie o referenčnej cene spoločnosti Dole v priebehu obdobia [od roku] 2000 [do roku] 2002, spoločnosť Weichert vyhlasuje, že tieto informácie dostala od zákazníkov, ostatných dovozcov alebo od zamestnancov spoločnosti Dole. Spoločnosť Weichert vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách uvádza, že tieto informácie mohla získať z rôznych zdrojov. [To] nie je v rozpore s konštatovaniami Komisie.“

573    Je teda zrejmé, že citácia, ktorú uvádza žalobkyňa, sa nachádza medzi dvoma vetami uvádzajúcimi vyhlásenia spoločnosti Weichert a obsahuje výslovný odkaz na poznámku pod čiarou, ktorá spresňuje, že táto citácia zodpovedá odpovedi spoločnosti Weichert na žiadosť o informácie z 5. februára 2007.

574    Okrem toho Komisia po tom, ako poukázala na to, že „v prípade, že sa kontakty týkajú budúcich politík stanovenia cien, sa podľa ustálenej judikatúry má za to, že účastník musí získané informácie nevyhnutne priamo alebo nepriamo zohľadniť na účely stanovenia politiky, ktorú zamýšľa vykonávať na trhu“, v odôvodnení 233 napadnutého rozhodnutia výslovne uviedla, že „žiadny subjekt, ktorému je napadnuté rozhodnutie určené, nepreukázal, že tieto informácie nezohľadnil pri stanovovaní svojich referenčných cien“. V odôvodnení 268 napadnutého rozhodnutia Komisia taktiež jasne uviedla, že hoci spoločnosť Weichert [nepriznala], „že informácie získané od konkurentov zohľadnila pri stanovení svojich referenčných cien“, „také priznanie nie je potrebné“ vzhľadom na vyššie uvedenú judikatúru.

575    Za týchto okolností nemožno zo znenia napadnutého rozhodnutia a najmä zo spojeného výkladu odôvodnení 104 a 203 uvedeného rozhodnutia platne vyvodiť, akýkoľvek dôkaz o tom, že spoločnosť Weichert každý týždeň čakala, až kým sa nedozvedela cenu spoločnosti Dole pred tým, ako stanovila svoju vlastnú referenčnú cenu na rovnakej úrovni, a teda že nezohľadnila informácie získané počas vytýkaných výmen na účely určenia svojho týždenného správania na trhu.

576    To isté platí o tvrdení žalobkyne, pokiaľ ide o frekvenciu kontaktov medzi spoločnosťami Dole a Weichert a zriedkavosť rokovaní týkajúcich sa faktorov stanovenia ceny. Ako bolo totiž vysvetlené v bode 367 vyššie, Komisia mohla najmä vzhľadom na pravidelnosť dvojstranných kontaktov pred stanovením cien správne dospieť k záveru, že existoval rámec alebo systém kontaktov, na ktorý sa dotknuté podniky mohli odvolávať podľa svojich potrieb. Toto konštatovanie je úplne v súlade s judikatúrou o domnienke príčinnej súvislosti medzi zosúladením dotknutých podnikov a správaním na trhu, ktoré vyplývalo z tohto zosúladenia, na ktoré Komisia odkazuje v prejednávanej veci.

577    Žalobkyňa navyše neposkytla žiadnu konkrétnu a objektívnu skutočnosť, ktorá by mohla preukázať údajne nasledovateľské správanie spoločnosti Weichert.

578    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že žalobkyňa v rámci svojej argumentácie smerujúcej k spochybneniu existencie rozhodujúceho vplyvu na spoločnosť Weichert tvrdí, že spoločnosť Weichert mala veľkoobchodnú predajnú stratégiu, aby využila všetky svoje licencie, a preto stanovila svoju oficiálnu cenu vždy po tom, ako spoločnosť Dole stanovila svoju, a na rovnakej úrovni ako táto posledná uvedená spoločnosť, zatiaľ čo jej stratégia smerovala k dosiahnutiu prvotriednej ceny a referenčnej ceny približujúcej sa k cene spoločnosti Chiquita, čo bolo známe aj o ďalších subjektoch na trhu.

579    Žalobkyňa na podporu svojich tvrdení odkazuje na vyhlásenia spoločnosti Weichert, akými sú vyhlásenia uvedené v odôvodnení 203 napadnutého rozhodnutia prevzaté v bode 572 vyššie, ako aj vyhlásenia spoločností Chiquita a Dole v odpovedi na žiadosti Komisie o informácie.

580    Spoločnosť Chiquita iba uviedla, že „[p]očas rozhovorov o cenách pre nasledujúci týždeň spoločnosť Dole niekedy odkázala na ceny spoločnosti Dole“, pričom však konkrétne uviedla, že „cena spoločnosti Del Monte nebola pre spoločnosť Chiquita významná vzhľadom na to, že v tom čase boli ceny spoločností Dole a Del Monte každý týždeň stále rovnaké“, a zdôraznila, že „spoločnosť Dole uviedla, že v odvetví bolo verejne známe, že spoločnosť Del Monte považovala oficiálne ceny spoločnosti Dole za orientačné pre svoje oficiálne ceny“. Tieto vyhlásenia však nestačia na odôvodnenie tvrdení žalobkyne, že spoločnosť Weichert každý týždeň čakala, kým sa nedozvedela cenu spoločnosti Dole pred tým, ako stanovila svoju vlastnú referenčnú cenu na rovnakej úrovni.

581    Je teda zrejmé, že žalobkyňa nepreukázala, že vytýkané zosúladenie nijako neovplyvnilo správanie spoločnosti Weichert na trhu, a že jej súvisiace tvrdenia o „oslabení“ stanoviska Komisie, pokiaľ ide o jej analýzu výmeny referenčných cien, treba takisto zamietnuť.

582    Napokon je potrebné zdôrazniť, že Komisia na rozdiel od tvrdení žalobkyne nevychádza „hlavne“ z tejto domnienky príčinnej súvislosti medzi protiprávnym zosúladením a správaním na trhu, aby v prejednávanej veci preukázala existenciu zosúladeného postupu s protisúťažným cieľom, keďže tento záver bol založený na posúdení charakteristických znakov vytýkaných výmen, ako aj právneho a ekonomického kontextu, ktorého sú tieto znaky súčasťou, a to v súlade s požiadavkami judikatúry.

583    Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že spoločnosti Dole a Weichert nadviazali pred stanovením cien kontakty, v priebehu ktorých diskutovali o faktoroch stanovenia cien banánov, teda o faktoroch týkajúcich sa referenčných cien pre nasledujúci týždeň, alebo prerokúvali či prezrádzali si vývoj cien, alebo si poskytovali údaje o referenčných cenách pre nasledujúci týždeň.

584    Spoločnosti Dole a Weichert, ktoré patrili medzi hlavných dodávateľov banánov, prostredníctvom kontaktov pred stanovením cien koordinovali stanovenie svojich referenčných cien namiesto toho, aby ich stanovili úplne nezávisle. V priebehu týchto dvojstranných rokovaní dotknuté podniky odhalili plánované správanie, alebo prinajmenšom dovolili zúčastneným subjektom odhadnúť budúce správanie konkurentov, pokiaľ ide o stanovenie referenčných cien, alebo predvídať ich plánované správanie. Znížili teda neistotu v súvislosti s budúcimi rozhodnutiami konkurentov, pokiaľ ide o referenčné ceny, čo vedie k obmedzeniu hospodárskej súťaže medzi podnikmi.

585    Komisia teda správne dospela k záveru, že kontakty pred stanovením cien, ktoré sa uskutočnili medzi spoločnosťami Dole a Weichert, sa týkali stanovenia cien, a že viedli k zosúladenému postupu, ktorého cieľom bolo obmedziť hospodársku súťaž v zmysle článku 81 ES.

 O jedinom porušení

586    Žalobkyňa podporená vedľajšou účastníčkou konania tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia tým, že konštatovala existenciu jediného a pokračujúceho porušenia, keďže Komisia jednak pripúšťa, že spoločnosť Weichert nevedela o kontaktoch medzi spoločnosťami Dole a Chiquita a nemohla ich predvídať, a tiež uznáva spoločnosť Weichert za zodpovednú iba za tú časť porušenia, na ktorej sa zúčastnila, čo je situácia nezlučiteľná s kvalifikáciou jediného a pokračujúceho porušenia.

587    Je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že podnik, ktorý sa zúčastnil na jedinom a komplexnom porušení na základe vlastného správania, ktoré spadá pod pojmy dohoda alebo zosúladený postup s protisúťažným cieľom v zmysle článku 81 ods. 1 ES a ktorého cieľom bolo prispieť k uskutočneniu porušenia ako celku, môže byť rovnako zodpovedný za správanie ostatných podnikov v rámci toho istého porušenia, a to počas celej doby svojej účasti na uvedenom porušení (rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 296 vyššie, bod 203).

588    Je teda zrejmé, že pojem jediné porušenie sa môže vzťahovať na právnu kvalifikáciu protisúťažného správania spočívajúceho v existencii dohôd, zosúladených postupov a v rozhodnutiach združení podnikov, ale aj na osobnú povahu zodpovednosti za porušenia pravidiel hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, BASF a UCB/Komisia, T‑101/05 a T‑111/05, Zb. s. II‑4949, body 159 a 160).

589    Je preto potrebné overiť dôvodnosť posúdenia Komisie s ohľadom na dve skutočnosti, ktorými sú skutočné správania dotknutých podnikov a zodpovednosť týchto podnikov za uvedené správania.

 O vytýkaných správaniach

590    Pokiaľ ide o objektívnu skutočnosť súvisiacu so zohľadnením skutočných správaní dotknutých podnikov, treba poukázať na to, že porušenie článku 81 ods. 1 ES môže vyplývať nielen z jednotlivého skutku, ale taktiež z viacerých skutkov alebo z pokračujúceho správania. Proti tomuto výkladu nemožno namietať z dôvodu, že jedna alebo viaceré zložky týchto viacerých skutkov alebo tohto pokračujúceho správania by taktiež mohli samy osebe, zohľadňované jednotlivo, predstavovať porušenie uvedeného ustanovenia (rozsudky Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 296 vyššie, bod 81, a Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 371 vyššie, bod 258).

591    Je potrebné zdôrazniť, že pojem jedinej dohody alebo jediného porušenia zahŕňa všetky správania jednotlivých účastníkov, ktoré sledujú ten istý protisúťažný ekonomický cieľ (rozsudky Súdu prvého stupňa z 24. októbra 1991, Rhône‑Poulenc/Komisia, T‑1/89, Zb. s. II‑867, body 125 a 126, a Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 416 vyššie, bod 3699). Skutočnosť, že jednotlivé konania podnikov sú súčasťou „celkového plánu“ z dôvodu ich zhodného cieľa narúšajúceho hospodársku súťaž v rámci spoločného trhu, je rozhodujúca pre konštatovanie existencie jediného porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 371 vyššie, body 258 a 260).

592    Komisia v prejednávanej veci vysvetlila, že všetky dvojstranné kontakty pred stanovením cien, teda kontakty medzi spoločnosťami Dole a Chiquita, ako aj medzi spoločnosťami Dole a Weichert, znížili neistotu týkajúcu sa budúceho stanovenia referenčných cien, týkali sa stanovenia cien a mali rovnaký a jediný ekonomický cieľ, a to narušiť bežný vývoj ceny banánov v severnej Európe. Komisia uviedla, že výmeny referenčných cien, ktoré umožnili dotknutým podnikom kontrolovať rozhodnutia každého z podnikov o stanovení cien, prispeli k tomuto istému a jedinému ekonomickému cieľu (odôvodnenie 247 napadnutého rozhodnutia).

593    Komisia sa neobmedzila iba na konštatovanie existencie totožného protisúťažného cieľa, preukázala tiež, že dvojstranné kontakty medzi spoločnosťami Dole a Chiquita, ako aj medzi spoločnosťami Dole a Weichert súviseli a dopĺňali sa (pozri v tomto zmysle rozsudok BASF a UCB/Komisia, už citovaný v bode 588 vyššie, bod 181).

594    Komisia uviedla, že všetky dvojstranné kontakty pred stanovením cien boli súčasťou toho istého rámca. Ich podobný obsah, skutočnosť, že sa na nich pravidelne podieľali rovnaké osoby s takmer rovnakým modus operandi, pokiaľ ide o harmonogram a komunikačné prostriedky, a skutočnosť, že pokračovali počas toho istého a dlhého obdobia, svedčí podľa Komisie o komunikačnom mechanizme preukazujúcom jednotnosť porušenia (odôvodnenie 249 napadnutého rozhodnutia).

595    V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť špecifické okolnosti prejednávanej veci, keďže protiprávne správanie pozostáva z dvoch dvojstranných výmen informácií, ktorých sa zúčastnil zakaždým ten istý subjekt, a to spoločnosť Dole. Tvrdenie, že kontakty medzi spoločnosťami Dole a Weichert by sa mali považovať za odlišné porušenie, nie je v súlade s objektívnym zistením, že spoločnosť Dole sa podieľala na celkovom karteli, najmä a určite z dôvodu jej dvojstranných výmen informácií so spoločnosťou Weichert.

596    Komisia tiež tvrdí, že výmeny referenčných cien sa riadili zhodným rámcom, ktorý bol podobný rámcu dvojstranných kontaktov (odôvodnenie 249 napadnutého rozhodnutia), a je nesporné, že spoločnosť Weichert si vymieňala svoje referenčné ceny vo štvrtok ráno so spoločnosťou Dole, ako aj so spoločnosťou Chiquita (odôvodnenia 200 a 202 napadnutého rozhodnutia).

597    Skutočnosť, že Komisia nepovažovala výmeny referenčných cien, ku ktorým dochádzalo vo štvrtok ráno, za odlišné porušenie článku 81 ES, jej nezakazovala, aby ich na rozdiel od tvrdení vedľajšej účastníčky konania zohľadnila v predmetnom prípade na účely konštatovania jediného porušenia ako mechanizmus, ktorý uľahčil fungovanie kartelu.

598    Komisia ďalej zdôraznila, že spoločnosti Chiquita, Dole a Weichert patrili medzi hlavné subjekty dodávajúce banány v severnej Európe. Komisia tvrdí, že tajné postupy sa týkali stanovenia cien, pokiaľ ide o referenčné ceny dotknutých podnikov, a že v dôsledku toho bolo celkové protisúťažné správanie súčasťou toho istého porušenia a že by bolo neprirodzené rozdeliť také pokračujúce celkové správanie alebo viaceré správania – aj bez ohľadu na skutočnosť, že každý kontakt pred stanovením cien mal protisúťažný cieľ, ktorý sa vyznačoval jediným účelom – a považovať ich za viaceré oddelené porušenia, aj keď zahŕňali jediné porušenie s jediným protisúťažným cieľom (odôvodnenia 247 a 248 napadnutého rozhodnutia).

599    Je potrebné konštatovať, že dvojstranné kontakty pred stanovením cien medzi spoločnosťami Dole a Chiquita, ako aj medzi spoločnosťami Dole a Weichert, boli z hľadiska účelu totožné (pozri v tomto zmysle rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 416 vyššie, bod 3705).

600    Za týchto okolností mohla Komisia v odôvodnení 251 napadnutého rozhodnutia oprávnene dospieť k záveru, že všetky tajné postupy predstavovali jediné a to isté pokračujúce porušenie s jediným ekonomickým cieľom, ktorým bolo obmedzenie hospodárskej súťaže v Spoločenstve v zmysle článku 81 ES.

601    Tento záver nemožno spochybniť na základe tvrdenia žalobkyne, že spoločnosť Weichert nebola v konkurenčnom vzťahu so spoločnosťou Chiquita v prípade výrobku, v súvislosti s ktorým spoločnosť Weichert oznamovala informácie spoločnosti Dole.

602    Žalobkyňa tvrdí, že referenčné ceny spoločnosti Chiquita sa týkali žltých banánov, teda zohľadňovali náklady spojené s dozretím, kým referenčné ceny spoločností Weichert a Dole sa nazývali „zelenými“ cenami a týkali sa nedozretých zelených banánov, ktoré sa predávali ako žlté banány až o týždeň a pol neskôr. Žalobkyňa na podporu svojich tvrdení odkazuje na obsah e‑mailu, ktorý zaslal zamestnanec spoločnosti Atlanta, ktorá sa zaoberá dozrievaním a distribúciou, 2. januára 2003 zamestnancovi spoločnosti Chiquita a ktorý znie takto:

„Hoci si uvedomujem, že spoločnosť Chiquita v priebehu posledných dvoch týždňov vždy nasledovala cenu stanovenú spoločnosťou Dole (a to smerom nadol), v tomto prípade by odporúčanie spoločnosti Dole nemohlo a nemalo byť nasledované. Cena stanovená spoločnosťou Chiquita je totiž žltou referenciou, ktoré sa uplatňuje na pondelňajšie dodávky nasledujúceho týždňa. Referenčná cena spoločnosti Dole, ktorá sa dnes ráno spočiatku zvýšila o 0,5 eura, je naopak zelenou referenciou, ktorá sa stane žltou až o dva týždne a nie skôr.“

603    Túto argumentáciu žalobkyne nemožno prijať v rozsahu, v akom vychádza z nepotvrdenej a nesprávnej domnienky, že zelené a žlté banány sú úplne odlišnými výrobkami, ktoré patria na dva odlišné trhy, na ktorých pôsobia výlučne jednak spoločnosti Dole a Weichert a jednak spoločnosť Chiquita.

604    Vzhľadom na odpovede dotknutých podnikov na žiadosti o informácie a na oznámenie o výhradách Komisia v napadnutom rozhodnutí jasne vymedzila predmetné odvetvie a najmä predmetný výrobok, ktorým sú čerstvé banány, čo uviedla už v uvedenom oznámení, a konkretizovala, že napadnuté rozhodnutie sa vzťahuje na nedozreté (zelené) banány, ako aj dozreté (žlté) banány (odôvodnenie 4 napadnutého rozhodnutia).

605    Komisia uviedla, že banány, ktoré boli zasielané zelené, prichádzali zelené do prístavov a museli sa nechať dozrieť, aby mohli byť spotrebované. Banány boli buď dodávané priamo odberateľom (zelené banány), alebo sa nechali dozrieť a potom sa dodávali približne o týždeň neskôr (žlté banány), čo zodpovedalo skutočnosti, že dozrievanie mohol zabezpečiť buď odberateľ, alebo ho mohol vykonávať dovozca alebo iný subjekt v jeho mene. Zákazníkmi dovozcov boli obvykle subjekty zaoberajúce sa dozrievaním alebo obchodné reťazce (odôvodnenie 34 napadnutého rozhodnutia). Podľa Komisie spoločnosti Chiquita, Dole a Weichert stanovovali svoje referenčné ceny každý týždeň, v tomto prípade vo štvrtok ráno, a oznámili ich svojim zákazníkom (odôvodnenia 34 a 104 napadnutého rozhodnutia). Pojem „referenčné ceny“ zodpovedal vo všeobecnosti referenčným cenám zelených banánov (zelená ponuka). Referenčné ceny žltých banánov sa spravidla skladali zo zelenej ponuky navýšenej o poplatok za dozretie (odôvodnenie 104 napadnutého rozhodnutia), pričom referenčné ceny zelených banánov boli určujúce pre referenčné ceny žltých banánov (odôvodnenie 287 napadnutého rozhodnutia).

606    Je potrebné konštatovať, že žalobkyňa a vedľajšia účastníčka konania neuviedli v rámci tohto konania žiadnu skutočnosť, ktorá by bola v rozpore so zisteniami Komisie týkajúcimi sa takto opísaného fungovania trhu s banánmi.

607    Po prvé žalobkyňa bez akéhokoľvek odôvodnenia iba tvrdí, že spoločnosť Weichert predávala iba zelené banány. Jej argumentácia obsahuje dokonca vnútorný rozpor v tom, že tvrdí, že spoločnosť Chiquita mala rokovania a sprístupnila informácie spoločnosti Dole v súvislosti so žltými banánmi, pričom tvrdí, že tento posledný uvedený podnik mal rovnako ako spoločnosť Weichert iba referenčné ceny týkajúce sa zelených banánov.

608    Je nesporné, že spoločnosť Dole prostredníctvom svojej nemeckej dcérskej spoločnosti predávala zelené banány nemeckým maloobchodníkom, ktorí mali svoju vlastnú kapacitu pre dozrievanie, a európskym subjektom zaoberajúcim sa dozrievaním (odôvodnenie 12 napadnutého rozhodnutia).

609    Spoločnosť Chiquita opísala svoju činnosť počas správneho konania, pričom vyhlásila, že „v Európe sa ovocie distribuuje buď veľkoobchodníkom/subjektom zaoberajúcim sa dozrievaním, akým je spoločnosť Atlanta (Nemecko), alebo priamo maloobchodníkom (vykonávajúcim svoje vlastné dozrievanie)“, čo zodpovedá predajom zelených banánov (vyhlásenie podniku č. 13, príloha I 3).

610    Vyhlásenia spoločností Dole a Chiquita o význame ich referenčných cien podporené listinnými dôkazmi, ako aj opisom obsahu výmen ich informácií (pozri odôvodnenia 104, 140 až 143 napadnutého rozhodnutia), svedčia o tom, že dva podniky komunikovali za dokonalého vzájomného porozumenia o cenách zelených banánov pre oblasť severnej Európy.

611    Interný e‑mail spoločnosti Chiquita z 30. apríla 2001 uvedený v odôvodnení 107 napadnutého rozhodnutia preukazuje, že tento podnik predával zelené banány. Tento e‑mail znie takto:

„Je preukázané, že len čo [spoločnosti Dole, Del Monte a Tuca] dosiahnu cenu 36,00 DEM, budú sa ich zákazníci (maloobchodníci) brániť, keďže na tejto úrovni ponuky musí spotrebiteľská cena prekročiť hranicu 3,00 DEM/kg. Je úplne nepochybné, že tento ,jav‘ nás na určitý čas ovplyvní. [To] znamená, že naša najvyššia ponuka bude 40,00 DEM (zelená ponuka).“

612    Žalobkyňa okrem toho vo svojej replike ani na pojednávaní neuviedla nijakú námietku proti vyhláseniu Komisie, že vnútorné správy spoločnosti Chiquita o cenách uvedené vo vyšetrovacom spise, ku ktorému mala spoločnosť Del Monte prístup, preukazujú, že spoločnosť Chiquita mala počas obdobia porušovania zelenú referenčnú cenu.

613    Po druhé zo spisu vyplýva, že referenčná cena zelených banánov je určujúca pre cenu žltých banánov.

614    Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe pripomenula vyhlásenia spoločnosti Weichert v nadväznosti na žiadosť o informácie z 10. februára 2006, v ktorých tento podnik presne uviedol, že „[c]ena žltých banánov je stanovená na základe priemernej zelenej ceny navýšenej o príplatok za dozretie a v určitých prípadoch o príplatok za prepravu“.

615    Spoločnosť Del Monte v priebehu správneho konania taktiež uznala súvislosť medzi žltými cenami a zelenými cenami. Spoločnosť Del Monte teda vysvetlila, že v skutočnosti cenu žltých banánov určovala „cena Aldi“, ktorá bola zelenou cenou, ku ktorej sa pripočítaval poplatok za dozretie, manipuláciu a prepravu, ktorého výška sa v posledných rokoch ustálila na 3,07 eura. Spoločnosť Del Monte dodala:

„Keďže subjekty zaoberajúce sa dozrievaním predávali žlté banány ďalším zákazníkom, rokovali individuálne o tejto výške na základe zelenej ceny navýšenej o náklady na dozretie, manipuláciu a prepravu. Štandardná cena Aldi tu slúži tiež ako referencia.“

616    Okrem toho, že spoločnosť Del Monte uviedla svoju výslovnú výhradu týkajúcu sa zloženia žltej referenčnej ceny, na pojednávaní potvrdila, že keď subjekt zaoberajúci sa dozrievaním vypočítava požadovanú cenu pre maloobchodníka, zohľadňuje najmä to, čo zaplatil za nákup zelených banánov, a že teda existuje určitá súvislosť medzi zelenými banánmi predanými v danom týždni a tými istými banánmi, ktoré o týždeň neskôr znova predá ako žlté iný subjekt.

617    Po tretie žalobkyňa bez ďalších vysvetlení tvrdí, že zelené banány, ktoré predávali spoločnosti Weichert a Dole, boli uvádzané na trh „až o týždeň a pol neskôr ako žlté banány“, ktoré predávala spoločnosť Chiquita.

618    Samotné predloženie e-mailu z 2. januára 2003 nestačí na konštatovanie existencie sústavného časového odstupu – uvádzaného žalobkyňou v jej písomných vyjadreniach – medzi procesom predaja banánov spoločností Dole a Weichert a predajom spoločnosti Chiquita, ktorý viedol k odstráneniu súladu medzi činnosťami týchto podnikov.

619    Situácia uvedená v tomto e-maile spadá nevyhnutne do jediného časového rámca trhu, ktorý sa týka výrobku, ktorým sú čerstvé banány, a je organizovaný v týždenných cykloch, ako uviedla Komisia v odôvodnení 33 napadnutého rozhodnutia bez toho, aby jej protirečili ostatní účastníci konania.

620    Spoločnosť Chiquita (vyhlásenie podniku č. 13, príloha I 3) opisuje časovú postupnosť predaja banánov, ktorá zodpovedá trojtýždennému cyklu so stanovením a oznámením referenčných cien zákazníkom vo štvrtok prvého týždňa, príchodom lodí do európskych prístavov, vyložením banánov a ich prepravou do dozrievacích stredísk začiatkom druhého týždňa alebo niekedy koncom prvého týždňa, a distribúciou žltých banánov maloobchodníkom začiatkom tretieho týždňa alebo niekedy koncom druhého týždňa.

621    Tento harmonogram sa zhoduje s konštatovaním Komisie v odôvodnení 34 napadnutého rozhodnutia, že banány boli dodávané buď priamo odberateľom, pokiaľ ide o zelené banány, alebo sa nechali dozrieť a potom sa dodávali približne o týždeň neskôr, pokiaľ ide o žlté banány, čo je formulácia, ktorá zhŕňa distribučný proces, a zdôrazňuje, že dobu dozrievania v prípade všetkých banánov nemožno jednoducho skrátiť.

622    Toto objektívne zistenie, pokiaľ ide o jednotnosť procesu dozrievania, vylučuje akúkoľvek možnosť úplného odstránenia súladu medzi činnosťami spoločností Dole a Weichert vo vzťahu k činnostiam spoločnosti Chiquita.

623    Spoločnosť Del Monte vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách vyhlásila, že ideálna dĺžka trvania uvedeného procesu bola 5 až 6 dní a mohla byť spomalená najviac až na 8 dní. Spoločnosť Del Monte dodala, že proces dozrievania nebol „dostatočne pružný, aby ovociu, ktoré sa malo predať ako žltý banán v týždni B, umožnil jeho predaj v týždni A alebo C“ (príloha A 5). Spoločnosť Weichert v odpovedi na žiadosť o informácie uviedla, že vzhľadom na to, že banány rýchlo podliehali skaze, a na skutočnosť, že nové zásoby banánov prichádzali každý týždeň, boli dovozcovia nútení predávať banány rýchlo, pred ich príchodom do Európy (príloha I 6).

624    Tieto úvahy o časovom rámci predaja banánov a procese dozrievania treba posudzovať v spojení s rôznymi spôsobmi distribúcie banánov, ktoré Komisia uvádza v odôvodnení 34 napadnutého rozhodnutia, pričom spomína, že dozrievanie môže vykonávať dovozca alebo iný subjekt v jeho mene, alebo ho môže zabezpečiť odberateľ.

625    Odkaz dovozcu na žltú alebo zelenú cenu závisí za týchto okolností od spôsobu, akým zabezpečuje predaj banánov: ak ich predáva zelené subjektom zaoberajúcim sa dozrievaním alebo maloobchodníkom, ktorí si sami zabezpečujú dozrievanie ovocia, oznámi zelenú referenčnú cenu; ak sám zabezpečuje dozrievanie za pomoci externého subjektu zoberajúceho sa dozrievaním alebo to robí v zariadeniach svojich dcérskych spoločností alebo podobných spoločností a ďalej ich dozreté predáva maloobchodníkom, použije žltú referenčnú cenu.

626    E‑mail z 2. januára 2003 sa vzťahuje na situáciu, v ktorej spoločnosť Chiquita predáva ovocie tak, že zabezpečuje dozrievanie prostredníctvom spoločnosti Atlanta, ktorá sa zaoberá dozrievaním a distribúciou a ktorej prepojenie so spoločnosťou Chiquita vyplýva zo samotného znenia tohto e‑mailu.

627    Autor e-mailu uvádza zvýšenie žltej referenčnej ceny banánov značky Chiquita distribuovaných spoločnosťou Atlanta, stanovenej a oznámenej vo štvrtok druhého týždňa v prípade ovocia, u ktorého prebieha dozrievanie a ktoré prišlo v pondelok druhého týždňa zelené a má byť dodané žlté začiatkom tretieho týždňa, v nadväznosti na zvýšenie referenčnej ceny zelených banánov spoločnosti Dole, stanovenej a oznámenej v ten istý štvrtok druhého týždňa v prípade ovocia, ktoré sa práve prepravuje, má prísť v pondelok tretieho týždňa a má byť dodané žlté o dva týždne neskôr začiatkom štvrtého týždňa.

628    Takto opísanú situáciu netreba posudzovať jednotlivo, ale treba ju zaradiť do rámca nepretržite fungujúceho trhu s dovážanými zelenými banánmi, ktoré prichádzali do severoeurópskych prístavov začiatkom každého týždňa, s banánmi následne umiestnenými do dozrievacích stredísk počas rovnakej doby približne jedného týždňa a ďalej uvedením žltých banánov značiek Dole, Del Monte a Chiquita na trh. Banány značiek Dole a Del Monte, ako aj banány značky Chiquita boli najprv zelené, než po dozretí zožltli, a boli pre konečných spotrebiteľov počas celého roka vystavené v rovnakých regáloch supermarketov alebo iných maloobchodných predajcov, a to podľa toho istého časového rámca.

629    Žlté banány spoločnosti Chiquita uvedené v e-maile zamestnanca spoločnosti Atlanta boli teda súčasťou dovezených zelených banánov, ktoré prichádzali do severoeurópskych prístavov začiatkom druhého týždňa a v prípade ktorých bola stanovená zelená cena vo štvrtok prvého týždňa. Za rovnakých časových okolností boli dovážané zelené banány spoločnosti Dole a stanovená referenčná cena pre tieto banány.

630    Všetky tieto banány mali byť na účely spotreby uvedené na trh v rovnakom časovom období, a to približne jeden týždeň po ich vyložení a umiestnení v dozrievacích strediskách podľa jednotlivých podmienok, a teda začiatkom tretieho týždňa.

631    Toto posledné uvedené konštatovanie treba dať do súvislosti s ďalšou pripomienkou zamestnanca spoločnosti Atlanta.

632    Uvedený zamestnanec vo svojom e-maile z 2. januára 2003 kritizuje zvýšenie žltej referenčnej ceny, ktorá bola už oznámená zákazníkom. Zdôrazňuje, že toto rozhodnutie je obchodnou chybou, keďže „sa cenový rozdiel na trhu zvýšil“, a že „pre spoločnosť Chiquita bude [v] nasledujúcom týždni ťažšie nájsť a udržať si zákazníkov“.

633    Toto vyhlásenie potvrdzuje, okrem významu otázky cenových rozdielov medzi jednotlivými značkovými banánmi, existenciu konkurenčnej ponuky v prípade žltých banánov počas tretieho týždňa. Práve v rovnakom čase však boli na maloobchodný trh uvedené banány značiek Dole a Del Monte, ktoré prišli do prístavov začiatkom druhého týždňa a boli distribuované ako žlté subjektmi zaoberajúcimi sa dozrievaním, nezávislými spoločnosťami alebo dcérskymi spoločnosťami týchto podnikov.

634    Za týchto časových úvah, ktoré vyplývajú z analýzy dokumentu uvádzaného žalobkyňou, je potrebné dodať a pripomenúť, že prvá etapa uvádzania banánov dovezených v danom týždni na trh spočívala v tom, že všetci dovozcovia v rovnaký deň, teda vo štvrtok, stanovili zelenú cenu, ktorá predstavovala ponuku zelených banánov určenú subjektom zaoberajúcim sa dozrievaním a distribúciou alebo maloobchodníkom, ktorí si sami zabezpečujú dozrievanie ovocia, a zároveň základ žltej ceny oznámenej zákazníkom z radov maloobchodníkov.

635    Napokon možno poznamenať, že predmetný e-mail podporuje tiež existenciu rôznorodej činnosti spoločnosti Chiquita a jej zelenej ponuky. Zamestnanec spoločnosti Atlanta teda vysvetľuje, že kritika vznesená v prípade zvýšenia referenčnej ceny spoločnosti Dole nie je namieste v prípade zníženia ceny. Poukazuje na to, že zníženia ceny platia vždy nielen pre „nasledujúci zelený týždeň“, ale aj pre ovocie, ktoré je v dozrievacích komorách.

636    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že argumentáciu žalobkyne, že spoločnosť Weichert nebola v konkurenčnom vzťahu k spoločnosti Chiquita, čo je situácia, ktorá by bránila kvalifikovaniu predmetných správaní ako jediného porušenia, treba zamietnuť.

 O subjektívnom úmysle

637    Pokiaľ ide o otázku zodpovednosti podnikov, je potrebné pripomenúť, že v prípade, ak porušenie článku 81 ods. 1 ES vyplýva z viacerých skutkov alebo z pokračujúceho správania, ktoré sú súčasťou „celkového plánu“ z dôvodu ich zhodného cieľa narúšajúceho hospodársku súťaž v rámci spoločného trhu, Komisia je oprávnená pripísať zodpovednosť za tieto skutky v závislosti od účasti na porušení posudzovanom ako celok (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 371 vyššie, bod 258), aj keď sa preukáže, že dotknutý podnik sa priamo podieľal len na jednej alebo viacerých okolnostiach zakladajúcich porušenie (rozsudok BASF a UCB/Komisia, už citovaný v bode 588 vyššie, bod 161).

638    Existencia jediného a pokračujúceho porušenia nevyhnutne neznamená, že podnik, ktorý sa zúčastnil na jednej alebo viacerých zložkách porušenia, možno uznať za zodpovedný za celé porušenie.

639    Pokiaľ ide o dôkaz o subjektívnom úmysle každého zúčastneného podniku, Komisia musí preukázať, že uvedený podnik chcel svojím vlastným správaním prispieť k naplneniu spoločných cieľov sledovaných všetkými zúčastnenými a že vedel o skutočnom správaní, ktoré plánovali alebo vykonali iné podniky pri sledovaní rovnakých cieľov, alebo ho mohol rozumne predpokladať, a bol pripravený prevziať toto riziko (rozsudky Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 296 vyššie, bod 87, a Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 371 vyššie, bod 291).

640    V prejednávanej veci treba konštatovať, že v článku 1 napadnutého rozhodnutia sa vytýka podnikom, ktorým je toto rozhodnutie určené a medzi ktorými je spoločnosť Weichert, že sa v priebehu rôznych období zúčastnili na zosúladenom postupe, ktorý spočíval v koordinácii referenčných cien banánov, pričom porušenie zahŕňalo Rakúsko, Belgicko, Dánsko, Fínsko, Nemecko, Luxembursko, Holandsko, ako aj Švédsko.

641    Pokiaľ možno túto formuláciu chápať v tom zmysle, že Komisia chcela každému zo zúčastnených podnikov pripísať zodpovednosť za celé porušenie, teda za všetky jeho zložky, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia takýto výklad nepodporuje.

642    Komisia v odôvodneniach 252 až 257 napadnutého rozhodnutia skúmala otázku pripísania zodpovednosti za jediné a pokračujúce porušenie spoločnostiam Chiquita a Weichert, keďže spoločnosť Dole si s nimi vymieňala informácie.

643    Komisia uviedla, že hoci mala spoločnosť Chiquita vedomosť o tajných dohodách medzi spoločnosťami Dole a Weichert alebo hoci ich prinajmenšom predpokladala, bola pripravená prevziať toto riziko a vedela alebo mohla rozumne predvídať správanie, pokiaľ ide o kartel ako celok a jeho spoločný cieľ, nemala dostatočné informácie, ktoré by umožnili dospieť k záveru, že spoločnosť Weichert mala vedomosť o kontaktoch medzi spoločnosťami Chiquita a Dole pred stanovením cien, alebo by preukazovali, že spoločnosť Weichert mohla rozumne predpokladať ich existenciu (odôvodnenia 253 až 255 napadnutého rozhodnutia).

644    Komisia na základe svojej analýzy dospela k tomuto záveru (odôvodnenie 258 napadnutého rozhodnutia):

„Komisia konštatuje, že všetky tajné dohody opísané v kapitole 4 tohto rozhodnutia predstavujú jediné a pokračujúce porušenie, ktorého cieľom je obmedziť hospodársku súťaž v Spoločenstve v zmysle článku 81 ES. Spoločnosti Chiquita a Dole sa uznávajú za zodpovedné za celé jediné a pokračujúce porušenie, kým spoločnosť Weichert sa vzhľadom na skutočnosti, ktoré má Komisia k dispozícii, uznáva za zodpovednú iba za časť porušenia, na ktorej sa podieľala, teda časť porušenia, ktorá sa týka tajných dohôd so spoločnosťou Dole (odôvodnenie 258 napadnutého rozhodnutia).“

645    Je potrebné pripomenúť, že výrok aktu nemožno oddeliť od jeho odôvodnenia, takže v prípade potreby sa musí výrok vykladať s prihliadnutím na dôvody, ktoré viedli k jeho prijatiu (rozsudok Súdneho dvora z 15. mája 1997, TWD/Komisia, C‑355/95 P, Zb. s. I‑2549, bod 21).

646    Ako Komisia uviedla na pojednávaní, vzhľadom na výslovné znenie odôvodnenia 258 napadnutého rozhodnutia treba napadnuté rozhodnutie vykladať v tom zmysle, že na rozdiel od spoločností Dole a Chiquita nepripisuje spoločnosti Weichert zodpovednosť za celé porušenie.

647    Za týchto okolností a na rozdiel od tvrdení žalobkyne a vedľajšej účastníčky konania neuplatnila Komisia nesprávne pojem jediného porušenia, ako ho vykladá judikatúra.

648    V tejto súvislosti treba ďalej pripomenúť, že skutočnosť, že sa podnik, – akým je ten, ktorý v prejednávanej veci založili spoločnosti Weichert a Del Monte –, nezúčastňoval na všetkých okolnostiach zakladajúcich kartel alebo že plnil menej významnú úlohu v aspektoch, na ktorých sa zúčastňoval, nie je relevantná na účely preukázania existencie porušenia. Na takú okolnosť treba prihliadať len pri posúdení závažnosti protiprávneho konania a prípadne pri stanovení pokuty (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 371 vyššie, body 86 a 292).

649    Je potrebné poukázať na to, že Komisia na základe poľahčujúcich okolností priznala spoločnosti Weichert zníženie o 10 % uplatnené na základnú sumu pokuty z dôvodu, že tento podnik nevedel o kontaktoch spoločností Chiquita a Dole pred stanovením cien alebo ich nemohol rozumne predpokladať (odôvodnenie 476 napadnutého rozhodnutia).

650    Z toho vyplýva, že výhradu uvedenú v bode 586 vyššie treba zamietnuť.

651    Za týchto okolností treba konštatovať, že Komisii nemožno vytýkať žiadne porušenie článku 81 ES a článku 253 ES.

2.     O žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu

 O neoznámení dôkazov

652    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia jej odmietla oznámiť odpovede ostatných podnikov na oznámenie o výhradách a že toto odmietnutie sprístupniť jej relevantné dôkazy ju dostalo do situácie, keď nemá možnosť primerane sa obhajovať proti záverom Komisie, že mala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Weichert a že spoločnosť Weichert navyše porušila článok 81 ES.

653    Je nesporné, že po sprístupnení spisu dotknutým podnikom 30. júla 2007 podala žalobkyňa 27. júna 2008 žiadosť o prístup k rôznym dokumentom a najmä k „odpovediam ostatných účastníkov konania na oznámenie o výhradách“, ktorá bola zamietnutá listom zo 17. júla 2008. Žalobkyňa opätovne podala svoju žiadosť listom zaslaným 21. augusta 2008 úradníkovi pre vypočutie, ktorý túto žiadosť zamietol 5. septembra 2008. Neskôr tohto úradníka vyzvala, aby prehodnotil svoje rozhodnutie z 26. septembra 2008, pričom táto žiadosť bola rovnako zamietnutá 6. októbra 2008.

 O preklúzii

654    Komisia tvrdí, že žalobkyňou podaná žiadosť o prístup nebola dostatočne určitá, keďže sa v nej konkrétne neuvádzala odpoveď spoločnosti Dole týkajúca sa skutočností, ktoré boli údajne „v jej prospech“, ani odpoveď spoločnosti Weichert, a že nepodanie takej žiadosti v priebehu správneho konania má v tomto ohľade podľa judikatúry Všeobecného súdu prekluzívny účinok, pokiaľ ide o neskôr podanú žalobu o neplatnosť.

655    V prvom rade treba pripomenúť, že dotknutý podnik je až na začiatku kontradiktórnej fázy správneho konania informovaný prostredníctvom oznámenia o výhradách o všetkých podstatných skutočnostiach, o ktoré sa Komisia v tejto fáze konania opiera, a že tento podnik má právo na prístup k spisu na účely zabezpečenia účinného výkonu svojho práva na obhajobu. Odpoveď ostatných účastníkov konania na oznámenie o výhradách preto v zásade nie je zahrnutá medzi dokumenty vo vyšetrovacom spise, do ktorých môžu účastníci konania nahliadnuť (rozsudok Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 291 vyššie, bod 163).

656    Odsek 8 oznámenia Komisie o pravidlách prístupu k dokumentácii Komisie v prípadoch podľa článkov 81 [ES] a 82 [ES], článkov 53, 54 a 57 Zmluvy o EHP a nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 (Ú. v. ES C 325, 2005, s. 7) okrem toho konkrétne uvádza, že „dokumentácia Komisie“ pri vyšetrovaní prípadov hospodárskej súťaže pozostáva zo všetkých dokumentov, ktoré boli získané, vypracované alebo zhromaždené Generálnym riaditeľstvom Komisie pre hospodársku súťaž počas vyšetrovania.

657    Z judikatúry ďalej vyplýva, že v konaní o konštatovaní porušenia článku 81 ES alebo článku 82 ES Komisia nie je povinná z vlastnej iniciatívy sprístupniť dokumenty, ktoré sa nenachádzajú v jej vyšetrovacom spise a ktoré nemá v úmysle použiť na obvinenie dotknutých účastníkov v konečnom rozhodnutí. Z toho vyplýva, že žalobca, ktorý sa počas správneho konania dozvie, že Komisia disponuje dokumentmi, ktoré by mohli byť užitočné na jeho obranu, je povinný predložiť inštitúcii výslovnú žiadosť o prístup k týmto dokumentom. Nekonanie takýmto spôsobom počas správneho konania má z tohto hľadiska prekluzívny účinok, pokiaľ ide o prípadnú žalobu o neplatnosť podanú proti konečnému rozhodnutiu (rozsudky Súdu prvého stupňa Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 416 vyššie, bod 383, a z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia, T‑191/98, T‑212/98 až T‑214/98, Zb. s. II‑3275, bod 340).

658    V prejednávanej veci je nesporné, že žalobkyňa v priebehu správneho konania a presnejšie 27. júna 2008 výslovne požiadala o prístup „k odpovediam ostatných účastníkov konania k oznámeniu o výhradách“, teda k dokumentom, ktoré sa nenachádzali vo vyšetrovacom spise a ktoré obsahujú stricto sensu odpovede spoločností Dole a Weichert, ako aj dokumenty, ktoré poskytla 28. februára 2008 spoločnosť Weichert na doplnenie svojej odpovede.

659    V kontexte žiadosti o prístup k dokumentom, ktoré sa nenachádzali vo vyšetrovacom spise, a neboli teda predmetom podrobného a súhrnného zoznamu zaslaného dotknutým podnikom, je potrebné konštatovať, že žiadosť žalobkyne bola dostatočne jasná (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 19. mája 1999, BASF/Komisia, T‑175/95, Zb. s. II‑1581, body 49 až 51), pričom treba poznamenať, že požadované dokumenty boli jasne identifikované alebo identifikovateľné.

660    Je potrebné dodať, že žalobkyňa vo svojom liste z 27. júna 2008 pripomenula znenie odseku 27 oznámenia uvedeného v bode 656 vyššie, že účastník konania bude mať prístup k dokumentom získaným po oznámení výhrad v neskorších fázach správneho konania, ak tieto dokumenty môžu predstavovať nové dôkazy – či už v jeho prospech, alebo neprospech – o tvrdeniach uvedených vo vzťahu k tomuto účastníkovi konania v oznámení o výhradách Komisie.

661    Za týchto okolností nemožno voči žalobkyni uplatniť akúkoľvek preklúziu, ktorá by bola spôsobená nekonaním v priebehu správneho konania.

 O neoznámení dôkazov v neprospech žalobkyne

662    Čo sa týka neposkytnutia údajných dôkazov v neprospech žalobkyne, ktoré sa nenachádzali vo vyšetrovacom spise, je potrebné v prvom rade pripomenúť, že rešpektovanie práva na obhajobu predstavuje základnú zásadu práva Únie a musí sa dodržiavať za akýchkoľvek okolností, najmä v každom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcií, aj keď ide o správne konanie. Táto zásada vyžaduje, aby sa dotknutým podnikom a združeniam podnikom už v štádiu správneho konania umožnilo účinne oznámiť ich stanovisko k realite a relevantnosti skutkových okolností, výhrad a okolností uvádzaných Komisiou (rozsudok Súdneho dvora z 13. februára 1979, Hoffmann‑La Roche, 85/76, Zb. s. 461, bod 11, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. marca 1992, Shell/Komisia, T‑11/89, Zb. s. II‑757, bod 39).

663    Článok 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 uvádza:

„Pred prijatím rozhodnutí podľa článkov 7, 8, 23 a 24 ods. 2 poskytne Komisia podnikom alebo združeniam podnikov, proti ktorým smeruje konanie Komisie, možnosť byť vypočutí v záležitostiach, voči ktorým má Komisia námietky. Komisia svoje rozhodnutia založí len na námietkach, ku ktorým sa príslušné strany mohli vyjadriť. Sťažovatelia sú úzko zapojení do postupov.“

664    Ďalej je potrebné pripomenúť, že ak chce Komisia vychádzať z časti odpovede na oznámenie o výhradách alebo z dokumentu pripojeného k takej odpovedi, aby preukázala existenciu porušenia v konaní podľa článku 81 ods. 1 ES, musí sa ostatným podnikom, ktorých sa týka toto konanie, umožniť, aby sa vyjadrili k takému dôkazu. Za takých okolností predstavuje totiž predmetná časť skutočnosť v neprospech jednotlivých podnikov, ktoré sa na porušení zúčastnili (pozri rozsudky Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 416 vyššie, bod 386, a Avebe/Komisia, už citovaný v bode 56 vyššie, bod 50 a tam citovanú judikatúru). Tieto zásady sa takisto uplatňujú, keď Komisia vychádza z časti odpovede na oznámenie o výhradách, aby podniku pripísala porušenie (rozsudok Avebe/Komisia, už citovaný v bode 56 vyššie, bod 51).

665    Dokument možno totiž považovať za dokument v neprospech len vtedy, ak ho Komisia použije na podporu konštatovania porušenia, ktorého sa dopustil podnik. Na preukázanie porušenia práv na obhajobu v tejto súvislosti nestačí, aby dotknutý podnik preukázal, že sa počas správneho konania nemohol vyjadriť k dokumentu uvedenému na ľubovoľnom mieste napadnutého rozhodnutia. Musí totiž preukázať, že Komisia použila tento dokument v napadnutom rozhodnutí ako dôkazný prostriedok na konštatovanie porušenia, na ktorom sa podnik podieľal (rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Dresdner Bank a i./Komisia, T‑44/02 OP, T‑54/02 OP, T‑56/02 OP, T‑60/02 OP a T‑61/02 OP, Zb. s. II‑3567, bod 158).

666    Vzhľadom na to, že dokumenty neoznámené dotknutým podnikom v priebehu správneho konania nepredstavujú namietateľné dôkazné prostriedky, ak je zjavné, že Komisia sa v rozhodnutí opierala o dokumenty, ktoré sa nenachádzali vo vyšetrovacom spise a neboli oznámené žalobcom, uvedené dokumenty nemožno zohľadniť ako dôkazné prostriedky (rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 416 vyššie, bod 382).

667    Ak existujú iné listinné dôkazy, o ktorých dotknuté podniky vedeli počas správneho konania a ktoré konkrétne podporujú závery Komisie, vylúčenie neoznámeného usvedčujúceho dokumentu ako dôkazného prostriedku nespochybňuje dôvodnosť výhrad konštatovaných v napadnutom rozhodnutí (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 371 vyššie, bod 72).

668    Dotknutému podniku teda prináleží preukázať, že výsledok, ku ktorému Komisia dospela vo svojom rozhodnutí, by bol iný, ak by ako dôkazný prostriedok v jeho neprospech musel byť vylúčený dokument, ktorý mu nebol oznámený a o ktorý sa Komisia opierala pri obvinení tohto podniku (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 371 vyššie, bod 73).

669    V prejednávanej veci žalobkyňa po prvé tvrdí, že Komisia v odôvodneniach 90, 98, 396, 412 a 422 napadnutého rozhodnutia zohľadnila vyhlásenia, ktoré spoločnosť Weichert urobila vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách a ktoré jej pripisujú zodpovednosť za porušenie.

670    Je potrebné konštatovať, že žalobkyňa iba vymenúva odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorých sa uvádza odpoveď spoločnosti Weichert na oznámenie o výhradách, a čiastočne reprodukuje ich obsah. Taká argumentácia však nestačí na splnenie povinnosti žalobkyne, aby preukázala, že výsledok, ku ktorému Komisia dospela vo svojom konečnom rozhodnutí, by bol odlišný, ak by boli sporné dokumenty zamietnuté ako dôkazné prostriedky v jej neprospech (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2008, Knauf Gips/Komisia, T‑52/03, neuverejnený v Zbierke, bod 49, potvrdený v tomto ohľade rozsudkom z 1. júla 2010, Knauf Gips/Komisia, už citovaný v bode 104 vyššie, bod 14).

671    V každom prípade preskúmanie odôvodnení 90, 98, 396, 412 a 422 napadnutého rozhodnutia neumožňuje dospieť k záveru, že odpoveď spoločnosti Weichert na oznámenie o výhradách možno označiť za dôkazný prostriedok v neprospech.

672    Odôvodnenie 90 napadnutého rozhodnutia sa nachádza v časti rozhodnutia, ktorá sa zaoberá opisom organizácie kartelu a konkrétnejšie otázkou frekvencie kontaktov medzi spoločnosťami Dole a Weichert. Uvádza sa v ňom, že „spoločnosť Weichert vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách uvádza, že spoločnosti Dole sa nevolalo v priemere viac ako jeden alebo dvakrát za mesiac, keď bola spoločnosť Weichert súčasťou skupiny Del Monte“. Okrem toho, že sa toto vyhlásenie spoločnosti Weichert týka samotného porušenia, a nie jeho pripísania žalobkyni, je nesporné, že Komisia nevychádzala z tohto vyhlásenia, ale zohľadnila frekvenciu kontaktov, ktorá zodpovedala 20 alebo 25 týždňom za rok (pozri odôvodnenie 91 napadnutého rozhodnutia) a ktorú spoločnosť Weichert pôvodne uviedla vo svojej odpovedi na žiadosť o informácie, ktorá je súčasťou spisu Komisie, ku ktorému mala žalobkyňa prístup (pozri poznámku pod čiarou č. 106 napadnutého rozhodnutia).

673    V odôvodnení 98 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa týka dĺžky trvania kartelu, sa uvádza, že „spoločnosť Weichert vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách tvrdí, že pokiaľ ide o ,možný vývoj oficiálnych cien‘, mala príležitosti vymieňať si názory so spoločnosťou Dole iba vtedy, keď bola súčasťou skupiny Del Monte (2000 – 2002)“, čo je vyhlásenie, ktoré cieľom nie je pripísať zodpovednosť žalobkyni, ale konkretizovať jeden zo zakladajúcich prvkov tejto zodpovednosti. Z odôvodnenia 98 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že táto informácia potvrdzuje vyhlásenia, ktoré urobila spoločnosť Weichert v odpovedi na žiadosť o informácie, ku ktorým mala žalobkyňa prístup, že kontakty so spoločnosťou sa začali v roku 2000 a úplne prestali v decembri 2002, keď zamestnanec spoločnosti Dole odišiel do dôchodku.

674    Treba poznamenať, že hoci Komisia v napadnutom rozhodnutí zmenila svoje posúdenie dĺžky obdobia porušovania v porovnaní s oznámením o výhradách, v ktorom bolo uvedené obdobie od roku 2000 do roku 2005, došlo k skráteniu tohto obdobia, pričom obdobie od roku 2000 do roku 2002, ktoré napokon bolo konštatované, je v celom rozsahu zahrnuté do obdobia uvedeného v oznámení o výhradách.

675    Odôvodnenia 396, 412 a 422 napadnutého rozhodnutia sa nachádzajú v časti tohto rozhodnutia týkajúcej sa opisu a zamietnutia tvrdení dotknutých podnikov uvedených v reakcii na oznámenie o výhradách.

676    Žalobkyňa poznamenáva, že v odôvodnení 396 napadnutého rozhodnutia sa uvádza, že „Weichert sa domnieva, že Komisia v oznámení o výhradách správne vzala do úvahy skutočnosť, že Del Monte vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Weichert počas obdobia [od roku] 2000 [do roku] 2002“.

677    Ako Komisia správne zdôrazňuje vo vyjadrení k žalobe, pričom žalobkyňa jej zásadne neprotirečí, odkaz na odpoveď spoločnosti Weichert na oznámenie o výhradách len potvrdzuje vyhlásenia tohto podniku uvedené počas správneho konania, ktoré sa týkali vplyvu žalobkyne na túto spoločnosť, zaznamenané vo vyšetrovacom spise Komisie, ku ktorému mala žalobkyňa prístup, a vyjadrené na vypočutí spoločnosti Weichert v prítomnosti žalobkyne. Weichert tak vyhlásila, že je „závislá“ od dodávok žalobkyne a „musí vyhovieť žiadostiam“ žalobkyne (pozri odôvodnenie 422 napadnutého rozhodnutia).

678    To isté platí pre odkazy na odpoveď spoločnosti Weichert na oznámenie o výhradách uvedené v odôvodneniach 412 a 422 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa týkajú činnosti spoločnosti Weichert spočívajúcej vo vypracovávaní správ pre žalobkyňu a na jej žiadosť, ktorú už Weichert opísala v priebehu správneho konania tak, ako je uvedené v odôvodnení 392 napadnutého rozhodnutia, a postavenia žalobkyne ako výhradného dodávateľa vo vzťahu k spoločnosti Weichert, čo je skutočnosť, ktorá už bola uvedená v odôvodnení 383 napadnutého rozhodnutia na základe vyhlásení spoločnosti Weichert a samotnej žalobkyne v reakcii na žiadosť o informácie.

679    Komisia tiež poznamenáva, že zástupca spoločnosti Weichert na vypočutí, na ktorom bola žalobkyňa prítomná, uviedol, že „Del Monte mala výhradnú dohodu o predaji a nákupe so spoločnosťou Weichert: Del Monte bola výhradným dodávateľom spoločnosti Weichert a Weichert musela vyhovieť žiadostiam spoločnosti Del Monte“ (pozri poznámku pod čiarou č. 447 napadnutého rozhodnutia).

680    Z odôvodnenia 422 napadnutého rozhodnutia napokon jednoznačne vyplýva, že vzhľadom na rozpornosť vyhlásení žalobkyne a spoločnosti Weichert Komisia vyvodila svoje závery predovšetkým z listinných dôkazov pochádzajúcich z relevantného obdobia.

681    Po druhé žalobkyňa okrem odkazu na vyššie uvedené odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uvádza, že celá analýza Komisie obsiahnutá v napadnutom rozhodnutí, vrátane analýzy relevantných ustanovení nemeckého obchodného práva, je „zrejme“ ovplyvnená tvrdeniami spoločnosti Weichert, ku ktorým sa nemohla vyjadriť a proti ktorým sa nemohla brániť.

682    Toto samotné všeobecné a hypotetické tvrdenie nemôže preukázať existenciu porušenia práva na obhajobu, ktoré treba skúmať v závislosti od konkrétnych okolností každého prejednávaného prípadu (rozsudky Súdu prvého stupňa Atlantic Container Line a i./Komisia, už citovaný v bode 657 vyššie, bod 354, a z 8. júla 2008, BPB/Komisia, T‑53/03, Zb. s. II‑1333, bod 33). Okrem toho diskusia obsiahnutá v odôvodneniach 387, 399 až 410 napadnutého rozhodnutia týkajúca sa existencie rozhodujúceho vplyvu žalobkyne na správanie spoločnosti Weichert vzhľadom na právnu formu tejto spoločnosti a ustanovenia HGB vôbec neodkazuje na odpoveď spoločnosti Weichert na oznámenie o výhradách a je súčasťou právnej analýzy uskutočnenej útvarmi Komisie.

683    Po tretie, pokiaľ ide osobitne o konkrétne okolnosti prejednávaného prípadu, žalobkyňa tvrdí, že Komisia vôbec nezohľadnila osobitnú situáciu, v ktorej sa žalobkyňa nachádzala počas správneho konania, teda že išlo o spoločnosť, ktorej bola pripísaná zodpovednosť za správanie podniku, od ktorého sa táto spoločnosť úplne oddelila dávno pred začiatkom vyšetrovania.

684    Táto skutočnosť nemôže ovplyvniť rešpektovanie práva žalobkyne na obhajobu. Treba totiž pripomenúť, že na základe všeobecnej povinnosti obozretnosti, ktorú má každý podnik, bola žalobkyňa povinná dbať na to, aby sa v jej účtovných záznamoch a archívoch uchovali dokumenty, ktoré by aj v prípade predaja jej podielu v spoločnosti Weichert umožňovali spätne vyhľadať informácie o jej činnosti, najmä na účely dôkazov nevyhnutných v prípade súdnych alebo správnych konaní (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 16. decembra 2003, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, T‑5/00 a T‑6/00, Zb. s. II‑5761, bod 87, a Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 291 vyššie, body 170 a 171).

685    Úplne irelevantné je aj tvrdenie žalobkyne, že Komisia vôbec nezohľadnila osobitnú situáciu, v ktorej sa žalobkyňa nachádza v dôsledku neprípustnosti žaloby o neplatnosť podanej spoločnosťou Weichert a nemožnosti tejto spoločnosti predložiť Všeobecnému súdu dôkazy o svojom správaní. Táto situácia, ktorá vznikla po správnom konaní, nemôže byť dostatočným základom výhrady týkajúcej sa porušenia práva na obhajobu, ktorého sa Komisia údajne dopustila počas uvedeného konania.

686    Napokon treba zdôrazniť, že žalobkyňa tvrdí, že nemala možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam uvedeným spoločnosťou Weichert s cieľom presunúť zodpovednosť za porušenie na žalobkyňu, hoci v žalobe uvádza, že už od začiatku vyšetrovania Komisie sa „Weichert usilovala rozdeliť mieru svojej zodpovednosti“, a strany 34 až 58 jej odpovede na oznámenie o výhradách sú venované popretiu akejkoľvek zodpovednosti za správanie spoločnosti Weichert.

 O nesprístupnení dôkazov v prospech žalobkyne

687    Na úvod treba poukázať na to, že žalobkyňa sa nemôže odvolávať na odôvodnenie rozsudku Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaného v bode 371 vyššie (bod 126), podľa ktorého nemôže prináležať iba Komisii, aby určila dokumenty, ktoré sú užitočné pre obhajobu dotknutého podniku. Toto odôvodnenie týkajúce sa dokumentov, ktoré sú súčasťou spisu Komisie, sa nemôže vzťahovať na odpovede ostatných dotknutých podnikov na výhrady oznámené Komisiou. Je potrebné pripomenúť, že Komisia nie je povinná z vlastnej iniciatívy sprístupniť dokumenty, ktoré sa nenachádzajú v jej vyšetrovacom spise a ktoré nemá v úmysle použiť v konečnom rozhodnutí v neprospech dotknutých subjektov.

688    Pokiaľ ide o nesprístupnenie dokumentu v prospech podniku, podľa ustálenej judikatúry musí dotknutý podnik preukázať, že jeho nesprístupnenie mohlo na jeho úkor ovplyvniť priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie. Postačuje teda, aby podnik preukázal, že uvedené dokumenty v jeho prospech by mohol použiť na svoju obhajobu v tom zmysle, že ak by mal možnosť využiť ich počas správneho konania, mohol by sa dovolávať okolností, ktoré sa nezhodujú so závermi Komisie v tomto štádiu, a teda by mal možnosť nejakým spôsobom ovplyvniť posúdenie, ku ktorému Komisia v rozhodnutí dospela, prinajmenšom čo sa týka závažnosti a trvania správania, ktoré mu bolo vytýkané, a teda výšky pokuty. V tomto kontexte eventualitu, že nesprístupnený dokument mohol mať vplyv na priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie, možno preukázať iba po tom, ako z predbežného preskúmania určitých dôkazných prostriedkov vyplynie, že nesprístupnené dokumenty mohli mať – vzhľadom na tieto dôkazné prostriedky – význam, ktorý nemožno opomenúť (pozri rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 371 vyššie, body 74 až 76 a tam citovanú judikatúru).

689    V tejto súvislosti nemožno vyžadovať od žalobcov, ktorí uviedli žalobný dôvod založený na porušení svojho práva na obhajobu, aby vo svojej žalobe uviedli podrobnú argumentáciu alebo označili súbor dôkazov s cieľom preukázať, že správne konanie by mohlo viesť k odlišnému výsledku, ak by mali prístup k určitým dokumentom, ktoré im v skutočnosti nikdy neboli sprístupnené. Takýto prístup by totiž znamenal, že by sa od nich vyžadovalo probatio diabolica (rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 416 vyššie, bod 161).

690    Žalobcovi však prináleží, aby uviedol dôkazy, ktoré na prvý pohľad preukazujú, že nesprístupnené dokumenty by boli užitočné pre jeho obhajobu (rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 416 vyššie, body 409, 415 a 421).

691    V prejednávanom prípade žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na nesprístupnenie predmetných dokumentov nebola schopná primerane sa brániť proti konštatovaniu Komisie, že Weichert porušila článok 81 ES. Tvrdí, že pokiaľ Komisia konštatuje, že Weichert sa podieľala na porušení len z dôvodu svojich kontaktov so spoločnosťou Dole, dokument, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou obsahuje dôkazy v prospech prvej uvedenej spoločnosti, je odpoveďou spoločnosti Dole na oznámenie o výhradách, pričom napadnuté rozhodnutie navyše obsahuje viaceré odkazy na existenciu takých dôkazov, ku ktorým žalobkyňa nemala prístup. Zdôrazňuje teda, že Komisia odkazuje na dôkazy uvedené v odpovedi spoločnosti Dole na oznámenie o výhradách týkajúce sa frekvencie kontaktov so spoločnosťou Weichert (odôvodnenie 88 napadnutého rozhodnutia), povahy referenčných cien a skutočnosti, že tieto ceny nesúviseli so skutočnými cenami (odôvodnenie 116 napadnutého rozhodnutia).

692    Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd prijal opatrenia na zabezpečenie priebehu konania s cieľom dosiahnuť, aby Komisia predložila odpovede spoločností Dole a Weichert na oznámenie o výhradách, ako aj dokumenty predložené spoločnosťou Weichert 28. februára 2008, aby ich žalobkyňa mohla preskúmať a predložiť Všeobecnému súdu doplňujúce pripomienky potrebné na odôvodnenie žalobného dôvodu na zrušenie založeného na porušení práva na obhajobu.

693    Komisia v tejto súvislosti všeobecne tvrdí, že keď Weichert predložila svoju odpoveď na oznámenie o výhradách s cieľom spochybniť samotnú existenciu porušenia a svoju účasť na ňom, táto spoločnosť mala k dispozícii všetky informácie vyžadované žalobkyňou, a keďže tvrdenia spoločnosti Weichert boli presvedčivo vyvrátené, prináleží žalobkyni, aby vysvetlila, prečo by Komisia mala dospieť k odlišnému záveru, ak by žalobkyňa mala prístup k predmetným dokumentom na účely uvedenia podobných tvrdení.

694    Toto vyhlásenie Komisie je založené na neúplnej analýze, keďže odpoveď spoločnosti Weichert nie je jediným dokumentom, ktorý žalobkyňa uvádza na podporu svojho tvrdenia týkajúceho sa porušenia práva na obhajobu, lebo odpoveď spoločnosti Dole sa dokonca považuje za dokument, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou obsahuje dôkazy v prospech podniku. Keď však Weichert predložila svoju odpoveď na oznámenie o výhradách, nemala k dispozícii odpoveď spoločnosti Dole na toto oznámenie, a teda nemala k dispozícii informácie vyžadované žalobkyňou na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia. Argumentácia Komisie je teda založená na nesprávnom predpoklade a treba ju zamietnuť.

695    Pokiaľ ide konkrétne o frekvenciu kontaktov so spoločnosťou Weichert ako aj povahu a úlohu referenčných cien, Komisia tvrdí, že odpoveď spoločnosti Dole na oznámenie o výhradách nemohla obsahovať dôkazy v prospech podniku vzhľadom na dôkazy, ktoré už mala k dispozícii, a presné závery, na základe ktorých konštatovala porušenie. V tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie 88 napadnutého rozhodnutia.

696    V odôvodnení 88 napadnutého rozhodnutia je spomenutá odpoveď spoločnosti Dole na oznámenie o výhradách, v ktorej táto spoločnosť opravila svoj odhad frekvencie dvojstranných kontaktov so spoločnosťou Weichert, pričom uviedla, že sporné výmeny informácií sa neuskutočňovali „takmer každý týždeň“, ako bolo pôvodne uvedené, ale „každý druhý týždeň“.

697    Komisia skutočne vzala túto opravu uvedenú spoločnosťou Dole do úvahy a napokon konštatovala, že frekvencia predmetných dvojstranných kontaktov predstavovala 20 až 25 týždňov ročne, čo je v súlade s vyhláseniami spoločnosti Dole a vyhláseniami spoločnosti Weichert (odôvodnenie 91 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho Komisia v napadnutom rozhodnutí vychádzala z konštatovania, že kontakty medzi spoločnosťami Dole a Weichert boli dostatočne koherentné na konštatovanie, že predstavovali schému kontaktov (odôvodnenie 91 napadnutého rozhodnutia).

698    Pokiaľ ide o povahu a úlohu referenčných cien, v odôvodnení 116 napadnutého rozhodnutia je zhrnuté stanovisko spoločnosti Dole, podľa ktorého referenčné ceny nemali nijaký význam pre skutočné ceny dosiahnuté na trhu, a preto nemohli byť protiprávne koordinované.

699    Je však potrebné konštatovať, že po prvé túto argumentáciu uviedla žalobkyňa aj vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách (odôvodnenie 120 napadnutého rozhodnutia) a po druhé že Komisia konkrétne zamietla argumentáciu spoločnosti Dole a žalobkyne v odôvodneniach 102 až 128 napadnutého rozhodnutia, pričom vychádzala najmä z priamych listinných dôkazov obsiahnutých v spise Komisie. Samotná skutočnosť, že Dole uviedla v podstate tie isté tvrdenia ako žalobkyňa, pokiaľ ide o údajnú irelevantnosť referenčných cien na trhu s banánmi, ktoré Komisia už zohľadnila vo svojom rozhodnutí, nemôže predstavovať dôkaz v prospech podniku (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. decembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, T‑43/02, Zb. s. II‑3435, body 353 až 355).

700    Z toho vyplýva, že žalobkyňa neuviedla nijaký dôkaz o tom, že odpoveď spoločnosti Dole na oznámenie o výhradách by bola užitočná pre jej obhajobu.

701    Treba poznamenať, že žalobkyňa neuviedla nijakú pripomienku k odpovedi spoločnosti Weichert na oznámenie o výhradách, pokiaľ ide o porušenie práva na obhajobu z dôvodu nesprístupnenia dôkazov v prospech podniku.

702    Za týchto okolností je potrebné konštatovať, že aj keby sa žalobkyňa mohla odvolávať na tieto dokumenty počas správneho konania, nemohli by ovplyvniť konštatovania Komisie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2010, Knauf Gips/Komisia, už citovaný v bode 104 vyššie, bod 25) a žalobný dôvod založený na porušení práva na obhajobu sa musí zamietnuť.

703    Keďže žalobkyňa nepredložila nijaké dôkazy, ktoré by preukazovali, že predmetné dokumenty by boli užitočné pre jej obhajobu, je tiež potrebné zamietnuť jej návrh na uloženie povinnosti sprístupniť ich v rámci súdneho konania (pozri v tomto zmysle rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 416 vyššie, bod 415).

 O údajnom rozpore medzi oznámením o výhradách a napadnutým rozhodnutím

704    Žalobkyňa poznamenáva, že v oznámení o výhradách Komisia rozlíšila tri rôzne druhy výmen informácií a že hlavné tvrdenie Komisie uvedené v oznámení o výhradách nespočívalo v tom, že niektoré z opísaných kontaktov porušovali článok 81 ES individuálne, ale že tieto kontakty posudzované ako celok dosiahli intenzitu zodpovedajúcu stanovovaniu cien. Komisia v napadnutom rozhodnutí neuviedla toto tvrdenie a jej stanovisko v tomto rozhodnutí má veľmi málo spoločného s oznámením o výhradách.

705    Žalobkyni bola pritom odňatá možnosť vyjadriť svoj názor na toto nové stanovisko Komisie, čo predstavuje porušenie práva na obhajobu. Okrem toho tvrdenie Komisie, že len obmedzila rozsah porušenia, je nezlučiteľné so skutočnosťou, že upustila od výhrad proti trom zo šiestich podnikov, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách, pričom táto skutočnosť tiež potvrdzuje existenciu nielen kvantitatívneho, ale aj kvalitatívneho rozdielu medzi teóriou uvedenou v spomenutom oznámení a teóriou obsiahnutou v napadnutom rozhodnutí.

706    Treba pripomenúť, že podľa judikatúry konečné rozhodnutie Komisie nemusí byť nevyhnutne vernou kópiou oznámenia o výhradách (rozsudok Súdneho dvora z 29. októbra 1980, van Landewyck a i./Komisia, 209/78 až 215/78 a 218/78, Zb. s. 3125, bod 68). Komisia totiž musí mať možnosť zohľadniť vo svojom rozhodnutí odpovede dotknutých podnikov na oznámenie o výhradách. V tomto ohľade musí mať možnosť nielen prijať alebo odmietnuť tvrdenia dotknutých podnikov, ale tiež pristúpiť k svojej vlastnej analýze skutočností uvedených týmito podnikmi, a to buď aby upustila od výhrad, ktoré sa ukážu nedôvodné, alebo aby skutkovo a právne upravila alebo doplnila svoju argumentáciu na podporu výhrad, na ktorých trvá (rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, 41/69, Zb. s. 661, bod 92; pozri v tomto zmysle aj rozsudok Suiker Unie a i./Komisia, už citovaný v bode 151 vyššie, body 437 a 438). Porušenie práva na obhajobu treba navyše konštatovať len vtedy, ak konečné rozhodnutie pripisuje dotknutým podnikom iné porušenia ako tie, ktoré boli uvedené v oznámení o výhradách, alebo ak obsahuje odlišné skutkové okolnosti (rozsudok ACF Chemiefarma/Komisia, už citovaný, bod 94; pozri v tomto zmysle aj rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. februára 1994, CB a Europay/Komisia, T‑39/92 a T‑40/92, Zb. s. II‑49, body 49 až 52).

707    O taký prípad nejde, ak sa – tak ako v prejednávanej veci – údajné rozdiely medzi oznámením o výhradách a konečným rozhodnutím netýkajú iných správaní ako tých, ku ktorým sa dotknuté podniky už vyjadrili a ktoré teda nesúvisia so žiadnou novou výhradou (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, bod 103).

708    Je totiž nesporné, že v oznámení o výhradách boli uvedené tri protisúťažné postupy, a to:

–        výmena informácií o množstvách banánov dovážaných do severnej Európy,

–        dvojstranné kontakty týkajúce sa podmienok na trhu s banánmi, cenových trendov a/alebo údajov o referenčných cenách pred stanovením týchto cien,

–        výmena referenčných cien banánov.

709    V bode 429 oznámenia o výhradách Komisia jednoznačne konštatovala, že „každý súbor dvojstranných dohôd“ a súhrn týchto dohôd predstavuje porušenie, ktorého cieľom je obmedzovanie hospodárskej súťaže v Spoločenstve a v EHP v zmysle článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP.

710    Tento záver nadväzuje na samostatné preskúmanie každého z vytýkaných správaní najmä v bodoch 404 a 412 až 416 oznámenia o výhradách, v ktorých Komisia spomenula „súbor dvojstranných kontaktov týkajúcich sa situácie na trhu s banánmi, cenových trendov a/alebo údajov o referenčných cenách pred stanovením týchto cien, ktorým účastníci konania ovplyvňovali určovanie cien, čo v konečnom dôsledku predstavuje stanovenie cien“, a konštatovala, že „tieto tajné dohody mali protisúťažný cieľ“.

711    V napadnutom rozhodnutí Komisia po analýze odpovedí na oznámenie o výhradách a vyhlásení dotknutých podnikov uvedených na ich vypočutí napokon upustila jednak od výhrad súvisiacich s výmenami informácií o množstvách a výhrad týkajúcich sa výmen referenčných cien ako samostatných porušení, pričom trvala len na výhrade týkajúcej sa zosúladeného postupu súvisiaceho s tým, čo nazvala kontakty pred stanovením cien, a jednak od výhrad voči spoločnosti Fyffes, spoločnosti Van Parys a spoločnosti Del Monte ako dodávateľovi banánov.

712    Toto posledné konštatovanie vyjadruje len jednoduchý rozdiel medzi subjektmi, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách, a subjektmi, ktorým bolo určené napadnuté rozhodnutie, z čoho žalobkyňa nemôže vyvodiť existenciu novej výhrady, ku ktorej sa nemohla vyjadriť.

713    Žalobkyňa za týchto okolností nemôže úspešne namietať porušenie svojho práva na obhajobu.

714    Napokon, pokiaľ argumentáciu týkajúcu sa rozporu medzi napadnutým rozhodnutím a oznámením o výhradách možno chápať aj tak, že podporuje popretie existencie porušenia, lebo zdôrazňuje „absurdnosť“ prístupu Komisie, z vyššie uvedených úvah vyplýva, že táto argumentácia sa musí aj v tomto smere zamietnuť.

 O argumentácii vedľajšej účastníčky konania

715    Vedľajšia účastníčka konania uvádza, že podporuje žalobkyňu v rámci jej žalobného dôvodu založeného na porušení práva na obhajobu v rozsahu, v akom tento žalobný dôvod preukazuje, že Komisia porušila podstatné formálne náležitosti počas vyšetrovania a pri údajnom preukázaní porušenia článku 81 ES.

716    Vedľajšia účastníčka konania vytýka Komisii, že nevyhotovila zápisnice z výsluchov svedkov dôležitých pre vyšetrovanie, ktoré by bolo možné zverejniť, a nechala na spoločnosť Chiquita, aby viedla výsluchy týchto kľúčových svedkov a predložila zápisnice o ich výpovediach.

717    Článok 40 štvrtý pododsek štatútu Súdneho dvora stanovuje, že návrh obsiahnutý v návrhu na vstúpenie do konania ako vedľajší účastník môže obsahovať iba návrhy podporujúce jedného z účastníkov konania. Článok 116 ods. 4 rokovacieho poriadku stanovuje, že vyjadrenie vedľajšieho účastníka musí najmä obsahovať návrhy vedľajšieho účastníka, ktorými navrhuje úplnú či čiastočnú podporu alebo úplné či čiastočné zamietnutie návrhov niektorého z účastníkov konania, ako aj dôvody a tvrdenia vedľajšieho účastníka.

718    Tieto ustanovenia priznávajú vedľajšiemu účastníkovi konania právo samostatne uplatňovať nielen tvrdenia, ale aj dôvody, pokiaľ podporujú návrhy jedného z hlavných účastníkov konania a neodlišujú sa úplne od úvah, ktoré sú základom sporu, tak ako je vymedzený medzi žalobcom a žalovaným, čo by malo za následok zmenu predmetu tohto sporu (pozri rozsudok Regione autonoma della Sardegna/Komisia, už citovaný v bode 312 vyššie, bod 152 a tam citovanú judikatúru).

719    Pokiaľ ide o rozhodnutie o prípustnosti dôvodov a tvrdení, na ktoré sa vedľajší účastník konania odvoláva, je úlohou Všeobecného súdu preveriť, či tieto dôvody súvisia s predmetom sporu, tak ako ho vymedzili hlavní účastníci konania.

720    V prejednávanom prípade treba konštatovať, že výhrada vznesená vedľajšou účastníčkou konania sa týka priebehu vyšetrovacej fázy správneho konania, ku ktorej žalobkyňa vo svojich písomných vyjadreniach neuviedla nijaké pripomienky, pričom žalobný dôvod týkajúci sa porušenia práva na obhajobu je založený jednak na nesprístupnení listín po sprístupnení spisu dotknutým podnikom a jednak na údajnom rozpore medzi oznámením o výhradách a napadnutým rozhodnutím.

721    Zdá sa teda, že výhrada vznesená vedľajšou účastníčkou konania sa úplne odlišuje od úvah uvedených na podporu žalobného dôvodu uplatneného žalobkyňou v rámci tohto konania, a teda mení spor tak, ako je vymedzený medzi žalobcom a žalovaným. Preto ju treba – ako tvrdí Komisia – zamietnuť ako neprípustnú.

722    Pre úplnosť, aj keby uvedenú výhradu bolo možné považovať za prípustnú, aj tak by ju bolo potrebné zamietnuť.

723    V prvom rade je nesporné, že vo vyšetrovacom spise Komisie, ku ktorému mali Del Monte a Weichert prístup, sú uvedené všetky vyhlásenia spoločnosti Chiquita uvedené na podporu jej žiadosti o zhovievavosť podľa bodu 11 písm. a) oznámenia o spolupráci, na základe ktorej Komisia tiež preukázala porušenie článku 81 ES.

724    Ďalej treba pripomenúť, že Komisia nemá v rámci uplatnenia pravidiel hospodárskej súťaže Zmluvy nijakú všeobecnú povinnosť vyhotoviť zápisnice z diskusií, ktoré mala s inými účastníkmi konania počas stretnutí s nimi. Nič to však nemení na tom, že ak má Komisia v úmysle použiť vo svojom rozhodnutí dôkaz v neprospech žalobcu, ktorý jej oznámil iný účastník porušenia ústne, musí ho dotknutému podniku sprístupniť, aby sa mohol účinne vyjadriť k záverom, ku ktorým Komisia dospela na základe tohto dôkazu. Prípadne musí na tento účel vytvoriť písomný dokument určený na založenie do jej spisu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, Zb. s. II‑4407, body 66 a 67).

725    Je však potrebné konštatovať, že argumentácia vedľajšej účastníčky konania je vzhľadom na túto judikatúru neúčinná. Weichert totiž len tvrdí, že z dôvodu neexistencie zápisníc nemala – rovnako ako Del Monte – prístup k dôkazom, ktoré by mohli byť v jej prospech, čo potvrdila na pojednávaní.

726    Za týchto okolností je potrebné konštatovať, že Komisii nemožno vytýkať nijaké porušenie práva na obhajobu.

727    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že návrh žalobkyne na zrušenie napadnutého rozhodnutia sa musí zamietnuť.

 O návrhu na zníženie pokuty

728    Žalobkyňa, ktorú podporuje vedľajšia účastníčka konania, uviedla dva žalobné dôvody založené na zjavne nesprávnom posúdení Komisie pri určovaní výšky pokuty a na porušení článku 23 nariadenia č. 1/2003, ako aj legitímnych očakávaní spoločnosti Weichert.

729    Z písomných vyjadrení žalobkyne a vedľajšej účastníčky konania vyplýva, že obe uviedli odlišné výhrady proti analýze Komisie týkajúcej sa závažnosti porušenia, dodatočnej sumy, poľahčujúcich okolností, zohľadnenia spolupráce spoločnosti Weichert, ako aj osobitnú výhradu týkajúcu sa viacnásobného porušenia zásady rovnosti zaobchádzania Komisiou.

1.     Úvodné pripomienky

730    Je nesporné, že pri stanovovaní výšky pokuty uloženej spoločnostiam Del Monte a Weichert Komisia uplatnila usmernenia (odôvodnenie 446 napadnutého rozhodnutia), ktoré stanovili dvojstupňovú metódu výpočtu (bod 9 usmernení).

731    Usmernenia v rámci prvej fázy výpočtu stanovujú, že Komisia určí základnú sumu pre každý dotknutý podnik alebo združenie podnikov, a v tejto súvislosti obsahujú nasledujúce ustanovenia:

„12.      Základná výška sa stanoví podľa hodnoty predaja s použitím nasledujúcej metodiky.

…

13.      Pri stanovení základnej výšky uloženej pokuty bude Komisia vychádzať z hodnoty predaja tovaru alebo služieb podniku, s ktorými porušenie priamo alebo nepriamo súvisí v príslušnej geografickej oblasti v rámci EHP. Komisia obvykle použije na výpočet hodnotu predaja podniku počas posledného celého roku, v ktorom sa podnik podieľal na porušení…

…

19.      Základná výška pokuty bude súvisieť s určitou časťou hodnoty predaja stanovenou v závislosti od stupňa závažnosti porušenia a vynásobenou počtom rokov, v ktorých porušenie trvalo.

20.      Vyhodnotenie závažnosti sa vykoná na osobitne na každý typ porušenia prihliadajúc na všetky relevantné okolnosti prípadu.

21.      Vo väčšine prípadov sa zohľadňovaná časť hodnoty predaja stanoví na úrovni, ktorá môže dosiahnuť až 30 %.

22.      Pri rozhodovaní o tom, či časť hodnoty predaja, ktorá sa má vziať do úvahy pre daný prípad, by mala byť situovaná v hornej alebo v dolnej časti stupnice, Komisia zohľadní určitý počet ukazovateľov, napríklad povahu porušenia, kumulovaný podiel všetkých zúčastnených strán na trhu, geografický rozsah porušenia, uskutočnenie alebo neuskutočnenie porušenia.

23.      Medzi najzávažnejšie obmedzenia hospodárskej súťaže patria svojou povahou horizontálne dohody o stanovení cien, rozdelení trhu a obmedzení produkcie, ktoré sú zväčša tajné. Tieto by mali byť na základe politiky hospodárskej súťaže prísne sankcionované. Časť zohľadňovaných predajov [Zohľadňovaná časť predajov – neoficiálny preklad] u takýchto porušení sa teda obvykle bude nachádzať v hornej časti stupnice.

24.      Aby sa plne zohľadnilo trvanie účasti každého podniku na porušení, vynásobí sa suma stanovená na základe hodnoty predaja (pozri body 20 až 23) počtom rokov účasti na porušení. Obdobia kratšie ako 6 mesiacov sa budú počítať ako polrok. Obdobia dlhšie ako 6 mesiacov, ale kratšie ako jeden rok sa budú počítať ako celý rok.

25.      Okrem toho, Komisia nezávisle od trvania účasti podniku na porušení zahrnie do základnej výšky pokuty sumu pohybujúcu sa medzi 15 % až 25 % hodnoty predaja podľa definície v časti A, aby podniky odradila od akejkoľvek účasti na horizontálnych dohodách o stanovení cien, rozdelení trhu a obmedzení produkcie. Komisia môže takisto uplatniť takúto dodatočnú sumu aj v prípade iných porušení. Komisia pri rozhodovaní o pomere hodnoty predaja, ktorý sa má brať do úvahy v konkrétnom prípade, zohľadní určitý počet faktorov, najmä tie, ktoré sú uvedené v bode 22.

…“

732    Usmernenia v rámci druhej fázy výpočtu stanovujú, že Komisia môže zvýšiť alebo znížiť základnú sumu po celkovej úvahe a s prihliadnutím na všetky významné okolnosti (body 11 a 27 usmernení).

733    V súvislosti s týmito okolnosťami bod 29 usmernení stanovuje:

„Komisia môže znížiť základnú výšku pokuty ak zistí existenciu poľahčujúcich okolností, napríklad:

–        ak podnik dokáže, že ukončil porušenie hneď po prvom zásahu Komisie. Táto okolnosť sa nepoužije v prípade dohôd alebo praktík tajnej povahy (najmä kartelov);

–        ak podnik dokáže, že porušenie bolo spáchané z nedbalosti;

–        ak podnik dokáže, že jeho účasť na porušení je významne znížená a v dôsledku toho preukáže, že v dobe, keď bol stranou dohôd predstavujúcich porušenie, sa v skutočnosti vyhýbal ich uplatňovaniu a choval sa na trhu konkurenčným spôsobom. Samotná skutočnosť, že sa určitý podnik podieľal na porušení v kratšom časovom období ako ostatné podniky, sa nebude považovať za poľahčujúcu okolnosť, pretože táto okolnosť je už zohľadnená vo výške pokuty [v základnej sume – neoficiálny preklad];

–        ak dotknutý podnik účinne spolupracuje s Komisiou nad rámec oznámenia zhovievavosti a zákonom stanovenej povinnosti spolupráce;

–        ak protikonkurenčné správanie bolo povolené, alebo podporované verejnými orgánmi alebo predpismi.“

2.     Napadnuté rozhodnutie

734    Je potrebné pripomenúť, že Komisia uviedla, že základná suma pokuty sa skladá zo sumy od 0 % do 30 % relevantného predaja podniku v závislosti od stupňa závažnosti porušenia vynásobenej počtom rokov účasti podniku na porušení a z dodatočnej sumy od 15 % do 25 % hodnoty predaja bez ohľadu na dĺžku trvania (odôvodnenie 448 napadnutého rozhodnutia).

735    V napadnutom rozhodnutí je hodnota predaja čerstvých banánov dosiahnutého spoločnosťou Weichert v roku 2002 odhadnutá na 82 571 574 eur (odôvodnenia 451 a 453).

736    V súlade s bodmi 20 a 22 usmernení Komisia preskúmala a zohľadnila pri stanovení časti hodnoty predaja v závislosti od stupňa závažnosti porušenia rôzne faktory týkajúce sa povahy porušenia, kumulovaného podielu všetkých dotknutých podnikov na trhu, geografického rozsahu porušenia a uskutočnenia porušenia, ako to vyplýva z odôvodnení 454 až 460 napadnutého rozhodnutia.

737    Komisia zdôraznila, že dotknuté podniky sa podieľali na jedinom a pokračujúcom porušení prostredníctvom zosúladeného postupu, ktorým koordinovali svoje referenčné ceny banánov v severnej Európe, a ktoré sa teda týka stanovenia cien, pričom praktiky týkajúce sa cien už vzhľadom na svoju povahu patria medzi najzávažnejšie obmedzenia hospodárskej súťaže, keďže skresľujú hospodársku súťaž vo vzťahu ku kľúčovému parametru hospodárskej súťaže (odôvodnenie 455 napadnutého rozhodnutia).

738    Komisia tiež zohľadnila kombinovaný trhový podiel podnikov, v prípade ktorých bolo možné preukázať porušenie, odhadovaný približne na 40 % až 45 % (odôvodnenie 457 napadnutého rozhodnutia) a geografický rozsah porušenia, ktoré pokrývalo Rakúsko, Belgicko, Dánsko, Fínsko, Nemecko, Luxembursko, Holandsko a Švédsko (odôvodnenie 458 napadnutého rozhodnutia).

739    Na základe týchto faktorov ako aj konštatovania o skutočnej realizácii porušenia Komisia rozhodla o tej istej časti hodnoty predaja, teda 15 %, určenej v závislosti od závažnosti porušenia, pre všetky podniky, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené (odôvodnenie 460 napadnutého rozhodnutia).

740    Vzhľadom na obdobie porušovania od 1. januára 2000 do 31. decembra 2002 Komisia na základe bodu 24 usmernení rozhodla o násobku 3 na základe dĺžky trvania porušenia (odôvodnenia 461 a 462 napadnutého rozhodnutia).

741    Pri stanovovaní dodatočnej sumy uvedenej v bode 25 usmernení Komisia prostredníctvom odkazu na bod 8.3.1.1 napadnutého rozhodnutia poukázala na svoje posúdenie vyššie uvedených faktorov. Konštatovala, že percentuálna sadzba, ktorá sa má uplatniť vo vzťahu k dodatočnej sume, má byť 15 % (odôvodnenia 463 a 464 napadnutého rozhodnutia).

742    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že bod 25 usmernení stanovuje, že Komisia pri určovaní pomeru hodnoty predaja, ktorý sa má brať do úvahy v konkrétnom prípade, zohľadní určitý počet faktorov, najmä tie, ktoré sú uvedené v bode 22 usmernení.

743    Na konci tejto prvej fázy Komisia stanovila nasledujúce základné sumy (odôvodnenie 465 napadnutého rozhodnutia):

–        208 000 000 eur pre spoločnosť Chiquita,

–        114 000 000 eur pre spoločnosť Dole,

–        49 000 000 eur pre spoločnosti Del Monte a Weichert.

744    Základná suma pokuty, ktorá mala byť uložená, bola z dôvodu poľahčujúcich okolností v prípade všetkých subjektov, ktorým bolo určené napadnuté rozhodnutie, znížená o 60 % vzhľadom na osobitný režim právnej úpravy odvetvia banánov a z dôvodu, že koordinácia sa týkala referenčných cien (odôvodnenie 467 napadnutého rozhodnutia). Zníženie o 10 % bolo – tiež na základe poľahčujúcich okolností – priznané spoločnosti Weichert, ktorá nebola informovaná o kontaktoch pred stanovením cien medzi spoločnosťami Dole a Chiquita (odôvodnenie 476 napadnutého rozhodnutia).

745    Komisia navyše konštatovala, že Weichert nespolupracovala nad rámec svojej zákonnej povinnosti, a v tejto súvislosti zdôraznila, že jej odpovede na žiadosti o informácie, ktoré boli poskytnuté v určených lehotách, patrili do rámca povinnosti aktívnej spolupráce podniku, čo znamenalo, že táto spoločnosť musela dať Komisii k dispozícii všetky informácie týkajúce sa predmetu vyšetrovania. Komisia sa rozhodla neuplatniť bod 29 štvrtú zarážku usmernení, keďže sa domnievala, že porušenie v prejednávanej veci spadá do pôsobnosti oznámenia o spolupráci (odôvodnenie 474 napadnutého rozhodnutia).

3.     O závažnosti

746    Žalobkyňa tvrdí, že hoci Komisia správne uznáva, že mimoriadne obmedzená úloha spoločnosti Weichert predstavuje poľahčujúcu okolnosť podľa usmernení, pri stanovovaní základnej sumy pokuty nevzala do úvahy skutočnosť, že porušenie, ktorého sa Weichert údajne dopustila, bolo menej závažné ako porušenia, ktorých sa dopustili Dole a Chiquita, a stanovila pre tieto tri podniky tú istú sumu, čo je v rozpore s judikatúrou uvedenou v odôvodnení 245 napadnutého rozhodnutia a bodmi 20 až 23 usmernení. Chyba, ktorej sa Komisia dopustila pri výpočte pokuty, údajne vyplýva z jej nesprávneho názoru, že v prejednávanom prípade ide o jediné porušenie.

747    Podľa vedľajšej účastníčky konania Komisia porušila zásadu proporcionality tým, že skreslila závažnosť porušenia, keďže po prvé vychádzala zo skutočnosti, že zosúladený postup sa týka stanovenia cien (odôvodnenie 455 napadnutého rozhodnutia), hoci uznala, že „kartel sa týkal ponukových cien“ (odôvodnenie 456 napadnutého rozhodnutia) a nie skutočných cien, po druhé – bez príslušných dôkazov – tvrdila, že jej správanie predstavuje jedno z najškodlivejších obmedzení hospodárskej súťaže (odôvodnenie 455 napadnutého rozhodnutia), napriek viacerým faktorom, ktoré preukazovali opak, a po tretie nevzala do úvahy skutočnosť, že údajné porušenie sa netýkalo veľkého počtu dovozcov ani veľkého podielu na trhu, teda 40 % až 45 % alebo dokonca 20 % až 30 %, vzhľadom na skutočnosť, že Komisia nevyvodila zodpovednosť spoločností Weichert alebo Del Monte za kontakty pred stanovením cien medzi spoločnosťami Chiquita a Dole.

748    Po prvé treba spoločne preskúmať výhradu vznesenú žalobkyňou a vyššie uvedené tretie tvrdenie vedľajšej účastníčky konania, pokiaľ sa týka konštatovania Komisie o existencii jediného porušenia.

749    Podľa ustálenej judikatúry sa závažnosť porušenia určuje s ohľadom na viacero faktorov, vo vzťahu ku ktorým Komisia disponuje voľnou úvahou (rozsudok Súdneho dvora z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, C‑328/05 P, Zb. s. I‑3921, bod 43), akými sú osobitné okolnosti prípadu, jeho kontext a odradzujúci dosah pokút, pričom tu nejde o záväzný alebo taxatívny zoznam kritérií, ktoré musia byť povinne vzaté do úvahy (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 54 vyššie, bod 241, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Carbone‑Lorraine/Komisia, T‑73/04, Zb. s. II‑2661, bod 68).

750    Ako bolo uvedené vyššie, Komisia v prejednávanom prípade stanovila výšku pokút uplatnením metódy definovanej v usmerneniach.

751    Treba pripomenúť, že ak aj tieto usmernenia podľa ustálenej judikatúry nemôžu byť kvalifikované ako právne pravidlá, ktoré by bola administratíva povinná v každej situácii dodržiavať, vyjadrujú konvenčné pravidlá postupu, ktorých sa administratíva musí vo svojej praxi pridŕžať a od ktorých sa nemôže v individuálnom prípade odkloniť bez udania dôvodov zlučiteľných so zásadou rovnosti zaobchádzania (pozri rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 54 vyššie, bod 209 a tam citovanú judikatúru).

752    Z bodov 19 až 26 usmernení vyplýva, že usmernenia v prvom rade stanovujú posúdenie závažnosti porušenia ako takého, čo slúži na určenie časti hodnoty predaja a následne základnej sumy pokuty.

753    Body 27 až 29 usmernení ďalej stanovujú úpravu základnej sumy pokuty v závislosti od určitých priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, ktoré sa týkajú jednotlivých dotknutých podnikov.

754    Tieto posledné uvedené ustanovenia sú vyjadrením judikatúry, podľa ktorej v prípade, ak porušenie spáchali viaceré podniky, je potrebné skúmať pomernú závažnosť účasti každého z nich na porušení (rozsudky Suiker Unie a i./Komisia, už citovaný v bode 151 vyššie, bod 623, a Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 296 vyššie, bod 150; rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Cheil Jedang/Komisia, T‑220/00, Zb. s. II‑2473, bod 184) s cieľom určiť, či v ich prípade existujú priťažujúce alebo poľahčujúce okolnosti.

755    Tento záver predstavuje logický dôsledok zásady individualizácie trestov a pokút, podľa ktorej podnik možno sankcionovať iba za skutočnosti, ktoré sa mu individuálne pripisujú, čo je zásada uplatniteľná v každom správnom konaní, ktoré môže viesť k sankciám podľa pravidiel hospodárskej súťaže Únie (pokiaľ ide o pripísanie pokuty, pozri rozsudky Súdu prvého stupňa z 13. decembra 2001, Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, T‑45/98 a T‑47/98, Zb. s. II‑3757, bod 63, a Cheil Jedang/Komisia, už citovaný v bode 754 vyššie, bod 185).

756    V prejednávanom prípade Komisia pri určovaní sumy pokuty uloženej spoločnosti Weichert v celom rozsahu dodržala svoje usmernenia a vyššie uvedenú judikatúru.

757    Komisia najprv posúdila závažnosť porušenia z objektívneho hľadiska a v tejto súvislosti oprávnene zohľadnila skutočnosť, že išlo o jediné porušenie týkajúce sa stanovenia cien, na ktorom sa podieľali podniky, na ktoré pripadala takmer polovica odvetvia, a ktoré pokrývalo osem členských štátov, ktoré predstavovali podstatnú časť Únie, vrátane Nemecka, čo je veľmi dôležitý trh banánov v severnej Európe.

758    Ako bolo uvedené v bodoch 590 až 650 vyššie, Komisia oprávnene konštatovala, že všetky predmetné protisúťažné postupy predstavovali jediné porušenie. Toto porušenie vyplývalo z kolektívneho správania všetkých podnikov, ktorým bolo určené napadnuté rozhodnutie, a všetky tieto podniky, vrátane podniku tvoreného spoločnosťou Weichert a žalobkyňou, sa na ňom podieľali.

759    Je však nesporné, že podnik tvorený spoločnosťou Weichert a žalobkyňou sa nepodieľal na celkovom karteli v rovnakej miere ako Dole alebo Chiquita.

760    Preto Komisia následne posúdila pomernú závažnosť účasti spoločnosti Weichert na porušení, pričom konkrétne zohľadnila skutočnosť, že táto spoločnosť sa podieľala len na jednej z dvoch častí kartelu, čo odôvodnilo zníženie základnej sumy pokuty, ktorá mala byť uložená, o 10 % z dôvodu poľahčujúcich okolností.

761    Je teda zrejmé, že Komisia zohľadnila skutočnosť, že protiprávne konanie podniku tvoreného spoločnosťou Weichert a žalobkyňou bolo menej závažné ako protiprávne konanie spoločností Dole a Chiquita, a preto Komisii nemožno vytýkať žiadnu diskrimináciu podniku tvoreného spoločnosťou Weichert a žalobkyňou.

762    Za týchto okolností sa musí zamietnuť argumentácia žalobkyne a vedľajšej účastníčky konania, podľa ktorej Komisia nesprávne stanovila pre všetky dotknuté podniky tú istú základnú sumu pokuty z dôvodu – tiež nesprávneho – konštatovania o existencii jediného porušenia.

763    Po druhé treba poukázať na to, že tvrdenia uvedené vedľajšou účastníčkou konania na podporu jej tvrdenia, že Komisia porušila zásadu proporcionality tým, že skreslila závažnosť porušenia, spomenuté v bode 747 vyššie, sú úplne nedôvodné a musia sa zamietnuť.

764    Pokiaľ ide o skutočnosť, že sankcionovaný zosúladený postup sa týkal oznamovaných cien a nie skutočných cien, čo podľa vedľajšej účastníčky konania nepredstavuje stanovenie cien, treba poznamenať, že cieľom tohto tvrdenia je v skutočnosti spochybniť samotnú existenciu porušenia článku 81 ods. 1 ES.

765    Ako však už bolo uvedené v bode 585 vyššie, Komisia správne dospela k záveru, že kontakty pred stanovením cien, ktoré sa uskutočnili medzi spoločnosťami Dole a Weichert a ktoré súviseli s koordináciou referenčných cien banánov, sa týkali stanovenia cien a že viedli k zosúladenému postupu, ktorého cieľom bolo obmedziť hospodársku súťaž v zmysle článku 81 ES.

766    Pokiaľ tvrdenie vedľajšej účastníčky konania možno chápať ako tvrdenie o menšej závažnosti porušenia z dôvodu, že porušenie sa týkalo oznamovaných cien a nie transakčných cien, treba zdôrazniť, že Komisia priznala spoločnosti Weichert na základe poľahčujúcich okolností dvojnásobné zníženie pokuty, z ktorých jedno vo výške 60 % bolo založené na existencii osobitného režimu právnej úpravy a na skutočnosti, že kartel sa týkal referenčných cien (odôvodnenie 467 napadnutého rozhodnutia). Rozsah tohto zníženia vylučuje akékoľvek porušenie zásady proporcionality Komisiou.

767    Žalobkyňa ani vedľajšia účastníčka konania sa osobitne nevyjadrili k spôsobu, akým Komisia zohľadnila dva vyššie uvedené faktory pri výpočte pokuty, ani k presnej percentuálnej sadzbe zníženia, ktorú uplatnila Komisia.

768    Pokiaľ ide o tvrdenie, že Komisia konštatovala, že správanie spoločnosti Weichert predstavuje jedno z najškodlivejších obmedzení hospodárskej súťaže, hoci zákazníci tejto spoločnosti potvrdili, že nedošlo k vzniku škody, treba pripomenúť, že prvým príkladom kartelu uvedeným v článku 81 ods. 1 písm. a) ES, ktorý je výslovne vyhlásený za nezlučiteľný so spoločným trhom, je práve kartel, ktorý „priamo alebo nepriamo určuj[e] nákupné alebo predajné ceny alebo iné obchodné podmienky“. Postup, ktorý bol predmetom kartelu, je výslovne zakázaný článkom 81 ods. 1 ES, lebo zahŕňa imanentné obmedzenia hospodárskej súťaže na spoločnom trhu.

769    Článok 81 ES smeruje, podobne ako iné pravidlá hospodárskej súťaže uvedené v Zmluve, nielen k ochrane priamych záujmov účastníkov hospodárskej súťaže alebo spotrebiteľov, ale aj k ochrane štruktúry trhu a tým hospodárskej súťaže ako takej. Preto konštatovanie existencie protisúťažného cieľa zosúladeného postupu nemožno podmieňovať existenciou priamej súvislosti tohto postupu so spotrebiteľskými cenami (rozsudok T‑Mobile Netherlands a i., už citovaný v bode 297 vyššie, body 38 a 39).

770    Zo systému sankcií za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, ako bol zavedený nariadeniami č. 17 a č. 1/2003 a ako ho vykladá judikatúra, vyplýva, že nedovolené dohody, akými sú kartely, si už z dôvodu svojej podstaty zasluhujú najprísnejšie pokuty. Účinok protisúťažnej praktiky nie je sám osebe rozhodujúcim kritériom na určenie výšky pokút (rozsudok Súdneho dvora z 12. novembra 2009, Carbone‑Lorraine/Komisia, C‑554/08 P, Zb. s. I‑189, bod 44).

771    Práve vzhľadom na tieto úvahy treba vykladať bod 23 usmernení, ktorý znie:

„Medzi najzávažnejšie obmedzenia hospodárskej súťaže patria svojou povahou horizontálne dohody o stanovení cien, rozdelení trhu a obmedzení produkcie, ktoré sú zväčša tajné. Tieto by mali byť na základe politiky hospodárskej súťaže prísne sankcionované. [Zohľadňovaná časť] predajov u takýchto porušení sa teda obvykle bude nachádzať v hornej časti stupnice.“

772    Treba poznamenať, že spojenie „horizontálne dohody o stanovení cien“ zahŕňa zosúladené postupy v zmysle článku 81 ES a v usmerneniach navyše nie je spomenuté zohľadnenie konkrétneho vplyvu porušenia v rámci určovania časti hodnoty predaja v závislosti od závažnosti porušenia.

773    Komisia v prejednávanom prípade v súlade s bodmi 20 a 22 usmernení pri stanovovaní uvedenej časti preskúmala a zohľadnila rôzne faktory súvisiace s povahou porušenia, kumulovaným podielom všetkých dotknutých podnikov na trhu, geografickým rozsahom porušenia a uskutočnením porušenia, ako to vyplýva z odôvodnení 454 až 459 napadnutého rozhodnutia, a vôbec nepreskúmala účinky predmetného postupu spočívajúce v obmedzení hospodárskej súťaže.

774    V reakcii na tvrdenie spoločnosti Weichert týkajúce sa neexistencie skutočného vplyvu porušenia na trh Komisia totiž v odôvodnení 472 napadnutého rozhodnutia len uviedla, že porušenie bolo uskutočnené a že „možno očakávať účinky“ protisúťažného správania, keďže „koordinácia pri stanovení referenčných cien mohla mať za podmienok posudzovanej veci už vzhľadom na svoju povahu vplyv na trh“. Ako Komisia správne zdôrazňuje v tom istom odôvodnení, „skutočný vplyv správania by mohol mať význam len v rámci bodu 31 usmernení…, ktorý oprávňuje Komisiu, aby zvýšila pokutu, ktorá by sa inak uplatnila, tak, aby prevýšila nezákonný zisk uskutočnený vďaka porušeniu“. Je však nesporné, že Komisia v napadnutom rozhodnutí neuplatnila toto ustanovenie.

775    Za týchto okolností je odkaz na listy zákazníkov spoločnosti Weichert, ktoré údajne preukazujú neexistenciu akejkoľvek škody vyplývajúcej z protisúťažného správania podniku tvoreného touto spoločnosťou a žalobkyňou, úplne irelevantný.

776    Treba zdôrazniť, že Komisia stanovila sumu vo výške 15 % hodnoty predaja spoločnosti Weichert, a teda uplatnila pomer nižší ako polovica pomeru, ktorý možno vo všeobecnosti uplatniť v prípade horizontálnych dohôd alebo zosúladených postupov týkajúcich sa stanovenia cien, teda 30 %. V bode 23 usmernení je jasne uvedené, že pomer, ktorý sa má použiť v prípade horizontálnych dohôd alebo zosúladených postupov týkajúcich sa stanovenia cien, sa obvykle bude nachádzať „v hornej časti stupnice“, pričom sadzba 15 % použitá Komisiou sa nachádza v spodnej časti „hornej časti stupnice“.

777    Túto sadzbu vo výške 15 % hodnoty predaja spoločnosti Weichert nemožno považovať za neprimeranú vzhľadom na porušenie týkajúce sa stanovenia cien, na ktorom sa podieľali podniky, na ktoré pripadala takmer polovica odvetvia, a ktoré pokrývalo osem členských štátov, ktoré predstavovali podstatnú časť Únie, vrátane Nemecka, čo je veľmi dôležitý trh banánov v severnej Európe.

778    Z toho vyplýva, že argumentácia žalobkyne a vedľajšej účastníčky konania, podľa ktorej Komisia pri stanovovaní základnej sumy pokuty nesprávne posúdila kritérium závažnosti, sa musí zamietnuť.

4.     O dodatočnej sume

779    Vedľajšia účastníčka konania tvrdí, že Komisia nesprávne uplatnila svoje usmernenia k metóde stanovenia pokút tým, že uložila „vstupný poplatok“ podľa bodu 25 usmernení, ktorý sa týka len „dohôd“, čo je kvalifikácia, ktorá v napadnutom rozhodnutí nebola použitá.

780    Toto tvrdenie sa musí zamietnuť z dôvodu, že je založené na čiastkovom a neobjektívnom výklade usmernení.

781    Bod 25 usmernení stanovuje, že základná suma bude zahŕňať sumu pohybujúcu sa medzi 15 % a 25 % hodnoty predaja s cieľom odradiť podniky od akejkoľvek účasti na „horizontálnych dohodách o stanovení cien, rozdelení trhu a obmedzení produkcie“, pričom toto spojenie je uvedené aj v bode 23 usmernení, ktorý odkazuje na poznámku pod čiarou č. 2, ktorá stanovuje, že pojem dohody zahŕňa „zosúladené postupy a rozhodnutia o združení [rozhodnutia združení ‒ neoficiálny preklad] podnikateľov v zmysle článku 81 zmluvy“.

782    Zo systematického a koherentného výkladu usmernení možno vyvodiť záver, že vysvetlivka uvedená v poznámke pod čiarou č. 2 sa týka aj pojmu dohody použitého v bode 25 usmernení.

783    Tvrdeniu vedľajšej účastníčky konania založenému na izolovanom výklade bodu 25 usmernení odporuje znenie tohto ustanovenia. Dodatočná suma, ktorá je v ňom upravená, predstavuje časť hodnoty predaja podniku v zmysle definície uvedenej v časti usmernení nazvanej „A. Stanovenie hodnoty predaja“ tak, ako suma určená v závislosti od závažnosti porušenia a pomer, ktorý sa má vziať do úvahy, závisí od toho, ako Komisia posúdi faktory, „najmä tie, ktoré sú uvedené v bode 22“, ktoré sa týkajú stanovenia časti hodnoty predaja určenej v závislosti od závažnosti porušenia.

784    Treba zdôrazniť, že konštatovanie, že „Komisia môže takisto uplatniť takúto dodatočnú sumu aj v prípade iných porušení“ uvedené v bode 25 usmernení, v každom prípade umožňuje zahrnúť zosúladené postupy do pôsobnosti tohto ustanovenia.

785    Napokon treba poukázať na to, že v reakcii na otázku Všeobecného súdu týkajúcu sa vplyvu kvalifikácie porušenia ako jediného porušenia na výšku pokuty vedľajšia účastníčka konania uviedla dve výhrady týkajúce sa dodatočnej sumy uplatnenej v napadnutom rozhodnutí.

786    Po prvé vedľajšia účastníčka konania tvrdila, že už neexistuje základ na uplatnenie uvedenej sumy, keďže „dvojstranné“ porušenie nemožno kvalifikovať ako horizontálnu dohodu o stanovení cien ani ako porušenie týkajúce sa stanovenia cien.

787    Vedľajšia účastníčka konania tým najmä opakuje argumentáciu žalobkyne uvedenú na podporu spochybnenia porušenia článku 81 ES.

788    Je však potrebné pripomenúť, že Komisia správne konštatovala, že kontakty pred stanovením cien medzi spoločnosťami Dole a Weichert sa týkali stanovenia cien a predstavovali jednu z dvoch častí celkového kartelu, na ktorom sa dotknuté podniky podieľali.

789    Výhrada spomenutá v bode 786 vyššie sa teda musí zamietnuť.

790    Po druhé vedľajšia účastníčka konania uviedla, že nie je opodstatnené uložiť dodatočnú sumu vo výške 15 % hodnoty predaja. Uloženie minimálnej percentuálnej sadzby, ktorá nezohľadňuje osobitné okolnosti porušenia, odporuje zásade proporcionality.

791    Túto novú výhradu treba vyhlásiť za neprípustnú z dôvodu, že nesúvisí s predmetom konkrétnej otázky Všeobecného súdu týkajúcej sa osobitne pojmu jediné porušenie a jeho vplyvu na výšku pokuty. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že vedľajšia účastníčka konania po tom, čo vysvetlila svoju argumentáciu v reakcii na otázku Všeobecného súdu, uviedla, že „aj keby Všeobecný súd neuznal toto tvrdenie“, nebolo opodstatnené uložiť dodatočnú sumu vo výške 15 %, keďže samotná skutočnosť, že usmernenia stanovujú takú minimálnu percentuálnu sadzbu, nie je rozhodujúca.

792    Vedľajšia účastníčka konania navyše tým, že uviedla v priebehu konania novú výhradu, porušila článok 48 ods. 2 rokovacieho poriadku. Táto výhrada nie je založená na nových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania, a nepredstavuje ani rozšírenie výhrady, ktorá by bola predtým výslovne alebo implicitne uvedená v návrhu na začatie konania a úzko s ním súvisela. Preto ju treba vyhlásiť za neprípustnú (rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. marca 2002, Joynson/Komisia, T‑231/99, Zb. s. II‑2085, body 156 a 157, potvrdený uznesením Súdneho dvora z 27. septembra 2002, Joynson/Komisia, C‑204/02 P, neuverejneným v Zbierke).

793    Pre úplnosť treba uviesť, že táto výhrada sa musí v každom prípade zamietnuť z dôvodu, že je založená na nesprávnom predpoklade.

794    Je potrebné poznamenať, že Komisia v súlade s bodmi 20 a 22 usmernení pri stanovovaní časti hodnoty predaja v závislosti od stupňa závažnosti porušenia preskúmala a zohľadnila rôzne faktory súvisiace s povahou porušenia, kumulovaným podielom všetkých dotknutých podnikov na trhu, geografickým rozsahom porušenia a uskutočnením porušenia, ako to vyplýva z odôvodnení 454 až 459 napadnutého rozhodnutia. Pri stanovovaní dodatočnej sumy uvedenej v bode 25 usmernení Komisia prostredníctvom výslovného odkazu na bod 8.3.1.1 napadnutého rozhodnutia poukázala na svoje posúdenie uvedených faktorov, ako to vyplýva z odôvodnenia 463 napadnutého rozhodnutia.

795    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že bod 25 usmernení stanovuje, že Komisia pri rozhodovaní o pomere hodnoty predaja, ktorý sa má brať do úvahy v konkrétnom prípade, zohľadní určitý počet faktorov, najmä tie, ktoré sú uvedené v bode 22 usmernení.

796    Je teda zrejmé, že Komisia vzala do úvahy rôzne faktory, ktoré sa konkrétne týkali predmetného protiprávneho konania, a vedľajšia účastníčka konania tým, že len tvrdí, že nie je opodstatnené uložiť dodatočnú sumu vo výške 15 %, neuvádza nijaký dôkaz, ktorý by vyvracal konštatovania Komisie.

5.     O poľahčujúcich okolnostiach

797    Po prvé vedľajšia účastníčka konania tvrdí, že zníženie o 10 % priznané Komisiou nedostatočne zohľadňuje jej malý význam a úlohu v údajnom porušení, ktoré sa vyznačuje rôznymi faktormi: po prvé kontakty pred stanovením cien medzi spoločnosťou Dole a vedľajšou účastníčkou konania sú v porovnaní s kontaktmi pred stanovením cien medzi spoločnosťami Chiquita a Dole menej významné, ako to vyplýva z odôvodnenia 76 a nasl. a odôvodnení 93 až 99 napadnutého rozhodnutia, po druhé vedľajšia účastníčka konania zohrávala pasívnu úlohu, keďže ju takmer vždy kontaktoval zamestnanec spoločnosti Dole, a po tretie Komisia nekonštatovala, že vedľajšia účastníčka konania a Del Monte zodpovedajú za kontakty pred stanovením cien medzi spoločnosťami Chiquita a Dole.

798    Žalobkyňa tiež namieta, že kontakty pred stanovením cien medzi spoločnosťami Weichert a Dole boli oveľa menej intenzívne a časté ako kontakty pred stanovením cien medzi spoločnosťami Dole a Chiquita.

799    Treba poukázať na to, že podľa bodu 29 tretej zarážky usmernení na dosiahnutie zníženia pokuty z dôvodu poľahčujúcich okolností musí dotknutý podnik „doká[zať], že jeho účasť na porušení je významne znížená, a v dôsledku toho preuká[zať], že v dobe, keď bol stranou dohôd predstavujúcich porušenie, sa v skutočnosti vyhýbal ich uplatňovaniu a choval sa na trhu konkurenčným spôsobom“.

800    Samotná skutočnosť, že Weichert možno zohrávala malú alebo pasívnu úlohu, nemôže preukázať, že tento podnik sa na trhu správal konkurenčným spôsobom. Podmienky uplatnenia bodu 29 tretej zarážky usmernení teda v prejednávanom prípade nie sú splnené.

801    Tento záver neznamená, že za predpokladu, že by sa malá alebo pasívna úloha spoločnosti Weichert preukázala, nemohla by viesť k zníženiu pokuty. Zoznam okolností uvedených v bode 29 usmernení je totiž len orientačný, čo potvrdzuje použitie výrazu „napríklad“. Okrem toho voľná úvaha Komisie a jej hranice, ktoré si stanovila, neobmedzujú súdy Únie pri výkone ich neobmedzenej právomoci (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, T‑259/02 až T‑264/02 a T‑271/02, Zb. s. II‑5169, body 226 a 227, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom Erste Group Bank a i./Komisia, už citovaným v bode 91 vyššie).

802    Podľa ustálenej judikatúry pasívna úloha spočíva v „malej aktivite“ dotknutého podniku, teda v chýbajúcej aktívnej účasti na vypracovaní protisúťažnej dohody alebo dohôd (rozsudky Cheil Jedang/Komisia, už citovaný v bode 754 vyššie, bod 167, a z 8. októbra 2008, Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 749 vyššie, bod 163, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom z 12. novembra 2009, Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaným v bode 770 vyššie).

803    Spomedzi skutočností, ktoré môžu odhaliť pasívnu úlohu podniku v rámci kartelu, možno zohľadniť jeho výrazne menej častú účasť na rokovaniach v porovnaní s bežnými účastníkmi kartelu, rovnako ako jeho oneskorený vstup na trh, ktorý je predmetom porušenia, bez ohľadu na dĺžku trvania jeho účasti na porušení alebo tiež existenciu výslovných vyhlásení v tomto zmysle pochádzajúcich od zástupcov tretích podnikov, ktoré sa na porušení zúčastnili (pozri rozsudok z 8. októbra 2008, Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 749 vyššie, bod 164 a tam citovanú judikatúru).

804    Vedľajšia účastníčka konania predovšetkým tvrdí, že z odôvodnení 93 až 99 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že kontakty medzi pánom B., zamestnancom spoločnosti Chiquita, a pánom H., zamestnancom spoločnosti Dole, predstavovali „ústrednú os“ porušenia. Toto tvrdenie je irelevantné, keďže citované odôvodnenia sa týkajú len dĺžky trvania porušenia, ktoré pokrývalo to isté obdobie, pokiaľ ide o spoločnosti Dole a Weichert, od 1. januára 2000 do 31. decembra 2002, pričom obdobie porušovania sa v prípade spoločnosti Chiquita skončilo o mesiac skôr.

805    Weichert a Del Monte ďalej tvrdia, že kontakty pred stanovením cien medzi spoločnosťami Chiquita a Dole sa uskutočňovali častejšie ako kontakty so spoločnosťou Dole.

806    Z informácií obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí nevyplýva, že kontakty medzi spoločnosťami Dole a Chiquita sa uskutočňovali oveľa častejšie ako kontakty medzi spoločnosťami Dole a Weichert.

807    Podľa telefonických záznamov týkajúcich sa odchádzajúcich hovorov zo spoločnosti Chiquita do spoločnosti Dole sa medzi spoločnosťami Chiquita a Dole uskutočnilo v stredu 55 hovorov (odôvodnenie 76 napadnutého rozhodnutia), vo štvrtok 53 hovorov (odôvodnenie 77 napadnutého rozhodnutia) a Dole odhaduje počet týždňov, počas ktorých účastníci komunikovali v stredu aj vo štvrtok ráno, na 20 (odôvodnenie 86 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho Dole odhaduje frekvenciu hovorov na približne 20 za rok, pričom ku koncu predmetného obdobia sa uskutočnilo menej hovorov (odôvodnenie 79 napadnutého rozhodnutia).

808    Pokiaľ ide o kontakty medzi spoločnosťami Dole a Weichert, ku ktorým nie sú k dispozícii telefonické záznamy, Dole najprv vo svojej odpovedi na žiadosti o informácie uviedla, že komunikovala so spoločnosťou Weichert „takmer každý týždeň“, teda asi 40 týždňov v roku, a následne v odpovedi na oznámenie o výhradách tvrdila, že „výmena informácií o podmienkach na trhu sa uskutočňovala približne každý druhý týždeň z dôvodu cestovania a iných povinností“, čo je dôvod, ktorý už bol uvedený v odpovedi na žiadosti o informácie na účely vysvetlenia údajného počtu kontaktov (odôvodnenia 87 a 88 napadnutého rozhodnutia).

809    Weichert vo svojej odpovedi na žiadosť o informácie z 15. decembra 2006 vyhlásila, že kontakty so spoločnosťou Dole sa neuskutočňovali každú stredu, ale v priemere raz alebo dva razy mesačne. Keď ju Komisia 5. februára 2007 vyzvala, aby spresnila počet týždňov v roku, Weichert uviedla, že jej zamestnanci boli v kontakte so spoločnosťou Dole asi 20 až 25 týždňov v roku (odôvodnenie 87 napadnutého rozhodnutia).

810    Weichert následne v odpovedi na oznámenie o výhradách tvrdila, že kontakty so spoločnosťou Dole sa uskutočňovali „v priemere nie viac ako raz alebo dva razy mesačne“, pričom výslovne nezmenila svoj pôvodný odhad. Na základe toho Komisia konštatovala, že frekvencia týchto kontaktov bola približne 20 až 25 týždňov ročne, čo je v súlade s vyhláseniami spoločnosti Dole (odôvodnenia 90 a 91 napadnutého rozhodnutia).

811    Hoci je pravda, že číselné údaje týkajúce sa kontaktov medzi spoločnosťami Dole a Chiquita nezohľadňujú hovory spoločnosti Dole určené spoločnosti Chiquita, v každom prípade treba pripomenúť, že Komisia oprávnene dospela k záveru, že dvojstranné kontakty medzi spoločnosťami Dole a Weichert predstavovali vzhľadom na ich počet a koherentnosť ustálený systém poskytovania informácií, ktorý podniky využívali podľa svojich potrieb, ako to bolo v prípade kontaktov medzi spoločnosťami Dole a Chiquita.

812    Napokon vedľajšia účastníčka konania tvrdí, že ju takmer vždy kontaktoval zamestnanec spoločnosti Dole, a v tejto súvislosti sa odvoláva len na svoje vyhlásenia uvedené v reakcii na žiadosť o informácie z 15. decembra 2006.

813    Treba však poznamenať, že Dole počas správneho konania vyhlásila, že kontakty nadviazala buď ona alebo Weichert (odôvodnenie 68 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho Weichert netvrdila a už vôbec nepreukázala, že odmietla čo i len jeden kontakt so spoločnosťou Dole v stredu popoludní ani že počas troch rokov obdobia porušovania prerušila svoje kontakty s touto spoločnosťou. Preto Weichert podľa všetkého tri roky v celom rozsahu udržiavala tajné kontakty so spoločnosťou Dole, čo nie je v súlade s tvrdením o pasívnej úlohe.

814    Je však nesporné, že Weichert sa podieľala len na jednej časti celkového kartelu, čo bolo dôvodom na priznanie zníženia základnej sumy pokuty o 10 %.

815    Ako tvrdia žalobkyňa a vedľajšia účastníčka konania, toto zníženie a z neho vyplývajúca výška pokuty dostatočne neodrážajú pomernú závažnosť účasti spoločnosti Weichert na celkovom karteli, a preto porušujú zásadu proporcionality.

816    Podiel spoločnosti Weichert na celkovom karteli z dôvodu jej dvojstranných kontaktov pred stanovením cien so spoločnosťou Dole bol menej škodlivý pre hospodársku súťaž ako podiel spoločností Dole a Chiquita vzhľadom na ekonomickú silu spoločnosti Chiquita. Ako Komisia zdôraznila v napadnutom rozhodnutí, Chiquita je najväčším dodávateľom banánov v Európe a hodnota predaja čerstvých banánov dosiahnutá v roku 2001 bola odhadovaná na 365 800 000 eur, pričom tento údaj bol upravený na 347 631 700 eur po odpočítaní hodnoty banánov kúpených od iných subjektov, ktorým bolo určené napadnuté rozhodnutie (odôvodnenia 451 až 453 napadnutého rozhodnutia).

817    Za týchto okolností sa Všeobecný súd v rámci svojej neobmedzenej právomoci domnieva, že je potrebné zvýšiť rozsah zníženia základnej sumy pokuty na 20 % s cieľom náležite zohľadniť pomernú závažnosť účasti spoločnosti Weichert na celkovom karteli.

818    Naopak, treba zamietnuť tvrdenie, že skutočnosť, že Weichert nevedela o protiprávnych kontaktoch medzi spoločnosťami Dole a Chiquita, bola zohľadnená dvakrát, a to znížením sadzby 15 % použitej pri stanovení časti hodnoty predaja, ako aj znížením základnej sumy priznaným z dôvodu poľahčujúcich okolností, čo by predstavovalo neprimeranú výhodu pre spoločnosť Weichert.

819    Po druhé vedľajšia účastníčka konania tvrdí, že Komisia nevzala do úvahy jej legitímne očakávania, hoci si myslela, že predmetné správanie je legálne. Poskytovala svojim zákazníkom, Komisii a iným orgánom verejnej moci, ako napríklad FAO, informácie o oficiálnych cenách a iné informácie týkajúce sa trhu. Vedľajšia účastníčka konania uvádza, že nebol dôvod, aby rozlišovala rôzne kontakty, ktoré sa uskutočňovali v utorok, stredu alebo štvrtok, pričom samotná Komisia považovala tieto kontakty v oznámení o výhradách za nerozlíšiteľnú „sieť“ „komplexných dvojstranných dohôd“.

820    Treba poukázať na to, že bod 29 posledná zarážka usmernení stanovuje, že „Komisia môže znížiť základnú výšku pokuty… ak protikonkurenčné správanie bolo povolené, alebo podporované verejnými orgánmi alebo predpismi“.

821    Pokiaľ argumentácia vedľajšej účastníčky konania smeruje k zníženiu pokuty na základe tohto ustanovenia, podmienky jeho uplatnenia nie sú splnené.

822    Vedľajšia účastníčka konania na podporu svojich tvrdení len odkazuje na bod 244 svojej odpovede na oznámenie o výhradách, v ktorom uvádza, že pôvodne zbierala údaje o dovezených banánoch pre delegáciu nemeckej vlády a FAO. Nie je tam uvedené, že by Komisii boli určené informácie o referenčných cenách, ani tam nie je spomenuté poskytovanie takých informácií.

823    Weichert neuviedla nijaký konkrétny a objektívny dôkaz, ktorý by preukazoval, že Komisia alebo iná verejná inštitúcia jednak vedela o jej referenčných cenách a o podmienkach, za ktorých sa tieto ceny stanovovali od roku 2000 do roku 2002, a jednak povolila alebo podporovala protisúťažné správanie, ktorým sa tieto ceny stanovovali.

824    Pokiaľ argumentáciu vedľajšej účastníčky konania možno chápať ako tvrdenie, že nevedela o porušovaní článku 81 ES, keďže kartel nebol tajný, treba pripomenúť, že v predchádzajúcom znení usmernení bola stanovená možnosť priznať zníženie pokuty na základe poľahčujúcich okolností z dôvodu existencie „primeraných pochybností zo strany podniku o tom, či reštriktívne konanie naozaj predstavuje porušenie“.

825    Skutočnosť, že táto posledná uvedená zmienka už nie je uvedená v usmerneniach, neznamená, že uvedená okolnosť už nemôže viesť k zníženiu pokuty na základe poľahčujúcich okolností.

826    Vedľajšia účastníčka konania sa na podporu svojich tvrdení odvoláva na listy zákazníkov, o ktorých sa konštatovalo (pozri bod 341 vyššie), že jednak neposkytujú všetky požadované záruky objektívnosti a jednak nemajú dostatočnú dôkaznú silu na odôvodnenie záveru, že kartel bol verejne známy v celom svojom rozsahu (rozsudok Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, už citovaný v bode 801 vyššie, bod 506, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom Erste Group Bank a i./Komisia, už citovaným v bode 91 vyššie, bod 241).

827    Za predpokladu, že argumentácia vedľajšej účastníčky konania obsahuje tvrdenie založené na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery, treba pripomenúť, že právo domáhať sa tejto zásady sa vzťahuje na každého jednotlivca, ktorý sa nachádza v situácii, z ktorej vyplýva, že správny orgán u neho vyvolal dôvodné očakávania [rozsudky Súdneho dvora z 11. marca 1987, Van den Bergh en Jurgens a Van Dijk Food Products (Lopik)/Komisia, 265/85, Zb. s. 1155, bod 44, a z 26. júna 1990, Sofrimport/Komisia, C‑152/88, Zb. s. I‑153, bod 26]. Okrem toho nikto sa nemôže dovolávať porušenia tejto zásady, pokiaľ mu správny orgán neposkytol konkrétne uistenia (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 14. októbra 2010, Nuova Agricast a Cofra/Komisia, C‑67/09 P, Zb. s. I‑9811, bod 71, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. januára 2000, Mehibas Dordtselaan/Komisia, T‑290/97, Zb. s. II‑15, bod 59 a tam citovanú judikatúru).

828    V prejednávanom prípade stačí uviesť, že Weichert neuviedla nijaký konkrétny a objektívny dôkaz, ktorý by mohol preukázať existenciu konkrétnych uistení pochádzajúcich od Komisie, pokiaľ ide o legalitu kontaktov pred stanovením cien so spoločnosťou Dole. Samotné nepresné a nepodložené tvrdenia, že Weichert poskytovala Komisii informácie o oficiálnych cenách a o dovezených banánoch, v tejto súvislosti nemajú nijakú dôkaznú silu.

829    Napokon úvahy vedľajšej účastníčky konania o údajnej nemožnosti rozlíšiť jednotlivé druhy protisúťažných kontaktov, ktorým odporuje znenie bodu 429 oznámenia o výhradách (pozri bod 709 vyššie), nemajú nijaký význam, keďže nemôžu odôvodniť priznanie poľahčujúcej okolnosti na základe ktoréhokoľvek z troch uvedených dôvodov.

830    Z toho vyplýva, že Všeobecný súd nemôže priznať spoločnosti Weichert nijaké poľahčujúce okolnosti okrem tých, ktoré uznala Komisia, pričom Všeobecný súd zväčšil rozsah jednej z nich.

6.     O spolupráci

831    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia nesprávne vyložila svoje oznámenie o spolupráci a usmernenia, čím odňala spoločnosti Weichert výhody vyplývajúce z jej spolupráce. Komisia porušila článok 23 nariadenia č. 1/2003 a legitímne očakávania spoločnosti Weichert.

832    Žalobkyňa, ktorú podporuje vedľajšia účastníčka konania, tvrdí, že je nesprávne tvrdiť, že Weichert v skutočnosti nespolupracovala nad rámec svojej zákonnej povinnosti, keďže odpovedala na žiadosti o informácie, ktorých cieľom bolo získať jej vyhlásenia, ktoré by boli v jej neprospech. Žalobkyňa zdôrazňuje, že Weichert tiež v podstate nespochybnila skutkový stav, a preto jej prínos prekročil „rámec povinnosti podniku aktívne spolupracovať“.

833    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia nesprávne konštatovala, že údajné porušenie spadá do pôsobnosti oznámenia o spolupráci a že v dôsledku toho nemôže zohľadniť rozsah spolupráce žalobkyne a spoločnosti Weichert ako poľahčujúcu okolnosť, keďže prejednávaná žaloba preukazuje, že predmetné výmeny informácií nepredstavovali stanovenie cien. Komisia sa tiež dopustila nesprávneho posúdenia tým, že nepreskúmala, či poskytnutá spolupráca mala značnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci, čo urobila v predchádzajúcom rozhodnutí v prípade podniku, ktorý nepodal žiadosť na základe tohto oznámenia.

834    V prvom rade treba pripomenúť znenie článku 18 nariadenia č. 1/2003, ktorý znie:

„1.      Na plnenie povinností prenesených na Komisiu týmto nariadením môže Komisia jednoduchou žiadosťou alebo rozhodnutím požiadať podniky a združenia podnikov o poskytnutie všetkých nevyhnutných informácií.

2.      Keď je poslaná jednoduchá žiadosť o informácie podniku alebo združeniu podnikov, Komisia určí právny základ a účel žiadosti, špecifikuje, aké informácie sa požadujú, a stanoví lehotu, počas ktorej majú byť informácie poskytnuté, a pokuty podľa článku 23 za poskytnutie nesprávnych alebo zavádzajúcich informácií.

3.      Keď Komisia žiada podnik alebo združenie podnikov o poskytnutie informácií formou rozhodnutia, stanoví právny základ a účel žiadosti, špecifikuje, aké informácie sa požadujú, a stanoví časový limit, počas ktorého majú byť informácie poskytnuté. Uvedie tiež pokuty podľa článku 23 a upozorní alebo uloží pokuty podľa článku 24. Ďalej upozorní na právo vzniesť námietky proti rozhodnutiu pred Súdnym dvorom.

4.      Majitelia podnikov alebo ich zástupcovia a, v prípade právnických osôb, spoločností alebo firiem alebo združení bez právnej subjektivity, osoby oprávnené ich zastupovať na základe zákona alebo stanov poskytnú požadované informácie v mene príslušných podnikov alebo združení podnikov. [Riadne splnomocnení právni zástupcovia môžu poskytnúť informácie v mene svojich klientov – neoficiálny preklad]. Posledne menovaní nesú plnú zodpovednosť za poskytnuté neúplné, nesprávne alebo zavádzajúce informácie.

…“

835    Žiadosti o informácie boli predtým upravené článkom 11 nariadenia č. 17, ktorý už rozlišoval žiadosť o informácie a rozhodnutie o žiadosti o informácie. Judikatúra týkajúca sa tohto ustanovenia, ktorá spresňuje právomoci Komisie týkajúce sa takých žiadostí, sa analogicky vzťahuje na výklad článku 18 nariadenia č. 1/2003.

836    Preto treba konštatovať, že hoci na zachovanie potrebného účinku článku 18 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003 má Komisia právo uložiť podniku, aby poskytol všetky nevyhnutné informácie týkajúce sa skutkových okolností, ktoré mu môžu byť známe, a aby jej podľa potreby poskytol súvisiace dokumenty, ktoré má v držbe, aj keď tieto listiny môžu proti nemu alebo inému podniku slúžiť na preukázanie existencie protisúťažného správania, Komisia nemôže rozhodnutím o žiadosti o informácie poškodiť právo na obhajobu priznané podniku (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky Súdneho dvora z 18. októbra 1989, Orkem/Komisia, 374/87, Zb. s. 3283, bod 34, a Erste Group Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 91 vyššie, bod 271). Komisia tak nemôže uložiť podniku povinnosť poskytnúť odpovede, ktorými by bol tento podnik donucovaný k tomu, aby uznal existenciu porušenia, ktoré má preukázať Komisia (rozsudok Orkem/Komisia, už citovaný, bod 35).

837    Odôvodnenie 23 nariadenia č. 1/2003 s prihliadnutím na uvedenú judikatúru stanovuje, že „pri plnení rozhodnutia Komisie“ podniky nemôžu byť nútené, aby pripustili, že sa dopustili porušenia, ale sú v každom prípade povinné odpovedať na otázky týkajúce sa skutkového stavu a poskytnúť dokumenty, dokonca aj keď tieto informácie môžu byť použité proti nim alebo proti inému podniku ako dôkaz o existencii porušenia.

838    V prejednávanom prípade je nesporné, že žiadosti o informácie, ktoré boli zaslané v priebehu vyšetrovania okrem iného spoločnosti Weichert, boli zaslané na základe článku 18 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 (odôvodnenie 46 napadnutého rozhodnutia), a teda nejde o rozhodnutia o žiadostiach o informácie, ktoré upravuje odsek 3 uvedeného článku.

839    Za týchto okolností sa žalobkyňa a vedľajšia účastníčka konania nemôžu úspešne odvolávať na skutočnosť, že vzhľadom na rozsah otázok Komisie a odpovedí poskytnutých spoločnosťou Weichert táto spoločnosť prekročila rámec svojej zákonnej povinnosti spolupráce tým, že uviedla vyhlásenia vo svoj neprospech.

840    Naproti tomu treba posúdiť, či dobrovoľná spolupráca spoločnosti Weichert môže odôvodniť zníženie pokuty vzhľadom na znenie oznámenia o spolupráci, čoho sa domáha žalobkyňa.

841    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o metódu stanovovania pokút, a že v tejto súvislosti môže zohľadniť viacero skutočností, medzi ktoré patrí aj spolupráca dotknutých podnikov počas vyšetrovania vedeného službami tejto inštitúcie. V tomto rámci musí Komisia vykonať také komplexné posúdenia skutočností, ako je posúdenie týkajúce sa spolupráce týchto podnikov (rozsudok SGL Carbon/Komisia, už citovaný v bode 749 vyššie, bod 81, a rozsudok Všeobecného súdu z 28. apríla 2010, Gütermann a Zwicky/Komisia, T‑456/05 a T‑457/05, Zb. s. II‑1443, bod 219).

842    Základom na zníženie pokút v prípade spolupráce podnikov podieľajúcich sa na porušeniach práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže je domnienka, podľa ktorej takáto spolupráca uľahčuje úlohu Komisie spočívajúcu v zistení existencie porušenia a v jeho prípadnom ukončení (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 54 vyššie, bod 399, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Finnboard/Komisia, T‑338/94, Zb. s. II‑1617, bod 363), pričom správanie podniku musí tiež svedčiť o skutočnom duchu spolupráce (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 54 vyššie, body 395 a 396). Vzhľadom na dôvod existencie zníženia Komisia nemôže odhliadať od užitočnosti poskytnutej informácie, ktorá nevyhnutne závisí od dôkazov, ktoré už mala k dispozícii (rozsudok Gütermann a Zwicky/Komisia, už citovaný v bode 841 vyššie, bod 221).

843    Komisia vo svojom oznámení o spolupráci spresnila podmienky, za ktorých môžu byť podniky, ktoré s ňou v priebehu jej vyšetrovania kartelu spolupracujú, oslobodené od pokuty alebo môžu dosiahnuť zníženie pokuty.

844    V tomto druhom prípade musia dotknuté podniky na tento účel poskytnúť Komisii dôkazy o porušovaní, pre ktoré existuje podozrenie, ktoré predstavujú značnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia už má, a ukončiť svoju účasť na porušovaní, pre ktoré existuje podozrenie, najneskôr v čase, keď predložia tieto dôkazy (bod 21 oznámenia o spolupráci).

845    Komisia vo vyjadrení k žalobe uviedla, že informácie poskytnuté spoločnosťou Weichert nemali značnú pridanú hodnotu, lebo Komisia mala informácie o kontaktoch pred stanovením cien medzi spoločnosťami Weichert a Dole už od začiatku, keďže Chiquita uviedla, že Dole jej oznamovala plánovaný vývoj cien banánov značky Del Monte, ktoré Weichert predávala.

846    Hoci v predmetom vyhlásení Chiquita skutočne uviedla, že Dole „niekedy“ spomenula v ich rozhovoroch cenu spoločnosti Del Monte, vysvetlila, že táto cena nebola pre ňu dôležitá, lebo v tom čase boli ceny spoločností Dole a Del Monte každý týždeň vždy rovnaké.

847    Okrem toho, že informácia od spoločnosti Chiquita o existencii protisúťažného postupu medzi spoločnosťami Dole a Weichert má prirodzene pomerne malú dôkaznú hodnotu, vysvetlenie poskytnuté spoločnosťou Chiquita mohlo tiež nasvedčovať tomu, že Weichert len nasledovala cenovú politiku spoločnosti Dole.

848    Treba konštatovať, že Komisia neuviedla nijaký iný dôkaz, ktorý by mohol preukázať, že keď zaslala svoju žiadosť o informácie spoločnosti Weichert, vedela, že dvojstranné kontakty so spoločnosťou Dole mali protisúťažný charakter, pričom treba poznamenať, že je príznačné, že Komisia zmenila svoje stanovisko a v duplike uviedla, že v čase zaslania žiadostí o informácie už vedela o „prípadnej“ protisúťažnej povahe kontaktov medzi spoločnosťami Dole a Weichert.

849    Žalobkyňa naopak správne zdôrazňuje, že Komisia sa 6. júna 2006 po prvý raz informovala na kontakty spoločnosti Weichert so spoločnosťou Dole a opýtala sa spoločnosti Weichert, „o akých témach sa zvyčajne diskutuje“, pričom Weichert odpovedala, že „v stredu popoludní tiež niekedy hovorila so spoločnosťou Dole o ‚oficiálnych cenách‘“. Komisia zaslala spoločnosti Weichert 15. decembra 2006 druhú žiadosť o informácie, ktorá obsahovala túto otázku: „Vysvetlite, prosím, čo podľa Vás znamená ‚hovoriť so spoločnosťou Dole v stredu popoludní o ‚oficiálnych cenách‘“. Weichert odpovedala: „Dole niekedy zavolala spoločnosti Weichert v stredu s cieľom vymeniť si názory na všeobecné podmienky na trhu a zriedka aj na možný vývoj oficiálnych cien pred oznámením oficiálnych cien“.

850    Je nesporné, že Komisia vychádzala z odpovede spoločnosti Weichert pri konštatovaní o existencii dvojstranných kontaktov pred stanovením cien medzi spoločnosťami Weichert a Dole a zosúladeného postupu s protisúťažným cieľom (pozri odôvodnenia 189, 191, 193, 196, 266 a 298 napadnutého rozhodnutia).

851    Podľa bodu 22 oznámenia o spolupráci sa pojem pridaná hodnota týka rozsahu, do akého poskytnutý dôkaz svojou povahou a/alebo úrovňou podrobnosti posilňuje schopnosť Komisie preukázať dané skutočnosti.

852    Informácie poskytnuté spoločnosťou Weichert, ktoré sa priamo týkajú daných skutočností, majú osobitný význam v kontexte protiprávneho konania spočívajúceho v dvojstrannej a ústnej výmene informácií, pričom dotknuté podniky navyše nepredložili poznámky ani záznamy o týchto kontaktoch. Obsah, harmonogram a frekvencia kontaktov medzi spoločnosťami Dole a Weichert vyplývajú výlučne z vyhlásení podnikov.

853    Takáto situácia odôvodňuje priznať na základe spolupráce spoločnosti Weichert v priebehu správneho konania zníženie pokuty, ktorého primeraný rozsah má určiť Všeobecný súd v rámci svojej neobmedzenej právomoci.

854    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Všeobecnému súdu prislúcha, aby v rámci preskúmania legality napadnutého rozhodnutia overil, či Komisia uplatnila svoju diskrečnú právomoc podľa metódy uvedenej v usmerneniach a v oznámení o spolupráci, a v rozsahu, v akom by zistil, že Komisia sa od nej odchýlila, overiť, či táto odchýlka je právne dôvodná a či je právne dostatočne odôvodnená. Voľná úvaha Komisie a jej hranice, ktoré si stanovila, však neobmedzujú súdy Únie pri výkone ich neobmedzenej právomoci (rozsudok Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, už citovaný v bode 801 vyššie, body 226 a 227, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom Erste Group Bank a i./Komisia, už citovaným v bode 91vyššie).

855    Hoci informácie poskytnuté spoločnosťou Weichert nepochybne umožnili Komisii ľahšie preukázať existenciu porušenia, význam spolupráce spoločnosti Weichert treba posúdiť vzhľadom na sústavné popieranie akéhokoľvek porušenia počas celého správneho konania.

856    Za týchto okolností je potrebné priznať spoločnosti Weichert zníženie pokuty o 10 % z dôvodu jej spolupráce počas správneho konania.

857    Po druhé, pokiaľ ide o nárok uplatnený na základe nespochybnenia skutkového stavu, treba poznamenať, že oznámenie o spolupráci ‒ na rozdiel od predchádzajúceho znenia tohto oznámenia z roku 1996 ‒ výslovne neupravuje zníženie pokuty v prípade samotného nespochybnenia skutkového stavu. Toto konštatovanie vôbec nevylučuje, aby takáto okolnosť mohla viesť k zníženiu pokuty z dôvodu zohľadnenia spolupráce spoločnosti Weichert.

858    Ako už bolo uvedené v bode 854 vyššie, voľná úvaha Komisie a jej hranice, ktoré si stanovila, neobmedzujú súdy Únie pri výkone ich neobmedzenej právomoci.

859    Treba zdôrazniť, že na to, aby sa mohlo poskytnúť zníženie pokuty z dôvodu nespochybnenia skutkového stavu, musí podnik po tom, čo sa oboznámil s oznámením o výhradách, výslovne informovať Komisiu, že nemá v úmysle spochybniť vecnú správnosť skutkového stavu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Mannesmannröhren-Werke/Komisia, T‑44/00, Zb. s. II‑2223, bod 303, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom Súdneho dvora z 25. januára 2007, Salzgitter Mannesmann/Komisia, C‑411/04 P, Zb. s. I‑959, bod 71), čo sa v prípade spoločnosti Weichert ani netvrdí.

860    V prejednávanom prípade žalobkyňa len tvrdí, že Weichert „v podstate“ ani nespochybnila skutkový stav, čo je formulácia, ktorá sama osebe vyjadruje nepresnosť tohto tvrdenia. Žalobkyňa neuvádza nijakú inú argumentáciu, ktorá by konkrétne preukazovala, že údajné nespochybnenie skutkového stavu umožnilo Komisii ľahšie zistiť a sankcionovať porušenie, a teda že táto pomoc mala značnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia už mala.

861    Žalobkyňa sa tiež odvoláva na rozhodnutie z 20. októbra 2005 vo veci COMP/C.38.281/B.2 – Nespracovaný tabak – Taliansko, v ktorom Komisia priznala podniku na základe poľahčujúcich okolností zníženie pokuty o 50 % z dôvodu jeho skutočnej spolupráce nad rámec oznámenia o spolupráci, pričom toto riešenie by sa podľa názoru žalobkyne malo uplatniť aj v prípade spoločnosti Weichert, ktorá Komisii poskytla „rozhodujúce dôkazy na vymedzenie výhrad“.

862    Treba pripomenúť, že Súdny dvor opakovane rozhodol, že predchádzajúca rozhodovacia prax Komisie nepredstavuje právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže a že rozhodnutia týkajúce sa iných vecí majú orientačný charakter, pokiaľ ide o existenciu diskriminácie (rozsudok JCB Service/Komisia, už citovaný v bode 91 už vyššie, bod 205). Komisia disponuje v oblasti stanovenia súm pokút širokou mierou voľnej úvahy a nie je viazaná predchádzajúcimi posúdeniami. Z toho vyplýva, že žalobkyňa sa nemôže odvolávať na rozhodovaciu prax Komisie pred súdmi Únie (rozsudky Súdneho dvora z 19. marca 2009, Archer Daniels Midland/Komisia, C‑510/06 P, Zb. s. I‑1843, bod 82, a Erste Group Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 91 vyššie, bod 123).

863    Tento záver platí aj pre nárok na zníženie pokuty založený na tom, že Komisia v iných rozhodnutiach priznala zníženie pokuty na základe „výnimočných okolností“. Samotná skutočnosť, že Komisia priznala v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxe určité zníženie pokuty za stanovené konanie, neznamená, že je povinná priznať rovnaké pomerné zníženie pri posúdení podobného konania v rámci neskoršieho správneho konania. Komisia má v oblasti stanovovania výšky pokút priestor na voľnú úvahu, ktorý jej umožňuje kedykoľvek zvýšiť všeobecnú výšku pokút v rozsahu uvedenom v nariadení č. 1/2003, ak je to potrebné na zabezpečenie realizácie politiky Únie v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 54 vyššie, body 190 a 191).

864    Treba tiež poukázať na to, že porušenie konštatované v napadnutom rozhodnutí patrí do pôsobnosti oznámenia o spolupráci, ktoré sa týka tajných kartelov spočívajúcich v stanovení cien, výrobných alebo predajných kvót a rozdelení trhov, vrátane machinácií vo verejnom obstarávaní, alebo v obmedzení dovozu alebo vývozu. Žalobkyňa teda nemôže oprávnene vytýkať Komisii, že nezohľadnila stupeň spolupráce spoločnosti Weichert ako poľahčujúcu okolnosť mimo právneho rámca oznámenia o spolupráci (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia, T‑9/99, Zb. s. II‑1487, body 609 a 610, potvrdený v odvolacom konaní najmä v tejto súvislosti rozsudkom Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaným v bode 54 vyššie, body 380 až 382, a rozsudok z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T‑15/02, Zb. s. II‑497, bod 586).

865    Napokon žalobkyňa tvrdí, že prejednávaná vec svedčí o tom, že podniky, ktoré sa oprávnene obhajujú tým, že tvrdia, že postupy konštatované Komisiou neporušujú článok 81 ES, sú znevýhodnené v porovnaní s podnikmi, ktoré sa podieľajú na postupoch, ktoré zjavne predstavujú závažné porušenia, lebo prvé uvedené podniky nemôžu dosiahnuť zníženie ani na základe oznámenia o spolupráci, keďže tvrdia, že ich správanie je legálne, ani na základe usmernení, keďže Komisia sa zjavne domnieva, že ich správanie patrí do pôsobnosti uvedeného oznámenia.

866    Tieto všeobecné a nepresné úvahy nemôžu preukázať porušenie akéhokoľvek ustanovenia, a najmä nie článku 23 nariadenia č. 1/2003, ani všeobecnej právnej zásady, ktoré by preukazovalo nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a odôvodňovalo by zníženie pokuty. Ako zdôrazňuje Komisia, jediným porovnaním, ktoré má zmysel v rámci konania podľa článku 81 ES, je porovnanie medzi subjektmi, ktoré spolupracujú dobrovoľne, a podnikmi, ktoré nespolupracujú vôbec, pričom tieto posledné uvedené podniky nemôžu tvrdiť, že sú v porovnaní s prvými uvedenými podnikmi znevýhodnené.

7.     O porušení zásady rovnosti zaobchádzania

867    Vedľajšia účastníčka konania tvrdí, že Komisia priznala spoločnosti Chiquita oslobodenie od pokuty za správanie, ktoré nespĺňalo podmienky oznámenia o spolupráci, keďže toto správanie nebolo tajné. Uvádza, že podľa judikatúry zásada rovnosti zaobchádzania vyžaduje, aby v prípade, ak nespravodlivosť nemožno napraviť zvýšením nespravodlivo nízkej pokuty uloženej jednému subjektu, jedinou možnosťou je znížiť pokuty uložené druhému subjektu na rovnakú úroveň. Komisia podľa vedľajšej účastníčky konania porušila zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že zastavila vyšetrovanie vo vzťahu k spoločnosti Fyffes bez uloženia pokuty, na rozdiel od toho, ako postupovala v súvislosti s tým istým správaním v prípade spoločností Del Monte a Weichert.

868    Túto argumentáciu treba zamietnuť ako úplne nedôvodnú.

869    Po prvé táto argumentácia je založená na nepreukázanom predpoklade, že kartel nebol tajný. Okrem toho, aj keby Komisia nesprávnym uplatnením oznámenia o spolupráci nesprávne priznala spoločnosti Chiquita oslobodenie od pokút, treba pripomenúť, že dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania musí byť v súlade s dodržiavaním zásady zákonnosti, podľa ktorej sa nikto nemôže vo svoj prospech dovolávať nezákonnosti, ku ktorej došlo v prospech iného (rozsudok Súdneho dvora zo 4. júla 1985, Williams/Dvor audítorov, 134/84, Zb. s. 2225, bod 14; rozsudok SCA Holding/Komisia, už citovaný v bode 63 vyššie, bod 160, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, SCA Holding/Komisia, C‑297/98 P, Zb. s. I‑10101, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, LR AF 1998/Komisia, T‑23/99, Zb. s. II‑1705, bod 367).

870    Po druhé je potrebné pripomenúť, že pokiaľ podnik svojím správaním porušil článok 81 ES, nemôže sa úplne vyhnúť uloženiu sankcie z dôvodu, že pokuta nebola uložená jednému alebo viacerým ďalším hospodárskym subjektom, ak Všeobecný súd neposudzuje situáciu týchto subjektov (rozsudok Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia, už citovaný v bode 297 vyššie, bod 197, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. decembra 1996, Van Megen Sports/Komisia, T‑49/95, Zb. s. II‑1799, bod 56), čo platí v prípade spoločnosti Fyffes, ktorej napadnuté rozhodnutie nebolo určené a ktorá teda nebola sankcionovaná.

 O návrhu Komisie na zvýšenie pokuty

871    Komisia v rámci svojej argumentácie uvedenej v reakcii na argumentáciu žalobkyne týkajúcu sa zohľadnenia spolupráce spoločnosti Weichert navrhuje, aby Všeobecný súd zvýšil pokutu tým, že prehodnotí zníženie priznané na základe poľahčujúcich okolností založených na osobitnom režime právnej úpravy odvetvia banánov v relevantnom čase a na skutočnosti, že protisúťažné kontakty sa týkali referenčných cien (odôvodnenie 467 napadnutého rozhodnutia). Tento návrh je podľa názoru Komisie odôvodnený vyhláseniami žalobkyne počas správneho konania týkajúcimi sa možnej fragmentácie ponuky na relevantnom trhu a väčšieho významu referenčných cien, než aký sa im pripisoval v napadnutom rozhodnutí.

872    Treba pripomenúť, že súdy Únie sú v rámci svojej neobmedzenej právomoci oprávnené, aby nad rámec samotného preskúmania zákonnosti sankcie nahradili posúdenie Komisiou svojím posúdením a v dôsledku toho zrušili, znížili alebo zvýšili uloženú pokutu alebo penále (rozsudok Súdneho dvora z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C‑3/06 P, Zb. s. I‑1331, bod 61).

873    V prejednávanom prípade návrhu na zvýšenie pokuty predloženého Komisiou nemožno vyhovieť, keďže nepresná argumentácia uvedená na jeho podporu nemôže zmeniť posúdenie závažnosti porušenia.

874    Treba zdôrazniť, že Komisia konštatovala, že vzhľadom na režim kvót bolo počas dotknutého obdobia celkové množstvo banánov dovážaných do celého Spoločenstva v priebehu daného štvrťroka stanovené vopred, s výhradou určitej obmedzenej flexibility medzi štvrťrokmi, keďže významné skutočnosti stimulovali držiteľov licencií, aby zaručili, že tieto licencie budú použité v priebehu dotknutého štvrťroka (odôvodnenie 134 napadnutého rozhodnutia). Komisia však doplnila a spresnila svoje stanovisko tým, že správne zdôraznila voľnú úvahu dovozcov, pokiaľ ide o množstvo dostupné na trhu počas daného týždňa, a existenciu flexibility vyplývajúcej zo sekundárneho trhu licencií (odôvodnenia 131 a 132 napadnutého rozhodnutia).

875    Komisia zohľadnila vyhlásenia spoločnosti Del Monte o nadobudnutí licencií od iných podnikov na spomenutom trhu uvedené počas správneho konania v rámci svojich záverov o právno-ekonomickom kontexte predmetných výmen informácií a len z tohto dôvodu nie je opodstatnené obmedziť zníženie priznané v odôvodnení 467 napadnutého rozhodnutia.

876    To isté platí pre vyhlásenia o úlohe referenčných cien uvedené žalobkyňou počas správneho konania, ktoré Komisia vzala do úvahy v rámci svojich záverov o relevantnosti uvedených cien v odvetví banánov a rastúcom význame „ceny Aldi“ od druhého štvrťroka 2002.

877    Aj za predpokladu, že vyhlásenia žalobkyne by mohli preukázať úzku súvislosť medzi referenčnými cenami a „cenou Aldi“, toto konštatovanie by iba potvrdilo konštatovanie o význame referenčných cien na predmetnom trhu a nemalo by vplyv na stupeň závažnosti porušenia.

878    Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že je potrebné vyhovieť návrhu žalobkyne na zníženie pokuty a v zostávajúcej časti zamietnuť žalobu.

879    V rámci jeho neobmedzenej právomoci, ktorú mu priznáva článok 31 nariadenia č. 1/2003, prináleží Všeobecnému súdu, aby určil výšku pokuty splatnej na základe článku 2 písm. c) napadnutého rozhodnutia.

880    Za týchto okolností je potrebné dvakrát znížiť základnú sumu pokuty, ktorá v prípade spoločnosti Weichert predstavuje 49 000 000 eur, a to jednak o 60 % na základe zohľadnenia osobitného režimu právnej úpravy odvetvia banánov a koordinácie týkajúcej sa referenčných cien a jednak o 20 % z dôvodu, že Weichert sa podieľala len na jednej časti celkového kartelu, z čoho vyplýva základná suma pokuty 9 800 000 eur, ktorú treba znížiť o 10 % na základe spolupráce spoločnosti Weichert počas správneho konania, z čoho vyplýva konečná suma pokuty 8 820 000 eur.

 O trovách

881    Podľa článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša vlastné trovy, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania.

882    V súlade s článkom 87 ods. 4 tretím pododsekom rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd rozhodnúť, že aj iní vedľajší účastníci ako tí, ktorí sú uvedení v druhom pododseku toho istého ustanovenia, znášajú vlastné trovy konania.

883    Vzhľadom na to, že žalobe sa vyhovelo len čiastočne, spravodlivým posúdením okolností prípadu je rozhodnutie, že žalobkyňa znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť tri štvrtiny trov konania Komisie. Komisia znáša jednu štvrtinu vlastných trov konania. Vedľajšia účastníčka konania, vo vzťahu ku ktorej Komisia nenavrhla uložiť povinnosť nahradiť trovy konania spojené so vstupom vedľajšieho účastníka do konania, znáša vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Výška pokuty uloženej podľa článku 2 písm. c) rozhodnutia Komisie K(2008) 5955 z 15. októbra 2008 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] (vec COMP/39188 – Banány) sa stanovuje na 8,82 milióna eur.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

3.      Fresh Del Monte Produce, Inc., znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť tri štvrtiny trov konania Európskej komisie. Komisia znáša jednu štvrtinu vlastných trov konania.

4.      Internationale Fruchtimport Gesellschaft Weichert GmbH & Co. KG znáša vlastné trovy konania.

Truchot Martins Ribeiro Kanninen

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 14. marca 2013.

Podpisy

Obsah

Skutkové okolnosti

Napadnuté rozhodnutie

Konanie a návrhy účastníkov konania

O návrhoch na zrušenie napadnutého rozhodnutia

1.  O žalobnom dôvode založenom na porušení článkov 81 ES a 253 ES

O pripísaní porušenia spoločnosti Del Monte

Úvodné poznámky

O porušení povinnosti odôvodnenia

O kritériu pripísateľnosti uplatnenom v napadnutom rozhodnutí

O existencii hospodárskej jednotky zloženej zo spoločností Del Monte a Weichert

–  O spoločenskej zmluve

–  O kapitálových väzbách spájajúcich spoločnosti Del Monte a Weichert

–  O dohode o distribúcii

–  O informáciách, ktoré dostávala spoločnosť Del Monte

–  O rokovaniach týkajúcich sa cenovej politiky a zásobovania spoločnosti Weichert

–  O alternatívnych dôkazoch predložených žalobkyňou

–  O prípustnosti prílohy C 1 repliky

O nesprávnom výroku napadnutého rozhodnutia

O existencii zosúladeného postupu s protisúťažným cieľom

O pojme zosúladený postup s protisúťažným cieľom

O obsahu predmetných kontaktov

O účastníkoch výmen informácií a ich verejnej dostupnosti

O harmonograme a frekvencii kontaktov

O právnom a ekonomickom kontexte

–  O regulačnom rámci a ponuke na trhu

–  O špecifickej povahe predmetného výrobku

–  O štruktúre trhu

–  O osobitnom postavení spoločnosti Weichert

O relevantnosti referenčných cien

O príčinnej súvislosti medzi zosúladením a správaním spoločnosti Weichert na trhu

O jedinom porušení

O vytýkaných správaniach

O subjektívnom úmysle

2.  O žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu

O neoznámení dôkazov

O preklúzii

O neoznámení dôkazov v neprospech žalobkyne

O nesprístupnení dôkazov v prospech žalobkyne

O údajnom rozpore medzi oznámením o výhradách a napadnutým rozhodnutím

O argumentácii vedľajšej účastníčky konania

O návrhu na zníženie pokuty

1.  Úvodné pripomienky

2.  Napadnuté rozhodnutie

3.  O závažnosti

4.  O dodatočnej sume

5.  O poľahčujúcich okolnostiach

6.  O spolupráci

7.  O porušení zásady rovnosti zaobchádzania

O návrhu Komisie na zvýšenie pokuty

O trovách

* Jazyk konania: angličtina.

1 –      Skryté dôverné údaje.